Domov kráľovskej rodiny Lanchestrovcov

Adrian*šepla potichu a snažila sa zakryť rozpaky, ktoré ju nanajvýš zaskočili pri tom nečakanom geste.*K tomu by som sa najradšej ani nevyjadrovala*ovetila s hlasom v ktorom nebol ani ten najmneší náznak citu. Cítila sa tak zvláštne. Z Adriana bola nesmiere zmätená a pri Amirovi sa jej div, že nerozklepali kolená. Bola smiešna a v duchu sa zato aj karhala. Vzala do rúk pohár a odpila si z neho. Postavila sa ku krbu, kde plápolal nepravý oheň a čupla si k nemu. Hlboko sa do ohňa zahľadela a potom z ničoho nič začala rozprávať*Celá situácia je taká zamotaná a ja som zmätená. Zo všetkého a hlavne z Adriana. Správa sa, akoby bol rád, že som tu, no je chladný. Dokonca aj jeho bozky sú chladné..*odmlčala sa a keď sa nadýchla pokračovala*a bozky snúbenca by nemali byť také.* Chvíľa na ktorú sa zase omlčala bola cítiť ťaživým tichom.*Ak sa to nezmení, nebude dôvod aby sme naše zasnúbenie živili. Nemôžem povedať, že ho ľúbim*bola zklamaná z celej situácie. Možno bola iba prehnane romantická a všetko sa jej zdá také nesprávne a čudné.*

Amir la Narso




* Vnímal pohyb za svojím chrbtom tak citlivo, že mu stačilo len trochu privrieť oči, sústrediť sa a hneď si vedel živo predstaviť ako sa princezná postavila a s jemným cinknutím, ktoré sprevádzalo uchopenie pohára jej rozochvenou rukou, sa postavila priamo oproti falošným plameňom. Obrátil sa k nej práve vo chvíli keď sa zohla a smutným pohľadom pohládzala jednotlivé plamienky, ktoré jej na lícach zanechávali zlatisté pohladenia svetla. Oprel sa chrbtom o výklenok v spodnej časti okna a s hlavou mierne naklonenou do jednej strany vpíjal do seba jej tajomný obraz.* Láska...* pokročil dopredu až kým sa nedostal priamo za Szaniu položiac jej široké dlane oboch rúk priamo na plecia.*... sa nedá vtesnať do okamihu kedy by sme ju vo svojim živote najradšej stretli. Ak ju máme cítime sa šťastní a ak na ňu iba čakáme stále je tu radosť z budúcnosti. Preto nemáte dôvod byť nešťastná amitha...* sklonil sa až sa lícom oprel o temeno princezninej hlavy*... pretože nie je nijaký dôvod, aby sa samú seba trápili hľadaním keď hľadať nie je treba. Všetko príde v ten pravý okamih.* posledné slová len šepkal a keď stíchol vtisol do princezniných tmavých vlasov bozk ako láskyplné gesto oddanosti a priateľstva. *

*Pri bozku, ktorý jej tak priateľsky uštedril do vlasov sa strhla a prudko sa postavila na nohy. *Ibaže pokiaľ nie je láska medzi mnou a Adrianom, tak naše zasnúbenie budeme musieť zrušiť*odvetila trochu zronene, lebo si jasne uvedomovala čo to bude obnášať. Určite si Lorieni budú pošuškávať o tom, či sa príliš nezačala bratríčkovať so suchozemcami, keď opúšťa Adriana Ibaže naozaj. Nemienila živiť vzťah v ktorom nemala byť láska*

Amir la Narso



* Musel v sebe mierniť náhly nával spokojnosti, ktorá sa ho zmocnila po posledných Szaniiných slovách. Nič iné ako potupné odmietnutie by si Adrian nezaslúžil, pretože Amir bol len jedným z mála šľachticov, ktorí neprehliadali jeho zločinecké činnosti a tomu sa muselo v čo najkratšom čase urobiť koniec. Princezná sa vrátila, jej život sa ocitol v nebezpečenstve už v tom okamihu ako prekročila brány mesta, ale očividne dokázala venovať všetko svoju pozornosť len jedinej myšlienke. Ľútosti, že k Adrianovi necíto to, čo by ako jeho snúbenica k nemu mala cítiť a taktiež čo by mal cítiť on k nej. * Nikto vás nemôže prinútiť urobiť to čo nechcete, ale ešte je príliš zavčasu zaoberať sa budúcnosťou. Tak skoro po vašom návrate určite nebude nikto očakávať ani trvať na rýchlej svadbe. Boli ste dlho preč, musíte sa oboznámiť s tým ako sa udalosti na Loriene vyvíjali po vašom odchode a keď rada šľachticov uzná, že nič nestojí v ceste vašej vláde... pootm sa môžete rozhodnúť, čo bude ďalej aj s vaším vzťahom k Adrianovi.* Bol by rád keby od neho odišla už v tú sekundu ako vôbec pomyslela na to, že ju k nemu nepútajú nijaké city. Nemohol však na tom trvať ani ju nijako presviedčať, pretože Adrian bol príliš nebezpečný protivník na to, aby sa nechal vyšachovať zo svojho teplého miestečka tak skoro. Princezná by mala získať stratenú podporu, obnoviť si základňu spojencov a ťažiť z týchto pút, aby tie Adrianove, ktoré nad ňou držal on boli slabšie a dali sa ľahšie pretrhnúť. Chytil Szaniinu ruku do svojej a uprel na ňu odhodlaný pohľad.* Viete, že budem vždy stáť za vašimi záujmami. Máte moju podporu a prísahu vernosti, ktorú by som nikdy nezradil, len aby vaše oči na mňa aj naďalej hľadeli tak láskavo a vaše srdce patrilo mne.* usmial sa. Diabolsky nebezpečne a zároveň nevinne, že by dokázal zlákať aj anjela, aby sa ponoril k nemu do plameňov pekla.*

*Amir mal pravdu. Teraaz by sa nemala zaujímať o city. Tie ak prídu, bude o tom vedieť. A ak neprídu, tak až bude ten správny čas, bude riešiť ich "vzťah". Teraz to nebude vôbec riešiť. A prečo by aj mala. Je to iba niečo čo jej tvrdia ostaní, no jej srdce mlčí. A bude počúvať srdce a rozum. Teraz je hlavné, aby sa dostala späť k vláde.*Ach, AMien, máte úplnú pravdu. Nebudem sa vôbec zaoberať Adrianom. V prvom rade sa budem musieť dostať späť k vláde.*odmlčala sa a venovala mu odhodlaný úsmev. Nevedela, čo by si bez neho počala. Čo by si počala bez jeho múdrych rád. Rukou mu spočinula na tvári a venovala mu nežný úsmev. *Drahý Amien, pokiaľ budete pri mne stáť, tak sa ničoho nemusím báť. Budem mať pri sebe výnimočného spoločníka.*usmiala sa ešte viacej a už iba dodala*Moje srdce vždy bude patriť iba vám

Amir La Narso



* To bola odpoveď, s ktorou bol spokojný aspoň v rámci terajších možností. Vedel, že nič viac žiadať nemôže no pokladal si za povinnosť varovať princeznú ešte ohľadom jednej skutočnosti. Prekryl jej ruku na svojom líci vlastnou veľkou dlaňou tak, že sa pod ňou bez ťažkostí celá stratila a opätoval jej pohľad plný rovnakého nežného citu no aj bezodkladnej naliehavosti.* Možno by ste mali vedieť aj to, že odteraz bude vaše kroky sledovať niekoľko párov zvedavých očí. Nemôžem povedať nič konkrétne...* náhle stíšil hlas a naklonil sa k Szanii tak blízko až sa lícom takmer opieral o to jej, s perami štekliacimi jej krivku ucha.*... ale na vašom mieste by som k služobníctvu paláca pristupoval veľmi opatrne v tom čo im zverím do rúk. * Po týchto slovách sa opäť narovnal a pohľadom nebadane preletel steny za Szaniiným chrbtom akoby tam mal zazrieť niečo na čo čakal a čo sa mu tým len malo potvrdiť. * Bol tu okrem mňa ešte nejaký zo šľachticov? * dozvedal sa pátravo no hlasom, ktorý znel nanajvýš uvoľnene doplneným o rýchle nadvihnutie zdravého kútika úst.* Alebo som jediný, ktorý vás prišiel po vašom návrate tak skoro otravovať? Ako vlastne plánujete prežiť zvyšnú časť dňa?

* Služobná ich viedla vnútornými priestormi paláca tak suverénne až bolo na prvý pohľad jasné, že aj napriek svojmu mladému veku tu pozná každú jednu chodbu akoby ňou viedla hostí do ich izieb už celé veky. Očividne ani Lexiena hanblivá otázka, ktorá na Bryanovej tvári vyvolala náhly ochranársky úsmev, ju nijako neprekvapovala keď odvetila nevzrušeným, rovnako trilkujúcim hlasom...*
- O spoločnej spálni princezná nič nehovorila, ale ak je to vaše želanie slečna môžem sa jej ísť na to opýtať. – ani nedodala, že podľa nej by to princezná povolila aj bez pýtania no nechcela urobiť nič, čo by sa nenieslo v duchu pravidiel a protokolu. Ani nepomyslela na to, že by mohla v mladej žene svojimi horlivými slovami vyvolať rozpaky. Zastala na chodbe, ktorej steny v pravidelných rozmedziach vrúbili dvere izieb a rukou letmo ukázala na dve, z ktorých jedna sa nachádzala na opačnom konci.
- Tamto je veľká hosťovská izba s manželskou posteľou takže by sme ani nemuseli presúvať postele...- uvažovala služobná nahlas a až Byranovo tlmené zakašlanie akoby sa dusil ju vrátilo späť do reality.
- Prepáčte..- usmiala sa sladko najskôr na neho a potom s menším nasadením aj na Lexie. Na tej však zotrvala pohľadom keď so spýtavo nadvihnutým obočím vyslovila otázku.
- Aké je teda vaše želanie slečna?-

*Kráčala vedľa Bryana cez obrovský dom, do ktorého by sa podľa jej názoru zmestilo hádam celé mesto. Nič však nehovorila, aspoň kým sa služobná neozvala, aby jej odpovedala na dotazy k spoločnej izbe. Lexie pôvodne rozmýšľala nad izbou kde sú dve postele, no len čo žena dohovorila, akosi tušila, že to tak nebude. Niežeby jej to vadilo, v jej myšlienkach, ktoré stále boli rovnako nevinné, na tej manželskej posteli nevidela nič zvláštne, aj keď v podvedomí sa cítila akosi hanblivo a zvláštne. Postrehla aj žiarivý úsmev, ktorým služobná obdarila Bryana, no Lexie sa nezamračila. Pocítila čosi zvláštne, akoby nepriateľstvo voči žene, no inak sa nad tým nepozastavovala. Chytila Bryanovu ruku a opatrne ho potiahla bokom* hneď sa vrátime...* povedala žene a odtiahla Bryana kúsok ďalej. Nemohla rozhodnúť len ona, veď spoločná izby by sa ich týkala rovnako* čo na to hovoríš?* spýtala sa napokon* ja by som radšej bývala s tebou než sama, no nechcem aby si sa rozhodol len kvôli tomu čo chcem ja. Budeme tu asi dlhšie a nechcem ti v izbe zavadzať, v knižkách čo som čítala chceli hlavné hrdinky často izbu len pre seba a nechceli sa o ňu s nikým deliť, nerada by som ti zavadzala...* slová jej unikali z úst tak ako jej prišli do myšlienok, bola zvyknutá vyjadrovať sa úprimne a bez zbytočných omáčok*

*Vedela, že si musí dávať pozor na to komu veriť a komu nie. Zdalo sa jej to nesmierne rozkošné, keď sa o ňu takto obával. Musela sa usmiať a potom mu s ľadovým pokojom odpovedala*Amien, kvôli tomu, že som stratila pamäť a ťažko si spomínam na posledné dni môjho života spred troch rokov tu na Loriene. No ten čas ma naučil veľmi veľa. Už nie som to malé dievčatko, čo odtiaľto odišlo*povedala a pritom sa milo na neho usmievala*Musím povedať, že ste iba druhý človek s ktorým som sa tu na Loriene zoznámila. Okrem vás a Adriana nepoznám nikoho, no dala som poslať po Leffaya. Očakávam, že sa čoskoro dostaví a potom už nemám nič na pláne. Smiem vedieť, prečo vás to zaujíma?*v jej poslednej otázke nebolo nič zlé. Dalo sa povedať, že sa v jeho prítomnosti veľmi dobre baví a pobavila ju jeho posledná otázka*

Amir La Narso




* Na malú chvíľu sklonil hlavu tak, že mu pár pramienkov tmavých vlasov padlo takmer doprostred líca a zakrylo škaredú jazvu akoby pod lesklý baldachýn vodopádu. Keď hlavu zodvihol a pozrel na princeznú nevyspytateľným pohľadom, ktorý bol pre neho taký typický, na perách mu dávno pohrával úsmev. Alebo aspoň na tej zdravej časti tváre, ktorá mu to dovoľovala. * Trochu som dúfal, že s vami budem môcť neformálne stráviť viac času predtým, než sa necháte pohltiť svojimi povinnosťami. Predpokladám, že už teraz sa plánuje slávnostný ples na oslavu vášho návratu a potom tie nekonečné stretnutia s členmi rady, šľachticmi a ľudom vás zaiste vyčerpajú, moja sladká Amitha. Vrhnú sa na vás ako dravce na svoju korisť aj keby pri tom mali plné ústa dobrých úmyslov. Možno by ste niekedy potrebovali malé rozptýlenie a ja som viac než ochotný vám ho poskytnúť.* Upieral na ňu sivastú zrenicu oka, pretože druhú na poškodenej strane tváre aj naďalej zahaľovali vlasy, ktoré mu neskĺzli k spánkom. *

*Bolo síce pravda, že už by bolo načase, aby sa stretla s Leffayom, ale zatiaľ ho tu nikde nevidela. A určite keby sa zvdialila, tak by jej dali vedieť, že ju zháňa. A okrem neho, na pláne nemala nič. Preto sa na chvíľu zamyslela a nepriame pozvanie sa rozhodla prijať.*Ďakujem, môj drahý Amir, za ponúknuté chvíle vo vašej spoločnosti a veľmi rada ich príjmem.*usmiala sa a jmene mu chytila jeho ruku do svojej drobnej dlane.*Som vám veľmi vďačná, že sa o mňa takto staráte. Ani neviem čím som si to všetko zaslúžila. Viete, keďže si takmer nič nepamätám sa ani nemôžem pripravovať na predstúpenie pred šlachtičné rodiny. Potrebujem čas si všetko objasniť a hlavne so zoznámiť s planétou. Spomienky prichádzajú pomaly.*posmutnejšie sa usmiala a jemne mu pritom stisla ruku. Jeho dlaň bola väčšia než jej. A to o dosť. No jeho prsty boli tak príjemne teplé. Dosť ju to prekvapilo. Možno aj preto, že od vodnej bytosti by čakala studenú pokožku. A Predsa tá jeho ju príjemne hriala.* Čo keby te teda so mnou strávili viacej času, tak ako ste chceli.* povedala a pritom koketne na neho žmurkla.*

* Nečakal, že sa služobná obráti na Lexie s takou priamou otázkou. Jeho prekvapenie však z väčšej miery spočívalo v tom, že Lexie poznal a vedel aký nevinný je jej pohľad na svet a že za slovami „ spoločná spálňa a spoločná posteľ“ si nepredstavuje presne také isté veci aké na okamih napadli jemu. Pocítil ako sa mu krv v tele ohriala vzrušením takže rýchlo zapudil nebezpečné predstavy, ktoré sa k nemu určite neskôr vrátia v podobe snov. O tom sa však Lexie nezdôveril pretože ju nechcel vystrašiť ani naliehať, aby nemala pocit, že musí niečo urobiť. V tomto smere si v sebe budoval trpezlivosť a nemohol poprieť, že každý jeden krôčik bližšie k Lexienej dôvere a láske ho o to viac uspokojoval aj po inej ako fyzickej stránke. Sústredil pohľad na stenu rozbiehajúcu sa naľavo od miesta kde stáli a črty tváre ovládol tak, aby vyjadrovali zaujatosť nad sériami umeleckých obrazov, ktoré akoby plasticky vystupovali zo steny. Mierne ním trhlo, keď ho Lexie nečakane potiahla bokom od druhej ženy a uprel na ňu zvedavý pohľad. V duchu sa usmieval nad želaním, ktoré vyslovila tak priamo aj keď v skutočnosti išlo o otázku. Ten úsmev sa mu každou ďalšou sekundou presúval na pery takže o chvíľu mal kútiky úst šibalsky nadvihnuté.* Poviem ti ako to urobíme...* prehovoril snažiac sa krotiť svoju veselosť, keď sa nečakane sklonil, zodvihol Lexie do náručia a istým krokom vykročil v ústrety práve k tej izbe, ktorú služobná označila za hosťovskú s veľkou manželskou posteľou. Bol taký zaujatý svojím úmyslom, že si ani nevšimol kedy sa mladé dievča stratilo na chodbe ponechajúc im súkromie, po ktorom tak očividne túžili. V momente, keď sa dostal k dverám , stačilo, aby sa do kľučky len mierne zaprel lakťom a výhľad na útulné no predsa komfortné zariadenie izby sa rozostrel priamo pred ich očami. Preniesol Lexie cez prah no ani vtedy ju nepustil a pokračoval v ceste k posteli, ktorá vyzerala nanajvýš prívetivo a pohostinne. Keďže sa na matraci vŕšila záľaha mäkkých prikrývok spustil Lexie so smiechom dolu a založiac si ruky bok v spokojnom geste a s rovnako spokojným výrazom na tvári dokončil.*... ty zostaneš tu a ja...* uvoľnene sa pridal k Lexie a natiahol sa na voľný kraj postele.*... s tebou. Čo na to povieš? * žmurkol a úsmevom potvrdil radosť z tohto riešenia.*

Amir La Narso




* Princeznin súhlas ho úprimne potešil, pretože mal skutočne v úmysle poskytnúť jej pomocnú ruku pri znovuobjavovaní strateného domova. Vážil si Szaniino priateľstvo o to viac, že sa spoločne strávenými chvíľami utužovalo a aj keď ho stále zaujímala ako žena s príťažlivou charizmou, snažil sa krotiť svoje túžby na úroveň nezáväzného flirtovania. No boli aj chvíle kedy jednoducho nemohol odolať. Chvíle ako táto, keď na neho zdola hľadela dôverou rozšírenými očami tak, že si v nich mohol prečítať bezmála každú myšlienku a to ho vždy fascinovalo. Cítil jej drobnú dlaň vo svojej dlani a až živelne si uvedomoval nepomer síl medzi nimi. Druhou rukou sa natiahol k Szaniinej tvári a podoprúc jej bradu mierne ohnutým ukazovákom pootočil ju jemne do matných lúčov svetla, ktoré cez okná kreslili na protiľahlých stenách jasnejšie mapy.* Strávim s vami toľko času koľko vám bude milé Szania.* Neoslovoval často princeznú menom no ak to urobil vyznelo to ešte viac osobnejšie než keď ju nazýval svojou amithou. Dúhovky očí mu viditeľne stmavli, nevedno či boli príčinou skryté city alebo fakt, že zdroj svetla v tomto podmorskom svete zastrel tieň prichádzajúci zvonka. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Aj tie však stačili na to, aby si Amir uvedomil, že sa dostal až príliš blízko hranice, ktorú sa zaviazal neprekročiť. Odtiahol ruku od Szaniinej tváre a prekryl boj odohrávajúci sa v jeho vnútri maskou pokojného úsmevu.* Spomeniete si na nejaké miesto, ktoré by ste chceli navštíviť najskôr? Možno by sme mali použiť jeden z vedľajších východov, aby sme sa vyhli zvedavým pohľadom. Ak teda nemáte iné povinnosti, ktoré by si vyžadovali vašu pozornosť.

*Tá jeho blízkosť. Cítila jeho dych na tvári a div jej nešlo srdce roztrhnúť od vzrušenia. Prečo ju tento muž tak zvláštne priťahoval? Cítila sa pri ňom bezpečne- úplne bezpečne- a vedela, že od neho nemusí očakávať nič podlé. Dôverovala mu a predsa si takmer na nič z ich minulosti nespomínala. Áno, útržky áno, ale nič úplné. No aj tak si z útržkov spomínala na pocity radosti ako jej venoval svoje chvíle. Ako si ju všímal, keď Adrian riešil svoje záležitosti, ako s ňou tancoval, či flirtoval a dôverne sa rozprával. Cítila sa ako pubertiačka, ktorá sa bláznivo zaľúbila a konná všetky tie hlúposti len aby pobúrila svoje okolie, či aby dokázala lásku svojmu božskému chlapcovi. No ona nebola pubertiačka a predsa túžila blázniť a vystrájať. Nebola zaľúbená a predsa túžila aby prekročil tú tenkú čiaru. Bláznivá! napadlo jej a oči jej trošku posmutneli, keď sa Amir od nej odtiahol. Posmutnelá mu odvetila.*S tým zadným východom plne súhlasím, no žiaľ nespomínam si na žiadne miesta, ktoré som navštevovala. Preto nechám výber miesta na vás, ak sa nenahneváte. No rada by som vybrala typ lokality. Nech je to niekde, kde je príroda a predsa tam nebudú ďalší ľudia.*navrhla a chytila si ruky, pričom ich nechala voľne padnúť k lonu. Keby si zase chcela robiť hlúposti.*

*Život sa skladal z rozhodnutí. Rozhodnutí ktoré často krát neboli vôbec správne, ktoré potom ľudí desili v snoch či spomienkach, no zároveň to boli rozhodnutia, ktoré formovali osobnosť. Čo ak by mal človek možnosť vrátiť sa v čase a podstúpiť danú udalosť znovu? Spravil by čosi čo vtedy považoval za niečo nemožné? Možno, no bola by to zmena, nie však minulosti, ale zásah do osobnosti. Každé rozhodnutie menilo vnútorné ja, formovalo ho a robilo ho výnimočným. Sú to práve rozhodnutia ktoré určujú našu cestu a robia nás tým, čím sme. Sú našou minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou.
Lexie práve jedno rozhodnutie robila, púšťala sa do čohosi nového, o čom počas svojho života ani nerozmýšľala. Navrhla mužovi, aby s ňou býval v jednej izbe. Bola však pokojná, nedesilo ju to, práve naopak, cítila akési zvláštne nadšenie, šíriace sa celým jej telom. Zároveň aj nervozitu z odpovede, no úsmev, ktorý sa odrazu zjavoval na Bryanovej tvári ju upokojoval a dovolil jej usmiať sa. Zmena patrila k samotnému životu a ona sa nebála, žeby práve túto mohla ľutovať. Preto aj na jeho rýchlu reakciu, kedy sa náhle ocitla v jeho rukách sa len zasmiala a nechala sa niesť. So smiechom dopadla do mäkkých prikrývok a sledovala ako si sám ľahol na voľnú časť postele.* že som rada * odvetila so žiarivým úsmevom. Tešila sa a bolo jej to vidno v tvári, rovnako ako to ona videla v tej jeho.* aspoň na teba budem môcť dohliadať, keby ťa zase otravoval ten chlapík...* dobromyseľne sa zachichotala a posunula k nemu, tak aby na ňom neležala, len si o neho opierala hrudník a zohnuté ruky* myslím, že sa mi tu bude páčiť...* usmiala sa ešte viac a vtisla mu na pery rýchly bozk*

* Natiahol ruku k Lexienej tvári a končekmi prstov sa dotkol najskôr jej čela, prešiel po pulzujúcom spánku cez hebkú pokožku líca až k perám. Vtedy ho pobozkala. Rýchlo, jemne no v tom bozku nebola nijaká vášeň aj keď nepochyboval, že ju k nemu pútal hlboký cit. Usmial sa, aby ani v najmenšom nezahliadla akým smerom sa uberajú jeho myšlienky. Naďalej ju nežne hladkal po sánke a posunul tak, aby sa jej ležalo, čo možno najpohodlnejšie. * Myslím, že mne sa tu páči už teraz.* odvetil žartom no v hlase mu aj napriek tomu zaznela úprimnosť. Možno je práve Lorien tým miestom kde sa Lexie už nadobro odpúta od svojho strachu, keď spozná svoju minulosť. Rozhodol sa jej dať toľko času, koľko bude sama potrebovať a do ničoho ju netlačiť. Mienil v tom pokračovať aj naďalej, ale tiež s úmyslom vzbudiť nej túžbu po vášni. Tak, aby si uvedomila, že je jej prirodzenou súčasťou a že sa za ňu nemusí hanbiť. Chcel ju učiť milostnému umeniu no bude pri tom postupovať trpezlivo, pomaly, krôčik za krôčik a čakať kým sa sama nerozhodne, že ho chce cítiť v sebe rovnako ako teraz pri sebe.* Lexie?* ozval sa po dlhšej chvíli zamysleného mlčania, pretože tu bolo ešte niečo, o čo ju chcel požiadať.* Urobíš pre mňa niečo? Hneď teraz?

Amir La Narso





* Bol by z kameňa keby v ňom Szaniin smutný pohľad nevyvolal vlnu výčitiek. Zrejme jej svojimi poslednými slovami pripomenul, že je len veľmi málo spomienok, ktoré má na toto miesto. Nepochyboval o tom, že v tejto chvíli musí cítiť veľký zmätok a v duchu sa preto zaprisahal, že si musí dávať väčší pozor na to, čo povie. Nečakane sa usmial, pretože chcel medzi nimi navodiť opäť tú príjemnú atmosféru a ruku položil na Szaniine, ktoré si tak nevinne zložila do lona.* Potom sú Útesy tým najvhodnejším miestom. Poďte princezná, ukážem vám ich.* vyzval ju hlasom, v ktorom prekvapivo zaznela neha a jemne potiahol smerom k dverám. Nepozorovane sa vytratiť z paláca sa mohlo zdať nemožné, ale ako každá pevnosť aj táto mala svoje únikové cestičky, ktoré poznali len tí, čo sa o ne živo zaujímali. Viedol princeznú s istotou a ozvena krokov sa prelievala sieťou chodieb tak, že nebolo možné rozlíšiť, v ktorej z nich sa nachádzajú. Vedeli to len oni a zvedavé uši paláca boli bezmocné. Sám Amir už nezriedka obdivoval vynaliezavosť architekta, ktorý určite musel poznať budúcnosť, vidieť práve ich dvoch ako sa snažia dostať na miesto kde by mohli byť sami a chcel im v tom pomôcť. Iba raz sa stalo, že musel nečakane potiahnuť princeznú do vedľajšej chodby, keď okolo nich nevšímavo prešla skupinka sluhov. Stratili sa im z dohľadu práve včas, ale trvalo dlhšiu chvíľu kým princeznú pustil zo svojho objatia, do ktorého ju strhol v tom okamihu. Údery srdca boli mocné a rýchle, vlastným dychom ju šteklil na pokožke ucha a rozvieval pramienky hodvábnych vlasov. Bol k nej tak blízko, celkom ho to ohromilo... tá nevládnosť a nemožnosť odtrhnúť sa od nej. * Prepáčte princezná, nechal som sa uniesť...* priznal popravde aj keď v skutočnosti nemohla vedieť ako svoje slová myslel. *

*Vyzeralo to skôr, akoby bol on doma a nie ona. Viedol ju po zákutiach domu o ktorých sa jej ani nesnívalo a šokovane sledovala kadiaľ ju viedol. Odkiaľ to môže všetko vedieť? Skrslo jej v hlave a ona si nevedela dať odpoveď na otázku. Snažila sa spomenúť si, ale nič. Akoby bolo všetko zablokované. Možno to bolo aj tým, že teraz nebola v kľude a nemohla sa sústrediť. Zakaždým, keď si spomenula, bola buď nazlostená, alebo v pohode. A to teraz nebola ani jedna možnosť. Bola rozrušená. Nielen z toho, že Amir ju viedol tak pevne a presne vedel kedy zahnúť, ale aj z jeho opätovného dotyku. Keby ma pobozkal, bolo by to rovnaké ako keď ma bozkával Adrian? Myšlienka, ktorá ju tak prekvapila, ju natoľko ohromila, že nestihla reagovať na rýchle strhnutie Amirom do náruče a na chvíľu si šokovane oprela hlavu o jeho hruď. Prečo pri Adrianovi som si taká neistá? Prečo necítim pri ňom také teplo, ako teraz? Čo je s Adrianom? Je taký milý, ale nie som si ním istá. Je taký pevný a ja mám z neho čiastočne strach. Dostali sa suchozemci v poriadku na Thanatos? Musím kontaktovať Cassiana! myšlienkové pochody na ňu útočili ako šípy vystrelené z luku a ona sa im nedokázala brániť. Spomienky! Potrebujem spomienky!
A vtedy to na chvíľu prišlo. Záblesk, ktorý jej prehral pár ukážok z jej predchádzajceho života, ktorý tu viedla.
-Nenávidím ťa!- videla svoje pery ako šepkajú tieto slová plné nenávisti. Ale komu ich povedala?
-Pomôž mi! Leffay, musíš mi pomôcť.- šepkala do telefónu, no nikto sa jej neozýval.
-Dovolali ste sa do odkazovej schránky Leffaya Nera D´Boa, prosím zanechajte odkaz.- Bolo to predtým, než ho prosila o pomoc, alebo to hovorila do odkazovky?
-Tabitha, ste v nebezpečí.- Prečo? PREČO?! Prečo bola v nebezpečí? A od koho jej hrozilo? Priveľa otázok.
-Musím zachrániť Lorien, to mu len tak neprejde! Prisahám že až prídem, tak ho zabijem. Sľubujem ti to...- žiaľ posledná spomienka skončila skôr než stihli jej pery vysloviť meno človeka, ktorý bol pre jej planétu nebezpečný.
Všetko sa udialo v zlomku sekundy a ona naraz ocitla. Neuvedomujúc čo robí chvíľu prudko dýchala a cítila ako jej hučí v hlave. Akoby tam bol vodopád a ona nepočula čo sa vôkol nich deje. Až po chvíli z diaľky k nej doľahol Amirov hlas.*Ach, pre..prepáčte.*vykoktala zo seba a pozrela mu do očí. Dúfajúc, že si nič nevšimol, mu na jeho slová povedala.*To nič, amien, vo vašej náruči je radosť byť.* Slová plynuli z jej pier potichu a ona veľmi dúfala, že svojim stavom nepokazila túto, pre ňu magickú, chvíľu. Neboli to len sladké slová, ktorými chcela zastrieť to aká je rozrušená, ale rozrušenosť ju primela vysloviť to, čo by mu nikdy nepovedala. Keď budeme mimo paláca, všetko zistím! zaumienila si zaťato a bola rozhodnutá všetko z Amira vytiahnuť. Všetko, čo sa bude dať.*

*Mal pravdu. Aj jej sa tam páčilo už teraz, minimálne tá chvíľa keď si tak pokojne ležala v jeho spoločnosti a mohla sa pozerať do jeho vysmiatej tváre.* aj mne sa tu teraz páči* odvetila s úsmevom, prstami mu prešla po líci a odhrnula pramienky vlasov z tváre. Mával ich tak často, možno pre jazvu, no jej na tom nezáležalo. Rada sa mu dívala na tvár, bol to jej anjel v tele čerta. Úsmev sa jej prehĺbil, keď si spomenula čo vystrájala keď sa prvý raz stretli. Červené vlasy. Všetko pre farbu vlasov, ktorá ako mala možnosť spoznať nebola vôbec rozhodujúca. Všimla si, že sa na krátku chvíľu zamyslel. Nečakala ani dlho a ozval sa s otázkou, ktorá nebola úplne jasná* ak to bude v mojich silách *odvetila so záujmom. Nebola si istá čo by chcel aby urobila, no vedela že nech to bude čokoľvek, pokúsi sa* ...čo by si chcel?

* Ako jej má celú vec predostrieť tak, aby ju nevyplašil? Aby nemala pocit, že z jeho strany ide len o zvrátenú zvedavosť? Tieto a podobné myšlienky spôsobili, že sa mu čelo stiahlo do línie jemných vrások a výraz v očiach zneistel. Odrazu sa posadil na posteli, pretože na to, čo chcel Lexie povedať potreboval väčšiu istotu, ktorú v ležiacej polohe necítil. Hľadel však priamo na ňu a pohľadom neuhýbal čo ako ťažko sa mu začínalo.* Nechcem, aby si si myslela, že ťa o to žiadam len preto lebo som nikdy predtým niečo podobné nevidel, ale rád by som sa na teba pozrel ako na Lorienku.* odmlčal sa v neistote či ho Lexie správne pochopila. Nechal jej teda priestor, aby v duchu zvážila to o čo ju prosí. Sám bol rozhodnutý povedať jej o tej časti svojho ja, o ktorej si myslel, že ju v sebe už dávno umlčal no tu sa prejavila celkom nevhodne.*

Amir La Narso





*Možno len skutočnosť, že mal Szaniinu tvár tak blízko svojej, mohol jej vidieť do očí, pretože mal sám obavy z toho či v tóne jeho hlasu nepostrehla záblesk skutočných citov mu na krátku chvíľu ukázal jej rozrušený výraz. Akoby ju niečo vytrhlo z prítomnosti a zaviedlo na celkom iné miesto. No Szaniine slová ho nenechali na pochybách, že sa mu s tým nechce zdôveriť. Možno neskôr... Usmial sa akoby si nič nevšimol iba reagoval na jej odpoveď.* Potom dúfam, že sa cestou budeme musieť vyhnúť ešte mnohým sluhom, pretože mne to prináša rovnaké potešenie.* vložil do tónu hlasu náznak flirtu vedomý si toho ako nebezpečne blízko sa ocitol hranice, ktorú si stanovil vo vzťahu s princeznou. Už len to, že sa spolu stretávali jej mohlo značne poškodiť povesť no teraz tu hrozil konflikt s mužmi, ktorým na Szaniinej pozornosti taktiež veľmi záležalo. Ibaže každému z iného dôvodu. Mal by sa jej zdôveriť so svojimi obavami? Nespôsobí jej tým ešte väčší zmätok?* Už sme skoro tam.* dodal pokojne bez zmeny výrazu na tvári, pretože jednou z výhod, ktoré nezriedka sám ocenil bolo chladné sebaovládanie v momentoch kedy by ostatní nevedeli nájsť cestu so zamotanej situácie. Doviedol Szaniu do jedného z mnohých výklenkov, ktoré sa rozprestierali pred vstupom na vnútornú terasu. Medzi vysokým stĺporadím sa vinul prechod k fontáne, menšej napodobenine tej pred palácom. Tajný východ, stačilo sa len dotknúť tých správnych výstupkov a cesta za brány podmorského mesta bola otvorená. Prekročil nízky okraj lazuritom potiahnutého múrika tak, že sa po kolená ocitol vo vode a natiahol k Szanii ruku. Práve na nej bolo najlepšie vidieť ako sa mu pokožka po styku s vodou začína meniť a nadobúda ebenový nádych s lesklosťou drobných šupiniek.*

*Toto bolo v jej silách, teda aspoň toho bola schopná fyzicky. No Bryan nemohol ani len tušiť, čo od nej žiadal. Chcel ju vidieť ako skutočnú lorienčanku, modrú, schopnú dýchať pod vodou a vďaka drobným plutvičkám plávať oveľa rýchlejšie než dokázal on. Fyzicky mohla, no len pri vyslovení jeho žiadosti sa zachvela. Od mala sa kúpala len v studenej vode, kedy sa jej telo nebolo schopné premeniť do inej formy, nechcela sa dívať na svoje modré telo. A teraz ho mala ukázať Bryanovi. Iba ho tým vydesí, veď ju samú desilo.* To...* odrazu nedokázala len tak nehybne ležať. Sama sa posadila, no nedokázala ani obsedieť. Zošuchla sa z postele, nevediac čo urobiť. Už nikdy sa na ňu nebude dívať tak, ako sa díval doteraz. Ten pohľad všetko zmení. Kým bola zavretá s ostatnými dievčatami, videla rôzne premeny, rôzne rasy. Bola ich tam celá kopa, niektoré sa ani na ľudskú bytosť nepodobali, boli aj také formy premeny, iné rasy boli v premenenej forme nádherné, no to nebol jej prípad. Ich modrá pokožka nebola fascinujúca, ako ju malo dievča spávajúce len kúsok od jej postele. Bola to len modrá šupinatá pokožka, nič viac. Tak prečo to chcel vidieť?* nie je to pekný pohľad* povedala napokon, uprúc pohľad k oknu. Teraz keď stála na nohách, nezdalo sa jej ani to pohodlné, iba čo sa viac chvela. Napriek tomu že cítila hanbu za to, načo sa mení, nechcela sa Bryana dotknúť. Vždy obdivovala s akou trpezlivosťou k nej pristupuje, ako nenalieha, necháva ju objavovať ich svet, dáva jej lásku a robí ju šťastnú. Vždy dúfala že aj ona mu bude môcť ukázať niečo nové a spraviť ho šťastným. Teraz bol v jej svete, ktorý sama síce nepoznala, no vždy v nej niekde driemal. Mohla mu pomôcť spoznať ich svet a tak ho priblížiť aj sebe. Vedela že raz ju aj tak uvidí ako Loriančanku, možno bolo len lepšie že sú sami.
Napokon sa rozhodla. Nemohla sa skrývať večne. Aj tak mu to tajila až pridlho, keby nabrala odvahu na lodi, bolo by všetko o toľko jednoduchšie. No neurobila to a bol na to najvyšší čas. Bez jediného slovka na vysvetlenie prešla k bielym dverám, nechajúc Bryana na čas samého. Kúpeľňa bola ešte väčšia než si na ňu spomínala zo zábleskov spomienok. Loriančania nemali vane ako boli na lodi či v svete mimo Lorienu. Voda bola ich súčasťou, tak ako mala patriť aj k Lexie. Takmer celú plochu kúpeľne tvorila „vaňa“, alebo menší bazénik, ktorý bol hlboký možno aj tri metre, aby si Lorienčania mohli spríjemňovať aj pobyt v dome, ak už nešli plávať do jazera. Musela sa pár krát nadýchnuť, až potom namočila ruku, ešte ľudskej farby, do príjemne teplej vody. Zvieralo jej hrdlo keď sledovala ako sa jej pokožka mení, bolo čoraz modrejšia, medzi prstami sa tvorili drobné plutvičky...Prudko ruku vytiahla a utrela. Počkala kým nebude zase taká ako mala byť a pozrela k dverám. Nechcela cúvnuť. Už sa rozhodla. Pozrela na oblečenie, vediac, že ak si ho nechá, Bryan uvidí akurát jej ruky a tvár. No najzvláštnejšia časť bola chrbát a brucho. Šupiny rôznych odtieňom vytvárali všakovaké tvary, aspoň to mohlo niekoho napadnúť pri prvom pohľade. Vyzula si preto topánočky, pretiahla si tričko cez hlavu a vyzliekla nohavice, zostanúc stáť na podlahe bosými nohami len v spodnom prádle. Dokonca aj takto oblečená by sa hanbila menej než v koži Loriančanky. Rozpustila si vlasy aby zakryla nespočetné množstvo jazvičiek a jazviev na doráňanom chrbte a omotala si okolo seba uterák. vrátila sa za Bryanom s roztrieštenými pocitmi a myšlienkami* mala som ti to povedať už dávno na lodi...* hovorila potichu, keď k nemu naťahovala mierne trasúcu sa ruku.* ...nechcela som ti klamať...* pomaly ho ťahala do kúpeľne, zastaviac pred vodou.* musíš sa ponoriť do vody, budem ťa držať za ruku aby si mohol dýchať...* nebola si ani len istá či hovorí k veci, alebo netára dve na tri. No nežila tu, jej telo sa takmer ihneď na súši premenilo do ľudskej podoby. Ak ju chcel vidieť ako loriančanku, museli byť vo vode* toto oblečenie ti nasiakne vodou...no v skrini potom nájdeš také v ktorom môžeš ísť aj do vody...* rozprávala už úplne mimo témy, len aby nemusela myslieť na to čo ju čaká. Dívala sa na priezračnú vodu a len ťažko ovládala svoje zajačie úmysly. Preglgla, otočila sa späť k nemu a natiahla ruky k jeho košeli. S hlavou, ktorá bola prázdna akoby sa ňou prehnal hurikán mu začala rozopínať gombičky, nedívajúc sa mu do očí. Vždy keď si prezliekal košeľu v jej blízkosti, slušne odvrátila zrak, no teraz nad tým nepremýšľala. Možno ju už po tomto zážitku ani nebude chcieť vidieť. Možno je to ich posledný rozhovor. Nie...v duchu sa upokojovala, Bryan taký nebol. Napriek všetkým zlým spomienkam na výsmech, poznámky k jej osobe a bikty ktoré dostala, protipólom bol Bryan, svetlý bod jej života. On ju preto nezavrhne, musela tomu veriť. Dôverovala mu doteraz, nemohla to zmeniť. Po poslednej gombičke sa jej naskytol prvý pohľad na jeho obnaženú hruď. Nikdy nevidela muža bez oblečenia ani na obrázku a aj keď sa naskytlo viacero možností, vždy sa otočila inam. Teraz však očami prešla po Bryanovom tele, po lákavo opálenej pokožke. Opatrne, akoby jej ruky boli pierka sa ho dotkla, najprv len prstami, hanblivo a nenápadne, no potom vystrela dlaň a dotkla sa hladkej pokožky. Skúmavo po nej prechádzala, rozmýšľajúc nad tým, čo asi teraz cíti. Napokon ustúpila, pozrúc na nohavice. Tých sa nedotkla. Na jednej strane bola zvedavá, no hanblivosť ešte stále víťazila* budeš ich mať mokré* podotkla, otočiac sa mu chrbtom. Opatrne si sadla na kraj „vane“, namočiac už do nej nohy. Cítila ako sa mení, preto len zhodila uterák a zošuchla sa do vody takmer celá. Trčal jej len krk a hlava s pravou rukou. Tú k nemu natiahla, opierajúc sa telom o bok vane, takže jej telo ešte vidieť nemohol, chcela počkať kým bude vo vode aj on, aby sa mohli ponoriť*

*Nedokzála momentálne všímať si a reagovať na Amirove reči. Iba sa na neho nervóznejšie usmiala a šla s ním tam kam ju viedol. Zadnú časť domu vôbec nespoznávala a nevedela kam ju to vedie. No keď videla ako vstúpil do vody, okamžite si všimla ako jeho jemná pokožka sa mení na pokožku šupinatú s farebným odtieňom iným než u suchozemcov. Bolo to pre ňu stále zvláštne a naďalej sa hanbila, keď mala pred niekým ukázať ako sa mení. Veď tri roky žila na súši a netušila, že niekde je toto normálny jav. Chvíľku zaváhala a potom ruku, ktorá začínala sa pomaly po kúskoch premieňať, chytila. Nohou prekročila múrik a rovnako ako on vstúpila do vody. Hanbila sa. Ó, áno, hanbila sa a poriadne. na jej lícach si mohol všimnúť odtieň červenej farby, ktorý dokazoval aká je nesvoja a so sklopeným pohľadom hľadela na hladinu, ktorá im obmývala nohy. Na pokožke cítila ako sa tiež začína premieňať a pozrela na ich ruky. Zatiaľ čo jeho ruka sa premieňala do hnedasta, jej zase do fialova. Miestami jej šupiny, ako si už dávno stihla všimnúť, chytali nádych tyrkysova, ale väčšina z nich bola fialových.*Prepáčte, amien, hanbím sa.*šepla šokovane, že to z nej vypadlo a s očami plnými hrôzy na neho pozrela. Ako to dokázala zo seba vytisnúť??? Akonáhle si uvedomila, že to z nej vypadlo, sklonila opäť pohľad k hladine a z hlboka sa nadýchla. Hlavne zachovaj pokoj a nepodliehaj panike. Už si sa raz pred ľuďmi premenila a nebolelo to. Áno, premenila sa, ibaže vtedy si to tak bolestne neuvedomovala ako teraz.*

Amir la Narso





* Podišiel k Szanii bližšie a pod bradu jej podložil zohnutý ukazovák, aby ju prinútil pozrieť sa mu do očí. * Hanbíte sa predo mnou? * ozval sa takmer neveriacky, keď jej tmavými očami hladkal črty tváre. * Farba vašej pokožky je medzi Loriankami to najkrajšie, čo som kedy videl a verte mi... doma mám viac manželiek než ktorýkoľvek iný šľachtic, aby som to vedel posúdiť.* zažartoval spola pobavene spola vážne. Bolo všeobecne známe koľko má doma žien a že mnohé z nich sú ešte deťmi avšak len málokto mimo jeho paláca už bol oboznámený s tým aký je jeho skutočný vzťah ku každej z jeho amathí, manželiek.* To ja sa hanbím pred vami, lebo od vás nemôžem odtrhnúť oči...* chytil Szaniine ruky do svojich a pomaly ju ťahal do hlbšej vody až kým im obom nesiahla vyše pása. Vtedy sa už aj jeho tvár premenila tak, že na jemných ligotavých šupinkách okolo očí a úst sa mu vytvoril vo svetle viditeľný jemný vzor, ktorý mal každý Lorien jedinečný ako odtlačok prsta. Iba na ľavej strane jeho tváre sa mu šupiny dokonale nevytvorili, pretože mu pokožku hyzdila stará jazva. Vynikala na čiernych šupinách ako rozorvaná, zle zacelená priepasť.* Takže...* usmial sa zmeniac tému, aby princeznú priviedol na iné myšlienky.* ...ešte stále sa tak rada pretekáte v rýchlosti? Sanatrinské pláne sú na to najvhodnejšie a porazený splní víťazovi jedno želanie.* teraz si ju už doberal, ale v tóne hlasu mu znela výzva, ktorá sa nedala len tak prehliadnuť.*

*Jeho blízkosť ju ešte viacej rozrušila a nemohla zabrániť tomu, aby sa jej spodná pera zatriasla. Zatajila dych, počúvajúc a hľadiac na neho čo robí a ako veci hovorí. Bože, áno!!!!, hanbím sa a strašne! chcela povedať, ale nemohla! Nepomohla však ani jeho veselá poznámka ako sa snažil zažartovať. Nie, nemôže. Snažila sa s ním urobiť krok, ale nemohla. Akoby zapustila korene. Aj tak sa premieňala a mohla tomu zabrániť iba tak, že by vyšla z vody, ale nemohla ani dnu, ani von.*Ja...* vysúkala zo seba, keď ju prekvapil tou vetou. To ja sa hanbím pred vami, lebo od váš nemôžem odtrhnúť oči... Šokovane na neho hľadela a ani si neuvedomila a urobila k nemu krok. A ďalší, až si neuvedomila a stáli po pás vo vode.* Vyzeráte krásne Amir* zašepkala šokovane a priložila mu končeky prstov na obe líca. Vtedy jej padol pohľad na jej ruky, ktoré boli celé pokryté fialovými šupinami a leskli sa do tyrkysovej zelenej farby. Šokovane si obzrela ruky. Neuvedomila si ani, že už aj tvár má pokrytú šupinami a prekvapene sa pozrela do Amirových očí. V očiach mala nepovedanú otázku. Jej zásada bola vždy, že sa nepozerala na svoju pokožku kým nebola normálna. Ale teraz, keď videla Amira, jej to prišlo úplne normálne.* Bojovnosť je moje druhé ja, to viete, ale asi neviem o akých pretekoch je reč.* priznala a opäť sa ho chytila za ruku. Akosi podvedome bojac sa, že nebude vedieť čo robiť.*