Domov kráľovskej rodiny Lanchestrovcov

Amir la Narso




* Konečne si do dôsledkov domyslel prečo je princezná taká vystrašená. Videl to v jej očiach, v tom ako sa najskôr zaprela až potom k nemu váhavo vykročila alebo ako prekvapene hľadela na farbu vlastnej pokožky. Vrátila sa na Lorien po veľmi dlhej dobe, ale myslel si, že za ten čas sa na seba pri kúpaní pozerala. Nemohla sa tomu vyhnúť pokiaľ teda nezatvárala oči a on mal zvláštny pocit, že tomu bolo tak. Držala sa jeho ruky takmer zúfalo, stratene...* Amitha...* zašepkal jej nežne s úsmevom a zodvihol ich spojené ruky skloniac k nim pohľad. Obrátil jej ruku dlaňou nahor obopínajúc jej prstami zápästie a ukazovákom druhej ruky začal prechádzať po jemných čiarkach, ktoré na Szaniinej pokožke tvorili výnimočný vzor. Robil to tak jemne a úctivo až muselo aj ju samú napadnúť, že ak ju po pokožke tak očarene hladí Lorien potom sa za nič nemusí hanbiť ani ona, Lorienka, keď v jeho očiach bola krajšia než perleťové telá tartinských lastúr.* ... náš rod je veľmi starý, spätý s vodou ako s krvou v jeho žilách a rovnako na nej závislý. Nechcite sa brániť tomu, kým v skutočnosti ste. Narodili ste sa tu a už ako malé dieťa, rovnako ako všetci Lorieni, ste inštinktívne vedeli, čo robiť ako aj to, že voda nie je váš nepriateľ. Je to vaša matka, vaša priateľka, váš milenec.. všetko, čo len chcete, aby pre vás bola. Musíte jej len otvoriť svoje srdce a svoje telo...* hovoril potichu, nevtieravo no zároveň naliehavo, aby si princezná uvedomila pravdu ukrytú v jeho slovách. Sklonil sa a pobozkal ju do dlane.* Ste pripravená vrátiť sa?* usmial sa na Szaniu, keď sa narovnal a nechal si jej ruku vo svojej,*

Ja... príliš dlho som žila na zemi.*vysvetlí, akoby tým chcela ospravedlniť svoje nevysvetliteľné správanie. A však to bola aj pravda. Tri roky na suchu jednoznačne urobili svoje. Ale jeho medový hlas ju akoby hypnotizoval a hovoril, že všetko bude dobré. Predsa už raz šla cez vodu! Šla zo zeme Lorienu cez vodu až do mesta. Ale tam sa všetko zomlelo rýchlo a bol s ňou jeden zo strážnikov. Ale teraz tu bol Amir a aj keď jej pomáhal sa s tým vyrovnať, na jednej strane bol zase on ten rušivý element pred ktorým sa hanbila. Akoby tým odhaľovala svoje obrovské tajomstvo, ktoré síce bolo tajomstvom, ale nie v hlbinách Lorienu. A navyše aj ten pocit, ktorý mala pri ňom. Ten jej veru nepomáhal. Tá dôvernosť a celkovo všetko. Cítila sa sama a stratená, aj keď ani jedno nebola. Hlavným faktorom bol jeho zbožňovaný pohľad, ktorým sa díval na jej pokožku a jemný vzor po ktorom jej ukazovákom prechádzal.* Amir...* šepla, keď jej vysvelil prečo sa nemá báť. Prečo by práve mala byť hrdá, že je Lorienka a nie ustráchaná. Princezná sa nesmie báť! V jej očiach sa zjaví zlomenie a šepne.* Áno som, ale pomôžte mi.* Veď ani chúďa nevie ako sa spláchnuť, či čo vlastne robí táto fontána. Ako to nás dostane do vody??? Privinie sa na jeho hruď, pričom dúfa, že ju od seba neodtisne a pochopí, že potrebuje aby ju objímal kým sa ocitnú v hlbinách.*

Amir la Narso



* Musel sa veľmi ovládať, aby nevzdychol pri tom ako ho Szania objala a pritisla sa k nemu. Mohla by si to zle vysvetliť a pritom len on sám poznal pravdu- vždy mal pre Szaniu slabosť a tá slabosť bola o to väčšia čím viac času spolu strávili, čím viac úsmevov a nevinných dotykov mu venovala. Bolo holým šialenstvom chcieť od nej viac než priateľstvo a ako loriesnký šľachtic bol viazaný prísahov svojich otcov a svojho rodu. Mal princeznú chrániť a nie ju zvádzať. Takéto dotyky mu doslova spôsobovali bolesť, o ktorej nemohla nič vedieť, ale oveľa väčšiu bolesť by spôsobil on jej keby ju teraz od seba kruto odhonal aj keby pri tom sledoval iba svoju záchranu.* Na to som tu ahmitha...* zašepkal jej do ucha objal ju rukami okolo pása aj okolo pliec pridvihnúc si ju k sebe tak, aby jej váha spočívala celá na ňom – už sa nedotýkala nohami dna fontány, niesol ju cúvajúc čoraz hlbšie do stredu fontány až mi voda siahla po krk. Zdalo sa to neuveriteľné, alebo bolo to tak. Vedel, že ešte jeden krok a ocitnú sa v tunely, ktorý ich vyvedie von z paláca.* Som tu na to, aby som vás chránil.* Koľko bolestnej pravdy v tom bolo! Sklonil hlavu, vlasy mu padli do tváre a pár pramienkov zostalo na Szaniinom pleci, keď sa lícom oprel o jej líce a vtedy sa ponoril do vody spolu s ňou. * Nebojte sa nadýchnuť. Nepotrebujete v sebe držať vzduch, pokožka dýcha teraz namiesto pľúc.* zašepkal jej pri tom ako ju ťahal do tunela s prudkým spádom nadol. Na to, aby sa v ňom mohol pohybovať mu pokojne stačili nohy. Svaly na nich mal silné a vytrénované ako každý Lorien, ktorý vo vode strávil väčšinu svojho života.*

*Bola mu vďačná, že ju od seba neodohla, ale namiesto ju k sebe ešte pritisol a jej spomedzi pier vyšiel spokojný ston plný úľavy. Jeho tvár bola tak blízko a ona mu nemohla prestať hľadieť do jeho nežných očí. Nevedela čo čakať a ani kedy to príde, ale krátko pred tým, než sa ponorili pod hladinu vody jej pery sa obtreli o jeho. Neuvedomovala si čo robí, ale keby to nimi tak netrhlo, bola by ho pobozkala. Však sa mu svojimi perami obtrela o tie jeho! Nevnímala jeho slová, ale bolesť ktorú začula v jeho hlase prehliadnuť nemohla. A potom sa ocitli vo vode a ona na malú chvíľu zalapala po dychu. No rýchlo si uvedomila, že aj ked lapá po dychu, môže dýchať a netopí sa. Z hlboka sa nadýchla a vydýchla, pričom sa snažila upokojiť to zjašené srdce. Nielenže ju prekvapil ten tunel ale aj situácia s perami do ktorej ich dostala ona.* A čo teraz?*opýtala sa ho po chvíli, keď si uvedomila, že dýchani zvládla a rovnako aj pohyb. Síce nie taký pružný ako Amirov, ale aspoň nejaký.*

Amir La Narso



* Tunel nebol príliš dlhý. Viedol popod palác a vyúsťoval za hranicou kde sa pod ochranným plášťom bubliny nachádzalo mesto. Pred nimi bolo už len otvorené more a pod nohami zvažujúce sa koralové útesy. Modravá hlbina lákala svojím tajomnom a predsa v tých tmavnúcich farbách prechádzajúcich až do čierna kde sa strácalo všetko okrem fantázie, v sebe niesla aj skrytú hrozbu. Podmorský val bol ohraničený vysokými výčnelkami a z vonkajšej strany obrastený morskými živočíchmi. Tie, ktoré žili hlbšie sa nikdy neukazovali na oči, tam dole bol iný svet – ako vrstvy atmosféry, každá sa odlišovala ako rázom podmienok tak aj biotopom.
Akonáhle vyplávali von z tunela, pustil Amir Szaniinu ruku. Urobil to pomaly, úmyselne pretože nechcel, aby ju niekto videl v jeho spoločnosti tak intímne. Príliš dobre poznal svoju povesť, veď si ju sám okolo seba vybudoval a nechcel, aby princezná už hneď v prvé dni musela znášať ironické úškľabky zo strany jeho nepriateľov. Teraz musel byť dvojnásobne opatrný a nijako sa neprezradiť a to ani pred samotnou Szaniou.
Plávať v lorienskom mori bolo ako vznášať sa v zhustenom vzduchu, plachtiť, lietať... Tu boli všetky pohyby plynulé a vláčne, dokonalé a pritom celkom prirodzené. Nepochyboval, že aj Szania pocíti tú zmenu. Obrátil sa k nej pohybujúc rukami preplával kúsok pred ňu a tam zastal akoby ležal na chrbte neviditeľnej vlny, ktorá zamrzla v čase. Rukou si podoprel hlavu a ľahko pokrčil plecami s bezstarostným úsmevom.* Pamätám si, že ste vždy obdivovali gafyríe.* zmĺkol a čakal či sa princezne vybaví v mysli spomienka na Seritinský val, jediné miesto kde žila posledná kolónia gafyrií.* Raz ste mi vraveli, že by ste ich našli aj so zaviazanými očami...* v hlase mu zaznela mierna provokácia, ale v skutočnosti ju chcel len povzbudiť v tom, aby si začala spomínať.*

* Nechal sa Lexie doviesť až do kúpeľne, ktorá však pokojne mohla byť podmorskou jaskyňou pretože na stenách sa vlnili ligotavé odlesky chvejúcej sa hladiny vody a vo vzduchu bolo cítiť jej prenikavú sviežu a sýtu voňu. Ale o miestnosť stratil záujem v okamihu keď sa Lexiena ruka zodvihla k jeho krku a s jasným úmyslom zamierila ku gombíkom na jeho košeli. Nehovoril nič iba tam pokojne stál a sledoval prácu Lexiených prstov ako ho gombík za gombíkom vyzliekala až kým mu poddajná látka košele pri jej hladení sama neskĺzla z pliec dole k ich nohám, ktoré sa takmer dotýkali stehnami. Lexie mu nepozerala do očí, ale on hľadel na ňu, na to ako pohľadom prechádza po jeho hrudi a tak isto cítil aj dlaň na svojej pokožke. Nádychom Lexienej dlani vychádzal v ústrety a výdych ho od nej na okamih zase oddialil ibaže jej dlaň sa k nemu primkla akoby sa bála, že sa pred ňou rozplynie ako hmla nad morom. Stál tam, pokojný, sledoval ako sa Lexie vnorila do vody a natiahla k nemu ruku. Vedel, že už teraz pre neho urobila dosť, dosť na to, aby ju ešte viac nevystrašil a tak si nechal nohavice na sebe. Podišiel bližšie k bazénu a s ľahkosťou sa prehupol cez okraj. Okamžite ho zaliala voda a obkreslila mu dookola ramená svojou zvírenou hladinou .. pár kvapôčok sa mu prichytilo aj vo vlasoch a v tlmenom svetle odrazenom od menlivého vodného povrchu slabo svetielkovali. Chytil Lexienu ruku a opatrným potiahnutím si ju pritiahol bližšie k sebe.* Nemusíš sa ma báť Lexie.* zopakoval hľadiac jej do očí a čakajúc, čo bude nasledovať.*

*To čakanie vo vode, pod ktorou sa už skrývalo jej modrasté telo, jej strach len prehlobovalo. Nevedela čo má čakať, nikdy jej neublížil, lenže toto nebolo nič pekné a príjemné. Mala farbu divokejšiu než nejaké domáce zvieratko, vlastne, veď aj žila dlhé roky. Zavretá v „klietke“, dostávajúca jedlo a nútiaca počúvať rozkazy. Ako duchom neprítomná, aj keď opak bol pravdou, sledovala ako lezie do vody k nej, počúvala jeho tichý sľub, no on si nevedel ani len predstaviť ako sa cítila, keď mu mala ukázať čosi, čo sa snažila skrývať ako sa jej len dalo. bol tak blízko, možno naposledy a jej dýchanie sa zrýchlovalo od strachu a nervozity. Pritisla sa k nemu bližšie, na chvíľku privrela oči a oprela si líce o to jeho, naberajúc posledné zvyšky dôvery, no najmä odvahy. Po pár hlbokých nádychoch sa mu zahľadela prenikavo do očí, privrela ich a dotkla sa jeho pier. Nebol to však bozk, aký mu venovala zvyčajne, nežný a plachý, dala do neho všetko čo cítila i kus vášnivosti, ktorú sa jej snažil vždy ukázať a nájsť ju v nej. Nemohla inak, išlo to samé, tá predstava, že týmto sa všetko môže skončiť. Kým ho bozkávala, pevne mu stisla ruku a ponorila sa s ním pod vodu. Nevedela ako sa to presne robí, no cez jej telo mohol dýchať. Nikdy by mu neublížila a preto verila, že to dokáže ovládnuť. Takmer na dne bazéna oddelila pery, aj keď ruku nechala spojenú s tou jeho aby mohol dýchať a otvorila oči. Teraz už mohol vidieť jej modré telo, ktoré aj v tejto podobe nedokázalo skrývať jazvy*

* Chcel sa vcítiť do Lexienej situácie a v niečom ju aj chápal. Napríklad v tom , keď mu mala ukázať kým skutočne je pretože aj on mal svojich vlastných démonov, ktorí ho strašili, ale v kútiku srdca ho trochu mrzelo ako na neho Lexie hľadela aj keď tým v skutočnosti nemyslela nič zlé. Akoby sa jej mal otočiť chrbtom a nechať ju samú len preto, že je Lorienčankou, že je iná. Takéto myšlienky však v sebe potlačil lebo si uvedomil akým ťažkým dospievaním Lexie prešla a že v jej živote bolo len málo ľudí, ktorým mohla naozaj veriť. Podľa toho ako na neho pozerala a ako ho pobozkala, akoby to malo byť naposledy, tušil, že sa mu ešte stále bráni. Možno by mu aj chcela veriť, ale nemôže... Pod vodu sa ponorili v bozku, ktorý jej bez najmenšieho zaváhania opätoval pretože mal len málo príležitostí dať lexie najavo ako veľmi po nej túži, a tak si teraz nič neodopieral. Bozkával ju nástojčivo, ale aj akosi prosebne ako vysmädovaný človek prosiaci o ďaľšiu kvapku vody, ktorá by ho možno zachránila. Iba ke´d mu začal dochádzať kyslík na moment mu telom prešiel kŕč a ovládla ho mocná túžba vynoriť sa nad hladinu. Jeho strach bol iracionálny, ale celkom inštinktívny. Vtedy pozrel na Lexie a z úst mu unikli posledné bublinky vzduchu. Ako meňavé telá priesvitných medúz rýchlo vystúpali ku hladine a tam sa rozplynuli. On zostal. Držal Lexie za ruku a už nevnímal ten zvláštny pocit akým jeho telo príjímalo kyslík skr Lexienu pokožku. Iba na ňu hľadel a dokonca sa bál aj pohnúť rukou vo vode, aby sa ten obraz pred ním nerozplynul. Lexie bola nádherná. Vedel, že na Zemi kedysi existovali bájky o morských pannách, nádherných bytostiach, ktoré boli napol ryby a napol ženy. Ale lexie bola viac než to. Bola ako sen... farba jej pokožky, tmavé vlasy, ktoré sa jej ladne vlnili okolo tváre. Toto bola skutočná Lexie a nie tá, ktorú poznal na súši. Tu bola doma... Opatrne k nej natiahol ruku a dotkol sa jej líca, v očiach sa mu zračila otázka... chcel sa jej dotýkať, ale musela mu to najskôr dovoliť.*

*Pohybovala len nohami, no ten pohyb sa pohybom takmer ani nedal nazvať. Boli to len nejaké centimetre vodnej dráhy, drobné plutvičky medzi prstami na nohách ich udržiavali na jednom mieste. Neuvedomovala si to, bola to jej prirodzená reakcia, niečo, čo bolo jej rase zakódované v génoch, tak ako premena v loriena. Sledovala ako si ju prehliada, neunikol jej ten pohľad. Niečo podobné už videla, rok dozadu na plese, keď sa pred ním zjavila v šatách čo jej doniesla Freya. Cítila sa krásna, aspoň pri pohľade do jeho očí, pretože ona sa tak nevnímala, stačil pohľad na tú modrú farbu po jej tele. Očami sledovala naťahujúcu sa ruku, neodtiahla sa, nechala sa pohladiť po líci a placho sa usmiala. Nevedel čo pre ňu znamenal ten pohľad, v ktorom sa nezračil odpor, či ten dotyk, ktorý bol rovnako nežný ako doteraz. Rukou, ktorou sa nedržala tej jeho, prešla tiež po jeho líci a potom ho silno objala, držiac sa ho ako kliešť, no aj tak jemne s vďačnosťou akú by slovami vyjadriť nevedela, no i dôverou, akú nikomu nevložila do rúk*

O pár hodín

Lexie

*Bola veľká úľava kráčať cez mesto, držať sa za ruku niekoho, komu mohla veriť a bez výčitiek a strachu pre svoje tajomstvo. Poznali sa s Bryanom už dlhú dobu, ich osud sa spojil vďaka obrovskej náhode, ktorá jej tak veľa dala. Nielen človeka, muža, ktorý pri nej stál nech sa dialo čokoľvek, ale spoznala toho oveľa viac. Či už práve vo vzťahu, množstvo citov, ktorých názvy nepoznala a predsa ich tak intenzívne cítila, ale i nový život. Život, kde na ňu za rohom nečakala nejaká vychovávateľka s remeňom v ruke, či staršie dievča šklbkajúce jej vlasy, s nepeknými rečami o jej doráňanom tele. Nežila bez strachu, strach bol niečím čo mala odmala zakorenené vo svojom vnútri, no prejavoval sa čoraz sporadickejšie. Strčila tenkú rúčku do vrecka, pohladila drobnú myšku Laishu a druhou objímala Bryana popri chôdzi.* chcel si mi niečo povedať...* pripomenula mu. z jej strany nešlo o vyrývanie ani prílišnú zvedavosť, len si na to spomenula a preto mu to pripomenula. Mala pocit, že ho to trápi tak ako ju samotné premienanie na Lorienčanku, no on sa nemusel báť. Nebolo ničoho, čím by ju od seba odohnal, kým chcel aby pri ňom bola. V izbe sa k tomu nedostali, pretože tie dotyky keď sa premenila boli zaujímavejšie, no teraz ich nič nerozptyľovalo. Na líčkach jej však zasvietil slabý rumenec, len čo si spomenula ako málinko oblečenia na sebe mala, ale i na Bryanove telo, ktorého sa tak opatrne dotkla. Nebola si istá či sa mu to pozdávalo, no jej to nepríjemné nebolo, aj keď bola v rozpakoch a hanbila sa zdvihnúť zrak. Bola to jedna z mála vecí, ktoré sa opovážila zo svojich predstáv preniesť aj do praxe.* ...ale nemusíš ak nechceš* dodala po chvíľke. Naozaj nemusel, vedela aké je ťažké niečo vysloviť, ak nie je osoba pripravená.*

Trinity



*Po návšteve u Adriana sa stiahla do úzadia. Nemienila sa tej malej mrchy len tak vzdať. Jej útek vyvolal v pevnosti viaceré problémy, dievčiská začali mať pocit, že ak to zvládla ona, zvládnu to aj ony. Nejednu zdrala do krvi a nemala by problém pokračovať v tom. Celá jej autorita tým klesla o nejeden stupienok dole a preto tá malá žaba musela zaplatiť. Pozorovala ju odkedy dorazila. Malá Lexie, neposlušné decko s myšou a hŕbou kníh na povale, má po svojom boku muža. Bolo to až neuveriteľné, zaujímalo by ju, ako sa mohla dostať k tak stavanému chlapovi, dokonca vojakovi na bojovej lodi. Adrian ju informoval kto je ten chlap, aj že nemá provokovať. Škoda len, že ona nie je Adrianov človek a nemusí ho počúvať. Ona nepočúva nikoho.
Holúbkovia sa vynorili v meste. To o tomto čase nebolo také preplnené, no vždy tu bolo tých vodných príšer dosť. Kráčala zahalená ako každý iný obyvateľ, prezerala si tovar na trhu, no stále ich nenápadne pozorovala. Mala v tom prax, dlhoročnú. Teraz však bola obzvlášť opatrná, ak bol ten chlap dobre vycvičený, nemohla riskovať odhalenie skôr, než mala v pláne. Oblizla si peru. Chutný kúsok, ktovie či už žaba ochutnala. Ak nie, jej problém, ešte to oľutuje, keď ich dostane.*

Amir la Narso




* Cítil ako utícha rozhovor v skupinkách, popri ktorých v rozľahlej miestnosti prešiel a aj keď sa zvyčajne stránil podobných stretnutí tentoraz prišiel. Lorieni, nositelia vznešených titulov v rode i tí, ktorí sa k nim dostali iným a oveľa menej príjemným spôsobom, obletovali teraz princeznú zo všetkých strán. Bol ešte ďaleko, ale až sem cítil ich falošnosť a úslužnú podlízavosť s akou jej lichotili a snažili sa votrieť do jej priazne. Mali strach. Strach z toho, že princezná si priveľmi rýchlo spomenie na svojich verných a na tých, ktorí si pred tvárou len držali masky, aby ich v nestráženej chvíli mohli strhnúť a ukázať svoju pravú podstatu.
Dostávali sa k nemu len útržky rozhovorov, nijako ho však nezaujímali, a tak pevnejšie stisol ruku svojej spoločníčke, aby jej dodal odvahu. Bola to Dafé, jedna z jeho manželiek, ktorá sa ho podujala sprevádzať aj napriek jeho protestom. Snažil sa ju odradiť no nástojila na tom, že by bolo priveľmi riskantné keby sa v princezninej spoločnosti ocitol sám, pretože by mohol vzbudiť podozrenie ostatných šľachticov. Ako jediná mu bola natoľko blízka a poznala ho tak dobre, aby vytušila aké city ho viažu k princeznej, než aby udržal na uzde svoju výbušnosť a nijako sa neprezradil. Doteraz sa vyhol všetkým nepríjemnostiam a chránil svoj dom aj jeho obyvateľov len tak, že držal zdanlivo neutrálnu stranu. No teraz bolo všetko iné a Dafé sama cítila ako Amir stuhol, keď zastal priamo oproti princeznej. Galantne sa uklonil a ľahký úsmev mu poznačil len jednu stranu tváre pretože druhú, ľavú polovicu, mal znetvorenú vypáleným znakom. Tento kaz na jeho príťažlivom vzhľade mu však nijako neškodil no práve naopak, mal v sebe niečo tajuplné a ťažko čitateľné takže senátor Gyom po princezninom boku náhle stíchol uprostred vety.
- Á, tak tu ho máme. Amir la Narso s jednou zo svojich očarujúcich žien. Prišli ste nám ju predstaviť? Musím sa priznať, ale pomaly strácam prehľad. - uškrnul sa lišiacky postarší Lorienčan so stále hustou no belavou šticou vlasov, keď sa náhle spamätal. Amir mu už dlho nežal na svedomí a mladého šľachtica nemohol nijako vystáť, pretože sa až nepríjemne zaujímal o veci, do ktorých ho nič nebolo.
Úsmev na Amirovej tvári by bol dostatočne zhovievavým až ľahostajným keby nebolo jeho planúcich očí, ktoré celý ten predstieraný pokoj podvracali.
- Dobrý večer vaša výsosť. – obrátil sa Amir najskôr na princeznú a chladne pritom ignoroval senátora a rovnako tak jeho poznámku. Dafé po jeho boku sklonila hlavu na pozdrav a úchytkom sa usmiala pevnejšie stisnúc Amirovu ruku, ktorý jej upokojujúco prešiel palcom po hánkach. Szania vedela o jeho povesti a neštítila sa ho preto no bolo celkom iné počuť od iných koľko má manželiek a že mnohé z nich sú ešte takmer deťmi a iné bolo stretnúť sa s jednou z nich osobne. Rád by s ňou ostal aspoň na chvíľu osamote, pretože uplynulo niekoľko dní od ich posledného stretnutia no stále sa cítil pod drobnohľadom ostatných šľachticov a senátorov, ktorí sa tu motali, než aby mohol Szaniu odviesť od ústrania a tam sa jej aspoň na okamih letmo dotknúť. Dafé vycítila aké myšlienky mu behajú po rozume, a preto skôr než by aj napriek pozornosti dal najavo svoje najhlbšie city a náklonnosť, predstúpila pred princeznú a sama prehovorila.
- Dovoľte, aby som vám poďakovala za pozvanie Vaša Výsosť. Celý náš dom sa veľmi teší z vášho návratu a ja mám konečne tú česť poznať vás osobne.- natiahla ruku s dlhými elegantnými prstami a podala princezne vzácny morský kvet, ktorý rástol len v južnej časti provincie, ktorú Amir spravoval za svoj šľachtický rod. *

* Jeden silný dojem sa u neho striedal s ďalšími a oveľa silnejšími. Myslel si, že už vo svojom živote videl dosť na to, aby ho nové prostredie tak nevyviedlo z miery, ale tu bol s Lexie a to celú situáciu značne menilo. Ostražitosť sa mu vkradla do myšlienok už vtedy, keď navrhla prechádzku v meste takže ani teraz sa jej nedokázal zbaviť, aj keď bolo navonok všetko v absolútnom poriadku a navyše tak nezvykle a étericky krásne pod vodnou hladinou.
Usmial sa lebo vycítil tú miernu neistotu, s ktorou mu Lexie položila otázku a zároveň si spomenul na dnešné popoludnie, keď sa mu sama rozhodla dôverovať natoľko, aby ju videl ako skutočnú Lorienčanku čím ho načisto uchvátila. Urobil by pre ňu čokoľvek, vzdal by sa čohokoľvek ... aj ostražitosti a strachu, ktorý mu dlhé roky zväzoval jazyk takže bolo len málo tých, ktorí o ňom poznali skutočnú pravdu.* To je v poriadku Lexie, chcem, aby si to vedela. Musíš to vedieť.* doplnil a na chvíľu sa odmlčal premýšľajúc akoby mal začať. Potiahol Lexie na blízke odpočívadlo kde bola aspoň aká taká vidina súkromia a akoby len náhodou sa pritom letmo dotkol jej ramena. Neodvrátil zrak, aby nemala pocit, že sa jej nechce zveriť a hľadá oporné body na prázdnych miestach ulice. Namiesto toho sa jej zadíval priamo do očí a začal rozprávať pokojným no trochu hlbším hlasom prezrádzajúcim rozpor jeho citov a búrku oživených spomienok.* Pravdou je Lexie, že niekedy som nebol celkom sám sebou. Stalo sa to počas jedného výsadku na planéte, o ktorej sme vedeli dokonca ešte menej než o Loriene.* Nechcel ju zaťažovať príliš farbistými opismi alebo zdĺhavým rozprávaním o vedeckých výskumoch aké tam podnikli pretože pre neho samého to bolo priveľmi nezáživné, než aby tým trápil Lexie. * Vtedy sme ešte netušili aké nebezpečné to tam v skutočnosti je a odhalili sme to až potom ako na nás zaútočilo niečo, čo ti ani neviem opísať. Bol to tvor, živočích akoby celý z rôsolovitej hmoty a pritom s pevnou kostrou a výrastkami na tele. * Mal ho pred očami a tá spomienka nebolo jediné, čo mu po ňom ostalo.* Snažili sme sa odísť tak rýchlo ako sme mohli, ale pri ústupe niektorých členov výpravy a medzi nimi aj mňa ten tvor poranil. Najskôr sa nedialo nič zvláštne no potom som sa z ničoho nič prestal ovládať aj v situáciach, ktoré by ma predtým nijako nevyviedli z miery, bol som nervóznejší a podráždenejší... choval som sa ako šialenec... ako nebezpečný šialenec...* odrazu stíchol a pustil Lexiene ruky akoby ho už len spomienka na jeho minulé činy zbavovala práve dotýkať sa jej, tej nevinnej čistej Lexie, ktorá bola pre neho ako dúšok čistej vody po dlhom blúdení púšťou.*

(( hups... akosi som sa po ráne rozpísala Asi to bude tým, že som nad tým čo odpíšem premýšľala aj počas spánku ))

*Iba tých niekoľko dní a mala pocit, že svet sa jej úplne zmenil a na chvíľu si myslela že aj zrútil! Kde nechala ten pokojný život vedkyne??? Odišiel niekam preč a ona netušila ako splní svoju časť dohody. Síce bola späť a mnohí vyzerali, že sa tomu tešia, ale aj tak vedela, že až príde na lámanie chleba, tak to bude veľmi súchy a tvrdý chlieb. Teraz však jej zmätenie striedali pocity znechutenia. Všetci sa jej podlizovali a zasypávali ju darmi. Keď bola ešte vo svojej izbe a pomocná slúžka ju obliekala do fialovo- tyrkysových šiat, bola nesvoja a nevrlá.
"Deje sa niečo, princezná?" dovolila sa opýtať. Ona svoju paniu moc dobre poznala a preto vedela, že takúto otázku si môže dovoli. Szania však iba ticho zastonala a zronene si sadla na mohutnú posteľ.
"Ach, som vyčerpaná. Všetko to podlizovanie a vtieranie. Lezie mi to krkom! A dnešný večer?? Taký výmysel! Zbytočnosť!" hnevala sa a slúžka iba ticho prikyvovala. Netušila, či teraz keď otvorí jej ústa, nezájde za danú hranicu, ktorú by nemala porušovať.
"Pani, všetci vedia, že ste stratili pamäť. Taká informácia sa rozšíri vždy ako mor. A preto sa nič iné očakávať nedalo. Všetci chcú vo vašich očiach vyzerať dobre, aby keď si spomeniete ste mali pocit, že sa zmenili."
"Ja viem. Normálne teraz by som brala život zase vo vesmíre." dokončila poslednou vetou potichu. Ďalej sa už nerozprávali. Szania iba zronená sedela na posteli a sledovala ako ju šikovná slúžtička upravuje a robí z nej pravú princeznú. Aj tak sa ňou necítila byť, ale to bolo nepodstatnou vecou, ktorú musela zakryť. Jej slúžka mala pravdu. Všetci sa chceli votrieť do priazne, ale to netušili, že ona si už spomenula. Na väčšinu ľudí. Teda! Dalo sa povedať, že na všetkých a všetko okrem Adriana. Všade, kde sa spomienky mali dotýkať jeho, bola čierna diera. Dokonca aj matné spomienky na šťastné časy jej prišli buď falošné, alebo už neplatné. Vedela, že medzi nimi to skončilo prv než odišla, ale musela čakať kým si spomenie. Chcelo sa jej kričať však keď si nespomínala. Keď myšlienky boli zastreté. Zato na Amira si spomínala. A vedela, že je to takmer všetko, no veci boli iba dobré. Akoby on bol tou svetlou stránkou Lorienu. Všade v spomienkach s ním bol iba smiech, radosť a pokoj. Či už v prípadoch keď ju sprevádzal na plesoch, alebo iba tak trávili spoločne vonku čas. Nikdy sa ho neopýtala či manželky nežiarlia, ale bola to jeho stránka života, ktorú si radšej nevšímala. Iba ju ticho prehliadala. Nechcela o neho prísť a to bola jediná možnosť ako si zachovať na neho krásny pohľad.
A samozrejme aj Leffay, ale ten po inej stránke. Jeho videla ako veľkého záchrancu, ale netušila prečo. Možno pred Adrianom. Odvtedy čo ho dala vyhľadať sa ešte neukázal. Vari nie je mŕtvy, neraz premýšľala, ale nemala ten pocit. Určite by jej to už niekto povedal. Trápila sa samozrejme pre neho. Predsa je to jej najlepší priateľ a on sa takto nezodpovedne neukáže?? Áno, aj sa hnevala! A nielen na neho! Ale aj nato, že netušila prísť nato ako sa dostať do prízemia budovy. Slúžky povedali, že ani ony tam nikdy neboli, ale nech sa Szania snažila akokoľvek, nech hľadala akýkoľvek vstup, či dvere, bolo to márne. Počula už aj o nejakých stúpencoch. Vraj im mal veliť Leffay, ale nejak sa jej tomu veriť nechcelo. On by sa proti nej nevzbúril. Alebo predsa len? Musela si uvedomiť, že je teraz na čiastočne neznámom mieste, ktoré opäť musí nazývať domovom.
Dnešný večer bol celý o pätolízačstve a Szania chcela aby čo najskôr skončil a ona sa mohla pobrať do svojho sídla. Aspoň tam si mohla byť istá, že ju nikto nebude vyrušovať. Služobníctvo zásadne prepúšťala na noc. Chcela aby aj oni mali vlastné životy. A hlavne chcela súkromie, ktoré nemohla mať pokiaľ tam boli oni. Teraz však bola rada, že celý tento ceremoniál sa koná v najvzdialenejšej časti jej domu, kde si vlastne zachovala vlastné súkromie a kedykoľvek sa bude môcť vyhovoriť na bolesť hlavy, aby mohla odísť. V tom všetkom zhone, hluku a návaloch informácií jej chýbalo iba svetlo jej momentálneho bytia. Práve sa rozprávala o riadení územného celku, ktorý riadil senátor Gyom, keď videla ako v strede vety stíchol a niekam vedľa nich sa pozrel. Amir! Mala chuť sa mu vrhnúť okolo krku a silno ho objať, keď si všimla po boku jednu z jeho manželiek. Jej úsmev na perách zamrzol. V tom okamihu bola taká zmätená, že nevedela ako reagovať. Samozrejme že si mohol doviesť manželku, predsa len takmer každý zo senátorov tu boli so svojimi manželkami, alebo družkami. Jej úsmev však z tváre nezmizol. Síce sa prehĺbil ale bol strnulý a napätý.
"Ale, senátor Gyom, predsa viete, že pán la Narso má veľké srdce pre všetkých, nemôžno mu zalievať, že má viacej lásky než ostatní lorieni tu v sále dokopy." v jej vete bola malá narážka a akoby ju podčiarkla ešte tým, že senátora potľapkala po pleci a veľavýznamne na neho pozrela, akoby pohľadom hovorila -A vy viete, že hlavne hovorím o vás. Nato si ho však už mierne nevšímala a svoj pohľad uprela do očí Amira. Jej úsmev bol iba letmý.
"Dobrý večer, pán la Narso. Vítam vás tu. Vás aj vašu manželku." povedala to tak vľúdne akoby to aj myslela úprimne, aj keď práve v tom momente jej slovo manželka priam uši trhalo. Aj ona sa im mierne uklonila, tak ako to mala vo zvyku tým, ktorých mala v úcte. Takto mnohí šľachtici a senátori zistili kto je v jej priazni. Dnes však Amir s manželkou boli prví, ktorým sa uklonila. Bol taký ako vždy. Síce pôsobil na ňu trošku utrápene, akoby ho niečo matne trápilo, ale aj tak netušila čo. Veľmi dobre to zakrýval. Možno tu rovnako ako ona nechcel byť. Uvedomila si, že je ako pochabá pubertiačka, lebo len-tak-tak že k nemu nevystrela ruku, aby sa mu dotkla líca. Z myšlienok ju našťiastie vytrhla jeho manželka. Bola taká krásna! Rozumela Amirovi prečo si ju vzal za ženu a aj prečo ho dnes sprevádzala. Krásne dlhé vlasy jej splývali na tele, akoby bola morskou pannou, mala výrazné, priam vábavé oči, telo ako prútik a predsa vyzeralo ako z gumy, ohybné a poddajné. A to všetko zvýrazňovali jej šaty, ktorými zatienila nejednu ženu v sále. S prudkosťou výdychu si Szania uvedomila že žiarli!
"Ja som rada, že ste moje pozvanie prijali." povie a snaží sa aspoň trošku usmiať. "Musím povedať, že som prekvapená, že pán la Narso vzal so sebou jednu z manželiek, ale aspoň môžem povedať, že konečne viem aký má vkus a ak sú všetky jeho manželky také krásne ako vy, tak sa mu ani nečudujem, že ich má toľko." usmeje sa akoby to bolo celkom vtipné, aj keď jej to priam trhá žily. Keby tento večer nebol dôležitým, určite by sa stratila už teraz. Jej pohľad na okamih prejde do jeho očí. Ale radšej sa vráti k jeho manželke. Nechce aby zazrel v nej tú slabosť a smútok, ktorý ju ovládol. S vďačným úsmevom od nej príjme tú prenádhernú kvetinu a privonia k nej. Vonia presne ako na Zemi orgován! Tá letná vôňa, ktorá človeku opantá zmysly. Naraz sa jej akoby zatočí hlava od tej nádhery. V očiach sa jej zjavia slzy dojatia. V návale radosti, že jej takýmto krásnym darom venovali aj spomienky na to najkrajšie čo zo "sveta" mala, objíme Amirovu manželku okolo ramien. Je to silné a vrúcne objatie, no aj tak nie moc dlhé. Stále je trochu zmätená z toho všetkého.
"Pán la Narso je môj priateľ a pre mňa sú priateľkami aj jeho manželky. Prosím, volajte ma Szania..." povie a koniec vety nedokončí, lebo vlastne ani nevie ako sa jeho rozkošná ženička volá.*

*Nechala sa potiahnuť a usadiť na tiché miesto, trpezlivo vyčkávala, než sa Bryan rozhodne začať. Bolo to niečo čomu rozumela, ťaživé tajomstvo, túžba zveriť sa, no žiadne slová na vyjadrenie. Bryan však bol silnejší než ona, nadýchol sa a bez uhýbania pohľadom ako sa to stávalo jej spustil príbeh zo svojej minulosti, ktorý jej mal odhaliť čo sa stalo vtedy ešte na súši, keď vyletel na toho muža, Adriana. Na tom útoku bolo vtedy niečo zvláštne, bolo to rýchle a nepamätala si preto nijaké detaily, no akoby to nebol ani Bryan, aspoň pre tú chvíľu. Počúvala a pomaly začínala chápať, čo jej vysvetľoval. Pri tom ako pustil jej ruky a zostalo ticho si uvedomila, že táto časť jeho minulosti ho musí stále trápiť. Natiahla svoje ruky späť k jeho a jemne ich stisla* nemohol si za to predsa* prehovorila pokojne, pohľadom mu zablúdila k očiam a pokračovala* odkedy sa poznáme, nikdy si mi neprišiel nervózny ani podráždený, práve naopak. Veľa iných ľudí by so mnou už dávno stratilo trpezlivosť, alebo s kolegami ktorý robia problémy a ty sa nikdy nehneváš. Ani na Freyu, aj keď ta už toľko krát nahnevala. Naučil si sa to ovládať?* spýtala sa, pretože to asi nebola dočasná choroba či zranenie, keď sa mu to stalo len prednedávnom.*

Amir la Narso




* Senátor Gyom nebol jediný, kto sa stal svedkom toho nečakaného prijatia mladej Amirovej ženy vo vyššej spoločnosti. Každý vedel aký nízky je jej pôvod, takmer smiešny, pretože jediné, čo priniesla do šľachtickej rodiny bol pár obnosených topánok a šaty, ktoré len v zdrapoch viseli na jej tele. Predtým ako ju Amir vykúpil zo služby a pojal ju za svoju ženu bola Dafé len obyčajnou predajnou ženou a sám Gyom to vedel najlepšie, pretože niekoľkokrát mal to potešenie si jej schopnosti vyskúšať.
Musel si tvár schovať za okrajom perleťou potiahnutého pohára, aby si nikto z prítomných nevšimol jeho škodoradostný úškrn. Princezná prejavujúca svoje priateľstvo úbohej ženštine, ktorá si ani v najmenšom podľa neho nezaslúžila taký obdiv, aký bolo badať na Szaninej tvári, keď si ju skúmavo obzerala.
No Amir vytušil chod Gyomových myšlienok, a preto na neho vrhol ľadovo výhražný pohľad, ktorý senátora zamrazil až v kostiach. Samozrejme, lorienská spoločnosť vystupovala ako liberálna a slobodná, avšak stále ju tvorilo príliš veľa škrobených ľudí, ktorí by len uvítali klebety o tom ako sa princezná bratríčkuje s takou spodinou. Ale la Narso ho držal v hrsti, preto jediné, čo mohol urobiť a urobiť to múdro, bolo uchovávať jeho malé tajomstvo zo strachu pred jeho pomstou.
- Iba ak ma vy budete volať Dafé.- poponáhľala sa mladá žena princeznej na pomoc akonáhle vytušila jej rozpaky a upokojujúcim úsmevom odvrátila manželovu pozornosť od senátora Gyoma späť k sebe. Szaniina ponuka ju úprimne prekvapila a potešila, pretože doteraz netušila ako princezná zareaguje, keď ju zbadá v Amirovej spoločnosti. V duchu pochybovala o tom, že vôbec niekto z Lorienov vedel, aký je naozajstný dôvod Amirovho mnohoženstva lebo sám bol radšej ak ho iní videli len v tom najhoršom svetle. „ Ak ma budú všetci už od začiatku pokladať za zhýralca a pôžitkára potom ich môžem prekvapiť, keď to budú najmenej čakať, pretože ani jeden z mojich nepriateľov ma v skutočnosti nepozná.“ , priznal sa jej raz počas ich spoločných rozhovorov, ktorým sa obaja tak radi oddávali. Amir bol doma rovnako očarujúci ako v spoločnosti, ale v súkromí predsa len táto jeho črta mala oveľa väčšiu cenu, ktorú jej dodávala jeho úprimnosť a sila. Nemohla poprieť ani to, že si poskytli aj iný druh rozkoše, ktorý bol celkom prirodzený medzi mužom a ženou, ale nijako ju do toho nemusel nútiť, pretože to chcela sama. Iba v posledných dňoch vycítila, že sa Amir málo, no predsa len zmenil. Princeznin návrat pre neho znamenal viac než si bol schopný priznať sám pred sebou no Dafé na neho nemohla žiarliť už len z toho dôvodu, že svojho muža obdivovala, vážila si ho no aj napriek tomu k nemu necítila takú lásku, aby živila ten spaľujúci oheň. Zachránil ju a to mu nikdy nezabudne. Chcela mu pomôcť rovnako ako on pomohol jej a urobila by pre to všetko, dokonca by sa obetovala v spoločnosti senátora Gyoma, len aby Amir mohol byť so Szaniou na okamih osamote.
- Už dlho som si nikam takto nevyrazila a hudba hrá naozaj krásne.- Dafé sa rýchlo obrátila na senátora Gyoma a významne sa na neho usmiala, aj keď ju to stálo veľké sebazaprenie. Videla ako odložil nabok pohár a trochu zarazený jej ponúka svoju ruku. Skôr než by Amir mohol niečo namietať sa na neho široko nevinne usmiala a letmo pobozkala na zdravé líce akoby mu chcela naznačiť, že bude v tom najlepšom poriadku.
- Madam.- uklonil sa Gyom trochu upäto, krátko sa rozlúčil so svojimi spoločníkmi a odviedol Dafé na kraj tanečného parketu.
- Ste potvorská mrška, dúfam, že si to uvedomujete.- prihovoril sa jej šeptom, keď sa ocitli dosť ďaleko od Amira a princeznej.
- Dokonale.- precedila cez strnulý úsmev na perách a dovolila, aby jej Gyom položil ruku okolo pásu a druhou jej chytil dlaň.


Napätie na Amirovej tvári však neustupovalo, keď stál oproti Szanii celkom sám, tak ako si to prial už od začiatku. Namiesto toho ho v duchu spaľovala jedna otázka za druhou. Bol by rád vedel, čo si o ňom myslí teraz a či ju pobúrila prítomnosť jeho ženy hoci ju tak milo a ochotne prijala.
- Som vám veľmi vďačný za to, čo ste urobili pre Dafé, amitha.- prihovoril sa Szanii ticho a do hlasu sa mu napriek ostražitosti vkradla nežnosť, v očiach jasne žiaril obdiv, keď pristúpil bližšie a zodvihol si princezninu ruku k perám na letmý bozk, prípustný pre stretnutie v spoločnosti. V miernom úklone mu čierne vlasy padli hlbšie do tváre a prekryli nepeknú jazvu na ľavom líci, ktorá sa tiahla po krku až k okraju límca na košeli. Slávnostný oblek mu dokonale sedel a zatiaľ, čo pri iných by to len podčiarklo ich vyumelkovanosť, Amir so svojou vysokou postavou, širokými ramenami a svalnatými stehnami obopnutými v čiernych nohaviciach pôsobil sebaisto. Nepotreboval na sebe nijaké doplnky ani ozdoby a aj v tom najležérnejšom obleku pôsobil viac príťažlivo než polovica prítomných šľachticov, ktorí na svoj perfektný vzhľad vynaložili maximum všetkého úsilia.
- Chcel by som vám povedať, že mi vaša krása ukradla srdce a to vám teraz skladám k nohám lebo mi viac nepatrí, ale mám obavy, že mi aj tak neuveríte. Dnes vám príliš veľa šľachticov vzdalo zaslúžený obdiv. - prehovoril s tichou naliehavosťou, ktorú tlmil naoko roztržitým úsmevom, pretože ich smerom sa dívalo priveľa očí. Stačilo len málo, aby jeho zlú povesť zneužili proti Szanii, a tak nechcel dať neprajníkom ani ten najmenší dôvod myslieť si, že ju chce zviesť aj keď to bolo to jediné, po čom v skutočnosti túžil. Mohol sa jej dotýkať pohľadom, ale rukám a perám bolo to potešenie bolestne odopreté.*

* "Veľmi rada, Dafé." usmiala sa na ženu a skôr vlastne ani nestihla reagovať, lebo ona sa prekvapivo pobrala preč so senátorom. Szania ostala okamžite zarazená stáť. Ako je možné, že sa zrazu ocitli osamote? Aj keď vlastne tak úplne osamote neboli, lebo všetky tie zvedavé pohľady ju priam bodali do chrbta. Cítila ako na nich hľadia a pritom si pošuškávajú v očakávaní neznámeho. Zlostne sa okolo seba poobzerala a potom opäť pozrela na Amira. Už nebola taká uvoľnená ako vyzerala pred chvíľou, keď sa musela držať pred jeho manželkou. Nevedela povedať čo si myslela. Vari bola taká hlúpa, že dúfala.... Ach, Szania, vzchop sa!!! Najradšej by sa teraz prefackala, aby nepôsobila tak ako jej bolo. Ťažko si vzdychla.
"Prepáčte, ale vadia mi tie zvedavé pohľady. Poďme do záhrad. Tam ich bude menej." povedala a s rukami voľne zvesenými popri bokoch sa pobrala smerom von. Sprvu iba mlčala. Nevedela čo mu povedať na tých pár slov, ktoré jej povedal. Najprv ju pochytila radosť, že sa mu páči a zároveň ju potom opantala zlosť. AKo jej môže hovoriť niečo také, keď videla aká krásna bola dnes jeho žena?! A čo si myslela? Že Amirove ženy budú obyčajné, škaredé ženy, ktoré nik nechce? To asi ťažko, ale nikdy nad tým nepremýšľala a teraz to... bolelo.
"Ja som nič neurobila pre Dafé, amien." zašepkala, keď práve prechádzali pomedzi klenbu vedúcu do záhrad. Boli to síce kryté záhrady, ale vďaka tomu tam mohlo rásť veľké množstvo rastlín od výmyslu sveta a podaktoré- vlastne väčšina z nich boli spojené s vodou. Rôzne lekná, ktoré rástli nielen na hladine, ale aj nad hladinou, pričom mali rôzne kvety. Bola to tá najkrajšia záhrada na Loriene a počas dňa bývala prístupná aj pre verejnosť. Dnes však boli iba pre hostí. V jednej časti záhrad bol taký vlhký vzduch, že keď tam boli Lorieni, tak ich pokožka sa zmenila.
"Tie pokrytecké reči o mojom výzore som si dnes vypočula a mám ich až po krk. Úprimne povedané, Amir, netuším prečo mi niečo takéto hovoríte, keď iba o pár metrov ďalej je vaša manželka, ktorej krása je znamenitá. Ja nie som slepá a viem, že Dafé je dnes ozdobou večera." Jej slová vyzneli moc stroho, ale uvedomila si to, až ked bolo príliš neskoro. Prudko sa zvrtla k Amirovi a s ospravedlňujúcim pohľadom sa na neho pozrela. Ako len mala zahovoriť, aby to nevyzeralo ako hlúpa žiarlivosť?
"Prepáčte mi to, dnes... som akási nesvoja." zakoktala. Svoj pohľad však upriamila pred seba, na niektorý z kvetov. Lebo hľadieť mu dlho do očí, by znamenalo ukázať mu aká je pravda. Čo by si asi tak o nej pomyslel, keby si uvedomil, že žiarli na jeho manželku? Pochabá. Až teraz na ňu doľahla celá skutočnosť, ktorú sa snažila prehliadať. Do Amira bola až po uši zamilovaná! A najhoršie bolo na tom, že vedela o tom, že jej patriť nebude. Byť jednou z mnohých? To veru nechcela, ale udržať žiarlivosť na uzde? To zase nevedela. Možno tak na chvíľu ako aj vtedy, keď tam bola Dafé. Ale akonáhle osamela s Amirom, nevedela tomu zabrániť. Mala tak veľa otázok a aj tak na ne nechcela odpovede. Asi preto, že sa ich príliš bála. Chcela sa ho opýtať na manželky, prečo ich má tak veľa. Chcela vedieť, prečo ju volá amithou, keď aj tak je to pre neho iba slovko. A predsa nechcela odpovede. Hlavne preto, že sa ich bála. Netušila čo by dostala za odpoveď a bolesť, ktorú jej mohol poskytnúť a spôsobiť nebola lákavá. Stačil by len náznak. Jedna malá nápoveda a ona by si bola všetko ujasnila.*

Amir la Narso




* Mlčky nasledoval princeznú do záhrady, čo najďalej od svetiel salónu kde smiech Lorienov hral všetkými farbami úprimnosti až po tú najdelikátnejšiu pretvárku. Nevydržal by medzi nimi dýchať a predstierať, že je všetko v poriadku, a tak viac než rád uvítal príležitosť byť so Szaniou osamote. Prostredie záhrad poskytovalo dostatok možností ako sa skryť pred svetom a ich zeleň tlmila zvuky zabávajúcej sa spoločnosti dosť na to, aby medzi kamennými klenbami vynikol zvuk zurčiacej vody vo fontánach.
Rukou odhrnul nabok rozložitý list siury a vyšiel za Szaniou na malý ostrovček, ktorý zo všetkých strán obklopovali kamenné klenby zvažujúce sa v schodíkoch až k hladine umelého jazera. Fialovkasté svetlo záhradných lámp sa odrážalo od sčerenej vodnej plochy vrhajúc na múry tancujúce strieborné tiene. Ani sen by sa nemohol odohrávať na krajšom mieste a Amir si až s bolestnou túžbou uvedomoval, že aj Szania je pre neho ako sen. Reálna, z mäsa a krvi a predsa tak vzdialená a nepolapiteľná jeho láske, že stačilo len jedno nesprávne slovo alebo pohyb a všetko by sa pred ním rozplynulo. Odrazu ho zaplavila silná potreba dotknúť sa jej, a tak niekoľkými krokmi zmenšil vzdialenosť medzi nimi, zľahka ju k sebe otočil a prstami pridvihol bradu, aby sa mohol pozrieť do jej tváre. Zmietala ním túžba zmiešaná s pochybnosťami. Ako by mohol Szanii povedať pravdu o jej snúbencovi? Uverila by mu, keď by tvrdil, že Adrian vedie nekalé obchody, ktorých sieť sa tiahne celým palácom a tými najvplyvnejšími šľachtickými rodmi? A jeho manželky, ktoré v skutočnosti vykúpil z bahna Adrianovho kupčenia, aby im vo vlastnom dome poskytol prístrešie a potom našiel nový domov ďaleko od Lorienu. Myslela si, že jeho chlipnosť siaha tak hlboko, že sa nebráni využívať k uspokojeniu vlastných potrieb mladé dievčatká, pretože jeho najmladšia žena mala len desať rokov? Odrazu mu bolo zle z pretvárky, ktorú držal pred svetom, z pút, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazal sám no teraz mu nedovoľovali vyznať lásku k jedinej žene, ktorú kedy miloval, pretože jeho špinavá povesť by všetku tú nehu a čistotu určite zničila. A hoci si Szania spomínala, stále netušila aký je Adrian v skutočnosti a on jej to nemohol takto povedať. Bez dôkazov a s vedomím, že keby sa to Adrian dozvedel už by nemal nijaký dôvod správať sa k Szanii milo. Lož ju chránila pred snúbencovým hnevom aspoň na krátky čas, ktorý on musel využiť na to, aby podnikol vhodné kroky na Szaniinu ochranu.
Protichodné city a túžby v ňom vreli a zdvíhali sa ako nebezpečná láva v jadre prebudenej sopky. * Amitha...* zašepkal s pohľadom ponoreným hlboko v jej očiach*... niekedy sa aj pravda zdá byť ako lož no ak za mňa nenecháte hovoriť moje slová potom mi aspoň dovoľte dotknúť sa vás ako ženy a sama poznáte či je to skutočnosť alebo pretvárka.* žiadal ju síce o dovolenie no vášeň bola silnejšia ako jeho trpezlivosť. Sklonil sa a zľahka priložil svoje pery na Szaniine. Potom už viac nezodpovedal za svoje činy pretože ruky pevne ovinul okolo jej bokov a pritisol si ju k sebe tak mocne akoby sa bál, že sa mu v nestráženej chvíli vyšmykne a on bez nej zostane celkom stratený. Jeho bozky sa stávali čoraz vášnivejšími a žiadostivejšími až sa mu hruď prudko dvíhala, keď náhle ustrnul a pootvorenými perami sa obtrel o Szannino čelo. * Za toto by sme mohli trpko pykať moja amitha. Povedz, že ma nemiluješ, odožeň ma od seba s výsmechom, pretože inak som celkom stratený. Už viac nedokážem predstierať, že ma k tebe viaže len priateľstvo. Nemôžem ťa so sebou stiahnuť až na samé dno kde nakoniec tak či tak určite skončím. * šepkal horúčkovito pri jej uchu zatiaľ čo zbieral dosť sily na to, aby Szaniu pustil a dovolil jej odísť.*

*Ticho záhrad bolo pre ňu ako balzam, lebo akonáhle sa ocitli v nich hlbšie, zvedavé pohľady pominuli a ona cítila ako z nej aspoň časť napätia spadla. Mala sem zájsť u na začiatku večera, keby bola tušila koľko nervov ju bude toto všetko stáť. Tá pretvárka, ktorú musela nielen znášať. Liezlo jej to krkom, že nemohla im povedať: SPOMÍNAM SI NA VÁS!!! Ale vedela, že najlepšie je ak bude mlčať pokiaľ si nespomenie na Adriana. Tie útržky, ktoré sa jej zjavovali boli stále isté. Mala sa pred niečím chrániť, pred Adrianom, ale nemala odpoveď prečo. Keby ju tak aspoň vyhľadal Leffay, tak by možno konečne pochopila. Alebo keby jej to Amir povedal, ale mala pocit, že všetci ju nechávajú si radšej samú spomenúť. Po nocich chodila na rôzne miesta a počas dní študovala nanovo všetky zákony, históriu a vládne kroky a práva na Loriene. Vedela, že to bude potrebovať raz, až sa bude blížiť deň splnenia jej posolstva. Dostať na povrch jej planéty ľudí. Síce Lorien milovala už od prvého okamžiku ako sa tam dostali a mala ho čím ďalej tým radšej. Jej srdce bolo Lorienom. Jej srdcom bol tento svet, avšak nie život, lebo nebol úplný. A predsa si bola istá, že raz bude všetko úplným. Že jej myseľ jej poskytne všetko čo ona potrebuje. A vtedy získa svoju zem! Svoj domov.
Zvuk fontán ju vytrhol z myšlienok do ktorých sa na chvíľu zahĺbila a keď sa poobzerala, uvedomila si, že ostatní návštevníci nezistili, že čaro dnešného večera je tu. V diaľke zo sály bolo počuť hluk, hudbu a cez veľké okná bolo vidieť siluety hostí. Tu však bola tma, čerstvý vzduch a dokonalý pokoj. Szania si uvedomila, že v rukách zviera kvetinu od Dafé. Zasadí ju. Napadlo jej a pristúpila k sypkej pôde, kam zastrčila koniec kvetiny.* Tu ti bude určite dobre.* zašepkala a o pár sekúnd bolo počuť, ako z útlej paličky vyšli korienky a zachytili sa pôdy. Bolo to vďačné gesto, ktoré znamenalo, že rastlina sa ujala. Aj v tomto milovala niektoré kvety. Pre ich bleskurýchle prispôsobenie sa. Vedela, že toto bude veľmi vďačný kvietok a dá jej veľa ďalších kvetov, ktoré bude možno aj denne navštevovať. S láskyplným úsmevom na kvet hľadela, keď sa jej Amir dotkol. Otočil si ju tvárov v tvár a donútil ju hľadieť mu do očí. Naraz ten chvíľkový pokoj, ktorý bol v nej pominul. Cítila ako ju zvierajú bolestné pocity. Chcela aby sa jej dotýkal a aj tak mala pred očami jeho krásnu ženu. Chcela aby ju konečne objímal, aby nebol iba pozorný, aby nebol iba tým dokonalým spoločníkom! Chcela vedieť ako asi chutia jeho pery, či vedia bozkávať tak krásne ako sa jej o tom neraz snívalo, keď sa na pár hodín utiahla k spánku. Ale vďaka tomu, že videla Dafé, cítila ako jej srdce bolestne zviera. Bola to jej vina, že doteraz si túto skutočnosť nepripúšťala a teraz to nechala zájsť tak ďaleko.* Amien...* stihla zašepkať. Cítila ako ju pália v očiach slzy a vtedy si ju vzal do náruče a bozkával ju. Tak vášnivo a dokonale ako sa jej o tom snívalo. V ušiach cítila ako jej srdce bije. Vedela že to nie je správne a predsa sa nakoniec k nemu ešte viacej pritlačila a bozky mu opätovala. Tak dlho o tom snívala. Tak dlho to chcela. Cítila ako ním zmieta túžba, ktorá v nej rovnako ako v ňom vrela. Nakoniec si však slzy cez zavreté oči našli cestu von a v tenkých pramienkoch jej zmáčali tvár. Keď ju pustil, pritisla sa k nemu ešte viacej a tvár si nakoniec oprela o jeho zjazvené líce. Ticho počúvala tie krásne slová a predsa akoby ju to ešte viacej bolelo. Slzy jej stekali po tvári a ona chvíľu mlčala.* Nepoviem, že ťa nemilujem, amien, lebo to by som klamala.* zašepkala potichu s roztraseným hlasom. Dlane mala pritlačené na jeho lopatkách a objímala ho tak pevne akoby sa bála že keby ho pustila tak sa rozplynie. Cítila ako sa jej pery trasú. Nielen z prichádzajúceho plaču, ale zároveň zo vzrušenia. Jasne na nich cítila horúčosť, ktorá naraz tak vzplanula.* Amir, si jediný pred kým sa nepretvarujem. Si jediný kto ma vidí takú aká v skutočnosti som. Iba ty jediný vieš, pravdu. A si jediný koho nekonečne milujem, ale....* naraz sa jej zasekol hlas a cítila ako jej ďalšie slzy stekali po lícach. Ešte pevnejšie sa k nemu privinula.*.. ale čo tvoje manželky? Dafé a ostatné?* dokončila vetu a keď sa jej poslednýkrát zlomil hlas pochopila, že všetko čoho sa bála, všetko to bolestivé je vonku a ona sa oddala plaču. Prečo aspoň toto nemôže byť jednoduché? Prečo nemôže byť jej? IBA jej?*

Amir la Narso



* Počúvajúc Szannin hlas privrel Amir oči a oddal sa úplnému významu slov, ktorými sa mu vyznávala v náručí. Boli ako deti snažiace sa skryť za masku vzájomného priateľstva a úcty, aby nemuseli čeliť svojej láske, pretože tá sa medzi nimi nemohla nikdy naplniť tak ako by si boli priali. Príliš veľa intríg a nevysvetlených klamov stálo proti nim.
Amir netušil koľko rokov premrhal tým, že si nechcel sám pred sebou priznať pravdu o tom, že Szaniu miluje. Mohol jej byť nablízku každý deň, dotýkať sa jej aspoň pohľadom a kradnúť bozky za chrbtami sliedivých očí, stať sa jej oddaným milencom, ale vedel, že nemá liek na to, čo ich trápilo oboch. Nemohol sa zrieknuť svojich manželiek a nemohol ani prisahať, že sa viac neožení, pretože to bol jeho spôsob ako sa mohol dostať bližšie k Adrianovým nekalým obchodom a zároveň tým ochrániť jeho nevinné obete. Zvučnosť mena La Narso poskytovala jeho ženám bezpečie do okamihu kým im nenašiel nový domov a on nemusel nikomu nič vysvetľovať.
Tíšil Szannin plač chlácholivým dotykom ruky, stieral slzy z líc, ktoré by najradšej videl zdravo červené a napäté od smiechu no vedel, že teraz jej spôsobuje len bolesť a za to sa nenávidel. Za svoju slabosť a neschopnosť klamať Szanii do očí, ukrývať pred ňou svoje city za masku nevinného priateľstva, o ktorom by len on sám vedel, že je čírim
klamom.* Ubližujem našej láske svojimi záväzkami a ublížim jej ešte oveľa viac amitha, pretože plným svoju povinnosť šľachtica oddaného korune. Zvolil som si tak dávno predtým než mi city k tebe otvorili oči a teraz je príliš neskoro, aby som mohol niečo z toho vziať späť, aj keď je to mojím jediným želaním.* V duchu preklial Adriana, preklial seba. Rozhodol sa, že pred Szaniou ešte zamlčí skutočné previnenia jej snúbenca, lebo vedel, že si k nemu dosiaľ nevybavila všetky spomienky a to by on mohol zneužiť proti nej. Tvrdiť jej, že Amir je len ctižiadostivý šľachtic, ktorý jej zaslepuje oči svojou láskou a brojí proti nemu, zvrhnúť tak všetko úprimné na obyčajnú faloš, ktorou by si ho Szania pod Adrianovým dohľadom sprotivila takže by mu viac neuverila aj keď teraz nepochyboval o pravdivosti jej citov a nadovšetko v ne veril. Na tejto ceste k poznaniu ju nemohol nijako ovplyvniť.* Chcem ťa len chrániť amitha...* oprel sa lícom nežne o temeno Szaniinej hlavy a privrel bolestne oči.* ..a ochránim ťa aj pred sebou samým to ti prisahám moja kráľovná.* Našiel Szaniine pery a pobozkal ju s nehou, ktorá sa v ňom za tie roky ich odlúčenia nazbierala ako voda v jazere, čo pretieklo skrz pevne vystavanú hrádzu. Nakoniec pokľakol chytiac Szaniinu ruku a priložiac ústa na jemnú pokožku.* Odídem. * zašepkal s ťažkým srdcom a znovu perami poláskal citlivé zápästie.*

* Nemohol zadržať nežný úsmev, ktorý mu na perách vyčarili Lexiene slová a jej tiché presviedčanie. Správala sa k nemu dôverčivo ako malé dieťa, ktoré tuší bezpečie v pevnom mužskom objatí. Pozrel dole na ich prepletené ruky a hlavou mu zradne preletela myšlienka ako ľahko by jej mohol ublížiť keby sa prestal ovládať a to ho desilo zo všetkého najviac. Nie to, čo už vykonal v minulosti ani to ako by to Lexie prijala keby sa dozvedela pravdu o ukrutnostiach aké bol schopný spáchať bez najmenšej výčitky svedomia.
Zodvihol ruku a dotkol sa ňou Lexienej šije akoby si ju chcel pritiahnuť bližšie k sebe no v skutočnosti len bruškami prstov zľahka pohládzal citlivú pokožku palcom kopírujúc líniu sánky.* Až dovčera som si myslel, že to dokážem Lexie, že dokážem skrotiť tú bytosť, ktorá sa usadila v mojom tele a v mysli, ale teraz viem, že ani Leeho liek nie je celkom účinný, aby vo mne potlačil hnev, ktorý nedokážem kontrolovať. O to viac, keď sa jedná o teba a tvoju bezpečnosť. * Vlasy mu v niekoľkých voľných pramienkoch padali do čela a vrhali tiene na zrenice očí, v ktorých sa zračilo napätie zmiešané s túžbou. Odrazu sa sklonil bližšie k Lexinej tvári až sa nosom zľahka obtrel o jej spánok, keď s neistým hlasom zašepkal do jej ucha.* Možno by si nemala tak veriť moja malá nevinná Lexie. Viac podlieham svojím zvieracím pudom než zdravému rozumu.* na líci ju mohli poštekliť jeho pery, pretože sa pri tých slovách trpko zasmial akoby sa snažil vysmiať sám sebe.*

*Cítila ako ňou bolesť prúdi ako horúca krv žilami. Akoby každý jej kúsok tela kričal od bolesti a predsa nič nebolo vidieť. Iba jej detinské slzy, ktoré jej stekali po tvári a pritom zmáčali aj Amira. Nech sa akokoľvek snažila, nevedela sa upokojiť a na chvíľu sa jej zdalo, že on ju necháva, nech jej emócie výjdu von. Akoby jej to malo pomôcť. No ona sa čím ďalej tým viacej cítila slabá. Plač pomaly nakoniec utíchal a keď jej slzy tak nežne utieral, privrela oči. Až potom sa na neho pozrela. V jej očiach mohol vidieť všetky pocity, ktoré boli tak vrúcne, že vyvierali na povrch bez toho, že by si to čo i len priala. Mala pocit, že nič nie je tak ako má byť. On nemal mať toľko manželiek a ona nemala mať amnéziu. Mali byť spolu, radovať sa zo života a užívať si každý okamih ich spoločného života. Ibaže oni mali pred sebou toľok prekážok, ktoré bolo treba zdolať. A ona si moc dobre uvedomovala, že prekonajú ich jedine spolu, ak sa budú pevne držať za ruky a nedajú sa odradiť žiadnymi podlými krokmi od okolia.* Aké je tvoje tajomstvo?* šepla potichu, keď konečne plač utíchol a ona ho konečne videla bez akýchkoľvek rozmazaných častí. Cítila že niečo tají. Že je to niečo veľké, ale nevedela prečo jej to nepovie. Neveril jej? Alebo nemohol jej to povedať? Aj ona určite niečo tají, ibaže sama nevedela čo. Ešte nie. No bola si istá, že odpoveď na danú otázku sa skrýva v nepreskúmaných častiach domu. Po tom zachváte beznádeje a ničoty, si uvedomila, že na ňu prišli pocity silnej viery. V ich. Predsa keď budú spolu držať, ona si spomenie a spolu dokážu robiť správne kroky. Nepochybovala o tom. Chcela protestovať, že nepotrebuje chrániť pre ním. On nikdy nebol tým pred ktorým sa musela chrániť. Za to by aj život bola dala. Bola by za neho umrela, keby to bolo potrebné. V bozku pokojne privrela oči a rukami ho objala okolo krku, pričom mu prstami zašla do vlasov. Cítila sa akoby toto bol nový začiatok. Iba oni dvaja a ich láska. Bola taká šťastná! Neverila, že by sa niečo takéto mohlo udiať a keď sa to stalo... bolo to to najkrajšie na svete! Ešte krajšie ako pocity pri návrate na Lorien. Sledovala ho ako si pred ňou kľakol a s pootvorenými ústami od šoku počúvala čo jej povedal. Hodnú chvíľu jej akoby nedochádzalo čo vlastne povedal.* NIE!* stroho zo seba vyrazila, pričom nemohla uveriť, že niečo také dokázal povedať. Prudko ho potiahla za ruku, aby sa postavil a namosúrene sa pobrala, ťahajúc ho za sebou, do ešte vzdialenejšieho kúta záhrad. Zastala až keď sa ocitli na prelome miesta, kde vlhkosť bola takou silnou, že sa im menila pokožka. Cítila ako jej telo nabralo tmavší odtieň, ale nevšímala si to. Jediné čo potrebovala bolo stráviť to čo povedal. Sála s hosťami bola tak ďaleko, že keby ich chcel niekto nájsť, musel by veľmi dlho hľadať aby ich našiel. Pustila mu ruku a nervózne sa začala popred neho prechádzať, pričom horúčkovito premýšľala. Varovne vystrela ruku, aby mu naznačila, že má mlčať a potom sa opäť pustila do chodenia hore-dolu. Bola zmätená a cítila, že sa na neho trošku hnevá. Ako môže niečo takéto chcieť urobiť?! Ako ju môže chcieť opustiť?! Nie! Nie teraz!!! Prišlo to tak rýchlo a ona si uvedomila, že nemá na výber. Jeho manželky. Ak miluje ju, tak potom nemiluje svoje manželky. Ak nemiluje ich, je s nimi asi z nejakého dôvodu, ktorý ona asi nesmie vedieť. Možno jeho tajomstvo sa týka práve ich. A možno nie, to je teraz jedno. Ak miluje ju, má všetko čo potrebuje. Dokáže sa preniesť cez jeho hárem, lebo jej láska je veľká. A dokáže byť trpezlivou, aby sa im nepodarilo stiahnuť jeden druhého na dno, ktoré im hrozilo. Naraz sa jej krok ustálil až kým nezastala priamo pred ním. S úľavou sa usmiala a tak nežne ako to vedela, mu odhrnula rukou vlasy z líca na bok. Zaujato sa zahľadela na jazvu na jeho líci a prstom mu po nej prešla. Ľavou rukou sa k nemu pritiahla a objala ho okolo krku. Postavila sa na špičky a vtisla mu na ňu slabý bozk. Potom sa posunula ďalej a dala mu ďalší bozk. Potom ďalší a ďalší, až kým postupovala po krku a nezastavil ju golier košele a saka. Potom sa od neho odtiahla, už aj pravou rukou ho objala okolo krku a zahľadela sa mu do očí. V tom šere sa jej zdali hlboké ako studne, ktoré ju lákajú nech sa nad ne nakloní.* Neopúšťaj ma, amien. Za žiadnu cenu ma neopúšťaj, pokiaľ je tvoja láska taká silná ako moja. Neuvedomuješ si, že TY si môj Lorien? Iba spolu dokážeme dať veci na pravú mieru a iba spolu sme silní. A čo sa týka tvojich manželiek...* na chvíľu sa odmlčala. Nie nato že by sa musela premáhať, ale nato, aby slovám, ktoré mienila povedať dodala ten dôraz, ktorý bol potrebný.* ... Dokážem sa s tým zmieriť. Pre to, aby si bol môj som ochotná urobiť všetko. Aj život by som dala pre to, aby si ty žil.* Netušila či tieto slová budú mať taký účinok v aký dúfala, ale aj tak ju samú to naplnilo istou dávkou optimizmu. Šťastne sa pousmiala. Siahla na krk, na retiazku, na ktorej jej visela fialová perla s tyrkysovým fľakom. Pomaly si rozopla retiazku a vložila ju AMirovi do dlane, pričom mu ju následne zatvorila, aby perlu držal pevne v dlani. Nemusela mu nič hovoriť, sám musel vedieť, čo toto gesto znamená [ pozn.Každá Lorienčanka dostane pri narodení prívesok s perlou, ktorej farba symbolizuje jej povahu. Smie ju niekomu darovať, mužovi, ktorého miluje. Ak muž prijme, nechá si prívesok, ak nie, hodí ho na dno ich vodného sveta. (to sa deje aj po rozchode partnerov). Lorienčanky si preto dobre rozmyslia, či perlu darujú a komu. Dno je plné perál z nešťastných lások. ]* Ach, amien, pobozkaj ma tak ako žiadnu inú.* šepla a pritiahla si jeho tvár k perám. Nechcela aby protestoval a nechcela, aby bol tak dlho ďaleko od jej pier.*

*Chvíľku uvažovala nad slovami, ktoré jej zašepkal do ucha, pretože sa jej zdalo, akoby to ani nevravel on. Odkdy sa poznali, vždy jej vravel, že mu môže plne dôverovať. Aj vo chvíli keď sa zmenila na Lorienčanku jej dôveru nesklamal, tak prečo ju odrazu chcel nabádať, aby toľko neverila? Nedávalo jej to nijaký zmysel.* to je hlúposť* zamrmlala a otočila tvár k nemu, až sa im dotkli nosy. Zaklonila hlavu trošku doľava, natiahla ruku aby mu odhrnula vlasy z tváre a mohla sa mu dívať do očí a prehovorila* nikdy si sa nesprával ako zviera, ani keď som ťa obvinila, že si diabol...*rukou ktorou mu odhrnula vlasy pohladila jeho líce a znovu sa na pár sekúnd odmlčala* neublížil by si mi...* takému niečomu nemohla uveriť. Nie po takom dlhom čase. Určite by jej neublížil. Mala z neho v tej chvíli veľmi zvláštny pocit. Možno si neveril on sám. Nevedela. Nevyznala sa v priveľa veciach, no mala pocit že je niečo zle. Naklonila sa a opatrne ho pobozkala. Veľmi, veľmi nežne, no nie tak krátko ako zvyčajne. Možno len cítila, že to potrebuje.* ak budeš chcieť, môžeme ísť pod vodu, spomínam si na taký tunel ktorý vedie na jedno také pekné miesto...

/priznávam sa nečítal som váš predchádzajúci siahodlhý text, tak ak by bolo niečo mimo, povedzte /

*Rozprával sa so skupinkou vysokopostavených mužov, konverzácia sa tiahla typickými smermi, aj keď mnohí sa či už priamo alebo nepriamo popytovali na návrat princeznej. On ako jej snúbenec sa im zdal ako vhodný zdroj informácií, no sami nečakali, žeby im niečo povedal. Po celý ten čas letmo sledoval kde sa tá jeho drahá snúbenka potuľuje, aj keď jej spoločnosť nijako nevyhľadal. Pre neho boli takéto večery viac než zábava a k tomu, čo ho k Szanii viazalo? Potreboval ju, pre svoj cieľ. Inak nič. Nijaké city, tak nech si robí čo len chce. No keď si všimol ako odchádza do záhrad s mužom, ktorý mal priveľa manželiek aby niekto poznal ich presný počet, zamračil sa. Jedna vec bola zábava a druhá sledovať, ako mu niekto bude oblbovať snúbenicu. Bol zvedavý čo tí dvaja môžu vonku robiť. Áno, aj predtým s ním trávila nejaký čas na večierkoch ak si dobre spomínal, no teraz si predsa na skoro nič nepamätala. Nespokojne ešte raz skontroloval či nevyšli, ospravedlnil sa skupinke mužov a vyrazil k záhradám. Bol zvyknutý pohybovať sa potichu, jeho život si to vynútil, preto sa k dvojici dostal skutočne nepozorovane a nehlučne. Hodne dlhú chvíľu pozoroval niečo, čo sa priečilo jeho plánom, no vedel, že ak dá najavo čo počuje a vidí, iba si tým uškodí. Szania zásnuby nezrušila, udržiavala s Amirom zjavne len románik, tak prečo by sa mal hrať na žiarlivého snúbenca? Aj keby mala dvadsiatich milencov, bolo by mu to vlastne jedno. Keď ale zvesila z krku svoju perlu, nebezpečne prižmúril oči, mal už tej ich romantickej frašky dosť. Stúpil na konár, predpokladajúc, že od seba ustúpia a po chvíli s jemným popiskovaním vykročil cestičkou smerom k nim, tváriac sa, že nič nevidel ani nepočul*

(( Ty zákerák!!! ))

Amir La Narso



* Videl ako sa Szannina pokožka sfarbuje vo vlhkom vzduchu a nadobúda perleťový lesk podčiarkujúci mäkkú žiaru v jej očiach. Hovorila o láske k nemu, dotýkala sa ho tak ako to žiadna iná žena, ktorú poznal nemala odvahu urobiť. Jazvy na jeho líci boli hlboké, pokožka nepekne vystupovala pozdĺž ich okrajov a viac pripomínala čerstvé než dávno zahojené rany.
Ustrnul len na okamih, nechcel sa pohnúť, pretože Szannine dotyky akoby z neho stierali starú no dosiaľ jasnú spomienku na bolesť. S každým bozkom cítil väčšiu úľavu a pokoj, amithine vášnivé slová mu pripomínali chvíle, keď si v osamelosti vyvolával jej obraz a vkladal mu do úst podobné vyznania no nikdy na neho nezapôsobili tak mocne ako tu a teraz, pretože iba toto bola skutočnosť. A keď mu v dlani spočinula drobná perla ohriata teplom Szaniinho tela chvíľu ju podržal v ruke akoby ho chcel vziať do seba a majetnícky pohltiť. Priložil si perlu k tvári a dotkol sa jej perami úctivo a jemne, pretože to bol ten najväčší dar aký mu Szania mohla dať, dar lorienskej lásky a zároveň jej najhlbší symbol. Vedel, že nie sú potrebné slová, ktorými by opísali puto, čo sa medzi nimi vytvorilo. Pobozkal by Szaniu sám aj keby ho k tomu sama nevyzvala. Nežne a zároveň nástojčivo akoby sa pod všetkou tou nehou ukrývala prudká vášeň, ktorú len silou vôle krotil natoľko, aby Szaniu nevydesila. Príliš dlho pred sebou aj pred ňou predstieral obyčajné priateľstvo...
Nikdy predtým nestratil hlavu natoľko, aby si uvedomoval prítomnosť okolo seba no teraz pre neho existovala len Szania. Povedala mu: „ Ty si môj Lorien.“ Vedel veľmi dobre ako to myslela, pretože ona pre neho znamenala to isté. Bola viac než Lorien. Bola tým, v čo sa ani neodvažoval dúfať- jeho nádejou, ktorú už dávno stratil a v nej znovu našiel. * Tvoj život je pre mňa vzácnejší ako ten môj a ja by som nikdy nechcel, aby si ho kvôli mne obetovala, keď to jediné, čo mi dáva silu je vedomie toho, že si, že dýchaš amitha.* dotkol sa zľahka Szaniinej brady a nadvihol jej ju tak, aby mu musela pozrieť do očí. A vo chvíli, keď už naozaj veril tomu, že vonkajší svet v skutočnosti neexistuje, ale bol len náplasťou na okamihy strávené bez Szanie, ticho narušil zvuk lámajúcej sa vetvičky. Ako vo sne sa od nej pomaly odtiahol no neodstúpil nabok ani neprestal držať jej ruku v dlani, do ktorej mu vložila svoju perlu.*