Asala

Keďže sa tu hrajú dva deje, tak by sa mohli pekne spojiť.. Aby všetci prežili, hm?

Přesně

Mne sa to tiež pozdáva, treba nejaký adrenalín

aj mne sa to velmi pozdava:D aspon to trocha ozije:D

*Akonahle je vnutri, zoskoci do polovice otvoru a dopadne na maly rebrik, tiahnuci sa po boku otvoru. Napriahne ruku po poklope a s vypetim sil ho z rachotom zavrie. Kov sa obsuchne o kov a poklop dolahne. Zase stlaci tlacitko a zavrie aj dodatocne dvere. Na chvilku zostan sediet, vdychujuc cerstvy vzduch, ktory dnu prenikol kym bol poklop otvoreny a hlavu si oprie o chladny kov-stenu lode.*To bolo o fuz...*Zamrmle si a je mu jasne, ze za zivot vdacia tomu neznamemu chlapikovi, ktory za nich asi obetoval zivot. Rad by sice veril, ze v tej dzungli prezil, utekajuc do pauzrov tych bestii prezil, no to je tak pravdepodobne ako to, ze teraz tato lod vzlietne a odvezie ich prec.*Nicoho sa radsej nechytaj. Dost stacilo, ze henten sa stratil v dzungli, nepotrebujem aby si sa tu teraz nechtiac zastrelila.*Zahundre. Konecne vstane, zachytiac sa pritom o nejaku kovovu tyc, trciacu zo stropu a zlahka zoskoci na mriezkovanu podlahu.*To je dlha historka.*Hlesne a prejde okolo nej na javacsiu vzdialenost ako sa to da v tychto malych priestirich hned pod poklopom.No aj tak sa jej nechcene zlahka dotkne. I ten maly dotyk konecne v klude je prenho ako kybel ladovej vody.Po takej dlhej dobe ziva bytost a on je taky nekomunikativny.*No zda sa mi, ze teraz uz mame veli vela casu na rozpravanie...*Povie a na chvilu sa na nu zadiva. A napokom si len stiahne kuklu z hlavy, no zaroven sa jej otoci chrbtom. Stiahne si aj cierne tricko a dlhymi krokmi no nie rychlo prejde skrz dlhu chodbu, cez jedny dvere a kopnutim rozrazi dvere do miestnosti so skrinkami. Tricko hodi len tak ledabolo do kuta ako aj kuklu a zbran, ktoru drzal cely cas v ruke polozi na stol. Odpase si opasok a vyzuje cizmy a zostane tam stat bosy, len v ciernych nohaviciach.Opasok hodi na stol az to v tych pristrojoch, ktore su na nom poukladane zasramoti a prehrabne si prstami vlasy. Obuje si topanky, ktore nosieva vnutry v lodi ked vie, ze uz von nepojde a vrati sa naspat k nej. Pri tom premysla, kedy naposledy presiel celu lod aby skontroloval ci niekde korene stromov neprerazili jej plast. Uz davno nepotrebuje chodit po lodi. Najpotrebnejsie veci si zhrnul v miestnosti pod poklopom a v tych "izbach" podobnych ako ta so skrinkami a zbranami.*Niesi smadna?*Spyta sa a prejde ku stene. Zabori prsty hlboko do miesta, kde sa akoby tenka linia medzi dvoma platnami kovu spaja a s tichym vydychnutim ich od seba oddeli. je pocut zasustanie chladneho vzduchu, ktory mu nasledne aspon trocha schladi telo napate od toho adrenalinu a behu. Hladi na maly priestor s kovovymi mriezkami namiesto policiek, na ktorych su ulozene plechovky a flase s vodou. Mala neonova ziarovka vnutry slabo blika az uplne zhasne. Slabo si povzdychne. Aspon, ze este chladi.Pomysli si a vytiahne dve flase. Jednu polozi na nevelky stol v strede miestnosti, na ktorom este nedavno lezala mrtvola, z ktorej sis pravil vydatnu veceru a druhu k nej postavi len na moment, pokial zase dva "panely" nespoji. Setri energiou, ktora mu este zostava. A tak vsetky automaticke vecicky v tejto lodi musi sprevadzkovavat manualne. A zie niektore idu tazko. Ked je ta jeho miny "chladnicka" zatvorena, siahne po flasy a odskrutkuje vrchnak. Jej hrdlo si prilozi k ustam a vdacne sa napije zo studenej tekutiny. Citi ako mu chladna voda steka hrdlom az niekam do zaludka a ked oddiali flasu od svojich ust, zatvari sa spokojne akoby tato voda bola ta najlepsia vec aku kedy ochutnal.*No...*Nakoniec konecne prehovori a zadiva sa na zenu. Je to tak zvlastne. tak skoro az..divne.*Co vas priviedlo na tuto bohom zabudnutu planetu, kde vas chce zozrat aj obycajna fialka?*Spyta sa prosto aj ked vie, ze odpovede sa mu nedostane. Mozno nie pravdivej. Nikto nevravi svoje dovody, kvoli ktorym na tuto planetu zavital. ved kto by sem chodil? Sialenci. Lovci tuziaci po adrenaline ked ich nahana obrovsky Murnay, chraniaci svoje mladata s jemnou a hodvabnou kozou. Jeden z mala bylinozravcov na tejto planete. Teda aspon o ktorych vie. Uz davno si neprezeral rucne pisany dennik jedneho vedca alebo holograficky zapisnik, zastrceny niekde v casti lode, ktoru nenavstevuje. Len raz za cas ked prezera stav lode. No ale vratme sa k povodnym myslienkam. kto sem este chodi? A ano vedci. A zbohatlicke rodiny, hladajuce vzrusujuci druh zabavy. Dalo by sa povedat, ze kazdy druh cloveka, ktory vymenoval na tejto lodi bol. Az kym...az kym...Do minulosti sa vraciat nebudeme...*

(( So mnou poprosím chvíľu strpenia, som chorá a písanustúpia horúčky ))

*Zastřelila? ZASTŘELILA? Dělá si legraci? Namířila zbraň na jisté místo ve stěně, ale nakonec se na to vykašlala a vrátila zbraň zpět na místo. Pochopila, že onu dlouhou historku jí nemíní vyprávět, i když nejspíš nechce ani mlčet a tak jenom stála na místě a dívala se okolo sebe. Když si konečně sundal kuklu, chvilku sledovala jeho obličej, než se otočil. Hlavou se jí přehnalo pár myšlenek, na které nejspíš nebyla vhodná doba. Bože, alespoň oblečený by tu mohl chodit. I když, nebyl to až tak špatný pohled. Ne! Chodí tu snad ona před ním polonahá? * Nemusíš si dělat škodu. * zamrmlala, když se jí zeptal na pití, ale nakonec stejně křečovitě sevřela láhev a zchladila si po běhu vyprahlé hrdlo. Spokojeně vydechla a ještě jednou se napila. Posadila se na židli vedle stolu, přehodila si nohu přes nohu a pokrčila rameny. Nebude mu říkat svoje důvody. Rychle v hlavě vymyslela smyslu plnou odpověď.* Letěla jsem na jednu planetu, ale nevzala jsem si dostatek paliva. Myslela jsem, že na téhle planetě přistanu a nějaké si nakoupím. Jenže to jsem netušila, že tahle planeta je jeden velký výběh a hlavně že se po vstupu na oběžnou dráhu zřítím.* Tvářila se co nejvěrohodněji a nakonec se usmála. Zvedla lahev do vzduchu, jako by si s mužem chtěla přiťuknout.* Alien. Alien Hunter. * představila se jedním ze svých falešných jmen. Bylo sice nezvyklé, zvláštní, ale jí se příšerně líbilo. A co bylo nejdůležitější, nebylo pravé.*

*Vypocuje si jej prostu odpoved, ktorej ani moc neveri a este raz si odpije z flase. Na jej pohyb tiez jemne nadvyhne flasku.*Artemis Seth Gorrel.*Povie a flasu zatvori, poloziac ju na stol. Prejde okolo nej a pomalym krokom pride az k poklopu. Skontroju pevnost mechanicky uzatvaratelnych, dodatocnych dveri a napokom sa na nu zas pozrie.*Pokial poziar na tvojej lodi nebol moc rozsiahli nieco sa z nej da este zachranit. Zajtra pojdeme von a pokusime sa toho najst a zobrat co najviac. Najlepsie napoludnie, ked su najvacsie horka a vsetky zvierata by mali byt pri rieke, ktora je asi milu, dve odtialto. Pokial viem, jediny zrdoj pitnej vody v okoli pokial nepocitam obycajne kaluze dazdovej vody.*Zovretou pastou bachne do tych dveri, aby sa uistil, ci naozaj pevne drzia a pokracuje v rozpravani. Ved ked ma tu moznost, preco si nerozviazat jazyk? Po tolkych mesiacoch...*Je tu vela izieb a roznych miestnosti. Raz za cas prebehnem celu lod a skontrolujem ju, ale aj tak nepoznam vsetky zakutia.*Aj ked som na to mal teda pekelne vela casu...*Spat mozes v tretej izbe napravo.*Rukou ukaze k dveram, ktore vedu na dlhu hodbu, ktora ust do dalsej a tam sa uz nachadza mnoho dvier.*Je tam postel a aj vankuse a perina...*Povie trocha zastretym hlasom. Bol pochaby a moc dovercivy, ked si myslel, ze predsa niekto prezil to co sa stalo. No dnes sa mu to zislo. Tolky cas cakania v samote.*A pokial sa chces umyt, chod dalej chodbou a potom zaboc doprava. Je tam taka mansia kupelna zo vsetkym co treba. Vecsie sprchy v dolnej palube sa rozbili. Ale vodu tam nepi. Je sice filtrovana, no je to len zachytena dazdova voda a mohla by obsahovat nejake bakterie.*Dokonci a potom len rozmyslajuc zafuci a pozrie po miestnosti, akoby tam hladal nejaku oporu pre jeho myslienky, ktora mu naznaci co este povedat.*A ano...Netulaj sa moc po lodi a moc sa tu toho nechytaj...Snazim sa tu lod udrziavat v stave aby bola este niekedy schopna vzlietnut a nepotrebujem sokujuce zistenie v hodine dvanastej, ze s nou nieco je.*Prepletie si prsty na rukach a zapuka nimi.*No myslim, ze to je pre zaciatok vsetko. Nemusis sa bat, za chvilu si tu zvyknes. Aj ked vlastne nemas na vyber... Pokial si hladna, az zajtra rano budu ranajky. Takze prajem prijemny vecer a pokial budu nejake otazky, som na ne plne ochotny odpovedat.*Zahlasi a pomalym krokom sa vyda do izby, v ktorej spava on. Hned vedla jej izby.*Keby ta nieco napadne, nebudem daleko. Heh...ved akoby som aj mohol...*Doda tichsie a uvolnene kraca do svojej izby.*

/tak teda začnem našu časť, keby niekomu z našej časti nevyhovuje niečo z príspevku, dajte vedieť, upravím/


*Fialkastá rastlina sa začala obopínať okolo tiel ležiacich pri horiacich vrakoch drobných záchranných lodí. Opustenie hlavnej lode malo byť záchranou, no opak sa stal pravdou. Planéta so zvláštnou silou im vybrala iný osud. Preto teraz na jej povrchu v množstve zelene ležali porozbíjané či vyhorené vraky niekoľkých člnov s mŕtvymi telami. Rastliny, akoby mali vlastný mozog či systém, začali omotávať svoje pazúre okolo ich členkov či zápästí, aby ich stiahli do svojich hlbín a navždy pochovali v nepoznanej planéte.
Alex sa prebrala na neznesiteľnú bolesť v ľavom zápästí. Táto bolesť prehlušila tú, ktorá pramenila z doodieraného tela, pár šrámov na nohách či líci. Na čelo jej kvaplo niečo teplé. Malátne sa preberala do sveta živých, pridvihla pravú ruku ktorá ju nebolela k čelu a zotrela si tekutinu. Otvorila oči a pozrela na prsty. Krv. S obavou ruku nechala klesnúť späť na zem, odokryla výhľad na mŕtve dotrhané telo, ktoré zostalo visieť na strome. Telo malo obhorenú tvár i hornú časť tela, chýbala časť jednej z nôh. Práve z nej kvapkala na Alexino čelo čerstvá krv. Neprišlo jej zla na žalúdok, na takéto výjavy mŕtvych tiel zvyknutá bola, no trhlo ňou, len čo jej došlo čo sa stalo. Nemohla sa rozpamätať nato, ako sa dostali dole, ako spadli, na to s kým letela, jednoducho na nič. S námahou a neskutočnou bolesťou v ľavom zápästí sa pomaly postavila, krivkajúc od stromu. Až keď jej padol zrak na akúsi čistinku prepletenú fialovou rastlinou si uvedomila, že jej je naozaj zle. Trávu pokrývali červené škvrny a kúsky obhorené mäsa, vo vzduchu bolo cítiť smrad zhorených tiel a koží. Tackavo si kľakla (hodila) na kolená k jednému z tiel, ktoré vyzeralo pomerne zachovalo a natiahla roztrasené prsty ku krku a snažila sa nahmatať pulz. Nič, len telo bez života. Takto sa presúvala od jedného k druhému, no našla len dvoch či troch, ktorý žili. Jedného muža, ktorý však mal zavítať k bráne smrti v najbližších okamihoch, nejakú ženu ktorá mala poranenú len hlavu no inak vnímala a ďalšiu ženu, ktorú z videnia poznala, akúsi vedkyňu, ktorá začala pri pohľade na mŕtvoly plakať a šepkať, že chce ísť domov. Alex klesla k ďalšej žene (Alice) a s akousi úľavou nahmatala pulz*počujete ma?* opatrne sa ju snažila prebrať, ženu nepoznala ani len z videnia, netušila čo na lodi robila, no dúfala, že to nebude ďalšia hysterka, pretože bude treba zosnovať plán, ako sa z tejto planéty dostať. Asi každý v posádke vedel čo sa o planéte hovorí, hlavne, keď príde noc.*

*Aniž by čekala co na to řekne, přiťukne si s ním. Artemis? No co je tohle za jméno? Není náhodou holčičí? * Těší mě. * Požár. Žádného si nevšimla, ale kdo ví, třeba se zítra vrátí na místo a z její milované lodičky zbudou jenom ohořelé trosky. No skvěle. Fakt to jediné po čem touží, je plazit se v největším pařáku někde, kde tě, jak sám podotkl, sežere pomalu každá fialka. I když, chtěla se odsud dostat a tak bylo třeba přinášet oběti. Zvedla se ze židle a rozběhla se za ním. Podívala se na sebe. Ještě pořád byla natřená tou páchnoucí šťávou a běh džunglí jí taky na vzhledu moc nepřidal.* Díky za upozornění. * Pokrčila rameny a už si to řine do koupelny, ale když se Artemis nakonec rozhodne říct ještě něco prudce se otočí.* Jsem všechno, jenom ne nešikovné tele. * zamrmlá si pod nos a zase se vydá ke koupelně. Ať už pak říkal co chtěl, neposlouchala ho. Otevřela dveře do koupelny a unaveně ze sebe sundala oblečení. Otočila kohoutek a vlezla si do sprchy. Voda byla ledová, ale jí to vůbec nevadilo. Nechala si kapky vody bubnovat do hlavy a zavřela oči.* Život je úplně na hovno! * zakřičí a vší silou udeří do stěny. Nevšímá si bolesti, kterou si způsobila. Smyje ze sebe všechnu šťávu a s úlevou si povzdechne. Alespoň, že ta voda trochu osvěžuje. Tahle planeta se rozhodně nemohla vytahovat chladným podnebím, nebo nějakým zasněženým pohořím. Vyleze ze sprchy a porozhlédne se kolem sebe. Ručník. No tak, přece tu musí být něco takového. Otevřela jednu ze skříněk a vytáhla z ní osušku. Obmotala si jí okolo těla, posbírala si svoje oblečení a otevřela dveře. Nejdřív se rozhlédla po chodbě, ale až pak si uvědomila, že sledovat by jí tu mohli leda duchové těch, co tu ztratili život. Dojde ke dveřím „svého“ pokoje a prudce je otevře. Rozhlédne se kolem sebe a až po tom jí to docvakne. Chvilku jen stojí jako opařená, než ze sebe vysype smysluplnou odpověď.* Já…eh….spletla jsem si dveře. * zamrmlá a co nejrychleji se vypaří do vedlejšího pokoje. Zabouchne za sebou dveře a praští sebou na postel. Tohle bude ještě zajímavý. Zaleze si pod peřinu a upře oči na strop. Bude to dlouhá noc. Pomyslí si, i když nakonec únavou usne po několika minutách.*

*Rukami sa zachytila o okraje stola a prudko sa vyhla v chrbte. Ako macka sa ohla, chrbtica jej pekne vyklenula hrudník a hlava sa zaprela o tvrdý povrch stola.
-Pritlaaaac, Henry!- zakvílila Alice a s blaženostou ho k sebe viacej pritlacila. Pevne mu chytila do dlaní zadok.
-Ja nie som Henry.- zhácil sa chlapík, ktorý si doteraz plne užíval dokonalý a dobrý sex! Prestal v pohyboch a zamracene sa pozrel na... Ako sa to len volala???
-To je jedno. Pokracuj.- zavrcala nepríjemne a pár pohybmi mu naznacila ako sa to robí. Pre prípad že zabudol. Nemala ponatia ako sa volal, aj ked mala pocit, že jej to asi hovoril. Ale co? Však chlapi sa dajú iba zneužit a potom odhodit a ona to robí zakaždým, tak naco sa obtažovat s menami? Aj tak to je iba mäso, ktoré ma trochu viac inteligencie. Samozrejme na pár výnimiek. Ona poznala až jednu výnimku. Aj ten muž bol po smrti. Teda po zamyslení možno aj dve. Ale s ním sa nerozprávala odkedy ako dieta opustila Lorien. Myšlienky opät odišla do úzadia akonáhle chlap zabudol na menší trapas s menom a rozhodli za neho jeho pudy a chut dotiahnut sex do konca. Obidvaja pracovali na lodi a iba náhodou na seba natrafili. Mali cas, tak preco by si neužili? Alice si najali ako jednu zo strážnikov na nejakú výskumnú akciu a kedže mala teraz volno, potrebovala trochu vypnút. Na strelnici už vybúchala všetko co mohla a strávili tam viacej než bol povolený limit, ktorý urcili kvôli sluchu. Avšak to že bola takmer hluchá na pravé ucho nevedel nikto. Preto väcšinou ked strielala a v rukách mala obycajnú automatickú pištol, ale kvalitne upravenú, tak ruku už len z velmi cudného zvyku mala v úrovni ucha. Keby v rukách nedržala zbrane, ale luk, mohla by aj strielat šípy. Keby sa jej niekto na to bol opýtal, preco striela s rukou na úrovni ucha, pravdepodobne by ani nevedela dat odpoved. Slastné stiahnutie krcov, pár krátkych pohybov a bolo po všetkom. Príjemné strávenie tej trochy volna co sa jej ušla.
-Už môžeš ísť.- povedala s nepríjemným tónom v hlase, keď videla ako sa chlapík mieni na ňu zvaliť. Vari si nemyslí že teraz budú ťuťuli muťuli?! Psychopat! Videla ako opäť na ňu čudne zaškúlil, natihaol si nohavice a bez pozdravu odišiel. Kretén pomyslela si znechutene a pobrala sa rovno do sprchy. Priam životadarná sprcha jej dodala energiu, ktorú potrebovala. Zjedla pár súst z jedla, obliekla sa do pracovných čierných kapsáčov, vyrobených z pevného materiálu, ktorým veľmi ťažko nôž prenikne a na vršok si obliekla iba obyčajné tričko. Keďže mala o pár hodín nastúpiť do práce, vzala si opasok na korom sa leskli dve pištole- jej zlatíčka, dýka a na pohľad malá čierna rúčka. Avšak pri silnejšom trhnutí z jej konca vystrelí železná tyč, ktorá sa skladá z troch častí, čiže je dlhá asi ako ďalšie rameno. (Kokos, fakt si neviem spomenúť ako sa tomu náradíčku nadáva ) Vybavená sa pobrala po chodbách smerom k základni, keď... tma! Prebudí ju iba čísy hlas. Pýta sa jej či je v poriadku? A prečo by nemala???* Zlá burina nevyhynie.* zašomrala potichu a naraz sa posadila. Netušila, že to nemala robiť, lebo v hlave pocítila strašnú tupú bolesť. Akoby prechľastala aj celý týždeň! Skrčila nohy do tureckého sedu a uvedomila si že zo stehna krváca. Čo sa vlastne stalo? Otvorila oči a spúšť, ktorá sa jej naskytla nebola príjemným pohľadom. Všade bola zničená loď, teda skôr jej zvyšky. Ľudské telá sa váľali navôkol a vo vzduchu bol cítiť pach krvi. Pozrela sa k žene v ktorej spoznala jednu z tých o ktorých bezpečnosť sa mala starať.* Koľkí prežili?* zašepkala, pričom si stále šúchala hlavu. Pohľadom však skúmala okolie a ani nie ďaleko od nich videla chlapa s ktorým si pred haváriou tak užila. Nevyzeral moc dobre. A tobôž nie na akékoľvek použitie. Škoda ho bola. Nebol až taký zlý.*

*Tma. Všade tma a do jej lebky prenikala ostrá bolesť, cítila že niečo teplé jej steká po hustom obočiu dole, po nose až k brade. Neotvárala oči, nechcela ich otvoriť. Mala chuť spať. No potom do jej mysle prenikla spomienka - ako sa rúti malá záchranná loď, ako sa jej perlil pot na nose a ako tuho zakvačila prsty do sedačky na ktorej sedela. Ako každú bunku v jej tele, každý vlas na hlave a celý nervový systém ohromuje strach, nebola schopná sa pohnúť. Potom už len záblesk svetla, ohromujúci tlak ktorý pritlačil celé jej telo do sedačky a spustošil celú záchrannú loď. To bolo jediné na čo si v tej chvíli pamätala a pomaly otvorila oči. Ležala na tvrdej a drsnej zemi, naokolo trosky a keď sa pozrela vedľa seba jej srdce vynechalo jeden úder - mŕtvy muž skleným pohľadom hľadel niekam do prázdna, pery sa mu horko-ťažko pohybovali a vytvárali nezrozumiteľné slová. Donútila svoje telo aby sa mohla posadiť a snažila sa hľadieť kamkoľvek, len nie na zopár mŕtvol naokolo a na muža ktorého si už prezerala smrť. Chytila sa za čelo odkiaľ vytekal tenučký pramienok krvi a s krvou sa čoskoro zmiešali aj slzy. Pery sa jej triasli a musela si ústa zakryť rukou, z temných očí jej vytieklo zopár sĺz. Toto sa nemalo stať. Ruky mala pokryté modrinami, alebo to skôr iba predpokladala - od prachu, zeminy a inej možnej špiny to posúdiť nevedela. Kto ostal živý? Opatrne sa pokúšala postaviť a napadlo ju, že ešte nikdy necítila že by jej nohy boli také ťažké. Mozog sa pomaly spamätal a spúšťal nervový systém, dával rozkazy jej telu a ona sa konečne postavila. Začali ju bombardovať samé hrozné myšlienky že tu ostala len ona sama, že tu nik nie je a že toto určite znamená jej koniec lebo nevie ako prežiť. No potom sa zarazila. Začula hlasy. Slabé, ale naisto to bola reč. Bola to jej nádej, šanca a tackavo prechádzala medzi troskami lode a mŕtvymi. Dúfala že ide správnym smerom, nohy ju len-len že uniesli a potom zazrela rozmazané fľaky. Len teraz zistila že nemá pri sebe okuliare a zatackala sa.* Je tam niekto? *Zašepkala krvavými a roztrasenými perami. Pomaly sa jej vracala pamäť, všetko o Asale, o lodi, o výprave.. Mala chuť si kľaknúť a hystericky sa rozplakať, zakvíliť od strachu ale neurobila to. Tackavo sa zastavila a jednou rukou sa chytila o konár jedného zo stromov. Čakala v tom tichu a bála sa, či sa nespýtala príliš potichu alebo či to rozmazané niečo pred ňou nie je nejaký krvilačný tvor. Len ťažko rozoznávala obrysy postáv.*

Jake Thresh
https://media.photobucket.com/image/ian%20somerhalder/Mionne02/Ian%20Somerhalder/11.jpg?o=164

((Kašlem na to velké X.Kliknite si ))

*Zaklipkal viečkami a po chvíľke otvoril oči.Zdalo sa mu akoby upadol do sna.To predsa nemôže byť skutočné.Vzdychol a narovnal sa.Prudká bolesť mu vystrelila do hlavy.Poobzeral sa okolo seba.Nič nevidel.Čo sa stalo?Nedokázal si na nič spomenúť.Iba útržkovito si prehrával udalosti.Žeby to nebol sen?Prezrel si ruky.Nič vážne sa mu nestalo.Pár škrabancov po tvári a rukách.Rukou nahmatal telo svojho spolusediaceho.Je mŕtvy.Pomaly sa postavil.Dúfal,že okrem neho prežil aj niekto iný.Je to možné?Prečo sa stalo niečo podobné jemu?Vždy si ho podobné situácie vyhľadali.Bol rodený smoliar.O tom môže premýšlať neskôr.Nebol na palube sám.Pokúsi sa pomôcť niekomu kto by ešte mohol žiť.Postupoval dopredu.Jeho kroky boli tlmené.Do cesty mu prišla nijaká prekážka.Nohou skúmal čoby to mohlo byť.Zhrozil sa.Je to telo.Prekročil ho a išiel ďalej.Cestou prezeral telá.Musel okrem neho niekto prežiť!!
*Halóó.Prežil niekto?*
Očividne to bola blbá otázka,ale jemu nič iné nenapadlo.Nie je čas vymyslieť lepší spôsob na prihováranie mŕtvolám.Napínal uši,aby začul možnú odpoveď.*

/1. ospravedlnujem sa tým čo na mna čakali, bola som preč ako niektorí viete
2. obrázok sa vkladá tak že vložíš jeho link, označíš a klikneš na image (je to vpravo ako je bold, ital....
3. idem odpisovať /

*Už veľmi dávno bola zmierená so svojim životom a ešte dlhšie si uvedomovala fakt, že sa samotnej smrti nebojí. Nebolo veľa čo mala stratiť a ani sa to nesnažila zmeniť. Napriek tomu ju táto situácia zasiahla nepripravenú, nemať strach zo smrti bolo niečo iné, ako nemať strach zo spôsobu smrti. Pobyt na vražednej planéte s neznámymi predátormi či nepriateľmi nepatril práve k predstave peknej dovolenky.
Neusporiadané myšlienky sa zastavili, len čo sa žena pod ňou prebrala a položila jej rozumnú otázku. Žiadne zmätené otázky – kde to som? čo sa stalo? ani nič podobné, len vecné – koľkí prežili? Keby tak vedela* Neviem, ale veľa nás nebude...* odvetila potichu, pridvihnúc hlavu k iným telám. Zdalo sa jej, alebo niekde začula niekoho hlas? Rýchlo prebehla po okolí, no stromy jej bránili v nejakom lepšom rozhľade* Je tu niekto?* zavolala napokon, znovu uprúc hlas k žene* Zvládnete vstať? Ako sa cítite?* spýtala sa jej rýchlo, napínajúc uši k okoliu. Muselo ich tu byť prežitých predsa viac, zvuk hlasu predsa nemohol byť len výplodom jej mysle či halucinácia.*

Jake Thresh

*Otočil hlavu za zvukom hlasu.Určite niečo počul.Bol to človek?Zvuk bol príliš slabý aby ho mohol identifikovať.Vyhýbal sa prekážkam a potácal sa za zvukom.Napadlo ho kričať ďalej.Ak je to človek,určite ho navedie správnym smerom.Sem tam zakopol o telo,ale stále sa držal na nohách.Prekvapilo ho,že nenašiel jedinú živú osobu.* Je tu niekto?*
Zvýšil hlas,aby ho bolo dobre počuť.*

*Aj ona počula ten hlas, ibaže nechcelo sa jej reagovať. Navyše tupá bolesť v hlave a z krvácajúceho stehna neboli vôbec ničím príjemným. Stiahla si opasok z nohavíc, aby ho mohla použiť ako dočasné škrtidlo.* Som v poriadku, len sa choďte popozerať po tých čo prežili. Hneď sa k vám pripojím.* povie trochu nevrlo a pritom sykne od bolesti, keď zatiahne opasok na stehne. Nie je to neznesiteľné, nekrváca ani z tepny, že by to bolo vážne, ale teraz nie je čas nato aby sa ošetrovala. Podľa typu a rozsahu zranenia by povedala že o pár hodín to krvácať prestane. Dovtedy to vydrží. Horšia je však hlava. Na pravé ucho je hluchá už neaký čas a teraz keď má pocit, že jej praskne, cíti že rôzne zvuky má problém rozoznať. Asipirín. Ten by mohol zabrať. No vôbec si nie je istá či ho má pri sebe. Nie je si istá, či prv ako opustila kajutu si vzala tú malú krabičku v ktorej ukrývala nielen lieky od bolesti hlavy. Prehmatká si kapsáče a vrecká na nich, keď vo vrecko pri kolene pocíti hranatý tvar krabičky. S úľavou si vydýchne a otvorí ju. Malú bielu tabletku si vlozí do úst pod jazyk a čaká kým sa rýchlo rozpustí. Nenávidí ten nechutný a odporný pocit, ktorý pri tom má vždy. Ale pokiaľ jej zaberie, tak prečo nie. Niekedy je potrebné menšie zlo. Uvedomí si, že príliš dlho trávi sebakontrolou a vôbec nie je prospešná re svoje okolie. Preto sa prudko postaví- samozrejme v rámci možností jej zranenia a spoza opasku vyberie jednu pištoľ a mieriac ňou pred seba prechádza od mŕtvoly k mŕtvole. Nie že by sa bála nejakých mutantov, či zombies z tých strelených filmov, ale ocitli sa na neznámom prostredí na neznámej planéte. A to bolo omnoho desivejšie ako všetko ostatné.*

*Zažmurká. Rozhodne počula hlasy a zovrela konár stromu tak pevne až jej zbledli prsty.* Je tam niekto? *Zopakovala svoju otázku, teraz o mnoho hlasnejšie. V žiadnom prípade nechcela premárniť svoju šancu a tak sa nadýchla a tackala sa ďalej. Po čase, keď sa jej už vyčistila hlava od hrozného úrazu, chodila istejšie no stále videla trochu rozmazane. Snažila sa žmurkať, zaostriť, no cítila naokolo len pach spálených tiel ktoré ležali všade. Toľko mŕtvych. Toľko životov tu vyhaslo, toľko rodín, príbuzných a známych sa budú trápiť keď sa vrátia. Keď sa vôbec vrátia. Zarazila sa. Uvidela postavu, bola nižšia než by mal byť nejaký krvilačný tvor, aj keď vôbec nemienila podceňovať túto planétu. Išla sem kvôli rastline, skúmať, zistiť niečo a pracovať. Lenže v jej predstavách sa vždy mala kam vrátiť, vrátiť na loď a odpočinúť si tam, nie sa trmácať medzi troskami a mŕtvymi. Ešte stále nemohla uveriť tomu že je teraz možno sama na tejto planéte, že lode havarovali a že je teraz odsúdená napospas Asale. Zas zažmurkala a videla obrysy ženy ako prechádza od jedného tela k druhému s namierenou pištoľou. Ešte to by jej chýbalo aby ju postrelili, no plná odhodlania odstúpila od stromov a opatrne zamierila k žene. Potom sa v bezpečnej vzdialenosti zastavila a nahlas sa spýtala, silno žmurkajúc.* Kto ste? *Hovorilo sa jej ťažko, pery sa jej triasli a boli od krvi. Bola rada že dokázala sformulovať túto jednoduchú otázku. *

Jake Thresh
https://media.photobucket.com/image/ian%20somerhalder/Mionne02/Ian%20Somerhalder/11.jpg?o=164

*Premáhala ho zúfalosť.Nebol zbabelec,no vôbec sa mu nepáčilo,žeby tu mal zomrieť.Jeho zranenia neboli vážne,ale mohlo tu číhať väčšie nebezpečenstvo ako len infekcia.Znervóžňoval ho fakt,že na jeho volanie neprichádzala žiadna odozva.Oblial ho pocit úľavy,keď v diaľke zazrel dve postavy.Určite to nebol žiaden netvor.Ajtak sa radšej približoval pomaly.Nedovolil si podceniť túto planétu.Mal radšej ostať doma.Loď by sa už nemala dať opraviť.Je síce skúsený technik,ale ani on nebol čarodejník.Prišiel k ženám a pozrel do ich tvárí.Jedna z nich držala zbraň.Zdvihol hore ruky,aby videla,že nie je nijaké monštrum.Vyzerajú vporiadku,no opýtať sa je lepšie.* Ste vporiadku?

*Žena potrebovala ošetriť zranenie, no už na prvý poohľad sa o seba vedela postarať. Tí čo však prežili a ležali niekde medzi tou kopu mŕtvol nie. Preto sa vzpriamila, prekonala nesúhlas nôh a vykročila prezerať telá, či náhodou niektoré z nich nebude javiť známky života. Ruku so zraneným zápästím nechala padnutú vedľa tela aj keď sa to priečilo prirodzenej chôdzi a chodila od telu k telu tak ako aj žena. Všetko však nabralo nebezpečný spád, len čo sa spoza niekadiaľ vynorila žena, v ktorej spoznala Ayela Miraell, členku posádky s ktorou spolupracovala a rozprávala sa pred ochodom do záchrannych člnov. * To je v poriadku, všetci sme na jednej lodi, stačia nám tu tieto bujaré rastliny, nepostrieľajme sa navzájom...* slová smerovala práve k Ayele, pretože tá žmurkala, akoby ani nevedela načo hľadí. Bolo tu dosť mŕtvych aby pribudla ďalšia pre vyplašenú vedkyňu. K ich milému stretnutia sa po chvíli pridal ďalší člen posádky, nejaký muž, ktorý položil nie práve duchaplnú otázku vzhľadom na situáciu. Ignorovala to a čakala, čo ženy so zbraňami spravia*

/editla som to kedže niekto nevie čítať , moc to aj tak nesedí, ale aspon som vymazala tu časť s dvoma zbranami /

(( Hm... takto.... keď je viacej ľudí, drží sa poradie... a to je: Alex, Alice, Ayela [hahaha tri A ] a posledný Jake.... čiže bude dobré sa toho držať a nepísať prv než je dotyčná osoba na rade.... robí to iba zlobu.... Poradie sa môže meniť iba ak sa náhodou hrá že dve osoby niečo spolu riešia nezávisle od ostatných [napr. nejaký súkromný rozhovor ku ktorému sa ostatní zapojiť nemajú ako] )

*Nečakala že by sa ešte niekto našiel. Niekto živý. Všetky telá okolo ktorých prešla, boli rozflákané na kúsky a za tú krátku chvíľu začínali smrdieť. Vlastne celý vzduch bol prešpikovaný tou hnusnou hnilobnou vôňou, ktorá vopred hlásila, že čochvíľa sa sem zhúkne zver. Teda ak na dannej planéte je akýkoľvek život. Zbraň pred sebou mala čisto iba na ochranu, nie aby po niekom nedajbože strieľala. Preto, keď sa pred ňou objavila žena spozornela. Ozvala sa z nesprávnej strany, preto Alice chvíľu trvalo kým si uvedomila hlas. Nestihla však ani zareagovať, keď sa k nim pridala žena ktorá bola pri nej ako prvá. A nasledne nejaký chlapík. Podľa oblečenia usúdila, že to bude nejaký zamestnanec z lode. Rozhodla sa však odignorovať reči lekárky a pohľad uprela do ženy, ktorá vyzerala že sa každú chvíľu zosype. Úprimne ju aj čiastočne obdivovala, že v takúto vypätú situáciu zvláda stáť. Preto Alice pokojne sklonila zbraň, aby žene dala najavo, že nebezpečenstvo jej od nej nehrozí. Avšak nechala si ju v pravej ruke a pristúpila k nej. Pevne ju chytila okolo pliec.* Mňa sa nebojte. Som tu na vašu ochranu. Len naozaj nevyzeráte moc dobre. Nepotrebujete si sadnúť?* pýtala sa jej zatiaľ čo ju podopierala a snažila sa ju dotlačiť bližšie k ostatným. Pištoľ v ruke však nedávala preč. Zdalo sa jej to až moc nebezpečné. Nielen kvôli planéte. Ale predstava že jeden z nich sa scvokol a bude nebezpečným sa jej moc nepozdávala.* Takže sme iba štyria?* opýtala sa kladúc otázku všetkým zúčastneným. Ona veru žiadneho živého už nenašla.*

*Zacítila zovretie okolo pliec a nechala aby ju odviedli bližšie k dvom osobám. V jednej z nich spoznala Alex, no muž jej bol neznámy. Mlčky poslúchala ženine slová, keď už boli bližšie u ostatných, unavene si sadla na kúsok holej zeme ktorá nebola pokrytá troskami či mŕtvymi telami. Začula mužovu otázku a kyslo sa zasmiala, zachrípnutým hlasom.* Neviem čo by malo byť v tomto prípade v poriadku. Lode sa zrútili, väčšina posádky je mŕtva a roztrhaná na krvavé kúsky a my sme medzi horiacimi troskami a telami. Nachádzame sa divokej planéte, ani nevieme kde a je tu možnosť že nás zožerie divá zver. Ale áno, ináč som v poriadku. *Jemne nadvihne obočie ale len unavene mávne rukou a prejde si po špinavých vlasoch o ktorých by nechcela vedieť čím sú vôbec pokryté.* Nie, nechcem byť nepríjemná, no v tejto situácii... ach, nechajte to tak. *Pošúcha si oči. Na otázku jednej zo žien sa len porozhliadne po okoliu. Ani živá duša na okoliu, všade len trosky, trosky, trosky... a mŕtvoly.* Viditeľne áno, sme len štyria... nikto iný tú spúšť neprežil. Zaujímalo by ma, prečo sme sa však zrútili... *Precedí spomedzi zuby ako filter na kávu a obočie zamračene stiahne do jednej hustej čiary. No fakt? Prečo spadli?*

Jake Thresh

*Sklopil ruky,keď bolo očividné,že žena na neho nebude strielať.Počúval slová ženy,ktorá sa posadila na zem.Nikdy nemal fantáziu na duchaprítomné otázky,takže by ho z ničoho nemali vyniť.Nie jeho pričinením spadli.Zaujímalo ho čo sa stalo.Loď vyzerala v poriadku.A on tu teraz trčí sám s trojicou žien ktorým je očividne ukradnutý.Aj on samozrejme rozmýšlal nad tým,že sú na cudzej planéte.Chcel aby ich obišlo hocijaké monštrum.Možno si ich pri kope mŕtvol ani nevšimnú.Nemohol dostať z hlavy otázku prečo spadli.Pred očami si prehráva celý čas pred pádom.Všetko vyzeralo vporiadku.Nič nenaznačovalo hroznú udalosť ktorá mal
nastať.Odkašlal si.Prezeral si loď.Táto už funkčná nebude.Bol tu jediní technik,čo znamená,že sa pravdepodobne budú pýtať ako by sa odtiaĺto mohli dostať.Nevedel by im nič povedať.Stále sa mu do mysli drala myšlienka na smrť,čo vlastne v tejto situácii nebolo nič nepravdepodobné.*