Asala

// Konečne som sa k tomu dokopala.. a noha je už rezervovaná ako príloha k obedu do školských jedální. Mňam, mňam.. dobre, podľahnem béčkam, aj keď tu práve veľa priamej reči nie je. //

*Bolo jej jasné čo tie zvery s mŕtvolami robia. Bolo jej jasné ako drvia mäso pod svojimi zubami na cucky, ako vystrekuje krv.. keď tie mŕtvoly ešte krv majú. Stisla pery do jednej čiary a mlčky nasledovala ochrankyňu, aj keď trochu tackavým krokom. Čoskoro dorazili k lesu a s tým istým mlčaním si vypočula ženine slová. Konáre by nemali byť problém, len aby sa nespustil dážď či búrka. Síce sa jej nezdalo že ich žena opustí, naďalej mlčala a zamyslene hľadela do zeme.* Poďte. *Povedala Alex, otočila sa a už istejšími pohybmi zamierila trochu hlbšie medzi stromy. Pokúsila sa rozpamätať sa na to čo sa učila, čo aspoň tisíckrát vypočula od rôznych učiteľov, vedcov - všetci starý a neskúsený. Žiadna rada však jej neprišla vhod, žiaden letáčik na prežitie ktorý toľkokrát dostala a toľkokrát nad ním zaspala. Letáčiky ani vysušený vedci v bielych plášťoch však sú nanič keď sa dostane niekto do tejto situácie. Uvedomila si svoju vlastnú zraniteľnosť. Potriasla hlavou. Dlhé úvahy jej práve veľmi nepomôžu (no pomôžu k zbytočne dlhým vetám tohto príspevku), treba konať. Kľakla si, trochu sa s ňou zatočil svet no udržala sa. Ruku natiahla a zdvihla zopár konárov. Pohľad jej padol na krík plný bobúľ. Jeden odtrhla a privoňala k nemu. Stiahla obočie a zamyslela sa.. nie, tento druh by nemal byť jedovatý. Možno že vôňa šťavy by snáď odohnať ich pach a tak sa maskovať pred zverou. Odtrhla ešte niekoľko z nich a strčila do vrecka. Môžu sa ešte zísť. Pomaly sa narovnala, nespoznávala rastliny okolo seba. Pripadala si ako keby namiesto hlavy mala balón z ktorého vyfučal všetok vzduch.*

JAKE THRESH
((chceš nohu? poď si po ňu, ak si trúfaš. ale inak o nohy sa byť nemusíte on má dve ))

Liezť na stromy? Minimálne jeden človek by to určite nezvládol.*Svoj pohľad uprel na ženu, ktorej pomáhal do kopca. Kráčali ďalej lesom. Keď zastali, s pokojom na tvári si vypočul, čo ochrankyňa od nich chce. Nebol si istý, či on je tá správna osoba na vylúčenie toho čo treba a čo netreba. Ochrankyňa odchádzala preč. Chcel ju zastaviť, lenže ona by sa určite nenechala. Namiesto toho sa vkradol do džungle rastlín. Opatrne kráčal vpred. Žiadne zvery by v ich najbližšom okolí nemali byť, ale to nikdy neviete. A on rozhodne nemienil byť nikoho večera. Túto časť svojej smrti vylúčil. Pozeral na nezvyčajné rastliny a stromy, ktoré v živote nevidel.* Kam sme sa to preboha dostali. * Uvidel velké listy, ktoré by zakryli aj dvoch ľudí. Natrhal ich niekoľko. Vlastne otrhal celý krík. Listy hodil na kôpku, na ktorú si bude klásť materiál, aby stým nemusel stále chodiť na miesto odkiaľ predchvíľou prišiel. Ani nevedel ako to má nazvať. Tábor? Prešiel pár krokov. Na ďalšom kríku rástli zaujímavé listy. Tenké, zato dlhé. Jeden odtrhol a mocne ho napol v rukách. List pevne držal. Toto sa im zíde na uväzovanie. Poodtŕhal dostatočné množstvo a zhodil ich na kopu.* A teraz tie drevá.* Na okolí nič nebolo a nechcel zachádzať ešte hlbšie do lesa. V podstate mal strach. Ale taký zdravý strach, ktorý vám napríklad zabraňuje spáchať samovraždu v určitej situácii. Pod jedným stromom zbadal popadané suché konáre. Boli dosť velké. A hoci boli suché, mali využitie. Vložil si konáre do náručia, zo zeme vzal kopu lístia. Skoro nevidel na cestu. Vracal sa do tábora. Tak teda bude to miesto volať. Zhodil materiál na zem a sadol si na kameň, čakajúc na svoje spoločníčky.*

/ospraveldnujem sa že tak neskoro, nemala som náladu a ani čas a keď už bolo jedno i druhé, na intráku nešiel net /

*Akoby jej zmysli, najmä sluch bol aspoň dvojnásobne silnejší. Mala pocit, že všetko, každé šuchnutie sa jej v ušiach ozýva hlasnejšie než by malo. Možno pre strach, áno, strach. Ešte nedávno jej bolo jedno čo s ňou bude, dokonca aj v aute s dvomi chlapíkmi v aute si pokojne sedela a rozprávala si čo uznala za vhodné, ignorujúc nebezpečenstvo. No odchod sem niečo zmenil. Rozhovor s princom niečo zmenil. Konečne mala jeho podpis, povolenie pohrabať sa vo svojej minulosti, odhaliť to čo bolo skryté. To čo zostalo ďaleko za hranicami spomienok vo chvíli, keď ju uniesli a ona sa stala obyvateľom planéty Gyro. Teraz tu bolo jednoducho niečo, prečo sa potrebovala dostať späť a nájsť odpovede na otázky, ktoré ju mátali. Teraz mala čo stratiť, preto po dlhom čase cítila obavu o svoj život. Život ktorý sa konečne pohol v pred.* idem * odvetila krátko, len čo bola vyzvaná hľadať drevo. Očkom pozrela k ich ochrankyni, idúcej preč. Hlavou jej prebehlo množstvo myšlienok, no nahlas nič nevyslovila, načo. Radšej potichu začala hľadať kusy suchého dreva, keďže mnohé bolo navlhnuté a určite nie vhodné na zakladanie ohňa. Noc je dlhá, ak chcú mať oheň a niečo čo ich bude chrániť pred zverou, dreva naozaj budú potrebovať až až. Teraz je strašidelné túlať sa po pralese, len tak bez ničoho, nieto v noci, keď všetko bude dva krát tak hrozivé. Občasne pozrela na druhú ženu a neodpustila si otázku k jej zdravotnému stavu, zatiaľ čo bolesť vo svojej ruke ako tak ignorovala, rovnako ako pokrivkávanie* ako sa cítite? Ak vám nie je dobre, sadnite si, ja to drevo ponosím...

(( Prisámvačku som nevedela na akej planéte sme to hrali som musela hľadať že kam odpisovať Hm ak mi niekto povie čo som tým Aliceiným odchodom chcela dám mu pusu ))

*Keď sa ocitla mimo nich ani nevedela ako si to celé brať k srdcu. Na jednej strane sa pocítila, akoby sa zbavila ťarchy a na druhej akoby mala povinnosť vrátiť sa za nimi, aby sa ubezpečila, že im nič nehrozí. Ale tak hrozí im nebezpečenstvo aj keď tam je ona, takže nie je to jedno? Nie je nepremožiteľná, nemôže ich ochrániť všetkých ani keby chcela, no má hlavne povinnosť voči vedkyniam. Ten chlap jej môže byť ukradnutý, aj keď na druhej strane bol členom posádky.* Dopekla, nemôžem sa vykašľať ani na jedného z nich!* Uvedomí si, keď jej napadne ako by ich nechala tak. Ona osamote má väčšiu šancu na prežitie, ale oni sami minimálnu! Ale ak by ich tam nechala, stala by sa obyčajnou vrahyňou. A tou ona nie je. Teda, nie v takomto slova zmysle. S rukou neustále v strehu položenou na púzdre od zbrane, kráča naprieč čírym poľom, smerom k zrázu, kde dopadla ich loď. V tom momente si spomenie na fakt, že mala pocit, že ich niekto sledoval. Preto sa rozhodne trochu potúlať po okolí, pre prípad, že možno tam nájde nejaké stopy, alebo niečo podobné. Zadíva sa na zem pri tom mieste a zistí že je tam niekoľko pošľapaných stebiel trávy. Zem už teplá nie je, čiže je to dlhší čas, čo sa to odtiaľ pohlo preč. Ale čo to bolo? V momente, kedy si tam čupne a zamyslene sa vôkol seba rozhliadne, začuje naozaj silné vitie.* Toto nie je dobré...* Hlesne vediac, že teraz nestihne pribehnúť včas.*

*Zmes vône krvi a spáleného mäsa ich dostávala do vytrženia. Neboli ďaleko, ale tá vôňa bola viac neži silnejšia. Svorka sa spojila na severe kamenných vrchov, kam ich zvolalo prvé volanie vodcu. Skupina krvilačných stvorení a jedných z najväčších dravcov planéty sa pobrala k pozostatkom z vraku. Vôňa krvi a mäsa bola pre nich ako báseň, volanie divočiny a blížili sa k miestu z opačnej strany než ktorou sa vybrali tí čo prežili. Ako riadená strela sa vydali k lodi. Ale od jakživa boli lovcami. Priveľmi ľahká korisť bola pre nich nudnou a oni túžili po love. Chceli si užiť! A presne preto v momente, kedy zacítili vôňu živých ľudí, opustili pozostatky a vybrali sa na loc. Hlasné vytie sa ozývalo šírim okolím a oni sa rútili čo im nohy stačili. Hlasný dupot, ktorý priam otriasal zemou siggnalizoval ich príchod už z diaľky. Hlava z ocele a nepreniknuteľný pohľad blčiacich červených očí. No najhorší bol ten oheň a dym vychádzajúci z nozdier a spoza krku. Zježená srsť na chrbtáte signalizujúca túžbu a dravosť. No najhoršie boli ich pazúre na labách. Z tej najtvrdšej ocele a ostré ako tie najlepšie nabrúsené nože. Ich rýchlosť nebola veľká na lovcov, bola rýchlejšia než ľudská a oni sa neponáhľali. Načo keď ich istota bola neochvejná a smrťou ich obetí si mali skrášliť večer a nasýtiť hladné bruchá? Svoj príchod neustále ohlasovali zbesnilým vytím a štekotom, alebo skôr revom a neprestali ani v momente, kedy svoje obete zbadali.*

*Mlčky zbierala drevo. Vždy keď sa naklonila, musela myknúť svalom na tvári, ale už len zaťala zuby a nevydala ani hláska. Aj Alex mlčala, a to jej vyhovovalo. Nemyslela na nič, len sa skláňala pre drevo. Znova a znova. Suchý konár. Nadvihla ho. Vlhký konár. Odstrčila ho rukou. Stále videla trocha rozmazane, takže konáre hľadala skôr vlastným hmatom či čuchom. Pohľad jej neustále zablúdil ku kríku.* Čo? *Strhla sa, keď sa ozvala Alex. Narovnala sa a len pokrútila energicky hlavou.* Nie, už to odnesiem sama... počkajte. *Znova prešla ku kríku, zase ich niekoľko odtrhla. Nadvihla pred seba jednu ruku a nahmatala kmeň stromu. Zavrela oči. Spomínala. Čo to len o stromoch hovorili? Konáre a listy na nich siahal takmer po zem. Bez slov odtrhla jeden list a nadýchla sa jej vône. Silná, až odporná. Pomaly spoznávala rastliny okolo. Odtrhla niekoľko ďalších listov. Začuje vytie.* Čo to bolo?! *Spýta sa ostrým hlasom a prudko otočí hlavu smerom k zvuku. Vytie silnelo, primiešal sa k nim aj zúrivý štekot.* Zacítili nás! Rýchlo! *Otočila sa - dúfajúc že správnym - smerom k táboru. Behať nevedela, ale priam počula ako rýchlo jej búchalo srdce a krv sa rozprúdila v žilách. Pevne zaťala zuby a rýchlym krokom sa spustila k "táboru". Musela sa niekedy zastavovať, aby sa nadýchla vzduchu. Sem-tam musela preskočiť spadnutý kmeň stromu, na ktorý si vôbec nepamätala. Vtedy zasyčala od bolesti ale išla ďalej. Vytiahla bobule, rozpučila ich a šťavu si poutierala na tvári, na rukách a na krku. Bez pomyslenia nato, čo robí, zobrala ešte jednu bobuľu a šťavu si prstami vniesla aj na vlasy. Pozrela na Alex a natiahla k nej ruku s bobuľami.* Ak nechcete aby vás zacítili a roztrhali. *Poznamenala a zhlboka dýchajúc sa porozhliadla, aby sa ako-tak mohla zorientovať.*

Jake Thresh


*Spokojne si hovel na kameni netrpezlivo vyčkávajúc tie dve. Unavene si pretrel oči, pričom sluchom stále vnímal okolo a nenechal sa vyviesť z rovnováhy. Predsa sú len na neznámej planéte. Opäť ho napadlo pár nových scenárov jeho skonu. Jeden zaujímavejší než druhý. S kľudným vedomím by sa vystrel na zemi, kebyže sú niekde inde. A nie tu, kde by sa mu strata vedomia len na pár sekúnd mohla stať osudným. Premýšľal, akoby mohol postaviť ten takzvaný prístrešok. A hlavne kde. Tuto neďaleko od neho sa začínal pás rovného priestranstva akurát sa hodiaci pre spánok. O okolité stromy by mohol upevniť strechu. Aspoň tá by ich mohla uchrániť pred hocičím padajúcim z oblohy. Vstal a tenké dlhé listy vzal do rúk. Obmotal si ich okolo zápästí a poriadne potiahol.* Hmmm.*S takou elastickosťou im nájde využitie. Poukladal na zem nanosené drevá a zviazal ich pevnými listami.* Poprikrývam to ešte dačím a budeme mať skvelý prístrešok.*S dávkou patričnej hrdosti nad svojou šikovnosťou prešiel k najbližšiemu stromu, aby si ho poobzeral. Potreboval popremýšľať, čo stým teraz. To, že je tá neohrozená žena taká akčná a jediná dokáže rozmýšľať v takejto situácii, to nemenilo nič na tom, že on tu bol ako jediný muž. O toto by prísť nechcel, keďže strachu mal dosť a ten ho zahnal do úzadia. Preto si ona prevzala iniciatívu. V skutočnosti mu to ani tak neprekážalo. Práve naopak. Iné ani robiť nemohol. Ak chce prežiť. Odrazu mu v ušiach zarezonuje vytie. Síce ešte z ďaleka, no nepríjemný zvuk oznamujúci nebezpečenstvo sa rýchlo približoval. Vydýchol si, keď z kríkov vybehli ženy. Lenže kde je tá tretia, keď ju potrebujú?*

*Vo všakovakých psychologických testoch bolo, čo by si človek vzal na opustený ostrov. Teraz jej ako jediná odpoveď behá po rozume zbraň. Už len preto že toto nie je opustený ostrov, ale planéta, ktorá je kadečo, len nie opustená. Naopak, preplnená kadečím, čo nechce spoznať. Hlavne pokoj. Nikdy si nebola hysterická takže s tým nebudeš predsa začínať. Veď aj pri tej prestrelke na plese si sa celkom obstojne zabávala...*Už by...*Nedopovie čo chcela, vlastne vo chvíli ako začuje zavytie jej pôvodné myšlienky úplne vyletia z hlavy.* Dočerta, chce to zbraň...* Zamrmlala si sama pre seba a rozbehla sa za vedkyňou, aj keď nemala pocit že majú nejakú veľkú šancu utekať. Nech ich naháňalo čokoľvek, mala pocit že to bude niečo väčšie a hrozivejšie ako vlci.* Dobrý nápad *Zamrmlala keď od nej brala bobule a náhlivo sa nimi potierala. Dobrý, no určite nie účinný tak ako by im bolo treba.* Pozrite *Potrasie ňou a ukáže na akési kusy kovu.* Vyzerá to ako z vraku inej lode, dosť starej. Utekajte tam, nájdite vrak, skúste nájsť zbraň, aj keby sa máte prehrabávať v zbytkoch kostí. Idem po toho chlapa, prídeme za vami.*Predsa len, žena ledva ide. Jej zranenia ju aspoň neobmedzujú v behu, i keď cíti bolesť v členku.* Utekajte a hľadajte tie zbrane, iné nám asi teraz nepomôže *Zakričala ešte a rozbehla sa po muža. Cítila ako jej srdce prudko bilo, pichalo ju v boku, no nezastavila.* Hej! *Zavolala na muža len čo vybehla spoza kríku* Musíme z tadeto zmiznúť, poďte rýchlo, nedaleko je vrak lode, určite tam budú zbrane!

(( Kriste pane, Alex! Ty čo po mne nekričíš na skype, že som na rade? A ja celý čas čakám na Ayelu! ))

*Pri behu silnými pazúrmi vytrhávali zo zeme kusy pôdy. Ich rev bol čistou kakofóniou ostrého škrípavého vytia akoby sa tisícky železných nechtov zarývali v jednom okamihu do melachitových skál. Svorku sprevádzal ťažký pach spáleniny a horúčosť sálajúca z rozďavených tlám stúpala k oblohe.
V korunách stromov, vysoko nad zemou a mimo dohľadu, sa medzi lístím pohybovali tmavé tiene. Iba občas a na veľmi krátky okamih sa v spleti zelene objavili údy, štíhle pružné telá nehlučne preskakujúce po hrubých vetvách nad svorkou ragnarkov.
Jeden z tieňov náhle zastal, narovnal sa a rukou siahol za seba na chrbát. Prsty mal šikovné a rýchle, v ramene dosť sily, aby napol pevný vlasec tetivy na mohutnom luku až protestne zaprašťal. Zrezané perá na chvoste šípu šteklili líce muža len chvíľu. Zamieril a vystrelil. Hrot šípu rotoval vzduchom a vydával pritom šeptavý spev. Letel v dlhom oblúku popod klenbu najvyšších vetiev až kým jeho hrot neprederavil stred kožovitého listu až po okraj naplneného vodou. Dômyselný systém vybudovaný z vetiev, hlbokých listov a váhy tekutiny sa dal do pohybu. Už dlho sa snažili nalákať Ragnarkov práve na to jediné miesto a z nejakého dôvodu, ktorému Simar ešte nerozumel, sa im to v tej chvíli podarilo. Zodvihol luk na hlavu a s hlasným hrdelným pokrikom dal znamenie svojim druhom. Tí, ktorí neboli s ním hore v korunách stromov povstávali zo skrýš na zemi a obalení zvyškami lístia, hliny a zeminy bodali lesklými, oštep pripomínajúcimi, tyčami do odhalených bokov zvierat, ktoré sa pred vodnou spŕškou začali pätiť a ich rev zaznieval novou nenávisťou. Chniapali okolo seba tlamami a keď sa im podarilo zacvaknúť zuby do tyče, mykli hlavou a odhodili muža, ktorý ju držal doprostred svorky. Hrozný krik nahradilo bublanie krvi, mliaskavé zvuky trhania kože a šliach. Vtedy tváre najbližšie stojacich mužov postriekala krv ich druha, ale výraz tváre sa im nezmenil akoby to bola len obyčajná voda.
Muži v korunách stromov poskákali na visuté hrazdy lián a spúšťali sa po nich k zemi iba Simar zostal na svojom mieste a znovu siahol rukou za seba. Z tulca vytiahol tentoraz iný šíp – ťažší, s kovovolesklým hrotom a krvavo červenými perami na chvoste. Tetiva luku zapraskala, keď ju napol a zamieril na svorku besniacich Ragnarkov...


Z tridsiatich mužov ich zostalo dvanásť. Ranených zabili, pretože inak by ich krv a zranenia prilákali Iiu, krvilačnú dušu planéty.
Simar kráčal na čele malej skupinky, v ktorej všetci pôsobili ako jeden muž. Rovnaké striebristé vlasy, rovnaké vysoké a štíhle postavy s pletencami svalov a šliach napínajúcich sa pod tmavou pokožkou pri každom pohybe. Oči tak isto biele akoby všetkým chýbal dar zraku no podľa toho s akou istotou kráčali ku skupinke tých zvláštnych bytostí bol poznať opak. Neprišli až celkom blízko k nim. Simar zodvihol ruku, v ktorej nezvieral mohutný luk a muži zastavili po jeho boku. Na slnku sa im potom leskli polonahé telá zahalené len bedrovými páskami no v tvárach aj naďalej horel divoký svit a nezmieriteľná podozrievavosť. V rukách zvierali zbrane pripomínajúce nože s dlhšou čepeľou a prikrčení, ceriac zuby, ktoré im svietili v snedých tvárach okolo skupinky zvláštnych ľudí pomaly uzatvárali kruh. Iba Simar stál na svojom mieste a s rovnakou ostražitosťou, ale aj záujmom skákal pohľadom po Cudzincoch. Nakoniec aj on vyceril zuby a z hrdla sa mu vydralo tiché zvieracie zavrčanie. *

*Videla to všetko čo sa dialo a vedela že nič z toho nie je dobré. Nechala ich tam napospas a blížili sa k nim tie krvilačné tvory. Vrátiť sa by nestihla. Vedela, že je priďaleko, aby bežala späť k nim a snažila sa ich brániť. Váhala nad smerom k nim a snahou o nemožné a nad pokračovaním k vraku. Vedela, že to jednoducho už nie je len o nej.* Prepáčte, budete si musieť teraz podariť bezo mňa.* Hlesla ticho do zdvíhajúceho vetra, ktorý jej vlasy rozstrapatil všetkými smermi a zahľadela sa smerom odkiaľ prichádzalo vytie. Napokon s prísnym pohľadom sa obrátila a rozbehla sa dolu kopcom ku vrakom. Myšlienky sa jej sústredili na skupinu ktorá prežila. Mrzelo ju, že bola priďaleko, aby mohla ísť za nimi, no len dúfala, že budú mať natoľko rozumu, že sa vyštverajúc do stromov, alebo sa pokúsia skryť a nehodia sa tým beštiám priamo do papule, aby to náhodou mali rýchlo za sebou. Tak veľmi ju to mrzelo, že nechty nervózne zaryla hlboko do dlaní a tvár jej ešte viacej skamenela. Čert aby to bral! Keď im chcela pomôcť, nemohla a keď ich tam chcela nechať, tiež to nemohla urobiť. A teraz robila oboje a nechcela to. Napokon však zvuky utíchli, lebo klesla priveľmi nízko a ocitla sa pri vraku. Mŕtve telá, vlastne už iba zvyšky mŕtvych tiel, už poriadne rozsievali do ovzdušia poriadny smrad a ona si na okamih zaskočená intenzitou zápachu musela zakryť nos dlaňou. Bol to neznesiteľný smrad, ktorý so slnečnými lúčmi, aj keď boli už na ústupe, smrdel ešte viacej. Videla v diaľke nejaké tvory podobné vtákom, mrchožrútom, ktoré ešte doposiaľ nevidela. Fascinovaná na ne hľadela a chvíľu prestala ešte aj dýchať. Bol to odporný pohľad. Znechutená sa napokon pohla, vlastne rozbehla, chcela mať celú túto maškarádu za sebou a čo najlepšie sa k ním opäť vrátiť. Zvuky zneli tlmene a nevedela ich rozoznať, ale čo ju potešilo, že aj keď sa síce doslova po kolená brodila v krvi, našla generátor. Nebola síce mechanik, ale ten chlap by mal s ním vedieť aspoň čo-to vykúzliť. Verila v to. Dokonca, úprimne si ani istá nebola či je to generátor, vlastne sa nato dívala s pochybnosťami, ale tie napokon hodila za hlavu. V tej hŕbe bordelu sa jej po hodnej chvíli napokon podarilo nájsť aj starú vysielačku, ktorú mávali piloti ako alternatívu, keď všetko spojenie zlyhá. Chytila ju a zapla. Párkrát iba zachrapčala a potom iba ticho zhasla. No pre istotu ju nezahodila, ako ju naučil život, nikdy nevieš čo sa ti ešte zíde keď to budeš najmenej potrebovať. Netrvalo to dlho, vlastne mala veľké šťastie, lebo za pár minút ponachádzala všetko čo bolo potrebné. Nejaké spreje potrebné na ošetrenie rán, na zastavenie krvácania, generátor, vysielačku, pár práškových jedál, ktoré Alex prehliadla a nejaké šnúrky a ešte aj oheň. Všetko nahádzala do krvavého ruksaku, ktorý našla neďaleko jej mŕtveho kapitána. Ovšem ťažký generátor musela vliecť v rukách. Stúpala do kopca, keď na jeho úpätí si uvedomila, že nič tu nesedí. Započúvala sa do ticha, ktoré na okamih nastalo. Vedela, že normálne nič také nie je možné. Aj keby ich zvery dostali, ťažko by bolo mŕtvolné ticho vo vzduchu, také ťaživé až sa jej na krku zježili chĺpky. Z pliec jej spadol dobre naložený ruksak a generátor pustila do piesočnej zeme vedľa nôh, keď ju niekto chytil za ruku. Chcela vykríknuť, len ruka zaviazaná do kusov látky a dýkami na konci hánok jej zakryla pery a na uchu zacítila teplý dych: „Ani necekni, lebo neumrieš len ty.“*

(( Myslím že bude celkom v pohode ak ma niekoľko príspevkov preskočíte. ))

/kakám nato že to tu stojí a že sa mi nechce čítať či boli postavy obzrojené a že nie som na rade idem sa tváriť nenápadne O:) /

*Napokon sa k vraku inej vesmírnej lode nedostala. No k nim sa zase nedostali zvery ktoré ich naháňali, aj keď bolo otázne, či tí, ktorí sa okolo nich rozložili do kruhu boli lepšou variantou toho, čo sa im mohlo stať. Prestala utekať, neisto ako štvaná zver zostala stáť, pretože nech by sa rozbehla ktoroukoľvek stranou, narazila by tam na niektorého z tých ľudí. Nemala tušenia že tam nejaký žili a tušila, že to asi nikto. Podľa papierov to bola prázdna planéta, kde sa nedalo žiť pre rastlinný systém čo požieral všetko živé čo sa dostalo pod ranu. A teraz tu stálo okolo niečo vyše desať mužov, takmer na vlas rovnakých, ktorý vyzerali ako divosi a nepochybne i boli. Divé zavrčanie jedného z nich jej myšlienky len potvrdilo a cítila, ako sa jej triasli kolená. Pred zvieratami by možno zaliezli do toho vraku, možno by vyliezli na stromy a prečkali než by ich to prestalo baviť, no čo proti týmto ozbrojeným? Vo vzduchu sa nieslo ticho, vrčanie bolo preto intenzívnejšie, vyvolalo jej na pokožke zimomriavky. Sťažka preglgla, uvažovala či sa do nich pustia ak spravia prudší pohyb, či sa do nich pustia aj tak. Čo robia s votrelcami, hádala by, že to mohlo byť čokoľvek. V danej chvíli by uprednostnila byť určite mužom. Napokon bolo niečo treba spraviť a jediné čo ju napadlo bolo spustiť k zemi predmety ktoré držala a pridvihnúť ruky dohora, na znak toho že nechcú bojovať. Ich ochrankyňa niekde zmizla a teraz aj tak nebolo podľa nej rozumné bojovať.* Hovoríte našou rečou? *Ozvala sa hlasom, ktorý mal znieť pevne no bolo v ňom cítiť záchvevy pre strach, ktorý bol predsa len ľudský. Nebola si istá či z neho vyjde niečo viac ako len zavrčanie a či vôbec hovorili. A či sa po nich teraz už dupľom nehodia, no niečo urobiť museli a boj to teda nebol.*