Hory a les

(( Chýbať mi bude akurát tak možno to rýpanie a žalúdočné vredy, ktoré z neho Noby takýmto štýlom bude mať ))

*Smiech je nákazlivý a ona jasne videla ako sa hýbal, ako sa pod jej dotykmi divne chvel. Možno ho to vážne šteklilo, čo ju nesmierne tešilo! Škerila sa ešte viacej. Toto bolo príjemnejšie ako to hnusné štekanie. Bralo silu a ona ju potrebovala. Nezastavil ju ani jeho varovný hlas. Dokonca vtedy ešte viac pritlačila, ale zarazila sa, keď si uvedomila, že mu ublížila. Zahryzla si do spodnej pery. Takmer ju chytili obavy o neho. Aké šťastie, že len takmer, lebo by to ešte trpko oľutovala. Stiahla sa do predchádzajúcej ulity v ktorej si bránila chrbát a teraz sa tak hlúpo odhalila. Zostala sedieť na zemi a s nechuťou mrkla na ruku, ktorej hnusná farba začínala ustupovať. Pľuzgiere na nej už vôbec nemala, len vyzerala akoby mala modriny. Nevedela ako rýchlo to bude trvať kým aj to zmizne, ale bolo jej to jedno. V podstate. Pomaly sa postavila a tiež prešla k vode. Hádam si nemyslel, že bude fungovať s ocikanou rukou. Ešte aj teraz jej myklo kútikmi pier, no už sa ovládla aby sa nezačala smiať.* Nabudúce, keď ma budeš chcieť obšťať, tak budem kričať FUJ TO!* Zazubila sa na neho, keď si začala ruku obmývať. Ten smrad krvi z neho cítila jasne, akoby to ona sama krvácala. Zamračila sa na neho uvažujúc nad niečím. Pred chvíľou povedal, že si vymyslela dômyselný plán ako ho zničil. O čom to hovoril? Neopýtala sa však, lebo moc dobre vedela, že by jej to nebol povedal. Napokon rozmýšľanie uzavrela ako bezpredmetné a postavila sa. Nevšímajúc si ho, siahla na jeho košeľu a prstami nahmatala ranu, ktorú mal na ramene. Prsty mala celé od krvi. Mierne mu odhrnula košeľu.* Vyzleč sa.* Povedala pokojne a keď si uvedomila ako dvojzmyselne to vyznelo, zahoreli jej špičky uší a rýchlo dodala* Nech ti to vyčistím. Ak nebudeš mať ranu čistú, stále bude krvácať.* Zarazil ju však tou jeho zvláštnou otázkou. Odtiahla od neho ruky akoby ju popálil a zadívala sa na neho. Čo mala znamenať tá otázka. Na čo narážal?* Asi.* Odvetila teraz si vôbec nie istá tým čo bolo pravdou.* Ja neviem. Nikdy som neriešila odkiaľ som. Jednoducho som vyrastala v detskom domove, lebo niekto ma nechal tak. Odkiaľ mám vedieť či som tunajšia?* Toto zistenie ku ktorému dospela ju prekvapilo. Ako bolo možné, že doteraz ju to nikdy nezaujímalo? Že nikdy nad tým neuvažovala?*

Orin


*Obrátil sa k Noby tvárou a chvíľu ju skúmavo pozoroval. Netušil, že vyrastala v detskom domove, veď odkiaľ by to aj mohol vedieť, ale ak by sa jeho tušenie aspoň trochu priblížilo k pravde... Rozhodol sa, že trochu zariskuje, hodí do rozčerenej vody ešte väčší kameň, aby mala Noby nad čím premýšľať. Možno neboli až takí rozdielni, možno mali niečo spoločné.* Ženy Arathi neboli ako my muži. V prvých rokoch zostávame v démonej podobe a až neskôr dokážeme nadobudnúť ľudskú. Preto nás najskôr ovládajú inštinkty, zvieracie potreby a túžba po krvi. Až neskôr sa ako ľudia začíname učiť, čo je to česť, zábrany, osobnosť. Ale ženy Arathi boli od narodenia vľudskej podobe. Tiež sa dokázali premeniť, ale neboli ovládané démonom a vždy mali len svoju vlastnú myseľ, aj keď čistokrvné dokázali rovnako ovládať niektorý živel. Boli odvážne, verné, nevinné...* pri poslednom slove sa mu tvár zachmúrila a hlas prešiel do šepotu. Náhle pôsobil dojmom akoby bol mysľou niekde ďaleko. Rýchlo sa však spamätal a stiahol si z pliec krvavú košeľu. Znovu sa obrátil Noby chrbtom a rana sa ukázala v celej svojej kráse. Bol umazaný od krvi, okraje boli čisté, ale pokožka porezaná príliš hlboko a stále mokvala.* Ako to vyzerá? Budem aj po tvojom ošetrení stále rovnako krásny?* ticho sa zasmial a dúfal, že Noby sa o ich ženy bude zaujímať viac.*

Žiaľ, tebe ku kráse už nič nepomôže.* Odvrkla mu na tú sprostosť. Bola by sa aj usmiala, ibaže ju zarazili slová, ktorými jej približoval svet Arathi. Jej myseľ sa k nim vracala a nahlodávali zvedavosť. Mračila sa v zamyslení. Čo jej tým chcel naznačiť? A prečo jej o tom rozprával? No zároveň, kým bola potichu, hľadela na jeho ranu. Vyzerala škaredo, ale bolo to čisté. Až mu to ošetrí, trochu stiahne nejakou handrou a bude dobre. Popotiahla ho k vode a naznačila mu nech si sadne zatiaľ čo ona sa skláňala nad vodu. S dlaňami plnými studenej vody sa k nemu naklonila a ranu mu obliala. Tento rituál opakovala dovtedy kým nevidela okraje rany a všetka špina, ktorú tam mal sa zmyla.* Možno by si si mal dať ranu niekomu očúrať.* povedala sucho a sklonila sa, aby sa lepšie tomu prizrela. Toho tvora v živote nevidela, tak čo značila jeho rana? Bude mokvať? Zahojí sa? Treba tomu nejaké bylinky? Nevedela, ale akosi podvedome zašla k ruksaku s vecami a začala sa v ňom prehrabávať. Našla tam niečo, čo určite malo byť na ošetrenie rán, usúdila tak podľa zápachu a mlčky sa vrátila k Orinovi nesúc nielen tú divnú masť, ale aj odtrhnutý kus látky z jej šiat. Ešte stále neprehovorila o ženách Arathi. Až kým opäť nestála za jeho chrbtom.* Čo mi tým chceš naznačiť? Azda, že som jednou z vás? Že by som mohla byť?* Bol to poriadny blud. Nikdy nemala žiadne okno, ani sa s ňou nič divné nestalo. V skutočnosti bola chodiace motovidlo, pri výškach sa jej krútila hlava, takže nikdy by nedokázala zliezť to bralo, ktoré dnes s takou ľahkosťou zdolal. Tak prečo potom mal pocit, že by nejakou hlúpou náhodou by mohla byť jednou z nich?
Pomaly otvorila fľaštičku s hnedým smradom a natrela mu to na ranu a zatlačila aby sa masť čo najlepšie vsiakla do pokožky. Potom mu rameno jednoducho previazala. A opäť sa vrátila k myšlienkam. Nie, určite nemal pravdu. Ona nebola jednou z nich, ale prečo jej potom o nich rozprával? Prečo jej položil otázku, či je naozaj tunajšia? Nedávalo jej to žiaden zmysel.* Vôbec nerozumiem tomu načo narážaš, ale tak teda pokračuj.* Aspoň by sa mohla dozvedieť niečo zaujímavé. Postavila sa tvárou pred neho a tak, aby sa čo najmenej namáhal, mu začala obliekať košeľu a čakala kedy začne rozprávať, aby mala aspoň trochu jasno. Ak ju chcel len rozhodiť, podarilo sa mu to. Na jednotku s hviezdičkou. Sústredila sa radšej na zapínanie tých hlúpych gombíkov na košeli.*

Orin



*Privrel oči a nebránil sa bolesti, ktorá sa mu zarezávala do chrbta ako žeravá ostrá čepeľ. Nevydal ani hlások, iba čo pevnejšie zovrel čeľusť a zhlboka sa nadýchol.
Keď oči znovu otvoril Noby kľačala pred ním a držala jeho košeľu. Ranu mal dobre obviazanú, ale aj tak musel bojovať so zvieracím pudom, ktorý ho nútil, aby si obväzy strhol. Namiesto toho však poslušne prestrčil ruku cez rukáv a potom aj druhú. Pozoroval Nobynu tvár, ale očividne nevenovala pozornosť tomu, že toto bolo príliš dôverné gesto na nepriateľov, ktorými boli. Tvárou mu preletel rýchly úsmev, ktorý sa stratil v okamihu, ako sa na neho pozrela.* Zdá sa ti to nemožné, pretože si nad tou možnosťou nikdy nemusela rozmýšľať.* chytil jej ruky, na malú chvíľu si ich jemne pritlačil k hrudi a potom ich opatrne, ale rozhodne odtisol. Zapínanie gombíkov dokončil sám.* Legendy sú pekné rozprávky pre deti, ale aká veľká je pravdepodobnosť, že by si bola Matkou a nemala pritom s nami spoločné aspoň niečo? Keď sa naši páni na Altre rozhodli, že sme príliš nebezpeční začali sa jatky. Všetky naše ženy zabili, aby sme sa viac nemohli rozrastať. Nachádzali ich jednu po druhej, aj keď sme sa ich snažili ochrániť a potom ich jednoducho zastrelili ako psov. Ľudia...* do hlasu mu vsiakla dávno potlačená bolesť zmiešaná s opovrhovaním. Tvár mal tvrdú, ako vytesanú z príliš pevného kameňa, aby ju mohlo niekedy ešte niečo zmeniť. Chcel povedať, že ľudia mu zobrali to najvzácnejšie, čo kedy mal a znovu si spomenul na svoju ženu, na svoju dcéru. Musel sa od Noby odvrátiť, aby mu nevidela do očí.* Ľudia si zaslúžia trpieť za to, čo nám urobili.

*Mlčky ho sledovala ako si jej ruky pritisol k hrudi a napokon ich od seba odstrčil. Nezareagovala nijako, len sa potom započúvala do jeho slov. Keď prvýkrát stretla Níata, povedal jej, že je Matkou. Prečo vlastne? A ako to vycítil? A prečo jej to nepovedal nikto ďalší? Moc dobre si pamätala ako na prospech tohto klamala. Azda jej chcel Orin nahovoriť, že to mohla byť pravda? Celá jej hlúpa lož? Musela protestovať!* Nie to nie je možné z mnohých dôvodov.* Odmlčala sa a prešla pár krokov od neho.* Nie som jednou z vás. Nikdy som sa nepremenila, keď tvrdíš, že aj ženy sa vedeli premieňať. Vždy som bola obyčajnou ženou. Trávila som mnoho času osamote keď som nebola v práci, bojím sa výšok, točí sa mi z nich hlava, preto by som nikdy nezliezla to bralo, ktoré ty si zliezol šikovne ako opička na gumičke, nevládzem keď kráčam tak dlho, mám síl ako obyčajná žena* zlostne mávla rukou k bralu,* niekedy sa viem zabiť aj na vlastných nohách a nie som odvážna, nie som verná a ani nie nevinná! Navyše vieš čomu nerozumiem? Prečo len dvaja Arathi vycítili, že mám byť Matkou. Sama nechápem čo to má byť, ale prečo si to napríklad ty nevedel? Prečo to nevedel ani Seram, len oni dvaja?!* Ale prečo ju potom tie reči tak hnevali a prečo teraz penila? Bolo to preto, že by bolo zaujímavé zistiť vlastný pôvod a možno tú možnosť mala na dosah ruky? Prečo v nej vlastne prebudil zvedavosť, ktorú doteraz nikdy nepotrebovala riešiť?!* Nie všetci sú zlí. Trpieť si zaslúžia len tí, ktorí stoja priamo za tým!* Áno, ak robili to čo robili, sama im priala najhorší a hlavne bolestivý koniec, ale nie všetci. Nemala rada keď sa všetci hádzali do jedného vreca. Obrátila sa k Orinovi, oči jej blčali, bolo jej zle z toho čo jej povedal a zaplavila ju nenávisť a zlosť. Ako mohol niekto niečo také urobiť?! A ako s tým napokon dokázali žiť?* Mám nápad.* prehovorila a napokon v jej hlase zaznela výzva. Nevedela si predstaviť ako Orin nato zareaguje, ani či sa to bude dať, ale možno vedela ako by dostala odpovede na otázky. Aj on by ich získal. A už beztak sa zdržali pri vode, tak prečo by to nejako zavážilo ak by sa zdržali ešte chvíľu.* Musí sa to dať nejako overiť či tie tvoje hlúpe domnienky sú správne. Tak to jednoducho urobme! Zistime či som jednou z vás!* Slovo do bitky!*

Orin



*Po celý čas ako Noby hovorila mlčal. Nechal jej zmätené myšlienky bez prerušenia vyplynúť na povrch a sám pritom uvažoval o mnohých veciach, na ktoré ho sama upozornila. Nakoniec pristúpil bližšie k nej a sklonil hlavu, aby jej mohol pozrieť do očí. Hlas mal tichý, pokojný a zmierlivý akoby sa ju snažil upokojiť.* Nie je to také jednoduché, Noby, aj keby boli moje hlúpe domnienky pravdivé. Sila a schopnosti našich žien neboli také spontánne ako tie naše, ale vychádzali z ich sebauvedomenia. Už od narodenia boli vedené k tomu, aby sa naučili využívať svoj dar.* podvedome položil Noby ruku na plece a jemne ho stisol. Neuhol pohľadom ani vtedy, keď sa sklonil ešte nižšie a pozorne si ju premeriaval akoby v nej niečo hľadal.* Je to akoby si bola od narodenia slepá a potom odrazu začala vidieť svet okolo seba. Ak by som ti ukázal na vodu pravdepodobne by si ju nevedela pomenovať, kým by si ju nevyskúšala svojimi zmyslami. Ak to chceš naozaj skúsiť Noby potom musíš aspoň na chvíľu pripustiť, že by si mohla byť jednou z nás. Inak to nemá zmysel.

*Jeho blízkosť ju teraz vôbec nehnevala, ani nerozptyľovala. Asi to bolo hlavne preto, že riešili vlastne jej minulosť. Ona mala možno na dosah ruky príležitosť zistiť kým bola. Doteraz to nechala tak, zaslúžila si dať sama sebe šancu ak sa ponúkala. Aj keď mohla byť len falošná. Jeho slová dávali zmysel, ale aj tak nevedela čo to malo presne znamenať.* Dobre, urobím to.* V konečnom dôsledku nebolo také ťažké predstaviť si, že bola jednou z nich. No čo mala urobiť potom? Mala si predstaviť, že by sa jej v dlani zjavil plamienok tak ako to robil on pred tým? Alebo mala žblnkať vodu z ukazováka?* Tak teda povedzme, že by to všetko mohla byť pravda a ja som naozaj jednou z vás. Čo ďalej?* Uprela pohľad do jeho očí, aj keď trochu zaklonila hlavu a spýtavo zdvihla obočie. Vážne bola ochotná skúsiť to, ale musel jej pomôcť. Aj keď, kde bral istotu že by to šlo, aj keby náhodou bola jednou z nich? No nič, rozhodla sa , že sa nechá prekvapiť a viesť jeho slovami. Aspoň pre tentokrát. Až taký nezvyk.*

Orin



*Vo vlčom úsmeve, ktorý sa mu zjavil na tvári sa na okamih zaleskli ostré zuby. Podvedome si po nich prešiel jazykom a potlačil odpoveď, ktorá mu napadla ako prvá. Nie, radšej nebude pokúšať sopku, ktorá sa len nedávno upokojila. Možno dokázal ovládať oheň, ale ten Nobyn sa skrotiť nedal. O tom sa už presvedčil.* Musíš si vybrať svoj element.* Po tých záhadných slovách od Noby odstúpil a podišiel k svojmu vaku. Začal sa v ňom prehrabovať, občas pritom musel vyhodiť von kus odevu a jednu chvíľu to vyzeralo tak, že sa do vreca strčí polovicou tela.* Myseľ je teraz tvojím nepriateľom. Niekedy sa príliš preceňuje, a to ti potom bráni poznať naozajstnú pravdu, ktorú si si nestvorila vo svojich myšlienkach, ale drieme v tvojom tele.* keď vytiahol hlavu z vreca tmavé vlasy mal rozstrapatené, ale nevšímal si to. Namiesto toho prešiel späť k Noby a posadil sa na trávnatý breh k jej nohám. V rukách držal malú drevenú škatuľku potiahnutú perleťovým lakom, ktorý bol miestami olúpaný natoľko, že cezeň presvitala bledá farba dreva.* Keď dýchaš, dýchaš prirodzene, tvoje telo vie, čo má robiť, ale v okamihu ako sa na dych začneš sústrediť prestáva to byť prirodzenosťou a ty sa len snažíš. Musíš sa prestať snažiť a jednoducho konať.* otvoril škatuľku a na dlaň mu vypadli štyri rôznofarebné guličky. Každá z nich zastupovala jeden zo živlov, červená oheň, tmavomodrá vodu, priesvitná vzduch a hnedá zem. Orin ich premiešaval v dlani a hľadel Noby do tváre.* Zatvor oči a vyber si tú správnu. Nepremýšľaj, nezvažuj a nebudeš ani pochybovať.

*Ten jeho úsmev jej už dral nepekné slová na jazyk, ale keďže on bol ticho a nepovedal nejakú hlúposť, tak sa ovládla a ostala potichu. Vybrať si svoje element? To akože čo tým myslel? Ako vybrať? S úškrnom na perách ho sledovala ako sa hrabal v tom vaku a ani jej nevadilo, že väčšina vecí, ktoré vyhodil boli jej šaty. Celkom aj zabudla, že jej vtedy odhodil dýku. Bude sa musieť k nej neskôr vrátiť. Teraz sa však musela sústrediť na jeho slová a to čo robil. Opäť si uhryzla do jazyka aby potlačila poznámku nato ako si sadol na zem k jej nohám. Pozorovala ho a so záujmom si obzrela guličky v jeho dlani. To mala urobiť len to? Zavrieť oči a vybrať si? Nevidela na tom nič ťažké. Dlho si vydýchla a zatvorila oči. Ruku vystrela ju nad jeho dlaň a pokojne dýchajúc si dala načas. Jediné načo sa sústredila bol okolitý šum. Nato ako sa vietor pohrával s lístím, ako chvíľami zažblnkala voda. Napokon, keď to najmenej čakala, jej ruka klesla a uchopila do dlane jednu guličku. Na dotyk bola studená a chladila ju. Avšak príjemne a keď otvorila oči, neodvážila sa pozrieť nikam inam než do jeho očí. Celkovo bola zmätená z toho čo tam stvárala a načo sa dala nahovoriť. Otvorila dlaňou nahor päsť a so záujmom sa pozrie na malú priesvitnú guličku.* Vzduch.* povedala prekvapene a potom pohľad opäť uprela na Orina. Čo malo byť ďalej? Hocikto by si bol vybral jednu z guličiek a tak tomuto ešte nič nepripisovala. Ale páčil sa jej výber. Vzduch bol vždy mocným hybateľom. Uhasil oheň, keď ho nebolo a vodu rozčeril keď mu bránila a ako mohla merať svoje sily zem so vzduchom? Bez toho, že vy prehovorila sa dívala na Orina s jasnou otázkou čo to má znamenať.*

Orin



/pekný výber /

To som si mohol myslieť.* prehovoril vážnym hlasom a nečitateľným výrazom tváre. Zobral z Nobynej dlane guličku, podržal si ju pred tvárou a s jedným okom prižmúreným sa skrz ňu zadíval na jej rozmazanú tvár.* Vysvetľovalo by to, prečo má chvíľami tak neznesiteľne dopaľuješ.* začal sa ticho pochechtávať, pretože si spomenul na incident s rukou, ktorý sa odohral len pred pár minútami, ale za ten čas nadobudol pocit akoby sa to stalo už veľmi dávno. Znovu zvážnel a zamyslene poukladal guličky, pekne jednu vedľa druhej, naspäť do škatuľky.* Ovládnuť vzduch nie je ľahké, pretože patrí k ľahkým elementom rovnako ako oheň. Zatiaľ čo vody alebo zeme sa môžeš dotknúť a poťažkať ich v ruke, pri týchto dvoch živloch je potrebné vypestovať si živú predstavivosť, ale keď to dokážeš...* nedokončil. Namiesto toho sa usmial a roztvoril Noby pred očami ruku pričom mu dlani veselo poskakoval ohnivý plamienok. Po chvíli nadobudol podobu hada a začal sa mu nenáhlivo ovíjať okolo prstov.* Využívam teplo svojho tela, aby som ho vyvolal, ty sa naučíš ako so vzduchom splynúť, ako ho tvarovať a usmerňovať pohybmi rúk.* Ohnivý had zmizol akoby sa vyparil do prázdna a Orinova dlaň ukazovala na vysokú trávu blízko vody.* Vidíš? Vzduch stojí nad hladinou, tráva sa nehýbe.* Odtrhol drobnejšiu byľku a podržal ju Noby pred tvárou.* Skús to. Noby, teraz si ty vietor.

Som len prirodzený talent na rozčuľovanie a u teba extra.* Drzo sa na neho uškrnula a pritom ešte aj žmurkla. On ju tiež vedel poriadne rozčúliť, takže nevedela prečo sa nato díval tak jednosmerne. Ale nemusela mu to ešte aj hovoriť, náhodou by začal trénovať na tom, aby to bolo lepšie a to by už mala z neho asi infarkt. Bola si istá, že z tohto chlapa ju raz porazí! Avšak stále čokoľvek hovoril, jasne nenaznačovalo, že bola jednou z nich. ako teda mala byť vzduchom, keď stále bola obyčajnou Noby? Zúfalo sa zadívala raz na Orina, raz na jeho ruku s ohnivým hadíkov. Keby teraz mala vzduch, tak by mu to háďa s chuťou sfúkla.
So sústredeným pohľadom sa teda zadívala na trávu v jeho prstoch. Medzi obočím sa jej zjavila vráska ako sa na neho zamračila. Mávla rukou a napokon sa obrátila k trsom vyššej trávy pri brehu vody. Sústredením si vôbec nič nevšímala a jediné načo myslela bol vietor. Nato, že chce rozfúkať tie steblá, v mysli ich jasne videla ako sa mali hýbať. A.. Tie steblá trávy sa trochu zatriasli a zašušťali jedno o druhé. Prekvapením onemela a znova sa sústredila. Chcela aby sa opäť pohli. Nebolo to moc typické pre vietor, ale aj tak ju to prekvapilo. Noby bola natoľko sústredená, že celkom zabudla na prítomnosť Orina pri nej. Jediné načo sa sústredila bol pohyb trsov trávy. Vychádzali od stredu a v jemnom, ale dosť nesúrodom pohybe postupovali ku kraju zarastenej oblasti. Ono jej normálne stislo srdiečko a v žalúdku nastal motýlí súboj. Ona vážne bola jednou z nich! Našla svoj pôvod pri otravnom, neznesiteľnom chlapovi, ale našla ho! Bola Arathi. Na perách jej vyskočil žiarivý úsmev a akýsi druh úľavy. Obrátila sa k Orinovi s očakávaním v očiach...
Tráva opäť zašušťala. Noby sa prudko obrátila k nej. To už nebola ona. Aspoň o tom nevedela. Úsmev jej na perách zamrzol. Tráva sa pohla a... Vyskočil z nej malý vrabček, ktorý vyzeral dosť ospalo. Asi ho zobudili. A Noby to všetko došlo. Nebola jednou z nich, to henten malý ospalec sa prebral. Vrabčiak prešiel k vode, napil sa v nej, trochu sa v nej počľapkal a potom odletel. Jej radosť upadla na bod mrazu. So škaredým výrazom v tvári sa obrátila k Orinovi a uštedrila mu poriadnu päšťovku do ramena.* Nahováraš ma na somariny, Orin. A ja som ti takmer uverila.* Zavrčala zlostne, dokonca sa jej ani neuľavilo, že si do neho buchla. Urazená odpochodovala k tráve kde spočívala jej dýka. Vzala ju a zastrčila do púzdra na lýtku.* Mali by sme vyraziť, už sme sa tu zdržali až až.* Povedala keď sa napriamila. Jej hlas vôbec nebol vľúdnym, ale nazlosteným a oči jej blčali hnevom. Somár Orin, takto ju nachytať! A ona bola hlúpa, že na okamih uverila, že by to mohla byť pravda.*

Orin



*Pozoroval zmeny vo výraze Nobynej tváre a nemohol poprieť, že bol nimi do istej miery fascinovaný. V tom okamihu, keď dokonca aj on uveril, že je jednou z nich, pocítil vzrušenie a prekvapenie, ktoré ho príjemne šteklilo na chrbte akoby mu po ňom niekto prešiel horúcou dlaňou.
Ale potom sa všetko zmenilo tak rýchlo, ako rýchlo sa začalo a aj jeho vlastné očakávania podľahli sklamaniu. To však pred Noby nedal najavo. Namiesto toho začal zbierať veci, ktoré predtým vyhádzal z vaku a znovu si ho prehodil cez plece. Potom sa ešte krátko obzrel a tvár sa na okamih zachmúrila. Sám bol prekvapený z toho ako veľmi si želal, aby sa nemýlil. Ale Noby teraz bola nahnevaná a urazená, takže to aj pre ňu muselo niečo znamenať. Určite ho teraz o to viac neznášala, a preto sa jej rozhodol pomôcť jediným spôsobom, ktorým mohol. Milé slová by od neho zrejme považovala za výsmech, tak nech sa jej uľaví aspoň tak, že si zlosť vyleje na ňom.* Budeš sa tam odúvať ešte dlho alebo sa ma pokúsiš dobehnúť?* po tých slovách sa vyzývavo usmial a svižnými krokmi sa pustil predierať nízkym podrastom.*

Blbec..* zahundrala si potichu a vykročila za ním. Nevšímala si cestu, vôbec nevnímala kadiaľ išli, jediné načo bola sústredená, boli myšlienky o tom čo sa tam všetko udialo. Prečo zrazu chcela byť jednou z nich? Veď ju to ani nelákalo, nič, ale predsa po tom zatúžila a teraz bola strašne sklamaná. Utápala sa v myšlienkach nad tým čo sa vlastne udialo. Nemala mu uveriť a ak si z nej len robil srandu, tak to bolo od neho viac než kruté. Ale bol by aj on až taký podlý? Vedela, že keby chcel, tak by bol, ale teraz jej vnútro hovorilo jasné nie. Nespravil to naschvál, možno tiež sám dúfal, že by sa to mohlo potvrdiť, ale napokon sa nič nestalo a bol to len ten malý vrabčiak. Keby ten vedel ako jej zmenil život. A aj tak? Čo by sa udialo, keby bola predsa len jednou z nich? Chcel by ju pretiahnuť skôr. A práve vtedy si uvedomila ako sa to všetko krátilo! Zajtra jej mali začať tie dni, ktorých sa tak bála a ktoré by nemohla nijako zamaskovať ani keby chcela. Bála sa, že on to zacíti a jednoducho sa bude musieť poddať. Chcelo to vymyslieť nejaký náhradný plán a ten neprichádzal. Jednostaj sa vracala k tomu, že mohla byť inou a nie obyčajnou. Ale nie je. A už nič to nezmení, bude sa s tým musieť jednoducho zmieriť.*

Orin



*Na niekoľko hodín sa znovu ponoril do ticha, ale aj Noby zachovávala mlčanie, a tak ju len občas upozornil, keď sa chystala dostúpiť na nejaké zradnejšie miesto v teréne, ktoré on inštinktívne vycítil alebo sa na chvíľu zastavil a pozorne započúval do lesného ticha. Náhle ním prešlo mrazenie ako predtucha, ktorú si ešte nechcel celkom pripustiť. Podvedome však kroky zrýchľoval a naťahoval, takže občas nechal Noby pozadu. Ten nepríjemný pocit bol každým prejdením metrov výraznejší a keď po prvýkrát zachytil vo vzduchu ťažký pach krvi skoro ho to zrazilo z nôh. Rozbehol sa tým smerom, na vrchol kopca porasteného vysokými stromami s hladkými a mohutnými kmeňmi, takže nedovidel na dno lesného jarku skôr než vystúpil až celkom hore. Vak mu podvedome vypadol z ruky, ale v šoku zostal len na okamih. Rýchlo sa spustil po strmom svahu, cestou pritom so sebou strhol niekoľkoročné nánosy suchého lístia a opadaných vetvičiek, ale pred sebou videl len jedno. Zem bola nasiaknutá krvou vytekajúcou z nehybných démoních tiel. Bol tam Asgart, Petar... opatrne našľapoval pomedzi Arathi, ale najviac ho zasiahol pohľad na malého Taria. Bolo to len niekoľkomesačné šťeňa, nedokázalo sa ešte premeniť do ľudskej podoby, preto ho Basmeth musel so sebou vláčiť na chrbte. Telo Tariovho ochrancu ležalo skrútené len niekoľko krokov od neho.
Bolo to akoby savrátil naspäť v čase. V tvári bol bledý, ruky sa mu triasli, keď sa zviezol k zemi a zobral na ruky drobného Taria a pritisol si ho k hrudi. Mláďa ledva dýchalo a striebristú srsť na hlave malo zlepenú krvou. Zo strelnej rany na hlave vytekali čerstvé pramienky, úlomky kosti a... zatočila sa mu hlava, takže keby nekľačal určite by sa zapotácal. Tario mal ešte stále otvorené oči, ešte stále dýchal, ale bola to už len posledná ozvena jeho tela. Mal len tú smolu, že ho guľka netrafila presne do stredu čela.
Orin sklonil hlavu, svaly na čeľusti sa mu napli akoby sa chystal vykríknuť, ale všetku svoju bolesť a zúrivosť namiesto toho vvložil do pohybu. Keď mláďaťu zlomil väzy jeho telo mu ochablo v náručí a viac sa nepohlo.*

*Nevšímala si Orina ako tak kráčali, keď aj áno na chvíľu, cítila len hnev, lebo stále bola pevne rozhodnutá, že jediný kto za to mohol bol on. Nemohla uveriť jeho pomstychtivosti, jeho zlobe. Ak naozaj za tým stál on. No tvrdil jej, že musela veriť, že je jednou z nich. Možno neverila a preto to nešlo. Cestou sa snažila uvažovať nad možnosťami, či predsa len neurobila chybu. Hovorila si, že bude chvíľu skúšať a trénovať a jednoducho myslieť na to. Preto skúšala, uvažovala, mala dostatok času nato. Nevšimla si ani prvé náznaky nebezpečenstva, ktoré práve Orina poháňali vpred. Že začal bežať, to si všimla až keď bol od nej dosť ďaleko. Tak ako on sa rozbehla za ním, cítila že sa niečo stalo, niečo zlé. Orin by sa ináč nerozbehol tak nečakane. Noby niekoľkokrát zakopla ako za ním bežala a raz takmer aj spadla. Tú hrôzu, ktorú zazrela nečakala. Dobehla k Orinovi už keď bolo mladé mŕtve. Jeho telíčko bezmocne ležalo v jeho rukách a Noby nebola schopná normálne reagovať.
Oči sa jej zahmlili slzami a nemohla uprieť pohľad inam než na to mláďa. Videla aj mohutné telo obďaleč, ktoré sa rovnako nehýbalo, ale vidieť mladé, mŕtve, nemohla uveriť tomu čo sa tam udialo. Zasiahlo ju to, akoby ju niekto bodol do brucha a líca sa jej zaliali slzami. Mlčky položila Orinovi dlaň na rameno, nevedela čo by mala povedať, ani ako zareagovať. Vtedy si ani nevšimla ako sa vôkol nich zdvihol vietor a niekoľko listov zo zeme sa rozvírilo vôkol nich. Úbohé, ešte len dieťa a skončilo tak zle. Vôbec si to nezaslúžilo, ani ten chlap. Možno keby sa tak nezdržali, nič z toho by sa nebolo stalo.*

Orin



*Nevidel Noby a necítil ani to, keď mu položila ruku na rameno. Hlavu mal stále sklonenú a tvár vborenú do hustej srsti na Tariovom krku. Kľačal tam zhrbený, plecia sa mu slabo chveli a vietor, ktorý sa náhle zodvihol mu do čiernych vlasov vplietol niekoľko uschnutých listov. Dýchal ťažko a len pomaly sa preberal z omráčenia a spomienok na minulosť. Kedysi, pred dlhými rokmi takto držal aj svoju vlastnú dcéru.
Keď zodvihol hlavu tmavé oči mal bezvýrazné a rovnako tak aj tvár. Iba v kútikoch úst mu nabehli drobné vrásky a pokožka na lícach spriesvitnela natoľko, že cez ňu dali pozorovať meniace sa tiene. Ešte stále nič nepovedal iba položil telo mláďaťa vedľa Basmetha a dlaňou mu zatlačil oči. Potom vstal a keď sa otočil pohliadol rovno do Nobynej tváre. Pohľad na ňu ho spočiatku zarazil akoby si až teraz spomenul, že je tam s ním. Chvíľu ju tak zostal bez pohnutia pozorovať a nakoniec opatrne natiahol ruku k jej tvári. Palcom jej jemne zotrel slzu z líca a ohnutými prstami ju po ňom prekvapujúco nežne pohladil.* Poď, musíme odísť.* prehovoril a hlas sa mu ledva predieral zo stiahnutého hrdla.* Toto nie je všetko. Lovci sa vždy postarajú, aby po nich neostali nijaké stopy.* Chytil NOby za ruku a začal ju rýchlo ťahať strmým briežkom na vrch kopca, kde nechal vak s ich vecami. o pár minút neskôr sa už vzduchom nieslo výrazné praskanie. Znelo to akoby sa lesom valila celá armáda a čím bola bližšie, tým hlasnejší praskot ju sprevádzal. Ale potom vietor od severu priniesol aj prvé stopy dymu, ostrý štipľavý zápach spáleného lesa. Oheň. Orin sa rozbehol a Noby viedol so sebou. Museli sa dostať do bezepčia skôr ako im ohnivé jazyky odrežú únikovú cestu.*

*Absolútne nerozumela tomu čo sa dialo vôkol nich. Ani prečo im to niekto urobil. Aký bol dôvod ublížiť nejakému mláďaťu? Však to bolo len dieťa, neškodné, malé dieťa, aj keď tak nevyzeralo. Dívala sa ako ho Orin položil k dospelému a šokovane sa zadívala do jeho očí. Bola zdesená tým hnusným činom. Prečo sa na ňu tak díval? Prečo akoby ho bola zase niečím prekvapila? Videla jeho bledú pokožku, tie tiene, ktoré už dôverne poznala a uvažovala či by nebolo pre neho lepšie, keby sa bol premenil a utiekol. Ona bola žena, nič by sa nebolo stalo. Nič nehrozilo. Napriek tomu sa ho chytila a utekala snažiac sa nezdržiavať ho. Teraz dokonca ani raz nezakopla, cítila ako sa jej behom napínali všetky svaly, cítila vietor, ktorý doniesol aj zápach ohňa a ju prepadlo zdesenie. Čo to malo znamenať?! Niekto sa rozhodol upáliť ich? Ale kto? Akí lovci? Čo to boli zač? Mala pocit, že padla do niečoho čo sa jej vonkoncom netýkalo dovtedy kým sa nezačala správať zmierlivo. Teraz však nebol čas na hnev, musela sa upokojiť a hlavne uvažovať čo najrýchlejšie. Ako sa poobzerala, videla všade vôkol nich oheň. Bol hrozný a silný a ona sa strašne bála. Po dlhom čase sa tak veľmi bála, že pevnejšie stisla Orinovu ruku. Čo budú robiť? Kam sa pozrela, tam videla oheň. Únikovú cestu nikde nevidela. Pozrela sa na Orina.* Vieš predsa ovládať oheň, tak urob niečo, lebo tu zhoríme!* vykríkla, lebo aj keď bol oheň ešte ďaleko, praskot bol hlasný a vietor jej hučal v ušiach, no očividne stále slabý nato, aby ho uhasil. Tak prečo Orin niečo neurobil, keď mohol?!*

Orin



*Prestal Noby ťahať dopredu a poobzeral sa okolo seba. Praskot bol teraz taký hlasný, že sa k nej musel trochu nakloniť, aby ju vôbec počul. Ohnivé jazyky sa šírili obrovskou rýchlosťou a rovnako tak mohutneli živené suchým podrastom a fúkajúc vetrom, ktorý ich hnal priamo k nim. Sám by sa mohol cez oheň dostať a nič by sa mu nestalo, ale Noby bola s ním. Teraz však nebola vhodná chvíľa na to, aby jej vysvetlil prečo nebolo také jednoduché to, čo od neho žiadala. Iné bolo, keď oheň vyvolal sám a sám ho aj kontroloval a iné, keď plamene šľahali do niekoľkometrovej výšky a šírili sa chaoticky a nepredvídateľne. Navyše bol obmedzený tým, že mohol silu čerpať len z tepla vlastného tela zatiaľ čo ovládanie iných elemetov si vyžadovalo celkom iný postup. Pustil Nobynu ruku a dlane natiahol smerom k ohnivej hradbe, od ktorej sa šírila čoraz neznesiteľnejšia horúčava a husté ťažké kúdoly dymu. Z rúk mu vyšľahli ohnivé jazyky a ako hady sa obkrútili okolo divých lesných plameňov. Orinom kontrolovaný oheň začal hradbu deliť na polovicu a odkláňať do opačných strán. Ramená sa mu chveli námahou, ale sústredil sa len na to, aby dokázal vytvoriť dostatočne široký priestor.* Choď, rýchlo.* pretisol tie dve slová cez zovreté zuby a ešte viac roztiahol prsty, aby kupolu z plameňov udržal pod kontrolou.*


Niekoľko kilometrov južne

Samak



*S ľahkosťou sa zachytil vytŕčajúceho koreňa a stúpol si na nižší skalnatý výčnelok. Dole, pár metrov pod ním, sa rozkladal jeho dočasný tábor. Keď zliezol a nohami doskočil na pevnú zem iba ich trochu ohol v kolenách, aby zmiernil náraz a prstami zachytil remienky na puzdre so zbraňou, ktorú mal prevesenú krížom cez chrbát.
Vykročil ku stanu a keď už bol celkom blízko párkrát zacvakal zubami a posmešne zavrčal. Akte, ktorá dovtedy ležala na tráve sa strhla zo spánku a vyskočila na rovné nohy. So zúrivým vrčaním sa na neho chcela vrhnúť ceriac dlhé ostré zuby, ale reťaz ju nepustila na viac než meter a pol od tyče, ku ktorej ju priviazal.* Prašivá suka.* Samak opovržlivo skrivil ústa a so smiechom vstúpil do stanu. Puzdro so zbraňou si zložil z chrbta a opatrne ho položil na podstieľku vedľa seba. Prstami podvedome pohladil chladnú pažbu a mysľou mu preletela uspokojujúca spomienka na to koľko Arathi ňou dnes zastrelil. Presne ako chromých bastardov. Kominikátor mu zapípal v okamihu ako sa natiahol na provizórne lôžko, takže ho ešte stihol zachytiť z debny na nábojnice. Stlačil príjem a na plazmovej obrazovke sa ukázala Rafiho stará senilná tvár.
"Tak čo?" opýtal sa ho a oči sa mu prižmúrili očakávaním.
"Je to tu v pohode. Dnes som ulovil pár pekných kúskov. Len škoda, že som ich musel spáliť. Zišla by sa mi nový kabát." Samak sa vrčivo zasmial a kútikom oka pozrel na vrchný kus svojho odevu zošitého z rôznofarebných kožušín.
"Priletíme o niekoľko dní, čakaj nás."
Rafiho tvár zmizla a na okamih sa za jeho chrbtom mihol ďalší tieň. Nigarian. Samak takmer nahlas zanadával. Netušil, že sa ich chystá navštíviť celá delegácia z Altry.
Hodil komunikátor späť na debnu a už chcel zatvoriť oči, ale stále ho vyrušoval zúrivý štekot z vonku. Naštvane vyletel von a chcel tú suku vlastnoručne umlčať, ale len čo došiel k reťazi namiesto vlčice sedela na zemi nahá žena. Bola to posledná zo žien Arathi a on si ju nechal ako svojho domáceho miláčika.
"Koľkých si dnes zabil?" vmietla mu s nenávisťou priamo do tváre a bola by ho opľula keby ju včas nechytil za vlasy a nestrhol k zemi. Chytil jej bradu do ruky ako do zveráka a pevne stlačil, takže sa pod ním pohla a bolestivo zaskučala.
"Dosť na to, aby si sa mohla cítiť ešte osamelejšie."

Akte



/ Am nechceš si zahrať aj Akte? obrázok v jej ľudskej podobe nechám na teba /

*Všetko sa udialo tak rýchlo! V jednu chvíľu stála v ohnivom kruhu a v druhom sa ocitla mimo. Ibaže akonáhle sa ocitla v bezpečí, oheň sa uzatvoril a oddelil ju od Orina. Cítila ako sa jej zmocňovala panika, ktorá ju nútila nervózne stepovať na mieste.* ORIN!* kričala a hlasivky sa jej bolestne napínali, až chripela.* ORIN!* Kričala viac a viac. Čo to ten hlupák vyviedol?! Takéto obetovanie?! No hotový hlupák! Ako to mohol urobiť?! Ruky bezmocne zdvihla k hlave a prsty si zaborila do vlasov. Znova jej tiekli slzy po lícach a úzkosť ktorá v nej vznikala ju ubíjala. Vietor sa dvíhal stále viac a na okamih sa jej zazdalo akoby aj plamene sa pod jeho náporom pohli. Všetko sa dialo akoby to sledovala z rýchlika a zrazu ten vietor začal oheň dusiť a uhasínať. Šokovane sledovala čo sa to dialo, musela sa poobzerať či je v ich okolí nejaký Arathi, no nikde nikoho nevidela. Stratená pozrela znova k ohňu a plamene už boli podstatne menšie, aspoň tie, ktoré uzavreli kruh okolo Orina. Netušila kto to robil a ako sa to dialo, hlavné však bolo, že ten oheň hasol. Keď zazrela Orina, rozbehla sa k nemu a chytila ho za ruku.* Poď! Musíme ísť preč odtiaľto.* Vietor neuhasil všetko a akonáhle sa rozbehla preč, ťahajúc ho, majúc prepletené prsty s tými jeho, oheň sa opäť rozhorel tak silno, ako predtým. Hlavné však bolo, že boli mimo ten oheň a jediné čo videla, bola možnosť, na útek. Všetko ostatné, ako sa čo stalo, jej bolo ukradnuté. Ani netušila ktorým smerom bežať, len jednoducho bežala.*

Akte

*Neznášala ho! Prašivého sviniara, kiežby skapal! Ten smrad krvi z neho cítila už na sto honov a keby tak mohla, dopriala by mu tú najhoršiu smrť akú si zaslúžil. Prašivý hajzel! Vraždil jej rodinu, jej jediných bratov, ktorých mala a on si ešte aj chodil vysmiaty ako slnko na hnoji. Neznášala ten jeho pripečený úsmev na perách, všetky zuby by mu vlastnoručne vytrhala a potom napchala do uší jeden zub po druhom, až kým by sa mu do tej hnusnej prázdnej hlavy nezmestili. Už dávno si zvykla na krutosť Samaka a tej jeho družiny, boli podlí a odporní, všetci do jedného a ona jednoducho s touto odpornou svorkou chlapov musela žiť. Neznášala ten deň, kedy ju zajal len pre jej kožuch. Najradšej by bola keby ju bol zabil tak ako jej matku a sestry a vlastne všetky ženy, ktoré povraždili ako dobytok. Ženy, dievčatá, deti, jednoducho všetky! A ju jednoducho odviedol. Z Altry, priamo sem a celý ten čas žila ako zviera na reťazi. Nenávidela tento život, tento prekliaty svet. Ale zo všetkého najviac nenávidela Samaka. Tešila sa na ten deň, kedy mu všetko vráti aj s úrokmi. Snívala o tom najkrajšie sny, najbujnejšie a hlavne najkrvavejšie.* Nedotýkaj sa ma! Raz ti ten odporný úsmev z tváre niekto vyhryzie a dúfam, že tú česť budem mať ja!* Pretisla cez zuby, stískajúc sánky od bolesti. Oči jej blčali a v tej chvíli len ľutovala, že jednoducho pohľad nestačil na vraždu. Stačilo by len tak málo. Aká škoda. Kedysi takouto nenávistnou nebola. To on ju otrávil. Otrávil jej vnútornosti. Všetko.*

Orin



*Len čo sa Noby podarilo dostať za ohnivú hradbu prestal sa snažiť udržať plamene od seba. Ruky mu padli k bokom a svet pred očami sa mu rýchlo rozmazával. Minul takmer všetko teplo, ktoré v sebe dokázal nazhromaždiť a teraz ledva lapal po vzduchu. Nie, Arathi rozhodne neboli neporaziteľní, aj keď dokázali ovládať oheň.
Dym a horúčava boli stále silnejšie a on by potreboval len trochu viac z času, ktorý sa rýchlo krátil. Skončil v predklone a lakťami sa opieral o kolená. Náhle zodvihol hlavu a pocítil na tvári niečo neskutočné, závan čerstvého vzduchu. A keď zodvihol aj pohľad videl ako sa časť z vysokej ohnivej hradby znižuje pod nápormi silného vetra. V samom strede stála Noby. Tmavé vlasy jej vírili okolo tváre v dlhých pramienkoch zatiaľ čo oči jej žiarili prekvapením a zmätenosťou. Vznešení Altry, bola nádherná, pomyslel si Orin, a bola jednou z nich.
Noby sa k nemu rozbehla a on sa sklonil, pretože ostrý dym v pľúcach ho dráždil na kašeľ. Keď ho chytila za ruku nechal sa ňou viesť von z ohnivého kruhu a potom s ňou bok po boku bežal tak dlho, ako to len vydržal. Les sa mu mihol pred očami priveľmi rýchlo, aby zachytával detaily a zmysly mal ešte stále rozostrené, tepla málo. Nakoniec sa mu nohy podlomili a aby na zem so sebou nestrhol aj Noby, rýchlo ju pustil. Je to pravda.* podarilo sa mu vysloviť s námahou pri prudkých nádychoch zatiaľ čo telo sa mu chvelo čoraz viac.* Ty si...* drkotal zubami a zdola hľadel Noby do tváre.*..ty si Arathi.* zachvátila ho zimnica, ktorá mu nedovoľovala viac prehovoriť. Čeľuste sa snažil pevne zovrieť, ale nedokázal to a slnko len občas presvitalo cez koruny stromov až kým nezašlo za oblak.*

Samak



*Sípavo sa zasmial akoby sa zvuk v jeho hrdle plazil po štrkovom podloží, ktoré z neho nedokázalo vytvoriť niečo podobné ľudskému smiechu.* Ale to sa nestane. Nie dovtedy, kým budeš moja suka. Som tvoj pán či už sa ti to páči alebo nie a ja rozhodnem kedy a ako zdochneš ak to budem chcieť.* druhou rukou si okolo dlane omotal pevnú reťaz so špeciálnym ističom, ktorý mu kedykoľvek dovoľoval vyslať do tela Akte omračujúci elektrický výboj. Teraz reťaz potiahol len tak, aby si jej tvár priblížil ešte bližšie pričom druhou rukou ju stále držal pevne za sánku.* Už to nepotrvá dlho a budeš ešte výnimočnejšia než doteraz, pretože budeš úplne sama.* Samakova tvár preša z masky falošnej ľútosti do pološialeného výrazu. Pach krvi ho vždy vzrušoval a o to viac, keď išlo o krv Arathi. Celý jeho život, život každého Lovca bol zasvätený len zabíjaniu týchto oblúd, odpornej hračky šialených vedcov. Príroda by nikdy nedovolila, aby takéto tvory slobodne behali po jej chrbte a na to tu bol on.* Otec Rafi a Páter Nigarian prichádzajú a s ostatnými, ktorí ich sprevádzajú už definitívne vašu rasu vyhubíme. Ty budeš návnada. Nič tak nerozzúri Arathi ako krik ich malej suky.* drsne sa zasmial a telom sa posunul nižšie po Akte. Stehnom jej násilým roztiahol kolená a bokmi sa vklinil medzi ne. Bol niekoľkokrát vyšší, ťažší a silnejší ako ona, takže aj keby sa akokoľvek snažila nedokázala by ho zastaviť.*
"Samak!"
Ostrý výkrik Samaka prekvapil, ale nie natoľko, aby pri Akte stratil ostražitosť. Zúrivo sa zasmial. Ten sviniar dokázal chodiť v pravú chvíľu.*

Tristan



*Tvor podobný koňovi, na ktorom sedel naširoko roztvoril nozdry a zaspätkoval pár krokov dozadu. Tristan však pevne držal v rukách opraty a keď zoskočil na zem upokojujúco ho dlaňou pohladil na širokom čele medzi ušami.* Pamätaj na to kým si. Nemiešaj s ňou svoju krv.* nepreniknuteľné tmavé oči na chvíľu pohliadli Akte do tváre no bola to len sekunda. Výraz v Tristanovej tvári bol rovnako nečitateľný a nepredvídateľný ako jeho pohyby. Takže je to pravda. Samak mal naozaj poslednú ženu Arathi.* Mali by sme si pohovoriť.* zahlásil a ako prechádzal okolo do Samakovho stanu špičkou nohy ho kopol do zadku.
"Bastard!" zreval za ním Samak zúrivo, ale Tristan sa ani neobrátil a bezstarostne kývol rukou.
"Dokončíme to neskôr." zavrčal Lovec zúrivo a s opovržlivým úškrnom od Akte odišiel.*

*Bežali dolu zrázom, kde sa jej zdalo, že budú v bezpečí. Videla tam skaly a možno aj otvor do jaskyne a kde by sa im podarilo lepšie ukryť keď nie v jaskyni? Pri najlepšom by to bol jaskynný komplex, kde by sa mohli ešte lepšie ukryť. Netušila kde sa ocitli ostatní Arathi, kam sa ukryli, alebo či utiekli, ale v tej chvíli to bola posledná vec, ktorá ju teraz zaujímala. Len dúfala, že boli v poriadku.
Už cítila ako ju z behu pichalo v páse a ťažko sa jej dýchalo, ale adrenalín kolujúci v jej žilách ju nútil bežať napriek bolesti, nedbajúc na nič. Zastavila sa až kvôli Orinovi, ktorý padol na zem a ostal ležať na chrbte. Kľakla si k jeho boku a s očami otvorenými dokorán si postupne začínala uvedomovať čo sa udialo. Oheň bol záhadne takmer uhasený a ona netušila ako. Jediné čo vedela bol fakt, že ona v tom nemala prsty. Ona nič neurobila, zato Orin si myslel opak. Položila mu dlaň na čelo.* Blúzniš, Orin. Musíš sa upokojiť.* Zašepkala zdesene a všimla si jeho zimnicu. A čo mala teraz robiť? Ako mu mala pomôcť? Vedela len o jedinom spôsobe, ale netušila či by pomohol aj jemu.* Čo mám robiť?* opýtala sa plačlivo a opäť zúfalo si zahrabla rukami do vlasov. Nemohla ho nechať len tak, moc dobre si uvedomovala, že bez neho nemala šancu tu prežiť. Bola by stratená ako sám vojak v poli. So zúfalým výrazom v tvári sa na neho zhora zadívala. Vyzeral tak zle! Musela ho zahriať. A tak urobila jediné čo jej napadlo. Začala z neho prudko strhávať oblečenie, ktoré bolo špinavé a celé od sadzí, až kým nebol úplne nahý. Vak ktorý vzala s nimi a ani netušila akým zázrakom, okamžite otvorila a vytiahla z neho veľký plášť, ktorým bola v noci prikrytá a prehodila ho cez jeho trasúce sa telo. Nato náhlivo začala vyzliekať aj seba. Jediné čo vedela o zahriatí tela bolo, že najlepšie sa zahrialo telo teplom toho druhého, takže teraz sa rozhodla absolútne nedbať na fakt, že sa vyzliekla donaha a vkĺzla pod plášť k nemu. Pritisla sa k nemu a opatrne si ľahla na neho. Ramenami sa ho pevne chytila a hlavu si položila na krk pod jeho bradu.*

(( TEN TRISTAN!!!! TOTO JE ÚDER POD PÁS! Veď ja ho zbožňujem!!! A on tu je kakaný ))