Lorien

* Ešte aj teraz, po tak dlhom čase, sa mu v mysli dokázal vybaviť bezozvyšku celý rozhovor medzi ním a Raitom. Pamätal si doslova každé jedno slovo hoci všetky boli minulosťou už viac ako tri mesiace. Ani sa mu nechcelo veriť, že niekedy môže čas plynúť tak rýchlo a niekedy zase pomaly. Akoby sa neriadil nijakými pravidlami, ale naopak on si písal svoje vlastné pravidlá, ktorých sa museli držať všetky živé bytosti. Dokonca ani Raito, muž, ktorého poznal väčšinu svojho života nemohol navždy ostať takým akým si ho pamätal. Len nečakal, že zmena sa objaví tak náhle a bez varovania, pretože kým oni mali čas zostarnúť, Raito starol každým dňom čoraz viac a viac. Choroba sa do jeho tela zahrýzala nemilosrdnejšie než by to urobil akýkoľvek iný protivník, proti ktorému by nebol taký bezmocný...
Cass cítil akoby mu plecia niekto privalil ťažkým kameňom. Chcel pomôcť Raitovi, pretože to bol nielen jeho priateľ, ale aj preto, že to bol muž, ktorý v ňom prirodzene vzbudil obdiv. Možno ho väčšina tých, proti, ktorým niekedy vystúpil považovala za chladného a neľútostného no len on videl aj za tú stenu, ktorú si okolo seba vystaval, sčasti aby sa chránil, sčasti, že to bola predsa len časť jeho skutočnej povahy. On, Cass, velil len jednej bojovej lodi čo bolo veľmi náročné. Nevedel si ani predstaviť akú zodpovednosť muselo so sebou niesť velenie nad celou planétou. Dohliadať na všetky životy, ktoré ju obývali. Mať zodpovednosť nielen k nim, ale aj k svojej rodine. V tejto časti ho Cass chápal najviac. Keď mu Raito rozprával o svijich dôvodoch, ktoré ho nútili poveriť ho takouto úlohou nemoohol mu vyčítať vec, ktorú chcel urobiť. Nechcel zničiť Zem zo sebectva no nemal na výber, pretože od jeho rozhodnutia závisel život jeho matky a miliónov ďaľších bytostí.
Len keby hľadanie novej planéte pre ľudí nebolo také náročné. Vesmír bol síce nekonečný, ale podmienky na Zemi celkom výnimočné a nenapodobiteľné. Aj preto sa radšej pri svojom patrání sústredil aspoň na to, aby našiel planétu, dostatočne veľkú a s dostatočnými podmienkami pre život, nie, aby našiel rovnakú. To bolo nemožné. Vlastne celý Raitov nápad visel len na veľmi tenkom vlase šťasteny. Tri mesiace už hľadali naprieš celým vesmírom a niekoľkokrát im nádej priniesla sklamanie. Mali za sebou už niekoľko planét, niekoľko dobrodružstiev, ale nie výsledok, s ktorým by mohli byť spokojný. Raz bola planéta príliš malá, inokedy veľmi ďaleko a obklopená nepriateľmi. Atmosféry plné nebezpečných plynov, smrteľné podmienky...
- Kapitán?- hlas pomocného navigátora sa odrazu nadšene rozľahol na mostíku a doniesol sa chladivým vzduchom až k jeho ušiam. Stále mu bolo teplo. Po tej poslednej návšteve Amadiralu keď ho spálilo silné tunajšie slnko sa ešte stále nemohol zbaviť pocitu vysušeného vnútra. A tak isto ani jeho posádka. Aj preto bol mostík jedným z najpríjemnejších miest na akých sa mohol práve zdržiavať. Samozrejme keď nerátal..
- Blížime sa ku galaxii KR- 201 a podľa mojich výpočtov a predbežných výskumov...pane. .pozrite sa na to prosím..-
Vzrušený mladík svižne vykročil k nemu na mostík a do ruky mu pdobal podrobnú správu o galaxii, ktorej pásmo mali prekročiť za bezmála menej ako dve hodiny pri stálej rýchlosti a kurze. Cassov zrak padol na husto popísané listy papiera s fotografiami v širokom rozlíšení a srdce mu na okamih prestalo biť. Opäť ďalšia nádej? Nie, radšej bude pokojný, aby ani jeho posádka nezažila sklamanie ak by sa opäť jednalo len o planý poplach.
- Poručík..- ozval sa po chvíli pozorného uvažovania tak ako si zaumienil. Celkom pokojne a nevzrušene hoci ho chvejúce sa ruky trochu prezrádzali.
- Áno kapitán? – ohlásil sa Jessie a uprel na neho nedočkavý nádejný pohľad.
- Zmeňte kurz na súradnice 2-4-3-8 a hláste mi všetky zmeny. Gibs, o polhodinu chcem mať ďaľšie správy a vyšlite prieskumné stíhačky. Ak je to nepriateľské územie chcem byť pripravený na čokoľvek.-
- S radosťou vykonám kapitán.- ozvalo sa dvojhlasne a v tej chvíli nielen na Gibsovej a Jessieho tvári znovu žiaril starý známy úsmev nadšenia a vzrušenia z neznámeho. Preto sa pousmial aj Cass no po niekoľkých minútach sa rozhodol opustiť mostík a zísť o poschodie nižšie kde sa nachádzala vyhliadková terasa. Postavil sa pred obrovské pevne vystužené hrubé sklo a sledoval temný vesmír na každom kúsočku prežiarený svitom hviezd, ktoré sa zdali byť ešte bližšie než inokedy. Naozaj nechce nič riskovať a nebolo to len kvôli bezpečnosti posádky, ale aj...
...zaťal nahnevane ruky v päsť a bezmocne zaškrípal zubami. Keby Tessa bola len o niečo menej tvrdohlavejšia topil by sa teraz v smútku, že ju nechal tak ďaleko od seba no vnútorne by bol pokojný pretože by sa opájal aspoň myšlienkou, že jev bezpečný, ale takto... hnev ho takmer opäť premohol keď si teraz predstavil svoju kajutu a v nej svoju odpočívajúcu manželku. Jednoducho ho nechcela nechať odísť a využila všetky argumenty, všetko presviedčanie, modlikanie aj vyhrážky až nakoniec dosiahla svoje. No radosť z toho, že ju má blízko seba bola len slabou náplasťou na strach z toho, že by sa jej na ich výprave mohlo niečo stať. A ona bola taká tvrdohlavá , horkoťažko ju presvedčil, aby s ním nešla na poslednú výpravu na slnečnu planétu. Ani si predstaviť nechcel ako by to mohlo skončiť a hned ho oblial ladovy pot. Pohladom sklzol na svoje dlane previazane obvazom a napustene hojivou mastou. Jazvy mu nezostanu no tu bolest by neprial zazit nikomu. Bolo mu fyzicky zle ked si pomyslel že by niečomu takemu vystavil Tessu. Jeho nevrla naalda sposobena strachom o nu beztak do ich vztahu teraz primiesala stipku napatia. Podpichovali sa na kazdom kroku a zataňial co si on nenechal ujst ani jednu dobru prilezitost na to aby ju presvedcil o navate domov ona si zase nenechala ujst ani jednu prilezitost na to aby mu neprizvukovala aka je jej pritomnost na lodi dolezita a ze bez neho by aj tak doma dlho nevydržala. Naposledy sa pohadali pre jeho spálene ruky. Ved aj preto on bol teraz na vyhliadke a Tessa v ich kajute. Ale aj napriek vstekehmu srasne tuzil uzmierit sa sa s nou.. no spomienky mu nedovolovali zabudnut na strach ani na chvilu...cítil sa bezmocne a ten pocit nenavidel...

*Len čo vypla prehrávanie holografického videa, zostala stáť v tichu ktoré náhle zavládlo. S tichým povzdychom sa rozhliadla po miestnosti, k prázdnej posteli a len pokrútila hlavou. Potichu prešla do kúpeľne, ako každé ráno po absolvovaní pol hodiny brušného tanca ktorý mal pomáhať menším bolestiam pri pôrode si dala rýchlu sprchu a následne si sadla do kresla. Nebola si istá čo bolo horšie, či ranné nevoľnosti ktoré už v štvrtom mesiaci ustúpili a len zriedkavo vracala, alebo únava, ktorú pociťovala čoraz častejšie. S úsmevom si rukou prešla po vypuklom brušku, ktoré sa už nedalo vlastne ani bruškom nazvať.
Bola už takmer v polovici tehotenstva, mala pocit že čas beží niekedy až prirýchlo. V niektorých dňoch naopak pociťovala nekonečnosť dní, ktoré sa na lodi len ťažko dali rozoznať od noci. Na lodi bolo plno ľudí, kedykoľvek mohla vyjsť a stráviť čas s niekým z posádky, no nemohla ísť za Cassom. Neboli síce rozhádaný, no tie sústavné poznámky s ktorými si oslaďovali život nemala chuť počúvať. Aj beztak na mnohé veci reagovala príliš emotívne, uvedomovala si to, no nemohla si pomôcť. Cassova predstava bola úplne jasná, chcel aby bola tisícke kilometrov vzdialená na inej planéte, pod dozorom Hanah, pretože tam mala byť v bezpečí a spokojná. No nebola by ani v bezpečí ani spokojná. Závrat, či sa o niečo potknúť mohla tam, rovnako ako tu. Následky nepríjemného pádu by boli rovnaké. Keby padla doma, vyčítal by si, že ju nezobral. Ak by si ublížila tu, vyčítal by si, že ju poslúchol. Ani jedna cesta nebola dokonalá, každá mala výhody. Tu bola medzi ľuďmi, necítila sa sama aj keď Cassova neprístupnosť nebola príjemná. Chýbalo jej síce slnko, ktoré počas letu nevídala, no niektoré planéty na ktorých pristáli jej to dokázali vynahradiť.
Snažila sa Cassovi pri každej jeho poznámke oponovať, nájsť druhú stranu toho čo jej vyčítal. No čoraz ťažšie dokázala oponovať bez známky ľútosti nad touto situáciou, nechápala čo od nej vlastne chce. Aby odišla preč a čakala rok kým nájdu vhodnú planétu? Len teraz prešli už niekoľko planét a nijaká nevyhovala, každá mala svoje chyby a bolo treba ísť ďalej. Keby bola doma, každý deň by jej prišiel neznesiteľný, však možno by to stihol aspoň na prvé narodeniny svojich detí...s trpkou iróniou pokrútila nad takými myšlienkami hlavou a vstala. Sama v izbe iba upadala do nepríjemných predstáv, bol čas ísť sa prejsť. *

*Potichu ležala na zemi a babrala sa s jednou rozvodovou skrinkou plnou káblov. Na tvári mala niekoľko vrstiev špiny, rovnako ako vo vlasoch no ani minimálne sa o to nestarala. Práca ktorú dievčatá v jej veku považovali za „mužskú“ ona milovala, nech už sa hrabala v čomkoľvek, od obyčajnej skrinky plnej káblov, až po nejaké autá. * Lee? * ozvala sa nenápadne, skrutkujúc jednu z hadičiek na svoje miesto. Rada pracovala blízko neho, už len pre to, aký to bol génius. *Rozmýšľala som...a áno viem že to bolí... * uškrnula sa a pokračovala nevinným hláskom* ...že by sme mohli dať Thosovi do izby posteľ... *keby jej mal možnosť vidieť cez špinu do tváre, videl by anjelsky sa tváriace dievča*

*prechádzala sa po chodbe už dokonale nervózna keď stretla Tessu*prepáčte*opýtala sa so zjavnou nervozitou v hlase*neviete kedy budeme už na tej planéte kam teraz smerujeme*s otazkou v ociach a mokrymi dlanami ktore si suchala po nohach daval jasne najavo ze uz dlho neznesie byt v tom zariadnei ktore jej sposobovalo piskot v uciach a zaroven bolest hlavy*prepacte, nepredstavila som sa*uvedomila sa len co dopovedala poslednu vetu*som Szania Lanchestrova a idem s vami aby som zistila či bude táto planéta vhodná pre pozemšťanov*ked bola nervozna hovorila velmi rychlo a na chvilu sa zahanbila, lebo si nebola ista, či všetko povedala zrozumiteľne a či jej neznáma bude rozumieť*

*Kráčajúc k Rowan sa prekvapene otočila za neznámym hlasom. Bola to mladá žena, osobne sa s ňou ešte nestretla, no ako jednu z mála žien na lodi si ju už všimla. Vedela aj prečo s nimi cestuje, bola to nejaká vedkyňa skúmajúca podmienky pre život na planétach. Na nej bolo schválenie tejto časti planét, no jej otázka ju trochu prekvapila. Nemala tušenia, že sa blížia k ďalšej planéte, Cass jej to nespomínal a ak to vedela posádka, kapitán to predsa musel vedieť už dávno. * Manžel sa nezmienil ani o tom, že sa k nejakej blížime, takže vám neviem odpovedať, * priznala a potom si uvedomila, že by nebolo zlé predstaviť sa* som Tessa Scrad, ale mám radšej tykanie* usmiala sa* informácie si treba pýtať od kapitána alebo Leeho, tí dvaja vedia najlepšie čo sa robí* dodala ešte*

Teší ma Tessa*povedala odviazanejšie, ale nepodala jej ruku, keďže tú svoju mala strašné mokrú od nervov... celý deň ju neznesiteľe bolela hlava a išlo ju z toho roztrhať.. počula všetku tú prácu motorov a neznášala to.. od mala silnejší sluch než iní ľudia a vďaka svojej amnézii nevedela prečo a ani ako k tomu došla.. no v takýchto zariadeniach to nikdy nezvládala vydržať*a prosím ťa nejdeš za kapitánom?*opýtala sa váhavo, lebo moc nechcela byť sama, aspoň by premýšľala nad niečím iným ako nad tým že si praje aby už pristáli*vieš ja neviem či máme pristávať, len je to moje zbožné prianie*povedala nervozne*ak teda ides ku kapitanovi, mozem ist s tebou*opytala sa... to ze bola nervozna bolo na nej poriadne vidiet.. plácala piate cez deviate a ešte tá rýchlosť akou jej to rozprávalo bola niekedy až nepríjemná*

*Váhavo pozrela niekam do diaľky. Mala by za ním ísť. No to prečo by za ním mala ísť nebola nijaká planéta. Bol čas vyjasniť si čo sa robí, tri mesiace sa správali ako kadečo možné len nie manželia. Jeden druhému sa vyhýbali, snažili sa nevyvolávať hádky, aj keď to možno pre jej stav. No aj tak to bolo zvláštne a jej sa to nepáčilo. Čím dlhšie to budú odkladať, tým horšie to bude a ona nechcela začať o pár mesiacov rodiť s predstavou, že sa na ňu hnevá* môžem ísť s tebou, myslím že bude na mostíku* zareagovala predsa len kladne. Kde inde by už len bol ak nie na mostíku? Slabo sa usmiala a pomaly vykročila dopredu* len so mnou ti to pôjde pomalšie* dodala s úškrnom, narážajúc na vypuklé brucho, ktoré jej chôdzu dosť viditeľne spomaľovali*

*Szania sa na Tessu vdacne usmiala a pozrela na jej brusko*musi byt krasne byt tehotnou, nie?*opytala sa tuzobne.. zboznovala deti... a vzdy im chcela pomahat.. mala vela skusenosti s nimi a vedou comu uplne nerozumela, lebo vzdy prichadzala na nove veci co ju prekvapili ze vie*vies co to bude?*nedalo jej neopytat sa... *

*Musela prikývnuť. Napriek nevoľnostiam ktoré prvé mesiace pociťovala, či častým zmenám nálad a všetkých tých zmien to bolo nádherné. * áno, je to úžasné. Keď som bola ešte s Cassom zasnúbená, strašne som sa bála, že nikdy nebudem mať dieťa a teraz čakáme rovno dve* zasmiala sa nad tom iróniou osudu* no ani pri predstave tehotenstva som nečakala, aké úžasné bude nosiť pod srdcom dva nové životy* zasnene pozrela na bruško, strašne túžila držať tie drobčeky vo svojom náručí. Nepochybovala, že aj vzťah s Cassom by sa tým vylepšil, no aj tak chcela aby sa tak stalo pre iné ako boli deti. Deti nemohli byť riešením ich vzťahu a toho mračna ktoré mali nad hlavami* ešte neviem, ale mala som si ísť po fotky z ultrazvuku, z toho minulého sa to ešte nedalo rozoznať, no Rowan mi vraví, že na týchto sa to už dá, takže ak budem chcieť, povie mi čo za maličké čakám* usmiala sa* máš rada deti? * spýtala sa s úsmevom, mala pocit že mladá žena hľadela na jej bruško s akousi skrytou túžbou, no nedivila sa jej*

*pri Tessinom rozprávaní jej úsmev priam hral na perách... áno musím to byť úžasný pocit mať dieťa.. a rovno dve to už ani nehovorím... vravela si v mysli pritakávajúc reči Tessy...*deti sú to najlepšie na živote ktorý žijeme a to najkrajšie čo nás môže postretnúť*povedala zasnene... vždy túžila po deťoch.. chcela ich mať aj milión keby ich toľko zvládla, ale nemala žiadnu lásku ktorú na ne bolo treba... verila že sú ešte dokonalejšie keď vzniknú zo splynutia dvoch zamilovaných tiel a nie keď ich vyrobia geneticky*ale bohuzial nemam deti.. jedine do kontaktu s nimi prichadzam ked ich liecim*povedala trosku posmutnejsie*

*Zamyslene ju počúvala a súhlasne pokývala hlavou. Čo môže byť krajšie ako mať muža ktorého miluje a deti ktoré budú vychovávané v láske? Tomu pocitu šťastia, ktoré už len z predstavy tých maličkých cítila sa nič nemohlo vyrovnať. No cítila ako Szania posmutnela a dokonale jej rozumela* neboj sa, aj na ne príde čas. Neviem síce koľko máš rokov, no vyzeráš veľmi mlado* pousmiala sa* Ešte donedávna som si myslela, že nie som schopná milovať, nieto aby miloval niekto mňa a potom prišiel jeden večer, pohádala som sa s neznámym mužom a teraz som za neho vydatá a čakám naše prvé a dúfam že nie posledné deti. V ten večer som už neverila v zázrak, jednoducho to prišlo, nemusíš sa báť, určite stretneš tú správnu osobu a deti prídu same* jemne ju pohladkala po pleci* všetko chce len čas

*pri povzbudivých slovách sa na nu usmiala*no kolko mam rokov ani ja neviem*povedala s malou ironiou v hlase*ale citim sa strasne stara*zasmiala sa sarkasticky, ale ked opat pozrela na Tessine vypukle brusko v jej ociach sa opat zjavila len neha.. vzdychla si*mozno aj mna postretne take stastie*povedala napokon, aj ked svojim slovam neverila*

*Teraz už naozaj prekvapene zdvihla obočie, prejdúc zelenými očami z bruška k jej tvári* akože nevieš koľko máš rokov? * spýtala sa akosi nechápavo, no nad jej ďalšou poznámkou pokrútila hlavou* ale nevyzeráš* zasmiala sa a ukázala na prechod pred nimi* určite áno, času dosť...už sme inak tu* vzdychla si a rozhliadla sa. Nemala tušenia či si Szania uvedomila z jej slov, že kapitán je jej manžel, no v celku to nebolo potrebné* Cass? * zakričala smerom k nemu, zostanúc stáť na mieste, čakajúc kým príde, len čo si dorobí čo potrebuje*

*na otázku bola ochotná odpovedat*mám amnéziu... pamatám si len obdobie zhruba troch mesiacov aj nejakých dní navyše*vysvetlila snažiac sa rozpamatat, ale doteraz sa jej ani nic nesnivalo, ani si na nic nespomenula*prebudila som sa na Telarione a tam som sa s priatelila s doktorom Markom Aladronom, s ktorým sme prišli na moje velke znalosti z vedy a mediciny*vysvetlila trpezlivo.. mala cudnu minulost, aspon co sa tykala toho obdobia po amnezii.. ked sa ocitli na mieste poobzerala sa vokol seba, ale na kapitana dobre nevidela*

LEE


* Prichádzal práve na mostík a vtedy si aj všimol ako Gibs priskočil ku Cassovi vzrušene mu podávajúc akési papiere s novými údajmi. Cass vedel ovládať výraz svojej tváre dokonale, veď bol kapitán, ale on ho už poznal natoľko dobre, že chvilkove zachvenie rúk neušlo jeho pozornosti. Celkove však Cass nevyzeral prave najlepsie. Odhliadnuc od spálených rúk, ktoré sa mu hojili len veľmi pomaly aj keď Rowan robila čo mohla. Teda aspoň tak mu jej slová tlmočil Jack, Rowanin nový priateľ. Uz ako mnohokrát predtým do neho vošla tupá bolesť a zúrivosť naraz, hánky, ktorými pevne zvieral okraje zábradlia mu obeleli a nádych celkom zaviazol v hrudi. Mal chuť vraždiť. A prvy na zozname obeti by bol on sám. Uznal si svoju chybu z toho večera, pokorne prosil Rowan o odpustenie. Na kolenách prosil čomu by Jack ani Bryan nikdy neverili..možno len kapitán by ho teraz vedel pochopiť...pomyslel si v okamihu keď Cass zahlbený v neveselých myšlienkach prešiel okolo neho a ani si ho nevšimol. Takže teraz na mostíku za všetko zodpovedal on, Lee. Únava na naho padala ako lavína, ktorá sa nedala zastaviť. Nechcelo sa mu veriť, že už tri mesiace brázdia vesmírom a hľadaju tu povestnu ihlu v kôpke sena. Novú Zem pre novu generáciu ludi. Šanca jedna k miliardám, že sa im to naozaj podarí aj keď dosiaľ našli už niekoľko planét, ktoré by mohli vyhovovať. Pri bližšom pohľade sa však ukázalo, že nevyhovujú. Amaril bol zatiaľ poslednou z nich. Nikto nečakal na jeho povrchu taký prudký nárast teploty. Akoby sa tam počasie v jednu chvíľu celkom zbláznilo a zatiaľ čo meracie prístroje ukazovali znesiteľné hodnoty ich koža tvrdila niečo iné. Mnohí na to doplatili. Aj on. Tu si však s úsmevom spomenul na bolesť pretože ju mal v mysli spojenu s Rowaninou ustarostenou tvárou a teda s neustavajucim zaujmom o jeho osobu keď k nemu pribehla a sama ho podopierajúc viedla do ošetrovne. Možno si myslela, že blúzni z teploty natoľko, aby si neuvedomoval nič okolo seba, ale aj tak cez úpalový opar dokázal vnímať to ako pri ňom presedela celú noc a spálenú tvár mu každu hodinu natierala liečivými masťami. Dokonca by prisahal, že jej po tvári stekali slzy..alebo to možno boli jeho slzy keď sa mu pásy kože začali naraz olupovať z tela- vedľajší následok rýchleho hojenia. Dosť bolestivý aj na takého vojaka akým bol on. Akonáhle však získal plné vedomie bolo to pre Rowan ako výstražné zapískanie píštalky, aby sa stiahal späť na svoju stranu lode a dosatočne sa mu vyhýbala. Kvôli Jackovi a jeho tajnostkárstvu keď nepriznal ani to či s Rowan niečo má dostal svoje prvé potrestanie od kapitána. Tri dni domáceho väzenia keď s Jackom takmer rozbili celé zariadenie kuchyne pri bitke. Aj Cassovi už začínalo byť jasné, že ak to takto pôjde ďalej napätie, ktoré sa dosiaľ len hromadilo vybuchne nečakane ako sopka. Možno v deň keď to bude najmenej vhodné. Aj preto im raz večer na dvere zabúchal Bryan a nelutostne ako dozorca vo vazeni, ktore v tom case ešte obaja s Jackom skutočne mali ich doviedol do skladového priestoru celkom naspodku lode. Tam ich uz čakal Cass a netváril sa dvakrát zhovievavo. Ležérne sa opieral o obrosvký kontajner so zásobami pre Rowaninu malu ambulanciu vyššie na palube a s rukami založenými na hrudi im držal krátky, ale účinný príhovor. Pamtätal si z tej noci všetky detaily. Nič nevyčítal Cassovi, pretože to čo hovoril bola pravda a nebol to len ich priateľ, ale predovšetkým ich kapitán a ten nesmel trpieť neposlušnosť na palube.

- Obaja dobre viete, že to čo sa práve teraz deje medzi vami dvoma už nemoze pokracovať takýmto sposobom dalej...- začal vtedy rozprávat Cass a na tvári sa mu nepohol ani sval. Neklamny znak toho, že tentoraz sa nejedna o ziadne malickosti, ale o skutočne vazny problem.
- ... Vaše životy na tejto lodi ako aj zivoty ostatnych clenov posadky su zavisle na tom, aby sme si v pripade potreby pomohli a tak sa zachranili. Toto je jeden tim, jedna lod a jedna posadka! Rozumiete?! - kapitánov nebezpečne stíšený a ladovo chladný hlas ani nemohol byť viac zrozumitelnejsi a bodavejsi nez bol v tej chvili. Obaja aj s Jackom naraz prikyvli bez toho aby sa na seba pozreli. Medzi nimi stal Bryan a dokonca aj ten prikyvol hoci bol v milosti.
- Tak mi tu dopekla neštvite ludi proti sebe a nerhajte ich na dva tabory! Ked nabuduce vydam rozkaz aby ste urobili prieskum v jednej skupine nerozdelite sa ako hlupaci a nepojdete kazdy inym smerom na neznámej planete. Uvedomili ste si uz co by sa mohlo stat keby Byran neprisiel vcas a nepomohol Jackovej skipne? Teraz by ste boli obaja mrtvi a ja by som mal mozno konecne pokoj!-
Takeho rozzureneho Lee este Cassa nevidel. Pri tom fiasku, ktore spomínal urobili strasnu chybu. Dvaja z ich posadky sa tazko zranili len kvoli ich hluposti a jeho to este stale a nikdy neprestane trapit. Niekedy sa clovek musi aj popalit ale nasledky su potom ovela horsie. Navyse kapitan bol cele tri mesiace bez seba z toho, že Tessa sa rozhdla vydat na vypravu s nimi. Vsetci traja vedeli ako sa preto zoziera. Vedeli kolko ludi uz takto stratil ked ich zobral z laskavosti na bojovu lod a oni potom neuposluchli jeho rozkaz a nedržali sa v ustrani. Bolo viac ako jasne ako hlboko svoju ženu miluje a že by neprezil jej stratu. Ved uz teraz sa podobal skor na tien a neprijemne vrčal na kazdeho kto mu takpovediac stupil na otlak . A to jeho žena každy vecer spávala s nim v jednej posteli hoci asi kazdy otoceny na inej srane. Aspon tak prepokladal a Tessu velmi lutoval. Teraz hlavne potrebovala pokoj a Cass jej nedaval velmi moznosti na to aby ho ziskala a ponechala si ho. Videl ako sa obaja trapia, ale neodvazil sa im do vztahu zasahovat aj ked mal sto chuti to uz davno urobit. No teraz bol sudeni on s Jackom.
- Cokolvek sa už stalo..- prehovoril opat kapitán a zadival sa pozorne do oči raz Jackovi a potom zase jemu. - ... sa stalo. To co sa stane dnes večer je len vašou zalezitostou a ja vam dam priestor vydiskutovat si podla lubovole ako sa vyrovnate so svojim problemom, ale zajtra rano a ani nikdy potom vo svojom pracovnom case si uz nedovolite to co doteraz! Inak prisaham že sa vratime na Amaril a ja tam s radostou necham usušiť vaše zadky pekne vedľa seba, peklo bude oproti tomu nič. -
Lee aj napriek Cassovým hrozbám neveril, že by to urobil, ale určite by bol v pomste dostatočne vynaliezavy aby im Amaril na lodi dostatočne priblížil. Navyse mu bol vdačny pretože takto si mohol s Jackom vybaviť svoje problemy pekne v sukromí a naraz. So cťou, svojimi schopnosťami. Všetko otvoriť aj uzavrieť v jedne dvečer. Preto nevahal a vyuzil ponuknutu šancu rovnako ako Jack. Kapitan aj Byran sa držali bokom zdalo sa že ich ani nepočuvaju ked na seba kričali kotuľajúc sa v bojovom zápase po celej dlžke skladového priestoru. Len Bryan občas zasiahol ked sa mu zazdalo, že by si mohli privelmi ubliziť a na par sekund ich od seba odtrhol...
- Vždy musí byť podľa teba čo Lee? - zasyčal zlostne Jack ked ho Bryan držal v šachu lakťom pod krkom a Leeho s vykrutenou rukou za chrbtom. Obaja sa metali ako divi, ale Bryan opat raz vyuzil dedicstvo svojich genov a tak im to velmi nepomohlo. Preto Lee mohol len zaprskat odpoved naspat.
- Teraz hovoríš o Marlione alebo o Rowan? Vždy si vieš nájsť cestičku na miesta, ktore ti nepatria...tak čo aké to s nou..- nedopovedal lebo Byran sa rozhodol povolit Jackovo zovretie a ten mu vzapati vrazil do zubou s takou silou až mu z kutika ust vytryskla pramienkom krv. Len co sa Lee dosattočne spamatal z otrasu zazrel na Byrana no ten len pokrčil plecami a opat držal Jacka v sachu.
- Toto uz bolo privela Lee.- ozval sa ticho a vzpati pozrel na kapitana akoby od neho ziadal potvrdenie. Cass vsak len dalej lestil ostrie skeletalu a zdalo sa akoby nic nevnimal.
- Ty si strasny chmuľo..inak by si nebol taky slepý a videl ako si Rowan ublížil...ona ť amilovala! - vrčal Jack a kopol Byrana do clenka aby ho pustil. Ten sice zasycal od bolesti a zakymacaal sa, ale zovretie nepovolil.
- Chod do čerta ty zradca ona ma este stale miluje! Pocuješ?! V zivote sa jej nevzdam!
- Ale no no ..ako sa nam odrazu odusevnil a pritom si to tvrdil o každej zenskej ktora sa ti trochu dostal pod kozu a zakazdym si ju odkopol alebo si ju nevsimal. Rovnako ako aj v inych pripadoch ked ta niekto potreboval. Ty sa len hras na silneho v skutočnosti si vsak vacsie decko nez ja.- provokoval Jack s nebezpecnym usmevom a jeho slova nasleodvala Leeho hlasna nadavka. Obaja boli vyburcovaní, že by sa dokazali aj pozabijat a vtedy Bryan, ktory sa este stale pozeral na Cassa akoby od neho ziadal pomoc povolil prave na jeho kyvnutie hlavy zovretie a Lee s Jackom sa oproti sebe vyrutili ako dve zvierata bojujuce na zivot a smrt. Vtedy Cass lahko zoskocil z kontajnera a hodil im k noham svoju zbran, dyku skeletal. Cinkotavy zvuk zvlastneho kovu im naplnil usi ako vystrel z dela. A Cassov znechuteny, takmer pohrdaví pohlad im tal do ziveho učinnejsie nez akakolvek ina zbran.
- Myslel som, že svoje spory vyriešite ako dvaja rozumní dospelí ludia a nie ako male deti, ktore sa biju na pieskovisku o formičky. Uz ste zabudli an to, že ste priatelia? Kolkokrat ti Lee zachranil zivot Jack a kolkokrat zas ty jemu? Chranili ste pred smrťou jeden druheho a teraz by ste sa najradsej pozabijali. Tak vam nebudem stat v ceste. Tu mate...- prehltol znechutene posledne slova, ktore chcel povedat, potlapkal Bryana po pleci a nasmeroval ho k vychodu. Len Jack a Lee stali na miest eako skamenení a obaja so zvesenými hlavami pozerali na dyku, ktora odrazali farby v matnom svetle. Potom sa ozvalo kovove cvaknutie. Kapitan rozhodol zamknut ich na noc spolu. Ale pomohlo... Ked ich rano osobne prisiel vyslobodit vsetky spory s Jackom uz mali z velkej miery vydiskutovane. Bez dalsich uderov. Zbran leziaca na tom istom mieste kam ju Cass hodil im bola najlepsim sudcom a bodala horšie nez vycitky svedomia. Obaja siuvedomili svoju chybu, priznali si ju aj navzajom a nasledne urovnali naklonene vztahy s kapitanom. Prisiel sice za nimi v tom postaveni no ked spolocne odchadzali na ranajky do jedalne opat z nich boli priatelia. A Lee sa uz nemusel bat pretoze od Jacka zistil, že s Rowan nic nema a že dovod pre ktory za nou v poslednom čase chodil bola jeho alergia z detstva, ktra sa opat objavila. Take banalne...take smiešne..

Odrazu ho zo zamyslenia vytrhol znamy hlas. Zodvihol hlavu takže sa narovnal do plnej vysky a obratil sa k Tesse s usmevom, ktory mal vzdy len pre nu. Spola sprisahanecky spola bratsky usmev, ktorým odmenil aj ženu stojacu blizko Tessy. Videl ju prvykrat no nedalo sa tomu cudovat. Ved Thanatos bol obrovska lod. Pozdravil sa obom ženam a potom sa s lutostou prihovoril Tesse.* Je mi to luto Tessa, ale pomylila si si ma s ním. Kapitán odišiel z mostíka len pred piatimi minútami a neviem kde by mohol práve teraz byť. Možem vám však nejako pomocť ja? * ponukol sa zdvorilo a vykročil dopredu aby im bol blizsie.*

* Jednou z mála vecí, ktoré ho dokázali zázračne upokojiť a vliať mu do mysle aký taký pocit vyrovnanosti so životom bol čas strávený na prieskume v stíhačke. Áno bola pravda, že lietanie miloval. Veď mu doslova upísal dušu, ale také aké to bolo teraz to nebolo vždy. Pri bojových akciách sa maximálne sústredil...teraz aj oddychoval. Thanatos bol obravsky, ale aj na tak veľkom priestore stále do niekoho vrážal. Nikdy však nemohol vystihnúť ten pravý okamih, aby mohol byť práve s tými , s ktorými byť naozaj chcel. Teraz tu bol sám. Ťažko povedať aké pocity mu to prinášalo. Ci uspokojenie ako predtým alebo akúsi uvláštnu dutú prázdnotu. Poznal jej príčinu. A odrazu by bol dal vela za to aby mohol byt na Thanatose a nie v stíhačke. To čo ho tešilo predtým, vzácna samota, ho už netešilo. Jeho samota bola vyplnená a vyplňali ju tie najkrajšie nevinné oči do akých mal kedy šancu nahliadnuť. Chýbal mu ten pohľad...*
- ...opakujem výzvu ak ma počujete Nimar 7 odpovedzte.-
Casť hlásenia, ktore k nemu vyslalo riadenie hlavneho leteckeho centra Thanatosu prepocul a este chvilu mu trvalo kým sa zorientoval v spomienkach na minulost a pritomnostou.
- Ano Velisteľstvo rozumiem a hlásim sa.-
- Je u vás všetko v poriadku Nimar?- ozval sa opat Gibsov hlas v priestore jeho helmy akoby sedel priamo za nim a vyzvedal co sa stalo, že mu pohotovo neodpovedal už na prvu vyzvu.
- Výhľad už nemože byť pokojnejší pane.- odvetil Byran na odpoved v leteckom zargone a este raz si vypocul nove suradnice. Takže nová planéta? apatia poslednych hektickych dni z neho opadla pri tych dvoch zazracnych slovkach. Aj keby malo ísť o dalsiu blamaz stale to bolo dobrodrzustvo, ktore sa oplatilo preskumať. Prijal od ústredia správy zaželanie dobreho a pokojneho letu a vzapati uz s narastajucim vzrusenim pustil do hladania najschodnejsej cesty k cielu. Ked rozmyslal nad svojou prácou nemusel aspon rozmyslat nad nicim inym co ho v tej chvili trapilo. A za tie tri mesiace sa toho veru stalo dosť...
Stlacil male nevyrazne tlacidielku na boku riadiacej paky a cierna hmota vesmíru sa pred nim odraz otvorila akoby do nej neviditelna ruka v sekunde vysekala okno, ktorým prenikalo oslepujuce svetlo. Nasiel priechod, jednu z ciest, ktore mohol pouzit na to aby sa rychlejsie dostal k planete vzdialenej od Thanatosu niekolko svetelných rokov. Miloval takýto sposob cestovania, ktorý si navyse vyzadoval aj velku zrucnost pretože ak sa raz pilot dostal do casoveho tunela medzi jednotlivymi castami vesmiru, ktorý spajali ako podzemne chodbicky mravenisko bolo to ako hodit sa z rozbehu na vodny tobogan. Clovek si mohol poriadne narazit usta ak si nedaval pozor a prilis sa držal stien. Predtym ako opatrne vmanevroval stihačku pred vchod do tunela si stiahol na prilbe este jeden ochranny pas specialneho skla proti ziareniu aby ho neoslepilo ziarive svetlo lejuce sa von z casoveho " okna" a dotykom na prístrojovu dosku aktivoval zariadenia na prehravanie hudby. Len co sa skladba zacala rozbiehat citil ako mu telo naplnilo vzrusenie a nahla radost. ( https://www.youtube.com/watch?v=uxG4v7fgvt4 ) Moct riadit stihacku znamelo pre neho cely zivot. V nicom nebol taky dobry ako práve v tom a ked sa skladba rozozvucala vnutornym priestorom kokpitu naplno zasmial sa akoby strhnuty zvlastnym virom a nechal sa vtiahnuť do vnutra tunelu. Adrenalín, ked sa stíhačka bokom zľahka obtrela o okraj steny sa neustale stupnoval so stupnujucou sa rychlostou. Horska draha sa pohla, rozbehla a nedala sa viac zastaviť. Telo stihacky sa otriasalo akoby sa uz uz malo rozpadnut na kusky, plast odolaval rychlosti, ktora deformovala a rozžeravila jeho povrch. Vystrazne prístroje začali blikať a divoko pípať akoby sa už blížil koniec no cely ten piskot prehlušovala hudba a občasný Bryanov smiech ked sa v rovinkach uvolnil a pri zakrutach opat zbystril pozornosť vyviaznuc len s trochu oskretym plastom čo nepredstavovalo nijaky zavazny problem. Este desat sekund...riadiaca paka v Bryanovych rukach sa chcela az ju len s tazkostou drzal tak ako potreboval.... pat sekund, styri, tri, dva , jedna... ziariva celistva stena sa opat otvorila, tentoraz z vnutra a objavil sa cierny vesmír s korálkami hviezd nasitými na pozadi. V tej istej chvili sa tunal za nim zatvoril a vsetky pristroje stichli ako na povel. Uz tu nebol nijaky dovod ohlasovat zvysujucu sa teplotu plasta bliziacu sa ku kritickemu bodu ci nestabilitu pohonných dýz. To čo v tej chvili natolko zaujalo Byranovu pozornosť až takmer zabudol na nadych bola ona. Planéta, ktoru hladali a teraz aj nasli. Bola vacsia nez vsetky, ktore dovtedy navstivili v marnej nadeji, že sa konečne dostavili do ciela svojej cesty. Netusil kolko by mohla mat v priemere ale v porovnani s Telarionom bola od neho len o malo mensia. Fialovkaste zafarbenie si nevedel nijako vysvetlit hoci videl uz mnoho planet no ziadna z nich nevyzerala tak zaujimavo na prvy pohlad ako tato. Vypol hlavne motory stihacky ponechajuc bezat len priadavne aby z casti korigovali polohu stroja na orbite a vypustil z ulozneho priestoru na vrchu stihacky Gadar, malu sondu zostrojenu na analýzu nielen chemickeho zlozenia atmosfery ale aj zemskeho povrchu pod fialovkastými mracnami. Teraz bolo podstatne zistiť hned niekolko veci. Jednou z nich bola aj pritomnost kyslika. Kym vsak sonda urobi vsetky potrebne vyskumy ubehne mozno polhodina aj viac. Zatial sa teda zostane na orbite planety a bude pozorovat aspon vonkajsie zmeny na jej povrchu. V blizkosti sa nachadzali este dve mensie hviezdy, o ktorých predpokladal že spolu by mohli vyvinut energiu a ziarenie rovnajuce sa hodnotam vysielanym zo slnka no potom tu nebolo nic. Ziadne mesiace, ziadne ine druzice ci satelity. Nijaky signal, ktory by mu nepovedal, že sa s nim niekto z planety chysta skontaktovat. Bol v strehu a cakal. Boli Gibsove informacie správne? Naozaj bola toto neobyvana planeta vhodna pre ludi? To netusil apson kym sa nevrati sonda a nepodnikne prieskum na povrchu planety, ktora ho zvlastne fascinovala. Zmocnila sa ho netrpezlivost a najradsej by necakal uz na nic a sam sa vydal na prieskum.*

*pri pohľade na sympatického muža sa musela usmiať..*Dbrý deň, volám sa Szania Lanchestrová a zodpovedám za výskum na planetách ktoré navštevujeme počas nášho letu.*predstavila sa podávajúc pritom ruku. Túto vetu už hovorila zo zvyku. Počas pobytu na tejto lodi sa musela predstavovať takmer každý deň a už si to ani neuvedomovala. S červeňou na lícach sklopila zrak k zemi aby zakryla to ako sa z ničoho nič začala červenať.*prepáčte, že som vás vyrušila pri práci, ale chcela som sa opýtať, kedy opäť navštívime ďalšiu planétu*vysúkala zo seba po malej chvíli keď sa červeň stratila*

*Skôr než sa Lee otočila si uvedomila, že sa zmýlila. Na mostíku nebol Cass ale Lee a ona len smutne sklopila oči. Už sa naozaj cítila tak, akoby sa skrývali jeden druhému. Nechcela sa zdržať, Szanii mohol pomôcť aj Lee, vedel predsa o všetkom čo sa dialo. * ja vás nechám, Lee ti určite pomôže s otázkami. * usmiala sa na ženu a potom ešte dodala na vysvetlenie* musím si ísť ešte po tie výsledky... * nechcela pred Leem Rowan spomínať, no aj tak chcela zmiznúť z mostíka čím skôr. Až bolestne jej to pripomínalo čo sa medzi ňou a Cassom v posledných mesiacoch deje. * nespomínaj Cassovi že som tu bola... * zamrmlala ešte potichu a pobrala sa na odchod. U Rowan nebola dlho, iba si zobrala obálku, tvrdiac jej, že sa ponáhľa do izby lebo je unavená. Fotky si nepozrela, chcela byť už konečne zase sama. Už si na to zvykla a stalo sa to súčasťou jej dní. Väčšina posádky pracovala a ona sa ich ani nesnažila zabávať, nechcela aby mali u Cassa problémy alebo sa s ním o tom vôbec hádať. Vlastne nadobudla pocit že by naozaj mala odísť. Načo tam vlastne bola? Keby nebola hlúpa a nedonútila ho zobrať ju, bola by s Hanah v dome, každodenne by bola smutná že je od nej preč, ale aspoň by necítila to čo cítila teraz. Bola tu síce, no pre neho akoby bola len niečo okolo čoho prešiel, prehodil pár viet a tým sa to končilo. Cítila sa tu akurát tak osamelo a čím ďalej tým viac mala pocit, že to takto ďalej nejde. Bol čas odísť, skôr než sa medzi nich postaví múr, ktorého sa už nezbavia. Ak sa o tom nemienia rozprávať, neurobí s tým nič. No odísť mohla, aspoň mu spraví po vôli... *

*Ak sa ráno obávala či jej plán vyjde, tak teraz sa nad svojimi úvahami musela smiať. Pravdaže vyšiel. Piloti si ju síce v hangároch všimli, no kto by ju už len posielal preč? Za posledné tri mesiace tam chodila, pomaly si už aj zvykla na občasné poznámky z ktorých polovici nerozumela. Nikto sa nepýtal čo tam robí, každý predpokladal že ide za Bryanom. No tentoraz nešla, vlastne nie ohlásene. Hovoril jej že ho čaká vyhliadkový let a ona bola zvedavá, no bolo v tom aj niečo viac. Niečo, čo nevedela špecifikovať ju nútilo zaujímať sa o časť vesmíru v ktorej teraz boli. Aj preto sa skryla v stíhačke, zvedavá aké to bude. Lietať vesmírom muselo byť krásne. No nebola už taká naivná ako prvé dni, radšej si vopred zistila či niečo na taký let potrebuje. Prilba, to bolo prvé. No a letci sa smiali, že na prvý let treba aj sáček alebo rovno vedro. Chvíľu jej trvalo než tú poznámku pochopila, no v konečnom dôsledku poslúchla. Bola skrytá vzadu, pripevnená, s prilbou na hlave a so sáčkom v rukách.
Let bol ale príjemný, aspoň jej tak prišiel. Zvedavo nakúkala von oknom a keby sa nebála že ju uvidí, ihneď by sa prilepila na sklo. No bála sa, či sa na ňu nenahnevá. Bola s ním po práci dennodenne a už si to nevedela predstaviť inak. Keď jej ukazoval loď, učil veci o ktorých dovtedy ani len netušila...a samozrejme bozkávanie tiež nebolo zlé. Pri tej myšlienke sa usmiala, no hlas z veliteľstva jej spomienky zničil. Zvedavo počúvala, no a vtedy to začalo. Nielen hlasná hudba, ale niečo čo sa nedalo opísať. Rýchlosť, hluk a to čo sa dialo za oknami. Nestíhala tú hmotu sledovať, no nedokázala od nej odtrhnúť oči. Toto asi mala byť tá chvíľa, keď mala použiť sáček, no jej nebolo vôbec zle. Zdalo sa jej to úžasné, nielen rýchle ale také voľné. Keď to všetko ustalo, nevydržala sa viac skrývať a vystrčila hlavu* toto...bolo...úžasné! * zvolala nadšene a teraz keď sa jej svet nekrútil pred očami, trošku tackavo sa predierala úzkym priestorom. Usadila sa na sedačku za ním, no nepripútala sa, nahla hlavu dopredu aby na neho mohla pozrieť* inak ahoj* usmiala sa nevinným úsmevom, aj keď vedela že tam nemá čo robiť*

- Kapitán?- akýsi hlas sa mu domáhal do uší ako nepríjemné zvonenie budíka hneď zrána. Pokrútil hlavou, aby sa prebral zo zamyslenia a opäť sa ocitol vzadu v kuchyni kam chodieval pravidelne predtým ako sa mal podávať obed.
- Prepáčte Davy čo ste hovorili?- prehovoril na jedného z kuchárov s ospravedlňujucim úsmevom, ktorý však nemohol zakryť zvýraznujuce sa vrasky v kutikoch jeho ust. Davy len chapavo prikyvol no vyvaroval sa akymkolvek poznámkam ci zartom. Všimol si čo už všetci z posadky a to, že sa kapitán aj jeho žena trapia. Dočerta s tvrdohlavosťou! On sa radšej nikdy neoženi. Mrkva mu nebude odvravat že chce byť pokrájana na kolieska ked on ju bude chciet nakrajat nadorbno. Tiez by lutoval ženu, ktora by s nim musela vydrzat. No mrzela ho ta vec s kapitánom. Mal mladučku manželku, ale všetci z posadky si ju oblubili rovnako ako jeho a to im ani nemusela vydavat prikazy. Stacilo že sa na nich usmiala a oni boli ochoti pre nu urobiť čokoľvek.
- Len som chcel vedieť či aj dnes máte nejaké špeciálne želanie kapitán...- ozval sa takmer nesmelo Davy a na odpoved si musel ako inak opat počkať. Narzážal tym na skutočnosť, že kapitán v poslednom čase dohliadal na to, aby jeho žena dostavala len tie najlepšie jedlá a k tomu vždy nejaku pozornosť. V kuchyni od neho dostali vysloveny prikaz, ktory by aj tak dodržali, aby ulahodili jeho žene v každej požiadavke. Alebo ako to urobil naposledy na vseobecny udiv vsetkychclenov kuchynskeho personalu sám kapitán varil svojej žene. A ona o tom ani nevedela, pretoze ti, ktori boli pritomní museli mlcat. Davy nevedel coho sa kapitan tak boji. Ze by mu jedlo vratila spat? Ze by ho odmietla? Ale to je hlupost ..keby kapitan nebol kapitanom rozhodne by si mohol otvorit nejaky dobry podnik a neskrachoval by. Vtedy si Davy spomenul na vcerajsok a niekolko poslednych dni. Kapitan stal pri kuchynskom pulte, krajal zeleninu a zaroven sa pozeral do akejsi knižky s cudnym obalom. Len Evelyn, ktora mala na starosti jedalny listok a zasoby mu tvrdila, že vlozi aj ruku do ohna za to, že to bola knia o stravovani pre tehotne ženy. Kapitana od tejto cinnosti neodtrhla ani skutocnosť ked ho potrebovali na mostiku. Ak sa nejednalo o nic vazne zvacsa pri nom stal ten Leeho stroj a radil sa s nim. Ocivodne vydaval cez neho prikazy posadke na mostiku ci samotnej lodi. Obcas bolo celkom zabavne ich takto pozorovat. Len keby clovek nemal tolko prace...
- Dnes je posledny den Garthu vsak?- zamrmlal si kapitan popod nos a zacal sa prehrabavat vo vreckach akoby hladal niečo dolezite. Nakoniec predsa len nasiel malu knizocku podobnu tej, do ktorej si zaznemenaval zmeny kurzov a vsetky dolezite hesla, otvoril ju a na holografickej obrazovke nasiel to co potreboval. Neprestal si mrlmlat akoby ani nevnimal svet okolo seba. - Ano ano dnes je to..ale to su hmm..uz len styri dni...zdalala sa mi akasi poblednuta..mozno to bude tym... ano ..moje vrabčiatko slabne.. Davy uvarte niečo s mataliou - no to uz Davy len videl ako sa kapitanov chrbat straca v dverach kuchyne.


Citil sa aku uplny hlupak. Jeo žena je predsa tu, je snim. Bol by stastnejsi keby bola od neho preč? ! jedna jeho cast mu sepkala slabe ano druha silne nie. Tak co vlastne chce?! Tessa nie je nijaky sperk, nemoze ju zavriet do trezora aj ked je pre neho tym najvzacnejsim bohatstvom. Tolkokrat sklamal a co ten sen? Jeden sa uz splnil. Ani nevedel ako a otvaral dvere na kajute. V hlbokom takmer horuckovitom zamysleni len skočil dnu akoby ho niekto prenasledoval oprel sa o ne chrbtom, zavtvoril oci a crty tvare mu nahle pretaal bolesť.*

*Po svojom rozhodnutí opustiť palubu, aby zastavila to trápenie ktoré svojim bytím na Thanatose spôsobila, začala upratovať nejaké svoje veci, skôr než sa začne baliť. Pri každej veci,ktorú odložila na svoje miesto jej bolo do plaču, vedela, že len čo uprace, bude sa musieť začať baliť. Baliť, čo znamenalo odchod. Nechcela, no nevidela iné riešenie ako toto. Práve keď si z kúpeľne niesla pár vecí, ktoré tam predchádzajúci večer nechala, začula buchnutie dverí. Zamračila sa, o takomto čase Cass nebýval v kajute. Na to sa jej príliš vyhýbal. Kto iný by ale vošiel bez zaklopania? Nechala veci vecami a nakukla do kajuty. V prvom momente pocítila radosť, bol to on, no druhá myšlienka ju ihneď podupala. Chcela predsa odísť. * Si v poriadku? * opýtala sa, snažiac sa byť pokojná. Nevyzeral dobre, aj keď to nemohla tvrdiť ani o seba. No Cass vyzeral nezvyklo inak, niečo ho trápilo a ona sa mala sto chutí spýtať sa ho na to, no nemohla. Čo by jej povedal? Že je v poriadku? Ako inak. * Zajtra pred obedom odídem nazad. * oznámila mu krátko. Nevedela čo viac k tomu dodať, aj tak sa jej tlačili slzy do očí. Mala chuť niečo dodať, no načo sa trápiť ešte viac? Možno by mal výčitku svedomia, no aj tak by tým ublížila hlavne sama sebe*

* Mal už všetkého pokrk.Možnoto toto bol ten deň kedy sa priblížil k pomyselnej hranici medzi šialenstvom a vytriezvením. Doteraz len balansoval na hrane no už dalej nevladal. Nevladal sa už viac budit každe rano vedla Tessy s tym, že pokoj a haromia mezdi nimi je narušena. Cely den myslel len na nu tak, že nedokazal robiť nic ine. Vsetko jeho sustredenie bolo prec a zakazdym sa tesil na vecer kedy si k nej bude moct opat lahnut a pocitit upokojujuce teplo jej tela. No akonahle otvoril dvere na kajute slova v hrdle sa mu zasekli až z nich vysiel len akysi skomoleny pozdrav. Zakazdym za posledne tri mesiace. Ako sa za to len nanavidel! Bolo to akoby bojoval sam proti sebe no uz viac nedokazal pocuvat tu hlupejsiu cast svojho ja. Nemože za Tessu rozhodovať. Je slobodnou bytsťou a to že sa stala jeho manzelkou jej slobodu nemalo nijako okliestit. A predsa sa o to on hlupak pokusal. Prečo? Daval svojim dovodom honosnejsie mena ako strach o nu a deti aby si nemusel sam pred sebou priznat aky je bez nej v skutocnosti slaby a stratený. A preto aj napriek tomu ako trval na Tessinom odchode ho jej terajsie slova doslova zrazili z noh. Zapotacal sa smerom k nej so zvlastnym pocitom a tmenim pred ocami. Akoby niečo z neho vysavalo život, posledny vzduch v plucach a on sa topil.Vraska, ktora bola v kutiku jeho ust pred troma mesiacmi badatelna len jemne sa teraz zvyraznila a hlbsie vryla do pokožky.Odrazu vyzeral velmi staro a unavene ked ruky zlahka polozil na Tessine plecia oci otvoril rpáve vcas aby stihol aj na Tessinej tvari zachytit bolest a smutok. Vycitky svedomia mu pretali mysel ako horuci noz. Dlhsiu chvilu nic nehovoril len skumal Tessinu tvar akoby ju videl po dlhom case jasnejsie nez inokedy predtym. Zahladel sa jej do velkych zelenych oci, ktore ako zrkadla odrazali vsetky jeho vlastne pocity a este mnoho viac, kutiky jej sladkych ust, ktore sa vedeli tak nadherne smiat boli ovisnute nadol a trapenim pokrčene čelo mu pripomenulo rozbitu alabastrovu vazu so zvlnenou čipkou striebornych nití. A vsetkemu bok na pricáňíne on. On a jeho tvrdohlavosť. Ked prehovoril hlas sa mu chvel akoby cez utrapene hrdlo len stazka prudil dych na jeho zivot . Rozprával a pozeral sa Tesse do oci pretoze vedel, že len v nich si dostatocne jasne precita vsetky jeho tuzby, vsetok ten strach a obavy.* Každý deň keď stojím na mostíku vidím ako za mnou prichádzalu ľudia...* zacal no po každom slove jemne zatlacil Tessu o krok spat smerom k posteli na ktoru ju nakoniec posadil. Sam si pred nu klakol a chytiac jej ruky do dlani prilozil si ich na horučkou rozpálene čelo.* ...a ja poznám ich tváre, viem kto sú, aký majú život. Ci maju deti alebo nie. A rovnako ako viem čo je v živote ich zmyslom vidím aj to ako sa na mňa zakaždým pozerajú. * mocná hrud sa mu otriasla hlbokym prerusovanym nadychom akoby sa vietor v burke pokusal zlomit vycnievajuci pen stromu trciaceho zo zeme.* Su odvazni, su rozumní, pomahame si navzajom ale ani to nezmeni nič na skutočnosti čo si viem prečítať z ich očí zakaždým ked odo mna očakavaju nejake rozhodnutie. Ta istota vo mňa a moje schopnosti hoci mnohí z nich su strasi nez ja, ale ja som kapitan a to sa v ich mysli spaja s istotou, istotou, že mi možu zveriť svoje životy a ja ich nesklamem, ale prevediem ich cez peklo ak nejake nastane, ale Tessa...* tu sa mu hlas zachvel ked pohladom sklzol na jej bruško a prilozil nan obe ruky, nakoniec aj pery a tak, schuleny v jej lone, pokracoval...* ... prave preto, že ich poznám a zaleží mi na nich ma čoraz viac desí istota toho, že ak by to peklo predsa len nastalo všetkych do jedneho by som bez vahania obetoval aby si ty mohla žiť keby ti hrozilo nebezpečenstvo a ja som mu mohol len tak zabranit. Moja istota sa straca ked viem, že si na palube prave v okamihu ked na nas utocia nepriatelia, moj pokoj, moja rozvaha, ktore mi pomahaju rozmyslat a sparvne konať su preč pri mysienke ako...* hlas mu zamlkol akoby uz nemal silu pokracovat od toho ako ho strasny obraz v mysli vydesil na smrt. odrazu zodvihol hlavu a strapenym pohladom sa utopil v zelenych jazerach akoby dufal, že len tam najde pokoj. Nie nedufal. On to vedel.* Ale v poslednych dnoch som si zacal predstavovat ake by to bolo keby si tu skutočne nebola. Moj pokoj by nebol o nic vacsi, moja sustredenost o nic napatejsia ani moja rozvaha o nic chladnejsia. Bol by som na tom este hrosie pretoze ked si tu mozem byt s tebou hoci som sa posledne mesiace správal ako dokonaly hlupak. Dostal som sa do kruhu a viem, že z neho nie je vychodisko... viem, že ta nemozem nutit do nicoho co nechces aj keby sa mi to nepacilo. Nekonal som rozumne , ale prilis prchko. Neporozrpával som sa s tebou o tom co si myslis ty a v podstae ti ani nedal moznost aby si sa branila....je..je to vsetko tak luto Tessa...ani si nevies predstaviť ako a teraz neskoro zistujem že som vsetko pokazil...nechcem byť bez teba a zaroven ta tak strasne tuzim chranit ale až teraz ked som ta svojim správanim donutil k odchodu ..nie..Nie! Nemozem...Nechcem aby si odišla.* jeho slova boli dost horuckovite dost zdesene z predstavy samoty a strasnej viny že ani nedufal v to, že mu Tessa porozumie. Jej odchod si tiez vysvetlil ako prvy krok k niečomu horšiemu a desivejsiemu nez bola ich hadka. Nechcel si to ani predstavit.* Obetujem všetkych a všetko, seba ako prveho len ma neopustaj Tessa , prosím.* horucka sa rychlo zvysovala a mysle sa cora tazsie snazila zostat pri svetle ked vsade sa zatahovala temnota. Citil ako sa mu po chrbte rinie pot, pokrutil zlahka hlavou akoby mu na oci sadol tien a on sa ho tak chcel striast. Ked sa rano zobudil citil bolest hlavy, ale kedže ju citil uz tak dlho nepripisoval jej nijake zvlastne priciny. Prava ruka, na ktorej sa mu rana hojila nezvykle dlho ho zacala teraz neznesitelne boliet no nepovedal nic, iba stisol zuby a cakal co povie Tessa. Bolo pre neho zivotne dolezite aby ziskal jej odpustenie...*

*Neodpovedal jej na otázku, no pohľad na jeho unavené telo sa jej nepáčil. Cítila sa, akoby prežívala jeho bolesť spolu s ním, no nevedela čo mu povedať ak nereagoval. No prehovoril. Po dlhom čase zastavil až pred ňou a ich pohľady sa spojili na dlhšiu dobu než bolo pár rýchlych sekúnd. Netrpela sama, to bolo prvé čo videla. V jeho očiach bolo toľko bolesti, koľko sama cítila dennodenne, vždy keď sa len pozdravili, keď sa správali ako všetko možné len nie dvaja milujúci ľudia. Nebránila mu, posadila sa na posteľ, no jej tvárou preleteli ďalšie starosti, len čo zacítila horúce čelo. Otvorila ústa, chcela mu niečo povedať, no on začal skôr a ona ho už nedokázala prerušiť. Doteraz sa rozhovorom vyhýbali, nechcela premrhať šancu ktorá sa naskytla. Ten pocit odlúčenia, aj keď každú noc ležali v jednej posteli už nechcela ďalej znášať. Počúvala a zhlboka sa nadychovala. Chápala čo ho trápi, nemohol robiť dve veci, chrániť svoju rodinu aj posádku, nie ak by si musel vybrať. Pohladila ho po vlasoch, keď jeho hlava spočinula na jej lone. Hladkala ho jemne a upokojúco, jeho bolesť ju zraňovala a nechcela mu pridať ďalšiu. Aj keď on si to možno myslel, to čo sa dialo nebola len jeho chyba, niesla na nej rovnakú vinu ako on. Bol kapitán a zároveň jej manžel, mal svoje povinnosti a ona ho donútila urobiť niečo s čím ani nesúhlasil. * Cass pssttt* zašepkala. Bola zmätená, teraz keď konečne urobila to čo po nej tak dlho žiadal, nechcela by odišla. Teraz keď to mal na dosah. no napriek tomu ju zachvátilo šťastie, chcela zostať a chcela aby to medzi nimi bolo rovnaké ako predtým. No mala pocit akoby jej horel pred očami. Kropaje potu a vriace ju teraz znepokojovali oveľa viac než čokoľvek iné* Cass, ani nevieš ako dlho som túžila po tom aby sme sa udobrili. Každý deň som si vyčítala, že som ťa donútila zobrať ma a všetko pokazila, snažila som sa znášať ako to je teraz,ako svoj trest za tvrdohlavosť a nátlak. Nedokážem ti to vyčítať, príliš ťa milujem a nedokážem si ani len predstaviť život bez teba. Teraz... * po líci jej stiekla slza, no nevšímala si to, rukou mu zotrela pot z horúceho čela*...teraz keď viem že chceš aby som tu bola, neodídem a som preto šťastná. Dnes keď som sa rozhodla odísť, urobila som to len preto, lebo som mala pocit že ti tu zavadziam, že nedokážeš na lodi veliť ak ma tu musíš ešte aj strážiť. No ja nechcem odísť, a neodídem. * pozorne mu hľadela do očí, nahla hlavu dopredu a pobozkala ho. Po takom strašne dlhom čase ho konečne pobozkala, nie tak letmo ako to vyzeral o každý večer, s plnou dávkou citov ktoré za tri mesiace musela stiahnuť na minimum* Musíš ísť do postele... * zašepkala, keď sa odtiahla. Čím bližšie bola, tým zreteľnejšie cítila horúčavosť ktorá sálala z jeho tela. Opatrne a trochu ťarbavo vstala z postele, odhrnula prikrývku a pohladila ho po tvári* Cass nevyzeráš dobre, máš strašne vysokú horúčku, ľahni si prosím... * požiadala ho, cítiac nepokoj a strach pri každom pohľade do jeho chorej tváre. Tušila však, že bude protestovať a zase, aj keď sa zaprisahávala, že už to neurobí, potlačila ho tak, aby sa aj v prípade bránenia ocitol na posteli. Zatlačila ho do vankúša a vyzula topánky, prehodiac cez neho deku. * Cass, prosím ťa, oddýchni si, musíš sa vypotiť...donesiem ti nejaké lieky... * s obavami hľadela na jeho tvár, držiac horúcu ruku v tých svojich. *

//Lee?//