Tréningová hala

Somár

((co nieco zle abo co????))

(( Rpg je o dvoch nie je o tom toho druhého čo najlepšie oserinkať To, že ti robí dobre robiť mi zle si kompenzuj ináč Nemám chuť písať o tom ako vypisuje tabuľky či čo, na tvoju rpg sa trochu ťažšie reaguje ))

Ren Smiley

*Siahol do vrecka a až keď prstami nahmatal krabičku cigariet, dokázal sa uvoľniť. Fajčiť prestal už pred rokmi, ale šušťanie celofánového obalu znelo jeho ušiam ako prísľub lepších čias. Alebo len bol možno trochu sentimentálny.
Kráčal stredom najrušnejšej ulice, ľudia okolo neho prúdili v obojsmerných vlnách a ako vždy, aj teraz ho prekvapovalo, že chaos má svoje pravidlá. Predbehol babku na kybernetickom vozíku, ktorá by za normálnych okolností neprešla ani na druhú stranu ulice. Teraz bola rýchlejšia ako on v časoch svojej stredoškolskej atletickej kariéry. Zvonenie mobilu ho vytrhlo z úvah o technologickom pokroku, ale namiesto toho, aby hovor prijal, odinoroval ho. Vedel, čo sa od neho čaká a nepotreboval počúvať ďalšie rozkazy.
Bolo pol piatej, keď sa dostal na námestie pred korporáciou Selfpoint. To znamenalo, že mu ostávali ešte tri minúty do stretnutia, ktoré mu dohodlo oddelenie. Netušil s kým sa má stretnúť, nevedel o tej osobe vôbec nič a poznal len svoju vlastnú úlohu. Bol Sprievodca. Čierne sako šité na mieru, drahé topánky, uhladený výraz, pod ktorým len ťažko skrýval svoju nechuť - to bol on, Ren Smiley, pracovník s číselným zaradením A 245, k vašim službám, pomyslel si ironicky a postavil sa na dohovorené miesto pred vstupom do budovy Selfpoint.*

*Jediné čo mu povedali bolo, že osoba s ktorou má dohodnuté stretnutie príde na čiernej limuzíne.* Je to muž? Žena? *Pomyslel si.*
*Dorazila o pár minút napätého čakania. Cez zatienené okná dnu nevidel ale jeho zvedavosť upokojila bledá štíhla noha v žiarivo červenej lodičke, za ktorou nasledovalo vysoké štíhle telo pôvabnej brunetky, s účesom tridsiatych rokov, ktoré vystúpilo z limuzíny. Dofajčenú cigaretu hodil na betón, a odkašľal si.
Akoby mu čítala myšlienky - *pôjdeme?* - povedala.


(No, na začiatok to nechám tak, a zvedavo čakám tvoju kritiku. )

*Nebola nervózna. Vedela o čo ide, nebolo to prvý raz. Stále chodila na čas, takže ani tento krát nemeškala. Posledný krát si skontrolovala make up, vyzerala presne tak ako chcela - zvodne. Bola spokojná.*
*Limuzína zastavila na dohodnutom mieste. Cez okno videla mladíka v čiernom obleku, pozeral sa do limuzíny. Pri vystupovaní sa nemusela snažiť, ani dávať pozor na pravidlá. Bola v tom dobrá. Najprv jedna noha, potom hlava, trup, a nakoniec druhá noha. Perfektné. Pristúpila k nemu* - pôjdeme? - *povedala*.
Vrátnik otvoril dvere, a pozdravil.*
Dobrý deň, Richard. - *aj ona pozdravila.*
*Budovu poznala dobre. Misia sa vždy začína tu. Na päťdesiatom poschodí ich čakala helikoptéra.*

[/b]Ren Smiley[b]

*Toto bude zaujímavý deň, pomyslel si Ren a zo svojho miesta sledoval, ako sa k nemu blížila zvodne vyzerajúca žena. Všimol si jej elegantnú chôdzu, ktorá v ňom budila dojem sebaistoty, a tak sa aj on podvedome narovnal a vyčaril na tvári profesionálny úsmev. Letargia z neho pomaly opadávala, tentoraz bol zvedavý.
Nasledoval ženu k dverám a cestou kývol na pozdrav vrátnikovi, ktorého oslovila menom Richard. To znamenalo, že to tu musela poznať.* Som Ren Smiley.* Predstavil sa a za pochodu natiahol k žene ruku.* Najali ma, aby som bol vašim Sprievodcom, ale ak sa smiem opýtať, kam to vlastne ideme?* Len čo tú otázku položil, rozhostil sa mu na tvári pobavený výraz.*

Simona Kent

To každý sa takto vtiera? *pomyslela si.* Simona Kent. *Odpovedala, a snažila sa neprevrátiť očami.*
*Už od začiatku ju učili držať si odstup. Pozná svoje miesto, a dúfala že aj on pozná to svoje.*
Všetko sa dozviete včas. *To mu musí stačiť. Jazda výťahom bola tichá, ako vždy. Vždy sú tam iba oni dvaja, Spoločnosť to zariadi, nikto sa nesmie dozvedieť kam idú. Helikoptéra nad mestom je bežná vec, takže sa nikto nestará. Zatiaľ ide všetko podľa plánu.*
*Počas jazdy výťahom pocítila jeho voňavku. Vôna jej vyhovovala.*
*Vyšli na strechu budovy, kde ich čakal odvoz. Nastúpila prvá, za pomoci pilota. Keď už boli všetci pripravený, pocítila ako sa helikoptéra dvíha do vzduchu. Pre niekoho by to bol zvláštny pocit vznášania sa, ale pre ňu to bolo ako každodenná ranná káva.*

*O pár sekúnd už boli vo vzduchu.*

Ren Smiley

*Simona Kent, Simona Kent, to meno mu neúnavne vírilo mysľou, akoby mal na krku namiesto hlavy sklenenú snežnú guľu, ktorou niekto poriadne potriasol. V konečnom dôsledku to však nikam neviedlo a Simona Kent pre neho stále ostávala jednou veľkou neznámou. Odpovedala mu úsečne a správala sa tak, akoby mohol byť rád, že sa s ním vôbec dala do reči. Dopekla, takéto správanie v ňom vyvolávalo neodolateľnú chuť na dávku nikotínu. Premohol ju tým, že bez slova nasledoval slečnu Kent do výťahu a potom na strechu budovy, kde na nich čakala helikoptéra. Škatuľka cigariet vo vnútornom vrecku jeho saka ostala nedotknutá.
Výhodou jeho povolania Sprievodcu bolo, že dokázal pracovať s výrazom svojej tváre tak, aby odrážala len to, čo chcel, aby ľudia videli a nie to, čo naozaj cítil. Navonok vyzeral pokojne, takmer nezúčastnene, ale v duchu nebol veľmi potešený týmto tajomným "výletom", ktorého zámer a konečný cieľ mu bol asi taký známy ako to, kto tento rok vyhrá pohár Jetts. Ale bola to jeho práca, nemal na výber, a tak sa o pár minút ocitol vo vzduchu aj v spoločnosti záhadnej slečny Kent, ktorá očividne nebola typom veľmi výrečnej ženy. S nečitateľným výrazom v tvári ju pozoroval zo sedadla oproti a snažil sa veľmi nevnímať ako stroj postupne naberá výšku. Nemal strach, iba mu to jednoducho nebolo veľmi príjemné.* V poriadku, slečna Kent,* prehovoril po chvíli a tentoraz bez úsmevu.* Zrejme je načase, aby som vás oboznámil so základnými pravidlami nášho oddelenia. Poskytujeme východiskovú ponuku služieb od klasického zážitkového sprievodu mestom až po vopred vybrané sektory okrem zóny A4, kde stále prebieha dekontaminácia prostredia a zóny C7. V prípade potreby sa dokážem dohovoriť akýmkoľvek jazykom, ktorý používa viac ako desatina obyvateľov tohto štátu a prešiel som základným tréningovým programom triedy Skillex.* Odrecitoval sucho a v hlase nemal ani stopu po samoľúbosti. Väčšina klientov sa rada uistila, že svoje financie vložila do toho správneho človeka.* Je to to, čo ste žiadali?

*V niečom je iný - pomyslela si. Vedela že nikoho by nepotešilo neuspokojiť svoju zvedavosť, ale na ňom nebolo vidieť nič. Žiadna nespokojnosť, žiadna napätosť, či strach. Nič. Ostatní boli iní, dokola rovnaké otázky, až ju to niekedy vyviedlo z mieri. Rozmaznaní naivní hlupáci - to si o nich myslela. No tento v nej vzbudil záujem, len tým, že mlčal.
No, krátko na to prehovoril. Bolo to akoby mal v mozgu čip, ktorý kontroloval jeho hlasivky, jazyk a ústa. Bol ako robot. Žiadny výraz na tvári, akoby sa na chvíľu úplne vypol, vyšlo z neho pár slov, a znova naskočil s otázkou že vraj či som žiadala presne to. Konečne, opytovací výraz.*
O nič som nežiadala, bol ste mi pridelený. Nikdy sa mi nepodarí vysvetliť mu, že sa o seba viem postarať aj sama, a to veľmi dobre. *povedala, tak ako on pred chvíľou pri opise svojho povolania, s kamennou tvárou, a pohľadom upretým na vodu pod nimi. Už boli nad Pacifickým oceánom. Nič pred nimi, nič za nimi. Strach z vody ju sprevádza už od detstva, ale vynaložila všetky sily, aby to na nej nespoznal. Nesmie vedieť že mám čo i len jednu slabosť, znamenalo by to stratu autority - pomyslela si. Pulz sa jej zrýchľoval, no našťastie, pulz nikto z tváre vyčítať nemôže.
O niekoľko hodín pristáli na malom ostrovčeku, uprostred oceánu. Uľavilo sa jej, že je na pevnej zemi, no snažila sa nedať to najavo. *Michael, moju aktovku, prosím. *povedala pilotovi. Bez slova jej ju podal - čiernu, koženú, so zlatým zaistením. Perfektne ladila s jej elegantnou bielou blúzkou, čiernym sakom, s veľkými lesklými gombíkmi, sukňou do kolien a červenými lodičkami. Bola zvyknutá na neustále hladné pohľady slintajúcich mužov.*
Nasledujte ma, prosím. *A vykročila do pralesa.*

/koňoooooooo ty si inak dobrá, vážne si to už predtým nehrala? keby sa z toho skúša, tak máš jedna s obrovskou mega hviezdou /

Ren Smiley

*Rozhodol sa pristúpiť na Simoninu hru, v ktorej bola záhadnosť očividne základným vstupným predpokladom. Len čo sa jeho nohy obuté v drahých kožených topánkach zaborili do piesku, rozhliadol sa okolo seba s ničnehovoriacim výrazom tváre. Podľa letovej trasy usúdil, že sa nachádzajú niekde v zóne B8. Morské parcely neboli jeho špecializáciou, ale mal o nich aspoň základné poznatky. Ostrov, na ktorom sa práve nachádzal spolu so slečnou Kent nebol na prvý pohľad ničím výnimočný. Priezračné more obmývajúce zlatistý piesok, šumiace palmy na modrom pozadí oblohy. Ten obraz bol taký dokonalý, až ho v istom zmysle desil. Videl ako Simon vykročila dopredu a na chvíľu za ňou zaostal, siahol do vnútorného vrecka na saku a vytiahol z neho škatuľku v celofánovom obale. Naučeným pohybom z nej vytriasol jednu cigaretu, ale v momente ako ju vzal medzi pery, uvedomil si, že nemá zapaľovač. Dočerta! Možno to bol zásah osudu, že práve v okamihu, keď chcel porušiť svoje zásady, chýbala mu jedna podstatná vec, oheň. S tlmenou nadávkou vložil biely šúľok späť do krabičky a pobehol, aby si so Simonou zladil krok.* Rada sa hráte na Robinsona, slečna Kent?* Položil jej otázku len čo sa ocitol po jej boku a použil vo svojom hlase lenivý, mierne provokačný tón. Možno si myslel, že ju vyprovokuje aj k niečomu viac, než len strohým odpovediam. Vtedy si všimol ako sa nad ich hlavami kolíe na jednom konári opica. Pozorovala ich malými čiernymi očkami a v rukách držala škrupinu z orecha. Posledné, čo si Ren všimol bolo to, ako škrupina padá vzduchom. Reflexívne natiahol ruku k Simon a chytil ju za predlaktie.*

[/b]Simona Kent[b]


*Kým čakala než pilot obíde helikoptéru a z ukladacieho priestoru vyberie jej aktovku, všimla si, že Ren sa okolo seba obzerá. Z jeho výrazu bolo ťažko vyčítať čo si v tej chvíli myslel, ale bola si istá že ani z ďaleka netuší kde sa nachádzajú.
Keď už mala svoju aktovku, vykročila do pralesa. O pár metrov sa však obzrela, aby sa uistila že ju Ren nasleduje. Všimla si že na chvíľku spomalil. Otvorila ústa, že sa opýta či je všetko v poriadku, ale pochopila o čo ide, keď videla vec v jeho ruke. Prevrátila očami, ale v tom ju niečo zarazilo - mierne prekvapený výraz jeho tváre. Bolo to ledva badateľné, ale bol tam. V duchu sa usmiala, predsa len to nie je socha. Z toho že vrátil cigaretu späť do krabičky pochopila, že z nejakého dôvodu si ju, samozrejme, nezapáli. Buď je to preto, že si chce zachovať zdravie, alebo nemá základnú vec bez ktorej cigaretu nezapáli ani David Copperfield - oheň. Súdiac podľa výrazu jeho tváre a tichého mrmlania, pravdepodobnejšia je tá druhá možnosť.
Videla, že sa za ňou poponáhľal, tak šla ďalej.
Postavil jej otázku, no jej rozum ju nestihol ani poriadne spracovať, a niečo ju chytilo za ruku, prekvapivou silou. Myklo ňou ako elektrický prúd, lebo bola rozbehnutá, ako vždy. A odrazu, pár centimetrov pred jej tvárou, padlo niečo malé, guľaté. Pozrela sa dolu, bola to škrupina z orecha. No, po páchateľovi už nebolo ani stopy. *
Súdiac podľa všetkého, ste tu Robinson vy, pán Smiley. *povedala s pobaveným výrazom* Ste tu ako doma. *pridala úsmev. Až teraz pochopila akú chybu urobila. Ty hlupaňa! - v duchu na seba nadávala.
Úsmev sa z tváre stratil, a chladne sa poďakovala* Ďakujem. A teraz ma, prosím, nasledujte.