Hory a les

Orin



*Tvár mal v matnom svetle zapadajúceho slnka ešte nečitateľnejšiu než obyčajne. Iba z ttmavých oči zmizlo vzrušené očakávanie a namiesto neho nastúpil chladný pokoj. Stuhol.* Zaplatia za to, čo urobili.*prehovoril prísne a znovu sa zatváril neprístupne ako predtým. Prekryl Nobynu ruku na svojom líci a po chvíli ju zo seba zložil dolu.* Ale aj keby sme sa spojili so Seramom, nepomôže to. Nebude bojovať. Je to blázon, lebo si myslí, že dokáže Starších presvedčiť o odpustení. Ale povedz mi, Noby, prečo by som mal o niečo také stáť? Stvorili nás takých akých sme, nebránim sa zabíjaniu, pretože tak mi to tak bolo dané.* hovoril síce ticho a pokojne, ale z očí mu sálal chlad. V jednu chvíľu si naozaj myslel, že by mu mohla Noby porozumieť, ale príliš dlho vyrastala ako človek a mala všetky ich morálne zásady a rovnako tak súdila. Až teraz si uvedomil aká veľká priepasť je medzi nimi. Nielen medzi ním a Noby, ale aj medzi ním a Seramom. Nemohol im to mať za zlé. Každý konal, ako najlepšie vedel. Tá myšlienka spôsobila, že sa mu na tvári objavil náznak zamysleného úškrnku. Pokrútil hlavou a stiahol sa k stene jaskyne oproti Noby.*

/nová fotka? /

(( Život je zmena Vyberala som ju asi pol hodinu ))

*Riskovala zmenu jeho nálady a aj sa jej napokon dočkala. Nemohla mu to zazlievať. Ale na druhej strane to ani neskúsil. Nie, keď bola s nimi aj ona a relatívne dobre vedela vychádzať s obomi. Aj keď miestami to boli búrky. Dívala sa na neho zo svojej diaľky, ani nemihla brvou a ani sa nepohla.* Seram bude súhlasiť.* Bola si tým viac než istá.* Spojenectvo je to najlepšie čo môžeš urobiť, Orin. Je vás málo, nezabúdaj, že som videla koľko. A povedz si otázku, koľko ich asi zabili tam v tom lese, kde si umrel aj ty?* Neplánovala si dávať servítku cez ústa. Dnes nie, ani keby mala povedať pravdu tak kruto aká krutá aj vlastne bola.* Mňa Seram bude počúvať. Teba nie, lebo si tvrdohlavý trubiroh a nevieš s druhými komunikovať, ale mňa bude počúvať. A keď nie on, tak viem aspoň o jednom, ktorý rovnako túži po krvi ako ty.* Na perách sa jej zjavil diabolský úsmev, keď si spomenula na Níata. Jemu sa nepáčil život bez mäsa.* Kvôli mne, aby mi neublížil, bol ochotný živiť sa mŕtvymi rybami, sama som ten hnus videla, ale je mocný a jeho démon by sa ti páčil. Ach, normálne mi Dagharta chýba!* Poslednú vetu pošepkala šokovaná skutočnosťou a prekvapená si pritisla prsty k perám. Chýbali jej obaja, aj Níat, aj Dagharta.* Mohli by sme vyhľadať zvyšok svorky, niekde sa skryť a zatiaľ by sme poslali správu Seramovi a stretli by sme sa s ním. Ty, ja, Seram a Níat.* Črty tváre jej zmäkli.* Skúsime to, len mi ver, prosím. Už ma poznáš, vieš, že sa nebudem pokúšať utiecť. Musíš uznať, že som nato mala už tak veľa príležitostí a neurobila som to ani raz. Som tu dobrovoľne, nato nezabúdaj.* Vedela, že bude ťažké presvedčiť ho, ale spoliehala aspoň na to, že by to mohli skúsiť.*

Tristan



/ niéé, v pohode práveže si to dobre urobila fúúj, ale si toho Samaka riadne zmasakrovala /

*Hľadel Akte do očí, sám netušil ako dlho, ale nepriblížil sa ani nepohliadol na znetvorenú Samakovu mŕtvolu. Akoby tam nijaká nebola. Iba trochu odstúpil od stanu a látku na vchode podržal otvorenú v mĺkvom pozývajúcom geste.* Teraz si slobodná, ale predtým, než odídeš by sme sa mali porozprávať. Nič ti neurobím.* ubezpečil ju a sám vstúpil opäť dnu. Mohla sa rozhodnúť, čo urobí. Odteraz už sa bude môcť rozhodovať slobodne každý jeden deň.
Pristúpil k naskladaným bedničkám a začal na drevenú dosku vykladať obsah jedného z menších vreciek, ktoré vytiahol zo svojho vaku. Boli tam nejaké masti, čisté kusy látky a v malom puzdre pozapichovaný rad ihiel rôznej dĺžky a zakrivenia. Pohyby mal nenáhlivé a také úsporné až sa vonkajšiemu pozorovateľovi mohlo zdať, že pripravuje akýsi obrad, ktorý si vyžaduje jeho plnú pozornosť. Stál chrbtom otočený ku vchodu do stanu a ticho si pohmkával neznámu pieseň s ťahavou smutnou melódiou. Opatrne vzal do ruky viazaničku byliniek, priložil si ju k nosu a zhlboka sa nadýchol ľahkej kvetinovej vône. Cítil pokoj.* Bože, odpusť mi.* zašepkal ticho a so zavretými očami sklonil hlavu na hruď takže mu vlasy celkom zakryli tvár.*

Orin



*Nie! Už to viac nemohol počúvať! Prudko sa postavil a oči mu planuli hnevom a vnútorným ohňom.* Ach, Noby.* pery sa mu skrútili do opovržlivého úsmevu. Teraz sa jej vysmieval.* Kde berieš tú istotu, že máš nad Seramom až takú moc? Myslíš si, že ho naozaj poznáš?* vedel aký je krutý, ale musel Noby rýchlo prebudiť z jej ilúzie aj za cenu jej nenávisti. Lovci tu boli vždy a vždy aj budú, preto sa volali Lovci. Neprestanú až kým nebude nikto, nikto!* Seram je slabý. Tak dlho bojuje proti svojmu démonovi a prirodzenej podstate, že stačí len málo a zosype sa. Bojí sa dokonca vysloviť aj jeho meno. Už dávno sa ma zriekol, máš pravdu, nepočúva ma a to je ten problém. Nielen ja som tvrdohlavý.* odvrátil sa a vykročil k východu do jaskyne a rukou sa oprel o kemennú stenu. Mal chuť do nej udrieť.* Niektoré veci sa možno menia, ale iné nie.* obzrel sa cez plece na Noby a nasledujúce slová nechal vyznieť celkom ľahostajne.* A ja svojho brata poznám veľmi dobre. Zajtra skoro ráno nájdeme Torika a zvyšok svorky. V týchto horách je veľa vhodných miest, kde môžeme zostať.* Odmeraný tón jeho hlasu naznačoval, že sa s ňou na túto tému nebude viac rozprávať.*

(( No čo, sľuby sa majú plniť ))



Akte

*Nepatrne kývla hlavou, že porozumela, ale nepohla sa. Svoju vlčiu hlavu uprela na umierajúceho. Takmer sa jej páčil viac. Kruté. Počkala až kým naposledy nevydýchol. Až vtedy sa postavila a odišla k miestu kde nechala plášť. Zmenila sa a okamžite zahalila do ľahkého odevu. Sloboda. To slovo bolo sladké ako víťazstvo a tešila sa na ňu. Začala krajšie než si vedela predstaviť. A chutila lahodne, aj keď z jeho krvi si chlipla len málo. Nechcela aby jej zamoril telo, preto si z nepriateľa vzala len toľko, koľko musela, aby zahnala hlad a hlavne aby ho zhanobila, tak ako jej to aj vyšlo. Ťahajúc za sebou reťaz pripevnenú k jej nohe, prešla k stanu a zaujato sa zadívala na ten jeho rituál. Nič zvláštnejšie ešte nevidela, pôsobil akoby sa modlil a tak sa rozhodla nerušiť ho až kým si sám nevšimne, že tam stojí. Aj tak, teraz keď bola voľná sa nikam výrazne neponáhľala, takže mala čas. Och, ako to len krásne chutilo! Sloboda! Rukou si prehrabla biele vlasy a vtedy si všimla, že je od krvi. Prešla k vode, ktorá bola obďaleč stanu a umyla si v nej nielen ruky, ale aj tvár. Už sa nevedela dočkať až nájde nejakú rieku, alebo jazero, kde sa okúpe. Až čistá a svieža sa vrátila k Tristanovi dúfajúc, že už skončil a nastal čas na ich rozhovor. Celkom ju zaujímalo čo chcel.*

Hurá, starý Orin je zase späť... Zadubený somár.* Zahundrala, keď sa postavila a oprášila si oblečenie. Čisto len zo zvyku.* Už som sa začala pýtať, kedy budeš zase hnusný a odporný. Takmer som si ťa obľúbila.* Povedala ľahostajne s poriadnou dávkou cynizmu v hlase. Zdvihla plášť zo zeme a oprášila ho.* Vieš o tom, že zničíš všetko čoho sa chytíš? Zničil si aj dnešný deň, dúfam si so sebou spokojný...* V očiach sa jej zračila bolesť, ale okamžite sklopila pohľad k zemi a prehodila si plášť cez plecia.* Chcem byť sama.* A jednoducho odišla preč. Bolo jej jedno či sa začne hádzať o zem, či bude zúriť, ziapať, alebo sa pokúsi zadržať ju. Pokazil všetko čo mohol. A to už mala pocit, že spolu možno budú lepšie vychádzať.* Potom si skús uvedomiť, keď tu nebudem, že ste bratia, máte spoločné gény a viac než to. Vedeli by ste sa dohodnúť, keby si ty nebol taký... OCH!* Zlostne mu udrela do hrude a obrátila sa na odchod. Úplne ju vykoľajil fakt, že sú bratia, ale nechcela mu ukázať ani kúsok zo svojej slabosti a z toho, ako moc ju to prekvapilo. Toto bol vážna informácia, ktorú mala vedieť od začiatku. Odišla od Serama za jeho bratom. Čo si o nej mohol pomyslieť? Ako tak hovorila, že chcel byť sama, napokon až tak ďaleko nezašla. Len pár stromov od vchodu do jaskyne skĺzla na zem k jednému z nich, tak aby nevidela na jaskyňu. Kolená skrčila a pritiahla si ich k brade. Po lícach jej začali stekať slzy, no bolo to také samovoľné, že ani netušila či by sa to dalo považovať za plač. Bradu si oprela o kolená a zadívala sa niekam do neznáma pred seba. Šero na ňu pôsobilo upokojujúco. Bola unavená a precitlivelá. Najhoršia kombinácia a ešte k tomu mala na krku hentoho hňupa, ktorému začínala prichádzať na chuť. Ale asi sa mýlila, to všetko bola len maska, pretvárka. Mala ho tam nechať, keď sa topil, aj v tom ohni, či dokonca keď mal zimnicu. Ale ona hlúpa mu nato skočila. Uverila mu! Hlúpa hus! Jej pohľad upútal malý vrabček, ktorý k nej pricupkal. Nebol to normálny vrabec. Pierka mal priesvitné a ohýbali sa ako vzduch. Keď sa lepšie prizrela, uvedomila si, že celý bol zo vzduchu a farbou jemne pripomínal guličku, ktorú dnes zovrela v ruke ako jej živel. Líca zmáčané slzami jej ovial vietor z jeho krídel a on sa o pár sekúnd vytratil. Aj keď jej pery sa mierne usmievali, necítila sa vôbec lepšie.*

Orin



*Rešpektoval Nobynu žiadosť a ostal v ústraní. Stále ju však mal na očiach, aj keď nehovoril nič. A ticho zostal aj na druhý deň, keď skoro ráno opäť vyrazili na cestu. Kráčal niekoľko krokov pred Noby, cez zdravé plece mal prehodený vak, ale inak akoby medzi nimi jeho široké plecia tvorili hradbu. Výraz v jeho tvári bol neprístupný a tvrdý, ako vytesaný do skaly, ktorou nikto a nič nepohne. Dokonale sa uzavrel do seba, kráčal stále vpred ako stroj s pohľadom upretým na obzor.
Viedol Noby popri rieke vyššie do lesov, kde pramenila, pretože len v kontakte s vodou mohol Torik naplno využiť svoju silu a svorku ochrániť. Po včerajšom útoku Lovcov sa vzdialenosť medzi nimi mohla zväčšiť, ale Torik nebol z tých Arathi, ktorí zabúdajú na svoje povinnosti.
V polovici dňa, keď sa slnko nachádzalo na oblohe najvyššie, sa dostali na miesto, kde sa riečny tok rozširoval na štrkovom podloží. Voda bola nezvyčajne čistá azúrovej farby a práve tam ich zastihol Torik s ostatnými.
"Pane, vydali sme sa vás hľadať. Lovci..."
Orin pristúpil bližšie a skôr než Torik stihol dopovedať položil mu ruku na plece a prerušil ho." Viem. Videl som Taria a ostatných." boli to jeho prvé slová v ten deň.
Torik skúmavo hľadel do Orinovej tváre a potom z nej skĺzol na Nobynu. Cítil, že sa medzi nimi niečo muselo stať. Už predtým boli nepriateľmi, ale teraz to bolo niečo iné, významnejšie a pritom o nič viac dobré.
"Dávaj na ňu pozor. Je jednou z nás."
Po tých slovách Torik doslova znehybnel od prekvapenia. Stáli s Orinom trochu bokom od ostatných, ale aj tak stíšil hlas do šepotu. Pre istotu.
"Prečo sme to nevycítili?"
"Ešte sa nepremenila do démonej podoby. Nemá ako získať náš pach, kým to neurobí."
Torik sklonil hlavu a pohľad mu znovu zaletel k Noby. "Chceš, aby som to zatiaľ udržal v tajnosti." Bolo to konštatovanie, nie otázka.
Orin prikývol a potom sa aj on obzrel cez plece na Noby. V očiach sa mu zračilo zvláštne zamyslenie akoby v duchu neustále zápasil sám so sebou.
"Vrátim sa o pár dní. Zaveď svorku na druhú stranu hory."
Torik nič nepovedal iba prikývol. Nebolo nijakou zvláštnosťou, že sa Orin chystá odísť. Robil tak vždy po útoku Lovcov. Nevrátil sa, kým nezabil aspoň jedného z nich. Torik poznal jeho nepokojnú, nestálu povahu. Niekedy taký nebýval, ale to je už dávno minulosťou.
Obaja Arathi sa rozlúčili tak, že si na okamih navzájom stisli predlaktia a dotkli sa čelami. Potom Orin vyložil z vaku Nobyne veci, poskladal ich v ruke a zamieril k nej, aby jej ich odovzdal.* Zostaň pri Torikovi, ochráni ťa.

/ trochu som to posunula ak nevadí ak hej, tak to prepíšem /

(( Pohodička ))

*Z toho ako jej bolo na nič sa cítila mizerne a slabá. Nepáčilo sa jej to ticho medzi nimi. Bolo nepríjemné a mala pocit, že sa dalo krájať. Bolo to horšie než predtým. Toto sa jej nepáčilo. Tíško kráčala celú cestu, aj keď mu nestíhala, nič nepovedala, aj keď zakopla, stále mlčala. Odrela si dokonca dlane pri jednom páde, stále však bola potichu. Sánky mala pevne zahryznuté jednu do druhej a odmietala sa na neho čo i len pozrieť. Aj jej to bolo ľúto, cesta jej o to ubiehala pomalšie. O to neznesiteľnejšia sa jej zdala.
Keď sa ocitla pri ostatných a Torikovi, takmer sa pousmiala, ale ten vážny výraz jej zotrval, lebo sa hnevala. Na Orina a to čo sa všetko udialo. Boli obaja tvrdohlaví a nevedeli spolu komunikovať. Navyše on ju nebral, lebo bola len žena, len osoba, ktorá mala vynosiť mladé kým ju to nezabije a nič viac. Chcelo sa jej kričať hnevom na neho, ale čo by už len zmohla? Nič. Sledovala Torika a Orina ako sa rozprávali, ale nemala záujem vedieť o čom. Odstúpila obďaleč od nich, aby bola čo najďalej od ostatných Arathi, ale aj od Orina a založila si ruky na hrudi, pričom jej pohľad smeroval k rieke a tej nádhere. Zo zamyslenia precitla až keď si uvedomila, že Orin stál pri nej a prehovoril.* Samozrejme, zaves ma nejakému ďalšiemu chlapovi na krk, nech máš odo mňa pokoj a nemusel si čeliť tomu, že som až také bludy nehovorila.* Povedala ironicky a vytrhla mu z rúk šaty, ktoré jej podával.* Ale vieš čo? Je to dobre, aspoň tu nebudeš keď mám plodné dni.* Vmietla mu do tváre a odpochodovala za Torikom. S úsmevom na perách sa na neho pozrela.* Kde sa môžem zložiť? Alebo ideme ďalej?* Ešte sa poslednýkrát obrátila k Orinovi a s drzým úsmevom mu zakývala. Aj vzdušný bozk mu schválne poslala. Nech si len ide!*

Tristan



*Počul ako látka zakrývajúca vchod do stanu ticho zašušťala, keď Akte vstúpila dnu. Pomaly zodvihol hlavu a obrátil sa tvárou k nej, ale bez pohnutia ostal iba chvíľu. Nemal na sebe nijaké puzdro so zbraňou iba hnedú plátenú košeľu, ktorú si už predtým vyhrnul na lakte. Kráčal k mladej Arathi s rukami vystretými pri tele tak, aby videla, že nemá nič čím by jej ublížil. Zároveň akoby to bolo zmierlivé gesto, pretože sa opatrne priblížil až tak blízko, že musel skloniť hlavu, ak jej chcel pozrieť do tváre. Mlčky skúmal jej tvár pozorným pohľadom, ktorý, ako sa zdalo, po niečom pátral. A keď sa už zdalo, že neurobí nič viac, aby sa Akte priblížil, natiahol ruku a palcom jej zľahka posunul bradu do strany, až kým sa mu nenaskytol pohľad na jej krk. Na pokožke sa jej už začali tvoriť modriny od Samakových prstov, keď ju rukami zvieral okolo hrdla.* Zranil ťa ešte niekde?* ruku rýchlo stiahol a pár krokmi sa vrátil k debni, na ktorú vyložil liečivé masti. Odtrhol kus látky a namočil ho do misky.*

Akte

*Ten Tristan sa správal nanajvýš čudne. Nikdy sa o ňu nikto nezaujímal. A už úplne zabudla nato aké to bolo, keď bola na Altre. Tam mala pozornosť, aj vľúdnosť. Tu nie. Ostražito mu dovolila dotknúť sa jej krku. Mierne ju pálilo hrdlo, ale to sa dalo prežiť, na pocity po škrtení si už zvykla. Ale jeho otázka jej pripomenula, že krvácala. Celkom nato zabudla. Plášť jej skĺzol z pravého ramena a objavila sa tam nie veľká rana po dýke.* Trochu ma pozeral.* povedala ledabolo a pozrela smerom k nemu a tým jeho mastiam.* Nepotrebujem aby si ma ošetril. O pár dní to bude v poriadku. Už som si zvykla nato, že ma bil a keď sa moc opil, tak ma aj porezal. Vraj či mám modrú, či zelenú krv, alebo či vôbec nejakú mám, keď som chladná ako ľad.* Povedala ironicky. Ten sviniar moc dobre vedel akú krv mala. A aj sa čudovala, že jej nechcel vyrezať srdce aby zistil či nebolo celé z ľadu. Rameno si opäť zahalila a za chrbtom si všimla nejaké debničky. Prešla k nim a sadla si.* Prečo si mi dovolil zabiť ho? A prečo si mi vlastne pomohol?* Čo tým získal? Vôbec nepoznala jeho pohnútky a kvôli tomu bola ešte stále v strehu. Ako jej už napadlo, mohol ju chcieť mať len pre seba, ale povedal jej, že je voľná, takže to nedávalo zmysel. Ale u ľudí si už zvykla, že nedávali zmysel. Nielen ich reči, ale oni celí sami. Dokonca ani Tristan, ktorý sa jej zdal najčudnejší a zároveň najzáhadnejší.*

Orin



*Nechal nech si na ňom Noby vybije svoju zlosť a keď mu vytrhla šaty z rúk iba sa rýchlo obzrel cez plece za jej odchádzajúcim chrbtom a potom na Torika. Tvárou mu preletel rýchly úsmev, ktorý sa vzápätí stratil nahradený ťažobou ponurých myšlienok. Pri tom všetkom, čo sa stalo a čo sa ešte len stane si vôbec nemohol byť istý tým či sa ešte vráti. Ale Torik bol správny muž. Vedel, že ochráni Noby aj počas jej najzraniteľnejšieho obdobia.
Kráčal od skupinky čoraz rýchlejším a svižnejším krokom až kým sa nepustil do behu. Les sa rýchlo mihal okolo neho a stromy s kríkmi splývali do jednej zelenej škvrny. Naposledy sa objavil na skalnatom výbežku, vysoko nad riečným brehom, vo svojej démonej podobe. Potom zmizol.*


Torik

*Privítal Noby s úsmevom, ale nedokázal si pomôcť, aby na ňu neupieral prekvapený pohľad. Tá správa od Orina bola taká nečakaná, že by ho zastihla nepripraveného v ktorejkoľvek chhvíli. Aj preto hľadel na Noby ako na zázrak a až keď mu položila otázku bol schopný jej odpovedať.* Na chvíľu si tu oddýchneme, zoženieme nejaké jedlo a potom sa vydáme na opačnú strany hôr. Tak ďaleko sme sa dosiaľ nikdy predtým nedostali.* potom stíchol, ale na tvári mu bolo poznať množstvo otázok, ktoré by Noby rád položil. Nakoniec pristúpil bližšie a šeptom sa opýtal.* Je to pravda? Patríš k nám?

(( :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD ))

/ viem, viem už som to opravilaaa šok čo? Orin po plastike, počuj nebude ti vadiť ak dej posunieme o pár dní dopredu pri Torikovi a Noby? /

(( Som si rýchlo screen urobila to sa nedalo Nie, kľudne, aj tak nebudeme mať toho čo veľa hrať. Chceš aby som ho ja posunula, alebo to urobíš ty? ))

/ môžeš ty, Torik bude dobrý verný psík /

(( Aspoň niekto ))

Áno, patrím.* Odvetila mu v ten deň a potom už čas jednoducho išiel pomaly, ale hlavne bez zbytočných stresov. Noby bola neobvykle tichá, vlastne rozprávala, len keď potrebovala niekam zájsť, aby o tom Torik vedel a nestrachoval sa, či keď on sám sa jej niečo pýtal. Jej hnev utíchol a nahradila ho nostalgia. Alebo pokoj? Netušila presne povedať. Ubehli dva dni a už sa zvečerievalo. Sedela pri strome, neďaleko veľkej skupiny Arathi. Pohybovala sa vôkol nich celkom prirodzene. Jasne cítili v akom stave bola a čo sa dialo jej telu, ale z nejakého dôvodu sa vždy zmohli len na zavrčanie. To im vždy bezočivo odplatila odmeraným ba až škaredým pohľadom a vždy pokračovala v ceste. Cez nohy mala prehodený Orinov plášť, ktorý jej ostal a trochu sa snažila pohrávať so vzduchom. Aj tak nemala čo robiť, tak celé dni to skúšala. Ale nešlo to. Jednoducho nepohla ani jediným lístkom, ničím. Už začínala byť bezradná. Nepomýlil sa predsa len Orin? No nie, nepomýlil a cítila to aj ona. Ale vôbec si nevedela vyčistiť myseľ, jednostaj sa k niečomu vracala, k ich hádke, jeho tvrdohlavosti, či dokonca k tomu, že by sama mohla skúsiť kontaktovať Serama. Ale nespravila žiadne kroky preto, ani sa len nepokúsila, lebo moc dobre vedela, že už takto to bolo zlé a svojím počinom by všetko len a len zhoršila. Zafúkal mierny vietor a Noby si pritiahla plášť k brade.*

Tristan



* Látku vo vode starostlivo vyžmýkal a potom ju potrel bylinkovou masťou voňajúcou po kvetoch a štipľavom korení. Napriek tomu, že stále mlčal nedalo sa povedať, že by Akte nepočúval. Práve naopak, pozorne ju vnímal a reagoval na každý jej pohyb alebo tón hlasu, a to buď tým, že na chvíľu prestal pracovať alebo sa znovu uvoľnil poskytnúc Akte čo najviac voľného priestoru.
Keď bol hotový a kúsok látky potretý masťou položený na páse gázy, chytil ju do ruky a obrátil sa k Akte tvárou. Na okamih sa zdalo, že sa mu v tmavohnedých očiach objavil náznak úsmevu, ale jeho črty ostali rovnaké - pevná línia úst, ktorá akoby nepoznala veselosť a vrásky v kútikoch očí, do ktorých mu padali spletené vlasy.* Potrebovala si pomstu a ja zase tvoju dôveru. Preto som ti dal nôž.* pristúpil zase o krok bližšie a keď Akte sedela bol od nej ešte vyšší.* O pár dní, o tri dni alebo štyri, priletia z Altry Starší. Sprevádza ich celá armáda Lovcov a to znamená len jediné, chcú Arathi zasadiť posledný úder.* gázu s bylinkovou masťou vystrel pred seba a uprene sa zahľadel na Aktino plece.* Ošetrím ti to.* nezdalo sa, že by jej predchádzajúce slová nejako zmenili jeho úmysel. Dokázal na svojom trvať ešte tvrdohlavejšie a zanietenejšie než ostatní.*

Torik

*Prešli už dva dni a on viedol svorku Arathi stále ďalej na sever, až kým nevystúpili na vrchol vysokej hory a nezačali po jej príkrom svahu zostupovať nižšie do údolia. Lesy na druhej strane vyzerali menej prívetivo a dokonca tam bolo ešte o niečo chladnejšie, ale Arathi boli na niečo také zvyknutí.
Večer sa rýchlo blížil a v ubúdajúcom svetle sa Torik snažil nazbierať čo najviac dreva na oheň. Už sa nemuseli obávať, že ich dym alebo žiara plameňov prezradia. Nachádzali sa na takom nehostinnom mieste kam by nijaká ľudská noha dobrovoľne nevstúpila. Pri tej myšlienke zaletel pohľadom k Noby, ktorá sa chúlila pod Orinovým plášťom. Aj keď sa s ňou v posledných dňoch rozprával viac než predtým stále pre neho jej existencia zostávala záhadou.
Znovu sa zohol po suchý konár hrubý ako jeho ruka, ale keď sa narovnal prekvapene stuhol. Nestihol ani zavrčať na výstrahu alebo sa premeniť do démonej podoby, pretože muž k nemu natiahol ruku a keď vystrel prsty na dlani mu ležal šperk, ktorý Torik veľmi dobre poznal. Patril Orinovi, ktorý si ho z krku nezložil od Airynej smrti. Bol to prívesok, ktorý nosila ešte počas svojho života. Tento muž, očividne Arathi, by bol hlupák, keby sa s ním objavil len tak a už vonkoncom nie keby ho Orinovi z krku strhol sám.
"Čo sa stalo?"


Arathi kráčal nehlučne a dával si veľký pozor na to, aby ho Noby nepočula prichádzať. Iba keď bol už celkom blízko kľakol si za jej chrbát a rukou jej chytil ústa, aby nemohla nahlas vykríknuť. Zarastenýn lícom ju pritom zľahka poškrabal na líci. Obklopovala ho ťažká zemitá vôňa pomiešaná so špecifickým pachom, ktorý mali len Arathi.* Prišiel som si po teba. Alebo si si naozaj myslela, že mi tak hlúpo utečieš a ja to nechám len tak?
/ http://www.thecinemasource.com/moviesdb/images/JohnnyDepp-1-300.jpg /

Akte

*Predsa len v tom bol nejaký háčik! Zháčila sa a tvár sa jej zamračila. On chcel jej dôveru. Niečo za niečo, mohla si myslieť, že to nebolo len také gesto. Zaťala sánky pri spomienke starších a zamračila sa ešte viac. Nesmela tu takto sedieť, musela ich ísť varovať.* Čo presne odo mňa čakáš?* Opýtala sa ho cez zaťaté zuby a pozorne sledovala tie jeho serepetičky. Len dúfala, že v tom nebude nič čo by jej akokoľvek zaškodilo, či ju omámilo. Bez slova a hundrania mu otrčila porezané rameno, plášť nechala kúsok skĺznuť, aby odhalila ranu a ostražito stále visela na jeho očiach. Nechcela aby náhodou urobil nejakú hlúposť, čo by ju alebo aj jeho mohla omrzieť.* Hovoríš mi o ich príchode, o dôvere, ale pritom neodpovedáš priamo, len pomaly a s rozvahou, akoby si zvažoval čo mi smieš a nesmieš zatajiť.* Ona človeku veriť nikdy nebude, ale bola ochotná spolupracovať. Pre vyššie dobro, by tú chvíľkovú záležitosť bola zniesla. No vonkoncom sa jej nepáčilo ako zdržiaval a nič konkrétne jej nepovedal. Nemali dostatok času aby sa rozprávali o hlúpostiach. Jej rod chceli vyhladiť, nemohla zostať len tak sedieť a dívať sa nato. Aj jej sa to týkalo. Jej pomsta nebola dokončená. Len začala. A Tristan zdržiaval!*

(( Čo je s Orinom????? ))

*Dívala sa pred seba, niekoľko metrov od seba videla veľké chlpaté telá, odpočívali po dobrej večeri, ktorú ani radšej nechcela poznať. Ona tiež bola spokojná a sýta, ale aj unavená. Po všetkých stránkach. Už to bol nejaký čas čo dobre nespala. Vždy to bol ťažký spánok, plný hrôz a spomienok, ktoré v nej vyvolávali nielen strach, ale aj výčitky svedomia. Už si zvykla na ten chod, ktorý mali. Veľa sa premiestňovali, málo oddychovali a keď znova nastal nový deň, znova ten istý kolobeh. Už mala pocit, že nohy kráčali viac automaticky než by to chcela. Pomasírovala si ťažké, ubolené stehná a mierne sa naklonila dopredu, keď ju niekto chytil. Seram! Nemohla tomu uveriť. Obrátila tvár k nemu s vytreštenými očami. Chytila mu ruku na jej perách a stiahla tak aby mohla šepkať. Okamžite sa poobzerala.* Nemôžeš tu byť. Až ťa Orin stretne, tak bude zúriť! A bude si myslieť, že v tom mám ja prsty, nádhera! Čo tu vlastne robíš? A ako sa ti podarilo prejsť cez Torika?* šepkala náhlivo a stále pohľadom jastrila vôkol nich. Ako zázrakom akoby ich nikto nevidel a Torik sa niekam stratil. Tu jej niečo nehralo. Ani ten jeho nahnevaný tón hlasu, ktorý badala. Prižmúrila oči podozrievavo a zhodnotila ho. Pôsobil inakšie.* Čo sa stalo?* Nezdalo sa jej to možné, že prešiel takú diaľku len kvôli nej a hlavne nebadane. Bolo to priveľmi jednoduché a nepozdávalo sa jej to. Muselo sa niečo stať.*

Tristan



*Podľa nedočkavosti v Aktinom hlase a nespokojnosti s akou hľadela na jeho pomalé rozvážne pohyby vedel, že jej pomaly ale isto dochádza trpezlivosť. Keby však poznala a zažila to čo on potom by sa jej čas tiež ukázal v oveľa širšom zmysle a význame.*Človek, ktorý koná horlivo sa zamotá do svojho vlastného omylu. Nemôžeš mať všetko, aj otázky aj rýchle odpovede na ne, pretože vtedy ťa myseľ dokáže najľahšie oklamať.* Nezdalo sa, že by ho Aktin nepokoj vyvádzal z rovnováhy alebo že by po ňom zmenil spôsob svojho vystupovania. Zručne a predovšetkým jemne jej obviazal zranené rameno tak, že sa prstami ledva dotkol jej pokožky, ale keď sa to náhou stalo mohla pocítiť akú horúcu mal ruku. Akoby z neho vychádzala vlastná žiara premieňajúca dotyk na horúčosť.* Arathi sú ostražití voči ľuďom a Lovcov nenávidia. Nikdy by mi nezačali veriť, aj keby som ich varoval o príchode Starších. Mysleli by si, že ich chcem dostať do pasce a to by bol určite aj môj koniec. Ale ty patríš k nim a čo viac si žena. Si dôvodom, pre ktorý môžu zanechať svoje myšacie vojny a znovu sa zjednotiť.* zodvihol pohľad od Aktinho ramena a pozrel jej priamo do očí. Potom mu pohľad znovu skĺzol dolu. Prstami zľahka pohladil obväz na mieste , kde sa pod ním ukrývala rana.* Môžem ti dať všetky informácie, ktoré sa dozviem od Starších a vy získate viac času a možno aj nejakú výhodu.

Seram



/ a ja, že sa budeš tešiť, že sa Seram vrátil /


"Tá sa teda teší, že ťa vidí."
Nový hlas sa ozýval spoza skál nad ich hlavami a keď sa Níat postavil až na samý kraj do striebristých vlasov sa mu opreli posledné lúče zapadajúceho slnka. Podľa vrások v kútikoch očí vyzeral starší, ale inak sa na ňom nič nezmenilo. Stále mal v tvári ten divoký nezmieriteľný výraz, ktorý miestami hraničil s bolesťou akoby ho zvnútra stále niečo zožieralo a spôsobovalo mu muky.
S ľahkosťou zoskočil z niekoľkometrovej výšky a nehlučne dopadol na zem vedľa Nobynho schúleného tela. Na chvíľu mu črty pri pohľade na ňu zjemneli, zaváhal akoby pocítil novú nádej, ale potom sa znovu stiahol a ustúpil o pár krokov dozadu, kde sa chrbtom oprel o kmeň stromu. Ruky sa mu chveli, a tak si ich rýchlo založil krížom cez hruď. Iba keď pootočil hlavu, aby sa nemusel pozerať na to, ako Seram hladká Noby po líci sa mu košeľa na krku odhalila a umožnila pohľad na nepekný škrabanec strácajúci sa pod golierom.
Aj Seram mal na tvári rany, ktoré sa však rýchlo hojili, a tak mu na sánke zostala len slabá stopa po modrine. Opuch ustúpil iba včera.
"Ššš, Noby." prihovoril sa jej a rýchlo sa usmial, pretože sa na neho pozerala neistými vydeseným očami. Níata odignoroval. Za posledných niekoľko dní sa pri tom dopracoval takmer k dokonalosti.
"Nemusíš sa báť. Torik nás videl a pustil k tebe vďaka Orinovmu prívesku. Si v poriadku?" tmavými očami pozorne prechádzal po Nobynej tvári a bál sa opýtať na viac. Jeho brat bol Arathim telom aj dušou a to doslova. Bol výbušnejší a nepredvídateľnejší než oheň, ktorý ovládal.*