Lorien

*Celá tá pretvárka, že je všetko v poriadku sa mu nepáčila a keď už mal konečne aj po tej hlúpej preventívnej prehliadke, bol nadopovaný liekmi, ktoré mu dal lekár, aby ich akciu úplne nepokazil a zvládal slúžiť ešte jednu noc. Áno, potom sa vyspí, až bude všetko v úplnom poriadku, tak sa vyspí. Chcel to a chýbal mu spánok, potreboval ho. Ale už si povedal, že jednoducho toto sa stane, toto urobí a tak neplánoval cúvnuť ani len o krok. Prechádzal zamyslený do skladu zbraní, kde ho už čakala jeho zvyčajná výzbroj. Požiadal o ňu službu konajúceho muža skôr než išiel na prehliadku. Nemal chuť prehrabávať sa tam a hľadať svoju zbraň. Ten chlap bol zodpovedný a vedel, že mu nachystá tú najlepšiu výbavu.
„Ahoj, Leffay, máš to tu všetko. Ešte som ti pribalil aj pár drobností, mojich skromných noviniek, budú sa ti páčiť.“ Pozdravil ho s úsmevom, keď prichádzal a muž mu okamžite začal vysvetľovať ako fungujú, rad za radom, postupne, aby náhodou neprišlo k úrazu nesprávnym použití. Páčili sa mu náplasti, ktoré okamžite zmenili farbu a vybuchli do desiatich minút. Krásna vecička, možno by sa mu zišla.
„Ináč, ešte skôr než odídeš, videl som tu Dreenu s tým Didym. Poviem ti, že tak dobre som sa ešte nezasmial. Budeš to mať s nimi veru ťažké. Didy je ako chodiaca lavína čo so sebou strhne všetko čo je v jej blízkosti a Dreene poriadne pílil nervy. No vážne, nič lepšie som tu nezazrel. A to je už čo povedať.“ Veľavýznamne na neho žmurkol, lebo každý vedel, že Carl miloval zbrane viac ako ženy, boli to jeho milenky, jeho hračky. Leffay sa len škodoradostne zaškeril a ešte raz mu kývol. V rukách niesol svoju výbavu a zamieril priamo do izby. Tam si všetko nachystal, pomaly sa poobliekal, všetko si pripevnil k sebe a keď bol konečne vychystaný, z izby vyšiel vybavený ako každý vojak. Krížom cez chrbát mal veľkú ostreľovačskú pištoľ s ďalekohľadom a s takým vybavením vyhľadal Didyho. Práve sa vo svojej izbe mordoval s oblečením a Leffay sa len od dverí zasmial.
„Netreba ti pomôcť?“ opýtal sa Didyho zamotaného do oblečenia.
„Wáu, Leffay, vyzeráš ako bojovník z planéty X, krutý pomstiť nenávisti a nebezpečný bojovník. To si ako dokázal?!“
„Len som sa dobre obliekol.“ Zaškeril sa na neho a vybral sa k nemu, aby mu pomohol. Dlhá, podrobná inštruktáž ako sa má správať a čo ich všetko čaká Didy zvládol bez zbytočných rečí, väčšinou keď sa predsa len nezdržal, tak Leffaya pobavil. Páčil sa mu. Vôbec mu nerobil nervy, ale už teraz celkom rozumel prečo mu Carl povedal, že Dreena mala nervy. Ako ju poznal, vedel že ona nebola stavaná na takéto povahy a správanie.
„No poď, Didy, už si pripravený, môžeme ísť za Dreenou. Nezabúdaj čo som ti hovoril. Srandičky idú bokom vo chvíli ako vyrazíme von, dobre?“
„Dobre.“
A Leffay vedel, že mladý to pochopil a nebudú s nimi problémy. Leffay s Didym sa napokon svorne bok po boku objavili v hlavnej sieni.*

*Papiere k misií sú pochádzané na kovovej lavičke a tmavozelených špinavých kachličkách na zemi v šatni pre vojakov a iný personál. Úzke a vysoké kovové skrinky lemujú steny miestnosti, v ktorej stojí. Do svojho bytu už nechala ísť. A tak tu teraz stojí, v chlade, ktorý v tejto miestnosti panuje a v tichu, ktoré rušia len kvapky vody, ktoré dopadajú na zem. Prehrabne si rukou mokré vlasy a odviaže si uterák, ktorý má opásaný okolo svojho tela. Svoju dnešnú precitlivelosť na čokoľvek zaregistruje aj teraz, keď drsný povrch uteráku prejde po jej pokožke a zanechá tam letmú bolesť, ktorá pominie. No inokedy by tam nebola.
No zľahka ju rozrušuje aj fakt, že dnes si po dlhej dobe dala pred misiou ukľudnujúcu studenú sprchu. Tse, ako nejaký zelenáč. Mala by sa už konečne naučiť ovládať.
Povzdychne si, prehrabne si uterákom vlasy a odloží ho. Siahne po svojom spodnom prádle, ktoré si oblečie a následne jej ruka schmatne výstroj pre dnešní deň, vo forme kombinézy vyššej úrovne. Nasúka sa do nej až po pás, vršok nechajúc nezapnutý.
Mala by si pohnúť, Leff ani Tydy asi neradi čakajú.
Obratne siahne do ruksaku, odkial vytiahne malé injekčné pero. Priloží si ho k zápestiu lavej ruky a jemným stlačením si pod sintetickú pokožku aplikuje jej obsah. Prázdne pero hodí naspäť do ruksaku a ruku zdvyhne do úrovne tváre, zatvárajúc a otvárajúc päsť. O chvíľku sa objavia malé modré impulzy, na chvíľku prebehnúc po celej jej ruke až skončia v dlani.
"Tak to by sme mali," zašomre si a ruky si nasúka do rukávov a konečne si kombinézu zapne až ku krku. Prilieha jej tesne k telu, no ako vždy, sedí perfektne.
Z pravého zapästia si stiahne čiernu gumičku, ktorou si mokré vlasy zopne do copu. A o ďalšiu chvíľku už jej ruky kmytajú po roznych malých zbraniach, nožíkoch a ihlách, ktoré si šikovne skrýva do každého voľného miesta na jej kombinéze. Do ucha si vloží malé slúchatko, ktoré sa jej automaticky zasunie hlbšie, aby nebolo okom viditelné a zachytí sa v ušnom kanáliku tak aby bolo možné zachytávať zvuk aj z okolia. Nepríjemne to tam zapuká a ona sa pri tom zvuku strhne, až sa jej tvár skryví do bolestnej grimasy.
Okolo pásu a stehien si ešte obviaže pružné čierné pásy s puzdramy a vloží do nich dve dvojice zbraní.
Natiahne si ešte čierne rukavice bez prstov z protišmykového materiálu, uchopí pevne svoju primárnu zbraň, prehodí si ledabolo malý ruksak cez plece a konečne byrazí za chlapcami. Určite sa už nevedia dočkať.
O chvíľku už vidí ich chrbty a prejde k nim, s nič nehovoriacim výrazom na tvári. Misia za chvíľu začne, pocity a akékoľvek problémy idú stranou.
"Tak, ako to vyzerá?" spýta sa a pre istotu pohľadom skontroluje, či jej zbraň, ktorou mieri do zeme, ja zaistená. Vlastne, stalo sa jej niekdy, žeby ju nemala? V začiatkoch možno, no teraz. Prekvapí ju aj táto malá pochybnosť o vlastných schopnostiach. No nechá to tak, teraz na to nie je čas.
"Tydy, musím uznať, že teraz vyzeráš ako ostrielaný vojak," predsa si len dovolí jednu zlomyselnú poznámku s úškrnom, snažiac sa tak zabudnúť na to, čo bolo pred pár sekundami.*