MILETEA

Analai


*Nedobrovoľne donútený zastaviť, prekvapene sledoval ženu pred sebou. Po jej slovách pochybovačne nadvihol jedno obočie tak, ako to bolo preňho typické. Nakoniec však nemal príliš na výber a pripojil k tomu jemný úsmev. Bola skutočne zvláštna. Zjavne mala Arkanskú krv, ale nezdalo sa, že by ho chcela niečím prebodnúť, ako mali poväčšine vo zvyku. A že si, teda, mala z čoho vyberať. Dýky, oštepy, šípy, konáre na stromoch... Keby bola menej kreatívnou, stačil by jej dostatočne veľký kameň. Jeho úsmev sa viac prehĺbil, keď si náhle uvedomil, že ešte stále stojí pred ním a nezháňa podobný predmet.* Odkiaľ vlastne si? *Opýtal sa skôr, ako sa stihol rozhodnúť o jej návrhu na lov mušiek.* Teda, myslím tým... *Zrazu sa zastavil. Nie, nemyslel. Alebo skôr vôbec nevedel, ako to myslel. Len nedokázal určiť, prečo s nimi nechcela bojovať a súčasne nepoznala vôbec žiadne tradície.*
Ten obrad... *Začal znovu, tentokrát trochu vážnejšie.* Ide o to, že kňažky Aharei sa doslova rozhodli spojiť nás. A vybrali práve teba. Vlastne máme jeden obeh neviemktoréhozmesiacov na to, aby sme splnili ich vôľu. Obrad vítania je v podstate len obrovská večera. A nie, žiadne surové srdcia. *výraz mu nenápadne potemnel. Vôbec nerozumel veciam, ako bola táto, nevidel žiadny dôvod, prečo by mali plniť niekoho vôľu. Menili dva životy, ktoré by sa inak uberali úplne inými cestami.* Ak chceš, môžeme ísť potom loviť mušky. *Dodal napokon, trochu prekvapený, že to z neho naozaj vyšlo. Rukou jej len kývol smerom k žene, ktorá ju mala natrieť tmavými farbami a pripraviť na obrad.*

*Kým sa v tých strašných komnatách ukázal niekto ďalší, mala pomerne dosť času. Jednu zo svojich zbraní ukryla na zadnej strane lemu závesu. Jedovatá šipka bola ľahučká, stačilo prepliesť jej pierko na skrytom mieste s kúskom tkaniny, ktorý bol poškodený. Umiestnená bola pomerne vysoko, nebol preto dôvod, aby si ju náhodný okoloidúci, pracujúce služobníctvo či snáď aj samotný vlastník tohto všetkého mohlo všimnúť. Dokonca aj Niryai bola na svoju skrýšu pomerne hrdá.
Keď sa ukázal Teomar, sedela na parapete okna a jednou nohou takmer uvoľnene pohojdávala vo vzduchu. Hľadela von, čakala na okamih, kedy sa zastaví jeho rozprávanie. Vnímala preto jeho pohyby, zvuky, kým pil, slová, ktoré boli v ich jazyku. Napadlo ju, že Karim raz spomínal jeho pôvod. Matka bola Siharei. Obrátila sa k nemu, aby si ho na okamih lepšie prezrela. Zaskočilo ju, ako veľmi sa podobá na brata, napriek jeho zjavnej snahe vyhnúť sa tomu. Jeho tvár však nebola bledá tak, ako u ostatných Arkanov. Karim jej musel hovoriť pravdu. A jej otec by určite vedel, kto bol jeho rodinou.* Vieš... *začala až keď úplne skončil so svojim predstavením. Hlas mala rovnako chladný, ako vonku.* vlastne neviem, čo si hovoril.* Zastavila sa, akoby zvažovala ďalšie slová, napriek tomu, že jej boli jasné. Len prestávka, ktorú si užívala.* A úprimne - je mi to jedno. *Odmietala reagovať na jeho pokusy, vyriešila to preto jednoduchým odmietaním. Snáď si len nemyslel, že sa tu pred ním hodí na kolená a bude ho prosiť o zmilovanie. Zrejme sa od nej niečo také očakávalo, keď už bol Teomarom...*
Ale ak si si prišiel pre svoje skrotenie, potrebujem dýku. *pokračovala s pohŕdavým tónom. Skutočne nenávidela, keď bola zatvorená. Spútaná bez možnosti uniknúť. Bola to nočná mora, ani vlastná smrť ju netrápila natoľko, ako smrť jej slobody.* Tvoji bojovníci tu majú zrejme strach zo žien, pretože tie moje mi vzali. *Počas posledných slov vyskočila na kamennú parapetu. Okno, ktoré už nič ďalšie neoddeľovalo od vonkajška. Ostala tam skrčená, ako dravec pred útokom. V skutočnosti si to miesto vybrala, pretože odtiaľ existovali tri možné únikové cesty po jeho komnate. Dalo sa sem preskočiť keby sa náhodou rozhodol opustiť svoju masku ľadového pokoja. A ak nie, ona sa aspoň bude cítiť pohodlnejšie.*

Teomar Grin




*Mal naozaj šťastie, pretože chvíľkový záblesk nudy rozohnala Niryaina prudká odpoveď, ktorá ho osviežila a príjemne prebrala. Plecia sa mu zachveli, ale nebol v tom hnev, ktorý akoby ani nebol schopný cítiť, aj keď každý kúsok jeho tela, každý pohyb a dokonca aj kruté kútiky úst hovorili o presnom opaku. Zvuk jeho smiechu mal nečakane príjemnú hlboko posadenú farbu a zdal sa naozaj úprimný. *Krásna, vtipná...*vypočítaval nahlas klady Niryainej osobnosti a látka torgu mu pri pohybe vírila okolo bosých nôh. Prešiel k posteli, končekmi prstov sa dotkol jemnej látky prikrývky a postupoval ďalej.* Si aj múdra? Alebo považuješ za hlupáka mňa?* Vtedy jeho prsty už preberali ohyby závesu akoby sa s ním z dlhej chvíle rozhodol zabaviť. Nemusel pátrať dlho, aby našiel jedovú šípku, ktorú tam mohla ukryť jedine ona. Pre vlastnú ochranu, keď predpokladala, že si ju vezme hneď do postele, čo mu v istom zmysle naozaj zalichotilo.
Zlomil telo šípu medzi prstami akoby to bola nepríjemná trieska a odhodil ho na zem pod oblok, na ktorom Niryai tak ostražito jastrila okolo seba. * Strata slobody nie je príjemná, všakže? Rozmýšľaš, ako by sa ti podarilo utiecť a pravdepodobne by si nakoniec uspela, ale...* odmlčal sa a nadvihol ruky v bezradnom geste.* Čo Wargan? Necháš ho tu len tak? So mnou?* Nešťastne pokrútil hlavou a pohodlne sa usadil na peľasť postele. Ešte aj taký masívny kus nábytku sa popri ňom zdal maličký a nedostačujúci jeho výške, ktorá z neho robila smiešnu hračku pre bábiky. V mladosti by v ňom, Grinovi, nikto nevidel muža, ktorým bol dnes.* Naozaj chcem, aby si si ma obľúbila, preto ti dám na výber.* Vytiahol z puzdra na páse dýku a v ruke si ju nadhodil tak, aby jej čepeľ smerovala k jeho hrudi a rukoväť presne Niryai do dlane.* Hneď teraz ma môžeš zabiť a ja sľubujem, že ti v tom nebudem brániť. Musíš si ale uvedomiť, že sa z púšte potom len ťažko dostaneš živá. A keby sa ti to aj nejakým zázrakom podarilo už sa nikdy nedozvieš, kde je Wargan.* hovoril síce s ľútosťou, ale oči mal stále rovnako temné a zastierajúce.* Alebo môžeš prísť sem ku mne, pobozkať ma ako dobrá žena svojho muža čím mi dokážeš, že ti môžem aspoň trochu veriť, kým sa jedná o tvoje city k môjmu bratovi a ja ti ho veľkoryso dovolím uvidieť. Možno ho dokonca kvôli tebe nechám nažive, lebo mi niečo našepkáva, že by som si ťa nakoniec predsa len mohol mať svojím spôsobom rád.

*Výraz jej tváre sa ani v najmenšom nezmenil. Ani pri jeho skoro až lichôtkach, ani keď našiel jej šipku.* Hlúpy, zbabelec a zradca. *začala pre zmenu s rovnakou hrou ona.* A počkaj, ešte určite aj násilník. Čo by to bolo za panovníka, ktorý si nedokáže ženu podmaniť inak ako násilím? *postavila sa, aby mohla preskočiť na obrovskú truhlicu vykladanú drahými kameňmi. Ďalší rozmar miestnych vladárov. Odtiaľ pokračovala na hrubý záves a z neho na vrchné okná. Vysoké stropy si vyžadovali viac okien a to dokonca natoľko dobre umiestnených, že sa na ne nedalo dostať ani dočiahnuť len zo zeme.* Takže áno, myslím si, že si hlúpy. Máš pocit, že bola jediná? *dodala provokačne. Na okamih však zastavila, keď spomenul Wargana. Rozhodla sa vypočuť si ho. Tesne pred tým ako začal, sa však zaklonila dozadu elegantným natiahnutím chrbáta, aby videla von. Dolu cesta neviedla, to jej bolo jasné. Akurát by sa tam dolámala a to skutočne veľmi škaredo. Nad nimi však bola kopulovitá strecha. Z otvoreného dreveného krytu na okno to bolo pomerne blízko. Tajne dúfala, že by sa odtiaľ dalo dostať ďalej, no táto časť paláca bola zjavne najvyššia a nespájala sa s inými. Keď sa naklonila naspäť bola zamračená. Určite tu niekto rátal s tým, že nie všetky ženy holdujú chúťkam aktuálneho Teomara.* Počkaj, hmm... Nie? *úprimne, výber medzi jeho posteľou a strechou, na ktorú pálilo strašné púštne svetlo, bol pre ňu jednoznačný. Aj keď bolo jasné, že by tam nevydržala dlhšie ako niekoľko hodín. Jeho slová o Warganovi ju však zneistili. Napriek tomu, že to nedávala najavo, mala oňho celú dobu strach.* Rozprávaš mi tu bludy. *zhodnotila napokon.* Načo by si robil toto všetko, keby si chcel smrť? V púšti si ťa nájde jednoduchšie. A napokon, keby si aj umrel, hoci aj mojou rukou... *na tvári sa jej zjavilo niečo, čo by sa dalo považovať aj za úškrn. Uprednostnila by jed. Veľmi pomalý. Pár ich mala v zásobe.* Teomarom by sa stal tvoj brat. Nič by si tým nedosiahol.

Wargan a Teomar


*Nehral sa s Niryai hru kto z koho, aby pristal na tú zdanlivo lákavú cestu vzájomných slovných prestreliek. Nerobil si ilúzie o tom, že by snáď medzi nimi mohlo vzniknúť niečo silnejšie než nepriateľstvo hoci o ňu mu v skutočnosti nešlo. Bola len nástrojom na dosiahnutie jeho cieľa a práve ten chcel Niryai objasniť, aby ho raz a navždy pochopila.* Mýliš sa, Anakre...* oslovil ju tým najnežnejším výrazom spoločným pre oba jazyky ako ekvivalentom k urážke, ktorú mu uštedrila pred ľuďmi vonku.* Nezáleží mi na moci a v oboch prípadoch vyhrám, pretože jediné, čo chcem je to, aby Wargan trpel. Ako Teomar mu môžem ublížiť ľahšie, to som už zariadil a postaral som sa aj o zvyšok. Zomriem a on ťa už nikdy neuvidí, prežijem a on ťa uvidí so mnou. Trpieť bude v oboch prípadoch a už len to vedomie mi prináša potešenie.* črty tváre sa mu po dlhom čase stiahli do nefalšovaného uspokojenia pretkaného žlčovitou niťou hnevu. No trvalo to len okamih, počas ktorého vstal a zamieril k dverám. Jasne tým Niryai naznačil, že čas rozhodovania práve uplynul.
Veľkolepo roztvoril dvojkrídlové dvere a vykročil po dlhej chodbe vystlanej vzácnymi ručne tkanými kobercami príjemných zemitých farieb. Po oboch stranách stáli v pravidelných rozostupoch stráže. Muži oblečení do zlatistých sathi mali zahalené tváre a uprené kamenné pohľady smerovali dopredu. Pripomínali živé figúrky s rukami obradne položenými na rukovätiach tygarijí no pripravení kedykoľvek ich vytasiť proti nepriateľovi.
Ich mĺkvosť podčiarkovala ozvenu Grinových krokov. Dvere ostali otvorené v jasnom náznaku. Na chodbe vydláždenej strážami sa aj tak nedalo pohnúť iným, ako Grinovým smerom. A ten kráčal v ústrety otvárajúcej sa vyhliadke, pod ktorou sa Janyr rozprestieral ako na dlani.* Nádherné.* vydýchol horúci vzduch z pľúc a vietor vanúci od severu mu prilepil na zjazvené líce niekoľko posplietaných pramienkov. Napriek pokoju a rozvahe, ktoré mu sálali z tváre bolo v jeho postoji niečo nepokojné. Možno spôsobené tým, že hoci bol oblečený do slávnostného torgu, ktorý mu dokonale padol na mohutnú postavu a stál medzi nádherou najkrajšieho z arkanských palácov stále pôsobil ako bojovník, nie ako panovník.
Rukami sa oprel o vyhriaty kameň, z ktorého bolo vytesané zábradlie a pohľadom zaletel k obzoru orámovanému krivkami vysokých dún.* Rozprával ti Wargan o Palanire?* otázka bola jasne smerovaná na Niryai a pretože sa neobzrel cez plece, aby zistil či ho nasledovala alebo počkal na odpoveď, pokračoval aj bez toho. Prekvapivo príjemným hlasom.* Palanir, to miesto tak starobylé, kde sa na prach rozpadajú skaly hnilé a cestu dávno pohltili duny tak, že príbeh o nej poznajú len struny – pevcov a mámivé slová achrimov.* Hlas mu pozvoľna prešiel do kolísavo ťahavé spevu, v ktorom vynikali jednotlivé vysoké a nízke tóny. Spieval v reči Arkanov o mieste, kde sa po prvýkrát v púšti zrodili najstarší Ytru a vo chvíli, keď pieseň dosahovala svoj vrchol pomedzi chrbty dún vyrazilo v spŕške zlatistého piesku obrovské ligotavé čierne telo. Červ bol mohutnejší než všetky, ktoré mohla Niryai doposiaľ vidieť. Dokonca ani Nimnug sa mu nemohol rovnať hoci hranica medzi veľkoleposťou oboch bola len veľmi tenká.
Merey na okamih svojou výškou zatienil na oblohe jedno zo sĺnk a potom z hrozivým revom pripomínajúcim praskanie lámajúcej sa skaly dopadol na zem tesne vedľa hradieb Janyru. Jeho hadovité telo sa popri nich začalo ovíjať až kým sa neuzavrelo okolo celého mesta. Tomu pohľadu sa nemohlo nič vyrovnať a ľudia zastavovali priamo na uliciach, ohúrení do seba vrážali zakláňajúc hlavy, aby dovideli na telo tvora, ktorý za hradbami vytvoril nový val. Merey sa natiahol ešte viac a otvoril ústa také široké, že by naraz do seba pohltili celý chrám Teonir.
Grinove oči stmavli, nabrali farbu podobnú temnote na šupinách červa a výraz tváre sa stal dravším.* Kto na tomto svete by dokázal zničiť legendu?* prehovoril chrapľavým hlasom s pohľadom úctivo upretým na Merey. Potom zodvihol ruku a kývnutím privolal stráže.* Nezáleží na tom, ako sa rozhodneš. Je toľko spôsob, ktorými môžem dosiahnuť to, čo chcem, ale mojou najväčšou slabosťou je zvedavosť. Vyžívam sa v jej uspokojovaní.* kývol prstami a stráže pomedzi seba vysotili poviazané telo muža, ktorý sa však aj po prvotnej strate rovnováhy nakoniec hrdo vystrel. Tmavomodrú sathi mal zaprášenú a na hrudi roztrhnutú no inak sa nezdalo, že by mal na tele nejakú ranu.
V okamihu ako si Grin zastal naproti Warganovi naplno vynikla až neuveriteľná podobnosť ich čŕt. Boli dokonca rovnako vysokí a jediný rozdiel medzi nimi predstavovalo Grinovo tetovanie.
„Tak mi povedz, Wargan. Prečo ťa vlastne tak veľmi nenávidím?“
Wargan mu chvíľu mlčky hľadel do očí, ale potom prehovoril. Drsne a bez závahania, ktorému chýbali výčitky svedomia. „Zabil som ti syna.“

Chrám v horách


Kňažka stála na okraji svojho balkóna bez zábradlia, vytesaného do skaly. Pod ňou bol už len útes, stovky metrov priepasti. Dvojhviezda zapadala, preto sa pomedzi skaly plazili stále dlhšie, smutné tiene. Takmer žiarivé strieborné oči upierala dole. Veľmi príjemným spôsobom ju to upokojovalo. Pre toho, kto vidí až príliš veľa, je tma jediným únikom.
Zozadu potichu prišiel Euthar a objal ju okolo pása.
„Niečo sa deje.“ zašepkal jej do ucha. Nebola to otázka, každý s trochu lepšou všímavosťou, by si dokázal uvedomiť náhlu nervozitu sveta okolo.
Žena mu na to prikývla hlavou. Bol to len nenápadný pohyb, no náhle sa zdalo, že spôsobil aj ochladenie okolitého vzduchu. „Niekto spomedzi gathu našiel Mereya. Arkani ho vyvolali z jeho väzenia.“ rozprávala stále iba pred seba. V kombinácií s farbou jej očí to vyzeralo, akoby sa neustále nachádzala len vo svete myšlienok a nie tu.
„Prečo?“
„Nevidím do ľudských myslí, kým sa ich plány nestanú skutočnosťou. Tu je všetko veľmi neisté. Na konci je len smrť, ale neviem, ktorej strany.“
Obaja chvíľu mlčali. Euthar cítil jej vnútorný nepokoj, aj keď ho vôbec nedávala najavo.
„Skrýva sa za tým nejaký príbeh?“
Kňažka znovu pomaly prikývla. Chvíľu pátrala po niečom neviditeľnom pred sebou, než začala rozprávať: „Sú to len legendy, ale časti z nich majú žijúceho svedka. Teraz dokonca dvoch.“ pomaly sa nadýchla. Kňažky sa nikdy nikam neponáhľali. „Legenda tvrdí, že existovala doba, keď bol len strom Života, púšť a Merey. Vraví sa, že vzišiel práve zo stromu, ale nikto to nevie naisto. Po nich prišiel prvý Gathu. Omnoho väčší ako tie súčasné, mocný vďaka sile, ktorá ho stvorila. Nastal čas, aby sa planéta spravodlivo rozdelila pre život a smrť, možno skôr tmu a svetlo. Začal vznikať prales, prvý dvaja Ytru, jediní priamy potomkovia Mereya. Jeden z nich žije dodnes – Nimnug.“ Jeho meno vyslovila s obrovskou úctou. V očiach ženy bol najvýnimočnejším tvorom planéty. „Prišli živočíchy, ďalšie rastliny, prvé kmene. Merey však čoskoro zatúžil po pôvodnej púšti. Po tej, ktorú poznal. Tej, ktorá nebola skrotená.“
Euthar prešiel kňažke po ramene. Jej pocity ho znepokojovali, zjavne však nechcela prestať v rozprávaní.
„Tu končia kvôli strachu zabudnuté legendy a začínajú spomienky.
Merey chcel zničiť stom. Na hranici púšte a pralesa sa však stretol s najstarším gathu a svojimi vlastnými potomkami. Obrátili sa proti nemu, aby ochránili rovnováhu. Napriek tomu, že mohli získať takmer neobmedzenú slobodu a moc.
V ten deň nebo zatienil prach a piesok ich súboja. Púštne legendy o ňom hovoria ako o najhoršej búrke sveta. Nikto už netuší, že sa rozhodovalo aj o osude všetkého.
Merey zabil svojho syna, ktorý tak získal čas pre ostatných. Len Nimnug dokázal narušiť jeho šupinatú obranu a Gathu mal tak možnosť otráviť ho na tom mieste svojim jedom. Ochranca stromu pri tom však umrel. Príliš dlho ostal na chrbte obrovského červa a ten jeho neopatrnosť využil. Sám Merey však trpel v strašných bolestiach. Jed ho donútil vrátiť sa hlboko do podzemia, kde zostal skrytý v akomsi medzištádiu, rovnako ako kukly. Bol príliš silný na to, aby ho zabili úplne.“ Dlho si vydýchla. Až teraz sa obrátila na Euthara, no strieborné oči nedávali nikdy pocit, že by sa venovali osobe pred sebou. Možno za to mohla ich farba a možno to bola myseľ kňažiek.
„Nimnug žialil za svojím bratom. Napriek tomu, že vďaka nemu existovali ďalší Ytru, žiadny z nich nebol ako on sám. Práve to bol dôvod, prečo sa začali viazať na púštnych ľudí, ktorí boli vyhnaní z pralesa, keď sa kmene rozdelili na Arkanov a Siharei. Každému z tvorov chýbala časť seba a preto ju hľadali u bojovníkov. Niekedy to trvalo chvíľu, niekedy stovky rokov. No každý raz nájde aspoň jedného svojho. Len tí najsilnejší Arkani dokážu uniesť puto mocnejšie, ako všetko, čo poznáme.“
Euthar pochopil a náhle sa pousmial. „Ty si sa narodila do rodiny Zikku.“
Žena prikývla a na chvíľu, skutočne len veľmi krátku, sa zdalo, že sa usmiala. Sen o spojení sa jej nemal kedy splniť. Napriek tomu, že bola žena, verila vo svoj úspech. Bola jedna z tých, ktorá to vie pomerne presne určiť. Avšak ako kňažka sa už narodila so svojim znamením, ktoré tvorí osud každej z nich.
„Ako bol Merey znovu vyvolaný?“ Obrátil muž znovu rozhovor na ich pôvodnú tému.
Jej pohľad sa však len opäť uprel dole, smerom k útesu. Toto bolo pre ňu ďalšie čierne miesto v skladačke bez konca. „Neviem. Arkani kedysi prišli na to, ako ho vyvolať a to tajomstvo si predávali medzi sebou. Doteraz to však nikdy neskúsili. Myslím si, že Merey je odkázaný na muža, s ktorým sa spojil, že práve on mu dáva život. Je to však len domnienka a nemám ju kde potvrdiť. Tiež neviem určiť či chce stále zničiť všetko, čo poznáme. Mal stovky a stovky rokov na premýšľanie, možno zmenil názor...“

//idem ti to trochu kaziť, prepáč //



*Znášanie jeho rozprávania o pláne na Wargana jej išlo skutočne zle. Bojovala sama zo sebou, aby nespravila niečo, čo by neskôr ľutovala. Ostal preto prikrčená v okne a ticho vrčala. Trápili ju aj vlastné výčitky, pretože to všetko stálo len na nej.
Keď otvoril dvere a vyšiel von, potichu mrmlala. Bola nútená opustiť svoje pomerne bezpečné miesto a vybrať sa pomedzi stráže za ním. Napokon sa však rozhodla risknúť to, preto sa zošuchla po závese až dole a tichými krokmi šla, kam ju viedol.*
Nie, nerozprával. *odvrkla prebodávajúc ho zozadu pohľadom.* Ale nikdy nespomínal ani brata, takže to bude zrejme len niečo nepodstatné. *posledná slová hovorila, kým prechádzala na vyhliadku. Slnko ju neúprostne vyhrievalo, no napriek tomu si nezakryla hlavu svojou sathi. Možno osobný trest za to, že ho tak hlúpo nasledovala. Keď už bola až tu, aspoň sa naklonila cez zábradlie a pozorne sledovala úzke uličky pod nimi. Snažila sa zapamätať si z nich čo najviac. Jeho spev ju však zastavil. Uvedomila si, že niečo na tom mužovi sa jej páči. Všetky tie vlastnosti, rovnaké ako Warganove. Bolo jej jasné, že nie je vôbec hlupákom, napriek tomu, že ho tak nazvala. Len jeho vystupovanie stačilo na to, aby ju presvedčilo. Vôbec však nerozumela jeho dôvodom. Prečo by to všetko robil len preto, aby sa mu pomstil? Muselo trvať roky, kým sa dostal až sem...
Spev, ktorý prešiel do volania púštneho červa, ju zamrazil. Ostala bez pohnutia na mieste, až kým sa na oblohe neukázal Ytru. Akoby sa úplne prestala ovládať, začala ticho zúrivo vrčať, no ten zvuk vôbec nepatril jej. Sila, ktorá ju spájala s gathu ju ovládla a nechala ju všetko len sledovať z pozadia.* Zničíš celý svet. *ozvala cudzím hlasom v jazyku, ktorý zmizol pred stáročiami. Nikto z prítomných mu nemohol rozumieť. V jej hlave to však znelo ako slová Siharei.
V záhybe plášťa našla jedovatú šipku a prešla tri kroky, ktoré ich oddeľovali. Celú dobu ju skrývala na rovnakom mieste. V momente, keď ju pevnejšie zovrela, priviedli zajatca a náhle bola znovu sama sebou. Mrazivé vrčanie ostalo len v jej hlave, stále dokola ju varovalo a naliehalo na ňu, aby pokračovala. Opatrne sa obzrela, či sa niekto zo stráží nechystá ju zajať, no pretože boli všetci na svojich miestach, nebola si zrazu istá, či to bola všetko len halucinácia alebo ju nepovažovali za nebezpečnú. Rýchlymi krokmi prešla až k Warganovi a oprela sa o jeho hruď. V jeho prítomnosti ostalo síce vrčanie rovnako intenzívne, no stalo sa pokojnejším. Zospodu sa naňho zahľadela očami, ktoré okrem svojej vlastnej zelenej, obsahovali aj žltú farbu a v pravidelných intervaloch sa striedali. Len okraje dúhovky ovládla farba slnka úplne. Pohľad mala ustaraný. Kvôli nemu, ich zajatiu, mŕtvemu synovi, ako sa práve dozvedela. No najviac sa bála sama seba, hlasu, ktorý sa zúrivo ozýval. Hlasu, ktorý túžil po smrti.*

*Bratia si hľadeli navzájom do očí, neuhýbali pohľadom a krátky záblesk poznania ich vtiahol do spomienok na spoločnú minulosť.


Krv vsakovala do piesku lačného po obetiach. Striebristý záblesk premietlo slnko z čepele dýky priamo na Warganovu tvár, keď pri náhlom hluku zodvihol hlavu a zbraň mu v ruke poklesla.
„Znovu si vyhral, kesh ´tat. Neunavujú ťa tvoje neustále víťazstvá?“
Wargan vstal z vyhriateho piesku a preletel rýchlym pohľadom okolo seba. Planina bola posiata desiatkami zakrvácaných a zmrzačených tiel, ale ani jedno nevzbudilo na tvári mladého bojovníka zachvenie citu. Akoby ho ostrý púštny vietor obrúsil z jeho čela, viečok a pier tak dokonale, že po ňom zostala len tvrdá žula profilu.
Záblesk dravého úsmevu preto pripomínal seknutie dýky – rýchle a presné. „A teba tvoje neustále prehry?“
Grin pokrčil ramenami a vykročil zo zástupu svojich sprievodcov bližšie k Warganovi. „Bol som dlho preč. Veľa sa toho zmenilo.“ Zastal oproti bratovi, ktorý aj napriek veku a matke čistej arkanskej krvi pripomínal jeho starší a skúsenejší obraz. Tá podobnosť prekvapila ich oboch a len posilnila napätie z nevyslovených slov, ktoré doposiaľ viseli medzi nimi. Počas tých rokov, ktoré každý strávil na opačnej strane púšte, kde mal dospieť v skutočného muža sa to naozaj stalo.



V jednej ruke zamyslene premieľal kôstky gane a druhou si k perám dvíhal misku s vodu. Studená tekutina mu z hrdla spláchla nánosy vysušujúceho prachu a poskytla aj ďalšiu službu. Ponad jej okraj si premeral Grina na druhej strane ohniska. Zmena bola očividná. Ako dieťaťu sa mu na tvári objavila každá známka detského nepokoja a strachu, ale teraz bola dokonca preč aj tá chudorľavá postavička, na ktorú si tak dobre pamätal. Len ťažko mohol uveriť tomu, že z takého chabého koreňa vyklíčila schopná reiwa a ešte vypustila aj vlastný výhonok.
Pri tej myšlienke skĺzol pohľadom nižšie, kde sa pri Grinových nohách hralo malé chlapča. Ťahalo svojho mladého otca za spodný lem sathi a pomocou nej sa nakoniec postavilo na neisté nohy. Krok za krokom prechádzalo okolo zikku, ktorý ho povzbudzovali drapľavým smiechom a búchaním misiek o zohnuté kolená. Wargan svoju misku odložil a z puzdra na páse vytiahol dýku. Chlapča práve prišlo až k nemu a fascinovane pozorovalo ligot čepele, ktorý akoby ho hypnotizoval rovnako ako nevšímavý bojovník. Pohľadom striedavo preskakovalo z jedného na druhého. Vtedy Wargan pevne zastrčil hrot do štrbinky na oválnom konci kôstky a skrútol zápästím až škrupina nepríjemne zapraskala vydajúc zvuk podobný lámajúcim sa kostiam. Vyfúkal drevnaté úlomky a na dlani mu zostalo len mäkké dužinaté jadro. Chlapča k nemu urobilo ďalší zvedavý krok sprevádzané pobaveným smiechom zikku, ktorý vzápätí prerástol do výbuchu veselosti, keď drobnými prstami šikovne uchmatlo pochúťku z Warganovej ponúkajúcej dlane. Bol to dosť nezvyčajný pohľad, pretože mladý muž aj dieťa sa tvárili vážne ako pri obrade a so záujmom si jeden druhého prehliadali, až kým na tvári malého nezasvietil dôverčivý úsmev.
„Saijed.“ Grinov hlas prinútil chlapca vrátiť sa naspäť k nemu a okolo ohniska znovu zavialo stuchnuté napätie. Wargan ho chvíľu preciťoval plnými dúškami a potom sa otočil na najstaršieho zikku, ktorý sedel po jeho pravici. „Má viac zubov než ty,Achrim.“ Zažartoval a zikku z oboch družín sa opäť uvoľnene rozosmiali, aj keď im v očiach stále svietil tieň vzájomnej ostražitosti.


Wargan sklonil hlavu a pohliadol do Niryainých očí, ktoré ho zdola pozorovali spôsobom akoby jej vnútro stálo nad okrajom priepasti, do ktorej sa chystala už už padnúť. Jej oči mu pripomenuli šelmu z pralesa, ktorá bola neustále po jej boku a teraz sa z nej drala na povrch.
Skôr než by ju stihla vypustiť dotkol sa jej ruky a jemne ju stlačil akoby tým mlčky naznačoval, že má zachovať pokoj. Silu jej dodával pevným objatím ramien, aj keď netušil ako dlho bude chcieť takto prijímať jeho blízkosť, pretože svoje predchádzajúce slová nijako nerozvinul.
Iba Grin zmenil postoj a z očividnej nenávisti jeho tvár zalialo uspokojenie.
„Ale, ale. Prekvapuješ ma čoraz viac. Najskôr si vyberieš za ženu dcéru nášho najväčšieho nepriateľa a nakoniec sa ešte aj ukáže, že patrí medzi Numiyov?“ pohľad preniesol na Niyrainu tvár. „Povedz, chcela by si sa zoznámiť s Merey? Vidím ti na očiach ako veľmi po tom túžiš.“ Zasmial sa drsne.*


/toto ma zabíja /

/komplikuje sa mi vysvetľovanie, takže som opäť navštívila chrám v horách /



*Pohľad Niryai sa zmenil na zdesený. Po prvýkrát, odkedy ich zajali. Warganova prítomnosť ju upokojovala, no nedokázala nechať zmiznúť hlasy, teraz aj pre ňu rozprávajúce jazykom, ktorému nerozumela. Nebol to však jej gathu, poznala by ho. Toto bolo niečo omnoho staršie, mocnejšie. Strašidelnejšie.
Merey bol najväčšou silou púšte. Možno práve preto Arkani nikdy neverili v Aharei. Nemali prečo, pod ich nohami sa nachádzal jej opak. Čakal len kedy nastane jeho chvíľa a on znovu povstane. Tajomná sila ukrytá pred zrakmi ostatných.
Slová Teomara ju však rozzúrili a napriek objatiu, ktoré ju chránilo sa obrátila jeho smerom. Triasla sa hnevom, ktorý nepatril jej. Oči sa zmenili na dokonale jantárové, nepatriace do tohto sveta.* Zahrávaš sa s neskrotiteľnými silami. *Tentokrát to bol jazyk Arkanov. Aj jej hlas bol bližšie k vlastnému. Myseľ však nie.* Nevybral si ťa, len využil príležitosť. Nie je ako ostatní Ytru. *Akoby spolu s tými slovami šepkal vietor to isté. Zlovestne sa s nimi pohrával a rozsieval krutú minulosť všade okolo. Víril prach s pieskom pomedzi stojace postavy.
Niryai zatvorila oči. Stále sa s tým pokúšala bojovať, no pripadala si ako keby bola len bezvýznamnou súčasťou svojho tela. Sústredila sa na Warganovu dlaň, teplo, ktoré z nej vnímala. Avšak cítila, ako sa to všetko stále viac vzďaluje.
Do myslí všetkých naokolo sa zrazu začal vnucovať strašný rev. Zúfalý zvuk umierajúceho Mereya. Spomienka, ktorá mohla ostať skrytá v jej hlave od spojenia s Nimnugom rovnako, ako mohla pochádzať zo sily, ktorá ju ovládla. Kvílivé stony nútiace zakryť si uši pred strašnou bolesťou. Bolo by to však úplne zbytočné. Neboli volaním ničoho skutočného. Len liečiteľka k nim mohla vidieť, ako sa obrovský púštny červ s hrôzostrašným trápením ponára do piesku, ťahajúc so sebou aj mŕtveho Gathu.
Všetko zrazu ustalo.
Nastalo úplné ticho, dokonca aj vietor nenávratne zmizol a nechal padnúť piesok naspäť na zem. Niryai sa bezvládne zviezla nižšie vo Warganovom náručí.
Najstarší duch kradol z jej života.




Kňažka otvorila oči zo svojho bezsenného spánku. „Ostal tu.“ zašepkala.
Euthar sediaci na posteli vedľa nej, na ňu uprel dlhý pohľad. Ostal na mieste, aj keď žena vstala a dlhými pomalými krokmi vyšla do svitu mesiacov. Poznal chvíle ako táto, počkal preto, až kým z vonku nepočul tichý výdych.
„Telo Agorona neexistuje ale stále tu je jeho duch. Jeho hnev.“ upresnila po kratučkej pauze. „Ovládol telo strážkyne. Zasahuje aj tam, kde na to nemá právo.“
„Ako je to možné?“
„Niektoré tvory sú jednoducho už príliš staré na to, aby zmizli.“
„Nikdy doteraz sa nič také nestalo. Môže za to Merey?“
Kývla mu na znak súhlasu. „Zrejme áno.“
„Skúšala si nájsť jeho spomienky?“
Kňažka sa k nemu otočila. Možno, keby bola obyčajným človekom, mala by na tvári prekvapenie „Merey je takmer ako boh. Jeho myseľ je úplne iná ako všetky ostatné. Nečitateľná.“
Obaja na seba chvíľu mlčky hľadeli. Keď napokon Euthar prišiel až k nej, zložila mu hlavu na rameno. Uvedomil si, ako veľmi ju to musí sužovať.
„Máš strach o strom?“ začal opatrne.
„Strom nie je priamo ohrozený. Zatiaľ. Osud národu Arkanov však áno a od neho sa odvíla mnoho ďalšieho. Súvisí to s tou ženou. Jej cesta je takmer úplne totožná ako cesta právoplatného vodcu. Agoron nemal právo ich meniť, no robí to. Žije z jej života, jediného spomedzi ľudských, ktorý je schopný natiahnuť sa k mysliam jeho vlastného druhu.“
„Prečo to nezmeníš?“
„Nemám na to právo. Som len pozorovateľ. Môžem len urýchliť to, čo je isté. Nič viac.“
„A čo Ragnar? “
„Nedostane sa k nej.“ negatívne kývla hlavou, no napriek tomu sa vyrovnala a zmizla vo vedlajšej miestnosti. Euthar sa pousmial. Jej neutralita nemala ďaleko od toho, aby sa presunula na jednu stranu váh.*

Analai


*Po jej odchode sa vybral prichystať sám. Stačilo mu na to len pár minút, niekoľko úprav a bol pripravený na obrad.
Otváral dvere, keď mu do tváre vrazil konár, ktorý tam doteraz nikdy nebol. Zrazu sa len ocitol na zemi a bolestivo si šúchal hlavu. Z nosa mu tiekla krv a tesne pod okom sa zjavil dlhý načervenalý škrabanec. Keď mu pohľad padol na Arkanskú ženu, len nešťastne vydýchol. Ak by to šlo, spravil by to dvojnásobne, lebo hneď potom si uvedomil, že je celá od farby.
Opatrne sa posadil, aby sa jeho hlava ozývala čo najmenej. Rukou jej následne ukázal na miesto, kde stála nádrž s vodou.* Umy sa, prosím ťa. Karnia? *obrátil sa na opačnú stranu, odkiaľ pribehlo mladé dievča. Pri pohľade na jeho krvácajúci nos sa otočila, aby vzala veci na ošetrenie. *Nie, nie, počkaj chvíľu. Nos je v poriadku, len sa, prosím, postaraj o ňu. *Karnia ju chvíľu prekvapene sledovala, než ju s úsmevom pohnala smerom k vani. Zakričala mu niečo v zmysle, že to bude hneď a zavrela za sebou dvere.
Analai sa pomaly postavil. Neustále sa neúspešne snažiť zastaviť krvácanie.* A tak začal ten najhorší vodca všetkých čias... *mrmlal si popod nos, kým hľadal niečo, čo by ho mohlo zachrániť.*

Weira




*Už už naťahovala ruku k Analaiovmu nosu, aby mu pomohla, ale vtedy sa odtiahol a zavolal na niekoho za jej chrbtom. Tak strašne sa zľakla no nebála sa o seba a prípadný trest, ale preto, že mu nechtiac ublížila spôsobom, ktorý na jeho tvári zanechal krvavé stopy. Pohľad na ňu ju vždy dokázal prebrať z toho bláznivého tranzu, ktorým sa chránila pred samotou vonkajšieho sveta a pripomenúť jej, že každý čin so sebou prináša aj následok. Musí sa upokojiť! Musí, musí... sa stať normálnou! Inak sa stane ďalšie nešťastie. Jej sa nešťastia vyhýbali, ale postretli všetkých v jej prítomnosti. Už od dávna to považovala za svoje prekliatie.
Držiac si dlaňami ústa vbehla do miestnosti za príjemne vyzerajúcou ženou a s nahrbenými plecami čakala, čo jej povie. Nedočkala sa však nijakých výčitiek, a tak ju tie prepadli vlastným pričinením, aby sa nimi čo najviac vytrestala. Umyla sa presne tak, ako jej to Analai prikázal a Karnia jej potom pomohla naniesť si na telo čiernu farbu tým správnym spôsobom. Len čo bola hotová s úsmevom ju postrčila do izby, kde na ňu čakal muž, s ktorým sa podľa starcových slov mala spojiť, preto sa Weira rozhodla, že odteraz už neurobí nič, čím by mu ublížila. Bolo to niečo ako slávnostná prísaha, ktorú zložila v duchu, a tak sa s novým odhodlaním natiahla na špičky a zľahka poklepala prstami Analaiovi po pleci.* Veľmi ma to mrzí.* vyrazila zo seba s prvým výdychom a potom sa trochu neisto usmiala odhaliac začiernené zuby. V poslednej chvíli si uvedomila, že asi ani to nebude zvyčajnou súčasťou jej obradného maľovania, a tak horlivo siahal po kúsku látky na Analaivom stole – samozrejme bez toho, aby sa presvedčila, čo to vlastne je – a začala si ňou čistiť zuby. Popritom si všimla, že ešte stále krváca, a tak kúsok látky v okamihu odložila a vzopretím rúk sa vyšvihla na stôl čím sa približne dostala do úrovne Analaiových očí. Bol ranený a to ju prinútilo konať. Nohy mu ovinula okolo bokov a členkami ich skrížila za jeho chrbtom. Pritiahla si ho bližšie k sebe rovnako ako aj jeho tvár, ktorú mu uväznila medzi svojimi dlaňami a potom urobila možno to najnečakanejšie, čo by v živote neuhádol – strčila si jeho nos do úst a začala ho cmúľať jazykom. Nebola síce liečiteľka a ani sa nikdy so žiadnou nestretla, ale dlhé hodiny strávené pozorovaním života v pralese jej pripomenulo to, ako si ursinovia olízujú rany jazykmi, aby sa rýchlejšie zahojili.
Držala sa Analaia ako mláďa olsiny svojej matky, ale potom ho pustila rovnako nečakane ako ho predtým chytila. * Som hladná, mohli by sme konečne ísť na tú večeru?* zahlásila bezstarostne a jemne odstrčiac Analaia nabok zošuchla sa zo stola a zamierila k dverám. Párkrát sa zhlboka nadýchla a chrbtom ruky zotrela z pier kvapku krvi. Výraz jej tváre sa zmenil a stal sa takmer kultivovaným, ale aj akýmsi strnulým.* Ukážeš mi, ako sa tam dá dostať?















Teomar Grin




Ich družiny boli spolu už niekoľko dní a medzi jednotlivými zikku to začalo vyvolávať obavy, ktoré len ťažko skrývali za závojmi sathi. Na druhej strane akoby Wargan a Grin nič podobné nepociťovali. Udržiavali si od seba istý odstup a v okamihoch, keď si mysleli, že sa ten druhý nedíva na seba vrhali zamyslené pohľady no inak sa nezdalo, že by sa odhodlávali vyplniť Teomarovu vôľu. Jeden z nich mal zomrieť, aby sa ten druhý mohol stať následníkom Nesmrteľného. Ohrievali na svojich hrudiach vražedné dýky, navzájom sa s nimi obchádzali, ale nezaútočili.
„Nebudeš môcť dlhšie vyčkávať, pane. Už teraz je to nebezpečné.“
Výraz Warganovej tváre sa nezmenil ani vtedy, keď sa Karim sediaci po jeho pravici naklonil bližšie k nemu a zašepkal mu do ucha to, čo už sám dávno vedel. Namiesto odpovede si odpil z nápoja torwi a pohľad neodtrhol od dievčaťa tancujúceho v kruhu vytvorenom zabávajúcimi sa bojovníkmi. Na ceste do Janyru sa zastavili v púštnej osade neďaleko východných brán a jej vodca, Normak, na ich počesť vystrojil slávnostnú hostinu.
„Teraz nie, Karim. Urazili by sme hostiteľov.“ Prehovoril nakoniec Wargan stíšeným hlasom a zvedavo pozoroval ako sa Grin náhle zodvihol zo svojho miesta. Zlákaný vábivými pohybmi tanečnice vstúpil do jej kruhu a omámený torwi dovolil, aby tancovala iba pre neho. Potom si ju za všeobecného pokriku pritiahol k sebe a skrotil jej odpor náruživým bozkom. Normakovi, sediacom na druhej strane ohniska, preletel nepokojnými očami rýchly tieň, pretože dievčina bola jeho dcérou a podľa mladučkej tváre a dozrievajúceho tela s neveľmi plnými krivkami bolo zrejmé, že sa len nedávno stala skutočnou ženou. Nemohol však vstať a Grina zastaviť, pretože bol pokračovateľom Teomarovho vznešeného ducha, ktorému sa nič nemohlo uprieť.
Grin so smiechom zatiahol vzpierajúcu sa a vzlykajúcu dievčinu do svojho stanu a predtým než za nimi zapadla látka vchodu stihol si ešte Wargan všimnúť ako jeho brat uložil chvejúce sa dievča na lôžko a uvoľnil si sathi na páse.
Zikku pri ohni sa drsne smiali vyjadrujúc tak svoju spokojnosť, v ktorej sa ozývala ich vlastná mužská žiadostivosť, pretože v púšti strávili príliš dlhý čas bez tepla ženského tela. A hlasné rytmické výkriky mladučkej tanečnice ozývajúce sa zo stanu im porozsvecovali oči chtivosťou a ústa blýskavými úsmevmi.
„Odvďačíme si ti za tvoju štedrosť, jonir Normak.“ Prehovoril Wargan a mladé oceľovosivé oči prikovali dvíhajúceho sa muža na miesto. Ten poslušne sklonil hlavu a prikývol. Usúdil, že ak sa mu nepodarilo zachrániť dcérinu nevinnosť môže za ňu získať aspoň slušné odškodnenie. Vycítil príležitosť. „V našej osade nedávno zomrel jeden z bohatších numiov a zostalo po ňom niekoľko žien, ktoré by mohli potešiť vás aj vašich mužov, môj pane.“
Všetky oči sa odrazu upreli na Wargana, ktorý ešte chvíľu mlčal, ale potom súhlasne prikývol a spustil tak medzi bojovníkmi závoj vzrušeného pomrmlávania. To zobudilo a vystrašilo malého Jomru, Grinovho syna, ktorého otcova neprítomnosť viditeľne rozrušila. Pritmolil sa preto k jedinému mužovi, ktorého blízkosť vyhľadával vždy, keď ho Grin nezastavil hlasným zvolaním – utiahol sa do tepla Warganovej sathi rozohriatej jeho vlastným telom a presýtenou vôňou ohňa.
Mladý bojovník položil chlapcovi na hlavu svoju širokú dlaň a v očiach sa mu mihol krátky záblesk jemnosti, ktorý Karimovi otvoril oči. Konečne porozumel tomu, prečo sa jeho pán ešte neodhodlal odstrániť Grina z cesty k Teomarovmu trónu. To dieťa si ho získalo hoci si to sám odmietal pripustiť. Lichotil mu jeho záujem a dôverčivosť s akou sa k nemu vinulo bez strachu hoci všetci ostatní sa ho báli. Dokonca aj jeho vlastní muži, a tak pre neho podobný vzťah založený na úprimnej detskej zvedavosti predstavoval niečo celkom nové a otváral bránu k zabudnutým spomienkam. V nestráženej chvíli ho dokonca zaviedol k Nimnugovi a odviezol na jeho chrbte.
„Môj pane.“ Prihovoril sa mu, aby upútal jeho pozornosť, keď do kruhu ohniska vystúpilo desať numiových žien. Všetky boli oblečené do drahých sathi výrazných farieb ale nevyzeralo, že by im lačné pohľady mužov vyvolávali na tvárach obavy tak ako Normakovej dcére.
Zdalo sa, že Wargan len nerád vzdáva chlapcovej blízkosti, ale ako vodca mal právo prvej voľby, a tak musel prenechať stráž nad dieťaťom jednému z Grinových verných.
Všetky amathi boli krásne, mali plné krivky a uhrančivé oči, ktoré aj bez slov šepkali, že dokážu uspokojiť muža akýmkoľvek spôsobom, aký mu je príjemný. Preto dlho nerozmýšľal a vybral si ženu, ktorá bola očividne cudzinkou z iného sveta. Tie boli vzácne nielen na púšti, ale aj v pralese. Bez odporu vykročila so sklonenou hlavou k jeho stanu a poslušne vkĺzla dnu zatiaľ čo on zastal na prahu a vydal posledné príkazy. Potom za ním látka stanu zapadla rovnako ako za chrbtom jeho brata.

Zobudil ho nepríjemný pocit, ktorý akoby ani nepatril jemu, ale upozornil ho naň Nimnug. Prudko otvoril oči do tmy a chvíľu mu trvalo, kým rozlíšil skutočnosť od sna. Amathino nahé telo sa mu chúlilo pri boku a jej zlatistá hlava spočívala v ohybe pod jeho ramenom. Pokojne vydychovala a nezdalo sa, že by ju niečo len tak ľahko prebudilo. Napriek tomu sa opatrne vytiahol spod objatia jej útlych ramien a uviažuc si látku sathi okolo bokov vyšiel zo stanu.
Ohne ešte stále horeli, stráže okolo nich pokojne spali akoby sa im nebezpečenstvo rozhodlo na ten večer udeliť milosť a prisľúbiť mier. Purthe! Zanadával v duchu a nenechal sa zmámiť vidinou falošnej istoty, pretože ho niečo poháňalo práve k chlapcovmu stanu.
Strážca pred vchodom mal sklonenú hlavu, bradou sa dotýkal hrude, ale keď sa mu Wargan dotkol ramena zvalil sa mŕtvy na zem. Nečakal a okamžite vtrhol do stanu, ktorý bol prázdny. Alebo mu krv rozbúrená obavami a hnevom hučala v ušiach tak hlasno, že pre ňu sprvoti nepočul tiché zachrčanie. Viedol ho len pramienok krvi v piesku pred mäkkými rohožami.
„Jomru!“ zvolal s hrôzou v očiach, keď odhodil nabok látku sathi a pod ňou zbadal chlapcovo telo. Dieťaťom triasli svalové kŕče, keď sa snažilo beznádejne nadýchnuť ibaže mu v tom bránila hlboká rana na krku, cez ktorú unikala krv a všetok vzduch. Ešte stále žil, vrah sa musel ponáhľať, pretože inak by dokončil svoj čin bez zbytočného trápenia. Nikto nemohol byť taký krutý a úmyselne predĺžiť chlapcove muky.
Warganovi sa chceli ruky, keď sa nimi pokúšal zastaviť krvácanie a celý čas sa dieťaťu tíšivo prihováral, aj keď v duchu dávno vedel, že je to zbytočné. Doteraz život len bral, vedel ako dýkou otvoriť nepriateľovo telo tak, aby z neho vytiekla aj posledná kvapka krvi no nevedel, ako sa také rany zatvárajú. Jomru ho sledoval tými dôverčivými očami akoby veril, že keď je Wargan pri ňom nemôže sa mu stať už nič zlé zatiaľ čo on bol zúfalo bezradný. Nebol zvyknutý na podobné pocity, na ten omračujúci strach, keď sa beznádejne snažil zachrániť niekoho, koho chcel silou mocou udržať pri živote. Chrčivé lapanie po vzduchu mu však vyhnalo z hlavy všetky horúčkovité myšlienky a náhle medzi nimi nastolilo umŕtvujúci pokoj, ktorý bol ako biela oslepujúca stena čistého prázdna.
Veľké detské oči sa rozšírili len na okamih a jeho telo potom konečne znehybnelo. Wargan vytiahol z chlapcovho hrdla vlastnú dýku, ktorou dokončil to, čo iný začal.
No v ďalšom okamihu sa na neho s divokým výkrikom vrhlo telo jeho brata a zvalilo ho k zemi. Zápasili medzi sebou, slová boli ako krehké steblá a vysvetlenie na nich by sa okamžite zrútilo do prázdnoty. Oveľa istejšie a výrečnejšie boli čepele ich dýk.
Hluk, ktorý pritom spôsobili zobudil aj ostatných zikku, ktorí sa vrhli do boja spolu s nimi. Napätie, ktoré tak dlho kvasilo v tichu a nečinnosti medzi nimi sa konečne roztrhlo a prinieslo krvavú odozvu.
Warganovi sa pritom konečne naskytla príležitosť zbaviť sa Grina raz a navždy, ale spomienka na malého Jomru mu vždy zadržala ruku výčitkami, keď sa chystal sekunúť čepeľou po bratovom krku. Namiesto toho ho len zranil a omráčil tak, že sa zviezol na zem ako mŕtvy.
V boji nakoniec zvíťazili, ale keď okolo zakrvaveného a zraneného Wargana prebehla amathi z jeho noci predsa ju zastavil a vložil jej do dlane jeden zo svojich vzácnych prsteňov. To ona sa o Grina postarala, to ona ho zachránila, aby sa on o niekoľko rokov neskôr mohol pomstiť....


Grinove oči pri pohľade do Niryainých jasnožltých dúhoviek stmavli černotou podobnou Mereyovým šupinám. Výraz tváre sa mu skrútil a červ ovinutý okolo hradieb Janyru zodvihol zo zeme časť svojho obrieho tela v oblakoch rozvíreného piesku, ktoré zahalilo polovicu mesta do zlatistej hmly. Wargan prižmúril oči a sledoval ako sa z tváre jeho brata stráca známa stopa ľudskosti a nahrádza ju niečo cudzie. Ovládlo to jeho telo, zalialo pohľad do černe, ktorá konkurovala nezvyčajnosti Niryainých očí a robila z nich dva druhy nepriateľov prevtelených do tela muža a ženy.
Grin prehovoril, ale Wargan jeho slovám nerozumel, pretože pochádzali priamo z Merey, ktorý sa za bratovým chrbtom natiahol ponad hradby a naširoko roztvoril čeľuste. Aby ochránil Niryai vo svojom náručí vytiahol spoza jej pásu jedovú šípku, ktorú si tam schovala a len čo sa Grin natiahol k nej nastavil mu svoj bok a hrot šípky vrazil hlboko do jeho krku.
Myslel si, že ho na mieste zabil, ale Grin chytil operený koniec medzi prsty a s výrazom len málo odlišným od unudenosti celú šípku aj s hrotom vytiahol von.
„Nemôžeš ma zabiť ty blázon!“ zvolal a s výsmechom čelil Warganovmu ohúrenému pohľadu rovnako ako všetci strážcovia, ktorí sa zhŕkli okolo nich.
„Ja som Teomar Nesmrteľný.“ Zdôraznil Grin každé slovo hlasom, v ktorom sa preplietal aj Merey svojím sypkým púštnym prízvukom. Čer vydal z otvoreného hrdla rev nesúci sa spolu so zvukmi Grinovho smiechu, takže to vyzeralo akoby tvorili spoločnú súčasť dvoch tiel.
Stráže okamžite padli na kolená a čelá si šúchaním o tvrdú podlahu rozodierali do krvi. Ich fanatický mrmot tvoril pozadie k náhlemu prázdnu vo Warganovej mysli. Jedová šípka skončila zlámaná pri jeho nohách.
„Mal som iné plány, ale s radosťou Merey splním to, čo žiada. Tvoja divoška dostane tú najväčšiu česť priniesť mu obeť.“

/ bozeeee, mam v celej posteli omrvinky, tiez si ma mohla trochu lepsie pripravit na Weiru /

/nešťastne si povzdychla, keď ju donútili ovládať cudzie postavy* a odflákla som dramatickú scénu, priznávam sa keď to bude fakt úplne hrozne moc na prd a nikdy by sa tak nesprával, tak daj vedieť /



*Stačil jediný Grinov posunok rukou a stráže, ktoré držali Wargana, ho donútili pustiť Niryai a odtiahli ho dozadu. Teomar sám sa s pološialeným úsmevom zohol pre ženu v bezvedomí a bez väčších ťažkostí ju vzal na ruky.
„Vezmite ho s nami. Možno konečne pochopí, aké to je niekoho stratiť.“ zaznel z neho posmešný hlas zmiešaný s červom.
Mestom kráčal pomaly. Tá chvíľa bola jeho najväčším potešením. Vďaka Merey, ktorý mohol druhýkrát vo svojom živote zabiť svojho najväčšieho nepriatela alebo aspoň jeho súčasť. A kvôli sebe vďaka pomste plánovanej tak hrozne dlho, s nenávisťou, ktorá ho celú dobu zožierala a pálila jeho vnútornosti, kým ju konečne nemohol vykonať.
„Žena, ktorá sa rozhodla obetovať, aby upokojila Merey.“ Zakričal do davu, kým schádzal po schodoch dole, na rušnú ulicu. Ľudia okolo pokrikovali, niektorí dokonca nadšene tlieskali. Možno skôr zo strachu ako vlastného potešenia. Vôbec mu to však neprekážalo. Strach bol najlepším ovládateľom davov hocakých veľkostí.
Kráčal stále ďalej, každý jeho dotyk so zemou rozvíril nepatrný obláčik prachu. Čierne oči spokojne hľadeli pred seba na púštneho červa, čakajúceho na svoju obeť. Vyšiel až pred bránu Janyru, kde ju spustil na zem bez toho, aby sa na ňu pozrel. Všetka jeho pozornosť oddane patrila Merey. Z jeho hrdla za rozliehal smiech. Hlboký a dravý.
Stačilo už len ustúpiť o pár krokov dozadu, aby prenechal svoju obeť tvorovi.*

/ dúfam, že sa nehneváš keď ona si vážne robí, čo chce ten nápad som jednoducho nemohla nechať tak /


*Objal Kreu okolo pása a dlaňou si zľahka pritúlil jej hlavu k svojej hrudi. Neprestávalo ho zarážať ako dobre sa vždy cítil, keď sa k nemu priblížila alebo sa ho dotkla. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
Potom sa vytiahla na špičky a on podvedome povolil zovretie a sklonil hlavu nižšie, aby si vypočul, čo mu chcela povedať. Vnímal jej úctivé slová a pohľad mu pritom zaletel k šelme, ktorá stála obďaleč a zdalo sa, že ho skúmavo pozoruje.* Nechcem vášmu svetu ublížiť. Neprišiel som ho zničiť.* prehovoril po chvíli, keď sa v ňom spustila odozva na upokojujúci mier, ktorým dýchalo toto miesto. Bolesť ustúpila kamsi do úzadia akoby jeho telo vycítilo blížiacu sa úľavu.
Jemne sa od Krei odtiahol a pozrel jej do očí. Ako by mohol zradiť toto dôverčivé dievčatko, ktoré by sa mu určite obrátilo chrbtom keby poznalo všetky krivdy aké napáchal vo vlastnom svete? Aspoň tu chcel, aby jeho činy ostali čisté a motivované pokornou snahou o dobro. Preto sa pohľadom znovu vrátil k šelme, ktorá ich sem priviedla a pár krokmi sa k nej priblížil. Nie však tak blízko, aby v nej vyvolal ostražitosť. Kľakol si pred gathu a sklonil hlavu v úctivom pozdrave, ktorý mu vyjadroval svoju vďaku. Vedel ako blízko sa nachádza k svojmu cieľu, vedel, že ešte stále sa jeho uzdravenie nemusí vydariť, ale náhle zapochyboval. Posvätné miesto v ňom vyvolalo spomienku na všetky činy z minulosti, ktoré nepriniesli vždy len dobro a spravodlivosť.* Nemal by som tu byť.

//nie, nie, nie. je to geniálne //

Analai

Nič sa nest... *začal ju uisťovať, keď sa vrátila. Dokonca aj so správnym pomaľovaním. No v momente, keď vyskočila na stôl sa zarazil. Vôbec nechápal, čo chce robiť, až kým sa jeho nos neocitol v jej ústach.* Nie, to... ah. *Trpiaco ju sledoval, až pokiaľ sa nerozhodla prestať a nezoskočila naspäť na zem.* Ty sa mi asi zdáš... *šomral, zatiaľ čo sa pokúšal dostať z nosa jej sliny za pomoci ozdobnej látky od pobrežných ľudí, ktorá už aj tak bola z jednej strany beznádejne začiernená.
Napokon jej ukázal, že ho má nasledovať a s takmer rezignovaným výrazom sa vybral na obrad.* Ako sa vlastne voláš? *obrátil sa na dievča, keď si uvedomil, že nikto jej meno doteraz nespomenul. A zrejme by bolo pomerne vhodné poznať meno ženy s ktorou ho majú spojiť.
Zišiel až dole, kde sa stále v pravidelných rytmoch pohybovali tanečníci. Okolo obrovského ohniska už boli na vyhrievaných kameňoch nachystané najrôznejšie druhy mäsa a pod nimi ovocné plody. V momente, ako sa ukázali až dolu, všetko ustalo a hudba sa zmenila na nadšené výkriky. Analai si potichu povzdychol. Ten nápad s útekom možno nebol až tak moc zúfalý, ako sa pôvodne zdalo.*

Weira




*Nasledovala Analaia a zo všetkých síl sa nútila kráčať pokojne, pretože podvečerným vzduchom sa čoraz výraznejšie niesli tóny strhujúcej rytmickej hudby – ťahavé kvílenie fonýl v pravidelnom takte prehlušovalo dunenie bomabarov a pomedzi to sa preplietal zvuk, ktorý ešte nikdy predtým nepočula. Keď na malý moment zatvorila oči okamžite si predstavila dutú kôstku, v ktorej sa presypáva na prach rozomleté jadro. Rozosmievalo ju to a zvláštne vzrušovalo, chcela by ten hudobný nástroj zobrať do rúk a potom ním triasť tak prudko a dlho až by z neho vytriasla aj posledné zrniečko a hudba by musela celkom prirodzene umĺknuť sama. Asi tak by znela púšť...
Sled myšlienok jej preťala Analaiova otázka.* Weira.* šepla so širokým úsmevom, pretože on bol prvý človek, ktorý sa na jej meno opýtal sám. Náhle ho zatúžila zasvätiť do svojho tajomstva.* To meno som si vybrala sama.* dodala hrdo a potom pokračovala.* A ty si Analai, môj spojenec.* pozornosť jej upútalo náhle radostné volanie, ktoré jej rozžiarilo oči, ale aj trochu vystrašilo, pretože na ňu ešte nehľadelo toľko zvedavých očí naraz. Vzápätí k nim prikročili dve mladé ženy s vencami rôznofarebných kvetov. Jeden jej šikovne vplietli do vlasov a druhý založili Analaivi okolo krku. Pohľad na neho Weire rozšíril oči. Jemnosť okvetných lupeňov dokonale kontrastovala s jeho zachmúreným profilom a pripomenula jej, že stojí po boku skutočného bojovníka. Z jeho svalnatého tela sálala priam živočíšna sila miernená iba sebaovládaním muža. Potešila sa. Analai bude pre ňu vynikajúcim spojencom. Chcela mu to povedať, ale vtedy ju ženy zatiahli do svojho kruhu a hudba znovu začala hrať. Musí zistiť, čo vydáva ten úžasný sypký zvuk! Za každú cenu!*

*Najstarší zo všetkých Ytru uvoľnil zovretie okolo hradieb, jeho veľkolepé telo sa vztýčilo vysoko nad brány Janyru a uvrhlo starobylé kamenné námestia do hlbokého tieňa. Obyvatelia mesta, znehybnení strachom a rovnakou mierou úcty, akú v nich vzbudzoval bájny Merey, padli na kolená. Tmavomodrá látka sathi zvírila okolo stoviek tiel a dlažba ulíc zastonala výdychom ich úst, ktorý naplnil Grinove pľúca pocitom víťazstva.
Zodvihol ruku, aby zastavil stráže, ktorým sa Wargan vytrhol zo zmeraveného zovretia. Spokojne sledoval ako sa jeho brat vrhol pred nehybné Niryaino telo a ponoril obe dlane do piesku. Mereyova temná duša volala po svojej krvi, ktorá sa jej pred dávnymi vekmi postavila a uvrhla ju do nemohúcej siene polozabudnutých legiend. Chcela jej znovu čeliť, chcela ju zničiť.
Warganovho srdca sa chytili dva páry ostrých pazúrov a roztrhli ho na dve časti, keď za spevu piesne vymanil zo zlatistého piesku Nimnuga. Ytru v poslednej chvíli vytvoril bariéru medzi nimi a Merey, omotal sa okolo jeho obrovského tela hoci mu veľkosťou nemohol stačiť a z doširoka otvorených čeľustí vyrazil hrozivý rev.
Wargan si vyložil Niryaino bezvládne telo na chrbát a skĺzol sa po hrebeni piesočnej vlny, ktorú spustili vlniace sa telá obrích červov. Okolitý priestor zahalia hmla tvorená zvírenými zrniečkami piesku a utlmila výkriky Arkanov, skryla pohľad na Janyr lepšie než by to dokázali jeho pevné hradby.
Niekoľkokrát sa musel uhnúť pred dopadajúcimi telami zápasiacich Ytru, ktorí sa okolo seba ovíjali a zase oddeľovali spôsobom, pri ktorom nebolo možné určiť víťaza.
Zem sa pod jeho nohami chvela a len v poslednej chvíli zastavil na okraji prepadliska, ktoré sa vytvorilo v piesku. Napravo od neho sa mihol tieň, ktorý však bol príliš rýchly na to, aby určil komu alebo čomu patril.
„Wargan!“
Otočil sa na Grinov výkrik a videl ako sa postava jeho brata vynorila so zlatožltého oparu s tvárou skrivenou šialenstvom. Do priestoru medzi nimi dopadla jedna z jeho dýk a vyzývala Wargana, aby si ju vzal. Zem pod ňou sa chvela, hrozilo, že sa každú chvíľu prepadne do piesku, v ktorom sa teraz vytváralo veľké množstvo prepadlísk. Zaváhal len na chvíľu a dôvodom bola Niryai, ktorú niesol na svojom chrbte. Nemohol ju nechať len tak ležať v piesku, príliš sa bál, že by ju jedna z otvorených jám mohla pohltiť.
„Zbabelec!“
Grinov krik ho bodal priamo do srdca, v ktorom zápasil sám so sebou. Keby však urobil to, čo mu velila česť mohol by stratiť viac než len svoje víťazstvo.
„Takto uteká z boja Wargan Nathrin! Slaboch, ktorý zakrýva vlastný strach ženským chrbtom!“
Smiech naplnený opovrhnutím doznel v mohutnom zarevaní, keď sa z piesku opäť vynorili prepletené telá Ytru. V jedinej chvíli sa náhle odohralo niekoľko udalostí, ktoré zvrátili nevyvážené misky osudu.
Zvláštny výstražný pocit Wargana prinútil, aby sa zastavil a pootočil tak, že mohol všetko sledovať. Zrnká piesku víriace vzduchom akoby natiahli čas, ktorý k zemi padal neskutočne pomaly. V matnom prísvite sa zalesklo ostrie Grinovej dýky letiacej vzduchom smerom k nemu, ozval sa Nimnugov rev, keď ho nebezpečenstvo hroziace jeho zikku a Niryai odpútalo od súboja s Merey.
Wargan videl ako sa čierny Ytru vztýčil k oblohe, aby svojej obeti zasadil posledný úder a na niekoľko úderov srdca sa zdalo, že je všetko stratené. Potom sa z piesku pred Nimnugom vynorilo telo ďalšieho červa a pevne zapadlo do jeho naširoko roztvorených čeľustí.
Karimov Ytru a hrozný zvuk praskajúcich šupín bolo posledné na čo si Wargan pamätal, keď svet naokolo zaliala nepreniknuteľná tma.



Silné ruky uložili Niryai na lôžko a pohladili ju po čele.
„Preberie sa?“ ozval sa starostlivý ženský hlas a jemné brušká prstov vodou ovlažili vysušené pery mladej Siharei.
Ryiu s obavami zodvihla pohľad k odanovi a sledovala ako naučenými pohybmi zapaľuje bylinné drievka, z ktorých sa vzápätí vyvalili jemné kúdoly hustého bieleho dymu. Vzduch naplnila dráždivá korenistá vôňa, pri ktorej sa Ryiu mierne zatočila hlava.
„Musíš odísť, žena. Nie si zvyknutá na účinky asmiru tak, aby ti neublížil. Choď sa postarať o ranených.“
Odan sa otočil Ryiu tvárou v tvár a hoci v jeho prítomnosti strávila už niekoľko dní stále ju pri pohľade na neho trochu zachvievalo. Bol iný než ostatní Arkani a bolo ťažké určiť či z neho mala viac strach alebo k nemu cítila oddanosť. Zvláštna aura jeho osobnosti sa rovnala len zvláštnosti jeho výzoru. Výškou aj postavou sa ponášal na ktoréhokoľvek zikku, ale každučký kúsok pokožky mu pokrývalo tetovanie vzorom podobné šupinám Ytru. Dokonca aj na dlaniach rúk, perách a viečkach, pod ktorými žiarili nezvyčajne belasé oči. Stredom hlavy sa mu tiahol jediný hrubý vrkoč, zvyšok striebristých vlasov mal oholený a nahradený rovnakým tetovaním ako na zvyšku tela.
Keď Ryiu prechádzala okolo neho položil jej ruku na brucho a usmial sa. Jeho zuby boli neprirodzene ostré, podobne ako zuby Ytru zasadené v ich širokých čeľustiach. Ostala pokojná. Odan ju síce miatol, ale akosi vedela, že by jej nikdy neublížil. Aj preto ju teraz posielal preč.
Len čo v stane osamel posadil sa odan na Niryaino lôžko, dlaňami privial rozplývajúci sa dym z bylinných drievok na jej tvár a začal si ticho pospevovať starú zariekavaciu pieseň, v ktorej volal ducha pralesa k sebe. Občas sa dotkol Niryainých viečok, nadvihol ich a hneď zase spustil.*


/toto mi dalo zabrať /

/Vnútro nechávam na tebe. Čo si nepamätáš, to si stačí vymyslieť /



*Už len letmým dotykom mu prešla po ruke predtým, ako ho nechala ísť. Sama sa trpezlivo usadilo do trávy, rozhodnutá počkať na nich. Vnútro ju však zožieralo vo viere, že to skutočne dopadne dobre a Aharei im preukáže svoju dobrú vôľu.
Gathu bol pomerne pokojný. Posledný krát sa ponúkol, že ho odnesie, keď zohol predné laby, aby sa dostal na jeho úroveň. Labyrint by tak prešli omnoho rýchlejšie a nemusel by ho neustále strážiť. Až potom sa vybral k miestu posvätnému pre ľud pralesa.
Nasledovali tmavé chodby. Steny pokryté stáročiami overenými maľbami, spomedzi ktorých len jediná znázorňovala tú správnu cestu. Desiatky druhov písma, z ktorých väčšina už bola dávno zabudnutá. To všetko vo veľmi zvláštnej podzemnej stavbe skombinovanej s jaskyňami.
Až po tom všetkom sa dostali ku skrytému jazierku. Jeho voda žiarila vďaka svetielkujúcim rastlinám plaziacim sa po stenách. Všade tu bol život, zdanlivo nemožný v miestach hlboko pod zemou. Pred nimi ostávala len jediná obrovská miestnosť – ich cieľ. Avšak skôr, ako by mohli vojsť dnu, sa okolo nich prehnal iný gathu. Takmer dvojnásobne väčší ako všetci ostatní jeho druhu, vyzeral, že keby mal ešte o kúsok viac, skrz podzemné bludisko by sa nikdy nedostal. Ak boli pohyby Anei elegantné, v porovnaní s týmto tvorom to bolo nič. Jeho srsť sa narozdiel od ostatných nesnažila splynúť s okolím. Hrdo vystavovala jeho výnimočnosť, podčiarknutú jasne žltými očami, ktoré si ich takmer ani nevšimli. Ragnar sa ponáhľal do púšte.*

*Stále počula ten hlas. Prihováral sa jej slovami, ktoré sa chvíľami približovali a hneď nato zase mizli v diaľke. Bol ako ozvena, ktorú v skutočnosti nikdy nikto nevyriekol. Niekedy, keď mala pocit, že krúžila hneď okolo nej, dokázal rozoznať jednotlivé slová. Šepkali strašidelnú modlitbu, dávno zabudnutú vekom. Modlitbu mŕtveho tvora, ktorého duch ostal naviazaný na Merey. Neustále opakoval jeho meno, preklínal ho, žiadal o návrat, o to, aby sa nikdy nepostavil proti nim. Cítila v tom aj bolesť, nie len hnev, ktorý tam bol spočiatku. Akoby mali spoločného omnoho viac, ako sa pôvodne zdalo. No vždy, keď sa pokúsila prísť na tú záhadu, sa zvuky zase vzdialili a vyčkali do doby, než sa jej myseľ vrátila do pôvodného stavu.
Tentokrát sa jej však odmietala vzdať. Chvíľu po tej myšlienke sa jej preto v hlave znovu ukázala spomienka ich spoločnej smrti, keď obaja trpeli. Hrôzostrašný zvuk Merey tesne pred tým, ako zmizol v piesku, ju donútil silnejšie prižmúriť oči.
V ďalšom nádychu zacítila ťažkú vôňu bylín.* Ale fuj... *zašomrala potichu, keď ju rovnaká aróma nútila tvoriť oči. Zaostrovala len veľmi pomaly, hustý vzduch vo vnútri stanu jej prekážal. Možno ani nie tak veľmi jej, ako prastarému Gathu. Bol však úplne ticho. Nevnímal v okolí prítomnosť vládcu púšte, preto ostal v postraní čakať na svoju chvíľu.
Niryai strašne bolela hlava a stálo ju mnoho síl, aby sa jej podarilo nadvihnúť. Všimla si však podivného muža sediaceho pri nej. V momente podozrievavo prižmúrila oči a slabou rukou sa podvedome natiahla k miestu, kde mávala dýky. Aspoň donedávna.* Kde je Wargan? *zavrčala potichu, zatiaľ čo sa snažila dostať od neho čo najďalej. Očami, ktorých vonkajšie okraje ostávali stále žlté, pritom prebiehala zvyšok stanu. Potrebovala sa pokúsiť odhadnúť, kde je alebo aspoň nájsť možnú únikovú cestu. Všetko však len v prípade, že sa jej podarí vstať, čo moc pravdepodobne rozhodne nevyzeralo.*

Analai


*Náhla odpoveď ho prekvapila. Meno si vybrala sama? Smutne si uvedomil, že celý jej doterajší život musel byť neuveriteľne opustený, pokiaľ bola k niečomu takému donútená. Náhle sa však zarazil, nenápadne nadvihol jedno obočie a letmo sa pousmial. Čo keď vôbec nežila sama, len je natoľko bláznivá, že sa rozhodla používať úplne iné oslovenie? Nemal však čas premyslieť spôsob, ako sa jej na to nenápadne opýtať, pretože ju vzali tancovať. On sa len čo najviac nenápadne presunul k Siaree a posadil sa vedľa jeho boku.
-Karneu, prečo sa u mňa rozhodli kňažky inak,ako to robia normálne?- začal hneď otázkou, ktorá ho zaujímala. Skutočne veril tomu, že si bude môcť vybrať sám, že bude mať dostatok času.
-To vedia len ony.- veselo sa usmial Prvý.- A myslím, že vybrali skutočne zaujímavo.-
-To rozhodne. Mušky som nelovil ešte so žiadnou.-
Na prekvapený pohľad, ktorý mu bol venovaný už nestihol zareagovať, pretože bol donútený ísť tancovať. A vrámci zachovaní tradícií sa vybral priamo za Weirou.*

*Keď sa črty Niryainej tváre viditeľne pohli a nadobudli výraz znechutenia odtiahol od nej bylinné paličky a uhasil ich tlejúce konce priamo vo svojej dlani. Na tele sa mu pritom nezachvel jediný sval.
Udialo sa veľa vecí, kým sa Duch nakoniec rozhodol prepustiť vedomie mladej Siharei do tohto sveta. Teraz už bola jeho súčasťou. Poznala dávny príbeh tak, ako ho nikto iný nezažil, pretože nemohol.* Nastal čas veľkých zmien.* prehovoril odan tajomne a belasými očami sa mu náhle mihol tieň súcitu, ale aj akejsi nepomenovateľnej nádeje a povzbudenia. Vstal a natiahol k Niryai ruku, aby jej pomohol vstať a odprevadiť ju na ceste zo stanu.* Poď. Zavediem ťa k nemu.* rukou odhrnul záves na druhej strane stanu oproti hlavnému vchodu a odhalil tak pohľad na šíre piesočné planiny.
Wargan sedel uprostred dvoch najvyšších dún, chrbtom otočený k nim. Oproti nemu na piesku ležalo Nimnugovo obrie skrútené telo a zdalo sa akoby spolu Ytru a zikku rozprávali. Warganova ruka hladiaca drsné šupiny sa však náhle zastavila a on pootočil tvár smerom k prichádzajúcim. Až vtedy sa objavila dlhá rezná rana tiahnuca sa stredom oboch jeho viečok, ktoré mal zavreté. Pomaly vstal a niečo v jeho neistých pohyboch, keď sa oprel o Ytru, naznačovalo nevyslovené pravdu, ktorú odan pred Nirayi zamlčal.
"Niry?" Warganov hlas mal v sebe otázku, ktorá ticho odznela v púšti.*

/ Neboj sa, toto ešte nie je všetko nie je to také hrozné ak osa to teraz môže zdať /

/ubijem ťa smrteľne vážne/

*Nemala príliš na výber, keď jej ponúkol ruku, aby jej pomohol. Sama by sa zo stanu dostávala neuveriteľne dlho. Aj keď neochotne, napokon sa k nemu opatrne natiahla a nechala sa podoprieť. Podozrievavo ho sledovala, kým veľmi pomaly kráčala von. Každý pohyb prinášal so sebou trápenie, preto len patrne našľapovala kvôli unavenému telu.
Mashatiani a nu sarii. Ka ni maru nsiu... *šepkala potichu keď ho uvidela. Posledné kroky prešla napriek hroznej bolesti sama. Objala ho okolo krku a lícom sa oprela o to jeho. Zatvorila oči, aby udržala slzy, no napriek tomu sa pomaly spúšťali po jej tvári až k miestu, kde sa dotýkali. Tam kopírovali ich prepojenú líniu, až kým nemizli v horúcom piesku. Celú dobu pritom ticho hovorila slová vo svojom jazyku, ktoré už len zvukom trápili jej srdce ešte viac. Napokon sa len zviezla do piesku, schúlená a takmer neprítomná.* Je mi to tak hrozne ľúto. *šepkala po prvýkrát v reči Arkanov.* Všetko je to moja vina...

https://www.youtube.com/watch?v=nX2anEXG0eE


Niry.* zašepkal hlasom, ktorý mal v sebe toľko nehy, že keby jej meno vyslovil o niečo hlasnejšie cítila by, ako sa chveje. Hoci láska nemala v ich kmeni vlastné pomenovanie, tá jeho bola zhmotnená v Niryai. Mala jej živelnosť, ktorá mu strhávala srdce pocitom slobody, jej teplo a odvahu s akou nastavila svoju tvár drsnému púštnemu vetru len preto, aby ho nasledovala. Nikdy predtým necítil toľko odzbrojujúcej odovzdanosti druhej bytosti.
Nenechal Niryai len tak padnúť na kolená. Namiesto toho ju pevne objal a spomalil jej pád na svojom tele. Kľačal spolu s ňou v horúcom piesku, ale nechcel, aby sa trápila výčitkami, ktoré si nezaslúžila a ani nepotrebovala, pretože výčitky na jej čistú myseľ nemali nijaké právo.* Mne to nie je ľúto, mina kalashi.* oslovil ju stále rovnako nežne a chytil jej tvár do oboch dlaní akoby sa z nej chcel napiť, vypiť všetky jej slzy do poslednej kvapky a vymazať spomienku na ne. Usmial sa. Potom pomaly s ťažkosťami pootvoril oči a zmraštil tvár akoby ho oslepilo silné svetlo. Chvíľu doň žmúril, ale potom prekonal prvotný závrat a zadíval sa priamo na Niryai nakoľko mu to dovoľovali nezahojené jazvy. Dúhovky už nemal sivomodré tak, ako predtým. Namiesto toho mu oči doslova žiarili sýtym odtieňom modrej, ktorá tvorila pozadie pre nevšednú hru neustále sa meniaceho striebristého tieňa. Akoby sa vonkajší svet zrkadlil v jeho pohľade spôsobom, akým ho dokázal vnímať len Ytru* Pozeral som sa na teba, ale nikdy predtým som ťa skutočne nevidel. Keby si to len poznala, keby si ...* hlas sa mu zlomil a prešiel do šepotu, keď zodvihol chvejúcu sa ruku a dotkol sa ňou Niryainej tváre. Vždy keď bol spojený s Nimnugom vnímal svet jeho vnútorným zrakom no teraz to bolo iné. Už nemusel čakať, prizerať sa ako mlčanlivý svedok, pretože sa nachádzal priamo uprostred svetla, a to len vďaka Ytru, ktorý sa s ním podelil o svoje videnie. Veci už nemali svoje pevné tvary a obmedzujúce detaily. Všetko sa ukazovalo také, aké bolo v skutočnosti – žiarivé, plné tej najrôznejšej energie, ktorá sa svojím jasom dokázala z priestoru vyčleniť každú samostatnú skutočnosť a pritom zostávala jej neoddeliteľnou súčasťou. Ešte stále ho to trochu miatlo, oslepovalo, pretože jeho myseľ sa držala spomienok na oveľa miernejšie farby než bola jediná prevládajúca striebristá.
A v tom svete bola Niryai ako svetelná bytosť, ako Isana vo svojej pravej podobe. Zašiel rukou do jej vlasov a vnímal ich ako kaskády tekutého zrkadlenia. Do najmenších detailov dokázal vidieť štruktúru jej pokožky, ktorá akoby bola vyskladaná z drobných iskriacich zrniečok. Keď po nich prešiel bruškami prstov poddali sa jeho tlaku a zachytili chvejivý odraz svetla a tieňa. Dokázal vidieť dokonca pod ne, jednu vrstvu po druhej až do samého stredu, kde sa sťahovalo a znovu rytmicky rozpínalo to najčistejšie svetlo naberajúce až modrasté zafarbenie. Zastonal a musel zavrieť oči, pretože inak by sa už nikdy nedokázal prestať dívať. Svet sa znovu ponoril do tmy, v ktorej sa však už necítil stratený. Nimnug za jeho chrbtom mierne nadvihol obrovitú hlavu z piesku akoby presne vedel ako sa cíti a potom ju znovu zložil.* Ani len netušíš aká si nádherná, Niry. Nikdy by si mi neuverila...