Hory a les

/ A si si istá? veď som z neho poriadne ešte ani nič neodpísala už ho mám premysleného vážne? zbožňuješ? mne sa páčil ako vyzeral v Artušovi aj ten jeho charakter taký záhadný /

(( Ja ho zbožňujeeeeeeeeeeeeeeeeeeeem To je moja srdcová záležitosť, nielen v Artušovi, kde som strašne bučala keď umrel, ale aj zo Súboju titánov, kde som mala tiež slzy na krajíčku pri jeho smrti Toto beriem ako vážne ťažký úder pod pás! Zase ste na mňa zlé, OBE! Idem sa sťažovať ))

Akte

*Ani sa mu nebránila, keď sa k nej priblížil, opovrhovala ním, jeho odpornou existenciou. A už aj svojou.* No tak ma zabi konečne, ty prašivý bastard.* Vmietla mu do tváre a očami spočinula na prichádzajúcom Tristanovi. Aspoň že ten odporný chlap sa postaral o to, aby ju Samak pustil.* Aby si vedel, ja kričať nebudem!* Zrevala za ním nenávistne a oči jej blčali. Cítila sa ako zviera a to všetko len vďaka nim. Kiežby sa konečne jej bratia vzchopili a začali bojovať a nielen utekať. Kiežby sa našla stratená česť ich rasy. Kiežby konečne pomstili všetky ženy, ktoré zabili a aj všetkých mužov, ktorých začali vraždiť. Ako sa nato mohli prizerať? A ako ona mohla? Keby sa dalo, tak by sa postarala o to aby trpeli, všetci do jedného. Zaslúžili by si to. Ibaže ona bola na reťazi, ten bastard do nej púšťal elektrošoky kedy sa mu zachcelo a keď sa potom opäť z toho šoku preberala, tak sa cítila ešte mizernejšie než predtým. opovržlivo sa dívala vôkol seba, na to všetko čo sa dialo. Ten smrad ich krvi ju desil a napínalo ju navracanie. Obrátila sa chrbtom, aby ju nevideli ako ju napínalo aj keď nič z nej nevyšlo. Len hlúpy nepríjemný pocit. Objala sa ramenami okolo kolien a začala sa mierne kývať. Tomu sviniarovi sa to naozaj darilo, cítila sa osamelá stále viac a viac.*

Orin



/ https://www.youtube.com/watch?v=a8QbcjjyJFE&feature=related /

*Zima. Bolo iné cítiť ju na sebe, ako do tela preniká zvonku v chladné dni a celkom iné, keď ten neznesiteľný chlad vychádzal priamo z neho. Po poslednej vete, ktorú Noby povedal zavrel oči a jeho pozornosť voči okolitému svetu sa začala vytrácať. Posledné čo videl boli konáre stromov husto porastené lístím a potom...

Stál na skalnatom výbežku a pod ním sa rozkladal strmý zráz vyhĺbený riečnym tokom. Slnko na Altre práve zapadalo a jeho sýtočervený obelisk sa pomaly strácal za rovinatým obzorom, ktorý tvorila hladina širokého jazera. V purpurovom prísvite ligot, ktorý odrážali vlny zmatnel a kolmé steny útesov nad nimi zažiarili tisíckami drobných zrniečok vybrúseného piesku. Iba na Altre existovala taká krása. Orin zavrel oči, zodvihol sa ľahký vetrík a začal sa mu jemne hrať s vlasmi. Vzápätí s úsmevom pocítil ako sa mu okolo pása ovinula drobná ženská ruka a pritislo sa k nemu horúce telo.
"Vedel som, že si to ty." prehovoril ticho, keď sa mu pritisla lícom o rameno a jej vlasy ho príjemne pošteklili na krku.
"Len preto, lebo som to tak chcela."
Zasmial sa a vnímal ako mu do tela vstupuje čoraz viac tepla. Miloval, keď ho takto zahrievala.
Orin otvoril oči a zahľadel sa na červenejúcu oblohu. Vysoko medzi oblakmi letel vták a v bezvetrí mával širokými krídlami. Pri uchu mu zaznel tichý smiech, zodvihol sa vietor, ktorý akoby sa zrodil priamo za jeho chrbtom a zachytil vtákove krídla. Ten ich naširko rozprestrel a začal krúživo plachtiť vo vzduchu.
"Leť." smial sa tichý hlas pri jeho uchu a jemu bolo stále teplejšie. Dravec nad ich hlavami zaškriekal a vzniesol sa vo vetre ešte vyššie.

Airy.* zašepkal a so zatvorenými očami ramenami objal Noby okolo pliec. Dych mal oveľa pokojnejší, telom prechádzali už len veľmi slabé záchvevy. Črty tváre mal uvoľnené, stratila sa z nich krutosť, aj keď istá drsnosť v nich aj naďalej ostala.* Zostaň pri mne.* hlas mal taký tichý, že ho ledva bolo počuť, ale Noby vo svojom náručí zovrel ešte pevnejšie. Potom pomaly otvoril oči a obraz Altry sa rozplynul v obraze listnatých korún stromov. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a uvedomil si kde je. Rýchlo zažmurkal a z vonkajšieho kútika oka tak vytlačil slzu, ktorá mu v okamihu stiekla bokom líca a vpila sa do zeme pod jeho hlavou.*

*Ako si ľahla k nemu, sprvu cítila to chvenie aj na vlastnom tele, akoby bolo jej a nie jeho. No postupom času to začalo utíchať a jeho silné chvenie sa zmenilo len na slabé a ona svoj stres začínala konečne zvládať. Mala pokojne zatvorené oči a dych sa jej konečne upokojil na normálnu frekvenciu. Dýchala teda pomaly a čakala kedy sa aj on plne upokojí, aby sa mohli pobrať ďalej. Mala veľa otázok na ktoré potrebovala odpovede a možno aj jeden nápad, ktorý však musela povedať len vo chvíli, ktorá teraz na to vonkoncom stvorená nebola.
Z myšlienok a celkom príjemných mrákot ju prebralo objatie a tiché oslovenie. Nie, ona rozhodne nebola Airy. Jej to neplatilo. Trochu ju zachvátila panika, lebo rozhodne netušila ako by mala zareagovať, keď si ju zmýlil s niekým druhým. S nejakou ženou. Nepohla sa ani nedala znať, že by bola svedkom toho čo sa udialo. Pokojne sa nechala objímať a nateraz Orinovi nehodlala nato nič povedať. Jasne pochopila, že blúznil, že jeho slová nepatrili jej a preto usúdila, že nemala právo na ne nijako reagovať. Až po chvíli sa od neho na kúsok odtiahla, len toľko, aby sa mohla pozrieť mu do očí.* Už ti je lepšie?* spýtala sa šeptom. Mali by sa čo najskôr pobrať niekam do bezpečia. Ak tam boli Lovci, mohli byť ešte blízko a oni mohli byť v nebezpečenstve. Navyše ležať tu takto s ním nebolo niečo čo by ju neprivádzalo do rozpakov.*

Tristan



*Počkal v stane na Samakov príchod a keď sa látka na vchode konečne odhrnula obrátil sa mu tvárou v tvár.
"Nečakal som, že ťa ešte niekedy v živote uvidím, prekliaty čarodejník." prihovoril sa mu Samak na uvítanie a kývol rukou do malého priestoru v náznaku pohostinstva. Tristan urobil pár krokov k naskladaným bedničkám, ale neposadil sa iba si na ne vyložil nohu a lakťom sa oprel o pokrčené koleno. Prstami sa zamyslene pohrával s prázdnou nábojnicou, ktorú našiel na zemi.
"Je to už nejaký ten čas." súhlasil a nevšímal si Samakov chlipný chechot.
"Keby si prišiel len o pár minút neskôr mohla to mať tá suka už za sebou."
Nábojnica s tichým cinkotom narazila do tyče, ktorá niesla váhu stanu naľavo za Samakovým chrbtom. Tristan ju odhodil tak nečakane, že sa jeho líščie oči ostražito zúžili a čakali na ďalší možný výpad.
"Už som ti raz povedal, že si ho máš udržať v nohaviciach. Po tomto svete pobieha veľa psov, nepotrebujeme, aby sa k nim pridal ešte aj tvoj bastard." Tristanov pokojný hlas bol v protiklade s nebezpečným leskom v jeho očiach. Nerád sa dvakrát opakoval a črty jeho tváre potemneli akoby do seba vtiahli všetko okolité svetlo. Samakom prešiel záchvev náhleho strachu, ale aj nenávisti. On tu bol pán, on vydával príkazy, ale kým bol nablízku Tristan niečo z jeho prirodzenej autority na jeho horkokrvnosť vždy zapôsobilo ako ľadová sprcha. Viac sa k tej téme nevracali. Tristan sa znovu uvoľnene oprel o nohu a premeral si Samaka skúmavým pohľadom.
"Už sa s tebou spojili Starší?"
"Áno, dnes. Povedali, že ich loď priletí o pár dní. Sú tajnostkársky ako obyčajne." zachechtal sa Samak a na nepríjemný incident už očividne zabudol.
"Koľko Lovcov od nás sa ti podarilo dať dokopy?"
"Päť, nie je nás tak veľa, ale Starší privedú posily. Navyše ten bastard na nás stále poľuje. Raz ho zastrelím a z jeho kožuchu si urobím spodky."
Tristan pustil Samakove vystatovačné reči z hlavy a zamyslene si rukou pošúchal bradu. Orin. Takže starý známy je stále nažive.
"Pri dnešnom záťahu som narazil na časť jeho svorky. Netuším, čo hľadajú tak vysoko v horách, ale je to zvláštne. Arathi neopúšťajú svoje teritórium ak nemusia. Možno ich niečo vyplašilo."
Samak prešiel k provizórnej posteli, hodil sa na ňu a opatrne zobral do ruky svoju zbraň. Prešiel po nej prstami tak opatrne a jemne až to hraničilo s nežnosťou. Tristan nič nepovedal, ale túto správu si vypočul so záujmom. Poznal Arathi lepšie než ktorýkoľvek iný lovec. Hovorili mu čarodejník, pretože sa k nim dokázal priblížiť a pozorovať ich bez toho, aby si ho všimli.
Aj preto vedel aké rozpory Arathi delia. Na chvíľu sa dokonca stretol so Seramom a obaja z toho stretnutia vyviazli bez zranenia. Seram bol v Tristanových očiach vážený, ale bláznivý mierotvorca. To bol skutočný dôvod nenávisti a súbojov medzi ním a Orinom. Pretože Seram veril tomu, že vzdaním sa jednej zo svojich prirodzených čŕt akou bolo zabíjanie, dokáže presvedčiť Starších, aby Arathi zobrali na milosť a dovolili im vrátiť sa späť na Altru. Orin niečomu takému neveril. Bol tvrdohlavý a v istom zmysle aj predvídavý, čo sa ukázalo teraz, keď sa ich rase chystali Starší zasadiť smrteľný úder. Sám ťažko dokázal uveriť tomu, že dvaja takí rozdielni Arathi sú v skutočnosti bratia.
"Pomaly sa bude stmievať. Ak tvrdíš, že svorka je blízko potom by si mal ísť skontrolovať okolie."
Samak si povzdychol a keď do zbrane vložil posledný náboj pohybom zápästia ju prudko zacvakol. Tristan nikdy priamo neprikazoval. Vždy hovoril, čo by mal urobiť a akoby mu tým dával na výber, ale on ho aj tak vždy poslúchol.
"Dávaj si pozor na tú suku. Hlavne jej nedávaj napiť. Tá mrcha dokáže ovládať vodu."
Bez ďalšieho slova vykĺzol zo stanu a nechal Tristana osamote. Ten v stane ešte chvíľu ostal a keď si bol istý, že je Samak dosť ďaleko aj on vyšiel von.
Rukou odhrnul látku z vchodu a pohľad mu okamžite padol na schúlenú postavu pripútanú krátkou reťazou k pevnej tyči. Mladá Arathi bola nahá, preto Tristan usúdil, že väčšinou sa nachádzala vo svojej démonej podobe, a preto Samak nepovažoval za potrebné dať jej nejaké oblečenie.
Nenáhlivo prešiel ku koňovi, ktorého predtým vôdzkou priviazal o nižší konár stromu a nadvihol kožené veko chrániace sedlový vak. Vytiahol z neho mech s vodou, z ktorej si odpil niekoľko poriadnych dúškov a potom sa znovu obrátil k Arathi.
"Viem, čo dokážeš." prehovoril pokojne, odvrátil sa a druhou rukou chlácholivo potľapkal koňa po krku. Potom sa obrátil a vykročil priamo k pripútanej žene. Pohľadom odhadol na akú dĺžku môže siahať reťaz a keď stál na hranici, za ktorú by už Arathi nepustila kľakol si a znovu otvoril mech.
"Musíš byť smädná. Poď, mala by si smäd zahnať, kým tu Samak nie je." Tristanov hlas bol pokojný, hlboký. Znela v ňom rozhodnosť muža, ktorý drží svoje slovo. V slabých slnečných lúčoch mu na tvár vystúpili tiene a zdôraznili líniu tetovania, ktoré sa mu tiahlo po oboch lícach. Sklonil hlavu trochu nižšie a ozdobné krúžky, ktoré mal vpletené do vrkôčikoch na pravom spánku mu ticho zacinkali.*

/ A Am ak by ťa náhodou napadlo, prečo potom Seram Orinovi slúžil, keď je jeho brat , tak to preto, že na Altre bol Orin vodca celej svorky ( možno niečo ako kráľ), takže Seram ako mladší brat mu bol vždy podriadený. Iba neskôr sa vzbúril a založil si svoju svorku /

(( Dobre vedieť Ale dnes mi robíš jednu šokovú terapiu za druhou to že sú bratia, takmer ma kleplo ))



Akte

*Schúlená ležala na boku, rukami si stále zvierala kolená a keď počula Samaka ako odchádzal, vokoncom nijako nezareagovala. Ani sa nehodlala na neho pozrieť. Bol jej ukradnutý. Určite zase išiel na lov, alebo len kontrolovať územie, no aj tak vedela, že ak by náhodou natrafil na nejakého Arathiho, zase by prišiel celý od krvi. A jej by sa obracal žalúdok a napokon by mala zase sny o tej noci na Altre. O tej osudovej. A o ďalších rokoch na reťazi, o vyvražďovaní jej početnej rodiny a mnohých ďalších hrôzach.
Pri hlase muža sa strhla. Váhavo si sadla, zároveň však dosť bojovne. Jej právanie už bolo čisto len o zvyku a o tom, ako roky žila.* Kde berieš istotu, že sa nepokúsim ti ublížiť?* Opýtala sa šeptom a váhavejšie sa natočila k vode. Mohol ju otráviť, niečo tam nasypať. Nikdy neverila tým druhým a on bol jednoducho jedným z nich, aj keď jej teraz dával vodu. Jediné, ktoré bolo jej zbraňou. Vzala do rúk vak s vodou a začala piť. Plnými dúškami. Bolo jej teraz jedno, či by mu mala ublížiť a či by jej to pomohlo, ona len potrebovala napiť sa. Bola dehydrovaná a slabá. Samak sa postaral o to, aby čo najlepšie trpela. Piť jej dával len štýlom štiav z ovocia, ktoré jej nahádzal na zem, aj to zväčša ovocie bolo zhnité a vôbec nie čerstvé a šťavnatučké aké mali na Altre. Akte pila až do sýtosti, úplne doplna, tak aby mala zásoby aj do budúcna, lebo vedela, že Samak jej vôbec piť nedá a pochybovala, že Tristan by toto znova zopakoval. Sýta mu podala vak a chrbtom ruky si utrela vlhké ústa. Nepoďakovala. Ona druhým neďakovala, aj tak všetci stáli za tým, ako jej rod trpel. Všetci boli rovnakí!*

/ tak keď už to má mať grády, tak nech poriadne /

Tristan



*Pozorne sledoval ako mladá Arathi pije a pozoruje ho pritom opatrným pohľadom. Pri jej otázke sa rýchlo pousmial akoby ho v duchu napadlo niečo čo ho pobavilo, ale aj tak sa v jeho tmavých očiach nezračila veselosť. Iba nezvyčajný pokoj a sila, ktorú si ani sám neuvedomoval.
Prijal vak naspäť a keď ho položil na zem k svojim nohám opatrne, s pohľadom upretým priamo do podozrievavých očí, sa posunul bližšie, do kruhu, v ktorom mu už bezpečnosť nezaručovala reťaz a Arathi na neho pokojne mohla zaútočiť. On však bol stále rovnako pokojný a taký mal aj hlas. Možno len trošku zachrípnutý, pretože prešiel do šepotu.* Nebojím sa, že mi ublížiš, pretože ja ti ublížiť nechcem. Ale ak to urobíš...* pokrčil ramenami a rukou si veľmi pomaly zodvihol k zapínaniu na plášti, ktorý ho v noci chránil pred chladom.*...aj tak nezískaš slobodu.* pohľad mu padol na reťaz, ktorú mala Arathi upevnenú okolo krku. Spona na plášti povolila a on si ho stiahol z pliec. Vzápätí čierna látka zavírila vo vzduchu a zahalila ženino nahé telo až sa v jej záhyboch takmer stratila. Tristan bol mohutný muž, dokonca aj keď kľačal bola jeho výška zrejmá a s tým nečitateľným výrazom v tvári pôsobil nielen záhadne, ale aj v druhých vyvolával aj potrebu zotrvať v ostražitosti. Stiahol ruky, ale na vonkajšej strane a zápästiach ho pošteklili pramienky ženiných vlasov. Navonok sa nezdalo, že by to vnímal.* Ako sa voláš?

Orin



*Cítil ako sa Noby v jeho náručí pohla a to ho s úplnou platnosťou vrátilo naspäť do prítomnosti. Nadvihol hlavu a pozrel sa jej očí, ktoré boli teraz tak blízko, že v nich dokázal rozoznávať jednotlivé odtienky citov. Ležala na ňom úplne nahá a on si jej nahotu uvedomoval, jeho telo si ju uvedomovalo a reagovalo na ňu celkom prirodzeným spôsobom, ktorý musela pocítiť. Neurobil však nič iba ju pozoroval a snažil sa potlačiť nielen vzrušenie, ale aj nutkanie natiahnuť ruku a zotrieť jej z líca čierne sadze, vybrať z vlasov suché listy, ktoré sa do nich zamotali.
S výdychom položil hlavu naspäť na zem a chytil Noby tak, aby ju aj s plášťom opatrne odtisol do mäkkej trávy.* Áno, je mi lepšie.* oči mu nepokojne blúdilo po okolí. Očividne si nič nerobil zo svojej nahoty, veď polovicu života prakticky strávil nahý. Pohľadom sa vrátil naspäť k Noby a uprene sa jej zahľadel do tváre.* Ďakujem.* ešte chvíľu ju skúmavo pozoroval, ale potom sa natiahol k svojim veciam a začal si ich rýchlo obliekať. Obrátil sa Noby chrbtom, aby jej aspoň tak poskytol aké také súkromie a keď skončil iba sa obzrel cez plece.* Nájdeme si skrýšu a prenocujeme tam.

*Nemohla si nevšimnúť reakciu jeho tela na ňu a jej blízkosť. Až jej z toho vyskočila červeň na lícach. Ale akonáhle sa ocitla na zemi, vedľa, zahalená len do plášťa, chvíľu ostala ležať na zemi akoby sa jej ani nechcelo odísť. Musela si priznať, že Orin nebol zlý ako vankúš, ale tým to viac menej haslo. Nemohla zabudnúť nato, že len za tento deň sa k nej správal dobre a ona taktiež. Ešte včera tomu bolo inak a ona rozhodne nemenila názory len za jediný deň. Aj keď na takéto dni by si asi vedela zvyknúť. Na také kedy sa dalo na neho pozerať, lebo bol iným , príjemnejším a jej sa neobracal žalúdok pri pohľade na neho. Takýto bol príjemným.
Jedna jej noha lenivo vykukla spod plášťa. Keby nemusela ani by sa nepohla, taká bola strašne unavená. Pohľad jej párkrát skĺzol k jeho telu, ale rýchlo uhla pohľadom preč a zadívala sa mu do očí. Jeho vďaka bola úprimná a ona sa potešila.* Dobre, hneď sa oblečiem a môžme vyraziť.* Postavila sa, pričom plášť nechala skĺznuť z pliec priamo na zem. Už ju videl nahú, viackrát, nevidela zmysel hrať sa hanblivku. Napokon opatrne prešla k nemu, tak aby stála pred ním, položila mu dlaň na líce a zadívala sa mu do očí. Zdalo sa jej akoby sa v ňom bolo niečo zlomilo, no mohla si to nahovárať. Pomaly sa postavila na špičky a dala mu slabý bozk na pery. * Aj ja ti ďakujem. Zato, že si ma zachránil v tom ohni.* Opäť si boli fifty-fifty. On ju dostal von z toho kruhu a ona mu zase pomohla pri zimnici. Začínalo sa to stávať akýmsi nepísaným pravidlom. Ruku pomaly spustila, pomaly sa obrátila a jednoducho odkráčala ku kôpke oblečenia do ktorého sa mlčky nasúkala.*

Akte

*Už pri tom okamihu kedy jej dal napiť pochopila, že bol iný než Samak. Ale gesto s plášťom, to rozhodne nečakala a poriadne ju zaskočil. Nebránila sa však tomu a plášť si ešte viac k sebe pritiahla. Bola jej zima a aj tak by sa bola čoskoro zmenila. Teraz však to vyzeralo, že asi tak skoro sa nezmení. Zaujato sa zadívala na chlapa. Na jeho tetovanie na lícach, aj na zvláštne vlasy.* Prečo ma jednoducho nepustíš?* opýtala sa potichu. Ak jej nechcel ublížiť, mal ju potom pustiť a nechať tak. Nestarať sa o ňu ani o to, čo by urobila potom. Chcel jej tvrdiť, že jej neublíži, no ubližoval jej aj takto. Samaritán..* Volám sa Akte. A ty? Kto vlastne si? Tiež nás po jednom zabíjaš ako ten prašivý sviniar? Alebo sa chceš hrať na samaritána, spríjemníš mi trochu čas, porozprávaš mi aký mám krutý život a nezaslúžim si ho? Na také reči som unavená. Buď ma pusti, alebo ma zabi, nech už to mám z krku.* Kedysi v minulosti bola strašne ukecaná a keď sa pustila, rapotala jedna radosť, bez toho, že by ju vedel niekto zastaviť. Avšak po odchode z Altry sa stiahla a zväčša sa uspokojila len s pár vetami, či slovami. Tento monológ, ktorý teraz na neho spustila, bol od toho času najdlhším na aký sa zmohla.*

Orin



*Bol taký prekvapený tým nečakaným bozkom, že si až po niekoľkých dlhých sekundách uvedomil, že rukami stále zviera šnúrky na čiernej košeli a hľadí ako Noby kúsok po kúsku zahaľuje svoje telo až kým oblečením nezakryla aj poslednú oblinku pleca. Vtedy sa konečne spamätal a prestal na ňu vyvaľovač oči akoby videl nahú ženu po prvýkrát v živote. Podarilo sa jej vyviesť ho z miery.
Odvrátil sa a chvatne začal zbierať všetky veci, ktoré potom vložil naspäť do vaku. Keď bol hotový a Noby oblečená na neho čakala iba ju bez slova chytil za ruku a začal ju viesť opačným smerom, preč od ohňa a miesta, kde ešte stále mohli striehnuť Lovci. Slnko nad ich hlavami sa pomaly približovalo k západu a jeho svetlo zmatnelo, zmäklo, takže aj tie najostrejšie výstupky skál náhle pôsobili prívetivým dojmom.
Orin cítil, že teraz by mohol začať rozprávať, povedať Noby všetko, čo by ju mohlo a určite aj zaujímalo. Ale sám bol zvedavý. Bola jednou z nich. Videl to. Vyvolala vietor, aby ho zachránila a on si niečo také nemohol pomýliť s obyčajným prírodným úkazom. Potreboval však čas na premýšľanie, aby si všetky zmätené myšlienky urovnal v hlave a predovšetkým sa rozhodol, ako bude postupovať ďalej. Z jeho svorky ostala prinajlešom polovica a Torik ju určite viedol na bezepčné miesto. Prinútil sa nemyslieť na zabitých Arathi. Tak to bolo jednoduchšie.
Terén sa po polhodine kráčania začal meniť. Bol skalnatejší a stúpal do výšky. V jednu chvíľu Orin zodvihol hlavu a pohľadom preskúmal skalnatú stenu, ku ktorej viedol briežok z navŕšenej pôdy, popadaných stromov a machom porastených balvanov.* Je tam jaskyňa.* prihovoril sa Noby a rukou ukázal na otvor spolovice zakrytý hustým porastom. Pomohol jej vystúpiť až hore a najskôr sám preskúmal jaskynné vnútro. Bolo bezpečné a predovšetkým, nezdalo sa, že by ho obýval nejaký iný tvor. Otvor nebol priveľmi hlboký, ale dosť priestranný na to, aby sa v ňom skryli a prečkali noc.
Orin zložil vak pri stene čo najhlbšie v jaskyni, vybral z neho dva kožené mechy a otočil sa k Noby.* Počul som rieku, musí byť tu blízko. Pôjdem zohnať nejaké jedlo a vodu. O chvíľu sa vrátim, možno si budeš chcieť oddýchnuť.* usmial sa a pristúpil bližšie k otvoru jaskyne. Pozorne preskúmal najbližšie okolie,ale všade bol len samý les, vtáky, ukryté vysoko v korunách vyspevovali pred západom slnka ešte hlasnejšie a nič nenaznačovalo, že by tu bola Noby v nebezepčenstve, aj keby ju na chvíľu nechal osamote.*

*Celú cestu opäť prešli úplne potichu. Bolo to tak lepšie, lebo ona aspoň mala dostatok času utriediť si myšlienky a nemusela čerpať silami, ktorých už beztak mala dosť málo. Preto sa tak potešila jaskyni ktorá sa nateraz mala stať ich útočiskom. Navyše vo vnútri nebolo ani zima, ani teplo, tak akurát.* Dobre, však ja budem tu keby niečo.* Usmiala sa na neho, keď tam ešte stál v otvore jaskyne a potom sa obrátila k vaku a začala z neho vyberať veci. Z malej kôpky oblečenia si urobila menšiu podušku pod hlavu, na zem rozprestrela jeden plášť a druhý nechala vyložený a prevesený cez vak pre Orina. Keď bola osamote, v pokoji sa započúvala do toho úchvatného ticha. Padlo jej ako balzam na dušu a hlavne na vydrásané nervy, ktoré dnešným dňom dostali poriadne zabrať. Bolo to horšie ako čokoľvek iné.
Cítila sa unavená a tak si len pokojne ľahla na pravý bok, chrbtom k stene jaskyne a pravú ruku si podložila pod hlavu. Aj keď bola tak veľmi unavená, spať sa jej ešte nechcelo. Najskôr chcela počkať na príchod Orina s vodou. Aj keby k jedlu nedoniesol nič, no vodu potrebovala, cítila ako ju začínala nepríjemne bolieť hlava. A síce zatvorila oči a jej dych sa upokojil, mohla pôsobiť akoby spala, no načúvala každému zvuku, ktorý k nej doliehal a so zbystrenými inštinktami čakala. Aj myšlienky išli bokom. Jednoducho bola prázdna a uvoľnená. A pre prípad, že by sa malo ešte niečo zomlieť, aj pripravená brániť sa, či utekať. Aj preto pre istotu skontrolovala kde sa nachádzala dýka a či ju naozaj na tom lýtku mala. A veruže aj áno. Bola spokojná. Aj keď nie tak úplne. Teraz ju čakala naozaj ťažká dilema v podobe plodných dní. Ako sa na najbližšie tri dni stratí Orinovi z dohľadu, aby si to nevšimol?*

/ a už si Akte vybrala aj jej ľudskú podobu? som už poriadne zvedavá /


Tristan



Som Tristan a nie som samaritán. Tvoj čas ešte príde.* po tých záhadných slovách, ktoré by Akte nepomohol objasniť ani jeho nepreniknuteľný pohľad vytiahol z puzdra na páse dýku s krátkou čepeľou, položil ju na zem a po tráve podsunul pod lem plášťa, ktorý teraz Akte zakrýval telo.* Nie hneď.* Tými slovami akoby ju varoval, že akokoľvek sa rozhodne využiť to, čo jej dal nemá tak urobiť v ten večer. Potom vstal a odkráčal pri stan. O pár minút neskôr sa ozval šuchot lístia, Samak sa približoval, ale Tristan, bez jediného pohľadu na Akte, začal do ohniska ukladať drevo.
"Tak čo, poslúchala ťa tá suka kým som tu nebol?" Samakov sípavý smiech bol nezameniteľný a keď prechádzal okol Akte znovu na ňu zavrčal a zacvakal zubami. Tristan poťažkal v ruke zatiaľ najväčší kus dreva akoby to bolo vrecko piesku a nakoniec ho hodil na kopu k ostatným.
"Neverím, že si jej dal svoj plášť. Nemyslíš, že je to škoda?"
"Verím, že mi to raz vráti."
To boli jediné Tristanove slová, keď po očku pozrel na Akte a potom na Samakovu spokojnú tvár. Vysvetlil si jeho slová po svojom.*

(( Nič nič nebude, musíš si počkať Až príde ten správny čas ))



Akte

*Vraj jej čas ešte príde? Také somariny si mohol strčiť akurát tak do zadku a nie ju tu zbytočne motať. Ale ten nôž bol úchvatná vec. No ako ho mohla skryť, keď viac času trávila v kožuchu? Prisunula si ho k nohám a hlboko sa mu zadívala do očí, až kým napokon zmizol z jej dohľadu. Netušila, či sa ráčil vrátiť, no prstíkmi skúšala ostrosť dýky, ktorú jej dal. To značilo len jediné, že istý čas bude musieť ostať v ľudskej podobe. A možno aj nie. Keď napokon videla prichádzať Samaka, len mu venovala hnusný pohľad a napokon sa zmenila. Plášť jej pekne spočinul na mohutnom bielom tele a jediné čo jej vytŕčalo spod plášť bola hlava. A zatiaľ ona pekne pod bruškom ukrývala tajomstvo. Uvažovala a mala aj nad čím, lebo dýku od neznámeho by nebola čakala. Navyše keď Samak bol chvíľu preč, alebo bol len obrátený chrbtom k nej, jej pohľad okamžite jastril k očiam neznámeho. Nedôverovala mu, ale prečo jej potom dal dýku? Určite v tom malo byť niečo osobné, ale netušila nakoľko a čo to bude ju stáť. Možno si Tristan ju vezme ako otrokyňu, keď Samaka prekabáti. Vážne netušila odhadnúť, ale napokon to nechala len tak. Jediné čo jej ostávalo boli dva fakty- nedať sa vyprovokovať a počkať si na správny okamih.*

Orin




*Do jaskyne sa vrátil ešte pred západom slnka. Oba vaky naplnil až po okraj pričom sám využil riečnu vodu na to, aby si zmyl z tváre stopy po ohni. Potom zostal pokojne stáť na mieste a počkal, kým sa mu ryby samé nezačnú obtierať okolo stehien. Chytil dve väčšie kusy, ešte na brehu ich vypitval svojou dýkou a kusy mäsa zviazal spletenými listami riečnej trstiny.
Opatrne vošiel dovnútra jaskyne a zastal priamo nad Nobyným nehybným telom.To, že v skutočnosti nespí len odpočíva poznal podľa jej dychu a toho ako sa jej chveli viečka. Posadil sa tak, aby sa chrbtom mohol oprieť o stenu rovno oproti nej a vaky s vodou položil do stredu, aby sa k nim mohla kedykoľvek natiahnuť.* Musíš byť poriadne unavená.* prehovoril nakoniec a odrezal z mäsa jeden plátok. Stačilo, aby ho len chvíľu podržal na dlani a malým priestorom sa rozšírila príjemná vôňa. Aspoň na niečo mohol využiť svoju schopnosť keďže oheň pre istotu rozkladať nechcel.* Ovládnuť vzduch nie je jednoduché a vyžaduje si to veľa síl.* natiahol ruku k Noby a pokojne čakal ako mu odpovie. Sám bol vzrušený a nedočkavý. Chcel Noby voviesť do ich sveta, kam naozaj patrila.*

*Počula ho keď vošiel, ale oči okamžite neotvorila. Až keď prehovoril. Pomaly sa jej viečka zatrepotali a odhalili oči, ktoré okamžite uprela do jeho tváre.* Som, ale dá sa to prežiť.* Mierne sa pousmiala a mykla plecami. Aj tak to nebolo nič vážne, či dôležité. Jednoducho bola unavená, nič viac. Usadila sa, pričom nohy si skrížila do tureckého sedu a chrbtom sa oprela o stenu jaskyne. Najskôr sa však ešte natiahla po vodu, ktorú si pritiahla na prsia. Hodnú chvíľu uvažovala nad tým čo mu asi tak chodilo po rozume. Napokon však uzavrúc to ako nemožné zistenie, sa poriadne napila vody, no však len toľko, aby im zajtra zase voda nechýbala. Vlhké pery si neutrela, bola celkom rada, že sa pri pití zmáčali, lebo už ich z dneška mala aj tak dosť popraskané. Jej zaujatie tým lahodným pocitom vody v ústach však rýchlo pominulo. Očami okamžite jastrila na neho.* Ja som žiadny vzduch neovládla, Orin. Mal si halucinácie a takmer si sa udusil. Nič zvláštne sa tam nestalo. Jednoducho bol silný vietor a na okamih sa mi podarilo pomôcť ti odtiaľ utiecť.* Nechcela sa o tom rozprávať, lebo to boli len plané nádeje, ktoré sa jej nepáčilo živiť. Túto tému už uzatvorila akože nie je jednou z nich a nepáčilo sa jej, že Orin s tým skončiť akosi nechcel. Natiahla sa k jeho vystretej ruke po jedlo a vzala si ho. Voňalo sviežo a čerstvo. Jednoducho lákavo. Pomaly sa pustila do jedenia, pričom pohľadom stále zabiehala k nemu.*

Tristan



*Samak strčil do ohňa ražeň vyrobený zo štíhleho zaostreného konára a začal mäso na jeho konci pomaly otáčať nad plameňmi. Tristan sedel vedľa neho, ražeň mal zabodnutý do zeme pri nohách a nožom si odrezával plátky jedla vkladajúc si ich priamo do úst. Za celý ten čas takmer neprehovoril, aj keď sa s ním Samak pokúšal nadpriadnuť nejaký rozhovor, ale namiesto odpovede sa vždy len rozosmial, odpil si z vaku, v ktorom držal silné víno a podal ho Lovcovi. Po krátkom čase sa dostavili prvé účinky alkoholu, ale zatiaľ čo Samak sa hlučne zabával a bol očividne opitý Tristan sa aj naďalej držal pri zemi akoby namiesto vína pil čistú vodu.
Odrazu sa Samak znovu hlasno rozchechtal, pretože mu kus mäsa padol z ražňa do ohňa a kým ho z neho vytiahol zhorelo na uhoľ.
"My sa tu tak dobre zabávame, Čarodejník, a celkom sme zabudli nakŕmiť psa." tentoraz sa zo Samakovho hrdla nedostal nijaký zvuk smiechu len tiché syčanie ako sa rozjarene plieskal po stehne s ústami naširoko roztvorenými.
Tristan nedbanlivo pokrčil plecami a vložil si do úst ďalšie sústo. Pomaly ho prežúval uprene hľadiac do ohňa, zatiaľ čo kútikom oka pozoroval ako Samak vstal a na neistých nohách zamieril k priviazanej Akte.
"No čo ty suka? Nie si hladná? Pozri, tvoj pán na teba nezabudol." smial sa a z bezpečnej vzdialenosti hodil spálené mäso k nohám Arathi. Potom si spakruky utrel zamastené ústa, chvíľu ju len tak pozoroval, ale po Tristanovom zavolaní sa vrátil naspäť k ohňu.
"Poď, nechaj ju nech sa nažerie, ak bude mäť záujem. Vypi si so mnou." znovu podal Samakovi vak a ten ho bez ostychu prijal. Pomaly ale isto strácal svoje zábrany a oči sa mu v žiare ohňa leskli ako korálky.
Neskôr, keď sa Tristan rozhodol uložiť na spánok sa Samak ledva pohol zo svojho miesta, ale oči mu neustále utekali smerom k Akte. Pozoroval ju s chlípne rozšírenými očami, ale tentoraz ho Tristan nijako nenapomenul. Tesne predtým než vošiel do stanu sa aj on pozrel na mladú Arathi a takmer nebadane kývol hlavou. Vchod z látky nehlučne zapadol za jeho chrbtom.
Samak počkal ešte nejaký čas a skúmavo pozoroval stan či z neho nezačuje nejaké zvuky, ale keď nepočul nič postavil sa na neisté nohy a vykročil smerom k Akte. Bola síce vo svojej démonej podobe a jeho príkaz by nikdy neposlúchla, ale ešte mal aj elektrický obojok. Slabý výboj do jej tela bude stačiť na to, aby nad svojou premenou na chvíľu stratila kontrolu a on sa na ňu bude môcť vrhnúť, čo okamžite aj zrealizoval.
"Poď sem, len poď ty sučka. Pekne dokončím to, čo som začal dnes ráno. Takto poriadne ti to nespraví nijaký Arathi." zvalil sa na Akte celou váhou svojho tela a začal s ňou zápasiť, aby jej udržal ruky pri sebe a stehná oddelené. Potom jej na chvíľu pustil jednu ruku a začal si rozopínať nohavice. Na toto sa pripravoval už veľmi dlho a teraz si to poriadne užije.*

Orin



*Zamietavo pokrútil hlavou a oči odhodlane uprel do tých Nobyných.* Viem, čo som videl a vietor sa takto bežne nepráva. Tie plamene boli príliš vysoké na to, aby ich dokázal len tak uhasiť. Prečo si to nechceš pripustiť?* odrezal ďalší plát mäsa a ako ho držal na dlani pomaly sa priblížil k Noby bližšie. V črtách nemal nič, čo by ho usvedčovalo z falošnosti alebo dokonca posmechu. Voľnou rukou sa zaprel o stenu povedľa jej tváre, aby sa nemohla odvrátiť alebo sa odtiahnuť preč.* Je to pravda, musíš si začať veriť. Ty patríš k nám. Si Arathi.* zdôranil posledné slovo a s očakávaním hľadel aký účinok bude na Noby mať. Buď to všetko znovu poprie a bude sa mu brániť alebo na chvíľu zaváha a vtedy pravda zvíťazí.* Ešte si sa ani raz nepremenila. Ešte nevieš aké to je bežať tak rýchlo a ľahko, že počuješ vietor spievať v ušiach a zem sa chvieť pod nohami. Ani tvoje zmysly ešte nevedia, čo je to skutočne cítiť chuť, počuť zvuky alebo zachytávať pachy.* hovoril tak oduševnene, že vôbec nevnímal ako blízko Noby je. Oči mu žiarili vzrušením a na lícach sa objavili prvé tiene.* Chcem ti to všetko ukázať len mi to musíš dovoliť. Musíš to dovoliť sebe.

*Pokojne dojedla ten plátok ktorý jej dal, na ďalší už chuť nemala. Prešla ju, vďaka jeho dobiedzaniu. Na jednej strane mal relatívne pravdu. Bolo to zvláštne a vietor sa tak sám o sebe nesprával, takže tu musela priznať, že tam to také normálne nebolo.* Možno tam bol niekto iný s nami.* Snažila sa to všemožne poprieť, lebo už nechcela aby bola znovu sklamaná ako vtedy pri vode, kedy ju prekvapil ten vrabec a postaral sa tak o krásne zničenie jej možných snov. Ostražito sledovala ako sa k nej priblížil. Jeho nadšenie bolo pekné a trochu aj nákazlivé, lebo ju nútilo o tom uvažovať. Mala si začať veriť? A ako? Stále ten vietor nepokladala za nejaký extra silný dôkaz. Stále tvrdila, že tam s nimi mohol byť ešte niekto ďalší čo im pomohol. A Orin to cítiť nemohol, keďže ledva dýchal, nieto ešte aby vetril. Tak ako jej chcel dokázať, že to bola ona? Neverila tomu. Ale jediné čo ju lámalo v jej presvedčení bol on a jeho vzrušenie, jeho oči, ktoré sa tešili, že ho nespoznávala. A ona napokon musela zaváhať. Bolo to nákazlivé a na jediný krátky okamih zapochybovala.* Ja....... Ja neviem, vážne. Neviem čo si o tom myslieť, ako sa správať a čo teraz odo mňa očakávaš. Bojím sa. Nie som pripravená na.. Na zmenu osobnosti.* Priznala sa so všetkým čo ju nateraz trápilo a netušila či sa jej vysmeje, alebo ako to sám bude brať. Len to bola pravda, ktorú tajiť nemusela, jej oči ju prezrádzali a tie sa upierali do jeho očí.*

Akte

*Celý čas sledovala tú ich spoločnú zábavku v ktorej sa jasne bavil len Samak a Tristan iba mlčky akceptoval jeho prítomnosť. Chcela vedieť čo mal za lubom ten čarodejník, ale jeho správanie jej to vôbec nenapovedalo. Absolútne nemala poňatia, len si bola istá, že mala zvolenie skoncovať s tým chlapom, tak ako jej to svedomie dovoľovalo. Lenže ona svedomie nemala. O to horšie pre neho. Vrčala ako besná, keď jej doniesol tie zbytky a ani sa ich nedotkla. Boli také napáchnuté alkoholom, že sa vážne obávala, že už len z tých kúskov by sa bola opila. Žiaľ ale to všetko ešte nebol koniec. Napokon sa Tristan postavil a odišiel. Všimla si to nepatrné prikývnutie, ktoré jej venoval a zmätená za ním hľadela. Bolo to zvolanie? Ak áno, už sa celá triasla.
A presne ako sa dalo čakať, Samak si prišiel vymáhať to čo ráno našťastie nedokončil. Vpálil do jej tela výboj, ktorý ju donútil zmeniť sa a ani sa nenazdala na nej bola zvalená tá hora odporne páchnuceho mäsa, ktorú sa snažila od seba odtisnúť.* Nedotýkaj sa ma tými tvojimi odpornými rukami.* Syčala na neho a jediné čo v tej chvíli vedela povedať bolo, akú osudovú chybu urobil, keď jej pustil ruku. Okamžite ňou vystrelila pod chrbát, kde nahmatala rukoväť veľkej dýky.* Skapeš.* Zabručala mu do ucha, keď sa k nemu pritiahla a až po rukovať mu vrazila dýku do brucha a odkopla ho od seba. Už ju viac nezaujímal. Utiekla na opačnú stranu od neho, tak ďaleko ako jej to reťaz dovolila. Tam sa zmenila a jej ohnivo červené znaky akoby žiarili, keď sa jej srsť zježila a ona bola pripravená skočiť mu po krku a rozdriapať mu hrdlo. Jej telo sa tešilo na krv a na ten pôžitok vykonanej odplaty. Konečne bude odplata jej a až potom sa chcela zaoberať Tristanom a reťazou. Hlavne aby ten prašivý sviniar vydýchol naposledy.
Pomaly prešla k jeho telo a vrčiac sa sklonila nad jeho tvár. Chcela aby pred smrťou videl jej oči a nikdy na ňu nezabudol. Z papule jej stieklo niekoľko dlhých slín na neho, ale nevšímala si to. Už len pár sekúnd. Len toľko si dávala do blaženého okamihu, keby ho chcela zabiť.*

Orin



*Slabo pokrútil hlavou. Nie, nijaký iný Arathi tam nebol. Nemohol byť, pretože v jeho svorke nebol už nikto, kto by dokázal ovládať vietor. Veľkú väčšinu tvorili potomkovia, ktoré mali Arathi s ľudskými ženami, preto neboli čistokrvní a nemali ani nijaké schopnosti okrem tej prirodzenej, schopnosti premeniť sa na démona.
Až po posledných Nobyných slovách začal rozumieť jej strachu. Ich život nebol jednoduchý, pohybovali sa na okraji spoločnosti ako jej temné prízraky. Bez domova, bez istoty a v neustálej zmene. Žiť niekoľko rokov v domnení, že je človekom a potom prijať skutočnosť, že patrí k nim nemohlo byť pre Noby jednoduché a určite ani nebude. Toto bol celkom iný svet. No čím dlhšie bude pochybovať, tým viac odhodlania stratí, až kým sa nakoniec nezmieri s tým, že išlo iba o nepodarený žart.* Nezahrávam sa s tebou, Noby.* keď prehovoril hľadel jej do očí rovnako uprene ako ona jemu.* Nebála si sa prísť za mnou, aj keď ma nenávidíš a ponúkla si seba namiesto Serama a ostatných. V tom ohni si sa po mňa vrátila, aj keď si nemusela. Tvoj život, či už to chceš alebo nie, sa zmenil. Ty si sa zmenila. Alebo si myslíš, že si ešte stále tá istá Noby ako tá, ktorá žila dolu v meste a netušila, že náš svet vôbec existuje?* prešiel do šepotu. Slnko už bolo spolovice za obzorom a do nízko položeného otvoru jaskyne vkĺzlo niekoľko posledných lúčov, ktoré Orinovi zahalili jednu polovicu tváre do tiena a druhú osvetlili matným oranžovým prísvitom. Teraz bol tak blízko, že rozoznával jednotlivé detaily Nobynej tváre.* Nikdy nebude ten správny čas na konanie správnych vecí. Ty už si jednou z nás, aj keby si pritom mala ostať človekom.

Tristan



*Samak ten útok nečakal. V prvom okamihu mu mysľou prebleskla zmätená myšlienka, odkiaľ mohla mať Akte dýku? Pozeral sa dolu, hlava sa mu ešte stále motala od alkoholu, ale pohľad na rukoväť, ktorá mu trčala z brucha ho pomaly vracal naspäť do nebezepečnej reality. Akte sa k nemu približovala so zúrivým vrčaním a on ešte stále civel na svoju ruku umazanú od krvi. Bola to jeho krv. Ako sa to mohlo stať? Na líce mu kvaplo niečo vlhké, a to ho prinútilo zodvihnúť pohľad priamo do jej zlatistých očí. Z toho ako cerila zuby, ako sa na neho pozerala bolo jasné, že útok bude rýchly. Jeho zmysly však boli omámené alkoholom.* Tristan!* zakričal najskôr chrapľavo a potom hlasnejšie. Pohľadom šibol po stane, ale nič sa nestalo. Bol už taký zúfalý, že siahol po rukoväti a vytiahol si ju z brucha pričom sa mu z rany okamžite začala valiť krv. Bol však príliš pomalý na to, aby dokázal Akte vážnejšie poraniť, iba ju škrabol na pleci a potom mu dýky vypadla z ruky. Ešte raz zakričal na Tristana, ale niečo mu našepkávalo, že ani teraz nedostane nijakú odpoveď. Vedel, že v nasledujúcich chvíľach umrie, ale mohol sa aspoň rozhodnúť, že nezdochne ako zbabelec.* No poď ty suka! Na toto si celý čas čakala.* sípavo sa zasmial a rukami oblapil Akte za kožuch na krku.*

*Tristan najskôr bez pohnutia sedel na provizórnom lôžku, oči mal zatvorené, nohy prekrížené pod sebou, potom si rukou siahol k remienkom na koženej veste a začal si ich pomaly rozopínať. Nenáhlivo sa zbavil prvého kusu oblečenia, pod ktorým mu ostala len hnedá plátenná košeľa a aj tú si pretiahol cez hlavu. V slabej žiare ohňa, ktorá prenikala cez látku stanu dostala jeho pokožka bronzovejší nádych, jasne sa pod ňou rysovali svaly, keď sa natiahol k svojmu vaku a vytiahol z neho malú misku so stuhnutou hrudkou čiernou hrudkou a nástroj pripomínajúci tenké pero s ostrým hrotom.
Keď Samak po prvýkrát zakričal jeho meno ponoril Tristan hrot pera do misky, nabral čiernu hmotu a potom si ním urobil zárez na hrudi tesne medzi rebrami na pravej strane. Pevne zovrel čeľusť, ale hrot vtlačil ešte hlbšie, takže sa mu z rany spustil pramienok krvi. Nevšímal si to. Samak znovu zakričal jeho meno a on znovu ponoril hrot do misky a následne urobil ďaľší zárez, tesne vedľa toho prvého. Tak to opakoval až dovtedy, kým už zvonku nebolo počuť nijaký krik.
Keď sa narovnal a kúskom čistej handričky zotrel zo seba krv mal na hrudi nové tetovanie, nový čierny pásik, ktorý sa pridal k tým zvyšným piatim, ktoré už mal v pravidelných rozostupoch medzi rebrami. Obliekol si košeľu a až potom rukou odhrnul látku na vchode.*

*Prehrávala svoj boj o život. O ten normálny. Ale úprimne, ako nato Orin jasne poukázal, ona ten svoj život už dávno hodila za hlavu. Ako ju Níat uniesol, ona už vtedy pochovala život moderátorky v rádiu. Bol to jasný koniec za jej doterajším životom. Vždy cítila, že ju tento život nenapĺňal, že bol len odrazom nudnej strany života, ktorá nikdy nedošla k naplneniu. Iba prežívala. Chodila do práce, bavila sa, usmievala sa a potom chodila domov. Spala sama, v prázdnom malom byte, ktorý bol aj tak neosobným, lebo žiaden štýl si tam nevedela vybrať. Akonáhle ju však uniesol, ona pocítila že sa niečo dialo. V prítomnosti tých tvorov sa cítila lepšie ako v prítomnosti inej osoby. Nebála sa ich, čelila ich hnevu s nastavenou tvárou a keď dostala facku, nastavila aj druhé líce. Orin mal pravdu.
S dlhým výdychom uvedomenia jej padla hlava a ona sklonila tvár ku kolená. Tvár jej zahalili vlasy. Nebola pripravená, ale musela tomu čeliť.* Neviem či to chcem. Či sa chcem niekedy premeniť.* Jej sa páči ľudské telo, zvykla si naň. Ani Orin sa jej nepáči v démonskej podobe. Nikto z nich. Bola ochotná prijať túto skutočnosť, vlastne sa dalo povedať, že keď sa nato teraz takto pozrela, tak ju prijala naozaj rýchlo a akosi automaticky. Mal pravdu, ak príjme vlastnú identitu, bude to značiť len dobro. Možno druhí Arathi budú lepšie reagovať na jej prítomnosť a možno ešte horšie, nevedela. S tým boli spojené ďalšie problémy, ale teraz na ne radšej nemyslela. Cez vlasy pozrela na Orina.* Máš pravdu.* Povedala potichu. Až sa jej to ťažko hovorilo. Dnes mu to nepovedala prvýkrát, to bol des! Musela si jednostaj pripomínať, že toto nič na tom všetkom nemení.* Bola som ochotná obetovať sa pre Serama, aj keď som ti klamala. Zeon mi vôbec nepovedal, že budem schopná vynosiť ženu. To že som mala byť Matkou, to bola pravda. No pre záchranu Seramovej skupiny som povedala prvú lož, ktorá sa teraz stala skutočnosťou. Koľká irónia.* Ironicky sa zasmiala a hlavu obrátila druhým smerom a zadívala sa smerom k otvoru jaskyne.* Vieš, že sa mi nepáči váš štýl života a nikdy ním nebudem súhlasiť, ani keď sú tu Lovci. Vieš o tom, že je jediné riešenie ako by sme ich mohli poraziť?* Pozvoľna prešla do slovného spojenia my a vôbec jej to nevadilo, lebo oni sa jednoducho stali MY. Pozrela sa Orinovi do očí s hlbokým výrazom v tvári. Musela ho presvedčiť o tom čo chcela povedať.* Musíme sa spojiť so Seramovou skupinou, Orin. Aj keď sa to ani jednému z vás nebude páčiť. Lovci pôjdu aj po ňom.* Naliehavo mu položila studenú dlaň na líce.* Lovci musia zaplatiť zato čo urobili!* Dopovedala a jej oči blčali.*

Akte

*Ten prekliaty chlap sa vôbec nevzdával, ešte aj takú hlúposť urobil, že si vytiahol dýku z pása. Štekavo sa zasmiala a hlasno zavrčala, keď ju ostrie dýky rezlo na ramene. Nie však tak hlboko a bolestivo, aby ju to odradilo od jej vytúženej pomsty. Tentoraz blažená sa nechala objať, prvýkrát a zároveň aj posledný, kedy cítila len radosť z toho, že ju držal, že sa jej chopil.* Zhoríš v pekle, Samak a ja som hrdá, že ťa tam posielam.* Dúfala, že jej hlas prichádzajúci z diaľky ako ozvena začul. Nebol zverský, ani sa nepodobal na jej hlas, keď sa s ním rozprávala. Znelo to akoby hovorila tie najkrajšie slová lásky, akoby samotný anjel prehovoril k nemu. Bola anjelom pomsty a toto bola smrť, ktorú si ešte nikdy takto neužila. Všemohúca Altra, toto je môj dar Tebe, za všetky zosnulé ženy a dievčatá, ba aj mužov, ktorých povraždili ako zvieratá. Nalož s ním tak ako uznáš za vhodné. Toto je moja prvá obeť Tebe. A nie posledná, neskončím, kým všetci nebudú mŕtvi! v mysli sa prihovárala Altre a pritom jej tesáky sa zaborili do Samakovej tváre. Urobila tak ako už dlho o tom snívala a z hrdla jej vychádzalo blažené vrčanie. Samak sa pod jej telom metal, kopal nohami, bil ju päsťami do ramien a brucha, všade kam vládal, ale jej to bolo jedno. Vysporiadala sa s jeho tvárou až do momentu, kedy už nechýbalo veľa, aby poslednýkrát vydýchol. Vytrhla sa mu zo zovretia, pričom jasne cítila ako mu ostali biele chlpy v dlani. Nechala ho žiť. Nech umiera čo najpomalšie a najbolestivejšie. Jeho tvár vyzerala akoby ju niečo zošrotovalo a z otvorov, ktoré kedysi boli ústami a nosom, v hrdelných výdychoch pukali krvavé bubliny. Jej snehobiela srsť bola celá od krvi, takže aj znamenia jej neboli vidieť, no na niečom takom jej nezáležalo. Samak umieral a ona po tom ako vytrhla reťaz zo sebe, si salda a pozorovala ho. Pokojne s očami zmierenými a po rokoch takými pokojnými, že celkom zabudla na Tristanovu prítomnosť. Tú postrehla až keď sa odhrnul záves na stane a zjavil sa tam on. Ani sa nepohla, len pohľadom spočinula na ňom. Bola mu zaviazaná. Oslobodila sa a len vďaka nemu.*

(( Leni, neviem ako si si predstavovala tú reťaz a Aktino väznenie, keby si mala voči tomu výhrady, alebo chceš, aby som to zmenila, lebo si to chcela inak tak krič ))