MILETEA

//som sama v práci, nemusím sa tváriť nenápadne //



*Pocit, ktorý zostal na chrbte jej ruky, si chcela čo najpresnejšie zapamätať. Mal tvoriť začiatok jej cesty do neznámeho sveta. Preto, kým sledovala svoj miznúci domov, vnímala každý detail, všetko, čo by mohla neskôr považovať za dôležité. Spomienky boli teraz to jediné, čo jej v cudzom svete mohlo ostať. Bez ďalších slov sa oprela o jeho rameno a zvažovala, čo všetko môže očakávať.

Vesmírne lode jej svojou veľkosťou pripomínali Sbathu. Možno boli také obrovské z rovnakého dôvodu – aby ich nič neohrozovalo. Ale žilo vôbec vo vesmíre niečo? Napadali ju okolo toho stovky otázok a s každou novinkou prichádzali stále ďalšie. Nechcela sa na ne však pýtať, aspoň nie, kým vybavoval všetko okolo ich príchodu. Len ticho preto pozorovala okolie s nenápadným úsmevom na tvári.
Všetci, ktorých tu doteraz stretla, v nej vytvárali pocit, že stále existujú vlastnosti, ktoré sú s jej planétou spoločné. Muž, ktorý sa k nim pripojil, jej to všetko len postupne potvrdzoval. Akoby ľudia nahradili neprítomnosť zvierat tým, že preberali ich črty. Postoje, ktoré boli na jej planéte viditeľné hlavne u divokých tvorov. Každé zaostrenie, neistota, spôsob chôdze či postávania. Všetko niečo vyjadrovalo, no akoby oni sami medzi sebou tieto detaily nevnímali. Rýchlo si však všimla aj fakt, že ich slová hovorili o niečom inom, ako pohyby a celé ju to viac zmiatlo.

No... *začala s tichých výdychom, keď ju odviedol do miest, kde mali bývať. Fakt, že už nie je sledovaná každým v okolí, ju potešil.* Okrem toho, že vôbec netuším, načo je vám toľko vecí, *veselo sa usmiala, kým prešla okolo neho až do vnútra miestnosti. Letmo pritom prechádzala prstami po predmetoch, fascinovaná ich rôznorodosťou.* A takmer žiadnu z nich neviem pomenovať, *zastavila sa pri posteli. Tušila, že na nej sa zrejme spáva, ale vôbec nerozumela, prečo by potrebovali niečo tak obrovské.* Myslím, že to bude dobré. *vrátila sa napokon naspäť k nemu. Chvíľu ho sledovala, než napokon znovu prehovorila.* Som tu úplne iná. *Nebola to otázka, aj keď ju možno pôvodne zamýšľala.* Vlastne som to asi čakala, len som si to nikdy nevedela predstaviť. To, ako sa tu všetci k sebe správajú. Ich postoje rozprávajú o pocitoch, ale slová nie. Prečo by niečo také robili? A všetky tie vône okolo, ktoré prekrývajú ich samotných. *Dlane si oprela o líca. Aj teraz ju stálo veľa úsilia odlišovať to, čo poznala, od neznámeho. Samotná loď a spôsob, akým sa v nej vymieňal vzduch, to všetko komplikovali.*

Myslím, že presne tak by to v noci vyzeralo, aj keby sme nebojovali. *Divoký úsmev jej celú dobu ostával na tvári. Za výhru považovala už len fakt, že bez protestov súhlasil s jej návrhom.* Takže ako odmenu si môžeš pokojne vybrať aj niečo ďalšie. *Kým rozprávala, stočila si vlasy a schovala ich pod sathi. Nechcela, aby jej zavadzali a tiež by zrejme nebolo najlepšie, keby ju ovládlo nutkanie vytiahnuť nejakú jedovatú šipku, ako naposledy. Aj keď musela uznať, že vtedy ho chcela zabiť a ich vzťah sa odvtedy, predsalen, posunul o niečo ďalej...
Vytiahla dýku a v ruke si ju pretočila do lepšie vyváženej polohy. Napriek tomu, že by zozačiatku mala len skúšať, čo všetko dokáže, neurobila to. Hneď prvý útok bol testom jeho rýchlosti. Vďaka predchádzajúcemu boju a spoločne strávenému času sa poznali, vedeli, čo od seba očakávať. Rovnako ako naposledy, musela preto spoliehať skôr na šikovnosť ako silu, ak nechcela byť porazenou. Predstava spútaného Wargana, vydaného napospas jej rozhodnutiam, bola príliš lákavá na to, aby ho šetrila. Môže ho predsa nechať vyhrať zajtra. Alebo pozajtra. Všetky ďalšie útoky preto pokračovali veľmi podobne. Piesok okolo nich sa spolu s prebiehajúcim bojom postupne rozvíril. Zahalil dve postavy do rozhovoru, ktorý nebol určený pre iných.*

*Musel sa v duchu pousmiať nad výstižnosťou Kreiných slov. Iba čistá duša dokázala vypozorovať niečo také a strhnúť im z tvárí masky, ktoré si každý deň obliekali ako svoje druhé šaty. Stalo sa to pre nich také prirodzené, že už ani nedokázali postrehnúť, kedy nad svojimi skutočnými emóciami zapli posledný gombík a pochovali ich pod saká uniformity.
Zhlboka sa nadýchol akoby do miestnosti po veľmi dlhom čase prenikol závan vetra, ktorý ho osviežil.
Chytil Kreine ruky do svojich dlaní a jemne jej ich odtiahol z líc. Nechcel, aby ju ich svet pohltil a zničil, pretože to sa mohlo stať veľmi rýchlo.* Sme ľuďmi ilúzií.* usmial sa, aby Kreine možné obavy aspoň trochu zmiernil. Natiahol sa k jej tvári povedľa spánku a len čo ruku znovu stiahol držal medzi prstami malý oranžový kvet s takmer priesvitnými okvetnými lupeňmi, ktorý jej potom podal. Rovnaké boli v sklenenej váze na stolíku vedľa dvier.* Ukážem ti všetky naše triky, aby ťa nikto neoklamal, aby ťa nikto nezranil a ty si naďalej ostala iná.* vyslovil to ako kompliment, ktorý tak aj naozaj aj myslel. Ešte chvíľu jej mlčky hľadel do očí, ale potom sa náhle netrpezlivo odtiahol a vykročil do miestnosti roztiahnuc ruky do šírky.* Čo by si chcela poznať? Pomenujem ti všetko...

*Potichu sa začala smiať, len čo od neho dostala do ruky malý kvet a neprestávala s tým, ani keď vošiel do miestnosti.* Obávam sa, že by sme tak strávili väčšinu života. *prešla ten kúsok, ktorý ich oddeľoval a kvietok mu vložila do vlasov. Okamih tam ešte stála, s hlavou naklonenou nabok a nenápadným úsmevom pozorovala ich vzájomný kontrast. Rozhodla sa dôverovať mu. Možno sa jej samej zdalo, že to je trochu bláznovstvo, ale vedela, že jej chcel pomôcť. Stratenému dievčaťu vo svete, ktorý vôbec nepoznala. V jediné, čo dúfala bolo, aby mu pri tom všetkom čo najmenej prekážala. Vôbec to nebolo ako u nich doma, keď si stačilo povedať „ó, dobre, veď púť s niekým ďalším nie je vôbec problém. Aspoň nebudeš sama.“ Tu zasahovala do jeho vlastného života. Menila udalosti, ktorých súčasťou by inak vôbec nebola.*
Tak dobre. Môžeme začať s tou vecou, ktorá vyzerá, že sa na nej spí? Teda, v prípade, že sa na nej naozaj dá niečo také robiť. A všetky tie podivnosti, ktoré sa samé od seba hýbu a ďalšie, čo svietia alebo blikajú. Videla som ich tu skoro všade. Ako je vlastne možné, že tu je svetlo aj bez hviezdy? *bez toho, aby si to vôbec uvedomila, prešla od predmetov k ďalším otázkam.* A ako dlho budeme cestovať? Dokedy vôbec môže vesmírna loď fungovať bez pristátia? Koľko ľudí sa do nej zmestí a... hm, tu asi loviť nebudú... *sypala zo seba bez jedinej prestávky na nadýchnutie.* Bývajú ostatní tak, ako my? Alebo to tam vyzerá inak? Majú tiež svoju vlastnú kopu blikajúcich vecí? *Zrazu sa však zastavila.* Prepáč, fakt moc veľa rozprávam. *dodala potichu a pohľad sklopila k zemi. Dlho to však nevydržala, než sa opäť opatrne ozvala.* Dve veci by ma možno zaujímali o trochu viac. Mám pocit, že v porovnaní s ostatnými som oblečená trochu... málo? *musela sa znovu pousmiať, keď ju napadol výraz tváre chlapca, ktorého stretli cestou k izbám.* A tá druhá, *náhle sa vystrela, ako to len šlo, a nahodila kamennú tvár kapitána. Dokonca aj hlas priblížila omnoho viac tomu jeho.* „Vitajte na palube.“ Čo, u Aharei, je paluba? To je strašné, predstavuješ si pod tým stovku vecí a jedna je horšia ako druhá. A čím ďalej sa dostávaš, tým je ťažšie nezačať sa smiať.

*Keby nebol vopred pripravený na to, čo príde, zmietla by ho vlna Kreiných otázok. Vyvolávalo to v ňom zvláštny druh uspokojenia, ktoré predtým ešte necítil. Nebol to pocit nadradenosti, aký má človek, keď sa ocitne v blízkosti niekoho kto vie oveľa menej, než on sám, pretože Krea nebola v nijakom prípade hlúpa.
Mal radosť.
Iba tak by sa to dalo nazvať. Jeho vlastný svet ho nudil, ale s Kreou a jej zvedavosťou sa stala aj tá najobyčajnejšia vec malým zázrakom.
Trpezlivo si počkal na ticho, ktoré signalizovalo koniec otázkam a úsmev mu prerástol v krátky smiech, pri ktorom sa mu vrásky v kútikoch očí prehĺbili a upozornili tak na jeho vek. Chvíľu sa díval iba na ňu a z jeho tela sálalo to zvláštne napätie, ako v okamihu, keď sa muž chystá dotknúť ženy – intímne, hrejivé, očakávané... pri ďalšom nádychu sa mu do nosa dostala Kreina nevtieravá vôňa. Niečo ako zmes sviežosti vzduchu a kvetín. Úsmev mu na tvári pozvoľna pohasol a modré oči ešte viac stmavli tak, že sa z nich nedalo dobre čítať.* Krea...* Ešte jeden nádych, okamih – a odtiahol sa. Otočil sa Krei chrbtom a zamieril k vysokej skrini stojacej v rohu vedľa postele.* Paluba – iba sa to tak hovorí. Je to niečo ako váš pozdrav, keď prichádzate z dlhej výpravy naspäť domov.* Otvoril krídla skrine a poodstúpil nabok, aby Krei ukázal niekoľko úhľadných komínčekov komínčekov poskladaných košieľ, nohavíc a spodného prádla.* Toto je uniforma, ktorú tu nosia všetci. Na Telarione ti zoženiem niečo...* na malú chvíľku sa odmlčal a pozrel na Kreu.*...vhodnejšie.* usmial sa a aby dokonale uspokojil zvedavosť dievčaťa začal jej vysvetľovať ako je to s elektrickou energiou a vesmírnou loďou, ktorá ich mala zaviezť – domov. Niekedy medzitým siahol po kvetine vo svojich vlasoch a vložil si ju do vrecka na vlastnej panovníckej uniforme, ktorá po dlhom pobyte v pralese bola špinavá a na niektorých miestach rozthaná.*

*Opätoval Niryai útoky, bránil sa a znovu útočil podľa toho koľko miesta si nechala odkrytého a ako blízko k sebe boli. Nič na jej spôsobe boja sa nezmenilo – stále bola rovnako dravá a divoká, ako na začiatku, keď sa ešte nepoznali. Podľa toho vedel, že ho nijako nešetrí a v duchu jej za to vzdal vďaku. Česť bojovníka bola pre neho veľmi dôležitá a nechcel si ju pošpiniť ťažkou farbou sebaľútosti a ľútosti. Na perách mu pohrával vyhladovaný úsmev muža, ktorý bažil presne po tom, aby mohol svoje sily zmerať s rovnocenným nepriateľom. Niryai bola rýchla a pružná, on zase oveľa silnejší a v boji skúsenejší no nič ho nedokázalo pripraviť na to, keď piesok začal padať k zemi. Bolo to akoby mu na zmysli útočilo naraz veľké množstvo vnemov a svetlo Niryainej tváre a tela sa zahalilo do dažďa jemnej žiary, ktorú vysielalo každé zrniečko piesku. Musel prižmúriť oči a len poslepiačky natiahnuť ruku s assay, aby odvrátil prichádzajúci úder. Dlhý čas bol zápas vyrovnaný, ale teraz sa začala objavovať jeho najväčšia slabina. V mori ligotajúceho sa svetla strácal sústredenie aj Niryai.*

Teomar Grin





*Stál na vrchole kamenného schodiska, ktoré viedlo až k vysokým bránam Teoniru, Chrámu Najvyššieho.
V nehybnosti sa mu čierna látka torgu skrúcala okolo tela a tvorila za ním šľahajúce krídla, keď sa vietor zodvihol z východných strán Starého sveta. S každým nádychom do seba nasával viac moci, viac strachu, ktorý bublal pod ním vo vzrušenom šume arkanských hlasov. Zodvihol ruku a vrava okamžite utíchla pod ťarchou ticha. Chrbty tisícov mužov, žien aj detí sa ohli nad prašnú dlažbu námestia, aby mu prejavili úctu. Všetky rody – Ilariovia z východu, Jazdci z Ganoru, najstarší a najkrutejší Daikare – divosi, z ktorých sa zrodili všetci Arkani. Likku.
Grinove čierne oči sa zúžili vnútorným hnevom. Zo všetkých rodov mal len Nubar Izgrean dosť pýchy na to, aby spochybnil vládu nového Teomara. Ale tomu urobí koniec.
Pomaly, krok za krokom schádzal po schodoch a čelá Arkanov sa hlbšie tlačili do prachu ulíc. Zastal si priamo nad vodcom Likku, ktorý na znamenie vstal a spolu s ním aj jeho verní.
„Podľa starých tradícií si vládca vyberie ženu do svojho domu, aby mu porodila syna, ktorý by bol hodný niesť dušu Teomara a viesť ľud.“ Zakričal nahlas, aby ho počuli všetci. Divokým pohľadom prechádzal po skrčených chrbtoch a cítil opojnú chuť moci a víťazstva.
„Každý rod by chcel mať tú česť byť s ním v príbuzenskom zväzku a dnes táto pocta pripadne tvojmu domu, Nubar Izgrean.“
Nubar zodvihol hlavu a premeral si Grina ničnehovoriacim pohľadom. Bola to však len maska a Grin za ňu videl. Merey vycítil zakolísanie vo vernosti bojovníka, ktorý nakoniec sklonil hlavu a kývol na svoje dcéry. Obe boli mladé a krásne – nie zjazvené ako ich otec, zahalené do zlatozelených sathi a ani jedna z nich sa na neho priamo nepozrela, pretože sa báli. Cítili strach a úctu.
Mohli to byť dobré ženy, poslušné, ale vtedy si Grin všimol ešte jednu z Nubarových dcér. Na rozdiel od sestier sa na neho pozerala veľkými modrými očami a so zvedavosťou, ktorá bola vlastná len dieťaťu.
„Danyj ešte nedovŕšila ten správny vek, môj vládca.“ Prehovoril Nubar, keď si všimol kam smeruje Grinov pohľad a vztiahol nad dcérou ochrannú ruku. „Iba prednedávnom si ju ženy odviedli do svojich komnát.“
Grin mlčal. Upieral svoj pohľad do očí mladunkého dievčaťa, ktoré ešte nestratilo všetky detské črty. Pripomínala mu...
„Chcem ju.“ Odvetil tvrdo a tak rozhodne, že len blázon by sa vzpieral jeho túžbe. „Priprav svoju dcéru na obrad. Dnes večer sa z nej stane moja žena.“
Zvrtol sa a látka torgu ho na chvíľu celého zahalila do tieňa. V mysli ešte stále videl pohľad tých modrých očí a cítil ako sa vo vnútri chveje.*

//ak sa ti niečo nebude páčiť, daj vedieť a prepíšeme //


*Ešte chvíľu pokračovali v rovnakom tanci živlov. S istou dávkou ľahkosti, ktorú do neho priniesla spoločne strávená doba a odhodlania, tvoreného ich povahami. Musela sa sústrediť na každý pohyb, pretože čas bol priateľom len s dostatočnou silou a tej mal z nich dvoch dosť len on. Po chvíli si však všimla náhlu zmenu v pohyboch. Nebola si vôbec istá skutočným dôvodom, len tušila, že mu niečo začalo prekážať. Uvažujúc o pravej príčine, na chvíľu stratila úplnú pozornosť. Nevšimla si preto, keď sa znovu ohnal jej smerom. Len v rýchlosti k nemu natiahla svoju dýku, no sila nárazu spôsobila, že ju nedokázala ďalej držať v ruke. Nechala ju spadnúť do piesku, ale namiesto toho, aby riskovala a zohla sa pre ňu, zvolila úplne iný spôsob. Krátkym oblúkom ho rýchlo obišla, aby naňho mohla zboku skočiť a so smiechom ho uhryznúť do ramena.* Podvádzam? *spýtala sa nevinne. Stále sa usmievala, no jej oči prezrádzali, že jej je úplne jasné, čo skutočne robí.*

*Pozorne ho sledovala, kým čakala na odpovede. Potešil ju jeho smiech, ktorý počula tak málo krát. Vždy mala pocit, že je príliš vážnym mužom, akurát si nebola istá, či to spôsobuje jeho svet alebo on sám. Uvedomila si pritom náhlu zmenu medzi nimi, skrytú pred skutočným poznaním. Len ticho našľapujúcu po neviditeľnej hranici možností. Nenápadne sa pousmiala, keď zaznelo jej meno, no nespravila nič, aby ho zastavila, keď sa náhle obrátil. Ešte chvíľu zostala unášaná myšlienkami, než sa k nemu pripojila a pochybovačne si prezerala obsah skrine. Zrazu si nebola istá, či chce skutočne vyzerať rovnako, ako všetci ostatní. Hryzla si do spodnej pery, keď zvažovala všetky možnosti. Možno, keby ostala celú dobu niekde zatvorená alebo by sa pokúšala vyhýbať sa ostatným a len ich z diaľky pozorovať, vôbec by to nebol taký veľký problém.
Napokon si ticho povzdychla.* Nebudem sa pýtať, čo s tým robiť...
*Všetko ostatné, čo jej medzitým vysvetlil o ich svete a vynálezoch, sa jej páčilo stále viac. Veci zrazu začínali dávať zmysel, aj keď pomerne komplikovaný. Bavilo ju porovnávať, čo všetko pripojili k svojim životom, aby ho zmenili, zatiaľ čo ten ich si pokojne plynul ďalej a nič z toho nepotreboval.*

*Všimol si s akou zvedavosťou ho Krea počúva, ale keď došlo na oblečenie objavilo sa jej v očiach niečo ako vnútorný nesúhlas. Pousmial sa. Naozaj bola iná a on len dúfal, že takou aj zostane hoci už teraz na ňu vplývalo veľké množstvo nových vnemov. Znovu si spomenul na Strom...* Teraz ti ukážem niečo, čo sa ti bude páčiť.* usmial sa na Kreu a chytil ju za ruku.* O šaty sa môžeme postarať aj neskôr.* viedol ju do ďalšej miestnosti, ktorá bola od zvyšku izby oddelená dverami s automaticky fungujúcim mechanizmom v zámke. Vo vnútri bol priestor vykladaný lesklým materiálom podobným tečúcej vode, dlhé umývadlo a sprcha v rohu miestnosti. Vo vzduchu sa vznášala vôňa prípravkov uskladnených v rôznofarebných tubách a téglikoch, všade bolo čisto akoby tam nikto predtým ešte nebol, takže si priestor zachoval ráz novosti.
Pustil Kreinu ruku a prikročil k sprche. Postavil sa tak, aby mohla vidieť na jeho ruky, keď aktivoval trysky, ktoré vodu rozprašovali podľa priemeru a tvaru hlavice, ktorá bola mierne elipsovitá a zavesená tesne pod stropom.* Toto je sprcha. Môžeš sa v nej okúpať a takto ju spustíš a znovu zastavíš.* znovu stlačil jedno z dotykových čidiel a prúd vody sa zastavil.* Loď má v sebe zabudované obrovské nádrže, tlak vodu vytláča do správnych miest a to všetko funguje vďaka dotykovým receptorom a mechanizmu, ktorý riadi inteligentný program.* Ani nečakal na Kreine otázky a pokračoval vo vysvetľovaní, až kým mu nedošli slová. Samozrejme, mohol by opisovať zložité fungovanie vodnej cirkulácie, ale čas strávený v Kreinej blízkosti aj tak narušilo pípnutie komunikátora. Na chvíľu sa preto odmlčal a zadíval Krei do očí akoby sa chcel uistiť či bude v poriadku. Zatiaľ mu nič nenapovedalo, že by to tak nemalo byť. Nebola vystrašená, ale akoby sa na cestu naozaj tešila. Usmial sa.* Budem musieť na chvíľu odísť. Nemusíš mať z ničoho obavy, budem na blízku.* natiahol ruku a hánkami prstov ju pohladil po líci. Potom sa znovu stiahol a zamieril krížom cez izbu k východu, kde sa ešte raz zastavil akoby chcel niečo dodať, ale potom iba pokýval hlavou a odišiel. Dvere sa za ním automaticky uzavreli. na mostík sa mu kráčalo ťažko, pretože čím viac sa vzďaľoval od Krei, tým väčšmi sa k nemu vracali staré pocity. Uzatváral sa do seba znovu s maskou váženého panovníka na tvári - razantnou, tvrdou, nečitateľnou....

O niekoľko minút neskôr....

...sa vracal naspäť do svojej izby. Bola v tej istej časti obytného komplexu ako Kreina, ale nešiel hneď za ňou. Potreboval chvíľu osamote, aby uvážil, čo všetko sa zmení jeho príchodom na Telarion, čo sa zmení, keď so sebou privedie Kreu a ako to zmení ju. Sľúbil jej, že bude pri nej, že ju ochráni a len dúfal, že bude mať na to dosť času. S tým ostatným sa už zmieril. Už v okamihu, ako požiadal Strom o pomoc.
V izbe zo seba zmyl špinu a prach niekoľkých dlhých dní a pod prúdom horúcej vody sa uvoľnilo aj jeho telo. V laboratóriu na lodi mu už odobrali vzorky krvi, aby z nich mohli vyextrahovať sérum, ale on odmietal odpovedať na zvedavé a šokované otázky vedcov: Ako je to možné? Aký liek ste na planéte našli?
Nie. Liek jednoducho existoval.
Z vlhkých vlasov mu ešte stále odkvapkávala voda a vpíjala sa do čistej bielej košele na chrbte, ktorá sa mu okamžite prilepila na pokožku a zvýraznila niekoľko väčších jaziev. Bruškami prstov zľahka prechádzal po bielych klávesoch piána, ktoré bolo jeho najväčším rozmarom. Mal kráľovskú kajutu na každej lodi, ktorá sa plavila pod oficiálnym znakom Telarionu a nechýbalo ani v jednej. Pomaly sa usadil a pohladil čierne drevo, ktoré dokonale kontrastovalo s bielymi klávesami. Ešte chvíľu si vychutnával ten okamih ticha a potom na ne zľahka zatlačil. Zaznel prvý tón a naň plynulo nadviazali ďalšie. https://www.youtube.com/watch?v=zGZR76viVC0
Hudba mu vychádzala spod rúk akoby ju modeloval priamo nad klávesmi, pričom sa ich dotýkal len zľahka, pohládzal ich skúsenými dotykmi milovníka jemných a citlivých tónov.
Košeľu mal na hrudi rozopnutú, látka odhaľovala ďalšie jazvy, a rukávy vyhrnuté až k lakťom. Dlhé štíhle prsty sa jediné nehodili k výzoru bojovníka, ktorým bolo predchnuté celé jeho telo. Oči sa mu pri hre podvedome zatvorili, aby mohol vnímať iba hudbu a nič iné.*

*Bez protestov sa nechala odviesť do vedľajšej miestnosti. Mal pravdu. Bola úplne nadšená, ešte viac však z toho, že k návodu hneď pripojil aj vysvetlenie, prečo to tak funguje.* Ďakujem *zašepkala chvíľu predtým, ako zmizol v chodbách lode.
Pred ňou náhle stála obrovská kopa vecí, ktoré mohla odhaliť. Po špičkách sa presunula do stredu miestnosti, akoby mala v pláne niečo uloviť, a pozorne sledovala každý detail. Chvíľu jej trvalo, než sa si zvykla na silné vône, no postupne sa jej niektoré podarilo priradiť aj ku konkrétnym predmetom. Napokon sa rozhodla vyskúšať sprchu, no v polke cesty sa zarazila. Vrátila sa do izby k otvorenej skrini, oprela sa o stôl oproti a pochybovačne sledovala jej obsah. Bez toho, aby si to uvedomila, sa jej podarilo spustiť umelú inteligenciu lode. Prekvapene ju chvíľu pozorovala, než holografická silueta prehovorila sama.
-Príjemný podvečer telarionského času. Aké sú vaše priania?
Umelo znejúci hlas ju zarazil. Pripomínalo jej to rozprávanie do dutiny stromu. Potichu sa pri tej predstave začala smiať. -Kto si?- spýtala sa napokon.
-Podpora pre riadiace výpočty lode Aredan. Naprogramovaná na meno Ana.
Polovici z tých vecí vôbec nerozumela, zapamätala si len, ako ju volať. -Ako si sa sem dostala?
-Reagujem na zvukové privolanie alebo signál cez niektorý zo systémov.
-Takže si práve aj niekde inde ako tu?
-Aktuálne prebieha,- obrázok postavy sa zmenil na model lode s niektorými oblasťami označenými červenou farbou.- 23 percent procesov z maximálneho možného vyťaženia. Je spustené neustále monitorovanie lode, kontrola riadenia, podpora systému pre jadro. Prajete si niečo z toho vypnúť?
-Oh, eee... Nie, to určite nie.- prekvapená spravila pár krokov dozadu a posadila sa na koberec, odkiaľ na ňu ďalej zvedavo hľadela. -Ponúkaš to všetkým, ktorí tu sú?
-Kajuty vládcu majú najvyššie práva. Prístup je povolený do všetkých oblastí, vrátane každého existujúceho záznamu.
-Záznamu?
-Vstupy programov, rozhodnutia navigátorov, zmeny v plánoch, prichádzajúca a odchádzajúca komunikácia, rozhovory s posádkou.
Krea jej rýchlo položila ešte pár otázok, aby si overila niekoľko technických názvov, než sa znovu zdvihla. -Ana, ako ťa vypnem?
Silueta s pozdravom znovu zmizla. Chvíľu ešte sledovala to miesto, či si to náhodou nerozmyslí, než sa vrátila znovu do kúpelne. Tentokrát aj s kôpkou oblečenia, ktorému príliš nedôverovala.

Sprcha bola rozhodne najlepším vynálezom, aký tu mali. Jediný, ktorý by prijala aj doma. Tečúca horúca voda zvláštne upokojila jej myseľ, nechala sa preto unášať úplne inými myšlienkami. Tichými, spokojnými so všetkým presne tak, ako to je teraz. Rozpustila si vlasy a okrem jediného tenučkého vrkoča, si všetko rozplietla. Na umývadle nechala kôpku ozdôb a šnúrok, kým vychádzala a s úsmevom zatvorila oči, keď ju o chvíľu neskôr začala chladiť vyparujúca sa voda.

Z jej tajných rituálov, ju vytiahol zvuk. Prekrásny a tajuplný, ktorý nevedela k ničomu priradiť. S mokrými, jemne sa vlniacimi vlasmi, len v spodnom prádle a košeli siahajúcej do polky stehien, sa nenápadne zakrádala miestnosťou, až k dverám, ktoré sa ihneď otvorili. Mlčky ho odtiaľ sledovala, na tvár sa jej pritom vkradol nežný úsmev. Rovnako potichu sa presunula až k jeho boku. Naučená nečujne sa pohybovať v pralese, s tým teraz nemala problém tu, na pevnej podlahe. Mohol ju prezradiť len nenápadný unesený výdych, keď si sadla vedľa neho. Nasledovala ďalšia tichá chvíľa, než sa prstami jemne dotkla jaziev, takmer v rytme hudby po nich prechádzala od ramena stále nižšie. Postupne sa presunula dole, až kým si dlaň neoprela o chrbát jeho ruky. S dotykom ľahkým ako pohladenie vánku, sa nechala unášať spolu s jeho pohybmi, akoby bola len pierkom na vodnej hladine.*

*Bol taký sústredený na hru, že Kreinu prítomnosť postrehol až vtedy, keď sa usadila vedľa neho. Na chvíľu otvoril oči, ale nepozrel sa na ňu, ďalej hral a len čo sa ho prvýkrát dotkla znovu oči zavrel a v skladbe sa ozval väčší dôraz akoby v hudbe vyjadroval záchvev po každom pohladení, ktoré mu dala.
Hral aj vtedy, keď mu dlane zľahka položila na ruky a ich ramená sa o seba opreli. Cítil ako do neho preniká teplo jej tela a hoci ten dotyk už ani nemohol byť nevinnejší každým tónom v ňom narastala túžba po nej. Poznal vábenie zmyselnosti, vedel ako privodiť žene rozkoš a vzájomné uspokojenie, ale pri Krei zároveň cítil aj nehu. Bolo to akoby sa ocitol v ohni, ktorý nepálil a predsa sa z neho išiel zblázniť.
Keď sa dostal do pasáže, kde mohol hrať aj jednou rukou, tu druhú otočil dlaňou nahor a na krátky okamih si s Kreou preplietol prsty. Bolo však priveľa aj na neho, preto sa pri ďalšom tóne pomýlil, ale nepokračoval ďalej. Namiesto toho si preplietol s Kreou prsty aj na druhej ruke a chvíľu ju hladkal, hral sa s ňou, maznal bruškami jemnú pokožku na dlaniach a zápästiach. Mlčal, iba zodvihol hlavu a díval sa Krei do očí. Boli nádherné. Zmáhalo ho pokušenie skloniť sa k nej, dotknúť sa ústami jej pier, ale namiesto toho si k ústam pritiahol jej ruky. Privrel oči a a zľahka ju pobozkal na hánky.*

*Zatvorila oči. Pripomínalo jej to spomienku pri rieke, no ich úlohy boli teraz vymenené. Bol tým, ktorý viedol. Sprevádzal na rieke do podsvetia počas cesty za záchranou. Sama príliš neverila brehu, na ktorom zostanú, no napriek tomu tu teraz bola. S ním.
Jeho hra náhle ustala a všetkého medzi nimi sa rozhostilo opatrné ticho, sprevádzané len pocitmi ukrytými pred okolím. Všetko to občas narušil jemný nádych či výdych, odrátavajúci spoločný čas, ktorý im zostával. Postupne z neho stále viac kradol, bez ohľadu na ich želania.
Pozorne sledovala, ako pobozkal jej ruky. Vnímala každý detail, najmenší dotyk. Pripadala si zvláštne. Z rozpoltenosti medzi dvomi svetmi sa stával úplne iný pocit. Nečakane príjemný. Napokon sa zľahka oprela o jeho hruď. Mokré vlasy ju chladili a na jeho košeli museli tiež zanechávať stopu, no aj tak sa nehýbala. Pozorne chvíľku počúvala, než sa pomaly odtiahla.* Rastúci strom života, *zašepkala hľadiac mu do očí.*
Neprestávaj kvôli mne. *dodala napokon s nenápadný úsmevom. Postavila sa, aby mohla odísť smerom ku dverám.*

*Zavrel oči a hlavu naklonil bližšie ku Krei, pretože keď sa o neho oprela sviežej vôni jej tela už nedokázal dlhšie unikať. Hlboko ju do seba vtiahol a na chvíľu podržal v pľúcach. Potom pomaly vydýchol a ona sa odtiahla. Chcela odísť, ale on ju nepustil. Namiesto toho ju stále držal za ruky, ale nie tak, aby jej spôsobil bolesť. V jeho dotyku bola akási skrytá naliehavosť a potreba.* Neprestávam.* vyslovil potichu a uprene Kreu pozoroval spod privretých očí. Jemne si ju pritiahol k sebe a šikovným ťahom usadil na svoje stehná. Mohla sa oprieť o jeho hruď, cez ktorú mu krížom prechádzala hlboká jazva od súboja s Viktorom, objal ju ramenami a ústa mal v tesnej blízkosti jej ucha, keď začal šepkať.* Ostaň so mnou ešte chvíľu...* perami sa takmer dotýkal jej voňavej pokožky a vlhké vlasy ho príjemne chladili na pleciach.* Prosím.* ako rozprával pritiahol jej ruky smerom ku klavíru a potom na jej hánky položil dlane. Prsty sa im navzájom prekryli, keď začal skrz jemný tlak na jej ruky stláčať jednotlivé klávesy. Začal len veľmi zľahka, aby pochopila, čo od nej chce a uvoľnila sa, pretože bol veľmi trpezlivý a nežný učiteľ. Keď za začiatku urobil niekoľko chýb zakaždým sa pousmial akoby ho to zvláštnym spôsobom potešilo alebo pobavilo a Krea to mohla cítiť, pretože sa bradou zľahka opieral o jej plece a občas perami skĺzol na jej pokožku.*
https://www.youtube.com/watch?v=q8raGdkO27A

*Neprotestovala. Opatrne sa usadila na jeho kolená a chrbtom sa mu oprela o hruď. Zatvorila oči, nechávajúc sa unášať len jeho dotykmi. Vnímala, ako jej prsty hrajú melódiu, no vôbec sa na ňu nesústredila. Počúvala rytmus jeho srdca. Pravidelné údery znejúce v súlade so skladbou, ktorú spoločne hrali. Páčilo sa jej, ako sa ticho dopĺňali. Ako by jeden bez druhého úplne zmenili pôvodný zmysel. Lícom sa pritom o neho oprela a ticho vydýchla. Bolo to prekrásne, zmyselné, dokonale podmaňujúce. Užívala si ten okamih, ako to len šlo. Dotyk jeho ramien, pomalé, hlboké nádychy. Jedna jej časť, dostatočne ukrytá pred svetom, bola rada, že je tu. Uvedomovala si to, vedela, že jediný dôvod, prečo skutočne cestuje do cudzieho sveta, bola jej choroba. A nech to bolo hocako podivné, začínala byť za ňu vďačná. Všetko v ich domove malo nejaký dôvod. Možno to tak bolo aj s ňou. A ak nie, mala by mať radosť len za tú jedinečnú šancu. Mohla vidieť toľko vecí, o ktorých doma ani netušili.* Je to prekrásne *ozvala sa potichu bez toho, aby vôbec otvorila oči. Vôbec nemala na mysli len ich hru. A spôsob, akým slová vyslovila, o tom jasne hovoril.*

* Zachytil len to, ako Niryaina dýka padla do piesku, ale jej svetlo sa mu strácalo v iskrivom oblaku zvíreného piesku. Jeho oči sa novým podmienkam prispôsobovali len veľmi ťažko a pomaly. Neobratnosť v boji ho vnútorne rozladila, pretože každé zaváhanie by pri skutočnom zápase na život a smrť mohlo rozhodnúť o jeho prehre. No už v okamihu ako pocítil Niryaine ruky na svojom tele a hravé uhryznutie vypustil z mysle všetky pochmúrne myšlienky. Zaplavilo ho svetlo a bojovnosť sa premenila na oveľa hlbšiu formu náruživosti, keď jednou rukou objal Niry okolo pása a zvalil sa s ňou do piesku. Na perách mu pohrával úsmev, pri ktorom na chvíľu poodhalil biele zuby a zreničky očí sa zúžili, sústredili iba na Niryainu tvár. Telo sa mu lesklo od potu a na chrbte po oboch stranách mal stále viditeľné škrabance. Tenké jasnočervené pásy pripomínali stopy po škrabnutí divokou mačkou. Znovu sa usmial.* Zmenila si taktiku boja?* odpovedal jej protiotázkou a assay odložil tak, aby na nu nedosiahla. Namiesto toho chytil obe Niryaine zápästia a prinútil ju zodvihnúť ich za hlavu.* Popros ma o odpustenie a ja sa nad tebou možno zľutujem.* Spôsob akým to povedal a pohľad, ktorým si Niry premeriaval jasne naznačovali, že sa s nou iba hrá, ale aj nevinná hra mala veľmi blízko k tomu, aby ju premenil na niečo oveľa skutočnejšie. V striebristomodrých očiach sa objavilo viac jasu a úsmev sa pozvoľna vytratil, keď ho začala vytláčať túžba. Pri tom, ako ju držal sa vzdialenosť medzi ich telami stávala nepatrnou, nosom sa zľahka obtrel o Niryn a bokmi zatlačil proti jej telu, aby si spomenula na to, aký to bol pocit, keď sa spolu milovali.* Popros.* prehovoril znovu a jeho hlas mal hlboký zamatový odtien, ktorý vytvárala zmyselnosť okamihu. Zubami zachytil jej spodnú peru a zľahka ju stisol. Jazykom dráždivo pomaly okopíroval krivku Niryainých úst a potom sa o ne začal nenáhlivo obtierať. Chcel ju ukolísať do pocitu falošného bezpečia a potom na nu znovu zaútočiť - svojimi ústami, rukami , celým telom, ktoré si dokonale pamätalo jej vášnivosť a neskrotnosť, po ktorých ešte nieslo stopy. Iba veľmi opatrne jej začal uvoľnovať ruky.*

*To, čo sa v tej chvíli medzi nimi odohrávalo bolo také dôverné, že by sa to bezmála dalo porovnať so skutočným milovaním. Krea sa o neho uvoľnene opierala, dovolila mu aby sa jej dotýkal, aj keď to boli pohladenia ukradnuté spred samej hranice sebaovládania. Poprosil ju, aby s ním ostala ešte chvíľu, ale v skutočnosti ju chcel zadržať na oveľa dlhší čas, na ktorý nemal nijaké právo. Vedel, že by to nemal robiť, ale vtedy sa o neho Krea oprela aj lícom a jemu tá blízkosť vzala vietor z plachiet. Od malička ho vychovávali, aby dokázal potlačiť akékoľvek nežiaduce emócie, vedieť sa ovládať a zachovávať chladnú hlavu, ale Krea menila všetko, čo poznal na mätež nesúvislých a chaotických spomienok. Nachádzal len číru rozkoš aj z tak nevinnej blízkosti a zároveň cítil, že stačí už len krôčik, jeden dotyk, a prestane sa ovládať úplne. Chcel Kreu spôsobom, ktorý bol celkom odlišný od jeho zvyčajných túžob no oveľa viac mu záležalo na tom, aby jej neublížil. Nechcel zničiť ani nijako spochybniť jej dôveru v neho a práve teraz sa k tomu nachádzal veľmi blízko. Stačilo by ju len pobozkať. Jeden krátky bozk, len letmý dotyk pier a chuť jej úst na jazyku...
Dokončil skladbu stlačením jediného klávesu, ktorý do vzduchu vydýchol posledný tón a v jeho dozvukoch bruškami prešiel Krei od hánok cez zápästia až na lakte a ramená. Látka košele sa mu vyhrňala pod prstami a v náhlom tichu jemne šušťala.
Kreina pokožka bola taká horúca a jemná, že neodolal a znovu sa vrátil tou istou cestičkou k jej rukám, s ktorými začal novú hru prstov zloženú z pohladení a preplietaní.* Ty si krásna, Krea.* zašepkal jej blízko ucha a na líci ho pritom pošteklil pramienok jej vlasov.
Chytil jej tvár do dlaní a jeho ústa boli odrazu tak blízko jej pier až sa zdalo, že je len otázkou času, kedy vzdialenosť medzi nimi prestane existovať.
Len jeden bozk. Chcel len jeden bozk. Čo by sa mohlo stať? Stiahol by ju so sebou alebo by mu odolala?
Cítil, že sa začína chvieť, dýchal hlbšie a dych mu vždy na okamih akoby uviazol v pľúcach.
Naklonil hlavu a pohľad sklopil na jej pery, jemné, hebké, dráždivé až sa ich zatúžil dotýkať ústami aj bruškami palcov naraz. Netušil ako dlho vydrží znášať nápor nehy a žiadostivosti, ktoré k nej cítil naraz.
Keď sa zdalo, že ju už už pobozká nakoniec s chrapľavým zastonaním stiahol jej tvár nižšie a sám natiahol krk, aby ju mohol pobozkať na čelo.* Mala by si ísť. Musíš byť unavená...* prihovoril sa Krei a potom sa jemne vymanil z jej náručia, aj keď by najradšej urobil presný opak. Obrátil sa chrbtom jej aj posteli, ktorá tak vyzývavo pútala jeho pohľad nesprávnym smerom a prešiel k vyhliadke, za ktorou sa črtal pohľad na temný vesmír so svetielkami hviezd. Jednou rukou sa zaprel o stenu povedľa a krčovito ju zovrel, druhá mu voľne visela povedľa tela, ale aj tú mal zaťatú v päsť. Košeľa sa mu pritom sklzla z jedného pleca a odhalila pohľad na pletenec svalov, ktoré sa zdali napnuté a tvrdé.* Dobrú noc, deena.

*Chcela mu vysvetliť všetky výhody jej nového spôsobu boja, no namiesto slov zaznel len tichý výdych. Dokonale žiadostivý. Celé jej telo túžilo po jeho prítomnosti, bozkoch a dotykoch. Keď jej spojil ruky nad hlavou, hravo naňho zavrčala* Siharei neprosia nepriateľov o zľutovanie. *dravo sa pousmiala. Nohu si ovinula okolo neho a pritiahla si ho bližšie. Nechala ho, aby sa s ňou hral a len veľmi ťažko odolávala, aby vydržala v jeho zovretí. Neskutočne po ňom túžila, vôbec nebrala ohľad na to, kde sú. Keď jej uvolnil ruky, stiahla ho nižšie k sebe. Chvíľku sa nosom nežne dotýkala jeho ucha, než ho kúsok pod ním pobozkala. Postupne pokračovala stále ďalej a ďalej, až k jeho perám. Po vášnivom bozku sa nenápadne odtiahla, len aby mohla vidieť reakciu na svoje slová.* Koľko vyčítavých pohľadov bude hovoriť o tom, že nás bolo počuť? *jej úsmev sa rozšíril. Vlastne jej to bolo jedno. V tej chvíli by jej to bolo jedno, aj keby to Odan považoval za najväčšiu urážku svojho pohostenia. Znovu sa preto natiahla k jeho ústam a jazykom mu prešla po spodnej pere, než ho znovu pobozkala. Jednou rukou mu pomaly zišla po odhalenej hrudi a zastavila až nad látkou sathi.* Možno si tie dýky nemal nechávať tak ďaleko *pokračovala rovnako potichu. Pohľadom pritom nakrátko zastavila na ich zbraniach v piesku, no vôbec nemala v pláne zdržiavať sa naťahovaním pre ne.*

Weira




*Chvílu ešte ostala sediet na mehariho chrbte a pohladom sledovala Analaiovu vysoku postavu oproti modrej oblohe, z ktorej si ukrajovali strme hrebene hor. Podvedome zoskočila na zem a len veľmi opatrne sa približovala k nemu s natiahnutou rukou akoby mu chcela položiť dlaň na plece no včas sa zarazila. Podišla až k nemu a potom sa posadila na okraj zrázu prevesiac nohy cez okraj. Do hlbokej rokliny sa zviezlo niekoľko úlomkov uvoľneného kamenia, ktoré do vzduchu vzpustilo zlatistý obláčik prachu. Zdalo sa, že si to Weira vobec nevšimla. Iba sa s výdychom uložila na rozohriaty kameň a zodvihla ruky za hlavu akoby sa naťahovala. Cítila voľný priestor pod nohami a chladivý vánok ju príjmne osviežoval na pokožke. Nečudovala sa,že Analai mal toto miesto rád. Privierala oči pred slnkom a keď sa na neho chcela pozrieť musela si ich zaclońiť rukou.* Prečo si sem prestal choďiť. Prečo len tak neodídeš?* Ona by to urobila a niečo v duchu jej nahováralo, že ani on by sa tomu nebránil no v ceste mu muselo stáť niečo naoza doležité.*

Analai

Prečo neodídem? *smutne sa pousmial. Sám nad tým niekoľkokrát uvažoval.* Nemôžem opustiť ľudí, ktorých poznám. Som za nich zodpovedný, mám byť náhradou za svojho otca, ktorý zlyhal. A väčšinou mám pocit, že budem ešte horší ako on. *Postával tam a sledoval krajinu pod sebou. Sám nevedel, prečo jej niečo také hovoril. Možno mal jednoducho pocit, že by mala vedieť pravdu, ktorú by jej nikto iný nevysvetlil.
Napokon zapískal. Dlhý, ostrý zvuk privolal Lareu, vodnú dračicu, ktorá každým dňom vyzerala vznešenejšie.* Myslím, že na araenoch si ešte nejazdila... *pomaly podišiel k obrovskému tvorovi, ktorý v nepravidelných intervaloch mával krídlami, akoby sa nevedel dočkať, kedy konečne vyrazí do oblakov aj s jazdcom na svojom chrbte. Občas k tomu pridal aj netrpezlivé hrabanie k zemi a tichý hrdelný zvuk. S Lareou si vytvorili zvláštny vzťah. Navzájom sa strážili pred nástrahami a trápením. Vedeli odhadnúť, kedy vyhľadať svoju prítomnosť.
Analai sa usadil na jej chrbát a ruku natiahol smerom k Weire.* Chceš to skúsiť? *pousmial sa. Mal čo robiť, aby udržal dračicu na zemi. Skutočne túžila po spoločnom lete plnom nespútanej slobody.* Mehari prídu k jazeru. Sú naučené jazdiť tú trasu. Ak nie, vždy môžme vymyslieť niečo iné...

*Niryaine slová zneli ako lákavá výzva, pri ktorej sa mu pery obostreli záhadným úsmevom a oči nadobudli dravý výraz akoby práve ona bola tým najlákavejším sústom, aké mohol ochutnať. Dotykmi a bozkami ho len utvrdzovala v tom, aby si ju zobral hneď.* Budem ťa musieť presvedčiť iným sposobom.* prihovoril sa jej chrapľavo a pevnejśie si ju pritiahol k sebe. Podloźil Niry hlavu a potiahol ju tak, aby sa spolu s ním skotúĺala po chrbte duny nišie, do tieňa Nimnugovgo obrovského tela. Cestou so sebou strhli zrnká piesku, ktoré pohyb vydýchol do vyduchu ako zlatistý oblak a znovu obostrel Warganovo vnímanie sveta do trbletu meňavého svetla, v ktorom vynikala Niry. Akoby jej na pokožku dopadali drobné striebristé dažďove kvapky a on pri tom pohlade fascinovane zadrźal dych.* Chcem ťa na sebe cítiť.* zaśepkal jej do ucha tichým chrapľavým hlasom a špičkou nosa sa zľahka obtrel o Niryn. Zblízka jej hľadel do očí, zatiaľ čo prstami šikovne rozvazoval viazanie sathi. Pomaly stiahol tmavomodrú látku Niryai z pliec, ale neprestal sa na ňu dívať ani vtedy, keď sa bokmi vklinil medzi jej stehná a hruďou sa dráždivo obtrel o vrcholky jej pŕs. Objal ju a pritiahol k sebe, aby mu neušiel ani ten najmenší detail jej tela a chvíľu tak bez pohybu zotrval, kým ústami zaútočil na jej pery. Túžba v nom rástla a šírila sa ako oheň takže čoskoro mu už horelo celé telo a jediný liek sa nachádzal hlboko v Niryainom lone, v jej ústach a dotykoch, ktoré ho zbavovali všetkej zdržanlivosti a urobili z neho skutočného divocha z púšte....


Páčilo sa mi ako si so mnou bojovala.* hlas mal tichý, keď Niry šepkal do ucha a slová pod jeho úsmevom vyzneli dvojzmyselne. Ležal vedľa nej, podopieral sa na lakti a druhú ruku mal zodvihnutú nad Niryainým nahým chrbtom. Pomedzi prsty pomaly prepúšťal zrnká piesku a tie dopadali na jej pokožku ako zlatistý vodopád plný slnečného tepla. Vytvoril pásik po celej dlžke jej chrbtice a keď skončil prstom ho začal sústredene rozotierať do strán. Našiel si svoj dômyselný spôsob maznania, ktoré zahrňalo tie najnežnejšie dotyky. Sklonil sa, jemne fúkol až sa jednotlivé zrniečka preskupili na Niryainej pokožke a až potom začal znovu kresliť obrzace.*

*Celú dobu zostávala so zatvorenými očami, aj vo chvíli, keď jej prechádzal po rukách a jediný výrazný zvuk v miestnosti vznikal medzi jeho prstami a košeľou. Keď ich znovu otvorila, uvedomila si ich vzájomnú blízkosť. Spôsob, akým ju sleduje, ako vníma jej prítomnosť. Nechcela, aby tá chvíľa skončila, no sama si vôbec nebola istá, kam by ich niečo také dostalo. Napriek tomu by však vôbec neodporovala. Túžila po dotyku jeho pier, pohladení, ktoré by ich vzájomne spojilo.
Keď sa napokon odtiahol a pobozkal ju na čelo, pousmiala sa. Takmer na hranici so smútkom. Sledovala ho, ako sa postavil a prešiel až k vyhliadke. Pomaly vykročila za ním. Možno mala pocit, že mu dlží nejaké vysvetlenie alebo ospravedlnenie. Postavila sa vedľa neho, akoby naozaj mala v pláne prehovoriť, no nakoniec si len oprela čelo o jeho rameno. Takmer nad sebou pokrútil hlavou. Keď sa znovu odtiahla, v pohľade mala už aj niečo nové, omnoho jasnejšie.* Dobrú noc. *pošepla nenápadne, než sa vytratila.



Vôbec nespala. Ani ten najkratší kúsok z noci, ktorú za skutočnú noc považovala len podľa odhadu. Svetlá na lodi ju dokonale zmiatli. Neboli to však ony, ktoré jej nedopriali ani chvíľku snenia. Všetko okolo bolo úplne neprirodzene tiché. Žiadny zvuk, ktorý by poznala a upokojil by jej myseľ. Ak už sa niečo skutočne ozvalo, boli to len podivné búchania spôsobené posádkou alebo samotným vesmírnym plavidlom. Nehovoriac o tej strašnej veci, ktorú volali posteľou. Skutočne nerozumela, ako na nej niekto môže reálne spať a len s prikrývkou sa presunula na zem takmer ihneď.
Preto, keď nasledovala Raweia, vyzerala skutočne unavene. V uniforme, ktorú tu nosili všetci (nohavice boli tou najhoršou podivnosťou, na akú tu doteraz narazila a obliekla si ich, až keď ju dvakrát uistili, že je to len na cestu) a jemnými kruhmi pod očami, vystupovala v súkromných dokoch na Telarione. Jej výraz sa však veľmi rýchlo zmenil na nadšený. To miesto bolo prekrásne svojim vlastným spôsobom. Neutíchajúce, pracujúce s nejakým podivným poriadkom, na ktorý túžila prísť. Mlčky kráčala stále ďalej, úprimne zvedavá na každý detail. Náhle sa však naklonila až k Raitovi, než začala potichu rozprávať.* Prečo si u vás stavajú vládcovia zrovna paláce? *napadla ju otázka, ktorej sa nevedela ubrániť.*

Stále si pamätám na našu stávku. *veselo sa usmiala. Ležala vedľa neho, bokom opretá o jeho hruď. S privretými očami si užívala každý jeho dotyk, najjemnejšie pohladenie, zatiaľ čo sa hral s pieskom na jej chrbte. Takmer akoby sa cezeň spolu rozprávali. O chvíľu neskôr sa oňho úplne oprela, aby ho zvalila na chrbát a mohla sa tak naňho presunúť. Sathi, na ktorej doteraz ležala, si natiahla nad seba, takže nemohol vidieť, ako sa jazykom dotkla miesta pod jeho kľúčnom kosťou, než mu tam vtisla jemný bozk. Až potom vystrčila hlavu spod látky a takmer slastne privrela oči. Opretá o jeho rameno len vdychovala vôňu, ktorá ju obklopovala.* Prečo si chcel práve mňa? *spýtala sa potichu. Vôbec sa nepohla, len otvorila oči, aby ho mohla sledovať.* Myslím tým, prečo to nebola hocaká iná žena Siharei. *pri tej predstave sa pousmiala.* Aj šaman má dcéru, ktorá ho raz nahradí. Sú kmene, kde ženy ovládajú stovky bojovníkov. A ty si vyberieš mňa. *dal jej pár dôvodov, ktorými odpútal jej zvedavosť na nejakú dobu. O tom, aký je tyran. Ako mu nezáleží na ničom z okolia. Jej úsmev sa viac rozšíril.* Nie, že by som protestovala... Nemala by som teraz koho hrýzť.

*Nechal sa Niry prevaliť na chrbát a keď na hrudi pocítil príjemnú váhu jej tela spolu s bozkom spokojne privrel oči a zhlboka sa nadýchol sviežej vône, ktorá mu zakaždým pripomenula prales. Vychádzala priamo z Niryainej pokožky, z jej vlasov, do ktorých teraz zaboril prsty a ľahkým pohybom ich odhrnul z jej krku do strany. Hnedé kadere sa mu krútili okolo zápästí a príjemne ho šteklili, oči nadobudli striebristejšiu farbu na pozadí modrých dúhoviek, keď sa nadvihol na lakti a ústami sa začal zľahka obtierať o citlivú pokožku pod Niryainou bradou a pomaly kĺzal po jej krku až k miestu, kde kľúčne kosti ústili do malej priehlbinky.
Jemne jej z prstov vytiahol sathi , stehnami zovrel boky a prinúil ju vymeniť si miesto tak, že znovu ležal na nej. Látku stiahol ponad nich, takže svetlo prenikajúce skrz ňu nadobúdalo v provizórnom úrkyte pred vonkajším svetom tmavomodrý nádych. V tú chvíľu mohlo všetko ostatné prestať existovať.* V našom svete je skutočnou skúškou dospelosti porazenie Siharei.* prihovoril sa Niry ticho a vo výraze tváre mu bolo poznať, že sa slová snaží voliť opatrne tak, aby mu porozumela.* Videl som ťa, Niry. Dávno, predtým, než si mohla vedieť kto som a kým sa mám stať, pretože si bola ešte dieťa.* náhle mu črty tváre zdrsneli akoby si v mysli vybavoval pochmúrne spomienky, desivo živé.* Už vtedy som zabil veľa ľudí, ale ty...* hlas mal chrapľavý a niekde medzitým sa mu zasekol v hrdle.* Tebe som to nedokázal urobiť. Nemohol som.* netušil ako toto priznanie zapôsobí na Niryai, preto ju len veľmi opatrne pohladil hánkami rúk po líci.*

Poraziť Siharei je to isté ako zabiť ich, keď o tom nevedia? *prekvapene zdvihla obočie, možno dokonca trochu ironicky. Uvedomila si však, že jej to bolo ľúto. Nebola si však istá, či kvôli jej vlastnému ľudu alebo chlapcom, ktorí boli donútení zabíjať.
Oprela sa o piesok pod sebou a pozorovala jeho tvár s jemne pozmenenými rysmi, vďaka tmavomodrému svetlu.* Takže si ma nechal žiť... *rozprávala nahlas svoje myšlienky. Zvažovala, čo ho mohlo k niečomu takému viesť. Prečo dovtedy poslúchal príkazy a práve tomuto sa vzoprel. Alebo to bolo inak? Arkani boli trestaní za neposlúchnutie, túžila preto poznať jeho myšlienky v momente, keď sa tak rozhodol.* Vybral si si ma. Priviedol a dúfal, že to dopadne presne takto? *s úsmevom ho oblizla na líci. Dostala sa spod jeho zovretia a stiahla z neho aj sathi. Ešte chvíľu sa veselo smiala, než jej pozornosť upútalo niečo v diaľke.* Dym... *vzdychla napokon.* Odan ťa volá.
*Kým si zaväzovala sathi, pomaly kráčajúc po horúcom piesku piesočnej duny, znovu sa naňho obrátila. Túžila vedieť viac.* Čo všetko si tým rozhodnutím zmenil?