Asala

*Zamreačene sledovala reakciu mladej vedkyne. Priam úžané. Spakovala sa a odišla kdesi preč. Mala takejto spolupráce plné zuby, načo ju sem do čerta Yagami poslal? Chvíľu prepaľovala chúďatká dvere pohľadom plným zlosti, potom sa otočila k druhej žene a venovala jej ospravedlňujúci pohľad. Nemohla za tie ich pohrebné výrazy, no bola ich svedkom* ospravedlňte ma na chvíľku, niečo si musím zariadiť, za chvíľku sa vrátim* aj chcela so ženou nadviazať nejaký rozhovor, aspoň s niekým kto ju nevražil pohľadom, no potrebovala hovoriť s Miyu, ved takto sa nedá normálne fungovať.* máte so mnou nejaký problém?* spýtala sa hlasom, v ktorom sa neodrážal nijaký pocit. Nechcela vyznievať útočne, ale bolo načase si niečo ujasniť, ak tu majú ešte nejaký čas spolu pobudnúť*

*Dosť ju prekvapilo keď Miyu vyšla von. Boli by to podozrivé znaky slepoty keby si nevšimla pohľady obidvoch žien. Alebo znak toho že si má konečne vyčistiť okuliare.To či to, zostala s Alex ktorá hľadela na dvere s takým hnevom že by to mohlo rozbublať kávu v šálke. Tieto ženy si nemuseli práve padnúť do oka keď Alexina prítomnosť dokázala vyhnať Miyu z vlastnej kajuty. Nemala v pláne ísť za ňou. S počítačmi pracovať vedela a s Alex zatiaľ nemala žiaden problém. A preto ju otázka prekvapila väčšmi než odchod Miyu.* Problém? *Pery sa jej vykrivili do priateľského úsmevu.* Nie nemám. A prečo by som mala. Psychicky aj fyzicky sa mi zdáte byť v poriadku, tak tu nie je dôvod na žiadnu nenávisť. *Okuliare si posunula na dlhom špicatom nose, vyššie k očiam.* Ale váš, ehm... hnev k Miyu mi neušiel. Aj slepému to udiera do očí. *Nechcela nikoho uraziť, preto hovorila z miernym tónom.* Jedno je isté, takto sa pracovať nedá, nejakú dobu tu ešte na lodi potrváme, takže najlepšie by bolo sa aspoň porozprávať. *Očami za okuliarmi sa zavŕtala do Alexiných.*

*Nejakým zázračným spôsobom sa ukľudnila a už s pokojom pozrela na druhú ženu v miestnosti. Áno, hnev na Miyu bol očividný, no vznikol len pre tie jej neustále pohľady. Nechápala čo jej spravila, no ako jej práve Ayela povedala, najlepšie bude pozhovárať sa s ňou, ak chcú dôjsť nazad na planétu v rovnakom počte. Týmto tempom sa skôr pozabíjajú než budú spolupracovať.* vrátim sa, idem to vyriešiť...dúfam...* pozrela na Ayelu, krátko kývla a zmizla na chodbe. Rýchlymi krokmi vyrazila na Miyu a len čo sa dostala až k nej, s pokojnou tvárou ktorá ju stála veľa námahy prehovorila* pozhovárame sa, alebo chcete stále len zazerať?* vyjadrila slovami presne to čo sa dialo, načo chodiť okolo horúcej kaše, aj tak neochladne*
/hups, som nevedela že to pri mne stojí /

*Slovo neznášam nebolo ani len trochu dostatočne vystihujúce pre to, čo pociťovala k tejto ženskej. Miešanina odporu a zúfalstva, prinášajúca so sebou hromadu spomienok, vrývajúcich sa hlboko do mysle.* Zazeranie je skvelé, vďaka... *odvrkla neochotne, aj naďalej sa venujúc len priestoru, ktoré by niektorí nazvali oknom, no v skutočnosti to bol len upravený povrch ich lode, aby sa cezeň dalo hľadieť von. Na dĺžku ani šírku nesmel dosahovať viac ako tri metre, pretože práve tieto miesta boli najväčšími slabinami hocakých plavidiel. Dokonca ich v prípade núdze automatické systémy prekrývali, aby sa zabránilo možným poškodeniam. Pohľad, ktorý sa jej naskytoval by pre niektorých bol prenádherným výhľadom priamo od vesmíru, pre iných možným zdrojom obáv. Z tejto strany totiž nebolo vidieť žiadnu planétu, či hviezdu vládnucu práve v tejto sústave. Len tisícky malých bodiek v nekonečných vzdialenostiach, podľa ktorých sa nedalo určiť či sa pohybujú alebo stoja na mieste. A pretože ona sama sa nezaraďovala do žiadnej z tých skupín, jediné, čo pociťovala ostával stále iba odpor k osobe, stojacej vedľa nej. Loď náhle zmenila smer a dostala sa na obežnú dráhu Asaly. Malá planétka sa pod nimi ukázala v celej svojej divokej kráse, plnej nepreskúmaného života. Stačil jej krátky okamih, než sa začala mračiť. Z dráhy, na ktorej mali ostať, až kým sa nevyšle prieskumná sonda a neodošle naspäť správy, klesli natoľko, že to bolo viditeľne aj priamo z pozorovateľne.* Neil, čo sa deje? *rukou sa dotkla náramku, ktorý sa ihneď rozsvietil a priamo nad jej dlaňou sa objavil, za pomoci prepojenia, hlavný pilot.* Nemám ani poňatia. *Vyzeral rovnako zmätene, ako ona sama, ak nie aj o niečo horšie.* Všetko bolo nastavené na obežnú dráhu, no v momente, keď sme sa na ňu dostali, sa prístroje prepli a samé nás začali navádzať mimo... *celú dobu, čo rozprával, niečo zadával do počítačov, pokúšajúc sa dostať plavidlo naspäť pod kontrolu. Vnútrom sa náhle ozval upozorňujúci alarm.* Prekročenie atmosféry za päť, štyri... *bez toho, aby vypla obraz pilota, sa rozbehla do riadiacej miestnosti. Iba na krátku chvíľu sa zastavila pri dverách a otočila sa naspäť na Alexandru.* Vezmite všetkých výskumníkov do záchranných lodí. Ak to nedáme dokopy, máme menej ako tri minúty, kým sa zrazíme s povrchom planéty... *posledné slová takmer zanikli v hluku okolo predtým, ako zmizla za rohom chodby.*

*Áno, rozhovor sa začal priam svetovo. Človek sa rozhodne niečo urovnať, no čo má robiť keď druhá osoba sa viditeľne vyžíva v hádkach? Komu niet rady, tomu niet pomoci. To že tie ich pohľady si všímajú aj iné osoby a nevyvoláva to práve dôveru v takúto misiu ju zjavne trápilo. Hlavne že sa mohla škriepiť, ak malé decko. Nemala najmenšiu chuť strácať čas hádkami, tak sa zvrtla, vyraziac k dverám. No nedošla k nim. Nechápavý hlas k ich pilotovi a následne jeho zmätok ju prinútil zvrtnúť sa zase nazad a sledovať čo sa deje.* paráda* zamrmlala si po poslednej vete, ktorú jej jej drahá „priateľka“ adresovala, po naozaj povzbudivom rozhovore s pilotom. Zmysel jej slov jej udrel do hlavy takmer hneď, rozbehla sa na chodbu a plesla ruku na drobný monitor, nech jej oskenuje otlačky. Zadala niekoľko miestny kod, stlačiac poplach, ktorý mal všetkých doviesť k záchranným lodiam. Cvičenia tu nerobievali, takže nikto nemohol pochybovať že ide o reálnu situáciu. Skôr než sa tým smerom vybrala sama, vletela späť za Ayelou* musíme ísť* zakričala na ňu. Do tašky šmarila pár papierov s výskomom, ak sa loď zrúti, budú potrebovať aspoň základné informácie o podmienkach tam dole* pohyb* posúrila ju, majúc už všetko čo bolo treba. Rozbehla sa k dverám, tam sa otočila čakajúc na ženu*

*Keď Alex odišla, mohla sa plne venovať počítaču. No čakalo ju nepríjemné prekvapenie. Mohla by pred tým sedieť aj sto svetelných rokov, výsledky by boli také isté. Na jej čele naskočili vrásky, zamračila sa a jej hnedé obočie sa sformovalo do jednej hustej čiary. Prečo je to vlastne také zlé? spýtala sa samu seba. Podľa počítača je pravdepodobne všetko v poriadku. No nemohla sa zbaviť nepríjemného pocitu. Chcela sa natiahnuť po šálku aby vypila zbytok obsahu v nej, no tá zrazu spadla.* Dočerta....*Vybrala vreckovku a rýchlo sa snažila poutierať malú mláku, no pocítila že loď začala klesať. Už-už že si uvoľnene vydýchla, čakala že sa zastavia, no klesali ďalej. Myslela si že nejakú dobu budú stáť na obežnej dráhe.* Čo sa to deje?! *Vyhŕkla a ako odpoveď jej do kajuty vletela Alex. Okamžite pochopila že sa niečo stalo, a to niečo rozhodne nie je dobré. Iba prikývla, notes, pero a špinavú vreckovku okamžite strčila do vrecka nohavíc a vyšla na chodbu. Nezobrala si so sebou nič viac, nevedela že by mala v kajute niečo dôležitejšie. Jediná vec ktorú ľutovala bola tá že nemohla vypiť svoju kávu lebo tá skončila ako obeť pre pristátie na Asalu.* Tak, poďme. *Povedala, dala si dole okuliare ktoré rýchlo dala do tajného vrecka na svetri. Nerada by si ich rozbila. Počula alarm ktorý navigoval členov posádky ku záchranným lodiam. Tak sa teda vydala tým smerom.*

*Bola rada, že Ayela nepatrila k nijakým hysterkám, ktoré pri poplachu začnú vyvolávať paniku alebo baliť veci o stošesť. Ani nie o pár sekúnd po vletení a vyvalení na ňu všetky informácie už kráčali, vlastne takmer bežali k záchranným lodiam, kde už čakali piloti, ktorý mali dbať na bezpečný odlet z hlavnej lode. Záchranné lode boli neveľké, preto ich bol plný minihangár. Už pri príchode na loď bolo jasne povedané kto má kám ísť, ak by nastal poplach, aby sa zjednodušila situácia pri zisťovaní kto kde je. Zabočila preto hneď za dverami doprava, obzrúc sa dozadu, či ide Ayela za ňou. Nebola si istá, no zdalo sa jej, že majú loď spolu.* tu sme* akoby odpovedala na myšlienky pilota, ktorý sa po nich obzeral, predsa len, ani on si tu nechcel zničiť kožu čakaním na to, kedy sa oni dohrabú. Usadila sa na jedno z voľných miest, zapla pás a s maximálnym pokojom aký sa dal v tej chvíli dosiahnuť čakala čo bude ďalej*

*Bežala za Alex k záchranným lodiam a čo najrýchlejšie jej to jej krátkozrakosť dovolila, nastúpila do jednej z nich. Trochu nešikovne si zapla pás, jediná vec ktorá prezrádzala jej nervozitu boli trasúce sa prsty. Rýchlo si podoprela hlavu jednou rukou a druhou si vytiahla pero, aby mala čo držať - a prípadne aj hrýzť. Kľud... Sedíš v záchrannej lodi a pilot už štartuje... bola to pravda. Loď sa pomaly rozbiehala po dráhe, na ktorej boli samé biele značky, okolo blikali svetlá. Rýchlo zavrela oči, rukou si pretrela čelo na ktorom sa perlil pot.* Nenastúpi ešte niekto? *Spýtala sa zrazu, majúc nepríjemný pocit že na niečo zabudli.*

*Potichu dycha a snazi sa spomalit svoj tep na minimum.Kazdy hlasnejsi nadych a akoby to okolo neho ozilo.Porastom sa ozyva dunivy hukot akoby sama priroda mala nieco proti.Nie je tu vytany.Nikdy nebol.No aj tak dokazal prezit.Doranani s mnozstvom jaziev ale zivy.Jeden hlboky nadych a rozbehne sa.Pomedzi stromy a kry.Hukot zosilnie a ma pocit, ze mu rozpuci hlavu.Pocuje praskot.Je mu jasne, ze tentoraz je obetou on.Sice tak ako vzdy, ale sem tam sa musi stat lovcom aj on sam.Ako inak by prezil?*Sakra!*Vyzerala by pekna ta kvetinka, ktora sa pred nim vynorila.Vyzerala by fajn, keby sa nahle spod zeme nevynorili jej korene.A pekne ostnate.Dalsi bujary zivocich?Vytiahne dyku a sekne po prvom koreni.Pod kvetom to zareve a z korena sa zacne liat modrasta tekutina.Vsetky chapadla sa stiahnu a on moze volne bezat.Preskoci padnuty strom a snazi sa pridat.Pocuje to.Dupot a rev.Prenasleduju ho.Cez den tyto a v noci radsej nevychadza.Nevie co su zac ale sposobili mu uz dost jaziev ked si nedaval pozor.Su blizko, blizia sa.Na krku skorociti ich dych.No este par metrov a je v bezpeci.*Aaaaar!*Zareve a preskoci dalsiu peknu kvetinu.Dopadne na zem, skoro v strede maleho volneho miesta medzi zelenou a prudko siahne pod hromadu listia.Nieco cvakne a on trhnutim otvori zelezny poklop.Este stihne zbadat dva pary vycerenych tesakov a leskot styroch oci a skoci dnu.Rychlo za sebou zavrie poklop, aj ked mu jeho vaha dava zabrat.Zatvori ho.Raz, dva krat.A stisne tlacidlo na kovovej stene.Zasici to a z bocnych stien vyjdu este dva sede kryty.Nikdy sa nezaujimal z coho su.Staci mu, ze ho ochrania.Pocuje rev.Aj cez tolku vrstvu kovu ho pocuje.A rany, silne rany.Dobija sa dnu.Je len rad, ze to tu funguje mechanicky.Asi by nevydrzal keby vsetko fungovalo na energiu, ktoru si setri pre stav nudze.A ten asi prave nastal.Ma pocit akoby sa kryt trocha preliacil.*Sakra.*Zamraci sa a zhodi z pleca mrtve zviera na stol.Prebehne po trocha sikmej podlahe k dveram a zaprie sa do nich.Stazka sa odsunu na bok a on bezi dlhou, zvazujucou sa chodbou.Na jej konci su dalsie dvere, no on sa potrebuje dostat inam.A to dolu po rebriku na bocnej strane chodby.Chyti sa ho a zacne liezt.Dolu z neho zoskoci a pohladom rychlo najde tu skrinku, ktora mu teraz asi zachrani zivot.Ach preco bol taky neopatrny a doviedol ho az sem?Si blbec, blbec, blbec!S tymito slovami vo svojej hlave prudko otvori skrinku a zatiahne za cervenu paku v nej.Ozve sa pukanie.Chvilu necha paku dolu a potom ju zase zdvyhne.*Dufam, ze ta to aspon posteklilo ty svina.*Zamrmle si a skrinku s riadnym buchotom zavrie.Tych par tisic voltov, ktore pustil do plasta byvaleho kozmickeho plavidla hadam tu bestiu odohnalo.Aj ked taky vydavok energie...Setri si ju.Nechce ju minat len tak.Vzdychne si a rezko sa vrati po rebriku a chodbe spat do miestnoti s vchodom.Len pokruti hlavou ked vidi, ze z chlpateho tvora co doniesol vyteka jeho vnutorna tekutina na podlahu.*Zas to tu budem upratovat.*Prejde k dveram a pozera na skody.No na dvoch istiacich vrstvach to vyzera bez porusenia.No ked zbada poklop.Dve preliaciny tahajuce sa po pravom dolnom rohu...Nema naradie na to aby to opravil.A aj je tato havarovana vesmirna lod uz chatra.A ked sa uz uplne rozpadne, netusi co s nim bude.Stane sa asi z neho jednohubka pre tvory tam vonku.No krasa.*

Zaya Tyrek



* Položil na hromadu kamenia posledný väčší kus skaly, vstal a oprášil si ruky o nohavice. Trochu ustúpil akoby sa chcel lepšie pozrieť na svoje dielo, ale bol to len obyčajný hrob. Navŕšená kopa sutiny a kameňov však spĺňala len symbolickú funkciu pretože jediné, čo po chudákovi mladom Quentinovi zostalo bola stolička, ktorú mu vyrazil Sagar predtým než ho zabil. Hlupák, pomyslel si a v ústach ho náhle pošteklilo nutkanie odpľuť si, ale bez ohľadu na to aká ľahostajná mu prišla smrť synčeka zazobaného imperialistu, predsa len bola úcta k symbolu večného odpočinku silnejšia. Siahol do jedného z mnohých vreciek na veste a vytiahol z neho mladíkov zub. Jeho otec sa zrejme nepoteší, že sa z jeho syna domov vráti len nepatrná časť, ale bolo to riziko, ktoré mienil podstúpiť, a tak za to ponesie následky. Vložil stoličku, na povrchu potiahnutú žltkavou farbou, späť do vrecka na veste a zohol sa k zemi po vak, ktorý si bez väčších ťažkostí prehodil cez plece. Čakala ho dlhá cesta a popravde mal ešte niekoľko dní do stretnutia na mieste určenia. No prístrešie na strome bolo zničené aj za nemalého prispenia hlúposti zosnulého Quentina, a tak mu teraz neustávalo nič iné ako vyhľadať nový úkryt. Predieral sa hustým porastom, občas pri tom použijúc širokú čepeľ trije no vždy ostražitý pretože tu každý tieň mohol ukrývať číhajúcu smrť a popravde, necítil sa na smrť v papuli nijakej beštie. Párkrát zastal, aby skontroloval stopy alebo zodvihol hlavu a podľa svetla hviezdy na oblohe usúdil ako pokročil čas. Držal sa stále smeru na juhozápad až kým nespozoroval ako sa v diaľke pred ním chveje lístie na vysokých stromoch. No toto nemohol spôsobiť vietor a keď začul z tých smerov rev hneď vedel koľká bije. Potvorka si našla večeru, uškrnul sa pri tej myšlienke. Už sa chcel obrátiť chrbtom tomu miestu, keď ruch náhle stíchol po poslednom veľkom otrase, ktorý navyše sprevádzala aj zvuková odozva. To sa mu nevidelo. Poznal ten druh živočíchov, čo vždy okolo seba vytvorili hotovú spúšť no nikdy sa tak náhle neodmlčali a to bolo podozrivé. Zmysli ho varovali nech sa nevracia a pokračuje v ceste, ale nohy akoby dostali svoj vlastný rozum. Zakrádavo sa pohol vpred až kým neprišiel na kraj miesta kde zo zvera ostali len chvejúce sa zdrapy živého tkaniva. Človek však nikdy nemôže mať celkom istotu, a tak čepeľ trije zabodol hlboko do vzdúvajúceho sa tela. Až keď ho nohou trochu odstrčil z cesty všimol si v zemi poklop. Značne poškodení. Ticho zapískal a s nefalšovaným záujmom, ktorý na jeho tvári vedelo vyvolať len máločo, prešiel okolo celého jeho obvodu.*

* Zdál se jí sen. Sen o krásném světě bez problémů, bez starostí a strachu. V takovém světě by děkovala bohu za to, že zde může žít, i když na boha nevěřila. Volně by se toulala po vesmíru, sem tam by se zastavila v nějakém městě a zase by vyrazila pryč do toho báječného světa. Jenže to byl jen sen. V realitě měla problém s čímkoliv, na co jenom šáhla. Otevřela oči. Ikony na palubní desce blikaly jako splašené a po celé kabině se rozléval zvuk poplašného zařízení. Sundala nohy z palubní desky a pohledem přelétla přes barevnou změť. Loď prudce klesala. Neúprosně se řítila dolů. * Do háje!* Hodila na kontrolky zlostný pohled, jako by snad mohly za to co se děje a přepnula autopilota na ruční ovládání. Zatáhla za páku a přitáhla si kormidlo co nejblíže k sobě. Ale loď stále nereagovala. *Aktivovat pomocný motor!* vykřikla ve snaze zachránit si kůži.* Pomocný motor nelze aktivovat. * Překvapeně zamrkala. V hlavě jí hučelo a pomalu, ale jistě jí docházelo, že je konec.* Jak nejde aktivovat? Zapnout všechno co se dá!* Loď sebou otřásla a srazila tak Ali k zemi. * Počítači zapni pomocný motor!* vykřikla ještě naléhavěji a zoufale zapínala a vypínala všechno, co by jí mohlo pomoct. Další otřesení. Jestli se loď znovu zatřese tak se rozpadne! Ozývalo se jí v hlavě. Přeci jen, staré zchátralé pirátské lodě toho vydržely pramálo, i když se naplno zapnuly štíty. * Hrozí srážka! * ozval se kovový hlas výstražného zařízení. * No nepovídej! * zamumlala si pro sebe.* Hrozí srážka! Hrozí srážka! Hrozí srážka! Hrozí srážka! * opakoval zmateně počítač. Jedinou a poslední nadějí na záchranu byl poklop v horní části kabiny. Rozběhla se k němu, ale najednou jako by se trup otočil a loď padala kolmo k povrchu planety. V zoufalství se chytila kliky, ale znemožnila si tím jakoukoliv možnost dostat se ven. * Srážka za tři…dva…* Klika Alien vyklouzla z ruky a rána jí odhodila na palubní desku, kde se uhodila o kormidlo. Pak už jenom tma….A znovu ten nádherný sen.

Pootevřela oči. Připadala si, jako by jí někdo přelámal všechny kosti v těle. Špatně se jí dýchalo, a když se rozkašlala, měla pocit, že za chvilku vykašle plíce. Rozhlédla se kolem sebe. Tma jako v pytli, jenom světlo v kabině poblikávalo….spíš doblikávalo. Nevěřila tomu. Nechtěla tomu uvěřit! Mnohokrát slyšela o tom, že na tomhle místě bezdůvodně ztroskotalo hodně lidí, ale nevěřila, že by se to mohlo stát jí. Pokusila se pohnout. Neúspěšně. Místo toho ze sebe vydala jenom zvuk podobný výkřiku z náhlé bolesti. Teprve teď si všimla, že se nabodla na jednu z pák na palubní desce. Zatnula zuby a pomalu si onu věc vytáhla z ruky. Polkla. Úkol jedna úspěšně splnila. Přežila. Otázka byla, na jak dlouho. Nemohla se dostat ven. Sklo kabiny bylo několik metrů pod zemí, a i kdyby nebylo, nedokázala by ho prorazit. Stiskla jedno z tlačítek a chraplavým hlasem začala šeptat.* Tady Letoun Alfa 55 Omega 77 Terrata , slyší mě někdo? * Žádná odpověď. * Opakuji, tady letoun Alffa 55 Omega 77 Terrata. * Nastavila vysílání na automatické přijímání jakékoliv zprávy a posadila se na okraj desky. Umře tu. Buď vykrvácí, nebo pojde hlady. Jedno horší než druhé. A pak si vzpomněla. Začala na panelu zběsile hledat tlačítko, a když ho našla, z místa nedaleko poklopu vypadnul provaz na konci upevněný ke chladnému povrchu stěny. Jak milovala vlastní vylepšováky. Vší silou začala šplhat po provazu. Slzy jí od bolesti stékaly po tvářích. Otevřela poklop a vysoukala se ven z vraku. Rozhlédla se kolem sebe. Ocitla se v pralese uprostřed divočiny. Udělala několik kroků vpřed a otočila se. Nejméně polovina lodi byl pod zemí a rozhodně se s ní nedalo vzlétnout. * Zůstanu tu! Sakra vždyť tady nemůže nic přežít. * Stěží zadržovala slzy. Chtěla nový život. Tak tady ho má, ne? Země se začala třást. Zaslechla křik a tak se prudce otočila jeho směrem. Pohled jí padl na nějaké zvíře zhruba o velikosti slona, s něčím ostrým na nose, jak se žene rovnou k ní. Vždyť krvácí! Je všude cítit! * Pomóc! * zakřičela a zběsile se rozběhla džunglí, aby utekla tomu rozkošnému zvířátku, co si s ní chtělo hrát.*

Zaya Tyrek




* Opatrne našľapoval okolo poklopu spola zasypaného zemou a dával si veľký pozor na to, aby sa ho ani náhodou nedotkol. Veď na vzdialenosť niekoľkých krokov od neho ležala mrcina obludy a jej smrť mohlo zapríčiniť čokoľvek v blízkosti tejto kovovej záhady.
No nech by sa namáhal akokoľvek alebo by chcel na mieste stráviť viac času a dospieť k odpovediam na všetky svoje zvedavé otázky výstražný hlas v hlave, alebo lepšie povedané jeho intuícia, ho varovala, aby sa pohol ďalej a vrátil sa sem neskôr, keď už hnijúce mäso nebude lákať miestnych mrchožrútov. Targy vedeli byť dosť nepríjemné, keď medzi sebou súperili o najlepšie kúsky a orgány tela no nanešťastie pre neho im nemohol nijako rozumne vysvetliť ani dať najavo, že o zdochnutú mršinu tvora nejaví ani ten najmenší záujem. Namiesto toho radšej zaznamenal polohu, na ktorej sa práve nachádzal pomocou strelky sypie a potom vyvrátil hlavu k oblohe, z ktorej už začali miznúť prenikavé farby dňa. Blížila sa noc a on ešte stále nemal miesto kde by ju prečkal.
Už sa chcel pohnúť vpred, keď ho zadržal prenikavý rev motorov a hlboké stonanie preťaženého kovu. Kútikom oka ešte stačil zachytiť ako sa po oblohe rúti poškodená lo´d a zanecháva za sebou výraznú čiernu stopu dymu. Sledoval jej trajektóriu až do okamihu kým sa mu nestratila z dohľadu za líniou vrchov na severe. Už teraz vedel, že celá posádka havarovanej lode sa ocitla v dosť zapeklitej situácií, ktorú by zrejme nechcel na vlastnej koži zažiť ani ten najväčší dobrodruh a nebojsa. Otázka znela len, čo s tým mieni urobiť on...


Nasledoval stopy čierneho dymu na oblohe a keď sa tie rozplynuli v povetrí spoliehal sa len na vlastný zmysel orientácie, ktorý mu našepkával správny smer. Postupoval dopredu rýchlo a zároveň nehlučne akoby sa bol v pralese narodil no necítil sa preto o nič viac bezpečnejšie ako obyčajný červ pod topánkou nevšímavého chodca. Tu každý omyl stál človeka krv alebo život a jedno aj druhé bolo pre neho príliš vzácne na to, aby sa toho hodlal tak ľahko vzdať. Čím viac sa blížil k miestu havárie tým viac tma okolo neho hustla a rovnako temneli aj jeho myšlienky. Možno by ďalej pokračoval rovnakým tempom a smerom, ale vtedy začul výkrik. Nezreteľné slová alebo presnejšie len slovo, ktoré si za týchto okolností nebolo ťažké domyslieť. Na okamih zastal akoby vtiahol nosom vzduch a vetril, ale potom sa rozbehol a stratil v húštine ako tieň unikajúci pred slnkom.


Vyklonil sa spoza kmeňa stromu obrasteného listnatým lišajom práve včas, aby zachytil utekajúcu ženu okolo pása a vtiahol ju k sebe do húštiny. Takmer automaticky jej okamžite prekryl širokou dlaňou ústa, aby zabránil možnému zdesenému výkriku a pritlačil ju o drsný kmeň. Nijako sa nerozpakoval pritisnúť sa na ňu celým svojím telom pretože na sebe ešte počas behu rozpučil niekoľko širokokvetých pukov odporne zapáchajúceho igaru, aby ním predvídavo prerazil zápach krvi. Tvárou sa ocitol tak blízko ženinej až sa takmer dotýkali nosmi a rovnako dobre mu mohla nahliadnuť do planúcich očí, ktoré sa však maximálne sústredili na prítomnosť. Poznal tvora, ktorý neznámu obeť naháňal a vedel, že tvor je takmer prakticky slepý a orientuje sa len podľa čuchu a vibrácií z okolitého priestoru. Keď sa jeho rev ozýval už takmer pri nich iba tuhšie zovrel ženino telo v objatí ramien a priložil svoje líce k jej, aby ju celú prekryl odporným pachom byliny.
Počul ako sa tvor blíži, spomaľuje a vetrí vo vzduchu. Bol tak blízko, že by sa ho ešte stačil dotknúť predtým než by ho rozpáral od topánok až po bradu, ale to sa našťastie nestalo. Minúty trvajúce večnosť sa opäť prebrali k životu a čas začal plynúť rovnako pravidelne ako predtým než sa objavila obluda.
Pomaly a hlavne opatrne pustil ženu priložiac si prst voľnej ruky na pery, aby jej tak naznačil mlčanie. Uvedomoval si, že musí vyzerať ako divoch, celý potretý zelenou šťavou a navyše so zakrvavenou dýkou visiacou mu po boku. Stiahol si z pliec vak a rýchlo vytiahol pár obväzov, ktorými mal v úmysle zastaviť jej krvácanie. Na otázky bude čas neskôr.*

/ Alien ak si mala iné plány potom to zruším /

*Svaly na nohou se jí začaly napínat, v plicích jí začalo žhnout, jako by jí tam někdo založil požár a stěží popadala dech. Běžela už nejmíň dva kilometry pro ni naprosto neuvěřitelnou rychlostí a zvíře jí pomalu, ale jistě dohánělo. Najednou jí cosi zatáhlo do křoví. Nejdřív si myslela, že je to další hladová potvora a že každou chvílí ucítí nával nesnesitelné bolesti, jak si bude pochutnávat na jejím mase. Instinktivně sebou začala škubat a snažila se znovu zakřičet, ale ruka překrytá přes ústa utlumila veškerý zvuk, který se jí vydral z úst. Vyděšeně pohledem přelétávala z místa na místo a snažila se uklidnit splašený tlukot srdce. Teprve teď si uvědomila, že jí ke stromu netiskne žádná šelma, ale osoba potřená něčím příšerně zapáchajícím. Vytřeštěné oči si muže zoufale prohlížely, jako by se ho snažily zhypnotizovat, nebo v něm probudit alespoň kapku soucitu. Na chvilku kratší než pár úderů srdce se kolem rozlehlo podivné ticho. Bylo slyšet jenom kroky zvířete, které bylo pravděpodobně tak blízko, že by se ho mohla dotknout a dech dvou postav skrytých ve stínu stromu. A pak se čas opět zrychlil. Cítila, jak se tlak na její tělo zmenšil a zhluboka se nadechla. Poslušně zůstala mlčet, možná to bylo i tím, že byla v šoku a posadila se do trávy. Setřela si z tváře zelenou tekutinu a znechuceně nakrčila nos. Otřela si dlaň do kalhot a přitiskla si jí na zranění. Tak nesnesitelnou bolest snad ještě nezažila. Stáhla si z ruky látku nasáklou šťávou a krví a nedůvěřivě si muže prohlížela. Jediné co jí na něm nenahánělo hrůzu….. vlastně nic takového nebylo. Když vytáhl obvazy, povzdechla si a zahryzla se do spodního rtu. * Já…. * Zašeptala, ale další slova spolkla. Potřebovala ty obvazy, pak se mohla vypařit. Už roky úspěšně mizela s majetkem někoho jiného nepozorovaně jako myš a dotyčný už o ní nikdy neslyšel. Tady to znepříjemňovala jenom skutečnosti, že je bez lodi na planetě, kde bude sežrána za živa. Menší, naprosto „nepodstatný“ detail.*

/RPG je přeci o tom nikdy nevědět co se stane Alespoň podle mě jsou takové RPG nejlepší. Takže to klidně nech jak to je /

Zaya Tyrek



* Keď obväzy zložil na vak vedľa seba zvesil si z opaska nádobu na vodu potiahnutú kožou a vylial si z nej trochu na ruky, aby sa zbavil zelenkavej šťavy. Potom konečne zodvihol hlavu a pozrel na ženu, ktorej na tvári mohol vyčítať celú škálu pocitov od strachu až po nedôveru. Čudoval by sa keby to bolo inak, a preto sa mu pevne zovreté pery roztiahli v rýchlom úsmeve, ktorý na okamih zjemnil drsnosť jeho zvyšných čŕt od ostro rezanej brady až po prenikavé modré oči a hlbokú jazvu tiahnucu sa od ľavého obočia až po stred líca.
Opatrne, aby ženu nevystrašil viac než už bola, sa presunul bližšie k nej aj s obväzmi a nádobou s vodou, ktorú jej bez slova podal. No to už jeho pozornosť plne zamestnával pohľad na nepeknú ranu, ktorá ju takmer prezradila a bola značnou nevýhodou vo svete plnom krvilačných dravcov. Vyzeralo to, aby jej ju niečo prepichlo skrz na skrz takže mäso bolo potrhané a pravdepodobne sa bude hojiť dlhšie, ale to najskôr musel zistiť či nie je zlomená kosť. Pozrel žene do očí a po prvýkrát prehovoril. Hlas mal chrapľavý, drsný pretože už dlhší čas neprehovoril. Bol samotárom a slová v tomto svete považoval za zbytočné.* Je toto vaše jediné zranenie?* Pravdepodobne by žena nebola veľmi nadšená keby jej chcel prehliadnuť hrudník či nemá zlomené alebo narazené rebrá. Chytil jej zranenú ruku a prstami skúmal vonkajšiu štruktúru kože ako aj poranené svalstvo a celistvosť kosti.*

*Pomalu se začala uklidňovat a dech se jí uklidnil do pravidelného tempa. Stejně jako on se pokusila usmát, ale ten její úsměv vypadal spíš křečovitě a nepřirozeně. Pomalu se přesouvala pohledem z něj k místu, kde před chvílí zmizelo zvíře a zase zpátky. Hlas jí probudil z přemýšlení. Rukou si zajela do vlasů a přejela prsty místo, kde se předtím praštila do hlavy. S úlevou si oddechla, když na ní neviděla krev. A ani žádnou další bolest necítila.* Ehm… vypadá to, že nemám. * Sledovala ho, jak si prohlíží její ruku a okusovala si u toho spodní ret, aby zahnala případnou bolest.* Potřebuju ty obvazy. Pak si nějak poradím. * podívala se mu do očí. Nesnášela, když jí někdo musel pomáhat. Jako by se z toho nedokázala dostat sama.* Nechci být na obtíž. Určitě nepotřebujete někoho kdo na sebe akorát nahání zvířata. * řekla mile, ale neusmívala se u toho. Vlna bolesti jí projela rukou a tak na něj hodila ukřivděný pohled a ruku mu vytrhla. Zůstala jí tak viset podél těla.*

*Je klud.Konecne je klud.A tak len prejde ku zvieratu na stole a nozom ho zbavi koze.Nareze ju pri hlave a stiahne.Da sa vyuzit.Oddeli nepotrebne casti a maso nareze.Ignoruje tmavozelenu tekutinu, ktora z neho vyteka.To utrie.Kusy masa a kosti zoberie a odlozi do boxu v zemi kde je chladno. Musi si ho setrit do buducna. Nemoze tak riskovat ako dnes. Box zavrie a postavi sa, pricom si utrie celo od potu. Dnes si na vecery pochuti.

Pozrie na mechanicky ukazovatel na stene a zamraci sa.*Uz je skoro tma...*Zasomre a pozrie na hodiny. Ano ukazuju vela hodin. Teraz to bude vonku neprijemne. Konecne si zlozi opasok so zbranami a vodou, ktoru ziskava z podzemneho pramena pod lodou si umyje tvar. Napriahne ruku k nozu, ze si ide urobit veceru z chutneho masa, ktore nasiel, no pocuje hukot. Tlmeny, kedze plast stroskotanej lode toho vela neprepusta, no je ho pocut. Zvrasti obocie pricom tuho premysla. Toto nie je zvuk ziadneho zvierata. Chvilu stoji a caka co bude nasledovat. V nohach pociti chvenie.* Zemetrasenie?* Spyta sa nechapavo. Nie! Nieco tvrdo dopadlo. Zeby lod? Mozno este ziju!*Sakra!*Zanadava a okamzite sa zacne pripravovat na podvecernu a nocnu dzunglu. Nenecha ich tam pokial prezili. Konecne nebude sam! Rychlo otvori dvere z miestnosti pod poklopom a prebehne cez tu dlhu, zvazujucu sa chodbu. Rozrazi aj druhe a objavi sa na dalsej chodbe, ktora ma ale po bokoch mnoho dalsich kovovych dveri. Vojde do prvych. Ostatne su prakticky skoro prazdne.Vsetko pre niesol do prvych aby nemusel behat. Rozhliadne sa po mnozstve po strop vysokych tmavozelenych skriniek a s kovovym skripotom otvori prvu. Vytiahne odtial kopu ciernych handier. Hodi ich na siroky stol, plny roznych kovovych a plastovych veciciek, ktore maju mnohe uzitocne funkcie. Prejde na druhu stranu miestnosti k velkej kovovej stene. Chyti ju zospodu s miernym zafucanim vytiahne dohora. Odhlali sa mu arzenal zbrani. No len malo je funkcnych. Vyberie jednu malu automaticku zbran s jedovatymi gulkami, ktore sposobuju paralyzu a druhu malu s normalnymi. Este jeden velky samopal s gulkami o priemere 1,4 cm a stenu znova zasunie dolu. Pribehne ku stolu, oblecie si cierne nohavice, ktorych povrch matne odraza svetlo a rovnakeho typu aj tricko s dlhym rukavom a golierom. Skvely material, neprepustajuci teplo, cize potvorky s termovidenim maju po chlebe. Vyzuje si nizke cizmy a obuje priliehave s mnozstvom spon a malych uloznych priestorov na male dyky. Tie uz su tam pripravene. Opase si opasok a donho zasunie obe male zbrane, plus dve dyky a nahradne zasobniky k malym aj k velkej zbrani. Velku si prehodi cez chrbat a zo stola zhrabne nejaku plastovo kovovu vec, pripominajucu male plavecke brile. Este zoberie posledny kus oblecenia- kuklu a rozbehne sa k poklopu. Prebehne vsetkymi chodbami a zastavi sa pri preliacenom kove.*Ukludni sa.*Povie si a na chvilu zavrie oci. Nesmie byt zbrkly. Vonku sa to neoplati. Otvori oci, nasadi kuklu a tie dovne brile, tesno priliehajuce na zostatok pokozky, ktora zostala volna. Vsetko mu chyti modrasty nadych a vidi male oranzove bodky, lezuce po strope.*Ach pavuci.*Zamrmle. Nema ich rad. Ale je to asi jediny neskodny tvor co tu je. A aj ti su z tejto lode a nie z vonku.
Zatlaci na poklop a ten sa so skripotom otvori, no len na polovicnu velkost. Nejaka preliacina asi blokuje panty. Vyde von a zavrieho za sebou. STiahne si zo chrbta samopal a pohladom prejde po dzungly. V tych termo briloch s nocnym videnim sa tu zda vsetko aj celkom pekne. Este bolo sice trocha svetla, no opatrnosti nie je nikdy dost. Zotmieva sa dost rychle. Pozrie na mrtvolu tvora, ktory ho predtym nahanal a so spokojnostou si ho premeria.Tam mas ked si ma chcel zozrat! Uskrnie sa pod ciernou kuklou a potichu zacne naslapovat k miestu, odkial citi stiplavy dym. Konecne tu nebude sam. Aj ked sa tesit z cudzeho nestastia, nie je to divne? A mozno aj je ale to ho teraz netrapi. Teraz musi najst vsetky prezivsich a odviest ich do bezpecia. Aj ked tym bezpecim uz dlho havarovanu vesmirnu lod pod zemou nemoze povazovat. Ale musi priznat, ze uz mu z tej samoty a neustaleho smrtelneho nebezpecenstva bolo zle. Myslienky sa mu neraz uberali divnymi smermi a mal nutkanie si vziat zivot. No teraz, z vedomym, ze mozno nebude sam, sa mu do zil vliala nova vlna energie. A tak potichu, opatrne naslapuje a hlada znamky zivota. Vacsieho zivota, kedze mu obraz v briloch ziari oranzovo kvoli kazdemu chrobakovi, ktory tu lozi. Par krat zbada aj kolosalnu zmes cervenej, patriacu nejakemu velkemu bylinozravcovi, no ten je daleko. Zbran pevne zviera a zakrada sa prikrecny ako macka. V okrajoch bril mu stale blikaju nejake udavace casu a svetovej strany a ine, v tejto chvili nepotrebne veci. Jedine co sa da vyuzit, je zameriavac na velke mnozstva tepla. To jedine vzdy dobre vyuzil. Pomaly prekroci pichlave hustie a privrie oci. Brile sa mu skoro rozsvietia na bielo. Zamraci sa a pozrie na udavac polohy. Hmm....Sto metrov. Takze asi tam je havarovana lod. Prejde ocami po okoli, ci nenajde este iny zdroj tepla. Zameriavac zablika dva krat. Pozrie tym smerom. Obrysy vyzeraju ako ludske. Hybu sa. Pri troche stastia to nebude nejaky druh humanoidnej masozravej prisery. Pomaly kraca tym smerom a stale sa obzera. Pokial aj niekto prezil, nie bez zraneni. A krv laka vela veci na tomto mieste. Zbran zdvyhne, pripraveny hocikedy strielat a prejde poze strom, stale sa priblizujuc k svetlym skvrnam. Zdvyhne jednu ruku a niecom stukne na briloch. Obraz sa mu zmeni z hyrenia farieb na odtiene zelenej. Nocne videnie, dobre pouzitelne aj v sere dzungle.*Ste v poriadku?*Povie to, alebo to zakrici, znie to tlmene. SO zbranou skoro pri tvary prejde blizsie, asi na 5 metrov.*Ste z tej havarovanej lode?*Prenesie ticho, no dufa, ze dostatocne hlasno aby ho poculi. Nejako sa mu to nezda. Pokial bol niekto zraneny, pach krvi sa dostal urcite uz dost daleko. Rovnako ako hluk z havarovania. Tie zvery uz musia byt blizko. Znova teda prepne na termo videnie a poobzera sa. Nic. Absolutne nic. Co sa to deje preboha? Chce si brile stiahnut z hlavy, ked uvidi jednu cervenu skvrnu, v dialke. Dva kilometre. To hlasi ukazatel. A druha.*Sakra....*Brile si stiahne z hlavy a prikrcene podide az k nim.*Blizia sa. Pokial sa nemate kam skryt, podte za mnou. Alebo tu ostante a umrite.*Odpovie narovinu cez latku a stale sa obzera. je mu uz jedno kto to je, co to je. Pokial mu budu chciet ublizit, jednoducho ich zastreli a posluzia ako jednohubky tym tvorom co prichadzaju. Pomedzi hustie si pohladom premeria dve postavy a vystrie sa.*No rozhodnite sa rychlo...*Uz citi na zemi dunenie. Su to sice dva kilometre no mysli, ze pri ich velkosti ich rychlo prekonaju. Postavy vyzeraju ako muz a zena. Aspon mysli. Ale nie je to teraz jedno? teraz je dolezite ci chcu zit alebo zomriet.*

Zaya Tyrek



* Nepovedal nič akoby ju ani nepočul, ale akonáhle si vytrhla ruku, čo jej mohlo spôsobiť len ďalšiu bolesť, roztrhol obal sterilného obväzu a chytil ho medzi prstami tak, aby sa ho dotýkal čo možno najmenšou plochou. Rana bola skrz celú ruku a potrebovala by starostlivú dezinfekciu a rovnako tak niečo čím sa za zabránila možná otava krvi no v týchto podmienkach sa dalo urobiť len jedno. Pozrel sa na ženu s dosť jasným zamračeným výrazom, aby jej bolo na prvý pohľad jasné, že svojou záchranou sa pre ňu nestal o nič väčším priateľom alebo menším nebezpečenstvom než aké by mohla stretnúť v tejto džungli. Namiesto toho sa mu z hrdla vydralo akési zavrčanie, ktoré ju malo prinútiť byť aspoň chvíľu ticho a nerozprávať také nezmysly. * Budete mŕtva skôr ako sa vám otočím chrbtom.* prehovoril znovu tým zachrípnutým hlbokým hlasom, ktorý aj pri šeptaní nemohol byť hlasnejším. Nesnažil sa ženu nijako provokovať sebavedomým prehlásením. Jednoducho vedel, že to je pravda. * Pomáham vám len preto, že to teraz potrebujete. Nazvite to dočasnou spolupatričnosťou ak chcete.* bez toho, aby sa vôbec pýtal o dovolenie znovu chytil ženinu ruku a vystrel jej ju tak, aby na ranu mohol priložiť obväz. Nejednal možno veľmi citlivo, ale krátiaci sa čas ho mierne znervózňoval, pretože si ešte museli nájsť úkryt. Po pár minútach sa však zdalo, že aj tento problém bude vyriešený novou záhadnou postavou, ktorá k nim prehovorila z krovia. Strhol by sa keby ju už skôr nepočul prichádzať takže si z opaska vytrhol dlhú čepeľ dýky a až keď sa ozvali zrozumiteľné slová trochu sa upokojil. Bol to človek, muž, jemu neznámy a toto ich stretnutie ho znepokojilo o to viac, čím menšia bola pravdepodobnosť, že by v džungli prežilo na malom mieste tak veľa ľudí, pretože cudzinec očividne nepatril k žene po jeho boku. Ostražitosť mu našepkávala, aby bol opatrný, ale temnejúca noc v ňom vyvolávala iné potreby takže nakoniec pozrel na ženu a podal jej ruku.* Pôjdeme. * rozhodol a bolo mu nanajvýš ukradnuté akú nespokojnosť to v žene môže vyvolať. Nech bol tým cudzincom s prístreším ktokoľvek mal pravdu... mali by sa rozhodnúť rýchlo.*

* Z tváře jí vymizela jákákoliv známka úsměvu. Tvářil se, jako by mu měla být bůhví jak vděčná, že jí nenechá samotnou napospas nepříznivému osudu. Zachytila jeho pohled a tak namísto toho, aby byla sticha, začala si sama pro sebe něco mrmlat. Pche, proč by ho měla poslouchat? Ona neposlouchá nikoho a jeho už tuplem ne. Nejhorší ze všeho byl ten jeho hlas, ze kterého šel mráz po zádech. Jako když někdo šrábe prsty o tabuli. ŽE TO TEĎ POTŘEBUJETE? Zvedne oči vsloup, ale nic neřekne. Vždyť jí tu ruku jenom obvazuje.... Vzhledem k tomu, že by to potřebovalo dezinfekci, zašít a nehýbat s tím, to bylo vážně minimum. Zhluboka se nadechla, když opět ucítila, jak se jí ruka zvedá do vzduchu. Po chvíli měla ránu obvázanou. Překvapeně se otočila za hlasem. Že by na tomhle ostrově stroskotalo víc lodí najednou? Přece tu nemohl někdo přežít delší dobu!* Já jsem z té lodě.* zašeptala do tmy.* On ne. * Zavrčela k muži vedle sebe. Přece nebude vypadat, jako že přiletěli spolu. Když druhá osoba přijde blíž k nim, zjistí, že je to další muž. A nevypadá to, že by toho druhého znal.* Blíží se?* Otázku "Co se blíží." radši ani nepokládala. Rozhlédla se kolem. Teprve teď si všimla, že se začalo stmívat. I když se jí to nanejvíš příčilo, chytla se mužovi ruky a zvedla se ze země.* Fajn, tak bychom měli jít. Když to říkáte. A kam asi tak? * nadzvedla obočí a podívala se směrem na nově příchozího.*

Je mi jedno co medzi sebou mate. *Dost prudko povie ked pocuje ten ton zeninho hlasu.*Boli na lodi este nejaky ludia? Prezil este niekto?*Spyta sa narychlo a dunenie silnie. Uz by ho mohli zaregistrovat aj oni. Ona mozno nie ale ten chlap vyzera, ze sa tu pohybuje uz nejaku dobu. A ked odpovie, ze pojdu, prikyvne hlavou.* Okey. Tak pokial tu nie je uz nikto, podme.* No nikoho ineho nevidel cez termo brile. Aj ked v tom ohni este niekto mohol byt. No ta horucava...*Ano blizsia sa a z tych otrasov usudzujem, ze mame najviac 4 minuty.*Odpovie na jej otazku.*Za mnou.*Zaveli a rychlim krokom, so zbranou pozdvyhnutou kraca pomedzi porast.*Je to nedaleko, ale pohnite si!*Dunenie s a zvacsuje. Narychlo si prilozi brile k tvary a srdce mu az prestane bit ked vidi 6 bliziacich sa cervenych smuh.*Tak fajn. Mozete bezat?*Otoci sa na zranenu zenu s pozdvyhnutym obocim, ktore nie je cez kuklu vidiet.*Lebo myslim, ze tato situacia vyzaduje mansi beh...*Odpovie a zbran pevnejsie zovrie.*Tymto smerom.*Povie hlasnejsie cez dunenie a zbran si pripevni na pupruhy na chrba.*Kto sa omeska, bude vecera!*zahlasi aby aspon trocha odlahcil napatu situaciu a rozbehne sa cez kriky a pomedzi stromy, stale sa obzerajuc ci ho nasleduju.*

Zaya Tyrek




* Zrýchlil krok, aby neznámeho muža dobehol a zároveň nepustil ruku, pre neho rovnako neznámej ženy. Už to, že v jeden deň stretol v pralese až dvoch ľudí sa mu neveľmi páčilo a časť jeho samotárskeho ducha bola s vývinom situácie čoraz menej spokojná. Slová nateraz nič neznamenali, pretože všetci na tom boli rovnako a potrebovali sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia.
Keď sa energickejšie tempo pozvoľna zmenilo na beh a z húštia len pár dĺžok za ich chrbtom sa ozval prenikavý, takmer spevavý, rev bol si už celkom načistom. V skupinke pripomínali malé stádo chutných unawi a hoci niekde väčší počet predstavoval výhodu, tu to bolo skôr na škodu veci. Nik so zdravým rozumom by netvrdil, že Asalu pozná alebo, že sa v jej pralesoch dokáže dokonale pohybovať, ale on mal už s touto planétou niekoľko skúseností. Vracal sa sem takmer pravidelne a pri väčšine jeho návštev ho sprevádzali jeho obchodné záležitosti osobne takže sa o ne musel samozrejme postarať ak už na to nebolo príliš neskoro. * Bežte ďalej! Skryte sa!* zavrčal tak hlasno a nekompromisne, že ho museli počuť obaja a potom skôr než by stihli čokoľvek povedať, pustil ženinu ruku a stratil sa v tme akoby bola jeho doterajšia prítomnosť v skupine len obyčajným preludom.


Teraz bežal opačným smerom. Predieral sa cez husté kríky, ktoré sa mu tŕňmi zarývali do kože na hánkach rúk a tváre, ale nevšímal si to pretože celú svoju sústredenosť vynakladal na ten jediný okamih, keď pred sebou zbadá vyziabnuté stádo sypriov ženúcich sa priamo oproti nemu. Tvory ho svojou veľkosťou prevyšovali o niekoľko hláv no rozhodne nepatrili k tým gigantickým obludám, ktoré dosiaľ len striehli v tieňoch alebo sa práve prebúdzali v najhlbších a najodľahlejších častiach pralesa. Odhliadnuc od toho však syprius nepatril k jeho obľúbencom a to zvlášť kvôli vzhľadu a krvilačnému apetítu, pretože tieto tvory sa niekedy požierali navzájom, nemali preto stanovené pravidlá ani vo vlastnom stáde, čo predstavovalo nie veľmi dobré vyhliadky pre budúce obete, pretože boli príliš nevyspytateľné.
V behu si vytrhol z puzdra dvojicu dýk, čepeľ sa dotkla čepele a slabo pritom zaspievala ako umieráčik. Predtým než sa riskantne vrhol pod nohy prvého syparia a preťal mu šľachy pod pórovitou pokožkou, dúfal len v to, že ho jeho dvaja druhovia poslúchli a niekde sa ukryli. To, čo urobil bola jeho voľba a navyše jediná logická možnosť, pretože ľudia potrebovali náskok, ale žena bola zranená a muž zasa jediný kto poznal miesto na úkryt. Tak či tak... teraz je to len na nich dvoch...*

[/img]

Nic mezi sebou nemáme.* zamrmlala si pod nos.* Ne, nikdo jiný tam nebyl.* vysypala ze sebe a zůstal stát na místě, jako by jí tam někdo přikoval. No dlouho si nepostála. První muž jí stále držel za ruku v pevném sevření, takže když se rozběhl za druhým, neměla moc na vybranou. Zem se otřásla, jako by na místě probíhalo menší zemětřesení. Na otázku jestli může běžet, jenom mlčky přikývla. Vytrhla muži zdravou ruku ze sevření a rozběhla se směrem, kterým ukazoval druhý muž.* Nemyslíte, že je trochu nevhodná chvíle na vtipy? * Vydechla. Nebyla žádný běžec. Vlastně běh byla jedna z věcí, které nesnášela. Proč by ho taky měla milovat, nikdy ho nějak zvlášť nepotřebovala.* Hej! Kam jdete! * Prudce se otočila a překvapeně sledovala, jak jedna z postav zmizela ve křoví.* Ježíš to je magor. * To bylo to jediné co na to dokázala říct.* No tak. Kde je ten úkryt?* otočila se zpátky a snažila se doběhnout muže zahaleného v černé s brýlemi na obličeji, který nezaregistroval, že se zastavila. A nebo mu bylo jedno, jestli tak lehkovážně zůstane stát na místě, protože se chtěl sám někam ukrýt.*

*Kri a vetvy mu udieraju do tvare a celeho tela no ignoruje to a bezi dalej. Az do chvile ako chlap zakrici to, co zakrici. Obzrie sa a spomaly. Co robi! Ved bezal priamo k tym tvorom! Myka ho aby sa za nim rozbehol a bud ho dotiahol spat alebo aspon pozabijal co najviac tych stvor, no ked zbada zenu, zranenu ako bezi dalej a prekusne to nutkanie chlapskeho hrdinstva, vrhnut sa po hlave do nebezpecenstva.*Nedaleko...*Odpovedal a otocil sa prec od toho masakru.*Pod! *Zareve na nu kedze sa mu zda, ze zena neberie situaciu dost vazne. pribehne k nej a chyti ju za zdravu ruku.*Bud toto alebo si ta prehodim cez chrbat...*Povie jej a zacne s nou bezat dalej. Este par metrov, par stromov, trocha toho dupotu za chrbtom a vybehne na to pradzne priestranstvo. Pusti jej konecne tu ruku, kedze urcite nie je zene prijemny ten dotyk a pribehne k poklopu. Otvori ho, za posledny dennezvykle vela krat a pokynie zene nech vlezie dnu.*Pod! Zoskoc! Nie je to hlboko!*Zakrici na nu a pohladom striehne po tych tvoroch, ktore mozu byt hocikde.*

* A zase jí někdo někam vleče jako by byla hadrová panenka. Propíchne ho pohledem, ale už se neobtěžuje něco říct. Takže tykání, hm? Zvedne oči vsloup a ještě přidá na tempu. Nohy jí příšerně pálí, jako by uběhla snad celý maraton desetkrát za sebou a tak když doběhnou k poklopu v zemi, končně si oddechne.* Skočit? * Podívá se nedůvěřivě na díru v zemi a nakonec se nadechne, sedne si na okraj a skočí dolů. Nečeká až skočí dolů i on a rovnou se vydá dál ouzkou chodbou. Vždyť tohle je.....* Loď! * vydechne s úžasem a pokračuje dál. To vybavení! Zbraně! V hlavě se jí honí otázky jako "Jak dlouho už tu je tahle loď? Hledá jí někdo? Je tu ten muž sám? " A tohle...* Zadívá se toužebně na jednu ze zbraní. Speciální, která se vyráběla jenom pro vojenské účeli, nebo těm kteří měli pořádně mastné konto. Když se ještě věnovala svojí "profesi" a nesnažila se všelijak ukrýt před policijí, po téhle neskutešně toužila, ale nikdy se k ní nedostala. Respektive, nikdy si jí nemohla dovolit. Rozběhne se zpátky chodbou až narazí na muže. Taky bys už mohl ukázat svojí tvář. pomyslí si kysele. Ona se tu promenáduje s tváří hledaného zločince. To ona tu riskuje.* Jak ste se k tomu dostal? * nadzvedne jedno obočí. Když byla malá, všechny holky toužily po tom umět udělat na svojí tváři takové grimasy jako ona. Možná proto, že to byla jedna z jejích nejlepších taktik. Ať už balících, nebo takových, které potřebovala při odvádění pozornosti.*

Ehm ehm...pre časť ktora hrala so mnou, nedame tam daky sek že su už na planete alebo čo meme v plane? Prida sa k nam ešte Alica ale otázka je, čo sa bude hrať, preto ak máte nejaký návrh, bolo by fajn, nech tam nepíšeme len o tom, ako obzeráme buriny

Napr. mohli by akože spadnúť a majú sa dostať na miesto kde ich vyzdvihen zachranna lod alebo čo. Mne je to jedno, len nejaký ciel by bol fajn

No, já mám návrh/nápad Jelikož spadla moje, Artemisova i vaše loď, mohl by být nějaký problém na planetě. Něco co ruší techniku, takže loď nakonec přestane reagovat. Zároveň by to rušilo i signál, takže byste se nemohli s nikým spojit a zavolat o pomoc. Zbývalo by teda najít zdroj ( a jaký, to už je otázka domluvy, případně toho co vyplyne ze hry ) problémů a odstranit ho. Pak si jenom zavolat o pomoc, nebo nějak zfunkčnit lodě a hurá domů Nějaké otázky, připomínky, námitky, jiné nápady?