ASALA- časť Mare Imbrium

*Arenejci čakali dosť dlho, len si pridávali na hlasitosti bubnovania a čakali. Zahliadli aj tie ružové vlasy ktoré im ušli, zahliadli ich bojovníkov. Čakali a sledovali, ako sa z jaskýň vynárali aj muži, ktorí boli pripravení za nich bojovať, prosté ženy ktoré čakali čo sa bude diať. Oni mali čas a aj sa tak správali. Dívali sa z zvruchu na nich, vzadu ich čakali ich kone na ktorých mienili odísť a vrátiť sa v čase, keď boli oni najsilnejší, možno nie hneď na ďalšie ráno, no mienili zaútočiť. No chceli ich vystrašiť, navodiť pocit obáv kedy sa tak stane, chceli ich nechať tápať. Boli bojovníci a boli silní, skutočne silní bojovníci, no mali zároveň dosť rozumu, aby nepodceňovali ich čas na prípravu. Jeden z nich vystúpil dopred, možno meter či dva pred ostatných. V rukách na ktorých mal množstvo jaziev a kresieb neurčitého tvaru zvieral obrovskú šabľu, ktorá sa na popoludňajšom slnku leskla každým pohybom. Nahá bledá hruď muža sa pravidelne dvíhala, akoby nebol vôbec v obavách, akoby sa nič nedialo. V jeho vnútri sa skutočne nič nedialo, necítil v krvi ani štipku adrenalínu. Zrazu len prešiel pohľadom po všetkých sledujúcich, zdvihol jednu ruku dozadu a zvuk bubnov utíchol. Nastalo ticho, ktoré mrazilo do štipky kostí. Arenejci sa trochu odstúpili, sotili spoza seba dopredu zahaleného muža v kapucni – Bezmenného. Mal zviazané ruky, ešte stále bol trochu omámený aby sa nebránil a neskúšal robiť problémy. Muž so šabľou mu podrazil zozadu nohy aby klesol na suchú zem na kolená. Bezmenný vedel čo bude nasledovať, vedel že to bol jeho posledný deň. Keby vedel že ho stiahnu z koňa a že to skutočne nestihne, povedal by Yunne iné slová. Povedal by jej na výlete pravdu, vysvetlil by jej prečo jej klamal a prečo jej isté veci zatajil. Kde bola pravda a prečo to takto celé muselo byť. Prečo sa zahrával s ohňom a bol taký aký bol. No nespravil to a život zase raz dokazoval, že bol prikrátky na váhanie a otáľanie. Omámenou hlavou a točiacim sa svetom sledoval, koľko ľudí z osady dole hľadelo ich smerom, no on hľadal len záplavu ružovej. Nebolo ju ťažké nájsť, stála pri nej i Vanille a jej tvár keď ho zbadala naznačovala, že ešte nevedela o tom že tam bol. Trápilo ho i to, že Vanille tiež nepoznala pravdu, že takto sa ju už nikdy ani nedozvie a bude žiť s plno otázkami, načo to bolo dobré, prečo jej musel ublížiť. Očami sa vrátil späť k Yunne. Nikto mu nevidel do tváre, no vedel že bolo len otázkou času, kedy kapucňa pôjde preč a s ňou i jeho život. Hľadel na tie dve a snažil sa zmieriť s koncom svojho života. Nebolo to ľahké, nesplnil svoj cieľ, nezachránil Vanille a ani ju nevaroval. Teraz nechal i Yunnu napospas osudu a ona sa všetko dozvie takto. Ešte aj jeho skutočnú tvár uvidí až vo chvíli, keď bude bez života. Arenejec vedľa neho sa pohol. Bezmmenný len zavrel oči, pocitíl ako mu bledá ruka zdrapila kapucňu a potiahla dole. O niekoľko pre neho nekonečných sekúnd zazneli tiché slová z úst Arenejca a hlava Blaka Neeleyho Desaia z rodu Desai sa odkotúľala po zemi kúsok od tela a ostala ležať vo vlastnej krvi. Spolu s prachom ktorý rozvýrilo dopadajúce telo na zemi sa skupina Arenejcov stratila v čiastočkách prachu akoby tam ani nikdy neboli. Ostalo po nich len nehybné mŕtve telo.*

Spoiler:

Floreine a Pandora

*Floreine sa len začala smiať, keď počula otázku malej a následne chytanie sa slamky zo strany Z. Pekne sa z toho snažil vykľučkovať, že jej ho nemohol ukázať, lebo ho chcel ukazovať len jej. Čo keby mu povedala že jej nemusí ukazovať? To by ho asi nepotešilo a zase nechcela, aby sa hral na nejakého úchyla, čo malému päťročnému dievčatku ukazuje pipíka. Také veci robia deti, nech to radšej tak i ostane. Malú viditeľne jeho slová zaujali i bola spokojná, lebo napokon prikývla, aj keď jej to ústočká nezavrelo.* A to ti potom ona tiež čo má pod sukňou? A to stačí na to potešenie? Aj ty máš z toho potešenie? *Poškrabkala sa zamyslene vo vláskoch, ktoré jej viali ako kôň cválal dopredu.* A netreba aby si sa páčil i ty jej? Nemal by si sa jej najprv spýtať či aj ona ti chce ukázať kopčeky a ostatné? *Floreine sa v tej chvíli strašne chcela smiať, no zahryzla si silno do pery, smiech by malú určite upozornil a niečo by sa spýtala i jej. Takto bola zaujatá len ním a tak to bolo najlepšie. Pre ňu určite.* A moja mamina predas vždy mala pozornosť len pre mňa. Keď za nami prišla do jaskyne, prehodili s Florou pár slov a potom sme sa išli prejsť. *Vysvetlila mu ako to bolo u nich, nepoznala to, o čom hovoril on. Neboli tam iní ľudia aby mala na koho žiarliť, nijaké iné deti ktorým by sa venovala. *

Floreine a Pandora


*Floreine nadvihla obočie, uvažovala či mu pomôcť alebo ho nechať trápiť. No keďže nechcela aby malá skúšala svoje psie oči na tému, či jej ukáže čo má pod nohaviciami, napokon sa rozhodla že mu pomôže. Žiarivo sa usmiala a pritakala.* Samozrejme sa už neviem dočkať, kedy ho uvidím. *Otázka ktorá padla potom zaujala i ju, no malá na ňu samozrejme odpoveď mala, podľa nej veľmi logickú.* Lebo Flora ma počúva stále, k nám do jaskyne nikdy nikto okrem nej a mamičky neprišiel, až teraz ty. Hovorieva že mi to stále melie, tak teraz keď sa môžem rozprávať s tebou, tak ona má aspoň chvíľku pokoja a môže rozmýšľať o čom chce. *Odvetila a uvedomila si, že možno mu to vadilo, že toľko rozprávala a pýtala sa ho stále na niečo. Flora nikdy nemala moc na výber, no vedela že niekedy chcela mať už tiež pokoj, možno on nebol zvyknutý na toľké rozprávanie.* Vadí ti to? *Spýtala sa napokon a oprela sa o Floru, ktorá jej omotala jednu ruku okolo pásu a dala bozk do vlasov. Malá chcela stíchnuť a už nič nehovoriť, no otázka o tom čo by cítila ju donútila zamyslieť sa nad tým. No nech sa snažila ako sa snažila, vôbec si takú situáciu nevedela predstaviť. Jej mama sa vždy venovala jej a keby sa jej nevenovala, asi by bola smutná alebo by sa bála, že sa hnevala.* Asi by som bola smutná. *Odvetila zamyslene, ona pojem žiarlivosť ešte nemala možnosť spoznať.*

Yunna

*Boli to dlhočizné minúty ako tam tak stáli. Prišlo jej to ako hodiny, akoby to nemalo konca kraja a jej utrpenie z pohľadu na osobu na ktorej jej tak neskutočne záležalo. Keď ho tam zbadala, ako ho tam pritiahli ako psa, zviazaného a zrazili ho poníženého na kolená s výkrikom na perách si pritlačila dlaň na pery.* Nie, prosím nie. *Šepkala plačúc. Bola jediná kto tam reagoval práve týmto štýlom a keďže všetci boli celkom ticho, určite ju počulo viac osôb než len Vanilee a V po jej bokoch a otec s bratom za ňou. Cítila sa akoby sa tam mala hrôzou každú chvíľu umrieť, ibaže ten čo mal umrieť bol práve Bezmenný. Keby bola vedela čo ich čaká, strávila by s ním čas dlhšie, krajšie a určite by mu bola povedala, že nič z toho čo sa stalo neľutuje a že sa medzi nimi nič nezmení, spravila by všetko preto, aby tu teraz takto nestáli. Nestíhala ani vnímať, to čo sa dialo potom, ako na sebe cítila jeho pohľad, to všetko išlo ako z rýchlika.* NIEEEEEE! *Vydral sa z nej výkrik ako videla, že Arenejec dvíhal veľkú zbraň Nedokázala tam len tak stáť urobila krok vpred a bola schopná rozbehnúť sa priamo tam, keď ju však v tom zadržali silné mužské ruky. Netušila kto ju to držal, no nezáležalo jej na tom!* NIE! NIE! NIEEEE! *Možno to jačala stále dookola, netušila, ale akonáhle zbraň oddelila hlavu od jeho tela, svet prestal existovať. V tom momente aj mužské ruky povolili zovretie a ona sa rozbehla k jeho telu. Či skôr k hlave vlastného manžela. Netušila čo z toho bolo horšie, či že ani len netušila, že to bol jej manžel a oklamal ju, alebo práve preto, že umrel a nemali možnosť si vysvetliť všetko čo bolo medzi nimi.* Blake, prečo si mi to nepovedal? *Klesla na kolená do trávy k jeho hlave, ktorá sa odkotúľala od tela niekoľko metrov. Po tvári jej stekali zatrpknuté slzy a cítila sa prázdnejšia než kedykoľvek predtým.
„Yunna, ešte máš čas zachrániť ho.“ Ozvalo sa za ňou tichým hlasom. Necro klesol na kolená vedľa nej a objal dcéru okolo ramien.
„Ako to myslíš, otec?“ Netušil čo sa tam dialo, ani ako sa ocitol Yunnin manžel práve v rukách Arenejcov, ale jediné na čom záležalo, bolo šťastie jeho dcéry. To bolo prvoradé.
„Choď za Arriane, ona bude vedieť čo robiť.“ Videl ako nesúhlasne kývala hlavou. Ako ho mohla opustiť? Nemohla, nie, keď to urobila predtým, teraz už nemohla, i keď už bolo neskoro.
„Choď, Yunna! Ver mi.“ Iba naliehavosť v jeho hlase ju donútila postaviť sa a odísť. Zanechať na onom mieste všetko čo jej ostalo a o čo prišla a odísť za šamankou. Prechádzajúc okolo Vanille, si všimla jej prekvapený pohľad, ale jediné načo sa zmohla- zdvihla ruku naznačujúc jej, že naozaj rozhovor nezvládne a odišla. Nohy ju viedli automaticky za Arriane, ona si to ani neuvedomovala, až keď sa napokon nejakým zázrakom neocitla v jej jaskyni, kde ju už čakali otvorené dvere a poriadny dym z ohniska priamo zo stredu jej izby.
„Usaď sa, nemáme veľa času.“ Zavelila Arriane, ktorá sa objavila za jej chrbtom. Tvár i celé telo mala pomaľované rôznymi symbolmi, ktoré videla Yunna len u starej šamanky. Maľovala si ich po tele keď išla vykonať rituál, ktorý potreboval podporu duchov.
„Čo ideš urobiť?“
„Vrátiť ťa v čase, aby si zachránila svojho vyvoleného princezná.“ Yunna asi vôbec nerozumela tomu čo hovorila, lebo len na ňu prekvapene zažmurkala.
„Vrátiť sa v čase?“
„Áno, Yunna. Nie je čas na zbytočné otázky. Vrátim ťa v čase a ty ho zachrániš. Je mi jedno ako to urobíš princezná, no musíš vedieť dve veci. Toto si nebude nikto okrem teba pamätať, vrátiš sa, no len ty jediná budeš vedieť čo sa ako stane. Druhá vec je, že toto nie je len tak. Namiesto neho umrie niekto iný, si pripravená podstúpiť to pre jeho záchranu?“
„Som.“ Povedala bez váhania. Vedela, že je to sebecké, no ona bola pripravená niesť zato následky. On musel žiť. Nielen ako Bezmenný, jej milenec, ale aj ako Blake, jej manžel. Arriane nepotrebovala viac vedieť a tak len pristúpila priamo k rituálu. Rozprávala, šepkala, vykrikovala rôzne slová, ktorým Yunna nerozumela. Jej svet sa pomaly ale isto začínal točiť. Možno to bolo tým vysilením, alebo tými bylinkami vo vzduchu, no ako sa jej viac točil svet, prestávala o sebe vedieť až napokon omdlela a precitla nakoniec na koni v lese, držiac ho za ruku a vidiac tiene osôb pred nimi. Náhlivo sa pozrela do prázdnej kapucne, kde už nevidela len čiernu dieru, ale svojho manžela. Netušila prečo to urobil, prečo ju tak klamal, ibaže teraz nato nebol čas, vedela, že musí urobiť všetko preto, aby neumrel.* Neobzeraj sa a nič neľutuj? Nerob to. *Zašepkala slová, ktoré jej povedal, skôr než capol jej koňa po zadku. Nemohla dopustiť, aby o neho prišla.* Prosím, Blake, uteč so mnou! *Šepla prosebne, cítila sa rovnako zle ako keď videla odťať jeho hlavu, tá bolesť a prázdno nepoľavovali, i keď mala tú šancu ho vidieť.*

Blake Neeley

*Ako sa priblížili k osade a ona spomalila, prekvapene pozrel na jej ruku. Chcela mu niečo povedať a on bol zvedavý čo. No jej výraz v tvári sa zmenil a on zbadal v jej očiach strach, Prudko sa zvrtol smerom ktorým pozerala, držiac jej ruku a zbledol. Nikdy ich nevidel, nie takto naživo a predsa ako ich zbadal, vedel o koho išlo. Povery a opisy starších ľudí v osade neklamali, boli výstižné a nedalo sa pomýliť.* Arenejci...*Zašepkal. Boli na nohách, obkľučovali ich a on vedel, že ich čakali len dve veci. Boj a smrť. V Yunninom prípade...až mu zle prišlo, keď si predstavil, že by ju niektorí z nich mal pritlačiť na zem a...Napol sánku a v tej chvíli urobil jedinú vec, ktorá mu prišla na um. No ona vyslovila jeho slová, ktoré mal na jazyku skôr, než tak spravil on. Prekvapene zažmurkal, no nič sa nevyrovnalo šoku, keď začul svoje skutočné meno. Ako to vedela? Ako dlho vedela že je Blake a prečo mu to nepovedala? Nechcela počuť dôvody prečo jej klamal? Alebo čo sa vlastne dialo? Nemal čas však na otázky, len urobil čo musel. Plesol koňa po zadku aby sa rozbehol a zároveň s tým vyslovil posledné slová.* Muselo to byť. *Mal pocit, akoby ona vedela niečo viac než on. Že preto bola taká naliehavá, preto ho žiadala nech utečie s ňou. Veď on chcel, no nestihol popohnať koňa a ocitol sa na zemi, s točiacim sa svetom pod nohami.*

Floreine a Pandora


*Malá tomu o čom hovoril moc aj tak nerozumela. Floreine to vedela, pretože malá nevyrastala v dedine, kde by akosi prirodzene vnímala city ako boli láska medzi mužom a ženou, či hádky, či čokoľvek iné. Nepoznala nič z toho, cítila lásku od matky a od nej, pretože ona to malé dievčatko ľúbila. Bola s ňou dennodenne a niekedy sa skutočne cítila ako taká jej mama, aj keď ničím takým nebola. No aj tak si nevedela svoj život predsaviť bez nej a jej stálych otázok.Malá mu na jeho slová prikývla, no potom ostala ticho, pretože sa v tom aj tak nevyzala, aj keď sa snažila. Okrem toho sa zvečerievalo, ona bola maličká a jej telo si samo o sebe pýtalo spánok ako soľ. Ona ešte spinkať strašne moc nechcela, páčilo sa jej byť mimo jaskyne, s niekým koho predtým nevidela, no jej oči sa akosi automaticky chceli zavrieť.* Ešte chvíľku ostaň hore, dobre? *Prehodila k malej, ktorá sa začínala hniezdiť a ona to cítila.* Mne sa ešte predsa nechce spať! *Vyhlásila ako každé dieťa keď prišlo na spanie, samú ju hnevalo, že tie oči sa jej chceli stále zatvárať a ústočka stále zívali.* Neviem či to tu ešte je, no kedysi než som prešla do jaskyne bol tu neďaleko v zemi tunel. Dal sa zvnútra padacími dvierkami zavrieť, že sa tam nikto zhora nedostal. Slúžilo to ako skrýša keď sa niečo udialo a viedol do jaskyne, v ktorej je jazero. Mohli by sme sa tam skryť, nehrozilo by nám nebezpečenstvo a bola by tam i voda. Teda ak tam ešte tá skrýša je. *Bolo to možno len desať minút cesty na koni, zdalo sa jej to bezpečnejšie než pobyt na nejakom otvorenom priestranstve.*

Yunna

*Tušila, že toto tak ľahko nepôjde. Že jej zadubený manžel si urobí i tak po svojom a pošle ju preč. Tentoraz však nechytala takú paniku ako predtým. Vedela, kde sa Arenejci zjavia a vedela aj, že dovtedy bude žiť. To bolo najdôležitejšie. Mali ešte šancu na jeho záchranu. Preto keď jej kôň sa plašene rozbehol preč, ona ho hnala ešte rýchlejšie. Tlačila do neho, nech beží na plné sily, nech ide rýchlejšie než išiel a ako sa ocitla v osade a zbadala trojicu, ktorú videla aj prvýkrát, Prudko koňa zastavila, no neskĺzla z jeho chrbta.* V, potrebujem aby si išiel so mnou. Nič sa nepýtaj, choď si len po svoj luk a šípy, ostatné ti poviem neskôr. *Jej naliehavý výraz v tvári jasne hovoril o tom, že neznesie žiadne ďalšie otázky, ani od otca, ktorý vyzeral naozaj prekvapene, ani od Vanille. V bol tiež prekvapený, ale bez reptania si bežal po zbroj. Mával ju nachystanú len neďaleko, preto kým Yunna odviedla koňa do jaskyne, V už bol pripravený. Hodil jej zbrane, ktoré používala rovnako dobre ako jej brat, dlhé nože s tromi ostňami. Podal jej ich a obidvaja, vyzbrojení ako na boj, sa rozbehli do lesa.
„Kam ideme?“ Spýtal sa V, poľahky stíhajúc jej tempo, ktoré začala. Všimol si, že mierila do ich domu v lese, ktorý sa nepoužíval a keď vtrhla dnu ako veľká voda, len prekvapene cúvol vzad. Veľký leopard lenivo zaberal celú posteľ a po príchode dvojice len zvedavo zdvihol hlavu. No Yunnu pohľad na neho ani trochu neprekvapil.* Wabi! Tvoj pán ťa potrebuje, musíš ísť s nami. Hrozí mu smrť! *Leopard razom stál na všetkých štyroch pripravený vyraziť a Yunna mu len uhla, aby mohol vyraziť von.* Arenejci zajali môjho priateľa a musíme ho zachrániť. Pôjdu na kopec pred osadou a tam ho popravia ak tomu nezabránime! *V sa rozbehol smerom ktorým aj ona so šelmou v pätách a neskrýval prekvapenie.
„Odkiaľ toľko toho vieš, Yunna?“
„Lebo sa to už stalo, ale na zbytočné otázky nemáme čas, musíme na nich počkať, tak aby nikto z osady ich nevidel a musíme ho zachrániť, V.“ Zúfalstvo v jej hlase sa odzrkadlilo na jej tvári, ktorá bola plná smútku. „Nesmiem už o neho prísť.“ Šepla už potichu a keď boli na mieste, len sa schovali do kríkov dobre ukrytí a počkali si na ich príchod.*

Arenejci

*Chystali sa tak ako predtým, než sa vrátil čas. Mali muža, na ktorom chceli vykonať popravu, ktorou chceli dohnať ľudí k panike, k strachu. Pomaly sa presúvali, jeho niesli prehodeného cez koňa a mierili na vysokú skalu, na ktorú bolo z dediny vidno. Nezaujímalo ich, kto bol muž ktorého zajali, ani prečo mal v takom teple masku, zaujímalo ich len to, aby sa tam dole zhromaždilo dosť ľudí. Nehovorili medzi sebou, len sa presúvali pomaly ku kopcu, ktorý mali na dohľad. Ich veliteľ, ktorý mal odťať hlavu zajatcovi išiel napredu, hrdo vztýčený na svojom mohutnom čiernom koni a držal uzdu koňu, cez ktorého bol prehodený Blake, ktorý stále nevnímal poriadne svet okolo. Oči sa mu pretáčali, bolo mu čudne od žalúdku a nebol schopný sa poriadne pohnúť nieto brániť. Mal v krvi výťažky látky ktorá vo väčšom množstve dokázala vyvolať paralyzovanie celého tela, že vyzeral ako mŕtvy, v menšom obsahu na tom boli tak ako teraz Blake. Omámení a bezvládni.*

Floreine a Pandora

*Floreine popohnala koňa smerom k stromom a rastlinám, ktorý skrývali padacie dvierka do jaskyne, no cítila, že malá už očká aj tak zavrela a zadriemala. Nevadil jej ani dupot kopýt ani samotný pohyb, možno ju ešte pravidelný cval aj uspával než budil. Ako vošli do neveľkého lesíka, ktorý nebol moc hustý, prešla s koňom do kroku a obzerala sa. Bolo to strašne moc dávno čo tu bola, preto len obzerala a hľadala nejaké záchytné body. Až keď zbadala strom, ktorý bol výrazný svojou točitosťou kmeňa a zvláštnym sfarbením lístkov vedela kam ísť, prešla až k nemu a potom ešte meter či dva od neho. Tam sa rozhliadla a napokon ukázala na machom zarastený vchod. Mlčala preto aby malú zbytočne nebudila keď už spala, bolo možné že sa zobudí i sama, no kým spala, nech teda spala.* Pomôžeš mi s ňou prosím ťa? *Prehovorila k nemu potichu, lebo takto ju na koni pevne držala aby neskĺzla a musela by s ňou skočiť, čo by nemuselo dopadnúť najpríjemnejšie a asi určite by ju zobudila.* Kone môžu zostať pustené, neujdú preč, budú len tu vzadu na lúke. Bez nás nikam nepôjdu. *Zašepkala, dole sa kone nemali ako dostať a pri lúke tiekol potôčik, takže po smäde by tiež neostali.*

Yunna, „ V “

*Vedela kedy prichádzali. Nebolo to preto, že by ich počula a oni by boli hluční, len cítila na chrbte nepríjemné zimomriavky a podľa odhadu času už sa blížil čas.* Priprav sa. *Zašepkala Véčku a on si bez ďalších zbytočných otázok nachystal luk a šípy. Yunna si vytiahla nože a Wabi sa prikrčil k zemi pripravený zaútočiť. Ani to dlho netrvalo a niekoľko metrov pred nimi sa zjavila vysoká postava chlapa, ktorý zabil Blakea. Yunna len drgla lakťom do Véčka a kývla mu hlavou smerom k chlapovi. To bol jasný znak, aby ho zabil. V pochopil a chvíľu počkal, kým sa k nim ešte viac priblížili a uvideli aj muža preveseného cez koňa. Z krovia vyletel šíp, ktorý sa zabodol vodcovi priamo do krku a o chvíľu za ním letel ďalší šíp mieriaci na ďalšieho Arenejca. Vtedy vyskočili z kríkov aj Yunna s Wabim. Bola sústredená len na jediné. Dostať sa k Blakeovi a pomôcť mu z koňa a Wabi jej razil cestu. V rukách mala pripravené dýky a jednej sa okamžite zbavila keď zbadala za Véčkom pohyb a ostrá zbraň sa zabodla do hrude ďalšieho Arenejca.* To som ja, počuješ ma? *Neodvážila sa osloviť ho menom, V ich mohol počuť a nechcela ho vyzradiť kým nevedela aká bola pravda.* Poď, musíme sa odtiaľto dostať čo najskôr preč. *Ťahala ho z koňa dolu a Wabi im zatiaľ kryl chrbát. Vôbec si nevšímala ako Arenejci reagovali na ich príchod.*

Arenejci, Blake

*Arenejci neočakávali útok. Boli pripravení bojovať hocikedy, preto aj keď zasiahol ich veliteľa prvý šíp, vytasili zbrane, obzerali sa z kade útok prichádzal. Lenže to čo prišlo potom ich vydesilo. Ich čo nevydesilo len tak niečo. Bojovali hocikým a hocičím, no nie so šelmami. Všetci akoby na okamih zamrzli keď zbadali obrovského leoparda, ktorý zúril, bojoval a odháňal ich, nepripustil aby niekto prešiel k mužovi, ich zajatcovi, či aby sa niekto pohol k ružovovlasej žene. No oni to ani neskúšali, Primrznute hľadeli do očí šelmy, v ktorých akoby videli niečo navyše, niečo čo bolo pred ostatnými ukryté. A potom sa dali na útek. Len zvrhli kone a utekali od šelmy preč. Proti mačkám ako bol leopard nedokázali spraviť nič. Báli sa ich, súviseli s ich kliadbou, nezniesli ich prítomnosť. Videli im v očiach svoje tváre, tváre ktoré boli už len popolom a prachom za tie roky, ktoré už mali ležať mŕtvy pod zemou. Po ich úteku zostal len rozvírený prach a jeden kôň, na ktorom bol prevesený Blake. Vnímal že Yunna bola pri ňom, no svet sa mu točil a jazyk mal akýsi skamenelý, že ledva otvoril oko, nič nehovoril. Nedokázal poriadne vnímať ani to, že ho práve zachránila, že vedela kým bol či to, že nechápal, ako vedela že sem prídu, a všetko ostatné. Bolo mu to jedno, pretože na okamih stratil vedomie.*

Floreine a Pandora

*Podala mu malú, ktorá ako sa ocitla na jeho rukách, iba sa trošku pohmýrila, hľadajúc si svoje miestečko. Na rukách sa jej páčilo viac ako posediačky na koni a preto sa len zo sna spokojne usmiala a uvoľnene mu zostala v náručí. Floreine zatiaľ šikovne z koňa zoskočila, potiahla ich kúsok ďalej, zoberúc z nich veci. Najradšej by ich očistila a usušila im spotenú srsť, no to by trvalo pridlho a potrebovala otvoriť tunel a dostať malú na mäkké seno, aby sa dobre vyspala a aby boli hlavne v bezpečí. Niečo zamrmlala svojmu žrebcovi a on sa nasledovaný kobylou pobral na lúku, kde mali čo obžúvať i kde zostať. Vrátila sa späť k nim, zohla sa k padacím dierkam a prstami hľadala kov, za ktorý mohla potiahnuť. Bolo treba veľa sily než dvierka otvorila, bolo cítiť, že dávno dole nikto neliezol, mach a rastliny sa vzrastali s okolím. Dole viedol rebrík a tunel zíval tmou.* Prejdem prvá a zapálim oheň. *Nečakala na reakciu, vliezla do tmy a po pamäti rukami pátrala na mieste, kde boli nachystané fakle na zapálenie. Trvalo len chvíľku, než sa tunel osvietil ohňom a než zapálila pár fakieľ na stene v tunely. Zostala pri vchode, aby im pomohla a hlavne aby zatarasila z vnútra priechod a nikto sa k nim nedostal. Dalo by sa to samozrejme, keby sekerou roztnú drevo, no taký hluk by ich v jaskyni zobudil v priebehu prvých úderov.*

Yunna, „ V “

*Iba V jasne sledoval čo sa to tam dialo a keď si všimol ten jasný strach v očiach Arenejcov keď zbadali šelmu, vtedy mu to celé došlo. Oni sa báli šeliem! Preto sa vtedy zľakol ten čo sa pokúsil znásilniť Sofiu, keď na neho vyskočil ten obyčajný kocúr. Áno, to preto! Natešený vyskočil spoza kríkov a šíp za šípom po nich strieľal keď utekali a keď zmizol aj posledný Arenejca v kríkoch, pobral sa k Yunne. Tá sa furt snažila vzkriesiť muža, ktorý bol prevesený cez chrbát.* V, prosím pomôž mi vysadiť ho na Wabiho. *Nemusela mu to opakovať. Odsunul ju bokom a mužské telo pokojne stiahol z chrbta koňa a následne ho usadil na mačací chrbát. Yunna mu v tom okamihu rozrezala lano, ktorým mal zviazané ruky a zložila mu ich tak, aby sa mohol držať. Ibaže bol v bezvedomí a držať sa naozaj nemohol.* Ďakujem ti, V. Myslím, že by si mal ísť varovať otca, že sú tu. Vôbec ma neprekvapí, ak teraz zaútočia na osadu. Odvediem ho do bezpečia, no prosím ťa, nehovor nikomu o tom, čo sa tu dialo a čo sme spolu robili, dobre?
„O to sa báť nemusíš. Mlčím ako hrob a vedz, že došlo mi niečo, čo nám pomôže v boji proti Arenejcom. Tí sa veru neodvážia napadnúť osadu.“ V s úsmevom zmizol v najbližších kríkoch a Yunna ho len chvíľu nechápavo pozorovala ako odišiel. Nemali však zbytočný čas, zdržiavať sa tam.* Wabi, zanes nás do domu, dobre? *Pohladila leoparda za uškami, keď vysadla za Blakea a objala ho tak, aby ho pridržala a on nespadol. Wabi ich šikovne a opatrne doniesol do domu v lese a pri posteli jej pomohol zvaliť ho do postele. Studenú dlaň mu pritisla k čelu a kontrolovala jeho zdravotný stav.*

Blake


*Ani nevnímal ako sa poriadne dostal do domčeka a do postele. Svet sa mu ešte krútil, žalúdok nepríjemne obracal, no bez pohybu mu bolo oveľa lepšie. Preto i keď ostal na posteli, cítil, že žalúdok i hlava sa dostávajú do akého si pokoja, aj keď stále mu bolo nanič. Zložil by ho asi aj náraz muchy do tela, keby stál na nohách. Na čele pocítil studenú ruku, pokúsil sa otvoriť oči. Podarilo sa mu to až po pár pokusoch, kedy len zaklipkal viečkami. Unavene a omámene sa na ňu díval, chcel jej dať otázky, no vedel, že on bude ten kto bude na otázky odpovedať. Len dúfal, že mu dá čas než bude schopný rozprávať plynule, pretože takto by sa jeho rozprávania a vysvetleniu nedostala ani do ďalšieho dňa.* Ďakujem Yunna...*Vytisol z úst. Bolo to za záchranu života, zato že po neho bežala aj keď vedela kým bol a že jej celý čas klamal, že vedela aj niečo viac než on a vedela kde ho čakať, že to vôbec spravila.* A-ako dlho t-to vieš? *Určite vedela, na čo narážal, čo myslel tým, čo vedela. Samozrejme len svoju identitu, nevšimol si kedy ho odhalila alebo žeby sa správala inak. Žeby to vedela už keď sa spolu milovali? Spravila to hádam preto, lebo vedel kým bol? Netušil a nevládal svoje myšlienky takto hrnúť von. Občasne ešte zatváral oči aj keď tak sa mu aj tak krútila hlava.*

Yunna

*Netušila ako sa správať k nemu. Hnevala sa na neho, no nad to všetko ju ovládal pocit, že bol živý a zdravý. V tej chvíli jej vôbec nezáležalo na tom, ako ju podviedol, najdôležitejšie bolo, že bol tam a jej návrat v čase sa podaril. Cítila ako sa jej oči zaliali slzami a preto sa prudko postavila a odišla od neho. Nechcela aby videl, že mala na mále len taký kúsok, aby sa mu tam rozfňukala. Strach o jeho život bol taký veľký, že to bolo neskutočné. Nech mal akékoľvek dôvody prečo jej klamal, teraz žil a preto sa vrátila v čase, či nie? Len aby mu zachránila život, i keď moc dobre vedela, že ju oklamal. Na jeho otázku nevedela tak ľahko odpovedať. Pokojne, i keď s poriadne trasúcimi rukami, prešla k vode a doniesla mu trochu. Misku s vodou mi priložila k perám a mlčky sa snažila do neho naliať čo najviac vody.* Nie dlho. Asi len hodinu. *Odvetila napokon nerozvíjajúc svoje slová o jej odhalení. A keď odložila misku s vodou na bok, ani si nevedel predstaviť s akým pôžitkom natiahla ruky k jeho tvári ukrytej pod kapucňou a stiahla mu ju z tváre.*

Floreine a Pandora

*Len čo ocitol dole s maličkou na rukách, vyliezla po rebríku späť aby dosiahla na uzáver a uzavrela ich vo vnútri, aby ich nikto nenachytal len tak na hruškách. Potom so svetlom v rukách spravila krok do tunelu, odpovedajúc mu pošepky na jeho otázku.* Nežila som vždy len v tej jaskyni. *Nechcela moc rozprávať, v jaskyni sa ich hlasy ozývali a tak viac nepovedala, veď to hádam i stačilo. Potichu kráčala dopredu, no ako sa posúvala ďalej, i ona sama si pre istotu lepšie uchopila svoju kušu, pripravená ju pridvihnúť keby sa niečo udialo. No nikde nebolo ani nohy, naozaj tam už celú večnosť nikto nemohol byť. Tunel ich zaviedol do jaskyne, ktorá bola pomerne veľká, no najväčšiu časť z nej tvorilo jazero, ktorým sa dalo vyplávať v jazere vonku v lesoch. Musel to byť ale zdatný plavec, ktorý vedel zadržať dych na dlhý čas a tiež, musel sa vedieť dobre pod vodou orientovať. Po stene jaskyne boli akési fosforujúce kamene, ktoré osvetľovali jaskyňu, bol to zvláštny kameň, ktorý často dedinčania využívali na osvetlenie svojich príbytkov. Na brehu pri vode boli provizórne lôžka, nejaké staré už potrhané deky. Nebolo tam nijaké jedlo, nič by nevydržalo takú dlhú dobu bez toho, aby sa pokazilo.* Len ju zlož, nemala by sa zobudiť pokiaľ by nenastal nejaký priveľký hluk. *Zložila na zem veci a chytila deku, aby malú prikryla, keď sa ocitne na lôžku, ktoré bolo vlastne len rohová časť vyhĺbenejšej zeme, pokrytá senom, ktorý tvoril asi trojmetrový pás na spanie. Na súši bol i drevený stôl s prázdnymi pohármi, nejakými miskami a tiež drevom na oheň.*

Blake

*Ako sa mu všetko v hlave i v tele upokojovalo, začínal si uvedomovať, ako rád by vedel, čo jej blúdilo hlavou. A o to viac, ako dostal svoju odpoveď. Nie dlho. Vedela o tom všetkom len hodinu, veď to sa nestalo nič také prevratné, aby ho odhalila. Nerozumel tomu, no nepýtal sa. Oklamal ju, nečudoval by sa, keby po ňom niečo chcela hádzať, keby sa hnevala a kričala. Nechal ju stiahnuť kapucňu a zadíval sa jej do tváre, netušiac čo povedať.* Neeley je moje druhé meno. *Zašepkal. Presne preto nechcel, aby to spomínala pred Vanille. Tá by nepochybne vedela aké bolo jeho druhé meno a mohla by si to spojiť. Jeho ľahké prechádzanie si do hlavných jaskýň, to že vedel veci, ktoré len tak vedieť nemal ako. Leopard a všetko, čo ho spájalo so skutočnou identitou. Ostal opäť ticho, pripravený odpovedať jej na jej otázky, na veci ktoré ju museli teraz zaujímať. On sám by ich mal priveľa a ona ich musela mať hádam ešte viac. Preto z nej nespúšťal pohľad a len čakal, či sa niečo spýta, či mu vynadá, alebo čo vlastne urobí. V tej chvíli asi nebolo nič, čo by ho prekvapilo, aj keď by bol najradšej, keby si na chvíľu k nemu ľahla a len tak ležala. Mal pocit, akoby sa druhý raz narodil, akoby sa jeho život nejako zmenil, no bol to len pocit, ktorý sa nedal nijako vyložiť ani pochopiť. A predsa si nemohol pomôcť.*

Yunna

*Nateraz jej sám povedal len o svojom mene. Aspoň v tomto jej teda neklamal. Dobre, to bolo plus, ktoré mu musela uznať, no stále netušila nič viac. Cítila sa viac ako pod psa. A čím viac nato myslela, tým horšie sa ešte cítila. Zahrával sa s ňou. Napriek všetkému ona nechcela aby sa mu niečo stalo a to sa jej napokon predsa len podarilo. Zmenila minulosť a vedela, že urobila správne. Lenže to nepomohlo k tomu, aby sa cítila lepšie. Chcela aby pokračoval, ibaže on mlčal a netušila čo mu vírilo hlavou. Tak rada by sa k nemu pritúlila, objala ho a ukryla si tvár pod jeho bradou tak ako to robievala, ibaže to nebolo možné! Vedela to. Keby sa bola k nemu pritúlila, už by nenabrala silu na otázky. Aj hnev by išiel bokom a ona vedela, že teraz na hnev mala najväčšie právo. A i tak sa nehnevala. Ona sa len cítila podvedená a urazená.* Prečo si to urobil? *Chcela sa pýtať viac, lenže jej sa zlomil hlas a nebola schopná pokračovať a pýtať sa na všetko čo ju zaujímalo. Oči sa jej zaliali slzami, ktoré tentoraz už nevedela zakryť. Musel vedieť načo narážala, že sa pýtala prečo ju zviedol a hral sa pritom na iného človeka, prečo sa s ňou tak zahrával.*

Floreine a Pandora

*Ako maličká skončila na lôžku, všimla si jeho dotyk na jej vláskoch a pousmiala sa. Nič však nepovedala, len malú prikryla a sama ju pohladila po hlavičke. Vedela že týmto sa spustí lavína otázok, no nebola na ne pripravená tak ako si myslel. Hneď prvá jej vyvolala na perách neveselý úsmev, keď prešla k vode, vyzula sa a len sa začala prechádzať na jej kraji s vodou po členky. Nebola najteplejšia, bola príjemná akurát na osvieženie.* Dúfala som, že na túto otázku mi dáš odpoveď ty. *Odvetila úprimne, robiac neveľké kroky hore dole.* Nikdy mi to nepovedala, dúfala som že aspoň tebe áno, keďže si s ňou bol posledný. *Priznala napokon a vyšla z vody, usadiac sa na lavicu k stolu. Muselo mu to prísť zvláštne, jej to kedysi prišlo zvláštne tiež, keby nemusela, asi by nikdy na päť rokov nezaliezla do jaskyne.* Keď som sa s tou ženou zoznámila, uzavreli sme dohodu že ja budem s malou v jaskyni kým sa nerozhodne inak a ona nám bude pravidelne nosiť všetko potrebné a bude chodiť za malou keď bude môcť.

/Ho ho osvietilo ma ale nič to nemení na tom, že ona to vedieť nebude /





Blake

*Prečo to urobil. Vedel, že tá otázka príde, len kde začať v odpovedi? Bolo to tak strašne dávno, keď si rozdelil sám od seba identtitu na dve osoby a predsa si na ten deň pamätal, akoby to bola záležitosť piatich minút predtým.* Aby som ochránil sestru. *Odvetil krátko. Celé sa to začalo pre Vanille, aj keď ona to nemohla ani tušiť. Blake bol na ňu od toho dňa odporný a chladný, vedel že nechápala prečo to tak bolo, prečo sa jej brat tak zmenil a v jednom kuse jej ubližoval.* Neviem či poznáš príbeh o tom, ako sa Uretan stál tým čím je. Kedysi bolo všetko v poriadku, bol ako každý z nás, milý chlap, panovník čo sa na každého usmieval, mal ženu ktorú miloval, moju a Vanillinu matku. Pamätám si na ňu len málo, bol som dieťa keď umrela, malé batoľa. Moja mama umrela pri pôrode, keď sa narodila Vanille. *Odmlčal sa a zrak odvrátil smerom k oknu. Bolo ťažké dívať sa jej do uslzených očí, keď sa jej nemohol dotknúť. Bál sa, žeby sa cukla, že sa hnevala a nedovolila by mu to. Keď však znovu pokračoval, otočil zrak k nej.* Náš otec sa po smrti mami zbláznil. Vinil a viní z jej smrti Vanille, nenávidí ju zo všetkého na tomto svete najviac. Ako malú ju nikdy nechytil do rúk, keby mohol, hodil by ju ako žrádlo mačkám. Výchova pripadla pestúnke, on sa o ňu nestaral, len jej od mala psychicky a fyzicky ubližoval. Rozprával jej že je vrahyňa vlastnej matky, že je to všetko jej vina a nebyť jej, nič z toho čo sa deje by sa nediala. Že to ona stvorila jeho, keď mu zobrala ženu. *Bolo to veľmi zjednodušené, opis toho všetkého čo otec hovoril jeho sestre, ako od mala týral jej dušu.* Nikdy ju nepustil ani len na matkin hrob, ľudia si o tom myslia svoje. *Uvedomil si, že sa priveľmi rozhovoril o ich matke a tom, ako vznikol Uretan, no musel nejako začať. Všetko súviselo so všetkým v ich životoch.* Ja som bol to dobré dieťa, otec vo mne videl nástupcu, syna ktorý prinášal jeho manželke radosť kým žila a nie vraha, za akého mal Vanille. Bol som malý chlapček, bol som rád že otec sa mi venoval, no zároveň som mal rád i moju sestru, napriek všetkému čo mi tlačil do hlavy. Väčšinou sme sa niekam stratili, preč aby nemusela byť pri ňom. Vanille so mnou nikdy nehovorila o tom čo jej rozprával, ani mi nikdy nepovedala ako sa cítila. Niekedy mám pocit, že ju presvedčil že zato mohla a že ju skutočne zabila. Raz, keď už som bol dosť veľký, mladý muž a ona bola tiež dosť veľká aby si ju začalo všímať opačné pohlavie, udiali sa veci, o ktorých veľa neviem. Aspoň nie tú časť, ktorá sa dotýkala mojej sestry. Mala kamarátku, o čosi staršiu od nej, o rok mladšiu odo mňa. Moja prvá láska. Jedného dňa skončila aj s Vanille u môjho otca. *Sánka sa mu napla, pohľad v očiach zmenil.* Pobyt tam skončil samovraždou pre Lauren a mlčaním zo strany mojej sestry. V ten istý deň som si vypočul rozhovor môjho otca s dvomi jeho poskokmi. Vedel som vždy že otec Vanille nedá nikdy pokoja, no on sa rozhodol, že ublíži vo všetkom čo sa bude dať. Bolo toho veľa čo povedal, rôzne veci ku ktorým malo prísť a ktoré ešte len prísť majú, už len samotná možnosť, žeby mala čakať dieťa, nezáležalo na tom s kým, postará sa o to aby o dieťa prišla. Skôr akoby sa narodilo. Z toho všetkého čo povedal vyplynulo, že ju utýra všetkým, kým si sama nebude chcieť siahnuť na život a ak sa bude dať, ešte aj v tom jej zabráni. Rozprával tam i o tom, ako sa vybúril pred jej očami na Lauren spolu s ostatnými mužmi v miestnosti a rôzne iné veci, ktoré sa chystali. V ten deň som sa vrátil s tým, že môj leopard umrel a vytvoril som identitu Bezmenného. *Jeho jediným cieľom bolo zabrániť Uretanovi v tom čo sa rozhodol urobiť a čo ho držalo pri chuti ubližovať každému naokolo, jeho pomste na vlastnej dcére.* Blake musel ostať taký ako bol, dobrý synček Uretana, len tak som sa mohol dostať k informáciam o ktorých nik nevedel a musel tu byť niekto, kto bude dávať pozor na Vanille a ona si ho k sebe pustí. Chcel som jej nahradiť vznikom Bezmenného stratu lásky brata. *Stíchol. Vedel že jej tým zatiaľ neodpovedal nato, prečo jej klamal a prečo s ňou bol aj ako Blake aj ako Bezmmenný, aj keď jej to mohlo byť z časti po týchto slovách jasnejšie.*

Yunna

*Ona sa ho nepýtala prečo si vytvoril dvojitú identitu, ale bola potichu. So zaťatou sánkou ho počúvala a keď počúvala o tých hrôzach, ktoré vyvádzal a zároveň prisahal Uretan Vanille, trpko sa rozplakala. Nenávidela ho! Nikdy netušila, že nenávisť dokázala byť taká silná, že zadúšala a ničila všetko čo jej prišlo pod ruky. Dovtedy dokonca aj pokojne sedela pri ňom na kraji postele, nedotýkajúc sa ho, no ako ju tie emócie zmohli, postavila sa a prešla pár krokov k stene, obrátená chrbtom k nemu sa snažila polapiť dych. Jej nenávisť voči tomu chlapovi sa ešte znásobila a to si už myslela, že ho viac nenávidieť nedokáže. Bolo jej to tak strašne ľúto! A zároveň Vanille obdivovala. Preto aká bola, že vydržala to trápenie a nepoddala sa! Vedela, že v nej sa ukrýva veľa sily a vedela aj to, že odteraz sa bude na Vanille pozerať trochu inými očami. Nie s ľútosťou, ale s ešte väčším obdivom. Yunna si ani len predstaviť nevedela ako by konala, keby toto bol jej život. Keby sa jej Gabriel obrátil chrbtom asi by sa cítila akoby sa jej zboril celý svet. Akoby prišla o všetko čo tu mala a má a už len preto si to nevedela predstaviť.* Pokračuj. *Povedala už pokojnejším hlasom, keď sa ako-tak upokojila a podarilo sa jej nabrať vzduch do pľúc. Obrátila sa znova k nemu tvárou, no tentoraz si už nesadla, ale ostala stáť konča postele a rukami sa podopierala o jej rám. Bála sa čo ešte príde, čo hrozné sa dozvie a obávala sa, že jej nohy ju nedokážu udržať, no bola priveľmi zaťatá a tvrdohlavá, aby si prisadla k nemu. A teraz ešte viacej, keď by sa mu najradšej hodila do náruče.*

Floreine a Pandora

*Prečo to prijala? Na jeho mieste by jej to tiež nešlo do hlavy, veď kto by sa zavrel na niekoľko rokov do jaskyne a nemohol opustiť vrch jedného kopca? Samozrejme nato mala dôvody, inak by to neurobila. Otázne bolo, či mu ich chcela zavesiť na nos.* Skončila by som buď v cele dva krát dva metre, alebo s hlavou od tela, takže pobyt na tom vrchu bol oproti týmto dvom možnostiam oveľa prijateľnejší. *Pokrčila ramenami a dôvody prečo ju mali súdiť nevyslovila. Tušila že sa možno spýta, ju by to zaujímalo tiež, no bolo to už aj tak jedno.* Jej matka ma deň pred súdom navštívila a dala mi ponuku, že ma z tade dostane, aj keď ma varovala že po čase to tam hore bude podobné väzeniu. Akurát väčšiemu. Neviem prečo mi verila ani prečo sa nebála zveriť mi život jej dieťaťa do rúk, no súhlasila som s tým a neľutujem svoje rozhodnutie. *Nikdy neskúsila utiecť a nechať tam malú samú, sľúbila že tú malú postráži a svoj sľub si cenila, rovnako ako pomoc od jej matky.*

Floreine a Pandora

*Bola rada že sa nespýtal čo spravila, či začo mala byť súdená, no na jeho slová o voľnosti pokrútila hlavou. Teoreticky bola, mohla by mu nechať malú a ísť si preč, nehľadiac nato kam a do akej dediny by zavítala. Lenže za tých päť rokov to už nebolo neznáme dievčatko, ktoré mala iba preto, aby prežila.* Mám ju rada. *Odvetila mu na slová o voľnosti. Nedokázala by len tak bez nej niekam odísť, akoby tých päť rokov považovala za trest. Áno, časť z toho bolo podobné trestu, nemožnosť voľne si chodiť kam chcela, no nebol to až taký nepríjemný trest.* Neviem si predstaviť, žeby som s ňu zrazu nebola. *Zahľadela sa smerom k dievčatku, ktoré si spokojne spalo a nevnímalo nič z toho čo sa dialo v okolí.* Ani sa nenazdáš a omoce si aj teba okolo prsta. *Ušknula sa odrazu, uvedomiac si, že i on sa vyškieral.* No nad čím uvažuješ že sa vyškierať ako slniečko na hnoji? *Podrypla ho, aj keď vtedy už ten výraz nemal. No ona ho videla, i to že si ju prezeral, no to nekomentovala. Ešte by malá vycítila reči o prezeraní a zobudila sa. Nebolo treba riskovať.*

Blake

*Radšej si nevšímal čo robila, aj keď jej slovo, jediné ktoré zo seba dostala počul. A veru sa ja pustil do pokračovania dlhého zložitého príbehu, ktorý sa takto ani celý nedal poriadne prerozprávať. Niektoré veci spravil chybne, zle posúdil situáciu, iné unáhlil za ten čas ako stvoril novú bytosť, no nebol dokonalý a aj on sa učil na vlastných chybách.* Ako som počul ten rozhovor, rozhodol som sa dostať Vanille preč. Skôr než uskutoční všetko čo mal v pláne. Utešovala ma len myšlienka, že trávila čas mimo jaskýň, nemusel som s ňou byť ako Blake a ubližovať jej ešte viac. Vedel som že po tom čo sa stalo s Lauren nezniesla jaskyne a utiahla sa preč, ako teraz už viem, dole k Sallymu, kde sa musela cítiť oveľa bezpečnejšie. Ako Bezmennému mi spočiatku moc neverila, no časom sa mi podarilo nahradiť jej to, čo som mal robiť ako Blake. Hral som sa jej na brata, aj keď som vedel že mala v hlave otázku, čo spravila, že ju ako Blake neznášam. Podporoval som ju v tom aby si to myslela, pretože Blaka nesmela mať rada. Blake musel byť chladný a presne taký ako ho Uretan chce. Jeho synáčik. Od Uretana som sa ako Blake dozvedal rôzne veci, ako Bezmenný som ich potom menil. A raz som sa dozvedel o existencii jaskýň, ktoré sú tak rozsiahle, že čas z nich ma východy v daždivej časti asaly, časť sa nachádza v území, kde je pomerne teplo a neprší. Jediná vada tých jaskýň je, že vchod bol zasypaný a vo vnútri boli tiež určité časti zatarasené. Bolo tam viacero vecí ktoré bolo treba zmeniť, to je na dlho no od Uretana som potreboval veci, ktoré by som si ako Blake nemohol pýtať, lebo by som bol podozrivý. A tak ma najal ako Bezmenného, dostával som všetko čo som potreboval aby som získal polohu tých jaskýň, mohol odstrániť zatarasenú čas. Chcel som ich opraviť a zariadiť tak, aby sa tam tí, čo nemajú s Uretanom nič spoločné mohli uchýliť. Uretan má svojich mužov, no pánmi su doma, kde majú moc, prehľad a všetko ostatné. *To boli dôvody, pre ktoré slúžil Uretanovi ako Bezmenný. Potreboval určité veci, aby sa dal komplex jaskýň, alebo to čo z nich ostalo do poriadku. Vchod už bol dávno opravený, rovnako ako veľká časť jaskýň, ktorá bola potrebná. Keď nemusel byť Blake, trávil čas tam.* Keď si sem prišla, nemal som v úmysle sa o teba starať. Bola si jedna z úloh ktorú som dostal a na ničom mi nezáležalo viac ako na tom, dostať Vanille preč, skôr ako bude neskoro. Nemal som v úmysloch sa o teba starať, nijakým spôsobom, no potom sa veci zmenili a mali sme sa brať. Súhlasil som, lebo mier bol dôležitý. Blake však mal byť pre teba rovnako chladný ako pre každého iného, nechcel som aby si ho mala rada, no či som chcel alebo nie, pre čas ktorý som s tebou strávil ako Bezmenný sa moje postoje menili, obľúbil som si ťa a prirástla si mi k srdcu. Po tom čo sa stalo u môjho otca som nedokázal byť odporný ani ako Blake, aj keď tu som to chcel napraviť. Chcel som aby si Blaka neznášala a chcel som, aby si ma mala rada ako Bezmenného, aby som mohol dokončiť čo som začal. Nechcel som ťa vodiť za nos, ako Blaka si ma mala výdať menej, chcel som aby si mala rada Bezmenného. *Odmlčal sa, netušil čo mala teraz v hlave, no toto bola pravda. Zámerne chcel aby bola s ním ako s Bezmenným, aby Blake bol tupec ktorého musela trpieť.* Mám ťa radšej než si myslíš, no nemohla si vedieť o tom, kto v skutočnosti som.

Yunna

*Jeden bláznivý chlap! Ako si mohol myslieť, že by ho nemala rada? Že by mohla? Vždy verila, že Blake len kryl aký bol vo svojom vnútri a to čo ukazoval bola iba maska. No postaral sa o ňu, keď ho potrebovala a stál pri nej keď všetko bolo ťažké a ona nevládala. A potom sa pokúsil odohnať ju od seba tými hlúpymi rečami o smrti a jeho neschopnosti uspieť v dare lásky pre ňu. Najradšej by ho chytila za krk a vyfackala preto ako ju trápil. On si neuvedomoval ako trpela, keď sa musela rozhodovať medzi ním a Bezmenným?* Uvedomil si si ako si mi ublížil, keď som sa mala rozhodovať? Keď som túžila byť s Bezmenným a zároveň i s Blakom, no moc dobre som vedela, že nesmiem? *Hovorila potichu a pohľad nespustila z neho.* Mala som vás rada oboch rovnako, vieš si predstaviť ako som sa cítila, keď som o vás prišla? *Ani si neuvedomovala, že začala hovoriť z cesty. Bolesť z ich straty ju znova premohla a keď sa tentoraz rozplakala, klesla na kolená vedľa postele.* Arenejci po tom ako ťa zajali a ty si mi povedal slová: „Neobzeraj sa a nič neľutuj.“ ťa o hodinu vyviedli na ten kopec na ktorý mierili a pred očami všetkých v osade, dokonca aj pred Vanille, popravili. Sťali ti hlavu a nechali tak. Bola to ich hrozba o ich príchode. Tak som zistila kto si. Tvoju odťatú hlavu som mala pri kolenách, keď mi otec povedal, že je ešte nádej. Pomocou šamanky som sa vrátila v čase, aby som ťa zachránila, no nikdy viac nezabudnem na ten pohľad a na tie pocity ako som ťa videla umrieť. *Ako rozprávala plač neprechádzal a konečne z nej plynulo všetko čo cítila od onoho okamihu kedy ho videla poslednýkrát. Aj keď všetko bolo zažehnané a on bol živý, ako už povedala ten obraz jej navždy ostane vrytý v mysli a bolesť neodíde.*

Floreine a Pandora

*Uškrnula sa. Videla že nebol práve chlapík ktorý by sa doma hral v piesočku s formičkami a deťmi z dedinu, staval s nimi koláčiky z piesku. Dúfala že malá Pandora ho k tomu dotiahne, na ten zjav, on v malom pieskovisku s lopatkou v ruke, to by si veru pozrela. Určite túto myšlienku podstrčí i malej, aby sa poistila že k tomu príde. Jej psiemu pohľadu určite neodolá ani on.* Ty možno nie, ale ona sa ti naň zavesí aj sama. *Zasmiala sa pobavene a zadívala sa na vodu. Na jeho slová o tom, že sa bude páčiť jeho bratom nevedela ako reagovať. Nebola si istá ako to myslel a nezvykla byť domýšľavá pokiaľ išlo o takéto veci.* No len dúfam že na rozdiel od teba nebudú mať problém s uškami. *Použila slová malej, keď premenoval i ju. Úplne jej stačilo že ju volal Kvetinka on, jeho bratia si to mohli odpustiť. Vlastne, i tohto tu asi utlčie, ak to takto pôjde ďalej.* Neviem ako ty, ale šla by som do vody.