Domov kráľovskej rodiny Lanchestrovcov

* Usmial sa po Lexienom bozku, ktorý ho ešte stále príjemne hrial na perách a vyháňal z jeho mysle pochybnosti. Bol to zamyslený úsmev, pri ktorom sa mu kútiky úst krátko nadvihli a hneď zase klesli takže vyzeral akoby ho Lexiena spontánnosť na jednej strane prekvapila a tak isto aj potešila ako muža nezvyknutého na prejav ženskej nehy. Mal síce sestru, ktorú miloval, ale láska k Lexie bola celkom iná a nedala sa s tou prvou porovnávať. Každou minútou pre neho znamenala stále viac, to plaché dievčatko majúce strach z vlastnej prirodzenosti až mal chuť pýtať sa prečo. Prečo jej bol niekto schopný natoľko ublížiť na tele aj na duši, keď sama mala v sebe dosť lásky, aby milovala aj takého človeka akým bol on. Získal si jej dôveru, ale to ešte nezmazalo jeho minulosť, ktorá ho strašila v snoch. Bol predsa vojak a brať životy bola jeho práca, čo ako chladne a bezcitne to znie.* Chcem, aby si mi ukázala všetko, čo tu miluješ, vidieť ťa znovu ako Lorienku, pretože si nádherná.* Musela predsa pochopiť, že voči jej pôvodu nemá nijaké predsudky a hodlala jej to dávať najavo tak často, kým si sama neuvedomí, že má pravdu.* Spomenula si si ešte na niečo, zo svojej minulosti? Toto mesto, domy, ktoré tu sú...* pokračoval zvedavo a podvedome sa rozhliadol okolo seba akoby sa snažil nájsť dobre ukrytý záchytný bod. Človek sa predsa vracia k šťastným spomienkam a nachádza v nich útechu, ale Lexie nebolo dopriate ani to. Zo všetkého najviac chcel, aby tu našla chýbajúci kúsok skladačky svojho života.*

*V ten deň kedy sa mal so Szaniou stretnúť mu to akosi nevyšlo. Súrne sa musel vrátiť do ich sídla a čakal ich ťažký import posledných dievčat, ktoré museli poslať preč. Malo to predstavovať poslednú akciu na dlhší čas tohto typu, ibaže nikto netušil, že sa tak nešťastne zraní.obyčajný pád a ťažko vykĺbené rameno, pričom ani ten hlúpy felčiar mu ho nenapravil! Musel požiadať o to päť chlapov, ktorí ho držali a ťahali. Avšak tá bolesť, ktorá potom nálsedovala bola jeho utrpením! Nemohol sa predsa takýto postaviť pred ňu! Keby sa niečo udialo, ako by ju ubránil? Sotva by mu stačila aj klasická beretta, ktorú nosieval vždy pri sebe. Aj keď najlepší bol v boji, pištoľ pri sebe nosiť musel. Preto sa rozhodol na istý čas sa odmlčať. Horšie však bolo, že nemohol jej ani odkaz poslať. Nie to jej poslať niekoho namiesto seba. Bolo to príliš veľké riziko, ktorému sa podrobiť radšej nechcel. Nechával ju sledovať a vedel, že je vo viac-menej dobrých rukách. Veľa času trávila s La Narsom, čo nebola moc veľká výhra, ale podľa jeho známostí ako jeden z mála nespolupracoval s Adrianom. Netušil či sa ten chlapík v niečom predsa len vezie, ale keďže nezavadzal ani jemu, bol mu v podstate ukradnutým. Až nato, že vyhľadával Szaniinu spoločnosť ako nejaký zamilovaný hlupáčik. Jemu samotnému sa to nejak extra nepozdávalo, hlavne kvôli jeho povesti- však doma mal celý hárem začínajúc od detí. Chlípnik jeden! Ibaže keby mala Szania tráviť všetok čas radšej s Adrianom, tak to by ani neprežil a aj zranený by mu ju vytrhol priamo spod rúk. V deň kedy organizovala spoločnú baštu s všetkými vysoko postavenými členmi vládnucích rodín, bol už fit- rameno nebolelo a znieslo by aj menší súboj- sa rozhodol ju sledovať sám. Pokiaľ bola v dome, všetko bolo nebadané a pomohli mu nato iba malé kamery, ktoré noc pred hostinou dal nainštalovať. Pre jeho radosť išlo všetko tak ako malo byť. Szania sa slušne venovala hosťom, aj keď sám poznal aká bola nervózna. Typickým znakom bolo, že si šúchala zápästia o šaty a pohľad často uprierala von smerom k záhradám. Vždy keď ju takto videl sa musel pousmiať. Moc dobre vedel ako ju všetko toto hnevá a hlavne nudí. Nevyzerala však ako človek, ktorý by si spomenul. Dokonca aj k tým najväčším pľuhavcom sa správala príjemne, aj keď na tom úsmeve sa mu niečo nepozdávalo. Myšlienky ohľadne pravosti jej úsmevu však zahnal do úzadia okamžite, keď zbadal, že do sály prišiel La Narso. Dnes si doviedol aj chutnú manželku. Bol to aj pre neho šok, nielen pre ľudí, ktorí boli v sále. Predsa La Narso NIKDY nevodil svoje ženy von z háremu! Tak prečo zrazu? Vedel však, že nie je jediný čo kladie všetky tieto otázky. Akonáhle nastala táto situácia, všímal si všetky reakcie a mimiku zúčastnených. Nečakal by, že Szania sa vie tak skvele ovládať a dokáže s takou úctou prijať niekoho neznámeho. Bol prekvapený, no sám netušil či sa tomu teší, alebo by ho to malo znervózňovať. Zubami si zahryzol do pery. Podľa správania Szanie si myslel, že sa zaľúbila, ale potom ako toto dokázala??? Sám sa nevedel ovládať a keby sa ocitol v jej spoločnosti s mužom, ktorého by milovala, asi by nedokázal zakryť pocity. No, pravdepodobne som sa mi to iba zdalo pomyslel si a akonáhle zbadal, že Szania s La Narsom odchádzajú do záhrad potichu zahrešil. Tam ich nemohol pozorovať z pohodlia kresla. Do záhrad nedali žiadne kamery, ke´dže by to bolo zbytočné. Čo najrýchlejšou cestou sa dostavil do záhrad a z bezpečnej diaľky dvojicu sledoval. Sprvu netušil, že nie je jediný, kto ich má pod dozorom. Keď však videl ako sa Szania túli a bozkáva s Amirom pocítil závisť a miernu zlosť. Škoda, že som sa nemýlil pomyslel si trpko a vtedy sa chcel pobrať preč. Nechcel vidieť k čomu by to mohlo ďalej zájsť, keď si na náprtivej strane všimol pohyb. Netušil kto je to. Siluetu videl iba v obrysoch a navyše v celých záhradách bolo dosť tmavo. Preto ešte pobudol, pre prípad, že by Szanii niečo hrozilo. S trpkým výrazom trpiteľa teda striedavo sledoval Szaniu s La Narsom a tieň, ktorý rovnako ako on vyčkával. Netušil však načo. Jeho pohľad však na dlhšiu dobu spočinul pri Szanii, keď videl ako dáva svoju perlu La Narsovi. NIE!!! NIE!!! NIE!!! Chcelo sa mu kričať a vybehnúť, aby jej ju vytrhol z rúk! Takto vedel, že akúkoľvek nádej, ktorú kedy mal týmto gestom plne stratil. Jej srdce patrilo teda jemu. táto skutočnosť by ho bola v tom momente zničila, keby tieň nakoniec nevystúpil z tieňa.* Adrian.* sykol potichu a okamžite sa rozhodol čo najprv presunúť k Szanii. Situáciu zvážil tak, že musí čo najrýchlejšie konať. Aj keď vedel, že svojou prítomnosťou najskôr ešte všetko zhorší. Tak rýchlo ako sa tam zjavil Adrian, sa aj on ukázal a postavil sa poblízku Szanie. S nenávistným pohľadom upretým do Adiranových očí sa napokon otočil k Szanii a keď sa nakoniec pozrel na ňu, jeho pohľad znežnel a on sa jej hlboko uklonil.* Princezná Szania. Tvoj verný služobník.* Načo by sa obťažoval s vykaním? Nikdy si nevykali a preto nato nevidel ani ten najmenší dôvod. Potom sa narovnal a venoval jej rýchly úsmev. Pohľad mu na okamih skĺzol na jej ruku spojenú s La Narsovou. Presunul pohľad na muža s jazvou a s menším podozrievavým prižmúrením očí mu hlavou jemne kývol na pozdrav. Nakoniec sa však otočil k Adrianovi a s rukami voľne zvesenými pri tele sa opäť nenávistne zahľadel na Adriana s jemne pozdvihnutým obočím, akoby s otázkou typu Tak sa konečne vycucni čo chceš, pijavica .

*Tak moc sa bála, že nakoniec odmietne jej perlu. Jej všetko, ktoré mu zároveň mohla dať. Zlomilo by jej srdce keby videla ako perla klesá na dno hlbín, kde spia tie najväčšie a najdravšie tvory. Cítila by sa akoby jej zahodil celé srdce. A predsa ju prijal. Sledovala ako sa perami dotkol jej hladkého povrchu a cítila ako v nej stúpa šťastie a dojatie. Ani ju však čiastočne neprekvapilo, že začula prasknutie vetvičky. Už si začínala zvykať, že vždy všetko krásne musí byť prerušené. S tichým povzdychnutím od neho na krok ustúpila, ale potešilo ju, že jej ruku nepúšťal. Venovala Amirovi pohľad a potom s azahľadela smerom k miestu odkiaľ vyšiel zvuk.* Adrian.* oslovila ho na pozdrav s nepríjemným tušením v žalúdku. Nechcela aby niečo takéto videl a hlavne nechcela aby sa toho musel zúčastniť Amir. Chvíľu ju však táto situácia dostala do rozpakov. Nemala by pustiť Amira? Adrian bol a je predsa stále oficiálne jej snúbencom. Ibaže aj tak mala v pláne porozprávať sa s ním o prípadnom zrušení ich spojenia. Aj keď v prvý deň kedy prišla sa k nej správal milo a dokonca okúsila ako chutia jeho bozky. Ale odvtedy sa jej vyhýbal a ona si začínala spomínať. Síce jediné čo vedela, bolo že by sa ho asi mala báť, ale prečo? Mala pocit, že to ostane navždy v hlbinách, pokiaľ niekto milý jej nepomôže.* Zablúdil si?* opýtala sa ho, pričom nie schválne použila sarkastický tón hlasu. Našťastie však ju vyrušil z napätia ďalší zvuk. Avšak vtedy sa potešila. tá tvár, ktorú čakala tak dlho. Ten priateľský úsmev, ktorý mohol patriť iba jemu, sa zjavil priamo po jej druhom boku.* Leffay?* zašepkala s jemným otáznikom na perách. V momente, keď sa muž o hlavu vyšší od nej otočil tvárou k nej, takmer sa mu vrhla okolo krku od radosti. Avšak nakoniec udržala všetky emócie na uzde a jediné načo sa zmohla bol široký zubatý úsmev a riadny výdych, ktorý jej akoby dodal chvíľkový pokoj, ktorý stratila.* Konečne!* šepla potichu. Mali si toho tak veľa povedať. Tušila, že dnešný večer bude mať viacej zvratov.*

*Akoby sa karta obrátila, Lexie cítila, že teraz je Bryan ten, kto potrebuje rozveseliť. Doteraz sa staral on o ňu, no ona netušila ako povzbudiť jeho. Možno by stačilo zamestnať jeho myseľ, spraviť niečo bláznivé čo ho prinúti smiať sa. Snažila sa rozpamätať na tú šťastnú časť svojho detstva, čo videla, čo robila, no nič také jej hlava nechcela ukázať. Zato sa jej snívalo o jednom dome. Obrovskom dome bielej farby, s množstvom okien v rovnakých bielych rámoch. Pamätala si na vysoké schodisko v hale, plno kvetov a vôňu niečoho, čo nevedela presne špecifikovať ani pomenovať.* spomenula som si len na dom, sníva sa mi o ňom, no nikde som ho tu nevidela* odvetila na jeho otázku ohľadom spomienok, inak jej to mesto prišlo cudzie. Za tie roky sa mohlo zmeniť, na pár detailov si spomínala, ako sa tade naháňala, no boli to len záblesky, ktoré k ničomu neviedli* myslím, že v tom dome býva moja rodina* ako čudne jej prišlo vysloviť to. Rodina. Nikdy význam toho slova nepoznala naozaj, aj keď vychovávateľka ich stále označovala ako jednu veľkú rodinu. V jej slovách však bolo niečo zvrátené, nesprávali sa ako rodina.* je v ňom aj jeden chlapec, možno mám brata...* jemne sa usmiala, vyskočila na nohy a natiahla k nemu rúčku.*

*Aj keď to na sebe nedal poznať, bol prekvapený. Prekvapený, že zostali pri sebe a riskovali narušenie večera, akoby sa to nedalo vyriešiť v súkromí a nie na nejakej bláznivej akcii s toľkými svedkami. Ani Szania si zjavne neuvedomovala následky svojich činov, naozaj chcela aby sa z milovanej princezničky ktorú ospevovalo celé mesto stal terč narážok, ako sa zmenila a aj napriek faktu že je stále zasnúbená, sa pokojne oddáva radostiam s mužom, ako je Amir? Síce tomu neveril, no hovorilo sa že srdcu sa rozkázať nedá. Možno, no nie v ich postaveniach. Naozaj bola taká naivná a myslela si, že ľud jej bude dôverovať ak sa začne ukazovať s mužom, ktorému sa všetci stránili? Že ľud bude súhlasiť s tým, aby bola s mužom s toľkými ženami? Ona? Princezná? Ako si to vlastne predstavovala? Stane sa x-tou ženou nejakého šľachtica? Už len tá predstava bola smiešna a bol si istý, že nielen jemu.* Nevedel som že hľadáte novú manželku. Onedlho si z tých periel budete môcť spraviť perlový náhrdelník...* poznamenal smerom k Amirovi, len čo dokráčal k nim. Ak teda nechceli tajiť pravdu, budiž, nebude ignorovať ani on ich spojené ruky a perlu. Príchod Leffaya odignoroval, no pochyboval, že on si tieto fakty nevšimol. Určite ho to žralo. Ďalší muž ktorý sa okolo Szanie motal. Takmer sa v duchu uškrnul.* nie som si istý či blúdim práve ja* odvetil na Szaiin sarkazmus. Odpustil by si to, aspoň na takomto mieste, no on nebol ten čo by sa mal za seba hanbiť. O jeho románikoch sa nevedelo, v tomto bol nanajvýš diskrétny, zato ona sa pokojne pretráčala s mužom akým bol Amir a ešte chcela byť sarkastická k jeho príchodu. Zjavne ju svet hore poriadne zmenil a časť jej morálneho ja utrpela.* myslím, že nás asi čaká rozhovor, no toto nie je najvhodnejšie miesto* tieto slová smeroval k Szanii, pretože sa skutočne nemienil vŕtvať v jej romániku s Amirom na tomto mieste. Aj tak mal na srdci niečo iné. Odvrátil pohľad na Amira a zvyšok slov adresoval práve jemu* Práve som dohovoril s pár šľachticmi, potreboval by som s vami hovoriť obchodne v súkromí...*nebola to lož, skutočne mal s Amirom hovoriť aj predtým než videl toto, len sa s tým pôvodne nemienil ponáhľať. No situácia sa zmenila...*

Amir la Narso




* Zakryl podozrievavosť spôsobným úsmevom, pri ktorom jeho tvár nadobudla bezvýraznosť a pohltila nespokojnosť v pohľade. Toto hromadné stretnutie nemohla byť náhoda. Ak nie obaja, potom aspoň jeden z mužov musel ich dvoch sledovať a vybrať si tú najvhodnejšiu chvíľu kedy vykročiť z tieňa.
Pozdravil Leffaya aj Adriana miernym úklonom hlavy ako šľachtic zvyknutý venovať druhým podobný druh zdvorilosti a nemyslieť ho pritom vážne. Aj keď Leffay mal isté jeho sympatie aspoň čo sa týkalo Szanie, pretože obaja s ňou mali len tie najlepšie úmysly no navzájom si ešte neverili dosť na to, aby začali spolupracovať v mene jej dobra a dobra samotného Lorienu. Ale to sa zaviazal v dohľadnom čase zmeniť.
Adrian bol iný prípad. Jeho poznámka o perlovom náhrdelníku ho pobavila dosť na to, aby sa to snažil potlačiť, a tak sa mu v očiach mihol zvláštny záblesk.
Mal pocit akoby sa okolo Szanie zhŕkli ako mravce na med a vo vzájomných slovných prestrelkách si ju prestali celkom všímať. Chcel ju od toho uchrániť a bol to práve Adrian, ktorý mu poskytol dostatočne vhodný dôvod na to, aby sa ich malá spoločnosť rozišla a poskytla Szanii východisko z nepríjemnej situácie.* V tom prípade vás nechcem nechať dlho čakať. Obchod je obchod nemám pravdu? .* ani on sa neubránil miernej irónií smerom na Adriana. Zodvihol si Szaniinu ruku k tvári a pobozkal ju na hánky prstov. Pohľadom spočinul na okamih v jej očiach a dúfal, že si z nich prečíta to, čo jej nemohol povedať nahlas.* Ospravedlňte ma prosím amitha, hoci nerád, ale musím vás nateraz opustiť.* Náhle obrátil tvár k Leffayovi a pokračoval adresujúc posledné slová k nemu.* Verím však, že vás nechávam v dobrej spoločnosti.* Naposledy ešte prešiel bruškom palca po Szaniinej ruke a neochotne ju pustil vykročiac za Adrianom.*

*Normálne ani nestíhala reagovať čo všetko sa tam zrazu udialo. Jeden hovoril o tom, druhý zase o onom. Akoby už nemala toho dosť! Sama premýšľala, že sa od nich s Leffayom odpojí, aby sa mohli porozprávať, preto prijala možnosť, že sa rozdelia. Nepozdávalo sa jej, že Adrian sa chce rozprávať s Amirom, ale nemohla nič robiť. Iba hrubo povedané držať hubu a krok. Pokorne prikývla a zavesila sa Leffayovi pod rameno. Ešte sa poobzerala vôkol nich a nepáčilo sa jej zrazu že v tomto vlhkom mieste je s niekým iným. Potiahla ho smerom k lavičkám, kde už vzduch taký vlhký nebol a usadila sa na jednu z nich. Šaty si uhladila a rukou mu naznačila nech sa usadí vedľa nej.* Sadni si ku mne, prosím.* povedala a naraz sa cítila trochu trápne. Akoby bola školáčka a práve mala pred maturou. Myseľ jej ešte stále utekala k mužovi, ktorý mal jej perlu. Očami akoby ho chvíľu hľadala niekde pomedzi rastliny, ibaže on tam už isto nebol. Nemyslela si, že by s Adrianom preberali akékoľvek pracovné záležitosti na mieste takom akým boli záhrady.* Neukázal si sa.* zašepkala s miernou výčitkou na konci a čakala čo jej Leffay povie. Potrebovala od neho tak veľa a on si kľudne zmizol a neposlal ani správu a ani sa o ňu nijako nepostaral! Jej najlepší priateľ!* Čakala som ťa a dokonca aj hľadala. Si jediný, kto mi môže objasniť veci v ktorých mám úplne chaos a ja som doteraz musela iba tápať! Tak mi už konečne povedať čo sa stalo!* Bála sa o neho! Čo si myslel, že zabudla nato že ho dala zavolať?! Ak by jej niečo také hlúpe povedal, postavila by sa a určite by ho vyfackala, lebo neraz nemohla spať a prechádzala sa bezcieľne po dome hľadajúc odpovede. Dokonca vyskúšala aj nejakú ľudovú liečiteľku, aby jej obnovila pamäť. Pomohla, ale nie úplne a to ju mrzelo. Lebo potrebovala vedieť čo najviac. Jej plán súril a čím ďalej bola tu, čím viacej videla Lorien, tým si lepšie uvedomovala aké by to bolo keby ľudí presťahovali sem. Síce jej to trochu prišlo ako poškodenie jej Lorienu, ale určite by vymysleli dôvod prečo by mali ľudia zakázané chodiť do vôd a loviť v nich. Týmto faktom si bola už plne istá. Ak sa podarí presvedčiť Lorienov, aby povrch planéty prepožičali ľuďom, určite si vydobije, aby jediné čo nemohli bolo vstupovať do vôd. Trebárs aj keby im mali natárať, že sú vysoko toxické! Tohto jazera, cez ktoré sa šlo do ich sveta, sa nedotknú nikdy!
Pohľad z neprítomnosti vrátila na Leffayovu tvár s neustálym očakávaním odpovedí na jej otázky. A ona ich mala naozaj veľa. Vedela, že všetko nestihnú, ale tie najdôležitejšie bude potrebovať zodpovedať. Aj keby to znamenalo, že sa už nebude venovať hosťom.*

*Sledoval dvoch mužov a Szaniu si nevšímal. Bol tam iba ako taký stĺp, ibaže on presne vedel načo tam bol. Keby sa jej malo niečo stať, bol by urobil všetko. Iba pre ňu. S tichými slovami od Amira mlčky prikývol a pobral sa za ňou na lavičku. Bolo to zvláštne, ako sa Amir k nemu zachoval, ale v tom momente bol taký napálený, že mu darovala perlu, že nedokázal sa na všetko dívať s rezervou a potrebným odstupom. Cítil sa ako ohrdnutý milenec, lebo vedel že nebude jeho a predsa sa jej ani nikdy nedotkol.
S napätím v žilách si sadol vedľa nej a hodnú chvíľu mlčal. Potreboval sa zbaviť napätia, ktoré mu cukalo svalmi. A aj tak bol moc rád, že je tu.* Som strašne rád, že žiješ, Szany.* šepol a naraz ju purdko stisol v macatom objatí. Bolo to presne také, akým sa obdarovávali ešte pred jej odchodom. Obyčajné, silné, priateľské objatie a radostné potľapkanie po pleci. Jeho najlepšia priateľka a láska v jedenom bola späť a on aj tak musel dobrovoľne nasilu oddialiť deň ichs tretnutia. No niekedy sa ináč konať nedalo a keďže mal to zranenie, všetko sa ešte viacej natiahlo. Ale ako si každý deň hovoril, bolo hlavné že princezná žije! Organizácie ruže Szanie mala znova novú silu a nádej, že raz sa im podarí všetko vrátiť do toho ako ich životy vyzerali pred smrťou kráľovskej rodiny. Princezná bez toho že by to vedela, bola celý čas pod drobnohľadom ľudí z onej povstaleckej organizácie. Niežeby to mysleli v zlom, ale potrebovala si byť istí, že je stále na ich strane. Čo vlastne teraz povedať nemohli, keďže jej pamäť bola zablokovaná. Ktovie, či skúšala už dať na spánky morské hviezdice, ktoré by jej zaspievala uspávanku a potom v snoch by sa ponorila do vlastných spomienok. A bola tu aj tá možnosť, že si spomenula a aj tak stála pri Adrianovi. Leffay by dal ruku do ohňa že to tak nie je. Poznal ju od malička, príliš dobre, aby mohol pochybovať o tom, či bude niekto ako ona držať s niekým ako je Adrian.*
Prepáč, prv som nemohol. Mal som zranenie a povinnosti. Určite už vieš, že ma tu považujú za povstalcu a grázla.* povedal a pritom pohodil plecami. Na jednej strane mu to bolo jedno, lebo on vedel aká je pravda a aj ľudia okolo neho. Iba obyčajní malomeštiaci si mysleli že za všetkým zlým čo sa kedy kde udialo na Loriene bol on.* Zaujímalo by ma čo si však ty o mne myslíš, Szany. Vieš, je to pre mňa naozaj moc dôležité. Chcem vedieť, či si aj ty názoru, že som obyčajným zlosynom?* Úprimne povedané, asi by ho to zničilo, keby povedala že áno. Predsa tie roky priateľstva odhodiť takto bokom? Jemu by to nedalo. On to jednoducho nevedel, nechcel a ani nemohol. Zamyslene spočínul pohľadom na jej hrudi, kde predtým bola malá fialová perlička.*

(( Do pekla dnes sa nenormálne mýlim, ospravedlňujem sa ))

*Potešilo ju jeho objatie, moc moc a pripomenulo jej to staré časy, na ktoré si matne spomínala. Jemne si zavoňala k nemu a uvedomila si, že aj nato si spomína. Bolo pekné zistiť, že predsa len nie je všetko stratené. Že nie všetky spomienky sú v ťahu, tak ako sa to na prvý pohľad zdalo.* A ja som rada, že si na teba spomínam.* zašepkala. Síce jej pomohol aj album s fotkami, ktoré mali spoločne zriadený a pri každej príležitosti si tam urobili ďalšiu fotku. Možno aj dnes by bolo super, keby si nejakú urobili. Predsa po takom dlhom čase, to je výnimočné stretnutie.* Nemáš tu so sebou fotoaparát?* zaškerila sa na neho a jemne do neho drgla plecom. Úsmev jej nezmizol z tváre ani keď začal hovoriť o vážnejších veciach. Počula o tom, ale aj tak neverila, že by niektorú zo spomenutých hlúpostí vyviedol. Vždy iba mykla plecami a vzdialila sa od človeka, ktorý niečo také hovoril. Nie raz to bolo jej vlastné služobníctvo. Vtedy si aj plne uvedomila, že bude dobré posielať ich na noc domov.* Leffay, ty si raz strašný somár, vieš to?!* zasmiala sa. Naraz sa nesprávala ani ako princezná, lež ako pubertiačka vo vývine.* Samozrejme že tomu neverím! Poznám ťa ako vlastné topánky, od detstva a viem, že na teba nič z toho čo sa hovorí nesedí.* Prv však než by mohol niečo povedať, sa rýchlo nadýchla a ešte pokračovala.* Aj keď som stratila pamäť je dosť vecí na ktoré som si spomenula.* Týmto sa jej podarilo sa presunúť k jadru jej otázok a preto sa postavila pred neho a urobila pár krokov hore-dolu.* Leff, musím sa ťa na niečo opýtať. Prečo som opustila tak narýchlo Lorien??? Pred kým som sa mala zachrániť???* Boli to jedny z tých najťažších otázok, ktoré ju napadli a na chvíľu váhala, či sa vôbec mala pýtať. Ale bolo veľmi dôležité vedieť prečo opustila svoj svet. Prečo riskovala útek niekam o kom boli vždy Lorieni presvedčení že im tam hrozí iba utrpenie a smrť??? Vari sa naraz stal Lorien nebezpečnejším než okolitý vesmír? PREČO?*

*Bol potešený že si Szania spomína na neho. Dokonca mu to v dannej chvíli prišlo veľmi za dobre. Na chvíľu aj zabudol čo ho trápilo a preto sa pri spomienke o fotoaparáte musel nahlas zasmiať. Vytiahol ruku na ktorej mal hodinky a na boku maličký otvor.* Ale varujem ťa, je to slabota. Fotka bude mať iba 3 GB. Nebude to bohviečo.* zasmial sa a ľutoval, že zo sebou nemal lepší fotoaparát. Pritiahol ju k sebe a s úsmevom od ucha k uchu ich samospúšť cvakla.* Potom tú fotku tam pridáme, dobre?* usmieval sa. Pravdpodobne to bude najhoršia fotka v ich albume, po stránke kvality. Ale aj tak sa tešil, že taká vec ju napadla. Opäť pod ňu pridajú nejaký vtipný komentár o dávnom stratení a následnom nájdení. Tak dlho ten album nevidel! Neskôr si ho od nej požičia, aby mal na čo zaspomínať.* Bože, ale si ma vydesila!* povedal, keď ho nazvala somárom. Na okamih sa zľakol, že povie niečo v tom slova zmysle že všetkému verí a bude mu čistiť žalúdok ako môže robiť také hlúposti. Samozrejme, keby nejaké robil, pravda. Hádam sto tonový kamienok mu spadol zo srdca a čudoval sa, že ten buchot nie je počuť. Všade však bol pokoj narušovaný veľmi vzdialeným ruchom zo sály.* Som rád, Szany. Moc rád, že mi veríš. Je toho tak veľa čo ti musím povedať a čo vedieť jednoducho musíš.* hovoril s nadšením, ktoré veľmi rýchlo pohaslo, ked videl jej reakciu a následné otázky. Takže ona si nespomína na tie najdôležitejšie veci docvaklo mu. Nebol si istý, či je to práve tá najlepšia chvíľa, aby jej povedal o tom, že jej snúbenec je Grázel s veľkým G. Zahryzol si do spodnej pery a zamyslel sa. Položila mu naozaj vážne otázky a nevedel ako jej ich povedať. A azda či vôbec o nich hovoriť.* Nuž, ja sám presne neviem čo sa stalo, že si odišla. Ale viem pred kým si sa mala chrániť.* hovoril pomaly a veľmi opatrne volil slová. On si iba myslel prečo asi odišla. Ibaže nikdy jeho potvrdenie nebolo potvrdené, ani vyvrátené. Mohla to byť iba fantázia a zhoda okolností, že v tom istom čase prišla na pravdu. Z hlboka sa nadýchol, pozrel jej do očí a povedal: *ADRIAN! To on bol tým pred kým si sa mala chrániť, Szany.* A pravda bola vonku. Teraz musel iba počkať na jej reakciu.*

*Smiala sa s ním a aj plakala. Spolu nadávali a aj vyvádzali lotroviny. To všetko boli spomienky, ktoré ju s týmto mužom spájali a ona vedela, že nech by sa dialo čokoľvek, on by jej podal pomocnú ruku. Nikdy by jej nepodrazil nohy. Dokonca aj v puberte ju kryl, či vzal vinu na seba. A nestalo sa to jediný krát. Preto, keď povedal to meno, vedela že hovorí čistú pravdu. Musela sa z prudka nadýchnuť. Vytreštené oči uprela na neho. To hádam nie! Chcelo sa jej vykríknuť, ale uvedomila si, že nemá dostatok kyslíka na taký úkon. Opäť sa pokúsila nadýchnuť, ale aj tak sa cítila akoby to bolo stále málo.* NIE!* vyrazila prudko zo seba. Nemohla povedať, že by cítila nejakú dôveru k tomu chlapovi, ale toto???? Prečo? Čo mu urobila? A čo urobil on, keď kvli nemu opustila Lorien so slovami nenávisti o tom ako ho zabije? Nedostatok kyslíka si začínal vyberať svoju daň. Cítila ako sa jej začína točiť hlava. Jej dych bol prudký a nahlas dychčala. Kyslík! Kyslík! Ale stále ho bolo málo. Poslednýkrát sa jej zatočila hlava a už len všade bola tma. Hnusná, ťaživá tma z ktorej sa nevedela dostať. Potrebovala svetlo. Kľudne aj svetlo na konci tunela. Vlastne nie! Hocičo len to nie! Nemohla umrieť! Teraz, keď to vedela, potrebovala žiť. Nielen pre Amira. Leffaya a Lorien. Ale aj pre pomstu. A potrebu napraviť všetko čo zameškala tromi rokmi mimo planétu. Ale až neskôr.*


Záznam z ranných správ
Princeznú Szaniu doniesli vo večer slávnostnej večere do jej izby. Pomoc privolal muž, ktorý sa nápadne podobal na hľadaného muža známeho ako Leffay Nero D´boa. Princezná iba zamdlela, pravdepodobne od vyčerpania, ale jej prebratie sa oddiaľuje. Akoby sa sama nechcela prebrať. Jediné čo ostáva je počkať, kedy otvorí oči.
Počet dní v bezvedomí- 2.

*Bol rád že unikol tejto ich romantickej trojke, pretože si sám veľmi dobre uvedomoval, ako k nim nepatrí. Mal iné zmýšlanie. Nebol uzavretý lorienčan, čo túžil po stálosti a stále rovnakým výhľadom na vodu. Áno, bola to ich prirodzenosť, no znamenalo to byť ako taký zadubenec čo nechce zložiť klapky z očí a otvoriť sa svetu. Dobre vedel, že je to črta jeho národa. Keby jeho otec kedysi nebol jeden z mála šťastlivcov čo boli aj na inej planéte, nikdy by sa do jeho historiek nemohol zamilovať. Do sveta tam vonku, ktorý mal tak veľa. Čo všetko by rád skúsil, no pre toto ich zaostalé myslenie nemohol?* Z vašej hraničnej časti územia sa k nám dostali zlé správy.* začal tlmeným hlasom, len čo sa dostali do jednej z miestností, určených pre odpočinok hostí. Usadil sa do obrovského kresla a podoprel ruku bradou* Zber je v ohrození pre živočícha ktorého iste poznáte ako Nagur. Vaši susedia nemajú potrebnú jednotku aby Nagura ulovili, preto táto povinnosť zjavne zostane na vás a vašich mužoch v meste* povinnosť bolo vhodné slovo. Bolo to síce rozhranie, no zviera smerovalo k tomu jeho a druhá časť nemala dostatočnú silu. Ani muž ako on by predsa nenechal umierať malé skupinky, ktorých boj by nebol nijak prospešný k zneškodneniu Nagura* našlo sa už niekoľko mŕtvych tiel, bolo by dobré postarať sa o to čo najrýchlejšie* jeho odchod by mu nahral do karát, on a Leffay mali v záujem jednu a tú istú vec, jeho zničenie. Nemohol dovoliť, aby sa spojili a preto mu nesmierne vyhovoval príchod Nagura*