Blízke mestečko

*Keď sa tak na neho pozerá, má dojem, že predsa len zachytil tú časť jeho vety, ktorú práve nechcel aby počul, ale keď mu na to nič nepovie, tak je celkom rád...ktovie ako by to mohlo dopadnúť. Teraz sa však rozhodne teda nezaoberať jeho zamĺknutosťou, veď snáď ho to čoskoro prejde a rozviaže sa mu jazyk, ak nie, tak bude nútený mu nejakým spôsobom pomôcť, pri tej myšlienke sa na moment hravo uškrnie a priblíži sa k Rileyho tvári celkom blízko, po chvíli sa nosom jemne ošúcha o ten jeho, dávajúc mu eskimácky bozk, no potom sa odtiahne a trochu prekvapene sa díva na neho, nervózne čakajúc jeho reakciu, toto teda nečakal, že by mohol niečo také spraviť, ved....sám povedal, že je priskoro a teraz robí toto...niekedy má dojem, že iba čoby si to s ním viac pokazí. Trochu sa od neho odtiahne.*Umm...asi bude lepšie ak si sadnem na vlastnú stoličku*Aby som tu po tebe náhodou neskočil, dopovie si v hlave, no ani najmenej sa mu nechce z príjemného bezpečia jeho ramien a akosi dúfa, že ho nejakým spôsobom zastaví...nechce od neho odísť, prečo to vlastne povedal? Teraz by mal fakt chuť trepnúť sa do hlavy, veď takéto veci sa nerobia, niežeby bol rád, že je po takom dlhom čase v jeho náručí...nie...on radšej chce byť na inej stoličke, len zo strachu, že by po ňom mohol skočiť...a zničiť to čo teraz majú...aj keď...nevie...fakt nevie čo by bolo lepšie spraviť, či sa tomu poddať a počkať si čo bude ráno, alebo na to ísť pomaly a dúfať, že sa z toho vyvinie niečo pekného....*

*Eskimácky bozk ? Trochu prekvapene naňho pozerá, pretože by to od neho nečakal. Vždy bol ten, ktorého si musel dobýjať, ktorého musel tak trochu nútiť k istým veciam, ale teraz.. časy sa menia, ľudia sa menia, všetko sa mení a on to nejko nestíha vnímať.. Len sa však potmehúcky pousmeje a stále nič nepovie. Teraz mu neni nejak do slov, skôr by vhupol do inej konverzácie, ako je táto. Po hlave mu blúdia myšlienky rôznych druhov, no každá sa končí jedným a tým istý mkoncom, nad ktorým však radšej teraz ani neuvažuje lebo by sa neovládol a rovno na mieste by Blakea... Čo najskôr tieto myšlienky zaženie a trochu mimo nevníma jeho slová, keď si uvedomí, čo povedal. To si snáď robí srandu z neho ? Čaká, že po tomto ho len tak pustí. Netuší, ako šialene sa mýli..* Kam by si chcel ísť ? Len tu pekne ostaň, neutekaj mi. *Stisne ho pevnejšie, aby nemal ani tú najmenšiu šancu niekam ísť, ani sa len odtiahnuť. Veď načo by niekam šiel, keď tu uňho má v celku príjemné prostredie na sedenie, aj niečo iné, čo sa možno ani nedostane, ale risk je zisk...* pretože aj keby si chcel, aj tak ťa nepustím.. *Povie tak, aby to pochopil ako žart, pretože nechce, aby sa cítil nejako väznený alebo podobne. I keď on sám vie, že to nebol žart...*

*Už už sa chystá postaviť sa a presunúť sa na svoju stoličku, no asi sa predsa len trochu prerátal keď si myslel, že ho Riley len tak pustí....jedna jeho časť je aj vďačná za to, že ho pri sebe udrží a ešte zosilní objatie, no druhá časť sa obáva toho, kam tento večer vlastne smeruje a niežeby sa mu to nepáčilo, ale vie, že ak sa dnes niečo stane, tak to nedopadne dobre...ale tak ak sa má niečo stať, vie dobre, že tomu nebude odporovať, lebo túži po tom aby sa ho Riley dotýkal a bozkáv...zastaví sa a v duchu si vynadá, takto to fakt nepôjde...musí sa snažiť myslieť na niečo iné, lenže na čo? Pozrie mu do očí v snahe, že mu to možno pomôže, aby sa sústredil na niečo iné, ale jeho očí zrovna nepomáhajú, keďže iba po ňom ešte viac túži a neodpustí si aby raz pohľadom nekmitol aj dolu k jeho perám no potom radšej odvráti pohľad a zahľadí sa do steny, skúmajúc jemne sa odlupujúcu farbu a čokoľvek, len aby sa nesústredil na neho. Najradšej by mu však povedal, aby ho fakt nepustil, aby to nemyslel len ako žart...je vlastne tak popletený, ani sám poriadne nevie, čo vlastne chce. Vie, že ho chce, ale nie je si istý, či je to iba túžba, alebo niečo viac...ale to asi sotva, zrejme to budú iba pudy a na tie sa zamerať pri ňom fakt nechce, to by bolo akoby ich niekdajší vzťah vyhodil von oknom...znova. Oprie si hlavu znova o jeho rameno, nespúšťajúc pohľad zo steny, pričom sa tvári, že je na nej niečo fakt zaujímavého*Čo to tu vlastne robíme? O čo sa to snažíme? Tvárime sa, akoby sa posledné roky ani nestali, tvárime sa, akoby sa tá noc, kedy sa naše cesty rozdelili, vôbec nestala. Ale stalo sa to a prešiel odvtedy dlhý čas...zmenil si sa, rovnako aj ja...*Nechá to akési nedopovedané, lebo nevie čo by ešte dodal...nevie či je správne naznačiť mu toto, ale už je zrejme neskoro, lebo to už povedal a aj tak skôr či neskôr by to jeden z nich spomenul, tak prečo nie skôr?*

*Vníma každý jeho výdych a nádych, každý jeho pohyb, ktorý cíti na svojom tele, pričom ho to akoby nabúdza do istej energie, ktorá sa zachvíľku ani nebude dať zastaviť. Len preglgne nasucho a snaží sa nesústrediť sa na toto všetko. Opätuje mu pohľad do očí a následné ticho prelomia jeho slová, ktoré ho mierne zaskočia, ale hovorí len a len pravdu, pri ktorej si len nahlas povzdychne a chvíľku ešte hľadá slová na odpoveď v podlahe. Akoby čakal, že sa mu tam objavia len slová, ktoré bude čítať a všetko bude v pohode. Asi malo zostať radšej len ticho, no neostalo a on nemá na výber..* Ja neviem Blake. Možno je to osud, možno náhoda ja naozaj neviem, ale nechcem nad tým teraz filozofovať. Teraz nie.. Viem, že si toho ešte musíme veľa vysvetliť, veľa povedať...ale na teraz to nemôžme nechať tak ? Daj tomu ešte aspoň pár minút. Potom môžme uvažovať nad odpoveďami. *Zatvári sa ako anjelik nad tým, že sa zmenili. On sa akurát zmenil v tom, že si možno viac všíma okolie a dáva si väčší pozor na to s kým je a čo robí. Už nie je ten zhýrený chlapec, ktorý dostal všetko, čo chcel. Naučil sa, že nemôže mať všetko po čom túži a toto je tomu jasný príklad. Nevie ako je to s Blakeom, ale čo si zatiaľ všimol je úplne iný. Teda aspoň v správaní..*

*Pár minút? Chce od neho pár ďalších minút v tejto spokojnej bubline, kde sú ich problémy aspoň na chvíľu zabudnuté? Dokedy to chce odkladať? Ale zas kto je on, aby sa sťažoval, keď je mu tak príjemne a keď dobre vie, že ten rozhovor by ho iba viac dorazil. Tak radšej asi bude predsa len naďalej ešte aspoň na chvíľu predstierať, že sa predošlé roky nestali, a že sú tam kde boli ešte pred veeeeľmi dlhým časom, veď prečo by aj nie? Ich problémy počkajú...len keby si to uvedomila aj jeho myseľ, alebo ešte lepšie keby sa rovno vypla a on by nemusel toľko premýšľať o tom, čo je správne a čo nie...ale asi to nijako nebude vedieť zastaviť, nikdy predtým sa mu to nepodarilo, prečo by malo práve teraz? Možno by mu len stačilo sústrediť sa na niečo iné, ale jediné čo prichádza do úvahy, je práve to, čomu sa jeho myseľ snaží tak veľmi vyhnúť.*Pár minút.*Zamrmle si skôr pre seba ako pre neho...a po chvíli ho napadne, prečo by tých pár minút nevyužil aspoň nejako? Aj keď myseľ mu hovorí, že to vôbec nie je dobrý nápad, no ignoruje to a riadi sa iba svojou túžbou po tomto mužovi, ktorý v ňom vzbudzuje ešte stále city, ktoré mali byť už dávno zabudnuté. Teraz sa k nemu nakloní on celkom až kým je perami iba na milimetre od tých jeho, tak ako on pred niekoľkými minútami, no nedotkne sa ich, čaká čo spraví on, dáva mu právo na rozhodnutie, aj keď má dojem, že vie ako sa rozhodne, ale veď nemôže si byť predsa istý, či áno?*

*Keď vidí, že ho jeho odpoveď nejako nezarazila, ale na druhej strane ani nijako nepotešila len sa pousmeje a užíva si to, že mu nechal ešte pár minút na to, aby si užil moment, po ktorom tak túžil. Ten pravý moment napätia, ktorý prevláda momentálne celým jeho telom a nedá sa zastaviť. Keď sa k nemu prikloní, len si užíva to, že urobil toto za neho. Žeby mu stačila taká malá chvíľka a on sa k nemu priblížil za takým istým účelom ako on pre chvíľkou ? Chvíľku ho necháva v napätí, keďže práve teraz sú sekundy pradlhé a nedajú sa vydržať bez toho, aby dal nejaký náznak, čo sa chystá urobiť. Keď to však najmenej čaká, len sa tichšie zasmeje a pozrie sa mu do očí. Ruku mu jemne priloží na líce, krátko ho pohľadí a potom mu konečne venuje bozk, ktorý si očividne obidvaja tak želali. Nuž viditeľne sa za tých pár minút dá stihnúť všeličo a toto môže byť len začiatok. Keď sa jeho pery dotknú tých jeho, len privrie oči a nechá sa unášať tým sladkým a čarovným okamihom, ktorý práve prebieha.*

*len čaká a čaká a čaká a chvíľu aj uvažuje, že sa už rovno odtiahne a vykašle sa na to, keďže Riley sa k ničomu nemá a keď sa k tomu nakoniec aj zasmeje, no všetky tieto pochybnosti sú fuč vo chvíli, keď sa Rileyho ruka dotkne jeho líca a nakoniec ho pobozká, iba sa usmeje do bozku, tak predsa sa nemýlil a Riley evidentne túžil po tom istom, po čom túžil aj on. Chvíľu sa na neho díva, no potom sa už naplno oddá tomu pocitu, zavrie oči a pobozká ho možno žiadostivejšie, než by mal, ale tak čo tam po tom? Pár minút...presne pár minút na to, aby si robili čo chcú, predtým než sa realita vráti späť do ich životov, tak prečo to nevyužiť naplno? Ruky zaborí do Rileyho vlasov a vychutnáva si to maximálne ako môže, celú tú ich pozíciu, ten bozk, ten pocit, ktorý sa ho zmocňuje, veď nevie kedy sa takáto dokonalá chvíľa zopakuje a tak z tejto musí vyťažiť čo najviac, pričom sa snaží vypnúť myseľ a snaží sa nemyslieť na nič, len na to, čo sa práve odohráva tu a teraz.*

*Takú žiadostivú odozvu teda nečakal, no jeho to len viac vyburcuje k tomu, aby sa pridal aj on a vášnivo sa do toho oprel tak, ako pred rokmi. Ruku z Blakeovej tváre zosunie na krk, pričom ho jemne stisne, no nie tak, aby ho to bolelo, ale len aby pocítil jeho túžbu neprestať s tým i keď sám vie, že je to hlúpa a nesplniteľná predstava. Preto si tento moment užíva najviac ako vie a on ho nechce ukončiť, preto sa spolieha na Blakea, že to ukončí on, pretože on to asi nedokáže. Keď si však spomenie na tie všetky témy, ktoré budú musieť o malú chvíľku riešiť, len si v mysli povzdychne a ešte chvíľku necháva bozk plynúť. Veď sám povedal, že ešte pár minút, no nakoniec sa odsunie a jemne mu prejde rukou po vlasoch. Mohol sa zmeniť akokoľvek, no stále je taký krásny, ba možno ešte krajší. Len sa tajomne usmeje a pohľad z jeho očí strieda s perami, akoby mu chcel naznačiť "veď ešte sa k tomu dostaneme" i keď sám tomu neverí, keďže vie, čo ich čaká. Len ticho prelamuje hlasnými nádychmi a výdychmi a čaká na jeho reakciu.*

*Predtým by si ani neuvedomil, ako veľmi mu toto chýbalo, ako veľmi mu Riley chýbal, no uvedomuje si tiež, že toto ešte neznamená, že sa niečo vyriešilo a že sú nebodaj spolu, alebo čokoľvek podobného, ešte musia vyriešiť mnohé veci, aby sa dostali aspoň tam kde boli kedysi. No teraz mu je to jedno a on sa oddáva tým pocitom, ktoré ho ovládajú, no všetko krásne musí raz skončiť a on si zakusne do pery, aby ani náhodou nevydal nejaký trápny protestný zvuk, alebo vrčanie, lebo sa Riley odtrhol, dobre vie, že toto sa musí vyriešiť a čím skôr, tým lepšie, aspoň v to dúfa. Oprie sa čelom o to jeho a zahľadí sa mu do očí, pričom len jemne prikývne na súhlas a tichým hlasom dodá.*No áno počká, len dúfam, že nebudeme čakať príliš dlho.*To povie už naozaj ticho, možno skôr dúfa, že to ani nepočul, veď ani nevie či chce aby to počul, alebo nie.*Takže.*povie zamyslene a pohľadom sa stále vpíja do očí, ktoré mu tak chýbali a ktorých sa teraz nevie nabažiť.*Čo teraz?*Spýta sa akosi bezradne, čaká, že to skôr Riley bude ten, ktorý povedie túto konverzáciu, lebo ak by bolo po jeho, tak...no to by tu len tak zrejme nesedeli.*

*Keď si uvedomí, čo práve urobil, že prerušil niečo, čo sa mu tak páčilo, čo mu tak chýbalo, po čom tak bažil celý ten čas, keď nebol s ním, tak sa hnevá sám na seba. Najradšej by sa prefackal za to, čo teraz urobil, ale čo mal ? Veď predsa chceoli rozoberať veci ohľadne minulosti a bla bla. Jemu sa do toho nijako nechce, ale Blake určite čaká nejaké vysvetlenie alebo skôr objasnenie tejto situácií. No nie len tejto, ale ešte mnohých ďalších, ktoré stáli za ich odlúčením. S potvorenými ústami, akoby chcel niečo povedať, hľadí rovno do jeho veľkých očí a rozhoduje sa, či ho znova pobozkať alebo už naozaj prestať s jeho chuťami, ktoré ovláda jeho vášeň pri každom pohľade naňho.* Vieš..*Privrie oči, pretože jeho oči sú tak omámujúce, že sa mu vytratili slová a on vôbec nevie, čo chcel povedať - teda ak niečo povedať chcel.* Čo sme to chceli vlastne rozoberať ?*Žiadostivo mu prebehnú malé iskričky v jeho očiach pri pohľade na jeho pery. Čím si však nie je istý je to, či mu to už Blake nezačne vyčítať. Všetko toto môže byť naňho príliš rýchle a i keď si to doteraz neuvedomoval, stále je to ten starý Blake, ktorý sa do ničoho len tak nepúšťal. Vie, že sa zmenil, ale všetko sa pred nemení. Jeho povaha určite nie. Nevie, či tomu tak pevne verí, ale aspoň v to dúfa.*

*Tak rád by sa teraz k nemu znova pritúlil a pobozkal ho, aj keď vlastne, ešte stále sa k nemu túli, jediné čo mu chýba je pocit jeho teplých, vláčnych pier na jeho ústach. No asi by to nemali až tak využívať. Ale naozaj chce pokaziť tento dokonalý moment rozhovorom, ktorý by mohol zmeniť všetko čo sa za posledné minúty,a lebo možno už aj hodiny udialo? Ešte chvíľu...ešte nejakú chvíľu predtým než na rad príde realita. Síce si to myslí, ale vie dobre, že to by už nemali ďalej odkladať a mali by to vyriešiť, než spravia niečo vážnejšieho.*No...chceli sme sa predsa*Jeho odpoveď preruší dlhé, unavené zívnutie, ktoré nečakal.*no teda asi by sme to mali nechať na niekedy inokedy.*Povie, no dúfa, že Riley to nepochopí zle a nenechá ho teraz tu iba s prísľubom, že sa čoskoro znova uvidia, ešte nie je pripravený ho znova pustiť a báť sa toho, že či ho ešte niekedy uvidí. Položí si hlavu na jeho plece a privrie unavene oči. Neplánuje zaspať, síce je mu príjemne, ale akosi nevie či aj Rileymu a do rána by sa im to mohlo vyplatiť, lebo spať v tejto polohe nie je zrovna dvakrát príjemné, aj keď kto vravel, že tu aj ostanú? Že tu RIley ostane s ním? Jediné čo môže je dúfať, že sa tak stane, alebo ani nie tu ostať, ale ísť niekam a byť spolu, nič nerobiť len sa objímať a túliť sa k sebe, vychutnávajúc si prítomnosť toho druhého, to je teraz všetko čo potrebuje ku šťastiu.*

*Trochu sklamane na neho pozrie, pretože práve povedal, že by to mali vyriešiť nabudúce. Hádam sa niekam ponáhľa ? Nepáči sa mu jeho prítomnosť ? Alebo ? Toľko myšlienok mu prebhene hlavou, srdce sa mu silnejšie rozbúcha a čaká pokým sa bude chcieť postaviť. Je pripravený ho strhnúť späť, no on urobí presný opak. Pocíti na svojom ramene jeho hlavu a tak sa len spokojne pousmeje. Tak mu odhľahne, že aj on zavrie na chvíľku oči a vychutnáva si túto situáciu. Je dobre, že ich rozhovor odložil Blake na neskôr. Vidí však, že nevydrží byť asi dlho hore, preto mu len jemne prejde rukou po chrbte a usmeje sa.* Si unavený ? *Rukou prejde na vlasy a tam chvíľku ostane.* Keby si chcel, môj byt je voľný. *Uvedomuje si, že povedal asi dosť odávžnu vetu, tak sa rýchlo strhne a pokračuje.* Mám tam aj kávu na prebudenie.. *Možno mu nepríde na to, že toto bola len improvizácia postavená na tenkom ľade od odhalenia jeho nespútaných myšlienok.* A mám tam aj viac postelí.. *Keby náhodou zaspal, aby bol uistený, že bude o neho postarané, i keď jemu osobne by sa najviac asi páčil pohľad Blakea v jeho posteli. No nechce ho do ničoho nútiť, preto toto všetko berie s rezervou.*

*Pri otázke či je unavený iba jemne súhlasne prikývne hlavou a zamrmle tiché, ospalé*Mhm...*Jeho ostatné slová síce počuje, ale akosi už nie je schopný poriadne na ne reagovať a sám nevie, či je to z únavy, alebo z toho šoku, čo mu to vlastne Riley ponúka. Nepáči sa mu predstava, že by mal piť kávu na prebudenie, kávu nemá rád a taktiež sa mu nepáči predstava viacerých postelí, aj keď je to od Rileyho milé. Nakoniec len trošku pevnejšie ovinie ruky okolo jeho krku a hlavu zaborí hlbšie do jeho krku, hlboko vdychujúc jeho upokojujúcu a tak príjemnú vôňu, ktorej sa nemôže nabažiť.*Mmm, posteľ znie fajn.*Povie a síce si uvedomuje, že by sa mal postaviť, rozlúčiť sa s ním a odísť do vlastného bytu, ale na to fakt nemá, aby ho tu len tak nechal, aby sa s ním teraz rozlúčil, hoc by to nemuselo byť na dlho, aj tak. Proste chce byť s ním a keď už tak ponúkol svoj byt, to znamená, že nie je proti tomu aby bol s ním a možno je tomu aj rád, ktovie? Rozhodne sa to však neriešiť a proste to využiť.*Ale asi by sme mali ísť.*Zamrmle, no pri tom sa ani nepohne, najradšej by už bol v Rileyho posteli a v jeho náručí v ležiacej pozícii, teda...možno príliš predbieha, možno sa nič z tohto ani nestane, tak ale aj tak by teraz najradšej bol už v nejakej posteli a nie tu v tejto krčme, aj keď ak to znamená, že môže ostať v Rileyho náručí, rád tu s ním ostane aj do rána.*

*Usmieva sa, pretože jeho odpoveď bola kladná, čo ho len uistilo, že mu asi nedošiel na tú sprostosť, čo vyslovil. Povedal to moc zhurta a to by sa mu nabudúce nemuselo vyplatiť.* Tak by sme malim ísť, nie ? *Usmeje sa, venuje mu jemný bozk na hlavu, no stále nevstáva. Nejako sa mu po pravde vstať nechce, i keď by to bolo asi najvhodnejšie, aby netrčali v tejto krčme celú noc. U neho doma je oveľa lepšie, nie je tam počuť žiaden zvuk hnusných kričiacich ožranov váľajúcich sa po špinavej dlážke a lacné štetky, ktoré sa obtierajú o každého, kto má pri sebe papierovú bankovku ho úplne odraďujú. Zlboka sa nadýchne a pozrie na unevaného Blakea. Najradšej by ho odviedol na rukách, no nie je si istý, či by mu bolo príjemné ako by na nich tí ľudia zazerali. Preto nerobí nič, čaká ako zareaguje on. Je pripravený ho zobrať, ale je pripravený i odkráčať vedľa neho. Urobí proste všetko čo mu uvidí na očiach. Na jeho tvári je vidieť spokojný výraz a i keď si myslí, že tento večer nemôže dopadnúť dobre, stále v ňom horí ohník nádeje, že Blake nebude odporovať ničomu, čo bude robiť - tak ako on neodporuje. Veď predsa nemá v pláne vlastne nič, ale tá predstava jeho v posteli v ňom stále drží akúsi túžbu uskutočniť to.*

*Iba prikývne, fakt by mali ísť veď v Rileyho posteli....teda v jeho byte samozrejme a v nejakej posteli tam v jeho byte mu bude určite príjemnejšie, než tu. Aj keĎ nemôže sa sťažovať, že by mu nebolo príjemne v jeho náručí. Ešte pár minút však tam iba tak nehybne sedí, je mu tak možno až príliš príjemne a stojí ho to vera donucovania sa aby si konečne odtiahol hlavu od jeho krku a aby sa na neho zahľadel.*Fakt by sme mali ísť.*Povie a pokúsi sa prekonať, aj keď predstava, že by ho vzal Riley v náručí až do svojho bytu síce vyzerá v jeho hlave nádherne, ale až tak ho nemôže využívať a predsa len nie je taký ľahký. Po pár minútach prehovárania sa, sa konečne postaví a snaží sa ignorovať pocit osamotenia a radšej sa rýchlo natiahne po jeho ruku, pričom ho ťahá k vešiaku s ich kabátmi, už nech sú odtiaľto čo najskôr preč.*Poďme, aby som čo najskôr mohol spať.*Zamrmle a pri tej predstave sa usmeje, je fakt, že predošlú noc toho moc nenaspal, lebo stále uvažoval o tom, čo bude dnes, ale napriek tomu, že nad tým tak uvažoval, toto teda fakt nečakal, ale nemôže povedať, že by bol sklamaný, práve naopak, je nadšený. Ešte raz si zívne, ale pri tom stále nepúšťa Rileyho ruku, jedine vtedy ju pustí na chvíľku, keď si oblieka kabát, no aj to sa ho hneď chytí znova, ako taký klieštik s úmyslom nepustiť ho po celú cestu k jeho bytu a ktovie, ak by bolo po jeho, tak ani po tom.*

*Vidí, že nie je jediný, ktorému sa nechce postaviť. Nie preto, že by bol lenivý, ale proste preto, že si chce užívať tento moment ich vzájomnej blízkosti. Ticho ho sleduje ako sa postaví, no on tam len sedí a ticho hľadí. Nie nehľadí, doslova zíza. Potom sa horko ťažko zdvihne aj on a oblečie si čo najrýchlejšie kabát.* Tak teda poďme.* Stisne mu ruku a otvorí dvere. Presne ako si myslel - samí ožratí hlupáci. Dokonca tu pobehuje aj nejaké malé dieťa. To bude asi tej čašníčky, ktorá mu doniesla na stôl to jedlo presne vtedy, keď prišiel do tohto podniku. Malému chlapcovi venuje krátky úsmev a barmanke sa kývnutím hlavy pozdraví. Konečne vyjdu z toho pekelného miesta a ponáhľajú sa ku nemu domov. Vonku je dosť chladno, aj to je jeden z dôvodov, prečo sa tak ponáhľa. Prídu k jeho bytu a on na chvíľku pustí Blakeovu ruku, pretože si predsa odomknúť. Chvíľku len tak šaškuje s kľučami, keď konečne nájde ten správny.* Uf. *zasmeje sa a venuje mu ospravedlňujúci pohľad za to, že musel čakať.* Tak teda vstúp. *Naznačí mu rukou a uškrnie sa.*

*Prikývne na súhlas a zamieria von zo súkromnej miestnosti. Keď prechádzajú cez krčmu k východu, ani si nevšíma okolie, toto miesto je pre neho predsa len nie zrovna nejaké prívetivé. Keď sa ocitnú vonku, tak ho to snáď aj trochu preberie, predsa len je vonku dosť veľká zima, trochu viac sa privinie k Rileymu dúfajúc, že mu to nevadí a snaží sa s ním udržať krok, predsa len Riley je trochu vyšší, teda celkom o dosť a tak má aj väčšie kroky, no jemu to nevadí, hlavné je, že je s ním a tiež to, že za chvíľku budú v príjemnom teplúčku jeho bytu. A ani sa nemýlil, keď sa nie dlho na to ocitnú pred vchodovými dverami na miesto, kam by nedávno ani nedúfal, že sa dostane a určite nie takto skoro, ale nemieni sa sťažovať, je z toho nadšený. Usmeje sa nad tým, ako sa Riley prepletá zväzkom kľúčov, aby našiel ten správny a keď konečne otvorí, rovno zamieri dnu, zhodí zo seba kabát a pozrie sa očakávajúc k Rileymu, je pravda, že sa síce prebral za tú cestu, ale to neznamená, že netúži teraz po spánku, najlepšie po jeho boku. Chvíľku na neho hľadí a potom sa rovno spýta tak trochu nedočkavo.*Posteľ?*Pousmeje sa a dúfa, že to Rileymu nevadí, ale veď po byte sa poobzerá kľudne zajtra ráno, teraz hlavne chce byť v teplúčku pod perinami a ak je to čo i len trochu možné, tak v jeho príjemnom náručí.*

*Hneď za ním vojde aj on a zavrie dvere. Kľúče položí na stôl pri ňom a dá zo seba dole kabát, ktorý zavesí vedša na vešiak. Stále nespúšťa pohľad z Blakea a pritom len uvažuje, ktorú izbu mu ukázať. Kde by mohol prespať ? V hosťovskej, či v tej jeho ? Chvíľu ešte uvažuje a potom pristúpi blízko pri neho a ticho šepne do ticha.* Poď za mnou. *Na jeho tvári sa zjaví lišiacky úsmev a len mu pohľadí ruku. Potom sa otočí a pomalým krokom prejde pomedzi niekoľko dverí, keď zastane a oprie sa o stenu. Oproti má dvere na ktoré len kývne hlavou.* Tu je tá tvoja vysnívaná posteľ. *Pousmeje sa a potom sa odlepí od steny. Otvorí dvere a vojde dnu.* Tam je sprcha. *Ukáže doprava.* Tu posteľ. Všetko, čo potrebuješ. *Zatvári sa ako ten najgalentnejší chlap na svete.* A som tu aj ja. *Veľavýznamne sa postaví a ukloní sa.* K tvojim službám. *Samozrejme je to iba zo srandy, ale i tak by mu asi splnil všetko, čo mu na očiach vidí. No on o tom nemusí vedieť. Ak bude šťastný, bude šťastný aj on. Pomaly, nechcene prechádza k dverám a chytí kľučku.* Tak teda, pôjdem už asi. *I keď je to jeho izba a on by tu najradšej ostal s ním, musí rešpektovať, že to asi bude všetko moc skoro. V najhoršom prípade sa príde naňho pozrieť, keď už bude spať.* Keby si niečo potreboval budem vedľa. *Povzdychne si a úsmev z jeho tváre zmizne hneď ako sa otočí, že ide preč.*

*Nasleduje ho, tak ako mu nakázal a keď sa zastavia pred jednými dverami, stojí ho to úsilie, aby cez ne snáď okamžite nevtrhol, je vážne unavený. No počká si, kým sa Riley odtiahne od steny a vojde. Poobzerá sa, ale toto teda nevyzerá ako hosťovská, možno je to však preto, že tá izba vyzerá, akoby tu niekto aj býval. Žeby mu dal svoju vlastnú izbu? Ale to by predsa nerobil, či? Poobzerá sa po okolí a roztúženým pohľadom zamieri k letisku, známemu tiež ako manželská posteľ, do ktorej by sa však kľudne zmestili aj viacerí, než len dvaja. Na čo mu taká veľká posteľ, keĎ je len sám? Teda aspoň dúfa, že je len sám. Pozrie sa na neho a po chvíli sa rozhodne, že je jednoznačne sám, ak by nie, tak by sa nestalo to čo sa stalo v tej krčme. Chvíľu za ním hľadí, no nemôže ho len tak nechať odísť.*Um...ale veď v tej posteli je predsa dosť miesta, takže kľudne tu môžeš ostať, aj tak je to predsa tvoja posteľ.*Usmeje sa na neho.*Teda...ak ti to nebude vadiť, ak hej, tak ja sa kľudne vyspím aj na gauči, ale nechcem zaberať tvoju posteľ.*Sám...dodá si v duchu. Je to tak, v jeho posteli jedine s ním, samozrejme to nemyslí nijako perverzne, aspoň nie v tejto chvíli, ale myslí to vážne, aj keby sa celú noc ani nedotkli jeden druhého, aj tak ten pocit, že je tam pri ňom a že vie, že ho má po tak dlhom čase, aj keď možno nie úplne, ale má ho...aspoň na tú chvíľu. Potrebuje ten pocit. Prešľapuje na mieste a čaká na jeho odpoveď.*

DOM STEVENSOVCOV


Kyle Stevens
*Nemal tu byť. Teda to si aspoň myslí jeho žena. Lenže on tu je. Možno sa dozvie niečo, čo vedieť nechce. No je to lepšie, ako žiť v klamstve. Žiť so ženou o ktorej si myslíte, že keď je s vami jej myšlienky sa krútia okolo vás. Ale len ona vie aká je pravda. Teraz to zistí aj on. Nohy ho automaticky vedú cez starostlivo upravovaný trávnik. Rozopne si čiernu koženú bundu. Z vnútorného vrecka vyberie balíček cigariet. Hádam nebude na upokojenie potrebné nič iné. Prejde kamenným podchodom. Nervozita je na ňom priam viditeľná. Popri úzkom bazéne pokračuje k zadnej časti domu. Je odtiaĺ skvelo vidieť do ich spálne ak si nezatiahnu okno. Výhody sklenených domov. Ten sviniar je tu určite. Jeho auta stálo pred vchodom keď prišiel. Teraz sa už nepodobá stavu pred stretom sním. Len trochu mu vylepšil fasádu železnou palicou. Ani tú nemusel hladať dlho. Zastane. Vzdychne si a až potom zdvihne hlavu, aby zamieril pohĺad na poschodie. Sklamane zavrtí hlavou. Nič iné ani nečakal. Naivne si myslel, že jeho źena a ten sukyn syn sa stretli na priateľský rozhovor. Samozrejme ich ani nenapadlo zatiahnuť sklenené steny. Veď prečo aj. On ako pracujúci manžel mal byť v práci. No začal niečo tušiť. Bohužiaĺ tušil správne. S nevôľou sledoval Ash a jej údajného kolegu rozdávať si to priamo na ich manželskej posteli. Päste zatínal od hnevu. Najradšej by ich oboch zabil. Aj to príde. Najprv sa o tomto dozvie jeho priateľka. Opäť sa na chvíľu pošmátral vo vrecku. Keď otiaľ vytiahol ruku, drźal v nej telefón. Vyťukal nejaké číslo. Netrvalo dlho a osoba na druhej strane to zdvihla.* Zdravím. Hádaj čo robí tvoj priateľ. Ak mu chceš zakývať príď do domu jeho kolegyne. Vieś kde to je. A to kto som, ťa trápiť nemusí. *Zložil. Mobil si vloźil do vrecka. Čakať. Teraz uź bude iba ćakať.*




//Ak by sa chcel niekto pridať, budem len rada. //

Hmm. *Pousmeje sa za chrbtom a s veľkým nádychom sa otočí späť ku Blakeovi. Počkať, ale z kade vie, že je to jeho posteľ ? Veď mu to nepovedal, ani len nenaznačil. Je stále väčšie prekvapenie, preto chvíľku ešte hľadá odpoveď.* Odkiaľ vieš, že je to moja posteľ ? *Nakoniec mu nedá nespýtať sa to a ďalej pokračuje s otázkou.* Kam si chcel ísť ? na gauč ? Prosím ťa. *Zasmeje sa a príde bližšie k nemu. "Mne sa rozhodne budeš páčiť v tej mojej posteli." prebehne mu hlavou myšlienka, ktorú však hneď vráti naspäť. Znova sa v ňom začínajú prebúdzať staré predstavy, ktoré mu zvyčajne napadli len pri pohľade na Blakea.* Len tu pekne zostaň. *Ešte stále premýšľa, či má zareagovať na to, že by mal ostať. Síce by v skutočnosti neváhal ani sekundu, no teraz je radšej opatrný. Prejde ešte pár krokov okolo neho, no potom si to zamieri pri skriňu.* Chceš sa prezliecť ? Či chceš spať v tomto ? *zatvári sa nevinne, no keď sa otočí ku skrini sa lišiacky uškrnie. Veľmi pekná predstava prezliekajúceho sa Blakea. Prezerá si výber svojej skrine a pritom len s úsmevom čaká na jeho reakciu.*

*Zasmeje sa nad jeho otázkou, niekedy dokáže byť Riley naozaj rozkošný. Potom sa len záhadne usmeje.*No proste to viem.*Nemieni mu prezrádzať hneď teraz svoje tajomstvá a praktiky. Pri tej myšlienke sa uškrnie. Chvíľu uvažuje čo toto teda má znamenať, že či teda budú spať v jednej posteli, alebo nie, keďže Riley sa priamo nevyjadril. No asi to nechá na náhodu, ale má taký dojem, alebo skôr dúfa, že Riley neodolá myšlienke spať v jednej posteli s ním, lebo ak by chcel celkom náhodou dnes v noci skončiť na gauči, nemôže zaručiť, že on sa za ním nevyberie a nenapchá sa tam k nemu. Páči sa mu tá predstava až natoľko, že sa mierne začervená a on teda nepatrí medzi tých, čo sa často červenajú, toto v ňom vždy dokázal vyvolať iba Riley, ale on to nemusí vedieť, aspoň zatiaľ nie.*No...úprimne*Zhodí zo seba mikinu, pod ktorou má len čierne tielko a tiež džínsy a len v boxerkách a tielku sa na neho usmeje.*No ja rád spím takto.*Nemusí sa zmieňovať, že ešte radšej bez toho tielka, predsa len je hosť a nie je si tak úplne istý, čo všetko pri Rileym môže, predsa len prešlo veľa času. Otočí sa a bez toho aby sa spýtal, skočí do jeho postele a rozvalí sa.*Mmm, máš úžasnú posteľ.*Chvíľu si vychutnáva mäkkosť matraca, no potom sa na neho spýtavo zahľadí, akoby sa ho pýtal, kedy sa k nemu v tej posteli pripojí.*

*Zvláštne, že ho vždy dokáže tak prekvapiť. Ale z kade to predsa mohol vedieť, že je to jeho izba. No asi na to dnes nepríde, teda určite nie, preto sa otočí s úškrnom na tvári a sleduje ako zo seba dáva pomaly dole veci. Keď sa mu takto dobre spí, tak v poriadku on proti tomu nemá ani ten najmenší problém. Keďže on už je pripravený na spánok, nemôže tak meškať. Takisto zo seba zhodí horné časti odevu a narozdiel od Blakea, zhodí všetko. Potom si dá dole nohavice a len v boxerkách odkráča k posteli, kde sa práve usídlila jeho spoločnosť. Podoprie sa rukami o posteľ a nakloní sa bližšie pri neho. Už dávno nemal takýto pekný výhľad a aj mu to chýbalo. Samozrejme, že už bol s kadekými, ale tento pohľad plný toho neskutočného chtíču po tom druhom má len pri ňom. Mal by sa asi krotiť, ale keď ho vidí len takto, v tielku a boxerkách na svojej posteli, nechce sa mu prestať provokovať. Síce nemá slov, ktoré by mu chcel povedať, teda niežeby nemal slov. Skôr sa tým slovám teraz ubráni, keďže sú podľa neho zbytočné.*

*Ako tam tak leží a hľadí na neho, tak si všimne, že sa po chvíli Riley začne vyzliekať, trochu vyvalí oči, no nie je schopný odvrátiť pohľad, veď to predsa nie je nič čo by ešte predtým nevidel. Keď si ale vyzlečie aj tričko, tak sa trochu prekvapene zahľadí na jeho hruď, nečakal, že ju ešte niekedy uvidí a že po tých rokoch čo sa nevideli, vyzerá o čosi, alebo rovno o dosť vypracovanejšie a viac sexi. Niežeby predtým sexi nebol, práve naopak, ale teraz...Tie roky mu na kráse a svalnatosti len pridali. Chce to veľa úsilia, aby ostal rovnako nehybne sedieť na mieste a aby sa za ním nepustil, len tak s chuťou prejsť si rukami po jeho hrudi, no zastaví sa, aj keď s otvoreným slintaním je to o čosi ťažšie, no nakoniec sa mu podarí ovládnuť sa, nebude sa tu predsa strápňovať. Keď skončí iba v boxerkách a príde k nemu, tak z neho nespúšťa oči, má dojem, že túto noc sa zrejme nevyspí a možno by vedel vhodnú alternatívu, čo by mohli robiť miesto spánku, ale to by asi dobre nedopadlo vzhľadom na to, že na niečo také je predsa len až príliš skoro, aj keď nesťažoval by sa, aspoň nie teraz ani v najbližších niekoľkých hodinách, no ako by to dopadlo ráno? Asi by skôr či neskôr prišli výčitky a možno aj hádky a to nechce...tak sa na neho iba vyzývavo zahľadí.*A neľahneš si?*Uvedomuje si, že až si k nemu Riley ľahne, tak bude ešte ťažšie odolať tomu pokušeniu, ale čo ho má nechať stáť? Veď on to nejako vydrží.*

*Ešte chvíľku ho len tak sleduje a uvažuje čo spraviť. Ľahnúť si, či ísť do druhej izby, aby sa mohol v kľude vyspať ? Ale predsa keby chcel kľudne spať, tak by nepovedal, že tu má ostať. Tak nevidí dôvod, prečo ísť preč, i keď v skutočnosti sú ich milióny. Tak si len pomaly ľahne a pri tom ho nespúšťa z očí. Jednou rukou si podoprie hlavu a druhú má položenú pred telom. Takútú situáciu si nepredstavoval ani vo sne, keď išiel na to stretnutie. No toto je o veľa lepšie ako všetko, čo si predstavoval. Premeria si celého Blakea od hlavy až po päty pohľadom a len sa ctižiadostivo zahľadí niekde pomimo. Predstaví si veci, ktoré sa udiali predtým, už veľmi dávno. No prečo by to bolo neobnoviteľné ? On by sa najradšej po ňom vrhol, no vie, že by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Vie, že nemôže tak sa len trošku s rukou prisunie a pozrie mu do očí. Stále je taký úžasný. Kedy nebol ? Snáď nikdy a jeho čím ďalej priťahuje, no vie, že dotknúť sa ho bude asi dosť hlúpe. Mohol by ho vystrašiť a pokazil by celý tento moment. No jeho podvedomie je v tejto chvíli až primoc slabé na to, aby ho sám zvládal. Rukou mu pre po líci a potom postupne len ukazovákom prejde po jeho celej ruke. Páči sa mu také jemné naznačovanie jeho chtíču zobrať si ho tu a teraz. No všetko má svoj čas a možno sa ešte niekedy dočká takých chvíľ ako v minulosti. Možno sa ho dočká ešte dnes, nevie, no je pevne rozhodnutý urobiť pre to čokoľvek. Možno je posadnutý Blakeom, inak si tieto chute nevie vysvetliť.*