Blízke mestečko

/ rozkaz šéfe //

*Vysúpi z taxíka a zamieri ku obchodu zo zbraňami kde vedia zbrane vylepšiť.Ked vstúpila zakričala na muža za pultom.*Hej ty!Urob mi presne takúto zbraň ako na papieri!*Dala mu papier na stôl a potom čakala kým tú zbraň dokončí.Musela čakať dve hodiny no potom sa to ale vyplatilo.Už nemala jednoduchý meč ale pištol vo velkosti bazuky.Vo pištoli sa skrýval jej meč.Stačilo len ten pištol otvoriť a mohla ho použiť.*Len čakaj na pomstu...*Povedala strašidelným hlasom a odišla.*

((Tú zbraň môžete vydieť na obrázku.))

*Z nočnej mory, ktorá ju trýznila počas celého letu, ju prebudilo až dosadnutie na hladký povrch pristávacej plochy malého mestečka pri komplexe Gyra. Niečo jej hovorilo, že tu bude bezpečne a kľud, pretože Enesian pravdepodobne v najbližšej dobe zostane v troskách, Telarion čiastočne zničený, obe armády sa budú zabíjať a prelievať krv. Gyro, ako predpokladala, sa postaví na stranu Viktora, ak samozrejme princ Telarionu nepodplatí, prípadne nedonúti senát a aktuálnych vládcov ku celkovej kapitulácii planéty v tejto vojne. Tým pádom by dostal do rúk celú Zem. Presne to, čo chcel, pre čo si prišiel, dôvod, pre ktorý precestoval mnoho svetelných rokov až na planétu svojho bratranca. Ostatné situácie, ktoré sa naskytli ako "bonus", alebo taktiež "extra balíček" počas cesty neriešila. Nechcela na to myslieť, aspoň nie, dokým nájde informácie o Matke. Toto ju poháňalo vpred. Dozvedieť sa o nej čo najviac, taktiež aj o mocnom Kyouyovi, ktorý snáď robil modela všetkým mužom v galaxii. Dalo by sa povedať, že ich kľudne mohol nazvať "Bratmi". Boli si podobní, všetci naozaj veľmi podobní. Postupne sa s tým zmieri, úplne. Zíde z očí, zíde z mysli. Snáď ho už nikdy neuvidí, pretože na krku sa jej v rannej žiare Gyra ligoce prívesok, ktorý jej pripomínal posledné chvíle zlatého veku Enesianu. Už nikdy to nebude také ako predtým. Planéty budú trpieť chudobou, hladomorom, chorobami, vojnou... A bude trvať roky, dokým sa všetci zotavia. Je to jedno, či je to svetová vojna na Zemi, či galaktické bitky, všetko má svoje následky, ktoré musia podrobne zvážiť aké kroky urobia. A ona nebude ani na jednej strane. Nebude stáť pri veľkom presklenom stole, cez ktorý je rozprestretá veľká mapa, v tieni Viktora plánujúceho útoky na svojho príbuzného. Nebude dokonca ani v na Telarione, prizerajúc sa všetkému s kľudom. Bude na Gyre, do ničoho zapojená, ako "spoločníčka" a "poradkyňa". Vlastne sa jej táto patetická vojna o Modrú planétu nebude ani obzvlášť týkať. Má jedno poslanie, ktoré je rozhodnutá vyplniť. Ak budú musieť padnúť obete, stratia sa v štatistike čísel medzi mŕtvolami vojny. Nech jej Smrť kľudne dýcha na krk, cíti jej chladné prsty a oceľ, dotýkajúcu sa miesta, kde prechádza tepna. Nemieni sa vzdať. Odišla z Enesianu, zašla príliš ďaleko, aby sa mohla vrátiť. Pomaly, ale iste sa presunula do neutrálnej, diplomatickej pozície. Na všetko odpovedať áno, nie, alebo neviem, nikde som nebola, nič som nepočula, nič som nevidela. No see evil, no hear evil, no talk evil. Toto však nezostane dlho. Skôr či neskôr sa bude musieť postaviť na niekoho stranu, ale to bude záležať od situácie, prípadne od toho, kde sa ocitne. Kto je sviňa, prežije. Shiroi s tým nemá ani najmenšie problémy. Počas nástupu na pozíciu Viktorovej asistentky si stihla nájsť zopár cenných kontaktov, ktoré by jej práve mohli pomôcť. Jedným z nich bol aj muž práve na tejto planéte s dvoma mesiacmi. Stačí mu len troška pohroziť a bude skákať tak, ako ona píska. O tom, že tu nie je na "rozkaz pána de Cruera" nebude hovoriť. To si určite hlúpy mozog dotyčného rýchlo domyslí. Nebude mu brať ilúzie, predsalen jej to bude hrať do karát. Okolo nej prešla jedna z letušiek vo svojej modrej rovnošate. Hnedovláska nebola zvyknutá na spokojné pochrapkávanie spolucestujúceho, rozhovor dvoch teengeriek za svojím chrbtom. Loď pre civilné obyvateľstvo, ktorá nenosila žiaden emblém šľachtickej rodiny na svojom širokom trupe, dokonca tu neboli ani kajuty, len mostík pre kapitánov a ako taký luxus. Zamračila sa, keď jej do hlavy začala pumpovať neuveriteľná bolesť. Začula pípanie, ktoré ohlasovalo, že sa môžu odpútať. Chvíľu jej trvalo, dokým si na nepríjemný pocit stuhnutých svalov a bolesti zvykla a konečne sa rozhodla vstať z nepohodlného kresla a dostať sa von. Zaradila sa do zástupu, tak ako každý iný človek v lodi a pomaly vystupovala. Celkom zapadla do davu, keďže zelená zamatové šaty vymenila za celkom jednoduché pánske nohavice s vysokými koženými čižmami a čiernym kabátom, pod ktorým mala sivý priliehavý sveter. Po chvíli, keď konečne dostala tašku spoločne s jej "hračkami" späť, ako aj s náhradnými vecami, zamierila na miesto, kde sa mala stretnúť s dotyčným. Tamaki Morinozuka. Nikto si ju nevšímal. Brali ju ako súčasť obyvateľstva, pretože s ním dokonale splývala. Väčšina ľudí mala na sebe to isté, v podobných farbách. Ako robotnice v úli či mravce vo svojich domovoch. Tak isto ako oni jej, nevenovali im žiaden pohľad, žiaden úsmev, nič. Len chladná tvár, líšiaca sa od tých ich len v pokoji, zatiaľ čo ona mala neprístupnú masku, oni sa len ľahostajne stavali k okoliu, akoby sa ich vlastne nič netýkalo. Predstavila si námestie, ktorým práve prechádzala po útoku letky. Všade množstvo ranených, silueta bezvládneho tela sa črtala v karmínovej vode fontány, ktorá už dávno stratila svoju farbu. Páchlo to smrťou, krvou, opustenosťou. Nikde ani jedna živá duša. Po niektorých zostali len dlhé tiene postáv. Vymoženosť techniky. Niektoré domy horeli spoločne s oblohou, pretože plamene sa dostávali aj hore, k nebesiam, k vychádzajúcemu slnku. Ilúziu hneď však prerušila realita, keď sa dostala ku skrytým dverám vedúcim do jednej z budov neďaleko námestia. Nevyzerali podozrivo, ničím zvláštne, jednoduché železné dvere, na ktorých bol prilepený nejaký plagát, propaganda. Vybrala ešte Ebony a nechala ruku ovisnúť popri telu. Dvere sa rozleteli a s veľkým hlukom sa odrazili od steny. Vkročila dnu. Priamo pred jej očami stál pult, za ktorým celkom pokojne sedel Tamaki. Ryšavé vlasy, na krátko ostrihané do štýlového účesu, možno tak 25 rokov, mladá tvár s ostrými rysmi. Tento muž sa však rozlišoval od davu svojími úzkymi nohavicami a vestou, pod ktorou mal len tričko bez rukávov. Ráznymi krokmi k nemu pristúpila, zatiaľ čo cítila na sebe pohľady aj ostatných ľudí, ktorí sa skrývali v temnote a tieňoch neosvetleného skladu. Taška, v ktorej niesla veci s rachotom dopadla vedľa jej nôh a na jej tvári sa objavil úškrn, keď namierila priamo na jeho hlavu. Tamakiho tvár sa skrčila do grimasy strachu a videla, ako ho striaslo, čo ju nútilo uškrnúť sa ešte viac. Nemala chuť ani čas sa dohadovať a hrať sa na mačku a myš.* Je čas splatiť dlhy de Cruerovi, Morinozuka. *Začula nabitie zbraní všade okolo. Ryšavec mal jednoznačne o bezpečnosť postarané, lenže určite by nekázal strieľať svojím "ochrancom", alebo skôr najatým žoldnérom, aby na ňu zaútočili, keď cíti chlad zbrane medzi svojími očami.* Naozaj vládneš strachom, Shiroi. Som rád, že si prišla na návštevu. Dáš si kávu alebo ča- *Jeho monológ, ktorý preniesol s trasúcim sa hlasom a znepokojeným úsmevom prerušila výhražným tónom.* Nemám čas sa hrať. Zostávam tu na dlhší čas a potrebujem informácie. Tak nejako sa mi nechce platiť hotel. Snáď mi rozumieš, ty, ktorý spávaš v tigrích kožušinách so svojími štetkami. Budem rada, ak mi poskytneš priateľskú ruku a tým splatíš dvojmiliónový dlh Viktorovi. Určite sa dohodneme, že? *Sladko sa usmiala, zatiaľ čo hovorila miestami sarkasticky, alebo ironicky. Bolo vidno, že Tamaki podvolí. Bol to totižto strachopud a muž na dne, keď si vypožičal od kráľovskej rodiny nejaké tie peniaze, keďže všetko utratil v kartách a hazardných hrách.*

((Dopíšem zajtra ))

*Ticho rezonovalo rozľahlými priestormi, v ktorých sa nachádzala. Ticho, chladivé sťa ľadová voda v lesných prameňoch ukrytých hlboko v horách. Ticho... A samota. Tak dlho to nezažila, že sa jej po týchto dvoch veciach, i keď ich mala za celý život viac než dosť, začalo cnieť. Neustále pohybovanie sa v spoločnosti osôb a ľudí v nej vyvolávalo po dlhšej dobe skľúčujúce pocity, akoby sa steny veľkého chrámu chveli a čo chvíľa by mali spadnúť priamo na jej hlavu, zavaliť bezmocné telo v porovnaní s neuveriteľnou váhou más. To sa však odohrávalo len v jej mysli, navonok vyzeralo všetko viac než prirodzene. Po takmer 72 hodín bez oddychu a zdravého spánku sa konečne usadila na dlhší čas. Nie, nebol to kráľovský palác, nebol to dokonca ani prestížne sídlo obchodníka, bola to jednoduchá izba prenajatá v hotely poblíž ústredia síl Tamakiho ľudí. Očividne nemienil vyhadzovať veľa peňazí práve na takéto "malichernosti". Peniaze boli pre tohto rozmazleného synka vysokopostaveného otca, ktorý vlastnil polovicu mestečka a veľké koncerny na planéte Gyro, posadnutím. Oplýval nekonečnou láskou pre pár tenkých papierikov a pre štrnganie kovu mincí. Práve tie sa stali jeho prekliatím. Po smrti otca začal míňať príliš rýchlo a čoskoro zostal bez jediného agamu. Vtedy prišiel Viktor a požičal mu dostatok peňazí, aby sa pozviechal späť na vlastné nohy, Normálne by to neurobil, len tak z dobrej vôle. Vedel však, že tento mladý muž sa čoskoro vyšvihne vysoko a nebude na škodu mať takýchto vplyvných známych. Práve toto využila vo svoj prospech. Jednoducho vyhlásila, že ju posiela de Cruer, aby pobudla na Gyre nejaký ten čas, kvôli získaniu dôležitých informácii pre určité účely rôzneho druhu. Prečo nie? Aj tak sa o tom prakticky nedozvie, ak nepôjde niekto priamo za ním a objasní mu všetky klebety, ktoré sa šíria rýchlejšie než nákazy na fronte. Síce sa ešte stále cítila vyčerpaná, svaly mala ochabnuté a ledva sa jej chcelo hýbať, zamierila do knižnice. Aj tú malú budovu, kde sa zhromaždilo toľko informácii, vlastnil Tamaki, tým pádom mala neobmedzený prístup k informáciám prúdiaicm v klbkách káblov. Všetko tu bolo zmodernizované. Knihy a záznamy v elektornickej podobe. Žiaden príjemný dotyk starej kože, ktorá tvorila obal knihy s názvom Gróf Monte Cristo. Žiadna vôňa starých zožĺtnutých strán. Len nejaká nepríjemná vôňa, ktorá mala slúžiť ako ozvláštnenie prostredia. Nikto tu nebol. Dokonca ani tiché pradenie klimatizácie. Ak by niekto pustil špendlík na lesklú, pedantne vyčistenú podlahu pokrývajúcu celý areál, bolo by počuť tichučkým, takmer nebadateľný dopad. Echo by sa odrazilo od presklených stien vytvárajúcich klietku a základ stavby. Všetko bolo sterilne čisté, zarovnané. Zvykne si. Celkom sa jej to tu začalo páčiť, aj keď táto chladná elegancia jej pripomínala mnoho. Príliš mnoho na to, aby na naňho prestala myslieť. Raito. Čo teraz asi tak robí? Spýtala sa samej seba, kedˇjej kroky mierili k jednému zo stolov, na ktorých stál počítač. Podvedome si siahla ku krku, kde vankúšikmi prstov prešla po ladne tvarovanom šperku. Pred očami mala ten úprimný úsmev, láskyplné oči, na svojom tele zacítila hebký dotyk jeho pohladenia, prívetivú náruč... Všetko z toho dňa. Ale čo sa stalo s úsmevom? Kam zmizla neha? Odplávala, vyparila sa ako väčšina vody v týchto horúčavách. Cez noc bude pršať, ale príde zas ráno, keď bude všetko také isté. Už nikdy sa nesmie pomýliť, zísť z cesty, ktorú si ona sama dá a stanoví ako primárny cieľ. Nič nie je dôležitejšie, než to, čo sa snaží dosiahnuť. Nikdy ani nebude. Nezmení to nikto, ani nejaký Raito Yagami, ani nejaký Viktor de Cruer, dokonca ani Melian Smang Fu sa jej nepostaví do cesty. A ak áno, je pripravená urobiť len to jediné. Eliminovať. A ísť ďalej... Pripomínajúc si tú starú chybu zas a zas, zakaždým, keď sa dotkne drahocennosti volne visiacej na jej štíhlom krku. Raitovej tváre sa však zbaviť nemohla, aj napriek tomu, čo vykonal. Nemohla sa zmeniť spomienok, ktoré rozorali jej pamäť a zasadili tam klíčky niečoho, čo jej bolo neznáme, čoho sa bála. Nemohla mu to vyčítať. Prečo? Pretože každý muž bol taký, všetci do jedného, len ona sa dala zlákať na úplne primitívnu návnadu, ako neinteligentne zmýšlajúca ryba. Rybár potiahol prút, svoj úlovok získal. Pokochal sa svojou korisťou, potom ju späť hodil do mora, medzi všetky ostatné. Postupne na jednu z tisícok zabudne, dokonca aj na ten deň, keď sa plavil po šírom mori. Lenže ryba, ktorú v tých chvíľach prepadli najväčšie emócie sa toho nezbaví nikdy. Druhý krát sa však nenechá nalákať. Už nie. Už nikdy. Obrazovka sa jasne rozsvietila. Prístroj sa zapol a Shiroi začala pátrať i po najmenšej stope mena Kami. Snažila sa sústrediť a nemyslieť na to, čo bolo. Väčšinu času sa jej to darilo, no prichytila sa, keď len neprítomne hľadela na fúru textu pred ňou, mysľou lietajúc niekde hore v oblakoch. Prvé, čo sa jej naskytlo boli podrobné kroniky Equillibria, ako aj celého vývoja. Automaticky si vyžiadala uloženie dát na malú dosku, na ktorej si to mohla neskôr prečítať. Spoločne ešte s viacerými súbormi obsahujúcimi toto meno si všetko uložila. Spokojná sama so sebou a s prácou, ktorú vykonala sa narovnala, zhlboka dýchajúc. Bola blízko, veľmi blízko. Stačilo len pár krokov, niekoľko kúskov a obraz, mozaika, ukáže svoj pravý zmysel. Cítila, ako sa jej ruky chvejú, akonáhle ich zdvihne. Preštuduje si to na hotelovej izbe a ak to bude potrebné, zájde sem zas. Obrazovka pohasla, avšak s tým vzplanuli nové i staré témy na premýšlanie. Upravila si sivasté ľahké letné šaty a s novými poznatkami vykročila k východu. Zvuk krokov vytváral desivé ozveny v celej budove. S hlbokým nádychom vkročila do zúriaceho inferna, ktoré vonku vládlo.*

*Akonáhle odišla z budovy, mobil jej nervózne zapípal, zavibroval a stíchol. Prišla jej správa. Kedˇsi prečítala jej znenie, zastavila upostred ulice preplnenej ľudˇmi.* Hmm... *Zamyslene zamrmlala, kedˇsi uvedomila, akú možnosť tam bude mať. Nebude to len hocijaký ples, s ktorým počítala. Viktor chodí iba na akcie, na ktorých sa oplatí objaviť. To znamená, že tam bude dalšia skupina hodnostárov, obchodníkov a vysokopostavených ľudí, s ktorými môže nadviazať vcelku priateľský vzťah. A bude tam...Raito. Dúfala v to, že tam bude viac než dosť ľudí na to, aby sa vmiešala do davu, nebadane sa stratila a nestretla ho. Nemala chuť ho vidieť. Prakticky - už nikdy. Rýchle napísala odpoved...*

*Opäť sa zastaví, pretože mobil v jej vrecku netrpezlivo zabzučí. Prečíta si správu, ktorá jej prišla a hnedˇsi domyslí, čo sa deje. Z čírej zvedavosti sa rozhodne zavolať. Možno sa dozvie niečo užitočné. Navolí Viktorove číslo a stlačí volať, nedbajúc, že stojí upostred davu ľudí. Aj tak si ju nevšímajú. Starajú sa len o seba. Kto by venoval pozornosť nejakej žene, jednej z miliónov?*

*chytí do ruky telefona ked uvidi kto mu volá tak zdvihne*áno Shiroi?

*Pár sekúnd mlčí, akoby váhala, či sa má ozvať, či sa má vracať tam, odkiaľ ušla, tam, kde zanechala väčšinu svojich spomienok a zistení. Nakoniec však prehovorila, pokojne, v kľude, tváriac sa, že je to vlastne nič neznamenjúci telefonát.* Čo sa deje s médiami? A ste si istý, že chcete zobrať práve mňa? Nie je to najideálnejší nápad... A som ďaleko. *Odvetila, hodnotiac každé slovo, či je vhodné v tomto rozhovore.*

Média nejako ožívajú*začne a v hlave sa mu vynorí rádio a to čo si vypočul*presnejšie bulvár ožíva. Z tvojho*na chvíľu sa odmlčí a potom zmení slová*z môjho bratrnaca spravili náslilníka, ktorý znásilnoval nejaké dievča či čo, a mna začínajú spájať s prinznou Smang Fu. *pokračuje*ak nechceš ísť tak stačí povedať, dobre vieš že ma to nezabije*povie zamyslene*

*Pri jeho slovách o Raitovi sa mimovoľne uškrnie. Prečo ju to nezdrcuje? Prečo ju to vlastne ani vôbec neprekvapuje? Už na Zemi sa často stávalo, že ten neslávny bulvár, ktorý rozhlašoval všelijaké tie pletky o istých celebritách a smotánke, mal nakoniec pravdu. Viackrát opakovaná lož začína byť realitou.* Zavolám im, môžem to vybaviť, ohľadom Vás a princeznej. Tuším, že je to to novootvorené... Tuším... Shousetsuka. Zaujímavý názov, dosť veľa prezrádza. *Ponúkne sa vcelku ochotne, čo prekvapí aj ju samú. Je to určite len sila zvyku. Nič iné.* Kto tam ešte bude? Potrebujem si niečo zistiť... *Možno tam bude niekto, kto by sa venoval dejinám Equillibria. Nestáva sa často, aby mimozemšťan, a dokonca dvaja, spoločne žili na Zemi. Vlastne je to takmer úplne zriedkavé, až na nejaký ten exil za vysoký priestupok. Takýto utečenci len tak neupadajú do zabudnutia.*

*na chvíľu mlčí. vie že melian bude teraz s bratom a jemu by sa nepáčilo keby počuje takéto správy v rádiu*môžeš tam zavolať ak budeš chcieť*a potom premýšľa kto by tam mohol byť*určite kráľovská rodina, potom výnamný vedci, lekári, vojaci a agenti, historici, fyzici...proste každý kto niečo dokázal*povie nakoniec*

Zavolám tam, akonáhle si vypočujem to vysielanie, aby som mala dosť pádne argumenty. *Rozhodne sa po pár sekundách ticha, ktoré zavládlo na jej strane linky.* Historici a kronikári... Skvelé. Sú nejaké špeciálne požiadavky? Nech sa nestane nejaké faux-pas a hlavne... Máš ty nejaké špeciálne nároky? *Spýtala sa a v duchu sa až ironicky zasmiala nad sebou. Teoreticky uňho už nepracuje. Ale prečo mu kaziť tú príjemnú ilúziu, že aj napriek tomu ju má v hrtsti, zlatej klietke pre exotické vtáky. Chcela by vidieť výraz na jeho tvári, ked sa dozvie o tom, že čo má vlastne v pláne a že ani nie je tou, za koho ju považuje - vtáčikom v klietke, netožto človekom, ale mimomzemšťanom.*

*zasmeje sa*je mi to jedno, urob ako budeš chcieť*povie jej no v tej chvíli aj tak nemylsí na nu. v hlave sa mu vynorí princezná v plavkách a malá vyčítaka samému sebe, nad svojimi myšlienkami.

*Pri jeho smiechu sa mimovoľne uškrnie. Asi si pod tým pravdepodobne predstavil niečo úplne iné. Muži.* Dobre, budem tam, čakajte ma pri červenom koberci. A hlavne nemeškajte. *Doplnila ešte s úškľabkom na tvári, ktorý vytváral priam desivý výraz. Ukončila hovor a malý šikovný prístroj, ktorý sa na poludňajšom slnku leskol ako veľký diamant. Nehlučne skĺzol do tašky a vydala sa cez úzke uličky mestečka. Čakalo ju viac než veľa práce.*

*Rýchlo beží po mestečku a ľudia sa čudujú prečo.Zastaví sa pri jednom dome a utrie si pot.*Fú!To bol ale beh.*Keď si odpočinie odíde.*

* Od jeho poslednej navstevi na tejto planete ubehol už taky dlhy cas a on sam sa natolko zmenil, svojim zovnajskom aj zmyslanim, že nikto kto ho teraz videl v mestecku si ho nemohol dat dokopy s niekdajsim vaznom. POdarilo sa mu ujst a jediny dovod, pre ktory sa sem vratil nebolo kvoli clivym spomienkam, ale preto aby konecne nasiel svojho brata. To cim sa zivil predtym sa od toho, čo robil teraz odlisovalo len v jednej jedinej crte. Sled myslienok mu vsak pretrhol necakany vpad. Vychadzal prave spoza rohu ulice ked mu do narucia vbehla neznama mlada žena. Pobavene sa zasmial a odvetil.* Mate nejako naponahlo. Prenasleduje vas vari ohrdnuty napadnik?* zazartoval a pokojne hladej neznamej rovno do oci.*

*Pozrie na neho nahnevanou grimasou.*Ano asi mám naponáhlo.*Zrazu si všimne že masku stratila niekde ďaleko takže neznámi vidí jej pravú tvár.*Ale uisťujem Vás že to kvôli nejakom nápadníkovi nie je.*Uškrnula sa a odstúpila od neznámého jedným krokom.*

A je ta zalezitost naozaj taka surna alebo sa mi chcete len vyhnut?* podpichol ju a natiahol k neznamej ruku. Bolo nacase aby si zacal ziskavat aj nejakych priatelov alebo aspon ludi , ktori o jeho minulosti zabijaka nic nevedeli. Tak prečo s tym nezacat hned? Usmial sa a premeral si neznamu od hlavy až po paty.* Som Mike.

*Hneď ako k nej neznámy natiahol ruku odskočila.Trochu ju prekvapilo že sa neznámi predstavý no skryje svoju trochu odhalenú tvár ďalšou grimasou.Pozrela sa mu do očí veľmi hlboko.Použila svoj pichľavý pohlad ktorý vyzeral trochu nebezpečne akoby niečo odhalila no to vlastne len hrá.*A ja som Anoella.*Povie po skúmaní.Stále sa nahnevane pozerala a ani sa neusmiala.*

* Zlozil ruku, ktoru Anoella neprijala no na tvari mu sedel aj nadalej beztarostny vyraz. * Takže Anoella...* ziarivo sa na nu usmial co bolo v kontraste s jej nahnevanym vyrazom.*...ešte ste mi neodpovedali, ale to nevadí. Neviete nahodou ako sa dostanem do komplexu Gyra?* zatvaril sa bezradne hoci sam dobre vedel kde sa komplex nachadza. Chcel len ziskat čas.*

*Uškrnula sa a naštvanú grimasu nahradila prefíkaná tvár.*Neviem načo by se tam chceli ísť.A keď chcete moju odpoveď: nie neviem a keby som vedela nepoviem Vám to...Mike.*Pokojne sa skrývala za závojom tajomstva ako to povedal Cass a s úškrnom sa pozerala.*

* Aj za taky kratky cas si stihol vsimnut že Anoella je v niečom rovnaka ako on. Nerada o sebe vela prezradzala...* Povedzme, že tam niekoho hladam a budem rad ak mi ukazete cestu. Možno by ste mohli ist kusok so mnou.* uskrnul sa a zalozil ruky za chrbat.*

*Pozrela mu do očí a pomyslela si:Tu niečo nehraje.*Naozaj neviete kde je komplex?Načo tam chcete ísť?A ak si náhodou dobre pamätám moja odpoveď znela jasne.Nie.*Posledné svlovo veľmi zvýraznila sice to povedala sucho a ostro ako bodnutie noža.*

* Hladel Anoelle pokojne do ocí a nenechal sa odradit jej odmietavym vyrazom. Necakal vsak že sa ho bude tolko vypytovať a vo svojej prirodzenej podozrievavosti trochu pokrčil celom.* Už som vam povedal. Idem tam niekoho navstiviť.* znenazdania otočil hlavou a vsimol si, že ho z opacnej strany ulice pozoruje jeho stary znamy. Takže sa ho nestriasol...* Anoella...* zacal trochu ironickejsie nez mal povodne v umysle.*...obavam sa, že nech je už vec, kvoli ktorej ste sa ponahlali akokolvek surna budete ju musiet teraz zanedbat pretože idete so mnou.* Dopekla zanadaval v duchu. Vedel, že teraz si to u Anoelly pokazil, ale ak mala prezit bez zraneni tento den bude najlpsie ked teraz zostane pri nom. Arden ich už videl spolu. Možno si myslí, že je to jeho komplicka a keby sa teraz s Anoellou rozlucil hned by ju odchytil niekde v bocnej ulicke a tam by z nej vytiahol to co by potreboval vedieť. Mike podisiel k Anoelle blizsie a chytil ju pevne za laket tak aby sa mu nemohla vysmyknut. Naklonil a k nej až ho jej vlasy posteklili na lici a ticho no naliehavo jej zasepkal do ucha.* Teraz ma pozorne pocuvajte, nerobte ziadne hluposti. Je tu jeden moj stary znamy a ten by si nase nahodne stretnutie mohol zle vysvetlit. Pojdete teraz so mnou a ja sa postaram aby vas nechal na pokoji jasne? Potom si možete ist kam chcete.