Planéta Altra

Kinna Ann

*Už bol na polceste naprieč chodbou, keď ho Avine slová prinútili spomaliť krok a založiť si ruky v bok. Pomaly, s nadvihnutým obočím, sa k nej otočil a chvíľu ju bez slova pozoroval.* Viem, na čo narážaš, ale obvinenia voči Zeonovi sa nikdy nepotvrdili. Nemôžem za ním len tak niekoho poslať, aby ho sledoval. Zvlášť nie teraz, keď medzi ľuďmi a Aratahi potrebujeme znovu vybudovať dôveru.* Keď dohovoril, uvedomil si, že svoje slová zrejme mienil príliš tvrdo, preto nakoniec ruky spustil k bokom a s povzdychom kývol hlavou. Tentoraz bol jeho hlas oveľa miernejší, ale zároveň naliehavejší.* Pozri, Ava, urobím všetko preto, aby som vás ochránil, dávam ti svoje slovo. Nechaj Zeona na pokoji, verím, že on urobí to isté a ak nie, tak sa bude zodpovedať mne.* Črty tváre mu na okamih stvrdli a potom sa rovnako náhle uvoľnili. Jeho ústa akoby nedokázali vylúdil skutočný úsmev a predsa sa usmieval. No len do chvíle, kým za Aviným chrbtom nepostrehol pohyb. Bol to Ezar, starší bojovník, ktorý mu slúžil už dlhé roky. Tváril sa vážne, a to mohlo znamenať len jediné - ďalší útok.
"Pane, stalo sa to znovu. V Orfanovej rokline. Nikto to neprežil."

Ava

*Pokrčila čelom. Samozrejme že sa nič nepotrvdilo, keď ten chlap dokáže hlasom ovládnuť kohokoľvek. Donútiť zabiť sa, donútiť mlčať, donútiť vytrhnúť si jazyk za živa. S tým sa spájalo viac než len dokazovanie, ale aj to, ako by sa asi niekomu niekto taký zodpovedal. Ano, vedela síce čosi čo Zeon nie, vlastne čo nevedel ani Kinna, no to nebola vlastne tiež nijaká výhra. Len dobrá karta v zálohe. Určite by zareagovala na poznámku o tom aby mu dala pokoj, no príchod jedného z bojovníkov ju umlčal. Vážny výraz neveštil nič dobré. Bola pravda že vojaci sa nie moc usmievali ani v čase pokoja, no tento výraz hovoril že to nie je ten typický odmeraný pohľad. Keď padli slová, čelo sa jej pokrčilo ešte viac ako pri rozhovore o Zeonovi. Túlala sa hradom, počúvala aj čo nemusela a vedela o tých útokoch. Nie síce veľa, no vedela.* Kto je za tým? Viete to? *Spýtala sa, aj keď si nebola istá čo sa dozvie, ak to nikto neprežil. Ale možno predtým niekto šťastie mal.* Viem že to nie je prvý útok a je mi jasné že nie je ani posledný...to preto ste zavolali Arathi späť? *Spýtala sa na rovinu. Nebola dieťa a nebola ani hlúpa, aby tárala kde nemusela.*

Kinna Ann

*Tá správa bola taká náhla a nečakaná, že ho na okamih vyviedla z miery. Slová však už odzneli a nebolo možné vziať ich späť, aj keby ich najradšej udržal mimo Aviných uší. Ezarovi nič nezazlieval iba na neho vrhol dlhý dôrazný pohľad, po ktorom muž sklonil hlavu a potichu, zahanbene si odkašľal.
"Ava," Kinnov hlas znel viac ako povzdych, keď vykročil dopredu, aby ju chytil za lakeť a potom sa okolo seba poobzeral. Príliš podozrievavo, príliš opatrne, takže sa dalo poznať, že vec je naozaj vážna a nechce sa o nej rozprávať na chodbe. "Poď so mnou, všetko ti vysvetlím. Ezar, ty tiež."
Najbližšia prázdna miestnosť bola starý sklad. Neveľký priestor ešte viac zužovalo množstvo nepoužívaného nábytku, ktorý ako rubáš prikrývali plachty sivasté od prachu a dlhoročnej špiny. Ako posledný vstúpil dnu Ezar a zavrel za sebou dvere. Kinna s ním zviedol krátky rozhovor, pri ktorom sa z bojovníkovej tváre vytratilo zahanbenie a namiesto neho opäť nastúpila vážnosť.
"Povolaj mužov, nech sa pripravia a počkajú na mňa v údolí. A zožeň aj Níata, mal by to vidieť."
Keď Ezar odišiel, Kinna sústredil pozornosť na Avu.* Bol by som prekvapený, keby si o tom nič nevedela. Ostatné ženy nie sú ako ty. Si oveľa vnímavejšia, dávaš pozor na to, čo sa okolo deje* krátko neveselo sa usmial.* Počula si už o štyroch démonoch? Aratahi, ktorí stratili schopnosť udržať si svoju ľudskú podstatu a namiesto nej prijali oveľa väčšiu silu?

Ava

*Stíchla, uvedomila si že nielen Ezar hovoril o veciach na nesprávnom mieste. Ona taktiež a princovi by nepochybne neprospela panika, keby sa ľudia niečo dozvedia. Preto sklopila nepatrne uši aj ona a bez ďalších slov sa pobrala do starého skladu. Očami prebehla po prikrytom nábytku a len čo očami prebehla po obrysoch, vybrala sa k jednej z plácht, pod ktorou sa skrývala stolička. Odhrnula plachtu a usadila sa do tureckého sedu na stoličke, upierajúc pozorný pohľad k princovi. Pri jeho slovách sa neveselo usmiala. Nebyť nenávisiti k Zeonovi, zjavne by bola ako ostatné ženy. Vedela však že skôr či neskôr sa sem Arathi vrátia a ona bola mladšia a bola Arathi, aby sa toho dožila. Vnímať okolie, dokázať sa o seba postarať...to bolo niečo čo patrilo k nenávisti ktorú v sebe nosila od malého dievčatka.* Počula. *Prikývla, no pokrčené čelo nemizlo.* Hovorilo sa o nich a povedala by som ti že je to asi len povera, keby si s tým nezačínal práve teraz v tomto rozhovore. *Nepozná nikoho kto by niekedy niekoho z tých štyroch videl a tak ona sama má pochybnosti o tom, či niečo také vôbec niekedy existovalo. Na druhú stranu pozná princa a ten by nešiel rozprávať bájky v takomto vážnom stave. A to značilo len jedno.* To oni robia tie masakre? *Prečo? Preletela jej hlavou otázka, ktorá ale ostala prezatiaľ len v jej hlave.*

Kinna Ann

*Ruky si podvedome založil na hrudi a chrbtom sa oprel o nábytok, ktorého pôvod bolo pod plachtou len ťažko rozoznať. Pokrútil hlavou a neveselo sa zasmial.* Prečo? Ver mi, že na túto otázku sa pokúšam nájsť odpoveď už od doby, ako sa útoky začali. Zväčša po nich nikto neprežije, takže je len málo ľudí, ktorí môžu o tom, čo zažili rozprávať.* Kinnova tvár vyzerala unavenejšie a staršie než tomu bolo pred chvíľou, keď sa ešte len chystal na lov. Dlaňou si prešiel po strnisku na brade a potom si rukou zašiel do vlasov na spánkoch. To jednoduché gesto hovorilo samé za seba, bol bezradný.* Ľudia nemajú také schopnosti, aby sa im mohli postaviť, ale Aratahi áno. Preto potrebujem pomoc, ale obávam sa, že to nepôjde tak ľahko. Môj druh tomu vášmu spôsobil veľa bolesti, rovnováha bola narušená a kým démoni ničia len ľudské dediny, obávam sa, že Orin to nechá tak. Preto som oslovil Níata, myslel som si, že keď je jeho družkou ľudská žena, mohla by ho presvedčiť. Bol by to spôsob, ako znovu oba naše druhy spojiť.* Posledné slová odriekal akoby už len sám pre seba. Jeho zamyslenosť sa stratila v okamihu, keď niekto zvonka zaklopal na dvere. Tri krátke údery hneď za sebou. To bol Ezarov signál. Všetko bolo pripravené.* Musím ísť, možno sa nám podarí nájsť niečo, čo nám pomôže. Ava, vieš, aké dôležité je, aby si pomlčala o všetkom, čo si sa teraz dozvedela?

Ava

*Pozorovala Kinna pokojne, aj keď v očiach sa jej zračili nejaké obavy. Videla na jeho reči tela, že to je zlé. Ona bola Arathia ako sa dozvedala, v podstate jej nič nehrozilo. Ako povedal, oni sa brániť dokázali. Napriek tomu jej to ale jedno nebolo. Vyrastala tu a aj keď ľudia o nich nevedeli, ona sa medzi nimi zvykla pohybovať bez prezradenia, že nie je ako oni. Nechcela aby neikto zničil túto planétu. Otázka prečo teda ostávala stále s otáznikom a ona musela uznať, že Kinna bol inteligentý človek.* Myslím že máš pravdu. *Bola to narážka na Orina a Níata. Nepozanla ani jedného, ani jendého nevedela teda nejako posúdiť, no princa mal pravdu v tom, že bielovlasý Arathi mal dôvod pomôcť im, ak mal svoju družku aspoň trochu rád.* Ten Arathi má motiváciu, nemôže ju preda strážiť večne a mať istotu, že sa jej niečo nestane. *Vyruší ju klopanie a ona pozrie k dverám. Zaregistruje pach a vie kto za dverami stojí, čo potvrdia aj slová princa. Len sa krátko neveselo usmeje.* Určite si si všimol, že nechodím so ženami klebetiť ani o mužoch a už vôbec nie o niečom takomto. *Zdôveruje sa len sestre a ani tá nevie zjavne úplne všetko.* Neskôr sa zastavím spýtať čo ste zistli. *Má síce pocit že ich nenápadne bude sledovať, veď s nimi nie je nik, kto by jej pach zacítil.*

*Tlmene sa zasmial a pokrútil hlavou. Olíviina zvedavosť bola ťažkým orieškom dokonca aj pre neho. Už vyskúšal viacero spôsobov, ako ju od nej odradiť. Bol odmeraný, na otázky odvrkoval len krátko alebo vôbec. Možno bolo načase vyskúšať inú metódu. Zľahka Olíviu pohladil po líci a potom jej rukou zašiel do vlasov, aby si ju k sebe mohol pritiahnuť.* Dnes nie, Olívia. Možno zajtra.* Uškrnul sa a potom, aby jej nedal šancu zareagovať okamžite sa prisal ústami na jej pery. Vždy keď mal čo i len najmenší pocit, že by mala priestor alebo čas na odpoveď, bozk prehĺbil alebo zmiernil. Prestal až vtedy, keď cítil jej od jeho dotyku mierne navreli pery. Pomaly sa odtiahol a druhou rukou ju zatiaľ pohládzal vo vlasoch.* Porozprávame sa, keď si oddýchneš, sľubujem.

*Vytušila, že ju bozkáva preto, aby nemusel odpovedať na jej otázky. Nemal ich moc rád ani predtým a dnes mu s touto jednou nechcela dať pokoj a tak našiel pekný spôsob ako ju donútiť mlčať. na druhú stranu, tomuto spôsobu sa ani nebránila. Až keď dostala možnosť prehovoriť, musela sa usmiať.* Necítim sa unavená. *Zhodnotila vesellým hlasom. Vlastne áno, bola trochu unavená a dolámaná...možno trochu viac, ale nehodlala sa prizna.ť Vlastne možno bola i hladná, doma ju čakalo jedlo, no to bola ďalšia vec ku ktorej sa nehodlala priznať.* Vieš že to z teba aj tak vytiahnem však? Prípadne mi zalepíš ústa, aj to je možnosť. Ale asi ani to ti nepomôže. *Uškrnula sa a uvoľnene sa následne zasmiala. Jednou rukou mu podveodme prechádzala po pokožke hrude ako ležala na boku, mylšienky jej ale lietali k mnohému čo ju zaujímalo. Aj to čo robil cez deň. nechcela mu ale teraz ničiť náladu, keď to bolo niečo očom predtým nehccel hovoriť. Mala v pláne spýtať sa až doma.*

Kinna Ann

*Nemal najmenší dôvod Ave neveriť. Doteraz nikdy nezradila jeho dôveru, preto od nej odchádzal pokojný. Ešte raz sa usmial, akoby sa na poslednú chvíľu snažil zmierniť vážnosť celej situácie a dlaňou na okamih zľahka zovrel jej rameno. To bola jeho rozlúčka aj prísľub, ktorý potvrdil letmým prikývnutím. Už nebolo cesty späť, vedel, že pred Avou viac nič neutají.
Pred dverami na neho čakal Ezar, ale keď v jeho spoločnosti vošiel do stajní, čakali na nich len dva kone.
"Níat sa rozhodol ísť sám?" prehovoril berúc do rúk opraty svojho žrebca. Vysadol na neho s ľahkosťou, ktorá rokmi prerástla zo zručnosti v celkom prirodzený pohyb.
"Pane, Níat tu nie je. Dozvedel som sa, že niekam odišiel so svojou družkou a doteraz sa nevrátili."
Kinna nemal čas pátrať po príčinách. V mysli už bol ďaleko, v Orfanovej rokline, preto bez slova popchol žrebca a s výkrikom vyrazil dopredu. Dva kone cvalom uháňali lesnou cestičkou až do údolia, kde sa k nim pripojili ešte štyria ďalší muži. Ani jeden z nich nemal na sebe rodový znak. Oblečení v hrubých kožených kabátcoch a kapucniach však vyzerali rovnako nebezpečne, akoby na sebe mali navlečenú lesklú zbroj. Kinna išiel v ich čele, viedol skupinu vojakov najkratšou možnou cestou priamo do rokliny a keď sa pred nimi začali v diaľke vynárať pochmúrne obrysy zničenej dediny, všetci ešte viac popchli kone.
"Nezostalo takmer nič," prehovoril jeden z vojakov, keď na prahu spáleniska zoskočil zo sedla a chytil svojmu žrebcovi opraty. Kinna sa rozhliadal okolo seba a v duchu musel dať mužovi za pravdu. V dedine to vyzeralo, akoby niekto každý jeden dom zašliapol obrou nohou, rozmetal na kúsky a po okolí rozprášil aj zvyšné kamene zo základov. Ako v predchádzajúcich prípadoch, aj teraz boli všade jasné stopy po krvi, ale ani jedno telo, a to bolo zvláštne.
"Sem!" zakričal odrazu Ezar a vynútil si pozornosť celej skupiny." Niečo som našiel!"

Ava

*Ako sa Kinna pobral preč, ostala ticho sedieť. Neponáhľala sa, ich pach by našla aj keby vyrazila o hodinu neskôr. Napriek tomu nebola práve trpezlivá a tak zadok zo stoličky zdvihla po možno desiatich minútach od princovho odchodu. Vedela že nebudú ďaleko, museli ísť po kone a tiež vedela, kam mierili. Do zničenej rokliny. Preto kráčala ležérnym krokom a až vonku sa premenila do svojej démonskej podoby, bežiac uvoľnene smerom, ktorým sa vydali princ s mužmi. Cítila ich pachy, držala sa v dostatočnej vzdialenosti od nich. Až keď sa dostala k zničnému miestu, musela ostať v zákryte a len z tade pozorovať skupinku mužov. Zničené miesto nedávalo možnosť ísť dole a obzrieť čo tam ostalo. Zaryla pazúre do vlhkej zeme a zastrihala ušami, snažiac sa niečo spozorovať. Dúfala že keď nič nevidela, aspoň začuje o čom sa bavia. Nespokojne vyfúkal z nozdier vzduch a netrpezlivo hádzala chvostom zo strany na stranu.*

Níat


Vôbec o tom nepochybujem,* uškrnul sa nad Olívinou poznámkou o vyťahovaní tajomstiev a bez pohnutia vnímal ako mu rukou prechádza po hrudi. Prinútil sa dýchať pokojne a keď sa ani po niekoľkých minútach nedostavila bolesť, uvoľnil sa natoľko, že mu klesli viečka a zavrel oči. Vyzeralo to, akoby sa chystal na spánok, ale namiesto pravidelného oddychovania mu z hrdla vyšiel povzdych veľmi podobný zvieraciemu pradeniu. Páčilo sa mu, ako sa ho Olívia dotýkala, ako ťahala ruku po jeho hrudi a tiež šelestivý zvuk, ktorý pri tom vznikal. Zhlboka nasal vzduch nosom a na tvári sa mu usadil výraz hlbokej spokojnosti, ktorá v kútiku jeho nadvihnutých úst hraničila so samoľúbosťou.* Už nemusíš nosiť oblečenie s mojím pachom.* Otvoril oči a uškrnul sa ešte viac.* Teraz voniaš presne tak, ako sa mi to páči.* Jeho majetnícky pud bol uspokojený na najvyššiu možnú mieru. Z Olíviinej pokožky stúpala ľahká vôňa lúčnych kvetov a o niečo ťažia aróma ihličnatého lesa a živice.* Si jediný človek, ktorého nedesí predstava, že ho môžem nájsť kdekoľvek. Už je neskoro, aby si odo mňa niekedy ušla, Olívia. Ani keď ťa najbližšie nahnevám.* Slová, ktoré vyslovil ako žart myslel vážne.*

/Všetko najlepšie k meninám  /

*Keď si všimla ten jeho samoľúbi úsmev, mala chuť začať sa smiať. Vedela, že už nemusela nosiť jeho oblečenie, napokon po dome si chodila aj tak v hocičom. Len keď mala ísť kamsi kde boli Arahti sak na to myslela, predsa len, ľudia nijaké pachy nerozoznali a tak v meste mohla chodiť ako sa jej chcelo a páčilo.* Možno by som mala teraz ja navliecť najaké svoje veci na teba, keď je tu toľko žien tvojho druhu. *Poznamenala, síce s úsmevom, no vo vnútri si to dobre uvedomovala. Níat si z nej spravil družku, v tom čase ale netušil že by mohol mať nejakú svojho druhu a mať s ňou i čistokrvné dieťa. Nič z toho ale nahlas nepovedala, radšej sa započúvala do toho zvyšku.*Nikdy si mi nedal dôvod aby som sa ťa desila. A skôr ako mi budeš oponovať, to cerenie zubov a výhražky na mňa neplatia. Neviem čo sa bábovky si to doteraz stretával. *Zaškerí sa a o tom hnevaní nepovie nič. Zjavne sa mu to podarí, je dosť pravdepodbné že aj jej sa ho podarí naštvať, ale tak na to by nemuseli byť druh a družka.*

/   Olívia dakuje /

Níat

*Olíviina odpoveď sa mu páčila aj preto, lebo sa stále nevedel celkom zbaviť vidiny toho, ako pred ním uteká za hory za doly. Ibaže jeho postoj sa od toho pôvodného obrátil úplne iným smerom. Dalo by sa povedať, že na jej odstrašenie skúsil, čo sa len dalo, vyčerpal takmer všetky možnosti od tej najnevinnejšej až po pitie krvi. A to doslova. Nečakanosť, s akou sa veci nakoniec vyvinuli, ho prinútila k opatrnému úsmevu. Teraz, keď sa pomaly prestával brániť myšlienke na to, že Olívia sa stala plnohodnotnou súčasťou jeho života, bolo pre neho čoraz dôležitejšie, aby sa pri ňom cítila dobre...* A teraz už spi, ženská papuľnatá. Mám pocit, že by si dokázala viesť konverzáciu ešte aj zo sna.* ...na druhej strane sa vo svojich starých návykoch veľmi nezmenil. Ibaže slová, ktoré by inokedy vyslovil ostro, tentoraz myslel mierne no o nič menej vážne. Pevne Olíviu objal a obrátil si ju v náručí tak, aby sa mu chrbtom mohla oprieť o hruď. Prikrývku jej vytiahol skoro po uši a dal si záležať na tom, aby jej spod látky nevykúkal ani kúsok holej kože. On sám deky nepotreboval, takže sa uspokojil s polohou, pri ktorej mu temeno Olíviinej hlavy spočívalo pod bradou a zvyšok jej tela sa pokojne zmestil do ohybu medzi jeho ramenami a kolenami. Načúval jej dychu, až kým sa nespomalil na oveľa pokojnejší rytmus, takže mal dosť času zapamätať si každý detail. V spánku sa Olívii pootvorili ústa, črty tváre nadobudli ešte nevinnejší výraz a viečka spustené k lícam skrývali doberavý a pri tom všetkom nezvyčajne prenikavý pohľad. V takej chvíli bolo pre neho pokušením znovu ju zobudiť. Nechcelo sa mu od nej odchádzať, teplo Olíviinho tela presakovalo cez prikrývku priamo k nemu a uspávalo ho, ale musel si zachovať zdravý rozum. A ten mu radil, aby od nej odišiel skôr, než to potom oľutuje. S tlmeným povzdychom sa opatrne postavil a pred odchodom sa ešte uistil či je v jaskyni všetko v poriadku. Len čo sa ocitol na sviežom nočnom vzduchu pred jaskyňou, uvoľnil miesto Daghartovi a nechal démona, aby prevzal kontrolu nad jeho vlčím telom...

...zobudil sa na prvé žblnknutie. Po ňom nasledovalo druhé, tretie, štvrté a po piatom kamienok klesol ku dnu. 
"Prehral si, Nimo. To znamená, že tvoj prvý úlovok je môj," zachechtal sa hlas, ktorý patril mladíkovi postávajúcemu na druhej strane jazera. V rukách držal niekoľko ploských kamienkov, ktoré si neustále pohadzoval ako horúce zemianky. Dagharta pred vchodom do jaskyne vstal a zavrčaním dal najavo svoj nesúhlas. Skupinka Aratahi jeho zúrivosť nemohla ignorovať. Dokonca aj veselý mladík pustil z rúk kamene a zatváril sa ostražito. 
"Čo tu, dopekla, robíte?" zavrčal na nich Níat, keď v okamihu nadobudol svoju ľudskú podobu a podvedome sa priblížil bližšie k jaskyni. Urobil by to každý Arathi, ktorý si chráni svoje územie. O to viac, keď na ňom má svoju družku. 
"Nemôžeš nás odložiť podľa toho, ako sa ti to práve hodí. Takto to nefunguje," prehovoril muž menom Nimo, ktorý sa ako jediný plecom opieral o najbližší strom a s rukami založenými krížom cez hruď pôsobil tak znudene, akoby s niekým viedol konverzáciu o čaji. 
Níat zavrčal a pocítil dobre známe pálenie, ktoré prechádzalo jeho telom, keď sa vnútorný oheň prebúdzal k životu. Na druhej strane brehu postávala skupinka Aratahi, ale nezdalo sa, že by sa chystali odísť. Práve naopak.*

/trochu som to posunula, ak nevadí  /

*Prebrala sa na Níatov hlas. Znel podráždene a vzdialene. Vedela že pri nej nebol, teplo ktoré z neho sálalo bolo preč a hrali ju len prikrývky. Opatrne sa pridvihla a rozhliadla, no jeho tam nebolo. Napriek tomu sa k nej niesli aj cudzie hlasy, ktoré ju vytiahli z lôžka k veciam, ktoré ležali všade vôkol. Šikovne na seba natiahla jednotlivé kusy odevu a ešte trochu strapatá sa pobrala k vhodu jaskyne.* Níat? Čo sa deje? *Spýtala sa neisto a potom vyšla pred jaskyňu až k nemu, pozrúc s kým sa to zhovára. Zvedavá ako vždy, nenápadné nakuknutie by bolo zjavne proti jej povahe. Zrak jej padol na skupinku mužov, ktorých nikdy predtým nevidela. Zvedavo po nich preletela hnedými očami a zdvihla ruku, kývnuc na pozdrav. Očkom hodila k Níatovi, či ich poznal alebo jeho podráždený hlas pramenil z cudzincov na mieste, kde nikoho vidieť nechcel. Mužov bolo dosť a ona nevedela posúdiť, či patrili k Princovi alebo to boli nejaký muži z mesta. Arathi ju ani len nenapadli, kedže netušila, že tu ešte nejaký ostali, teda možno až na tých, na ktorých narazili v podzemnom meste.*

Níat

*Netváril sa prívetivo ani v okamihu, keď čelil skupinke šiestich Arathi a len čo sa za jeho chrbtom objavila Olívia, nálada mu viditeľne poklesla na bod mrazu. Bolo to poznať podľa toho, ako zmraštil ústa, akoby v sebe tlmil nadávku, ale keď sa na svoju družku zadíval, pohľad mu nebadane zmäkol. Jeho hnev vyplýval z napätia a ostražitosti namierenej voči mužom stojacim na druhom brehu, nie proti Olívii.
Postavil sa tak, že sa lakťom dotýkal jej ramena a zaujal postoj, ktorý jednoznačne prezrádzal vzájomnú spriaznenosť. Níat sa krátko no dostatočne priamo zahľadel do očí každému z mužov a tí buď odvrátili pohľad alebo na okamih sklonili hlavy, akoby sa im klaňali. Urobil tak aj muž, ktorý sa predtým opieral o kmeň stromu no iba v jeho úklone bolo poznať akúsi skrytú posmešnosť. Z Níatovho hrdla sa predralo výstražné zavrčanie, ale pretože mu Olívia položila otázku, prestal mužovi venovať pozornosť. Namiesto toho otočil tvár k svojej družke a na sekundu, akoby mu cez oči preletel tieň, ktorý dodal prísnemu výzoru muža niečo z dávno zabudnutej kajúcnosti malého chlapca. Nevšimol si, že mladík, ktorý predtým hádzal na jazere žabky, to všetko pozoruje s potuteľným úškrnom.
"Pamätáš sa, ako si sa ma včera pýtala, kde som bol a čo som robil?"nadhodil Níat konverzačným tónom a rýchlo sa opäť dostal do starých koľají. "Myslel som, že budem mať viac času pripraviť ťa na to všetko, ale zdá sa, že nakoniec iní rozhodli za mňa." Po tých slovách vrhol rýchly nesúhlasný pohľad na muža menom Nimo a ten mu ho opätoval s vlažným úsmevom.
"Olívia," pokračoval Niat opäť s o niečo napätejším hlasom, "toto je teraz naša svorka."

*Níat sa skutočne z prítomnosti tých mužov netešil, zato ona bola zvedavá. Konieckoncov, ako vždy. Zvedavo preto pozrela na Níata, keď sa rozhodol jej objasniť, čo sa to vôkol nich deje. A veru sa nestačila čudovať. Keď padlo slovo svorka, prekvapene hodila očkom k skupine mužov. Prekvapilo ju i slovo naša. Ona predsa bola pre nich niečo ako jedlo, ťažko mohla povedať že to bola jej svorka. Si Níatova družka, to preto. Tvár sa normállne, lebo ťa nebudú brať vážne ak sa budeš tváriť ako také jedlo...* Nevedela som že chceš mať svorku. *Poznamenala potichu, no spomínala si na to čo sa dozvedela predošlé dni o jeho rodine a o tom, ako odmietol kedysi svoju úlohu, pretože mu boloo ublížené. Ďlašia vec na ktorú sa ho raz chcela spýtať.* Vlastne mám pocit že s ušami ktoré máte toto nie je práve...súkromný rozhovor a oni nás taj tak počujú. *Zašepkala a hodila k nim očkom. Popravde nevedela čo si presne myslieť, nevedela ani či vedeli že ich nový vodca má družku človeka.* Vedeli o tom že som človek? *Spýtala sa ho potichu ešte, no potom sa radšej vystrela a pozrela na nich. Chvíľu sa na nich mlčky dívala a plne si uvedmovala, že nehccela byť vyčlenená preto, že nebola Arathi. Už počula že to k nemu patrilo, zjavne ho osud predsa len stým vodcovstvom dobehol, aj ked tu bol Orin a ona chcela zapadnúť. Nielen kvôli Níatovi, ale aj kvoli sebe.* Idem sa s nimi zoznámiť. *vyšlo z nej napokon a na pery jej sadol široký úsmev. Uvoľnene bez strachu sa cez plytšiu vodu pobrala za nimi, aj keď jej to chvíľu tvalo než sa cez tú vodu prebrodila. Na druhej strane zastavila priamo pred nimi a zvedavo po nich preletela pohľadom.* Ahojte. *Pozdravila napokon hlasom, v ktorom sa niesla dobrá nálada.* Som Olívia.

Níat

*Zdalo sa, že pod povrchom sa v Níatovej mysli odohrávalo niekoľko súbojov naraz. Striedavo zvieral a uvoľňoval čeľuste, akoby každú chvíľu hrozilo, že sa prestane kontrolovať, ale nestálosť jeho vnútorných emócií sa vykryštalizovala vo chvíli, ako Olívia vykročila k druhému brehu. Črty jeho tváre stuhli do ľadovej masky, ktorá by nemohla pôsobiť prísnejšie, ani keby ju vytesali zo žuly. Stál za Olíviinym chrbtom skôr, než by stihla akokoľvek protestovať no okrem toho, že sa tváril výstražne a prebodával pohľadom každého, kto mu prišiel do rany, premohol svoje prvotné inštinkty a rozhodol sa do tej bláznivej zoznamky nezasahovať. Vedel, o čo Olívii ide, ale jej tvrdošijné odmietanie bezpečnosti a prílišná družnosť s akýmkoľvek komunikácie schopným druhom ho privádzala do šialenstva.
Na druhej strane jazera sa šestica mužov pomrvila. Niektorí s rozpačitosťou, iní, ako napríklad Nimo, len preto, aby sa znovu plecom oprel o strom a ruky si založil krížom cez hruď tak, ako predtým.
"Olívia, aké chutné meno," poznamenal s vlčím úsmevom, ktorý v skupine Aratahi vyvolal vlnu tlmeného smiechu. Níat zavrčal a pochechtávanie rýcho prerástlo v kašeľ, keď sa piati muži naraz snažili ovládnuť a udržať pritom ilúziu nenápadnosti. Nimo sa nesmial. Premeral si Olíviu od hlavy až po päty, ale keď sa jej druhýkrát zadíval do očí, nedalo sa poznať či sa mu to, čo vidí, páči alebo nie. Iba keď sa mu kútik úst zachvel predstieranou vážnosťou, ako struna, ktorá ťažko znáša napätie, začala sa ostrosť vytrácať. Bolo to, akoby medzi seba a Olíviu vniesol kúsok tajomstva, ktoré poznali len oni dvaja, nevyslovený náznak prijatia, pretože vzápätí sa opäť zatváril vážne a všetka príťažlivosť jeho tváre zmizla za maskou unudenosti.
"Tým ti vlastne odpovedal na otázku," zamiešal sa do toho mladík s kamienkami a pokýval tmavovlasou hlavou. "Presnejšie povedané, cítime, že si človek, ale nemusíš sa nás báť. Si alfa, a to rešpektujeme." Mladík vyzeral veselo, z očí mu sršala energia a dobrá vôľa, takže by aj ten najzarytejší odporca Aratahi pochyboval, aké je jeho miesto vo svorke. Nevyzeral ako bojovník a už vôbec ako zabijak. S príjemnou, trochu jemnou tvárou a vytiahnutým telom bol niekde na okraji medzi nedospelým dieťaťom a hravým šteňaťom. "Mimochodom ja som Prim, a tento tu," rukou mávol k Nimovi, "je môj brat, Nimo. Potom Ruen, Garin, Salmak, Barn, Ewer." Postupne rukou ukazoval na ostatných Aratahi, ktorí zakaždým pokynuli hlavou, ako ich Prim predstavoval. Zo šestice sa najďalej držal Ewer, Arathi, ktorý bol najvyšší zo všetkých, ale najviac vychudnutý. Pri svojej dvojmetrovej výške, akoby si ani sám nebol istý svojimi končatinami, pôsobil neisto a utiahnuto hoci, ako sa zdalo, ho ostatní ignorovali. Dokonca aj Prim jeho meno vyslovil mdlo a až na samom konci. Ewer mal hlavu sklonenú po celý čas a k Olívii len šibol pohľadom, potom sa rýchlo odvrátil a prstami si potiahol obväz zo starých handier, ktorým mal obviazané predlaktie. Podľa rozstrapkanej košele bolo poznať odkiaľ ho vzal.*

*Smiech samozrejme postrehla, no nedala sa ním odradiť. Skôr ju napadlo že pokrúti hlavou smerom k Níatovi, nech sa im nevyhráža, pretože to vrčanie predstavovalo presne to. Nemusela byť ani Arathi a znelo jej to výhražne. Napokon ale nereagovala ani na smiech ani na vrčanie, zaujalo ju skôr pomenovanie alfa a celý rad mien. Snažila sa ich zapamätať, no tušila že nejakú dobu jej to potrvá, než bude vedieť ktorý je ktorý. Vedela však, že niektorých si zapamätá hneď. Prim, už len preto že vyzeral dostatočne pojašene, jeho brat a ten posledný, najdalej stojaci od nej a j od ostatných. Zastala na ňom pohľadom najdlhšie, pre jeho oblečenie, obviazanú ruku i samotný zjav. Bol obrovský a predsa jej pripadal istým zmyslom maličký. Na svojej rodnej planéte nikdy nikam nezapadla a nepatrila, z neho mala dojem, že na tom bol pdoobne a preto jej ho bolo ľúto.* Aj vy ovládate nejaký živel? *Spýtala sa napokon zvedavo a v očiach s ajej ešte stále odrážtal smeich, aj keď spolu s ním práve jej ťažko schovateľná vlastnosť, zvedavosť. Mala razom otázky, na nich, na Níata , nevedela s ani vybrať s čím vyjsť skôr.* Si zranený? *Nedalo jej napokon neprehovoriť k Arahtimu menom Ewer.*

Níat

*Otázka ohľadom živlov vyvolala v malej skupine rozličné reakcie. Níat si povzdychol, akoby sám pre seba a s nevyslovenou poznámkou A je to tu., zatiaľ čo Prim sa pasoval do role hovorcu. Zo všetkých Arathi práve on pôsobil najspoločenskejšie, keď sa nadšene pustil do vysvetľovania. Očividne sa mu páčil záujem, ktorého sa im ako inému druhu bežne nedostávalo.* Ja ovládam vodu, Nimo vzduch, nie, že by to bol nejaký ťažký živel, určite nie taký náročný ako vodný, Ruen..." Vždy keď povedal meno ďalšieho Arathiho a priradil k nemu živel, zodvihol jeden prst. Iba Ewera nespomenul, čo ale zmenila samotná Olívia, keď sa mu prihovorila. Na vysokého Arathiho sa odrazu upierali všetky oči a ticho, ktoré pri tom nastalo mu očividne nebolo príjemné. Vlasy mal krátke, ježili sa mu ani nie pár milimetrov od pokožky hlavy, takže vyzeral ešte útlejšie a vycivenejšie. Druhou rukou si prekryl obväz a s náznakom slabého úsmevu pokrútil hlavou. "To nič nie je pani, už sa to hojí."

*Pri Níatovom povzdychu k nemu zdvihla hlavu a nevinne pokrčila ramenami, hádam od nej nečakal niečo iné ako otázky. Rad otázok. Len k nemu natiahla ruku a chytila sa ho, no čokoládové oči už upierala na Prima, ktorý sa stal akýmsi hovorcom. Postrehla to ako vynechal Ewera a zdvihla pri tom pohľad k Níatovi. Chcela sa ho spýtať čo jej uniká, no im by táto otázka určite neušla a tak to nechala nateraz tak. To ticho ale bolo tak nápadné, že by prehlušil hádam aj piskot nejakej zvery.* Olivia. *Zopakuje svoje meno, pretože počuť pani jej príde zvláštne a čudné.* Moju mamu vždy oslovovali všetci pani a ona sa pri tom tvárila namyslene a trochu...naduto. *Posledné slovo vyslovila tichšie, akoby sa mala vynoriť spoza stromu a niečím jej mala čapnúť po hlave. A možno i preto, že bolo škaredé takto hovoriť o vlastnej mame. Bolo to ale tak, všetci zamestatnci doma jej hovorili pani a ona si to užívala, viac ako sa Olívii zdalo normálne.* Naozaj? Lebo tu v okolí rastú rôzne zaujímavé byliny a s Níatom sme doniesli z predošlej planéty rôzne čo pomáhajú pri rýchlejšom hojení. *Pusít sa Níata a spraví krok k nemu, akoby si ranu chce pozrieť. Zastane ale so spýtavým pohľadom.* Okrem toho teba Prim neprezradil. *Slovo vynechal sa jej zdalo kruté vysloviť, aj keď cítila že to bolo zámerné.* Inak bývate dole v meste?

Níat

*Zdalo sa, že až keď Olívia spomenula bylinky, Ewerov záujem o kontakt s ňou ožil. Zodvihol hlavu a zvedavo si ju premeral, akoby v duchu uvažoval nad nejakou otázkou, ale keď videl, ako k nemu vzápätí vykročila, vrhol rýchly pohľad na Níata. Celý jeho postoj, od pokrčených pliec až po kradmé vyhýbavé pohľady, hovoril o tom, že nemá záujem vyvolávať konflikt, preto vzdialenosť medzi sebou a Olíviou zväčšil tak, že ustúpil presne o jeden krok, ktorý ona urobila k nemu.
"To preto, že nijakú schopnosť nemám," odvetil potichu a jeho veľké telo pritom pôsobilo neprirodzene.
"Ewer je Miešanec," zasiahol do rozhovoru Prim a jeho priateľská tvár tentoraz nevyjadrovala žiadnu emóciu. V tej chvíli sa výrazne podobal na svojho brata, ktorý sa aj naďalej unudene opieral o strom, ale celú situáciu pritom sledoval s rastúcim záujmom. Zdalo sa, že Prim nepatrí medzi tých, ktorých bolo treba k reči ponúkať ďalšími otázkami. Skôr než by sa preto stihla Olívia ozvať, rozvinul svoju myšlienku sám.
" Ešte z čias pred Genocídou sa občas stalo, že sa spojil človek s Aratahi a z tohto kríženia vzišli Miešanci, jedinci bez schopností, ktorí však dokážu nadobudnúť svoju druhú podobu, ale nikdy nedokážu vyvolať nijaký živel." V Primovom hlase sa napriek snahe objavil náznak pochybnosti, akoby si preto Ewera dostatočne necenil. Paradoxne to bol práve Nimo, kto prerušil Primov monológ. Významne si zívol natiahnuc ruky ponad hlavu a vzal svojho mladšieho brata pod pazuchu. Vyzeralo to nevinne, keď mu postrapatil vlasy, ale dosť jednodznačne mu skočil do reči.
"Tieto drísty ma unavujú a dostávam pri nich chuť na lov. Poďme, prehral som s tebou stávku, tak nech to mám rýchlo z krku. Navyše, naše holubičky si toho majú očividne veľa čo povedať." Ostatní Aratahi sa tiež uvoľnili a Ewer zmizol v lese medzi prvými. Nimo sa ešte naposledy obzrel cez plece a zakričal na Olíviu: "Mimochodom, odteraz bývame všetci spolu. Ako jedna veľká šťastná rodina." Zasmial sa pichľavo, ale to sa už premenil na veľkého sivého vlka a odbehol za ostatnými. Na mieste ostal len Níat a jeho neurčitá pochmúrna nálada, ktorá sa prejavila zreteľnými tieňmi pod jeho bledou pokožkou, takže ani Dagharata nebol dvakrát nadšený.
"Dobre, čo ťa zaujíma ako prvé?" Položil pre neho netypickú otázku, pretože tentoraz Olívii dlhoval vysvetlenie.*

*Zvesila ramená keď si uvedomila, že pred ňou Ewer cúval. Nemohla si nevšimnúť pohľad ktorý venoval Níatovi a preto nemusela veľmi premýšľať nad dôvodmi jeho odstupu. A možno ani nebol jediným dôvodom Níat.* Viem čo je to miešanec, než sme prišli sem, dvaja sa o mňa starali. *Pri spomienke na Charisa a Eleka sa jej vo vnútri usadil smútok. O jedného prišla pre smrť, o druhého pre rozhodnutie, ktoré aj tak nemohla ľutovať. Netušila či dôvodom pre odsúvanie Ewera bolo práve toto, no nepáčilo sa jej to. Nebolot o spravodlivé a bolo to hlúpe. Nemala však možnosť zastať sa ho, pretože sa pobrali na lov a ju šokovala ďalšia vec. O bývaní. Chvíľku sa mračila na miesto kde sa pobrali preč a potom sa otočila k Níatovi so zmätkom v tvári.* Naozaj s nami budú bývať? Nejdeme bývať pod zem však? A do domu sa predsa nezmestia a okrem toho...*Nevedela ako presne naformulovať ďalšie myšlienky. Dnes jej ukázal čo spolu mohli všetko robiť a keby majú bývať s nimi, zjavne by sa nikdy neocitli osamote. Okremt oho ak by išli do mesta, nebolo by tam skutočné slnko a ona mala všetky rasltinky z predošlej planéty tu, bol tu les, čerstvý vzcuch a všetko potrebné. Lenže sem sa nezmestili.* A prečo sú takí na Ewera? Pretože nie je čistorkvý?

Kinna Ann

*Na Ezarovo zvolanie zoskočil Kinna zo svojho koňa a spolu s ostatnými vojakmi zo sprievodu rýchlo zamieril k zrúcanine, ktorej pravý účel sa teraz odhadoval len veľmi ťažko. Jediné, čo z nej ostalo, bola začiernená tehlová stena a mohutný stropný trám. Všetko ostatné sa v troskách váľalo pod ich nohami. Ezar kľačal na zemi, oboma rukami striedavo hrabal a odhadzoval na bok väčšie kusy tehál, ale až keď stál Kinna tesne po jeho boku, uvedomil si, prečo do toho vkladá toľko energie.
"Vznešení," vydýchol s hrôzou a okamžite sa pustil do odhadzovania trosiek, pod ktorými sa zreteľne črtal obrys ľudského tela. Najskôr jedna ruka, príliš malá na to, aby patrila dospelému, potom štica čiernych vlasov. Čím viac toho odhádzali nabok, tým jasnejšie bolo, že narazili na telo malého chlapca. Oči mal zavreté, bledé popraskané pery poodchýlené a na líci mu zasychal pramienok krvi. Okrem toho mu spod oblečenia presvitalo nespočetné množstvo drobných odrenín a siniek no žiadne väčšie zranenie nebolo viditeľné.
"Žije?" opýtal sa jeden z vojakov, ktorý kľačal na opačnej strane a odvalil nabok posledný trám. Kinna sa zohol k chlapcovej hrudi, aby mu skontroloval pulz na krku, ale nič necítil.*

Ava

*Potichu ako taký duch stála za stromom na kopci a dívala sa na spustošenú osadu. Oči jej prechádzali po tom čo ostalo, na ten kúdol dymu, ktorý ešte z častí trosiek vychádzal. Čakala však na to čo si muži všimli, no z tej diaľky aj tak nič nevidela. Pekné hladké čelo sa nespokojne pokrčilo a Ava vyšla zo svojho úkrytu. Povedala že počká na informácie síce u princa, trpezlivosť ale nepatrila k jej silným stránkam a princ to vedel. Preto sa premenila a s ľahkosťou mladej šelmy sa po štyroch vyrútila k nim, bolo to rýchlejšie ako po nohách. Pár mužov prekvapene otváralo ústa na protesty či varovanie princa, jedne z nich sa jej dokonca skúsil postaviť do cesty. Len zavrčala a poodhalila tesáky, čo bol dostatočný rozkaz pratať sa. Muž sa uhol a ona usadila zadok vedľa princa, pričuchla si k chlapcovi, ktorého srdce nepočula biť. Neveselné oči presunula k princovi a pokrútila zvieracou hlavou, že čaká zbytočne. Keby srdce bilo, počula by to, nemusela mu kontrolovať ani pulz. Začula však niečo iné a preto len zastrihala ušami, postaviac sa znovu na všetky štyri. Varovne zavrčala a cúvla, ňufákom začala vetriť po okolí.*

/Ehm...ty máš ešte tie obrázky tých démonov? ja ich neviem nájsť /

Níat

*Bola to jeho chyba. On predsa povedal Olívii, aby sa pýtala, ale možno jej mal všetko najskôr vysvetliť a až potom nechať priestor na otázky. Takto uvažoval, na čo by mal odpovedať ako prvé a čomu sa radšej vyhnúť. Preto najskôr začal s ubezpečením.* Týmto sa pre nás nič nezmení, Olívia.* Vyslovil dôrazne a priamo sa jej zahľadel rovno do očí. Sám si bol svojím tvrdením istým, a tak sa v jeho postoji neobjavili nijaké pochybnosti.* Nebudeme sa sťahovať pod zem ani nikam inam, kde by sa ti to nepáčilo. Povedal som, že sa o teba postarám, a to aj hodlám dodržať.* Slová, a zvlášť tie osobné, mu stále robili problém. Bojoval s nimi, snažil sa ich sformulovať tak, aby dávali zmysel, ale mal pritom pocit, akoby mu niekto prechádzal rukou proti srsti. Po tom všetkom si však Olívia zaslúžila poznať pravdu. Už ju viac nemohol držať v ústraní ani keby chcel. Raňajšie udalosti mu prezradili, že Primova veľkohubá povaha by skôr či neskôr našla svoj cieľ.
Pretože si Níat nebol istý či by Olívia uvítala jeho tesnú blízkosť, rozhodol sa o pár krokov ustúpiť. Kamenistý breh ešte nestihol absorbovať slnečné teplo, ale chlad mu nerobil starosti. Usadil sa na jeden z balvanov a dlhé nohy vystrel priamo pred seba čím vzdialenosť medzi nimi len prehĺbil.* Keď som bol minulý deň ešte raz skontrolovať jaskyne, narazil som tam na Nimovu svorku. Stretu sa nedalo zabrániť.* Snažil sa byť čo najstručnejší. Každú informáciu podal nezaujato, akoby tie udalosti neprežil on sám, ale niekto iný.* Nimo bol silný súper, bránil si svoje územie, ale mne nešlo o to, aby som ho obsadil a jeho nahradil. Chcel som len odísť, ale potom si Prim všimol náramnicu a znak na nej. Pamätali si ho ešte z čias, keď mal svoju váhu, niečo znamenal, preto ma prijali za svojho vodcu. Vôbec som o to nežiadal. Snažil som sa ich presvedčiť, ale toto nie je vec, ktorej by som sa mohol len tak ľahko zbaviť.* Zavrčal zahĺbený vo vlastných myšlienkach. Bolo zrejmé, že mu jeho nové postavenie nijako nevyhovuje. Nakoniec akoby sa vzdal, rezignoval, tvár sa mu uvoľnila a chvíľu sa zdalo, že pokrúti hlavou. Namiesto toho pokračoval vo svojom nezvyčajne dlhom monológu ďalej.* Vyslovene som im prikázal, aby sa zdržiavali v jaskyni, kým sa neporozprávam s Kinnom. Navyše, nie som si istý, ako by zareagovala svorka Aratahi na skutočnosť, že ženy nášho druhu stále existujú. Chcel som ich udržať v bezpečí, ale Nimo sa stále vzpiera. Neprijal svoju prehru a je len otázkou času...* zarazil sa. Hierarchia svorky bola kapitolou sama o sebe. Navyše, dosť odbočil od toho, čo chcel Olívii povedať.* S touto záležitosťou nemusíš mať nič spoločné. Nikto z nich ťa nebude obťažovať, o to sa osobne postarám a nehrozí ani to, že by sa mali zdržiavať v tvojej blízkosti.