Lorien

Udělala bych z tebe společnost pro tvého čokla.* Zvedne oči ke stropu.Ach bože. Měla by pracovat na nějakých lepších narážkách pro změnu na Dreeinu práci. Naposled se otočí ke stolu, utáhne nějaký ten šroubek a pak se otočí zpátky. Dělá jako, že si jejího výrazu nevšímá, ale přitom se začne skoro neznatelně smát. Nox jenom doufá, že Dree tekutinu nevyprskne smíchy. Otře si zkrvavené ruce do kalhot a nadzvedne obočí. Přijde blíž a opře se rukama o opěradlo židle, takže se teď tyčí nad Dree a dívá se jí přímo do očí.* Romantický rozhovor? * V očích jí zablýskne od nezbednosti. Narovná se a dramaticky přiloží ruku na srdce.* Požádal tě o ruku? Ale to by ses neměla smát Thallová!* z ničeho nic se strašně rozesměje a dopadne do židle.* Né promiň. * Pořád se směje jako pomatená. * O čem že jste to mluvili? * zaujatě Dree sleduje a doufá, že to alespoň bude stát za to.*

/Nebij mě! /

Tiez by som tak nefungovala?*Spyta sa a je celkom rada, ze ta melancholicka nalada ustupila. No v tom ked pocuje, co hovori Nox, ma chut ju zabit. Na toto je hakliva. Na vtipy takeho razu! Ruka jej zabludi ku stolu a zoberie z neho velky francuzak.*Noxara Deondra Monterey Courtney!*Zahlasi a pozrie na nu vrazednym pohladom, ktory by jej mohol zavidiet nejden psychopaticky vrah.*Teraz ta sprovodim zo sveta!*Zahlasi nahnevane no na perach jej hra usmev. Francuzak tasne naspat na stol.*Ako keby si nevedela komu patri Leffovo srdce.*Povie a nasledne jej vyplazi jazyk.*No neviem ci su v tej miestnosti kamery, v izbach samizda nie su.*Odpovie a pohladom este raz zavadi na ten francuzakna stole.*Ale Leff sa nasral na Amira. A kedze ma prave zobudil svojim rachotom, mala som vtipnu naladu. Poviem to tak, ze sme imaginarne vykastrovali Amira a s jeho odnatou castou v nasich predstavach robili zaujimave kusky.()*Povie a starsne sa uskrnie pri tej predstave.*No proste som kecala blbosti. Pokial najdes nehjaku tajnu kameru, ktora bola zahadne umiestnena v tej izbe a naburas sa do bezpecnostneho systemu aby si si to pozrela tak budes vediet presnejsie lebo ja si kruto nepamatam. Len viem, ze som strasne chcela vsetkych kastrovat a z Leffa som spravila reproduktatora na malych Leffajov.*Povie so smiechom a necha kluc, klucom.*A tak ma napadlo ako by asi dopadol Adrian keby sme ho spomenuli.*A zase sa rozosmeje.*A uz prestan s tymi narazkami lebo ta zacnem davat dokopy z hlavnym technikom zbrani!*Vyhrazne zdvyhne prst a prebodne ju pritom pohladom.*

*Když na ni Dree vytáhne klíč, začne se smát ještě víc.* Když už mě chceš zabít, tak prosím né mojí zbraní. * Smíchy se popadá za břicho. Několikrát se nadechne, dokud se neuklidní. Opře se o židli a zavře oči.* Kamery jsou jenom na chodbách a ve skladech. * podotkne. * Vykastrovaný Amir. Hmmmmmmm. * promne si ďábelsky ruce. * I když. Představa vykastrovaného Adriana je lepší. Promiň, ale on si to zaslouží víc. * rozesměje se při té představě. Škoda, že tam v tu chvíli taky nebyla.* S hlavním technikem zbraní? Dree, Dree. Vždyť víš, že tohle na mě nefunguje. * Usměje se. Mohla by jí dát dohromady třeba i s tím největším červem na Lorienu a stejně by jí to bylo fuk. Teda….až na toho „veleváženého" Adriana de la Carso.*

/Končim! Bolí mě ruka, asi se mi každou chvílí zase rozteče červená a ono to nefunguje! /

// Vy dve mršky jedovaté prídem sem po sto rokoch a čo sa nedočítam No pekne Takto sa zasierať v sklade, keď treba makať! //

// :O !!! jak zasierat! a nahodou sme sa prezasierali do Noxinej dielne a mame tam prudke emocne vylevy! ked nam das pracu tak makat budeme. ved ked nie je macka(v tomto pripade kocur:D) doma mysi maju hody! (v tomto pripade volno //

/ Chachá, měl by sis líp hlídat zaměstnance /

// No dočkajte Vám hne´d vymyslím nejakú prácu! A určo to nebude kastrácia Aj keď možno.. no.. neviem neviem //

Nie tvojou? To aby som si isla niekam pozicat inu.*Zlovestne sa na nu uskrnie.*Skoda...*Zahlasi a trosku z nej opadne aj ta rozchichotana nalada. Mala by sa menej smiat, inak bude mat skoro vrasky. Tak ako jej to vravievala mama ked bola mala.*Vykastrujme ich rovno vsetkych. Skludnia sa a bude pokoj.*Zahlasi, spokojna s takouto myslienkov.*Nefunguje? No ako myslis. Len aby mu nahodou niekto neposlal anonimnu elektronicku postu so strasnymi vylevami lasky a nepodpisal sa ako ista N. D. M. C.... Pan boh vie co by si pomyslel.*Sprisahanecky na nu pozrie a nakoniec zlomyselne ukaze oba rady svojich zubov. No uz je asi dost srandy na dnes. Svoje sialenstvo by mohla konecne zavriet do truhlicky a odlozit na neskor.*No ale nam ta inventura zbrani dobre ide co?*Prehodi s kvapku previnilim usmevom, kedze za teraz si spomenula co mali vlastne robit.*Mozme len dufat, ze niektore zbrane niesu poskodene. Ved si predstav uspavaciu sipku v nespravnom zadku. No kolko sarapaty to moze narobit.*Znova sa pousmeje a pozrie na polorozpadnute digitalne hodinky, ktore ale zazrakom ukazuju spravny cas.*Ani nemozem uverit tomu, ze sme tu tolko casu zabili.*Na tvari uz nebadat ziadne znamky predosleho smiechu a jej mozgu konecne prestanu napadat hovadiny. Konecne!*

*Nadzvedne obočí.* A aby pak někdo neposlal na všechny počítače dopis o tom, jaké milostné hrátky neprovozuje jistá D.T.* Spiklenecky na ní mrkla a jelikož dostala nový nápad, otočila se zpět ke stolu a začala se v něčem přehrabovat.* Inventura zbraní...K čemu to. * pokrčí rameny a vítězoslavně vytáhne ze spoda hromady jednu vzácnou součástku.* Ty sis asi nevšimla té krabice ve skladu....* Otočila se a založila si ruce na prsou. Copak si nikdo nevšiml co taky všechno dělá?
-Nox?- Ozve se za ní najednou. Otočí se a zkáčkne čudlík na komunikačním zařízení.
- Riley! - věnuje osobě na druhé straně jeden ze svých překvapených tónů.
-Posliš, potřeboval bych aby ses mi tu na něco podívala. Něco je s tím zatraceným šetřičem místa.-
-Hned jsem tam.-
Uchechtne se. Konečně pořádná práce. Hodí omluvný pohled na Dree, ze stolu schodí nářadí do jednoho velkého kufříku, případně si ho zandá za opasek. A rozběhne se ven z pracovny.* Posliš, na Dunca nešahej! A kdybys cokoliv potřebovala, nebo se vrátil Leffay a měl nějaké kecy ohledně inventury tak....tak si něco vymysli.* zasměje se a zabočí za roh chodby.*

//Spokojená? Tak se tu teda měj no. A kdyby něco, ty víš (víš? ) kde mě hledat //

*Hrane sokovane sa na nu zahladi.*Slecna Courtney, to by ste mi hadam neurobili! Moje tajomstva z intimneho zivota nechat vypustit na svetlo sveta!*Zatvari sa pohorsene a v duchu sa len karha, ze dokelu sa nedokaze aspon par minut spravat ako normalny Loriencan... S usmevom si vypocuje Noxin kratky rozhovor a na tvari jej naskoci zlomyselny usmev.*Takze nakoniec je to Riley..Chudak, ze nema inu vyhovorku na to aby s tebou mohol stravit par minut.*Nechapavo zakruti hlavou a len na Nox sibalsky zmurkne.*Jasne, Dunco ma dovolenku.*Povie jej a ked sa strati, este zakrici.*Myslim, ze vymyslat si pre mna nie je problem.*Ved kedy aj bol... Zamyslene sa poobzera po Noxinej pracovni a ma aj take tyky niecoho sa dotknut, nieco postlacat a vselico si prezriet, no radsej to necha napokoji, kedze nevie aku ujmu na zdravy jej tu tie veci mozu spravit. A tak sa len rozhybe vo viere, ze po ceste nestretne Leffa a pomalicky sa vyda do svojej izby. Chcelo by to trening. Nejake tiche miesto, ktore tu urcite niekde v nizsich poschodiach najde a svoju zboznovanu zbran. A svoje myslienky samozrejme. A bude mat raj na planete Lorien. Len skoda, ze za raj povazuje premyslanie nad minulostou a trening. Ved na svete musi byt tolko krasnych veci a miest, ktore sa daju povazovat za raj. No ona ma len toto. A mozno by sa naslo este nieco, no aj tak sa to nevyrovna veciam, ktore jej kedysi prinasali stastie a pokoj. Objatie mami, praca s otcom na zbrani, spolocna vecera... Bolo toho vela. A zostalo jej z toho tak malo... Polozi ruku na stenu vedla svojich zamknutych dveri a dlan jej osvetlia mnohe male modre bodky.*Odomknut, otvorit...*Zasepka necujne, no stroj jej slova pocuje. A ako ocakava aj otvori. No ona len zostane stat a pozerat dovnutra do izby s postelou a ruksakom hodenim na zemi.*Och boze, nech uz ten Adrian zdechne...

(( ŽENY!!!! Máme krásneho únoscu! Bojím sa že sa mi to zapáči!!! ))

Medzi Lorienmi nie je známe čo je s princeznou. Údajne odkedy sa prebrala sa rozhodla utiahnuť do ústrania. Podľa vyjadrení lekárov sa necíti ešte dobre, aby prijímala návštevy, či vychádzala zo svojej kajuty. Avšak pravda je omnoho horšia. Princezná Szania a jej hostia zmizli. Nikto nevie čo sa stalo, kam sa podeli, preto ich zmiznutie nie je všeobecne známe. Pre širokú verejnosť lorienskych obyvateľov platí vyjadrenie lekárov o nepriaznivom zdravotnom stave princeznej.



Samael

*Konečne táto fraška nabrala smer, ktorý sa mu páčil. Po prvotných problémoch a nezdarených úderoch na toho hajzla, myslel že to už ani dobre nedopadne! Nielen že sa tam objavila nečakane aj princezná, keď mala byť doma, ale aj ten chlap s mladou o ktorú im hlavne išlo, bojoval ako lev. Akoby ju išli zabiť! Och, taká pochabosť. Však oni ich nechceli ani rozdeliť! Chceli oboch. A mali nakoniec troch. Tri v jednom. Pekný balíček! Hlavne že sa Trinity páčil! Keď jej dal vedieť, že sa im do cesty priplietla aj princeznička, čakal hodnú chvíľu kým sa opäť ozvala do telefónu. Jej slová zneli jasne : Vezmite aj ju a správajte sa k nej ako k naším hosťom. Vtedy na jeho tvári zažiaril blažený úsmev a vzal spolu s chlapmi uspatú princeznu s nimi. Vedel, že sa budú môcť pekne zahrať a nikto nebude ukrátený. Možno tak ich obete.

Teraz, keď sa im podarilo dopraviť uspaté telá Lexie, Bryana a Szanie do skladu v ktorom sa schovávali, pevne ich pouväzovali tými najpevnejšími lanami aké lorienskí rybári vyrábali. U chlapa ešte pre istotu dali oceľové želiezka, pre prípad, že by sa mu nejakou náhodou podarilo prekabátiť ich putá. Každého z nich priviazali po sediačky k jednotlivým stĺpom, čiže sa vopred vyhli možnosti že by ich obete sa nejako dotýkali a pomáhali si s lanami. Lexie bola úplne napravo, po jej ľavom boku bol usadený Bryan, potom jeden voľný stĺp a nakoniec Szania. Všetci vyzerali teraz tak zraniteľne, až sa mu z toho obracal žalúdok.
"Som hladný! Zožeňte niečo na jedenie, kým sa naše cukrovinky prebudia!" zahlásil jednému z chlapov a usadil sa k stolu s ďalšími dvoma. Rozdali si karty a začali hrať. Netrvalo dlho kým im prišlo jedlo. No ich obete sa nepreberali.
"Spinkajú ako batoľatá. Zobuďte dámy s citom. Ja zobudím nášho rytiera." chlapi a aj Samael sa zachechtali a každý z nich prešiel k svojej spiacej princezničke. Prvý chlap chytil Lexie za krk a vylepil jej facku na líce. Počkal či bude reagovať a keď sa dočkal toho malého trepotanie viečok, natiahol sa k nej a nechutne jej olízol celé líce. Druhý chlap si podal Szaniu. On nezvolil o nič menšie zlo. Cigaretu v ústach, ktorú celý čas fajčil vzal do prstov a horľavý koniec priložil k odhalenej pokožke na lýtku. Jej výkrik bol pre neho ako balzam na dušu. Avšak zo strachu pred Samaelovým hnevom ju nepodržal dlho na mieste. Samael ich prižmúril oči, s karhavými slovami na toho psychopata, ale keď videl že ju stiahol prv než by ho rozčúlil, svoj pohľad uprel na Bryana. Vyzeral že počul výkrik a aj ho zaregistroval, no zobúdzal sa príliš pomaly na jeho pomery.
"Čo je spiaca princezná? Nechce sa nám vstávať?" jeho posledné slová zanikli v smiechu. Kývol hlavou a jeden z chlapov priniesol kýbeľ. Samael ním jemne zakrúžil, akoby chcel rozčeriť vodu v ňom. Ibaže žiaden žblnkot tam nebol, ale tupé hrkanie. Kocky ľadu schuti vysypal na mužovu hladu. Nevšímajúc si jeho reakcie natiahol ruku čakajúc na druhý kýbeľ. Jeho obsah však neskončil na Bryanovi, ale Samael ho zavesil na tyč, nad jeho hlavu. V kýbli bola malá dierka vďaka ktorej jedna kvapka za druhou, pomaly, naozaj veľmi pomaly dopadali na mužovu hlavu. Samael sa sám podujal na poslednú vec, ktorú mal vykonať. Nasilu zvrátil Bryanovi hlavu, tak aby ju mal dostatočne zaklonenú a kvapky dopadali na jeho čelo a priviazal mu ju tak, aby sa im zároveň nezadusil a tak, aby hlavou nemohol pohnúť. Nie nadarmo sa hovorilo, že techniky mučenia vždy boli jeho vášnou.*

(( Nemůžu si pomoct, ale ten příspěvek mi celý až krutě připomíná Cassandru ))

(( Žiaľ nie som v obraze kto je Cassandra ))

* V tme nič necítil, na nič si nepamätal akoby na istý okamih jeho vedomie prestalo existovať. Len ženský výkrik, nezreteľný akoby prichádzal spoza hrubých stien, prenikol k nemu dostatočne hlboko a vyvolal prvý náznak napätia. Niečo nebolo v poriadku. Prebuď sa! Ten príkaz bol spočiatku veľmi slabý, nezaregistroval ho včas no tentoraz sa už nemohol vrátiť späť. Prebuď sa! Netušil kde sa v ňom berie tá naliehavosť vzrastajúca každou chvíľou takže srdce mu začalo prudšie biť, dych sa zrýchlil, svaly sa napli akoby si jeho telo lepšie pamätalo na ten posledný okamih, keď mal ešte nad ním kontrolu a teraz ho vrátilo späť, aby pokračoval tam kde prestal.
Niečo tvrdé, ľadovo studené mu dopadlo na tvár a k nohám, a potom napätie v krku, neprirodzená poloha, pri ktorej mu na čelo kvapkala voda a stekala mu do očí. Zažmurkal, pohol sa, ale veľmi skoro zistil, že proti povrazom a želiezkam nemá nateraz nijakú šancu. Ako chrobák prevrátený na chrbát, tak sa cítil on, keď v krátkosti nadobudol plné vedomie a okamžite si spomenul, čo sa stalo. Lexie! Chcel obrátiť hlavu, aby ju našiel, kútikom oka zahliadol postavu muža, ktorý mu zakrýval výhľad. Inštinktívne tam vycítil jej prítomnosť, preto sa vrátil pohľadom k svojmu väzitelovi. Výraz tváre naznačoval ako veľmi sa mu páči jeho bezmocnosť zatiaľ čo on pociťuje očividne nadradenosť a nebol prekvapený, pretože s podobnými typmi sa počas svojej služby stretol na viacerých planétach a vo viacerých situáciách. Motívy tohto muža mu však boli nejasné no viac ako s princeznou museli súvisieť s Lexie, a to zmätok v jeho mysli len posilňovalo. Odrazu sa začal smiať, provokačne, akoby si na niečo spomenul a teraz sa na tom v duchu dobre bavil. Oči mal chladné a ostražité, pevne zovreté pery, keď stíchol, napli aj svaly na sánke.* Myslíš, že si vyhral? Si len zbabelec, čo sa skrýva za svojich poskokov a podlosť.* pretisol slová pomedzi pery akoby boli príliš horké a jedovaté. Uškrnul sa a až vtedy pocítil v ústach chuť vlastnej krvi a pramienok vytekajúci mu z kútika úst. Bol rozzúrený a nielen on, ale aj Symbiont. Jeho nenávisť cítil ako svoju vlastnú, takú veľkú a ničivú, že keď napol svaly na rukách laná omotané okolo jeho tela zapraskali no nepovolili.* Pusti ma a vybavíme si to medzi sebou v čestnom boji. Sľubujem, že ťa zabijem rýchlo.

*Sama si nepamätala čo všetko sa udialo. Ešte stále bola pár dní zmätená z času ktorý strávila v umelom spánku a cítila sa nesmierne slabá. Bola iba na obyčajnej prechádzke, keď sa niečo stalo... načo si už ani nepamätala. Nech sa snažila ako chcela, nedalo sa. A práve vtedy pocítila pálčivú bolesť. Bola naraz taká silná a prudká, že musela zalapať po dychu, aby dodala dostatok vzduchu pľúcam. Prišlo to tak náhle a nečakane! Prudko otvorila, ale aj tak sprvu nič nevidela. Nebolo to iba od zlosti a sĺz, ktoré sa jej od bolesti drali do očí, ale aj z neznámej drogy, vďaka ktorej si neuvedomovala čo všetko sa im stalo. Keď si uvedomila, že zrak jej nepomôže, zatvorila oči a naklonila hlavu nabok. Snažiac sa určiť koľko osôb je v miestnosti, napínala sluch, ale moc sa jej to nedarilo. Boli tam Lexie a aj Bryan, tým si bola istá, ale ešte niekoľko ďalších ľudí, ktorých identifikovať naozaj nevedela. Počúvala akési čudné kvapkanie vody, ktoré znelo tak zvláštne. A potom nenávistné slová, smiech a.... Mala pocit, že jej praskne hlava, keď všetky tie zvuky sa miesili jeden cez druhý a ona v snahe ich rozoznať cítila ako jej čím ďalej viacej búši v hlave.* Poslal vás Adrian?* zašepkala potichu a ako hlavu natočila k prichádzajúcim zvukom a lenivo otvorila oči. Na jej perách pohrával úsmev, akoby jej táto bolesť bola príjemná a ona sa cítila priam dokonale.* Viem si predstaviť, že vás poslal ten slaboch, lebo sám nedokáže vykonať tú špinavú prácu. Ale zato vy... ste teda borci, keď sa dáte na neičo takého.... nechutné.* Jej hlas znel s poriadnou dávkou opovrhnutia a keby v ústach nemala ako v polepšovni možno by aj na muža napľula.*

*Viečka sa jej jemne zachveli, no neotvorili. Facka ktorú dostala ju spočiatku nemohla dostať do sveta prítomnosti, jej hlava ešte omámene lietala niekde inde. Potom ju však zvuk hlasov, smiechu a nenávisti vtiahol späť, práve včas, aby zahliadla nad svojou priviazanou osobou nejakého muža, ktorý sa nechutne vyškieral. Zažmurkala aby potlačila slzavé oči a zmätene sa rozhliadla. V celej bytosti cítila staronový strach, na ktorý počas pobytu na Thanatose zabúdala. Teraz sa však vrátil v plnej sile a jej sa v hlave začali vynárať všetky zverstvá, ktoré počas života zažila alebo videla na koži iných dievčat.
Všimla si princeznú, akoby z diaľky počula aj jej slová o Adrianovi. Ich význam však ignorovala, očami sa posúvala k druhej osobe, ktorou bol Bryan. Smial sa, aj keď možno to nebol ani on. Matne si začala spomínať na ich posledný rozhovor, o bytosti v jeho tele, ktorú musí krotiť. Určite by splnil čo mužovi povedal. Srdce jej pri pohľade na jeho zviazané telo na chvíľku prestalo byť, prečo tam sú? Musia stále dostávať údery pod pás? Keď si myslela že je všetko v najlepšom poriadku, dostala zo seba ťaživé tajomstvo, teraz príde toto. Šťastie jej asi nikdy nebude súdené. Na rozdiel od princeznej a Bryana nič nepovedala, aspoň spočiatku. Musela sa najprv upokojiť, pripomenúť si čo všetko už zažila a že musí zvládnuť aj toto. Lenže ona nebola nijaká hrdinka, vždy sa bála.* Čo od nás chcete?* bola napokon jej jediná veta, ktorá vyšla z polo privretých úst.*

Samael

*Páčilo sa mu to! Ó, áno,priam sa v tom celom vyžíval! A nebyť toho, že mal príkazy z hora, aby prežili, musel aj on, aj jeho muži krotiť chúťky. Keby mohli aspoň toho chlapa zabiť, to by sa vôbec nehneval. Ibaže prvé slová boli- nezabiť. Čiže ani neumučiť. Ale to neznamenalo, že ho nebudú mučiť. A so slečinkami si možno užijú krajšej zábavy.* Slečny, dovoľte, aby som vás tu privítal. V našom skromnom sklade, kde si pobudnete nejaký čas.* Predniesol lne ignorujúc ich otázky na ktoré sa mu naozaj nechcelo odpovedať. Jediný koho ignorovať nemohol, bol ten namyslený fičúr, ktorý sa snažil pretrhnúť ich dokonalé laná. Pche, ani keby mal silu za sto chlapov, neroztrhol by naše laná. Obyčajný, suchozemský lev! Ale vedel, že čoskoro ho to hrdinstvo prejde. Nielen že s apostaral o jeho pomalé mučenie, ale Samael vonkoncom nemal chuť na jeho reči. Kopol Bryana do rozkroku, pričom chlapi stojaci opodiaľ sa začali skučiac smiať a sami si chytili rozkroky, akoby ich to bolelo, a s tichou vyhrážkou v hlase povedal:* Ak nechceš, aby som ťa tu podrezal ako prasa a potom v tvojej krvi znásilnil tvoju ženskú, budeš držať hubu. Alebo chceš, aby som ju najprv znásilnil pred tvojimi očami a potom ti to čo ti ostalo v gatiach odrezal a potom ešte raz ju tu, v tvojej krvi pretiahol?* Jeho hlas znel prísne, bez akéhokoľvek súcitu v hlase. No čo, nejako by už Trinity vysvetlil prečo toho hajzla zabil. Predsa pokiaľ vie, hlavne jej ide o tmavovlásku. So spokojnosťou, že chlapovi vysvetlil ako sa veci majú, sa presunul k princeznej. Pozrel sa jej na ranu od cigarety. Ešte raz venoval škaredý pohľad mužovi čo jej to urobil a potom sa pozrel na ňu.* Princeznička, neviem kto je ten váš Adrian, ale vedzte, že mňa lepšie platia než by si to dáky Adrianko mohol dovoliť.* potľapkal ju po líci a postavil sa. Skutočne nevedel, koho má na mysli. Samozrejme keby povedala aj jeho priezvisko, tak by pochopil, ale to že by bol aj on v tomto zapletený netušil. Posledná osoba ku ktorej prišiel bola Lexie. Dlho hľadel do jej vzpurných očí.* Čo myslíš Lexie, kvôli komu sú tu?* opýtal sa a kývol smerom k Bryanovi a Szanii.* O koho nám hlavne ide?

* Netušil čo je zač ten sadistický blázon, ktorý mu tak kvetnato opísal svoje chúťky, ale vôbec nepochyboval, že by to všetko boli len plané reči. Bolesť, ktorá mu po údere prešla telom spôsobila, že pevne zovrel čeľuste a napol svaly na znehybnenom krku a ramenách. Skrútil by sa keby mohol, ale takto mu len do očí natieklo viac vody, ktorá na neho neustále kvapkala odniekiaľ zhora. Hlasnejšie nezastonal len preto, že nechcel dať mužovi ďalšiu zámienku, aby to zneužil proti Lexie. Tušil, čo bude asi nasleodvať, ale on bol vojakom Telarionu, slúžil na Thanatose a zažil si tam viac ako dosť na to, aby vedel, že je dosť silný na dlhé a pomalé mučenie. No podľa toho s akou otázkou sa muž obrátil na Lexie, mu vôbec nešlo, aby zlomil jeho, ale skôr o to, aby zlomil ju. Privrel oči a úporne sa snažil niečo vymyslieť. Aby to dokázal bude potrebovať chladnú hlavu a čas bol vzácny. *

*Vnímala každé ich slovo. Každý zvuk ktorý bol spôsobený vo veľkej hale. Pohľadom sledovala tváre mužov, snažila si ich zapamätať a potom sledovala okolie. Rozhodla sa mlčať, sama netušila čo tam vlastne robí a že by tam nemala byť, ale bola. Ocitla sa tam a to bolo teraz hlavné. Videla každú jazvičku, každú vrásku a dokonca každú nerovnosť na tvárach ich únoscov. Jeden z nich bol natoľko škaredý, že sa na neho nedokázala dlho dívať. Bol škaredý. Pleť mal matnú, miestami fialkastú a malé žilky na tvári mu jasne vystupovali von, akoby sa im nepáčilo byť tam kde sú. Úprimne sa im ani nečudovala. Fakt nechutný chlap. S hnusom od neho odvrátila tvár a zahľadela sa radšej na masívnu konštrukciu haly v ktorej boli. Nebolo na nej nič výnimočné a špecifické, čo by si mohla zapamätať. Azda vôňa. Špecifická a mala ju takmer na jazyku, no nemohla si spomenúť čo je to. Posledné slová únoscu ju zaujali. Takže to znamená, že sú tu kvôli Lexie? Nedávalo jej to zmysel, ale mala silný pocit, že sa to čoskoro dozvedia. Dúfala len, aby k nim nitko ďalší nepribudol.*

*Nikdy nepatrila k tým čo vzdorujú, či priveľmi vyjadrujú svoj názor. Zväčša sa aj tak zhovárala len s Bryanom či Freyou, prípadne inými ich priateľmi. Teraz si však v duchu pripomínala, že musí byť silná. Lenže akákoľvek prípadná sila v nej pohásíňala, pri pohľade na Bryana, ktorému bol uštedrený kopanec.* Nechaj ho napokoji!* skríkla a šklbla rukami, až jej laná oškreli kožu na rukách, no nedbala na to. Bolesť v jej živote nebola ničím výnimočná. Hlavne tá fyzická, aj keď psychickú poznala tiež. No nikdy necítila strach o niekoho, až teraz keď videla aký je aj Bryan bezmocný. Vždy bol silný, nikdy si nepredstavovala žeby sa mohlo stať aj niečo takéto, keď aj on bude zviazaný a bezbranný.* Bryan...* zašepkala potichu, hľadiac na jeho tvár. Počula aj tie vyhrážky, nebola si istá či jej je zle od tej predstavy alebo od strachu. Muž ich obchádzal a ona počítala sekundy než zastane pred ňou. Keď tak nastalo, prekvapene roztvorila oči. Jeho otázka dávala aj jasnú odpoveď. Kvoli komu sú tu? Kvoli nej!* Trinity *vyslovila meno svojej vychovávateľky, ktorá ju musela po jej vydarenom úteku nenávidieť a chcieť dostať späť. Ak ju našla a videla s Bryanom, vedela kam udrieť. Lenže...* Prečo je tu aj princezná? * jej prítomnosť jej však nedávala zmysel. Princeznú ani nepoznala, aspoň nie tak aby mali dôvod unášať aj ju. Bryan...bol v nebezpečenstve. Trinity vie že ju týrala dosť aj predtým, teraz sa jej však určite naskytujú nové možnosti...Trinity bola zlá, priveľmi zlá a zvátená...a všetko to bola len a len jej chyba. Ona ušla a zatiahla do toho Bryana. Ak sa mu niečo stane, bude to len jej chyba.*

Samael

*Všimol si, že princezná a aj ten fešák mlčia a potešil sa. Takže konečne si môže narobiť poriadky. A najprv sa chcel vysporiadať s Lexie. S tou kvôli ktorej sú tu. Naklonil sa bližšie k jej tvári s diabolským, víťazným úškrnom na perách. Takže dievčinke to páli. Šikovná.* No vidíš, ako ti to ide. Šikovné dievča. Ani ti nebolo treba pomáhať.* povedal potichu stále sa usmievajúc. Prečo by ich trochu nepripravil nato čo ich čaká? Respektíve čo s nimi narobia kým príde Trinity, aby si túto malú s jej chlapcom odviedla. Szaniu im ešte chvíľu prenechá. O to viacej sa tešil. Toto je zatiaľ jeho najkrajší flek, ktorý sa mu podarilo u Trinity získať.* Vieš, mala si si už dávno uvedomiť, že utekať sa nemá. Alebo si si myslela, že naveky ostaneš pod krídlami niekoho, kto ťa celý čas strážil? Lexie, Lexie...* postavil sa a začal sa prechádzať hore dolu, pričom si vážne založil ruky za chrbát.*.. takto sa odvďačiť zato že ťa chránili? No to potom nie si asi moc vďačné dievčatko.* Nevedel presne ako moc sa la Narsovi darilo chrániť Lexie pred Trinity, tú informáciu sa nikdy nedozvedel. A možno sa aj mýlil, ale on počul, že la Narso bol nejako zapletený do Trinity=Lexie.* Alebo si si myslela, že ťa domov princeznej Lorienu ochráni? Nikdy ti nenapadlo, že moc Trinity môže siahať až do kráľovského paláca?* On na jej mieste by sa určite skryl. Alebo by opustil Lorien a už sa nevrátil. Ale to očividne slečinke nenapadlo.

Takmer prepočul jej otázku. Prudko sa k nej otočil tvárou, akoby mu pretrhla tok myšlienok. Ostal chvíľu zarazene stáť a díval sa na ňu akoby nerozumel. Ahá, princezná. Jeho pohľad sa presunul na Szaniu a usmial sa. Jeho úsmev by jeden mohol nazvať úsmevom láskyplným, iba jeho oči hovorili o pravde. O nebezpečnom a krutom chlapovi vo vnútri.* Princezná sa ocitla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. A tak sa stala malou čerešničkou na torte, povedal by som.* Keď sa pohľadom vracal k Lexie, na okamih spočinul na krku Bryana.* A nezaujíma ťa načo je tu aj on?* Jeho pohľad jasne naznačuje, že jej to chce povedať, že túži po tom aby sa opýtala a on jej mohol tú strašnú vec povedať.*

* Snažil sa počúvať toho muža. Zachytiť každé jedno slovo a spojiť ich do celku, ktorý by mu dával zmysel no vyzeralo to tak, že dôležitá tu bola Lexie. Pri mene Trinity pohol hlavou tak, aby aspoň kútikom oka mohol zachytiť výraz Lexienej tváre, ale kvôli pevne utiahnutým povrazom a vode, ktorá mu neustále kvapkala do očí, ju videl len veľmi nezreteľne a hmlisto. Vedel však, že to meno sa môže spájať len s Lexinou minulosťou, ktorá pre ňu nebola ktovieako šťastná, a preto by sa nečudoval keby v jej hlase začul strach no s prekvapením v ňom poznal hnev. Kútiky úst sa mu zodvihli v rýchlom úsmeve... jeho malé nebojácne dievčatko. Bol na ňu hrdý, ale to ťažšie ich ešte len čakalo. Ignoroval muža, ktorý sa nad ním týčil a prihovoril sa Lexie nežným upokojujúcim hlasom. Hovoril pomaly a dôrazne, pretože to, čo chcel povedať bolo teraz veľmi dôležité.* Lexie, všetko bude v poriadku, nepočúvaj ho. Spolu to zvládneme... nech sa bude diať čokoľvek.

(( Pardon za zbrzdenie, ale fakt som sa nemohla premôcť na odpísanie ))

*Všetky tie prázdne, no hrozivé reči mlčky počúva. Síce iba jedným uchom, lebo druhým sa sústreďuje na okolie. Nato čo robia tí ďalší dvaja muži, či počuť niečo zvonku a podobne. Jej myseľ zamestnáva jej fantázia a nebadane skúša silu povrazov. Pochopiteľne, pravá lorienska výroba, pomyslí si trpko. Nič iné sa však ani čakať nedalo. Nevadí.. Hlavné je že žijú. Ešte. Kútikom oka zachytí Bryana a jeho slová. Trochu smutne sa pousmeje nad jeho slovami. Ako to môžu zvládnuť? Bez pomoci to s nimi nedopadne dobre. Prinajlepšom ich niekde veľmi rýchlo zbavia životov. Aj keď to je asi naozaj tá najlepšia myšlienka, ktorú si momentálne dokáže v mysli vybaviť. Amir, Leffay! Oni dvaja sú lepšími myšlienkami. Omnoho pozitívnejšími. Preto svoju myseľ sústredí na nich. Na Amira a to ako sa asi o ňu bojí ak sa dopočul o jej zmiznutí. Na Leffaya, ktorému verí,ž e ich oslobodí. Tá myšlienka v nej vzbudí úsmev. Blažený, zubatý, takmer od ucha k uchu. Chvíľkové ticho v miestnosti naplní jej smiech, ktorý prechádza z postupného do takého, ktorý by sa dal nazvať záchvatom smiechu. Pozrie sa do očí ich hlavného únoscu a s poriadnou dávkou pohŕdania povie: * Oni nás nájdu...! A zachránia.* Je si tým tak skalopevne istá ako ešte nikdy. Taká istá, ako že ešte stále nenašla všetky spomienky v jej dieravej pamäti.*

*Mýlili sa obaja. Únosca i Bryan. Únosca preto, lebo ona nepokladala palác za bezpečný. Pridlho žila v strachu aby sa uspokojila s falošným pocitom bezpečia a hlavne na mieste, kde nebola príliš dlho. Jediné miesto ktoré považovala za bezpečné, aj to nie úplne, bol Thanatos. Miesto kde nad všetkými bdel Thos a kde bola prevažnú časť dňa s Bryanom, Freyou alebo v kuchyni s ľudmi ktorých už poznala. Tu boli len oni dvaja, ani zďaleka nemala predstavu že je v bezpečí. Dobre poznala Trinity aby ju takáto naivná predstava upokojila.
No a Bryan pre jeho slová. Nezvládnu to a nedopadne to dobre. Trinity jej nedovolí ujsť dva krát, nie je hlúpa.* Je mi jasné načo tu je...*odvetí po chvíli. Ruky zviazané zviera v päsť, len aby sa nezačala celá chvieť. Nebola nijaká hrdinka ktorá sa nebojí. Mala strach a zároveň mnohé ľutovala. Čo všetko nestihla vidieť, nezažila...veď žiť začala len pred chvíľou, aspoň jej to tak pripadalo. A odrazu hrozba ktorá ju stále naháňala dostihla jej opatrné kroky.* ...Trinity mi chce ukázať kto je tu pán a má svoju zbraň *Nepotrebovala počuť nijaké konkrétnosti, v hlave sa jej ich ukazovalo akurát tak dosť. Našťastie ju z takých predstáv vytrhol smiech. Žeby sa princezná zbláznila? Aspoň to ju napadlo, keď začula jej smiech, ktorý si nevedela vysvetliť, aj keď jej nasledujúce slová boli jasné. Aspoň pre princeznú určite. Ale kto ich zachráni? Kto bude vedieť kde hľadať? A čo sa dovtedy stane?*