Lorien

Samael

*Ani nevedel komu zo zúčastnených sa prv venovať. Nepáčilo sa mu to presladené spolu to zvládneme, chcel sa nato ozvať a niečo chlapovi odvrknúť, ale zo všetkého najviac ho prekvapila reakcia princeznej. Jej smiech mu trhal ušnými bubienkami (( pôvodne som písal bubnými ušienkami )) a nerozumel tomu čo je tam na smiech. Ako sa mohla smiať? Prekvapený pohľad uprel na svojich kumpánov a pristúpil k jednému. Niečo mu zašepkal a ten muž iba prikývol a odpochodoval preč. Až potom sa Samael vráil k smejúcej sa priznceznej. Ten jej smiech ho privádzal do zúfalstva. Bezmyšlienkovite sa k nej napriahol a vyťal jej poriadne zaucho.* DOSŤ!* zreval na ňu z plných pľúc. Bol nervózny z jej smiechu. Nepáčila sa mu jej odvaha a drzosť.* Nikto po vás nepríde hľadať, princezná.* Povedal jej s ľadovým pokojom, ktorý mrazil až v kostiach.* Aby sme to ešte krásne potvrdili, dal som už poslať po Trinity...* Na perách mu hral diabolský úsmev, ktorý určite nechcel nechať z tváre zmiznúť. Z myšlienok na príchod jeho šéfky ho vytrhol dupot ťažkých nôh. Do skladu sa vrútil chlap v ťažkých topánkach a so zbraňou zavesenou na ramene.* Samael, vonku naši chlapi zajali nejakého chlapa. Máme podozrenie, že je to la Narso!

Trinity

*Znudene pozrie na tých dvoch babrákov ktorý ju „obšťastňovali“ v jej momentálnej posteli. Tieto červy sú nielenže na pohľad odporné, ale dokonca aj neschopné. Ako záruku svojej spokojnosti si ich vzala oboch naraz a aj tak to nestačilo. Niečo jej ospravedlňujúco mrmlali, no nepočúvala ich. Bolo jej z takýchto žobrákov na vracanie. Lenže ona nevracia, rovnako ako neplače, neďakuje a ani neprosí. Od dverí sa ozvalo zaklopanie, nasledované otvorením dverí. Muž prekvapene zastal, no ona len ledabo pozrela na svoje nahé telo pokryté rozsiahlymi tetovaniami. Nahota ju nikdy netrápila a ani neobmedzovala.*Čo je? *zasyčala, aj keď vedela prečo prišli. Zošuchla sa z postele, prehodila cez plecia hnedú látku ktorá zakryla jej telo a pozrela na tých dvoch.* máte šťastie...* zamrmlala, no napriek tomu k jednému spravila krok. Jej chladná ruka prešla jemne po mužskom líci. Muž sa nervózne pomrvil, no hneď za tým už so zlomeným väzom ležal na posteli* beriem späť, len jeden z vás má šťastie...*Potom náhlivým krokom vyrazila von, mieriac na jediné miesto a to to, kde mala byť tá mala suka. Jediná malá fľandra čo jej ušla a teraz uvidí, ako to posrala. Bude krásnou výstrahou pre všetky, ktoré to napadlo. Keď skončí s ňou a tým jej chlapom, ani jednu z jej dievčat to už nenapadne. Nikdy, o to sa postará.* Samael * Vojde dnu so sladkým úsmevom, no napriek tomu v ňom nie je ani štipka priateľstva. Obchody sú obchody, nič viac.* Som rada že aspoň niekto schopný...*V poslednej dobe stretávala len babrákov, je príjemné konečne vidieť splnenú nejakú požiadavku, aj keď, od Samaela to očakávala, má predsa len vybudované nejaké to meno...v ich kruhoch.. Očami prebehla k zajatcom, jeden bol navyše. Bez slova sa otočila späť k Samelovi a kývla k princeznej.* tú nepotrebujem, ale myslím že ty sa s ňou dokážeš zabaviť *pery sa vykrivili do zlovestného úsmevu, o Samaelovej šikovnosti nepochybovala. Princeznička si nepochybne užije zábavu rovnako, ako Lexie a ten jej chlap.*

*So zavretými očami stojí v strede svojho bytu, ktorý je teraz pre zmenu úplne prázdny, až na polymérovú podložku, na ktorej stojí. Svoj zbožnú všehomožnú paličku drží rovnobežne so svojím telom, priamo pred tvárou, až sa jedným koncom dotýka zeme a druhým siaha až nad jej hlavu. Povodne chcela ísť túto malú rozcvičku zrealizovať niekde vo vonkajších priestoroch, no na dnes spravila výnimku. Zmena je predsa život. Zhlboka sa nadýchla a zľahka zdvyhla jednu bosú nohu. Jemne a plynulo ju zohla v kolene, otočila o 90 stupňov a položí ju, pričom celé telo prehne a prikrčí ako mačka. Palicu pritom plynulo zvrtne v ruke, takže spravila pár osmičiek okolo jej tela a tento cvik sa ukončí jej rovnobežnosťou so zemou. Zhlboka vydýchne a narovná sa. Dneska na to nemá nejak chuť. A tak len uvolní telo a dlaňou si utrie jemné kropaje potu, ktoré sa jej objavili na čele. Zadá pár hlasových príkazov a izba sa začne meniť na obývačku. Svoju palicu odloží na gauč a odíde do kuchyne sa napiť.*Pohár vody...*Zahlási a z nehybnej steny nad drezom zrazu trčí tácka a na nej pohár s vodou.*Dakujem...*Zamrmle, aj keď poďakovanie patrí len stovkám obvodov. Vypija pohár do dna a položí ho nevedno kam, vediac, že o sekundu tam už nebude.*Je to nanič...*Zamrmle si a zaiste tým myslí, ten stereotyp, ktorý tu prežíva. Nie žeby jej bolo ľúto za pomyselným kľudom, ktorý tu zavládol, ale má pocit, akoby celé jej telo začalo polavovať v ostražitosti. A to sa jej nepáči. Asi fakt zájde niekam von a aj napriek rozkazom pojde do niektorej z oblastí a v tichosti tam odstráni pár ľudí, nech preverí ako na tom je. S radosťou si sama oddobrí tento návrh a hor sa do príprav. V obyvačke si obuje pevne a prilnavé čižmi pod kolená, ktoré dopĺňajú pracovnú uniformu a na chrbát pripevní poskladanú palicu. Opáše si opasok s dvoma zbraňami a pár zásobníkmi. A samozrejme nezabudne do každého otvoru na svojom oblečení, ktorý nájde skryť malý nožík či obyčajnú ihlicu. Asi to preháňa. Nie, určite to preháňa. A až sa strasie keď si uvedomí ako ľahkovážne začala brať smrť odkedy tu býva a pracuje.*Grr...*Naštvane zavrčí a poriadne si pleskne dlaňami po tvári a poriadne si ju pošúcha až sčervenie. Možno by mala zájsť za psychológom, ktorého tu majú k dispozícií. Nepáčia sa jej jej vlastné myšlienky. Povzdychne si, smutne pozrie na holografickú fotku svojich rodičov, ktorá leží na stole a odíde z bytu. Vonku ho zamkne a ešte chvíľku tam stojí pri dverách, premýšľajúc či ísť.*

*Od rozhovor s princeznou ubehol už nejaký čas, nevidel ju odkedy ohlásili verejnosti, že je chorá. Vedel, že to nie je nič ľahkovážne, čo by nemusel brať na ľahkú váhu, ale na druhej strane sa o ňu nebál priveľmi. Bol si istý, že je o ňu dobre postarané. No ako náhle jeho hliadky mu oznámili, že v skutočnosti zmizla, až ho obliali poty. Vedel, že je v nebezpečenstve a terajšie správy o tom, že je princeznej stále zle boli obyčajnými falošnými správami, ktorými chceli ubezpečiť spoločnosť, že sa nič nedeje.
„Obyčajné kecy!“ zahromžil ticho keď sa ocitol chvíľu sám. Navyše tie správy, ktoré sa šírili boli poplašné. Ďalší zo skorumpovaných šľachticov si očividne myslel, že jeho plány prejdú aj pred očami princeznej kým sa ešte úplne nezorientovala? Kým ešte nebola pred nimi a neobnovila svoju kráľovskú moc? Samozrejme a oni museli s tým niečo zatiaľ urobiť. Však nato tu boli, nato vznikli, ale ako mohli, keď strácali ľudí každým dňom? Sotva mohli urobiť nábor niekde na ulici mesta tak aby im to prešlo, keď oficiálne boli obyčajnými zločincami kaziacimi počestnosť a čistotu Lorienu. Chcelo to prejsť na plán B, ale ten sa neodvážil ešte nikdy zosnovať. Zostúpiť do hlbín a zohnať si na pomoc niečo mocnejšie než oni sami. A nato bolo treba viac ako len chcieť. Trebalo zálohu, sľub, posvätný sľub a on ako obyčajný povstalec nemohol nič robiť. Obyčajný začarovnaý kruh. Ani nevediac čo vlastne chcel a nechcel sa pobral do svojej kancelárie, kde si sadol za stôl a usadil sa tam s hlavou v dlaniach. Chcelo sa mu kričať zúfalstvom. najväčšia skupina pátrala po princeznej a tých cudzincoch ktorí tiež zmizli. Mal málo ľudí, ktorých by poslal k tomu hajzlovi Morgarietovi. Možno by tam mal ísť sám, vziať si so sebou pár osôb, ale ani on nič nemohol spraviť inakšie než by to urobili ostatní. Začarovaný kruh!!! Zlostne sa zahnal rukou a zo stola na zem všetko čo tam mal. Spisy, plány, mapy, jednoducho všetko. Prudko sa postavil a vystúpil. Potreboval nájsť Dreenu. Mala úlohu a nato aby sa odpútal myšlienkami od toho všetkého sa potreboval zamestnať a jej správa o sklade a zbraniach by mu v tom mohla pomôcť.
"Teba som hľadať, Dreena. Ako ste dopadli s Alteirou ((dúfam to vážne bola ona)) v sklade?" Prehovoril, keď ju po prvom pátraní v okolí jej bývania našiel. Na perách sa mu zjavil strnulý úsmev, ktorý značil o jeho prepracovanosti a únave, no pevné črty tváre sa zase snažili o nulovú prepustnosť citov na povrch.*

*Našpúli pery a odomkne dvere akoby si to chcela ešte rozmyslieť. Bože! SPráva sa ako totálna hlupaňa! Akoby išla na smrť! Nejde. Možno zinkasuje pár zranení, no ten hnev, ktorý v sebe dusí nejako navonok výsť musí. A tak dvere znova zavrie a zamkne a už už sa chystá odísť, keď zrazu začuje hlas. Trochu nadskočí a stuhne, akoby ju práve načapali pri tej najnekalejšej veci akú kedy spravila. Pomaly sa otočí aby videla toho, kto ju vyrušil, i keď podľa hlasu to už vie dávno. Leffay Nero D´boa, vodca povstalcov, jej nadriadený. Ach, čo len komu spravila? Raz sa chce pokúsiť o niečo nekalého a musí naraziť práve naňho!
"Ehm, no..." začne trocha neisto, kruto sa zamysliac nad tým, čo tam vlastne robili. Ach áno, kontrolovali zbrane. Nadýchne sa, pripravená zo seba vysypať nacvičenú formulku a v automatickosti tých viet sa postaví mierne rozkročene a ruky spojí za chrbtom.
"Kontrola prebehla úspešne. Jednému kusu omračujúcej tyče nefungovala autospúšť, presunuli sme jo do časti zbraní, určených na opravu. Zbytok bol v perfektnom stave. Počty munície a všetkých zbraní sedel," odrapká keďže niečo uvolnenejšie v tejto chvíli zo seba nedá. Cíti ako sa jej pod rukavicami potia ruky od toho preľaknutia a snaží sa dýchať pomaly. Veď čo to je za ženskú, keď ju takáto hovadina rozruší! Mierne jej mykne čelom, keď sa zamračí v hneve na seba no hneď ho ja uvolní. Zahľadí sa na jeho tvár a nezdá sa jej, žeby bol ktovieako fit. Až ju bodne tŕň výčitiek. On maká ako blázon a jej sa ledva chce každý deň dokončiť rozcvička. Aj keď, on je vodca. Ale to neznamená, že ona sa bude flákať.
"Deje sa niečo mimoriadne? Ne..." chce povedať, že nevyzerá dobre a spýtať sa čo mu je, ale radšej tu otázku prehĺtne. Veď už len ona má právo vyzvedať čo mu je. A v tej chvíli si uvedomí, že stojí ako vojak a uvolní sa. Na bojisku to zvláda a tu jej mozog štrajkuje. Žeby sa z nej už úplne stával len stroj na zabíjanie?*
((bola to Noxie ale na tom teraz asi nezáleží ))

((Dobre dobre, akoby som napísal Noxie ))

*Zamračí sa na ňu, lebo si moc dobre všimne jej ľaknutie. Možno bola len zamyslená a nečakala že sa jej niekto prihovorí, no aj tak mu to príde zvláštne. Uškrnie sa na ňu.
"Nemáš čisté svedomie, keď sa ľakáš?" Zazubí sa na ňu žartujúc, aj keď si vážne myslí že ho nečakala. Sám to pozná kedy je pohrúžený do myšlienok a niekto ho prekvapí tak ho len mykne od ľaku, aj obyčajné pípnutie by mu v tom momente mohlo spôsobiť mŕtvicu. Zdá sa mu akoby aj Dreena nebola vo svojej koži, keď tam stojí pred ním akoby na ňu bol reval: VOJAK PODAJTE HLÁSENIE!!! Nepovie jej však nič. Nemá dôvod.
"A máme dosť zbraní, alebo by bolo treba ešte viac? Je ich toľko aby každý mal aspoň jednu?" Najradšej by bol však keby každý z nich bol po zuby ozbrojený, to je však len zbočným prianím jeho neskromnej maličkosti. Ale aspoň že všetko sedí a zbrane nechýbajú. Neteší ho fakt, že pribudli ďalšie do opravy, hlavne keď nemajú dostatok technikov na ich opravu. Nie takých čo by mali čas. Keby sa tak mohol niekoľkokrát rozdeliť a robiť viac vecí naraz. Ťažko si vzdychne zničený vlastnou neschopnosťou a zviazanými rukami.
"Áno, deje sa toho veľa. Je tak mnoho vecí a nás je málo. Posledná skupina čo šla na obhliadku sa nevrátila. Stratili sme ich a ani nevieme ako a kde. Ich posledný signál šiel z oblasti šľachtickej rodiny Morgarieta, no môže to byť len náhoda. Avšak odvtedy je mŕtvo. Princezná je nezvestná a myslím že je to už pár dní čo som ani nespal...." Ani nevie prečo jej to všetko rozpárva, necíti žiadnu úľavu, nič podobné a predsa na druhej strane by potreboval niekoho komu by sa s čistým srdcom priznal, že to nezvláda. Otec by bol na neho určite "pyšný".*

*Na jeho otázku o čistom svedomí sa len smutne a neprítomne zahladí do steny, akoby tam nebodaj čakala odpoveď na jeho otázku.
"Čisté ako práve vyleštená zbraň," zazmrmle a v duchu si doda vyleštená špinavou handou nedbalím človekom, na takej je aj po vyleštení dostatok špiny.
"No, jedna by bola pre každého ale navrhli sme doplniť zásoby. Hádam to výde, pár kupcov má ževraj lákavé ponuky ale bojíme sa riskovať nejaký podvod," hovorí v množnom čísle aj keď sa jej takéto veci vobe cnetýkajú. Zbrane, ich počet a stav, to je Noxiina parketa. Ona je tu na zabíjanie...
No ako Leffa počúva, oči sa jej mierne rozšíria. No, to je veru viac než malé niečo. Princezná zmizla? Obíde ju tieň hnevu. Nikdy sa s ňou síce nestretla a výdavala ju maximálne na obrázkoch, no každý o nej hovorí a vzhliada k nej. A teraz je preč? Niekto ju uniesol? Pevne stisne pery a zľahka si zakusne do spodnej aby zahnala tú náhlivú beznádej, ktorá ju zachvátila. Snažia sa ako najviac to ide a aj tak strácajú ľudí a dokonca aj princeznú. Čo tu nebodaj nie je už žiadna šanca? Vie, žeby to nemala robiť a pozrie na Leffa s poľutovaním a pochopením. Tým sa prelúska cez všetky novinky a zastane len pri tom nespaní.
"Aby som ťa tu hneď teraz neuspala násilím. Keď sa budeš takto vyťažovať, prídeme aj o teba," povie až skoro materinsky a shlasom, podfarbeným starostlivým hnevom. Chápe aké to musí byť preňho ťažké, no nemože zachádzať až na kraj svojich síl. No v tom si uvedomí, ž takéto veci by nemala hovoriť svojmu nadriadenému.
"Prepáč," zamrmle a zase pozrie neprítomne do steny. A znova ju zachváti ten pocit menejcennosti. Ten pocit toho, že robí pre túto organizáciu až moc málo. Zakusne si do pery a rozhodne sa skúsiť šťastie.
"Chcem ísť do tej oblasti na prieskum a prípadnú záchrannú akciu. Budú mi stačiť dvaja alebo jeden človek so štandardnou výbavou E a posilovačom signálu," zahlási rozhodne i keď sa jej zdá, že je to trocha drzé to takto žiadať. No hľadí naňho rozhodne a tvrdohlavo, až sa skoro mračiac. Už raz jej zakázal ísť na misiu a donútil ju prezrieť sklad so zbranami a spraviť inventúru. Durhý krát sa už nedá odradiť.*

*Díva sa do zeme, nechce vidieť či informácie s Dreenou niečo urobilo. Jeho samého to všetko priveľmi trápi aby bol proti tomu len taký bezcitný, fádny, proste odmeraný. Nepotrebuje aby videla jeho slabosti. Pri tých materinských slovách sa však zasmeje. Nepobúria ho, prídu mu však milé a dokonca sa na ňu usmeje.
"To nič, nemusíš sa ospravedlňovať. Úprimne o mňa sa báť nemusíš, zlá burina nevyhynie. Mňa sa tak ľahko nezbavíte." žmurkne na ňu a trochu sa pohne žiadajúc ju o pohyb. Úprimne keby nespal umrel by, ale používa na to špeciálne injekcie, ktoré dávajú jeho mozgu falošné signály o tom, že prespal celú noc. A jediní, ktorí vnímajú fakt, že naozaj nespal sú jeho myseľ a telo. Avšak tých ešte zvláda presviedčať, že je to fajn. Dúfa, že to tak vydrží ešte nejaký čas. Zamyslí sa nad jej ponukou ísť tam. Nie je to zlý nápad, ale chce riskovať, že príde o niekoho ako je ona? Tým si zase nie je istý, hlavne ak nevedia či prieskumná skupina je mŕtva, alebo len zajatá. Nech je ako chce, obe možnosti sú moc zlé. Takže, chce to riskovať? Pozrie sa jej do prísneho pohľadu, ktorý kričí, že nie neberie ako odpoveď. Ticho si len vzdychne a rezignovane zdvihne ruky akoby sa vzdával.
"Dobre, ale pôjdem aj ja. Žiadna štandardná výbava, ale vyššia. Nemienim riskovať, že prídem o ďalších a tobôž nie, že bude medzi nimi niekto kvalít ako ty, Dreena." Teraz jeho hlas znie presne tým istým štýlom ako jej. Musí si vybrať, buď pôjde s ním alebo nepôjde vôbec. Vezmú si so sebou ešte niekoho, on sám bude v zadu s ostreľovačkou zbraňou a bude im kryť chrbty pár metrov od nich.
"Už som nad tým uvažoval, pôjdeme ako klasická obhliadka, začneme útesmi smrti a prejdeme k tej oblasti krásne od zadu. Oni zmizli pri normálnej obchádzke spredu. Ak sa tam stalo niečo čo nemali vidieť, nás to možno uchráni pred rovnakým koncom." Áno, venoval tomu veľa myšlienok, preto to vidí teraz ako celkom možnú akciu. Len s privysokým riskom, ktorý im dúfa výjde.*

*Usmeje sa.
"Máme veru šťastie. Keď sa ťa my nezbavíme, nepriateľovi sa to podarí len ťažko," reaguje okamžite a keď vidí jeho pohyb, automaticky zareaguje a pohne sa rovnakým smerom ako on. Naučená disciplína. Až ju začína nemať rada. No keď začuje slovíčko dobre, pookraje a zabudne v tej chvíli na hnev. Zaplaví ju šťastie, že jej konečne bude umožnené po dlhšom čase ísť do akcie. No v tom sa zasekne. Raduje sa nebodaj, že bude zabíjať?
No teraz sa tým nebude zaoberať. Teraz sa bude zaoberať tou druhou vecou. Až ju tam kdesi pichne keď počuje ten jeho tón hlasu. A či už v dobrom, či zlom, zabudla už ten rozdiel.
"Ti šibe?" vyhŕkne z nej skor ako sa dokáže zastaviť.
"V takomto stave? Vyzeráš že ledva stojíš na nohách a chceš ísť na takú misiu? A ešte útesmi smrti? Vojak v dobrej kondícií ma problém sa tade dostať, nieto aby tam šiel niekto, kto skoro nespí," vychŕli naňho. Snaží sa ukryť aj ten fakt, že sa bojí žeby to mohlo ohroziť misiu. Hlavou jej začali výryť až moc profesionálne myšlienky. Čo ak ich bude spomalovať? Čo ak s anedostatok spánku prejaví pri strete s nerpiateľom? Nemožu si dovoliť prísť o vodcu. A ona nemože dovoliť aby zlyhala misia, ktorej sa zúčastní.
Zakusne si naštvane do pery keď počuje, že očividne nebude chcieť ustúpiť.
"Prísť o teba alebo o mňa. Zamysli sa čo viac uškodí organizácií," zamrmle. Ona je len rádovým, lepšie vycvičeným členom. Takých si po čase može spraviť mnoho. Ale vodcu ako jeho nenájdu už nikdy pokiaľ by ho stratili. Povzdychne si, nie rezignovane ale predsa.
"Mali by sme poslať popredu prieskumníka. Pokiaľ ich niečo zlé postihlo spredu, nie je vylúčené že sa to nemože stať aj od zadu. Správne pripravený čakajú aj nemožné. Preto sa určite poistili aj smerom od útesov," povie a letmo sa dotkne svojej zbrane za opaskom. Vyššia výzbroj. Nemá ju rada. Obmedzuje pohyb.
No nebude na to myslieť. Treba rozmýšlať kam poslať pomocníka, malý robotický prístroj, vznášajúci sa a v prípade potreby vyžarujúci teplo rovnajúce sa teplu Lorienských či ľudských tiel. Šikovná vecička ak chce niekto zmiasť zbrane s tepelnou navigáciou. No veľmi nedostatkový tovar. No ak chce ísť ja Leff, nebude predsa riskovať! On nechce stratiť kvalitu ako je ona, ona nechce stratiť vodcu ako je on. No to bude ešte len zaujímavé.*

*Presne takúto podobnú reakciu čakal. Úprimne ho ani neprekvapuje. Na okamih dokonca pred ňou aj stiahne hlavu medzi plecia hanbiac sa, že si dovolil také čosi povedať, keď sa okamžite napomenie pre svoje správanie. Okamžite svoj postoj napraví a vystrie sa v pleciach.
"Nešibe mi, už som zvážil riziká." Úprimne povedané sa ešte plánuje mierne nadopovať, aby to naozaj zvládol. Má to premyslené.
"Dreena, už som zvážil všetky pre a proti. Nebudem slabým článkom skupiny o to sa báť nemusíš. Nijako vás neohrozím a aj keby som mal, tak ja už si to zariadim tak aby sa vám nič nestalo. Pred zásahom pôjdem k lekárovi po nejaké vitamíny, takže nie je dôvod na obavy." Pozrie sa jej do očí. "Neohrozil by som vás keby som si nebol tým istý."
Až taký bezcitný a hlavne hlúpy nie je a všetko čo mu Dreena hovorí dáva úplne zmysel a on na jednej strane s ňou súhlasí.
"Dreena, vieš, že keby sa mi niečo stane, máte vodcu, ktorý je vyššie než ja." Je to princezná, ona o nich vedela kým nezmizla a možno si už spomenula a aj keď je nezvestná verí v štastný koniec, ktorý im ju prinavráti. Buď sa niekde objaví a vysvitne, že to bol len planý poplach alebo sa im nakoniec podarí nájsť ju. Lorien nie je veľký, no pod lampou býva najväčšia tma a ona môže byť ukrytá pred ich nosmi a nemusia o tom vôbec vedieť.
"Prieskumník pôjde kým sa my budeme chystať. Bude mať na sebe vysielač na dlhý dosah a my zatiaľ preskúmame útesy smrti." Nepovie jej o vlastnom pláne v útesoch, pred ten ju postaví až priamo na mieste a možno sa im riešenie samo hodí do náruče. Ešte uvidia. Musia najprv zistiť čo sa stane s prieskumníkom na mieste u Morgarietiho. Pravdy sa však desí.*

*Zamračí sa a odvráti tvár.
"Zvážil, zvážil. To, že zvážiš neznamená, že to nedopadne zle. Mnohí už na to dopadli," zamrmle nespokojne ako dieťa, ktoré ste pokarhali za niečo, za čo fakt nemože.
Na chvílku si ho premerá až skoro nasraným pohľadom.
"Tak sa rovno nadopujme všetci a možme ísť veselo rovno Adriana zabiť," zašomre si popod nos dúfajúc, že ma unavené aj uši aby nepočul. No už sa tým nebude zaoberať. Len si zoberie pár vecičiek naviac. Veď čo keby? Treba zvážiť aj tie nemožné riziká.
"Už mlčím," povie, na znak rezignácie no v hlase jej nie je ani štipka. Dokonca sa zahráva s myšlinkou, že ak sa teraz naňho vrhne, omráči ho, spúta a nadopuje práškami, mohla by ho spacifikovať až do konca misie. Ale to by veru nebolo pekné prebudenie. Ani preňho, ani potom stretnutie s ním pre ňu. Ježiš! Nemože myslieť na také veci preboha! Aj tak to nemože spraviť. I keď teraz by bola najlepšia príležitosť...Až ju svrbí ruka.
"Ale len málokomu budeme veriť tak ako tebe," znova zašomre akoby si nemohla vždy odpustiť poznámku na jeho keci. Áno, lebo ona to považuje za keci.
Znova si povzdychne.
"Tak už hlavne poďme, lebo prieskumník sa aj tri krát vráti, kým sa nachystáme," povie a spomalí, čakajúc naňho aby sa mohli ísť pripraviť. Bude toho vela. No nemože sa zbaviť toho pocito. Toho ľahkého šteklenia, ktoré jej behá po tele. Radosť.
Hnusí sa sama sebe.*

Hundreš ako stará babka, kurnik!* zahundre jej smerom. Teraz to už také zlaté nie je, lebo furt a furt len hundre. Dobre, bojí sa o neho a? Však aj on sa bojí o každého jedného človeka čo je s nimia to má teraz vyskakovať a všetkých držať na uzde? Nemieni prichádzať o ďalších ľudí, takže nech je ako chce, bude po jeho.
"Možno je to tak, ale je to naša princezná a toto všetko vzniklo vďaka nej a kvôli nej." A oni teraz zlyhali, lebo princezná je nezvestná. Budú to musieť nejako napraviť. Čo najskôr ak bude možné a hlavne s čo najmenšími stratami. Posledné čo potrebujú sú ďalšie mŕtve krky. Takýžmto štýlom budú skôr kronika mŕtvych.
"Navyše Adrian je teraz dosť potichu, takže sa môžme zamerať na dôležitejšie veci ako nájsť našu prieskumnú skupinu a hlavne princeznú. Už ju zase stratiť nemôžeme.." Ale poslednú vetu si skôr iba zamrmle, než ju adresuje práve jej.
"Pozri sa, buď pôjdeme spolu, alebo nepôjdeme ani jeden. Máš na výber." Pozrie na ňu a zastaví sa. Teraz jednoducho čaká jasnú odpoveď. On od jedinej podmienky ktorú má neplánuje ustúpiť. Aj preto si povedal, že bude mať poslednú, najnebezpečnejšiu pozíciu, tú zadnú, kedy je od skupiny vzdialený niekoľko metrov a sám sa stáva korisťou pre možný útok. No je zase dobrým sniperom a tí mávajú len túto pozíciu. Nie je iný výber. Možno pôjdu nakoniec štyria. Uvidia koho ešte so sebou zavolajú. Však to sa porieši keď pošlú prieskumníka. Zatiaľ si potom odskočí za lekárom po injekcie a všetko bude tak ako má byť. Ale teraz je výber na Dreene. Buď pôjdu spolu, alebo ani jeden z nich. Je ochotná takto sa vzdať?*

Čo ty vieš či len nie som stará babka v mladom tele...*Odpovie mu, no nebude ho ďalej dráždiť. Nepatrí sa to, nemože si to dovoliť. Aj tak už teraz zašla až moc priďaleko. Ale vadí jej to len minimálne. Veď čo sa najhoršie može stať? Zabijú ju. Ak to dokážu. Alebo ju prepustia a budú prenasledovať. Ani to nie je škaredá predstava. Ale nie, nesmie takto myslieť. Je tu, lebo tu majú všetci rovnaký ciel. Ciel, ktorý je pre ňu životnou prioritou. Až ho splní, bude robiť čokoľvek. Kľudne aj nejakú barmanku v nejakom zastrčnom špinavom pajzli. Len nech splní tú jedinú vec, čo chce.
"Nechajme to už tak," odpovie mu jasne, keď mu to hundranie tak strašne vadí. Myšlienky na princeznu nemá rada ja keď ju nikdy nevidela. Zmizla, ale to teraz nie je ich prvotnou starosťou. Nie v tejto chvíli.
"Neboj sa. Až ju nájdeme, už ju nikdy nestratíš," povie zaryto a presvedčene. Kráča kúsok pred ním, takže mu ukazuje len chrbát. Je naštvaná a nechce sa jej to zakrývať. Tak mu radšej neukazuje tvár. No jeho dalšie slová ju donútia akýkoľvek cit potlačiť. Počuje, že zastal, no urobí ešte pár krokov kým zastane aj ona. Zatne prsty do dlaní a pomaly sa mu otočí tvárou. S chladným a prázdnym pohľadom, ktorým sa zahľadí ani nie tak naňho, ako zaňho. Vystrie sa.
"Urobím tak ako mi rozkáže nadriadený," odpovie mu ako robot, dokazujúci svoju poslušnosť a chviľu tam tak stojí, kým neuzná za vhodné, že by už fakt mali ísť a znova sa mu otočí chrbtom.
Pomaly znova začne kráčať preč.
"Ideš, alebo tam budeš stáť do konca všetkých svetov?" zakričí naňho, keď sa rozdiel medzi nimi natiahol a otočí hlavu jeho smerom.*

*Zdá sa mu to, alebo Dreenu vážne niečo škrie? Niečo čo on nechápe. Nerozumie prečo je nervózna a prečo sa pri otázke o princeznej tak veľmi zlostí. Tak veľmi, že ho úplne ignoruje a po tej hlpej nejasnej odpovedi, ktorou jej dával na výber zase odpochoduje preč. Čaká, že ju bude naháňať? Nato môže veľmi rýchlo zabudnúť. Pohne sa jej smerom, no pri prvej možnej odbočke nečakane odbočí. Skratkou tak, aby sa dostal pred Dreenu a pritom ani nemusel pobehnúť. Ani sa to nezdá tak dlho a on sa ocitne pred ňou a zatarasí jej cestu. S rukami v bok sa jej zadíva prísnym pohľadom do očí.
"Dreena, čo ťa tak veľmi štve čo sa týka princeznej?" S takouto nevraživosťou sa z ich radov asi ani nestretol. Ak aj bol niekto kto predsa len nesúhlasil s princeznou, no nedal to najavo, lebo na druhej strane tu bola tá horšia strana mince a stále táto bola tou lepšou.
"Neviem čo si myslela tým, že už ju nestratíM, ale bol som svedkom ako princezná odovzdala perlu mužovi. A nebol som to ani ja, ani Adrian, čiže ak si myslíš, že konám so zastretými citmi, tak si na obrovskom omyle." Hovorí prísnym hlasom a stále stojac na mieste. Nemusia sa tak náhliť ako to Dreena jednostaj naznačuje. Aj tak nevyrazia skôr ako zapadne slnko a to sa stane o niekoľko hodín, takže ešte nejaký ten čas predsa len majú.
"Takže nabudúce by som si takéto reakcie na tvojom mieste odpustil ak nie je niečo čo by si mi chcela povedať." Spýtavo sa pozrie do jej očí čakajúc či je predsa len niečo čo by mal vedieť. Každý Lorien vie čo znamená keď Lorienka dá mužovi svoju perlu. Je to záväzok silnejší než manželstvo, silnejší než smrť a Leffay len potreboval rozlepiť oči. Nič viac. A je to v poriadku, aj tak mu vždy bola skôr bratom..*

*Ani nevníma kedy zmizne. Len kráča s pohľadom upreným do zeme a premýšľa tak urputne až sa jej to nepáči. Až do chvíle kedy jej cestu nezahatí Leff. Zdvyhne pohľad a disciplína na ňu v hlave zrúkne silnejšie ako jeho prísny pohľad.
"Nič," odpovie pohotovo, či skor úplne automaticky. Znova uprie pohľad do zeme, lebo sa nevydrží pozerať do jeho očí. Cíti sa ako zradca.
"Len k nej nemám taký ľúbezný vzťah ako ostatný," začne, "Nič čo by mi zabraňovalo v plnej efektivite. Na ničom inom nezáleží," dokončí so sklonenou hlavou ako pes, ktorý práve roztrhal pánovi obľúbenú topánku. No po jeho ďalších slovách si znova zakusne do pery a pozrie do strany.
"Nemyslela som to tak. Záleží ti na nej ako asi každému v tejto organizácií," v poslednej chvíli prehltla vetu s tým, že o niečo viac. Má chuť tam ešte vsunúť nejaké omáčky, no už radšej mlčí. Narobila už dosť dusno a to sa počas misie nevyplatí. Takže je načase aby zmlkla.
Nič čo by si potreboval vedieť. Zaznie v jej hlave automaticky na jeho dalšiu vetu o niečom, čo by chcela povedať. Zovrie päste a nechty zatne do dlane. Tá bolesť ju donúti uvažovať zase normálne. Zhlboka sa nadýchne a zdvyhne hlavu.
"Prepáč, len dneska nemám svoj deň, to je všetko," odpovie mu s úsmevom.
No zaujala ju tá časť s perlou. Princezna ju dala nejakému mužovi. Je to zvláštne...Ach, mala by prestať na ňu myslieť.
"Možme to týmto uzavrieť, alebo máš ešte nejaké otázky, prípadne trest za moje drzé správanie?" spýta sa s riadnou dávkou serióznosti, ktorú vystriedala za úsmev.*

*Nepozdáva sa mu jej správanie, je priveľmi... iná? Možno tak by to mohol povedať, ale jednoducho niečo mu nesedí. Možno nie je vo svojej koži tak ako on a možno by ju mal nahnať na prehliadku k lekárovi, aby si mohol byť istý, že Dreena mu netají nič čo by ich všetkých mohlo ohroziť. Ak je však v tom jediné, že až tak princeznú neobdivuje, nemôže jej to zazlievať.
"To je v poriadku ako ty vnímaš princeznú. Ver mi, takých osôb tu je viacej, no tá druhá strana mince, ktorú ste si hocikto z vás mohli zvoliť je tá horšia. Nemusíš princeznej nosiť kvety, nemusíš jasať, ale predsa si tu a bojujeme spoločne. Všetci, tak nech to tak aj ostane." Oni moc dobre vedia ktorí sú tí, čo majú mierne nesympatie voči princeznej a pre istotu ich sledujú. Nepotrebujú mať špeha, ktorý by ich zničil z vnútra ako otrávený červík. Celkovo, ďalšie komplikácie sú nepotrebné.
"Prepáč, ale vyrastal som s ňou a je mi ako sestra, je pochopiteľné aký mám vzťah k princeznej, ale na tom sa nič nemení. Naša úloha je stále rovnaká a jedného dňa príde tá potrebná zmena!" Ukončí prísne a zamračí sa na Dreenu. Asi je priveľmi dobrým voči ostatným, keď si myslia ako aj Dreena, že je ovplyvňovaný citmi a nevie si s nimi dať rady.
"Na túto tému sa už nebudem vyjadrovať, dúfam si pochopila." Dodá prísne a obráti sa na odchod. Zastaví ho však ešte skutočnosť, že sa na poslednú vetu nevyjadril a preto sa k nej obráti.
"Áno, ešte niečo. Pred tým než vyrazíme pôjdeš na prehliadku k doktorovi. Bez nej nikam nepôjdeš." Že nemá svoj deň? Dobre, nemusí mať každý deň dobrú náladu, ale takéto správanie už hraničí s niečim nekalým a on chce mať stopercentnú istotu, že sa nič nepokazí. Nielen kvôli nemu, ale ani nie kvôli nej. Však na prehliadku pošle aj ďalších dvoch členov ich skupiny, ale to jej nepovie. Chce aby to brala ako trest za správanie. Na päte sa obráti a zamieri do hlavnej miestnosti. Je mu jedno kedy tam pôjde, či hneď, alebo neskôr, to je úplne jedno, ale do ich vyrazenia z úkrytu ešte zostáva niekoľko hodín.
V hlavnej miestnosti sa ocitne v zhluku hlasov, výkrikov, požiadaviek, horúcich hláv, pobehujúcich osôb a všaderúk a všadenôh. Automaticky sa však presunie k stolu, kde sú rozložené mapy a roztvorí ich.
"Potrebujem aby ste dávali pozor!" Hromovým hlasom prehovorí do hurhaju, ktorý okamžite stíchne a veľké množstvo očí sa uprie na neho.*

Áno, pochopila.*Odvetí pokorne, stále hladiac do zeme. Mĺkvo počúva jeho slová a už sa udrží aby nevyhŕkla nejaké neuvážené keci. Predsa len, vážne to prehnala. Mierne sa zamračí, nechápajúc samú seba a keď sa Leff otočí na odchod, posmutnie. No jeho dalšie slová jej rozšíria oči. Nadýchne sa s ostrým protestom na jazyku, no hneď aj zmlkne.
"Dobre," odpovie ticho a po chvíli ho nasleduje. Zastane vo dverách a chvíľu hladí na ten zhon v hlavnej miestnosti. Sú ako mravce v mravenisku... Len dúfa, že ich nejde aj tak ľahko zašplapnúť. Povzdychne si.
Nemá rada doktorov, veď ako by aj mohla. Chápe, že to čo robia, je pre dobro všetkých, no i tak v sebe pestuje nepochopitelnú averziu voči tejto práci. No voči rozkazu nič nezmože.
"Do pekla s nimi..." zamrmle a otočí sa na odchod. Nech to má čo najskor za sebou. Nepotrebuje byť nervózna ešte ďalších pár hodín, pokiaľ to bude odkladať...

"Takže čo to tu máme!" zvolá skoro až nadšene doktor v stredných rokoch s okuliarm s úzkym rámom a bledými vlasmi.
"Nič výnimočné," odvrkne mu kedže si pán doktor zaumienil, že keď už prišla, spravý jej kompletnú prehliadku. Veď keď mu raz za čas príde, musí to využiť.
"Takže postup poznáme, tak šup šup to oblečenie dolu!" s úsmevom ju postrčí do malej miestnosti, kde si bude mocť zložiť oblečenie. Jej na krku naskočí žila od nervov. Pokiaľ nemá rada doktorov, tento ju z nich irituje najviac! No bez protestov vojde dnu a uistí sa, že sú dvere zavreté. Zahľadí sa na bielo-modré steny, až moc typické pre ordináciu. Mimovolne pokrčí nos nespokojnosťou a pomaly sa začne vyzliekať a ukladať si veci na malý stolček povedľa.
"No tak, no tak! SLečna Thallová nemáme na to celý deň! Alebo nebodaj zdržujete naschvál?" z poza dverí sa ozve chichot. Pri všetkých svetých, keby má zbraň, vystrelí tomu magorovi mozog hneď teraz. Pevne zomkne pery k sebe a v spodnom prádle výde von.
"Už to poznáte, nech sa páči..." pokynie jej rukou k vykachličkovanej časti miestnosti, plne osvetlenej neónovými žiarovkami a dvoma veľkými kovovými kvádrami vedľa seba. Boli to doktorské prístroje určené na rýchlu kompletnú prehliadku. Postavila sa medzi tie dva plechy, keďže pre ňu to nič iné nebolo a zhlboka sa nadýchla.
"Tak poďme na to..." zamrmlal si doktor a hlasovým príkazom zadal spustenie.
Túto čas nenávidí. Na dvoch paneloch sa rozblikalo množstvo svetielok a vystrklo sa z nich mnoho nástrojov, ktoré začali skenovať celé jej telo, odoberať vzorky všetkého možného a boli neuveritelne otravné. Zazerala na prístroj, ktorý jej vbehol do úst a robil prehliadku zubov. Staví sa, že má určite aj sken na ploštice ukryté v zuboch. Ďalšie jej sledovali stav uší a kontrolovali odozvu mozgu na rozne frekvencie zvuku.
"Au," zaaukala keď zvuk začal byť bolestiví. Tvár sa jej skryvila a radšej zavrela oči, nech to má rýchle za sebou. Ďalšie prístroje začali merať odozvu jej svalov a nervovej sústavy. Púštali jej do tela slabé elektrické napätie, po ktorom jej vždy trhlo v svale. Ďalší prístroj sa jej prisal na zápästie a odobral vzorku krvy.
Keď v tom jeden prístroj prišiel k jej lavej ruke a vpustil dnu elektrický výboj, no neskončilo sa to požadovaným efektom. Prístroj zapraskal a stiahol sa do panelu.
Doktor zdvyhol obočie a zobral do rúk jej zdravotný záznam.
"Aha, chápem. Prepáč, zabudol som. Ako sa má tvoja ruka?" spýtal sa, nechajúc všetky srandy stranou.
"Dobre, slúži," odpovie mu odmerane a so zavretými očami počká ešte pár minút, kým prístroje dobehajú po celom jej tele a nevsunú sa naspäť do panelov. A keď to všetko skončilo odstúpila od panelov, akoby sa bála, kam jej ešte čo vleze a pozrela na doktora, ktorý hladel na výsledky, ktoré mu prístroj vyplul.
"Hm, všetko v poriadku. Len nejaká malá infekcia. Na tú postačí jedna inekcia a možno nejaké lieky na nervy. Posobíš až moc podráždene," povie a vloží výsledok do záznamu, ktorý s úsmevom zaklapne.
"Lieky netreba, bude mi fajn. Je to len chvílkový nepokoj," odpovie mu a nechá si ešte pichnúť z injekčnej pištole liek na infekciu a odíde sa obliecť. Ako si tak naťahuje nohavice, pozrie na svoju lavú ruku. Tak nedávno...Smutne ju zdvyhne a nechtami na pravej ruke si hlboko zaryje do kože. No netečie žiadna krv. Potiahne nechtami a kúsky kože oddelí od povrchu, na ktorom držia. V ranách sa objaví len kovový povrch, od ktorého odvráti zrak. Odtiahne nechty a koža, akoby bola nebodaj tekutá, zleje sa do vzniknutých raniek a úplne ich zacelí. Smutne si povzdychne, snažiac sa nemyslieť na ten deň a dooblieka sa.
"Ďakujem pán doktor," zahlási keď odchádza a je veru rada, že može mať na dlhší čas postarané.
"Hm, času dosť ale je lepšie sa pripraviť teraz ako potom zmätkovať," zahlási, až skoro šťastne a docela spokojne sa vyberie do skladu aby mohla požiadať o výzbroj vyššieho rádu a celú ju pred misiou skontrolovať a otestovať. Treba sa pripraviť na všetko.
Lebo inak možu dopadnúť ako iný...*

*Tváre sa obrátili k nemu a on pocítil nepríjemný tlak, ktorý pociťoval vždy keď vedel, že musí rozprávať a rozdávať pokyny. Nemal to rád, lebo ako rečník sa rozhodne nenarodil. Nevedel ako má reagovať, ako vety formulovať a zväčša mával pocit, že určite hovorí ako mongol. A hlavne ak sa necítil dobre, tak ako teraz. No vedel, že nech je akokoľvek zle, musí sa držať na nohách a nedať znať, alebo čo najmenej uznať, ako moc sa ho to všetko dotýka.
„Ako už iste mnohí viete, podľa našich zdrojov vieme, že princezná opäť zmizla.“ Začne hlbokým hlasom a založí si ruky za chrbát, aby nikto nevidel ako moc si stíska prsty.
„Podľa našich informácií bola unesená aj so svojimi hosťami, ktorí tu sú na jej žiadosť ako jej vážení priatelia. Nevieme kto za tým stojí a prečo uniesli aj muža a ženu lorienku, no zmizli v rovnakom čase ako princezná, preto je zjavné, že sú spolu. Skupina A prehliada všetky možné miesta kde by mohli byť, zisťujú informácie medzi prostými ľuďmi, no podľa toho čo vieme, čo sa píše v novinách a čo vravia ostatní obyvatelia, princezná je len chorá. Nevieme kto a prečo sa snaží informáciu o jej únose ututlať, ale určite už aj vám napadlo, že prvým podozrivým je práve Adrian. No nič nie je potvrdené, ale ani nie vyvrátené.“ Odmlčí sa, pohľadom prechádza z jednej tváre na druhú. Sú tam mnohí, nie však všetci, no na toto ich nepotrebuje. Ani by sa tam neboli zmestili.
„Ostatné hliadky robia to čo vždy. Prehľadávajú a kontrolujú hlbiny, mesto, či podozrivých obyvateľov. Avšak po hliadke H nie je stále ani stopy...“
Zastaví ho však tichý hlas jedného mladíka, ktorý okamžite zdvihne ruku a vo chvíli, kedy si všimne, že Leffay stíchol, spustí čo má na duši. „V skutočnosti nie je to pravda, že po nich nie je ani stopy. Zanechali po sebe veľa stôl, pane. Jeden z veliacich, bývalý vojenský veliteľ, po sebe nechal na mieste odkiaľ zmizli vypálený znak na skale. Bol som tam sa osobne pozrieť, videl som ho, bol tam trojuholník. Podľa toho čo som si stihol naštudovať, kým som vám chcel toto povedať, podľa údajov vojenských technikov, vypálený obraz trojuholníka svedčí o únose s úmyslom zajať, preto sa domnievam, že to bol niekto zo šľachticových ľudí, pane.“
Leffay nečakal takúto dlhú a vyčerpávajúcu odpoveď, hlavne v nej bolo priveľa informácií, ktoré neboli podložené, no jedna z nich ho zaujala. „ Vravíš, že ty si tam bol?“
Chlapec len hrdo prikývol a vypol hruď. Leffay nerozumel ako sa tam mladík mohol dostať, aby ho tiež neuniesli, ale nemal dôvod neveriť mu. Preto len prikývol a rozhodol sa pokračovať. „Takže, skupina H zmizla, rozhodol som sa, že zložím skúšobnú výpravnú skupinu pozostávajúcu zo štyroch osôb, ktorá preskúma najbližšie okolie šľachtického domu.“ Pomaly prešiel k nástennej mape a prstom ukazoval na miesta ich budúcej výpravy. „Kým sa pripravíme, pošleme robotického prieskumníka so zvýšeným prijímacím signálom. Preskúma okolie Morgarietiho domu odzadu a potom ak to pôjde podľa plánov aj spredu. Po celý čas ho budete môcť monitorovať a riadiť priamo odtiaľto. Postup všetci poznáte. Ja sa so skupinou vyberiem sprvu preskúmať útesy smrti. Ak sa prieskumníkovi nič nestane, pôjdeme na to miesto my. Po celý čas budeme v spojení, vezmeme si vyššie vybavenie, budeme kvôli nemu síce pomalší, ale budeme mať viac možností brániť sa, či postupovať.“ Odmlčal sa, pohľadom vyhľadal pár tých najzelenších očí aké kedy poznal. „Joe, ty pôjdeš s nami. Choď na prehliadku k lekárovi, chcem aby sme všetci boli pripravení a nenechali nič na náhodu. V sklade si vyber svoje vybavenie, ktoré ti tam nechám nachystať a stretneme sa tu, presne o tri hodiny.“
Joe si v ústach napravil špáradlo, ktoré jednostaj žul v ústach a na znak pochopenia sa dotkol šiltu šiltovky. Nepotreboval viac vedieť, jednoducho muž činu. Jeho mohutná stavba tela sa obrátila a bolo počuť už iba jeho dupanie ťažkých bagandží na nohách. Leffay znovu zameral svoju pozornosť na ostatných.
„To bude zatiaľ všetko. Hej, mladý, poď sem. Musím si s tebou pohovoriť.“ Kývol smerom k mladíkovi čo sa vyjadril slovami, že bol na mieste posledného ohlasu zmiznutej skupiny.
„Áno?“ opýtal sa ho zmätene.
„Ty pôjdeš s nami. Bol si už niekedy takto von? Držal si v rukách zbraň?“ Mladý muž vyzeral že o chvíľu zamdlie. Leffay netušil čím. Či radosťou, že pôjde do akcie, alebo šokom čo ho to vlastne malo čakať. Len nemo stál a civel na Leffaya akoby ho prvýkrát videl.
„Ešte nikdy som nedržal v rukách zbraň, pane. Len hračkársku, keď sme sa s mojou sestrou hrali na zlého a dobrého loriena. Ja som však bol vždy tým zlým a vyhrával som.“ Predniesol hrdo, keď konečne našiel stratenú reč a opäť zaplavil Leffaya prehnaným množstvom informácií, ktoré teraz zrovna nepotreboval vedieť. Niečo mu nahováralo, že tento chlapec im ešte narobí veľa nervov pre jeho podrezaný jazyk.
„A ako sa voláš?“
„Som Dandy, ale všetci priatelia mi hovoria Didy, pane, takže ma volajte Didy, prosím.“ Leffay len tak-tak ovládol aby nezagúľal očami.
„Dobre, v poriadku, Didy. Choď teraz do skladu, vypýtaj si od niekoho kto tam bude niečo vhodné pre teba. Možno tam stretneš Dreenu, ona ide s nami, vybaví ťa dobre. A teraz už choď.“ Didy sa obrátil na odchod, no Leffay mu ešte venoval pár slov. „Didy, tá prehliadka u lekára platí aj pre teba.“
Mladík sa len s úsmevom obrátil a pokýval hlavou na znak súhlasu. Leffay jasne videl to nadšenie v jeho očiach a chuť ísť do „boja“. Nezdieľal ho však s ním. Pobral sa radšej za doktorom.



Didy

Ani len netušil čo všetko sa udeje, keď povie čo všetko zistil. Bol taký nadšený, že sa takmer triasol radosťou. Netušil koľko bude mať šťastia, keď pôjde na ono miesto a keď to povie. O to viacej sa teraz tešil, lebo sa obával skôr poriadneho vynadania, než toľkej cti čo sa mu vlastne dostalo. Už len málo chýbalo, aby si po ceste do skladu nezačal poskakovať a natešene vyspevovať. Stačilo, že sa na všetkých a všetko vyškieral ako slniečko na hnoji. Ani sa nenazdal a veľmi rýchlo sa ocitol pri sklade. Možno si to niečím zaslúžil, ale fakt tam sprvu nevidel nikoho kto by mu mohol pomôcť. Veď ani nevedel kam má ísť a kde je niekto kompetentný, čo by mu mohol vydať niečo čo by mohol a vedel použiť. Uvidel však ženu, hneď si pomyslel, že to bude asi tá Dreena, ktorú mu Leffay spomínal a tak okamžite k nej zamieril.
„Ahoj, ty si Dreena, že? Posiela ma Leffay, vraj mi máš pomôcť s výbavou, lebo idem s vami.“ Ani len nečakal, či mu niečo povie, či mu potvrdí svoje meno, alebo nie. Bol ako parný valec, ktorý prevalcuje všetko čo sa ocitne v jeho blízkom dosahu.
„Ešte v živote som v rukách vlastne poriadnu zbraň ani nedržal. Ak nepočítam hračkársku, ktorá strieľala guličky, no som si istý, že v tom veľký rozdiel nebude. Však nie? Možno by si mi mohla dať nejaký magnum, alebo automat, či lepší by bol poloautomat? Ja by som si nevedel vybrať čo mi treba. A vlastne keď sme pri tom, ani neviem čo to znamená tá vyššia výbava, ty to hádam vieš, či nie? Lebo Leffay ma poslal práve za tebou so slovami, že ak tu budeš ty mi pomôžeš. Takže pomôžeš mi? Ani nechápem čo budem robiť s vami na tom prieskume. Bude to strieľačka? Pôjdeme po zuby ozbrojení, ako v nejakom dobrom filme? Budú na nás strieľať z domu, no my sa prestrieľame dnu, možno nás zasiahnu, ale my ako hrdinovia pôjdeme stále vpred, nikomu sa nepodarí skoliť nás a napokon oslobodíme zmiznutú skupinu ľadí a prídeme domov ako hrdinovia. No nebude to úchvatné? Och, som taký vzrušený! Ale páči sa mi, že som napriek vzrušeniu pokojný a nijako sa to na mne neprejavuje. Som silný chlap, aj keď to možno tak nevyzerá, no fakt som silný a úplne pokojný. Aj ty vyzeráš pokojná, či sa mi to zdá? Aké pocity máš? Necítiš to jemné brnenie? Také, čo ti napína svaly a ty cítiš ako sa jemne trasieš, ale vôbec to nie je strachom, len obyčajným a nefalšovaným vzrušením? Och, skvelý pocit!“ Na Didyho by nefungovali ani slová vypnúť, nieto ešte ten jeho úchvatný monológ, ktorý zo seba vychrlil za neuveriteľne krátky čas.
„Vlastne zabudol som sa ti predstaviť. Volám sa Dandy, ale všetci ma volajú Didy, tak aj ty ma tak volaj. Niektorí mi ešte hovoria parný valec, ale to úprimne netuším odkiaľ nabrali takú prezývku pre mňa, takže by som bol radšej keby sme ostali pri Didym.“ Povedal s úsmevom a skôr než sa na chvíľu úplne vypol ešte dodal: „Myslím, že budeme spolu dobre vychádzať.“*

(( Ha ha, ospravedlňujem sa za parný valec, ale to aby si sa nenudila ))

((ježiš maria, skoro som odpadla od smiechu myslím, že som si mala zobrať od doktora tie lieky na nervy ale aspoň že je fešák ))

*Vojde do skladiska, zastanúc pri jednom pracovníkovi, ktorý mal na starosť záležitosti v sklade a nahlásila meno a všetku výbavu, pre ktorú si pojde aby ju mohol skladník zapísať v prípade poškodenia alebo zničenia. Následne sa vybrala pomedzi regále a nasala tú lahkú kovovú zatuchlinu, ktorá sa šírila vzduchom. Krása. Ruky zdvyhla a bruškami prstov hladila postupne každú zbraň, ktorá sa jej naskytla na jej ceste. Toľká rozmanitosť... Pousmiala sa a vrátila sa na začiatok skladu aby sa poobzerala po jednoduchších zbraniach, keď v tom na ňu začal niekto hovoriť. Pozrela naňho, premerajúc si ho od hlavy po päty a jemne pozdvyhla jedno obočie.
"Aha..." začala, no nejak...nemala priestor aj dokončiť? Neveriaco zaklipkala očami nad rýchlosťou akou vypúšťal informácie z úst a ledva, že zachytila aspoň pointu každej vety. A keď začula, že nedržal vobec zbraň v rukách a vobec, keď začula všetky vety dohromady, napadla ju len jedna vec, ktorú aj hneď vypustila z úst.
"Tak toto je buď kanadský žartík alebo Leffovi načisto preplo...Dúfam, v tú prvú možnosť," zahlásila a premohla sa aby neotvorila ústa dokorán ako ryba na suchu.
No ako si ho tak ešte raz prezrela, uznala, že na kanadské žartíky takéhoto veľkého rázu by ani Leffovi na um neprišli a hlavne nie v takejto situácií. A tak sa posnažila o trocha seriózny výraz, no nejako jej to nešlo. Takéto niečo, že má ísť s nimi? To sa može rovno tu odstreliť. Niečo takéto mať na krku, určite bude počas celej misie rapkať. Namrzene stisne pery k sebe a má sto chutí toho chlapca tu niekde priviazať a nechať ho tu alebo si aspoň zadovážiť poriadne hrubú šatku a zaviazať mu ústa.
No napadli ju krásne myšlienky ako by toho chlapca mohla využiť. Žeby vrhla na jeho ružovučké predstavy trocha reálneho svetla a troška ho postrašila, nech sa mu nemáli? V duchu sa uškrnula.
Nasadila úplne chladnú a vecnú masku a ako na odplatu aj ona začala s kecami.
"Koľko si už zabil ľudí? A boli medzi nimi aj nejaké ženy a deti? Vieš, väčšinou sa zelenáčom spraví zle od žalúdka keď prvý krát zabijú. Nie je to až taký pekný pohľad do očí malého dieťatka, ktorému si práve vystrelil mozog z hlavy. A ak sa malo ešte pozerať na to, ako mu vraždíš rodičov," rozosmiala sa akoby to bolo nebodaj vtipné a pokračovala.
"Nie žeby na tejto misií boli neajké deti ale vieš, nikdy nevieš. A pokiaľ dojde k strelbe nemožno ani dieťa ušetriť ak ťa ohrozuje. No veru, veru, na niektoré misie sú nepekné spomienky. Väčšinou človek nemože zaspať aj mesiac. Stále vidí tie bezduché telá a prázdny pohľad. A toľko krvy," pokývavá hlavou akoby nebodaj spomínala na vlastné skúsenosti.
"A to ani nespomínam tie črevá a podobné veci pokiaľ náhodou niekoho veľmi trefne strelíš do brucha zbraňou veľkej ráže. Fuj, raz sa mi to stalo. A ten sajrajt z pečene a žalúdka čo na mňa vystrekol! Smrdelo to jak des a nemohla som to dostať z mojho oblúbeného trička asi dva mesiace!" zatvári sa znechutene nad tou spomienkou aj keď v skutočnosti sa jej nič také nestalo.
"No ale nejdem ťa ľakať hneď takto zo začiatku! Veď možno nakoniec to bude typická misie kde odsekneme pár hláv, kukneme ako im vytečie miecha, mozgomiešny mok a krv samozrejme a pojdeme preč," povie s úsmevom akoby s anič nedialo a mávne nad tým rukou.
"Nooo a k tomu, čo budeme robiť. Typujem, že to bude prieskum ale nevylučujem, že sa bude strielať. V tom prípade takých zelenáčov ako si ty pošleme dopredu aby si nepriatelia doňho vyprázdnili zásobník a keď už nebudú mať čo strielať, nabehneme a dorazíme ich. Typický postup. Predídeme stratám v okruhoch skúsených vojakov. Veď vieš, rozpočet nemáme bohvieaký takže toho jedného amatéra oželieme," povie akoby to bola známa vec a zastrčí si prameň tmavomodrých vlasov za ucho.
"Veru, veru...Bude zo mňa hrdina. A ty sa nemusíš báť, pokiaľ máš rodinu, spoločnosť jej pošle peniaze na pohreb. Počula som, že nejak dražejú. Ach, už aj smrť je výsada bohatých! Strašné čosi," pokrúti pohoršene hlavou a zoberie do ruky jednu zbraň určená asi len pre rádové misie a začne ju horlivo obzerať akoby to bol nebodaj nejaký artefakt. Kontroluje ju a sem tam namieri na nejaký ciel aby zistila akú ma rovnováhu a ako pohodlne sedí v dlani.
"No vieš, pocity. To už nejde mať pocity. Po nejakej stej misii ti preskočí z toľkej krvy a vnútorností v gebuly a pokiaľ nepozabíjaš na najbližšej misii vlastných, nejak sa obrníš. Po mojej tristej obeti, keď som ich prestala počítať už aj mna prešli. Ale máš pravdu, je tu aj to šťastie. Už dlho som nevidela krv, trocha mi to chýba. A veru chcela by som sa niekomu pozreť ajna mozog. Ach! Bolo to tak dávno...Na jednej misií v hlbinách...Tomu chlapíkovi som strčila granát do huby a on debil ho prehltol! Hahahaha, mal si to vidieť! Mozog a celý hrtan aj s plúcami sa rozleteli po celej miestnosti! A jeho kamoši sa z toho scvokli a ušli! Panečku to bola krása. Nikd yna ten pohľad nezabudnem. Bolo to ako umenie," zasnene si pokýva hlavou s jemným úsmevom na perách no v duchu sa smeje na svojej zvrátenej predstavivosti a dúfa, že chlapček aspoň trocha otvorí oči.
"Hm, ale k tvojej zbrani..." povie zamyslene ako ostrielaný výrobca zbraní a zájde k regálom.
"Keďže si zelenáč a tým pádom budeš v boji len ako terč a štít, postačí ti táto," zakričí naňho od regálov a príde k nemu s maličkou zbrankou v dlani.
"ZPG 35-12. Voláme ho Svrček. No nie je rozotmilý?" spýta sa skoro až s mamičkovským úsmevom a podá mu tu pidi zbraň, ktorá nie je vačšia ako dlaň.
"A myslím, že ti postačí nejaká nepriestrelná vesta nech vydržíš pár zásobníkov kým pojdeš čuchať morské rastlinky odspodu," dokončí so širokým úsmevom.
"Tak Tydy, myslím, že spolu veru budeme vychádzať. Len ma moc neurážaj a nezavadzaj mi. Raz mi jeden vojak stúpil na pätu a troška som sa naštvala," povie a s ospravedlnujúcim smiechom sa poškrábe vzadu na hlave.
"Pribila som ho zaživa na stenu a vykuchala. Ale nemusíš sa báť! Stačí si dávať pozor a nič ti nespravím," široko sa rozotmilo usmeje, akoby vobec nedokončila ten najpsychopatickejší rozhovor na aký v hlave prišla a zaklipká naňho očami. Chlapec je veru fešák, ale tá jeho nezastavitelná huba...Vraždila by za ňu.
"A koľkože máš vobec rokov?" spýta sa s nevinným úsmevom konečne aspoň jednu poriadnu otázku.
A v duchu sa strašne smeje sama na sebe.*

Didy

*On vedel, že si budú dobre rozumieť! Vážne to vedel! Neubránil sa natešenému smiechu, keď mu stále niečo rozprávala. Áno, tešil sa, lebo takúto vtipnú ženu ešte asi ani nestretol. Vlastne nestretol trochu ukecanejšiu, no tejto to dokonale mlelo, až sa chvíľami cítil frustrovaný, že nemohol nič povedať. Veď to ani jemu toľko nemlelo!!
"Páni! Ty si ale ukecaná ženská!" vykríkol nadšene, keď konečne stíchla. Zubatý úsmev mu však naďalej svietil na perách. "Ja som presne vedel, že si budeme spolu rozumieť. Leffay dobre urobil, keď ma poslal za tebou, vidím, že si odborníčka na slovo vzatá, ale nemôžem ti to odoprieť, máš dobrý zmysel pre humor. Takmer som ti všetky tie reči o vnútornostiach a krvi uveril. Aké šťastie, že nie, ale poviem ti, bola by z teba výborná herečka. Možno by si mala také čosi skúsiť až sa všetko upokojí. Jeden môj známy, mal raz známeho a ten mal zase známeho, ten mal tetu a tej tety brat mal syna, ktorý mal kamaráta a jeho manželka bola herečka. Výborná žena! Veselá a mala krásny úsmev. Škoda, že ju zrazil morský koník a ona umrela. No ale potešujúce bolo, že umrela s úsmevom na perách. Výnimočná to žena, len čo je pravda. No ale chcel som tým vlastne povedať, že ty by si tiež mohla byť dobrá ako ona. Aj keď nemáš taký úsmev ako ona, no zase na druhej strane by si mohla hrať dobre záporné postavy. Celkom si ťa viem predstaviť ako terminátorku, s jedným robotickým okom svietiacim na červeno a s psychopatickým úsmevom aký si pred chvíľou dala. Chápeš, taký ten krivý úsmev ako "zabijem ťa ak prehovoríš". Šlo by ti to. Aj by som ti poslal svoj hlas pri oceňovaní naj herečky v Chaluha Top Sea, možno by si vyhrala." Na dôvažok na ňu ešte žmurkol a keď prešla k tej zbrani, len pochybne na ňu zaškúlil. To takéto hovno mu chcela dať?? Pochybne na ňu zaškúlil a potom si všimol vedľa položenú zbraň, ktorá bola pomaly väčšia než jeho ruky. Vzal ju do rúk, pripomínala dosť bazuku, no bola sakra ťažká a mala taký veľký vak, plný nejakej tekutiny.
"A čo robí toto? To vyzerá akoby som ťa mal ubublinkovať k smrti, keby som stlačil púšť." Zarehotal sa a namieril zbraň k Dreene stále skúmajúc ju. " Moc by to ublížilo? Alebo to je fakt taký veľký bublifuk? Mohlo by to robiť bubliny, ktoré by vybuchovali, to by bol extrém. Vo vode by sme prišli, teda priplávali a namierili by sme zbraň na bránu, celú by sme ju zabublinkovali akoby sme ju práve vydrhli mydlom a nakoniec by urobila veľké BUUUUUUUUUUUM a ja by som bol šťastný ako blcha a možno by som prežil aj prvé stoporenie. Och! To by bolo úchvatné prežiť svoj prvý orgazmus takto! Vieš si to predstaviť? Och už teraz ma to chytá!" Opäť však zaškúlil na to hovno v jej dlani. Myslel si, že toto bude seriózne a ona ho vyzbrojí, keď Leffay kázal vyššie vybavenie. To mu chcela nahovoriť, že takéto nič mu má dať? Prerastený bublifuk dal bokom a vzal do rúk toho hovno. Privoňal si k zbrani.
"Keď už vyzerá ako hovno, aspoň tak nesmrdí, ale neviem či bude Leffay nadšený, že si mi dala túto vecičku. No budiš, ja si vezmem asi aj bublifuk." Keď si tú drobnôstku strčil za opasok, tak opäť v dlanich poťažkal tú mega veľkú vec. "Vieš čo, Dree? S tým by sa dalo aj dobre zatancovať! Aha, ti to predvediem!"
Chytil zbraň tak, aby hlaveň smerovala k jeho tvári a priblížil si ju k perám ako mikrofón a začal spievať a tancovať. (( https://www.youtube.com/watch?v=KGE_DFCX74A&feature=related )) Iba také krátke vystúpenie, tancujúc pritom pomedzi krabice plné zbraní, granátov, mín a podobných srandičiek, ale on si veselo spieval a tancoval smerom k východu.
"Bude zo mňa niečo, čo povieš? Mama hovorievala, že by som mal byť tanečníkom, lebo vždy mi to s ritkou dobre išlo a moje nohy, tie vždy vedeli prepletať, že keby si mi medzi prsty strčila ihlice, tak by som si aj uštrikoval sveter. Možno by sa ti páčil, taký modručký ako tvoje oblečenie. Ešte by sme tam popriliepali pár šupiniek z kapra a zubov zo žraloka a bola by si vyobliekaná ako na slávnostný ples." Zarazil sa, lebo si uvedomil, že predsa len na niečo zabudol.
"Koľko mám rokov? Dosť, veru dosť. Ale keď sme pri tom pletení sa popod nohy, to skôr ty sa budeš mne pliesť, vieš? Leffay hovoril, že ideš prvá, takže sotva sa dostanem pred teba a kaďže ja už som sa na tom mieste ocitol a prežil som, myslím že ja tým štítom nebudem. Ale ak by chcel Leffay teba použiť ako ten štít, ja sa za teba prihovorím. Vieš čo, Dree?? Je s tebou celkom sranda!"*

((kludne ho nechaj..aj tak pokiaľ bude takto pokračovať, zabijem ho skor ako vobec začne misia ))

*No, čo na to povedať. Jej reči nemali taký účinok ako čakala. Zatvári sa na štýl "pane bože, to snáď nemyslíš vážne" ((-_-")) a čím viac počúva jeho reči, začína si uvedomovať, že sa ho začína báť. Je tak ukecane desivý, že až dostane tik do oka ako tak naňho pozerá. Takže "strašidelné" reči naňho neposobili. Asi to začne brať seriózne a prestane sa tváriť milo keď ho chce v skutočnosti uškrtiť.
No obleje ju studený pot keď ho vidí tancovať s tou zbraňou. A tie jeho reči jeho prvom orgazme do nej nahrnú takú hrozu, že na krok ustúpi. Panebože! Čo mi to tu Leff poslal! Psychopatického, nevybúreného úchyláka, ktorému sa postaví už pri predstave omydlených dverí! Čo ak ma tú znásilní???! Preboha živého, ja takto nechcem prísť o panenstvo! Začne sa v nej stupňovať des a o ďalší krok ustúpi.
"Heh, díky," odpovie na vetu, že je s ňou sranda.Sranda? Sranda?! Čo ak sa bude chceť zabaviť viac? Nieeeeeeeeee! Leff až ťa stretnem, ja ťa zabijem! Splieta vo svojej hlave a chvíľku naňho pozerá ako na jadrovú zbraň, ktorej katalyzátorom a vodičom je voda, vhodenú do Lorienských vod.
Och bože Dree! Spamätaj sa! Čelila si už toľkým vrahom a násilníkom a teraz ťa tu prekvapí nejaký úchylácky, neurobený chlap, ktorý má tv hlave asi toľko rozumu ako je vo velerybiom hovne?! Vnútorne sa posmelí a nasadí chladnú masku. Zvládne to. Treba len štipku hnevu. A toho má ona v sebe posledné dni dosť.
"Šibe ti?! Okamžite to polož! A prestaň sa správať ako usmrkané decko! Nezaujíma ma, že máš chuť sa urobiť pri predstave výbuchu! A pokiaľ to fakt nemožeš vydržať, nech sa páči! Tamtým smerom sú pánske záchody. Možeš svoj prvý orgazmus prežiť v súkromý zo svojou rukou!" vyštekne naňho a doslova mu vytrhne z rúk zbraň, opaterne ju položiac na svoje miesto.
"Dotkneš sa jej ešte raz a prisahám ti, že sa toho svojho prvého orgazmu nedožiješ!" zrúkne.
"A pokiaľ si chceš tancovať, mal si ísť pracovať do nejakého gaybaru a nie tu otravovať vzduch," povie mu odmerane a znova si ho teraz premeria pohľadom.
"Vieš čo sa hovorí? Šťastie praje blbcom. Ideš s nami len preto, že si blbec, ktorý mal raz šťastie a neodbachli ho hneď keď zbadali jeho trápny ksicht. Takže si moc nefandi a schlaď sa, lebo inak ťa bez milosti kľudne aj v strede cesty odstrelím. A nemysli si, že budeš niekomu chýbať!" pokračuje s ostrými poznámkami a myslí ich dosť vážne.
"Spoločnosť nebude chcieť prísť o niekoho takých kvalít ako som ja," trošku sa pochvastá i keď väčšinou svoje zručnosti bere s riadnou rezervou," takže myslím, že by im vobec neprekážalo a neprekvapilo by ich keby sa v správe z misie dočítali o nešťastnej nehode, pri ktorej sme stratili jedného neskúseného člena," pustila sa doňho riadne a veru jej to lepšie prospieva ako robenie si srandy. Takto može aspoň bezbolestne filtrovať svoj hnev cez niekoho iného.
"A pokiaľ sa ti nepáči, že idem prvá ja, kľudne si to s tebou vybavím. Ale až ti to nepriateľský ostrelovač napáli rovno medzi oči, mne sa nechoď sťažovať," rázne ho poučí a otočí sa ku regálom aby konečne mohla nájsť tú správnu výbavu.
"A pokiaľ sa ešte raz odteraz dotkneš čohokoľvek v tomto sklade bez mojho dovolenia," vytiahne dýku a ešte raz sa k nemu otočí," odseknem ti najprv všetky prsty," dýkou mu pichne do jedného prstva,"potom ti odrežem tvojho kamaráta," dýku mi priloží k jeho rozkroku," a potom ta podrežem ako obyčajné prasa na zbíjačke," dokončí a ešte chvíľu naňho hladí ako na najväčšieho nepriateľa spoločnosti. Napokom sa mu znova otočí chrbtom, dýku zastrčí na svoje miesto a pozerať sa naňho ďalšiu minútu už nemieni.
"Mohol by si to začať brať vážne. A uisťujem ťa, že pokiaľ povieš ešte jednu scestnú vetu alebo slovo, vykopnem ťa odtialto a osobne pojdem za Leffom a nechám ťa vyhodiť z tejto misie. Tu ide o život našich kolegov, našich známich a našich priateľov! Nepotrebujeme tu nikoho kto to bude brať takto ľahkovážne ako ty! Pokiaľ si neuvedomuješ cenu ľudského života, pokiaľ si neuvedomuješ cenu ich životov,ktorá je vysoká pre túto spoločnosť a ich rodiny, možeš rovno odísť. Toto nie je pieskovisko kde sa budeš hrajkať s kýblikom a lopatkou, či nejaká pojašená strielačka na hracej konzole. Takže si to láskavo uvedom a začni sa podľa toho správať!" dokončí a viac mu k tomu nebude hovoriť, pokiaľ aj on bude držať hubu a nebude z nej vypúšťať podobné keci ako doteraz.
"Takže vyššia... Tuto máme brnenie," príde k jednej polici na ktorej sú uhládne poukladané kombinézy. Jednu zoberie a rozprestrie ju aby ju Tydy (ako ho mieni volať) mohol vidieť.

Spoiler:

"Vyzerá krehko ale je to vystužená polymérová kombinéza s nanočipmy umiestneními v tých najzraniteľnejších miestach. Pri akomkoľvek tlaku jednotlivé vrstvy kombinézy stvrdnú a rozložia tlak po celom tele, takže nesposobí také veľké škody. Samozrejme, že je nepriestrelná ale nie donekonečna. A aj tak to bude bolieť, keď ťa postrelia. Ale takú úroveň bolesti zvládne aj priemerný vojak, takže ty sa možno rozplačeš ale prežiješ to," hodí mu ju a pokračuje.
"A nemusíš sa báť. Je elastická a prilnavá. Prisposobí sa tvaru tvojho tela nech si trpaslík, či obor," dodá a prejde k mänším zbraniam ako sú dýky a nože, tiež potrebné.
"Z týchto si zober dve," hodí mu dva nože v puzdrách.

Spoiler:

"Vyzerajú vcelku neškodne ale daj si pozor. Okraj čepele je pohyblivý a pokiaľ stlačíš tlačidlo, ktoré je na spodku rúčky, dá sa do pohybu ako cirkulárka a v pohode prereže drevo a mänšie kosti," ani nečaká na žiadnu reakciu a radšej pokračuje ďalej, lebo vie, že ja napriek vyhrážkam sú ľudia takejto povahy schopný ďalej rýpať. A to je dosť nebezpečné kedže je podráždená a v sklade plnom zbraní!
"Tu máme menšie strelné zbrane," zľahka chytí do rúk dve z nich a podá mu ich. Je jej jedno, že už teraz má plné ruky. Keď má toľké keci, udrží aj toľko vecí.

Spoiler:

"Ide do nich laserová munícia inak na nich nie je nič výnimočné," zhrnie ich vlastnosti a ďalej rýchlo kráča k hlavným zbraniam.
"Hm, hm, hmmm. Čo ti dáme. Automatickú? Pre nšu vlastnú bezpečnosť by bola vhodná asi poloautomatická ale pre nebezpečie nepriateľa..." šomre si podpod nos ako prechádza okolo regálov.
"Táto je dobrá. Automatická, nezasekáva sa, lahká, kapacita 60 guliek. A mne osobne sa veľmi páči. Má niečo do seba," povie, pohľadí zbraň a podá mu ju.

Spoiler:

"No a už tu máme len guľky a zásobníky, nejaké flash bang granáty a obyčajné, ktoré tebe asi kvoli bezpečnosti nezveríme a nejaké technické vymoženičkosti, s ktorými ťa oboznámia lepšie technici v sklade," dokončí, celkom spokojne tlesne rukami a otočí sa k nemu s dúfaním, že ju nasere až keď tú výbavu položí. Naschvál mu nedala žiadnu šancu kecať, lebo inak by sa asi neudržala a utrhla sa z reťaze trpezlivosti.
"Nejaké otázky?" spýta sa s jemným hnevom aby dala na javo, že myslí len seriózne otázky. Fakt by ma zaujímalo, prečo ho Leff chce zobrať. Len kvoli tomu, že sa tam dostal a prežil? No, pán boh vie, či prežije aj druhý krát.*

(( Nezabiješ ho, Didy je miláčik ))



Didy

„Niekto sa tu asi zle vyspal, keď takto vrčíš.“* zašomre a hodnú chvíľu sa tvári akoby ho obarila horúcou vodou, respektíve lepšie povedané akoby ho obliala ľadovou vodou. Ak ho chcela schladiť, tak sa jej to podarilo, ale nie nadlho. No bude potichu celý čas kým mu dáva tie veci. Veľa veľa vecí. Ktovie prečo, či to aj mala a nerobí si len z neho srandu, ale budiš, však to už nejako odnesie. Však je kus poriadneho chlapa, takže sa nebude stresovať, viacej ho trápi tá mrzuňa s ktorou ho čaká cesta k útesom a potom aj na to územie kde zajali ich skupinu. Ako to tam s ňou prežije fakt nechápe, len dúfa, že keď sa k nim pripojí aj Leffay a ten druhý chlap tak sa mrzuňa trochu ukľudní, lebo to značí že sa asi celou cestou budú hádať a to veru nie sú moc pekné vyhliadky na misiu.
Celkom ma zaujíma čo má proti mne, akoby som si robil srandu z niečoho. Vôbec ju nechápem, jeden by hádal, že si ráno asi nevrzla, keďže je taká ubručaná ako medvedica. Hm, možno by jej mali poskytnúť sexuálne služby pred tým než vyrazíme, mooožno by sa jej trochu uľavilo a uvoľnila by sa. Hm, ale nevyzerá zase tak staro aby som ju musel označiť starou dievkou, no čo už. Každému to začína v inom veku, jej asi teda omnoho skôr. Škoda jej, škoda, veru keby sa bola trochu usmiala, možno by pôsobila aj prívetivejšie. Ale zase možno sa jej páči pôsobiť ako BAD GIRL. Pfú, to fakt neviem, ale pochybujem, že si nájde takto nejakého pichača, ktorý by jej uľavil, samozrejme nemysliac tak toho elektronického, ale tak... všetko je vo hviezdach. Možno nebude až taká zlá, keď uvidí, že nie som taký magor ako si mysli, aj keď vážne nerozumiem ako k tomu došla. Fakt, tse! Akoby som si robil srandu z toho čo ma čaká, do riti, však mám takmer nasraté v spoďároch, nieto ešte aby som sa smial! Fakt otrasná je. Už aby som sa išiel montovať s týmto oblečením a mal od nej pokoj. Pôjdem za Joeom, ten mi isto pomôže. Vyzeral byť aspoň trochu v pohode ako táto fúria tu. Namyslená! Jedna bosorka! Z myšlienok ho vytrhol jej hlas či ho ešte niečo zaujíma, či má ešte niečo na srdci. Už-už sa jej takmer opýta že kedy mala naposledy sex, keď si zahryzne do jazyka a varovný hlások mu v hlave povie Nezabúdaj, že chceš čo najskôr od nej vypadnúť. Áno, áno chce od nej vypadnúť, takže len mykne plecami akože nevie. No napokon mu pohľad padne na tú zbraň čo držal pred tým v rukách a smutne si vzdychne. Chcel ju, tak veľmi a ona mu ju nedá! Hnusná! No pohľad mu padne ešte na jednu krásku.

„Čo je to? Vyzerá to ako uspávačka. Taká akou by ste uspali morského koníka, aby nevyhadzoval chvostíkom pri preventívnej prehliadke. Raz sme doma takého mali a keď prišiel veterinár, on začal tak veľmi besnieť, že noštekom vypúšťal von bublinky ako z bublifuku. Takmer sa nám chudák utopil! Ale potom sme mu dali podobnou zbraňou uspávacie sérum a potom bol krotký, z ňufáku furt trčal modrý jazýček a furt ním mával zo strany na stranu. No náš mazlíček, čo ti poviem.“ Opäť sa nechal trochu uniesť, ale tak je mu to jedno. Jednoducho je taký aký je, ona sa môže aj hodiť o zem, Didy sa nezmení. Jemu sa páči aký je, lebo je sám sebou a nemusí sa za nič hanbiť. No nateraz na chvíľu zmĺkne, len aby mu mohla vysvetliť čo je to za vrabčeka a on pôjde. Potom.*

*Je spokojná aspoň s tým, že na chvílu sklapol. Ani v najmenšom v tejto chvíli nemá chuť na jeho keci.
"Niekto ta hodil o zem keď si sa narodil," odvrkne mu pri jeho šomračkách. Takýchto bláznov tu mať. Fakt nechápe prečo si tu živia také niečo. Chápe, že každý kto je v tejto organizácií je tu z nejakých dovodov, no na čo tu je tento pochabeľ, to si fakt nevie predstaviť. Čo som komu spravila. Asi všetkým všetko alebo nikomu nič. Skoro až zabúdam prečo tu som. Najradšej by som to celé zabalila a vypadla preč. Stále len zabíjať a zabíjať a monitorovať a prieskumné misie a sledovačky a pozerať sa na to ako kolegovia umierajú...Kto to má vydržať? No, očividne ja. Všetko je nanič! Vyhodiť do vzduchu rovno celý Lorien...Čo Lorien! Vesmír! Spolu so všetkými tými špinavosťami. Umučiť na smrť každého jedného grázla, čo za toto všetko može. Každého jedného! Myšlienky jej výria hlavou a začína pochybovať, či je v hodné aby v takomto stave išla na misiu. Tieto občasné stavy väčšinou prečká sama v izbe, kde sa snaží aby všetko nerozbila. Ale nemože teraz neísť! Vydobila si to, začala. A čo sa začne, treba dokončiť. Naštvane si zahryzne do pery a aby vyfiltrovala aspoň trocha zlosti, zatne päsť a udrie ňou do najbližšej steny. DVa krát sa zhlboka nadýchne a vydýchne a znov azačne vnímať Tydyho keci.
"No, uspávačka to nie je, za to je to čipovačka s monitorovacími zariadeniami," povie s kludným tónom, snažiac sa na nič nemyslieť.
"Takto ju vezmeš," zoberie ju do rúk a ukáže mu ako.
"Priložíš nejakej osobe ku krku a stlačíš spúšť," s úsmevom stlačí spúšť a vstrelí mu do krku malé zariadenie. Zbraň odloží a vezme gumový náramok, ktorý ležal vedľa nej. Nasadí si ho na ruku a priloží naň prst. Náramok zosníma jej odtlačok prstu a jeho povrch pretkajú mnohé bledomodré úzke prúžky, ktoré akoby pulzovali. O chvíľu sa zobrazi hologram, na ktorom je zobrazená malá blikajúca botka.
"Toto si ty," ukáže na bodku a prejde prstami po holograme.
"A toto je tvoj tep a životné funkcie. Teraz stačí jeden dotyk a viem ako ďaleko si odomna vzdialený a či ešte žiješ," povie mu so zlomyselným úsmevom a potlapká ho po pleci.
"Takže budem vedieť, kedy ti mám ísť zachrániť riť alebo ťa doraziť," dodá a veselo sa rozosmeje.
"Možno si mal pravdu. Budeme spolu dobre vychádzať. Ak mi v strede misie nezomreš," povie a otočí sa mu aby zakryla rozhorčenie a chuť ho naboxovať do ksichtu. Nie žeby nebola tolerantná, ale keď zobrať jeho na misiu, to rovno možu zavolať Adrianovi kde sú, nech ich može všetkých doraziť!
No! Ticho! Musí veriť Leffovi. Ten vie čo robí. Hádam...
"A navrhujem ti pred misiu studenú sprchu. Zbistrí to mysli a zlepší sústredenie. Aspoň mne to v začiatkoch pomáhalo," povie po hodnej chvíli zamyslene a možno trocha smutne, ako je tak uveznená vo svojich myšlienkach. Povzdychne sa a odíde k regálom aby si vzala svoju výstroj. Už by bolo načase ak chce všetko stihnúť...*

Didy

*No krásne, označkovala si ho ako prasa. Fakt, to vážne potreboval. No napriek tomu sa na ňu zaškerí od ucha k uchu a prejde si prstami po pokožke, ktorá ho jemne zaštipkala keď mu tú blbosť vstrelila do krku.
„Wáááu, teraz to bude také zaujímavé a napínavé. Keď ťa budem chcieť prekvapiť, tak mi to nevyjde, lebo budeš hneď vedieť kde som. Dokonca aj keď budem na záchode, tak to budeš vedieť. No to je celkom sranda toto, hoci teraz vždy budem nato myslieť. A nemala by si aj ty mať tú srandičku, nech sme si kvit?“ Rýchlo rýchle vezme tú zbraň z jej rúk a zopakuje taký istý proces ako ona s ním. Ani netuší kde sa v ňom berie tá rýchlosť a všetko, ale zrazu má zbraň v ruke, už použitú a na ruke má rovnaký náramok ako aj ona.
„Ha-ha-ha, teraz sme si kvit a keď budeš robiť nejaké nepekné aktivity, tak ja o tom budem vediéééť, ha-ha-ha, teším sa o pár hodín, Dreena. A ďakujem za pomoc.“ So smiechom len a len unikajúc pred ňou zo strachu, že ho bude chcieť zabiť, sa rozbehne, držiac v rukách celý náklad čo mu nahádzala a trieli si to priamo do izby. Tam veci zhodí a trieli priamo k lekárovi. Nejako to už všetko poriešia. Však on si s ním pohovorí o všetkom čo potrebuje.*

*Prezerá si zbrane, hľadajúc tu správnu, keď jej v tom niečo napadne.
"Mimochodom, tie čipy nemajú ďaleký-" chce dopovedať no v tom zacíti tiež štiplavú bolesť a zostane chvílu stáť ako obarená. On ju očipoval!
"Týýýý!" začne, no ten už so smiechom uteká preč. Zamračí sa a pošúcha si krk, akoby si chcela ten čip nebodaj zošúchať.
"Sviňúch jeden," zamrmle si no po chvílke sa pousmeje. I keď na to asi nie je nič moc vtipné. Ale veď ona mu to nejako vráti, keď naňho znova narazí. Nech si nemyslí!
No terazu na to nebude myslieť, chce sa plne sústrediť na svoju výbavu, lebo to je jedna z vecí, ktorá ju ukľudnuje. Povyberá si z políc príslušnú výzbroj, skočí na skok k technikom nech ju zásobujú elektronickými vecičkami a s plným ruksakom sa vyberie pomaly sa pripravovať. Času je možno vela, no ona je moc veľký pedant čo sa tohto týka.
So spokojným úsmevom opustí miestnosť a vyberie sa ešte do hlanej misie aby si vyzdvihla podrobnosti o misií. Nech má čo študovať ďalších pár hodín.*