Kráľovská letecká akadémia na Telarione

*Bolo možné, že mal v ten večer toľko šťastia? Už teraz bol viac než dosť pripravený stráviť noc s Kalei iba jej chcel dať čas. No aj ten sa stal akosi zbytočný po jej poslednej poznámke, keď sa mu v očiach neskrývane rozhorela žiadostivosť. Ona bola sebavedomá a predovšetkým nádherná mladá žena a on bol starý chlípnik. Akoby už v myšlienkach dávno pokročil smerom k nevyhnutnému, oblizol si spodnú peru, znovu si odpil a pohár položil na stôl.* Som rád, že to počujem. Možno by si chcela vidieť ako vyzeráš s tým náhrdelníkom. V mojej spálni je veľké zrkadlo. Rád by som sa na teba pozeral.* Pri zmienke o spálni naznačil Kalei pohľadom k dverám na konci knižnice. Načo strácať čas zdĺhavým obletovaním okolo horúcej kaše. On už mladší nebude a ani večierok nepotrvá večne. Znovu sa diabolsky usmial a ponúkol Kalei rameno.*




*Predieral sa davom hostí s Lucienom za pätami a nebol ani o kúsok bližšie k plánu, ako sa toho prekliateho chlapa zbaviť. Mohol a vlastne aj musel ďalej predstierať, že nevie o čo tam hore v Remiho knižnici vlastne išlo, ale robiť zo seba hlupáka...na to bol zvyknutý. Vadil mu len Lucien, jeho dokonalá kamenná tvár androida a absencia akéhokoľvek záchvevu emócie. Vedľa takého chlapa by nechcel kráčať ani po ulici a nie s ním ísť na pohárik.
"Čo pijete?" opýtal sa ho Lucien akoby mu čítal myšlienky a keď dorazili k baru ( Rawir sa uvoľnene oprel lakťami o barový pult, Lucien s jednou rukou vo vrecku a druhou zvoľna položenou na dreve ) privolal čašníka.
"Berry White," rozkázal si Rawir a barman pred neho šikovne postavil prázdny pohár, ktorý vzápätí naplnil priezračným alkoholom. Potom sa pozrel na Luciena a keď mu ten kývol nalial Berry White aj jemu.
"Na čo si pripijeme?" zachechtal sa Rawir predstierajúc už teraz malátnosť a bol vďačný len tomu, že si doma pred zrkadlom toľké hodiny nacvičoval ten správny výraz. No Lucien mal oči ako dve ostré britvy s ľadovomodrým nádychom. Pred takým pohľadom sa čokoľvek ťažko skrývalo. Nakoniec do pesovaných prstov vzal pohárik a priťukol si k Rawirovmu. "Na nové možnosti," odvetil a v kútiku úst sa mu po prvýkrát v ten večer objavil náznak úsmevu. Bol však chladný a priveľmi kontrlovaný, aby mohol byť aj úprimný.
Rawir mykol plecami a na jedenkrát do seba vlial tekutinu, ktorá mu v hrdle zapálila požiar. Oči mu takmer okamžite zaslzili, ale štvalo by ho, keby sa pred Lucienom, tou baštou bezcitnosti, rozkašľal. Preto sa snažil napodobniť jeho nezaujatý výraz a položil pohár na barový pult akoby sa mu ani nechcelo zomrieť.
Lucien v jemnom náznaku zodvihol ruku a už tu bol znovu barman, ktorý im dolieval.
"Ešte som vám nepogratuloval k výhre."
"Bolo to len šťastie."
"Ste príliš skromný."
"A vy sa príliš rýchlo vzdávate."
Tá veta zasiahla Rawira ako elektrický šok priamo do podvedomia, ktoré mu začalo vysielať varovné signály. Teraz už bolo jasné, že mu Lucien ani v najmenšom nezhltol návnadu. Tlmene sa rozosmial, aby zakryl narastajúcu nespokojnosť a pokýval hlavou. Nová dávka berry White mu vypálila v pažeráku dieru a tentoraz sa neubránil slzám. Úchytkom sa pozrel na Luciena, aby zistil, čo alkohol robí s ním, ale muž nepohol ani brvou, dopil a položil pohár na stolík akoby sa nechumelilo.
"Asi budem vracať," povedal Rawir a v tej chvíli sa tak naozaj cítil. "Tak, vďaka za drinky Lucius...."
"Lucien," opravil ho muž s pokojom nájomného vraha a dlho si ho skúmavo premeriaval. Rawir sa opito zasmial a zamával Lucienovi na rozlúčku. Odstrčil sa od baru a mierne potácavým krokom sa vmiešal do davu hostí. Viacerí mu ochotne ustúpili z cesty, pretože nikto nechcel prísť do kontaku s človekom, ktorý vyzerá navonok tak povážlivo. Akoby stav opitosti bol prudko nákazlivý.
Svojej roly sa držal až do chvíle, kým sa uistil, že ho nikto nesleduje. Potom sa nepozorvane prikradol k dverám na konci átria a bez okolkov cez ne prešiel. Hľadal vedľajšiu cestu na vyššie poschodie a aj ju našiel cez kuchyňu a dlhú neosvetlenú chodbu. Vďaka plánom budovy mu nerobilo najmenší problém orientovať sa v priestore a neuplynulo ani päť minút od lži, ktorou sa zbavil Luciusa a už stál s rukou položenou na kľučke Remiho knižnice. Nič nechcel nechať na náhode, preto opatrne vkročil dnu a pohľad mu padol na ďalšie dvere hneď na konci miestnosti. Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit akoby odtiaľ začul zvuk Remiho smiechu. Oveľa viac ho však zaujímala tá kniha, ktorú Teo ukazoval. Počas hry to registroval len úchytkom, preto potreboval oveľa viac času na to, aby ju v množstve titulov našiel. V končekoch prstov cítil nepríjemné mravčenie ako predzvesť niečoho, čo si ešte sám nechcel pripustiť. Tak to vyzerá, keď si chlap pred krásnou ženskou pustí ústa na prechádzku.
Asi o ďalšie tri minúty sa mu zdalo, že znovu počuje Remediusove stony, ale to už v rukách držal tú správnu knihu a hľadal stranu s obrázkom. ďalšie stony, tlmené buchnutie a nakoniec ju našiel. "Doriti," vydýchol nahlas a mravčenie z rúk prešlo do celého trupu. Toto nebolo dobré.*





Nees

*Pršalo. Voda po kvapkách stekala dolu potemnenými oknami a špinavými stenami Západnej štvrte, kde by sa ani jedna stavba nedostala do katalógu Ako bývať zdravo a bezpečne. Nees si stiahol hlbšie do čela kapucňu a registroval ako sa mu prevlhnutá budna a nohavice začínajú lepiť na telo. Z nepríjemných pocitov ho vyslobodila len vidina nočného bistra, starej kovovej búdy, ktorá stála len preto, že ju z dvoch strán podopierali susedné domy. Veľký neónovo modrý nápis hlásal: Reštaurácia u Saksa. Bolo to také ironické až sa to Neesovi zapáčilo, preto sa rozhodol vstúpiť dnu. Potisol presklené dvere očakávajúc, že sa mu nad hlavou rozozneje starodávny zvonček, ale keď sa nič také nestalo jednoducho zamieril k pultu hne´d naproti. Stála za ním žena v stredných rokoch a s unudeným výrazom v tvári premieľala v ústach žuvačku. Neprirodzene červené vlasy jej v hrubom vrkoči padali cez ľavé plece a kým pohľad držala sklopený na krížovke pred sebou Nees mal možnosť prezrieť si zblízka jej líčenie. Ružové a červené odtiene ladili s farbou jej uniformy a keď sa pozrel o niečo nižšie všimol si aj jej menovku. Myra.
Ibaže Myra si ho nevšímala, aj keď sa rukami zaprel o pult hneď oproti jej rozloženej krížovky. Tvrdohlavo zotrvávala pohľadom na nevylúštenom políčku a odmietala ho vziať na milosť. Možno to bol dôvod, pre ktorý bol v nočnom bistre jediným zákazníkom. Tlmene si odkašľal a usadil sa na vyvýšenú stoličku, do ktorej len s ťažkosťou oprel svoje dlhé nohy. Mokrá látka sa mu prilepila na telo, ale aby zachoval dojem slušnosti aspoň si zložil kapucňu a rukou si potiahol niekoľko strapatých prameňov bližšie k tvári, hlbšie do čela. bez kapucne sa cítil ako nahý.
"Dobrý večer."
Myra mlčala až Nees dostal absrdný pocit, že sa stal naozaj neviditeľným tak ako o tom raz v duchu uvažoval. Predtým sa mu tá predstava zdala fajn, ale teraz by sa rád vrátil do normálneho sveta. Z vnútorného vrecka na obdratej koženej bunde vytiahol škatuľku cigariet a bez okolkov si zapálil.
"Viete, že vás to nakoniec zabije?"
Zázrak! Nakoniec predsa len nebol neviditeľný. Zvláštne sa mu uľavilo. Venoval Myre úsmev a žmurknutie. "Sľubujete?"
No nič, zrejme ho nepochopila zato on sa dobre bavil.
"Dáte si niečo?"
"Čaj a hrianky so zeleninou. Čo je? Snažím sa žiť zdravo." dodal, keď si ho Myra prezrela akoby bol blázon. Ten nedôverčivý záblesk v jej očiach Neesa pobavil. To skôr on by sa mal báť jej ako ona jeho.
O desať minút na to si už odpíjal z pohára vlažnej limonády, ktorá ku káve mala najbližšie len k menui, kde ju tak označili a prehŕňal sa v tanieri s objednaným jedlom.
"Vy ste fakt divný," neodpustila si Myra, keď sa dívala ako vidličkou a nožom usmerňuje zeleninu a hrianku tak, aby vyzerali ako usmievajúca sa tvár. Nees si ju nevšímal. Chvíľu pozoroval svoje dielo a bránil sa tomu mŕtvemu pocitu prázdnoty, ktorý na neho civel z taniera.*

Tea

*Dlhé tenké prsty pravej ruky omotala okolo svojho pohára a odpila si decentne jeden dúšok, tak aby ju nestriaslo, aj keď od toho nemala ďaleko a uvažovala. Mala prívesok, v knižnici bola kniha. Rawir mal plán o ktorom nemali čas diskutovať a ona si teda len domýšľala, že ide po knihu. Napokon prívesok bol teraz na nej a jej šikovnosti, vlastne nie šikovnosti ale zvodnosti. Prijala ponúknuté rameno, jedna ruka stále zvierala fľaštičku, druhá držala pohár. Nemala možnosť teraz niečo nalievať do pohára, no necítila sa preto v strese. Ešte pred chvíľou prijala sex ako fakt, takže teraz ju nemalo čo desiť. Vlastne malo, no týkalo sa to len nezískania toho prívesku, ostatné bolo na čistej improvizácií a okolnostiach. Kráčala teda do spálne, aj keď keby si už mala vybrať, stále by bola za ten stôl. Knižnicu ale chcela nechať voľnú, pre Rawira, ak mali jeho kroky viesť naozaj tam. Ak sa vôbec zbaví toho Remediussovho chlapa. Vošla do spálne, zatvorenie dverí nechala na neho a len sa rozhliadla po miestnosti. Akoby nehľadala nič iné len to zmieňované zrkadlo. Prejde predeň, potom sa pousnie o kus ďalej k nízkej strinke z tmavého dreva a položí naň pohár. Je otočená chrbtom a tak len naleje obsah do flaštičky do pohára, aj keď pohár nechá na mieste. Trvá to len pár sekúnd, akoby pohár len odkladala a už sa otáča bez neho k zrkadlu, kde sa postaví a obzerá si samú seba ako typická žena, keď sa dostne k šperkom.* Nemyslíte že tie šaty to kazia? *Poznamená a len sa potichu zasmeje. Ruka jej prejde k vlasom ktoré odhrnie a naznačí, že jej môže rozopnúť šaty. Zabaviť ho a pohrať sa sním, to jej nepripadá ako zložitá úloha.*

*Len čo prekročil prah svojej spálne pustil Kalei ruku a na okamih sa jej obrátil chrbtom, aby za nimi zavrel. Dvere s tichým šťuknutím zapadli do drážky v zárubni a oddelili ich od zvyšku sveta tam vonku. Nerobil si obavy z toho, že by sa Kalei bránila. Veď nakoniec, prečo aj? Dohodli si spolu stávku, ktorú vyhral a teraz si len chcel vyzdvihnúť svoju odmenu.
Pomaly sa otočil čelom do miestnosti, ktorá už predtým bola osvetlená tlmeným svitom z lámp stojacich na dvoch nočných stolíkoch povedľa postele. Hneď naproti sa nachádzalo spomínané zrkadlo zaberajúce takmer celú jednu stenu a už len z jeho polohy bolo jasné, na čo sa domáci pán rád pozerá, keď sa v posteli venuje milostným radovánkam.
Remi nenáhlivo prešiel za Kelein chrbát a zadíval sa na odraz jej tváre, ktorá ho lákala a vábila bližšie k sebe.* Musím s tebou súhlasiť. Nahá pokožka a tento šperk sú jedinou možnou kombináciou.* zamrmlal potichu a chytil zips na červených šatách. So zastonaním ho potiahol nižšie a čím väčší kus odhalenej pokožky sa naskytoval jeho pohľadu tým viac bol vzrušený. Hranou ukazováka sledoval líniu zipsu až k oblinke Kaleinho zadočku a tam sa zdržal o niečo dlhšie. Pohladil ho otvorenou dlaňou a potom ju po ňom zľahka potľapkal.* Vyzleč si tie šaty a pekne zostaň ako si. Chcem ti to urobiť pred tým zrkadlom.* prihovoril sa jej náhle rozkazovačným hlasom, ale s podfarbením úškrnku, ktorý naznačoval, že ide len o sexuálnu hru. Potom sa na okamih vzdialil k stolíku, kde si bežne odkladal lieky a postavil sa k nemu tak, aby Kalei nevidela, čo za pilulku si berie. V poruke sa mu na zapitie ponúkal len alkohol v Kaleinom pohári preto si z neho odpil a náhlivo pritom rozpínal gombíky na košeli. Látka zašušťala, keď si košeľu vyzliekol z pliec a odhodil na poteľ. Potom nasledovali topánky a krátke cinknutie rozopínaného opasku a zipsu.* Hádam mi odpustíš ak vynechám predohru, ale mám rád, keď sa veci robia priamo.* Vrátil sa naspäť ku Kalei, zozadu ju objal a ruky položil priamo na jej prsia. Nešetrne ich zovrel v dlanich a ústaso zastonaním priložil zboku na jej krk. Na stehnách už musela cítiť ako veľmi ho vzrušila, keď sa mu náhle zatočila hlava. Prišlo to nečakane, odrazu zmeravel a v poslednom záblesku vedomia videl, že padá chrbtom dozadu. Nie! Nie! Teraz naozaj nemohol dostať infarkt!*

Tea

*Keď k nej teda pristúpil, pokojne si nechala rozopnúť šaty, sledovala jeho tvár v zrkadle a počúvala jeho hlas. Takže on to rád robil pred zrkadlom. Neprekážalo jej to, aj keď žeby práve tento svoj sex chcela sledovať sa nedalo tvrdiť. Jej sa stále páčil viac ten stôl. Nemienila sa však dopracovať ani k jednej možnosti, mienila využiť ten pohár s uspávadlom, aj keď ešte nevedela ako mu ho ponúkne. Zatiaľ teda pokračovala v hre, spustila šaty k nohám, prekročila ich a mlkčky hľadela na svoje telo v zrkadle, spolu s príveskom. Oči uprela aj smerom k nemu a prekvapene si uvedomovala, že on to vyriešil aj za ňu. Napil sa a bola len otázka času, kedy zaspí. Netušila aká to bola dávka a ako dlho trvalo než zaučinkuje, preto keď sa k nej zozadu postavil a chytil ju za prsia, priala si aby to bolo dosť účinné a hlavne rýchle. Cítila zozadu jeho nadržané telo a práve sa nadychovala že bude pokračovať v tom čo začala, keď zalapal po dychu a skončil na zemi. V tej chvíli pochvaľne pomyslela na Rawira, aspoňže keď už to prehral mal dôvod prehrať. Zhodila prívesok z krku, opatrne ho vložila do kabelky a vybrala kópiu. Prešla k Remediusovi, zdvihla jeho ruku a nechala otlačky na prívesku. Keď raz príde na to že to nie je originál, mali by tam byť oboje odtlačky, pretože jej ho zapínal. Možno ju bude podozrievať, možno nie, nebola si istá, no zametala stopy ako to išlo. Prívesok odložila na nočný stolík, pohľadom zastala na mieste kde bral lieky a nechápala, prečo zapíja lieky alkoholom. Muselo mu to robiť zle. Bolo jej to síce ukradnuté, ale nerozumela tomu. Navliekla na seba znovu šaty, zapla ich pokadiaľ dosiahla. Vyšla von s cieľom obzriek knihu ak to Rawir nestihol a potom povedať ochranke, že mu prišlo asi zle. Tam ju ale čakalo prekvapenie v podobe Rawira.* Tu si. *Pohla sa rýchlymi krokmi k nemu.* Čo sa deje? *Spýtala sa odrazu, nevyzeral dva krát dobre, teda netváril sa tak.*

Esme

*Iba dnes jej prišla správa o jej budúcej obeti. Vedela, že to bude ľahké. Jednoducho si naštuduje kto je to, vezme sniperskú pištoľ a ukončí to rýchlo. Peniaze sa predsa len vždy hodia, tak prečo nie. Ale čo nečakala, bolo že ho náhodou stretne na ulici! Pôvodne si šla iba po jedno na večeru. Kúpiť si niečo pod zub, prípadne nejaké dobré vínko a nalogovať sa pekne do počítača a zistiť všetko čo sa dalo ohľadne jej budúcej obeti. Mal to byť skutočne príjemný večer. Ale dážď jej narušil plány, takže vyzerala skôr ako zmoknutá sliepka, keď sa náhlila po ulici s igelitnou, kde mala všetko nakúpené. A potom sa to stalo!
On, priamo pred ňou zahol do bistra pred jej domom. Bolo to otrasné miesto, ale práve tam musel zájsť. Div jej nespadla igelitka z rúk na zem. Bola nepripravená, ale čo ak to malo byť jasné znamenie? Na tie ona verila. Viedli jej život a verila, že keď ju zavedú k smrti, bude to preto, lebo mala jednoducho umrieť. Mohla len prejsť domov, vybrať zbraň a pokojne stlačiť kohútik. Ale to by ju vyhnalo z domu. Musela by opustiť byt v ktorom už roky bývala a bola príliš lenivá urobiť takú výraznú zmenu v jej doterajšom živote.
Nakoniec sa rozhodla a zamierila za ním do bistra. Cítila ako z nej steká všade voda, na zemi za sebou zanecháva mokré stopy. Určite nevyzerala tak, ako keď vychádzala von. Mokré vlasy sa jej lepili na tvár, ofinu mala prilepenú na čele a drdol, ktorý predtým bol nadutý pýchou ako páví chvost, teraz len spľasol. Rýchlym pohľadom skontrolovala okolie. Samozrejme, bolo prázdno. Nič prekvapivé. Ak sa tam za noc niekedy objavili traja ľudia, bol to poriadny zázrak. Masť sa tam dala Myre z vlasov žmýkať rovno do hamburgerov a toho množstva nezdravého jedla, ktoré podávala.
Nechodievala tam. Preto ju čašníčka nemohla poznať ani len z videnia, ale zato ona často sledovala bistro, rovnako ako aj každý obchod v jej okolí. To čo, robila bolo jej životom. Zamestnávalo ju to naplno a preto mala zmapované okolie svojho obydlia do troch blokov z každej strany.
Na tvári nahodila plachý výraz zmoknutého káčatka, keď pristúpila k barovému pultu a prisadla si od Needsa len o dve stoličky vedľa.* Kávu, prosím. *Pípla svojim tenkým hlasom, ktorý jej tak k dospelej tvári nesedel. Pôsobila akoby rozprával niekto iný, ale ona nie. Nemohla zato, že jej detský zjav bol podškrtnutý tým hlasom. Preto ten výraznejší make-up.* Vonku je počasie pod psa. *Znova s tou plachosťou prehovorila len tak do prázdna a predstierala skrehnuté prsty zimou, keď igelitku položila vedľa seba na zem a tam zacinkali dve fľaše vína o seba. Kútikom oka pozrela po ňom a znova placho pozrela na svoje ruky.*

*To, čo si potreboval overiť už mal a teraz bolo len na ňom, ako so získanou informáciou naloží. Odrazu si nebol istý vôbec v ničom a celá tá záležitosť so šperkom a pokladom začala naberať smer, ktorý už ani nemohol byť nepredvídateľnejší. V konečnom dôsledku to bola skutočná bomba a keď knihu odložil naspäť do police po chrbte mu ešte stále behal mráz z nového objavu, ktorý menil celú situáciu. Rukou podvedome prešiel po látke saka v mieste, kde sa nachádzalo vnútorné vrecko a upokojil sa až vtedy, keď pod prstami zacítil dôverne známe kontúry vreckového foťáku. V prístroji, ktorý sa svojím vonkajším vzhľadom podobal tabatierke sa totižto ukrývala fotografia práve onej strany budiacej takú pozornosť.
Keď sa dvere na druhej izbe otvorili, zložil ruku a otočil sa tvárou v tvár Teo. Alebo by mal radšej povedať Kalei? Zatváril sa nechápavo a pokrútil hlavou.* Všetko je v poriadku. Iba som si chcel overiť či sa s nami Remedius len nezahráva. Máte ten šperk?* Natiahol ruku dlaňou k Teo a z puzdierka šikovne na ukrytého na opasku vylovil prístroj podobný tenkej ihle, ktorým sa mala overiť skutočná pravosť kameňa uprostred. S tým, čo vedel už bola vlastne táto časť plánu aj tak zbytočná, ale rozhodol sa premyslene mlčať. Teo sa to nijako netýkalo, pretože svoju časť dohody si splnila. Len by jej bral ilúzie, keby priznal, že to vlastne bolo všetko zbytočne.* Overím či nejde o falzifikát a vám na účet pribudne sľúbená odmena. Len čo budeme vonku pred budovou môžeme si na rozlučku pateticky zamávať a na túto časť večera pokojne zabudnúť.

Tea

*Dokráčala až k nemu a bez slov sledovala, ako ukladá knihu späť do knižnice. Neverila v tie rozprávky, no napriek tomu ju celkom zaujímalo, koľko na tom bolo pravdy a v čom bola táto kniha odlišná. Hrdosť a rozum na jednej strane bojovali so zvedavou otázkou čo sa tam dočítal a kto bol teda ten muž namiesto bojovníčky.* A dočítal si sa tam niečo zaujímavé? *Spýtala sa pokojne, akoby neboli v cudzej pracovni, nekradli šperk ani v spálni kúsok od nich neležal na zemi majiteľ domu. O to sa postará neskôr a ju teraz zaujímali jej vlastné potreby, teraz v podobe zvedavosti. Po zmienke o šperku siahla do drobnej kabelky a vytiahla ho, podajúc mu ho. Nechala nech si overí pravosť a oprela sa zatiaľ o stôl, rukou odhrnula dlhšie vlasy spred očí.* Hranie opitého ti ide výborne, na chvíľu som až zapochybovala. Zjavne častá prax? *Zdvihla kútiky pier do úškrnu, aj keď oči len na krátky okamih odtrhla od svojich náramkov, ktoré si na rukách naprávala a krútila, zabíjajúc tak čas čakania. Pri zmienke o peniazoch ešte prikývla, napokon na mobile jej chodili informácie o zmene na účte, takže si to mohla kedykoľvek overiť, či peniaze na nové hračky boli na svojom mieste. Uvedomovala si že ona na tento večer zabudnúť nemohla, pretože tu nebola Tea ale Kalei, no hlavu si tým nelámala. Onedlho koniec večierka ukončí vyplašením stráži, že ich šéfovi je nejako zle. A potom skutočne len môže zabávať na tento dom a odísť domov s myšlienkov, že na nijaký pokrový večierok sem už nezavíta. Vedela ako sa vyhnúť ľudom z tejto spoločnosti, ak bolo potreba.*

/super fotka Esme /


Nees

*Venoval sa práve napichovaniu kúska rajčiny na umelohomotnú vidličku, keď zvuk dažďa na okamih zosilnel. Sedel k dverám otočený chrbtom a predsa na okamih stuhol, keď sa otvorili a znovu zavreli. Trvalo to možno sekundu dve, ale potom sa znovu pustil do jedla akoby sa nič nestalo. Trénovaným sluchom zachytil nielen čľapkavé došlapovanie chodidiel, ktoré sa po linoleu blížili k objednávkovému pultu, ale aj to, že pravdepodobne patrili niekomu s nižšou výškou a menšou váhou, akú mal on sám. Sklonil sa ponad tanier a bez toho, aby sa priamo obzrel, kútikom oka zachytil, že ho zmysly neklamali a do bistra naozaj vkročila žena. Jej detský hlások mu pripomenul niečo vzdialené asi ako keď človeka odarzu prepadne pocit, že v rovnakej situácii sa už niekedy ocitol. Aby ten nepríjemný stav zahnal odhryzol si zo spálenej hrianky a začal sústo systematicky drviť zubami, aj keď mu vôbec nechutilo. Jedol už len zo zvyku, nie preto, že by to potreboval.
Keď neznáma zažiadala o kávu Nees na okamih zodvihol pohľad k Myre, ktorá sa k novej zákazníčke správala rovnako nevzrušene ako k nemu. Iba si s nechuťou povzdychla akoby jej naliatie jednej šálky robilo nečakane veľký problém a odsunula svoju krížovku rezignovane nabok. Potom prešla ku kávovaru a bez okolkov hrmotala pohármi, až kým spomedzi radov obitých hrnčekov navytiahla jeden, ktorému ešte nechýbalo uško, naliala doň kávu a položila ho priamo pred ženu.
Pri zmienke o počasí sa Nees prvýkrát obrátil a ako si neznáma trela skrehnuté prsty uvedomil si, že sám má na rukách rukavice s odstrihnutými koncami, takže mu čierna látka zakrývala len dlane. Pri ženiných nohách odpočívala taška s nákupom a cez priesvitný materiál bolo vidieť nielen fľaše s vínom, ale aj celofánové obaly pečiva alebo možno iných polotovarov. Jeho pohľad nič neprezrádzal, ale inštinkty ho varovali, aby bol opatrný. Myra sa netvárila, že by ženu poznala a ktorý normálny človek by sa rozhodol zastaviť sa v nočnom bistre podobných rozmerov, keď mal tašku plnú jedla a zrejme sa chystal stráviť večer iným spôsobom než rozhovorom s cudzincami? Na druhej strane vonku nebolo práve ukážkové počasie, ale aj tak...vtedy sa na neho žena pozrela a on mal možnosť zosúladiť si jej výrazné líčenie s detsky jemným hláskom. Jedno k druhému sa veľmi nehodili, ale aj tak bola niečím zaujímavá.* Tu nie je o nič lepšie.* prehovoril po dlhej chvíli a adresoval svoju poznámku Myre, ktorá ho už znovu ignorovala iba si niečo ticho mrmlala popod nos, niečo ako otázku: "Dopekla, čo to len môže byť? Starocharimejský kráľ na päť."
Nees takmer prestal dýchať, ale našťastie sa mohol skryť za svoju hrianku. V druhej časti podniku v prítmí svetielkova obrazovka starého televízora. Práve v nej ukazovali fotku neznámej postaršej ženy a pod ňou bežali titulky: Manželka bohatého podnikateľa zavraždená, vražda a samovražda."

Charimejský kráľ mal bojovníčku, ktorá mu dopomohla k obrovskému bohatstvu a moci, on ju nakoniec práve kvôli tomu zradil, tak sa mu pomstila tým, že mu ukradla ten najvzácnejší poklad a ukryla ho pred svetom...bla, bla, bla...nič, čo by som už nevedel. Takmer som pri tom zaspal. * Tenká ihla sa v Rawirových šikovných rukách pemenila na nástroj, ktorý svojou špicou prenikol do drahokamu bez toho, aby ho poškodil. Zdalo sa, že Rawir svoje okolie vôbec nevníma a všetku pozornosť vkladá do pevnej ruky a sústredenej práce. Celá procedúra trvala tri až štyri sekundy a keď koniec priesvitnej ihly sfialovel odtiahol ruku, ihlu zasunul späť do puzdra na opasku a náhrdelník do druhého vnútorného vrecka. Odrazu nečakane zodvihol hlavu a uprel na Teo prenikavý pohľad.* Prisahám, že sm nevynechal ani jedno stretnutie anonymných alkoholikov.* Potencionálny vážny výraz sa mu zlomil do doberavého úškrnu a po niekoľkých sekundách znovu zvážnel. Siahol rukou do vrecka na nohaviciach,nahmatal v ňom svoj komunikátor a stlačil päťku. Bolo už len otázkou času, kedy Teo pípne správa o prevedenej transakcii na jej účet. A skôr než tú myšlienku stihol dokončiť sa aj stalo. Dve krátke pípnutia, ktoré Rawirovi nadvihli vnútorný kútik pravého obočia do výrazu: "nonehovorilsom?" a po nich ticho prerušené jeho hlbokým hlasom.* Vďaka za spoluprácu, Kalei. Radosť s vami obchodovať, ale je načase rozlúčiť sa.

Tea

*Mala chuť podozrievavo prižmúriť oči. Nebola dva krát empatická bytosť, no na klamstvo mala senzory. Možno to bolo tým lenivým postojom k legende, v ktorú neverila, možno jednoducho ten ženský šiesty zmysel, no keby mala hádať, hádala by že jej teraz klamal a niečo nechcel povedať. Nič však nepovedala, len mlčky prikývla, toto nebola jej úloha, tú splnila a pípnutie na mobile jej to len potvrdilo. Len siahla do kabelky, pozrela na displej a správu ktorá na ňom bola ešte vysvietená a potom na čas. Návrat domov sa jej pozdával. Bolo síce ešte skoro, aspoň pre iných hostí, no ona sa skorým odchodom len držala svojho zvyku, takže sa neobávala nijakej pozornosti navyše.* Dovidenia Rawir. *Odvetí mu, nebude hovoriť že aj nabudúce, pretože nezvykla pracovať dva krát s tým istým človekom. Nezdalo sa jej to rozumné kvôli identite, aj keď u neho by napokon mohla urobiť výnimku, keďže totožnosť poznal. Aj napriek tomu, že keby to chcel niekomu vyzvoniť by skončil s dierkou v hlave pomerne rýchlo, cítila preto mierne napätie. Prekročila hranicu vlastných pravidiel a sčasti ju desilo aj to, čoho je pre trochu adrenalínu navyše schopná.* Odporúčam pohnúť kostrou, pošlem sem jeho gorily skontrolovať ho, či nedostal infarkt. *Poznamenala už kráčajúc k dverám. Neotočila sa viac keď prekročila prah dverí, kde nasadila výraz vydesenej ženy, s trochu rozcuchanými vlasmi. Vedela si vydesenú, takmer hysterickú ženu veľmi dobre predstaviť, preto keď mierila ku dvom gorilám, videla ako sa preľakli pri jej výraze. Spustila na nich záplavu skoro nezrozumiteľných slov, z ktorých oni jasne počuli pád k zemi, lieky, zapíjanie alkoholom, že možno išlo o infakt, možno mu len prišlo zle...O chvíľu už mierilo dosť nôh k jeho spálni. Ona len chvíľu postala, uhladila svoj zovňajšok a pobrala sa preč. Z časti kde iní nemali možnosť nahliadnuť sa dostala ľahko, všetci ju tam videli ísť a nikoho neprekvapilo, že chcela vyjsť nepozorovane, hlavne pri pohľade na ešte nie úplne zapnuté šaty. Poslúžili účelu. V ruchu večierku nechala vlasy padnúť na chrbát, zakryla tak "dôkaz" a vytiahla mobil, pípnuc si po odvoz domov. Cesta do sídla od toho ich netrvala až tak dlho, no nejaký čas áno, tak len vošla na toalety, šaty si zapla a potom vyrazila do chladného nočného vzduchu na parkovisko, hľadajúc známu tvár, alebo auto.*

*Keď pozoroval Teo na odchode jeho ústa a oči vyformovali zvláštnu krivku nepodobnú úsmevu ani mračeniu. Skôr akoby sa na niečom v duchu dobre bavil a trochu z toho humoru presiaklo až na povrch. Odolal nutkaniu zodvihnúť ruku a zamávať jej prstami iba počkal, kým sa dvere za ňou zatvorili a potom vyrazil preč aj on. Prechádzal práve tmavou chodbou využívajúc tiene na zakrytie svojej prítomnosti, keď pomedzi stĺpy na galérii ešte zahliadol Teinu tvár a útržok rozhovoru, ktorý viedla s Remiho gorilami. Naozaj vynikajúca herečka, pomyslel si ešte a temnota pohltila jeho tvár a postavu akoby sa ponoril pod vodnú hladinu, takže nebolo jasné, ktorým smerom sa vydal.



Neal Farris

*Interiér auta sa topil v tme a len žltkasté svetlo pouličných lámp z neho vytrhávalo viditeľné útržky - kúsok lakťa opierajúceho sa o vnútornú hranu dvier tesne pri okne, časť límca bielej košele dokonale priliehajúcej ku krku spolu so starostlivo upraveným uzlom kravaty, línia sánky, kde sa tiene zachytávali na rašiacom strnisku...
Všeobecné ticho narúšala len ozvena basov pretláčajúca sa do priestoru skrz slúchadlá , ktoré mal Neal nasadené v ušiach. / https://www.youtube.com/watch?v=nBzqoAJQl2E / Hlasitosť nastavená na maximum predstavovala jeho vlastný spôsob samoliečby vždy, keď si chcel rámusom vyčistiť hlavu od zbytočných myšlienok, ktoré ho len motali v kruhu.
Komunikátoru zavesenému do držiaka na palubovej doske sa odrazu rozblikala obrazovka a Nealove ruky automaticky vstrelili k hlave, aby si z uší vytrhol slúchadlá spolu s útržkom doznievajúcej skladby. Bola to jeho práca, ale vo chvíľach, akou bola táto, keď mu tesne pod kožou netrpezlivé mravčenie prechádzalo v šteklivý náznak adrenalínu, o tom zvykol pochybovať. Netušil, kedy práca splynula s jeho životom, ale odrazu nedokázal odlišovať jedno od druhého tak dôsledne ako tomu bolo pred štyrmi rokmi, keď v brandži len začínal. Navonok sa však udržiaval stále v rovnakej zabehanej kolaji, vyhovovalu mu, keď o ňom ľudia vedeli málo a tak rozprával len vtedy, keď mal naozaj čo povedať a netýkalo sa to jeho osoby. Dokonca aj teraz si zachoval štandard, a to, čo sa stalo od momentu, keď mu zablikala správa by sa dalo vtesnať do maximálne desiatich sekúnd. Pravačkou sa natiahol k sedadlu spolujazdca, zatiaľ čo druhou rukou si urovnal odstávajúce vlasy na spánkoch a založil na hlavu čiapku, ktrá patrila k jeho uniforme šoféra. Následne otočil kľúčom v zapaľovaní, rukami zovrel volant až kožené rukavice bez prstov zapraskali, keď napol hánky a nohou zošliapol plynový pedálk podlahe. Pokoj ležiaci na ulici ako dusivá prikrývka preťal rev výkonného motora a kapota tmavomodrého Kazara sa odlepila od chodníka akoby len čakala na príležitosť predviesť svoju silu. Z nuly na sto to trvalo len niečo vyše dva a pol sekundy, takže zadok auta pri vychádzaní z krivoľakej uličky vystrelil do strany. Kolesá sa niekoľkokrát pretočili na mieste, kým začali normálne zaberať, ale Neal nehodlal stroj šetriť. S chladnokrvným pokojom držal divoký potenciál stroja pod kontrolou svojich rúk a nôh vyžívajúc sa v opojnom pocite nadradenosti. To všetko bez toho, aby sa mu na tvári pohol čo len sval akoby bol od zvyšku svojho tela odstrihnutý a emócie sa nemali po čom vyšphať až k jeho permanentne nevzrušeným črtám.
Bol len tri ulice od Remediusovho sídla, keď začal spomaľvať a zaraďovať do kolóny nóbl nablýskaných vozdiel, ktoré to mali rovnako on namierené rovno pred hlavný vchod sídla. A on si myslel, že všetci slušní ľudia už dávno spia.
Keď pred ním stáli už len posledné dve autá natiahol sa jednou rukou ku komunikátoru a stlačil na ňom jednotku. Dohodnutý signál pre Kalei, že sa môže chystať, pretože je pripravený vyzdvihnúť ju už na mieste. Nakoniec uplynulo ešte celých päť minút kým mohol s čistým svedomím zatiahnuť auto k obrubníku a za hluku naštartovaného motora vystúpiť. Chladný tmavý betón absorboval najskôr jeho čierne vyleštené topánky a potom postupne celú vysokú postavu. Bolo až neuveriteľné, že sa v tom malom športovom aute cítil pohodlne a ešte neuveriteľnejšie, že vyzeral akoby ho vystrihli z článku o ukážkovo upravenom zamestnancovi. Kamenná nezaujatá tvár len vylepšovala dojem, takže si ho nikto nevšímal, keď otvoril zadné dvere a čakal kým Kalei nenastúpi akoby si ju predtým ani nebol všimol len legicky očakával, že sa poyhbuje niekde poblíž.* Bavila si sa dobre?*prihovoril sa jej neskôr, keď sa v blízkosti nenachádzal nikto, kto by ich mohol počuť. Jeho hlas mal príjemný zamatový odtieň, len miestami chraľavý akoby sa zamat zachytil na štrkových kamienkoch. Stále mu však chýbalo niečo hlbšie, ľudsky hrejivé a otvorené. Takto v ňom zaznievala len rovnaká sebakontrola ako z jeho zovňajšku.*

Kalei/Tea

*Keď jej zelené oči našli známu tvár, energicky sa pohla dlhými krokmi smerom k nemu. Oproti nej kráčali mnohí hostia, ktorí sa ešte len chystali do rozbehnutej zábavy. Pár z nich sa slušne pozdravila, no rýchlou chôdzou dávala najavo, že na rozhovor o ničom nemá čas ani záujem. Pre túto spoločnosť predstavovala často krát namyslenú a povýšeneckú, práve pre tento odmeraný prístup k nim. Alebo v väčšine. Čím bližšie bola, tým zreteľnejšie videla kamenný výraz na tvári Neala, zatiaľ čo jej tvár sa pomaly uvoľňovala z tej masky, ktorú si nadstavila pri príchode sem.* Kto nám umrel dnes? *Spýtala sa ho žartovne, nečakajúc nijakú odpoveď. Keby umrel niekdto vždy keď sa ho to pre ten jeho výraz spýtala, mali by za domom už malý cintorín. Ladne okolo neho prešla a cestou mu siahla rukou k čiapke, ktorú mu vzala a nasadila si ju na hlavu. Len na neho žmurkla, komentáru ho ušetrila a potom sa posadila, odpovedajúc mu ešte na jeho otázku, keď už obaja sedeli v aute a nikto ich nemohol počuť.* Pokrový večierok, vieš že som v pokri slabá. Som síce dobrá herečka, ale nikdy mi to aj tak nešlo. Aj keď, neodchádzam o nič ľahšia. *Usmiala sa uvoľneným úsmevom, ktorý cez čierne sklá auta mohol vidieť maximálne on v spätnom zrkadle. Nebola si istá či sa chce zmieniť prečo bola na večierku naozaj. Mala pocit že to by bolo horšie frflanei než zvyčajne, keďže tu bola sama za seba. Zahryzla si teda do pery a hlavu oprela o opierku. Tešila sa už domov na horúcu vodu a svoju mäkkú posteľ. Dnes o stupeň voňavejšiu, zachytila, že služobná ráno dávala čerstvo opraté obliečky aj u nej v izbe.*



*Tri na vonok len rýchle, drahé a elegantné autá stáli zaparkované na ulici Remediussovho sídla. Nestáli priamo na pozemku, ale na konci ulice za sebou v rade. Mali dokonalý výhľad na bránu a autá z neho odchádzajúce. Napriek neskorej hodine nočnej, aj keď už skôr skorej rannej, ani jedna tvár z tých troch aut nespala ani nezívala. Tváre pevne upreté smerom k bráne kontrolovali prichádzajúcich, alebo sa pohrávali s hračkami, ktoré ležali na sedačke spolujazdca. Spájala ich len zabudovaná vysielačka, aj keď spolu skoro vôbec nehovorili. Iba k veci. Dnes večer bola ich úloha jasná a oni sa pripravili, ostávalo už len počkať na subjekty. Oni mali len jeden a po jeho výkone sa poistili a prišli na neho viacerí. Šéf nechcel riskovať, že niekto, kto vie o legende viac než teraz už treba bude chodiť ulicami...*

Esme

*Videla ten okatý nezáujem, ale tak ju to ani trochu netankovalo, ani to nemala za potreby riešiť. Rukou si kontrolne prešla po spľasnutých vlasoch. Všetko bolo v ťahu, celý jej vzhľad. Ticho si vzdychla a vytiahla ihlicu z mokrého hniezda a rozpustila tú mokrú hrivu až do polovice chrbta. Stále s tým ostýchavým úsmevom sa obrátila k nemu.* Rozhodne nie, aspoň čo sa týka obsluhy. *Veselým hláskom pritakala a drzo sa usmiala na Myru, ktorá nepatrne dvihla hlavu a zagánila na Esme. Tá si ju však vôbec nevšímala.* Bývam iba tu cez ulicu, ale tak hrozne mi skrehli od zimy prsty, že by som si ani nezvládla odomknúť. *Vzdychla s kritickým pohľadom sa zadívala na tú čierno čiernu tmu zívajúcu z tej šálky. Neplánovala ten hnus piť, ale len zohriať si prsty.* Až sa vám čudujem, že ste boli natoľko odvážny a rozhodli ste sa skúsiť tu jesť. *Skusmo pozrela na odjedené z taniera a porcie, ktorá by zabila aj koňa. Aspoň podľa toho nezdravého obsahu mastnoty z Myriných vlasov. V konečnom dôsledku nakoniec mlčala, aké by bolo asi od nej kruté nedopriať mu posledné jedlo?
Naklonila sa trochu ku káve ovoniavajúc jej obsah. Zas tak zle nevoňala, ale nemala odvahu skúsiť to. Aspoň v tom musela uznať, že okrem váhy mal naviac. Z jej koženej bundy na zem takmer v pravidelnom tempe odkvapkávala voda. Pod bundou mala iba tielko s čipkovými ramienkami, takže zima jej skutočne bola kvalitná. A bolo to vidno, keďže si ju rozopla takmer do polovice hrude. Vonku sa pekelne zozimilo akoby šiel hotový koniec sveta. A v tom hnusnom bistre sa azda aj zastavil čas.
Pohľad uprela na správy v televízii. A hoci jej to bolo známe, nedala na sebe nič znať. Iba s pokojom sa dívala na tie správy.* Smutné čo všetko sa v dnešnom svete deje. *Predniesla ako by sa od citlivej žienky čakalo a oči sa jej zaleskli akoby jej to pripomenulo minulosť. Už príliš dlho robila túto prácu, možno pouvažuje nad zavesením profesie na klinec. Azda aj po ňom by mohla. Ktovie, zariadi sa podľa toho ako to nakoniec pôjde.*

((Ďakujem, ani ty nie si celkom na zahodenie ))

*Len čo za Kalei zavrel dvere pohľadom už takmer automaticky a hlavne nenápadne prebehol okolie. Žeby začínajúca sa profesionálna deformácia muža z ochranky? Jednou rukou si pri nasadaní pridržal konce šoférskeho saka a nadobro sa zmieril so stratou čiapky, ktorú si Kalei tak roztopašne nasadila na hlavu. Navyše mierne nakrivo, čo zistil pri bleskovom pohľade do spätného zrkadla, keď za sebou zabuchol dvere a znovu sa chytil volantu. Na dotvorenie dokonalej ilúzie už chýbal len pohár šampanského a takémuto obrázku by nikto neuveril dvojitú identitu – cez deň poslušná dcérenka miliardára a v noci dobrodružka túžiaca po dávke nebezpečného adrenalínu.* Nechaj má hádať...* prehovoril Neal, ľavou rukou skrútol volant s profesionalitou závodného jazdca a vyviedol auto z radu čakajúcich vozidiel na otvorenú cestu. Pravou rukou posunul spätné zrkadlo tak, že v ňom už viac nevidel Kaleinu tvár, ale ubiehajúcu nočnú ulicu. Chcel si byť istý či ich niekto nesleduje. *... Zase nejaký kšeft, po ktorom budeš odo mňa chcieť, aby som ti zaobstaral tank? Vieš, že oficiálne som najatý na to, aby som ťa chránil a nie podieľal na tvojom kaličení?* V hlase mu zaznel len slabý náznak odporu inak si zachovával svoju zvyčajnú odosobnenú tóninu, ktorá by z neho v očiach nezasvätených urobila človeka s akútnou absenciou základných ľudských pocitov. Iba Kalei ho poznala dosť dobre na to, aby vedela, že tá mierna rozkolísanosť znamená jeho skutočný záujem.* Možno by si s tým mohla na nejaký čas prestať a byť ako všetky ostatné dedičky impéria. Letenka na Icharské ostrovy sa zháňa ľahšie než nastreľovacie bomby.* Volant sa Nealovi ľahko pokĺzol pod dlaňou, keď zabočil do ďalšej ulice a zvýšil rýchlosť na maximálnu povolenú hranicu. Občas ešte vrhol rýchly pohľad do spätného zrkadla na cestu za nimi, ale nevidel nič, čo by ho malo znepokojiť, aj tak si však spoza goliera vylovil slúchadlo napojené na komunikátor bezpečnostnej služby, ktorá ho najímala a zastrčil si ho do ucha. S Kalei na zadnom sedadle mal znovu svoje poslanie. Na odľahčenie atmosféry pustil rádio a hlasitosť stíšil tak, že hudba tvorila len nezreteľné kulisy k vrčaniu motora, keď na diaľnici znovu pridal plyn.* https://www.youtube.com/watch?v=wTqNj8YnQV4

Kalei/Tea

*Posunula sa trochu nižšie na sedačke a zrak na chvíľu uprela cez čierne nepriestreľné sklá von do ulíc. Tie poväčšinou zívali prázdnotou, iba občas bolo niekde v hlúčikoch vidieť postavy zahalené v kapucniach, držiacich sa v úzkych kruhoch. Nebolo ťažké domyslieť si čo tam robili, díleri drog to neraz skúšali aj v týchto štvrtiach, kde ale nemali čo hľadať. Napokon, každý z týchto bohatých domov by si zaobstaral akúkoľvek drogu ľahko, nemusel by chodiť do ulíc. Odvrátila od okna zrak a uprela pohľad dopredu na cestu, pričom pri zmienke o tanku sa jej pery roztiahli do úsmevu. Nevinného, aj keď on by jej len ťažko uveril, aj keby sa naň v tej chvíli pozrel.* Kšeft je už za mnou, takže nemaj obavy, netreba nám zväčšiť garáž na tank. *Znovu pohľad otočila smerom do ulíc, kde už ale okolie bežalo rýchlejšie.* Okrem toho, ber to tak, že ma vlastne chrániš. Keby tie hračky nemám, už by som bola po smrti. *Odvetila mu. Jej otec beztak vedel že nebola práve pokojnou dcérou a pamätala si dobre, ako na neho prskala, keď jej oznámil, že jej zaobstaral ochranku. Keď bola menšia tak to nevnímala tak zreteľne, napokon byť oblklopená peknými chlapmi v období keď ňou plieskali hormóny, kto by sa sťažoval. V tom veku ale už mala značné námietky, takže jej otec si bol nepochybne vedomí toho, že jej nechodí stále za zadkom, aj keď teraz je rada že najal Neala.* Icharské ostrovy? *Nadvihla obočie a obrátila tvár smerom k jeho operadlu, akoby tam mala nájsť jeho tvár.* Keďže v plavkách si ma už videl, súdim že to nebude dôvod výberu tejto destinácie. Že tam ty chceš ísť na dovolenku? *Uškrnula sa na opierku hlavy a zrak obrátila smerom k ceste.* Ak ti po tom srdce piští, týždeň dovolenky ma nezabije, aj keď si nespomínam, žeby som ťa niekedy videla vôbec v bazéne. Som si istá že by som si kontrolu tvojej svalovej hmoty pamätala. *Vycerila zúbky v lenivom úsmeve a oprela si hlavu o dlaň ruky opretej o dvere auta.* Inak keď už sme pri tom, jedna z tých normálnych dedičiek sa ma na teba pýtala. Nebudem ju citovať. Ale povedala som jej že si zadaný, hádam mi to odpustíš, ale asi by ma vystrelo keby sa neustále obšmieta okolo...

*Keď zišiel z poschodia bol z neho odrazu úplne iný človek. Zdanie opitosti sa vytratilo tak rýchlo, ako rýchlo sa rozhodol s celou tou hrou sekúnť a pohyby mal znovu isté.Využívajúc dokonalé krytie, ktoré mu poskytovali hlučné skupinky hostí, ráznym krokom zamieril k východu. Nikto ho po ceste nezastavil, pretože nikomu jeho tvár nebola známa a Luciena už dávno nechal za sebou. So všetkou pravdepodobnosťou sa Remediusov poskok dozvedel, čo sa stalo jeho pánovi a okamžite sa ponáhľal k nemu. Úžasná príležitosť ako nepozornovane zodvihnúť kotvy. Bola to skvelá párty, ale nie ďakujem, mám po čom som prišiel, pomyslel si Rawir s úškľabkom a vo vnútornom vrecku saka citeľne vnímal váhu svojho malého tajomstva. Iba keď sa v jeho blízkosti náhle objavil čašník s podnosom, natiahol sa po jednohubke a s ľahkým pocitom na srdci si ju hodil do úst. Bolo viac než isté, že sa zaplietol do niečoho, čo je oveľa väčšie než on sám a bol rozhodný najskôr si všetko poriadne premyslieť, než čokoľvek urobí. Zákazka nezákazka.
Dvere pred ním otvorili dvaja najatí pomocníci v nápadne bielych sakách, ktorým pri odchode veselo kývol hlavou. Ani jeden z nich nemohol tušiť, čo mu tak zodvihlo náladu, ale obaja mu kývnutie s úsmevom opätovali. Aké je to v skutočnosti všetko ľahké.
S jednou rukou ležérne vloženou do vrecka nohavíc a druhou spustenou k boku Rawir zbehol po schodoch dolu k hlavnej príjazdovej ceste. Dlhý rad čakajúcich áut ho odradil od toho, aby využil služby pomocných šoférov a rovno zamieril na výsek parkoviska, za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani to najvčšie obhodné stredisko. Luxusné vozdilá tej najvyššej triedy s naleštenými kapotami a mnohé aj s vlastnými šoférmi stáli zoradené v radoch vedľa seba ako na prehliadke. Aspoň polovicu z nich by mal Rawir rád vo svojej vlastnej garáži, ale v športovom Spitry sa aj tak cítil najlepšie, sám sebou. Zabezpečenie dvier vydalo krátky melodický zvuk, keď na diaľku odistil zámky a s výdychom klesol na predné sedadlo. Vôňa kože pôsobila upokojujco a slabá stopa po Teinom parfume sa ešte stále vznášala vo vzduchu ako neviditeľný motýľ. Pristála mu na nose a on ju vdýchol hlboko do seba. Nakoniec otočil kľúčikom v zapaľovaní, naštartoval a na sekundu sa započúval do charakteristického burácajúceho zvuku osemvalcového motora. Už znovu sa široko usmieval, dokonca sa prichytil pri tom, že sa ticho smeje, ale to motor znovu zreval svoju ohlušujúcu hymnu a v jej chaotickom dunení sa auto pohlo dopredu ako čierny lesklý kamienok vystrelený z praku.
Po niekoľkých minútach kľučkovania pomedzi ostatné vozidlá sa nakoniec vymotal z hniezda luxusu a nasmeroval si to rovno na prázdnotou zívajúcu triedu číslo 183. Za sebou mal úspešnú akciu a pred sebou dlhé rozmýšľanie, ako to všetko čo najviac využije vo svoj prospech.*

*Kalei si samozrejme ako vždy aj teraz našla dokonalé ospravedlnenie pre svoje tajné záľuby. On ale nebol jej otec, aby ju vychovával, a tak preradil na vyššiu rýchlosť a zaradil sa do rýchlejšieho pruhu. Sám si nebol celkom istý, kedy z neho urobila svojho komplica, ale svoj nesúhlas jej dával najavo aspoň suchými ironickými poznámkami, ktoré od seba dôkladne odrážala vtipkovaním. Možno keby nevidel ako veľmi s Teo zrástala, ako veľmu ju potrebovala na prežitie vo vákuu spoločenskej smotánky, už dávno by ju prestal kryť.
Znovu oboma rukami chytil volant a strnulo hľadel pred seba. Zvykol si na Kaleine poznámky odpovedať v bodoch. Jednoducho vždy počkal, kým povedala všetko, čo mala na srdci a potom sa snažil svoje odpovede zosúladiť tak, aby aspoň trochu dávali zmysel. So strikntnou pravidelnosťou dodržiaval svoj postup, aj keď po zmienke o údajnej priateľke mal chuť urobiť výnimku. Dokonca k nej na chvíľu otočil profil tváre, ale potom len pokrútil hlavou a ďalej sa venoval šoférovaniu. Tiché šťuknutie prevodovky a auto sa po boku nákladného vznášadla driapalo dopredu. Zdalo sa, že Neal ho má aj v tej najvyššej rýchlosti dokonale pod kontrolou. Cez celú stenu kontajneru bolo nastriekané známe logo Maximovho obchodného impéria, ktoré však po pár sekundách ostalo ďaleko za nimi v pomalšom pruhu už len ako rozmazaná škvrna.* Je mojou prácou starať sa o to, aby si bola v bezpečí a ak ťa týždeň na ostrovoch udrží mimo problémov som ochotný obetovať sa. Stačí mi malá izba s výhľadom na more, pokoj od hotelového perosnálu a tvoj zadok nečinne prilepený k lehátku pri bazéne.* Z relatívne voľného priestranstva diaľnica prechádzala do dlhého tunela, v ktorom sa interiér Kazaru rozsvietil matným modrastým podsvietením.* Vysoká, žensky plné tvary, dlhé tmavé vlasy, hnedé oči.

Nees

*V tichu, ktoré nastalo po ženiných slovách sa dal dokonale počuť každý jeden zvuk vydaný zariadením bistra - nezreteľný mrmot stíšenej telky v rohu, škripot hrotu pera o papier Myrinej krížovky, praskanie oleja v kuchyni, zaprašťanie kovových nôh stoličky, keď si Nees poposadol a znovu sa pustil do jedla. Nezdalo sa, že by ženina nechuť prešla aj na neho alebo, že by ocenil jej pochvalu.* Stáva sa.* zamrmlal na margo udalosti, ktorú do podrobností rozoberali vo vysielaní hoci sa zdalo, že viac pozornosti venuje zelenine na svojom taniery. Interiér bistra sa stal svetom samým osebe, kde by sa z ničho nič mohol spoza kuchynských dverí vynoriť človek s hlavou kraba a nikomu by to neprišlo zvláštne. Tma za oknami a neutíchajúce klopkanie dažďových kvapiek do sklenných výplní len podčiarkovali atmosféru neskutočnosti, ktorá Neesa celkom zabávala.
Myra položila pero vedľa dokončenej krížovky, chytila konvicu s kávou a venovala Neesovi pohľad s nadvihnutým obočím. Omietavo pokrútil hlavou a čašníčka odišla na opačný koniec pultu, aby tým istým spôsobom ponúkla nápoj aj žene. Nees v duchu tušil, že ho bude nasledovať a ďalší hrnček kávy odmietne. Za čas, ktorý tu strávila si ešte ani raz zo svojho prídelu neodpila.
Potom kľučka na dverách znovu cvakla a studený poryv daždivého vetra priniesol Myre dvoch nových podgurážených zákazníkov. "Čo sa s nimi vrece roztrhlo?" zamrlala podráždene.
Dvojica mužov v družnom speve vošla dnu a zamierila rovno k pultu. Staršiemu sa podlamovali nohy, preto ho ten mladší podopieral a povzbudzoval jeho snahu sýpavým smiechom. Nakoniec ho riskantne usadil na barovú stoličku. Obaja mali na sebe špinavé sivozelé uniformy, ale tam sa všetka podobnosť končila. Mladík mal na rozdiel od svojho holohlavého spoločníka husté čierne vlasy stiahnuté vzadu na šiji gumičkou, malé nepokojné oči a plné pery neustále vlhké od slín.
"Dvoch panákov, láska a nech ti tie nohy pracujú," predniesol bujaro a pohľadom prešacoval Myrinu postavu od hlavy po päty. Pritom zodvihol voľnú ruku a spakruky si ňou prešiel po ústach akoby ho prešla chuť. Opitého kamaráta pritom oprel o hranu pultu a keď servírka so znechuteným výrazom zašla za lietacie dvere kuchyne, mladík sa uprene zadíval na Neesa.
"Hej, kamoško, ako ti chutia tie sračky? Počul som, že kuchár si po hajzli umýva ruky v polievke autiera si ich do šalátu. "
Pri pobavenom chechtaní sa Nees ani neobťažoval zodvihnúť hlavu a naďalej zvyškom hrianky zotieral šťavu okolo kúskov zeleniny. Robil to opatrne, aby nenarušil jej rozmiestnenie.
"No to ma podrž, Jeff," zrúkol mladík na opitého muža, ktorý ho ledva vnímal a nahol sa bližšie ponad Neesovo rameno. "Ten debil si na tanieri urobil smajlíka. Čo si nejaký posraný pupuš?"
"Keis, kde je náš chľasť?" domáhal sa chlapík menom Jeff a aj keď nevedel na čom sa Keis chechce, pridal sa k nemu.
"Mal by si odtiaľto vypadnúť Picaso," zasyčal jedovato Keis, zo stojana na príbor vytiahol plastovú vidličku a jej koniec ohol medzi prstami. Biely plast sa mihol vzduchom, odrazil sa od Neesovho spánku a neškodne pristál vedľa jeho ľavej ruky. On sám sa nijako nepohol ani nedal najavo, že by mienil útok na svoju osobu akokoľvek riešiť.
"Pomätený buzerant," zanadával si Keis od srdca a zúrivosť pretavil do zlomyseľného smiechu. Ako otáčal hlavu, aby sa pozrel, kde toľko trčí servírka s ich chľastom (a nemali ho náhodou aj tak mať na bare?) všimol si tú druhú ženu. Jej postava predstavovala stred medzi drobnosťou a tou správnou výškou, mokrá bunda sa lepila na tie najchrumkavejšie partie a keď navyše zaregistroval aj bradavky zdurené zimou do nohavíc sa mu okamžite nahrnulo známe teplo. Rukou si ho párkrát zľahka pohladil a so sebaistým úškrnom podišiel bližšie. Cestou sa ešte obzrel na Jeffa a toho čudáka, ktorý zadebnene civel pred seba.
Žena mala detsky jemnú tváričku zmaľovanú ako tá najprvotriednejšia štetka, hoci aj dážď urobil svoje. Ale čo, Keis bol ochotný užiť si s ňou aj tak. Zastal vedľa stoličky, na ktorej sedela, bokom sa oprel o pult a pravú ruku vyložil na dosku, aby naplno predviedol svoj ležérny postoj.
"Tak čo, mačička, zdá sa, že ti je zima. Rád ťa zospodu trochu zahrejem," zasýpal a chlipne si pritom premeriaval ženin výstrih. "Koľko berieš za číslo, ty malá cundrička?" Posunul sa k nej ešte o krok viac, ale skôr než si stihol vôbec siahnuť do vrecka nohavíc po peňaženku za jeho chrbtom zaškrípala stolička, nejaké telo sa s buchotom zvalilo na podlahu a jemu v pravej ruke vybuchla špirálovitá vlna bolesti. Vyrazil zo seba viac vydesený než bolestivý výkrik a potom zachripel, pretože ho ten buzerantský čudák držal jednou rukou pod krkom a druhou mu niečo ostré pritískal na brucho. Kedy sa tam objavil? Keis dostal strach a pod jeho vplyvom mu z hlavy vyprchali aj posledné zvyšky alkoholu. Keď sa úchytkom pozrel do strany videl, že v ruke má zabodnutú plastovú vidličku! Jej zuby prešli pokožkou a mäsom, ale zlomili sa na kosti a Keis nechcel ani len vedieť, čo by ten blázon urobil s vyskakovacím nožom, ktorý mu teraz držal pod rebrami. Až takto zblízka si všomil, že mužove oči majú zvláštny sivastý dymový odtieň a okolo zreničiek tmavohnedé fľaky. Tváril sa rovnako nevzrušene ako predtým, ale o to bol desivejší,odhodlanejší vyrvať mu z tela vnútornosti. Niečo teplé Keisovi ohrialo vnútornú stranu stehna a zmáčalo nohavice. Pošťal sa. Zmes strachu, hanby a zúrivosti bola taká zdrvujúca, že mu do očí nevdojak vyhŕkli slzy. A ten kretén Jeff ležal skrútený vedľa prevrhnutej barovej stoličky a spokojne pochrapkával!
"Ospravedlň sa dáme," prehovoril Sivoočko blízko Kesiovej tváre a on cítil ako sa mu špička noža zarýva do oblečenia v mieste, kde sa mu najviac búril žalúdok. Zo Sivoočkovej nevtieravej vône sa mu zatočila hlava a pri predstave ihličnatého lesa a živice na okamih zavrel oči. Nôž sa vryl ešte hlbšie.
"Ja, ja..prepáč," vykoktal Keis, ale nestihol povedať nič viac, pretože mu na líce dopadol tvrdý úder a on milosrdne upadol do tmy bezvedomia.
Keď sa mladíkovo telo zošuchlo na mokrú zem Nees znechutene pokrčil nosom a hodil na bezvládneho plastový nožík. Keby sa ten sraľo len trochu pozeral nikdy by mu na ten trik neskočil a plastový nožík by sa zlomil pri prvej príležitosti.
Keď zodvihol hlavu venoval žene krátky roztržitý pohľad a potom sa otočil na odchod. Potreboval rýchlo vypadnúť a keď prechádzal cez prah bistra do daždivej noci znovu si na hlavu založil kapucňu. Dvere za ním buchli, ale on neodišiel hneď. Na malom parkovisku pred budovou prestúpil z nohy na nohu a vo vnútornom vrecku bundy zašmátral po krabičke cigariet. Vytiahol z nej tenkú valcovitú cigaretu a nepokojne si ju vložil do kútika úst. Keď hľadal zapaľovač, zistil, že má na nohaviciach dieru a vrecko úplne prázdne.
"Došľaka," zamrmlal si popod nos a sklonil hlavu, aby mu koniec cigarety v daždi nenavlhol*

Kalei/Tea

*Jej zadok a pripelený na lehátku? To bola hodne nereálna predstava. Teda niežeby musela neustále niečo robiť, ale dlho by na lehátku neobsedela, ani neobležala. To už by bola radšej vo vode a užívala si nejaké tie vlny, či rybky pod hladinou.* No dobre ty obetujúci sa, pouvažujem o vidine môjho zadku na lehátku, aj keď to skôr vidím ako môj zadok trčiaci z vody. *Pokrčila ramenami a rukou siahla k jeho čiapke. Zložila ju na kolená a zastrčila vlasy čo ju šteklili na tvári za uši. To jeho pootočenie hlavou si všimla a len sa nepatrne uškrnula, rada by vedela čo mu v tej chvíli preletelo hlavou. Jeho popis ju trochu zmiatol, nebola si istá na čo to bola reakcia, keďže zvykol hovoriť až po nej. Niekedy sa nestačila čudovať, že si pamätal všetko na čo mal reagovať, keďže sčasu na čas bola ako každá žena, tárala a skákala z témy do témy rýchlosťou svetla.* Tak vyzerá údajná priateľka? Alebo som ani neklamala? *Nadvihla obočie, či si dovolil stať sa zadaným bez jej kontroly,či je vyhovujúca. Na chvíľu sa zamyslela, že ten popis by celkom sedel aj na ňu a už mala na jazyku poznámku. Tentoraz sa ale zdržala komentára a radšej stíchla, nechajúc mu priestor na nejaké reagovanie, než zase otvorí ústa. Očkom hodila len na logo otcovho impéria a hlavou jej preblesklo pár myšlienok, kde teraz otec asi bol. Nezvykla sa pýtať kam cestuje, zväčša len zistila kedy má prísť. Teraz sa jej hodilo že vyrazil za obchodmi, nemusela vysvetľovať prečo mieri na večierok Remediussa, aj keď sa to určite neskôr dozvie. Jej otcovi ušlo len máločo, našťastie tajomstvo jej dcéry mu nemal kto vykvákať.*



*Tmavé autá so zhasnutými svetlami sa skrývali v tme ulice, zapadali do obrazu tohto miesta aj keď ich osvetlili lúče svetla okoloidúcich aut. V najprednejšom aute sedel nižší muž s nesympatickou tvárou a jazvou na krku, dával najväčší pozor na vychádzajúce autá. Dnes dostali jasnú úlohu a on bol ten, čo za jej splnenie zodpovedal. Všimol si vychádzajúce auto ženy ktorá robila jeho objektu spoločnosť, no tú si nevšímal. Ak mal správne informácie, aj o tú sa mal niekto v noci postarať. Spozornel ale viac, pretože ak odchádzala ona, bola len otázka času, kedy sa zjaví aj jeho objekt. Keď sa vynoril z pozemku sídla, ozval sa do vvysielačky k zvyšným autám.* Kato, si záloha. *Posledné auto rozvietilo svetlá a pohlo sa z radu. Bolo počuť len zvuk motora, keď na to šofér dupol a zmizol dlhou ulicou. Keby ich plán zlyhal, mal čakať pri dome a dokončiť ich úlohu. Nemohli si dovoliť zlyhať. Šéf neodpúšťal a ak by to zbabrali, odniesli by si to aj iní, nielen oni. Zvyšné dve autá sa pomaly pohli do uličky za objektom. Oči jastrili po okolí či nikde nikoho nebolo a keď sa presvedčili o tom že ulica zívala prázdnotou, pridali a zaradili sa za jeho auto. Mali niekoľko možností, počkať na zráz a vytlačiť ho z cesty, alebo použiť zbrane FR140-tky, ktoré ležali na mieste spolujazdca. Nesnažili sa o nenápadnosť, nerátali s tým, žeby v túto noc neuspeli.*

Esme

*Bol odmeraný, ale nijako to neprisudzovala tým, že to bola ona, alebo by nedajboh tušil čo zač je. Nie, tomu neverila, ani tomu nijakú váhu neprikladala. Jednoducho bol odmeraný k druhým. To sa dalo vydržať, aj pretrpieť. Horšie však by si k nemu hľadala cestu. Však ak to nijako nevyjde, alebo jednoducho nedostane príležitosť, pôjde ďalej a nájde si ho jej zblúdilá guľka, keď poletí čírou náhodou jeho smerom. Nebrala to nijako tragicky.
Nesúhlasne kývla hlavou, tú kávu by jej asi ťažko dolievala, keďže sa jej ani nedotkla ináč len ako ohrievač pre jej skrehnuté prsty. Čoskoro sa však stalo niečo, čo jej celkom vzalo dych z pľúc a ohromilo ju ďaleko viac, než bolo prípustné. V prvom rade čakala problémy, len čo zbadala kto vošiel dnu. Bolo iba otázkou času, kedy sa ten chudák obráti k nej a ponúkne jej sex. Vedela by si s ním dať rady, ibaže nemohla. Nielen kvôli tomu, že Needs zakročil sám, ale aj kvôli vlastnému predstieraniu. Nadychovala sa, že niečo sladké odvrkne, pošle ho do horúcich pekiel ako pravá jazyčnica, ale našťastie, alebo nanešsťastie sa v Needsovi ozval pud mužnosti a poslal toho chlapa nateraz do snov.
Ani nemusela predstierať prekvapenie, lebo bolo u nej celkom prirodzené a s údivom sa dívala na čin, ktorý vykonal. Nemohla mu pripísať jedno malé, bezvýznamné plus na jeho mŕtvy oblek. Koľká škoda..
Rýchlo zhrabla igelitku štrngajúc a vybehla von za ním. Nemohla si dovoliť, aby jej zmizol. Ešte nič nebolo stratené!* Prosím, počkajte. *Vzdychla rýchlo kráčajúc za ním. Znova jej na vlasy padala voda, chladila ju všade, tentoraz aj pod bundou, ale moc si to nevšímala.* Chcem sa vám poďakovať. Neviem ako by som sa toho muža striasla keby ste neboli zareagovali. *Rozprávala a opatrne pristúpila k nemu. Všimla si cigaretu v jeho ústach a prázdne dlane, siahla preto do vreciek svojej koženej bundy a vytiahla oceľový zapaľovač s knôtom. Škrtnutie osvetlilo ich tváre.* Nechceli by ste zájsť ku mne na pohárik? Mám tu nejaké víno, prípadne doma aj pivo.... *Zatvárila sa zahanbene, akoby to nebola nikdy robila. Ale v skutočnosti v jej hlave sa už spriadal dokonalý plán. Bude výhodné zabiť ho u seba doma. Tela sa zjaví jednoduchšie a bude to rýchle. Vytiahla ihlicu a znova si ňou zaviazala vlasy do ovädnutého copu. Na tvári jej stále hral ten zahanbený pohľad, ktorým kĺzala všade, len najmenej na neho.* Chcela by som sa vám niečim zavďačiť. Aj keby to má byť lepšia zelenina než v tom bistre.

*Prechádzali tunelom takou rýchlosťou, že sa vnútorné osvetlenie zmenilo na záblesky, ktoré s niekoľkosekundovou pravidelnosťou vytrhávali interiér auta zo šera. Akoby niekto neustále zažínal a zhasínal baterku. Kvôli obmedzenej rýchlosti na istom úseku tunela musel Neal spustiť nohu z plynu a zaradiť sa do pomalšieho pruhu, pretože na tom vedľajšom sa vykonávali opravé práce. Bariéry postavené po celej dĺžke cesty osvetľovali jasné blikajúce majáky, aj keď tam v tom čase nikto nepracoval. Nakoniec ich začal doháňať aj kamión, ktorý predtým tak veľkolepo predbehli. Akoby im to chcel šofér vrátiť, preradil na vyššiu rýchlosť, aj keď tým v tej chvíli porušil dopravné predpisy a predbehol ich na pomalšom úseku. Idiot!* Tak ju môžeš opisovať, keď sa niekto opýta.* odvetil krátko, pretože sa viac sústredil na to, čo robil šofér kamiónu pred nimi. Ťahač už vidieť nebolo, ale prepravný kontajner s logom obchodného impéria sa stále tvrdohlavo držal pred nimi. A potom Neala zamrazilo vzadu na krku, inštinktívne pribrzdil a vtom okamihu rampa kontajnera s buchotom dopadla na cestu. Kov šúchajúci sa o betón vytváral celé spŕšky iskier, zatiaľ čo vnútro kontajnera zívalo prázdnou čiernou dierou. Vtedy Neal pribrzdil ešte viac, aby ich zotrvačnosť nenatlačila priamo na rampu kamiónu, ale zozadu ich nabralo ďalšie auto a nekompromisne ich posúvalo dopredu až zadné kolesá Kazaru len naprázdno zaberali do vzduchu. Nepadol ani jeden výstrel akoby tí vonku vedeli, že by sa im to vďaka nepriestreľnému pláštu aj tak nevyplatilo a namiesto toho si pre nich pripravili pascu. Bez zvyšných dvoch kolies nemohol Neal nič robiť len sa pozerať ako sa čierne vnútro prepravného kontajnera približuje.* Pripútaj sa!* stihol ešte zavolať na Kalei,z puzdra na opasku vytrhol svoju zbraň a stiahol okno na svojej strane. Bol to spontánny nápad, ktorý sa zrodil v okamihu a mal preto mnoho múch. Jednou z nich bolo, že keď vystrčil hlavu do priestoru okamžite odznel prvý výstrel. Neal namieril a poslal na zadné auto niekoľko odvetných strieľ. Používal len jednu ruku, pretože druhou stále držal volant. Nakoniec pneumatika čierneho Satru vybuchla a autom trhlo do strany čím sa uvoľnil aj tlak na Kazar a konečne boli všetky štyri kolesá na vozovke. Neal sa všemožne snažil zabrániť šmyku, ale auto sa začalo točiť v kruhu a bralo pritom so sebou všetky výstražné majáčiky. Kazar urobil ešte jeden poloblúk a bokom narazil priamo do oblej betónovej steny tunela. Keď spľasli airbagy Nealova hlava zostala v bezvedomí visieť v predklone a tunelom sa ozývalo dravé pískanie pneumatík ako obrí kamión spomaľoval.*

Kalei/Tea

*Striedajúce sa svetlo tunela jej nebolo príjemné ani v skoršie hodiny, nieto teraz, keď bola unavená. Nebolo to príjemné na oči, preto ich privrela a usmiala sa pri zmienke o tom opise. Žena čo sa o neho zaujímala nechcela vedieť podrobnosti, aj keď Kalei si ich teraz uložila do svojej hlavy, keby k takej otázke prišlo a ona chcela zrušiť nejakú tú typickú dedičku. Privreté oči jej pripomínali nedostatok spánku a aj preto nevnímala, čo sa dialo okolo nej. Až prudký pohyb autom, brzdenie a náraz zo zadu ju našponoval do plnej výšky akú mohla v sede dosiahnuť. Napriek jeho upozorneniu nesiahla k pásu, len sa prudko otočila k zadnému sklu, čo sa to deje. Prudko otočila hlavu aj dopredu, až vtedy sa jej pred očami zjavil kamión, do ktorého boli štvaní. Sklá boli neprestreľné, no neexistovalo auto, ktoré by sa nedalo násilím otvoriť. Ak by ich dostali do vnútra, boli by v pasci, pretože keby sa aj z vnútra uzamknú, bola by len otázka času kedy by sa dnu k nim dostali. Rukou siahla ku kabelke, mala v nej zbraň, aj keď pod sedačkami auta sa skrýval väčší výber. Všetky autá ukrývali zbrane, práve kvôli takýmto chvíľam. Jej otec sa obával prípadného únosu a vydierania ho, bola to drobná poistka, ktorá však bola naozaj len drobná. Ani so zásobou zbraní to proti presile a v takomto priestranstve nebolo nič moc.* Neal nevyťah...*Ozvala sa streľba a ona pocítila dobre známy adrenalín, ktorý tak milovala. Len teraz to bolo iné, bola zvyknutá byť sama a o nikoho sa nebáť. Pochybovala že toto súviselo s otcom a posledné čo chcela bolo zatiahnuť do toho Neala inak ako zháňaním "hračiek". Práve keď jej ruka našla drobnú zbraň, Kalei oľutovala že sa nepripútala. Auto sa začalo točiť, ju hodilo najprv k dverám auta, kde si bolestivo udrela hlavu a potom na druhú stranu na sedačku, vlastne medzi sedadlá. Po náraze sa dezorientovane zviechala späť na sedačku, ruka jej podvedome vystrelila k miestu kde sa udrela. Na dotyk to zabolelo, no ani nepípla, v očiach sa jej odrazil strach keď sa pohla dopredu auta k Nealovi.* Neal? *Prsty priložila k jeho krku skontrolujúc pulz a ticho v aute narušilo jej vydýchnutie. Prsty natiahla k riadiacej doske, zatlačila drobné tlačidlo na uzamknutie vozidla. Dalo sa v tej chvíli otvoriť nenásilne len z vnútra, aj keď ona sa vo vnútri nechystala zotrvať. Uvedomovala si že neboli v tanku a išli po nej. Ak by sa niečo pokazilo, nemali by dôvod dobíjať sa dnu, ak by ona bola vonku. Posunula sa k dverám auta, opačným než nastupovala, aby sa neocitla priamo v poli strelcov. Dvere zabuchla a začula cvaknutie zámkov. Očami preletela smerom k autu ktoré ich tlačilo, no oveľa viac ju trápil ten kamión. Tú stranu sledovala teda viac, čakajúc, koľko osôb sa tam vynorí. Bežať v ústrety niekomu kto na ňu mohol hneď spustiť paľbu by bolo hlúpe, najmä keď ani netušila, koľko osôb tam bolo. Striedavo teda sledovala obe strany, tušiac, že išlo o Teu, nie Kalei.*

Nees

*Keď za sebou začul kroky a známy ženský hlas ešte raz prestúpil z nohy na nohu a rýchlo sa obzrel cez plece. Šnúrky kapucne na okamih zavisli vo vzduchu a po profile tváre stiekli prvé dažďové kvapky, ktoré si zotrel už beztak vlhkým rukávom bundy. Plecia mal pred chladom nahrbené a hlavu stále mierne sklonenú, ale aj tak bol stále vyšší než žena stojaca po jeho boku. Dovolil si kradmý pohľad na jej tvár, poďakovanie prešiel mĺkvým kývnutím hlavy akoby to ani nestálo za reč a všetku pozornosť sústredil na malý plamienok chvejúci sa medzi útlymi ženskými prstami. Pripálil si a len čo do vzduchu pred sebou vyfúkol prvý obláčik sivastého dymu znovu sa stiahol. Jednu ruku strčil hlboko do vrecka na nohaviciach a druhou si pridržiaval cigaretu blízko úst. Namiesto dusivého pachu nikotínu ho však obostrela zvláštna korenistá bylinková vôňa, ktorá sa ťahala všade za ním ešte aj vo chvíli, keď nefajčil.
Ženine rozpaky prechádzal statickým pohľadom človeka, ktorému nezáleží na spoločenských konvenciách ani pravidlách slušnosti akoby sa všetkým vymykal a žil mimo nich.* Dal by som si čaj.* ozval sa nakoniec po veľmi dlhej dobe a hlas mu znel trochu chrapľavo. Potiahol si z cigarety a upreným pohľadom pozoroval ženu pred sebou akoby čakal, kedy ho pošle dočerta. Rozhodne navonok nepôsobil ako niekto so skrytým úmyslom, aj keď svoje čudáctvo nemohol poprieť. Potom natiahol ruku k ženinej taške, ale nesnažil sa jej ju vziať násilým, len čakal či mu ju podá sama alebo nie. Nepýtal sa či jej môže pomôcť, jednoducho to naznačil.*

*Zabratý do plánovania si ani nevšimol, že na tmavej ceste nie je sám. Keď sa do burácania motoru Spitra vmiešal rev iných strojov vrhol Rawir rýchly pohľad do spätného zrkadla a zbadal dva páry jasných žltých svetiel. Autá sa mu držali za zadkom a tlačili sa na neho s očividne nie práve priateľským úmyslom. Žeby si Lucien domyslel, čo sa stalo a poslal za ním "armádu"? Na tejto možnosti mu niečo nesedelo, ale práve nebol v pozícii, kedy by mohol viesť pokojný rozhovor so svojimi prenasledovateľmi. Preto urobil to najlepšie, čo vedel: preradil na vyššiu rýchlosť, zošliapol plynový pedál až k podlahe a kým jednou rukou zvieral volant, druhou zapol rádio / https://www.youtube.com/watch?v=eCjzp1vJwQg /. Vzrušenie sa mu uvoľnilo do krvi v obrovských dávkach adrenalínu, takže doslova a do písmena cítil, že je dokonale sústredený na všetko, čo robí. Po niekoľkých metroch strhol volant smerom na Východnú 135-tu a šinul si to rovno k serpentínovým zrázom. Nech si tí za ním myslia, že ho dostali, kam chceli. V skutočnosti však pri takej obrovskej rýchlosti bola jazda po serpentínach, kľukatých cestičkách vedúdich k úpätiu Satarského pohoria, rovnako nebezepčné pre všetkých.*

*Reno riadici prvé z dvoch aut si hneď uvedomil, kedy ich muž sediaci v aute ktoré sledovali postrehol. Oťažela mu noha a auto sa pohlo prudšie dopredu, rovnako ako tie dve, ktoré ho sledovali. Obe sa plynule rozbehli za ním, sledujúc správanie auta pred nimi. Reno sa snažil vypozorovať či je v strese, aj keď túto možnosť nepredpokladal, alebo sa pokúsi dostať do rušnejších častí alebo...serpentíny, tak ako si to predstavovali. Nafingovať tam nehodu bolo jednoduchšie, ako objasňovať, prečo má nejaké auto roztrielané plechy, slklá, prečo v hlave vodiča je niekoľko otvorov navyše. Reno zatlačil voľnou rukou ktorou nezvieral volant vysielačku, vydal pár rozkazov a potom sa už sústredil len na jazdu. Noha klesla skoro k podlahe, autom jemne šklblo a motor hlasno priadol. Cesta pred nimi už nebola taká pekná ako v uliciach mesta, štrk a rôzna hlina neboli nijako výnimočné. Keď obe autá kopírovali prvú zákrutu, ktorá bola ešte len slabým odvarom toho čo ich čakalo, kolesá odhodili časť štrku ku zrázu. Kolesá v zákrute len tak škrípali, Reno si uvedomoval, že ľahko môže namiesto neho letieť dole i on. Oči ako na stopkách, krv mu len tak tuhla v žilách, no noha stále stláčala pedál a hnala sa k nemu. Dostal sa blízko, zo zadu do neho narazil, aj keď na rovine to nemalo želaný účinok. Pred nimi ale bola ďalšia, ostrejšia zákruta a tak pridal, vediac že riskuje, no bez risku ešte nikto nevyhral. Motor hučal a on sa rútil odzadu k jeho autu, s cieľom dobehnúť ho ešte pred zákrutou a vytlačiť ho dole zrázom. Druhé auto spomalilo, nechcelo nič riskovať, že v tej rýchlosti posunie dole vlastného. Obozretne sa teda držalo kúsok ďalej, no stále pripravené.*