Lorien

*Ten bozk ju úplne ohromil. Ešte nikdy ju takto nikto nebozkával. Teda aspoň čo si pamätala. Keď nadobudla vedomie na Telarione, od vtedy ju nikto nepobozkal. Možno to bol práve Adrian, koho posledné bozky pocítila pred stratou pamäte. Čo ju však úplne prekvapilo, bolo zistenie, že je potom panna. Nikdy nad tým neuvažovala, ale toto zisteniu ju čiastočne ohromilo. Na jej vek to bolo dosť udivujúce. Avšak vypustila tieto myšlienky úplne z hlavy a vnímala iba Adrianove bozky. Boli tak opojné a napĺňali ju niečim neidentifikovateľným. Zrazu sa jej v mysli začali vynárať obrazy z minulosti. Ich usmiate tváre, objatia a dotyky. Vtedy si bola úplne istá, že ju neklamal o ich láske. Privinula sa do jeho náručia ešte viacej a rukami ho objala okolo krku. Jazykom, rovnako ako aj on, ochutnávala jeho chuť. Bola to chuť muža, ktorý je temperamentný a vie čo žena chce. Muža, ktorý bozkáva s takou istotou, že sa cítila v jeho objatí bezpečne a celá sa pri jeho bozkoch rozplývala, že strácala hlavu.*Koľko sme mali času do svadby*zašepkala pomedzi bozky, ale sama ho bozkávať neprestávala a nechcela aby on prestal.*

* Rozhovor s Bryanom a Lexie skončil tak ako to predpokladal, a teda súhlasom ich oboch. Mal len obavy, že ak Bryanovi zle predostrie svoj návrh mohol by všetko pochopiť ako rozkaz a on ho rozhodne nechcel nútiť, aby tu zostával ak to nechce a tak isto ani Lexie. Bryan mal v sebe príliš silno zakorenený pocit povinnosti a zodpovednosti, lenže ani jedno ani druhé od neho Cass žiadať nechcel. Starosti si však robil zbytočne, pretože Bryan všetko pochopil už v okamihu keď sa s nimi Szania lúčila objatím. A pri rýchlom pohľade, ktorý pritom Byran venoval Lexie, Cass nadobudol dojem, že chce zostať na Loriene aj kvôli nej. Veľmi ťažko prijímal myšlienku toho, že ich tu oboch nechá napospas neznámemu aj keď sa v duchu upokojoval Szaniiným postavením princeznej a sľubom, ktorý si dali. Byť v spojení na diaľku, ktorá sa medzi nimi onedlho iba zväčší však predsa len bolo viac ako nič. Rozhovor prebiehal s vážnosťou, ale aj akýmsi odhodlaním, ktoré sa im zračilo v očiach a tiež nádejou dodávajúcou ich rozlúčke istotu, že toto nie je naposledy čo sa vidia. Vtedy sa Bryan na chvíľu vzdialil a keď sa vrátil podal mu antal, na ktorý nahral odkaz pre Freyu. „ Zabila ma keby som sa s ňou vôbec nerozlúčil... Na čas...- dodal so skalopevnou istotou aj keď Cass zahliadol v jeho očiach na pár sekúnd skutočný obraz pocitov. Stisol antal pevne v dlani a s úsmevom kývol hlavou. „ Odovzdám jej ho.“ Rozlúčil sa aj s Lexie položiac jej svoju ťažkú ruku na plece a jemne ho stisnúc. „ Dávajte si na seba pozor a..- uškrnul sa, aby ten smutný moment odľahčil- .. nevyvádzajte tu hlúposti. Hlavne ty Bryan. Stále si pod mojím velením.“ Načo Bryan so smiechom zasalutoval a objal Lexie pevne okolo pása.
O tom všetkom Cass premýšľal a ešte o mnohom inom keď vyšiel z miestnosti nasledovaný ozvenou svojich rozhodných krokov, aby vyhľadal Adriana. Chcel byť čo najskôr na Thanatose. Akoby sa mal po dlhom dni strávenom úmornou prácou vrátiť naspäť domov... naspäť k Tesse. No zdalo sa, že si svoje rozhodnutie nenaplánoval príliš šťastne minimálne pre dve ďalšie osoby.* Ehm..* odkašľal si s miernym, dokonale ovládaným úsmevom na perách.* Mrzí ma, že vám takto vpadám do súkromia, ale rád by som už bol čo najrýchlejšie na lodi. Musím zariadiť ešte niekoľko dôležitých vecí.* Áno, a prvou z nich bude, že vyhľadá Tessu a na veľmi veľmi dlho sa s ňou zatvorí v kajute. Potreboval cítiť pokojné teplo jej tela pri svojom, tu všade cítil len chlad morského dna a tiež z Adrianových očí. Dokonale pristal k tomuto podmorskému svetu.*

*V duchu si pripomínal, že ak nechce vyzerať ako nadržanec, bolo by dobré pustiť ju a venovať sa niečomu inému. No čo ak nechcel? Nechcel a tak to aj vyzeralo. Bozkával ju a keby to nebolo nevhodné, zobral by ju na ruky, niekam do prázdnej izby a tam...dočerta aj s kapitánom, mal chuť na neho niečo zavrčať, no teraz by to nebolo ktovie čo* týždeň, preto si sa ponáhľala s tým liekom...* pozrel ešte na Szaniu a potom na kapitána* dobre, poďte za mnou, vašich vojakov presunieme na pevninu tiež* kývol k strážam, nech pustia zvyšných zajatých vojakov z kapitánovej lode* dúfam že sa nenahneváte, keď vás nebudem odprevádzať, som si istý že tam hore sa nestratíte...* kývol rukou k skupinke Lorienských mužov, ktorý si podelili zajatcov a jeden čakal aj na kapitána* príjemnú cestu...* a už sa nevracajte, dodal v duchu, aj keď vedel o tom, že párik ostáva s nimi.*

*Červeň, ktorá zaplavila Szaniinu tvár boal sťa by rajčina. Myslela, že sa začne strašne smiať. Na chvíľu si aj schovala tvár na Adrianove plece, zatiaľ čo jej odpovedal na otázku ohľadom svadby. Potom sa narovnala a rukami si prešla po tvári. Keď si bola istá, že je schopná sa pozrieť na kapitána, usmiala sa a povedala* šťastnú cestu a pozdravujte* popriala mu a ruky si založila na hrudi, akoby v obranom potoji.. Ale pred čím?.. To ani ona nevedela. Stála takto až kým hľadela ako skupinka mimozemšťanov, spolu aj Jimmym odchádzajú cez vodný vchod. Akurát, keď bol Jimmy narade ešte vykríkla*Jimmy! Teraz ty vedieš tým.* musela sa zasmiať, keď zbadala jeho prekvapený a zároveň vystrašený pohľad*Neboj sa, iba ver svojim schopnostiam* usmiala sa na svojho priateľa a pozerala sa ako aj on napokon odchádza*

*Mlčky pozoroval, ako skupinka mizne pred ich očami. Konečne boli fuč, zostal len párik, ktorý isto nebude celý deň len sliediť. Minimálne to vojakove sladké dievčatko bude mať čo hľadať a na čo spomínať. Nepochyboval, že vojak bude chcieť byť pri nej, vyzeralo to skôr na dovolenku než na stráženie jeho a jeho počinov.* asi by sa im mal nájsť nejaký byt alebo dom, či kde budú ubytovaný? Jej rodina si na ňu už možno ani nepamätá a keďže obyvateľstvo je nedôverčivé voči tým zo sucha, asi si ju nepustia hneď do domu...* otočil pohľad späť k Szanii, no nechystal sa vracať k tomu čo sa pred chvíľou dialo. Aspoň nie teraz a nie na chodbe. Potrebuje znovu cítiť jej city, musí si ju omotať okolo prsta, pretože inak sa môže vrátiť do svojej časti a kašlať na celú svadbu. Jedna z vecí ktorú nesmel dopustiť – vyzerať ako nadržaný pes, túžiaci prefiknúť aj starý koberec či rúrku...*

Ilustračne foto



http://bitsandpieces.us/wp-content/uploads/2008/12/imagesbrave-20dog.jpg

/Adrian si nechutný /

/riťpalovu som nechutny ved to je len priroda šak som si to nevymyslel podla ničoho s tym kobercom...to babkyna fena a rurka to len tak obrazky google ja nič len pouhý pozorovateľ /

/takto potvrdzuješ načo myslíš mladý muž ste nechutný ak sa vám podarí szaniu pretiahnut, tak ju ľutujm :D:D/

/Ach zlatko som šokovaná /

*To čo Adrian hovoril, tak mala istý zmysel. Vedela o nedôverčivosti Lorienov. Kým bola v Adrianovej pracovni, tak sa to dočítala v knihe o dejinách Lorienu. Samozrejme nestihla dočítať všetko, ale čítala si veci ktoré bude musieť teraz potrebovať.*Máš pravdu, Adrian.*povedala potichu pričom ruky mala stále založené na hrudi. Chrbtom sa opierala o studenú stenu, ktorá pri jej pokožke aj tak bola teplejšia než sama Szania. No bola tu tá otázka ohľadom Lexie a Bryana. Bude ich treba nejako "zamaskovať" aby nepôsobili tak nápadne.*V prvom rade im budeme musieť zohnať naše vodeodolné oblečenie, aby neboli takí napadní.*premýšľala nahlas a pritom neprítomne hľadela pred seba*A potom by som im mohla nájsť nejakú izbu v mojom dome* potom sa zasekla a pozrela na Adriana*Mám dom, nie?* bola v šoku lebo vlastne nad tým nepremýšľala.*

/neviem akú si mala predstavu o bývaní, keby dačo, prepíšem ....a to s tými zverami, nemôžem predsa zato, že som zoofil a vzrušujú ma zvieratká )

*Slabo sa zachechtal. To by teda bola predstava, keby princezná planéty nemala svoj dom* nie si bezdomovec...* kútiky úst zdvihol do úsmevu, no potom sa spustil do objasňovania situácie s bývaním* máš dom, jeden z najväčších v meste. Je od tadeto asi pätnásť minút cesty...ale...* zamyslene pozrel k páriku* ...maskovanie nepomôže. Každý loriančan nad pätnásť rokov už dokáže rozoznať či je osoba z jeho národa alebo nie. Lexie nemá problém, patrí k nám, no jej priateľ bude asi častým objektom zazerania...* pokrčil ramenami. Nemal chuť zapodievať sa tými dvomi, no ako to tak sledoval, bude musieť.* zavediem vás do domu?* spýtal sa napokon.*

/inak idem zajtra hetky, takže odpisovať budem len ak sa mi podarí pripojiť na wifi /

// si vrcholne úchylný!!! bože s kým sa to ja zalietam?? preboha šak ty ma raz podvedieš s morským koníkom tak sa mi zdá //

ako rada počujem, že nie som bezdomovec* Zasmiala sa a pozrela smerom k dverám do ošetrovne..*Myslm si, že budú chcieť mať chvíľu čas.. tak čo keby si mi môj dom ukázal a prikážeme strážam až ich potom za nami dovedú*napadlo ju a vykročila smerom preč.. načo by aj šli naraz s Bryanom a Lexie keď museli pre nich prichystať izby*Pokiaľ Bryan bude bývať v mojom dome, myslím si že Lorieni budú stále zvláštne reagovať, no zase menej keď budú vedieť, že býva u mňa* myslela si a dúfala že to čiastočne vyrieši ich problém.. Lebo Ak aj budú obyvatelia Lorienu opatrní tak to poda nej vezmú ľahšie keď budú vedieť, že bývajú pod strechou princeznej*ty máš tiež izbu v mojom dome?*napadlo ju a pritom sa zasmiala nad hlúposťou otázky ktorú mu práve položila*

/pardon že mi to tak trvalo, ale real nepustil ...a morské koníky sú na môj vkus špatné, uprednostnujem chobotnice /

*Nebol si istý jej zmýšľaním. Možno by za normálnych okolností uspokojila nepokoj obyvateľstva takýmto gestom, no po návrate z iných planét k nej budú prechovávať akúsi nedôverčivosť. Tešia sa, no jej priateľstvo so suchozemšťanmi bude tvrdý oriešok, nehovoriac o bývaní v jej dome. Nejako ho to ale netrápilo, veď jemu to bolo v podstate jedno. Aj tak predpokladal jedno, tá malá sa bude točiť okolo vojaka, takže je jedno kde budú bývať. On ju bude strážiť ako oko v hlave, takže ak zaistí aby sa pri nej motali nejaký Lorieni, vojak bude v strese a nebude mu moc babrať vo veciach* nie nemám, mám vlastný dom* odvetil a nejako sa nad trochu nelogickou otázkou nepozastavoval. Žena...* mám obrovský dom, aj keď stále menší než je tvoj* uškrnul sa* v mojej časti Lorienu, tú ktorú spravujem, a jeden maličký tu, keď sa venujem tebe. A čo sa týka našich holúbkov, možno by sme ich mali vziať so sebou, baviť sa môžu aj tam, nech sa tu necítia nevítane, predsa len, sprvu to tak bude...

/Adrian ty muj mokvajíci kvítku /

//je kruté zistiť že ma chlap podvedie s chobotnicami asi sa zabijem //

*To čo hovoril dávalo istú logiku..*Súhlasím*povedala napokon a obrátila sa ku strážnikovi, ktorý už dávno prišiel z mesta čo ho poslala kvôli Leffayovi*Prosím vás choďte zavolať mimozemšťanov, čo sú v ošetrovni* schválne tak urobila, lebo sa ešte potrebovala porozprávať s Adrianom. Ešte využiť malú chvíľu kým sú osamote aby mu položila pár otázok.*Adrian? Čo sa teraz odo mňa očakáva?* bola to síce blbá otázka, no ona naozaj nevedela čo má robiť. Má ísť za niekým z tých významných rodín? Prehovoriť k Lorienom, že žije? Alebo čo má spraviť?*

(šak ty chceš sexovať s leffayom tak čo )


*Ešte pred desiatimi minutami na neho kričala a teraz sa ho pýta na radu. Ženské jednoducho nevedia čo chcú, prípadne zneužívajú čo sa dá.* treba zvolať zasadnutie rady, kde sú osoby ktoré riadia určitú časť mesta. Tam ti budú klásť zjavne otázky a usúdia, či si schopná vládnuť, kedže ani oni nedôverujú suchozemským. Kedže si s nimi bola dlho, nebudú si tebou vôbec istý. Tam sa zjavne rozhodne o ďalšom vývoji situácie. Bolo by dobré, keby si sa dovtedy akýmkoľvek vyhláseniam pred ľudmi vyhýbala, rada by nemusela byť nadšená.

//Leffay aspoň nie je zvieratko a ty si trtkal na začiatku dáku modrú čúzu tak čo tuším zavolám Leffaya až konečne dôjde xD
A nič v zlom zlatko, ale ty robíš zo mňa totálnu histerku a schizofrenika v jednom to sa mi nepáči //

*POzorne počúvala čo jej Adrian hovoril a potom sa na chvíľu zamyslela... Mal pravdu.. Podľa toho čo počúvala doteraz zistila že Lorieni vôbec nedôverujú mimozemšťanom čo chodia po zemi.. Bude to ťažké pomyslela si a ticho si vzdychla*Máš pravdu.. Myslím že bude dobré, ak sa najskôr oboznámim s planétou kým zvolám radu, aby posúdili všetko čo sa týka mňa

/ vidiš, pravidelny sex je veľmi podstatny
No šak ale čo sa čuduješ, šak ale važne, najprv na neho vrieska a potom sa s nim oblizuje a tvari že to sa ani nestalo a Adrian to ma v povahe /

*Teraz by sa zišlo ísť do svojho domu a tam sa na všetko vybodnúť. Už aby došli tí dvaja a mohol ich zobrať do Szaniinho domu. tam bude aj princezná všetko obzerať, spomínať, takže bude aspon chvíľu klud. mal ešte nejaké vlastné povinnosti, takže možno to stretnutie ktoré si chcela dohodnúť princezná s leffayom nebude až také zlé. okrem toho musel zohnať tých dvoch mačov čo budu behať okolo Leslie, nech má čo vojak robiť*

//Bože jak ja neznášam slobo OBLIZOVAŤ kks... si trafil xD lol.. mačov? kks.. ja mrem //

*Nechcela to hovoriť nahlas pre Adrianom ale v prvom rade, ešte skôr než sa pustí do čítania a študovania literatúry, sa potrebuje stretnúť s Leffayom. Bolo to pre ňu nesmierne dôležité a vedela, že tým zabije polovicu práce, keď sa s ním porozpráva, lebo jej určite povie čo najviac ako bude môcť. Zdalo sa jej to že je to večnosť kým ju vyhľadá, no iba pre dmalou chvíľou ho dala zavolať a tak nemohla očakávať zázraky. Aj keď si bola istá,že už o tom vie, že ho zháňa. Rovnako ako Adrian, aj ona už chcela ísť preč z tohto miesta a ísť domov. Do svojho domu.*

* Nebol práve dvakrát nadšený zo situácie, do ktorej sa tu dostali, ale vedel, že nemá na výber. Držala ho tu láska a teraz už aj povinnosť. Sľúbil Cassovi, že na všetko dohliadne a bude ho pravidelne informovať o každom Adrianovom kroku, o každom prešľape, ktorého by sa dopustil voči Szanii alebo Lexie. O seba sa nebál aj keď vedomie, že je tu jediným „ suchozemcom“ nebolo veľmi príjemné aspoň čo sa týka istoty. Na druhej strane to, že Lexie patrila k Lorienom malo pre ňu teraz cenu zlata a pre neho... Bryan sa zahľadel dolu, na temeno Lexienej hlavy keď bok po boku kráčali von z ordinácie ... pre neho to neznamenalo vôbec nič. Stále ju rovnako miloval, či už má na tele pár vylepšení naviac alebo nie, stále je to tá láskavá, jemná Lexie, ktorá teraz navyše musela byť aj veľmi zmätená. Predtým než vôbec došli k dverám vedúcim na chodbu kde ich už pravdepodobne čakal niekto zo stráže alebo samotný Adrian, chytil odrazu Lexie za lakeť a obrátil si ju tvárou k sebe. Chvíľu sa len vpíjal pohľadom do jej malej tváričky a premáhal túžbu uchopiť ju do dlaní a vybozkávať na nej každučký kúsoček pokožky. Namiesto toho sa však ovládol, vedomí si toho, že v tejto chvíli musí niečo povedať, aby mĺkvo medzi nimi nezapríčinilo nedorozumenie.* Lexie chcem, aby si vedela, že to čo sa práve teraz okolo nás deje nijako nezmenilo moje city k tebe. Vždy tu budem, aby som a chránil a neopustím ťa pokým ty sama nebudeš chcieť, aby som odišiel.

*Tak predsa ostane. A zostane aj Bryan. Pocítila pocit, ktorý prvý krát spoznala až keď stretla Bryana – radosť. On jej ju vlial do života, aj napriek tomu nie práve vydarenému zoznámeniu. Jej doteraz skryté ja chcelo spoznať aj svet v ktorom sa narodila, no vedela že nie za cenu odchodu od Bryana. Teraz však mala oboje a tak nemala dôvod byť smutná. No Bryan mal obavy, už poznala výraz na jeho tvári. Pre neho to muselo byť zvláštne a hlavne, aj tak nevedel čo má čakať od nej. Kráčala potichučky a premýšľala, čo všetko tu budú môcť spolu pozrieť, aj keď samozrejme, Bryan mal prácu aj tu. Keď však zastavil, prekvapene zdvihla pohľad a usmiala sa* vieš že ti verím a nechcem aby si odišiel...* chcela mu povedať, nech počká, kým uvidí jej tajomstvo, no ak by sa o tom začali baviť teraz, princezná s lorienom by sa ich nedočkali. Preto ho iba silno objala, aj keď silno to bolo len z jej ponímania, keďže nemala toľko sily, aby ho stlačila tak ako chcela.* asi spolu budeme teraz bývať...* zasmiala sa, potiahnuc ho dopredu, kde ich už čakali.*

* Upokojilo ho to, čo Lexie povedala . Dôvera bola pre ňu niečo, čo neprechovávala ku každému ako si už mal možnosť všimnúť, a preto ho jej city tešili dvojnásobne toľko. Keď sa k nemu pritúlila, pretože to naozaj vnímal ako túlenie, poľahky ju k sebe pridvihol, až sa špičkami nôh mohla ledva dotknúť zeme no hneď ju zas spustil naspäť, pretože zotrvať v jej hrejivej prítomnosti takto nebezpečne blízko sa mu mohlo vypomstiť v ďalšej bezsennej noci, ktorá, ako Lexie správne poznamenala, ich pravdepodobne zastihne v tej istej miestnosti, tak prekliato blízko a zároveň ďaleko od seba. Veselo sa usmial hoci veselosť cítil len spola. Podstatné bolo, že budú spolu a to ho upokojovalo.* Aj keby nám nedali spoločnú izbu spával by som pred dverami tak blízko ako by to len bolo možné.* uškrnul sa mysliac však svoje slová smrteľne vážne. Nechal sa Lexie potiahnuť až k dverám a keď ich otvoril takmer priamo pred nimi sa objavila už celkom známa Adrianová tvár a Szaniia, ktorej oči planuli akoby nad niečím zamyslene uvažovala.*

O našom prechode do domu napíšem príspevok a môžte pokračovať tam/

Nagur




* Hlbiny lorienskych morí pulzovali skrytým životom už mnoho tisícročí predtým ako sa v nich po prvýkrát objavili Lorieni. Táto planéta nepatrila iba im, ale aj tvorom, ktorých malichernosti sveta pod hladinou zaujímali len okrajovo. Aj to bol dôvod, prečo sa držali v ústraní a žili si svojím životom buď ako predátori monštruóznych rozmerov alebo ako korisť s vynaliezavosťou, ktorá im zachraňovala holú existenciu. Myslieť si však o tvoroch desivých hlbín, že sa zaujímajú len o potravu by bolo veľmi neuváženým činom, pretože tieto bytosti sledovali všetko okolo seba so záujmom a vedeli medzi sebou komunikovať tak, ako si to Lorieni nedokázali predstaviť ani v tých najbujnejších snoch. Boli to živé mýty, príšery a obludy z nočných môr, ktorých prítomnosť sa nedala poprieť ani vyvrátiť. Niekde tam dolu...v hĺbkach pod chráneným mestom sa pohybovali tiene sliediace po životoch. Niekde tam dolu žil aj Nagur, posledný z Veľkých starého sveta...

Amir La Narso



* Už ho dlhšie nebavilo trčať v pracovni s pohľadom strateným v nekonečných uličkách mesta. Mal skvelý prehľad o všetkom, čo sa v jeho malom „ kráľovstve“ dialo, či to už boli bežné roztržky medzi susedmi, ktoré ho nekonečne otravovali keď sa im musel začať venovať a rozriešiť ich alebo činnosť tajných spolkov, pretože aj on ako člen vedúcej šľachtickej rodiny mal svojich zarytých nepriateľov. Spravoval južnú časť mesta, jeden z výbežkov celej tejto kolosálnej usadlosti hlboko pod hladinou mora, už niekoľko rokov. V poslednom čase o sebe nedával príliš vedieť a aj na stretnutí šľachticov sa držal v ústraní. Sledoval každý jeden krok, ktorý Adrian podnikol od doby, čo sa stratila princezná, ale akokoľvek by sa ho niekto snažil obviniť z niečoho nekalého nikdy neposkytol ani ten najmenší dôvod pre Adrianových ľudí, aby na jeho konanie upozornili. Ako to robil jeho starý otec, potom otec a teraz aj on... len málo ho zaujímalo dianie v celkom meste pokým sa to netýkalo jeho južnej časti.
V poslednom čase sa však nedialo ani tu nič zvláštne, čo by si zasluhovalo jeho zvýšenú pozornosť. Lorieni sa rodili, žili a zomierali tempom aké bolo prirodzené pre ich rasu a on žil spolu s nimi.. no viac ako oni sledoval a zaujímal sa aj o to, čo bežným obyvateľom podmorského mesta unikalo. Vedel o Leffayovi, vedel o Adrianovi, pretože to chcel vedieť, ale nepodnikol nič čím by sa pridal na jednu alebo druhú stranu. Možno si títo mocný muži mysleli, že v celom Meste sú oni jediní dvaja dosť informovaní, dosť oboznámení s konaním toho druhého ibaže tam kde sú dvaja býva sporadicky aj niekto tretí. Amir však neoplýval takou ctižiadosťou, aby sa pridal na jednu alebo druhú stranu. Zatiaľ len vyčkával, posielal svojich ľudí k palácom oboch mocných a navonok sa venoval len banalitám, ktoré však zakrývali jeho pravú činnosť.
- Pane! Princezná sa vrátila! Je späť!-
Výkrik, ktorý sa rozozvučal v miestnosti na chvíľu stlmil len zvuk dvier, ktorých prudko otvorené krídla narazili do stien. Amir, otočený chrbtom k prichádzajúcemu, ticho sykol akoby mu ten zvuk trhal uši a obe ruky mu razom vyleteli k spánkom.
- To, čo hovoríš nemôže byť pravda.- odvrkol s hnevom, ktorý mu nebezpečne presakoval do hlasu aj keď sa snažil krotiť ho. Už niekoľko dlhých týždňov bol osamote v tejto pracovni, nijaký vonkajší zvuk sa k nemu nedostal, počúval len vlastný pokojný dych, pretože len tak si mohol všetko do podrobností premyslieť a neurobiť nijakú hlúpu chybu.
- Prisahám na svoj život, že je to tak pane. Prišla so suchozemcami len pred pár hodinami, videli ju prechádzať ulicami a práve teraz sa zdržiava vo svojom paláci spolu s Adrianom. Zostal tu aj jeden z tých cudzincov spolu s ďalšou Lorienkou...-
Hlas Amirovho spoločníka sa na okamih zasekol a v pracovni zavládlo ťaživé ticho.
Suchozemec. Amir by si bezmála opovržlivo odpľul len čo začul tieto novinky. Obrátil sa k svojmu sluhovi a tým prebehla hrôza len čo sa do svetla dostala Amirova zmrzačená tvár. Na ľavom líci mal vypálený znak a staré jazvy neskryli ani dlhé pramenne vlasov, ktoré jeho pánovi na dokaličenej strane padali až na plecia.
- Myslím, že teraz je ten správny čas vykonať jednu zdvorilostnú návštevu.- uškrnul sa Amir pričom sa mu nadvihol len zdravý kútik úst.*

//Ten Nagur...ach..krásneeeeee ♥ akých krásnych domácich maznáčimkov máme ae je krásny ♥

Ale Amir??? Tak ten je priam orgazmický... :jalubim: :desat: :oooood: //