Knižnica

*Bola by si rada vybrala lepší komfort, ale očividne to nebola jeho parketa. Všade samá špina, lístie a konáre. Chcem tak veľa, keď chcem umrieť v saténových obliečkach a teple mojej periny? Očividne áno. No usúdila, že bude lepšie, pokiaľ bude držať jazyk za zubami. Dokonca sa prekonala aj keď ju tak nešetrne hodil na tú "podstieľku". Chvíľu ho šokovane sledovala. ten lačný pohľad ju desil, no to čo prišlo ju vydesilo viacej než keby jej povedal, že má chuť na jej pečené stehienka. Sledujúc ako sa k nej sklonil a jeho tvár bola tesne blízko jej. Keby si bol Tom Cruise, aj by ma to vzrušilo. pomyslela si trošku veselšie. Čo chce bozk, aby mi potom odkusol jazyk a ja som nemohla rozprávať? Šialené myšlienky, ktoré ju napádali spôsobili, že stisla pery čo najsilnejšie ako vedela. No akonáhle ucítila, že smeruje po jej brade a ide nižšie, zavrela oči a v očakávaní bolesti, zvraštila tvár a stisla päste. No bolesť neprichádzala. Ovoniaval ju a jej až nadvihlo žalúdok. Bolo to pre ňuu výslovne nechutné ako lačne vdychoval jej vôňu z partií, kde nedovolila nikomu aby sa jej dotýkal. ONA! večná feministka, ktorá si nepustila muža k telu a predsa túžila, aby ju mal niekto rád. A ako dopadla? V náruči maniaka, ktorý jej práve oznámil, že bude matkou.*Č..čo?!*vyštekla zo seba koktajúc a posadila sa.*Vy ste sa asi načisto zbláznili, Níat!*zavrčala, keď jeho úškrn a slová jej začínali dochádzať.*ANI SA MA NEDOTKNETE! TO Už MA RADšEJ ZOžERTE, ALE TO.. TO.. TOTO VáM NEDOVOLíM!*Hysterická. To bolo to správne slovo, ktoré by ju práve vystihlo. Áno, začínala byť výslovne hysterická a sama si to moc dobre uvedomovala. hlboký nádych a výdych. No ten jeho úškrn! Najradšej by mu oči vyškriabala.* Níat, nedovolím vám, aby ste sa so mnou zblížili! Po NIJAKEJ stránke vám to nedovolím! To sa radšej zabijem!*Čo bolo horšie? Jej pečené stehienka, či to čo po nej chcel?*Prepáčte, ale som zástankyňa názoru, že sex iba po svadbe a žiaľ ja sa vydávať nechcem čiže si budete musieť nájsť niekoho iného. Veľmi rada privolím na rolu obete než... než toho čo po mne chcete.* Sex po svadbe??! Myslíš si, že to ho zastaví??! Noby, ty si stratený prípad!*

(( hehe aha som sa nudila a našla som nice picture ))

Půjdu s Vámi!* vyhrkla hned jak se jí zeptal. Asi nejsem normální, když věřím úplně cizímu člověku... pomyslela si a následovala ho. Konečně nějaké dobrodružství... teda doufám... Prodírala se davem lidí, kterých stále přibývalo. Nikdy neměla moc ráda davy. Vždycky byla spíš samotářka a s nikým se moc nebavila. Pokoušela se srovnat si všechno v hlavě a hlavně přijít na to, kdo může být ten Dagharta, o kterém si teď všichni šeptají, a hlavně kam mohl odnést Noby. Co když už ji zabil? Něco jí ale říkalo, že Noby se bude bránit do poslední chvíle, i když vůbec nevěděla, jak na to přišla. Vždyť ji ani pořádně nezná...
Když vyšla z knihovny, počkala na doktora. *Kudy teď? Nějak jsem zapomněla, kudy jsme přišli.* zeptala se trochu zahanbeně.*

Jessie Tan- Si




* Polovicou svojich myšlienok sa už sústredil na to aké kroky bude musieť podniknúť, keď sa s Annikou dostanú von z tohto blázninca. V prvom rada vracať sa späť na kliniku nemalo nijaký zmysel, pretože ak by sa pokúsil urobiť rozbor krvi tam, nevyhol by sa povinnej dokumentácií. Každý prístroj si zaznamenával výsledky všetkých testov do zálohy a upozorňoval na akúkoľvek anomáliu a výchylku. Tentoraz však nemohli riskovať, pretože ak bol jeho predpoklad správny, tak krv Dagarthu bude sama o sebe jednou veľkou anomáliou a výchylkou. Annika otázka akoby všetky tieto myšlienky len uzatvárala, a tak sa rozhodol. Zastavil takmer v strede chodníka kde sa okolo nich predierali ľudia všetkými možnými smermi a pozrel dievčine priamo do očí.* Nemôžem rozbor urobiť na klinike, ale nebojte sa je ešte jedno miesto.* Nedopovedal, že to miesto je u neho doma, pretože si nebol istý ako by na to mohla Annika zareagovať. Už teraz na jej tvári videl nedôveru voči nemu, ktorá v nej bojovala so strachom o priateľku. Bez toho, aby povedal ešte niečo, vytiahol z vrecka na lekárskom plášti obdĺžniček tenkého pliešku a na výbežok v ňom položil palec. O niekoľko sekúnd na to sa dav pred nimi začal rozostupovať, aby uhol z cesty blížiacemu sa vozidlu. To sa pohybovalo po vnútornej časti krajnice akoby ho niekto naprogramoval a zastalo rovno vedľa doktora. Vozidlo pripomínajúce svojím aerodynamickým pretiahnutým tvarom kvapku vody nemalo nijaké kolesá. Vznášalo sa na vanúšiku vzduchu tak plynulo a hladko, že sa ani nezachvelo a tmavá farba laku odrážala lúče slnka až to oslepovalo. Z jednoliateho celku karosérie sa ako na povel začali črtať línie dvier až sa zdalo, že niekto kto už sedí vo vnútri auta doň zabodol nôž a teraz si prerezáva otvor. * Sľubujem, že sa vám nič nestane.* prehovoril Jessie, aj keď si za to v duchu vynadal do hlupákov. Jasné, veď kto by už veril takej vete od cudzieho človeka. Ale on bol lekár. Snáď by mu za to Annika mohla pripísať aspoň jeden bod k dobru. Usmial sa a nečakajúc na jej odpoveď, aby nemala pocit, že mu na to musí odpovedať, nasadol do auta. Teraz bol rad na dievčine ako sa rozhodne.*

Dagharta




* Zostal pokojne kľačať vedľa svojho lôžka, na ktorom sa Noby práve prudko posadila a mal čo robiť, aby ovládol výraz spokojnosti, ktorý sa mu dral na tvár. Namiesto toho jeho črty pôsobili celkom bezvýrazne akoby počúval niečo nevýslovne nezáživné, čo aj tak nezmení jeho názor, a preto to bolo zbytočné čo i len púšťať do ucha. Počkal kým skončila svoj spola hysterický, spola odhodlaný prednes, a keď už bolo jasné, že nič nepovie, lebo necháva priestor na vyjadrenie jemu... naklonil sa k nej, dlaňou jednej ruky jej prekryl ústa, aby sa ani v najmenšom nenamáhala skočiť mu do reči a druhou jej otočil tvár tak, že sa ocitla len na niekoľko centimetrov vzdialená od tej jeho. Zasmial sa. Dlhým, hlbokým chrapľavým smiechom. * Vy malé nevinné nevzdelané dievčatko. Nemusíte sa báť mňa...* zašepkal jej takmer medovým hláskom, ktorý však v sebe skrýval nebezpečenstvo napriek tomu, čo práve povedal.* ... ale jeho. Daghartu.* Akonáhle vyslovil to meno akoby sa v ňom druhá stránka osobnosti začala prebúdzať. Spod mramorovej pokožky na spánkoch začali presvitať tmavšie miesta, oči zafarbovať až kým nezískali spola tmavorubínový nádych. Vtedy však Níat prudko zavrel oči. K Noby prehovoril až po dlhšej chvíli, keď sa zdalo, že už nadobudol stratenú rovnováhu. Ruku z úst jej zatiaľ nezložil.* Ľahnúť si s Daghartom nie je také isté ako ľahnúť si so mnou, aj keď výsledok bude rovnaký. A vy máte dokonca na výber. No iba z týchto dvoch možností, nijaké iné neexistujú.* Pustil Noby a postavil sa tak nečakane, že okolo nej zvíril inak stojatý vzduch. Prešiel na opačnú stranu izbice a otočený k žene chrbtom, aj keď stále ostražitý a v napätí, prevliekol si cez hlavu dotrhaný kus odevu, ktorý bol kedysi košeľou. Na boku sa mu tiahla čerstvá rezná rana a v nej zabodnutých niekoľko úlomkov farebného skla. Väčšie kusy si začal z mäsa vytrhávať sám a ani sa pritom nezachvel iba nové prúdy tmavočervenej krvi mu stekali po boku a vpíjali sa do látky nohavíc. *

*Buď bol ten človek pred ňou úplný blázon, alebo si bol úplne istý, že Noby splní to čo od nej očakáva. Naprostá hlúposť! Jej myseľ jej pracovala na plné obrátky a až teraz začínala pociťovať naozajstný strach. Bolo to pre ňu ešte horšie než vidina prichádzajúcej smrti. Pokojne prijala jeho ruku, ktorou jej prikryl ústa a očami sa dívala do tých jeho. Nebála sa jeho, ale toho činu. Smiešne. Ako muž vôbec nebol škaredý. No ako Dagharta bol strašidelný a hlavne nebezpečný. Nikdy nepočula o takom tvorovi ako je on a nikdy by jej ani vo sne nenapadlo, že niečo takéto existuje. Pozorne sledovala a počúvala čo jej hovoril. Videla každú jeho žilku na bledej tvári a na tvári cítila jeho dych. Jeho vôňa bola pre ňu priam opojná a takmer pokojne zatvorila oči, keď videla ako sa jeho výraz mení. Krvilačné monštrum v ňom chcelo výjsť na povrch a v jej očiach sa zjavil iba šok. Bola prekvapená, že iba slová o ňom ho chcú premôcť k premene. *Níat.*nečujne zašepkala šokovane a prosebne vystrela k nemu ruku, keď tak naraz prudko od nej odišiel. Pozorne sledovala, ako prešiel na opačnú stranu, akoby ona bola dôvodom zobudenia obludy ktorá v ňom driemala. Chcela niečo povedať, no nevedela čo. Nikdy si to nepredstavovala takto.*Vždy som chcela iba trochu lásky a ako to dopadlo.*zašepkala pre seba so štipkou sebaľútosti v hlase a potom sa postavila. Videla aké má rany na chrbte a ako si črepy bez náznaku bolesti vytrháva z mäsa akoby ho to vôbec nebolelo. Vzduch preťal zvuk praskajúcej látky. Košeľu, ktorú mala doteraz na sebe roztrhala na pásy a ostala už iba v tielku. Postavila sa za neho, pričom chrbát ju takmer celú zakrýval a ona sa musela nakloniť, aby mu mohla cez plece pozrieť do tváre. Chytila mu ruku, ktorou si trhal črepy z tela von a ani si neuvedomila, no ostala tak chvíľu stáť bez toho aby sa pohla. Držala mu ruku, aby ďalej nepokračoval a hľadela na jeho popolavú tvár. Nebolo treba slov. Musel porozumieť jej náznaku, že ho ošetrí ona. Po vytrhnutí z idylky sa zahľadela na jeho rany a poutierala ichdo jedného z plátov látky. Bez zbytočných slov mu vyťahovala jeden črep za druhým od tých väčších až po tie najmenšie. Robila to s nehou, akoby to robila človeku, ktorý cíti strašné bolesti. On ich síce neprejavil no vedela, že ho to bolí. Bol z mäsa a kostí a aj keď jeho telo bolo svalnaté, vypracované až po ten najmenší detail, no musel cítiť bolesť. Bola si tým istá. Keď skončila, iba mu rany poutierala a naďalej bez rečí sa pustila do upratovania črepov, ktoré boli hodené na zemi a všetky ich balila do zakrvavených handier. Nebolo jej do reči. Stále bola v šoku z toho že vedela čo ju čaká a neminie.*

Dagharta

* Vždy som chcela iba trochu lásky... tie slová sa mu ozývali v hlave Nobyným skrúšeným hlasom a každé jedno slovko sa podčiarkovalo novou vlnou pálivej bolesti keď mu z tela vytrhávala črep za črepom. Najkôr ho jej bezprostredný dotyk prekvapil, potom nahneval. Prečo sa ho nebojí? Prečo sa k nemu správa s takou nepochopiteľnou nehou? Strach, ktorí z neho ľudia mali ho dokázal vyburocovať, prebudiť v ňom Daghartu no teraz bol len Níat. A Níat sa vždy nechal ľahko zviesť. To mu pripomínal ajnástojčivý hlas keď sklonil hlavu a s kamenným výrazom na tvári sa zadíval na svoju družku, pretož eňou odteraz už bola. Chcel vidieť jej tvár, či je v nej aspoň trochu zadosťučinenia keď mu môže aspoň trochu aspoň po kúsku vrátiť bolesť, ktorú jej zatiaľ spôsobil on. Nič neľutoval. Urobil by to znovu. Možnože iba tak, aby nakrvácala, pretože z tej vábivej vône v ňom Dagharta doslova šalel a zavíjal ako zviera, ktorým nakoniec aj bol. * To je tvoje posledné želanie? Tá...* chvíľu sa zamyslel nad význam toho cudzieho citu.* ...láska?* dokončil otázku bez toho, že by ho to uviedlo do rozprakov. Jednoducho si myslel, že svojej družke urobí po vôli. Mal by jej začať dvoriť tak ako mu to kážu rituály jeho rasy. Len čo sa viac zotmie vyrazí na lov. To bude jeho prvý darček. Alebo možno druhý keď jej dá tú... lásku. Hoci sám nevedel o čo ide. Obrátil sa Noby chrbtom a začal si vyzliekať nohavice nasiaknuté vlastnou krvou. S temným zavrčaním si ich prehodil cez plece a obrátil sa k Noby opäť tvárou, tentoraz však celkom nahý.* Kým s tebou splodím svojho potomka zostaneš tu nejaký čas. Nepokúšaj sa utiecť, pretože by som si ťa vedel veľmi dobre nájsť.* na konci vety hlas trochu stlmil až vyznel napoly nezaujato, napoly ostražito.* Dovtedy mi možeš vysvetliť kde ti zoženiem tú lásku.* oprel sa chrbtom o stenu jakyne a nechal rany nech krvácajú ďalej. Niektoré sa vďaka Nobinej pomoci začali celkom rýchlo zaceľovať zrazenou krvou no tie hlbšie aj naďalej mokvali bez toho aby im Níat venoval čo i len trochu pozornosti. Viac ho zaujímala Nobyna odpoveď.*

*Vraj kde jej zoženie lásku. Mala sto chutí mu jednu vraziť, aby mu spôsobila bolesť, no vedela, že určite by ten úder ani necítil. Nič prekvapiujúce pre ňu. No napaprčila sa. A strašne, keď videla, ako sa oprel o stenu.*DO ČERTA S TEBOU, NÍAT!!!*zavrčala nazlostene a ohníčky hnevu jej začali plápolať v očiach. Prudko sa postvaila, pričom všetky črepy jej vypadli z rúk a urobila krok k nemu.*JA SA TU S PREPáčENíM SERIEM S TVOJIMI RANAMI A TY SA TU TAKTO SCHUTI OPRIEš, PRIčOM VIDÍš, žE TI RANY MOKVAJú ĎALEJ?!*jej vrčanie prešlo do kriku a už stála tesne pri ňom. Viete o tom, že adrenalín dodáva silu natoľko, že ani bolesť nemusíte cítiť? Tak presne to bolo teraz u nej. Nabrala toľko sily a odvahy, že sa mu zakvačila do ramien, pričom musela telo poriadne natiahnuť, aby dočiahla, a prudko ho zvalila na podstieľku na zemi. Akonáhle sa jej to podarilo, prekvapene pozrela na svoje ruky, úplne v šoku, že sa jej podarilo ho zvaliť a potom jej pohľad opäť nabral na tej istej nepríčetnosti ako predtým.*Teraz sa neopováž pohnúť, kým ti to ešte neošetrím.*zavrčala kľudnejšie a sadla mu na brucho, ktoré našťastie nemal poranené. Prečo našťastie? Asi preto, lebo inak by mu musela sadnúť do lona. Tak bolestne si uvedomovala jeho nahotu, že napriek zlosti na lícach jej svietila červeň. Hanbila sa. Veľmi. A táto situácia ju privádzala do rozpakov.*Predsa, keď máš byť mojím... ehm... partnerom...*povedala a slovo partner sa jej vyslovovalo tak ťažko, že sa musela z hlboka nadýchnuť, aby to dopovedala*.. tak musíš byť v poriadku a nie doráňaný, ako teraz.*Dopovedala a opäť sa pustila do jeho rán. Niektoré boli také hlboké, že už nevedela čo si počať. Nemali žiadne maste a ani poriadnu vodu. Iba tú špinavú v kúte. Preto iba improvizovala. Na rany mu pritláčala látky, ktoré jej ostali a neboli špinavé, či zakrvavené. Kde ti zohnať tú lásku? Tie slová jej stále chodili po rozume a ona nevedela čo mu má povedať. Taká bola zamyslená, že ani nevnímala či niečo hovorí. Čo mu nato povedať? A stále dookola, tie isté otázky.*Nie vždy je všetko tak ako by sme chceli. A to isté je aj tu. V živote som si predstavovala lásku, ale nedostanem ju. Preto sa HÁDAM nezrútim.*povedala napokon naďalej zamyslene a slovo hádam tak zvláštne zvýraznila. Nech už sa nič nepýta.*A aspoň pred jaskyňu smiem ísť?*Bolo to skôr na odlákanie jeho pozornosti od otázok týkajúcich sa lásky, ale celkom to aj chcela vedieť. Keby dlho ostávala v tejto tmavej jaskyni, určite by čoskoro oslepla. A čerstvý vzduch by jej dozaista padol vhod.*

Dagharta

* Už predtým sa rozhodol, že nech Noby čokoľvek povie alebo urobí nenechá sa tým vyviesť z miery natoľko, aby v ňom opäť zvíťazila jeho horšia polovica, a preto keď nahnevane vykríkla a pohľad mu vyčítavo zabodla priamo do očí musel sa veľmi ovládať, aby na ňu nezavrčal. Zároveň mu však telom prebehol zvláštny dosiaľ nepoznaný záchvev vzrušenia keď sa k nemu pribléžila s jasným úmyslom. Doteraz niečo podobné cítil len pri love, a tak sa rozhodol vyskúmať korene tohto citu až k jeho zdroju. Dovolil teda Noby, aby ho zvalila na zem a so zvedavosťou, ktorá však nijako nepoznačila črty jeho kamennej tváre sledoval ako si mu sadá na brucho. Z tejto perspektívy videl všetko ako na dlani. Každú črtu jej tváre, mohol vidieť ako sa jej krv rozlieva drobnunkými cievami ukrytými pod pokožkou líc, ako ju zaplavujú rozpaky pod dotykom jeho tela keď tak na ňom obkročmo sedela a prikladala mu na rany zdrapy látky ako improvizovaný obväz. V tom momente sa rozhodol, že pred ňou zamlčí ten málo podstatný detail, že sa mu rany do pár hodín samé zacelia. Po viac ako dvesto rokoch sa ho dotýkala ženská ruka a on sa nemienil nechať ožobračiť o tento pocit, ktorý v ňom vyvolával temné vzrušenie. A preto na Nobynu otázku neodpovedal hneď . najskôr ju ticho no o to dôraznejšie varoval.* Ak sa nechceš stať matkou hneď teraz potom by si sa mala odo mňa držať čo najďalej.* a keďže mu nedalo Noby trochu podpichnúť ešte k svojim slovám dodal.* Aspoň do tej doby kým nebudem celkom v poriadku.* usmial sa no nebol to veselý úsmev ani nežný. Skôr vyzývavý ako sa mu v tlmenom svetle jaskyne zaleskli ostré zuby a rukami, ktoré tal ľahko dokázali rozdrviť kosti zaboril do Nobyných vlasov pri oboch jej spánkoch.* Radšej ti ukážem to čo chceš vidieť...

*Cítila na tvári jeho pohľad a ešte aj preto cítila ako jej viacej vystupuje červeň na lícach. Najradšej by sa bola pod zem prepadla od hanby. Snažila sa vôbec si ho nevšímať, no nemohla povedať, že by jej to šlo. Cítila ako si ju premeriava a možno aj nad niečím premýšľal, no nedovážila sa pozrieť mu do tváre. Bála sa, že by možno niečo vyviedla. Ešte nikdy nebola takto blízko mužovi a hlavne nie, pokiaľ bol nahý. Bála sa, že sa posunie moc nízko a dotkne sa zadkom jeho prirodzenia. V tom momente, by asi skolabovala od infarktu a vystrelila ako riadená strela priamo preč od neho. Zo zamyslenia ju vytrhlo jeho tiché varovanie. Chvíľu jej trvalo kým pochopila jeho náražku a keď jej to naplno došlo, vytreštila oči na Níata a chcela sa postaviť, aby bola od neho čo najďalej, no zastavili ju jeho ruky vo vlasoch. Vystrašila sa, že jej chce ublížiť a tak vyzerala ako zviera lapené v pasti, no jeho ruky neboli drsné a hrubé, aby sa musela báť. Vedela, že keby chcel, môže jej hocikedy ublížiť a to ju tak strašne vydesilo. Aj keď sa k nej neprával hrubo. Iba ostala nehybne s napnutými stehnami pripravenými k úteku a neschopná slova, čakajúc čo jej chce ukázať.*

Dagharta

* Zdalo sa byť až neskutočným ako táto žena, ktorá mu práve obopínala boky stehnami vedela byť v jednej chvíli taká bojovná a vo chvíli druhej ju všetko bojovnosť opustila, aby prenechala miesto obavám a očakávaniu, čo zlé môže prísť. Chcel ju potrápiť, chcel sa jej zmocniť, ale nielen tela. Na to ešte nebola pripravená a oni on nie. Chcel sa zmocniť všetkých jej myšlienok a spôsob akým to mohol urobiť viedol len dvoma cestami. Rozkošou alebo strachom. Rozhodol sa využiť niečo z oboch. Trochu sa nadvihol použijúc pri tom pohybe len brušné svaly zatiaľ čo ruky mal stále zaborené po stranách Nobynej hlavy v jej hustých čiernych vlasoch. S diabolským úsmevom ju za ne zľahka potiahol presne tak, aby držala hlavu zaklonenú. Vtedy sa nadvihol ešte o niečo viac akoby sa jej chystal zahryznúť do krku no zároveň sa tak po jeho bruchu musela zošuchnúť nižšie priamo do jeho prebudeného lona a presne v tom okamihu ako ho mohla zacítiť aj ona prešiel jej ostrými zubami dole po pokožke krku kde sa ukrývala pulzujúca tepna a slabo ju poškriabal. Prešiel tú istú cestičku jazykom a zachytil pár kvapiek sladkej krvi. Len preto, že bol na tú chuť pripravený vedel v sebe v pravú chvíľu potalčiť prebúdzajúce sa zviera. * Už ma nikdy... rozumieš nikdy takto neporvokuj kým nebude čas. Mohlo by sa to skončiť zle pre nás oboch.* zavrčal jej ticho do ucha a opäť sa položil na zem založiac si ruky za hlavou. čakal, čo Noby urobí a tentoraz očakával, že sa ihneď postaví a nebude ho viac dráždiť. Svoje slová inak myslel vážne.*

*Strach jej načisto zamútil rozum a ona miestami prestala dýchať, keď cítila, ako sa jeho trup dvíha. Zákon fyziky jasne hovoril, že ona bude postupovať stále nižšie a nižšie. Keď nakoniec dosadla do jeho lona, spomedzi pier jej vyšlo tichý ston a náhle za ním pocítila ešte väčšie rozpaky. Aj z toho že mu sedela v lone, ale aj preto, že ten tichý zvuk musel Níat počuť. Nevšímala si ani, jeho zaškriabnutie ale zato pevne pocítila vzrušenie, keď sa jeho jazyk dotkol citlivého miesta na krku. Prevrátila očami a zahryzla si do jazyka, aby sa opäť nezopakovalo to zastonanie a musela sa naozaj premôcť, inak by sa opäť všetko stalo, tak ako pred malou chvíľou. Zapáčilo sa jej to. A toto zistenie ju natoľko šokovalo, že na chvíľu zmeravela a ostala zaklonená aj keď ju Níat pustil a tak spokojne si ľahol. Pomalým pohybom precitla a naklonila sa nad neho. Páčilo sa jej to. Dosť, ale hanbila sa, aby pokračovala, či to dala nejako Níatovi znať. Bola neskúsená a nevedela ako sa zachovať. Vedela, že by sa mala postaviť a odstúpiť od neho čo najďalej, no zase chcela aby jej ukázal viac a táto skutočnosť ju natoľko šokovala a zmiatla, že ostala sedieť v jeho lone dosť dlhú dobu nato, aby si uvedomila veľkosť jeho prirodzenia a hlavne jeho vzrušenie. Posunula sa mu nakoniec opäť späť na brucho, presne tam kde predtým sedela, možno trošku nižšie, ale hlavné bolo, že nesedela už v jeho lone. Jedna rana opäť začala mokvať a Noby iba sykla pomedzi zuby, akoby ju to nahnevalo, no skutočnosť bola, že sa aj celkom potešila, aspoň mala výhovorku, prečo pri ňom ostať bez toho, že by si to musel výhradne všimnúť. Priložila mu handru na ranu, ale neodvážila sa mu pozrieť do tváre.*

Dagharta




* Zostal nehybne ležať na chrbte a spod privretých viečok ako unavená šelma spokojne sledoval dozvuky aké tých pár dotykov dokázalo vyvolať v Nobynom tele. Darmo by zapierala, že sa jej to nepáčilo, keď tak jasne, tak očividne mu každým kúskom svojho tela, hlasu, hanblivej červene prezrádzala akým smerom sa uberajú jej myšlienky. Chcela by viac? Najskôr však musí zaplatiť za to, že ho nepočúva, keď ju varuje. Akonáhle sa teda sklonila nad jeho ranou a priložila k nej kúsok látky sykol od bolesti akoby mu tam priložila rozžeravené železo, v okamihu jej chytil zápästia oboch rúk a pridržal ich za jej chrbtom. Takto bola bezmocná pred jeho skúmavým pohľadom, ktorým prechádzal po jej tele.* Myslel som si, že ti budem musieť dať najskôr lásku, aby si sa mi otvorila...* uškrnul sa diabolsky a v ďaľšom okamihu nadvihol tak až mu Noby opäť musela dosadnúť do lona. Urobil krátky pohyb panvou, aby dodal významu svojim slovám a pohľadom zatiaľ sledoval pulzujúce miestečko na Nobynom krku akoby ho hypnotizovalo.*

Ja som sa ti neotvorila.* zaprskala na neho. Vôbec sa jej nepáčilo čo práve urobil a tak bola podráždená. Musela ovládnuť tie chúťky, ktoré ju napadli, keď sa jej tak dotýkal, lebo vedela, že by to nebolo nič dobré, keby sa mu ako to on povedal otvorila. No bála sa, že stihol si podložiť nohu pod zavierajúce sa dvere a už nebolo cesty späť aby mu zabránila v niečom, čo by potom mohla ľutovať. Aj keď tá predstava bola priam božská a ten pocit ktorý sa jej zmocnil bol naozaj krásny a veľmi rada by pocítila čo jej chce dať viacej. No prečo by sa mala vzdať tak ľahko, akoby bola nejaká fuchtla?! Pokúsi sa vyslobodiť si ruky, ale pochopí že jeho železné zovretie sotva premôže. No akonáhle pocítila, že mu opäť sedí v lone, prudko zatvorila oči, aby mu nemusela hľadieť do tých jeho, ktoré ju tak skúmavo prehľadávali, akoby čakal, že na nej niečo uvidí. Snažila sa všetky pocity zakryť, aby nič nevidel, no jej telo sa podvedome naplo, akoby ho chcela pozvať viacej dnu. Zahrávaš sa s ohňom!*

Dagharta



* Tenká pokožka, takmer priezračná pod jeho pohľadom ukrývala to, po čom tak prahol no čo sa zaviazal nevšímať si až do doby kým mu Noby nedá nasledovníka rodu. Jej krv, bolo bláznovstvom takto sa s ňou hrať ako mačka s myšou, pretože sa tá hra začala pomaly ale iste obracať proti nemu. Zistil to už v momente ako sa jeho pery nachádzali len pár centimetrov od jej krku a to čarovné miestečko zatiaľ pulzovalo až takmer počul to chvejúce sa , bum-bum, jej vlastného srdca. Svaly na celom tele sa mu začali triasť, ruky povolil zovretia natoľko, že keby teraz Noby chcela pokojne by sa mohla oslobodiť.* Teraz to nebudem zisťovať...* precedil pomaly cez zuby akoby mu aj obyčajné slová spôsobovali problémy.* Ale neskôr určite..* bez varovania chytil Noby boky a prevalil ju zo svojho lona nabok, aby mohol vstať. No to, čo sa malo najskôr podobať na vstávanie sa zmenilo na skok. Bol na nohách, ktoré sa rovnako ako zvyšok jeho tela triasli. Potácal sa so zavretými očami k stene jaskyne, zovreté čeľuste zvýraznili líniu svalov tiahnucich sa mu od krku až k lopatkách, keď sa oprel o studený kameň a prudkými nádychmi sa snažil vyhnať z mysle predstavu toho ako Noby trhá na kusy a sladká chuť jej krvi v ňom prebúdza démona. Pod kožou akoby sa mu presúvali a prestavovali všetky svaly, stával sa vyšším, črty tváre začali nadobúdať desivú drsnosť, pretože takto pokúšať Daghartu bolo nemysliteľné aj pre neho samotného. So zavrčaním sklonil hlavu a bojujúc proti svojmu vnútru a skrytej podstate zo všetkých síl, udrel päsťou do skaly až ju celkom rozdrobil. Zostala na nej len diera presne kopírujúca tvar jeho ruky. Odrazu sa otočil, na bledej takmer mramorovej tvári mu svietili len krvou podliate oči a sinavé pery, keď sa pár krokmi dostal k Noby a nešetrne ju chytil za lakeť.* Pôjdeš so mnou.* zavrčal na ňu ticho hlasom zmeneným na nepoznanie, pretože v ňom nebolo nič ľudské, len slabý odtienok toho, čo ho robilo Níatom a nie Daghartom.*

*Opäť jeho dych na krku. Mala silné nutkanie keď jej povolil ruky ho zdrapiť za tú hrivu a poriadne ho potiahnuť, aby ju tak nenapínal. No on ju zo seba zhodil. Vytriezvenie z celej situácie prišlo rýchlo a ona si uvedomila, že to Níat nezvláda.*A ty chceš splodiť potomka, keď nedokážeš Daghartu v sebe zadržať?*zasmiala sa potichu posmešne a bez strachu hľadela ako on so sebou zvádza boj. Bola už zmierená s tým, že umrie. A nemala dôvod sa báť. Bude to skôr či neskôr, to vedela, tak načo sa zbytočne obávať a nádejať, že ju možno nechá potom žiť? Nezmysel. Už si s ním odskákala aspoň čosi a vedela, že môže rýpať a on sa aj tak voči nej obrní. Keby to tak nebolo, už dávno by bola mŕtva a neprovokovala by ho zase. Pocítila na lakti jeho prudký stisk a ticho iba sykla. -Áno, zabolelo to!- pomyslela si nazlostene a aj by mu to rada povedala, no na chvíľu ju od toho odradil jeho pohľad. -NEVYSPYTATEľNý CHLAP!- hromžila v duchu a čakala kam ju zavedie.* Ma niekam zavrieš, aby si sa na mňa nemusel pozerať?!*opýtala sa prudko, pričom hrdo zdvihla bradu. Aj tak musela zakloniť hlavu, aby mu mohla pozrieť do očí. -Keby sa aspoň obliekol!- *

Dagharta

* - Prečo mi ju nenecháš?- zreval Dagharta niekde vo vnútri jeho hlavy, keď sa krvou podliatymi očami vpil do páru bojovnosťou žiariacich Nobyných zreníc.
- Skončil by si s ňou príliš rýchlo a to nechcem! – odvrkol mu Níat, keď sa prinútil obrátiť hlavu iným smerom a prudko sa nadýchnuť.
- Neustále nás provokuje, nevidíš, že to chce? Nepoznám bláznivejšieho človeka, ktorý by si niečo také dovolil. Príliš ti verí.- Níat mal v hlave dokonalú predstavu toho ako sa Dagharta prechádza ako zviera v klietke tam niekde v útrobách jeho mysle a čaká len na to kedy mu dá voľnú ruku.
- Ak mi verí, čo pochybujem, je to lepšie než keby omdlievala od strachu. Pre náš plán by to nebolo práve najšťastnejšie.- zasmial sa Níat drsno a tým Daghartu presvedčil, pretože mu dal za pravdu a začal sa pomaly upokojovať až kým sa z neho celkom nestratil. Aj výraz na Níatovej tvári sa začal meniť.* Mám lepší nápad.* nečakane sa opäť pozrel na Noby no tentoraz sa na ňu usmial pričom mu medzi bledými perami nebezpečne zasvietil celý rad ostrých zubov.* Ale na môj vkus ideš príliš pomaly.* rýchlo, aby si ani nestihla uvedomiť, čo má v úmysle sa zohol a prehodil si Noby cez plece presne tak ako ten prvýkrát, keď ju niesol do jaskyne. Vykročil z izbice rozhodným krokom a ponoril sa do tmy chodby, ktorá mohla viesť ktoviekam. Aspoň pre Noby , pretože jemu cesta bola bytostne známa.* Môžeš tam zostať kým sa nevrátim späť... * dodal akoby len na okraj a ďalej kráčal vpred ani raz nezakopnúc o početné výčnelky a nerovnosti jaskynného priechodu.*

*Sledovala ako Níat akoby zvádzal vnútorný boj. Chvíľu sa jej dokonca zdalo, že ani nevníma čo sa deje vôkol neho. Akoby sa zatvoril do svojho vnútra a ona nevedela, čo si má o tom myslieť. Či sa má začať báť, že je to jeho nejaký nnový prejav, alebo čo. No potom sa náhle k nej vrátil a pozrel jej priamo do očí.* Smiem vedieť, prečo si taký rozčúlený či čo sa to s tebou deje?!* opýtala sa ho namosúrene, no on ju hneď zotrel slovami o tom, že má pre ňu niečo lepšie. Čo v skutočnosti malo znamenať, že omnoho horšie než si mohla predstaviť. Aspoň tak sa domienala. A skôr než stihla niečo namietnuť, či sa niečo opýtať, prudko si ju hodil na plece ako vrece.*Ak si chcel niečo nosiť, tak si si mal zohnať vrece a nie mňa!*zavrčala pričom sa nechtiac moc nadvihla. Hlavu si udrela o hrboľatý strop.* Au.* zaznelo tichom a ona mu úplne odkvecla na pleci. Všade ju zahalila tma a ona mu zamdlela.*

Dagharta



* A je to tu, pomyslel si v duchu len čo Noby otvorila ústa a začal sa pripravovať na to, čo jej odpovie. Nebol zvyknutý viesť zdvorilostnú konverzáciu a tak musel počítať aj s možnosťou, že si túto diablicu proti sebe ešte viac poštve alebo ju urazí natoľko, že mu dá konečne pokoj. Zrejme jeho myšlienky privodili to, čo sa stalo hneď nato, pretože Noby sa v rozčúlení buchla hlavou o strop jaskyne a jej telo mu úplne ochablo pod rukami.* No konečne.* precedil pomedzi zuby takmer škodoradostne Dagharta a Níat na neho v duchu zavrčal. Necítili krv, čo mohlo znamenať len to, že pokožka po údere zostala celistvá, aj keď samotný ten úder už priniesol nepekné následky. Prinútil Daghartu kráčať rýchlejšie a ignoroval jeho radosť a túžbu, aby do Veľkej siene došiel, v čo možno najdlhšom čase. Ešte niekoľko odbočení v chodbe ponorenej do úplnej tmy až sa pred Níatom začali steny rozostupovať ústiac do ďalšej podzemnej jaskyne no tentoraz obrovských rozmerov. Aj sem prúdilo svetlo systémom nastavených zrkadiel a tieť odkiaľsi prúdil aj čerstvejší závan vzduchu, ktorý okrem vlhkosti v sebe niesol aj tichý zvuk vody. Crčala po kamenných stenách, kvapkala zo stropu a napájala jazero svetlej opálovej farby takmer uprostred siene. Hrboľatý povrch jaskyne sa k nemu mierne zvažoval, a tak nemal problém uložiť Nobyno bezvládne telo takmer pri breh. Natiahol sa k hladine, porušil dlaňou jej celistvú zrkadlovitosť a vylial pár kvapiek chladivej tekutiny najskôr na Nobyne spánky potom ústa, aby ich ovlažil. Nepredpokladal, že by sa mýlil vo svojom odhade, ale aj tak pre istotu zahrabol jemnejšie než obyčajne do hustého vodopádu jej vlasov, aby končekmi prstov nahmatal okraje rany. Nič nenašiel, preto ešte raz namočil ruku v jazernej vode no tentoraz iba po kvapkách ich spúšťal na jej pokožku až k priehlbinke medzi kľúčnymi kosťami. Opäť to pulzujúce miestečko, ktoré ho tak lákalo, opäť Daghartov šialený rev, ktorý ho vyzýval k tomu, aby ich trápenie už ukončil.* Noby..* ozval sa do ticha jaskyne pričom jeho drsný hlas ešte nabral na sile a tóne. Skôr však mohlo ísť ako o príkaz spojený s prosbou, pretože potreboval počuť jej bojovný hlas, to, aby na neho zavrčala nech ju nechá napokoji inak ho Dagharta celkom ovládne, keď bude aj naďalej takáto bezmocná a vydaná mu napospas. *

*Netušila ako dlho bola mimo a tým pádom ani kde práve je. Počula zurčanie vody a tak v nej svitla planá nádej, že možno je na čerstvom vzduchu. Ibaže do nosa sa jej nedostávalo nič čerstvé. Opäť ten istý zatuchnutý vzduch jaskyne, obohatený o vôňu vody, ktorú všade počula. Preberanie jej trvalo dlhšie. Najskôr sa dostavila otupujúca bolesť, ktorá jej vyvierala na zátylku. Cítila, že sa jej točí hlava a ani nemusela otvoriť oči, aby si to overila. Cítila, že Níat je nervózny, no nemala tušenia z čoho. Nevedela že zvádza opäť vnútorný boj, lebo na neho nevidela. Cítila ako sa jej jemne dotýka. Nie tak drsne ako to robil doteraz. Drsne a odmerane, ale teraz opatrne až váhavo. Voda ju príjemne osviežila a mala chuť si obliznúť pery, na ktorých jej spočinuli kvapky studenej vody. No potom ju vyrušil jeho rázny tón hlasu. Netušila prečo je taký ostrý a azda aj nahnevaný. No nemienila sa s ním hádať. Teraz by to nezvládla, lebo bolesť hlavy by ju určite dosť rozptyľovala. Pomaly otvorila oči a zahľadela sa na jeho bledú tvár, pričom nič nepovedala. Zahľadela sa mu do očí a až teraz si uvedomila ich farbu. Taká... zvláštna. Rozhodla sa mlčať a počkať či jej opäť povie niečo, čo by ju rozčúlilo do nepríčetnosti, tak ako sa mu to zakaždým darilo.*

Dagharta




* Tých pár chvíľ, kým sa Nobyne viečka slabo zachveli a potom pred ním odhalili omámením a tmou rozšírené zrenice mu pripadal ako celá včenosť kedy zvádzal boj sám zo sebou, aby ju nechytil za plecia nezačal ňou triasť. Skúmavo ho pozorovala, nič nehovorila, a preto sa ešte viac zamračil Možno sa udrela viac než predpokladal a teraz si nespomína kde a hlavne s kým je. To nezvyklé ticho, v ktorom sa ozýval len ich dych miešajúci sa medzi ich telami, jej ležiacim na zemi a jeho zohýbajúcim sa nad ňou, ho bodalo v ušiach. Stačilo pár hodín v Nobynej prítomnosti a už si tak zvykol na to, že mu bude neustále odporovať až ho to teraz zarazilo.* Udrela si sa do hlavy...* skonštatoval zrejme to, čo si už aj sama mohla domyslieť a vlastné bezvýznamné slová ho natoľko podráždili, že nasledovnú otázku vyslovil s menším citom než aký do nej plánoval vložiť.* Si v poriadku?

*Azda videla v jeho očiach starosť? Alebo sa jej to iba zdalo??? -To bol iba odraz v jeho očiach. Isto sa mi to zdalo.- pomyslela si, lebo bolo nanajvýš nepravdepodobné, aby sa on strachoval o ňu. Aj keď mohol sa strachovať o seba? Ak áno, tak prečo? Mala sto chutí mu niečo odvrknúť a byť zase odporná, ale ten jeho tón ju okamžite zastavil. Šokovane na neho vytreštila oči. Párkrát zaklipkala viečkami a potom pomaly otvorila ústa.* Bolí ma hlava.* povedala a ospravedlňujúco sa usmiala. Samozrejme, že to bola jej vina, že sa udrela. Jeho nie. On ju iba niesol.* Ale inak som v poriadku, ďakujem.* hovorila potichu a hlavne pokojne. Nechcela, aby si jej slová vysvetlil zle a zase vybuchol. Tento jeho tón sa jej páčil omnoho viacej než to jeho pokrikovanie, posmievanie sa a zúrenie.* Vari si sa zľakol, že mi niečo je?* opýtala sa ho opatrne, no s jemným úsmevom na perách. Zrazu si uvedomila jednu vec.
-Páčilo by sa mi, keby povedal, že áno.-*

Dagharta




* Uvedomil si, že tento úsmev na Nobynej tvári ešte nevidel a niečo v jeho vnútri ho varovalo, aby bol ostražitý. Nie voči Noby, ale voči sebe samému. Odrazu jej mal chuť ublížiť svojou odpoveďou, aby na neho nehľadela tak... skoro až priateľsky. Nenávidel ten falošný cit, nenávidel akýkoľvek cit okrem nenávisti samotnej a v duchu si rýchlo pripomenul, čo všetko spôsobilo, že je dnes tým kým je. Črty tváre mu stvrdli, chcel vyhnať z Nobyných očí ten výraz, ublížiť jej, spôsobiť, aby mu opäť odpovedala ironicky a podráždene pretože len tak vedel ako má na to reagovať. Nie takto, keď sa na neho usmievala. * Nie.* odvrkol tvrdo a rýchlo vstal, pretože ho Nobyna blízkosť len zbytočne rozptyľovala. * Iba už nemám náladu zháňať si dnes večer novú družku. Nie každá môže byť Matkou..* doplnil tým istým chladným tónom a ako to hovoril svaly na sánke sa mu nebezpečne napínali pod mramorovou pokožkou. Obrátil sa Noby chrbtom a porozhliadal sa v šere jasykne.* Tu môžeš byť dovtedy kým sa nevrátim. Určite je tu dosť zákutí kde sa dá pozrieť a tiež jazero, ale varujem ťa, aby si príliš nevchádzala do bludiska. Správnu chodbu by si hľadala veľmi dlho...* náhle stíchol a postúpil do tmy. Odkedy bol s Noby a toľkokrát v jej prítomnosti už skoro podľahol Daghartovým chúťkam sám vyhladol. Vchádzajúc do jednej z chodieb, ktorá sa vzápätí rozvetvovala na niekoľko ďalších sa mu v očiach zaleskol nenávistný plameň a na pery vtlačil krutý úsmev. Presne vedel kde by svoj hlad mohol ukojiť. Nechal Noby v jaskynnej sále. Trochu samoty jej len prospeje...*

*Niečo jej hovorilo, že je ešte viacej nervózny z toho že sa usmieva než z kriku, ktorého si užila za posledné hodiny s ním viacej než v živote. Táto skutočnosť ju zarazila, aj keď sa jej to prirodzene mohlo iba zdať. Pri Níatovi si nebola istá ničím. Ani tým prečo tak reaguje ako reaguje. Možno ho k činom viedol Dagharta a možno sám Níat. Nepoznala ho. Ostávala ležať na zemi aj keď jej tak odvrkol. Sledovala ho zo zeme skúmavým pohľadom a pritom ani necekla. Uznala za vhodné zvoliť taktiku mlčania. Chcela sa ho opýtať ako dlho sa zdrží a kam ďaleko môže zájsť. Ba aj či sa smie kúpať v jazeru, ale na žiadnu z týchto otázok nedostala odpoveď. Ani sa nepokúšala sa ho to opýtať. Ticho počúvala reči o tom, že nie každá môže byť Matkou a opäť ďalšie otázky jej prichádzali na rozum. Ako vie, ktorá žena je vhodná byť Matkou, čo tým vlastne myslí a hlavne prečo je názoru, že ona je vhodná. Ale opäť iba veľa otázok, no ani jednu nevyriekla.Ešte skôr než stihol zmiznúť v tieni jednej z chodieb zašepkala ticho:* Ahoj.* a o malú chvíľu ešte dodala.* Nebuď dlho. Sama sa tu budem nudiť.* Jej slová z nej vyšli potichu a dúfala, že on už bol natoľko ďaleko, aby ich nezačul.
Ešte chvíľu ležala na zemi s pohľaodm upretým na strop. Bála sa nadvihnúť, lebo vedela, že hlava určite poľle odozvu na náraz. Namočila sa ruku do vody. Bola chladná, no nie tak moc, aby sa bála o podchladenie, keby do nej vliezla. Dalo sa povedať, že je odstáta, ale boli v nej spodné prúdy, ktoré vodu cirkulovali a prenikala tam aj studená voda. Mokrú ruku si priložila na záhlavie a pomaly sa dvíhala . Rozhodla sa poobzerať po chodbá. Na zemi našla kus akoby uhlia a chytila ho do ruky. Poškriabala ním zem a všimla si, že zanecháva aspoň akú-takú stopu. Ona sa ho rozhodla využiť namiesto kriedy. Rozhodla sa, že zájde do každej chodby iba po sto krokov. Možno niečo nájde. V jednej chodbe narazila na akúsi miestnosť v ktorej boli staré veci ako postel, skrine a všetko čím by sa dal zariadiť byť, či dom. Nebolo toho veľa a hlavne niektoré kusy nábytku boli pokazené, ale ona sa ako veľká gazdiná do toho pustila.* Predsa ak tu mám byť, tak si to musím všetko spríjemniť!* povedala nahlas, keď si bojovne založila ruky v bok a premýšľala čím začne. Ani si neuvedomila ako dlho jej to trvalo ale keď sa o pár hodín pozrela na miestnosť s odstupom, uvedomila si, že tam urobila celkom útulnú izbu. Manželská posteľ s kovovým trupom už nebola zahalená prachom a celkom vyzerala aj chutne. Ďalej hodjacie kreslo, ktoré strašne vŕzgalo, aj pri tom najmenšom pohybe. Veľká truhla do ktorej poukladala pokazené kusy nábytku. Lampa na výbežku zo skaly, ktorá sa samozrejme nedala nikam zapojiť, ale bola tam iba na okrasu a nato, aby zútulnila miesto. Noby bola na seba nesmierne hrdá. Urobila kus roboty a až potom si uvedomila aká je hladná. Nemala tušenie koľko je už bez jedla. Či niekoľko hodín, alebo až deň. Vrátila sa späť k jaskynnej časti, kde sa nachádzalo jazero. Odpila si vody. Boal chutná a nesmierne ju tých pár hltv zasýtilo, aj keď vedela že je to iba dočasný stav. Poobzerala sa vôkol seba, či tam ešte nie je Níat a rýchlo vykĺzla zo šiat. Spokojne no zároveň aj opatrne vošla do vody a užívala si ten pocit čistoty, ktorý dosiahla. Chcela si užiť dlhý kúpeľ a dúfala, že sa Níat teraz nevrát domov.*

*Proč ne na klinice? A jo... vždyť to by se tím asi pak chtěli zabývat všichni, nebo.... hm... přemýšlela trochu nesmyslně Annika. Ještě že je tu alespoň to další místo... Hmm... to by mě ale zajímalo kde... A jak tak přemýšlela, ani jí nedošlo, že se dav rozestupuje a něco jím "pluje". Jakmile to zastavilo vedle doktora, Annika sebou trhla - Achjo... pořád se něčeho lekám...- a zahleděla se na to. V životě nic takového neviděla, ale velice se jí to líbilo. Vždyť to má tvar kapky! řekla si a hned si odpověděla: No máš fakt postřeh... Začaly se otevírat dveře a tak na ně jen fascinovaně zírala.
Nic se mi nestane? pomyslela si, když jí to doktor takhle řekl. To doufám! řekla si. * Hmmm...* řekla a sedla si do auta vedle doktora. Jsi strašně důvěřivá! - Já vím, ale co mám dělat? Stejně můj život nestojí ani za zlámanou grešli, tak co! Pohlédla na něj a čekala, co se bude dít.*

/Omlouvám se, že píšu až po tak dlouhé době./