Blízke mestečko

*Keď si k nemu ľahne, tak si chvíľu len tak vychutnáva pohľad na neho a tú krásnu atmosféru, ktorá okolo nich zavládla, asi by to mohol využiť a spraviť niečo, čo by mohlo mať krásne následky, ale stále si nie je istý. Uprene sa mu zahľadí do očí a uvažuje čo robiť, alebo nerobiť. To je jedno čo chce on, ide aj o Rileyho a o to, či to nepokazí ich šancu na to,a by mali čosi viac. Keď mu začne prechádzať rukou po líci a ako tak pokračuje, tak sa nezdrží od toho aby sa jemne nerozklepal od toho úžasného pocitu, no hlboko si dobre uvedomuje, že by to nemali robiť. Prečo sa tak veľmi bojí budúcnosti? Prečo sa bojí toho, že tým ak sa dnes spolu vyspia niečo tak krásneho, čo by mohlo zvyknúť, tým zničia? Nevie si predstaviť, že by ho stratil, keď ho iba teraz získal, veď pár dní ich nezabije, aspoň dúfa, že aj Riley to pochopí. Pousmeje sa na neho, nahne sa k nemu a vtisne mu na pery jemný bozk, nič viac.*Tak dobrú noc.*má chuť dodať slovo láska, ale radšej si kusne do pery a ešte raz sa na neho usmeje, potom ich oboch zakryje veľkou perinou a otočí sa na druhý bok, chrbtom od Rileyho, takto to bude asi predsa len lepšie, nebude ho to lákať...až tak. Privrie oči ale nedokáže zaspať, skôr čaká na nejaké Rileyho pohyby, alebo čosi.*

*Uvolní sa a čaká, čo sa bude diať, no keď sa k nemu Blake nakloní a ide ho pobozkať, len privrie oči a vychutnáva si to, keď však.. To je všetko ? Taký krátky bozk ? Keď už tu celú noc budú tak nehybne vedľa seba spať, tak mu mohol venovať aj niečo dlhšie. Najradšej by protestoval akoby najviac mohol, no v tomto prípade by to bol asi aj tak zbytočne stratený čas a to on nepotrebuje. Tak teda, keď už nič iné, len otvorí oči a premýšľa, čo teraz. Len tak zaspia ? Všetko normálne, v pohode ? Tak teda dobre, keď sa mu to tak páči v poriadku, on nebude protestovať. Nahlas si povzdychne, keď na sebe pocíti perinu. Aj tak mu bola zima, určite aj Blakeovi, ale radšej by sa pozeral na jeho husiu kožu, ako na jeho chrbát. Pomrví sa trocha mumlajúc, ani sám nevie čo a konečne si normálne ľahne. Pozerá na jeho chrbticu a len blízko za ním sa hrá s prstami na perine. Vzniká z toho celkom pekný zvuk. Po chvíľke ho to prestane baviť, tka ako by to prestalo baviť každé 5 ročné dieťa. Pomrví ústami a premýšľa, čo teraz. Hádam tu nebude len tak pokojne ležať, keď vedľa seba tu má jeho - Blakea. To by bolo snáď proti pravidlám prírody. Pomaly nebadane sa k nemu postupne priťahuje, až je celkom pri jeho chrbte. Len sa pousmeje a dá mu studený bozk na krk.* Tak dobrú noc. *Obijme ho zozadu a spokojne zavrie oči. Samozrejme, že teraz nezaspí, ale aspoň sa mu príjemne leží v jeho spoločnosti.*

*Pousmeje sa keď počuje za sebou šuchotanie a mrvenie sa, na chvíľu uvažuje, že sa otočí, ale nevie či to chce riskovať, nakoniec však ostane len ležať a počká si či Riley niečo spraví. Trochu ho až prekvapí, keď sa zrazu Riley ocitne priamo natisnutý zozadu na neho, no nemieni sa sťažovať, teplo, ktoré vyžaruje z jeho tela ho na jednej strane upokojuje na druhej vzrušuje. Pri tom bozku na krk sa až roztrasie, no ale nemôže za to, je to tak príjemné a niekomu ako je Riley sa ťažko odoláva. Keď ho objíme tak sa už široko usmeje len tak do tmy, chvíľu nehybne leží a čaká či niečo spraví Riley, ale keď nič, tak rukou siahne na tú jeho, ktorá spočíva na jeho boku a pritiahne si ju na brucho, kde si s ním prepletie prsty, pričom telom sa trochu posunie dozadu, nech je na neho úplne natisnutý, tak aby sa medzi nich nevošlo nič, tak je mu najlepšie predsa. Tentoraz si už spokojne povzdychne, otočí trochu hlavu a dá mu jemný bozk pod bradu, pričom potichúčky zašepká ešte.*Sladké sny.

*Len sa pousmeje, keď vidí, alebo skôr cíti, že Blake mu jeho túžbu po ňom obetoval a dokonca ho aj príjemne prekvapil tým, že sa tak prisunul. Len na chvíľku zatvorí oči a vychutnáva si tento moment. Vie, že nie je nekonečný, preto spevní stisk, možno až trošku moc, no nie natoľko, aby Blakeovi niečo urobil. Keď na sebe pocíti opäť jeho pery, kútiky úst sa mu nadvihnú a spolu s ním aj jeho pohľad do tmy. Chce protestovať, keď prestane, no hneď aj zaženie toto všetko, keď ho tak jemne odbije dvomi nevinnými slovíčkami.* Sladké sny ? *Zopakuje po ňom, no povie si to len pre seba. Chvíľku uvažuje hladením do tmy, ale po chvíľke ho to prestane baviť. Akoby to ani nebola pravda. Má Blakea pri sebe a on musí proste spať. Je odsúdený trýzniť samého seba tým, že sa ho už poriadne nemôže dotknúť, aby ho náhodou nevzbudil. Ktovie, či už teraz vôbec nespí. Sucho si povzdychne a dá preč ruku z tej jeho. Ak naozaj spí ani si to nevšimne.. Najprv mu jemne prejde po tvári až ku krku. Tam sa na chvíľku zastaví a daruje mu krátky ľahký bozk na krk. Len sa pousmeje a pokračuje ďalej. Odhrne mu pár vlasov z tváre a letmo ho pobozká.*

*Do tmy pred sebou sa spokojne uškŕňa, no čo možno by ho nemal trápiť, ale tak nejako si proste nevie pomôcť a musí to robiť. No čo tak za to možno skončí v pekle, pri tej myšlienke si kusne radšej do pery aby sa nerozosmial nahlas a čaká čo teda spraví Riley. Má dojem, že toto ešte nie je koniec a že teda ešte niečo bude nasledovať, netuší však čo, no pochybuje, že ho nechá len tak spať, keď je mu po takom čase na blízku, to by bolo asi hriech nevyužiť to....keď mu tá myšlienka prebehne hlavou tak uvažuje, prečo to vlastne nevyužíva aj on? Ale tak robí predsa maximum čo môže, ponúka sa mu...nemohol sa mu predsa priamo hodiť na posteľ a povedať, tak si ma vezmi, je jedno čo sa stalo medzi nami pred mnohými rokmi, chcem ťa tu a teraz? Vyznelo by to ako nejaká lacná štetka...a to on teda nie je ani náhodou...Keď Riley vytiahne ruku z tej jeho, tak takmer nespokojne fňukne, no miesto toho si len pevnejšie hryzie do pery a čaká čo s tou rukou spraví a či vôbec, alebo len nechce spať v jeho blízkosti. Na chvíľu ho prepadne panika, keď si to uvedomí, že možno nechce byť v jeho blízkosti a že možno je to celé nútené, ale potom...na čo by vlastne bolo to divadielko? Pripadá mu to úplne zbytočné a radšej sa teda spoľahne na to, že to je len nejaká náhoda...alebo...niečo...A po chvíli sa mu potvrdí, že sa nemal prečo báť, keď pocíti jemný dotyk na tvári až ku krku a tam to ako sa Rileyho pery otlačili...ako má takto človek spať? To sa predsa nedá. Nespokojne zamrmle a otočí sa k nemu.*Ale Ri, takto sa spať nedá.*Uškrnie sa do tmy a dúfa, že je dostatočná tma na to, aby Riley nevidel ako sa červená, to by fakt nechcel...veď je predsa dospelý chlap...aj keď je mu jasné, že Riley vie o tom, že to s ním niečo robí. Zahľadí sa mu do očí a nakoniec sa trochu nadvihne aby mu mohol dať jemný bozk na pery, no hneď sa aj odtiahne, aby to ani náhodou neprešlo do niečoho horšieho.*Takže ak ma teda nechceš nechať spať, máš niečo konkrétneho v pláne, že čo iné by sme mohli robiť?*Spýta sa ho vyzývavo a hľadí mu pri tom priamo do očí...*

*Pre dnešný večer sa rozhodol výnimočne medzi ľudí. Nezvykol to robievať. Vlastne na trh nechodieval vôbec. Nepredávali tam ľudské mäso a krv by sa mu dostala len ak by tam zahryzol niektorého z upachtených predavačov. Aj to bol dôvod prečo tam nechodil. Ten smrad mu dráždil nos ako korenie. Bolo to hrozné! Nepríjemné. Z toho smradu ho štípali ešte aj oči. Ruky nosil tak vo vreckách, hlavu mal sklonenú k zemi a tvár mu zakrývala kapucňa. Naozaj netušil prečo tak urobil dnes. Snažil sa zbytočne nedráždiť sa. Nie, keď už hotové veky žil v meste. Po tom ako utiekol sťa prašivý pes, bolo dve možnosti. Buď bude žiť ako zviera v lesoch, alebo sa bude tváriť ako vegetarián, odpustí si ľudskú krv a bude žiť niekde o samote v lese. A on si vybral tú tretiu. Spojil to dokopy. Niekedy žil na samote, stránil sa ľudí a žral len ryby. Jeho démon z neho šalel. Aj preto sa rozhodol ignorovať ho. Už roky nepočul jeho hlas, už roky vedľa seba mlčky žili. On mu dával voľnosť a tak mu nerobil problémy keď Layrroy bol v ľudskej podobe. A čo sa týkalo ľudí.. Žil vedľa nich, ako samotár nerozprávajúci sa s druhými. Keď bol hlad po ich krvi a mäsa príliš veľký, odchytil si prvú šľapku, ktorá sa mu s rozovretým výstrihom núkala a svet už viac o nej nepočul. Jeho démon bol tak hladný, že strávil celú ľudskú ženu a rokmi sa dokonale naučili zahladzovať po sebe stopy. Nemuseli sa báť Lovcov. Nie, nebáli sa, možno aj preto, že v samotnej podstate im to bolo už ukradnuté. Boli na zemi príliš dlho, aby im na smrti záležalo. Smrť bola len pojem a ten pre nich rozhodne nič neznamenal. Slová stratili rokmi význam a nahradili ich činy. Už dávno to tak malo byť. Keby bolo, mnoho vecí by teraz bolo ináč. Možno by boli doma. A možno nie.. Priveľa nejasností bez odpovedí na ktoré sa nechcel upínať. Bolo to už dávno. Jeho žena bola mŕtva a dcérka, ktorej sa vzdali pre jej dobro bola ktovie kde. Len dúfal že žije, na rozdiel od jeho družky. Nikdy ju nevidel umrieť, ale jej pach už na sebe nemal odkedy musel opustiť planétu. Bolo to azda kvôli vzdialenosti? Kvôli tomu, že ich rozdelili? Tými rokmi bez nej už ani nedúfal, že by sa mohla zachrániť. A práve ona bola dôvodom prvotnej roztržky s vlastným démonom. On ju chcel zachrániť. Chcel sa vrátiť, bojovať a urobiť všetko preto aby Marissa prežila. Lenže vtedy sa všetkého ujal on. Zvolil pre nich život bez nej. Ako mu mal a mohol odpustiť? Nie, nemohol. Jeho vlastný démon zradil jeho, aj ich lásku k nej. A predsa sa nikdy nepokúsil nájsť aspoň ich dcéru. Ak prijala vlastnú rasu mohla byť ešte mladá. V krásnom rozkvete. Ak však nie, mohla vyzerať staršie než on, lebo jeho staroba sa odrážala len v unavených očiach. Aj preto si zvykol ukrývať tvár. Nechcel aby jeho bolesť videli obyčajní, slabí ľudia, či mimozemšťania, ktorí sa hrali na nadradenú rasu.
Keď v daždivom počasí jeho topánky nepatrne čľapkali na mokrej zemi, snažil sa vnímať práve tento mokrý zvuk. Pomáhalo mu to nesústreďovať sa na to všetko čo ho trápilo a vďaka čomu sa mu dvíhal žalúdok. Dýchal plytko a pomaly, snažiac sa čo najmenej dostať do seba vzduch trhu preplneného i o takomto večernom čase. Nešiel tam preto, že by si chcel niečo kúpiť. Dokonca dnes v noci ani neplánoval loviť. Aj keď cítil nepokoj démona ukrytého hlboko vo svojom vnútri. Áno, tá lákavá vôňa krvi rozprestierajúca sa všade navôkol bola jasná, lenže ten smrad tam stále bol. A predsa aj keď sa snažil nevšímať si to, niečo mu predsa len udrelo do nosa. Prudko dvihol hlavu a pohľadom jastril. Zostal stáť. Na mieste, nepohnuto a trpezlivo. Do nosa mu udrela tak výrazná vôňa až sa mu z nej točila hlava. Cítil výraznú ženskú vôňu, tak lákavú až mu úzkostlivo a túžobne zvieralo hrdlom. Cítil, že nebol jediný koho táto vôňa preberala k životu a toho sa desil možno najviac. Jeho démon už dlho nebol tak na ihlách ako sa teraz cítil samotný Layrroy. Netušil čo to znamená, ani prečo, no podvedome ju začal hľadať.*

*Už dlhšiu dobu postáva pred jedným zo stánkov. Ani nevie, prečo sa vybrala von v takom počasí. Nemá veľmi rasa dážď. Aspoň nie, keď to nie je práve letný dážď. Vtedy jej to nevadí. Teraz len stojí a pohojdáva sa na špičkách dopredu a dozadu, pričom uvažuje, čo si vezme. Možno by sa mala na to všetko vykašlať a vrátiť sa domov. Veď vlastne ani nič z toho nepotrebuje. Možno túžila len po prechádzke, potom mohla ísť aj iným smerom a nie na trh. Veľa ľudí, ktorých nepozná. Odtrhne zrak od vystaveného tovaru a obzrie sa. Sleduje ich skúmavo a ostražito. Nepociťuje však strach. Skôr má nutkanie niekoho osloviť. Prečo? Znova sa pozrie pred seba a následne vykročí ďalej. Nie, dnes isto nie. Nechce sa s nikým rozprávať. Je to vôbec bezpečné? Veď to tam riadne ani nepozná. Nabudúce sa vráti a bude presne vedieť, čo chce.
Lenže po pár krokoch ju zaujme ďalší stánok a tak znova zastaví, naťahujúc ruku, aby sa mohla lepšie prizrieť. Žeby si naozaj niečo kúpila?...*

*Cítili ju obidvaja a tie prebúdzajúce vibrácie neznačili nič dobré. Bola priveľkým rizikom nielen pre seba, ale aj pre neho. Hlavne pre neho. Vedel, že keby sa k nej príliš priblíži, stratil by zdravý rozum. Bolo to hrozné. Čo keby sa premení priamo tam? Bol by to rýchly začiatok jeho konca a on rozhodne teraz nechcel skončiť, keď cítil jej vôňu. Toľko pocitov už ním nezmietalo roky! Akoby sa prebudil zo zimného spánku a hneď pocítil blížiacu sa korisť. Lenže on ani nevedel čo všetko by s ňou rád urobil. Vzrušovala ho, prebúdzala v ňom hlad, túžbu, chuť vraždiť, nehu... všetko. V tej chvíli sa mu aj slová, ktoré počul kedysi a nesúhlasil s nimi ako vrelá pravda. Nie je nič krajšie ako zabiť človeka, ktorého milujeme. Prebudila v ňom tak silný hlad, že to bolo silnejšie než láska! Zbiehali sa mu slinky. Počul ako jej bilo srdce, ako jej krv pulzovala v žilách, v tepnách takou silou až sa mu to zdalo celkom nemožné. Nie, to nemohla byť pravda. Ani Marissa takto skvostne nevoňala a to bola Arathi! Napriek tomu ako ho to k nej ťahalo cítil i zdesenie zo sily pocitov, ktoré ho zmohli. Bolo to nebezpečné a aj tak sa nedokázal ovládnuť a skúmavo krúžil po trhu. Cítil ju a stále nevidel. Už vyšiel z cviku v stopovaní a jeho niekoľkoročné odmietanie vlastného démona mu v tom nijako nepomohlo. Nie, aj keď cítil že veľmi rád by mu v tom pomohol. Lenže on ju chcel zožrať. Layrroy nie. Nie hneď, možno neskôr. Rozhodne by nebolo dobré mu dovoliť zasiahnuť. Aj tak vedel, že keby je vo svojej vlčej podobe mal by nastražené uši smerom dopredu aby počul jej hlas, či dych. Jazykom si prešiel po zuboch a s hrôzou si uvedomil, že sa mu vynorili tesáky. Toto sa mu nestalo ak výslovne nešiel loviť! Zaťal do seba sánky a tak sa ubránil pred stonom. Je to tak dlho, že aj usmievať sa celkom zabudol. Rovnako tak aj iné prejavy.
Obkrúžil trh tretíkrát, keby ho niekto sleduje, určite by si myslel, že niečo, alebo niekoho hľadá. A on veru aj hľadal. Ju. Ženu, ktorej vôňa ho privádzala do zúfalstva. Musel ju vidieť. Bola stále tam. Cítil to a predsa unikala jeho pohľadu. Až do okamihu kedy ho jej vôňa dostala na kolená. Udrela mu do nosa tak silno až musel zalapať po dychu a ruku z vrecka si položil na hruď. Stála iba niekoľko metrov pred ním v jednej z tenkých uličiek. Naklonil hlavu nabok a postavil sa trochu bokom aby tak nevyčnieval. Kapucňu si ešte viac stiahol do čela. Ani sa nemusel pozerať a vedel by kde je a čo robí. Lenže on chcel vidieť ako sa vecí dotýkala. Chcel vedieť čo mala v očiach, či radosť, alebo smútok. Chcel vidieť jej vlasy, či ich mala zopnuté, alebo nie, dlhé či krátke, chcel cítiť v nose jej vôňu, keď si chrbtom ruky odhrnie vlasy na chvíľu nabok. Všetko robila s takou ladnosťou. Aj keď si vlasy odhrnula bokom, po chvíli sa zas vrátili späť a ju šteklili na kľúčnej kosti. Pôsobila nežne ako kvietok. Ako ruža, ktorej by sa nikdy neodvážil dotknúť. Nakláňal hlavu nabok keď urobila niečo zaujímavé. Napríklad keď sa dotkla saténovej šatky a privoňala k nej. Rád by jej videl do hlavy, aby vedel čo si pomyslela. Všimol si nepatrné nadvihnutie kútika pier, keď sa jej niečo nepáčilo a to ako skúmavo hľadela na veci, ktoré sa jej páčili. Chvíľami pohľad upierala navôkol. Akoby hľadala jeho... V tej chvíli bol ochotný naivne uveriť, že ho naozaj hľadala, no nebolo to možné, nie. Musel sa držať pri zemi čo už beztak bolo pri nej ťažké. Chcel k nej vykročiť, ale nedokázal to. Uvažoval, že by mohol, lenže... Nie, to nebol dobrý nápad. A predsa sa bál. Áno, svetuškár Layrroy sa bál jednej žienky. Pomaly k nej vykročil. Kráčal ako šelma. Ruky mal stále vo vreckách a tvár mal upretú k zemi. Bol už tesne pri nej, keď si to rozmyslel. Nebol schopný urobiť to, lenže vtedy do neho nejaký chytrák čo sa očividne naozaj ponáhľal postrčil. V celej svojej nádhernej mohutnosti do nej vrazil. Pohotovo, aby ju náhodou nezhodil na zem, jej položil ruky na predlaktia a chytil ju. Chrapľavým hlasom prehovoril.* Prepáčte... *A vtedy sa spod kapucne na ňu pozrel. Bolo to ešte horšie, ešte omamnejšie a sám nemohol uveriť tomu čo cítil. Len tak málo a zahryzol by sa jej do krku.*

*Mali tam toľko zaujímavých vecí, že sama nevedela, čo by si kúpila. Azda aj všetko. Niektoré veci sa jej páčili až príliš, iné zasa pomenej, niektoré vôbec. Vtedy len nepatrne pokrčila nos a radšej sa presunula k inej veci, aby nemusela odpovedať na otázku, či sa jej daná vec páči, pretože len ťažko by dostala zo seba klamstvo, že to je pekné. Vedela klamať, vie to, no akosi uprednostňuje pravdu. Zažila už viacero reakcií a dnes nemala chuť sa doťahovať s obchodníkmi kvôli hlúpostiam. Vždy, než niečo chytila do rúk, aby si to lepšie prezrela, pozrela okolo seba akoby hľadala niekoho. Mala len jednoducho zvláštny pocit, potrebu sa jednoducho porozhliadnuť vôkol seba, aby mohla sledovať ostatných ľudí ako prezerajú veci. Len ona k niektorým veciam jednoducho privoniavala a skúmavo ich prehadzovala v rukách, či to robili aj iný? A ak áno, kúpili si tú vec nakoniec? Radšej sa začala venovať veciam pred sebou a keď obchodník na ňu nepekne pozrel, jednoducho to vrátila späť. Mysleli si, že chce kradnúť? To nemala v úmysle. Určite nie. Ak by niečo chcela, jednoducho by si to kúpila, no nechcela kupovať hlúposti a tak bolo veľmi ťažké sa rozhodnúť čo z toho množstva by si vzala so sebou domov. Dnes sa stráca sama v sebe. Nevie, čo chce a to sa stáva zriedka. Vždy vedela, čo chce, po čom túži, no dnes...Akoby to nebola ani ona. Zbožňuje spoločnosť, no dnes by pred všetkými utiekla, no zároveň túžila ísť medzi ostatné bytosti a sledovať ich. Všetko sa v nej bije. Cíti zmätok a nevie prečo.
Len si tíško povzdychla nad sebou samou a natiahla sa pre akúsi retiazku s malým príveskom, keď pocítila mohutný náraz, div, že nespadla rovno na zadok. To by sa však nemohlo stať, pretože okolo jej predlaktí sa ovinuli čiesi prsty, aby ju zachytili. Pri tom náraze sa riadne vyľakala a srde jej začalo byť ako o život. Bolo to predsa nečakané. Až jeho chrapľavý hlas ju donútil zodvihnúť zrak a pozrieť mu do tváre. Mal kapucňu a zdal sa jej príliš napätý, no napriek tomu sa na neho usmiala.* Nič sa nestalo...*Aspoň si myslela, že nič sa nestalo. Sledovala ho veľkými očami a snažila sa ho odhadnúť na prvý pohľad. Bol až príliš tajomný, no ani sa nepohla. Stála tam a cítila jeho dotyk na predlaktí. Vôbec jej to neprekážalo. Netušila ani čo viac dodať, či spýtať sa. Bola to predsa len nehoda, nepatrnosť. Chcela niečo povedať, aby na neho nepozerala ako na svätý obrázok a tak na seba hľadeli. Nevedela, čo sa mu preháňa mysľou, no vyzeral akoby bol sám prekvapený. Možno ju ani nevidel a zrazu bola z čista jasna pred ním a nedokázal sa jej vyhnúť, no nemyslí si, že by bola neviditeľná. Nevyzeral práve v poriadku, no nechcela byť ani nijako drzá. Napriek tomu sa donútila vysúkať zo seba otázku.* Ste v poriadku? *Možno by mu vedela nejako pomôcť. Možno niekoho hľadal...*

*Už keď kráčal smerom k nej vedel, že to rozhodne nie je dobrý nápad. Mal si to rozmyslieť skôr než bolo príliš neskoro. Ale už sa nedalo. Počúval ju, hľadel jej do očí, zhlboka dýchal jej vôňu, ktorá teraz celkom zastrela všetko a hlavne držal ju! Nemohol tomu uveriť. V ústach mal tesáky ostré ako nôž a ona sa ho ešte aj na niečo pýtala. Nedalo sa mu vôbec upokojiť, keď strácal svoj zdravý rozum. Niekto taký ako ona nemohol chodiť po zemi! Kde bola doteraz? Uprene sa jej díval do očí. Sprvu ani nežmurkal, ale keď prehovorila druhýkrát, jeho oči sa akoby zaostrili na ňu a on niekoľkokrát zažmurkal. Bál sa ju pustiť. Mal pocit akoby jeho ruky boli prilepené k jej predlaktiam a keby ju pustí, bol by tam sliz, alebo by nemohol. Nechcel. Napokon však celkom pomaličky sa pozrel na ruky ako ju púšťajú a keď pocítil pod dlaňami prázdno cúvol o krok vzad. Znova sa pozrel do jej očí.* Ešte raz mi prepáčte, nechcel som. *Povedal a vlastný hlas nespoznával. Nehovorieval, nemal s kým, on len prežíval a tam kde býval si mysleli, že je to nemý čudák. Veď aj bol čudák, ale nemý nie.* Len sa mi trochu točí hlava, to bude v poriadku. *Dlaň si položil na studené čelo. Prekvapilo ho, že tam nemal kropaje potu, lebo na chrbte sa cítil mokrý akoby vyšiel zo sprchy. Na jednej strane chcel pred ňou utiecť, ale to druhé, masochistické ja mu hovorilo nech sa jej drží a v najbližšej možnej chvíli sa z nej napije. Ibaže to on nechcel. On vraždil len prostitútky. Ona taká nebola. Mala krásny hlas a tie jej oči, keď ich uprela na neho, celkom strácal zdravý rozum nehovoriac o tej jej božskej vôni. Na pery sa mu už drala otázka ako je možné, že tak úchvatne vonia, ale zahryzol si do jazyka skôr, než by to vyslovil nahlas. Už beztak čudne rozprával, keď ešte aj si musel dávať pozor na tesáky. V ústach pocítil vlastnú krv a cítil, že o malú chvíľu mu sčernejú oči. Preto rýchlo znova uprel pohľad k zemi a znova cúvol o jeden krok. Jemu sa hlava začínala naozaj točiť, lenže to bolo kvôli nej a jej lákavej vôni.*

(( Ja z teba odpadnem ))

*Sledovala ho a netrpezlivo čakala na jeho odpoveď. Bol taký zvláštny. Azda by jej mal naháňať aj strach. Pozeral tak zvláštne. Možno mala niečo vytušiť alebo bol jednoducho naozaj vyvedený z miery kvôli točeniu hlavy? Nepovedala by, že by sa kvôli takým veciam niekto správal čudne. On začínal pripomínať čudáka, no keď ju pustil, cítila sa zvláštne. Akoby jej ten dotyk chýbal a pritom ho vôbec nepoznala. Dokonca od nej odstúpil a nie len o jeden krok. Možno to bola len výchova. Veď každý by mal mať svoj osobný priestor a on ten jej narušil mohutným nárazom, ktorý ju skoro skolil k zemi.* Naozaj sa nič nestalo. Som celá a živá. *Pokúsila sa o žart a zvonivo sa zasmiala. Chcela to len odľahčiť. Naozaj si to tak veľmi vyčítal? Pripomínal jej nesmelého chlapca, ktorý sa chystá povedať dievčine, že sa mu páči, no nemá odvahu. Hanblivý mládenec. Napriek tomu si robila starosti. Asi naozaj potrebuje pomôcť. Mohla by ho nechať odísť len tak?* Ste si istý, že to prejde? Nemala by som vás odprevadiť? *Tak to bola tá najzvláštnejšia vec, ktorú vyslovila. Ona chce ísť odprevadiť nejakého muža lebo sa mu točí hlava? To je naozaj smiešne. Má vôbec odvahu ísť s nejakým mužom, ktorého absolútne nepozná? Možno je len trocha mimo, no stále môže byť dosť nebezpečný. Keď sa tak zamýšľala nad svojou otázkou, začala to ľutovať. Nemôže vedieť čo je zač, no ak by prijal jej pomoc, napokon by šla a zahodila všetky obavy za hlavu. Trh je plný ľudí a všade sa niekto potuluje. Azda by jej niekto pomohol, ak by potrebovala pomoc. Aká veľká je pravdepodobnosť, že zo stovky ľudí by sa rozhodla pomôcť nejakému vrahovi? Sama si pomyslela, že je to hlúposť. Vyzeral čudne, no nezdal sa jej nebezpečný, tak prečo by mu nepomohla, ak smie? Nepokoj sa vytratil a chcela k nemu znova pristúpiť, tentoraz sa ho dotknúť ona, aby na ňu opäť pozrel akoby sa chcela uistiť, že v očiach má dobro, že nemá nič nekalé v pláne.* Azda len kúsok, ak by vám prišlo zle...*Radšej dodala s prižmúrenými očami ako sa snažila mu pozrieť do očí. Nech si nemyslí, že chce ísť rovno k nemu. Nikdy človek nevie ako si isté veci vynaloží. A dostať sa do trápnej situácie nechce. Ten muž je naozaj pre ňu tajomný a niečo v nej túži vedieť o ňom viac. Prečo to tak je? Veď len do nej vrazil a ospravedlnil sa ako by to spravila väčšina bytostí. Čo na ňom je také zvláštne, že sa jednoducho neotočí a neodíde ba naopak, rozprávala by sa s ním ďalej. Dokonca zabudla na všetky tie veci, ktoré prezerala, aj na tú retiazku, pre ktorú sa rozhodovala, že si ju vezme. Ani len obchodník im nevenuje pozornosť a mohlo sa stať, že keby spadla, stiahla by všetko so sebou. Ona vždy rozhadzuje okolo seba rukami, keď cíti, že neudrží rovnováhu. No nič. Nikto ani len na nich nepozrel. Jednoducho sa porozhliadla, či je to naozaj tak. Vlasy jej znova padli do tváre a tak si ich zapravila za ucho, pričom otočila hlavu späť k mužovi...*

((Neodpadneš ))

*Bo pripravený oponovať. Jednoducho sa obrátiť a odísť, lenže niečo ho v tom zadržalo a on presne vedel čo to bolo. Jej zvonivý smiech, ktorý keď začul tak ním prudko trhlo. Vtedy pocítil ako v ňom démon spokojne zavrčal. Nie, to sa nesmelo diať, bolo tam priveľa ľudí a hlavne ona. Jasne cítil jej skúmavý pohľad a mal pocit akoby doslova vedel načo myslela aj keď sa na ňu nepozeral. Skúmala ho a uvažovala nakoľko nebezpečný mohol byť pre ňu. Vzhľadom nato, že chcela zotrvať si však urobil záver ako moc sa v ňom mýlila. Keby vedela kým bol, čo v ňom driemalo, isto by utekala tak rýchlo ako by to dokázala. Mlčky sa zadíval do tých krásnych očí, ktoré s šere trhu pôsobili tmavšie než isto v skutočnosti boli. Celý čas nepovedal nič, no len nakoniec prikývol. Nie preto, že chcel aby ho odprevadila. Však ani nemala ho kam odprevádzať, no neodťahoval sa už viac ani pred ňou, ani pred jej pohľadom, či dotykom.* Dovoľte mne sprevádzať vás. *Spresnil svoje prikývnutie, ktoré malo skôr znamenať, že bude súhlasiť len ak bude po jeho. Aj tak on nemal nič v pláne, keď by bol trh skončil a ľudia by sa pobrali do domovov, zvážil by podľa hladu čo by urobil. Jednoznačne to čo by nasledovalo nebolo pre jej oči.
Cítil ako sa mu tesáky začínali zmenšovať na normálnu veľkosť a tak keď už mal chrup pokúsil sa o aspoň nejaký úsmev, aj keď si pripadal čudne pri tom trhanom pohybe pier. Prišlo mu to tak neprirodzené, akoby jeho tvár predstavovala masku a úsmevom sa len skrčila. Takmer pocítil všetky vrásky, ktoré sa mu pri tom slabom úsmeve vytvorili na lícach ale i okolo očí. Kedysi dávno mu Marissa povedala, že on keď sa usmeje, usmieva sa celou tvárou. Nemal ten pocit, ale kvôli nej sa usmieval takmer stále. Teraz to už roky neurobil. Nemal svoju dcéru, ani družku, nemal dôvod na život. A dnes to urobil znova. Pre niekoho sa usmial. Bola to táto žena pred ním a keď sa ovládol a potlačil pocity, ktoré v ňom vreli a nahradila ich chuť pochopiť to všetko a preskúmať, nechcel ju tak ľahko vyplašiť. Preto sa rozhodol predstaviť sa.* Moje meno je Layrroy. *Povedal napokon a znova ten krivý úsmev mu zmrzačil tvár.
„Si smiešny.“ Ozval sa démonický hlas a Layrroy okamžite pocítil ako mu na pokožke vyskočila husia koža. „Celé roky nič a teraz sa objaví jedno dobre voňajúce mäsko a ty si z nej celkom mimo. Zabi ju!“ Nie, odmietal sa s ním rozprávať. Nie dnes a nie teraz. Nato nebol pripravený, no keď Kobal prehovoril a bolo to po tak dlhom čase, vedel, že toto potrvá nejaký čas.* Nie som dobrý spoločník, no rád by som spočinul vo vašej spoločnosti, hoc aj potichu.. *Pokúsil sa prehlušiť hlas v hlave, ktorý mu tam dotieravo spočíval. Len si kládol otázku.. Čo Kobalovo prehovorenie bude stáť ju.*

(( Neskoro )) *odpadol*

*Bola rada, keď prikývol, aj keď mal skôr iný návrh. Čo teraz bude robiť? Nevie ako sa správať. Netuší, čo povedať a či má robiť to, čo robila skôr než do nej vrazil. Očkom pozrela na retiazku, ktorá sa jej pozdávala a ruku si priložila k hrudi akoby si predstavovala, že ju má už zavesenú na krku. Napokon ju však uchvátil jeho úsmev a tak k nemu pootočila hlavu. Zrazu vyzeral úplne inak. Vôbec nie čudný, ani nijako nebezpečne. Páčili sa jej vrásky, ktoré sa vytvorili okolo jeho očí. Naklonila hlavu do strany a usmiala sa tiež, pričom spustila ruku dole.* Prečo sa maskujete za kapucňu a neusmievate sa takto stále? Úsmev vám pristane. *Ani nevie prečo to hovorila a bola sama prekvapená, že to vyslovila na hlas, no chcela vedieť, prečo sa správa tak tajomne, ostražito, miestami ako lovec. Akoby ani nechcel, aby ho niekto videl. Ako šelma striehnuca na svoju korisť. Mala by to brať ako varovanie alebo len ako náhodu? Často sa mýlila v ľuďoch. Niektorých vedela odhadnúť, no aj to bolo vždy len z časti. Azda by sa ani nemala dávať do reči s ľuďmi, pretože si nikdy nemôže byť istá svojimi odhadmi, ani nimi samými. Niektorí totiž vedia používať až príliš dobre veľa tvári naraz. Masky, ktoré striedajú presne tak ako im vyhovujú. Mala by sa to naučiť tiež. Odvaha jej nechýbala, no mohla to skôr brať aj ako vlastnú hlúposť. Dokonca to mohla byť aj naivita.* Layrroy? Je to zvláštne meno...*Presne tak zvláštne ako on sám. Takže sa k nemu hodilo. Nikdy také meno nepočula. Patrí vôbec medzi bežné mená? To netušila.* Moje meno je Zandra. *Znova sa usmiala a pomaličky vykročila od stánku k ďalšiemu, aby nepostávali na jednom mieste. Obchodníkovi mohli ísť už podozrivo a to chcela.* Ticho lieči...niekedy. *Ona sa niekedy rada mlčky prechádza. Stačí jej pocit, že nie je v tom sama. Teraz by však bola rada, ak by sa rozprávali. Aby sa o ňom dozvedela viac. Netušila, čo budú robiť, kam pôjdu alebo o čom sa budú rozprávať, no nechcela sa s ním rozlúčiť. Možno to neskôr oľutuje, že bola opäť naivná a zistí, že sa v ňom splietla, no ťažko si mohla vytvoriť na neho názor, keď o ňom nič nevedela a v ňom sa naozaj ťažko čítalo.* Kam ste sa tak náhlili? * Možno sa niekam ponáhľal, keď do nej vrazil. Ona ho nevidela. Bola zaujatá inými vecami a zrazu bol pri nej. Zvedavo k nemu natočila hlavu a zastala pri ďalšom stánku, aby si prezrela bohatstvo ďalšieho obchodníka.*

*Už to bolo tak dávno, keď si vypočul že sa pekne usmieva.
„Len sa nezačni červenať. Som zvedavý kedy ju konečne zatiahneš do tamtej uličky a dovolíš nám napiť sa z nej!“
„Nie, to nedovolím.“* Asi preto, že nemám dôvod na úsmev. *Odvetil jej jednoducho prekvapený návrhom kráčať preč. Bol by dal ruku do ohňa, že sa jej tma niečo páčilo. Len neochotne vykročil s ňou, hoc ho to ťahalo späť. Až keď zostala stáť na mieste sa skúmavo na ňu pozrel.* Ak sa vám nepáči, tak mi hovorte Larry, to je asi trochu prijateľnejšie meno, alebo Lay, to je jedno. Nepotrpím si na tom. Ale to vaše je pekné. Akosi sa k vám hodí. *Veď ho ani nemal kto oslovovať takže vážne niečo ako meno mu bolo celkom ukradnuté.
„Ach, koľká galantnosť. Posunuli ste sa o meter bližšie k tej uličke, len do toho Layrroy!“ S údesom si uvedomil, že jeho démon hovoril pravdu, hoc mu o to vôbec nešlo. S takmer panickým strachom ju chytil za ruku a potiahol späť k stánku kde stáli predtým.* Povedzte mi čo sa vám tu páčilo? *Schválne sa vyhýbal odpovedi kam sa ponáhľal. Nebýval moc dobrým klamárom, preto sa dosť často zvykol odpovediam vyhýbať, prípadne odpovedal nejasne. No zatiaľ čo hľadel na ponuku v stánku a hľadal vec z ktorej by šiel jej pach, rozhodol sa vrátiť k peknej vete, ktorú povedala.* Mám rád ticho. *Nenápadne túto myšlienku smeroval k svojmu démonovi ako narážku nato že bol naozaj rád kým o ňom nevedel.* Ako ste povedali, lieči. *Jemu ticho urobilo dobre, keby nie bol by sa z toho zbláznil.* No vás by som vedel počúvať asi dlho.. Máte príjemný hlas. *Hoc nevedel klamať, niekedy vedel naozaj priamo hovoriť, čo však bolo zvláštne, do očí sa v takej chvíli nevedel pozerať. Vtedy pocítil tú vôňu a medzi prsty chytil jemnú retiazku. Dvihol ju do výšky jej očí a takmer blažene privrel oči.* Je to táto? *Áno, vedel že je to ona. Najpevnejšie sa zachytil práve na tejto. Páčila sa jej? Chcela si ju kúpiť kým do nej tak nešikovne vrazil? Skúmavo na ňu hľadel a pritom si vedel dokonale predstaviť ako by sa vynímala na jej krku.
„Na tom krku do ktorého by si mohol zaboriť svoje tesáky len keby si sa trochu posnažil Layrroy.“ Už mu to liezlo na nervy. Ako mu dobre bolo, keď mlčal! A to všetko len kvôli nej. Mal vedieť, že ako náhle pocíti záujem k niečomu, alebo niekomu, tak on sa preberie len aby mu to poriadne osladil. Bol pripravený vydržať to len chvíľu a potom sa od nej odpútať a odísť. Možno na inú planétu. Možno aj domov ak sa už veci zmenili, aj keď pojem domov bol len relatívny, lebo domov bez nej a jeho dcéry už domovom nebol, no cítil, že sa diali zmeny. Lovci po ňom už pridlho nešli.*

Nemáte? To je naozaj škoda. Možno by ste to mali zmeniť. Stačí aj maličkosť, aby sa človek začal usmievať...*S úsmevom sa odvráti a pozrie pred seba, aby si vybrala z ponuky obchodníka, pred ktorým zastali. Nevedela by povedať, čo by sa jej tam páčilo. Ten stánok vedľa bol pre ňu jednoducho zaujímavejší. Celkovo bol lákavejší a isto si tam veľa ľudí niečo kúpilo.* Mohlo by to byť aj Roy. No myslím, že lepšie znie Larry. *Rozprávajúc nakloní hlavu do strany, no skôr než by si prezrela veci, pocítila jeho zovretie ruky a náhle sa ocitli u stánku, kde sa vlastne spoznali. Nevedela, prečo to robí. Prečo sa vrátili a jeho otázka, čo sa jej tam páčilo ju tiež zaskočila. Ako to vedel? Vytušil to? Bolo to také zjavné? Potom dokáže v nej čítať ako v otvorenej knihe, čiže isto prišiel na to, že ho zo začiatku začala považovať za nebezpečného, čo môže kľudne u nej pretrvávať. Urobili pokrok, že vie jeho meno, no tiež si nemohla byť istá, či je to jeho pravé meno. Azda priveľa nad tým uvažuje. Pri jeho slovách, že by ju dokázal počúvať dlho, s úsmevom sklonila hlavu lebo cítila ako jej začínajú horieť líca. Možno by ste povedali, že je zvyknutá na komplimenty od mužov, no nebola. Nikdy. Vždy ju to priviedlo do rozpakov a azda aj preto sa im viac-menej vyhýbala. Niekedy to bolo až nepríjemné a ona nevedela ako reagovať. Bála sa vzťahov a vždy nejako z nich vycúvala. Preto nemala rada, ak ju výslovne až niekto prenasledoval. Možno by si mala dávať aj teraz pozor. O to viac, keď ho nepozná. Kedy sa stihla ta zmeniť? Bola odviazaná a zábavná. Neriešila názory iných. Azda dospievala? Možno to je len krátkodobá kríza.*
Ako ste vedeli....? *Oči sa jej v sekunde rozžiarili, keď uvidela pred očami retiazku, ktorú chcela. Ako to vedel? Isto si to nemohol všimnúť, keď do nej vrazil. Tak ako? Mohla by to typovať na dobrý postreh, no potom by do nej tak silno nevrazil alebo áno? Isto by ju zahliadol skôr než by k zrážke prišlo...Jedno bolo isté, ten chlap musí byť plný rôznych prekvapený. Naozaj nevedela, čo si o ňom myslieť.*
Je to ona. Čo na ňu hovoríte? *Chcela by vedieť jeho názor. Hodila by sa k nej? Nenosila nič na krku. Len jemný náramok na ruke, no nič okaté. Azda je predsa len čas na zmenu. Sledovala retiazku, no napokon zodvihla k nemu pohľad. Chcela, aby sa znovu usmial, no zdal sa akoby bol v pohotovosti. Je si istá, že by dokázal v sekunde utiecť a viac by ho nevidela. Držal sa, no miestami akoby nebol myšlienkami pri nej. Nevedela, prečo to tak je a či to je ňou, no ani nemala odvahu niečo také vytiahnuť. Možno to je u neho bežné chovanie.*

*Niektorým možno stačia maličkosti na úsmev, on však v živote ani tie maličkosti nemal, takže v tom videl jemný problém. Nechcel jej to však povedať a to práve z dôvodu, že by potom naznačil smer rozhovoru k sebe. To veru nechcel. Posledné čo chcel bolo rozprávať sa o ňom a o jeho živote. Omnoho radšej by bol spoznal ju a jej život. A zistil prečo ho tak nesmierne priťahuje, ale obával sa, že práve toto sa tak ľahko nedozvie. Ak vôbec.* Ani som doposiaľ netušil koľko obdôb môjho mena existuje. *Pobavene sa uškrnul na ňu a pritom stále hľadel na retiazku. Bola jemná a vyzerala dojmom, že by sa dala ľahko roztrhnúť. Áno, on so svojou silou by to dokázal naozaj jednoducho, lenže možno by jej mohla vydržať.* Inštinkt. *Znova polopravda, ktorá mu mohla aspoň trochu prejsť, keďže v klamaní taký dobrý nebol. Nie, ak nešlo o otázku života a smrti. Vtedy vedel klamať až by sa mu z huby prášilo. Vlastne... Len v spolupráci s démonom klamať vedel. Takto, sám si radšej volil polopravdy, ktoré ho vedeli ochrániť pred odhalením z klamstva.* Myslím si, že je nádherná, ale mali by ste si ju vyskúšať. *Neuvedomil si čo za hlúposť to navrhol až do okamihu kedy sa jej postavil za chrbát a vlasy jej odhrnul bokom, aby... Ach Bože, tá vôňa! Pomyslel si šokovane a znova pocítil ten nával malátnosti. Zatočila sa mu natoľko hlava, že ním zaknísalo a ruky sa mu zachveli. Najhoršie bolo, že Kobal nato zareagoval prudšie než sa dalo čakať. Z hrude Layrroya vyšlo hrubé zavrčanie, ktoré sa pokúsil zahrať na škriabanie v krku a odkašlanie si. Ibaže Kobal si nedal pokoj. Začínal prejavovať svoju moc a silu. Takmer okamžite pocítil v ústach tesáky a pri zapínaní retiazky, čo bolo dosť namáhavé samo o sebe nieto ešte s prebúdzajúcim démonom, si všimol na rukách ako sa mu pohybujú tiene. Nesmel sa premeniť, to nie! Nie pred tak veľa ľuďmi.
„Tak ju odnes! Zaveď ju do tej uličky čo ju máš za chrbtom, Lay, buď dobrý chlapec. Sprav to! Lebo ináč za seba neručím!“ Vyhrážky, no snažil sa si ich nevšímať, aj keď mal dobrý dôvod na obavy. Vzpieral sa mu tak moc, až mu na spánku navrela žila. Kapucňu si znova viac stiahol do tváre, aby ju nebolo vidno a so strnulým úsmevom prešiel pred ňu.* Ako som povedal. Sedí vám nádherne. *Z vrecka vylovil peniaze v šúľku a hodil ich predávajúcemu, ktorému takmer oči išli vypadnúť z jamiek. Bolo tam asi raz toľko než za už i tak predraženú retiazku pýtal. Lay pripravený pohnúť sa preč jej kývol opačným smerom než bola ulička a váhavo urobil krok. Bál sa i prehovoriť, aby si nevšimla zuby. Ruky znova ukrýval po vreckách, lebo tiene ešte neustali a takmer celý sa chvel akoby mu bola zima.*

*Stále sa na neho usmievala, no keď zašiel za jej chrbát a odhrnul jej vlasy na stranu, stŕpla. Nečakala také gesto. Vlastne si ju ani skúsiť nechcela. Chcela si ju rovno vziať bez ohľadu na to, či by jej pristala. Teraz je však s ňou on a názor muža z tohto hľadiska je vlastne len prínosný. Keď začula akýsi divný zvuk, ktorý vydal, chcela sa otočiť, aby sa uistila, či je v poriadku, no nejako jej to ani nedovolil a predsa to skôr znelo akoby si odkašlal. Jednu ruku si položila na miesto, kde bol maličký prívesok a čakala kým ju zapne.* Tak to ma teší, pretože sa mi naozaj páčila...*povedala by toho viac, no keď videla čo robí, začala stresovať. Nechcela od neho, aby ju zaplatil. Mimo toho dal isto viac za ňu ako bolo treba, čo sa jej tiež nepozdávalo. Privádzal ju do situácii, v ktorých nevedela ako sa správať. A prečo chcel ísť vôbec iným smerom? Ruka, ktorá zvierala retiazku na jej hrdle, zrazu zvierala jeho ruku, aby ho zastavila. Nechcela to nechať len tak a už vonkoncom nechcela ísť daným smerom.* To nemôžem prijať. Ja vám tu retiazku zaplatím...*Spustila naliehavo a prosebne zároveň. Veď sa nepoznali a nechcela, aby jej nejaký cudzí muž niečo kupoval. Robí to azda bežne? Čo je zač? Pozrela znova do jeho očí, no mala pocit, že sa skryl za kapucňu ešte viac ako bol predtým. Čo vôbec ukrýva?* Myslela som, že pôjdeme tamtým smerom...*Ukázala na druhú stranu, odkiaľ sa vlastne vrátili k stánku. Neďaleko malej uličky.* Touto stranou som už šla...*Upozornila ho trocha rozpačito, pretože sa pripadalo drzo. Veď aj on prišiel tým istým smerom, tak prečo by sa tam vracali? Tam isto už všetko videli. A tak skôr ako sa pohla opačným smerom, vytiahla peniaze, aby mu ich vrátila za tú retiazku.* To, že ste do mňa vrazili, neznamená, že mi ste niečo dlžný alebo mi musíte niečo za to dať. Naozaj som vďačná, ale to nie je potrebné...*Na znak sa ešte usmiala, že ho nechce nijako uraziť, no sám by mal uznať, že to je asi príliš...*

*Tušil to, že ako náhle uvidí jeho peniaze bude ich krvopotne odmietať. Netušil prečo to ľudia zvykli robiť, však na takých veciach nezáležalo. Boli to len peniaze. Dalo sa žiť aj bez nich. Aspoň jemu. Vedel si nájsť v neďalekých horách jaskyňu, uživil by sa a pritom nepotreboval ani jeden groš. Nuž trochu rozumel, že ona by s tým asi mala nejaké problémy. Preto musel vymyslieť spôsob ako jej šetrne vysvetliť, že naozaj nemala začo. Aj tak nemal načo míňať. Peniaze mával pohodené kdekoľvek, nechával ich vo vreckách a niekoľkokrát do týždňa ich stihol aj oprať, preto cez kuchyňu mal natiahnutú šnúrku na ktorej peniaze zaštipnuté drevenými štipcami sušil. Peniaze vždy boli a aj budú len obyčajným papierom, ktorému sa prikladala priveľká váha.* Prosím, urobte mi radosť. Nechajte si peniaze. Mňa teší, že som vám ju mohol kúpiť. Naozaj. *Povedal naliehavo pokojným hlasom a ponúkanú ruku s peniazmi od seba odtlačil. Nechcel aby mu vrátila peniaze, cítil akési zvláštne uspokojenie, keď videl že mala niečo čo bolo od neho. A na ten okamih by mu to stačilo aj keď ho ťahala znova tým smerom kde mala byť ulička do ktorej ju chcel zatiahnuť jeho démon.* Budete mať aspoň spomienku na jeden trochu iný večer. *Dodal trochu váhavým hlasom, lebo nemohol si byť istý, že dnešok mohol mať pre ňu iný význam ako iné. Pre neho to však bol výnimočný večer. Celkom inakší než obyčajne. Vlastne úplne iný než jeho život, lebo už si nespomínal kedy strávil večer v tak voňavej spoločnosti. Asi nikdy. A hoc sa jej chcel vypytovať na naozaj veľké množstvo otázok, váhal. Bál sa. Posledné čo chcel bolo ju ešte viac vystrašiť. Musela cítiť pri ňom ten zvláštny pocit. Tie rozpaky, ktoré jej hovorili aby sa ho stránila, lebo je lovec a je nebezpečný a tie chute, ktoré chceli zistiť či je to naozaj tak. U neho to bolo skoro to isté. Možno by ju mal uniesť. Zaniesť niekam do lesov, na samotu, kde by nebolo mesto a videl by ako by konala, možno by sa nepravidelným umývaním jej pach ešte znásobil a on tak by ju načisto zabil. Možno a znova raz tam bolo to slovo priveľa krát spomenuté. Bolo to niečo ako znova váhať či ju láskou zožrať, alebo s úctivosťou skúmať. A samozrejme aj s poriadnou dávkou masochizmu, lebo on sa tým týral. Vážne sa týral. Moc. A týral aj svojho démona, ktorý by najradšej z tej ľudskej kože vyskočil a vrhol sa s takou besnotou na ňu, že do pár sekúnd by už mala oči vytreštené, no prázdne, mŕtve.* Je niečo konkrétne čo tu hľadáte? Čo chcete vidieť? *Spýtal sa jej a keď pozrel do jej očí, podvedome pohľadom zavadil o uličku. Až mu skrútilo žalúdkom.*

*Mohla čakať, že tie peniaze neprijme. No skúsiť to chcela. Musela. Veď nemôže si zobrať niečo, čo zaplatil niekto úplne cudzí a pritom dal ešte viac akoby mal. Ona by toľko peňazí nedala. Žila skromne. Nepotrebovala drahé veci a ani tú retiazku nepotrebovala nijako extra k životu. Prežila by bez nej. Časom by si možno kúpila inú alebo by si ju jednoducho kúpila už teraz. Sama a za sumu, ktorú by si vypýtal obchodník. Nedala by mu viac akoby požadoval. Azda si to on mohol dovoliť? Možno len pre neho peniaze nemali žiadnu váhu a mohlo to byť tým, že ich mal vždy dostatok. Ona pochádza zo skromných pomerov. Vždy mala pravidlo, že nebude utrácať viac ako je treba. Môžu prísť horšie časy a čo potom? Žije sama v malom byte, no nikdy nevie, čo život prinesie do jej života. Mala by sa opäť niekde zamestnať. Niečo robiť.
Nedokázala ho však odmietnuť. Preto vrátila svoje peniaze späť do vrecka a vďačne sa usmiala.*
Ďakujem...*Trocha zahanbene sklonila hlavu a rukou prešla po retiazke, pričom následne si odhrnula vlasy dozadu, pretože ju znova šteklili na kľúčnej kosti.*
Myslím, že by som aj tak spomínala na tento deň bez toho, aby mi to nejaká vec pripomínala...*Dodala ticho a neveriacky pokrútila hlavou, že to vôbec povedala nahlas. A to si myslela, že dnes nebude tak celkom hovoriť pravdu. Aspoň čo sa týkalo zvedavých obchodníkov a ich neustále otázky, či sa jej daná vec páči alebo nie. Samozrejme išlo len o ťah, aby si od nich niečo kúpila, pričom vám dokázali hovoriť rôzne historky ako k danej veci prišli, prečo ju vyrobili alebo iné informácie, len aby vás ohúrili a vy ste si to naozaj kúpili , aj keď to bolo naozaj predražené.*
Nie, nič konkrétne. Len som sa tam chcela pozrieť, keďže tamto som už všetko videla...Myslela som, že aj pre vás to bude lepšie. Je tam pomenej ľudí a tak možno bolesť hlavy ustúpi a bude prijateľnejšia. *Len tak mykla plecom akoby o nič vážne nešlo. Naozaj o nič iné nešlo, len chcela, aby sa vydali iným smerom. Naozaj tam bolo pomenej ľudí a isto by sa im aj lepšie dýchalo lebo by sa nemuseli predierať pomedzi ľudí, ktorých bolo pri niektorých stánkoch priveľa. Možno by sa potom ani toľko neskrýval pod kapucňou a nechcel sa stať neviditeľným. Chcela vidieť jeho tvár poriadne, pretože si bola istá, že patrí medzi príťažlivých mužov. Mal krásny úsmev a mocný hlas. To sa jej páčilo, tak ako aj jeho pohľad, ktorý jej venoval zriedkakedy. Niekedy musela nahnúť hlavu do strany, aby mu mohla pozrieť do tváre, pretože si sťahoval kapucňu akoby sa bál, že zahliadne niečo, čo by sa jej nepáčilo...Naozaj netušila, čo si má o tom myslieť...*
A nebudete sa musieť skrývať pod kapucňou...Nemáte rád ľudí alebo azda len pozornosť zvedavcov? *Ona si ako zvedavec pripadala. Znova tá úprimnosť. Možno by si mala radšej zahryznúť do jazyka, rozlúčiť sa s ním a pobrať sa ďalej. Nebolo by to však slušné a už vôbec nie, keď jej kúpil práve retiazku. Nemala by ho pozvať na nejaký drink? Jemne si zahryzla do pery ako uvažovala, čo urobiť...*

Nie, to ja ďakujem. *Naozaj bol rád, že napokon súhlasila s tým a prijala retiazku ako taký menší dar od neho. Nerád by sa s ňou o tom zbytočne rozprával. Nebol hašterivý typ, no prudkosť jeho rasy si vedela nájsť svoju cestu na povrch a nie vždy to bývalo pekné. Ale teraz ho viac zmáhala zvedavosť. Jednoducho si nemohol pomôcť, to žieňa ho zaujímalo ako už dlho nič. Bol pripravený len prežiť a počkať na deň kedy budú cítiť, že sa môžu vrátiť domov. Lenže to sa nestalo a stretol ju. * To som teda rád, lebo ani ja na dnešný večer nezabudnem. *A bude nato spomínať keď v noci bude trhať krk nejakej prostitútke. Bude myslieť nato aké by to bolo zaboriť tesáky do jej krku, cítil by jej silu a jej vnútornú krásu. V tomto svoj pôvod naozaj miloval. Mohol pocítiť veci o ktorých sa obyčajným ľuďom mohlo len zdať!* Nuž ja som sa tu ocitol len náhodou. Nič som nehľadal... *S takmer plachosťou sa porozhliadol navôkol. To nebolo moc dobré.. To bolo práveže moc zlé keď ho sama chcela ťahať smerom kde bolo menej ľudí. Cítil ako sa Kobal v ňom prebúdzal a jednoznačne to nebolo dobrým znakom. Akoby mu dala päsťou do tváre. Hlas sa mu zasekol v hrdle a obrátil sa k nej tvárou.* Nemáte dôvod chcieť vidieť moju tvár, Zandra. *Hlesol potichu spod kapucne s kyslým výrazom v tvári. Netušil prečo chcela, aby si ju dal dolu, ale každým krokom boli bližšie k uličke a on... Naozaj nechcel ublížiť jej.* Prepáčte ja... Ja sa necítim dobre. Bude lepšie ak.. Ak pôjdem radšej preč. *Bolo to príliš riskantné a cítil nátlak. Nie z jej strany, ale zo strany svojho démona, ktorý nenávidel keď ho volal Kobal. Nenávidel keď Lay sa rozhodol neloviť, nenávidel jeho podstatu a chcel mu ublížiť. Aj napríklad tým, že by zabil ženu, ktorá ho zaujala. Ich oboch. Obrátil sa na odchod, ruky si hlboko vrazil do vreciek a takmer sa rozbehol. Tú uličku musel nechať za sebou, lebo cítil ako sa chvel, keď mu jeho démon posielal do mysle vízie o tom ako by mohol trhať jej krk. A on videl všade striekajúcu krv.*

Tak to máme niečo spoločné...*Vystrela k nemu ruky a len sa nevinne zatvárila. Veď ona tiež nič nehľadala. Len sa chcela popozerať, čo majú na trhu a už nechcela sama sedieť v malom byte, pretože mala pocit, že tie steny ju za chvíľu zožerú. Mala by vymyslieť niečo lepšie. Ako lepšie žiť, aj keď sa na svoj skromný život nemohla sťažovať. V podstate mala všetko, čo chcela. Musela síce na isté veci si jednoducho počkať, než si ich dovolila kúpiť, ale nakoniec ich predsa len mala vo svojom vlastníctve. Azda jej len začala chýbať samota, za ktorú si vlastne mohla sama. Ona bola vždy spoločenský typ, chodila sa zabávať, užívala si života. Lenže prišiel akýsi skrat a mala toho dosť. Možno dostala strach alebo len potrebovala nejaký čas len pre seba. A možno to bude len vekom? No nepripadá si nejako stará.
„Tak to som teraz prestrelila...“ pomyslela si v okamihu, keď vyslovil ďalšiu vetu. Mala radšej byť ticho a jednoducho si to len myslieť. Možno ho urazila, možno mal tajne dúfať, že si raz tú kapucňu dá dole a ona uvidí celú jeho tvár jasnejšie. Chyba. Lenže ešte viac ju to nabádalo, aby to tak nenechala. Prečo sa chcel tak veľmi skrývať? A skôr ako stihla vôbec na to reagovať, stál jej chrbtom, ruky nasúkané vo vreckách, div, že rovno neutiekol a tak jednoducho ho obišla, aby mu zatarasila cestu. Ruky vystrela pred seba, aby ho zastavila a tak sa dotkla jeho hrude.* Počkajte, Lay. *Keď si uvedomila, čo vlastne stvára, pozrela na ruky, ktoré zostali prilepená o jeho hruď a radšej ich rýchlo stiahla, cítiac rozpaky zo svojho činu.* Prepáčte...Ja..naozaj ma mrzí, ak som povedala niečo, čo vás urazilo. Nechcela som...*To má za tú svoju priamočiarosť a že stále hovorí pravdu, aj keď to privádza ľudí do rozpakov či nejako ich to urazí. Nikdy neuvažovala nad následkami. Tie sa samozrejme vždy dostali až neskôr a to bolo už naozaj neskoro, aby niečo vzala späť a tvárila sa, že to nepovedala alebo to tak nemyslela, že jednoducho prišlo k nedorozumeniu. Mohla to použiť aj teraz, ale to by len utekala pred pravdou a snažila sa skryť pred následkami svojho počínania a to tiež nemala vo zvyku. Radšej sa k tomu postavila s chladnou hlavou a bojovala za to, čo povedala alebo urobila lebo to jednoducho považovala za správne, aspoň v danej chvíli. Tak ako teraz považovala za správne, no zastaviť a nedovoliť mu odísť.* Nemyslela som to nijako zle...*Sám povedal, že chce on sprevádzať ju a tak myslela, že môže vybrať smer a tak jednoducho pokračovať. Zároveň však chcela, aby mu bolo lepšie a na druhej strane bolo naozaj menej ľudí a tak dúfala, že sa mu uľaví, keď nebude okolo nich toľko hluku. Asi ho zle odhadla. Znova. U nej to nie je žiadna novinka. Zostala na neho hľadieť čakajúc, čo bude ďalej, či odíde nahnevaný a tak by spomínala na ten deň s výčitkami...*

*Nebolo to správne. Rozhodne nie. Rád by jej povedal prečo, ale nemohol. Bolo to prirodzené. On bol pokora a jeho démon bol zloba. Trvalo roky kým sa stal takým akým je. Kým sa naučil byť pokojným, znášanlivým. Len roky po boku s ľuďmi ho naučili zvyknúť si na hlad a tak natrvalo pochovať tú prudkosť. Lenže pri nej ho premáhala, po tele cítil tiene, ktoré úspešne zakrýval, v ústach sa mu striedala papuľa nebezpečných tesákov s klasickým chrupom. Nič z toho nebolo príjemné, lebo rokmi stratil silu, jediné čo mu ešte ostalo boli posledné zvyšky síl mysle, ale ak by sa rozhodol jeho démon zaúradovať na plnú silu, vedel, že by bol bezradný. Obaja by boli. Vzdychol si, rezignovane sklonil tvár k zemi.
„Len to teraz nepokaz. Máme ju presne tam kde sme chceli.“ Nie, nemali ju tam kde ju chceli. To ON! A Lay mu to chcel naozaj prekaziť. Nech sa dialo čokoľvek, jej nechcel ublížiť. Súhlasil so stálym zabíjaním ľudí, áno, lebo len s ľudskou krvou mali silu bojovať, silu, ktorá sa im vždy zišla keď boli štvancami. Nemohli si dovoliť, aby neboli v strehu. A teraz chcel aby zabili ženu, ktorá nebola korisťou, ktorú nepotvrdil, ktorú chcel pred sebou samým ochrániť.* Zandra... *Prehovoril potichu, keď mal tvár sklonenú k zemi s porazeneckým výrazom v tele. Ramená zvesené, tvár sklonená k zemi a hlas unaveného muža. Dotyk jej rúk na hrudi v ňom takmer zlomilo všetko o čo sa snažil. A on to nechcel len tak zahodiť.* Nie je dobré ak sa pri mne len tak zdržiavate. *Pomaly zdvihol tvár k nej a poodhalil ju kapucňou. Oči mal celkom čierne, bez zreníc.* V mojej prítomnosti nie je bezpečne a ja by som vám nerád akokoľvek ublížil. *Rozprával pokojne a pomaly. Nie všetci poznali príbeh jednej planéty, slová o rase Arathi, ktorí slúžili ako ochrancovia. Sú považované len mýty, ktoré sa nemajú zakladať za pravdivé. Ibaže o nich bolo všetko pravdou.* Chcete vedieť jeden z ďalších dôvodov prečo sa nezvyknem usmievať? *Cítil ako démon v ňom začínal mať prevahu, ako sa mu škodoradosť a očakávanie nad jej strachom začínali zarývať do hrude. Pery sa mu pomaly roztiahli do úsmevu kde sa jasne jagali ostré tesáky jeho vlčej podstaty.*

*Netušila, čo by mala čakať a vlastne dúfala, že to len tak prehliadnu a pôjdu ďalej alebo sa jednoducho pokojne rozlúčia. Nechcela ho nechať odísť, no po chvíľke začala uvažovať, či by to tak predsa len nebolo lepšie. Nepoznala ho, mohol to byť naozaj nejaký vrah, mohol reagovať prudko, no niečo jej hovorilo, že taký by nechcel byť alebo áno? Mala by prestať odhadovať ľudí, pretože jej to naozaj nejde. Keď vyslovil jej meno, pocítila zimomriavky. Páčilo sa jej ako vyslovuje jej meno. Málokto ju pri rozhovore oslovoval menom a už vôbec nie takým hlasom ako on. Bol naozaj mocný, akoby v sebe ukrýval silu. Jeho slová sa jej však nepáčili. Nerozumela im. Nerozumela ani jeho počínaniu a tak len prižmúrila oči..* Ako to mys...*Ani nestihla dopovedať, keď zahliadla jeho oči. Boli také čierne. V ich čiernote by sa dokázala stratiť. Ublížil? Nedávalo to zmysel. Jeho oči boli čudné a vôbec by ju nenapadol ani jeden dôvod prečo, no jeho slová jej naháňali hrôzu. Azda aj mali, aby pochopila varovanie, niečo, pred čím ju chcel uchrániť? Nedokázala nijako reagovať. Vlastne nemala ani čas reagovať, pretože skôr než sa rozpamätala, tak sa jednoducho všetko už dialo. Len nepatrne prikývla, že chce vedieť dôvod prečo sa neusmieva, no bola to skôr rečnícka otázka, takže asi ani nemusela odpovedať. Trocha sklonila hlavu a zahľadela sa na pery, ktoré sa roztiahli do úsmevu. Ani si neuvedomila, že vôbec otvorila ústa, keď jej vlastné uši zaregistrovali vydesené zhíknutie a ruka jej vystrelila k perám. Oči mala otvorená dokorán a sama myslela, že padne na zadok. Rýchlo začala krútiť hlavou, že to nie je pravda, akoby to chcela dostať z hlavy. Možno len jej mozog a predstavivosť fungujú na plné obrátky. Podvedome však tušila, že niečo také môže existovať, že to čo vidí je pravda. Žiadna vidina, žiadny sen, ani nič podobné, ale krutá realita. Nevedela, čo robiť. Jednoducho jej prišlo, že napriek tomu, že okolo je plno ľudí, ona natrafila na niekoho veľmi nebezpečného. To veru mala šťastie.* Myslím, že je neskoro a mala by som ísť...*Dostala zo seba roztrasene a odvrátila od neho pohľad, kráčajúc smerom, ktorým chcela ísť. On predsa nechcel ísť tou stranou, tak hádam za ňou ani nepôjde.* Prepačte...*Šepla ako prechádzala okolo a niekto jej zatarasil cestu. Omylom do niekoho vrazila, no bez toho, aby sa otočila, pokračovala ďalej. V hlave si opakovala, že má zostať kľudná, že jednoducho pôjde každý vlastnou cestou. Pripadala si ako hlupaňa. Bola ňou. Mohla to nejako inak uhrať a nie doslova utiecť. Zdal sa byť taký milí a to všetko...Váhavo sa potočila, aby ho zahliadla, dúfajúc, že to bol jednoducho nejaký žart...pekne nepodarený žart, pretože celú dobu chôdze zvierala retiazku práve od neho...*

*Dostal reakciu o akú si koledoval. Nič iné ani očakávať nemohol, vlastne sa dalo povedať, že dostal čo chcel. O čo si žiadal. Áno, jeho vnútro chcelo aby sa ho bála, lebo to bolo tak správne. Mala sa ho báť, mala nato oprávnenie a keď tak doteraz nebolo, bola to číra hlúposť. Ale predsa keď sa mu obrátila chrbtom, nechcel aby odišla. Nie takto. Zovrelo mu bolestne žalúdkom akoby mal tesne pred premenou, no vedel, že to bola úzkosť. Cítil sa akoby zradil. Ona bola kvet a on sa príliš dotkol jej lupeňa, ktorý pod prstami sčernel. Chcel to napraviť.* Zandra, prosím. *Stačilo mu iba pár krokov, aby ju dobehol a opatrne jej ovinul prsty okolo útleho zápästia. Nepustil. Chcel, aby sa mu pozrela do tváre, aj keď časť mu z nej zakrývala kapucňa. Chcel, aby videla aspoň to, čo jej teraz mohol ukázať, aj keď to boli len čierne zrenice a tesáky.* Prosím, stretnime sa ešte. *Iba blázon to mohol vysloviť nahlas a on nikdy tak celkom normálny nebol. Dokonca ho kedysi považovali za veľmi vtipného a zábavného muža, ktorý sa vedel postarať o svoje okolie. Býval pozorný. No len minimum z týchto pocitov v ňom ostalo. A možno tam niekde boli, len on už k nim cestu nepoznal.* Za jasného dňa, na mieste ktoré vyberiete a kde bude veľa ľudí. Nebude vám tak nič hroziť a... *Musel sa nadýchnuť, aby si dodal sily na pokračovanie v slovách, ktoré sa mu drali na pery.* A moje horšie ja sa tak nebude zmôcť na niečo horšie. *Slová o tom ako to niečo horšie teraz hrozilo si nechal, aj tak ostali vo vzduchu visieť ako nepekná predzvesť toho čo sa naozaj mohlo stať. A pravdepodobne si to domyslela aj Zandra.
„To bolo od teba nepekné, Lay, úder pod pás.“ Zaskučal nesúhlasne podrazený hlas v jeho hlave a on naklonil hlavu nabok akoby ho mohol vytriasť z hlavy von. Vedel, že ju postavil pred nepekné rozhodnutie. No zároveň jeho zvláštne zmýšľanie v tom videlo prísľub.. Ak odolá, vydrží sa celú noc trápiť a napokon aj na stretnutie príde, Lay si bude tak istý, že to za niečo bude stáť. Že tá žena nie je len takou obyčajnou slabou ženou, lebo táto noc bude aj pre neho utrpením, ktoré prečká v sladkom drogovom opojení, aby omámil svojho démona, lebo jedna obeť ho túto noc naozaj nezasýti tak ako obyčajne. Cítil to už teraz. Jedna ženská obeť postačí len nato aby sa na chvíľu upokojil a hoc to bude tesné, Lay sa spoliehal nato, že sa stihne dostať domov a omámi sa ešte skôr než sa démon znova prebije k svojej sile. Ich obyčajný rituál, ktorý praktizovali len raz ročne, no Lay vždy cítil vopred kedy to príde, kedy bude potrebovať túto nepeknú pomoc. A dnes to naozaj bude. A práve kvôli žene, ktorá stála pred nimi, lebo každý túžil byť v jej prítomnosti, len rôznymi spôsobmi.
„Lay, no tak! Nezabúdaj, že nie je nič krajšie ako stráviť toho, koho milujeme.“
„Lenže tu sa mýliš, ja ju nemilujem. To tá jej vôňa. Niečo mi pripomína. Niečo tak dôverne známe.“
„Pripomína ti Marissu, to ona na teba hovorí z jej vône. Pripomína ti tvoju dcéru, ktorej si sa vzdal, pripomína ti všetko čo si mal a o čo si prišiel.“ Tie slová boli ako úder pod pás. Démon hovoril pravdu. Krutú a bolestivú. Vtedy mu stvrdla tvár.
„Áno, o to všetko som prišiel a je to len kvôli tebe. Lebo si ma zradil.“ *

*Chcela sa čo najskôr vypariť, jednoducho chcela zabudnúť na to, čo videla. Vedela však, že len tak na to nezabudne a že ju to bude trápiť azda aj celú noc. Možno ani oko nezažmúri lebo bude mať pred sebou tie strašné tesáky a oči čierne ako noc. Tušila, že ju to mierne fascinuje, no strach z nepoznaného malo väčšiu prevahu. Azda aj preto tak rýchlo utiekla. Konala až príliš rýchlo? Mala počkať. Spracovať to všetko a prísť na niečo lepšie. Veď jej nijako neublížil, aspoň zatiaľ nie a podľa všetkého s tým bojoval. Keď pocítila opatrný dotyk na zápästí, s povzdychom sa otočila, no sklonila okamžite hlavu. Bála sa toho, čo uvidí. Tak veľmi chcela vidieť tvár muža, ktorý ju začínal azda aj priťahovať. Toto by sa je nemalo stávať. Mala by si dávať väčší pozor. Nie všetko tu pozná a bytosti sú tam rôzne. Nemôže vedieť, čo sú zač, čo od nich očakávať ani to, čoho sú schopné. A ako tak počúva, on môže byť až príliš nebezpečný. Dokázal by zabiť? Bez pochyby áno. Bolo by hlúpe si myslieť, že ona by bola výnimka.
Napokon sa však donútila na neho pozrieť. Skoro jej vyrazil dych slovami, aby sa ešte stretli. Len neveriacky na neho hľadela a netušila, čo povedať. Chcela vykríknuť, aby ju pustil, aby ju nechal ísť a že to je číre bláznovstvo, aby sa s ním opäť stretla. Nemala náhodou prísť ozbrojená? Aj tak by sa mu nedokázala ubrániť. Hodnú chvíľu zostala ticho a uvažovala, čo urobiť. Vlastne skôr uvažovala kadiaľ utečie. Ako sa vymámi z jeho zovretia. Nemyslí si, že by jej v tom zabrániť. Snáď by ju pustil, ak dokáže žiadať o ďalšie stretnutie. Možno to nie je zlý muž. Stále však počula vo svojej hlave „A moje horšie ja“...Keby vedela, čo je správne. Mohla by mu dať šancu a stretnúť sa s ním? Ak to správne pochopila, cez noc je nebezpečnejší.* Presne v stredu trhov, na tom námestí..je kaviareň..*Začala skôr uvažovať na hlas akoby sama pre seba, pričom sa obzrela okolo seba.* Zajtra...poobede...*Napokon k nemu zodvihla pohľad a pritakala, že to platí, že nebude nič meniť. Teraz bude musieť samú seba presvedčiť, aby tam nakoniec išla. Opatrne položila ruku na tú jeho, ktorá jej zvierala zápästie a odtisla ju.* Teraz už naozaj musím ísť...*Určite sa na tom zhodnú obaja. Dúfa, že zajtra tam bude plno ako obvykle. Potom by jej nemalo nič hroziť a všetko sa azda aj vyrieši. Porozprávajú sa o tom. Čo ak ale nebude chcieť? Tak mu to jednoducho vysvetlí. Musí o ňom vedieť viac, ak sa chcel stretnúť. Bolo by to voči nej neférové.
Znova sa od neho vzdialila, no tentoraz sa už neotočila. Hlavu mala plnú otázok a myšlienok ohľadne neho. Vedela, že ju čaká dlhá noc, pretože na niečo také sa nedá zabudnúť len tak a vie, že bude tŕpnuť a rozhodovať sa, či na to stretnutie ísť. Či to bolo správne. ČO ak sa zahráva naozaj s niečím príliš nebezpečné. Ak by jej však chcel ublížiť, isto by ju nevaroval pred sebou samým alebo áno? Čo ak to bola nejaká jeho hra? A predsa tušila, že môže patriť k tým dobrým chlapom, len život k nemu nebol zhovievavý. To sa však neodvážila tvrdiť. Istotne by nechcel ani jej ľútosť. Jednoducho tam zajtra zájde a zistí, čo je zač. Dlží mu to...Ak si má nechať retiazku od neho a spomínať na ten deň, nech to nie je s otázkami a obavami od koho vlastne dostala taký dar....*