Kráľovská letecká akadémia na Telarione

*Nebol jedným z tých adrenalínových nadšencov, ktorí sa radi bezhlavo vrhajú do nebezpečných situácií, ale toto... dočerta! V tej chvíli ho ani len na okamih nenapadlo sťažovať si na krutý osud alebo podobné blbosti. Skutočnosť, že mu išlo o život len posilňovala jeho vzrušenie, pekelnú sústredenosť, ktorú vkladal do riadenia vozidla, keď videl približujúce sa svetlá druhého auta. V krátkom záblesku vrhol Rawir rýchly pohľad do spätného zrkadla, ale okrem nepriehľadných čelných skiel, čierneho laku a čiastočiek zvíreného prachu pred reflektormi svetiel nevidel nič konkrétne, čo by mu pomohlo prenasledovateľov identifikovať. Spoľahlivo poznal len to, že vodič druhého auta je očividne rovnaký blázon a navyše má svoj plán... pretože odrazu Spitrom otriasol náraz do zadného nárazníku, ktorý mu posunul zadok dopredu a do strany. Priepasť nikdy nebola tak blízko ako v tej chvíli, keď Rawir prechádzal cez zátačku a na krátky okamih si naozaj myslel, že je koniec. Potom ale predné kolesá športového Spitra zabrali a za revu motora vtiahli zvyšok konštrukcie späť na pevný asfalt. Nasledoval rovinatý úsek, na ktorom Rawir znovu preradil na vyššiu rýchlosť a strhol volant do strany. Nechcel byť svojmu prenasledovateľovi nič dlžný. Iba keby sa v zákrute pred nimi neobjavili svetlá kamiónu...*



*Škrípanie bŕzd utíchlo ako kamión zastavil za ohybom tunela. Ticho prerušoval len neustály ťah motora druhého auta, ktoré sa teraz vracalo po stopách nehody, takže od stien chodby vyloženej lesklým samaltom sa odrážali jeho svetlá.
Pevná mužská ruka dopadla odzadu na Kaleine ústa a druhá, ovinutá okolo jej ramien, ju prinútila nevzpierať sa.* Musíme odtiaľto vypadnúť, Kalei, poď.* Nealov hlas znel síce slabo a ticho oproti ozvene z tunela, ale oveľa rozhodnejšie. Vzhľadom na to, že len pred pár sekundami mu hlava ovísala takmer na palubovú dosku, bola jeho prítomnosť mimo interiér auta takmer neuveriteľná. Krížom cez ľavý spánok sa mu tiahla dlhá rana s hladkými okrajmi, v ktorej sa ešte leskli úlomky skla, ale inak sa tváril rovnako ako vždy. Možno len o niečo vážnejšie, obočie mal pokrčené nad vnútornými kútikmi očí a rukou zvieral tú Kaleinu s nečakanou razanciou. Potiahol ju so sebou do ohradenej sekcie tunela a až vtedy sa ukázalo, že slabo kríva. No akoby si to nevšimol, pokračoval Neal v ceste a ťahaní Kalei so sebou. Šesť metrov od vraku Kazaru sa nachádzali v stene tunela služobné prevádzkové dvere. Hrubé železné pánty odopierali poslušnosť, keď Neal pustil Kalei ruku a pokúšal sa pohnúť kľučkou. Potom sa tesne pri nich odrazila od steny guľka a pánty konečne povolili. Z otvoru sa vyvalila čierna, ničím nezriedená tma, ktorá nesvedčovala tomu, že prechod už dlho nikto nepoužíval. Neal vtlačil Kalei dnu práve v okamihu, keď sa od vonkajšieho plášťa železných dverí znovu odrazila guľka. Tentoraz vo výške Keleinej hlavy.* Staré prevádzkové tunely sú navzájom pospájané so stanicou metra dolu pod nami. Musíme sa tam dostať.* Ozvalo sa krátke cvaknutie a najbližší priestor zalialo modrasté svetlo hudobného prehrávača, ktorý Neal nosil všade so sebou, kým iní by na jeho mieste schovávali po vreckách skôr cigarety a zapaľovače.*

Kalei/Tea

*Načúvala zvukom v tunely a čakala, kedy sa zjaví ten, kto sa rozhodol že ju pošle na onen svet. Pozorne sledujúc striedavo jednu a druhú stranu sa zľakla, keď sa okolo nej ovinula ruka a druhá jej zakryla ústa. Nevšimla si nikoho prichádzať a na takéto veci si dávala pozor. Bola pripravená použiť všetky dostupné možnosti obrany, ktorých poznala pri tom čo robila celkom dosť, no známy hlas ju razom schladil aj vyriešil nepokoj, ktorý sa pri prvých myšlienkach kto tam bol dostavil. Nechala sa ťahať, aj keď zbraň pevne zvierala v rukách. Mala chuť ho zastaviť a objasniť mu čo robí vo voľnom čase, že nie je presne tá spomínaná typická dedička čo tu začne hystericky jačať. Na druhú stranu si uvedomovala, že toto bolo iné, stalo sa to pri ňom a on jeho prácou bolo chrániť ju bezohľadu na všetko. Nechala sa teda potiahnuť až k dverám, tam očami znovu sledovala okolie a po prvej guľke odhadovala približné miesto výstrelu. Nestihla však zaregistrovať z kade strelec strieľal a tak len pre trochu času zdvihla zbraň a vystrelila na približné miesto, aby sa na chviľu kryli a Neal mal čas. Akoby boli vo filme, dvere otvoril v poslednej sekunde, skoro doslovne a ocitli sa vo všadeprítomnej tme. V tej chvíli ľutovala, že nechala kabelku v aute. Mala v nej pár hračiek, vrátane mobilu ktorý by posvietil dobre. Hračky ktoré používala a ktoré jej Neal zháňal mala i teraz na sebe, pár drobností v náramku a prívesku, no nič použiteľné pre takúto chvíľu. Keď tmu narušilo trochu svetla z prehrávača, ruku natiahla k stene a tak sa pobrala dopredu, rýchlo, no snažila sa o nič nezakopnúť. Nemala práve obuv na behy, aj keď nebolo to prvý raz čo jej opätky museli poslúžiť aj ako "športová" obuv. Neal mal pravdu, stanica bola o čosi nižšie a aj terén išliel miernym klesaním dole. Kalei mlčala, aj keď postrehla jeho krívanie, i krv na tvári. Nepoznali sa však prvý deň a vedela, že teraz mu to bolo jedno. Necítila ten správny adrenalín, zvyčajne pracovala sama, prípadne teraz s Rawirom, no na tom jej nezáležalo. Mali dohodu, kryla by ho, no stále to bol len cudzí chlap. Zabiť by sa nenechala kvôli nemu. S Nealom byť v takejto chvíli bolo o to iné, že mala obavy. Nešlo len o pud sebazáchovy, ale obavy, aby kvôli nej neprišiel o život on. Nič z toho by mu však nehovorila, len kráčala dole, jeho tempom.*



*Dve autá sa za ním hnali s jasným cieľom, no obaja dobre vedeli, že tu môžu skončiť dole zrázom rovnako ako on aj oni. Napriek tomu sa rútili v rýchlosti, ktorá bola o dosť vyššia než bola povolená v tomto nebezpečnom úseku. Na chvíľu sa potešili že ho dostali, aj keď sami udržali kolesá len tak tak na ceste a nesledovali odlietajúci kameň dole zrázom, keď aj jeho auto predsa len na ceste ostalo. Obe auta teda šlapli na plyn, lepšieho miesta na odstránenie ho z cesty ako tieto zákruty nebolo. Auto znovu pridalo s cieľom nárazu, druhé pridalo ešte o kus viac a snažilo sa dostať do úrovne prenasledovaného auta. Chcel ho vytlačiť a nedať mu možnosť cúvnuť, keďže tam už bolo druhé auto nalepené, no plány skazil kamión. Vodič auta ktorý išiel v protismere zazmätkoval, strhol volantom najprv smerom ktomu v ktorom sedel Rawir a potom začal prudko brzdiť. Bola to ale zákruta, privysoká rýchlosť a kamión zachytil auto skôr ako sa stihol zaradiť do svojho pruhu. Nárazníky sa stretli a auto začalo robiť hodiny. Pneumatiky len tak šrkípali na oboch stranách, nákladná časť kamiónu postrčila točiace sa auto ešte viac a to sa zrútilo zrázom. Bolo vidieť len "kontrmelce" auta, hlasné zvuky rozbíjania a konečný pád, dym a následný požiar. Prvé auto s vedúcim vodičom ani nemihlo okom, rútilo sa ďalej, so stratami sa rátalo.Aj keď na to druhé auto doplatilo, preradil sa do pruhu vedľa neho a prudko do neho narazil a volant točil doprava, snažiac sa ho vytlačiť.*

*Podľa vzoru Kalei sa jednou rukou pridržiaval steny a druhou obracal displej prehrávača tak, aby im čo najviac svetla dopadalo pod nohy. Relatívne rovný spád terénu o niečo neskôr nahradili schody vysekané priamo do betónu. Niektoré stupienky boli častým používaním predraté natoľko, že sa v plytkých výmoľoch držala voda. Vzduch bol vlhký, páchol plesňou a nezameniteľnou zmesou chemikálií. Čím hlbšie do podzemia sa dostávali tým viac sa výškový rozdiel vyrovnával, takže po niekoľkých dlhých minútach tápania na slepo Neal cítil ako sa podlaha pod jeho nohami začína vyrovnávať do dlhého tunela. Teraz už nepotreboval svetlo z prehrávača, pretože po celej dĺžke tunelu sa v pravidelných, približne desaťmetrových rozostupoch nachádzali dvere. Nad pevnou kovovou konštrukciou svietili zdroje záložného svetla s označením jednotlivých vstupov. C -4- H,
C-5-H, C-6-H... to bol len začiatok v ústi tunela, ktorý sa stáčal na východ a jeho koniec bol v nedohľadne. Niečo ako odvrátená tvár skutočného sveta.
Neal na chvíľu zastal a kým si zastrkával prehrávač späť do vrecka na saku pohľadom skúmal najbližšie okolie. Nemal ani najmenšie tušenie, ktorý zo služobných vchodov vedie na perón stanice a ktoré sú istou cestou k smrti, pretože rovnako tak dobre sa mohli dostať aj priamo na trať pred rozbehnutý vlak. V krátkosti času, ktorého nemali navyše, pristúpil k najbližším dverám s označením C-5-H a pokúsil sa ich otvoriť. Spočiatku to nešlo ľahko, ale zvuk približujúcich sa krokov ho pohol k väčšiemu úsiliu. So zaťatými zubami ťahal kľučku nezaistených dverí k sebe, až kým pánty nepovolili a medzi rámom sa neobjavila dostatočne veľká škára, cez ktorú mohli prejsť. A podľa toho, čo videl na druhej strane sa stalo práve to, čoho sa obával. C-5-H viedli priamo na trať, ktorá kopírovala ohyb s tunelom. Na strope blikalo chvejivé žltkasté osvetlenie a dolu viedla sieť rovných panelov, pretože moderné rýchlovlaky sa už nepohybovali po koľajniciach, ale magnetických pásoch.
Neal sa pretiahol otvorom ako prvý, zoskočil na trať a potom zodvihol ruky ku Kalei, aby jej pomohol. Nástupište nemohlo byť ďaleko, pretože hluk tisícov pomiešaných hlasov prichádzal priamo z ohybu tunela. Napriek tomu sa nemohol zbaviť nepríjemného pocitu. Vlaky jednoducho nemal rád.*

*Čas akoby sa na okamih natiahol, takže všetko videl spomalene hoci jedna časť jeho mozgu si stále uvedomovala v akej šialenej rýchlosti sa to naozaj odohráva. Jeden bleskový pohľad do spätného zrkadla, keď sa Spiter tesne vyhol zrážke s ťahačom a Rawir videl, že druhé auto nemalo také šťastie. Obojstranné škrípanie bŕzd, škripot pneumatík po vozovke a nakoniec ohlušujúci výbuch sprevádzaný salvou svetla – to boli útržky informácií, ktoré sa k nemu dostávali hoci vedel, že na víťazný pokrik je ešte príliš skoro. Akoby ho privolal svojimi myšlienkami, zostávajúce auto sa dravo vrhlo po boku Spitra a udrelo naň silou, ktorá sa nedala ignorovať. Sila druhého stroja zakliesnila obe autá do seba akoby tvorili jedno, takže nech sa Rawir snažil akokoľvek jeho výkon nestačil na to, aby sa dostal zo smrteľnej pasce. Znovu sa zopakoval ten istý vzorec so škrípaným bŕzd a pískajúcich pneumatík, ale tentoraz to bol on, kto sa priblížil k okraju zrázu. Všetko sa odohrávalo tak rýchlo, že Rawir ani nemal čas myslieť na smrť konkrétne. Telom sa mu rozlieval len neurčitý pocit, zmes hrôzy, pretože už náhle nemal kontrolu nad svojím životom a zvláštne uvoľnenie, lebo si bol viac než istý, že v nasledujúcich sekundách umrie. Zadné kolesá Spitru urobili poloblúk nad priepasťou, naprázdno zaberali do vzduchu až kým točivý moment nestrhol aj prednú časť auta. Potom sa celý svet obrátil dolu nohami, jedenkrát, dvakrát ... po treťom to už prestal počítať, pretože hlavou narazil do niečoho tvrdého a popritom si zahryzol do jazyka. Čelné sklo sa roztrieštilo na úlomky nie väčšie ako malíček na ruke, takže zvuky dopadu a šuchotu boli ešte hlasnejšie. Hlavou mu blúdila len jediná myšlienka: kedy sa to všetko už konečne skončí. Trvalo to všetko neskutočne dlho a milosrdné bezvedomie stále neprichádzalo. Potom sa ozval ohlušujúci treskot, dvere na strane spolujazdca sa prudko preliačili dovnútra a pohyb auta sa s trhnutím zastavil na kmeni stromu.
Rawir mal pocit akoby mu niekto zakrútil chrbticou opačným smerom a potom mu ju vložil naspäť do tela. Bolo mu ťažko od žalúdka a v hlave sa mozog pravdepodobne trhal na kúsky, pretože inak si tú bolesť a dezorientáciu nevedel vysvetliť. Keby to všetko stálo na jeho logike zrejme by ostal sedieť v aute, ale jeho podvedomie na neho jačalo rozkazy akoby bol bažant vo výcvikovom tábore. Doriti, vypadni z toho auta! Zbraň! Zbraň pod sedačkou! Vypadni!
Mal chuť poslať ho dočerta, ale nakoniec jeho telo urobilo presný opak. Trasúcimi rukami nahmatal pod sedačkou puzdro so zbraňou, vytiahol ho súbežne s tým ako druhou rukou uvoľnil pás a potom sa nejako, sám nevedel ako, vypotácal z auta. Svah bol stále strmý, prudko sa zvažoval nadol a on na neistých nohách prešiel len pár metrov. Zrútil sa na zem, nohou sa zachytil o vyčnievajúci konár a ruka so zbraňou mu vyletela do vzduchu, keď padol na chrbát. Somár! Skutočnosť, že žije sa k nemu dostávala postupne a nevtieravo ako chladný nočný vzduch, ktorý dýchal. Letmý pohľad na vozovku ho však nepotešil.*

Esme

*Cítila, že ho nesmie pustiť len tak preč. Že ho nemôže nechať odísť iba tak preč. Možno sa v nej mód sebazáchovy vypol a nechal ju v štichu. Niekde v hĺbke svojej duše tušila, že to nie je dobrý nápad a narobí to iba škodu, ale všetky takéto myšlienky potlačila do úzadia a nechala ich plynúť niekam vôkol seba, niekam preč, do diaľav...
Po lícach jej stekali kvapky dažďa a máčali jej ináč dokonalú tvar a zmývali tak makeup., ktorý jej pridával na veku a na ktorom si v dennom svete tak moc zakladala. Všetko to bolo iba kvôli tomu ako príliš mlado vyzerala. A príliš dostupne. S ním sa cítila iná. Nedostupná a hlavne odetá. Keď nemala makeup pripadala si takmer nahá..* Čaj znie výborne. *Usmiala sa na neho a na sekundu sa zadívala do tváre, ktorú zahaľoval cigaretový dym. Kto by bol povedal, že niekto ako on si bude zakladať na zdravej – aspoň čo sa dalo, strave a čajíčkoch. Pery sa jej zvlnili do jemného úsmevu a podala mu tašku.
Následne nato klopkajúc vykročila cez cestu smerom k starému, ošarpanému bytovému domu, kde bolo niekoľko desiatok bytov, od tých najväčších po najmenšie. V strede cesty na okamih zastala, lebo auto, ktoré šlo po tej strane sa rútilo ako šialené a bolo by ešte väčšou šialenosťou skočiť mu do cesty, hlavne na tak mokrých cestách. Mlčky obstála, keď ju nepatrne ošpliechalo na nohách. Už aj tak ich mala dosť mokré. Vykročila následne rovnakým tempom ďalej vedúc ho k zadnému vchodu na dome, keďže ten predný nejaký dobrý človek zničil a opravári v tej štvrti boli rovnako mizerní ako aj ľudia všade navôkol.
Cupkala po schodoch v bytovke tak rezko akoby bola zvyknutá v tých opätkoch behávať aj maratóny a nedala sa zastaviť ani po piatom podlaží, keď mierila stále hore, do najvyššieho – ôsmeho poschodia. Zanechávala po sebe mokré stopy, ktoré na už beztak mokrej a hlavne špinavej podlahe zanikali, jediné čo bolo dosť veľkým mínusom, že sa jej pekelne šmýkalo, preto už na rovine, smerujúc k dverám na konci chodby kráčala pomalšie. V momente ako odomkla dvere do svojho kráľovstva, ešte stále, tak ako zakaždým, mala pocit, že vošla celkom do iného sveta. Na zemi boli v každej miestnosti položené drevené podlahy vo farbe karamelu a drevo bolo takmer všade. Aj drevené trámy na strope, stĺpy ako podpery strechy na rozľahlej ploche bytu. Ustúpila bokom pozývajúc ho dnu.* Ak by ste mohli, tam je kuchyňa. *Potrebovala dať zo seba všetko to mokré šatstvo. Dala mu voľnosť vo vlastnom byte aká sa druhým neponúkala. Však aj tak neplánovala držať ho tam dlho...*

Kalei/Tea


*Kráčalo sa jej mizerne a ona v tej chvíli jasne vedela, čo dá Nealovi zohnať nabudúce. Žiadne zbrane ani nebezpečné hračky, ale topánky. Na podpätkoch, ktoré podpätok mať nebudú keď ho nebude treba. To či niečo také existovalo netušila a pri tvaroch topánok sa jej to nezdalo ani pravdepodobné, no pri pomalšom tempe svojich nôh ju to proste napadlo. Nebyť dávky adrenalínu a obáv, aj by sa pri tom usmiala. Úsmev teraz ale na jej tvári nesvietil, jej tvár bola vážna a už na prvý pohľad zamyslená. Nohy jej kráčali po betónových schodoch, ozývalo sa klopkanie opätkov. Zvuk narušilo padanie akýchsi predmetov povaľujúcich sa na schodoch a Kalei len pozrela k zemi s prižmúrenými očami. Zvyšky ihiel a striekačiek, prázdne nádobky po kadejakom svinstve. Tunely kde nikto nechodil, hotový raj pre feťákov. Kalei len striaslo pri pohlade na použitú ihlu, neznášala ich. Jeden z dôvodov pre ktorý nemala tetovanie. Páčili sa jej, neraz zvažovala že si nejaké dá spraviť, no stačilo pomyslenie na ihlu a podobné úvahy ju prešli. Rýchlo. Bola rada keď sa dostali do tunela kde nemusela rukou prechádzať po zatuchnutých stenách a kde videla kam stúpa. V dlhom tunely kde boli ale na očiach každému kto tam vstúpil ale pevnejšie zovrela zbraň. Očami skákala po tunely než sa Neal snažil uvoľniť dvere. V tej chvíli bola rada že tam bol, nebola slabá ani bezbranná, no na jeho prirodzenú mužskú silu nemala. Sledovala ako prešiel priechodom, no vo chvíli ako sa pohla za ním, začula kroky. Aj so zbraňou sa prudko strhla do ľavej strany, no spoza zahnutej steny sa vynoril len neistý krok strhatného chlapíka. Mal nezdravú žltkastú farbu, prázdne oči a pohľad, na jednej ruke mu chýbali dva prsty a na druhej ruke s rukávom vyhrnutým nad lakeť bolo vidno miesta po vpichoch. Kaleiným telom prešli známe zimomriavky, prudko sa pohla cez priechod za Nealom. Nechala si pomôcť dole na trať a nohy sa pohli za zvukom hlasov, aj keď si uvedomovala, že to mohla byť len ozvena a nemuseli byť tak blízko sako sa jej zdalo.* Neal? *Pokrčila čelom.* Koľko je hodín? *Priveľa hlasov na noc. Keď bola v aute, mohli byť tak dve. O takomto čase sa vracali domov tak mladí ľudia zo zábav, študenti cestovali domov či naopakd o škôl, aj to nebol práve deň na tieto činnosti.* Vlasnte...koľkého je dnes? *Pred očami sa jej zjavili posledné správy ktoré videla, banda poslancov rozoberala riziká prevozu akýchsi horľavých a výbušných látok pri zmiešaní sa s iskrami. Vedela že tých možností pre vznik výbuchu tam bolo viac, no až tak pozor nedávala. Vedela ale ako tá debata dopadla. Rozhodnutie na prevoz látok sa nezastavili, len sa vybral čas presunu na dve hodiny desať minút, kedy mali byť z bezpečnostných dôvodov uzavreté aj blízke nástupištia a vyhradené na čas iné. Vlak mal pár zastávok a ona si z nejakého dôvodu bola istá, že ten vlak mal ísť tadeto.* Karteny Hades mali využiť vlaky na prevoz nejakých výbušných látok. V noci, desať minút po druhej. Myslím že je to dnes. *Nešlo o to že boli na dráhe, ale o to, že mali v rukách zbrane. V prítomnosti vlaku nemohli strieľať. Pevne verila že ak sa vlak ukáže, aj ich prenasledovatelia si všimnú výstražné značky nemalého charakteru, ktorými zvykli byť takéto náklady označované.* Poďme. *Nemali čas moc dumať, preto len zaistila zbraň a rýchlo sa pohla k ohybu. Mobil zostal v kabelke v aute, hodinky dnes v noci nemala, takže nemala potuchy koľko času im ostávalo do príchodu vlaku.*



*Pery cez ktoré sa tiahla nepekná jazva sa vykrivili do spokojného úsmevu, keď sa ozvali škrípajúce brzdy a auto letelo dole zrázom. Noha akoby oťažela, šlapla na brzdy a ozval sa ďalší prenikavý škripot. Čierne auto ostalo odstavené na kraji vozovky, šófér sa ale neunúval vyťahovať výstražný trojuholník ani nič podobné. Ostali len zapnuté výstražné svetlá, ktoré v pravidelných intervaloch blikali na oranžovo. Auto nemalo z pochopiteľných dôvodov poznávaciu značku, nebolo treba riskovať nejaké spájanie si aut s menami. Mohutná korba muža vykročila z auta, oči padli smerom dole, k auto ktoré už bolo nehybné. Nič poriadne nevidel, nebol si istý či ten chlap prežil. Mal však úlohu a ak by šéfovi povedal že ju splnil a ten muž by sa niekde zjavil, čakala by guľka jeho. V tichosti by dostal výpoveď. Veľmi stručnú bez odstupného. Zobral preto len zbraň a pohol sa dole zrázom. Šmýkalo sa, spod nôh mu padali kamienky, nemal sa moc čoho chytiť. Tma bola nepríjemná a mraky zahaľovali mesiac dostatočne, aby nevedel odhadnúť kam s nohami. Preto sa po chvíli zliezania stal kameňom, noha sa mu zvrtala a on sa pogúľal niekoľko krát o kus nižšie. Zbraň mu pri tom vyletela z ruky, skončila niekde v tme, ostal mu len nožík skrytý v bunde. Nebolo to nič moc, dostal informácie že prenasledovaný muž bude určite ozbrojený a že ho nemajú podceniť.* (nadavaj si inde). *Zanadával potichu a rukami ešte chvíľu pátral po zbrani, cítiac ako mu tečie krv po predlaktí. Bolela ho aj hlava od úderu pri kotúľaní, no nebolo to nič vážne. Najviac ho trápil zvrtnutý členok. Skúsil vstať, išlo to, aj keď ho cítil oveľa výraznejšie. Zbraň stále nemal, ostávalo len dúfať že pri aute bude len mŕtvola a on bude mať po starostiach. Snažil sa kráčať potichu, no terén a tma mu to nezľahčovali, postupne sa kamienky menili na konáre a trávu, neraz nejaký pod jeho nohami pukol. Strmé to bolo stále poriadne a on zostupoval pomaly, prečo v duchu nadával ešte nespočetne veľa krát. Ak ten sviniar prežil, mal šancu pohnúť sa kamsi. Napokon sa chlap dostal k autu , kľakol si a prezrel auto. Nebol tam. Sklo bolo ale preč, ostali len zbytky skla všade okolo. Ozbrel teda aj okolie ajta, či nepreletel, no chlapa nebolo. Štipľavo zanadával a rukou siahol do vrecka po nôž. Musel ho nájsť.*

( som tam dala nadávku a ono mi tam hodilo hentú zátvorku som tušila že som kedysi nadstavovala nadávky ktoré má prepísať )

Neal

*Pohyboval sa kúsok pred Kalei, ráznym rýchlym krokom sa prepracovával čoraz bližšie k ohybu tunela. Ako tak upieral pohľad pred seba na krátku chvíľu sa ho zmocnil pocit, že sa nikdy nedostanú na koniec, že tunel zatáča do jednej nekonečnej špirály a to bolo desivé. Bolo desivé mať slabosť. Navyše takú hlúpu slabosť, takže jediné, čo mohol v tejto situácii robiť, bolo zatínať zuby. Vďaka rokom tréningu a zvlášť vyvinutému sebaovládaniu to o ňom nikto nevedel a keď sa dostanú z tohto prekliateho miesta, bude to môcť znovu pustiť z hlavy.
Zmienka o Kartenoch Hades ho prinútila ohnúť ruku v lakti a pozrieť sa na ciferník s pohybujúcimi sa fluorescenčnými ručičkami. Bolo osem minút po druhej, preto Kaleina výzva prišla vhod. Zrýchlil a keď si s ňou zosúladil krok, pričom už vlastne bežal, chytil ju za ruku.* Dve minúty.* Oznámil jej nevzrušeným hlasom, ktorý bol v protiklade s tým, ako sa naozaj cítil. Nervy mal napnuté na prasknutie a adrenalín by sa dal z neho cediť všetkými pórmi. Našťastie sa ohyb tunela vyrovnal a desať metrov pred nimi sa objavilo nástupište podoprené mohutnými betónovými pilótami. Neal zamieril priamo k nemu a znovu Kalei pomohol dostať sa hore. Vlastne jej ani nedal príležitosť vybrať si či chce liezť radšej sama. S ohľadom na jej topánky to nepovažoval za šťastný nápad. Nakoniec sa na nástupište vytiahol tiež a zmysly ho okamžite začali zásobovať novými informáciami. Okolo nich sa aj napriek skorej rannej hodine pohybovalo množstvo ľudí – zrejme cestujúci z iných spojov, ktoré kvôli prevozu Hades museli presunúť alebo zrušiť. Niekoľkí cestujúci si ich síce všimli, ale takmer v tej istej chvíli obrátili pohľad zase niekde inde. Vďaka za dobu, keď sa nikto o nikoho nestaral. Neal si bol prekliato istý, že keby raz odpadol na stanici, bolo by to to posledné miesto, ktoré by videl.
Vzrušené rozhovory splývali do jedného chaotického prúdu, v ktorom sa jednotlivé slová a významy strácali ako hlava utopenca. Bolo takmer nemožné vybrať si z toho množstva jednu celú vetu. A vzduch páchol, zemitým vlhkom, ľudským potom, nervozitou.
Bola to len sekunda, keď Neal vstal a dvere na opačnom obslužnom peróne sa otvorili. C-18-H. Z temnoty sa vynorila lesklá hlaveň zbrane a o kúsok vyššie nad ňou dve pozorné oči. Všetky tie hlúpe povedačky o spomaľovaní času sa Nealovi náhle nezdali až také smiešne. Bolo to akoby jeho mozog pracoval rýchlejšie než jeho telo. Ešte stále sa narovnával, zatiaľ čo druhý muž na neho mieril zbraňou. Nádych, výdych.
Zem pod Nealovými nohami sa začala chvieť a v momente ako si myslel, že už nič nestojí v ceste tomu, aby schytal guľku do hlavy, objavil sa vlak. Obrovská sila ženúca stroj vpred mu zakryla výhľad na vlastnú smrť. Videl len rozmazané firemné logo a výstražné značenia na každom jednom vagóne. Inštinkty na neho revali, že ešte nie je koniec, že toto nie je tá správna chvíľa, aby vypadol z rytmu. A keď si už myslel, že sa snáď ani neodlepí nohami od zeme, obrátil hlavu a zadíval sa na Kalei. Pohľad na ňu mu pripomenul, že skutočne dôležitá je tu len ona. Striasol zo seba meravosť, ktorá v skutočnosti trvala len pár sekúnd, ktoré však jemu pripadli ako celá večnosť, a znovu ju chytil za ruku.* Poďme. Ďakovný list pošlem neskôr.* Uškrnul sa, aby videla, že je v poriadku a porozhliadal sa okolo seba. Nástupište bolo obrovské. Malo niekoľko poschodí, pretože niektoré dráhy futuristicky viedli aj ponad ich hlavy. Ľudia sa v organizovanom chaose pohybovali po priestore v niekoľkých prúdoch, rozchádzali sa a znovu zlievali. No skôr než budú pokračovať...* Daj mi svoje topánky. Rýchlo.

Rawir

Čo takto vyriešiť to ako chlapi?* Vzhľadom na to v akých nepekných exkrementoch práve plával, to bola od Rawira vlastne odvážna ponuka. Zo svojho úkrytu v hustom poraste na dne priekopy sledoval ako sa muž prediera dolu k autu. Postrehol pád a skackavý zvuk strhnutej zeminy, niekoľko väčších kamienkov sa Rawirovi dokonca skotúľalo k nohám.* Ideš po mne a podľa toho, čo si tu predviedol sa nezdá, že by si sa chcel tak rýchlo vzdať. Nebaví ma utekať ako štvaná zver, tak to vyriešme tu a teraz, ty sráč.* Nebol taký hlúpy, aby neozbrojený vystúpil proti najatému zabijakovi. Hlaveň zbrane mal namierenú na jeho hlavu a takto obozretne vyšiel zo svojho úkrytu. Vedel, že zabijaka drží v šachu, ale chcel od neho počuť ešte isté odpovede, predtým než ho dostane. Pomaly sa približoval bližšie, nebolo treba slov na vyjadrenie toho, že je naozaj schopný stlačiť spúšť ak sa muž pohne. Päť metrov, tri, dva...vtedy si Rawir otočil v ruke zbraň pažbou dopredu a zahnal sa na muža stojaceho oproti. Mieril priamo na jeho spánok.*

Nees

*Nasledoval ženu dolu ulicou k jej domu, ktorý v skutočnosti nebol veľmi vzdialený od bistra, kde sa len pred pár minútami stretli. Nič nehovoril, iba kráčal pár krokov za drobnou ženskou postavičkou akoby bol jej tieň a igelitka zašušťala vždy, keď sa o ňu obtrel stehnom. Cigaretu teraz držal medzi prstami druhej ruky a len čo sa priblížili k vchodovým dverám, ešte raz si z nej potiahol, zadusil rozžeravený koniec o roh steny a špak hodil do smetiaka, ktorý na zemi obklopovalo množstvo odpadkov. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Predtým než prekročil prah, vyfúkol korenistý dym do vlhkého vzduchu a znovu sa zadíval na fasádu budovy akoby ju v duchu hodnotil. Vo vnútri sa rozhliadal okolo seba, ale nevidel nič, čo by ho prekvapilo. Omietka na stenách z väčšej časti odpadla a nahradili ju výtvory vynaliezavých vandalov. Schodisko sa nezrútilo len preto, že bolo betónové a zábradlie železné. Predtým než vystúpil na prvý schod dokonca na konci vstupnej haly zahliadol výťah, ale rozumne nasledoval rytmicky sa pohojdávajúce ženské boky. Nech už bývala na akomkoľvek poschodí, neprekážalo mu trochu sa rozhýbať. Keď ju tak sledoval, vyzeralo to akoby sa celý ten strašidelne zanedbaný priestor chystal pohltiť ženinu útlu postavičku, zatiaľ čo ona nebojácne, alebo možno len nevšímavo, stúpala stále ďalej. Pôsobilo to na neho ako surealistický obraz od Marsya. Až do chvíle, kým neotvorila dvere. Náhle mu to všetko, čo videl pred sebou, začalo dávať nelogický zmysel.
Žena vstúpila do bytu a pozvala ho ďalej akoby sa poznali celé roky. Obrátila sa mu chrbtom a očividne bez najmenšej obavy zamierila rovno do svojej izby.
Nees ešte chvíľu neisto postál na prahu a zrakom skúmal drevenú podlahu akoby to bol jeho najväčší nepriateľ. Voda mu cícerkom stekala po tele, kvapkala z vlhkého oblečenia a tvorila mu pri nohách malé mláčky. Urobil krok dopredu potom ešte jeden a potichu za sebou zavrel vchodové dvere. Kuchyňu našiel bez problémov a len čo sa priblížil ku kuchynskému pultu, vyložil naň tašku s nákupom. Obzrel sa cez plece akoby chcel zistiť či niekde nezahliadne kúsok ženinho tela ako nezvratný dôkaz jej prítomnosti a toho, že toto celé sa mu len nesníva.
Znovu sa obrátil k taške a pomaly z nej začal vykladať nákup. Dve fľašky bieleho vína, nejaké ovocie a zelenina, škatuľky označené farebnou reklamou ako neomylný polotovar. Bolo zrejmé, že sa chystala večerať, ale potom ju zastihol dážď.
Nees postupne nachádzal všetkým veciam svoje miesto – ovocie do misky na stole, zeleninu do chladničky, polotovary pochoval hlboko do mrazničky. Na pulte pred sebou si nechal len pár vajíčok, rajčinu a kúsok póru. Nebolo ťažké nájsť ostatné pomôcky, pretože drevená doska sa opierala o stenu za držiakom na nože a panvica bola už vopred položená na sporáku. Urobiť omeletu mu zabralo len pár minút. Vajíčka rozbil v jednej ruke priamo nad panvicou bez toho, aby sa do zmesi dostal čo i len kúsok škrupinky a zvyšné prísady pridal nakoniec, keď už zlatistý povrch pomaly tuhol. Bez toho, aby sa obrátil, prehovoril.* Myslel som, že budete hladná. V bistre ste nič nezjedli. * Mokré oblečenie sa mu lepilo na telo, ale teraz sa už nehrbil. Plecia mal dosť široké, pohyby pomalé a vláčne akoby sa nikam neponáhľal a s kapucňou ešte stále nasadenou na hlave pôsobil neskutočne ako prízrak. Veď nakoniec to všetko sa podobalo na sen.*

Kalei/Tea

*V opätkoch bola nepochybne rýchlejšia ako akákoľvek žena v podobnej obuvy, no vždy bola o dosť pomalšia než v pohodlných teniskách a hlavne pomalšia než Neal a ich prenasledovatelia. Nabudúce si do auta pribalí k zbrani aj tenisky pod sedačku, nech je pripravená. Náhlivo kráčala za Nealom, oči jej neustále utekali ku koncu tunelu kde sa mal zjaviť vlak. V tele jej koloval adrenalín miešaný so strachom, hnajúci ju dopredu najrýchlejšie ako to len šlo. Nechala sa vytiahnuť hore a len očami prebehla po ľuďoch. Niektorí sa na nich na krátky okamih zadívali ako na bláznov, iní sa ani neunúvali otočiť hlavy, sledovali len svoje noviny, mobily či čokoľvek len nie svet okolo seba. Dobré pre nich. Prestala obzerať po okolitých ľuďoch, tí napokon neboli hrozbou a pozrela dozadu, zachytiac Nealov pohľad. Srdce jej pri tom pohľade vynechalo jeden úder, telo kričalo po nejakej reakcii, no o všetko sa postaral vlak. Ten ktorého as obávala kým kráčali k záhybu, ten sa stal teraz ich záchranov. Mal tu mať krátku prestávku a nikto okrem samovrahov nemohol strieľať, tak ak niečo chceli, museli to vyriešiť ručne. Napokon to jej vyhovovalo viac, než streľba medzi ľuďmi, kde nielenže mohli prísť k úrazu aj iní, ale ona by nemala strieľať, ako tá dobrá nevinná dedička impéria. Osobný kontakt sa jej pozdával preto viac.* Pošleme im bombonieru s pohľadnicou? *Zareagovala na jeho slová, než začula poznámku o topánkach.* No to hádam nie! Mám tieto topánky rada! *Zašomrala nespokojne, zoznúc sa k ich zapínaniu.* Mala. *Opravila sa teda aj sama a podala mu ich, zostanúc na drstnom povrchu bosá. Boli to dlaždice, drsnejšie aby sa nikomu nešmýkalo, takže nebolo moc na aké kamienky stúpať, no stačila spomienka na tie ihly v tuneloch a mrazilo ju v tele, žeby na nejaku narazila bosou nohou.* Alebo daj sem. *Zobrala si ich späť, siahla do výstrihu a vytiahla poskladané dve vysoké bankovky, ktoré jej tam nezavadzali no mať po ruke dosť peňazí sa mohlo hodiť. Bosá aj s topánkami prešla k akejsi mladej žene so slúchadkami v ušiach, rifliach a teniskách, ktorá si podupávala nohami.* Ahoj. Kúpim tvoje topánky. *Zamávala obnosom peňazí, ktorýmb y skôr kúpila tie čo práve vyzula než obyčajné tenisky, no bolo jej to jedno. Na zem položila aj topánky a pozrela na ženu, ktorá sa na ňu len neveriacky dívala. Trvalo len chvíľu než jej žena napokon topánky podala a vzala si peniaze aj s lodičkami. Kalei obula topánky, odhad mala dobrý aj keď trochu cítila palce, no nič hrozné to nebolo.* Som kočka nie? *Uškrnula sa o chvíu na Neala, keď sa pri ňom objavila v šatách a teniskách, ktoré jej z nôh priam kričali.*

Nero

*Začul hlas toho prekliateho chlapa a otočil sa do tmy niekam za ním. Nespokojne sledoval ako sa vynoril spoza kríkov aj so zbraňou, čo mu nedávalo inej možnosti, než súhlasíť s návrhom. Keby mohol, zastrelil by ho a nehral sa na nijakú férovku, mal také veci ukradnuté. Mužská česť? Ak mal skapať, načo by mu bola. Pokojne aj guľka odzadu. No teraz mohla mieriť guľka do jeho hlavy, takže musel túto ponuku prijať.* Dobre. *Vyšlo z neho hrubým hlasom. Zdvihol ruky, odložil aj nôž a zhodil bundu na zem, ostanúc len v krátkom rukáve. Bol hora svalov, no nepochyboval, že to nebude práve ako zabíjanie malej mušky. Keby sa necítil, zastrelil by ho z tej tmy a mal by pokoj. Základ bol nikdy nikoho nepodceniť, takže sa len postavil a čakal, než muž odloží zbraň, aby sa tomu teda mohli postaviť ako muž k mužovi. Len si chytil ruky a popraskal prsty, s očami ale stále upretými k mužovi a na hlaveň zbrane.*

Esme

*Viac si ho nevšímala, keď sa náhlila do svojej spálne, kde sa chcela prezliecť. Bolo jej jedno čo bude robiť. Či sa jej bude niekde hrabať, alebo čo. Absolútne jej na tom nezáležalo. Jediné čo mala, bol úmysel prezliecť sa a aspoň trochu osušiť mokré telo.
Jej kroky ju doviedli do spálne so zásuvnými dverami, ktoré nepatrne za sebou zatiahla a okamžite prešla k otvoreným dverám vedúcim do kúpeľne. Keď sa pozrela na seba, vyzerala hrozne a div sa samej seba nezľakla. Však vyzerala otrasne! Vzala do rúk svetlý, béžový uterák, ktorým si začala rozmazanú tvár utierať. Nezáležalo jej na tom, že celý make-up jej zíde, že všetka tá snaha vyjde navnivoč. Mávla by nad tým rukou keby sa jej chce. Aj tak jej nešlo o to, aby sa mu páčila.
Preto len čo bola plne odlíčená a mokré vlasy jej voľne padali pozdĺž tváre, rýchlo ešte siahla po mokrom šatstve na zemi, ktoré skutočne bleskurýchlo zhodila zo seba. Nepatrila k tým ženám, ktorým úprava trvá dlho. A už vonkoncom si nerobila nič z nahoty, keď nahá prebehla z kúpeľne do spálne a vytiahla si nové, suché oblečenie. Na nohy si natiahla čierne legíny a na vršok tela si dala najskôr obtiahnuté biele tielko, na ktoré na vrch išlo čierne, omnoho voľnejšie, než to pod tým. Pravé čierne ramienko jej padalo voľne z ramena a odhaľovalo tak kus z pleca.
S poslednou úpravou vlasov, vysoko stiahnutými do strapatého drdolu, vyšla potichu z izby.* Ach, ste veľmi zlatý. *Usmiala sa a nechala, ak bude chcieť, nech si ju obzrie ako tak pomaly k nemu kráčala. V celej kuchyni to už nádherne rozvoniavalo a takmer sa jej zbiehali slinky, keď pomaly pristúpila celkom k nemu. V ruke sa jej blysla strieborná ihlica, ktorej špička bola namočená do prudko jedovatého jedu.* Je mi to ľúto. *šepla v sekunde keď dvihla ruku vysoko nad hlavu a zahnala sa na neho s jediným úmyslom. Zabodnúť mu ju priamo do krku.*

*Jedlo bolo takmer hotové, keď ho Nees zložil z rozhorúčenej platne a preložil na tanier. Vytiahol len jeden, pretože on nemal v úmysle jesť. Vlastne to po toľkých rokoch bol už len reflex a nie potreba. Chlad pociťoval vzdialene, len ako niečo nepohodlné, ale pri tom všetkom sa dokázal sústrediť aj na iné veci a nezdalo sa, že by si robil ťažkú hlavu zo svojho ešte vždy vlhkého oblečenia.
Keď z chodby zachytil zvuk krokov prenášal práve tanier na jedálensky stôl. Krehké sklo vydalo tlmený domácky zvuk pri kontakte s nalešteným drevom. K tomu tlmené osvetlenie a Esme... zodvihol hlavu práve včas, aby stihol zachytiť jej pohľad. Popritom si ju podvedome prehliadol, prekvapila ho jej premena, pretože keď si z tváre zotrela šminky, vyzerala jej tvár naozaj mlado a zraniteľne. To, čo však už zraniteľne nevyzeralo bola ostrá ihlica v jej ruke. Mal čas možno na jeden, dva nádychy, keď sa po ňom zahnala a on len tak tak zachytil jej zápästie. Zvrtol ho a váhou vlastného tela pritlačil Esme k doske stola. Tlačil na ňu spôsobom, pri ktorom sa mu musela podvoliť či už chcela alebo nie. Zápästia jej držal pritlačené k drevu a nosom sa takmer dotýkal jej líca. Pohľad mu padol na krivku Esminho krku.* To od teba nebolo pekné. Nalákať cudzieho muža k sebe do bytu a potom sa mu vyhrážať.* Odrazu Esme pustil, urobil krok dozadu a rozpriahol ruky do strán akoby ju k sebe pozýval.* Tak ma bodni, nebudem sa brániť.

Esme

*Nikdy nepodceňuj súpera, to bolo jej prvé a hlavné heslo. Len vďaka nemu dokázala tak dlho prežiť vo fachu aký nevykonávalo veľa žien. A tak nepodcenila ani Neesa, ktorý zareagoval pohotovo a šikovne jej skrútil ruku za chrbát. Ustrážila si bolestný výraz, ktorý sa dral von, ale ihlicu ani za ten svet nepustila. Musela dávať skutočne pozor, aby samú seba nechtiac nezaškrabla, ale tento štýl vraždy si osvojila už pred rokmi a bola v tom dobrá. Áno, dopekla bola!* Som už jednoducho taká. *zašepkala tým svojim tenkým hláskom a zatvárila sa ako hotová diablica. Nešlo to k nej, ten tenučký hlások a to ako sa tvárila, ale to bola jednoducho ona. S nežným hláskom, ale vražedným pohľadom, v ktorom sa neukrýval šialenec, ale dobre vypočítateľný a rozumný lovec.
Odtiahol sa od nej. Prižmúrila oči. Podceňoval ju. A to ju nielen nahnevalo, ale bolo to aj jeho chybou. Nemohol ani len tušiť, že síce pred ním stálo na pohľad nežné žieňa, ale s vysokým prahom bolesti a mršné ako taká mačka. Jej výhodou bola rýchlosť a presnosť. A presne na tieto dve vlastnosti vsadila karty. On bol mokrý, pod sebou mal mláčku na ktorej by sa dalo ľahko pošmyknúť, ups. Ale ona sa len pokojne dívala na neho, pery sa zvlnili do nepatrného úsmevu.* Prepáč, Nees, nie je to nič osobné. *Muža ktorý vedel dobre variť by brala do domácnosti všetkými desiatimi. Nepatrne pokrútila hlavou.* Keby sme sa stretli inokedy, rozumeli by sme si. *Z nenazdajky sa jej spoza chrbta v druhej ruke objavila utierka, ktorou šľahla po jeho tvári a úkrokom pravo zaútočila na neho zovretou päsťou. Dobre mierený úder do krku by ho mohol aspoň trochu rozhádzať a možno so šťastím začiatočníka by ho aj poškrabla. Na nič však nespoliehala, preto ako rýchlo úder zasadila, vzdialila sa od neho natoľko, aby ju znova nemohol stisnúť a pritlačiť niekam.*

*Skôr než stihol čokoľvek povedať alebo urobiť mu červený zamat prekĺzol pomedzi prsty. Nadýchol sa, otvoril ústa akoby sa chystal namietať, ale potom sa mu obočie zvlnilo v zvedavom, mierne pobavenom výraze. Stále si uvedomoval aké nebezpečenstvo im hrozí a neplánoval žiadne zdržanie, ale keď sa k nemu Kalei vrátila, nemohol zdieľať jej nadšenie bez toho, aby si odpustil doberavú poznámku.* Nemusela si sa ich vzdať úplne, chcel som ti len odraziť opätky.* Zložil ruky, ktoré dovtedy držal prekrížené na hrudi a vyrazil dopredu. Cestou chytil Kalei dlaň a jej prsty pevne zovrel medzi svojimi. Na nástupisku aj v priľahlých sektoroch sa kvôli zdržaniu dopravy pohybovalo oveľa väčšie množstvo cestujúcich než v bežné dni. Vytvárali sa malé aj väčšie skupinky a každá z nich mala tendenciu ich pohltiť. Keď si Neal prerážal cestu dopredu snažil sa to robiť čo možno najjemnejšie, aby na nich priveľmi neupozorňoval, ale veľké zhluky ľudí boli tým najlepším spôsobom, ako sa čo najdlhšie udržať v bezpečí. Za pochodu si rekapituloval všetky možné scenáre. Bolo pravdepodobné, že tí, ktorí sú im pätách už obsadili priestor pred stanicou. Aspoň on by to tak urobil, keby mal v úmysle niekoho dostať. Poistil by si všetky možné únikové východy, zmiatol svoju obeť a potom by ju prinútil urobiť chybu. Stačila by aj malá nepozornosť.
Napríklad taká, akej sa takmer dopustil aj on, keď v rýchlosti vyšiel spoza ohybu chodby a nevšimol si, že rovno oproti nim kráča presne ten typ chlapíka, pri ktorom jeho inštinkt začal vrčať ako podráždený doberman. Muž vyzeral sústredene, hlavu mal otočenú do strany, takže ich ešte nezbadal, ale bolo zrejmé, že niečo hľadá a jeho malá dcérka v ružových šatočkách a copíkmi to zrejme nebude. Nealov pohľad bleskovo klesol nižšie a všimol si krátky kovový záblesk zbrane vytŕčajúcej spod športového saka. O polsekundu na to, keď sa mužova hlava už už otáčala ich smeron, Neal strhol Kalei naspäť. Chrbtom ju nie príliš jemne oprel o stenu a doľahol na ňu váhou celého tela. Nepremýšľal nad tým, čo robí, jednoducho Kelei pobozkal. Bolo to také prirodzené, rýchle a bezprostredné akoby to robil vždy, kedykoľvek mal na to chuť. Za jeho širokým chrbtom a rukami, ktoré si lakťami oprel o stenu po stranách jej tváre, ju bolo ledva vidieť.*



*Zatiaľ čo muž predvádzal svoje smrtiace telo v tom najlepšom svetle, Rawir ho pozoroval so skepticky nadvihnutým obočím a úškrnkom, ktorý mu nezvyčajne ovládol len jeden kútik úst. Všetko, od vypracovaného svalstva pod mužovým krátkym tričkom až po profesionálny postoj zabijaka, svedčilo o tom, že mal radšej kašľať na priamy stret a zastreliť toho hajzla od chrbta. Ibaže to nebol jeho štýl, prekliato!
Namiesto toho pristúpil na túto malú názornú výmenu fyzických schopností, zbraň odložil na zem k svojim nohám a vyzliekol so sako. Urobil to tak elegantne akoby sa ho každú chvíľu chystal podať sluhovi. Jeho snaha urovnať záhyby bola o to vtipnejšia o čo väčší oblak prachu z látky vyšiel. Potom aj zničené sako letelo k zemi a Rawir mal voľné ruky. Nechystal sa okolo chlapíka poskakovať ako pajác, jednoducho urobil dva, tri kroky dopredu a zahnal sa pravačkou dopredu. Zovretá päsť mierila na mužovu tvár, ale v poslednej chvíli sa Rawir zarazil, vymenil ruky a ľavú päsť namieril do jeho brucha.*



*Na mieste, kde Neesa koniec utierky šľahol po líci, vystúpil červenkastý fľak. V tlmenom svetle boli jeho oči prižmúrené, dúhovky temné a nečitateľné ako zatmavené sklo. Pri ďalšom útoku sa síce vyhol ihlici, ale úder do krku schytal naplno. Ako prvýkrát aj teraz mu hlava poskočila do strany, ale nohami stál na zemi pevne akoby sa zrástol s parketami. Tá žena bola mrštná ako mačka a očividne nemala rada, keď ju niekto podceňoval, pretože jej údery boli dobre cielené a nie také jemné, ako sa na prvý pohľad zdali jej ruky.
Odskočila nabok, priamo do jeho zorného poľa, ale stále dosť ďaleko na to, aby si ho udržala bezpečne od tela. Musela veľmi dobre vedieť, čo robí.
Nees ju uprene pozoroval, črty jeho tváre ostali v rovnakej nevýraznej rovine ako predtým, ale vzduch okolo neho ochladol akoby sa do neho vylúhovala potláčaná temnota z jeho vnútra.* Páči sa mi tvoje odhodlanie,* prehovoril ticho a natiahol sa k príboru, ktorý nechal ležať na stole vedľa taniera. Medzi prstami sa mu zaleskol nôž s tupou okrúhlou čepeľou. Keď ho poťažkal v ruke akoby skúšal jeho váhu nezdalo sa, že by to robil úmyselne. Bruškom palca prešiel po hrane, ale pokožka ostala celistvá, bez najmenšej stopy po zranení. A potom si ten nožík jediným prudkým a dobre miereným úderom zabodol rovno doprostred hrude. Zalapanie po vzduchu, chrčivý zvuk vybublávanej krvi, potácanie sa, tupé buchnutie tela na podlahu...nič z toho sa nestalo. Nees stál na rovnakom mieste ako predtým a vyzeral akoby ho to všetko unavovalo. Rukovať mu trčala z hrude ako morbídna ozdoba a nie smrtiaca zbraň. Potom zovrel prsty okolo rukoväte a čepeľ s nepríjemným mľasknutím opustila jeho útroby.* Hádam, že tá ihlica je napustená jedom. Elegantná zbraň pre takú očarujúcu vrahyňu, ale obávam sa, že na mňa budeš potrebovať niečo o trošičku...* zodvihol ruku a naznačil krátku vzdialenosť medzi palcom a ukazovákom.*...silnejšie.* Lesklý kovový povrch odrazil svetlo, keď Nees odhodil zakrvavený nôž a ten sa zotrvačnosťou takmer dotkol ženiných nôh.*

Kalei/Tea

*Nebola prekvapená že on sa netešil z jej výmeny a obchodu tak ako ona, aj keď ona vlastne bola spokojná len vzhľadom na túto situáciu. Naozaj mala tie topánky rada. Teraz bola ale spokojná svojim obchodom, aj keď pri Nealových slovách o opätkoch sa na neho pozrela pohľadom ktorý hovoril - to nemyslíš vážne.* Muži. *Zhodnotila nahlas, aj keď pery sa jej aj tak smiali naďalej. Nebola fiflena, aj keď napriek podivnému koníčku bola stále žena. Rada od zrkadla išla so spokojným vedomím že vyzerá dobre, rovnako ako rada nosila šaty ktoré sa jej páčili.* Keby si mal niekedy také topánky na nohách, vedel by si, že bez podpätkov by sa na tom nedalo ani kráčať, nieto bežať. *Poznamenala aj keď očami striedavo sledovala okolie a jeho. Neboli na výlete v ZOO, aj keď ich v podstate nejaké zvery lovili, takže pozornosť bola na mieste. Nechala sa potiahnuť do davu ľudí, kráčalo sa jej už ľahko a hlavne išla rýchlejšie a nemusela toľko sledovať terén pod svojimi nohami, či niekde nezabodne podpätok či niečo podobné. Cestou bola myšlienkami trochu vzdialená, nebola hlúpa aby nevedela, že tí chlapi si už podali echo a mali ich za chrbtami a určite pred sebou viac, ako si možno myslia. Oči jej preskočili dozadu smerom k nástupišťu, určite ho kontrolovali, či sa nepokúsia utiecť tadiaľ. Mohli by to risknúť, mohli risknúť odchod cez hlavný vchod stanice. Jedno bolo lepšie ako druhé. V dave ľudí boli síce sčasti krytý, no tí chlapi neboli béčka a to vedela ona, rovnako ako určte Neal. Preto pátrala po inom východe, no nikde nijaká zelená tabuľka nebola a ak aj niekde únikový východ bol, určite bol menej priestranný a teda bola väčšia šanca že ich niekto zasiahne. Mala chuť v duchu zanadávať, no nestihla, pretože Neal ju prudko stiahol. V prvom okamihu si myslela že niekto po nich ide strieľať, no bola to len blesková myšlienka ktorá ju stihla napadnúť za ten okamih, čo sa to všetko udialo a ona sa ocitla pritisnutá pri stene. Nevydala ani hláska keď ju o ňu oprel, nestihla, no keby aj mala priestor a čas, zjavne by sa na slovo chvíľu nezmohla. Ako ju pobozkal, pár takmer nekonečných sekúnd sa jej pery nepohli, len sa snažila vstrebať informácie, no jej podvedomie to vyriešilo za ňu, vedelo čo robiť a ona mu bozk opätovala. Bolo to trochu zvláštne, aj keď si domyslela čo je dôvodom takéhoto zvratu udalostí. Úprimne by musela priznať, že keď začal pracovať pre jej otca a bol "chlap čo ju stráži" a nie "Neal", napadlo ju, že by vôbec nestál za hriech a nevidela by ani problém s ním niečo mať a užiť si s ním. Celkom to na neho aj skúšala, nenápadná provokácia, no s jeho pevným výrazom a zaujatosťou pre vlastné veci si ani nebola istá či si to niekedy všimol alebo to jednoducho ignoroval. Teraz to bolo len dobré, bola rada že keď prešiel z chlapa na Neala si nemusela pripadať v rozpakoch, niežeby ich často cítila. V tomto prípade by ale mohla.* Keby má otec v dotazníku do zamestnania kolónku o bozkávaní, nebol by na tom vôbec zle. *Napadlo ju predsa len, veď napokon nemusela klamať samú seba aby si nepriznala, že ju to celom aj lákalo. Jednu ruku položila na jeho hruď a druhá jej podvedome vošla do jeho vlasov.No čo, bola len žena.*

/Keby boli námietky k počiatkom jeho práce, stačí povedať /


Nero

*Mlčky ho pozoroval a na tvári sa mu usadil kamenný výraz, akoby ho vytesali z kameňa. Dlaňou si nastriedačku zovrel päsť a popukal kosti, akoby chcel počiarknuť čo príde, aj keď si len zaručoval v starobe rozklepané ruky a ničil telo. O tom nevedel a keby aj áno, spravil by to beztak. Efekt. Na tom si chlap s jeho egom zakladal. Aj keď tvár sa nezmenila, povýšeneckosť z neho sršala a zacítli ju hádam aj všetky cvrčky v okolí, ktoré bolo počuť. Pozoroval ako si jeho dnešná obeť skladala svoje oblečenie, mal chuť mu už jednu vraziť. Nebol trpezlivý typ, keď bolo riešenie na dosah ruky. Masa svalov a kostí stála, neskáakla ani sa nedala do nijakého postoja, aj keď na jeho útok zareagoval ihneď. Vytočil sa, vyhol by sa tak ruke do tváre, aj keď útok do brucha sčasti lizol. Nijako bolestne, napokon úder do brucha ho položiť nemohol. Tvár ale pokrčil, čo naznačovalo že ho iba nasral, akoby nohou pichal do hniezda os. Opätoval mu protiútokom, on mieril hákom na jeho bradu, čo mohlo byť v prípade správneho úderu K.O. alebo len jednoducho úder.*

/mali by ssme zahrať našu hruu síce víťaza máme jasného, ale koľko úderov si užijeme (alebo si užijeme hru /

Esme

*Podarilo sa jej uštedriť mu skutočne dobrý úder, ale ním to ani nepohlo. Až sa jej hrôzou zježili chlpy na zátylku a musela sa ovládnuť, aby na neho hrôzou nevytreštila oči. Čo to do pekla má znamenať, pýtala sa samej seba a žiaľ, žiadna odpoveď jej neprichádzala vhodná. Žiadna z tých, ktoré jej napadli. Prvá bola, že ten pred ňu musí byť robot. Ináč by nedávalo zmysel, že ešte stál. Na mieste a bez pohnutia. Ona mala silu! A mala jej skutočne dosť, keď potrebovala! Ale vyzeralo to, akoby ho len pohladila a s ním to aj tak nič neurobilo. A to ju skutočne vydesilo. Zháčila sa ešte viac po tom divadielku, ktoré následovalo. Robot bol out. Roboti nemohli krvácať. Nie krv. Mohla z nich tiecť tá ich čudná sivá hmota, ktoré ani nevedela ako sa volá, ale on krvácal a stál tam!! Bol nadopovaný? Dosť možné. To jej nepripadalo ako hlúposť. Práveže, tento variant jej prišiel ako najbližší pravde. Čo jej ďalšie napadlo bolo, že vošla do dobre nastraženej pasce. Niekto si objednal jeho smrť, lebo vedel, že ona nemá žiadnu šancu zabiť ho. A z toho sa takmer roztriasla.* Čo si zač? *Šepla šokovane a jej myseľ musela pracovať na plné obrátky, aby našla niečo vhodnejšie. Bola si istá, že jed na ihlici je dostatočný, stačilo by, keby sa jej podarí ponoriť hrot do rany na hrudi, ktorú si spôsobil, ibaže akú mala asi šancu, že si ju pustí k telu? Mizivú? Žiadnu? Nevyzeralo to moc ružovo, taká bola pravda. Krutá. A pre ňu nie moc priaznivá. Aj keď tvrdil, že bude potrebovať niečo väčšie, svojej zbrane sa nehodlala vzdať. Bola silná! Ale musela ju zabodnúť do neho. A to bol teda asi menší problém.
Čím viac nad tým uvažovala, tým jej podozrenie, že toto bolo na ňu nastražené, silnelo. Medzi sebou mali vždy napäté vzťahy a jeden druhého sa snažili zabiť. Taký bol život nájomných vrahov. Vedela to od začiatku. Ale, že to ani ju neminie? No tak to teda nie.* Tak niečo by sme s tým mali urobiť. Ale prosím, nezabi sa sám, ak ti nevadí umrieť, tak to nechaj urobiť mňa. *Usmiala sa na neho ako anjelik.* Urobíš mi radosť.

*V prvých sekundách mu prebleskla hlavou otázka, čo to vlastne robí. Konal spontánne ako vždy, pretože to bolo jediné riešenie, ktoré v takom krátkom čase dokázal vymyslieť. Keď sa mu Kaleyina ruka ocitla na hrudi a druhá vo vlasoch, preniesol váhu tela ešte viac dopredu a na krátky okamih prerušil bozk, aby sa vzápätí mohol prisať na jej pery z druhej strany. Už na prvý pohľad a nesprával práve zdržanlivo, jazykom prenikal hlboko do Kaleyiných úst a takmer pri tom zabudol na svoj pôvodný úmysel. Žeby sa naozaj nechal uniesť až príliš? Uštedril Kaley nežný bozk na pery, nosom sa zľahka obtrel o jej a z tesnej vzialenosti jej zašepkal priamo do úst.* Je preč?* Prvých pár sekúnd jej nedal šancu na odpoveď, pretože ju znovu pobozkal a potom ešte raz. Pootvorenými perami prešiel Kaley po líci a v bozkoch pokračoval na jej hrdle tesne pod ušným lalôčikom. Tým, že sa sklonil, mala Kaley voľný výhľad pred seba, pretože on nemal ako zistiť či muž, ktorý išiel po nich, zamieril niekam inam.*

/jasné, dáme si fight škoda, že ma to dnes nenapadlo /

Kalei/Tea

*Na krátky okamih zauvažovala, ako zlé je, že sa jej to páči a že sa do toho vžila viac, akoby sa patrilo. Nezdalo sa žeby bola jediná kto to nevzal slušnou zdržanlivou formou maskovania sa a skrývania pred prenasledovateľmi. Vôbec by jej v tej chvíli nevadilo, keby sa ten chlapík so zbraňou premával okolo nich ešte nejakú tú chvíľu. Jeho otázka ju však vtiahla do reality a pripomenula jej, prečo sa zbavila obľúbených topánok a prečo ju Neal opiera o stenu. Vedela si teda predstaviť aj inú druh opretia, no ten neprichádzal v úvahu. Teda prichádzal, ale len v úvahu. Chcela pohnúť hlavou a skontrolovať vzduch keď ju ale znovu pobozkal a ona teda prieskum okolia ochotne odložila.* Len to toľko neprežívaj. *Ironicky poznamenala sama sebe v myšlienkach, aj keď aj ten ironický hlas sa rozpadol, keď sa pery presunuli na krk.* Ale no tak! To ho nikto nenaučil že krk je dosť citlivé... *Po tele jej prejdú zimomriavky a myseľ donúti sústrediť sa na okolie. Oči blúdia po okolí, všade samí cestujúci, kufre, nejaký pracovníci a zase cestujúci. Chlapa nikde.* Bude moc zlé keď poviem nie? Nie. *No čo, pochybuje že si to Neal overí a otočí hlavu. Preto ešte posledný krát zovrie v rukách látku jeho oblečenia a pritiahne sa k nemu, k jeho perám a strčí mu jazyk do úst. Dravo a žiadostivo, než ho pustí, oprie sa o stenu a trochu zakloní hlavu akoby kontroluje vzduch za nimi.* Vzduch je čistý. *Oči jej klesnú k pokrčenej látke pod jej rukou, prejde po látke akoby ju chce uhladiť, čo samozrejme nejde. A ani ten vzduch sa jej nezdá čistý, skôr nabitý kadejakou energiou. Nešlo o to žeby bola do Neala zamilovaná, ale bol to jednoducho chlap, pri ktorom sa v istej vzdialenosti ťažko nedalo predstaviť si, aké by to bolo pustiť si ho do nohavičiek. A ona by si ho tam v tej chvíli pustila celkom rada.* Kto by to bol povedal, že tie tenisky ťa tak ohúrili. *Podpichne ho, aj keď ide skôr o prípadné uvoľnenie možnej napätej atmosféry. Pozanajú sa už nejaký čas a nechce, aby sa pre svoju povahu a vážnu tvár pri práci cítil zle alebo sa jej nedajbože chcel ospravedlniť. Asi by ho ubila prvou vecou ktorá by prišla pod ruku.*

/som sa pobavila pri písaní tohto príspevku napadali ma samé uchylnosti do jej myšlienok Ten ksicht ma značne rozptyluje /

*Napriek tomu, že ho to lákalo, nesledoval pohľadom Kelyine prsty, ktorými sa mu márne pokúšala narovnať pokrčenú košeľu. Namiesto toho sa rukami ešte stále opieral povedľa jej tváre zblízka sledoval oči, do ktorých doteraz vždy hľadel bez obzvlášť hlbokých pohnútok. Ibaže vo chvíli akou bola táto by celkom rád poznal, na čo práve Kaley myslela.* Tenisky nie sú to jediné, čo ma ohúrilo.* Obyčajné nadvihnutie jedného kútika úst stačilo na to, aby jeho tvár získala svoj typický ležérny výraz akoby bolo sakramentsky ťažké nejako zvlášť na neho zapôsobiť.* Urazil by sa tvoj otec, keby som do kolonky "Vlastné hodnotenie" tento rok napísal, že sa bozkávaš naozaj dobre?* Pomaly sa odtiahol, spustil ruky z betónového múru a o krok ustúpil, aby Kaley vrátil jej osobný prietsor. Rýchlo sa obzrel cez plece, ale mala pravdu, ich prenasledovateľ sa musel niekde zamiešať do davu, a to im dávalo tú najlepšiu príležitosť vypadnúť. O dve poschodia nad nimi po nadzemnej dráhe preletel rýchlovlak. Obmedzenia sa očividne týkali len pozemnej dráhy.*

/len sa pokojne nechaj unášať, kam ťa to ťahá /

Kalei/Tea

*Musela sa zasmiať uvoľneným smiechom. Ju tiež napadla podobná myšlienka o hodnoteniach, aj keď si popravde nevedela predstaviť otcov výraz, keby naozaj dostal do ruky papier s takou vypísanou kolonkou.* Popravde nemám potuchy ako by sa tváril. Muži v mojom okolí ho začnú zaujímať až keď ich privediem na večeru a takú sprostosť som naposledy spravila keď som mala dvadsaťdva alebo tak nejak. *To už je niekoľko rokov dozadu a nechystá sa to podstupovať znovu a nemala by ani s kým, takže si môže spokojne šúchať nohami.* No ale počkať, ty vypisuješ nejaké hodnotenie na konci roku? *Nadvihne prekvapenie obočie, čo sa to ona dnes ešte nedozvie.* Dúfam že tam o mne píšeš samé pekné veci. Ako poslúcham, zúčasňujem sa charitatívnych večierkou, vyhýbam sa problémom a môj život je absolutne bezpečný. *Uškrnula sa a keď sa odtiahol, sama sa odlepila od steny a uhladila si šaty. Ešte neboli v bezpečí a spovedať ho mohla aj cestou. Tmavé oči preto prebehli od jeho tváre k okoliu a uši zaregistrovali zvuk rýchlika. Iba zdvihla ruku tým smerom s otázkou vo výraze. Ostať tu nemohli a čakať že to tí muži vzdajú by bolo naivné. Bolo známe že ich sídlo bolo strážené ako oko v hlave a snažiť sa na nich zaútočiť v ňom bolo hazardné, zbytočne namáhavé a naozaj hlúpe.* Poďme, teším sa už na vaňu a posteľ. *Ťažký povzdych smeroval do priestoru keď Neala obišla a potiahla ho k veľkej skupine prechádzajúcich ľudí. Zamiešať sa medzi nich im mohlo dať lepšie krytie, kde by jej šaty neboli také nápadné a tiež im robili akýsi štít. Rozumnejšie bolo držať pohľad pri zemi a nezdvíhať moc hlavu, no bolo treba kontrolovať aj okolie. Neal mal stále len dve oči a tých chlapov sa tu určite ponevieralo dosť.* V stenách sú pomerne dosť hrubé šachty kvôli vzduchu. Keby sme našli a otvorili jeden z nich, mohli by sme hore vyliezť a vyhnúť sa im aspoň pri prechode hore. *Liezla už šachtou neraz, aj keď netušila aké veľké boli tie tunajšie. Ak neboli príliš veľké, naozaj by mohli vyliezť aj hore, stačilo by sa nohami zaprieť do stien, rovnako rukami a pomaly sa posúvať ako to robia už deti keď to skúšajú medzi zárubňami.*

*Nenechal sa dvakrát prehovárať, aby Kaley nasledoval. Predstava sprchy a pohodlnej postele bola príliš lákavá dokonca aj pre neho, a tak zvážil návrh lezenia šachtou ako nutné zlo, ktoré mu pomôže dostať sa bližšie k cieľu.
Už znovu Kaley chytil za ruku a dlaňou druhej si prešiel po zapínaní saka, aby sa uistil, že mu spod látky navytŕča puzdro so zbraňou. Už beztak boli nápadní svojím oblečením a davová psychózaby im život veľmi neuľahčila. Kým sa okolo nich valili davy cestujúcich boli v relatívnom bezpečí. Na druhej strane musel byť Neal oveľa pozornejší a podľa toho ako sa Kaley rozhliadala okolo seba, myslela presne na to isté.* Povedz, rada si vyberáš ťažko schodné cesty alebo je to niečo ako choroba z povolania?* Doberal si ju suchým hlasom, ktorý predstavoval vrchol jeho sociálnej interakcie, ale len málo ľudí si ho dokázalo interpretovať správne a neuraziť sa pritom. Po niekoľkých minútach začal dav ľudí pomaly rednúť a v medzerách medzi ich telami prebleskovala veľká sveteľná tabuľa s rozpisom odchodov a príchodov vlakov. Neal ich zbehol jedným rýchlym pohľadom odhora až nadol, kým nenašiel jeden, ktorý sa mu pozdával najviac. Rýchlovlak do Cavetownu odchádzal z druhého poschodia nadzemnej dráhy presne za štvrť hodinu. A riešenie, ako sa k nemu dostať sa nachádzalo rovno pred nimi. Presne v tom okamihu sa dvere na toaletách otvorili a vyšla z nich vysoká solventne vyzerajúca tridsiatnička. Prehrabovala sa v kabelke, takže si vôbec nevšimla upratovačku, ktorá jej smerom tlačila vozík do vrchu naložený čistiacimi prostriedkami.* Myslím, že lepšie miesto nenájdeme.* odvetil Neal a vrhol na Kaley rýchly pohľad. Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, že toalety sa vo viacposchodovej budove vždy nachádzali nad sebou.*

Kalei/Tea

*Kráčajúc davom síce vyzerala že ho nevníma a venuje pozornosť len davu okolo seba, no len čo ústa otvoril, reagistrovala jeho slová aj sa pobavene zasmiala, krútiac nad jeho slovami hlavou.* Ja by som vybrala slovo...výzva, aj keď v tomto prípade je to už skôr rozvička na dobrú noc.*Zasmiala sa pobavene, uvažujúc, akú šachtu vybrať. Bolo ich tu dosť, no jednu si zrazu otvoriť uprostred toľkých ľudí, no to už aj spravenie si pikniku v strede haly by bolo menej nápadné. Úprimne, nič ju nenapadalo a keď videla Nealov pohľad na taubli, vedela, že by si mali pohnúť. Nebolo to síce nijako časovo náročné, no netušili čo ich čakalo hore a koľko im zaberie len hľadanie nenápadnej šachy.* Bingo. *Pritakala súhlasne na jeho slová a potom sa na neho doširoka zazubila, akoby skutočne boli len na nejakom výlete a ona sa cítila uvoľnene.* Povedz, že si to vybral len preto, že chceš nahliadnuť do tajov ženských toaliet. *Nebola by to ona, keby toto neokomentovala. Viac ale nestála, držiac sa stále jeho ruky vykročila k toaletám, siahajúc ku kľučke práve vtedy, keď sa dvere znovu otvorili a tam sa zjavila žena asi v jej veku. Nadvihla obočie pri pohľade na Neala, no Kalei na ňu len s roztopašným výrazom žmurkla a žena sa napokon pobavene až takmer chápavo usmiala a pokračovala ďalej.* Toľko zbližovania, sex na toaletách. Som zvedavá kam tento večer ešte dôjde. *Aj keď hodiny už boli na ceste k ránu. Pred zrkadlom nestál nikto, no z jednej z kabíniek sa ozýval typický cvrlikavý zvuk ešte v celkom rýchlom temple. A následne člup. Kalei v tej chvíli prišlo celkom smiešne, no radšej len ukázala na dvierka šachty nad ich hlavami. Potiahla preto Neala do kabínky a zamkla ju, postaviac sa na dosku záchoda. Strčila ruku pod kov a potiahla, no ten sa nechcel ani za svet pohnúť. Trhla ešte raz a predsa len o kúsok povolili a na tretí pokus konečne toalety ukázali ich únikovú cestu. Trochu ňou pri tom šklbaní zaknísalo, no potom to len zložila k zemi a zdvihla zrak dohora, do šachty.* Hurá dotoho. *Zašepkala, za pomoci záchoda vyliezla hore a celkom sa aj zadýchala, než nohy bezpečne oprela o boky šachty.* Mám pocit že som ťa mala nechať ísť prvého. *Skonštatovala, keď si povytiahla červené šaty o čosi vyššie skoro až k zadku, aby jej úzka látka nebránila mať nohy od seba a ona mala patrčinú stabilitu. Pozrela dole, no potom sa zaprela a začala posúvať hore. Išlo to ľahko, aj keď nebyť tých tenisiek, toto by nehrozilo.*

*Zrejme by nebolo vhodné poznamenať, že hladina zápachu sa na mužských a ženských toaletách veľmi nelíšila a tiež by nevidel nič, čo nepoznal už predtým, takže mu nerobilo nijaký problém zahrať sa na nedočkavého milenca. No Kaleyina nevinná poznámka v sebe mala celkom opačný náboj, ktorý by do ich vzťahu mohol vniesť novú rovinu,keby to všetko nebol len žart. Našťastie ho do skutočnosti priviedli zvuky dosť pozemské na to, aby znovu stratil kontakt s pevnou zemou.
Ponúkol by sa, že Kaley pomôže s odtraňovaním mreže, ale nakoniec sa zdalo, že to zvládne aj sama. Nemal veľa príležitostí pozorovať ju v akcii, pretože sa zaoberal skôr jej obchodnými a zásobovacími záležitosťami, ale takto si aspoň mohol overiť či nie je chyba zatajovať otcovi skutočné koníčky jeho dcéry. Zatiaľ to tak nevyzeralo.
Pristúpil ku Kaley bližšie a keď sa začala štverať nahor, pre istotu sa postavil tak, aby ju mohol v prípade potreby zachytiť.* Dámy majú prednosť, zabudla si? Zabilo by ma, keby sa nemôžem správať ako džentlmen.* dodal nakoniec a tesne predtým než sa aj on vyšvihol a zachytil v úzkej šachte, doprial si jeden krátky, ale o to intenzívnejší pohľad na Kaleyino pozadie.*

Kalei/Tea

*Uškrnula sa, aj keď jej ruky a nohy ďalej pracovali. Postupovala rýchlo, naozaj to považovala skoro ako hru keď bola dieťa, len toto bolo trošku dlhšie a náročnejšie než zárubne. Ale napokon išlo o to isté. Dostať sa hore.* Nie, len niekedy zabúdam, že som tá dáma. *Odvetila mu, práve keď sa blížila k šachte vedúcej doprava. Prvé poschodie. Diera sa jej obchádzala o čosi ťažšie, keďže sa musela viac zaprieť do rúk a stabilita nôh bola teraz horšia, no po chvíľke boja mohla znovu pokračovať. Trochu sa jej potili ruky, zvyčajne nosila rukavice aby sa tomuto problému vyhla, no mlčala a len liezla hore, udržiavajúc sa v šachte hlavne na nohách. Ruky boli podsatné pri pohybe nahor. Keď sa objavil napravo ďalší otvor, doširoka sa trochu červenšia v tvári usmiala a vliezla do neho. Potichu kolenačky liezla a čakala na otvor s mriežkou.* Aby sme my na ten vlak ešte nečakali. *Zazubila sa na neho, aj keď tušila, že zase taký rýchli neboli. Naklonila hlavu k mriežke, či pod nimi v kabínke nikto nesedel a započúvala sa do zvukov, počula akési kroky. Druhé poschodie bolo frekventovaniejšie a ženské záchody boli miestom, kde sa ženy neustále striedali. Chytila jednou rukou mriežku, no iba preto aby nespadla dole a potom sa zaprela nohami. Povolila ju a položila do šachty. Dúfala že ženy vo vnútri boli dostatočne zaujatí svojimi činnosťami. Najprv dole spustila nohy, rukami sa držala kraja šachty a potom sa pomaly spustila dole. Pridržala sa kabínky a nepekne v duchu zanadávala, keď pocítila bolesť a z dlane jej začala tiecť krv. Sprosté kovové kabínky, dosť staré s ostrými hranami. Pokrútila len hlavou a natiahla sa k dvierkam pootvorenej kabínky, zavrela ju a zamkla. Oprela sa dvierka a čakala na Neala. Bolo naozaj zvláštne nebyť tam osamote. Bola na prácu osamote už celkom zvyknutá, nikdy neuvažovala o Nealovi v takomto duchu, napriek tomu že vedela, že otec by ho nenajal len tak. V podstate nikdy nechápala, ako si niekto mohol zvoliť takú prácu, kde mal obetovať pokojne seba za niekoho cudzieho.Pud sebazáchovy sa jej zdal akosi silnejší.*

*Dal Kalei náskok, aby si pri preliezaní šachty navzájom nezavadzali, ale zároveň si dal pozor, aby ju pred sebou stále počul. Postupovala systematicky, zaváhala iba na miestach, kde sa šachta rozdvojovala alebo prerušovala do hlbokého spádu. Nad jedným z nich sa po chvíli ocitol aj on a keď sa rukami silnejšie zaprel do stien, aby ho preliezol, pohľad mu mimovoľne zaletel dolu. Niekoľko metrov pred sebou začul kovový škripot odsúvanej mreže, a tak sa znovu rozhýbal, aby na neho Kalei nemusela čakať. Pekelná ženská. Tvárila sa tak prirodzene a uvoľnene akoby len absolvovala povinnú a nekonečne nudnú cestu do potravín. Napadlo ho, že nikdy celkom neocenil jej schopnosti. Pravdou však bolo, že s ňou doteraz nebol na žiadnej akcii a ak áno potom vždy robil len šoféra alebo informátora.
Pretiahol sa cez dieru vo vetracej šachte, celú váhu tela držal na rukách a nohami sa zatiaľ nehlučne zaprel po stranách záchodovej misy. Mrežu zasunul na svoje miesto a potom rovnako nehlučne zoskočil dolu akoby jeho mohutné telo po dopade na zem ani nepatrilo človeku. Narovnal sa a línia obočia sa mu mierne zachmúrila.* Ty krvácaš.* Bolo to viac-menej konštatovanie ako otázka a než by sa mu Kalei mohla brániť chytil jej poranenú dlaň a druhou rukou si z vrecka na saku vytiahol ozdobnú bielu vreckovku. Vo vzduchu ju narovnal a zložil ešte skôr než sa látka dotkla pokožky. Cípy starostlivo omotal a uviazal na vrchu dlane, aby Kalei nijako neprekážali. Celé to trvalo nanajvýš pár sekúnd, ale to sa už jeho pozornosť presunula iným smerom. Priblížil sa k dverám kabínky a trpezlivo načúval vonkajším zvukom. Ohol lakeť a skontroloval čas jediným pohľadom na starožitne vyzerajúce ručičkové hodinky.
„...a tak som mu povedala, že má vypadnúť skôr než sa môj manžel vráti domov. Vieš, čo mi na to odvetil? Že mu mám najskôr zaplatiť za služby! Drzosť!“
Chvíľu bolo ticho a potom znovu pokračovali ženine triády no tentoraz oveľa plačlivejším tónom. Nebolo ťažké predstaviť si dobre udržiavanú päťdesiatničku, ktorá sa cez telefón sťažuje svojej najlepšej priateľke. Ibaže oni nemali čas vypočuť si celý rozhovor až do konca, pretože ich vlak odchádzal ani nie za tri minúty.
Neal zložil ruku, prstami nahmatal Kaleine a pevne ich zovrel. Potom jednoducho otvoril dvere a s tým najprirodzenejším úsmevom kývol žene na pozdrav. „Nenechajte sa rušiť.“
„Čo to...“
Zvyšok odpovede už nepočul, pretože potiahol Kalei rovno k východu a vonku sa porozhliadal okolo seba. Medzitým pustil jej ruku a snažil sa medzi davom cestujúcich zahliadnuť nejaké značky, ktoré by ich naviedli správnym smerom. Počul škrípanie bŕzd a následné pípanie kontroliek na dverách rýchlovlaku, takže musel len pred chvíľou doraziť do stanice a teraz čakal, kým nenastúpia všetci cestujúci.
„Vidíš niečo?“



*Dobre, možno to poskakovanie nakoniec predsa len prehodnotí. Úder do brady ho zasiahol len s polovičnou silou, pretože sa mu reflexívne snažil uhnúť. Cúvol pritom o pár krokov dozadu a v záchvate kašľa vypľul niekoľko chuchvalcov krvavých slín. Spakruky si prešiel po ústach a keď sa narovnal už sa neuškŕňal. Cítil, že mu chýba kúsok zo zadnej stoličky.* Mal som ťa odbachnúť hneď.* Zamrmlal si popod nos viac-menej pre seba, ale druhú časť vety vyslovil už celkom nahlas a zrozumiteľne.* Kto ťa sem poslal?* Nečakal na odpoveď, vyrazil dopredu a zaútočil. Jednou rukou bol pripravený odrážať protiútok a druhou mal v úmysle zasadiť ranu lakťom zboku rovno do mužových nadobličiek.*





*S výdychom si sadol na stoličku za sebou akoby ho viac nebavilo stáť, jednu ruku prehodil zboku cez operadlo a druhú položil na dosku stola. Pohyboval sa tak nenútene akoby necítil skutočnú hrozbu a keď sa po chvíli uprene zahľadel do ženiných očí, vyzeralo to, že v skutočnosti sa v ohrození mala cítiť ona.* Ani nevieš, akú službu by si mi tým urobila, ale obávam sa, že som vyskúšal už všetky možné spôsoby. Jed, vykrvácanie, udusenie, upálenie, roztrhanie, skok z výšky...* Menoval postupne a po každom jednom slove urobil lenivú pauzu. Len v týchto uvoľnených polohách z jeho hlasu zaznieval slabý, dosť nezvyčajný prízvuk, ktorý jednotlivým slabikám dodával vláčnejšiu melódiu.* Všetky tie storočia zo mňa urobili odborníka v oblasti umierania. Poznám viac originálnych a nápaditých možností ako trpieť než si vieš predstaviť.* Už keď to hovoril sa mu v rukách ocitla vidlička. Vzal ju spred taniera rovnako ako predtým nôž. Bruškom palca prešiel po štyroch ostrých výčnelkoch a potom ju znovu odložil akoby o ňu medzitým stratil záujem. Kov s tichým cinknutím narazil na drevo. Niečo v držaní Neesovho tela sa zmenilo. Pochmúrna aura, ktorú okolo seba šíril ešte viac oťažela a celou váhou teraz spočívala v jeho pohľade.* Si iná než tí pred tebou. Oni aspoň vedeli, do čoho idú, ale teba sa očividne snaží zbaviť niekto, kto je o dva kroky napred. Hádam, že len čaká na to, kým ťa zabijem, aby si overil, že dokážem poraziť aj tú najlepšiu z fachu. To by ti malo lichotiť.* Všetky slová, ktoré by z úst iného muža vyzneli rozčuľujúco a sebavedomo, on myslel vážne.* Ani len netušíš, do čoho si sa to zaplietla. Mala si mi dovoliť urobiť ti večeru, nemuselo to dopadnúť takto.* Ako vstával drevená stolička pod ním zavŕzgala. Cestou k Esme vzal utierku, ktorou ho predtým udrela po líci a pomaly, dôkladne ju začal stáčať. Čierne tričko sa mu pritom odlepilo od hrude a odhalilo pohľad na časť tetovania. Vyzeralo to akoby mal okolo krku vytetovanú reťaz, ale zvyšok obrazu sa strácal pod látkou.*

Kalei/Tea

*Dívala sa smerom k otvoru, vyčkávajúc, kedy sa tam zjaví Neal. Ušami zatiaľ načúvala zvukom z toaliet, aj keď sa nesústreďovala na slová ženy, ktorá bola taká rozhorčená či nešťastná, skôr načúvala, či tam niet niekoho ďalšieho. Aj keď, keby do ženských toaliet vletel niekto mužského pokolenia, táto žena by na to asi nespokojne zareagovala. Pozrela na Neala a pri zmienke o krvácaní už mala na jazyku krátku vetu, že hádam aj počas krámov viac krváca než teraz, no zdržala sa komentára. Predsa len to bol Neal a napokon, nerobil z toho vedu. Bola vlastne milo prekvapená, že takto priamo pri akcii jej stále dával priestor byť tým čím predas len bola a nebral ju ako ustráchanú dedičku. Preto len počkala kým jej zaviaže ruku a krátko potichu poďakovala. Pobavil ju výraz ženy keď vyšli, no nestihla na ňu ani veselo žmurknúť a už boli vonku. Tam sa pobavenie znovu rozplynulo a nahradila ho sústredenosť. Oči rýchlo preleteli zo strany na stranu a potom ešte raz, v diaľke zazrela chrbát muža, ktorý by mohol byť ich možnou hrozbou.* Na pravo pri stánku s novinami. *Obzeral sa, no nevyzeral že ho trápi práve vlak. Buď hľadal rodinku alebo ich. Stavba tela ale nepatrila nijakému účtovníkovi a samotné vystupovanie vyzeralo dosť napružene. Díval sa však smerom k východom, akoby ich kontroloval.* Neskúsime ten rýchlovlak? *Navrhla a hlavou kývla smerom k nemu. Neboli práve v situácií v ktorej si mohli vyberať z veľa riešní, v podstae ani jedno na nich nevolalo spoza rohu nech sa skamarátia s ním.*




Nero

*Spokojne sa uškrnul keď trafil muž toho chlapa, aj keď ten jeho úškrn sa mu vôbec nepáčil. Pokrčil mierne čelom, nechcelo sa mu moc hrať s jeho osobou, chcel už mať po všetkom a ísť spať. Bol to dlhý deň. Keď začul tú otázku, otváral ústa že mu čosi poznamená, no čakal ho útok. Mierne ho doboku ohlo, zabolelo ako fras. Nebolo to miesto, ktoré by sa dokázalo stať po úderoch čoraz menej odolnejšie, nehovoriac o tom, keď taký úder prišiel lakťom. Zdalo sa mu, že poriadne ostrým lakťom. Prehnutý mal odhalenú nekrytú tvár, jednou rukou sa pokúšal zahnať k jeho hlave, hákom dobrady, aj keď tak len naďalej nechal nechránený bok a s ními chrbát a ľadviny.* Možno by si si mal v ďalšom živote dávať pozor kto si ťa najíma, aj s tou tvojou jebačkou. *Povie cez zovreté pery, veru, radšej by dnes naháňal tú. S chlapmi sa zhodli, že s tou by sa dalo lepšie zabaviť ako s týmto tu, predsa len, ako už použité slovo napovedalo, jej vzhľad v krátkych červených šatách ich potešil viac ako on.*

Esme

*Čím viac rozprával, tým si bola istejšia, že sa dostala do priveľkej šlamastiky, z ktorej sa bude dať ešte dostať. Zacitrónila sa, zahryzla si do spodnej pery a čím ďalej, tým menej sa jej to páčilo. Áno, mal pravdu. Mala ho nechať urobiť jej večeru a pustiť ho domov. Ale bolo príliš neskoro plakať na rozliatym mliekom a do čoho sa pustila, už nemohla od toho odstúpiť. A nepomohli ani lichôtky, že je z tých najlepších. Ale áno, jeho slová dávali zmysel. Niekto to na ňu dokonale ušil a ona sa ocitla v bezvýchodiskovej situácii.
Ale koľko takých stiuácií už bolo? Sto? Viac? Menej? Zakaždým, keď taká nejaká bola, dostala sa z nej a síce bola pravda, že táto vyzerala zo všetkých najhoršie, nechcela sa poddávať myšlienkám na možné zlyhanie. A možno práve toto bola jej najväčšia chyba.
Pustila na zem ihlicu s jedom a len čo videla, že sa k nej blížil s utierkou, na zátylku jej naskočila husia koža. Udusiť. On ju chcel uškrtiť. Až jej bolo z toho zle. Rozbehla sa do obývacej miestnosti a zo steny strhla samurajský meč. Dar od jedného veľmi spokojného klienta.* A skúšali ti už odseknúť hlavu? *Len dúfala, že nie je ako taký drak. Na mieste kde mu odtne hlavu, narastú ďalšie tri. To by veru nezniesla. Postavila sa do postoja typického u práce so samurajským mečom. Široké rozkročenie, meč v oboch rukách priamo pred sebou, kolená pokrčené, váha na celých nohách, no zároveň pripravená na každý pohyb po špičkách.
Tentoraz nebola pripravená čakať. Dostať si to monštrum k telu znamenalo podpísať si ortieľ smrti. A obaja vedeli, že viac nie je cesty späť. Buď odíde ona po svojich, alebo on a ktovie prečo jej vnútro hovorilo o nerovnováhe misiek váh a o jeho odchode z tohto bytu. Sústredila sa a dvomi rýchlymi krokmi dvakrát smerom k nemu sekla. Po ramenách a znova následoval rýchly návrat do bezpečnej diaľky. Z čepele na zem dopadlo niekoľko kvapiek krvi. Byť taká pochabá za akú sa predstavovala, teraz by jednoznačne nespokojne zvraštila tvár nad tou špinou. Esme si však ani len nevšimla, že niečo také sa stalo, pohľadom sústredene hľadela do očí svojho nepriateľa, ktorý bol výraznou hrozbou. Jej zvrátená časť mysle sa tomu tešila. Konečne poriadny protivník s ktorým sa bude môcť porátať. Zmerať si sily. A buď zvíťazí, alebo prehrá. Bol to iba hop alebo trop, nič viac.
Krok vpred, švih zľava, prikrčenie, švih sprava, otočka a ona sa ocitla za jeho chrbtom. Samurajský meč bol natoľko sotrý, že by dokázal odrezať mu aj končatinu. A presne nato sa v tom okamihu zamerala Esme. Dvihla meč nad hlavu, stále držiac ho v oboch rukách a zamerala sa na jediné. Odseknúť mu ľavú ruku v ramene.*