Blízke mestečko

*Mal pocit, že čakal celú večnosť na jej odpoveď. Takmer akoby bol v jej hlave a videl čo sa jej tam odohrávalo. Videl kedy to chcela zamietnuť a potom kedy to s prekvapením aj pre ňu samotnú prešlo na odpoveď áno. Hlboko si vydýchol, keď napokon predsa len vybrala miesto a aj približný čas ich stretnutia. Prikývol a už neurobil nič preto, aby ju zadržal. To bolo na ten večer akurát a čakala ho krušná noc. Aj pre ňu, tým si bol istý. Každého z nich čakal ťažký a dlhý večer, no slová mať ťažký večer boli pre oboch tak diametrálne rozdielne. Pohľadom sa díval kým sa jej chrbát celkom nestratil z jeho obzoru a keď po niekoľkých minútach jej vôňa zoslabla, obrátil sa opačným smerom. Ruky mal stále vo vreckách a kapucňu hlboko na tvári, keď pocítil prvé ľadové dažďové kvapky, ktoré ho zmáčali. Ľudia sa z ulíc začali vytrácať, no nie všetci. A on presne hľadal niekoho z nich. Z tých, ktorým ani dážď nebránil aby urobili poslednú chybu svojho života. Dlžil mu to a vedel, že by sa nikdy neupokojil keby mu nedá čo chcel. Preto sa nepoddával, len vyberal rýchlo a efektívne svoju obeť. Boli na love a keď ju zbadali, vedeli, že je to ona. Plnoštíhla žena, smrdela po alkohole a tackala sa vpred. Snažila sa dostať čo najskôr z dosahu dažďových kvapiek, no vzhľadom nato, že na nohách mala nepekné ihličky a alkohol ju zmáhal, jej chôdza bola pomalá a nemotorná. Áno, presne tú démon chcel. Cítili jej smútok, depresiu a počuli ako si šomrala sama pre seba. Žena stratila všetko čo mala. Rodinu, prácu, priateľa a nezostal jej nikto a nič. Niekoľkými krokmi úplne znížili ich vzdialenosť od nej a keď jej pevným zovretím rúk okolo ramien zamedzil vzdor s divokým úsmevom sa na ňu pozrel.* Pomôžem ti zbaviť sa utrpenia. *Chrapľavým hlasom. Jej krik zanikol v čiernej uličke až vo chvíli keď sa jej mohutné čeľusti veľkého vlka zaborili do krku a vzduch preťala vôňa čerstvej krvi.
Obrovský čierny vlk v uličke dobre ukrytý pred zbytočnými pohľadmi sa pobral preč keď po ňom ostala len stopa krvi a roztrhané ženské oblečenie. Omámený a spokojný chuťou krvi sa ľahko nechal presvedčiť na premenu do ľudskej podoby. Lay mal asi iba hodinu kým si znova bude chcieť vynútiť svoje. Roztrasený a celkom omámený silou s akou sa vrhol na neho, sa pobral rýchlo smerom kde bol ich byt. Trvalo mu to dvadsať minút, hoc inokedy by to stíhal i za menej. Potreboval sa čo najskôr dostať do bytu, na miesto, kde bol aspoň trochu v bezpečí, kde dokázal chrániť nielen seba, ale aj prostredie pred sebou. Bývali časy kedy taký nebýval. Storočie ho zmenilo. A zmenila ho strata všetkého čo mal.
Silné buchnutie dverí, následné šmyknutie mokrých topánok na hladkej podlahe a ťapkavý pohyb smerom do kúpeľne. Zažal si matné svetlo nad zrkadlom, videl svoju bledú tvár na ktorej premena zanechala svoje následky a skrehnutými prstami otvoril skrinku nad hlavou. Injekčné striekačky, ihly, samozrejme čisté a nádobky s drogami. Šlo mu to ťažko a pomaly, lebo v momente ako démon videl čo Lay chystal, začal sa znova vzpierať.
„Nie, Lay! Nie, to ti nedovolím urobiť! Počul si?! Zabudni! Dnes nevyhráš!“ Čierne tiene sa mu začali hmýriť po sivej pokožke a cítil prudký tlak vychádzajúci z chrbtice, ktoré sa mala premeniť do vlčej.
„Omámim nás a ty nevyhráš. Nedovolím ti robiť všetko len naproti a nezabúdaj, že vďaka ľudskej krvi dostávam aj ja silu, nielen ty.“ Myšlienky, slová sa mu trhali, keď hľadel na svoj odraz v zrkadle a slová adresoval tomu, ktorý bol hlboko ukrytý v jeho vnútri. „Som dosť silný a teraz ti to ukážem.“ Aj keď mal skrehnuté prsty a triasli sa mu zo zimy, dokázal si do striekačky nabrať z čírej tekutiny. Potreboval silný účinok, preto ju naplnil doplna a keď sa snažil nasadiť aj injekciu na jej vrch, už sa mu telo hrbilo a takmer strácal myseľ. Prešiel ním záchvev kŕču tak silný, že voľnou rukou sa musel zachytiť o umývadlo.
„Dnes ťa podrazím ja," vydýchol a riskujúc, no predsa odhodlane, ruku s injekciou, trasúcu sa, unavenú a vysilenú, dvihol do výšky. Riskoval, lebo ruky sa mu triasli ako keby mal absťák a čím viac sa bránil, tým to horšie bolo. Preto na sekundu to vzdal, akoby sa predsa len prestal brániť, triaška na moment ustala a vtedy hrot ihly si zapichol do kútika ľavého oka a polovicu vstrekol. Efekt drogy bol samozrejme rýchly a účinný. Nikdy si nepichal do očí, nebolo to treba, lebo doposiaľ sa mu démon tak úporne nebránil. Na druhé oko už nepotreboval toľko síl. Útlm pôsobil na oboch, takže vpich do pravého oka bol pokojnejší so sladkou chuťou víťazstva na jazyku. Ten zubatý úsmev, ktorý zrkadlu venoval, bol takmer poslednou zdravou myšlienkou, ktorú zachoval. Schúlil sa do vane, znova si na hlavu natiahol kapucňu a cítiac ako pomaly upadával do sladkej agónie, sa mu v mysli vynorila posledná myšlienka. Pred očami videl útly ženský krk s retiazkou na krku.
Keď na druhý deň stál na trhu a čakal na jej príchod, nemal už na hlave kapucňu. Dokonca noc na ňom nezanechala žiadny výraz okrem výrazu nervozity a za ten mohla Zandra. Vedel, že príde. Bol si istý, no predsa sa toho obával. Ruky mal znova vo vreckách a aj keď ho to nútilo prešľapovať z nohy na nohu, dokázal sa ovládať. Stál, nehýbal sa a čakal kedy ju uvidí prichádzať. Aj sa tak vôbec stane, v čo veril. Áno, jeho pevná vôľa bola silná, aj keď ju nahlodával nepekný pocit pochybností.*

*Bola nesmierne rada, že sa dostala domov a bola v poriadku. Aspoň sa to zdalo. V inom prípade ani nie. Odohrával sa v jej hlave boj, čo je správne a či nerobí chybu. Naozaj sa chce s tým mužom opäť stretnúť, keď vie, že je naozaj nebezpečný a mohol by jej kľudne ublížiť? Bolo viac ako jasné, že to mal v pláne aj túto noc, aj keď nejaké jeho dobré JA mu v tom predsa len zabránilo. Aká je potom tá jeho druhá podstata? Naozaj si trúfa ju spoznať? Môže ju to stáť život alebo nie? Možno mu to stretnutie nemala sľúbiť, no niečo v nej jej hovorilo, že si ju zaslúži.
Pod nohami sa jej motkal kocúr a kroky bosých nôh sa ozývali bytom ako prechádzala k obloku. Začalo pršať. Rada sledovala kvapky stekajúce po okne. Stihla to len tak tak, inak by skončila zmoknutá ako myš. Usadila sa na parapetu a kolená si pritiahla k brade, pričom sledovala, čo sa vonku deje. Ak by sa tam aj dialo niečo čudné, asi by to ani nezistila, pretože myšlienkami bola úplne niekde inde. Bola s Layom. Prehrávala si ich stretnutie a napokon jeho odhalenie, či priznanie, prečo sa toľko neusmieva. Mala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Bude sa aj za bieleho dňa toľko skrývať? Teraz už chápala, prečo sa ukrýval pod kapucňou. Azda ho aj odhadla, že nechce pútať pozornosť. Dôvody prečo, neboli až tak celkom známe, pretože ich bolo asi viac ako dosť.
„Mám to ja šťastie...“ pomyslela si, keď sa oprela o stenu chrbtom a nohy natiahla pred seba. Šťastie, že parapeta bola taká dlhá a veľká. Zbožňuje, keď cez veľké okno prúdia slnečné lúče dnu. Zajtra bude isto pekne. Stvorené na prechádzku. Dúfa, že bude pekne a v uliciach bude naozaj plno ľudí. Stále mala však pochybnosti, či tam pôjde. Chcela ho ešte vidieť, no obávala sa, čo to prinesie do jej života. Na krku nahmatala retiazku a prešla k posteli, na ktorú sa okamžite s výdychom zvalila. Dažďové kvapky buchotali na okno a v šere izby skúmala retiazku. Bola naozaj pekná, no vedela, že ak sa zajtrajšie stretnutie nevydarí, bude mu ju chcieť vrátiť alebo ju jednoducho dá dole a nebude ju viac nosiť, aby jej nepripomínala to stretnutie. Bola zmätená a od únavy nakoniec zaspala.
Ráno sa strhla zo spánku s obavami, že zaspala na stretnutie. To zistenie ju prekvapilo. Ona sa bála, že príde neskoro, čo značilo, že sa teší na stretnutie s ním a nerada by ho premeškala. Asi jej už dočista šibe. Napokon sa chytro obliekla a vybehla do ulíc. Na tvári mala úsmev a aj keď cítila nervozitu, vedela, že si to nerozmyslí. Aspoň v to dúfala, že neutečie v momente ako ho zahliadne. Našťastie bolo v uliciach dosť ľudí a tak sa nemusela obávať najhoršieho. Budú sa zdržiavať tam, kde ich bude najviac. Kde si k nej nič nedovolí. Predierala sa pomedzi ľudí a keď sa dostala na námestie, zastala. Vedela, že tam bude čakať, no možno si to nakoniec rozmyslel. To nemohla vedieť, no bola si istá, že on nie je ten, čo zdupká alebo áno? Mohla sa opäť mýliť, koniec koncov, nebolo to u nej nič nové. Kráčala pomaličky a snažila sa ho zahliadnuť. Bolo tam však dosť ľudí a tak jej to robilo menšie problémy. Hľadala hlavne niekoho v kapucni a nikto taký tam ani nebol. Bola síce ďaleko ešte, no nikoho takého nezahliadla, no kráčala ďalej, aby sa dostala k určenému miestu ich schôdzky....*

*Netrvalo to tak dlho, keď zacítil prvé náznaky jej jemnej vône a cítil ako oťapený démon sa zahniezdil. Ešte na neho pôsobili drogy z noci, ale dokázal byť spola bdelý i spola omámený. Lay sa jemne pousmial, keď ju uvidel prichádzať v tom horúcom dni, ktorý mali pred sebou. Znova bola tak žensky krásna a cítil sa naozaj dobre preto, že predsa len prišla. Akosi sa mu preto chcelo usmievať. No čo sa nestalo? Nestál presne na mieste kde sa mali stretnúť a ona prešla okolo neho ako nič. Akosi chytal dobrú náladu a neubránil sa pobavenému zasmiatiu. Preto niekoľkými dlhými krokmi ju odzadu dobehol a nakloniac sa k nej, pošepkal* Bez tej kapucne je zo mňa celkom iný človek, čo? *Aspoň tie ruky vo vreckách jej mohli napovedať, že to je on, ale dobre, bola tma a naozaj ho nemusela spoznať. Vo svojej výške sa narovnal a nechal ju, nech si ho teda obzrie ak len bude chcieť. Aj tak, teraz by s kapucňou na seba len viac pútal pozornosť, ako zostával nepozorovaný. A bolo by mu teplo, to nemal moc rád. Dnes mal dokonca na sebe košeľu, ktorú mal vyhrnutú až po lakte, takže predlaktia mal odhalené a pod krkom mu niekoľko rozopnutých gombíkov odhaľovalo hrubý krk a kúsok hrude, ktorá sa rysovala pod hladkou látkou. Tvár mal napriek bujnej noci pokojnú, takmer uvoľnenú, aj keď bola pravda že vo vnútri ním znova šklbalo pre tú lahodnú vôňu. Bolo to však oproti včerajšku omnoho slabšie. Aj vlk bol sýty, aj ovca celá. Nateraz nebol dôvod na obavy a veľké plus bolo miesto kde sa stretli. Nech by bolo akokoľvek zle, dokázal by zabrániť premene, či sa prípadne včas dostať preč. Bolo tam viac možností, ktoré by v takej chvíli vykonal a to mu dávalo pokoj, to ho utešovalo a on sa menej obával o jej bezpečnosť.* Som naozaj rád, že sme mi dali šancu. *Povedal už s pokorou, keď opadol okamih jeho premeny v muža. Aby však v nej vzbudil aspoň menší pokoj, jemne sa pousmial, aby videla normálne zuby. Úsmev však dlho nevydržal, znova sa ukryl pod tú pokojnú masku, kedy vyzeral akoby skôr na niečo čakal. Možno na spasenie, hoc pravda ani tak ďaleká nebola.*

*Nevidela ho nikde. Zvedavo sa obzerala, no nezahliadla ho. Takže nakoniec neprišiel on, ten, čo tak veľmi prosil o druhú šancu. Napadlo ju, že sa mu mohlo niečo stať, že napriek tomu všetkému by sa isto dostavil. Mala si začať robiť starosti? Aký význam by to malo? Nepoznala ho, netušila, čo je zač, vedela len, že je nebezpečný a možno ho už ani nikdy neuvidí. Prežije to. Možno sa jej bude ľahšie žiť dokonca. Nebude si život komplikovať nejakým záhadným mužom, aj keď túžila ho spoznať a dozvedieť sa o ňom viac. A tak kráčala ďalej, aby sa zmierila s tým, že neprišiel. Netrvalo však dlho a začula v celku známy hlas. Prekvapene sa otočila a neveriacky na neho hľadela. Muselo byť dosť zjavné, že sa potešila, že prišiel a taktiež si ho skúmavo prezerala. Dnes sa nemal pod akou kapucňou skrývať, pretože mal košeľu, ktorú mal vyhrnutú a tá odhaľovala jeho pekne tvarované predlaktia. Pri pohľade na jeho novú tvár úplne zabudla na toho nebezpečného muža, ktorým bol včera. Stál tam jednoducho niekto iný. Nie doslovne, no pri jeho úsmeve sa jej akosi uľavilo. Žiadne zubiská, žiadne čierne oči akoby plné temnoty.* Veru, naozaj je z vás celkom iný človek...*Dostala zo seba s úsmevom a stále ho sledovala, pretože sa nemohla na neho vynadívať. Takto si ho chce pamätať, ak by sa viac nevideli. Práve tohto muža by mala retiazka pripomínať, aj keď...Je to nesprávny postoj. Mala by ho brať takého aký je. Aj s tým, čo videla včera, pretože to k nemu patrí. Nerozumie tomu, nevie prečo, no je odhodlaná zistiť všetko, čo sa bude dať.* Aj ja som rada, že som napokon predsa len prišla..*Trocha zahanbene mykla plecom a sklonila hlavu. Čo mu bude klamať? Isto tušil už vtedy, že by si to mohla rozmyslieť. Veď aj on si to mohol rozmyslieť a zo stretnutia by nebolo vôbec nič.* Tak čo máme v pláne? *Zvedavo k nemu zodvihla pohľad a čakal, čo povie. Netušila, čo budú robiť, no bolo neslušné sa ho hneď vypytovať na jeho život, či čo je vôbec zač. Možno by si mohli len užiť krásny slnečný deň. Veď majú dosť času. Na rozhovor bude ešte čas.
Očami akosi stále kĺzala po jeho tele a skúmavo si ho obzerala. Chcela natiahnuť ruku a dotknúť sa jeho predlaktí. Mal ich také krásne a jeho úsmev. Keď sa usmial, smiala sa celá jeho tvár. Okolo očí a pier sa objavili vrásky. Na tohto muža, by sa dokázala pozerať hodiny. Až jej to prišlo smiešne a tak so smiechom pokrútila hlavou a obhliadla sa okolo seba. Uvažovala, čo budú robiť, ak by nemal žiadny plán. Možno by si len niekde sadli a rozprávali sa. Ona by si našla dôvod ako sa dotknúť jeho rúk aspoň na sekundu. Zdalo sa jej to všetko neskutočné...*

*Jasne videl ako si ho skúmavo prezerala, ako po ňom kĺzala pohľadom, div sa nad tým nezačervenal! Ale bolo to príjemné, pomaly mal chuť sa jej pekne obrátiť, aby si ho mohla obzrieť s pokojom kľudne celého ako by sa jej ráčilo. Takto to však bolo lepšie, preto sa snažil prežiť to chvíľkové zdesenie z toho, že sa mu páčilo, keď na neho tak okato hľadela.* Ehm.. *Odkašľal si poobzerajúc sa vôkol seba. Myslel si, že ona bude mať nejaký plán.* Nuž, ja som si pôvodne myslel, že vy si vymyslíte kam ideme a tak, podľa toho kde sa budete cítiť bezpečne. *Povedal tichšie. Bolo samozrejmé, že boli miesta kam nemohol ísť. Napríklad do ZOO, tam by zvieratá z neho šaleli a ona by tak nemala z toho žiadne potešenie. Ďalej aj reštaurácia kde pripravovali jedlá priamo pred nosom bolo tiež nie moc dobrý nápad.* Ale ak nemáte na pláne nič, tak navrhujem sa len tak prechádzať, prípadne môžeme skončiť napríklad pri fontáne. *Nevediac čo také sa malo diať iba dvihol ramená a prekvapene pozrel na ňu. On nevedel ako sa správať v takýchto chvíľach, ani čo sa patrilo a čo nie. Preto bol na obavách a len tak na ňu bezmocne hľadel. On nad niečím takým ani len neuvažoval ak mal pravdu povedať. Pôvodne by čakal a veru to aj čakal, že ona príde s nalinkovaným postupom kde kam načo a prečo. Že to bude mať do každého detailu premyslené kam a o koľkej pôjdu, čo tam budú robiť a všetko ostatné. Očividne sa mýlil. Preto sa snažil veľmi rýchlo niečo vymyslieť, aj keď v takej chvíli mu to asi len trochu nemyslelo a on sa cítil pod tlakom ako malý chlapček. Ruky mal stále vo vreckách a zavrtelo ním ako malým chlapcom, ktorý sa neskutočne hanbí.* Som rád, že sa vám páčim.. Teda.. že nemám kapucňu a vám sa to páči... teda.. No.. Bože.. Ja... *Zaúpel a zagúľal očami. Toto bolo hrozné! Že on vôbec otváral ústa.* Chcel som vlastne povedať, že som rád, že.. Ach.. To nič, nechajme to radšej tak. *Ani nevedel čo chce básnik povedať a tak sa mu nepekne podarilo zamotať, preto len neveriacky zaboril ruku do vlasov a nad trápnosťou seba samého sa musel zasmiať.* Dúfam som potešil, že nemám kapucňu... *Dokončil, aj keď to bolo stále rovnaké biedne ako ten výstup pred malou chvíľou.*

*Pripadala si nevychovane a hlúpo, že tak na neho civela, no nedokázala prestať. Nevyzeral nebezpečne. Akoby sa včera nič neudialo. Keď si odkašľal, len sa usmiala. Nemal žiadny plán. Asi mu len stačilo, že príde, že mu dá šancu a ona vlastne nič od neho nežiadala. Chcela len vedieť, či si niečo nenaplánoval. Nechcela by mu niečo prekaziť.* Ťažko povedať, kde by som sa cítila bezpečne....*Bola to pravda. Boli medzi ľuďmi, no to boli aj včera a predsa to nebolo tak celkom bezpečné miesto, takže by mohla vybrať hocičo, hocikam ho vziať a nemusela by to byť najlepšia voľba, aj keď bola presvedčená, že by jej nedovolil urobiť nejakú hlúposť, ktorá by ju mohla stáť život...Teraz nie, aspoň teraz mala o ňom takú mienku a nechcela si ju nijako vyvrátiť. No mohla sa opäť mýliť.* Prechádzka k fontáne napadla aj mňa...*Len pritakala, že súhlasí a chcela sa pohnúť ďalej, keď začal habkať ako malý chlapček. Bol rozkošný. Naozaj. Chlap ako hora s rukami vo vreckách a nevedel čo povedať. Teda vedel, pretože povedal toho dosť, aj keď to nedávalo zmysel, no aj tak ho nechala trápiť sa. Sledovala ako si rukou bezmocne siaha do vlasov a ako vystupujú žily na jeho predlaktí. Zrazu zatúžila, aby ju tie ruky mocne objali, presne tak ako mocne aj vyzerali. Vedela, že v sebe ukrýva neskutočnú silu a že by sa azda mohla cítiť v jeho objatí bezpečne..Lenže...už pri prvom stretnutí ju presvedčil o tom, že to tak nemusí byť. Chcela vedieť, prečo to tak je. No stále sa dokázala udržať, aby nezačala klásť otázky. Miesto toho sa na ňom zvonivo zasmiala, pričom sa niektorí okoloidúci za ňou obzreli. Radšej si priložila ruku na ústa, aby tlmila smiech a nepohoršovala ostatných. Najviac ju asi pobavilo to gúľanie očami.* Kapucňa by bola príliš podozrivá v takýto deň, no nie? *Chcela mu pomôcť a nemyslela to nijako v zlom. Radšej vykročila, aby nestávali na mieste a nepútali pozornosť. Ľudia sú hocijaký.* Nechceli ste sa ísť niekam najesť? *Zrazu sa zvrtla, pretože ju to ani nenapadlo sa spýtať, či nie je jednoducho hladný. Možno si mohli ísť niekam sadnúť na jedlo, aj keď ona bola najedená. Lenže ona je taký malé prasiatko, že by dokázala stále niečo jesť, aj keď iba po troškách. Jej by to vôbec nevadilo. Prstíkom ukázala na neďalekú reštauráciu, kde vraj dobre varia a majú skvelý výber....*

*Mala pravdu o tom, že to takto bolo lepšie bez kapucne, nepútal zbytočne na seba pozornosť a on s ňou plne súhlasil, takže sa v niečom predsa len vedeli zhodnúť. A táto chvíľa mu aspoň pomohla trochu zabudnúť nato ako moc sa hanbil pre to chlapčenské bľabotanie, ktoré predtým spustil. Koktal ako malý chlapec.. Aspoň, že démon ešte stále driemal a nevysmieval sa mu. To bolo naozaj posledné po čom v tej chvíli túžil. Však si robil stresy sám, nepotreboval nikoho ďalšieho k tomu koho počul len on sám.* Myslím, že by som osobne uprednostnil tú prechádzku. Naozaj nemám hlad, aj keď.. Ak ste hladná.. *Vyzeralo by to čudne, lebo by sa na ňu len pozeral, ale tak nedbal. Nejako by to už len boli vymysleli k obojstrannej spokojnosti, takže preto sa rozhodol výber nechať na nej. On len prikývne na všetko čo si zmyslí a bude ju nasledovať ako verný psík i na kraj sveta, keby toto bolo to po čom túžila. Aspoň by mal možnosť ju spoznať viacej. Už beztak v ňom zverské zmýšľanie prebúdzalo myšlienky na to, čo by sa bolo stalo keby ju vezme niekam do lesov, tak ako to im Arathi bolo blízke a nepustil by ju viac ani do mesta, ani na svetlo ľudstva. On však takýto nie je! Pridlho žil s ľuďmi nato, aby konal tak pudovo. Zahubil v sebe všetko čo tak kedysi mal rád. To, čo ho symbolizovalo. Veď aj na svoj živel celkom zabudol..* Ak mám pravdu povedať som celkom plný, takže moc chuť nemám... Ale naozaj ak ste hladná, nerobí mi to problém. *Dodal tichšie jemne sa pousmejúc na ňu s váhavým a plachým pohľadom v očiach.* Vlastne ja ani neviem ako sa správať v spoločnosti ľudí, nieto ešte ženy, tak mi odpusťte ak urobím niečo, čo naozaj nie je správne.. *Nervózne sa znova zahemžil. Správal sa nemožne!*

Nie, nie..ja nie som vôbec hladná...*Pokrúti rýchlo hlavou, že tak to zasa nemyslela. Možno by si dala nejaký koláčik, ale to si môžu kúpiť aj cestou v malých stánkoch, ktoré ponúkajú naozaj široký výber cukroviniek rôznych tvarov a chutí. Chcela si byť len istá, či nechcel ísť náhodu na obed, keďže ona navrhla stretnutie poobede. Možno nejedol a chcel si ísť niekam sadnúť.
Bez ďalších zbytočných otázok sa pohla ďalej. Veď to už vyriešili a keďže ani jeden nie je hladný, môžu pokračovať ďalej. Chvíľu kráčala mlčky lebo sama nevedela, čo povedať. Veľmi rýchlo zabúdala na včerajší deň, pretože chcela. Takto to bolo omnoho lepšie a chcela, aby sa cítili dobre, uvoľnene, aby to včerajšie stretnutie nemalo na dnešný deň žiadny dopad. Bola by škoda, keby sa obaja zamýšľali nad tým a tým pádom sa moc nerozprávali. Chcel druhú šancu a ona mu ju túžila dať, aby to bolo iné, lepšie a zapamätali si TENTO deň so všetkým..*
Neviete? Tomu naozaj neverím. *Zodvihla k nemu zvedavý pohľad a bez uvažovania ho vzala pod pazuchu, pričom sa usmiala a potiahla ho trochu do strany, aby nevrazili do akéhosi muža, čo z ničoho nič zastal pred nimi. Isto nevidel, že idú za ním, vyzeral akýsi zamyslený. Toho však nechala tak, ju teraz zaujímal Lay, ktorého sa hodlala spoznať napriek tomu, že bol nebezpečný. Podvedomie si to stále pamätalo, ťažko by na to zabudla, no darilo sa jej to potláčať, aby sa správala normálne, uvoľnene a chcela, aby sa rovnako choval alebo aspoň aby sa aj Lay cítil dobre v jej spoločnosti.* Zbožňujem slnko...*Na chvíľku pozrela k oblohe, pričom musela prižmúriť oči, pretože ju to oslepovalo, no stále sa usmievala. Jednou rukou ho stále držala pod pazuchou, zavesená za jeho ruku, pričom druhou rukou skĺzla k jeho predlaktiu...Urobila to zámerne, pretože mal úžasne ruky a ona si ich chcela prezrieť, ohmatať. Boli také pevné, musel mať neskutočnú silu..Prestala sa uškŕňať k oblohe a pozrela opäť k nemu.* Máte rád slnko? *Nevedela či áno alebo nie. Typovala by, že skôr nie, keďže podľa všetkého sa radšej ukrýva v tme a pod kapucňou...Netrvalo dlho a dostali sa k fontáne, pri ktorej sa naháňali deti. Pri pohľade na ne sa musela znova zasmiať. Boli rozkošné a rada počúvala ich veselý smiech. Ak by tam bola sama, isto by sa tam s nimi chvíľku pohrala, trocha ich oprskala vodou, aby sa aj osviežili a išla by ďalej. Teraz mala spoločnosť, no malé dievčatko s krásnymi čiernymi kučeravými vláskami a hnedými očkami ju spoznalo a zamávala jej. Pustila sa ho a odkývala dievčatku. Vedela, že sa bude hanbiť a nepríde za nimi. Nemusela mať teda výčitky, že sa dievčatku odvracia chrbtom a stavia sa rovno pred svojho spoločníka, aby mu videla do tváre.* Nie je nič krajšie ako detský smiech...*Nevinne sa usmiala a zvedavo naklonila hlavu do strany.* A čo vy, Lay? Čo zbožňujete?

*Až mu taký poriadny kameň zo srdca spadol, keď netrvala na jedení. Po včerajšku mal pocit, že do seba už viac nedostane ani jediné sústo a keby zbadá niečo čo by sa malo jesť, pravdepodobne by ho naplo a to by asi nevyzeralo vôbec dobre. Jeho žalúdok strávil všetko, ale nebol bez dna, čo by jeho démonovi rozhodne vyhovovalo. Aspoň niečo na tom nekonečnom bodreli bolo fajn. Vykročil jej smerom kadiaľ kráčala a snažil sa trochu si od nej držať odstup, aj keď jeho inštinkty mu radili aby jej zaboril nos do hladkej pokožky na krku a tak sa zhlboka nadýchol jej vône. Preto sa strhol, keď si uvedomil, že sa ho dotkla. Šokovane na ňu zagánil a na sekundu zaváhal. Len tak mu zakolísal krok, keď to videl a prvotné nutkanie mu hovorilo aby sa jej vytrhol. Lenže ako to mohol urobiť, keď ho to k nej ťahalo a radšej chcel zhlboka vdychovať jej vôňu. Prekonal sa teda a podvolil jej jemnému nátlaku. Ani to tak dlho netrvalo, keď si uvedomil, že mu to bolo celkom príjemné. Nepovedal ďalšie slová o tom, že naozaj to s ľuďmi nevedel, však si to mohla všimnúť aj sama, preto len na znak, že naozaj nie dvihol plecia a nechal sa naďalej viezť. Mlčky ju počúval, jemne s fascinovaným výrazom v tvári, lebo taký oduševnený výraz aký jej videl v tvári mu pripadal cudzí, takmer akoby spadla z jahody. Nechápal ako sa môže tešiť takej maličkosti akou bolo slnko. Preto to skúsil aj on. Na chvíľu zaklonil hlavu a nechal slneční lúče nech mu pohladia tvár. Nebolo to zas tak moc nepríjemné. Jemne ho strhlo, keď k nemu prihovorila a prudko na ňu zažmurkal.* Prosím? *Prekvapene na ňu žmurkal, lebo skrz to slnko takmer ani nevidel. Pery sa mu roztiahli do jemného úsmevu, keď cítil na pokožke jej jemný dotyk. Všimol si to, lebo ako mu prešla po predlaktí, akoby sa mu koža preberala a on tam cítil jemné mravčenie.* Nuž.. Ani nie. Ja som skôr nočný tvor. *Oni všetci takí neboli, jednoducho len si navykol prežívať hlavne po nociach. Vlastne ich rasa milovala deň tak ako aj noc, mali radi prírodu a všetko čo sa s ňou spájalo, teda aj slnečné lúče. Ale roky žil v tme, nedoprial si luxus prírody a tak si odvykol od tej krásy.. Nedoprial ju jemu. Pohľad mu skĺzol k deťom a tvár sa mu stiahla v nepreniknuteľnú masku. Pripomenulo mu to jeho dcéru a jej osud. Tak rád by vedel kde jeho dievčatko je, čo robí a či vôbec objavila to kým je.. Naozaj rád. Ale bolo príliš neskoro zisťovať. Nemal žiadne stopy, žiadne indície kde by ju hľadal, nič. Bolo by to ako hľadať ihlu v kope sena. Netušil nič, ani v ktorých rukách jeho dievčatko skončilo. A bola taká maličká! Smútok mu zastrel pohľad, keď si spomenul na ten okamih z minulosti..

Marissa kráčala po zelenej tráve smerom k nemu, keď tam na ňu čakal. Bola nádherná a jeho mladá tvár, bez vrások, ešte v rozkvete žiarila rovnako tak ako aj ona. Miloval ju bezvýhradne, odovzdane, šiel by za ňou kamkoľvek by mu povedala a predsa to nikdy proti nemu nevyužila. Dlhé blond vlasy jej v kaderiach splývali na plecia, zakrývali jej takmer celý chrbát až po pás. Toto boli okamihy kedy si uvedomil prečo ju tak miluje. A hlavne že je to tak.
„Musím ti niečo povedať, Layrroy,“ prehovorila medovým hlasom. Ruky mu okamžite omotala okolo krku, na hrudi cítil ako sa jej prsia pritlačili k nemu a bokmi zapadla celkom do neho. Bola stvorená priamo do jeho náruče, len a len do jeho. Vôbec nie do nikoho druhého.
„Milujem ťa,“ hlesol jej do roztvorených pier keď sa začala zvonivo smiať.
„Aj ja ťa milujem, ale toto nie je čo som chcela povedať.“ Jej trpezlivosť bývala božská. Miloval na nej úplne všetko. „Som tehotná.“
Aj keď jej na tvári žiaril úsmev a videl, že bola dokonale šťastná, on sa smrteľne preľakol. „Ale... ale ako?“
Božská trpezlivosť. „Nuž, to zvykne tak keď sa spojíme, vieš hlupáčik? A my sme sa spojili drahý, nie len pred očami Altry a ostatných Arathi, ale i fyzicky ak si nepamätáš. Treba ti to pripomínať?“
Cítil ako tá správna časť prudko zareagovala na jej slová, ale aj tak cítil obrovský strach. Nielen o ich dcéru, lebo dúfal, že to bude dcéra, ale hlavne o ňu. „Drahá, ja sa bojím!“
„A ja som nekonečne šťastná.“

Znova zažmurkal na Zandru a pohľad presunul k deťom.* Deti sú potešenie a dar. Máte pravdu, nie je nič krajšie ako počuť ich šťastný smiech. *Odmlčal sa.* A neviem povedať čo.. Asi slobodu.. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. *Bol azda preto čudný?* Máte veľa vecí rada? Nechcelo by sa vám porozprávať mi o tom?

*Bolo zaujímavé ho sledovať a naozaj čakala na jeho odpoveď. Bola zvedavá a chcela vedieť, čo má rád, čo zbožňuje. Azda by ho tak lepšie spoznala? Bála sa jeho nepeknej stránky a tak dúfala, že sa o ňom dozvie to lepšie, to, čo ho azda robí človekom. Nechcela myslieť na predošlú noc, na to ako sa vyľakala. Dala mu predsa druhú šancu, no nie? A jej sa začínal páčiť. Bola kvôli tomu bláznom? Priťahoval ju nejaký vrah? Čo bol vlastne zač? Chcela to vedieť, potrebovala to vedieť. Na ničom inom jej nezáležalo. Prišla predsa na stretnutie s ním, pretože ho chcela znova vidieť, chcela sa s ním rozprávať a cítila sa s ním napriek tomu dobre. Možno by sa fakt mala ísť dať liečiť, pretože to mohla byť čistá samovražda. Asi to tak aj bolo. Nechcela vyvodzovať dôsledky. Chcela si len užiť krásny deň v spoločnosti muža, ktorý ju priťahoval, no zároveň aj desil. Nevedela, čo robiť, no miestami dokázala na to zabudnúť, potlačiť strach a chovať sa prirodzene. Bolo hlúpe si myslieť, že by to mohlo fungovať? Že by sa mohli stretávať ako priatelia? Nemala šťastie na mužov a možno včerajšiu noc mala brať ako jasné varovanie, že ani tento nebude patriť k tým lepším.* Lay? *Váhavo ho oslovila, pretože sa jej zdal akýsi zamyslený. Akoby nebol ani duchom prítomný. Na niečo si spomenul? A možno uvažoval akým spôsobom ju znesie z tohto sveta. Možno si premýšľal plán ako ju dostane z dohľadu toľkých ľudí...
Našťastie po chvíľke akoby precitol a zažmurkal. Usmiala sa na neho a len súhlasne pritakala na jeho odpoveď. Sloboda. To môže vysvetľovať mnohé. Možno sa nechce ani viazať, aj keď to bola naozaj hlúposť nad tým uvažovať. Nepoznala ho ani dvadsaťštyri hodín a trúfala si domýšľať, či má rodinu, ženu, deti alebo žije jednoducho sám.* Je toho naozaj veľa. Sama neviem kde začať...*Bezstarostne mykla plecom a pomaličky vykročila k fontáne. Ruku vystrela k čírej vode a chvíľku si v nej máčala prsty uvažujúc, čo by mu povedala. Nechcela hovoriť o sebe. Chcela hovoriť o ňom. Uvažovala, čo teda urobiť. Má mu najskôr o sebe porozprávať a potom sa spýtať jeho na niečo? Ale ako? Odmietol by to? Nevyzeral, že by sa chcel rozprávať o sebe.*
Úprimne? *Zodvihla k nemu pohľad a stiahla ruku k sebe. Cítila ako kvapky vody stekajú po štíhlych prstíkoch na ruke a dopadajú následne na zem. Radšej hovorila pravdu ako nejakú lož. Aspoň nie teraz. Klamať vedela, to áno, no teraz žiadne klamstvá či intrigy neboli potrebné.*
Chcela som sa dozvedieť o vás viac. *Určite vie ako to myslí. Teraz sa priznala, že aj keď sa chová uvoľnene a naozaj sa tak cíti, stále nedokáže úplne zabudnúť na ich prvé stretnutie. Nepotrebuje počuť vysvetlenie, ani presne to, čo je zač. Avšak pre vlastný pokoj potrebuje počuť niečo o ňom samom. Aspoň, čo má rád, či má rodinu..niečo..hocičo, o čom by nepochybovala, že je klamstvo. Aj keby to mala byť polovičná pravda. Či však chce počuť nejaké báchorky, netuší. Asi nebude spokojná len tak s hocijakou odpoveďou. Nad vlastnými úvahami si tíško povzdychla. Sama vlastne netušila, čo od neho chce počuť. Asi si mala dať viac času, než sa s ním stretla. Jej myšlienky sú rozlietané a všetko sa v nej bije. Bála sa však, že ak by sa s ním nestretla hneď, nestretla by sa s ním nakoniec vôbec. Chvíľu na neho hľadela a čakala, čo jej povie. Či sa nejako vystraší a odmietne to. Niečo si vymyslí a odíde preč. Nevie, čo by robila, ak by sa naozaj pobral preč. Miesto toho sa pohla ona, pričom jemne kývla hlavou, aby pokračovali v prechádzke. Nespravila však veľa krokov, ak by nakoniec predsa len nechcel pokračovať, len to naznačila, netušiac, kam vlastne pôjdu....*

*Obával sa, že presne toto je to čo by chcela. Že by ho chcela poznať. Toho sa obával. A najhoršie na tom bolo, že nemohol jej nič povedať. Tvár sa mu stiahla do pokojnej, takmer až ľadovej masky na tvári a zadíval sa na kvapky na jej rukách. Stačilo by len málo aby jej ich vysušil. Tvár pri tom naklonil jemne na bok a so zaujatím sa na ňu pozeral.* Hm.. *Možno časť by jej mohol povedať, ibaže čo s toho. Možno už počula o nich, o ich planéte, netušil či áno, ale rokmi sa naučil, že nikdy nebolo opatrnosti dosť. Nepoznal ju, len jej vôňa bola taká nádherná, lákavá, podmanivá, že by priadol spokojnosťou, keby mohol. Jemne okolo nej obišiel a ako tak urobil, za jej chrbtom nepatrne dvihol ruku, akoby ju chcel pohladiť po chrbte, no tá klesla znova späť a len privrúc oči sa nadýchol jej vône.* Pravda je taká, že nemôžem o sebe povedať asi nič. *Hovoril to šeptom, tak aby ho počula len ona. Nechcel ju sklamať.* Možno.. Možno keby ste sa začali pýtať.. Ale len také ľahšie otázky, prosím, šetrite ma. *Pery sa mu roztiahli do jemného, lišiackeho úsmevu, pričom ak sa dobre prizerala, mohla si všimnúť špičku jeho tesáka. Úsmev však dlho nepobudol a ona sa v mysli na okamih vrátil k Marisse.

Usmievala sa. Nepamätal si okamih kedy sa neusmievala. Bola to žena ktorej úsmev boril kamenné múry. Dovtedy býval mĺkvy. Málo rozprával, no od momentu kedy ju stretol rozprával stále viac. Hlavne v jej prítomnosti. Skromná neha a hanblivosť jej na tvári vytvárali jemnú červeň.
„Počula som, že si smädný,“ prehovorila, keď ho našla pracovať a nosiť veľké drevá k ich obydliu. Nečakal, že pošlú ju.
„Áno, ďakujem, som veľmi.“ Z pliec zložil drevo na zem a vzal jej z rúk plechový pohár plný tej najčistejšej vody zo studne. Chladila ho, jasne cítil ako ním pretekala do vnútorností a všade v nej cítil aj ju. Mal ju v žilách i v hlave, všade, v každom svojom póre a cítil ako aj jeho démon hlasno priadol a prosil o jej podmanenie. Ale to on nechcel. Chcel ju hýčkať a milovať sa s ňou, nie však tak ako jeho druhé ja. „Nepôjdeme si zaplávať keď skončím?“
Videl ako sa zatvárila a ako sa jej oči rozšírili vzrušením, keď prikývla. Berúc si pohár z jeho rúk, sa na okamih dotkla jeho prstov na ruke. Druhou rukou sa natiahla k jeho tvári. Prsty mala jemne roztiahnuté, ukazovákom a prstenníkom sa mu dotkla viečok a potiahla ruku jemne smerom dolu až k brade.
„Vidím ťa,“ povedala a potom odišla.

Nebolo nič krajšie keď bol zamilovaný a mohol hovoriť všetko. Prešlo už tridsať rokov od toho okamihu a opatrnosť sa mu priveľmi zakorenila v bunkách. Viac, než bolo zdravé. No zvedavosť vedela byť silnejšia než čokoľvek iné. A on bol veľmi zvedavý.* Mám návrh. *Pomaly vykročil smerom ktorým naznačila smer ich chôdze.* Quid pro quo, Zandra. Keď sa ty opýtaš, odpoviem ti, ale potom sa opýtam aj ja, súhlasíš? *Aj on ju chcel poznať, tak prečo by sa mala pýtať len ona? Aspoň tak bude môcť zistiť čo sa jej odohráva v hlave. Predsa už len jej otázky mohli byť príliš veľkou a nebezpečnou zbraňou proti nemu, tak bol pripravený to aj patrične využiť. * Pre začiatok sa môžeš opýtať päť otázok a potom sa spýtam ja. *Vedel že sa nájdu otázky na ktoré jej nebude môcť dať odpovede tak aby bola spokojná, ale keď už, pokúsi sa. Aby jej dal šancu, urobil preto krok vbok.*

*Na tvári sa okamžite zjavil úsmev.*
Znie, to dobre.
*Pritakal a jeho návrh a pomaličky sa pohla ďalej, uvažujúc, akú otázku mu položí. Jasné, že by na neho hneď vytiahla, čo je zač, prečo ju desí, no zároveň ju niečo k nemu priťahuje, niečo, prečo ho chce spoznať a ten strach prekonáva. Azda to bude len jej zvedavosťou? Netuší, vlastne to nechce ani rozoberať lebo by nad ňou isto zvíťazil strach a ona by sa rýchlosťou blesku stratila z jeho dohľadu. Ak by vôbec mala proti nemu nejakú šancu. Pre istotu skontrolovala koľko ľudí sa nachádza okolo nich akoby boli jej ochrancovia. To si len mohla myslieť a upokojovať sa tým. Pravda je taká, že aj keby ju niekto napadol počas večera, rovno pod lampou, prehliadli by to a nik by nezakročil. Aspoň väčšina bytostí.
Ruku zdvihla k perám a prstami si jemne prešla po perách, pričom mala sklonenú hlavu. Naozaj veľmi uvažovala nad otázkami, ktoré by mu položila, na ktoré by mohla dostať ako takú pravdivú odpoveď a žiadne vymyslené báchorky, len aby bola spokojná. Mala veľa otázok, no nechcela ho vystrašiť, pretože by zároveň bola možno až príliš drzá.*
Ja vlastne ani neviem, čo by som sa spýtala...
*Napokon k nemu zodvihla hlavu a zahanbene sa usmiala.*
Všetko, čo by som chcela vedieť , by vyznelo príliš drzo a myslím, že by som odpoveď na to ani nedostala. Už teraz ste príliš tajomný a mám pocit, že by bojíte odhaliť niečo viac zo svojho života, no neviem prečo...Azda si myslíte, že by som vám mohla ja nejako ublížiť? *Pri tej otázke sa musela zasmiať, pretože to bolo absurdné. Proti nemu by nezmohla nič, aj keby vedela niečo z jeho života. Nie je ten typ, čo by chcela každému ubližovať. Dokázala by byť mrcha, no na to nemá dôvod a skôr je sama sebou ako sa hrať na arogantné dievčatko, len aby sa k nej nikto nepriblížil a nemohol jej ublížiť. Pretože nech sa snaží akokoľvek, vždy sa nájde niekto alebo niečo, čím jej ublížia. Nie len jej, ale každému. Každému sa to jednoducho môže stať a ona nie je výnimka. A on tiež nie.*
Prečo sa tak stránite toho, aby vás niekto spoznal viac?
*A možno predsa len príde na tie otázky, ktoré by mu mohla položiť. Nejako sa k tomu dopracuje a bude to už len na ňom, či jej ich zodpovie.*
Ste ten typ, čo radšej žije v ústraní?
*Zastane a jemne ho zachytí za predlaktie, aby sa zastavil, snažiac sa mu pozrieť do tváre.*
Čoho sa toľko bojíte, že sa skrývate?
*Napokon si však uvedomí, že asi zachádza ďaleko a tak ho pustí, pričom pokrúti hlavou.*
Prepáčte, to bolo asi príliš....Nechcela som byť taká drzá a nástojčivá.
*Radšej od neho odstúpi, aby si to nevysvetľoval zle. Nechce na neho tlačiť. Napriek tomu cíti potrebu mu to vysvetliť. Nevie však ako. Má v hlave zmätok a stále ju pobáda včerajšie stretnutie, ktoré nebolo napokon príliš príjemné. Avšak vidí, že nemôže byť predsa taký zlý, či nebezpečný, keď sa dokáže s ňou stretnúť za bieleho dňa a komunikovať s ňou. Dal jej možnosť sa pýtať, aby ho spoznala a ona aj tak nie je schopná mu položiť normálne otázky, pretože stále myslí na ich večerné stretnutie.*
Mrzí ma, ak som to pokazila...Nechcela som a nemusíte odpoveď, ak vám to je nepríjemne. *Zodvihne odhodlane hlavu a mykne plecom.*
Možno by ste mi mohli radšej povedať, čo robíte vo voľnom čase. Či tu máte nejakú rodinu alebo tu žijete sám...

*Jeho vnútro sa obávalo otázok, ktoré mu mohla klásť. Hlavne z toho dôvodu ako sa nevedel vyhovárať, ani klamať, hoc sa to musel rokmi naučiť. Stále to však bral, že klamanie nebolo jeho silnou stránkou. Práve naopak mal v ňom nedostatky. Obával sa práve okamihov kedy sa nebude vedieť vyjadriť, kedy nebude vedieť odpovedať, alebo keď bude klamať a ona ho prekukne ako priesvitný papier.
Preto sám nezačínal. Celý čas čakal na jej slová a snažil sa utriediť si myšlienky v hlave najlepšie ako vedel a práve vzhľadom nato, že od jednej otázky sa odvíjala ďalšia a on tušil, že neskončila. Až keď sa medzi nimi rozhostilo ticho ako plášť, pery sa mu roztiahli do uvoľnenejšieho úsmevu.* V prvom rade, nič ste nepokazili, takže pokojne. *Rýchlo sa snažil napraviť vzniknutý dojem, že otázkou sa jej podarilo uraziť ho, alebo čo.. Položil jej na chvíľu dlane na ramená a jemne jej ich stisol. Potom však ruky nechal klesnúť voľne k telu a v mysli sa vracal k tomu čo rozprávala.* Pýtali ste sa prečo nedovolím, aby ma niekto poznal. Či si myslím, že by ste mi mohli ublížiť. *Zamyslel sa, aby slová povedal tak, aby ju neurazil a vysvetlil jej to čo najjednoduchšie.* Najskôr musím povedať, že sa nebojím, že mi môžete ublížiť, ale je to možné. Aj pod tou najnežnejšou tváričkou sa dokáže ukrývať dobre mierený zákerný človek a vedzte, že keby poznáte tých správnych ľudí a spomenuli by ste im mňa, vedeli by ste mi zariadiť aj smrť a pritom by ste to nemuseli chcieť. *Možno to povedal až moc priamo.* Tým sa dostávam k odpovedi, prečo sa stránim ľudí a nepúšťam si ich k telu. Je to presne z toho dôvodu, nielen že ja som nebezpečný, ale aj ja sám som v nebezpečenstve. *Už sa poučil na tom, že nikdy nemohol čakať kto je od Lovcov. Preto aj váhal pri odradení vlastnej identity pred ňou.
Čo ak by ona patrila k nim? Čo by potom robil? Znova by utekal. Tam ho nenašli, riskoval veľa. Preto sa zhlboka nadýchol.* A hlavne, áno, stránim sa. Nestretávam sa s nikým, len vy ste teraz výnimka. *Aj to si radšej nechal pre seba prečo. To, že ho priťahovala najviac ako večera a prebúdzala v ňom jeho démona, nato nebol čas. Isté veci si jednoducho musel nechávať pre seba. Teraz, nabudúce, natrvalo.* No a neviem či som tak aj nezodpovedal tú vašu poslednú otázku o tom čo robím. Žijem prevažne v noci, je mi bližšia a len tak sa ponevieram.. *A zháňam si jedlo.. Ďalšia veta, ktorú si musel odpustiť a nechať si ju radšej pre seba.* Som tu sám a nemám žiadnu rodinu. Kedysi... Kedysi som však rodinu mal.

*Naozaj sa obáva, že ho mohla nejako uraziť alebo odohnať svojimi otázkami. Ona je naozaj príliš zvedavý človek a on je zasa až moc tajomný. Cíti strach, no aj záujem, zvedavosť. Chce vedieť, čo je zač. Snaží sa nemyslieť na to, čo sa stalo pred tým, no ťažko sa to dá potláčať. Mala by si dávať viac pozor, čo povie a keď ju chytí za ramená, pričom ich jemne stisne, zatají dych. Je si istá, že teraz by jej neublížil, no nikdy nemôže vedieť v akej situácii sa ocitnú a čo napokon bude mať za úmysly.*
Koho myslíte tými správnymi ľuďmi? *Nakloní hlavu mierne do strany a zamyslene prižmúri oči. V poslednej dobe sa vyhýba akémukoľvek styku s ľuďmi, takže si nemyslí, že by ho mohla nejako ohroziť. Azda sama by nikomu nepriznala, že ho stretla, pretože na to nemá dôvod. Nie je to tak, že by sa za to hanbila, no jednoduché si niektoré veci rada necháva pre seba.*
Myslíte si, že patrím k ľuďom, ktorí Vám chcú ublížiť? *Možno si myslí, že ona je akási volavka, aby ho dostali jeho nepriatelia. Potom by jeho odstup bol oprávnený, no asi si sám nedokáže byť istý, čo je ona zač. Ako vraví, aj pod tou najnežnejšou tváričkou môže driemať naozaj veľké zlo.
Akosi sa jej nepáči slovo nebezpečenstvo. Spomína ho celkom často a v rôznej podobe.*
Nebezpečný. Ako veľmi? *Vyrovná sa a zostane na neho hľadieť, čakajúc na jeho otázku. Dokonca si predstavuje ako s panikou začne utekať a tak sa kútiky úst vykrivia do akéhosi úsmevu. Radšej odvráti hlavu, aby to nezachytil. Niekedy má naozaj divné predstavy v tých najnevhodnejších situáciách. Pri ňom ju však napadajú aj iné myšlienky, no to sa snaží potláčať lebo by sa asi príliš červenala. Hlavu opäť skloní k jeho rukám. Sú naozaj úžasne a najradšej by sa ich dotkla, no neurobí to. Aspoň by nemala. Jemne si zahryzne do spodnej pery a zodvihne pohľad k nemu. Zarazí ju jeho odpoveď. Kedy mal rodinu?*
A čo je s vašou rodinou teraz?
*Takže mal ženu, deti...Možno ešte kdesi má, len ich dočasne opustil. Ten muž ju začína zaujímať viac a viac. Chce rozlusknúť jeho tajomnstvá, aj keď je malá pravdepodobnosť, že sa jej to podarí. Aby nakoniec on nerozlúskol ju, keďže poukazuje na to, že je naozaj nebezpečný. Ešte stále sa to môže zvrtnúť naozaj zlým smerom. Takže by sa azda mala aj viac krotiť v otázkach, no ak ich nepoloží, nikdy nezistí, čo je zač a kým je, čoho je schopný.*

*Celý čas sa snažil pri nej pôsobiť vyrovnane a pokojne. No nebol, taká bola pravda. Cítil sa, akoby mal zrazu pred celým svetom priznať kým bol a tak sa odsúdiť na ortieľ smrti. A nebola to azda pravda? Jeho podvedomie tušilo, že to nie je správne rozprávať tak veľmi o sebe a stačilo mu, ako veľmi sa musela premáhať. Na rukách mu vyskočili žily ako stískal päste a zaťaté sánky sa mu jasne napli v tichu, ktoré medzi nimi nastalo. Na hodnú chvíľu uprel pohľad k zemi a spočítal takmer všetky kamienky na zemi, ktoré jeho skúmavému a presnému pohľadu neunikli.* Prepáčte mi to, ale je pre mňa nesmierne ťažké o sebe rozprávať *zastonal a hlas mal pritom celkom chrapľavý. Tušil, že bude mať otázky a bude chcieť vedieť čo je zač. Bola to prirodzená vlastnosť žien, zvedavosť, ale nechcel byť hrubý a krutý tým, že by zrazu skončil s odpovedaním. Ibaže ona kládla príliš presné a trefné otázky z ktorých sa ťažko dalo vykrútiť. Nie tak ľahko.* Ľudia, ktorí by mi mohli ublížiť a snažia sa o to, sa volajú Lovci. Na našej planéte to boli niečo ako kati. Vykonali genocídu na mojej rase a tých, ktorí prežili, tí už dlhé roky lovia... *Jeho hlas znel stále chrapľavo a pohľad nedvihol k nej, ani keď krutú pravdu zhrnul do pár viet v ktorých sa ukrývala hlboká a hrozná pravda minulosti. Nikdy nato nespomínal! Nikdy... No teraz, keď všetko to vyslovil nahlas, cítil ako sa v ňom prebúdzal roky stratený hnev. Prudko zatvoril viečka, neschopný potlačiť to čo sa dralo von. Nie, nie, nie, teraz nie je správna chvíľa. Ohrozíš nás. Prihovoril sa potichu v mysli, no tá mala vlastný rozum a hoci vonku bolo horúco, on sa začal chvieť.* Moja rodina je mŕtva. *Dodal ťažko dýchajúc. Musel sa jej odvrátiť chrbtom aby nevidela čo sa s ním robilo. Že v ústach sa netkveli len tesáky, ktoré tam boli zakaždým, ale teraz mal plnú papuľu tých nebezpečných zubov. Nepatrne sa zhrbil a zaťaté päste si oprel o kolená. Ťažko vydýchol. Naraz, akoby sa jeho démon snažil zradiť ich a ukončiť tak trápenie ich oboch, musel sa prudko otočiť. Objal ju, tak pevne, že celkom pri zmysloch by sa musel báť, aby jej neublížil. Nos zaboril do jej hodvábneho krku a so silno zatvorenými očami stále ťažko dýchal.* Moju ženu chytili, zviazali a zabili priamo pred mojimi očami. Nemohol som nič robiť... Ja... Bol som príliš slabý, aby som jej pomohol a on mi to nedovolil. Nepustil ma, aby som za ňu bojoval, aby som ju zachránil... *V tej chvíli si uvedomil svoje nemožné správanie, ktorým ju mohol vydesiť. Povolil zovretie, no nedokázal sa od nej odtiahnuť, aby jej pozrel do očí.* Prepáčte mi moje správanie... Tak dlho som o tom nerozprával. Spomienky vo mne prebúdzajú všetko čo som pochoval a načo som chcel zabudnúť. Trvalo roky, kým som spomienky na ne zo seba vytesnil... A teraz? Teraz, keď o tom rozprávam, ..... *Znova si ťažko vzdychol. Správal sa nemožne. Odstrašujúco. Ako zviera.
„Veď ty aj si zviera...“ pripomenul mu jeho démon tíško ako myška. Príliš dlho spolu nehovorili, zabudli ako nato. Nemali spoločné nič, iba schránku v ktorej prebývali.
Váhavo, veľmi pomaličky, sa nakoniec od nej odtiahol. Obavy mu jasne svietili v očiach, ktoré už neboli čiernymi dierami vesmíru. Mali červenkastý nádych akoby celú noc nespal, ale aj to sa malo časom vytratiť.* Odpustíte mi moje správanie, prosím? Zabudol som aké to je byť mužom, ako sa správať v spoločnosti ľudí... Ženy..

*Keď nastalo dlhé ticho, nevedela, čo povedať, ako sa správať.* „Tak teraz si to vážne prestrelila“, pomyslela si a začínala ju premáhať panika. Čo urobí? Netušila ako veľmi ho rozruší svojimi zvedavými otázkami. V jeho hlase bola cítiť bolesť a to nechcela. Nechcela mi nijako ublížiť. Preto sa chcela znova pokúsiť všetko vziať späť, no než sa stihla ospravedlniť, on začal rozprávať. Pri zmienke o Lovcoch jej prebehli zimomriavky po chrbte. Nedokázala si predstaviť aký to musí byť život, keď sa musí skrývať a utekať pred niekým, kto za každú chce vašu smrť. Nepáčilo sa jej, že na ňu nehľadí, možno sa ani nemohol na ňu pozrieť, keďže vytiahla také otázky proti nemu. Videla, aké ťažkosti mu robí o tom rozprávať. Najradšej by k nemu pristúpila, chytila mu hlavo do dlaní a prinútila ho, aby sa na ňu pozrel. Pravda bola taká, že sa bála niečo také urobiť.* Bojíte sa, že patrím k Lovcom...?! *Nebola to ani otázka, skôr skonštatovanie. Už skôr pochopila, že sa bojí, že mu je schopná ublížiť, ak by o ňom niekomu povedala. Nemala však komu. S ľuďmi a priateľmi sa dlho nestretávala. Sama nevie prečo, no možno aj vie, len si to nechce pripustiť.*
*Pri slovách, že jeho rodina mŕtva, jej ruka vyletela k perám. Svojimi otázkami triafala rovno do tých najcitlivejších tém. To naozaj nechcela. Keď sa jej zvrtol chrbtom, prišlo jej to ľúto.* Mrzí ma to. *Šepla k nemu a natiahla k nemu ruku, aby sa na ňu pozrel, no v poslednej sekunde ako sa ho mala dotknúť, ruku stiahla späť. Možno nechcel, aby ho takto videla. Nebol tak celkom v poriadku. Aspoň sa jej to tak zdalo.* „tak čo mám robiť?“ *Nestihla sa ani poriadne zamyslieť, keď sa k nej prudko zvrtol a silno ju objal. Pri tom prudkom pohybe sa zľakla a nepatrne cúvla, no ak by ju neobjal, asi by skončila na zemi. Srdce jej bilo o preteky, pretože netušila, čo sa deje, čo sa bude znova diať. Cítila len jeho dych na svojom krku a to, aký je rozrušený. Zdal sa jej taký zraniteľný. Napokon ho opatrne objala a pohladila po chrbte.* To nič..*Dodala jemným hlasom. Keď však pochopila význam jeho slov, mierne zaváhala.* Kto ON? *Chcela mu pozrieť do tváre, no nedovolila si ho od seba odstrčiť. Ku podivu jej to nebolo ani nepríjemné. Možno by malo, keďže sa rozprávali o nepekných veciach. Lenže jej to neprekážalo a tak čakala, kým sa upokojí a urobí to sám. Cítila, že objatie povolilo. Napokon sa od nej odtiahol a ona sa len usmiala. Azda si myslel, že to prehnal?* Nemám vám, čo odpúšťať. Bola to moja chyba. Nemala som sa pýtať. Naozaj ma to mrzí. Nechcela som vám privolávať zlé spomienky. Možno by sme mohli s otázkami na dnes skončiť. *Nechcela ho znova rozrušiť. Nechcela ho nútiť rozprávať o takých veciach, ktoré dávno pochoval a ona to znova otvárala....*

*Keď pred ňou stál a odhaľoval kus z vlastného sveta, bol si istý, že ju zasväcuje do niečoho, načo právo nemal. Možno práve tým ju staval do situácie, ktorá bola príliš nebezpečnou, než aby sa dalo pred tým len žmúriť oči. Trochu ho to trápilo. Vlastne ho to začínalo trápiť čím ďalej tým viacej. Nemohol byť predsa len taký sebecký, aby to robil...
Myšlienkové pochody sa zastavili niekde na polceste von, keď do zrenice sa mu vrylo niečo.... Niečo, čo rozhodne nehralo do celého krásneho prostredia vôkol nich. Netušil však presne čo to bolo. Ruky mal zľahka položené na jej pleciach a pohľadom jastril po tvárach všade vôkol nich. A predsa sa mu na zátylku zježili chlpy a cítil akoby ich niekto sledoval. Tento pocit bol vždy dobrým receptorom voči nebezpečenstvu, ale oči boli pre ten okamih ešte stále slepé. Nevedel kde, ani odkiaľ, ale vedel, že nie sú sami.
„Zanechaj ju samú!“ Zavrčalo vnútro a z hrude mu vyšlo nesúhlasné zavrčanie. Zreničky stmavli. „Kým ju budú mučiť, my utečieme!“
Mal pocit, akoby tento okamih už zažil a presne aj vedel kedy. Bolo to také povedomé! Až bolestne a aj keď celý stuhol, keď pozrel do očí Zandre, v tvári sa mu odrazila bolesť. Bola taká nežná, nevinná, vábila ho ako kvet motýle. Akoby ona bola tým nádherným, nežným zvončekom a on modroočkom, ktorý prilieta zakaždým, len čo odletí. Nenásytný, stále čerpajúc jej sladký nektár.* Sme v nebezpečí. *Precedil cez zuby a stále s tým istým výrazom v tvári sa díval na ňu. Jeho prehnité ja ho nabádalo nech ju opustí. Nech ju hodí vlkom, aby on mohol utiecť opačným smerom. Aby sa spoza rohu mohol dívať na jej pomalú smrť. Ale to on nechcel! Nie skutočne. To chcela iba tá jeho časť, ktorá už podľa Layrroya nemala ani najmenšie právo mu do života rozprávať.* Sú tu. *Nevedel koľkí, ale bol si istý, že nechodia sami. Bola však možnosť, že narazili na seba čisto náhodne. Aj tak to stačilo nato, aby sa mu podarilo celkom potopiť aj ju a namočiť ju do nebezpečenstva o akom sa jej nikdy nesnívalo.
Zovretie prstov, ktorými zľahka zvieral jej drobné pliecka, zosilnelo a naliehavosť sa odrazila nielen v slovách, ale aj v celom jeho konaní.* Teraz vám dám na výber, Zandra, dobre ma počúvajte. Sú len dve možnosti. Nechám vás tak, aby ste šli vlastnou cestou, ale tak by ste na všetko ostali sama a môžete si byť istá, že pôjdu aj po vás. *Pohľadom znova rýchlo prebehol okolie a ten nepríjemný pocit ho zovieral stále viac.* Druhá možnosť je, že pôjdete so mnou. Ale.... Nemôžem vám nič sľúbiť, okrem toho, že vás budem chrániť. *Za každú cenu. Ak ju vezme so sebou, bude ju chrániť svojim telom. Ale bolo už iba na nej ako sa rozhodne a ktorú cestu si zvolí.*

*Čaká na jeho reakciu, slová, no miesto toho má pocit, že nič také nepríde. Akoby ho vyrušilo z ich rozprávania úplne niečo iné. Jednoducho akoby ju prestal vnímať a sledoval viac okolie. Napadlo ju, že sa niečo stalo a on to uvidel a tak mierne natočí hlavu do strany, či uvidí aj ona niečo. No nič. Všetci sa tvária úplne normálne, nikde nevzniká panika ani chaos. Žiadne výkriky či hluk, čo by naznačovalo, že sa niečo deje. Keď však napokon prehovorí, nechápavo k nemu pozrie.* Sme v nebezpečí? *Vystrašene na neho vyvalí veľké oči akoby len teraz pochopila význam jeho slov.* Ale...o akom nebezpečenstve hovoríte? *Pokiaľ vie, jediné nebezpečenstvo jej hrozilo od neho, no nie? Spomínal to pričasto, tak ako môžu byť teraz obaja v nebezpečí? Akosi jej to nedávalo zmysel. Neveriacky začne krútiť hlavou, no keď znova prehovorí, zamračí sa a zostane mu hľadieť do očí.* Kto je tu? *Vysúka zo seba pomaly a čakajúc na jeho odpoveď radšej ani neuhne pohľadom. Podľa všetkého ich asi niekto sleduje, takže ak by sa začala zvŕtať, mohlo by to znamenať, že o nich vedia a tak by zaútočili. Spravili by to však takto na verejnosti? A ak sú tu a Layrroy má tiež obavy, myslí tým Lovcov? Čo ak ich ona priviedla k nemu? Tak potom ohrozila ona jeho alebo nie? Nechápe, čo sa to deje, no začína ňou lomcovať strach a panika. Pocíti ako zovretie jej ramien zosilnie a jeho naliehavosť je jasným znamením, že to je naozaj vážne.*
Čože? *Vyletí z nej prekvapene. Dve možnosti a z toho obe sú strašné a nepáčia sa jej.* Po mne? *Veď ona nič neurobila! A čo by s ňou robili? A čo by urobili s ním, ak by ho dostali? Veď ona by im nemala čo o ňom povedať. Pozná len jeho meno, možno niečo z toho, kým je a to, že mal rodinu, no ako žije a kde sa presne skrýva či býva nevie. A ísť s ním? To je hotové bláznovstvo. Nemôže všetko opustiť len tak.* Ja, ja...*Začne jachtať a pomaličky od neho odstupovať, pričom horúčkovito krúti hlavou.* Ja nemôžem odísť...ísť s vami..To-to-To jednoducho nejde! Ani vás nepoznám poriadne...*Azda z nej hovorí len strach, no čuduje sa? Vybafnúť na ňu, že ich niekto sleduje a má naozaj hlúpe možnosti na záchranu? Stále si opakuje jeho možnosti, no sama nevie ani čo robí. Len sa snaží z toho spamätať a uvážiť, čo je správne, no ona nechce nikam ísť. Na druhej strane vie, že to sama nezvládne. Ona ani nevie pred kým to vlastne má utekať, no aj tak sa zvrtne na odchod. Lenže niekto jej zastane cestu, pričom ju zrazí k zemi. Počuje ako sa niekto ospravedlňuje a tak len prikyvuje, že sa vlastne nič nestalo a snaží sa postaviť, aby mohla kráčať ďalej.....*