Lorien

*A bolo to vonku. Szaniina tvár nadobudla výraz, akoby bola na pokraji nervového zrútenia. Bola vydesená, určite nevedela čo si má myslieť, potrebovala chvíľku pre seba aby mohla logicky uvažovať, no on jej v tom bránil svojou prítomnosťou, svojimi vetami ktoré zámerne, akoby prirodzene hádzal rovno pred ňu, nútiac ju, stavať sa proti niečomu na čo si nemohla pamätať. Poznal ju lepšie než si mohla myslieť, teraz či predtým.* Si princezná, Szania vari sa nepamätáš...* nerád sa hral na hlupáka, no niektoré situácie si takúto stratégiu vyžadovali. Po jej ďalšej vete ale nadobudol výraz zdesenia, kríženého s pochopením jej predchádzajúcich slov.* Szania...ty si nepamätáš...* začal akoby ledva súkal slová, no v hlave presne vedel čo chce hovoriť.* ...ja...samozrejme že mám dôkazy ktorými ti to môžem podložiť...možno keď si prezrieš mesto...alebo si prezrieš niektoré veci...pamäť sa ti vráti... * no už len to by mu chýbalo. Vlastne mohla sa jej vrátiť, no nie všetko. Dobre vedel ktorému miestu sa musel vyvarovať, kedy prišla na jeho lži. Na to miesto ju nepustí, musí jej zabrániť spomenúť si.* ...veď...keď sa kúpeš...vidíš predsa ten rozdiel...* začal prvou vecou, ktorá bola naprosto logická. Predpokladal že sa stým kapitánovi ani nikomu inému nezverila.* alebo máš pocit že tá zmena je bežná?* spýtal sa, no dal si pozor aby jeho hlas vyznieval milo a prejavoval o jej dobro dostatočný záujem.*

Nie, nepamätám sa*nervózne zavrčala Szania a pozrela na kapitána a potom na Adriana. Bola nervózna a začala sa prechádzať hore- dolu po tráve. Prstami si prešla po hlave a vlasy vo chvoste si rozpustila, tak aby jej jemne viali vo vzduchu. Splývali s jej útlym telom až po pás. Prstami si ich prehrabla a potom sa opäť zastavila.*Áno, možno si spomeniem, keď si prezriem mesto a veci, ktoré údajne mali byť v mojom živote. Ale potom ako som sa dostala z.. A ako sa vlastne volá táto planéta? Je to Lorien?* opýtala sa, keď si spomenula na miesto udané na jej identifikačnej karte, ktorú nosila vždy so sebou. Ak toto bol Lorien, tak potom to znamenalo, že muž menom Adrian, ktorý hovoril, že je jej snúbenec, neklamal, že je toto jej rodná planéta. Ale rovno hneď aj princezná?n Podľa toho, čo hovoril to znamenalo, že ona je priamo z kráľovského rodu a on by sa mal priženiť. Avšak keď povedal tie slová, celá stuhla a s vytreštenými očami na neho pozrela*A… ako???*začala koktať a myslela si, že odpadne. Samozrejme, že si všimla, že sa vo vode premieňa. Že jej pokožka zmení farbu na modro-fialovú, medzi prstami na rukách aj na nohách sa jej vytvoria blanky a zrazu pod vodou môže dýchať. Nemusela sa nadýchnuť nad vodou. Bola vo vode ako ryba. No nikdy o tom nikomu nepovedala. Hanbila sa. Myslela si, že to je možno nejaká vrodená chyba. A zrazu. Bol tu muž, ktorý vedel o jej najtajnejšom tajomstve.*Nikdy som to nikomu nepovedala. Myslela som si, že som... divná* šepkala a zahanbene sklonila zrak k zemi. Potom pozrela na Adriana a pristúpila tesne k nemu hľadiac mu priamo do očí*Kto vlastne som?

*Pozorne ju sledoval, ako sa jej pekné dlhé vlasy spustili a voľne pofukovali vo vzduchu. Nepozrel inam, ostatní ho v tejto chvíli nezaujímali a ktomu museli byť vykoľajení rovnako ako princezná Szania. * áno, je to Lorien, takže si na niečo pamätáš?* spýtal sa so záujom, ktorý nemusel ani predstierať.* nemusela si mi to hovoriť, nemusela by si to hovoriť nikomu z tvojho obyvateľstva, je to prirodzená črta a vlastnosť Loriančanov. Nie si divná, len nie si ako tvoji priatelia...* pozrel na kapitána a skupinky zvyšných členov tej ich výpravy* ...aj oni sú odlišný od iných rás, tak ako aj od teba. Každá rasa je iná a len pre niektoré odlišnosti nie sme divnejší než oni* pokrčil plecami, no na jej poslednú otázku nevedel presne odpovedať, nevedel čo vlastne chcela počuť, čo tým myslela* Lorienská princezná, ktorá jedného dňa zmizla a jej obyvateľstvo postupne prestalo veriť v zázrak, že sa vrátiš späť. Chceš si pozrieť mesto?* opýtal sa jej nenúteným hlasom, nebolo sa kam náhliť* a vy kapitán? * otočil pohľad aj k nemu. Kapitánko ešte netušil že dole pôjde tak či onak, no pred princeznou bolo treba sekať dobrotu*

*Nesúhlasne pokývala hlavou* Nie nepamätám si na nič, len mám identifikačnú kartu, kde je napísané, že som z Lorienu, ibaže som nevedela, kde je tá planéta.*Vysvetlila Adrianovi a potom sa pozrela k zmäteným tváram mužov. Nečudovala sa im, že sú zmätení. Veď aj ona sama bola. A viacej než dala na sebe znať, ale už chcela spoznať mesto. Údajne „jej“ mesto. Alebo skôr ich. Pozrela opäť na Adriana a povedala.*Pôjdeme teda? Rada by som si pozrela mesto.

=hey, honney where are you?=

*Mal toho akurát tak dosť. Znechutene sa oprel o krk Nemesis. Ten starý cvok na chodbe vyvreskúval akoby sa šla zrútiť celá planéta. Vzdychol si a potom pustil jej krehké telo, odstúpil od nej pričom sa otočil jej chrbtom a tvárou k zamknutým dverám.*Musím ísť* dodal naraz a prudko a vykročil k priamo k zamknutým dverám, ktoré odomkol a prudkým trhnutím otvoril a potom zavrel. Šiel rýchlym krokom a ani sa neobzrel či Nemesis ide za ním alebo nie. Zašiel za prvý roh, ktorý sa mu naskytol a potom už len bezcieľne blúdil uličkami ich komplexu. Cítil sa rozorvane, no na tvári nič nedal znať. S kamenným výrazom, cez ktorý neprenikla ani jedna emócia, sa napokon vybral obhliadnuť opäť terén vonku. Prišiel k vchodu, cez ktorý prúdmi stekala voda a hľadel ako za ňou existuje nádherný podmorský život. Vystrel ruku pred seba, pričom prstami jemne prešiel po prúde, ktorý oddeľoval ten podmorský svet od ich mesta a pritom obe tieto oblasti patrili k sebe. Bez rozmýšľania napokon skočil a ocitol sa vo vode. Chvíľu len tak na mieste plával kým sa mu pokožka zmenila na tmavomodrú a potom zamieril hore, kde videl náznak ružovkastého svetla. Až sa mu hlava ocitla nad hladinou cítil, ako ho ovial studený vzduch. Potichu sa ešte plavil po okraji brehu, tak aby ho nebolo vidieť až k miestu kde sa nachádzal Jason aj so svojou skupinou. Videl ich prekvapené výrazy a on sa musel len usmiať. Vyšiel z vody a pripojil sa k nim. Zatiaľ jeho telo opäť nabralo normálnu ľudskú podobu. Priplazil sa k nim a skôr než Jason stihol niečo povedať, šepol*Ja viem, videl som ju už.*a potom pozrel smerom kde sa mala nachádzať ona. Krv a hnev v ňom začali kypieť keď tam zbadal pri nej Adriana. Sykot, ktorý mu ušiel spomedzi pier upozornil Jasona aby priateľa potľapkal po pleci vediac, že to neznamená nič dobré. Avšak keď videl ako Adrian Szaniu pobozkal, šklblo s jeho telom akoby ho niekto bodol. Ako môže? pomyslel si zničene, avšak potom si uvedomil, že Szania bozk Adrianovi neopätuje. Ale ani ho neodstrkovala. Bol zmätený. Čo si má o tom myslieť? Prečo ho Szania nenapadne? Nezabije? Prečo ho aspoň nezajme? V jej tvári hral výraz prekvapenia. Ale čo mohlo byť také prekvapujúce na celej situácii? Rozhodol sa, že pôjde ešte bližšie, aby začul aspoň niečo z ich rozhovoru, pričom skupinu s Jasonom nechal za sebou na stanovenom mieste.*

* Keď sa zdalo, že Lexie získala to, čo chcela pomaly ju zložil späť na zem. Jej nohy sa dotkli trávi akoby na ňu bol dopadol list z tohto zvláštneho oranžového stromu- celkom nečujne. Prizrel sa jej bližšie kým sa ešte zdalo, že má myseľ uväznenú v spomienkach. Akoby sa mu neustále vzďaľovala čoraz viac a viac. Akoby už ani nebola tou Lexie, ktorú spoznal na Iliwiane, to ustrašené mladé žieňa s veľkými strachom naplnenými očami. Bola iná. Nevedel by vysvetliť ako presne, ale bola. Možno v tom aká aura z nej vyžarovala teraz. Bolo to prekvapenie zmiešané s poznaním. Áno toto bolo rozhodne miesto, ktoré sa spájalo s časťou jej života, ale aká to bola časť. Netušil. Len chytil Lexiene ruky, v ktorých držala tú perlu dokonalého okrúhleho tvaru a perleťových farieb. Jemne ich stisol a pozrel na jej sklopené mihalnice kresliace tmavé tiene na bledosť líc.* Povieš mi o tom čo si videla? * nemal požadovačný hlas. Ani neprosíkal. Jednoducho sa len pýtal... *

* Keď ešte stál na palube Thanatosu a cez vyhliadku hľadel na ružovkasté zafarbenie atmosféry tejto planéty v živote by nepredpokladal, že toto dobrodružstvo prinesie toľko nových zmätočných skutočností. Na prvý pohľad sa vtedy zdalo, že planéta je záhadne tichá a a akoby bez života, ale opak sa stále výraznejšie stával pravdou. Nie, tu rozhodne život jestvoval. Zložitý a pulzujúci ako na ktorejkoľvek jemu známej planéte. Snáď jediné čo ho udivovalo zo všetkého najväčšmi bola rýchlosť s akou sa všetko okolo nich menilo. Stáli tu, ešte pred pár minútami a všade naokolo bolo len ticho, tráva pokojne šumela vo vetre akoby nikdy nepoznala kroky iných bytostí než tých, ktoré sa o ňu pramálo zaujímali a teraz? Oproti nim stojí tento cudzinec, jeho tvár sa zdá byť akoby vytesaná z morskej perlete pripomínajúc nevinnosťou dieťa no za jeho črtami.. bolo to také nezreteľné. Len inštinkt, ktorý ho tak spoľahlivo viedol už celé roky cez všetky možné svety a nebezpečenstvá ukryté v nich sa mu prihováral bez slov no o to naliehavejšie. Svaly na celom tele sa mu napli v akomsi tajnom očakávaní niečoho čo by ho malo prinútiť rýchlo konať, rýchlo sa rozhodnúť no tvár mal stále bezvýraznú. To bola jedna z vecí, a podľa neho v niektorých prípadoch veľmi užitočná, ktorú sa naučil od Raita ešte v časoch keď spolu objavovali nepoznané vo vesmíre. V tejto chvíli usúdil ako najlepší krok mlčanlivé pozorovanie a hodnotenie situácie. Szania – princezná, cudzinec menom Adrian – pravdepodobne Szanii veľmi blízky v živote, na ktorý si ona teraz vôbec nepamätala. Vôbec o tom nepochyboval. Toľko zmätku, strachu a zároveň aj túžby dozvedieť sa pravdu by do svojho výrazu nemohol namiešať nijaký herec čo ako by bol vo svojom remesle jedinečný. Ruku nepozorovane opäť položil na rukoväť svojej zbrane avšak tak, aby v cudzincovi nevzbudil podozrenie. Zdalo sa akoby toto bol jeho prirodzený postoj, nohami pevne stojac na zemi, bezvýraznou tvárou, rovným držaním tela a pliec, jednou rukou na zbrani a druhou voľne spočívajúcou pri boku no stále napätou. Až padli slová „ mesto“ a
„ pozrieť si“. V tom istom okamihu sa narovnal ešte viac takže za Szaniou sa vypínal jeden hrozivo pôsobiaci tieň. V duchu zvažoval všetko čo sa už dozvedel. Toto nebola neobývaná ani bezmenná planéta. No mohli veriť tým, ktorí ju obývajú? Do tejto skupiny nerátal Szaniu. Možno tu naozaj bola princeznou, stratenou princeznou... , ale nepamätala si na svoju minulosť, a tak všetko mohol byť len klam. Čo ak Adrian vedel čítať myšlienky a všetko čo jednoducho potreboval zneužiť na získanie ich dôvery si vyčítal zo Szaniinej mysle? Nedôvera mu stiahla vnútro mysle a tá na ňu zareagovala zväčšujúcou sa ostražitosťou. Samozrejme nechcel dať najavo svoje pochybnosti a tým priliať olej do ohňa, ak nejaký horel, pretože nič zatiaľ nebolo isté. V ich záujme ako aj v záujme obyvateľov Lorienu sa rozhodol konať predbežne len s obvyklými opatreniami. Nikdy by nenechal nijakého člena svojej posádky samotného na mieste kde si ničím nemohli byť stopercentne istý. A Szania chcela ísť.* Súhlasím... * ozval sa teda po dlhšej chvíli zadumaným hlasom.*..., ale najskôr upovedomím Thanatos o našich úmysloch. Nechápte to zle prosím, ale ak sme si v niečom podobní tak možno v tom, že ani jeden z nás by priveľmi neriskoval tam kde to príliš dobre nepozná.* po týchto slovách mu na perách zasvietil slabý úsmev a bez toho, aby vôbec počkal na odpoveď rýchlo naťukal do kódera na pravom zápästí stručný no výstižný odkaz spolu so súradnicami aj keď netušil kde sa najbližšie ocitnú. Predpokladal, že Mesto asi nebude tam kde by to zvyčajne očakával. Myseľ mu pracovala rýchlo rovnako ako jeho prsty takže stihol poslať ešte jednu krátku správu. Bryan. Určite sa zdržal s Lexie niekde opodiaľ no nechcel, aby sa na novú cestu vybrali spolu s nimi. Radšej nech niekto ostane tu a v prípade potreby by dokázali posily z Thanatosu naviesť na správny smer. Aby nič neprinieslo podozrenie do inak celkom pokojného dňa na Loriene kývol hlavou štyrom z vojakov, aby zatiaľ postrážili stíhačky kým sa k nim nevrátia. Nakoniec sa otočil k Adrianovi a bez toho, aby uhýbal pohľadom mu pozrel priamo do očí.* Vaša planéta je naozaj veľmi zaujímavá a už teraz tuším, že ani to záhadné mesto nebude sklamaním. Môžeme teda ísť?* usmial sa. Zdalo sa, že úprimne...*

*Pozrela na Bryana a na jeho otázku slabo prikývla. Nebolo nikoho komu by sa donedávna chcela zveriť, no jemu to mohla povedať. Vedela že áno. Povedala by mu všetko, len jedno nedokázala, cítila sa príliš divná a odporná, vždy keď na to len pomyslela. Všetko pre pár kvapiek vody a čudne spletená minulosť, na ktorú sa tak úporne snažila zabudnúť. No to čo spoznávala teraz patrilo k minulosti tiež, no úplne inak* áno* odvetila krátko a pozrela mu do očí. Stále sa v nich zračil strach. Tá spomienka, ako ich vzali preč, bolo to tak živé, akoby sa to stalo len pred niekoľkými minútami.* myslím...* začala pomaly, neisto, nevediac čo si bude myslieť po jej ďalších slovách* ...asi som sa tu narodila* dokončila nakoniec.* dala mi to mama...* nemohla pokračovať, tá spomienka, nikdy svoju matku nepoznala, nepamätala si na ňu a zrazu ju mala pred očami, akoby jej nikdy nezmizla zo života. No ony jej tvrdili že je sirota. Verila tomu, takú strašne dlhú dobu.* Ničomu nerozumiem,* očami prechádzala po Bryanovej tvári, čo si o nej bude myslieť? Čo urobí ak mu povie všetko? Možno to mala urobiť už dávno, no ani teraz sa nevedela prinútiť. Nebola normálna, nebola ako posádka Thanatosu. Čo ak ju uvidí takú modrú a znechutene odíde? Nezniesla by to, vedela že nie* ...ja...tam...tam kde som žila mi tvrdili že som sirota, že nemám domov a nemám kam ísť...že som len decko ktoré nikto nechcel...* pohľadom prešla k zemi, pramienky čiernych vlasov jej skĺzli do tváre, skryjúc drobné lesklé slzy ktoré jej stiekli po líci* ...ale teraz, keď tu stojím, ja...neviem...vidím ako som sa tu hrala s deťmi akoby sa to stalo len včera...a...potom prišli ony....a....a....*hlas jej zlyhával*...zobrali nás všetkých preč...

*Ponáhľať sa by bola chyba a tak radšej mlčal a čakal. Szania samozrejme súhlasila, s tým počítal, každý túžil spoznať pravdu a svoju minulosť, aj keď nevedel aká je. Patrila k životom a nebolo hádam nikoho, komu by bolo ukradnuté čo zažil.* samozrejme* odvetil kapitánovi pokojne* ako som povedal, urobte čo považujete za potrebné, no mal by som vás asi varovať. V meste nebudete mať signál nech máte akokoľvek vyspelú technológiu.* za ten čas, čo kapitán písal správu svojej lodi, vytiahol z vrecka drobnú píšťalku a čakal. Potreboval poslať Szaniu samu, s kapitánom sa ešte chystal na konverzáciu, no úplne iného druhu, pri ktorej ju nemohol mať* Môžeme* odvetil s pokojom, no ani sa nepohol* naše mesto nie je na pozemskom povrchu...* začal, nechal krátku odmlku aby tento fakt prijali a potom pokračoval* je pod morskou hladinou a to je dôvod prečo nemôžeme brať nič čo funguje na elektrinu. Taktiež vás chcem požiadať, aby ste v meste mali zbrane skryté pred očami obyvateľstva, nerád by som sledoval vypukajúcu paniku. Nie sme práve často navštevovaná planéta a obyvateľstvo by sa mohlo obávať len čo by zazrelo zbrane.* vložil do úst drobnú píšťalku a zapískal. Ten zvuk nemohol počuť hocikto, len loriančania a bytosti s dobre vyvinutým sluchom* naša planéta nevyužíva techniku na akú ste zvyknutí...* svoju pozornosť obrátil ku kapitánovi, smerujúc mu výklad o ich možnostiach* ...pod vodou nemáme nijaké ponorky, lode ani nič podobné, k mestu plávame. Naša rasa je prispôsobená morským podmienkam, nepotrebujeme dýchať a taktiež dokážeme pomôcť s kyslíkom jednej osobe. Každého z vás dopraví do mesta jeden člen lorienských stráži, nemusíte sa ich obávať, nebudú mať nijaké zbrane.* pozrel na Szaniu a ukázal na prichádzajúceho muža, ktorý ako práve hovoril, nemal nijaké zbrane. Strážnik sa pred Szaniou hlboko uklonil a pozdravil ju patrične k jej postaveniu.* zober princeznú do mojej pracovne, o chvíľu tam prídeme, tak s ňou zatiaľ počkaj* vydal rozkaz, načo strážnik pokýval hlavou* Tim ti ukáže cestu k mestu, dá ti aj suché oblečenie, prídeme o nejakých päť až desať minút po vás, len musím počkať na zvyšnú stráž, sám by som všetkých dole neprepravil* prehovoril k princeznej a povzbudzujúco sa usmial. O chvíľu sa uvidíme...nemusíš mať obavy...* kývol k Timovi a ten natiahol k princeznej ruku, čakajúc kým ju odvedie do mesta. Adrian zostal stáť na mieste čakajúc kým nezmiznú za kríkmi*

*prekvapilo ju, že Adrian sa rozhodol nesprevádzať ju, ale rozhodla sa, že to nedá nijako znať, aby si nemyslel, že je malé dievčatko čo sa bojí ísť s cudzím ujom.. napokon súhlasne prikývla a podala mužovi ruku, tak aby ju mohol jemne chytiť za ruku... jeho dotyk bol jemný a jej to vyhovovalo, lebo nemala rada keď sa jej museli dotýkať cudzí ľudia... už stála nohami vo vode keď videla, že sa jej telo začína premieňať a opäť naberá na fialovo modrej farbe.. na rukách sa jej vytvorili blany a napokon aj tvár mala fialovú a pokrytú jemnými šupinkami.. pozrela na prekvapené tváre jej posádky a trochu zahanbene im venovala úsmev*Jimmy.. vidíme sa neskôr... Kapitán, držte sa*a potom len kývla na pozdrav a spolu s mužom zmizla v hlbinách vôd, pričom ju viedol do tajného mesta, ukrytého hlboko pod hladinou, tak, že takmer nebolo vidieť slnečné lúče. Keď sa ocitla v meste, neopustil ju úžas. Nádherné mesto s úžasnou kultúrou, ukryté v obrovskej vzduchovej bubline. Dokonalý podmorský život. Sprevádzal ju cez mesto a klaňali sa jej stovky a ona v rozpakoch len na pozdrav prikyvovala. Hanbila sa, lebo ju poznal každý Lorien, ktorý ju stretol v uliciach. Prekvapené pohľady, striedali radostné výkriky chvály a radosti. Keď sa ocitla v krásne vybavenej pracovni Adriana, muž jej doniesol suché oblečenie a opustil ju, aby sa mohla v pokoji prezliecť. Adrian mal v pracovni aj menšiu spálničku, oddelenú priečkou, takže sa mohla prezliecť s tým pocitom, že aj akeby aj tam niekto vošiel, tak by mala čas. Potom, keď už bola prezlečená, zavolala na muža a podala mu mokré šaty, aby jej ich dal osušiť. Na prezlečenie dostala fialový overal, ktorý zvýraznil jej štíhle a zároveň útle telo. Poobzerala sa vôkol seba a zamierila ku knihovni, ktorá sa nachádzala po celej dĺžke jednej steny a vytiahla odtiaľ jednu knihu, ktorá sa jej zdala najzaujímavejšia- Dejiny Lorienu- a začala s v nej listovať, aby si ukrátila čas, kým za ňou príde Adrian*

* Najskôr si myslel, že do mesta pôjdu spolu. Neprekážal mu ani fakt, že tam nebudú fungovať ich navádzacie prístroje pretože tu na pevnine nechal pár spoľahlivých mužov a navyše vždy tu bol Bryan. Musel však krotiť svoju spokojnosť, aby si Adrian na ňom nevšimol ani jeden z týchto chlácholivých pocitov. Nemal však ani príležitosť predstierať pokoj pretože sa mu črty tváre stiahli nesúhlasom len čo si predstavil Szaniu samú. Nechcel, aby sa rozdelili. A zvlášť nie teraz. Veď aspoň on o tomto mieste nič nevedel a ani o jeho obyvateľoch. Nemal ani príležitosť niečo povedať keď Szania odrazu vstúpila do vody a jej telo sa začalo meniť tak ako to ešte nikdy predtým nevidel. Na krátky okamih sa rozpamätal na jej tvár tesne predtým ako vstúpili do atmosféry planéty – jej pokožka bola perleťovo lesklá a teraz... nie, nebolo v tom nič ohavného ani príšerného. Jednoducho nič za čo by sa musela Szania hanbiť ako to pred chvíľou priznala. Jej pokožka sa dokonale začala prispôsobovať novým podmienkam a v tom bolo niečo fascinujúceho. Rovnako ako aj v tých perleťových farbách, ktorými hrali malé šupinky z predtým hladkej kože. Takmer od toho pohľadu nemohol odtrhnúť oči. V týchto vodných bytostiach videl všetko to čo kedy obdivoval na všetkých morských živočíchoch ako bola ladnosť ich pohybov či rôznorodosť farieb a tvarov ich tela. Pohľad na mesto pod hladinou musle byť bezpochyby očarujúci a keď sa opäť zahľadel na Adrian už vôbec nepochyboval o tom, že to čo v ňom tušil už dávno sa pod hladinou mohlo len znásobiť.* Je tu dôvod na to, aby sme do mesta nešli všetci spolu?* spýtavo nadvihol obočie ale kvôli novým dojmom sa nemohol opanovať natoľko , aby do jeho hlasu nevkĺzol mimovoľný obdiv.*

*Výrazy ktoré nasledovali na tvárach kapitána a jeho posádky boli naozaj pobavujúce. Nedal na sebe ale poznať nijakú emóciu, len čakal kým Szania nezmizne pod hladinou jazera. Až vtedy, keď z jej strany nehrozilo nijaké nebezpečenstvo odhalenia, nadobudla jeho tvár pravý výraz. Ten typický pre každodenný život ktorý viedol. Chladný, neľútostný a pozorne sliediaci po ich tvárach* keby tu bola Szania, povedal by som vám, že musíme počkať na váš doprovod. Lorienčan môže poskytnúť kyslík len jednej prevážanej osobe, preto by som vás sám nedostal pod vodu.* objasnil pokojne, no to už z druhej strany vyliezali členovia jeho stráže, oddaný jemu a nikomu inému. Kývol im nech stoja, tak ako povedal, nemali zbrane, aspoň nie také ktoré mohli mimozemšťania či ľudia vidieť. Mali len svoje vrodené schopnosti, o ktorých títo tu ešte netušili* no ale keďže stratená princeznička už je dávno fuč, prejdime k veci.* v očiach sa mu blysol záblesk pohŕdania a pobavenosti* zložte zbrane a nechajte sa spútať, neskúšajte radšej naše možnosti...nemáte ani tušenia kam ste sa dostali...* ani nemusel predstierať sebavedomý hlas. Vedel že ich nepremôžu, nič o nich nevedeli, nemohli využiť nijaké ich slabé miestečko. No oni ich mali ako na tanieri. Naporcovaných, stačilo ich len hodiť do vody...* kapitán vydajte rozkaz zložiť zbrane....

/len si to precvičuj /

Axolotl Mates

* Dvere na pracovni sa odrazu otvorili no jediný kto z nich vybehol bol nazúrený Leffay. Axolotl mu to videl na tvári tak čitateľne vpísané ako že morské uhorky nikdy nevedia kde sa im začína hlava a kde sa končí. Pri tom šokujúcom pohľade ho na chvíľu, ale naozaj len na malú chvíľu opustila aj myšlienka na Rudyho Mortyho.* Čo som urobil zle? * zvolal zarazene a v kútikoch oboch očí sa mu podozrivo zaleskli slzy. No každému kto by sa to opovážil tak nezakryto tvrdiť by vynadal do klamárskych rudymortyov a poslal ich do mortyrudového pekla pretože on, Axolotl Mates, plače len vtedy keď konzumuje tie nevinné morské uhorky, tie červičie telíčka bez hlavičky na zadočku. Hruďou ma zašklbalo akoby sa mu v nej odohrával ťažký zápas. Vyhrajú koníky či sieťovky? Minule vyhrali sieťovky. Dokelu a on si stavil na koníky. Ale čo to je vonku za hluk? Žeby ďalší zápas? Tentoraz určite staví na koníky. Veď sieťovky minule prehrali. Alebo nie? Rudy Morty by sa už mohol vrátiť. Axolotl sa cítil zo všetkého neprimerane a nadpriemerne unavený. Vybehol na balkón práve včas, aby zistil niečo fantastické.* Ja viem hovoriť s druhým svetom!* zakričal odrazu s bláznivou radosťou a oči aj naďalej vypliešťal na princeznú Szaniu.* Ja vidím duchov.* smial sa ako blázon... *

* Tá premena v Adrianovej tvári bola taká očividná až ho to na pár sekúnd doslova primrazilo k zemi, na ktorej dosiaľ stál. Vynikajúci herecký výkon by bezpochyby presvedčil kohokoľvek o tom, že úmysly tohto muža a či skôr bytosti sú len tie najnevinnejšie. O to viac bolo šokujúce poznanie holej pravdy, ale dá sa povedať, že by s touto možnosťou aspoň na okamih nerátal? Adrianove črty stvrdli na kameň a jeho rovnako len čo kútikom oka zachytil obkľučujúci pohyb za chrbtami svojich mužov. Trochu pootočil hlavu nabok no pohľadom aj naďalej zotrvával v Adrianových očiach.* Bravúrne predstavenie.* Chvála z jeho úst bodala ako tie najostrejšie ľadové ihly. Modré oči sa spola skryli za prižmúrenými viečkami akoby práve odhadoval čoho všetkého je Adrian schopný. Vzápätí mu ten odpovedal sám. Všetkého.* A ja som si myslel, že to bude také príjemné popoludnie. Celkom som sa tešil na nové priateľské tváre, ale vy mi kazíte krásne ilúzie...* ústa sa smiali no okolo očí sa mu nevytvorili nijaké vrásky, ktoré by naznačovali skutočné pobavenie. Len pokojne zodvihol ruku a krátkym pohybom zápästia vydal rozkaz vojakom, aby spustili svoje zbrane. Nehodlal sa však vzdať len tak. Možno si Adrian myslel, že má všetky tromfy, ale jeden si v rukáve ukrýval aj on. Keď prehovoril opäť na hlase mu bolo poznať zvedavosť.* Myslím, že teraz je už celkom zbytočné, aby ste predo mnou tajili svoje skutočné zámery. Ak sa nás plánujete zbaviť zrejme budete musieť počítať aj s istou skutočnosťou, ktorú ste dosiaľ prehliadali...* uškrnul sa svojím typickým chlapčenským úsmevom, v ktorom však teraz nebolo nič čo by naznačovalo výsmech alebo prílišnú sebaistotu. Jednoducho len konštatoval fakty. Zaklonil hlavu a skúmavo si premeral oblohu k temnejúcemu západu alebo skôr k niekoľkým západom.* Prišli sme v miery, ale to neznamená, že nevrátime úder ak nám ho vy uštedríte ako prvý.* táto jemná narážka na Thanatos mala odviesť Adrianovu pozornosť od toho ako si rukou zašiel do neposlušných vlasov tesne nad spánkom. Na prvý pohľad sa zdalo , že toto gesto má výlučne bezvýznamný charakter akoby to bol Cassov zvyk zakaždým keď mu dlhšie z pramienkov spadli do očí. A to sa pri tom ako zdvihol a následne odvrátil zrak od oblohy skutočne stalo. Ukazovákom však za ten krátky čas stihol uvoľniť malý signálny čip rovno za uchom, ktorý začal nosiť od poslednej misie. Čip, ktorý sa vedel dokonale prispôsobiť farebnému pozadiu bol na jeho pokožke takmer neviditeľný a tento najnovší Leeho objav si mohol odskúšať práve dnes. Ktovie či Lee nezabudol do čipu pridať aj trochu tmavší kontrast, aby splynul s hustou lorienskou trávou aká tu na okolí rástla takmer všade kam oko dovidelo. Okrem iného čip fungoval aj ako dočasná pamäť na zachytenie malého množstva informácií. V tejto chvíli obsahoval jeho a Adrianov prebiehajúci rozhovor. Snažil sa preto z neho vytiahnuť čo najviac údajov, aby tak záchrannej posádke čo najviac pomohol pri ich pátraní. Aj keď už vopred tušil, že ak sa raz ocitnú v podmorskom meste šance na ich vyslobodenie nebudú veľmi veľké. Toto všetko boli jeho triezve myšlienky, ale akonáhle odzneli, v jeho mysli sa objavil celkom nový obraz, ktorý mu zovrel srdce strachom. Nebál sa o seba, ale o Tessu. To jej teraz patrili všetky jeho myšlienky. Kedysi sa spoliehal len sám na seba a svoju silu, ale dnes mu silu dodávala aj jej láska. Vedel, že je v bezpečí a to ho upokojovalo tak, že sa dokázal pred Adrianom takto bezstarostne pretvarovať. Nechcel myslieť na to čo bude. Nevzdával sa. Keby pripustil myšlienku na svoju smrť bolo by to akoby niečo v ňom kapitulovalo pred presilou, ktorej čelil po boku svojich mužov už veľakrát.No teraz mal ju. Milovanú Tessu a ich dve deti, ktoré stále nosila pod srdcom. Lee bol s ňou. Lee sa o ňu postará. Zatiaľ... kým sa nevráti... musí sa vrátiť... a najlepšie tak, aby pri tom nikto neprišiel o život.*

*Pozorne sledoval zmenu v kapitánovej tvári. Jeho ľadový pohľad a ešte ľadovšie slová boli črtou mnohých kapitánov a tých, ktorí velili nejakej skupine. Ľadový pokoj v každej situácii. Bolo to potrebné, no z vlastnej skúsenosti vedel, že vonkajšok neodráža vnútorné pocity. Kým ľadová tvár chrlí tie neprípustné slová, bez štipky strachu či ľudskosti, srdce často bije neuveriteľnými rýchlosťami, mozog pracuje na plné obrátky a vymýšľa kadejaké plány, reálne či nie.* cením si vašu pochvalu* odvetil chladne, jasne naznačujúc ako veľmi ho asi potešili kapitánove slová. * naše milé priateľské tváre by ste nikdy nestretli, keby ste na lodi neprevážali loriančanky a hlavne princeznú. Neodpratal som si ju z planéty aby ste mi ju sem doniesli späť.* bradu zdvihol vyššie a s prižmúrenými očami sliedil po každom pohybe. Z jeho postoju bolo vidno pokoj, nie však predstieraný ale skutočný. Nemal strach, kapitán netušil ako to u nich funguje, aj keď sa domnieval, že ich nejaká loď vyslobodí. * to je síce pekné, no sú tu dva závažné fakty. Sám ste pred chvíľou písali lodi, že sa u nás chvíľu zdržíte, takže pár dní máme čas a za druhé, do nášho mesta sa nedostanete. Určite máte vyspelú technológiu, no na dno tohto jazera sa nedostane nikto, ak nemá na svojej strane loriančana. A za tretie, neviem čo tu chcete, no my vás tu nechceme. Chcete odísť? Tak choďte. Hneď teraz, ale ak sa čo len priblížite k našej planéte, skončili ste. Ktokoľvek z vás nech ide, no loriančanky ostanú tu. Takže ak chcete choďte.* ležérne pohodil hlavou k stíhačkám. Nepotreboval ich, boli len príťaž navyše. No niečo mu hovorilo, že vojak ktorý sa niekde motal z tou malou utečenkyňou Lexie sa jej vzdať nebude chcieť. A kapitán bez svojho vojaka neodíde, už z chladného postoja si to vedel vyčítať. No vždy sa dalo udrieť na citlivé struny, voľba medzi povinnosťou a láskou nebola ľahká* som si istý že máte dôvod vrátiť sa domov živý a zdravý, možno k žene a nejakým krpcom, takže ak chcete zmiznite a nevracajte sa sem, alebo ak nie, odchádzame do mesta, z tade môžete rodinám napísať rozlúčkové listy* v hlase zaznel jasný výsmech, chladný a bezcitný. Ani minimálne ho nezaujímali rodiny nejakých vojakov, kapitána ani nikoho iného. Zaujímali ho len vlastné záujmy a tie si nemienil nechať pokaziť.* takže ako ste sa rozhodli kapitán?

* Všetko naokolo stíchlo. Dokonca aj šum vysokej trávy pripomínajúcej temné zelené jazero – stíchol. Jediným počuteľným zvukom bolo chvenie Lexienho hlasu. Neprerušoval ju, ale jej slová si našli odozvu aj v ňom samotnom hoci nepoznal detstvo bez rodiny o to viac ho mrazilo pri pomyslení na to ako by vyzeral jeho život keby vyrastal bez nej. Lexiena minulosť sa pred ňou ešte len začala otvárať a neukázala jej všetko no beztak jej priniesla len ďalšiu bolesť. Srdce mu hovorilo, aby ju zastavil, zobral do náručia a uniesol niekam veľmi ďaleko od tohto miesta, kde by nemusela spomínať na to čo jej očividne ubližuje, ale rozum mu vytrvalo prikazoval, aby teraz neurobil nijakú hlúposť. Nemohol Lexie pomôcť takto. Uniesť ju. Práve naopak. Musel urobiť viac než to, zaprieť v sebe túžbu ochrániť ju pred všetkým zlým a hodiť do jamy levovej, aby tam čelila tvárou v tvár svojim najskrytejším a možno aj najstrašnejším spomienkam. Sám podľa seba vedel, že ak človek potláča svoj strach a svoju bolesť podarí sa mu to síce, ale vždy len na určitý čas. Jediným možným riešením bolo vyrovnať sa s tým prízrakom kváriacim dušu. Vedel to.* Kto sú to ony Lexie?* nenávidel sa za to, že to robí. Hlas mu znel zvláštne naliehavo a predsa bol tichý. Takmer šeptal keď ju chytil pevne okolo pása a sklonil hlavu nižšie k jej tvári.* Kam vás vzali? * ukazovákom jej zľahka podoprel bradu a palcom prešiel po malej, takmer nebadateľnej jamke. Bol jemný.*

* Hneď ako Adrian prehovoril bolo mu jasné, že pred ním nestojí len tak obyčajný muž, bytosť z nového sveta... Jeho slová boli sebavedomé, sebavedomejšie než by aj tak očakával a bolo zrejmé, že jeho ani skupinu vojakov pod jeho velením nepokladá za možnú hrozbu. Bol to celkom zaujímavý fakt so zreteľom na to, že obaja, on aj Adrian, sa vlastne vôbec nepoznajú. Nie ako dva, očividne veľmi rozdielne druhy. To, čo už zistil bola skutočnosť, že Adrian verí všetkému čo hovorí. Keď tvrdí, že do ich podmorského mesta sa nikto nedostane – verí tomu, keď tvrdí, že oni proti nim nemajú nijakú šancu- verí tomu. Ale čo ho k tomu všetkému oprávňuje? On sám bol Shinyjčan a Adrian, tak pevne a rozhodne stojaci pred ním, Lorienčan. Kým jeho domov ešte existoval nikto nepoznal tieto podmorské bytosti a ani neskôr, keď už slúžil na Thanatose o nich nepočul. A čo vie o Loriene teraz? Prileteli sem so stíhačkami bez najmenšieho problému. Nikto ich nezastavil a okolo planéty si nevšimli nijaké umelé družice či materské stanice, ktoré boli nevyhnutné pre vonkajšiu ochranu planéty. Z toho vyplýval len jediný možný záver. Rasa, ktorá tu žije sa tak veľmi spolieha na nedobytnosť svojho podmorského mesta a o život v nekonečných diaľkach vesmíru zrejme nemá ani najmenší záujem. Záujem a zrejme ani nie dostatočné množstvo informácií. On sám nikdy nepodceňoval nepriateľa, pred ktorým stál. Najskôr len pozoroval, hodnotil a až potom urobil rozhodujúci krok. Tak postupoval aj teraz. To čo vypozoroval bol fakt, že hoci je Adrian fyzicky veľmi podobný im samým, z hľadiska psychického vývoja sa viac spolieha na chladný rozum ako na city. Vo svojom živote už poznal takého človeka. Bol ním Raito. Áno, podobnosť v ich osobnostiach bola zázračne nepopierateľná až ho mimovoľne napadlo ako by si asi Adrian počínal pred vládcom oveľa väčšej planéty než tej kde prevzal moc takým nekalým spôsobom. Ale hoci bol Raito rovnako sebavedomý a rozhodný vo svojich konaniach ani on vopred nepodceňoval svojich nepriateľov. Ďalej zhodnotil aj skutočnosť, že napriek všetkému aj Adrian robí chyby. Prezradil totiž niečo čo on sám doteraz netušil. Niečo veľmi dôležité. A to, že na túto planétu priviezli dve Lorienčanky a nie iba jednu. V jeho prítomnosti sa Adian zatiaľ stretol len so Szaniou, ale nepopierateľne hovoril o Lorienčankách. Dvoch. A jedinou ďalšou ženou, ktorá sem s nimi prišla bola Lexie. V rýchlosti pri akej uvažoval nemal čas a ani si nemohol dovoliť zostať prekvapený. Lexie bola Lorienčanka no jeho tvár naďalej zostávala bezvýrazná. Doteraz mal navrch Adrian, ale ani on nemohol vedieť čoho všetkého je schopný on keď ho nepriateľ zatlačí do kúta. Nebolo v jeho povahe vzdávať sa. Teraz sa zdalo, že je v dokonale uzavretom kruhu do akého ho dostali Adrianove možnosti. Buď odíde a Adrian sa opäť zmocní stratenej princeznej a Lexie, uväzní alebo ich zabije pričom stratí aj Bryana, pretože poznal hĺbku jeho oddanosti a lásky k Lexie alebo odíde, zachráni tak skupinku mužov a vráti sa k Tesse a ich deťom. Akokoľvek sa však druhá možnosť mohla zdať lákavejšia ... ako by ďalej dokázal žiť s vedomým, že obetoval svojich priateľov bez toho, aby sa o nich vôbec pokúsil bojovať? Vo vnútri ním zmietali protichodné city pretože bol kapitánom, ktorý sa pri prísahe zaviazal ochraňovať ich životy aj za cenu vlastného. Pamätal si na ten deň keď stál v slávnostne vyzdobených dokoch, za chrbtom sa mu černel obrovský nezničiteľný bok Thanatosu a pred ním sa vlnila riava ľudských tiel. No v predných radoch stála nepohnute celá posádka...ich chrbty vystreté ako sviece, tváre vážne a predsa naplnené vzrušeným očakávaním. Predtým ako vyslovil slová prísahy a Raito ho vyhlásil za prvého kapitána pre svoju bojovú loď prešiel sa pred všetkými svojimi mužmi a ženami. Doteraz si pamätal do detailov ich tváre pretože rokmi si na ne zvykol, spriatelil sa s nimi, bojoval po ich boku, držal ich v náručí keď mu umierali pod nemohúcimi rukami a ich teplá krv ho mrazila až do hĺbky duše. Kričal vtedy tak ako kričí dnes, plný zúrivej bezmocnosti lebo jediné čo nedokázal bolo zadržať krv v ich ranách a život v tele. Prisahal, že bude robiť všetko pre to, aby hájil záujmy Telarionu a princa, ale aj záujmy vlastnej posádky a bezpečnosť. Rokmi mu prešlo pod krvavými rukami toľko priateľov, toľkým stál a prejavoval úctu na pohrebe až to z neho takmer vysalo akýkoľvek cit. Budil sa ešte pred prvým upozornením nástupu do služby a potom blúdil po chodbách ako duch. Vtedy už miloval, ale aj nenávidel Thanatos. A keď si to uvedomil nastal v ňom zlom. Vedel s akou zodpovednosťou vtedy slávnostne prisahal, poznal riziko, ale aj svoju vlastnú vášeň. Dovtedy bol slabý pretože sa snažil zidealizovať si skutočnosť ako boj dobra proti zlu. Ale aj keď by malo dobro vždy vyhrať, nie je to tak stále, lebo boj je len boj a akýkoľvek krásny výsledok má priniesť bude si vyžadovať aj svoje obete. Prvýkrát sa zhrozil nad necitlivosťou vlastného uvažovania, veď jediné čo dovtedy poznal bolo mučiť samého seba pre každý život, ktorý sa mu nepodarilo zachrániť akoby tým mohol odčiniť to, že zlyhal. Zožieral sa tým všetkým až začal pomaly blaznieť. Chcel skončiť, ale to by opäť len zlyhal. Posádka na neho hľadela dôverčivými očami. Bol mladý, mladší než polovica z nich, a predsa mu verili natoľko, že by pre neho bez váhania obetovali život aj keď by sa on sám neskôr mučil ich nepochopiteľnou oddanosťou k nemu. Bol to Lee, ktorý mu ako prvý ukázal východisko. Na narodeniny mu daroval knihu. Bola veľmi vzácna, veľmi stará až sa takmer rozsýpala na prach pod prstami. Pochádzala zo Zeme, ktorú neskôr on nazval Zem veľkých mysliteľov a len čo sa do nej, v tichu vlastnej kajuty zahĺbil, vyskočili mu pred oči tieto slová : „ Bremeno tohto sveta je priťažké, než aby ho uniesol jeden človek, a je na ňom priveľa utrpenia, než aby sa ním sužovalo jedno srdce.“ Slová Oscara Wilda, tak ako si to prečítal vyryté na chrbte knihy, takmer nečitateľné, a predsa sa mu navždy zapísali do duše. V neznemenom tichu izby, bez svedkov.. len s jedným...sa vtedy rozplakal ako malý chlapec a konečne zmieril so svojím svedomím. Pochopil, že schopnosť cítiť mu môže dať veľkú silu ak ju nebude zneužívať proti iným a ani proti sebe. Neprestalo mu záležať na životoch posádky, na jeho priateľoch, ale svojmu smútku a bolesti z ich smrti už nepripisoval svoje bezprostredné zlyhanie. Dokázal už smútiť tak, aby v sebe smútok nedržal, ale ani aby ho ten neovládol až na hranicu, tak ako sa to stalo vtedy.
Ale to nebol jediný sľub, ktorý počas svojho života zložil. Bol zaviazaný aj sľubom manželským. Ochraňovať, ctiť si a milovať svoju ženu. Poznal už, že láska aká je medzi nimi dvoma sa nerodí medzi ľuďmi bežne. Bola to jeho spriaznená duša, ku ktorej ho doviedli búrky všetkých udalostí, ktorými musel prejsť až jedného dňa ho more vyvrhlo na súš k jej nohám a ona mu položila chladivú dlaň na rozpálené čelo, ovlažila vysušené pery liečivou silou svojho bozku a do mŕtveho srdca vliala nový život. Všetko prečo dýchal, prečo existoval, všetko prečo sa snažil a prečo by prešiel aj peklom, len aby mohol byť s ňou bola ona samotná. Do konca života, nepochyboval, že aj pri poslednom výdychu, si bude pamätať jej tvár mäkko olemovanú svadobným závojom s pramienkami zlatistých vlasov, ktoré sa beleli pod čipkou. Na jej chvejúce sa ruky, na svoje chvejúce sa ruky keď ju k sebe viazal svadobnou obrúčkou. Na oči zelenšie než boli údolia Shiniyje, toho strateného domova, na jej pery a lásku, s ktorou dali život svojim deťom. Uvidí ich ešte? Bude môcť ich ďalej milovať? Alebo sa plnila druhá časť jeho niekdajšej vidiny, a tak ako videl zlatovlasú vílu, z ktorej sa neskôr stala Tessa, tak teraz nastane jeho smrť? Pri tom všetkom však predsa len urobil niečo dobre. Dal Tesse a deťom domov, miesto kde budú v bezpečí a dal im aj Leeho.
Tu teraz stál a stál priamo v pekle pred diabolským Adrianom , ktorý mu dával na výber medzi dvoma prísahami, medzi dvoma vášňami a láskami, a preto musel byť teraz sebecký aj on. Musel byť sebecký a zabudnúť na chvíľu na oba svoje sľuby, aby sa mohol rozhodnúť podľa seba. A keby sa mal rozhodnúť podľa seba nemohol by len tak odísť a podkopať v sebe všetko čo si vážil a ctil u iných, čo od nich vyžadoval a za čo ich miloval. Vernosť. Keby teraz odišiel zradil by vernosť v sebe, ktorá ho robila ním samým. Keby sa vrátil na Thanatos nemohol by sa už pozrieť Tesse do očí a nazývať sa mužom. Čakať jej lásku ani dôveru. Áno kričal a zúril v bezmocnosti, ale nakoniec sa predsa len rozhodol bojovať. Odpusť Tessa, vždy ťa budem milovať. Si v bezpečí, budeš mať pri sebe všetkých priateľov aj moju lásku, ktorú nezlomí ani smrť. Všetky milenecké dvojice, o ktorých sa kedy písalo a ktoré na konci aj tak nemohli ostať spolu skrz smrť jedného...začínam veriť, že ich písali podľa nás aj keď my sme prišli až po nich. Ale tvoj koniec nebude rovnaký ako môj, ty budeš žiť ďalej, pre seba.... pre naše deti...
Nepovedal ani polovicu z toho čo cítil. Nenávidel sa za svoju slabosť zriecť sa seba samého a preklínal za túžbu urobiť to. Ale už sa rozhodol. A tá rozhodnosť mu bola jasne čitateľná v tvári. Jeho pohľad sa stal ešte tvrdším, ešte neúprosnejším, až by aj Tessa musela prehodnotiť svoju lásku k nemu a to či v ňom neprehliadla dobre ukrytého diabla. Pokúsil sa ešte získať čas.* Z toho čo hovoríte... * založil si ruky za chrbát až pripomínal samotného bezcitného Adriana pretože sa ním aj nateraz stal* .... vyplýva, že by ste boli najradšej keby sme sa tu nikdy neboli objavili a tiež keby sa tu nikdy nebola objavila ani princezná. Zrejme ste si tu vládli podľa vlastných predstáv a darilo sa vám. Museli ste vynaložiť také úsilie...* urobil krok dopredu smerom k Adrianovi no vôbec sa nebál. Už nie. Svoj strach zanechal krok za sebou.*.... aby ste sa k tomu dopracovali, toľko lstí a klamstiev použiť na oklamanie celého svojho rodu. Nepochybujem, že musíte zúriť, že sme vám to všetko svojim príchodom pokazili. Ale uvažujte Adrian.. Môžeme si byť prospešni navzájom. * urobil ďalší krok vpred no strach stále necítil. Zastal priamo pred Adrianom. Boli približne rovnako vysokí, a tak mu bez uhýbania hľadel priamo do očí.* Vy mi vydáte naspäť princeznú ako moju väzenkyňu a umožníte nám všetkým rovnako ako aj druhej Lorienčanke bezpečný odchod a ja sa postarám, aby sa sem už nikdy ani jedna z nich nevrátila. V opačnom prípade či odídem alebo nie nezmení sa nič pretože zajatie telarionského kapitána a jeho posádky za účelom väznenia alebo smrti sa chápe ako úder rukavicou na líce telarionského vládcu. A buďte si sakramentsky istý Adrian...* usmial sa tak ako nikdy v živote, usmial sa ako diabol a to mu črty tváre znetvorilo na nepoznanie. Zahnaný do kúta bol odhodlaný na všetko.* ... že ani vaše nedobytné mesto pod morom vás pred ním a jeho hnevom neochráni.* Diablovi nemožno veriť. Ale toto bola nepopierateľná pravda. Hnev Telarionu nebolo možné nikdy ignorovať. Nikdy.*

( bude sa aj tento rok robiť súťaž o najdlhší príspevok? )

(Potajomky som sa sem usadila a som hlboko dojata :-redlafe-: a okrem toho si práve vyriešila môj problém s časom a lenivosťou ohľadom súťaže budte naj. Bude to zhodnotenie každý polrok alebo rok, takže po mature to pozriem a spíšem. už prešli dva roky, takže ak to dám na polroky tak to bude fajn. no neviem, dajako to doriešim ale fakt na roky by to nebolo zlé )

*Stála, vnímala každé jedno jeho slovíčko, ktoré v jej hlave vytváralo obrazy, odpovede k jeho otázkam, no zároveň nevedela nájsť cestu, ako mu odpovedať. Veď kto tú to ony? Ako ich pomenovať? Zlé ženy? Boli viac než len to. Tyranky nehľadiace na nič len na svoje záujmy? Aj to bolo príliš málo na ich pomenovanie. Čo o nich vlastne vedela? Bolo toho veľa, vedela prečo ich tam držali, ale vysloviť to nahlas bolo niečo iné. Priznať všetko? Povedať mu aký bol jej osud? Ona sama z toho bola znechutená, nenávidela už len tu predstavu a povedať to práve jemu? Na druhej strane si však kládla otázku, prečo mu to tají. Nebola to predsa jej vina, sama sebe hovorila, že on ju pochopí, no bolo toho tak moc. Jej pokožka, minulosť aj budúcnosť, ženy ktoré ju určite hľadali...* opatrovateľka a ostatné ženy...* odvetila napokon. V predstavách sa jej zjavili jazvy na chrbte, tie čo Bryanovi už raz ukázala a aj mu povedala že práve opatrovateľka je ich „autorkou“.* pobrali všetky dievčatká ktoré boli na brehu a naložili nás do nejakého stoja. Lietalo to, no nevyzeralo to ako stíhačka...* v mysli sa jej vybavovali záblesky, no boli to akoby len fotky, rýchle, rozmazané, nie video z ktorého by mohla toľko vyčítať* ...vystúpili sme v takom komplexe...neviem kde to bolo, no na tej planéte nebolo už nič...len my v komplexe a zdevastované mestá bez ľudí...* zažmurkala, aby sa striasla sĺz a zabránila ďalším, ktoré chceli stiecť po jej lícach.*

*Mohol len hádať, čo sa práve dialo v kapitánovej hlave. Dal mu na výber, nemal čas na zahladzovanie stôp a aj preto by bol radšej keby kapitán jednoducho vypadol za svojou ženou. Hneď ako prišli si všimol na jeho ruke obrúčku, ktorá sa mu tak hodila. Tí čo milovali boli oslabení, dávali nepriateľom do rúk tromf, láska ich robila možno šťastnejšími, dávala im podľa nich zmysel života, no zároveň ich tak často oberala o zdravý úsudok. Kapitán mlčal dlhší čas, porovnával, zvažoval a rozhodoval sa, čo uprednostniť. Lásku alebo povinnosť. Život alebo takmer istú smrť.
No skôr než otvoril kapitán ústa, aby vyslovil svoje prvé slová, vedel čo vyhralo. Bezcitná tvár, akoby odraz jeho samého mu ju poskytla* Máte pravdu, váš príchod mi narušil plány, po takom dlhom čase tu konečne bol pokoj...* stráže ani on sám sa nepohli, keď kapitán pristúpil bližšie nemu, Adrian sa neobával. Nepoznal síce kapitána a musel byť pripravený na všetko, no nebol viditeľne hlúpy natoľko, aby urobil teraz nejakú hlúposť, hlavne ak nepoznal ich možné zbrane.*...prospešní navzájom?* nadvihol obočie, akoby mali možnosť s ním vyjednávať. Myslel to vážne keď vravel že do mesta sa nedostanú. Nie bez ich pomoci, stačilo skočiť do vody a už by ich nikto nechytil, voda bola ich život, ich súčasť...* nech je váš návrh akokoľvek láskavý, myslím že princezná už tak ľahko neodíde. Teraz keď spoznáva a spomína na svoju minulosť, myslíte si že bude chcieť odísť? Vy by ste to urobili?* položil mu otázku, no nedal čas na odpoveď* ..no ale dajme tomu, ako by ste si to predstavovali. Princezná je v meste, zjavne ju už videla časť obyvateľstva a aké záruky mám, že sa sem nevrátite s posilami? A k tomu ju nepotrebujem zabiť, nepamätá si na to čo som spravil a druhý raz tú istú chybu nespravím, takže zoberte tú druhú a choďte kade ľahšie...* nadvihol obočie, no nemohol si odpustiť poznámku k ich drahému princovi. Nežil izolovaný ako ostatný, Daria ho informovala, nosila mu správy o všetkom čo sa dialo...aj o panovníkoch hlavných planét* a čo sa týka vášho princa...pokiaľ viem tak toho už na verejnosti nevideli veľmi dlho...mám taký pocit že ten by sa teraz na veľa nezmohol, nieto aby mi úder opätoval...*posmešne vykrivil kútiky pier dohora* z tohoto všetkého mi zostáva len jeden záver, odchádzame. Pre vaše dobro odporúčam sa vám nepustiť mojich stráži, pretože ak ich nebudete držať za ruku, utopíte sa...* kývol k strážam, ktoré každému z kapitánových mužov podali ruky* kapitán vás vezme tuna náš veliteľ* zasmial sa a ukázal na statného chlapa*ja idem zataiľ po vaše hrdličky* žmurkol a ešte pozrel na veliteľa svojich mužov* zoberte ich do pracovne, tak aby ich v mste nevideli, cez tajný priechod...

Axolotl *vydýchla s úľavou, keď ju práve krik tohoto večne hyperaktívneho a snáď najmenej tisíckrát strateného Lorienčana priviedol až na balkón. Už opäť odišiel z ich zdravotného strediska, pre iné bytosti pripomínajúceho skôr prírodné kúpele, než miesto, kde by sa mali liečiť aj tie najvážnejšie zranenia či choroby. Jej rodina ho mala nastarosti už od nepamäti - jej matka a otec, starí rodičia, prastarí rodičia, rodičia ich rodičov... Snáď len knižnica v jej dome by vedela podať presnú informáciu o tom, koľko ich bolo a kto objavil aké spôsoby liečenia. Medzi nimi aj použitie ich prirodzených schopností, založených len na vode ako súčasti celého ich života, na pomoc ostatným. A práve to bol jeden z dôvodov, prečo sa stali tak významnou rodinou na planéte. Schopnosti, ktoré objavili sa dedili z generácie na generáciu a ich využívanie viazala prísaha, že budú využívané len na pomáhanie a nikdy ich neobrátia proti žiadnej dýchajúcej bytosti či tvorovi. Presne z toho dôvodu ich ani neučili nikoho iného. Knižnica rozprávala príbeh o Thobiassovi, mladom strážcovi kráľovskej rodiny. Zranil sa pri nejakej z úloh, ktoré vyplývajú z jeho postavenia a strávil preto pár týždňov v prítomnosti liečitelky. Zručnosť, s akou mu pomohla ho uchvátila natoľko, že sa chcel silou mocou naučiť rovnakému umeniu. Nanešťastie, liečitelka bola mladíkom natoľko uchvátená, že ho naučila všetkému, čo vedela, v domnení, že bude svojmu ľudu rovnako užitočný ako ona. Avšak Thobiass však túžil po úplne iných veciach ako zachraňovať životy. Sláva, moc a bohatstvo, to všetko sa mu zrazu poskytovalo. Nepremyslel si však poriadne svoj plán a spravil veľkú chybu, keď práve týmto spôsobom zabil niekoľko urodzených. Za svoje činy zaplatil rovnakou cenou. Či to však bola pravda, Alteira už netušia. Možno to bola len rozprávka, vymyslená aby ich postrašila ako malé deti, kým naozaj pochopia, aký dar dostali. V dobe keď bola malá tomu naozaj verila. A teraz si bola vedomá toho, čo má...*
...Axolotl, potrebujem tvoju pomoc. *nebadaný úsmev na jej tvári vystriedala vážnosť. Nato, aby ho dostala naspäť bolo vždy najlepšie použiť jeho hru a nie ťahať ho nasilu. Správal sa predsa ako malé dieťa, tak prečo toho nevyužiť aj tentokrát.* V stredisku máme ducha, ktorý potrebuje niekoho, aby ho zachránil. *Pokrútila hlavou, akoby uvažovala nad duchovým hrozne nešťastným príbehom, ktorého koniec môže zachrániť len jediný človek a to práve ten, ktorý stojí pred ňou.* Stratil sa a nevie nájsť cestu domov a keďže ty si jediný v Loriene, kto vie rozprávať s druhým svetom, si aj jediným, kto ho môže zachrániť.

//Adrian, zlatko, všetko najlepšie k dnešným narodeninám :jalubim: //

/Vdaka zlato ani som netušil že mam dnes narodeniny tak to vyzera ked si človek hádže dátum ako prídem /

//to nevadí, srdiečko, hlavná vec, že to viem ja Ti nejaký striptíz musím darovať k narodeninám //