MILETEA

* Tvrdohlavá ako vždy, pomyslel si a aj napriek vnútornej nespokojnosti s jej nesúhlasom odísť bez neho sa musel predsa len nežne usmiať. Bola by to vôbec Tessa keby mu nevzdorovala v jednej jedinej veci, v ktorej sa nikdy nevedeli dohodnúť?* Keď som ťa ešte nepoznal tak dobre ako ťa poznám teraz pripomínala si mi dieťa, stratené vo svojej bolesti z neopätovaných citov princa. Bolo to tak strašne dávno a ja som bol voči tebe mnohokrát nespravodlivý. Nie, nie si dieťa Tessa. Si moja žena, moja priateľka, matka mojich detí... si všetko kvôli čomu žijem...* ... a preto ma nakoniec poslúchneš, doplnil v duchu pretože keby to urobil nahlas Tessa by sa len zbytočne nahnevala a myslela si, že jej lásku neberie vážne. Keby to tak bolo veci by boli úplné iné... zodvihol si ruku, v ktorej držala známky k ústam a perami prechádzal zľahka po jej hánkach.* Cesta k lodi by pešo trvala príliš dlho, preto poprosím o pomoc Rylai a Anlaia. Poznám arkanskú slabinu, ktorou je príliš prudké svetlo. Stačí mi moment prekvapenia, aby som sa dostal k Warganovi a v zmätku...* nedokončil, ale vybral z Tessinej dlane známky a s tichým cinkaním ich založil na jej krk. * Všetky lode a stíhačky na Thanatose využívajú utariové články. Myslím, že Lee by ti lepšie vedel vysvetliť princíp termochmickej reakcie, ktorá zásobuje prístroje enrgiou, ale aj bez neho viem, že ak sa čisté utarium dostane do kontaktu s kyslíkom pri reakcii sa uvoľní silný výboj svetla. Stačí mi použiť jeden článok, ale aj keby som ich potreboval viac už by v lodi neostalo dostatok energie na návrat. Ak sa veci nevyvinú tak ako by mali musíš s loďou odletieť skôr než sa utarium vo zvyšných článkoch stane príliš nestabilné. Zachrániš Jacka a Leeho. * Hovoril vážnym dôrazným hlasom, ale na konci sa predsa len usmial.* Nebojím sa, že by si nezvládla riadiť lietadlo. Pamätám sa, že raz som učil veľmi šikovného mladého pilota...

*Počúvala pozorne, každé zo slov, ktoré jej povedal. Sledovala pritom len jeho oči, jediné, čo kvôli sathi mohla vidieť. Bola prekvapená významom jeho slov, rovnako aj úprimnosťou, s akou ich povedal. Keď však skončil so zakázanou legendou, pristihla sa ako naňho nechápavo hľadí.* Ale... prečo tak oslovujete mňa? Nič som predsa nespravila *vydýchla užasnuto. Wargan, ten muž, ktorého srdce sa tvári byť pevnejšie ako kamenné, ju oslovoval podľa ženy, ktorá priniesla jeho ľudu odpustenie? Ak ju však toto prekvapilo, to ostatné znelo ešte záhadnejšie. Nepýtala sa ho však na nič ďalšie, podľa toho čo povedal, by mohol mať len problémy a to je tu s ňou len krátku chvíľu.*
Ak je u vás Sarynx náš Araen, tak áno. *Letmo sa usmiala pri spomienke na svoju priateľku, s ktorou sa ešte na poludnie preháňala oblohou.* Rylai je viac spoločníkom ako skroteným tvorom. Neposlúchne, ak má pocit, že robím niečo zlé... Je ťažké získať si dôveru niekoho z nich, musia si ťa totiž vybrať sami. Niekdy je to len tak bez dôvodu, keď letia okolo, niekedy sa im zapáčia, tvoje myšlienky. Vraví sa, že prvým, kto videl nebo spolu s Araenom bol Saren. Ak chceš, môžem ti tú legendu porozprávať... *Navrhla to skôr, aby s ním mohla ešte aspoň chvíľu rozprávať. Celú dobu sledovala jeho pohyby vedúce k truhlici a veciam, nad ktorými sa skláňal. Bolo zvláštne uvedomiť si, že sedí v stane budúceho vládcu Arkanov, rozpráva sa s jedným z jeho ľudu a rieši pritom legendy jej domova. Včera by niečomu takému ani len neuverila.*

*Len čo Cass zavrel ústa, z ktorých vyšiel jeho plán, uškrnula sa. Ten úsmev mal viacero dôvodov, jedným bolo samotné lietanie, no druhý bol lepší* keby sa niečo pokazí, odletím a o niekoľko hodín sa sem vrátim znovu s ostatnými pilotmi čo sú na Tnahatose. Prelet netrval dlho, takže by si na nás dlho ani nečakal. No ak by si bol v ohrození...* úsmev zmizol. Neodletela by, to by radšej nechala ísť Jacka a Leeho samých, veď oni by sa vrátili s posilami.* ale inak je to dobrý plán* pochválila ho a úsmev jej znovu vystúpil na pery* a Jesson to zvládne, nepochybne. Len ty teraz pôjdeš so mnou po ten článok alebo priletím sem?* nebola si istá ako to presne chce urobiť. Bude lietať nad nimi alebo jej dajú signál kedy priletieť?* domov sa vrátime všetci, Jack, Lee aj my dvaja, predsa by sme tam maličkých nenechali bez nás...* oni dvaja vyrastali bez rodičov a ich deti ich tu určite nemienili stratiť.* na lodi sú nejaké zbrane navyše...* podotkla ešte. Cass tu určite nemal nič z ich techniky, no oni si ich nabrali dosť, aby sa teraz vyzbrojil. Vlastne by vyzbrojil aj pár mužov z tunajšieho kmeňa, len či by sa nezranili navzájom, keď také niečo nepoznali.*

* Už po niekoľkých namáhavých krokoch, ktoré urobil proti vzdúvajúcemu sa vetru cítil, že piesok zvírený všade naokolo je ako hustá prašná hmla, ktorá ho ukrýva pred zvedavými zrakmi z tábora. Rukou si siahol ku krku kde sa viazala sathi. Karim mu ju podal tesne predtým ako vydal posledný príkaz ohľadom cudzincov no aj tak sa jej teraz zbavoval. Akonáhle sa drobné ostré zrnká dotkli jeho nahej hrude cítil ako mu odierajú pokožku, silnejúci vietor pripomínal dravý prúd rieky a piesok v ňom mohutné skaly, na ktoré človek narazí, keď sa nechá bez odporu unášať prírodným živlom. Wargan privrel oči, ktoré ho už začínali páliť a vychutnával bolesť ako niečo príjemné a oslobodzujúce akoby iba tak dokázal poznať, že skutočne žije a že nie je mŕtvy už teraz hoci pohybuje údmi a prijíma do seba vzduch.
V polovici cesty sa zastavil a ticho odriekajúc slová v starom jazyku padol na kolená a zaboril obe ruky hlboko do piesku pred sebou. Spieval hlbokým hlasom pieseň pre Nimnuga, tú jedinú, ktorú mohol počuť len on pretože duch púštneho červa zvierala rovnaká bolesť ako Wargana. Po prvýkrát sa pokojné črty jeho tváre zmenili v masku utrpenia a hnevu ticho žijúceho pod jej povrchom. Posledné slovo vykríkol a v tom istom okamihu sa Ytru vyhodil do výšky zboriac tak svojím mohutným telom jednu z menších púštnych dún. Zdalo sa, že cíti Warganovu túžbu a dobre pozná miesto kam chce, aby ho zobral aj bez toho, aby sa ho dotkli jeho dlane. Oáza Dannya....

Keď sa Zarekovi podarilo uvoľniť uzol položil vrecko bezpečne nabok a vytiahol z truhlice misku s hlbokým dnom a podlhovastý predmet s oblúkovitým zakončením na rozomletie imannu. Rozložil trojnohý podstavec a potom pod ním s pomocou hajje, trusu Ytru, rozložil oheň. Počúvajúc Niryai sa odrazu prestal sústredene venovať práci a pozrel na ňu nie pohľadom zvedavého mladíka, ale muža, v ktorého sa na okamih zmenil s prenikavou pokojnosťou živých modrých očí. * Legendy sa môžu aj nemusia chápať doslovne. Možno môj pán verí, že máte niečo, čo mu môžete dať len vy.. ako Isana dala zomierajúcim Arkanom, ktorí sa obrátili chrbtom starej viere... * Poznove začal ticho pracovať, siahol rukou do vrecka a vybral z neho za hrsť imannu, drobných zrniek medenej farby a vsypal ich do hlbokej misky. Drvil zrnká pevnými vláčnymi pohybmi a najskôr sa zdalo, že si niečo ticho odrieka no potom sa pod vplyvom úvah o Sirynxoch rozosmial.* Je to niečo ako naše spojenie s Ytru.* Zdalo sa, že je nadšený a nedočkavý počúvať Isanu ďalej. Iba ho na okamih prekvapila jej ochota.* Kto bol Saren? * spýtal sa rýchlo možno s obavami, že keby to neurobil Niryai by mu to nepovedala. Popri počúvaní však nezabudol pripravovať jedlo tak ako ho to naučil Wargan.


...Dannya. Už po pár krokoch sa ocitol nohami zaborenými v mäkkej tráve. Oáza sa začínala uprostred ničoho, vysoké kmene Danikha ho obklopili zo všetkých strán a zmierňovali poryvy vetra aj keď pokožku na hrudi mal odretú tak, že novú bolesť už ani necítil. Nie všetky stromy a rastliny, ktoré rástli v oáze boli staré... zdalo sa, že celá Dannya je ešte mladým a kvitnúcim miestom, ktoré sa začalo rozrastať len pred niekoľkými rokmi. Wargan to vedel najlepšie, pretože poznal život na tomto mieste lepšie než ktokoľvek iný. Prešiel takmer na opačný koniec oázy kde sa už opäť začínala púšť. Tam si kľakol a rukami v piesku vytvoril vyhĺbeninu. Neprestal kým sa jej dno nezačalo plniť vodou, ktorou bola nasiaknutá zem tesne pod povrchom. Potom vytiahol vrecko, ktoré mal uviazané na páse a vytiahol z neho pramienok tmavých vlasov, už podľa farby nemohli patriť nijakému Arkanovi. Wargan začal ticho odriekať modlitbu, na okamih sa prameňom dotkol svojho čela a potom ho opatrne uložil do vyhĺbenej jamy.* Sathia thu Sathia.* vyslovil tesne predtým ako k prameň vlasov pridal semienko zvláštnej zlatokrémevoj farby. Nakoniec vytiahol dýku s krátkou čepeľou a jej ostrým si porezal pokožku za uchom presne na mieste kde sa mu už hojila stará jazva. Teplá krv mu začala stekať po krku preto sa rýchlo sklonil nad jamu a čelom sa dotkol mäkkej trávi. Počkal kým k prameňu a semienku nestečie pár kvapiek jeho krvi a potom odhrabanou zemou všetko zakryl, aby sa mohol zrodiť nový život. Tak postupoval zakaždým až kým vo vrecku neostal už ani jediný pramienok vlasov a rana za jeho uchom silno krvácala...

Ytru, ako ten, na ktorom ma sem vzali? A Saren? Saren bol... *muž, napadlo ju ako prvé, no to zrejme bol jeden z faktov, ktoré mu boli neunikali. Rukou si pretrela oči, uvažujúc ako presne začínala legenda, ktorú jej rozprávali, keď bola ešte malá, a o priateľstve s Araenom mohla len snívať.* ...patril ku kmeňu vodných ľudí - Siharei, len žijú na inom mieste ako my. Vlastne v jeho pôvodnom živote nebolo nič výnimočné. Žil svojim vlastným príjemným spôsobom a nenechal sa rušiť ničím z okolia. Nepatril medzi bojovníkov ani nebol z rodiny žiadneho Prvého. *Napadlo ju, že možno nebude vedieť, kto je Prvý, preto sa na okamih zasekla.* Hmm, u nás nie je len jediný vodca. Neviem... *slová volila opatrne, nechcela sa ho nijak dotknúť, no len ťažko vedela odhadnúť, kedy u nich prekračuje hranicu.* neviem, či vám o tom niekedy rozprávali. Kmeň vedú traja ľudia, aby sa zabránilo zlým rozhodnutiam. Nie je to síce dokonalé, no mnohokrát to pomohlo. *pousmiala sa, pretože pri tých slovách si hneď vybavila otca. Vždy bol a ostane pre ňu velkým mocným liečiteľom s neomylnou mysľou.* Saren bol raz na love a náhodou pritom narazil na stálo mahongov, ktoré vydesil gathu. Bola to samica, s jediným mláďaťom. Presne tak, ako to u tých tvorov vždy býva. Vedel, že gathu je vzácnym zvieraťom, práve preto, že za celý svoj dlhý život trvajúci viac ako sto obehov okolo dvojhviezdy, môže mať najviac dve mláďatá. Aharei tak udržiava rovnováhu, pretože dospelý gathu dokáže uloviť takmer hocičo. Sú to neuveriteľné zvieratá, dokážu vydržať celý tahrenei na púšti bez kvapky vody alebo žiť celý život v pralese počas najväčších dažďov. Ich srsť dokonca reaguje na piesok pod labami a z čiernej sa mení na svetlozlatú. *Uvedomila si, že sa nechala uniesť, preto na okamih, pohoršená sama nad sebou, spojila pery.* Mahongov bolo príliš veľa, aby ich samica zvládla a boli moc vydesení nato, aby si uvedomovali, čo robia. Pobiehali stále dookola a ničili všetko okolo seba, až sa stalo, že mladý gathu sa dostal pod ich mohutné kopytá. Saren sa vtedy bezhlavo dostal medzi nich a začal tam poskakovať ako pri obrade Ghalei. Lanasia - Araen, ktorý bol kúsok odtiaľ si to všimol. Saren sa jej jednoducho zapáčil pre rozhodnutie, aké spravil a preto ho spomedzi divých mahongov, spolu s mláďaťom, vzala preč. Zvieratko vrátila mame a jeho vzala na svojom chrbte na oblohu. *Musela sa usmiať, ten príbeh vyznieval rovnako neveriacky, ako ten jej. Araeni majú zrejme slabosť na situácie, ktorým potom nikto nechce veriť.* Moc rozprávam... *zhodnotila napokon úplne potichu, sledujúc jeho rýchle pohyby. Pohľadom potom prebehla na dvoch zajatcov, vnímajúc spôsob, akým sa im pomaly dvíhali a klesali hrude. Dúfala, že budú v poriadku, ocitli sa v tomto svete len náhodou, nezaslúžili by si prísť o život len kvôli svojmu príchodu.*

* Keď rozomlel imann v miske na jemný prášok položil na trojnožku plochý kameň, ktorý sa takisto ukrýval v truhlici a s pomocou vody a ďalších prísad pripomínajúcich bylinky vyformoval z pôvodne sypkej masy tuhšie cesto. Práca mu išla od ruky a zdalo sa, že sa za svoje zručnosti pri varení vôbec nehanbí, ale naopak.. vyzeral hrdo, že ich môže predviesť práve pred Niryai. Pozorne ju počúval, občas prerušil prácu a hĺbavo sa zadíval na Isaninu vzrušenú tvár akoby sa snažil polapiť na nej tie rýchle a prchavé pocity úprimného nadšenia. Videl ako sa niekedy zháčila pretože netušila či mu svojimi slovami nespôsobila zmätok. Ale bolo to naopak aj keď očami sa mu v istú chvíľu mihol tieň pretože si spomenul na niečo z vlastnej minulosti. Sklonil hlavu, aby si Isana nič nevšimla a pustil sa z cesta formovať placky, ktoré potom ukladal na rozpálený plochý kameň. * Rozprávaš krásne, je pre mňa potešením počúvať ťa. Už je to dlhý čas, čo som..* odrazu sa zarazil a pokrútil hlavou, ozvalo sa jemné cinkanie kovových krúžkov, ktoré mal našité na okraji sathi. Zachytil Niryain pohľad smerom k väzňom, a preto keď do misky naložil prvú hotovú placku položil ju pred ňu a potom sa obrátil k dvom ležiacim mužom. Vodou z koženého mecha navlhčil čisté plátno a obom postupne prešiel po popraskaných perách. Jeden z nich ticho zastonal, ale oči neotvoril. Iba podľa toho ako si oblizol pery Zarek poznal jeho smäd, a tak opatrne vylial niekoľko kvapiek do jeho hrdla.* Pán pustil zajatcov, ale nie sú dosť silní, aby zvládli cestu z púšte...* hlas mal váhavý takmer opatrný pretože Karim mu zakázal pýtať sa Isany na čokoľvek, čo sa medzi ňou a Warganom stalo. Preto rozmýšľal ako by šikovne mohol zaviesť reč práve na to k čomu sa chcel dostať.* Dnes večer, po obrade sa stanem skutočným zikku, bojovníkom, ktorého bratia prijali medzi seba. Môj pán ho povedie, zaspieva pieseň pre Ytru...

Hm? *ozvala sa úplne potichu, len čo sa zastavil uprostred rozprávania. Zatvárila sa trochu zmätene, no nenápadný úsmev mala na tvári stále. Oči pritom hovorili o jej zvedavosti, pretože o skutočnom živote Arkanského ľudu vedela veľmi málo.* Prepáč, ja... neviem, čo je u vás ešte stále slušné a čo nie. Na mieste, z ktorého pochádzam sa rozprávame takmer o hocičom, naše životy sú prepojené a zdieľajú spoločné názory a myšlienky. Pokiaľ netráviš čas kvôli tomu radšej osamote v prírode alebo na miestach, priamo určených pre rozhovor len s Aharei, rozprávame sa medzi sebou otvorene a bez zábran. Vždy sa nájde niekto, kto za tebou príde, ak sa zdá, že ťa niečo trápi. Ak nie je poruke nikto iný, občas príde aj niekto, s kým zdielaš len minimum rovnakých nápadov. *Pri poslednej vete sa veselo rozosmiala.* Za mnou raz prišiel starší brat dobrého priateľa, ktorý si myslí, že mam na jeho mladšieho súrodenca zlý vplyv. Uvažovala som vtedy nad tým a celkom ma to trápilo. Keď sa ukázal raz na strome vedľa mňa, frflala som ako stará mehari hneď, ako som ho videla. Netrvalo to ani dlho a pohádali sme sa. No keď nás to oboch prešlo, videli sme to, čo trápilo naše duše aj z druhej strany. Bolo pre mňa vtedy zvláštne uvedomiť si to. *Na krátku chvíľu upriamila pohľad pred seba, na jeden zo vzorovaných kobercov, akoby každá zmena v jeho farbách bola tou najzaujímavejšou vecou na svete. Napokon si len vzdychla.* Niekedy je ťažké vidieť skutočné úmysly toho druhého a veriť v ne... *Myšlienky vedúce k mužovi, ktorý s nimi teraz nebol, nechala odplávať preč a vrátila sa naspäť do prítomnosti.* Ďakujem za jedlo, *usmiala sa naňho. U nich sa nič také nejedávalo, bola preto zvedavá, čo pre nich pripravil.*
Máte tu rastliny z pralesa? Môžem im aspoň trochu pomôcť... *s plackou v ruke sa postavila a prešla k mužom. Kľakla si vedla jedného z nich a jemnejšie ako motýľ sa voľnou rukou dotkla jeho rany na hlave. Na okamih sa zamračila, uvažujúc nad najlepšou kombináciou rastlín. A okrem toho ich bude potrebovať aj pre Wargana, aby dodržala svoju časť dohody. Znovu prehovorila až keď sa prestal venovať zraneniam a tmavozelené oči sa upriamili na mladého muža.* Čo taký obrad obnáša?

* Zarek sa posunul tak, aby Niryai urobil po svojom boku viac miesta a pozrel sa na jej tvár z profilu, keď sa skláňala k zraneným. Od istého času ako mu rozprávala o svojom kmeni sa výraz v jeho očiach zmenil akoby potemnel a zostrel aj keď jeho hlasu sa tá premena nijako nedotkla, stále ho mal pokojný a zvučný.. hlas mladého muža s prenikavo modrými očami a tajomnou večne zahalenou tvárou.
Na opasku mal zavesených niekoľko menších vrecúšok, a preto keď Isana spomenula bylinky jedno z nich si zložil a siahol doň rukou. V dlani mu ostali drobné usušené lístky a ich prenikavá vôňa prebila dokonca aj vôňu čerstvo pripraveného jedla. Kamarija, bylinka rastúca na okraji púšte. Bola vzácna pretože jej listy vyrastali zo stonky len v čase tesne pred Umani a nie vždy ju Arkani vedeli nájsť včas, aby sa liečivá sila neznehodnotila prudkým púštnym slnkom. Túto Zarek nazbieral sám a hoci jej nebolo veľa neľutoval ju použiť na rany cudzincov. Ibaže lístky pred použitím bolo treba požuť a vzniknutou kašou potrieť ranu a tomu sa podvedome chcel vyhnúť pretože inak by musel pred Niryai odhaliť svoju tvár. * Toto je Kamarija, možno ju poznáte Isana, ale predtým ako sa priloží na ranu ju treba najskôr trochu požuť, aby sa uvoľnili liečivé šťavy.* Vysvetľoval nahlas vnútorné myšlienky. Nakoniec sa však rozhodol, do očí mu vstúpilo odhodlanie a tiež akási odosobnená tvrdosť, keď si rukou siahol k okraju závoja na sathi a s jemným cinkaním kovových krúžkov si ho zložil. Tvár, ktorá mohla byť taká očarujúca spolu s pohľadom jasných dych vyrážajúcich očí... bola znetvorená nepeknými jazvami. Iba oheň mohol vytvoriť takú spúšť na pokožke, tie hlboké staré rany zasahujúce do živého mäsa. Pery, ktoré by inak mohli byť jemné a pekne krojené sa zmenili v beztvarú masu, ktorá na vrchu odhaľovala rad bielych zubov. Jediná zdravá časť tváre sa začínala tesne pod očami a prechádzala do vysokého bledého čela, do ktorého padali pramienky svetlých vlasov. Sám Zarek sa necítil najpríjemnejšie, keď takto odkryl pohľad na svoju tvár, a tak sa akoby vnútorne obrnil a mierne sa od Niyrai odvrátil, keď si do úst vložil listy bylinky a začal ich starostlivo prežúvať. Bola to možno najdlhšia chvíľa v jeho života počas, ktorej nepreriekol ani slovo.
Iba keď bola Kamarija pripravená na použitie rozotrel zelenú kašu po cudzincových ranách. Akonáhle skončil rýchlo si zase zahalil tvár závojom a očividne sa stal pokojnejším.* V čase keď sa má z chlapca stať muž, keď si osvojí učenie zikku od svojho Nikaru, majstra, a stane sa pripraveným spolu s ostatnými bojovníkmi odíde do púšte. Múdrosť, ktorej sa naučil použije, aby porozumel sebe a svojmu skutočnému osudu, vtedy sa jeho srdce otvorí a s rukami vnorenými do piesku zaspieva svoju pieseň pre Ytru, púštneho červa. Ak je medzi nimi taký, ktorý piesni porozumie znamená to, že ich duše spolu súzvučia a rozumejú si. Keď mladý zikku nájde stratenú časť svojej duše spojí sa s ňou pri obrade kde sa Ytru naposledy rozhodne či bude zikku ochraňovať alebo ho Ytru ostatných bojovníkov stiahnu do púšte. * Veľmi ťažko sa mu v krátkosti vysvetľovala múdrosť, ktorú nadobudol za dlhé roky od svojho učiteľa. Chápal ak sa Isana cítila zmätene, ale keď sa už už chystal začať vysvetľovať súvislosti medzi Ytru a zikku do stanu nakukla nespokojná Karimova tvár.
- Kathaj Zarek, Niryai hani tio imara.-
A pretože sa Karimovmu príkazu nedalo odporovať obrátil sa Zarek naposledy k Niryai a na rozlúčku sa jej mierne uklonil. Bez ďalšieho slova, pod pozorným pohľadom staršieho bojovníka opustil stan a vyšiel do prudkého vetra.
Karim ešte chvíľu premýšľavo postál na prahu, ale potom akoby si to rozmyslel a spustil látku prekrývajúcu vchod takže Niryai s cudzincami osamela.


Čas, ktorý uplynul od jeho odchodu z tábora nebol podstatný. Záhyby sathi sa vo vetre skrúcali okolo vysokého tela a halili rany na hrudi takže ani Karimov prenikavý a pozorný pohľad nemohol na Warganovi objaviť nič, čo by bolo viditeľné navonok. Iba tušil, že rana za uchom znovu krváca... Už chcel prehovoriť, keď Wargan zodvihol ruku, aby ho zastavil a sám vkročil do vnútra stanu. Rýchlym pohľadom preletel po celej miestnosti ako ostražitý dravec, ktorý skúma bezpečnosť svojho dočasného domova. Potom si všimol Niryai a zostal hľadieť do jej očí akoby ho zhypnotizovali. Pomaly si siahol k viazaniu a uvoľnil ho natoľko, že mu tmavomodrá látka skĺzla zo širokých pliec. Odrazu stál pred ňou polonahý, dokonalý obraz divocha s tajomným pohľadom a pokožkou zanesenou prachom púšte a stopami vlastnej krvi. Vlasy nad ľavým plecom mal zlepené tou jasnou tekutinou, ktorá mu ešte stále vytekala skrz ranu pri uchu a kreslila cestičky nadol poranenou hruďou kde sa zvažovali k úzkym bokom a vpíjali sa do koženého pásu, ktorý mal previazaný okolo bedier. V stálom mlčaní pristúpil k Niryai a zastavil sa až vtedy, keď sa špičky ich prstov na nohách takmer dotýkali. Spaľujúco jej hľadel do zelených očí akoby v duchu okolo nej spriadal tajomné kúzlo, nevyslovené za jemným úsmevom pier. Potom sa natiahol, ale ruka, ktorá spočiatku smerovala k Niryainmu ramenu okolo neho len prekĺzla, skutočným cieľom bola miska naplnená vodou a vlhký kúsok plátna preložený cez jej okraj tesne za Niryainým chrbtom.
Ponoril plátno do vody a potom, tou istou cestou, ktorú prešla jeho ruka tesne pri pokožke Niyrainho ramena, si ho priložil ku kľúčnej kosti. Jemne pritlačil až sa mu dolu hruďou rozbehli slabé pramienky vody, v plápolavom svetle sviečok vo vnútri stanu sa priezračné cestičky slabo leskli, brali mu z pokožky prach a riadili krv vytekajúcu z rán. Pri tom tichom obrade, keď vdychoval Niryaine výdychy ho jej blízkosť zvláštne upokojovala takže pohľad dravca sa zjemnil, skrotol ako v driemavom spánku...*

*Tentokrát ostala potichu, spojená so svojimi úvahami a sledovala len jeho pohyby. Zdalo sa jej neuveriteľné, že jej kmeň žil len neďaleko od toho ich a napriek tomu boli medzi nimi neskutočne obrovské rozdiely. Aharei medzi nich postavila vysokú bariéru v podobe púšte a pralesa, čím sa z nich stali nepriatelia a každé z ich vzájomných stretnutí od tej chvíle sprevádzala len nenávisť. Presne ako v tú noc. Presne ako kedykoľvek, keď sa kmene vzájomne napádali.
Všimla si náhly nepokoj mladého Arkana, keď začal rozprávať o liečivej rastline. Až keď si zložil sathi, si uvedomila skutočný dôvod jeho rozrušenia. Neodvrátila však od neho pohľad, ani nijak nezmenila svoj pôvodný výraz. Už ako malá videla hrôzostrašné zranenia, kvôli postaveniu jej otca a možnej úlohe, ktorú mala po ňom prebrať. Jediný rozdiel cítila vo svojom vnútri. Bolo jej ho ľúto, pretože okrem bolesti, ktorú si musel vytrpieť pri samotnom poranení sa, teraz znášal ďalšiu, zrejme ešte horšiu. A to aj napriek tomu, že výzor hocakej bytosti, ktorý má na svedomí Aharei, nie je vôbec podstatným. To najdôležitejšie ukryla do ich vnútra, povahy, spôsobu akým rozmýšlajú a činov, aké konajú. Bez slov preto počkala, kým dokončí svoju prácu, aby ho ešte viac neznervóznila.
Prepojenie medzi Ytru a zikku sa jej veľmi páčilo. U nich to boli len legendy, nikdy preto neverila, že sa to deje aj v skutočnosti. Len málo z jej ľudí videlo púštneho červa a vrátilo sa následne bez zranení domov, o to kúzelnejšie bolo počuť o nich od niekoho, kto sa sám stal bojovníkom spojeným s týmto mystickým tvorom. Trochu ju preto sklamalo, že Zarek, ako jeho spoločníka nazval muž pred stanom, musel odísť preč. Predtým ako zmizol nevedno kde v tábore, mu venovala príjemný úsmev a poďakovanie za jeho prítomnosť.


Kým bola v stane, ukázali sa len dvaja muži, ktorí znovu vzali zajatcov preč. Okrem škaredého mračenia sa na nich, si však viac nedovolila. Namiesto odporu sa prechádzala dookola ako šelma zatvorená v príliš malej klietke. Presne tak si v tej chvíli aj pripadala. Túžila sa preháňať po oblohe na chrbte Rylai alebo nachádzať nové trasy vysoko v stromoch, keď jej krv naplní radosť z pohybu a súčasne aj nebezpečenstva, ktoré si už toľko neuvedomuje. Každý krok v džungli bol pre ňu niečim novým, všade mohla naraziť na tvora, ktorý by si ju mohol chcieť dať na obed či večeru a napriek tomu by tam bola omnoho radšej ako tu. Klietka sa jej dokonca zdala stále menšia a menšia, až sa musela zastaviť a upokojiť sa. Samota na tomto mieste bola pre ňu neznesiteľnou. Presne v tom momente sa s tichosťou ducha objavil Wargan. Mala chuť protestovať, že ju tu nechal, no niečo v jeho prítomnosti ju zastavilo. Namiesto toho ho pokojne sledovala, no len do doby, kým nechal spustiť sathi na zem. Početné zranenia ju zarazili, nedokázala si ani predstaviť, ako musí prach v ranách neustále dráždiť jeho pokožku.
Až keď sa kúsok látky ocitol na jeho tele, si uvedomila, že tam stojí ako zhypnotizovaná.* Namei hanilae kimanei siu amet anai. *Spustila naňho zhrozená. Naschvál zvolila svoj jazyk, pretože ho nechcela znovu rozčúliť. Kým jej slová hovorili o tom, ako si neváži svoj život, jej oči vyjadrovali niečo úplne iné. Plátno mu vzala z ruky a natiahla sa aj pre nádobu s vodou.* Maberoa sekai venea atis. Niamu'rei sue emita, athum ana! Anu teei akareo, ni saman ateroe. Nyi ai nykameeo. Anu nau sae mehari... *chvíľu tak ešte pokračovala, až napokon posledné slová vyslovovala úplne potichu, než prešla len do šepkania. Jemnými dotykmi, naučenými ošetrovať každú ranu, mu prechádzala po hrudi. Postupne ranu celú vyčistila a až keď zdvihla pohľad do jeho očí si uvedomila intímnosť tej situácie. Jeho dych vnímala na svojej koži, cítila každé jedno vydýchnutie, ako sa s nou príjemne a pokojne pohráva. Nebola si istá, či to práve ten pravidelný jemný dotyk nebol skutočným dôvodom, prečo sa tak rýchlo upokojila. Stála len tesne vedla neho a hladela mu do očí. Akoby stačil ten jediný okamih a ona sa stratila v zakázanej púšti, ďaleko na juhu za hranicami kmeňov všetkých národov.* Anuenai ime, budem potrebovať rastliny z pralesa. Jed ti odoberá silu a máš príliš veľké zranenia. *hovorila úplne potichu, no napriek tomu mala hlas naplnený akousi magickou silou a súčasne divokosťou. Liečitelka v jej vnútri, na ktorú ju vychovávali, odmietala prijať hocakú inú možnosť. Obzvlášť nie potom, čo si poriadne prezrela ranu za uchom, ktorá stále krvácala. Skôr ako by náhodou začal protestovať, mu lahučkými dotykmi ošetrila jej okolie, no nato, aby urýchlila jej hojenie, sa potrebovala dostať k stromom namerai.*

/ Priznávam, nehorázne som posunul dej dopredu a ovládol Rylai a Anlaia, ale ak som niečo napísal zle alebo urobil veci proti vášmu súhlasu tak mi to treba povedať samozrejme to hneď prepíšem /

*****************************

* Spočiatku mu myseľ napĺňali obavy či vôbec dokáže Rylai privolať tak ako ti videl robiť Niryai, ale zdalo sa akoby na neho vodný drak už čakal. Stojaci na brehu jazera zľahka mával blanitými krídlami a víril okolo seba drobné čiastočky prachu a lístia očividne pripravený vzlietnuť. Vo veľkých múdrych očiach draka bolo zreteľne vpísané jasnozrivé vedomie, poznanie spojené s výzvou k ceste. Prihovoril sa Rylai jazykom Siharei, aby ju upokojil, rukou sa zľahka dotkol širokých lícnych kostí, ktoré na sebe napínali pevnú kožu jasnej modrej farby. Aj teraz ho pohľad na tú vznešenosť uchvacoval a vyvolával v ňom pokoru, rešpekt prýštiaci z každého slova, ktorým jej vysvetľoval svoj zámer lebo veril, že mu rozumie. Dostal sa k nej tak blízko až medzi záhybom kože na dlhom krku zbadal zachytených niekoľko zrniek piesku. Otočený k Tesse chrbtom na chvíľu privrel oči a niečo si ticho zamrmlal popod nos v spojení s Niyrainým menom. Znelo to ako povzdych, takmer ako ston naplnený jednak hnevom a na druhej strane hlbokým porozumením. Zdalo sa, že Rylai tiež porozumela jeho citom viac než ticho zašepkaným slovám, a možno obom... V jedinom okamihu Cass cítil, že sa veci zmenili, že je naozaj pripravený nechať sa Rylai viesť a že aj ona je pripravená na neho. Ľahko sa vyšvihol od zeme a dosadol na chrbát vodného draka. Potom s úsmevom natiahol ruku k Tesse, aby jej pomohol usadiť sa za jeho chrbát. Netušil ako dlho potrvá cesta k lietadlu, ale teraz ho už nič nemohlo zastaviť. Vietor mu rozvial dlhšie pramienky vlasov okolo tváre, v ktorej sa zračilo odhodlanie, ale zároveň aj jemnosť súvisiaca s Tessinou blízkosťou. To ako ju k sebe volal predstavovalo istotu a silu muža, ktorý nielenže verí sám sebe, ale verí aj žene po svojom boku.* Poletíme k lietadlu a keď získam utarium z článkov stretneme sa s Anailom na okraji pralesa. * vysvetľoval v krátkosti a spomínal na to aký hnev do Anaila vstúpil akonáhle sa dozvedel o tom, čo Niryai urobila. Vinu za to kládol Cassovi a on sa vôbec nesnažil presvedčiť ho o inom pretože Anail mal pravdu. Bol za to zodpovedný, ale aspoň presvedčil Siharei, aby mu pomohol. On a niekoľkí muži.. kiež by včas mohol zabrániť krviprelievaniu. Vykúpil by bezpečie všetkých za vlastný život ak by mal pre Wargana aspoň nejakú cenu aj keď o tom podvedome pochyboval. Toho muža nenávidel už teraz, nemohol sa dočkať chvíle, keď sa s ním stretne.. v prstoch cítil jemné mravčenie a dýka vložená v puzdre na opasku ho mierne ťažila akoby sa pripomínala.*

* Nerozumel tomu, čo hovorila. Jej slová mohli byť pokojne naplnené hnevom, ale cítil, že to nie je celá pravda, ktorú ukrýva ten nespokojný ľahko polapiteľný tón. Stačil mu jediný pohľad na jej zhrozenú tvár, keď zelené oči po prvýkrát spočinuli na jeho hrudi a to svetlo, takmer nezreteľný pablesk zle utajenej starosti mu uchvátil myseľ natoľko, že z Niryainej tváre nedokázal spustiť zrak ani vtedy, keď práve nanovo namáčala plátno do vody. Na pokožke cítil štípanie akoby mu do rán vnikla soľ hoci to boli len obyčajné zrnká piesku, ale celý ten čas sa nepohnutý výraz v jeho tvári nezmenil. Niryai mu teraz pokojne mohla pod hrdlo podložiť ostrie svojej dýky a jediné čo by videl by boli jej oči, jediné, čo by cítil by bol opatrný dotyk jej ruky a voda stekajúca v pramienkoch k jeho bokom... pohľad sa mu na okamih rozostril takže slabo vydýchol dlhšie zadržiavaný vzduch z pľúc a odvrátil tvár. Ibaže Niryai si všimla jeho slabosť hoci sa stále cítil dosť silný na to, aby ju na sebe nedal poznať. Krv, ktorá pretiekla skrz jeho pokožku mu však odobrala viac síl a spolu s jedom kolujúcim v žilách... Napriek tomu nemohol svoju cestu odložiť aj keby to mala byť posledná vec v živote, ktorú by mal urobiť a teraz, keď sa vrátil , bol možno ešte slabší, ale oveľa viac pokojnejší. Myšlienky na Dannyu mu vliali do čŕt pevný rozhodný výraz a ešte niečo... bolo to takmer nejasné, držiace sa v kútikoch jemne stisnutých pier a pokožke napnutej na silných čeľustiach... niečo podobné šialenstvu avšak oveľa jasnozrivejšie a temnejšie... takže keď sa Niryai dotkla plátnom rany za uchom spočiatku to nevnímal. Iba ak veľmi vzdialene a nesúvislo, na ten krátky okamih pripomínal ducha, ktorý sa obrátil tvárou v tvár svojmu najväčšiemu tieňu, pohrúžil sa doň ako do zrkadla až príliš, než aby k nemu mohlo zostúpiť svetlo oživené na zreničkách Niryainých očí, aj keď ho predtým tak uchvátilo a naplnilo vzrušením.
Urobil to prudko, tak náhle a odrazu, že sa jeho pohyb nedal nijako predvídať, bol takmer surový, keď prstami obopol Niryaino zápästie a silne ho stačil. Odtiahol si jej ruku od najväčšej a najhoršej rany, na ktorú sa priliepali pramienky jeho svetlých vlasov.* Akhája iu , na tejto rane nespočinie nijaká liečivá masť. Nič ju nesmie zahojiť a ani nezahojí! Nikdy! * Hovoril ticho, takmer šeptal, ale aj krik by menej pálil v ušiach. Už aj tak sa zdalo, že povedal viac než by chcel pretože vzápätí akoby sa spamätal a Niryai pustil. Bol od nej taký vzdialený, vzdialenejší než, keď sa v ten deň po prvýkrát rozprávali a obrátili proti sebe svoje zbrane. Prešiel k truhlici z tmavého dreva, ktorá stála neďaleko jeho lôžka a bez dlhších úvah z nich vytiahol sathi rovnakej tmavomodrej farby akú nosili všetci bojovníci zikku. * Tu...* obrátil sa späť k Niryai a zdalo sa, že temnosť tlejúca za jeho očami sa zmiernila, dokonca sa slabo usmial aj keď v tom úsmeve ako zreteľný osteň bola zabodnutá únava. Podával jej plášť. * ... pomohol by som ti s obliekaním na znak vďaky za tvoju príjemnú starostlivosť, ale ako si už povedala... som slabý a nemusel by som sa ovládnuť. * V prítmí stanu sa na krátky okamih zaleskli jeho biele zuby, ale potom prešiel okolo Niryai k východu zo stanu. * Ponáhľaj sa..* boli jeho posledné slová, keď bez jediného obzretia zodvihol zo zeme svoju stahi a tesne predtým než vyšiel sa do nej zahalil...



Karim postávajúci pred vchodom do najväčšieho stanu sa okamžite obrátil a jeho pohľad sa skrížil s Warganovým. Sathi oboch mužov sa vo vetre ovíjalo okolo ich pevných vysokých tiel a tváre im halilo do bezmennosti. Vtedy sa Wargan mierne zakolísal akoby ho zmohol silnejší nápor vzduchu, ale Karim okamžite priskočil svojmu pánovi na pomoc bez toho, aby si ostatní muži všimli v akom je skutočne stave.
- Jed sa rýchlo šíri, nezostáva veľa času...-
Wargan, opretý zboku o Karimovo plece sa pod závojom nezreteľne usmial.
- Tvoja múdrosť ku mne nie je zhovievavá, ale oceňujem aspoň jej úprimnosť. -
- Má Isana liek? –
Ten ustarostený hlas sa k staršiemu mužovi tvrdých rysov tváre akosi nehodil a predsa dokonale zapadal do atmosféry tej chvíle. Wargan zablúdil pohľadom ku skupinke mužov postávajúcich pred vchodom do menšieho stanu akoby im vôbec nevadil bičujúci vietor a zrnká piesku režúce v očiach.
- Áno, ale zverí mi ho len vtedy, keď oboch väzňov dopravím v bezpečí k ľuďom z jej kmeňa. Tak znela dohoda. Potom v pralese nájde vhodné bylinky.-
- Pane... – Karimova ruka na Warganovom pleci sa mierne zovrela, z očí sa mu jasne dala prečítať prosba. A obaja muži akoby ani nepotrebovali slov, rozhovor medzi nimi prebehol zdanlivo obyčajným výrazom očí. Možno v tom boli zbehlí už len pre to, že väčšinu času na svet hľadeli len skrz závoj na svojej sathi...
- Bola by to česť, ktorá by mojej duši poskytla mier. Verím ti, Karim. Si najpovolanejší ochraňovať ju. –
Karim sa mierne uklonil hlavou a nenápadne pomohol svojmu pánovi prejsť k stanu Zareka a jeho otca. Skôr než sa ich cesty rozišli dal Wargan Karimovi posledný rozkaz.
- Ak sa pokúsi utiecť spolu s väzňami, ak sa aj napriek všetkému rozhodne odísť musíš ju nechať. -



A nad tou poslednou vetou Karim premýšľal ešte aj vtedy, keď bezvedomé telá oboch väzňov s pomocou ďalšieho Arkana uložil do priestoru medzi šupinami svojho Ytru. Privolať ho nestálo veľkú námahu, ale ukazovať mu spevom cestu by bolo pre jeho pána príliš vyčerpávajúce. A tak postával pri boku Ytru a čakal na Niryai Isanu. Nepáčil sa mu ten posledný rozkaz, ale doteraz rešpektoval všetky a zatiaľ aj všetky priniesli svoje ovocie. Zo Siharei mal však zvláštny pocit, netušil, čo si má o nej myslieť a krv sa mu búrila v žilách pri pomyslení ako ľahko a možno aj slepo jej Wargan zveruje svoju dôveru akoby mu vôbec nezáležalo na tom či zomrie alebo bude žiť, akoby hral s osudom zvláštnu hru a čakal na to, ktorá z možností mu bude daná...

*Postávala obďaleč od Cassa a čakala na tvora, ktorého už raz zazrela. V tých chvíľach sa však snažila uniknúť obrovskému tvorovi za svojim chrbtom, takže si ho moc ani neprezerala. Keď však Cass privolal obrovského vodného tvora, len nemo hľadela na to nádherné stvorenie, pyšne stojace pri brehu jazera. Nepribližovala sa, nechcela nič pokaziť. Zviera ju nepoznalo a nerada by sa v niečom unáhliala, preto len stála a počúvala jeho prihováranie sa v tunajšom jazyku. Očami blúdila po tele vodného draka, snažiac sa tento obraz vryť hlboko do svojej pamäte, pretože pochybovala, že niečo také ešte uvidí. Tento svet skrýval naozajstné krásy, nepoškvrnené modernou dobou, len príroda a ľudia žijúci s ňou v harmónii.* nádhera * povedala napokon s obdivom, keď jej Cass naznačil, že ju čaká. Necítila strach, len zdravý rešpekt voči zvieraťu ktoré ich pustilo na svoj chrbát. Opatrne sa dotkla jeho kože, potom chytila Cassovu ruku a vyliezla hore, pevne sa ho uchopiac okolo pása* mám zosať nad vami alebo mi dáte signál kedy po vás prísť?* spýtala sa, pretože netušila koľko energie im zostane po vybraní utaria z lode a ich návrat domov od neho závisel. Mala strach z toho čo ich čakal, Cass a len hŕstka mužov proti Warganovi a ktovie koľkým mužom. Vedela, že už nie je inej možnosti ani iného plánu, musela veriť že sa im to poadarí, prežili toho už veľa aby ich teraz zastavil Wargan. Aj napriek tomu, že si o ňom a jeho háreme myslela svoje, nebola hlúpa aby ho podceňovala. Vyznal sa tu lepšie, no na svetlo zvyknutý nebol...aspoň nejaká pozitívna myšlienka*

//ja neviem, či som to dobre pochopila //


*Podvedome sa mračila, keď sledovala rôzne dlhé zárezy, spravené na predchádzajúcich, ešte stále nedoliečených. V očiach mala bolesť, akoby dokázala cítiť to, čo musel teraz znášať on. Tá zvláštna pravidelnosť rán, ktoré vytvárali spletité cesty jej však hovorila, že ich nemohlo spraviť žiadne zviera. Ešte menej pravdepodobné sa jej zdalo, že by Wargan nechal niekoho, aby ho takto mučil...
Zo zamyslenia ju vytrhla jeho náhla zmena správania. Hneď ako jej chytil ruku, mala chuť začať vrčať a automaticky sa trhla dozadu, pri prvej príležitosti. Mračila sa naňho s výzorom divého zvieraťa, rozzúrená aj sama na seba.* Satherae khaan, *zasipela potichu, keď ho nasledovala von, celú dobu z dostatočnej vzdialenosti. Jeho ponúkanú sathi odignorovala, napriek tomu, že jej bolo už teraz jasné, ako veľmi to bude ľutovať. Ten muž mohol byť jedine šialený, nič z toho, čo robil nedávalo žiadny zmysel. Keď to aspoň vyzeralo, že všetky činy sa pohybujú len okolo jeho osobnosti a spokojnosti, príde si do tábora s ranou, ktorú si nechal jednoznačne spraviť dobrovoľne. Čím skôr sa odtiaľto dostane, tým je väčšia šanca, že sa domov dostane aspoň živá.
Vonku postrehla rozhovor medzi dvomi mužmi, no ani slovo z neho nepočula. Bola stále rozzúrená, preto sa nad tým ani len nepozastavovala. Počkala, kým priviedli zajatcov a neochotne sa presunula k Arkanovi.* Karim, *prehovorila skôr, ako stihli odísť. Vedela jeho meno, nebola nevšímavou návštevníčkou, práve naopak.* Tri nerozvinuté listy namerai spolu s jeho kvetmi, zmiešané so semienkami katherie a koreň z akeliin. Všetko ide na ranu. A daj mu piť vodu s rosiou. Jediný spôsob ako vyliečiť ranu gathua je, že si ťa nevšimne. Urýchli hojenie. *Celú dobu sa mračila. Vedela, že ju za to môžu pokojne poslať aj do vyhnanstva. Vyzradiť nepriateľovi tajomstvá kmeňa je jedna z najhorších vecí, aké mohla spraviť. Pokúšala sa upokojiť aspoň tým, že jed sama vymyslela, rovnako aj protilátku, no príliš to nepomáhalo.* Ak pošleš niekoho z mužov pre to, vyliečim ho omnoho skôr. *Posledné slová dodala úplne potichu. Nepáčili sa jej, no musela dodržať, čo sľúbila. Keď budú zajatci v bezpečí, bude mať príležitosť vymyslieť, čo ďalej.*

**********************************************************************


* Vzduch okolo Rylai ticho spieval, s každým novým mávnutím krídel zastonal o niečo hlbšie než pred chvíľou a obloha bola zas o kúsok bližšie. Cass sa obzrel cez plece, niekoľko pramienkov vlasov sa mu v prúde vetra prilepilo o líca a takmer zastrelo výhľad na tmavý bod, ktorý si od nich udržiaval dostatočnú vzdialenosť. Bola to Tessa s loďou a on jej ukazoval správny smer, utariový článok ešte nevybral pretože sa najskôr potreboval porozprávať s Anlaiom o ďalšom postupe a robiť veci unáhlene sa nezlučovalo s jeho povahou nech bol Cassom či Nisyrom.
Okraj púšte sa už začal črtať v diaľke pred nimi a on si odrazu spomenul na dávne roky, ktoré strávil na San di Nozomiae. Bola to púštna planéta skrz na skrz, ani jediné väčšie pásmo pralesa tak ako to bolo tu, na Miletei, a predsa mali tieto dve rozličné miesta niečo spoločné... Zdanlivo pokojný rytmus života s vlastnými pravidlami. Tam spoznal Lupa a tu Niryai, obaja ho učili svojej múdrosti, obaja mu niečo dali a vďačnosť nebola jediná vec akou im to chcel splatiť.
Pri svojich úvahách zabudol na to ako rýchlo dokáže niekedy uplynúť čas pretože Rylai sa začala v zmenšujúcich sa kruhoch postupne spúšťať k zemi. A keďže boli už na okraji púšte nezmerné priestranstvo, ktoré sa pod ich nohami rozkladalo nepredstavovalo nijakú prekážku ani pre pristátie lode.
S ľahkosťou skĺzol z chrbta Rylai a oboma nohami dopadol pevne na zem pričom sa v kolenách mierne prikrčil, aby nestratil rovnováhu a prstami jednej ruky sa rovnako ľahko oprel o zem. Keď sa poznove narovnal Rylai za ním roztiahla obrovské krídla takže ho na chvíľu celkom pohltil tieň. Cítil suchý a horúci vzduch vanúci z púšte, ale nijako mu neprekážal dokonca ani vtedy, keď ho vdýchol do plných pľúc spolu s drobnými zrniečkami piesku. Kožený remenec, ktorým mal k bokom priviazané puzdro s dýkou si utiahol pevnejšie a pripravený vyhľadať Anlaia obrátil sa čelom k malému táboru rozloženému pod pahýľmi polovyschnutých stromov. Vtedy ho zbadal. Jeho vysoká postava sa nedala prehliadnuť a rovnako sa nedala prehliadnuť ani žena stojaca oproti nemu. Očividne zabratí do rozhovoru si ho nemusli v prvom okamihu všimnúť. Ako v tranze sa k nim každým krokom dostával bližšie až kým si nezastal tesne za Analiovým chrbtom, kým sa jeho pohľad nevpil do zelených očí...* Niry...* zašepkal zmätene. Odrazu sa v ňom každý pocit hlásil rovnakou neznedbateľnou mierou, radosť, hnev, úľava, množstvo otázok... *

*Karim vyzeral byť múdrym mužom. Už len to, že nikdy neprehovoril viac ako musel, v nej vzbudzovalo akýsi zvláštny dojem tichého, no neustále bdelého človeka. Napriek tomu nezabúdala na fakt, že je z nepriateľského kmeňa a len ťažko bude konať inak ako v prospech vlastného pána a ešte menšia šancou pre ňu bolo, v nej uvidí niekoho iného ako dcéru ľudu z pralesa.
Dodržiavala dohodu. Sľúbila, mu jeho život, za život mužov, ktorých zajali. Netušila, kde Wargan bol počas púštnej búrky, no videla ako veľmi mu to zhoršilo stav a pre ňu, ako Siharei, bolo povinnosťou a cťou dodržiavať khanayi vyslovený dobrovoľne. Dokonca by omnoho radšej išla najskôr do pralesa.

Cestu jej ubehla rýchlejšie ako keď šli opačným smerom, pretože celú dobu uvažovala nad nadchádzajúcou chvíľou. Nevedela, či sa stretne s Nisyrom a už vôbec netušila, čo mu má povedať. Analai by pochopil khanayi. Možno nie jej hlúpe správanie, ale silu sľubu, ktorý dala by dokázal akceptovať. Čo však človek, ktorý nevyrastal v rovnakom národe ako ona a ani len netuší, čo také slovo znamená? A okrem toho dúfala, že sa nepokúsi zabrániť jej v návrate alebo ešte horšie, dostať sa do tábora Arkanov.
Miesto, na ktorom sa objavili ju prekvapilo, pretože sa ocitli na okraji pralesa a púšte. Čo však bolo ešte podivnejšie bol fakt, že len kúsok od nich bol Analai s bojovníkmi. Pohľadom na okamih prešla po Ytruovi, z ktorého schádzala. Nevedela si to vysvetliť inak než, že ich počul prechádzať nad sebou.
-An,- pousmiala sa, hneď ako sa ocitla vedľa svojho priateľa.
-Ako ťa vôbec mohlo napadnúť niečo také?! Ty si sa snáď nadýchala toho gária príliš veľa a moaite to nevyliečil!
-Aj ja ťa rada vidím.- unavený úsmev jej ostával na tvári stále. Bola zvyknutá na jeho pohoršovanie sa nad hocičím, čo sa jej podarilo pokaziť. -Prečo ste prišli? Bola by moc veľká náhoda stretnúť ťa tu s bojovníkmi...
-Nebude sa ti to páčiť.
Jej jedinou reakciou bolo zamračenie sa.
-Nisyro vymyslel, že vezme niečo z ich lodi, čo dokáže vytvoriť svetlo silnejšie ako z dvojhviezdy. Chce to použiť proti Arkanom. Tiež hovoril niečo o zbraniach z ich sveta, ale tie sú pre mňa rovnako záhadné ako viera v modrého mehariho.- Všimol si, ako jej jemne trhlo spodnou perou. Jednoznačný znak toho, že bola rozzúrená, no napriek tomu to nebolo stále všetko. -Niry, ja... neviem ako ti to povedať.- hlas mal zrazu opatrný, napriek tomu, že doteraz to bol práve on, kto sa pohoršoval. Bál sa jej reakcie, ktorá mohla byť naozaj akákoľvek. -Nisyro vzal Rylai a letel na nej aj s cudzinkou. Prepáč mi to, nenapadlo ma, že by ho vôbec vzala na chrbát a...- zastavila ho len jej ruka, ktorou sa letmo dotkla jeho tváre. Pohľad mala sklopený k zemi a pery spojené. Cítila, ako jej rýchlo bilo srdce a celá sa chvela. Nie je to jeho vina, nemal to odkiaľ vedieť... opakovala si stále dookola, no napriek tomu cítila niečo iné. Možno to nebola pravda. Možno sa Analai pomýlil. Možno...
Analai mal pravdu, všetko to potvrdil len jeho príchod spolu s araenom. Rylai si zvolila iného jazdca a ona viac nemá právo na nej jazdiť. Jej druhá časť duše, s ktorou vyrastala, spojenie s nebesami a najbližší priateľ mal na svojom chrbte cudzinca z iného sveta.
-Analai, zložila som khanayi, že sa vrátim,- šepkala, lebo inak by sa neudržala. Jej priateľ si nezaslúžil, aby naňho bola odporná, nie len, že sa ničím neprevinil, ešte sa jej snažil celú dobu pomáhať. –Prosím, nehľadajte ma. Povedz svojmu otcovi, čo sa stalo, jeho hnev zastaví aj Moaite. Vrátim sa, keď budem môcť.- Chcel jej odporovať, no zdvihla pohľad a hladela mu do očí. To, čo tam videl, ho zarazilo. Nikdy predtým v nej nebola tak rozzúrená divoká časť jej ducha, zmiešaná so strachom a bolesťou. Vyčítala si, že to bola jej vina. Že to mohla všetko zastaviť, kým bol ešte čas.

Nyi, asa khamane anu! *vrčala rozčúlená na človeka, ktorý sa jej zrazu zdal tak veľmi cudzí. Bola úplne zúfalá, až teraz si uvedomila, čo všetko sa pretvorilo v priebehu tak krátkej doby. Ako jedna jediná vesmírna loď, ktorá rozzúrila mahongov, zmenila všetko úplne od základov. Život tu nepoznal svet vonku a bolo to pre nich len lepšie. Žiadne obrovské mestá bez zvierat a rastlín, žiadny ľudia bez domova či potravy, žiadne naháňanie sa za najnovšími technológiami, žiadne vojny schopné zničiť celú planétu v priebehu pár sekúnd. Všetko tu plynulo pomaly a každý tvor si užíval dar, ktorý mu bol poskytnutý. Bolo to krásne a krehké svojou jedinečnosťou a všetko len vďaka tomu, že nikto z vesmíru ich ešte poriadne neodhalil. Stačilo by jediné zlé rozhodnutie alebo sebecký človek, túžiaci zbohatnúť na moci patriacej miestnej prírode. Jedinečné liečivé rastliny rovnako ako jedy, horniny a minerály, ktoré na iných planétach neexistujú, organizmy schopné vysporiadať sa so soľou v oceáne. To všetko bolo tisícročia ukryté na obrovskej planéte plnej života a vlastného bohatstva, ktorá unikala okolitému svetu len vďaka svojej vzdialenej polohe od obývaných galaxií.* Mis’haree, berieš nám svet, v ktorom žijeme, ty to nevidíš? Svetlo, ktoré sem nepatrí, to čo nazývaš zbraňami, no s tými našimi to nemá vôbec nič spoločné. Ako keby nestačilo, že si si vzal moje srdce, moju dušu Rylai, berieš ešte aj všetko okolo, spolu s mojimi priateľmi, ktorých životy ohrozuješ! *Hlas sa jej triasol, vôbec si neuvedomila, že tie myšlienky jej blúdili celú dobu niekde v podvedomí a až teraz sa prvýkrát ozvali. Tie slová ju boleli viac ako hocaká krvácajúca rana, ktorá sa dá aspoň vyliečiť.* Vezmi si svojich zajatých mužov. Vráť sa naspäť na oblohu a nechaj nás žiť tak ako predtým... *z kriku prešla do úplného šepotu, pretože už nedokázala viac hovoriť. Sklopila pohľad, aby nebolo vidieť slzy v jej očiach a otočila sa na odchod. Prvú z nich pocítila na líci hneď, ako spravila prvé dva kroky. Ďalšie nasledovali hneď za ňou, celou cestou, čo prechádzala ku Karimovi, ktorý zatiaľ zložil zajatcov z púštneho červa. Vyšla na Ytru, už naučená, ako na ňom jazdiť tak, aby nezavadzala.* Ma seranei, prosím, poďme preč.

*Keby sedela na tvorovi za iných okolností, vychutnala by si len oveľa viac a tiež by sa tešila z každej sekundy na jeho chrbte. Aj teraz to bolo fascinujúce, no stále mala nad hlavou ťaživé spomienky na Wargana, doráňaného Leeho a Jacka uväzneného niekde v tých kobkách. Preto si let naozaj nemohla priveľmi užívať. Chcela, no nešlo to. Preto aj samotné zosadnutie pri skrytej lodi v nej vyvolávalo zmiešané pocity, na jednej strane túžbu ešte chvíľu stráviť vysoko na nebi, na druhej, sadnúť do lode a pomôcť dvom priateľom, z ktorých jedného tam dostala svojimi nápadmi. Bolo to už dlho čo nelietala, preto si nechala pripomenúť pár faktov a tiež si vypočula Cassove rady na čo si má dať pozor a čo robiť ak by sa stalo to alebo to. Počúvala každé slovko bez frfľania, pretože toto už nebo cvičný let, kde mala oporu stále pri sebe, tu ak niečo pokazí, ponesie následky a nikto jej nepovie čo má v tej rýchlosti a zmätku robiť. No napokon úspešne zdvihla loď a bez problémov nasledovala Cassa na mohutnom zvierati. Kým pod sebou míňali množstvo stromov, nepoškvrnené prírodu, vyslala správu na Thanatos. Vedela, že cesta tam aj napriek modernej technike potrvá aspoň sedem hodín, aj to bol najkratší čas, no ak by sa niečo pokazilo, budú potrebovať inú loď. Presne to im preto napísala. Čas do kedy ak sa nevrátia, nech pošlú posily. Potom už ale nasledovala Cassa k zemi, cítiac kvapky potu na čele. Srdce jej prudko búchalo, mala radosť že to dokázala a zároveň obavy zo samotného pristátia ako i toho, čo ich čakalo. Trochu ňou heglo, keď sa loď dotkla tvrdej zeme. Cez sklo sledovala Cassa ako niekam zaujato kráča, v pozadí sa črtali siluety. Rýchlo povypínala všetky prístroje, vyšla z lode a pohla sa smerom ku Cassovi. Začula z diaľky krik, no nerozumela, bola ešte ďaleko. Ten utíchal a keď sa dostala ku svojmu manželovi, všimla si už len Niryain chrbát, ako ide preč. Pozrela na Cassa, no nepýtala sa. Akosi cítila, že nech sa teraz stalo čokoľvek, nebolo správne spýtať sa na to, bolo to medzi nimi, medzi ním a Niryai.*

* O koľkých veciach by človek dokázal povedať, že sa naozaj udejú bez ohľadu na to či chce, aby sa tak stalo? A čo by vôbec nečakal? Čo potom urobí? Ako sa rozhodne , ako sa pri tom bude cítiť...
Hnev sa nedal prehliadnuť v Niryainej tvári hoci ho v prvej chvíli tak zarazil, doslova zastavil srdce v hrudi na niekoľko úderov, ale najhoršia a najbolestivejšia zo všetkého bola nenávisť s akou sa ho zriekla. Akoby mu ten jed chcel stráviť vnútro do poslednej živej bunky a nechať ho celkom mŕtveho, spomenul si na dni, ktoré s Niryai strávil ešte ako Nisyro, ako ho učila, ako ho zaviedla k Rylai... vedel aké silné je puto, ktoré tie dve bytosti spájaja, ale keby bol len tušil... cítil sa ako zlodej. Ako ten najhorší zločinec s krvou na rukách, ktoré sa ako mrzké hady liepajú po všetkom, čo kedy Niryai mala a čo milovala, všetko, čo si privlastnil... V ušiach mu zneli jej slová dokonca aj vtedy, keď sa k nemu otočila chrbtom a nepochopiteľne vrátila naspäť k čakajúcemu Arkanovi.
Bolo to príliš rýchle, nemal vôbec čas ani možnosť prejsť tým zmätkom, bolesťou, chýbajúcimi odpoveďami na otázky, ktoré si mohol položiť len v duchu a vedel, že na ne nikdy nedostane odpoveď.
Sledoval ako sa od neho Niryai vzďaľuje, nevnímal nič okolo seba len to ako Nisyro v jeho srdci volá za ňou, núti ho k tomu, aby sa pohol, aby ju zastavil a rovnako ako ona pred chvíľou aj on jej vykričal ako veľmi sa mýli. Pretože keby ju Nisyro tak veľmi nemiloval neurobil by naraz toľko hlúpostí ako chybujúci mladík, ktorému strach o jej život zastrel oči takže sa nebránil použiť na ochranu Niryai ani to čím tak veľmi pohŕdala... Teraz, keď sa vzdialenosť medzi nimi zväčšovala odrazu pochopil to, čomu Cass rozumel už dávno. Nepatrí sem a jediné, čo priniesol bola len bolesť pretože nepochopil ducha tohto miesta a ducha Niryai tak ako si spočiatku myslel. Paradoxne, ho to vedomie aj skrz bolesť akosi zvláštne oslobodilo, spôsobilo, že na okamih prestal bojovať sám so sebou a pozrel sa pravde do očí. A pravda bola, že nech bol Nisyro ktokoľvek, už nepatril k nemu... každým Niryainým krokom sa jeho obraz vytrácal, oslobodil sa, aby mohol zomrieť na okraji púšte ako bytosť, ktorá mala len na krátko požičané telo iného muža a teraz pochopila, že presne takto to musí byť, aby aj Niryai mohla pocítiť úľavu.
Netušil aký dlhý čas uplynul kým sa vôbec pohol, ale potom sa už nedal zastaviť. Aj napriek očividnému nesúhlasu a výstražnému zasyčaniu arkanského bojovníka sa postavil k boku tvora akého predtým nikdy nevidel... ale tentoraz mu to bolo celkom ukradnuté. Stiahol si z ruky náramok, ktorý mu Niryai dala vtedy pri jazere, najcennejšia spomienka na jej brata... chvíľu ho podržal v dlani, akosi zamyslene, smútok mu kanul z tváre, ale skrýval v sebe aj mier, nemé porozumenie pretože sa nemohol na Niyrai hnevať za to, čo mu vmietla do očí a potom od neho tak rýchlo odišla, ani nepočkala. Aspoň v jednom sa mýlila, možno nerozumel všetkému v tomto svete, ale aspoň čiastočne rozumel jej terajším potrebám a aj tomu, čo musí urobiť.
Sklonil sa a položil náramok do horúceho piesku potom o krok ustúpil a prehovoril k Niryai hoci ho nemusela počúvať.* Máš pravdu Niryai. Možno boli veci medzi nami jednoduchšie, keď som si nespomínal na svoju minulosť, ale teraz sa všetko zmenilo. Nemám moc vrátiť ich ani vziať tvoju bolesť späť na seba hoci to, čo som urobil nemalo byť so zlým úmyslom. V konečnom dôsledku som sa však zachoval presne tak ako som na to zvyknutý a aj to mi pomohlo porozumieť... * na chvíľu sa odmlčal, po tvári mu prešiel tieň a zakryl v jeho očiach všetku bolesť takže odrazu tu stál niekto celkom cudzí. Akoby sa oni dvaja práve videli, ale tentoraz všetky cesty k srdcu toho druhého boli uzavreté a on ani ona to nechceli meniť.* Tvoj a môj svet nikdy nebudú patriť k sebe a dávam ti sľub, že je Cassian Scrad, kapitán lode jeho veličenstva princa Telarionu bude navždy chrániť tajomstvo, ktoré nechceš, aby bolo prezradené. Ja sám sa sem už nikdy nevrátim a nedovolím to ani nikomu z mojej posádky. * Položil si zovretú dlaň na srdce akoby skladal prísahu a aj napriek tomu, že nebol oblečený v uniforme, iba v obyčajnej bedrovej páske.. zneli jeho slová vážne, dôležito, podčiarkovali silu a pevnosť, ktoré z neho robili kapitána, muža plniaceho si svoje sľuby niekedy aj za príliš vysokú cenu. Mierne sa uklonil, ale nebola v tom ani štipka irónie, ale naopak hlboká úcta, ktorá na okamih osvetlila aj temno v jeho očiach. * Ďakujem ti Niryai, zachránila si ma, dala viac než si chcela a jediné čo ti môžem vrátiť bez toho, aby som ti ešte viac ublížil je povedať : Netráp sa ani tým, čo sa stalo dnes ani tým, čo sa stane. Toto bol len sen a nové ráno ho zaženie do zabudnutia. Ak nie zajtra.. niekedy určite. Zostane len pocit, možno aj tvoja nenávisť ku mne sa časom zmierni a ty mi odpustíš. Zbohom Niryai, odvážna dcéra Siharei, dávaj na seba pozor...* Otočil sa a bez zastavenia kráčal čoraz ďalej od Niryai. Ako prechádzal popri Tesse pozrel sa jej do očí a chytil za ruku vedúc ju so sebou. V očiach sa mu zračila prosba, teraz potreboval jej blízkosť pri sebe viac než kedykoľvek predtým.*

//celú dobu sa pokúšali dostať odtiaľ zajatcov a teraz ich prítomnosť všetci ignorujú //

*Celú dobu, čo rozprával, sedela takmer bez pohybu na púštnom červovi a bez slov naňho hladela. Nedokázala zabrániť slzám, aby jej prestali stekať po tvári, rovnako ako nedokázala ovládať svoje chvejúce sa telo. V pohlade mala ľútosť a žiaľ, no inak bol prázdny, akoby niečo v nej zmizlo a už nikdy sa nechcelo vrátiť na pôvodné miesto v jej živote. Dokonca aj hnev, ktorý ju doteraz ovládal, vyprchal postupne preč. Vnútro jej sťahovala akási neviditeľná ruka chvíle, ktorú jej určila Aharei.
Každé jedno zo slov, ktoré jej povedal, ju trápilo len viac a viac. Dôvod, prečo túžila, aby ostal s nimi bola práve jeho odlišnosť. Spôsob, akým chodil, hlučnosť pri každom pohybe, dokonca aj dýchaní, úplne iné uvažovanie. To ony robili z neho úplne inú osobnosť, ako boli všetky naokolo. Výnimočnú, s úplne iným príbehom. To, že práve jeho minulosť bola dôvodom na odchod, dôvodom prečo sa stalo toto všetko, ju trýznilo ešte viac. Ako veľmi túžila zmeniť ten sen a vrátiť ho do doby, keď s ním bola pri vodopádoch.* Nech si si vždy svojím svetlom, osvetlujúcim cestu, tanaee. *Znela jej jediná odpoveď, vyslovená roztraseným hlasom, len čiastočne ukrývajúcim bolesť, ktorú znášala. Hneď ako sa otočil na odchod, venovala ešte jediný pohľad Analaiovi. Stačil mu okamih, aby pochopil myšlienky Niryai. Kývol jej hlavou s skôr sám pre seba, ako pre ňu, jej potichu zaželal ochranu Aharei. Vzal náramok zo zeme a dobehol Cudzinca.
-Nemôže si ho vziať naspäť. Je to skôr otázka viery ľudu, a preto je stále tvoj, Nisyro.- ozval sa vo svojej reči, pretože vesmírny jazyk nikdy neovládal. Ostávalo mu len dúfať, že porozumie všetkému, čo hovoril. Náramok mu vložil do ruky a krátku chvíľu ho ešte sledoval. Až teraz mu dochádzalo, čo presne jeho priateľka celú dobu prežívala. Bolo mu ľúto, že to takto nevidel už skôr, no nedokázal to zmeniť.
-Verím, že ju raz pochopíš. Ovláda ju strach. Strach, že ťa stratila a teraz nie je schopná sa s tým vysporiadať. Strach, že tým nedokáže nič spraviť a ostať tak s tebou. Bezmocnosť je pre ňu ako vlastná klietka vystavaná z pocitov. Pre slobodnú a divokú Siharei, ako je Niry, je uväznenie horšie ako samotná smrť. A tiež je v nej strach, že tvoj príchod, a hlavne odchod, zmení príliš veľa v živote. V tom jej, aj v tom, ktorý tu vládne. Poznám ju od detstva, a preto viem že svoje slová ľutuje už teraz. Keď ju to raz prejde, bude sa ti chcieť ospravedlniť. Môže to byť pár dní, môžu to byť mesiace či roky. Nežiadam ťa o viac, než aby si jej dal raz príležitosť spraviť to.- hladel do očí človeku z vesmíru a po prvýkrát začal vidieť, čo všetkých spája a nie len rozdeľuje. Súcitne sa usmial predtým, ako pokračoval ďalej.
-Zložila khanayi. Predpokladám, že vymenila seba za život zajatcov, no ak sľúbila svoj návrat, niečo sa muselo stať. Pôjdem za ňou, aj keď si to nepriala. Aspoň sa pokúsim zabrániť nejakému ďalšiemu zúfalému činu. Muži, ktorých priviedli, sú zranení a v bezvedomí. Bojovníci ich vezmú do osady a Moaite im pomôže. Ak však chceš spraviť niečo iné, stačí im povedať. Garis ich povedie, kým tu nebudem a zariadi, aby kmeň nehľadal Niry a nespôsobil si tak problémy. Vie, že má poslúchnuť tvoje rozkazy.- Analai sa poklonil s rukou na hrudi a odbehol medzi svojich. Povedal im len pár slov, než zmizol medzi stromami na okraji pralesa. Vedel, že sledovať púštneho červa bude náročné. Už len fakt, že doteraz neveril v ich existenciu mu to všetko dosť sťažoval.*

*Nepotrebovala počuť slová Niryai, aby si z Cassovej reakcie domyslela obsah jej určite nie príjemných slov. Cítila, ako jedna jej časť chápe čo mladá žena prežíva, aj jej chladné slová ktorými chcela Cassa odohnať, no na druhej ju v duchu nenávidela, že ubližuje niekomu, koho miluje a nenávidí smútok na jeho tvári. Akoby si toho neprežil dosť a akoby to spravil naschvál, musí mu ubližovať. Pri pohľade do tváre, na ktorej sa snažil skryť svoje skutočné emócie, jej vlastná tvár nadobudla smútok. Pevne mu chytila ruku, palcom pohladila je pokožku a potichučky zašepkala* nech povedala čokoľvek, bude ju to mrzieť. Teraz ťa chce dostať preč, dúfa že tak sa s tým ľahšie vyrovná, no sama pochopí že to tak nie je* viac nepovedala, pretože nechcela rezať ešte hlbšie do rany, no bola si istá že je to tak. Vlastne po chvíľke si spomenula na niečo, čo sa stalo večer, keď sa s Cassom stretli. Sama bola na Raita zlá, keď Cass vyšiel za nejakou ženou von a ona si dala prechádzku len v uteráku po lodi. Keď mu povedala že sa ho strasie a on sa jej spýtal, či si uvedomuje že sú to slova do boja. V tom čase a práve preto čo sa stalo povedala áno, že si to uvedomuje, aj keď by ho nikdy zo svojho života ani spomienok vyčiarknuť nechcela. Práve pre túto spomienku dokázala pochopiť, čo sa teraz odohráva okolo nej a tiež to krotilo tú druhú časť jej ja, ktorá mala chuť rozbehnúť sa za Niryai a dotiahnuť ju späť, nech si to uvedomí a neubližuje mu. Lenže nemohla, toto nebolo niečo, do čoho mala právo zasiahnuť, aspoň nie inak ako opora pre svojho manžela.* musíme zobrať Leeho a Jacka...* zašepkala a pokračovala by, no z niekadiaľ sa vynoril muž a prehovoril rečou, ktorú nepoznala. Rozprával dlho a ona len potichu stála, netušiac, o čom hovorí ani čo chce. Keď hlas utíchol, pozrela na Cass čakajú na nejakú reakciu, nech už povedal hocičo.*

/ zase chýýýba D ale tento net je nejaký pomalý /


* Zniesol cudzincov z chrbta Ytru, ale radšej by na púšti strávil tri dni bez vody než aby mal prijať pomoc bojovníka Siharei. Muž, s ktorým sa Niryai rozprávala v ňom nevzbudzoval nijakú dôveru, nenápadne si ho premrieval a závoj sathi, ktorý mu lemoval okolie očí možno nezakryl ostražitosť v nich, ale celkom určite zahalil ústa, pevne zovreté s kútikmi pozvoľna spustenými nadol. Neprehovoril, stál pri boku púštneho červa ako nemý svedok všetkých udalostí, ktorý síce pozorne sleduje každý zvrat, ale necíti potrebu do nich zasahovať pretože sa ho priamo netýkajú. Iba keď svetlovlasý cudzinec vykročil za Niryai akoby ju chcel chytiť a pritiahnuť späť urobil krok dopredu a rukou nahmatal opasok prekrytý tmavomodoru tkaninou kde mu bezpečne spočívalo puzdro a dýkou, oči belasej farby orámované drobnými zlatistými škvrnkami mu vzplanuli odhodlaným pokojom. Nikdy nemrhal svojou energiu pretože tak sa to naučil v horúcej púšti, ale warganove slová zneli jasne. Má Niryai ochrániť a práve teraz sa zdalo, že cudzincova prítomnosť jej nie je príjemná. A tak zložil dlaň z rukoväte dýky a vyliezol po šupinách Ytru na jeho chrbát k Isane pripravený vyraziť tam kde mu povie, kde nájdu liek pre jeho pána, pre jej budúceho Khi...*

* Stisk Tessiných prstov, ktoré cítil na svojej ruke mu pripomínal, že toto nie je vhodný čas ani chvíla, aby sa uzavrel sám do seba a zožieral sa výčitkami svedomia za to, čo spôsobil. Bude na to ešte dosť príležitostí, dokonca sa vyhýbal aj pohľadu do Tessiných čistých nevinných očí pretože by nezniesol pomyslenie na to, že aj ona trpí kvôli nemu a hoci ju nedokázal od seba odohnať pretože ju tak veľmi potreboval... nedokázal zneužiť ani jej lásku očakávaním, že mu to všetko odpustí. Preto jeho tvár náhle nevyjadrovala nič, bola bez výrazu a vnútro pohltilo akýkoľvek cit, ktorý by sa chcel predrať do jeho očí. Iba jemná sieť vrások v kútikoch pier sa nehodila k takmer stoickému výrazu, ktorý bol pre neho nový, a preto zvláštne cudzí akoby to ani nebol on.
Vypočul si Anlaiove slová, Tessu ako sa mu prihovárala a obaja, hoci každý z nich a trápil pre niečo iné, mu hovorili to isté. Sám Niryai chápal, nijako ju neobviňoval a ani by toho nebol schopný veď jej to aj sám povedal. Rozumel dokonca aj sľubu, ktorý dala Warganovi hoci ho kvôli tomu zožieral o to väčší hnev k tomu mužovi... avšak ani to všetko ho nedokázalo upokojiť. Vedel, že nemá nijaké právo starať sa do Niyrainých záležitostí a to právo mu v skutočnosti ani nikdy nepatrilo...
Opätoval Anlaiovi úklon hlavou a keď sa vysoká postava bojovníka startila v pralese po prvýkrát sa pozrel do Tessiných očí, urobil to opatrne a zároveň akosi unavene, bez iskry, ktorá jeho tvári predtým dodávala nezbedný chlapčenský výraz.* Anlai nám ponúkol, že môžeme Jacka a Leeho odviesť do osady, kým sa neuzdravia...* Nechcel sám rozhodnúť o tom či na Miletei ostanú alebo nie. Bol už príliš dlho preč, Tessa na neho čakala, ich deti na neho čakali . Túžil ich mať pri sebe, byť s nimi a dať im všetko, čo nemal on, keď vyrastal ... Ako na ne mohol zabudnúť? Ako len môže teraz odísť, keď Niyrai toľko dlhuje a zároveň ako tu môže ostať ké´d toľko dlhuje svojej žene a svojim deťom? Nikdy predtým sa necítil starý a unavený tak ako dnes a niečo z toho sa hlbko vpísalo do jeho tváre, keď hľadiac do Tessiných očí čakal na jej odpoveď. Nechcel zodpovednosť za rozhodnutie nechávať na ňu... naopak urobil by pre ňu všetko len musel poznať to, po čom túži...*

/ hotovo /

/no niekomu sa fakt žije /

/deaaar, som za to, aby sme to cele preskocili, resp len zhrnuli v jednom prispevku, a presunuli sa rovno do tabora, lebo inak nam by nam to trvaloooo kedze na toto viem opat napisat len tak dve a pol vety a kludne mozes presuvat aj mna, ak sa ti to hodi:)) ale ak mas ine plany, treba dat vediet a pojdem dat dokopy tie dve vety /

/ja som to ešte nepresunula, kedže sa mi to do odpovede nehodilo /

*Nepáčilo sa jej, ako sa Cass snaží vyhnúť jej pohľadu. Bolo to znepokojujúce, pretože cítila ešte viac, že sa trápi a nie je to v poriadku. A cítila sa bezmocne, pretože v tejto chvíli nemala čo spraviť aby mu vliala pokoj do týrajúceho sa vnútra. Dobre vedela, že aj napriek akýmkoľvek slovám bude cítiť výčitky a nevedela čo spraviť. Niekedy si pripadala tak strašne nemožne, že nedokáže upokojiť niekoho koho miluje, ani ho zbaviť starostí. Keď na ňu napokon predsa len pozrel, obavy sa jej potvrdili. Inak krásne živé modré oči, ktoré sa dokázali tak veselo smiať teraz boli akési prázdne a zničené všetkým čo sa dialo. Unavené z neustálych problémov, ktorých ťarcha ležala na pleciach Cass. Tessa sa v duchu zaprisahala, že len čo sa vrátia, donúti Cassa na chvíľu odísť z Thanatosu, nemohol sa večne naháňať len okolo problémov, ktoré často krát nebolo možné vyriešiť a ani často krát nemali byť jeho bremenom.* Cass...* zašepkala potichu, pevnejšie mu stisnúc ruku.* ...netráp sa* natiahla ruku k jeho ustatej tvári a jemne ho pohladila po líci.
Čo sa však týkalo jeho slov a z nich nepriamo položenej otázky, nechcela byť zodpovedná za toto rozhodnutie. Cass to tak možno nemyslel, no v podstate to tak cítila. Lenže nechať ešte aj toto na ňom? Mohla rozhodnúť či pôjdu teraz alebo sa zdržia, no nebola si istá čo by bolo lepšie. Vedela že ona by mala ísť, už len kvôli deťom, nemohli byť večne na umelej strave. Aj napriek všetkému čo svet vymyslel ju lekár upozornil, že bábätká ktoré sú dojčené majú oproti tým nedojčeným veľa výhod. Sú zdravšie, rýchlejšie sa učia bežkať, rozprávať, neskôr sa ľahšie učia...lenže...na druhej strane tu bolo Cassove vnútro, ktoré mohlo nadobudnúť pokoj, stačilo, aby si Niryai uvedomila, čo všetko mu povedala a porozprávali sa. Lenže ak ide za Warganom do púšte, kedy sa tak asi stane? Kedy budú mať takú možnosť?* neviem,* vzdychla si napokon* bolo by pre teba asi lepšie, keby si tu ešte chvíľu zostal, nech máš možnosť pozhovárať sa s Niryai v pokoji* v očiach jej mohol vidieť, že to nehovorí len tak do vetra. Nevyčítala by mu, ani nezazlievala keby tu ešte chvíľu zostal. Zachránila ho, on tu objavil tento svet a ona ho svojim príchodom narušila. Verila mu a z Thanatosu poslať po neho loď bolo to najmenej* ...ja sa ale musím vrátiť k deťom, sú ešte primaličké aby som tu zostala na dlhšie* dodala. Potom jej myšlienky preskočili k Jackovi a Leemu.* a Lee s Jackom, o tom či tu zostanú alebo pôjdu so mnou nemôžem rozhodnúť* netušila čo im je, či im let neuškodí ale zase nemohla vedieť, či by im moderná medicína, ktorá väčšinu zrazení za pár dní vyrieši nebude účinnejšia.*