MILETEA

//dufam, ze som nic nepokazila //


*Napriek tomu, že Riya sa napokon rozhodla ísť s nimi, nebola si istá správnosťou svojho rozhodnutia. Len veľmi málo zlomených konárov dokáže za pomoci iných, získať naspäť svoje stratené miesto v strome, tvoriacom ich životy. Ryia si musela vytrpieť veľmi veľa. Z jej vnútra vyžaroval silný nepokoj, akoby protestovala proti všetkému, čo sa okolo nej dialo. Bola búrkou, ktorá mohla každú chvíľu zničiť svojou mocou mnoho a nedokázala určiť, či bude niekto, koho sila ju prekoná správnym spôsobom.
Sirii venovala pohľad na rozlúčku. Vedela, že tu musí ostávať proti svojej slobodnej vôli, o to viac dokázala oceniť jej správanie a snahu pomôcť. Tajne pritom dúfala, že domov Arkanov sa čoskoro zmení vo svet, ktorý bude rešpektovať rozhodnutia obyvateľov rovnako, ako ich vieru v zákony predkov...
Karimove rozhodnutia sa za posledných pár dní naučila prijímať takmer bez protestov. Odkedy si navzájom odpustili a istou časťou sa aj navzájom pochopili, keď pred ním zničila bič, ktorým ho mala potrestať, začala mať pocit, že sa vnímajú iným spôsobom. Bol to dôvod, prečo sa neozvala, keď zabil strážcu Likku, ani keď navrhol, že nechajú Wargana, aby sa k nim pripojil neskôr. Nesúhlasila s tým, no nesťažovala mu situáciu...

Napokon, mal pravdu.

*********


-Ak bola doba, kedy dvojhviezda bola len jednou, stal sa tento príbeh ešte pred ňou. - Začínal rozprávanie šaman, pre deti sediace v polkruhu okolo neho. Tváre plné nedočkavosti im osvetlovalo len plápolavé svetlo ohňa, jemne meniace farby podľa suchých bylín, ktoré práve horeli. Príbehu dodávali mystickú atmosféru a čaro prenechať mnoho z jeho moci aj vlastnej fantázií.
-Svet, ktorý poznáme existoval v odlišných farbách, stvorených podľa Aharei. Skrýval v sebe mnoho tajomstiev, ktoré nemali byť odkryté...-


Sľúbila, že Warganovi vysvetlí skutočný význam slova Enare. No nato, aby to skutočne dokázala, musela získať niekoho pomoc, a tiež sa potrebovala najskôr vyrovnať so svojim menom, ktoré si nezaslúžilo nosiť v sebe označenie liečitelky. Označenie od jej otca, ktorého sklamala.
Tri dni vkuse využívala moc silného vetra, ktorý v okolí neustále fúkal. Pri každej príležitosti spolu s ním pískala do diaľky zvuk, ktorý od púštnej búrky nerozoznal nie len Arkan, ale ani ona, napriek tomu, že vedela, ako presne znejú tie tóny. Až tretiu noc dostala odpoveď, keď sa táborom rozľahol nezvyčajný zvierací rev. V jej kmeni, by ho nazvali Haeru, volanie ducha. Bol pre nich spojený s prechodom na druhý svet, pretože tvor, ktorý ho vydával, patril medzi najnebezpečnejšie dravce pralesa i púšte.
Bez toho, aby si ju niekto všimol, vybehla nenápadne zo stanu. Vonku bola po dlhej dobre krásna bezveterná noc, ktorej ticho pohltilo všetko v okolí. Len hviezdy a mesiace boli svedkami jej nočného prechodu cez niekoľko dún, až na neďalekú piesočnú plošinu. Hneď, ako sa ocitla oproti tvorovi, ostala bez pohybu stáť na mieste. Napriek tomu, že sa naňho pripravovala, jej srdce teraz bilo nadšením a strachom zároveň. Nenápadne sa usmiala a sadla si do piesku, využívajúc chvíľu, keď na seba obaja len pokojne hladeli.
Gathu. To prenádherné zviera ležalo pokojne len pár metrov od nej a zvedavo si prehliadalo človeka, ktorý si dovolil ho prilákať. Jeho zlatá srsť bola sfarbená aj šedou, aby sa prispôsobila noci a spravila z neho preto nenápadného dravca, ktorého korisť odhalí až v momente, keď stojí vedľa nej. Prenikavé zlatozelené oči boli trochu nezvyčajnými na jeho druh, no ku zvieraťu, ktoré ju sledovalo, sa dokonale hodili. Tvorili zvláštnu súčasť jeho elegantného tela, rovnako ako aj zuby schopné rozdrviť kosti niekoľkonásobne väčších šeliem, než on sám. Skutočným dôvodom, prečo sa však stal gathu obávaným, neboli len jeho tesáky, ale aj chvost, na konci ktorého ukrýval osteň s jedným z najsilnejších jedov na planéte. V stave pokoja ho ukrývala hustá vrstva dlhých chlpov, no v súboji sa stáva jeho najväčšou výhodou, schopnou prekonať hocaké rozdiely veľkosti.
Pre Siharei je toto zviera viac mystickým ako skutočným tvorom. Jeho jedu sa vyhýbajú, dokonca aj v prípade, že by našli dravca mŕtveho. Bol príliš silným a rešpektovaným nato, aby ho používali pre svoje potreby. Kvôli jeho sile, ich existovalo tak málo. Gathu sa síce dožíval viac ako sto obehov okolo dvojhviezdy, no za svoj život mal len dve mláďatá, len veľmi výnimočne tri. Presne toľko, aby jeho druh bol schopný prežívať, no jeho počty nikdy nerástli. Žil v púšti aj pralese, takmer neustále sa sťahoval, no len zriedkavo sa ho dalo stretnúť. Ona sama videla doteraz len jediného, a aj to vtedy, keď sa dostal príliš blízko ich osady a museli ho odtiaľ vyhnať. Bolo preto zázrakom, že jeden z nich zareagoval na jej volanie.
Hladeli na seba, akoby sa pokúšali prečítať myšlienky toho druhého. Púšť, ktorá ich obklopovala bola teraz úplne tichou, akoby len zvedavo sledovala, čo sa bude diať.
Dlhý nádych, ako pred každým bojom, prišiel len o krátku chvíľu skôr, než gathu zaútočil. Jeho tesáky minuli mladú Siharei iba o pár centimetrov, než sa uhla na stranu. Nenápadne, takmer až divoko sa pousmiala a vytiahla svoju dýku. Nechcela tvorovi ublížiť, no potrebovala niečo na obranu. Ďalší útok prebehol ešte rýchlejšie ako predchádzajúci. Zviera sa s ňou odmietalo len zahrávať, no aj tento krát ju jeho pazúry minuli. Tlmene naň zavrčala, odhaľujúc svoju skutočnú podstatu, rovnako divokú, ako samotný tvor. V očiach už nemala strach, len odhodlanie, postaviť sa rozhodnutiu Aharei, ktoré pre ňu pripravila...

- ...strážci sú preto neustále medzi nami. Ukrytí v inej podobe. A každý z nich nosí v sebe časť z Aharei, pretože plní jej sny, vôľu a rozhodnutia. Sú jej súčasťou, ako každý jeden z nás a predsa o trochu inak.-

Oba tiene ležali na zemi spojené do jedného, dunou stále ukrývané pred dvojhviezdou, ktorá pomaly zohrievala okolie. Srsť gathua bola zlepená krvou, kvapkajúcou do piesku svojím vlastným pravidelným rytmom. Napriek tomu, že sa tam stávala jeho súčasťou, zanechávala za sebou jasne viditeľný znak svojej odlišnosti. Červená farba bola vždy znakom zmeny. Tak, ako hviezda pred smrťou.
Dravec sa elegantne zodvihol, aj napriek nehybnej žene, ktorú mal na svojom chrbte. Chvíľu sledoval obzor, než sa vybral cestou, ktorú považoval za správnu. Kráčal pevne a odhodlane, ako každý jeho druhu, postupne meniac farbu svojej srsti podľa pribúdajúceho svetla. Za nimi ostávali v piesku sfarbené škvrny šepkajúce o ich súboji, a spolu s nimi dýka. Dýka, ktorú dostala od otca na znak svojho postavenia, ležala nehybne na mieste, zlomená na niekoľko kusov. Kov, ktorý pre ňu predstavoval spomienky na svoju rodinu, ktorú stratila, a kmeň, ktorý musela opustiť, teraz mizol za obzorom, unikajúc rovnako pomaly ako jej život. Spolu s ním mizla aj jej minulosť, ktorú doteraz prežívala.
Hneď, ako mal tábor na dohľad, zastavil a jemne ju zložil do piesku. Po boku hrude sa jej tiahla dlhá krvácajúca rana, končiaca až na stehne. Gathu si ľahol vedľa nej a rany jej postupne začal čistiť, až kým nezačal mať pocit, že z miesta, kde nocoval jej druh, bolo počuť zvuky.*

* Opatrne nadvihol látku prekrývajúcu vchod do stanu a chvíľu nerozhodne postál na jeho prahu. Cítil na sebe nesúhlasné pohľady ostatných zikku a rovnako tak aj svojho otca, ale jeho váhanie malo celkom inú príčinu.
Sedela schúlená v kúte miestnosti, ramenami si objímala štíhly driek a zdalo sa, že si buď neuvedomuje alebo nechce uvedomovať jeho prítomnosť. Snehobiele vlasy jej ako závoj zahalili tvár, keď sa lícom opierala o skrčené kolená a sedela tam tak tichučko akoby ani nebola živou bytosťou iba akousi prázdnou bábkou. Zarek netušil, čo ho k Ryiu tak priťahuje. Bola krásna. Najkrajšia žena akú kedy videl okrem Isany hoci ich krása ani nemohla byť odlišnejšia. Isana bola plná života a neskrotnosti zatiaľ čo v Ryiu akoby život odumrel, a predsa ju napĺňalo akési zvláštne svetlo. Možno ho videl len on, pretože ostatní zikku v tábore na ňu hľadeli s odporom a nesúhlasom a ten ich zrak oberal o súdnosť.
Nechal záves padnúť a oddeliť ich šerý svet od sveta tam vonku kde sa pri ohni miešal mužský smiech s tlmenými rozhovormi, ktoré pre neho v tej chvíli nič neznamenali. Vykročil bližšie k nej. Jeden pomalý krok za druhým až kým na ňu nepadol tieň jeho vysokej postavy. Dosiaľ ho k sebe nepustila tak blízko no tento večer bol iný a už nič nemalo byť rovnaké ako predtým. Kľakol si, záhyby jeho sathi obkolesili jej schúlené telo akoby ho brali do náručia, keď natiahol ruku a prstami jej nežne odhrnul z líca pramienky vlasov.
Ryiu sa nebránila Zarekovým dotykom ani vtedy, keď si jej tvár otočil k sebe a zahľadel sa na ňu tými prenikavými modrými očami, od ktorých by nemohla odtrhnúť pohľad ani keby chcela.
„Si ešte len chlapec.“ zašepkala a do očí sa jej nahrnuli slzy. Ani sama nevedela, prečo mu to vraví, ale bolo to tak. Zarek ešte nikomu nezobral život, ešte neprešiel ani obradom spojenia a jeho duša bola príliš jemná a citlivá, aby z nej Arkani urobili neľútostného bojovníka hoci práve to sa skôr či neskôr určite stane. Znovu ju pochytil smútok kvôli nemu a aj kvôli sebe, pretože obaja mali niečo spoločné, a práve preto sa pri Zarekovi cítila inak ako pri ktoromkoľvek inom mužovi. Možno trochu viac v bezpečí a hoci tu bola aj Siharei, ktorá ju zachránila, ona jej svetu predsa len nemohla rozumieť tak ako Zarek, ktorému bolo kedysi ublížené rovnako.
Ryiu natiahla ruku no zachytil jej ju skôr než mu mohla zložiť závoj sathi z tváre.
„Už dávno ním nie som.“ namietol pošepky, keď jej otočil ruku dlaňou nahor a palcom prešiel po výstupkoch jaziev na zápästí. „Nechcem ním byť kvôli tebe. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“
Zarekovo vyznanie, vyslovené s takou vášňou a rozhodnosťou, jej vyvolalo v duši zmätok. Nepokojne premýšľala o tom, čo sa to deje, kým on si jej mlčanie vysvetlil ako tichý súhlas, zobral ju do náručia a pevne objímal. Zápasila s túžbou ukryť sa v teple jeho silných mladých ramien a zároveň chcela utiecť. Chcela na neho zakričať nech ju pustí, nech sa o ňu už viac nestará tak ako to robil doteraz, pretože to pred ním až na jej mŕtveho muža nikto nerobil. Ona už patrila jednému zikku a potom ju druhý prinútil k tomu istému a Zarek bol len mladíkom, láskavým neskazeným chlapcom, ktorému nikdy nemohla rovnako opätovať jeho city. Nie preto, že by to nechcela, ale preto, že to viac nedokázala.
Dlaňami sa zaprela do jeho hrude a pevne zatvorila oči, aby jej Zarekov pohľad nemohol preniknúť až na dno duše k tým najtemnejším myšlienkam. Takmer okamžite povolil zovretie a pustil ju.
„Nemal by si sem viac chodiť. Nepotrebujem, aby si sa o mňa staral a ani to, aby si ma chránil.“
„Ryiu...“
„Odíď. Prosím, choď.“
Odvracala od neho pohľad znovu sa schúliac hlboko do seba. Cítila teplo jeho tela, ktoré k nej vysielal nekonečne dlhé minúty, kým sa predsa len nezodvihol na odchod. No keď si už myslela, že sa k nej viac neobráti, vtedy sa sklonil a cez závoj sathi ju pobozkal na čelo.
„Dobrú noc, Ryiu.“ zaželal jej tak ako každý jeden večer, keď odchádzal a zobral prázdne misky od jedla. Predtým ako sa za ním východ znovu uzavrel si ešte raz stihla všimnúť jeho vysokú postavu a záblesk prenikavo modrých očí, do ktorých vstúpila mäkká žiara ohňa.



Sedel pri ohni spolu s ostatnými mužmi, ale nezdieľal s nimi ich smiech ani sa nezapájal do spoločných rozhovorov. Uzavretý v samote vlastných myšlienok nevnímal Karimov pohľad, ktorý ho pozorne sledoval spod okraja tmavomodrého závoja sathi a nezachytil ani nesúhlasné mrmlanie zikku, keď zahliadli Zareka kráčajúceho k Ryiinmu stanu.
„Za všetko môže ona.“ Nenávistne zašepkal Sio mužovi, ktorý sedel po jeho pravici a tvár sa mu pri tom stiahla do nesúhlasnej grimasy. Nebol jediní, koho sa zmocňovala čoraz väčšia nespokojnosť s konaním ich vodcu, ale len on bol natoľko horkokrvný a prostoreký, aby sa o tom odvážil zmieňovať nahlas. Karim so zatajeným dychom sledoval Warganovu bezvýraznú tvár zaliatu zlatistým svitom ohňa, pretože nepochyboval o tom, že jeho pán všetko počul.
„Niare, Sio! Mlč, ak nechceš...“
Odrazu mu veľká Warganova ruka padla na plece a umlčala ho. Smiech a hovor okolo ohňa takisto utíchli a priestor medzi zikku sa naplnil napätým očakávaním. Vymieňali si mĺkve zachmúrené pohľady a neodvažovali sa prehovoriť skôr ako Wargan.
„Je medzi vami ešte niekto, kto zdieľa Siov názor?“
Ticho okolo ohňa sa po mrazivo pokojných Warganových slovách ešte viac prehĺbilo. Máloktorí zo zikku vydržal ťarchu jeho upreného pohľadu, keď postupne každému z nich nahliadol do očí. Dokonca aj Sio sa stiahol a odvrátil tvár s pokorou a hnevom, pretože nijaký zo zikku, ktorí s ním inak súhlasili, sa ho nezastal.
Wargan sa odrazu zodvihol a bez slova odišiel od ohňa sprevádzaný zmätenými pohľadmi. Iba Karim vedel ako veľmi jeho pán potrebuje samotu, pretože Sio mal nakoniec predsa len pravdu. Niryai ho zmenila, dokonca kvôli nej porušil odvekú tradíciu ich kmeňa a postavil sa na odpor Nubarovi. Stál na veľmi tenkej hranici odkiaľ bol už len malý krok do priepasti a hoci bol Karim jeho najvernejším, ani on tomu nedokáže zabrániť . O tom sa už dávnejšie sám presvedčil...


Cítil ako sa ho zmocňuje zvláštny nepokoj. Musel odísť, púšť ho volala tichým spevom vetra a piesku akoby mu chcela niečo naznačiť. Bolo to ukryté v každom jeho nádychu, v krvi, ktorá mu pulzovala žilami a rozochvievala srdce v prudšom tlkote. Nedokázal myslieť na to, čo sa stalo pri ohnisku. Videl nespokojnosť v očiach svojich zikku, ale bránil sa jej, tak ako sa bránil Karimovmu dohováraniu – uzavretosťou a silou strachu, ktorým vládol. Nikto sa mu neodvážil vzdorovať. Len ona... jej oči, ktoré ho ostražito sledovali spod mihalníc akoby bol divým zvieraťom, ktorému nemožno veriť. A mala pravdu. Stačila by mu len chvíľa na to, aby zlomil jej odpor a zmocnil by sa jej tak ako po tom túžil teraz. Bola horúčosťou, ktorá vlievala do jeho tela vášeň, mala s púšťou viac spoločného než by si možno myslela, a preto k nej cítil všetko to, čo cítil k púšti : bázeň a vzdor, moc nad ňou a zároveň vedomie toho, že ona má nad ním oveľa väčšiu silu. A rovnako ako pri púšti ani pri Niryai netušil či ju má preto nenávidieť alebo milovať hoci obe preňho znamenali život.
Odrazu vedel, že niečo nie je v poriadku a tiché našepkávanie púšte sa premenilo na istotu. Z pošvy na opasku vytrhol dýku a rozbehol sa k vysokým dunám za hranicami tábora. Chodidlá sa mu zabárli do horúceho piesku, poznal smer, ktorým má ísť no aj napriek tomu ho to, čo uvidel o pár minút neskôr prekvapilo. Ostražito sa prikrčil a pevnejšie zovrel rukoväť dýky v dlani. Tvora, ktorý stál tak blízko pri zranenej Niryai a očividne jej sám spôsobil všetky rany, videl prvýkrát v živote. Prvý, ale zároveň aj posledný. Dravec však vycítil jeho úmysel, ladné telo sa naplo v predzvesti skoku, čeľuste plné ostrých zubov sa s revom roztvorili vystaviac na obdiv svoju smrtiacu silu, ale potom akoby si to tvor rozmyslel a stiahol sa. Wargan sledoval ako rýchlo mizne za ohybom duny no vôbec pri tom nepochyboval, že k boju nedošlo len preto, lebo tu bola Niryai. Až teraz si začínal uvedomovať ako ich našiel. Tvor ležal pri nej pokojne akoby ho skrotila, dychom jej odfukoval vlasy z tváre a ostrými tesákmi sa takmer obtieral o hrdlo, no nezaútočil na ňu aj keď mu bola tak blízko.
Bez slova si pred Niryai kľakol do piesku a opatrne, akoby stále nemohol uveriť, že ju má pred sebou živú a zdravú, jej zobral tvár do dlaní. Hruď sa mu prudko dvíhala, neuvedomoval si aký mal o ňu strach až kým nebolo po všetkom. Bruškami prstov sa nežne dotýkal jej spánkov, očí a líc. Chcel jej rozviazať sathi, aby sa presvedčil kde všade je zranená a dúfal, že zviera jej skrz ranu na nohe nevpustilo do tela jed.* Niryai, mi siara, mia ery.* šepkal jej a hlas mal raz nežný a inokedy zase plný hnevu a obáv. Ani si neuvedomil, že múr ľadového pokoja a maska bezcitnosti mu spadli tváre a odhalili obyčajného muža s rovnakým strachom, akí cítili všetci.*




/ tento príspevok vznikol za dve hodiny v študovni kedy mi skoro každý kukal cez plece ( samozrejme nenápadne:D ), čo toľko ťukám a v polohlade, ktorý zahnala až jablková štrudla takže dúfam, že to bude aspoňtrochu dobre ale niee s tým zvyškom preháňam, ale je pravda, že toto má od mojej spokojnosti ešte daleko /

//maj gaaad, je vcelku náročné písať, keď si v bezvedomí //



-Svet sa zmenil. Už dávno nie je takým, ako vyzeral pôvodne. Mení sa každý deň. Pre každú osobu i tvora zvlášť. Bez ohľadu na to, či to tak chceme alebo nie.
Ale sú zmeny, ktoré ovplyvníme sami. Také, ktoré prídu z tvojich rozhodnutí. Keď skutočne v niečo veríš, Aharei ti pomôže uskutočniť to. Musíš byť o svojej pravde presvedčená rovnako ty, ako ona sama a vtedy sa to stane skutočnosťou.
-Ako ty a Enare?- na jeho tvári sa pri tej otázke objavil nenápadný úsmev. Hrdý, no ukrývajúci v sebe tajuplnosť.
-Napríklad.
-Takže si skrotil gathua a stal si sa najväčším bojovníkom kmeňa?
-Nie, to nie.- Veselo sa smial na detskom nadšení svojej mladšej sestry. -U mňa to bolo inak. Bol som vybraný ako jediný strážca spomedzi všetkých kmeňov Siharei a po mne bude znovu len jediný strážca.
-Prečo je len jeden?
-Aharei má vlastných strážcov, ktorí sa o to postarajú.
-A čo keď niekto skrotí strážcu?
Okolím stromu sa znovu rozľahol smiech. Príjemný, takmer ako vtáctvo tešiace sa z nového rána. -Tak bude mať právo stať sa ním tiež. A získať česť pre svoj kmeň.
-Poznal si niekoho, kto ním bol?- pokračovala so zvedavými otázkami.
-Iba z legiend, rovnako ako ty.


*Vnímala teplý dych tvora, s ktorým bojovala. Bola však príliš vyčerpaná, aby otvorila oči alebo dokázala odhadnúť svoje okolie.*


Niy sira the mae. Brána bola zatvorená, aby sa minulosť nezopakovala. Enare nesmie byť zničené cudzincami ani nikým z nás, kto by ho chcel využiť pre seba. Tvorí viac z nášho sveta, ako tušíme. Viac, ako sme schopní si predstaviť.
...
-Niry?
-Na´e?
-Vždy ver svojím krokom, nie tým, ktoré považujú za tvoje ostatní.
-Nerozumiem. Prečo mi to hovoríš?
-Lebo raz to budeš potrebovať, predsa.- Pousmial sa tajuplne...


*Tvor sa zodvihol a sprevádzaný zlovestným vrčaním zmizol za horizontom najbližšej duny. Cítil, že prichádzajúca bytosť sa o jeho Anei postará a jeho čas nadíde neskôr. Dovtedy bude čakať, kým ho znovu k sebe nezavolá. Teraz bol viazaný kharenei mocnejším, ako existoval medzi ľudom Siharei.
Niryai nevnímala, čo sa okolo nej dialo, až kým na tvári nepocítila jemný dotyk ruky, nútiaci ju aspoň na okamih nenápadne otvoriť oči.* Wargan Nathrin, syn Arkanského vládcu, s tvárou poznačenou strachom? Aharei má naozaj rada zázraky... *ozvala sa polohlasne, len príliš málo pri vedomí nato, aby si neskôr svoje slová mohla pamätať. Napriek tomu, jej ale tvár muža nad ňou zostane v spomienkach ešte veľmi dlho. Vďaka nej bude vedieť, že je skutočne pripravený dozvedieť sa, čo znamená jeho meno, ako skutočne vyzerá život skrytý všade okolo. No všetko len v prípade, že prežije všetky zranenia, ktoré jej teraz neustále kradli silu.*

Na východnej hranici púšte

Rod Ngaru



-Si múdry starec, Asram.-
Muž menom Asram nesúhlasne pokrútil hlavou a horúčkovito zovrel plece mladého bojovníka, aby ho zadržal.
-Nič z toho, čo som sa ťa snažil o Isane naučiť si nepochopil. Nemôžeš ju zneužiť takým spôsobom akým to zamýšľaš urobiť.-
Bojovník si ľahko vytrhol rameno zo starcovho zovretia. Pomaly sa k nemu naklonil, krúžky yawaru vpletené do tenkých vrkôčikov na sluchách ticho zacinkali, keď sa jeho tvár vynorila z tieňa a sivomodré oči prenikli hlboko do Asramovho vystrašeného pohľadu.
-Svoje tajomstvo si dal mne a ja sa oň dobre postarám, nemusíš mať strach.-
Odpoveď vyrieknutú pokojným hlasom sprevádzal úsmev, pri ktorom sa bojovníkovi zaleskli zuby a v zúžených očiach rozhorel divý plameň. Asram ho dôverne poznal, ale myslel si, že ho svojou trpezlivosťou a učením dokáže zmierniť. Bol to plameň šialenstva a ten sa mu teraz vysmieval priamo do očí z Grinovej tváre ako to najväčšie zlyhanie.
-Isana predstavuje rovnováhu púšte, spojenie všetkých jej protikladov ako sú Ytru a Merey. Ak zničíš jedno len preto, aby si sa pomstil svojmu bratovi a získal jeho moc potom budeš vládnuť mŕtvemu svetu. To nemôžem dovoliť.-
-A čo chceš urobiť? Povedz priateľ môj, chceš ma zabiť týmito slabými rukami? – Grin s krutým smiechom chytil obe Asramove zápästia a prstami ich zovrel tak silno až krehké kosti ticho zaprašťali. –Si slabý a nedokážeš urobiť nič, čo ti nedovolím. Prezradil si mi ako privolať a skrotiť Merey, len kvôli tomu ťa teraz nechám nažive, a preto ti radím mlč.- Grin pustil Asramove ruky, ktoré si starec okamžite pritlačil na hruď s bolestivým zastonaním.
- Nedokážeš Merey skrotiť! Ty mladý blázon, celkom ťa to zničí!-
Asramov hlas sa však odrážal už len od hluchých jaskynných stien kobky, v ktorej ho Grin uväznil. Znovu bol sám a jeho jediný žiak sa chystal zneužiť učenie, ktoré ochraňovali celé generácie strážcov Ikra. Len on, jediný z nich zlyhal...


Grin zaboril ruky hlboko do piesku. Zaklonil hlavu dozadu a snažil sa zrakom obsiahnuť celú plochu hviezdnej oblohy nad sebou. Bol sám, ale necítil sa tak. Akoby sa na neho z výšky upierali pohľady všetkých jeho predkov. Počul ako sa mu prihovárajú vo vetre, ktorý sa náhle zodvihol medzi dunami. Sústredil v sebe všetok hnev a zúrivosť, ktoré v ňom celé tie roky rástli a mocneli s každým novým východom slnka, ktorým bol Wargan bližšie k svojej budúcnosti vodcu Arkanov. Mal ho dávno zabiť presne tak ako mu to Teomar prikázal, ale on ho namiesto toho ušetril a pripravil tak oveľa horší osud. Len kvôli nemu bol Grin vyhnancom vlastného rodu a pritom mohol mať všetko. Bude mať všetko!
Nikdy predtým nezaspieval takú pieseň ako v tej chvíli, ale akonáhle pocítil spojenie vedel, že Asram neklamal. Zem sa chvela, z jej hlbín vychádzal tlmený rev, ale keď sa Merey veľkolepo vynoril z piesku nič sa nemohlo vyrovnať tomu pohľadu. Masívne hladké telo púštneho červa akoby odrážalo strieborný svit hviezd a Grin s novou intenzitou pociťoval moc a silu, ktorá z neho vyžarovala. Nebol to obyčajný tvor. Iba Merey mal tú moc zničiť najsilnejšieho z Ytru, Warganovho Nimnuga. Jeho smrť bude pre Wargana oveľa horšia ako keby zabil jeho samého. Zabije tú časť jeho duše, ktorá bola najzraniteľnejšia...
S týmto presvedčením vstal a vykročil Merey v ústrety. Obrovská papuľa červa sa otvorila a odhalila v sebe temnotu hustejšiu než nebo bez hviezd...



V tábore


Zodvihol Niryaino bezvládne telo z piesku a niesol ho do tábora. Cítil na rukách jej krv no hoci tá bola horúca, jeho vlastná krv nemohla byť chladnejšia.
-Pane! Dovoľ...!- Karim vstal od ohňa akonáhle uvidel Warganovu postavu vynárať sa z nočného prítmia. Vybehol mu v ústrety s rukami natiahnutými k Siharei, ale v tej chvíli ako sa jej chcel dotknúť na neho Wargan zúrivo zavrčal. Aj ostatní zikku vstali a rovnako ako Karim, netušiac či ich k tomu vedie strach alebo pokora, mlčky utvorili zástup. Ustupovali Warganovi z cesty tak rýchlo ako rýchlo prechádzal popri nich, slepý voči spýtavým pohľadom, hluchý voči nevysloveným otázkam a nikto, dokonca ani Karim, ho nezastavil. Hľadeli za ním až kým sa im jeho široký chrbát nestratil za sivou plachtovinou chrániacou vchod do stanu.
Nech im pomáhajú všetci duchovia púšte, pomyslel si Karim a pred očami mal stále Warganovu tvár. Bola bezvýrazná akoby vytesaná z pevnej žuly, ale v jeho očiach horelo šialenstvo. Ak sa tej žene niečo stane...Karim zavrel oči a nepatrne pokrútil hlavou. Všetko jeho úsilie bude nenávratne stratené. V tej chvíli sa na pozadí dún vynorilo z piesku obrovské telo Ytru Nimnuga. Púštny červ vydral zo seba taký srdcervúci nárek až Karima zamrazilo.


Znovu namočil hubku v mise a pevne ju zovrel v dlani nad Niryainým telom. Pramienky vody sa dotkli jej pokožky a pomaly z nej omývali krv, prach a piesok. Nie všetky rany boli také hlboké ako tá na jej stehne, ale krv, ktorá z nich neustále vytekala Niryai oslabovala.
Pracoval mlčky a keď sa nad ňu sklonil jeho vysoká postava zahalila jej nahotu do cudného tieňa. Bol sám, len so svojimi vlastnými démonmi, ktoré si stlali lôžko pri Niryainých bledých perách a prihovárali sa mu skrz jej trhané nádychy šepotom smrti. Mal jej život vo svojich rukách. Ešte nikdy predtým sa nikoho nedotýkal tak jemne, nikdy predtým tak cielene a sústredene nezašíval rany ani do nich s hlbokou pokorou a modlitbou nevtieral liečivé maste.
Ležala na jeho lôžku taká zraniteľná, ale keď ošetril aj poslednú ranu na jej tele a položil si hlavu na jej prsia, necítil túžbu milenca. Túžil len po tom, aby mohol zobrať slabosť Niyrainho tela do svojho vlastného. To on zavolal v myšlienkach Nimnuga, spojil sa s ním a Ytru jeho prosbu vypočul. Už raz s ním boli v podobnom spojení, vtedy, keď Niryai prvýkrát ukazoval, čo cíti, keď sa vezie na jeho chrbte naprieč púšťou. Ale tentoraz to bolo predsa len iné, silnejšie. Ani samotný Wargan netušil, že má Nimnug takú moc spojiť ich mysle aj na diaľku.
Warganovo telo sa začalo meniť tak ako sa to dialo vždy, keď bol s Ytru v priamom spojení. Na pokožke mu vystúpili zlatisté šupinky farbou aj štruktúrou podobné šupinám púštneho červa a dúhovky očí zmenili farbu zo sivomodrej na zlatistú. Keď sa takto pozrel na Niryai nevidel už len jej telo, ale prenikavý zrak Ytru mu dovolil vidieť jej skutočnú podstatu žijúcu hlboko v nej. Niryai by ju možno označila za dušu no v ich kmeni sa tá striebristá všadeprítomná esencia volala muthi. Niyraina muthi nežiarila ani spolovice tak jasne ako vtedy, keď ju Wargan videl prvýkrát. Bola oslabená stratou krvi a bolesťou hmotného tela. Potrebovala teplo, z ktorého by načerpala silu pre seba, aby sa mohla úplne vyliečiť.
Opatrne sa uložil vedľa Niyrai a pritúlil si ju k sebe tak, aby mu bola čo najbližšie. Zblízka jej hľadel do tváre, keď jeho široká dlaň prekryla vrcholček ľavého prsníka na mieste kde slabo bilo jej srdce. Videl ako žiarivé svetlo jeho vlastnej muthi preniká do Niyrainho tela. Odrazu ňou bol obklopený, bol hlboko v nej.* Niry...* zašepkal jej do ucha a horúcim dychom zľahka ovial líce, perami sa obtrel o citlivú pokožku na spánkoch.* Nemusíš mať zo mňa strach.* ticho jej šepkal upokojujúce slovká. Vedel, že ho počuje, vedel, že cíti ako ju napĺňa jeho vlastná muthi až kým s ňou celkom nesplynul. Už netušil kde sa začína ona a končí on. Telá boli len schránkou chátrajúcou v čase, ale takto boli obaja nesmrteľní. *Kathe yaili Niry, karea mi suthi ...Zmocnil som sa ťa tým najhorším spôsob Niry, odpusť prosím...

//človek si sadne do autobusu, začne ťukať do notebooku a zrazu zistí, že je v Brne ) ale napísané to nie je veľmi dobre, takže ak bude niečo naozaj tragické, treba dať vedieť a napravíme to//



*Jej myseľ bola vo svete, ktorý netvorilo nič hmotné. Všetko okolo nej pripomínalo miesta, na ktorých žila, avšak v mnohom sa odlišovali. Zdali sa krásnymi svojou ľahkosťou a nenapodobiteľnými, lebo všetko, čo ich vytváralo, boli len najjemnejšie myšlienky zo skutočného sveta. Ukryté pred svojimi majiteľmi, vytvárali dokonalosť niekde úplne inde. Každá kvapka, ktorá sa zniesla z oblohy až na listy stromov z pralesa, po sebe zanechala neviditeľnú stopu, ktorá sa presunula sem. Akoby len vďaka Aharei existovalo toto všetko, neskutočné, no istým spôsobom reálne.
Sedela na niečom, čo by sa, snáď, dalo označiť za trávu. Jemne sa dotýkala jej tela rovnakým spôsobom ako tá skutočná, no ak sa jej pokúsila dotknúť, jednoducho sa rozplynula.
-Tvoje telo je slabé ale nie natoľko, aby si do sveta Nawarei mohla vstúpiť úplne.- ozval sa jej za chrbtom zvláštny hlboký hlas s takmer až magickým nádychom. Otočila sa za jeho pôvodcom a na jej prekvapenie patril práve Analaiovi. Neveriacky nadvihla obočie. Mala pocit, že niečo tu nie je úplne v poriadku.
-Nie som ten, za koho ma považuješ. Som len poslom, ktorý má doručiť správu. Si blízko smrti, teda si aj blízko Aharei, rovnako ako každý Strážca. Podobný stav je aj v spánku, no nie vždy natoľko, aby si bola schopná komunikovať na našej úrovni.- ten, kto vyzeral ako Analai, sa posadil vedľa nej a nahol hlavu takmer až zvedavo nabok, keď ju sledoval.
-Ako sa ti to podarilo?
-Prosím?- Netušila, čo mala tá otázka znamenať. Celé to pre ňu bolo neskutočne absurdné.
-Len som uvažoval, ako sa ti podarilo skrotiť gathu. Je to vcelku náročné, za posledných tristo obehov sa to nepodarilo nikomu. Dokonca ani pri mladom Karixovi, ktorý tak rád vyhľadáva ľudskú spoločnosť...- Niryai opäť len prekvapene sledovala Analaia vedľa seba. Vôbec netušila, o čom rozpráva alebo čo to má všetko znamenať.
-No, nie je to teraz vôbec podstatné, máme málo času, tvoj priateľ ťa čoskoro príde vyzdvihnúť.- Spôsob rozprávania sa jej síce zdal dôverne známy, no vôbec to nebol ten, s ktorým sa poznala z detstva.
-Takže, aby sme to nezdržovali, stala si sa jednou zo strážcov. Krv teba a tvojho gathu je prepojená a budete vzájomne vnímať svoje pocity. Čoskoro sa ich naučíš odlišovať, len prosím ťa, nepokúšaj sa hrýzť svoj vlastný druh, už aj takí tu boli...- zrenice sa jej rozšírili prekvapením. -poslúchaj skúsenejšieho tvora a nebuď drzá.
Skôr ako stihla niečo začať namietať však všetko zmizlo. Halucinácia či snáď prapodivný sen spôsobený horúčkou sa náhle rozplynul s ľahkosťou vánku, keď do jej vlastného bytia vstúpila sila, ktorú dôverne poznala. Nezameniteľné prepojenie medzi Warganom a Nimnugom plné neopísateľných pocitov, schopných naplniť celý jej svet, sa nedalo s ničím zameniť. Zdalo sa, ako keby zrazu dokázala pociťovať ich vzájomnú existenciu. Bola si istá, že to je on, muž, ktorý hlboko v sebe schováva svoju vlastnú povahu. Ťahal ju neviditeľnými prepojeniami naspäť, medzi tvory a rastliny, ktoré skutočne poznala. Jeho hlas v nej vyvolal rovnaké upokojenie, ako keď ho počula pred jazdou na Ytru. Napriek tomu, že bol nežný, odmietal kompromisy. Dokázal sa jej jemne dotknúť a súčasne s ňou robiť, čo by len chcel. Uvedomovala si to, no aj keby sa jej to nepozdávalo, nedokázala by to zmeniť.
Ich bytosti sa zrazu stali len jedinou. Nemuselo ich spájať rovnaké telo na to, aby sa niečo také mohlo stať. Jeho energia ju dokonale obklopovala spôsobom, aký sa nedal prirovnať ani k najkrajším miestam na planéte či zážitkom hocikoho z nej. Neskutočne neopísateľné, dôverné spôsobom, aký ju takmer až desil.
Oči otvárala len veľmi pomaly a neochotne. Boli o niečo svetlejšie ako obyčajne. Spoločná krv s gathu spôsobila zmenu nie len navonok, ale aj zvnútra. Napĺňala ich divokosť, ktorá patrila im obom, neskrotnejšia ako doteraz, no obsahovala aj poznanie, ktoré tam doteraz nebolo. Krátku chvíľu sledovala oči Arkanského vládcu, akoby o ňom zrazu vedela omnoho viac, než kedykoľvek predtým. Napokon sa len bez slov schúlila k jeho hrudi. Dýchala opatrne, len občas nechal trhaný nádych za sebou stopu po tom, že jej telo trpelo. Rana na nohe ju pálila, no takmer vôbec jej nevenovala pozornosť. To, čo teraz chcela vnímať najviac bol pravidelný tep Wargana, zvuk, ktorý v tom okamihu mohla počuť ako jediná v celom vesmíre.* Ma seranei... Ďakujem. *Zašepkala úplne potichu. Uvedomovala si, že práve vďaka Warganovi a jeho Ytru je znova tu a pocity gathu jej hovorili o tom, že to tak malo byť. Až teraz si uvedomila jeho zvláštnu prítomnosť. Výmena krvi bola vzájomná a Strážcovi teraz kolovala žilami rovnako, ako jej. Jeho pocity teraz boli aj tými jej a naopak. Takmer rovnako, ako zikku vníma svojho verného Ytru.*
Enare, *ozvala sa opäť len nenápadne. S jemným nádychom nešťastia v hlase, že musí narušiť pokoj, ktorý tu panoval. Hlavu otočila jeho smerom, aby mohla sledovať oči skrývajúce skrotenú búrku.* Príliš riskuješ kvôli žene z kmeňa Siharei. *Nebolo to výčitkou, ani konštatovaním. Tá veta obsahovala nevyslovenú prosbu.* Nie Isana navráti váš rod naspäť a nastolí rovnováhu, ale skutočný panovník, ktorý sa dokáže vzoprieť starým tradíciám, keď si uvedomí ich skutočné dôsledky. *Ticho sa vpíjala do jeho pohľadu. Strážca jej vysvetlil pocity, ktoré vnímala, keď Wargan s Nimnugom a ňou tvorili jednu bytosť, ešte počas bezvedomia. Nechal ju odlíšiť Warganove pocity, ktoré prežíval počas života. Až teraz mohla vidieť, ako veľmi musel doposiaľ trpieť. Gathu jej nemohol ukázať nič konkrétne, pretože nebolo jeho voľbou, o čom jej môže rozprávať a o čom má radšej pomlčať. Iba majiteľ spomienok mal právo ich ukazovať ostatným tak, ako si želal.
Bez toho, aby si to uvedomila, mu rukou prešla po líci.* Neobracaj sa kvôli mne chrbtom k svojim najvernejším, prosím. *ruka pomaly zišla po krku až na jeho hruď a zastavila na mieste, kde sa ukrývalo srdce. Vnímala každý jeho nádych a výdych. Boli tak blízko a predsa sa stále mnohým odlišovali. Každou sekundou, ktorú strávili v inom kmeni. Každou minútou, ktorou ich učili veriť v úplne odlišné myšlienky, oceňovať rôzne životné hodnoty. Každou hodinou, kedy trpeli kvôli vzájomnej odlišnosti. A napriek tomu teraz zdieľali duše.*

*Niryaino telo bolo ešte slabé, a predsa, keď sa jej zahľadel do očí rástla a silnela v nich divokosť, ktorú predtým nepostrehol. Nezmenila sa jej tvár, ale vnútro a hoci cítil na hrudi tú drobnú dlaň pulzujúcu životom, viac ako kedykoľvek predtým si uvedomoval, že mu to nestačí. Už raz zakúsil prítomnosť jej duše vo svojej, a na to sa nedalo len tak zabudnúť. Stále však zostávali ako nebo a zem, dva svety stojace proti sebe, zrkadliace vlastnú odlišnosť a spojené len neviditeľnou štruktúrou búrlivého vetra. Nadvihol sa na lakti a opatrne nahol ponad Nirayi, širokým chrbtom zastrel žiaru ohňa a prikryl jej nahé telo vlastným tieňom. Iba niekoľko mäkkých lúčov sa zachytilo v ohybe jeho silných ramien a šije, matne sa vpilo do krúžkov jawaru vpletených do vrkôčikov striebristých vlasov, ktoré mu pri tom pohybe skĺzli z pliec na Nirayinu dvíhajúcu sa a klesajúcu hruď. Pohľadom sivomodrých očí jej prechádzal po tvári, láskal ju akoby naozaj mohol precítiť to hrejivé teplo a ženskú hebkosť. Potom natiahol ruku a dotkol sa jej - zľahka odhrnul tmavé pramene vlasov z čela, bruškami prstov nenáhlivo prešiel po líci až k brade, ktorú jemným tlakom nadvihol tak, že sa jej pery museli pootvoriť. Celý ten čas Niryai uprene hľadel do očí akoby ju chcel uväzniť vo svojom pohľade, vymazať jej z mysle všetky prekážky, ktoré ju vytrhávali z jeho náručia. * Príliš dlho sme žili inými životmi Niryai...*Sklonil hlavu ešte nižšie až sa jeho ústa takmer dotýkali jej pier, keď ticho šepkal ďalej.* ...ale dnes večer nie som tvojím nepriateľom, mi siane a ty si slobodná – už navždy. Nie pre to, že som to povedal, ale preto, lebo si slobodnou vždy bola. To ja som tvojím väzňom, to ja ťa prosím, aby si sa mi neobracala chrbtom...*
Pobozkal ju. Najskôr ústami len zľahka pohladil jej pery, zhlboka vydýchol akoby mu ten dotyk spôsoboval rozkoš a muky zároveň, krotil svoju vášeň, ktorú cítil v žilách ako čistý tekutý oheň a namiesto toho, aby sa jej hneď zmocnil čakal ako sama odpovie na jeho láskanie. Predtým by si ju vzal a nepremýšľal by nad tým či to ona chce alebo nie, predtým si ju túžil podrobiť – jej telo, jej ducha, aby mu slúžili podľa rozmarov. Predtým bol ale iným mužom než akým je dnes...

*Sledovala jeho pohyby, keď sa nadvihol kúsok nad ňu a svojím telom tak zakryl výhľad na plápolajúce ohnivé jazyky. Svetlo z nich sa tak dotýkalo jeho ramien a vytváralo okolo neho matnú žiaru, zosilňujúcu črty jeho tela. Nikdy doteraz si neuvedomovala, ako Wargan v skutočnosti vyzerá. Pevné telo naučené odolávať naozajstnej sile púšte, mocné ramená, schopné ničiť rovnako ako ochraňovať, a oči ukrývajúce za svojou svetlou farbou mnoho tajomstiev. Nie. Vždy v ňom videla len nepriateľa, žijúceho v inom svete, túžiaceho rozhodovať a vlastniť, veriaceho len v odlišné hodnoty ich sveta. Bol však iným mužom. Nosiacim v sebe svoje vlastné utrpenie a čerpajúcim z neho krutú silu.
Ticho vydýchla, keď sa nad ňu nahol a pobozkal ju. Na krátku chvíľu sa nežne dotkla jeho spodnej pery, než mu bozk opätovala. Uvedomila si, že po tom túžila už dávno predtým, než ju zachránil. Túžila po spojení, no nie podrobujúcom si toho druhého. Chcela vidieť svet rovnakým pohľadom, vnímať jeho vône s rovnakou intenzitou a nasledovať jeho cesty po tých istých trasách ako on. Nič z toho však nebolo možné, kým ich odlišovali ich myšlienky, rozhodujúce o činoch.* Na´ey, Enare. *rozprávala potichu s nežnosťou v hlase.* Obaja sme väznení aj slobodní rovnako. Len sami sebou a našimi dušami spojenými v jedno. *Rukou mu pritom odhrnula vlasy z tváre, ktoré sa zľahka dotýkali aj jej pokožky. Akoby len úplnou náhodou pritom jemne prešla aj po jeho líci a nenápadne sa pousmiala. Napokon sa priblížila k jeho tvári a venovala mu ešte jeden bozk, dlhší ako predchádzajúci, túžiaci po jeho blízkosti.
Pohyb naspäť jej však znovu pripomenul zranenia, ktoré mala na svojom tele. Na krátku chvíľu ju donútili bolestivo zatvoriť oči a uniknúť tak pred ich účinkami. Zosunula sa preto naspäť na lôžko a schúlila sa tak, aby ich cítila čo najmenej.* Enare... *ozvala sa napokon.* Musíš vedieť skutočný význam svojho mena. O dva dni môžme vyraziť do môjho domova...



//chceme sa posunúť v čase? //

/jasneeee huraaa na toto sa teším už 5 mesiacov konečne sa to dozviem a inak už môžem na Mileteu preniesť aj Raita ak chceš s Ivou sme sa rozprávali, že to celkovo už posunieme ďalej, lebodej dlho stojí tak nech to ma uz konecne nejake grady , napíses teraz prvá? /

//ou yea, idem na to a Raita kludne prehod, ale s nim by si asi mala zacat ty a ja sa pripojim so svojou postavou nech ziju trojhodinove vypoctove systemy a dve rozne wifi na informatike \\

//no, najskôr obed, potom vytopený notebook vďaka spolusediacemu a k tomu deklaratívny jazyk na informaku. Až po prekonaní všetkých týchto rozptyľujúcich činiteľov sa mi podarilo to dať dokopy prijímam pripomienky, námietky a sťažnosti //



*Gathu čakal na hranici púšte, presne tak, ako dúfala. Strážca bol skutočne múdrym tvorom, uvedomujúcim si omnoho viac, ako by sa spočiatku mohlo len zdať. Ľahkými krokmi sa presunula k nemu, rukou sa dotkla jeho hustej srsti, ešte stále zafarbenej v odtieňoch piesku, než elegantne nasadla na jeho chrbát. Obaja okamih vyčkali na Wargana, než sa zviera rozbehlo smerom k ich skutočnému cieľu ukrytému hlboko v pralese.
Zozačiatku išli len pozvoľne, akoby gathu odhadoval, čo si môže všetko dovoliť, no napokon sa rozbehol súperiac s vetrom o každý jeden skok. Víriaci vzduch okolo nich čoskoro preplnila energia spôsobená jeho radosťou z pohybu. Niryai na okamih zatvorila oči a nechala sa unášať len ňou. Zviera malo v sebe takmer až magický nádych slobody a nechávalo naplno to vnímať aj ľudí na svojom chrbte.
Obišli posledné úseky s pieskom a pokračovali pomedzi obrovské skaly staré tisícky obehov, náhodne umiestnené v nenápadnej tráve, zväčša vysušenej ešte stále mocným svetlom. Kamene s červeným nádychom vrhali na zem tiene tvoriace obrysy najrôznejších tvarov a veľkostí. Podľa jednej zo starých legiend Siharei sa v nich dajú čítať príbehy z minulosti, ktoré by nemali byť zabudnuté.
Lenivo sa presúvajúce mraky nad ich hlavami striedavo zakrývali výhľad na dvojhviezdy a menili tým odtiene svetla okolo nich. Počas ráno ako bolo toto, to nebolo ničím nezvyčajným. Okolo nich sa začínali rysovať vychodené trasy zvierat, ktoré boli stále častejšími. Náznak toho, že púšť začína strácať svoju moc a postupne ju strieda prales.



Viac ako pol dňa sa presúvali cez rôznorodé rastlinstvo. Gathu pritom párkrát musel úplne zmeniť trasu, aby sa vyhol dravcom či ľahko rozčúliteľným mahongom. Farba jeho srsti sa úplne prispôsobila prostrediu, preto bol teraz takmer dokonale čierny, pohybujúci sa v tieňoch najväčších stromov či po ich nízkych konároch. So svojou výškou, len o niečo vyššou ako človek, a pružným telom, nemal vôbec problém pohybovať sa s nespútanou silou, no stále veľmi elegantne.
Niry občas kontrolovala Arkanského bojovníka za svojim chrbtom. Nevedela odhadnúť, ako sa prispôsobí jazde na chrbte strážcu, predsalen to bolo niečo odlišné, než prepojenie s Ytru. Aj keď pre ňu istým spôsobom podobné. Od doby, keď skrotila gathu, začala vnímať rozdiely vo svojich pocitoch. Stali sa skutočne prepojení a silné emócie zdielali medzi sebou, akoby sa s ich pomocou dohovárali. Bolo jedno, na akú vzdialenosť, jednoducho sa stali súčasťou toho druhého. Istým spôsobom ju do fascinovalo a súčasne desilo. Netušila, čo všetko môže takého spojenie ešte priniesť, v ich kmeni o tom síce existovali legendy, no nebol tu nikto, kto by skutočne niečo také zažil. Ostávalo jej preto len porovnanie s Nimnugom a jeho pánom.

Napokon zastavili až pred miestom, kde sa prales zdal byť zdanlivo neprekonateľným. Chvíľu pohľadom prebiehala po zeleni listov okolo seba, než zoskočila na zem a jemným pokynom ruky nechala gathu viesť ich ďalej. Zviera bez problémov prešlo pár krokov, kým nenašlo miesto medzi koreňmi stromov, kde sa začínala cesta na posvätné miesto všetkých ľudí z rodu Siharei.
Cesta bola úzka, preto gathu vchádzal prvý a za ním mohli ísť po jednom ostatní. Chvíľu prechádzali popod korene, na hranici so zemou, chodbami, ktoré vyzerali, že tu stáli už celé stovky obehov planéty okolo dvojhviezdy, ukryté ešte skôr, než na ne vkročil prvý človek. Keď sa dostali do časti, ktorá sa zvažovala smerom dolu, ocitli sa v bludisku, ktorého chodby poznali len skutoční Strážcovia. Jeho steny boli zdobené obrazmi zemitých farieb, znázorňujúce všetky zvieratá a rastliny na planéte podľa toho,ako ich Aharei stvorila. Pod nimi boli texty vo všetkých druhoch písma, ktoré sa doteraz používali. Z nich dokázala Niryai rozoznať len písmo liečiteľov, to, ktoré ju učili od malička. Takmer všetky ostatné boli pre ňu obrovskou záhadou. Gathu pocítil náhlu neistotu svojej Anei, preto zastavil a dal jej čas na usporiadanie si myšlienok. Až keď si spomenula na legendy, ktoré im rozprávali pri ohni, spolu s tým, čo vedela od brata, keď bola ešte dieťa, začala mať pocit, že to všetko spolu zvláštnym spôsobom zapadá.* Toto miesto v sebe ukrýva minulosť dávnejšiu, než by si niekto z našich kmeňov dokázal pamätať. *Ozvala sa potichu, aby náhodou nenarušila všade panujúci vnútorný pokoj.* Prináša porozumenie a odpovede tomu, kto po nich túži. Iba strážca ním dokáže prejsť bez toho, aby ho pohltilo v spletiach jeho významov a zákutí. *Na okamih sa odmlčala a rukou sa zľahka dotkla chladného kameňa. Niečo neviditeľné ho odlišovalo od všetkého, čo doteraz mohla vidieť. Prastaré sily všade okolo vytvárali zvláštnu atmosféru plnú energie.* Chodby existovali dlho, no bludisko sa k nim pripojilo až po čase. Nebolo však vystavané nikým spomedzi ľudí Siharei alebo Arkanov, ale rasou, ktorá prišla z oblohy. Legenda nášho kmeňa hovorí o návštevníkoch, ktorí prišli v mieri, no keď si uvedomili skutočnú moc, ktorá vládne na tejto planéte, chceli ju získať pre seba - niy sira the mae. Brána bola zatvorená, aby sa minulosť nezopakovala, pretože Enare nesmie byť zničené cudzincami ani nikým z nás, kto by ho chcel využiť pre seba. Tvorí viac z nášho sveta, ako tušíme. Viac, ako sme schopní si predstaviť.
Aharei ich vyhnala z našej zeme za pomoci strážcov a tiež ich vlastných myšlienok, ktoré ich napokon úplne ovládli. Zostali tu naveky stratení, v tom, čo sami vystavali, alebo podľahli tvorom pralesa. Strážci ostali dodnes. Jeden spomedzi ľudí a spolu s ním každý gathu. Všetci nezávisle od seba ochraňujú svoj domov. *Na tvári sa jej objavil nežný úsmev, presný odraz jej vnútra. Teraz patrila medzi strážcov, rovnako, ako kedysi jej brat. Stala sa jednou z tých, ktorí sú súčasťou Enare a Enare je súčasťou nej. Jazva na zápästí od gathu bol dôkazom, ktorý jej to bude neustále pripomínať.*
Mali by sme pokračovať ďalej. Minulosť by nemala tvoriť naše životy v dnešnom svete. Len nám ukazovať, k čomu sa nemáme znovu navrátiť. *Bez toho, aby si to uvedomila, sa natiahla za jeho rukou a s ľahkosťou motýla sa ho dotkla. S úsmevom na perách a radosťou v srdci pokračovala chodbami, ktoré vyzerali ako jedna, no v skutočnosti sa odlišovali v nepatrných rozdieloch, ktoré rozhodovali o tom, či nájdu svoj cieľ alebo naveky zmiznú v ich spletiach. Gathu sa držal vedľa Anei, kontrolujúc ich smer za pomoci vôní, ktoré poznal. Tesne pred koncom sa chvostom dotkol Siharei, ktorej sa ho podarilo skrotiť, aby na seba upozornil. Niryai sa naňho zahľadela a pocítila jeho neistotu, že do Enare prichádza aj s návštevníkom, ktorý by ho mohol ohroziť.
Na okamih spomalila a nenápadne sa pousmiala na zvieracieho spoločníka. Bola rozhodnutá. Otázka zostáva, či bol rozhodnutý aj Wargan, syn rodu Nathrin.* Enare, máme poslednú šancu vrátiť sa.

„Kontakt za 6...5...4...“
Neveľká prepravná loď sa v dutom hučaní motorov znášala čoraz bližšie k zemi a vírila okolo seba vzduch do mohutných špirál, ktoré so sebou strhávali najbližšie rastlinstvo. Raito pohliadol cez priezor k zemi a videl ako sa dlhé chumáče trávi prispôsobujú sile a smeru vetra a svojím rytmickým vlnivým pohybom pripomínajú rozbúrené zelené more.
„...2...1...“
Pilot natiahol ruku k palubnej doske a rad za radom rýchlo povypínal červené kontrolky. Loďou pri kontakte so zemou mierne trhlo, čo vyvolalo okamžitú reakciu v Raitovom zmučenom tele. Musel sa odvrátiť a predstierať záujem o nové prostredie, pretože to bolo oveľa jednoduchšie ako predstierať, že mu aj ten najmenší pohyb nespôsobuje pekelné muky. Choroba však nemala nijaký vplyv na jeho pamäť, a preto jediná pomocou, s ktorou mohol rátať bolo neustále pripomínanie si toho kým je, čo všetko počas svojho života dosiahol a koľko zúfalých bitiek zvrátil na víťazný záver. Vlastná hrdosť z neho neurobila stroskotanca.
S chladnou odmeranosťou odmietol pilotovu pomoc a sám vystúpil po spustenom mostíku dole. Tie trsy trávy, ktoré sa predtým tak rozmarne poddávali prudkej sile vetra sa teraz krotko ovíjali okolo jeho stehien. Upútali jeho pozornosť.
Stiahol si rukavicu na pravej ruke, chcel ju natiahnuť k úzkym zeleným listom a dotknúť sa ich, ale keď videl farbu svojej pokožky okamžite ruku stiahol a znovu ju zahalil. Pohýbal prstami až za ozvalo nepríjemné zavržďanie napínanej látky, keď zovrel ruku v päsť a potom ju spustiac k boku znovu uvoľnil.
Bol na Miletei. Pohľadom obsiahol najbližšie okolie, ale ani nedúfal uvidieť podobu s Telarionom. Tu neboli nijaké mestá s veľkolepými budovami, ktoré sa svojou výškou vysmievali nedosiahnuteľnosti oblohy.
Všade kam sa pozrel vládla hustá zeleň pralesa. Zhlboka sa nadýchol a pocítil jej ťažký vlhký dych vo svojej hrudi ako skutočnú váhu. V duchu sa snažil priradiť podobnosť Miletei k inej planéte, ktorú poznal na svojich niekdajších potulkách vesmírom, ale zatiaľ aj tak vedel len žalostne málo. Zaviazal sa však Cassovi a svoj sľub dodrží. On sám od neho žiadal rovnako veľkú obeť...


Cassova široká ruka mu ťažko spočinula na ramene a on jeho gesto opätoval s bratským úsmevom.
„Rozumieš mojím obavám?“
Raito bez slova prikývol a snažil sa v Cassovom pohľade vypátrať hlbší zmysel, nájsť nevyslovenú ideu medzi riadkami prednesenej prosby. Uplynul už príliš dlhý čas takže mu chvíľu trvalo kým znovu našiel stratené spojivá s mužom, ktorý pred ním stál a žiadal ho o ochranu tajomstva Miletei.
„Zmenil si sa, priateľ môj, ale láska mení nás všetkých...“
Cass chvíľu mlčal no potom s pokojom a úľavou dodal, „Som rád, že mi rozumieš. Postarám sa o tvojho syna akoby bol mojím vlastným.“
„Vôbec o tom nepochybujem.“ Usmial sa Raito, ale jeho úsmevu chýbal život a cit.

„Všetky zbrane nechajte na lodi. Neprišli sme sem so zlými úmyslami.“ Zavelil skupinke mužov, ktorá ho už obkolesila a čakala na rozkazy. Raito videl ako sa na niektorých tvárach formuje nespokojnosť, ale pod ťarchou jeho prenikavého pohľadu radšej uprednostnili masku odosobneného nezáujmu. Vedel, že to už dlho nepotrvá a čoskoro zistia, že jediná moc, ktorou im vládne je len tupá moc minulých spomienok na časy, keď bol ešte v plnej sile a kruto trestal každú vzburu.
Pohli sa vpred smerom k dedine kde na nich už čakal kmeň Siharei.


O niekoľko minút neskôr...

Stál sám v malej miestnosti s drevenými stenami, akomsi príbytku na strome, ktorý svojou mohutnosťou a rozložitosťou koruny bol tou najpevnejšou stavebnou oporou a zároveň tým najlepším úkrytom pre ľudí v kmeni.
Odrazu za chrbtom zachytil pohyb takže obrátil profil tváre tým smerom a jasné lúče hviezdy prenikajúce dovnútra skrz otvor pripomínajúci akési okno mu zjemnil prísne ostro rezané črty, dodal dlhým havraním vlasom mäkší a jemnejší odtieň.
Nakoniec sa celkom obrátil tvárou v tvár prichádzajúcemu mužovi. Bol starý, oblečený v jednoduchých šatách a predsa sa aj napriek všetkej skromnosti, s akou tu žil spolu s ostatnými ľuďmi svojho kmeňa, zdalo, že mu nič nechýba. V istom zmysle sa Raito cítil byť dokonca oveľa starším a do tohto prostredia nijako nezapadal.
Nebol si istý aké mravy vládnu v kmeni, a preto starca pozdravil tak ako na to bol zvyknutý. Vzpriamil sa takže jeho vysoká postava vyzerala ešte mohutnejšie aj keď choroba zapríčinila, že pochudol a jeho ostré črty – výrazná línia sánky, neústupčivo krojené pery a vysoké lícne kosti – sa ešte viac zostrili.
Priložil si pravú ruku krížom cez hruď a dlaňou prekryl miesto kde mu bilo srdce. Mierne sklonil hlavu a po chvíli sa znovu narovnal. *

*Pohľadom sledovala približujúce sa plavidlo, ktoré v jej mysli pripomínalo skôr obrovského draka, ktorý sa spustil až na zem. Avšak skutočné zviera by na tejto planéte nikdy nenarobilo toľko hluku, už len kvôli svojej bezpečnosti nie. Ak to boli skutočne vesmírni ľudia, uvažovala, ako sa im mohlo podariť skrotiť si celý vesmír a prežiť pritom. Nikto z ich kmeňa predsa tak vysoko nelietal, nie len kvôli dravým gamaterom, no aj kvôli presvedčeniu, že Aharei ich môže skutočne ochraňovať len tu. Sbathu ju varovala, že práve cudzinci boli tými, ktorí si už raz chceli podmaniť túto planétu, no tomuto pocitu nevenovala prílišnú pozornosť. Bola s ňou spojená príliš krátko na to, aby si skutočne uvedomovala silu jej vedomia.


Keď o pár minút neskôr kráčala za Moaite kmeňa, ktorý nebol jej rodným, rozmýšľala nad tým, čo jej povedal. Mala vraj očakávať muža, ktorý s ňou pôjde na púť. Úplne tomu nerozumela – mal snáď chorú Sbathu na svojej rodnej planéte? Prečo potom neostal liečiť ju u seba? Odpovede na jej otázky však neboli úplne podstatné. Jediné, čo bolo v tej chvíli skutočne dôležitým, bola púť...
Moaite vystúpil do koruny stromu a úctivo pozdravil muža, ktorý prišiel. Ich pozdrav nemal veľmi ďaleko od toho, ktorý použil, no namiesto jednej ruky použil obe. Najúctivejší spôsob, aký medzi ľudom Siharei existoval.
-Kaneru, ni amathe buď vítaný. Nisyro hovoril o tvojom príchode. Svet Aharei ponúka liečenie pre tvoje telo, no musíš prejsť púť spolu s niekym spomedzi Pobrežného kmeňa. Práve oni dokážu svojimi získanými vedomosťami pomôcť najväčšmi. Pokiaľ to nebude v ich silách, obávam sa, že viac už zmôže len samotná Aharei.- nečakajúc na otázky sa posunul o dva kroky ďalej. Za jeho chrbtom stála Krea. Oči, netypicky miešajúce farbu oceánu a pralesa, uprene sledovali cudzinca. Ukrývala sa v nich dávka zvedavosti a odhodlania, no súčasne aj prekvapenie. Nerozumela im totiž ani slovo. Doteraz ju vôbec nenapadlo, že budú používať len vesmírny jazyk. Po dlhom pohľade, zvažujúcom, akou cestou bude najvhodnejšie sa vybrať, sa obrátila na Moaite. Až on jej svojim hlbokým hlasom v krátkosti vyrozprával o návštevníkovi niečo naviac.* Nae mia thene. Asevu ni amu naethe? *opýtala sa, keď dohovoril, a jej pozornosť sa znovu obrátila na cudzinca.*
-Krea sa pýta, či môžete vyraziť ihneď. Má pocit, že vaša púť mala začať ešte skôr, ako sme sa o vás vôbec dozvedeli.

*Až keď muž ustúpil nabok všimol si v jeho tieni ženskú postavu. Vystúpila na svetlo a nadobudla v ňom konkrétnejšiu podobu, ktorá v Raitovi vyvolala prirodzenú zvedavosť. Premeral si ju jediným pohľadom tak ako na to bol zvyknutý, ale aj v tom zdanlivo krátkom okamihu stihol obsiahnuť všetko podstatné. Starec označil ženu stojacu po jeho boku za príslušníčku pobrežného kmeňa, ale to, čo na nej najvýraznejšie naznačovalo pôvod bola zvláštna farba očí. Uprene sa do nich zahľadel, na tvári sa mu nepohol ani sval, keď zdvorilo odpovedal a predsa bol z jeho reakcie cítiť nesúhlas a odpor.* Podriadim sa vaším nariadeniam, lebo verím slovám svojho priateľa, ktorý mi tvrdil, že poznáte liek na moju chorobu, ale nemyslím, že je múdre vysielať ma na akúkoľvek púť so ženou, ktorej nerozumiem ani slovo, a ktorá očividne nerozumie mne. Mohlo by dôjsť k istým nedorozumeniam, ktorým by som sa najradšej vyhol a sám som tak trochu dúfal, že získam odpovede na niektoré otázky.* Celý ten čas ako hovoril uprene hľadel žene do očí aj keď musela cítiť, že sa neprihovára jej, čo naznačoval aj postojom tela. Bolo to mierne provokačné gesto keďže mu nemohla rozumieť rovnako ako ani on nerozumel jej. Pozrel sa na starého muža.* Inak nevidím dôvod na ďalšie zdržanie, poznáte moje úmysly a ja som si vedomý svojho sľubu, že ochránim tajomstvo vášho sveta.

*Len, čo vesmírny človek dohovoril, nenápadne prižmúrila oči.
-Kaeru no asirate, niare si?- nespúšťala z neho pohľad, napriek tomu, že bolo jasné, ku komu smerovala táto otázka.
-Sanae no ti. Kamas hae wu e amane.
-Ano sei ni emate, ka i maretei namatuua. Kia wari Sbathu mane?
-Krea Innai...- Moaite negatívne pokrútil hlavou. Ešte krátku chvíľu jej niečo hovoril v ich jazyku, kým napokon len nekývla hlavou, na znak porozumenia. Nepozdával sa jej cudzincov postoj, snáď aj kvôli tomu, že ho úplne nechápala. Bola mu ponúknutá Samethe - púť, ktorá je pre jej ľud, aj ju samotnú, nesmierne dôležitá, už len kvôli ich existencií. A z neho bolo cítiť, že jeho telo je zvnútra ničené samo sebou. Prečo potom odmieta?
-Anethei, saner ame ti ahere, kane bat´tu?- opýtala sa s tichým výdychom na konci.
Moaite krátku chvíľu premýšľal, než prehovoril na vesmírneho človeka: -Krea by chcela vedieť, či vaše obavy vychádzajú z niečoho konkrétneho. Dala sľub, že vás bude sprevádzať, je teraz zaviazaná radšej obetovať svoj život, ak by to znamenalo, že vy prežijete.-
Starý muž si medzi nimi pripadal ako voda, ktorá zabraňuje tlejúcemu drevu, aby sa skutočne rozhorelo. Krea potrebovala ešte pár dní, aby jej spojenie so Sbathu nadobudlo väčšiu silu a z nej sa stala pokojná dcéra Pobrežného kmeňa, zvažujúca každé rozhodnutie. Rovnako aj cestovateľ potreboval pár dní, aby začal aspoň čiastočne dôverovať svojej návšteve tu a mladej žene, ktorá ho mala sprevádzať. Fakt, že Krea nerozprávala vesmírnym jazykom, sa im obom teraz hodil. O pár týždňov jeden z nich nebude mať na výber a naučia sa spolu komunikovať. Dovtedy majú čas na úvahy len sami so sebou.
-Môžete sa pýtať, na čo potrebujete,- dodal napokon. -No myslím, že v tejto chvíli je dôležitá len otázka, či budete vyliečený. A na tú sa odpoveď, bez vašej púte, nedozvieme. Všetko, čo budete potrebovať, je nachystané.- rukou kývol smerom k strom, ktorý s nimi prepájal most z dreva a lán.- Stačí len vyraziť.*

* Je zaviazaná obetovať svoj život, aby som prežil. Tie slová mu neschádzali z mysle a mimovoľne cítil ako ho začína napĺňať zmes pocitov – irónie, nespokojnosti, hrdosti a zvláštneho temného pobavenia. Upieral pohľad do starcových očí a keď dohovoril úmyselne zostal mĺkvy akoby musel nad jeho návrhom ešte porozmýšľať, aj keď to bolo samozrejme úplne absurdné, pretože jediný dôvod, pre ktorý tu bol súvisel s jeho uzdravením a akousi púťou ktoviekam. Nikdy nebol príliš duchovne založený a obával sa, že táto cesta aj tak dlho nepotrvá. Nakoniec pristúpil k starcovi bližšie, mierne sa naklonil a potom mu tlmeným hlasom, z ktorého zaznievala neústupčivosť, odvetil.* Predtým než odídem a stratím tak možnosť dohovoriť sa so svojou milou sprievodkyňou budem rád ak jej pretlmočíte moju žiadosť, aby si svoj život nechala radšej pre seba a zbytočne ním neplytvala. Obávam sa totiž, že by som to nedokázal dostatočne oceniť.* Narovnal sa a čakal, čo sa bude diať. Samozrejme mohli na cestu vyraziť okamžite, aj keď si nebol celkom istý tým ako dlho sa mu bude dariť predstierať, že je všetko v poriadku. Jedno však vedel už teraz. Nedovolí, aby tá mladá žena plná energie a života videla jeho úpadok. Zaviazal samého seba, že nepripustí, aby jej v očiach uvidel čokoľvek podobné súcitu. Vyrovná sa s hnevom, s nenávisťou aj pohŕdaním, tak ako to robil celý život, ale nie so súcitom.* Ideme?* vykročil tým smerom, ktorý naznačoval starec svojím pohľadom a uprel pohľad do diaľky, ktorá sa rozkladala pred ním spolovice zakrytá hustými korunami najbližších stromov. *

*Celý ten čas, čo sa viezol na chrbte gathu alebo kráčal popri ňom s Niryai po boku zachovával mlčanie. Ako správny Arkan vedel, že slová sú niekedy príliš malou škrupinkou, aby sa do nich dal uzavrieť obsah a hĺbka citov, preto mlčal, ale jeho oči zároveň hovorili za všetko.
Vo vnútri sa mu odohrával boj, ktorý proti sebe zvádzali dlhé roky nemenných tradícií púštneho kmeňa a túžba preniknúť hlbšie k podstate toho, čo Niryai s úctou nazývala Aharei.
Kráčal spletitými chodbami veľkého bludiska, ale ani tmavomodrá sathi, do ktorej bol zahalený ho nemohla ochrániť pred vnútornou silou tohto miesta. Nikdy predtým nič také nezažil, v jednu chvíľu ho to takmer zrazilo na kolená a neodvažoval sa rukou dotknúť kameňov starých tisíce a tisíce rokov. Podobnú bázeň a pokoru zažíval len v oáze počas púštnej búrky, keď skladal vlastný rituál životu, smrti a obnove, ktorá tvorila tenký prechod medzi nimi.
Cítil ako sa na neho Niryaine oči spýtavo upierajú. Vedel, že v skutočnosti nechce, aby sa vrátili, aj keď mu dala na výber. Oceňoval jej rozhodnutie a oveľa viac odvahu, s akou ho realizovala. Možno sa hranice medzi nimi k sebe priblížili tak, že jeden druhého mohli začať spoznávať, ale gathu cítil niečo, na čo on aj Niryai miestami zabúdali. V žilách mu kolovala horúca krv Arkanov, bojovníkov, ktorí upísali svoj život pomste.
Vykročil k Niryai, chvíľu jej uprene hľadel do očí a nakoniec natiahol ruku k jej tvári, aby ju zľahka pohladil na líci.* Nie, Niryai, simaial, už nič nemôže byť také ako predtým. Pre mňa cesta naspäť neexistuje...* sklonil sa akoby ju chcel pobozkať na ústa, ale nakoniec jej na krátky okamih pritisol pery na čelo a spánky a potom zašepkal.* Chceš predo mnou odhaliť vzácne poznanie svojho kmeňa, a preto mi neprislúcha rozhodnúť o ňom. V tomto máš stále na výber Niryai.

Kamunare, obávam sa, že Krea by vašu žiadosť aj tak odmietla. Sľuby sú medzi Siharei považované za posvätné a ich porušenie je trestané, často tými najhoršími spôsobmi.- odvetil Moaite rozvážne, no potichu, akoby už len vyslovením niečoho takého, ako nedodržanie sľubu, by na seba mohol privolať niečí hnev. Možno tým aj naznačoval, že žiadosť cudzinca bola v tomto svete skutočne nevhodná. Nič viac mu však nepovedal, preto sa z jeho slov dalo len ťažko usúdiť, aké boli jeho skutočné myšlienky.
-Krea,- obrátil sa na mladú ženu. - Ane tu asariju.- usmieval sa, kým jej želal šťastnú cestu. Napokon jej položil na rameno svoju ťažkú dlaň a nenápadným kývnutím hlavy jej dal najavo, že môže odísť. Mladá žena mu poďakovala a po úctivom rozlúčení sa, sa vybrala smerom k neďalekému stromu. Spomedzi vecí, ktoré ich tam čakali, si vybrala svoj luk a šípy a k nemu vzala už len vrecko plné rozličných bylín, rastúcich na najrôznejších miestach ich planéty. Všetko ostatné tam nechala ležať a vybrala ku konárom, ktoré prepájali korunu so zemou. Kým schádzala naspäť, jednu spomedzi rastín vytiahla a rozdelila ju medzi dvoch mehari, bylinožravých tvorov, ktoré čakali, kým budú môcť vyraziť. Teraz už skutočne čakali len na cudzinca z vesmíru.

*Bez slova počkal kým sa mladá žena z pralesného kmeňa neprešmykla popri ňom. Potom ju ešte chvíľu sledoval zamysleným pohľadom a rozmýšľal o tom, čo mu povedal starec. Toto bol na prvý pohľad úplne odlišný svet než ten, v ktorom vyrastal a v ktorom sa vedel dokonale pohybovať. Tu malo každé gesto, každé slovo alebo výraz tváre svoj vlastný zmysel... sám netušil či sa mu niekedy podarí aspoň trochu porozumieť tomuto miestu a možno to ani nemalo cenu. Videl toho príliš veľa takže teraz ho vedelo ohromiť len skutočne málo vecí. Bol presýtený povrchnosťou a materializmom života, a tak ho zarazil starcov postoj k niečomu tak ľahkovážnemu ako bola prísaha chrániť cudzí život. Nechcel sa s ním rozísť v zlom, a tak ho len utvrdiť v presvedčení, že vesmírni ľudia trpia nevďačnosťou.
Vrátil sa k nemu a ruku zovretú v päsť si preložil krížom cez hruď. Hlboko sa uklonil a nakoniec sa zahľadel starcovi hlboko do očí.* Ďakujem, že ste mi umožnili podniknúť túto cestu a bez ohľadu na to, aký bude výsledok už teraz ste pre mňa vykonali viac než by som mohol čakať. Moji ľudia zostanú tu, ale nebudú vám na príťaž, osobne som sa o to postaral a rovnako ani nezradia prísahu, ktorou sa mi zaviazali. Tajomstvo Miletei nebude odhalené.* A potom skôr než by starec stihol čokoľvek dodať alebo odpovedať, rýchlym krokom vyšiel von a zamieril k mladej žene čakajúcej pri akýchysi zvláštnych zvieratách. Pristúpil k jednému z nich a položil mu ruku na krk, aby sa ho chytil, ale v tom ten zvláštny tvor vydal akýsi nesúhlasný vystrašený zvuk a rýchlo pred ním cúvol.*

*Bez toho, aby si ho niekto ďalší všimol, presunul sa starý muž o niečo vyššie v korune stromu a odtiaľ sa takmer až usmieval na ľudí pod sebou. Ťažko mohol odhadovať, čo ich v najbližších dňoch čaká, no bol si takmer istý, že im to obom len prospeje. Učiť sa porozumieť neznámemu svetu je náročná úloha, bez ohľadu na doterajšie skúsenosti.
Krea sa len krátku chvíľu prehrabávala rastlinami vo vrecku, než odtiaľ vytiahla rovnakú, ako pred chvíľou podala ju mužovi a na okamih ho s istou dávkou zvedavosti sledovala. Hlavu mala pritom naklonenú na stranu a vlasy jej čiastočne prekrývali tvár. Keď si uvedomila, čo robí, pousmiala sa a obrátila naspäť k tvorom, ktoré ich mali časť cesty viezť na svojich chrbtoch. Štvornohé zvieratá by na Zemi, pravdepodobne, prirovnali k dvojhrbej ťave, no s niekoľkými odlišnosťami. Na nose mali tesne za sebou štyri dýchacie otvory z dvoch dôvodov. Divoký mehari totiž často podiehal panike, čo je na planéte plnej dravcov vcelku prirodzené. Počas úteku tak bol schopný prijímať viac kyslíku, vďaka čomu bol jedným z najlepších bežcov na dlhé trate. Druhým bolo tichšie dýchanie v stave pokoja. Čím väčšia plocha, tým kratšie nádychy stačili.
Telo im pokrývala srsť tmavých farieb. Dominantná bola šedá a až na nej sa rysovali nepravideľné škvrny rôznych odtieňov. Farba tiež vypovedala o ich povahe. Čím svetlejšie bolo zviera, tým väčšia bola šanca, že ho vyplaší, hoc aj kŕdeľ odlietajúcich vtákov.*
Sani mae... *ozvala sa napokon mladá žena, ukazujúc cudzincovi, kde sa má tvora chytiť, aby ho nevyplašil. Keď tvory na chrbte pocítia jazdcov, akoby sa upokojili už len z ich prítomnosti a stali sa tým omnoho prívetivejšími. Presne tak sa aj stalo, len čo sa Krea vyhupla naňho, nervózne odfrkujúce zviera prestalo prešlapovať na mieste a akoby už len čakalo na pokyn. Jemne ho potlapkala po krku a pošepkala mu pár slov, než sa rozbehli po nenápadnej lesnej ceste priamo k ich prvému cieľu.*

*Ešte krátku chvíľu tam zostala stáť a hladieť na muža, ktorý ju sprevádzal. Jej myšlienky sa stali nečitateľnými aj pre ňu samú, príliš mnoho z nich bolo len krátkym mihnutím, ktoré mizlo rovnako rýchlo, ako sa objavilo. Istým spôsobom netušila, ako si má jeho správanie vysvetliť, no súčasne sa jej zdalo neuveriteľne príjemným. Nečakaným, od vládcu Arkanov. Čiastočne si ešte nedokázala pripustiť, čo všetko sa za posledné týždne medzi nimi odohralo. Akoby žila dva životy – jedným bol jej predchádzajúci, na prvý pohľad reálnejší, vďaka kmeňu, v ktorom žila, priateľom, ktorí ju obklopovali, viere, naučenej už od detstva. Druhý sa začal s príchodom vesmírneho cestovateľa a zmenil všetko, čo doteraz poznala. Náhle si uvedomila, že ani netuší, či je Nisyro stále na ich planéte alebo znovu zmizol v oblakoch, cestujúc od svojho vlastného sveta. Pri spomienke naňho nešťastne zatvorila oči a potichu vydýchla. Rada by sa s ním znovu stretla a aspoň čiastočne zbúrala tú stenu, ktorá sa medzi nimi vytvorila, keď sa jej pokúsil pomôcť. Prvýkrát, odkedy sa vybrali každý svojou cestou, si uvedomila svoju chybu. Až pohľad po tak dlhom čase jej dovolil vidieť to, čo sa doteraz snažila skryť sama pred sebou.*
Enare, *ozvala sa napokon. Na tvár sa jej vrátil pôvodný výraz odzrkadľujúci radosť. Stačila k tomu len jeho prítomnosť spolu s tajomstvom ich kmeňa, ktoré tak dôkladne ochraňujú.* Ja som sa predsa už rozhodla... *chvíľu ho ešte sledovala, než ho chytila za ruku a vybrala sa skrz bludisko, kadiaľ ich gathu viedol. Netrvalo dlho, kým im odhalil cestu až do jeho stredu a pred nimi sa neukázalo svetlo, no nebolo z dvojhviezd, ako na povrchu. Bolo tu vďaka kvetom zeni, rastlinám schopným existovať aj v úplnej tme. Rástli po strope a ich tmavomodrá farba nad ich hlavami pripomínala skôr nočnú oblohu, než len vysoký strop jaskyne. Ich svit sa odrážal vo vode, ktorá tým získala tmavý nádych záhadnosti.*
Existuje jedna stará legenda, ktorá hovorí o prepojení životov medzi Arkanským bojovníkom a žene z rodu Siharei...



O ďalších pár dní neskôr boli spolu pri malom jazere, doplniť vodu. Alaya si zvykla na jeho tichú, no neustále počúvajúcu spoločnosť, rovnako ako on na jej rozprávanie, ktorému rozumel len minimálne. Napriek tomu mu však vonku každý deň ukazovala veci a pomenovávala ich, vďaka čomu sa celkom rýchlo učil nové slová jej jazyka.
Žena sa naklonila nad vodu a chvíľu hladela na svoj obraz. Vyzerala rovnako, no napriek tomu mala stále pocit, že niečo sa zmenilo spôsobom, ktorý nevedela opísať. Neustále sa sledujúc, prehodila vlasy na jednu stranu a nenápadne pozrela na svojho spoločníka. Muž stál po kolená vo vode a umýval sa. Krátku chvíľu pozorovala, ako mu kvapky vody stekajú po tele naspäť do jazera. Pomaly prechádzali po každom svale a vďaka svetlu sa leskli dúhovými odtieňmi. Až škrekot vtákov ju prebudil zo snenia, na ktoré jej stačil iba jediný pohľad. Keď si uvedomila, čo robí, zhrozená sama zo seba sa otočila a zatvárila sa pohoršene.
-Mali by sme ísť- zhodnotila napokon a postavila sa na odchod. Arkanský muž však ostal stále vo vode a rukou jej kývol, aby šla za ním, ignorujúc jej rozhodnutie. Chvíľu váhala. Nebola si istá, či robí dobre, no po krátkom zvažovaní nechala všetko, čo so sebou brali, na brehu a pomaly prešla za ním. Keď už stála hneď vedla, chytil ju za ruku a prešiel pár krokov, kým sa ponoril pod hladinu. Poslušne ho nasledovala, napriek tomu, že sa jej to moc nepozdávalo. Na dne náhle zmizol za zvláštne tvarovanou veľkou skalou. Preplávala za ním a na mieste, kde doteraz bol, sa objavil malý priechod, ktorým do jazera neustále prúdila voda. Nikdy predtým si to nevšimla, aj keď sem chodievala celkom často. Prešla skrz a po chvíli vyšla v priestrannej jaskyni. Arkan k nej znovu natiahol ruku a prešiel s ňou na breh, kde bol jediný slabý zdroj svetla, kvety zeni, osvetlujúce zem okolo, vďaka látke v ich listoch. Alaya si sadla na kameň vedľa neho a počkala, kým si jej oči privyknú na prítmie. To, čo dokázal on vidieť ihneď, sa pred ňou postupne odkrývalo. Na stenách jaskyne sa ťahali rastliny, ktoré predtým ani nevidela. Svojimi tvarmi vytvárali nevšedné posplietané obrazce, ktoré zdobili ich početné kvety tmavomodrej farby. Voda v strope vytvárala vlastné priechody a raz za čas kvapla dolu, kde s tichým zvukom dopadala na hladinu. V jemnom svetle sa vždy zaleskla každá vlnka, ktorú vytvorila, až kým znovu nezanikla vo svojom priezračnom svete. Kamene okolo sa podmanili pod jej jemným dotykom a vytvoril oblé tvary, z ktorých sa miestami ukazovali farebné minerály. Pokojnosť toho miesta sálala z každého detailu.


// https://www.youtube.com/watch?v=gzByjLhbR1c //

...Zachránil jej život, no sám bol pritom poranený. Mladá žena – Alaya – ho vzala k sebe a starala sa o neho. Netušila dôvod, prečo jej pomohol, rovnako ako on neskôr nevedel dôvod, pre ktorý sa ho rozhodla vyliečiť. Počas svojej spoločnej cesty boli aj tu. *Niryai sa na tvári zjavil úsmev, hovoriaci o jej nadšení. Svet legiend a príbehov sa pred jej očami zhmotnil a vytváral zvláštny obal reality.* Arkan ju sem priviedol, cez prepojenie medzi jazerom tu a na povrchu, hneď vedľa kopcov, cez ktoré práve prechádzame. Postupom času sa, vďaka prietoku vody a náporom zeme, stal nepriechodným pre nás, no nie pre malé tvory, ktoré tu žijú. *Kým rozprávala, nenápadne ťahala Wargana smerom k vode. Sadla si na kameň, ktorý sa dotýkal hladiny a naklonila sa nad ňu. Tak, ako povedala, sa pred nimi postupne začal zjavovať svet živočíchov a rastlín, ktoré tu boli buď natrvalo alebo boli dostatočne malé na to, aby mohli prechádzať aj na denné svetlo. Tvory neskutočne rôznorodé svojimi veľkosťami, farbami aj tvarmi boli priam až magické aj na planétu, na ktorej žili.*
Karif a Alaya však neboli v srdci hory, *zdvihla sa náhle a cez dlhú jaskynnú chodbu prešla až do časti, ktorá bola úplne odlišná, ako predchádzajúca. Pred nimi sa rozpínal obrovský priestor, ktorý vyzeral ako nočná lúka, na ktorej druhý koniec nebolo vidieť. Svetlo tu však netvorili len kvety, ale aj strom. Jediný v celom komplexe, avšak mohutnejší a výnimočnejší ako väčšina pozemských.* Toto... je Enare. *Niry len šepkala, aby nenarušila pokoj, ktorý tu panoval. Pomaly našlapovala na trávu a jej pohyb prilákal zvedavé pohľady malých bylinožravých tvorov, ktoré tu žili. Okrem nich sa však na opačnom konci zdvihli aj hlavy gathu a ostražito ich sledovali, kým nezavetrili aj prítomnosť jedného z nich.* Nepozeraj sa im do očí, považovali by to za vyzvanie k boju. A vraj by ti tým dokázali prečítať všetky myšlienky, ktoré schovávaš pred svetom, *rozprávala nenápadne ďalej, no jej úsmev dával najavo, že ide len o ďalší z príbehov jej kmeňa. Avšak gathu, ktorý žil v blízkosti stromu, bol skutočne výnimočný.* Tu je jediné miesto, kde sa stretávajú. Minimálne dvakrát počas svojho života sem každý z nich vkročí. Prvýkrát, keď odchádza od matky a stáva sa z neho strážca a druhý, keď si vyberá svojho druha. Len ich vodca tu ostáva neustále strážiť strom. *Kým precházali ďalej, pred nimi sa začali rysovať detaily stromu. Na prvý pohľad sa zdala jeho kôra rovnaká, ako ostatné, no nebolo tomu tak. Len štruktúrou sa ponášala na pozemské stromy, no akoby bola polopriesvitná, vďaka čomu bolo vidieť, ako pod ňou prúdia živiny. Práve „krv“ tohto stromu mohla za svetlo, ktoré tu bolo. Rovnako aj ona dodávala dostatok energie pre život v celej jaskyni.*

*Temnotu napĺňalo striebristé svetlo života, ale oči arkanského bojovníka stmavli a jeho telo ustrnulo v pohybe. Zostal stáť na okraji lúky a sledoval ako Niryai kráča k stromu Enare, počúval jej hlas, z ktorého zaznievala bázeň a sledoval nádherné črty tváre zjemnené a zduchovnené chvejúcim sa svitom. Akoby ju videl plávať na dne hlbokého jazera kým lúče mesiaca presvitajúce skrz vodnú hladinu pokreslili jej telo premenlivými obrazcami. V jeho predstavách rovnako ako aj teraz patrila do sveta, do ktorého nahliadol po prvýkrát až v tej chvíli a v mysli sa mu konečne utvárala predstava o tom aká mocná sila púta Niryai k pralesu. Púšť bola vo svojej podstate jednoduchá a ak v nej chcel človek prežiť musel sa naučiť konať a žiť podľa jej pravidiel. Dlho považoval rod Arkanov za silný, rozmýšľal o ňom ako o línii, ktorá si po rokoch tvrdého života zaslúži zaujať svoje právoplatné miesto na území predkov, v pralese. Krivdil Siharei, pretože už od čias jeho detstva stelesňovali kmeň, ktorý čerpal z bohatstva planéty a nikdy nepoznal, čo je to smäd kým jeho bratia umierali zasypaní pieskom a žalostivo prosili aspoň o jediný dúšok vody, nikdy nepoznali, čo je to hlad, pretože v púšti sa museli Arkani obrniť trpezlivosťou a odhodlaním prejsť cez nespočetné duny až kým nenarazili na potravu, ale Siharei mali prales a v ňom dostatok života.
A teraz? Pravda, ktorej bol dlhé roky zaviazaný a ktorú považoval za neotrasiteľnú sa naštiepila akoby sa z pevného múra, za ktorým uzamkol svoje srdce aj myseľ pred súcitom a pochopením odlišného, odštiepil úlomok. Preniklo k nemu striebristé svetlo, svetlo Enare a on bol pred ním celkom nahý. Nový svet ho miatol, ale pri pohľade na Niryai pochopil, že to, čo predtým považoval za jasné a zrozumiteľné pre neho, má pre ňu celkom iný význam. Siharei mali v rukách oveľa cennejší poklad a pritom ho vôbec nevlastnili – možno práve v tom spočívalo ich najväčšie bohatstvo a zároveň najväčší úpadok Arkanov, pretože jeho kmeň nikdy nebude schopný takej obety.* Niryai...* zašepkal jej meno a v hlase mu zaznievala tlmená bolesť akoby sa nemohol poriadne nadýchnuť.* Nemala by si ma volať Enare. Nie som hodný nosiť to meno a dokonca ho ani vysloviť. Keby si poznala...* odrazu sa odvrátil a tvár sa mu stratila v temnote.*

*Zostala stáť pár metrov od stromu, v miestach, kde končili jeho najvzdialenejšie konáre pokorne prevísajúce k zemi. Posadila sa do trávy a s nadšením ho pozorovala. Prvýkrát v živote bola naozaj pri strome života, ktorý ukrývala ich planéta. Bolo to neuveriteľné, mocnejšie ako by vôbec mohla očakávať. Jediný existujúci liek, hoci aj na otravu po bodnutí gathu, bol skutočný a predsa nedostupný.* Enare... *magickosť miesta dodávala zvláštny nádych všetkému, okolo. Aj jej tichý hlas bol niečim tajuplným zmenený.* minulosť nedokážeme zmeniť, no vieme to spraviť s chvíľou, ktorú prežívame teraz. *obrátila sa jeho smerom a s nenápadným úsmevom mu kývla rukou, aby sa pripojil k nej.* Dôvod, prečo som ťa tak celú dobu nazývala, je vaša podobnosť. Takmer nikto skutočne nepocítil vašu silu, no predsa existuje. Skrývate svoje vlastné tajomstvá, ktoré nie sú určené pre nikoho iného... *pohľadom prešla až k jeho očiam, akoby poskytovali dôkaz slov, ktoré hovorila.* A si schopný meniť veci okolo seba, tak ako toto miesto. *posledné slová zneli tichšie ako predchádzajúce, kým sa úplne nerozplynuli vo vzduchu medzi nimi. Niry potom ostala mlčať. Rovnako, ako Arkanský vládca, aj ona by mala právo namietať, že ju nazýval Isanou. Nikdy nedokázala nič, čo by sa dalo považovať za významné. Bola len nástupkyňou liečiteľa, no aj z kmeňa bola nakoniec vyhnaná za svoje činy. A predsa ju tak volal.
Napokon len takmer nečujne vydýchla. Túžila poznať jeho myšlienky. Túžila po prítomnosti muža, ktorý ju zachránil a nie toho, ktorého videla pred prvou piesočnou búrkou.*

// https://www.youtube.com/watch?v=AysjUB_93cg&feature=related //

*Niryaine slová ho prinútili obrátiť k nej tvár. V tej istej chvíli do sivomodrých očí vstúpilo jasné svetlo stromu života a takmer neuveriteľne zmenilo ich farbu na rýdzo striebristú akoby to bola nehmotná podoba jeho vlastnej duše, ktorá na ňu z diaľky hľadela a hlboko sa vpíjala do jej pohľadu.
Pomaly vykročil po hebkej tráve, ktorej dotyk na chodidlách mu bol skoro cudzí, ale vyvolával v ňom nečakané potešenie, keď sa sústredil iba na pevnosť pôdy pod nohami a ľahké šteklivé pohladenia stebiel a drobných lístkov na členkoch.
Takto prešiel až k Niryai a keď si kľakol oproti nej, očami zarovno s jej jasným podmanivým pohľadom, mlčky natiahol ruku k jej ruke a opatrne si ju k nej primeral. Niryaina dlaň bola takmer o polovicu menšia, krehká a drobučká oproti jeho sile a predsa rovnako silná. Chvíľu ich uprene pozoroval a potom si nežne preplietol svoje prsty s Niryainými. Vedel, že túži, aby niečo povedal, ale mal pocit, že slovami by túto chvíľu iba pokazil. Nič pred ňou neskrýval, v jeho pohľade bola rovnaká bázeň ako v jej očiach, ale bola tam aj láska tak ako ju cítil. Zraniteľnosť ukrytá v mocnom tele mocného muža a sila plynúca z každého jeho gesta či pohybu... to bol teraz on. Bytosť protikladov, ktoré spájala láska k Niryai tak ako tisíce mostov spájalo nekonečné priepasti.* Mi sahar, Niryai... Milujem ťa, Niryai.* zašepkal tesne predtým než sa sklonil a najskôr sa len zľahka obtrel o jej pery, ale bolo to akoby sa po dlhom čase prvýkrát nadýchol čerstvého vzduchu alebo pocítil skutočnú chuť jedla... vyhladovaný toľkými rokmi bez toho, aby poznal silu a chuť skutočnej lásky, zovrel Niryai v náručí a dlho, so všetkou vášňou takou typickou pre svoj rod a novoobjavenou nehou ju pobozkal. *

*Ticho vydýchla, len čo sa ich pery vzájomne dotkli. Jej srdce sa stratilo vo vlastnom rytme a myšlienky zmizli v nekonečných pláňach Inaru. Čakala od neho stovky reakcií, no na túto nebola pripravená vôbec. Bolo to skutočne tak? Mohla sa zamilovať do nepriateľa, aj keď ich kmene spolu neustále bojovali, kvôli stáročiam trvajúcemu sporu? Aj napriek tomu si uvedomila, že toho spolu zažili neuveriteľne veľa. Zrazu si ani nedokázala predstaviť, že by mala ďalej existovať bez jeho každodennej prítomnosti. Chvíle, keď sa mu pokúšala vysvetliť tradície ich kmeňa, keď sa, naopak, on snažil ukázať jej tajomstvá púšte, vzájomné pomáhanie si, či obyčajné počúvanie dýchania toho druhého, kým spávali v stane, každý na inom konci.
Rukou sa dotkla jeho líca, len čo na chvíľu oddialili svoje tváre. Hladela mu do očí, tak odlišných od dôb, keď ho uvidela po prvýkrát. Boli bránou k nedobytných hradieb, ktorá sa zdala byť pootvorená. Neverila tomu. Nechcela tomu veriť. A predsa to bola pravda. Nečakane sa oprela o jeho hruď, aby ho prevážila na mäkkú trávu pod nimi. S tichým zavrčaním ho znovu pobozkala. Kratšie, no o to divokejšie. Na tvári mala pritom dravý výraz premiešaný s veselým úsmevom.* Wargan Nathrin, získal si srdce liečiteľky Siharei. Čo s tým hodláš spraviť?




//deaaar, nemohli by sme to po tomto seknúť do púšte a až potom sa vrátiť naspäť od pralesa? //

*S menšími ťažkosťami sa mu podarilo vysadnúť na tvorov chrbát, ale výraz jeho tváre naznačoval, že nie je zvyknutý dávať najavo zmätok alebo neistotu. Ústa mal pevne zovreté a v kútikoch mierne nadvihnuté v slabom nádychu irónie, ktorá akoby tvorila základ jeho osobnosti, a preto sa nezmazateľne vryla aj do čŕt tváre. Pozorne sledoval ako sa mladá žena naklonila k tej zvláštnej bytosti a niečo jej zašepkala. Hlavou mu na okamih prebleskla myšlienka či to bude musieť urobiť aj on, ale keďže sa vzápätí pohli vpred mali tie slová zrejme len upokojujúci charakter. Napriek tomu sa nevedel zbaviť zvedavosti, ktorú však nemal ako uspokojiť, pretože jej jazyk mu bol rovnako neznámy ako bol ten jeho pre ňu.
Akonáhle na zvieracom chrbte našiel spoločný rytmus a prispôsobil mu držanie tela, stehnami pevnejšie zovrel boka zvieraťa a konečne sa mohol uvoľniť natoľko, že začal vnímať svet okolo seba. Prechádzali cez hustý pralesný porast, taký nesúrodý a rozmanitý až miestami strácal prehľad o jednotlivých rastlinných druhoch a začal sa radšej sústreďovať na celok. Videl mohutné, stromy pripomínajúce, porasty s hrubými šupinatými kmeňmi a širokými kožovitými listami. Miestami z kmeňov prevísali chumáče podobné machu, ale keď sa pozrel lepšie zbadal, že sa jedná o akýsi lianovitý druh kvetu s úzkymi pospletanými listami. Ale najvýraznejšie boli farby okvetných lístkov, ktoré mu vábili pohľad. Na okamih pocítil v prstoch slabé mravčenie, pretože si spomenul na svoju záhradu v paláci a na množstvo kvetov, ktorých sa v samote rád dotýkal.
A potom, keď nebol sám, sa zase dotýkal hebkých ženských tiel. Pohľadom na okamih spočinul na tvári mladej ženy. Slnečné lúče, ktoré sa len s ťažkosťou predrali cez hustú vegetáciu jej na lícach kreslili svetlejšie škvrnky a jej výraz mal v sebe niečo, čo nevedel hneď pomenovať. Možno nevinnosť. Áno, táto žena bola nevinná, netušila nič o vzdialených svetoch a bola spokojná v tom vlastnom. To bolo niečo, čo on nikdy nechápal. Keď raz zakúsil príchuť dobrodružstva už sa ho nemohol vzdať a vesmír plný prekvapení mal pre neho vždy prichystaný svoj plán. No veci sa zmenili... odvrátil zrak a uprene sledoval krajinu pred sebou.*