MILETEA

/mica, ja som myslela Wargana a tabor Arkanov nie tebaa/

/ môže byť? ak nie prepíííšem /

Dýka preletela vzduchom, na krátky okamih sa na jej čepeli odrazili slnečné lúče a potom sa hrotom zapichla do piesku až po rukoväť. Ruky mal prázdne a stojac oproti svojmu Nikaru sa cítil presne tak ako na prvý pohľad vyzeral – bezmocne ako dieťa. Spodná pera sa mu zachvela v predzvesti plaču, ale zároveň pocítil aj hnev, že ho v sebe nedokáže udržať, oči sa mu zaleskli. Akoby ho podráždili zrnká piesku víriace vo vzduchu rýchlo si spakruky prešiel po tvári a zotrel z nej rodiacu sa vlhkosť sklamania. Oči Nikaru však boli pozorné a nič im neuniklo, aj keď sa Zarek snažil ako mohol, aby bol jeho výraz bez akýchkoľvek emócií. Preto s odhodlaním zodvihol hlavu a pozrel sa priamo do Warganových očí. Boli svetlomodré no bližšie k zreniciam ich farba prechádzala takmer do tmavej šede. Prenikavé, drsné a zároveň ukrývajúce akési zvláštne tajomstvo, ktoré Warganovej tvári dodávalo nádych nevypočítateľnosti. Sám Zarek nikdy presne nevedel akú náladu má jeho Nikaru v deň, keď prebiehala jeho výučba, ale skutočnosť, že si ho Wargan vybral naznačovala trpezlivosť, ktorú s ním mal. V istých chvíľach mal Zarek dojem akoby jeho pán nachádzal potešenie v tom, že ho môže učiť a pristupoval k nemu ako k svojmu synovi, otvorene a zároveň priateľsky. Inokedy bola jeho tvár zachmúrená a svojho učňa si takmer ani nevšimol, zvyčajne sa to stávalo, keď mu rana za uchom znovu začala krvácať, ale Zarek sa ho nikdy neodvážil spýtať na to, čo sa mu stalo pretože z každého Warganovho gesta, pohybu, výrazu tváre bolo jasné, že sa o tom nechce rozprávať.
Teraz si Nikaru zastal pár krokov od neho a vytiahol z piesku dýku, ktorú mu predtým v útoku vyrazil z ruky. Podal mu ju rukoväťou napred a počkal kým sa Zarekove prsty poznove neovinú okolo pevnej kostry.
- Bojíš sa ma a zároveň ma túžiš poraziť. – Warganove slová sa pokojne odvinuli z jeho pier, nebolo v nich nijakej výčitky len holé konštatovanie skutočnosti.
- To nie je strach, čo cítim pane.- odvážil sa namietnuť Zarek a zahryzol si do spodnej pery, aby sa mu opäť nezačala chvieť. Mohlo sa stať, že aj napriek prvotnému odhadu nemal dnes jeho Nikaru náladu na nijaké odporovanie? Dlhé mlčanie, ktoré medzi nimi zavládlo pôsobilo ťaživo najmä na mladého Zareka. Sklonil hlavu a čakal trest za opovážlivosť, ale potom kútikom oka zachytil ako sa Wargan pohol, prešiel okolo neho a vykročil smerom k otvorenej púšti.. prečo od tábora. Nasledoval ho držiac sa krok za jeho vysokou postavou, o ktorú sa lámali poryvy vetra. Odrazu sa Wargan zastavil no ešte sa k nemu neobrátil tvárou, hlas mal aj napriek Zarekovým obavám stále pokojný.
- Vedel by si sám prežiť na púšti? Vedel by si čeliť jej rozmarom a zachovať si pri tom vlastný život? –
Zarekove prenikavo modré oči prešli po vrcholkoch blízkych dún. Na okamih sa započúval do pôsobivého spevu tisícok rozvírených zrniek piesku, ktoré sa vo vetre navzájom dotýkali so slabým šelestom. V srdci sa mu rozľahol pokoj a istota.
- Áno vedel. Nebolo by to ľahké, ale poznám ju, som s ňou spojený...-
Warganove pery sa pozvoľna roztiahli v úsmeve hoci Zarek ho nemohol vidieť, jeho zrak ešte stále uchvacoval pohľad na chrbát duny, z ktorého sa práve zodvihol zlatistý závoj piesku.
- Cítiš pokoj, ale nie si natoľko sebavedomým bláznom, aby si si ju chcel podrobiť. Nebojíš sa jej lebo ju poznáš a hoci vieš aj o jej pascách dokážeš sa im včas vyhnúť pretože máš voči nim rešpekt. Čo si myslíš o mne? –
Náhla otázka, ktorú na konci položil Zareka vyviedla z miery. Zahabkal : - Pane, ja... –
Wargan pokrútil hlavou a obrátil profil tváre k svojmu učňovi. Stále sa zľahka usmieval.
- Som človek z mäsa a krvi, možno o niečo starší a skúsenejší než si ty, ale stále rovnako zraniteľný. Ak chceš prežiť v púšti musíš ju poznať, ak chceš prežiť v boji so svojím nepriateľom musíš poznať jeho. Všetko, jeho silné aj slabé miesta a čo je dôležité.. necíť voči nemu strach pretože prehráš skôr než stihneš položiť ruku na svoju dýku. Bojuj s rešpektom a nesnaž sa tak urputne vyhrať pretože už len samotná snaha hovorí o tvojej slabosti. Nech sú tvoje pohyby prirodzené a úmysly jasné. Viac než k nepriateľovi musíš byť úprimný sám voči sebe. –
Konečne sa Wargan otočil k Zarekovi tvárou a natiahnutou rukou, v ktorej držal svoju dýku chlapca vyzval, aby na neho znovu zaútočil.
- Ešte raz. –


Zarek sedel vo Warganovom stane oproti jeho lôžku a pohľadom prechádzal po tvári svojho Nikaru, učiteľa. Videl ako sa zmieta v bolestiach, keď účinok jedu prešiel do druhej fázy, ale za celý ten čas zo seba nevydal ani hláska. Oči mal pevne zatvorené, pot mu v pramienkoch stekal z čela a vystúpil aj na pokožke hrude kde sa vo svetle hijje leskol ako jemný poprašok rosy. Svaly pod bledou pokožkou sa mu striedavo napínali a uvoľňovali ako prichádzali návaly bolesti, ale aj samotný Zarek zatínal zuby vždy, keď si všimol ako sa telo jeho pána mierne zodvihlo na lôžku a pulzujúce žily mu vystúpili na krku.
Už po stýkrát namočil plátno do vody s ijarom, ale horúčka sa nedala zraziť ani takou silnou bylinkou, ktorú Zarek použil, aby svojmu pánovi uľavil. Držal sa jeho príkazu, že do jeho stanu nemá vpúšťať nikoho okrem Karima, keď sa vráti a tiež Isany ak príde s ním. Z časti tomu rozumel, ukázať takú slabosť pred ostatnými mužmi bolo nepatričné. Ak sa niektorý Arkan zranil alebo ochorel vždy sa držal v ústraní kým nevyzdravel...
Ale ako dlho to Wargan ešte vydrží? Nestonal, ani raz nevzdychol, ale podľa toho ako zatínal päste a napínal celé telo, Zarek súdil aké muky musí prežívať. A znášal to akoby mu to bolo odjakživa určené, akoby už dávno vedel, že táto chvíľa príde, a preto sa s ňou tak ľahko zmieril a nebojoval proti nej...
- Ako sa cíti? – Karimov hlas priniesol napätému Zarekovi úľavu, ktorú už ani nedúfal nájsť. Rýchlo sa obrátil tvárou ku vchodu do stanu a sledoval ako starší zikku pridržiava okraje vchodu, aby Isana mohla vstúpiť dovnútra.
- Nie veľmi dobre, horúčka stúpla a kŕče prichádzajú čoraz častejšie. Myslím, že už teraz nie je schopný vnímať, čo sa okolo neho deje..- Zarek opatrne pozrel na Isanu a neovládol svoj pohľad natoľko, aby mu doň nevstúpila úprimná vďaka pomiešaná s úľavou. Vrátila sa... *

* Po Tessiných slovách sa medzi nimi na dlhší čas rozhostilo ticho pretože Cass ho neprerušil nijakou odpoveďou. Namiesto nej zachytil ruku, ktorou ho Tessa hladila po líci a pomaly si ju priložil na nahú hruď v mieste kde mu bilo srdce. Druhou rukou našiel to isté miesto na Tessinom tele a keď na ňom už držal dlaň sklonil hlavu a oprel sa čelom o jej čelo. Pokožku mala vyhriatu od slnka a stúpala z nej ľahká svieža vôňa, ktorá ho vždy dokázala upokojiť takže na okamih sa stiahnuté vrásky okolo jeho úst a očí vyrovnali. * Prežili sme toho spolu tak veľa Tessa. Neľutujem ani jeden okamih, ktorý som strávil s tebou pretože ak by som mal byť bez teba už by nič v mojom živote nemalo zmysel. Milujem ťa, ale sú to len obyčajné slová... chcel by som, aby si vedela, čo cítim, keď si pri mne, chcel by som ti to ukázať, pretože slová sú oproti citom také neohrabané...* Usmial sa tuhšie si pritisnúc Tessinu dlaň na svoju hruď. Našiel jej pery, chvíľu po nich len zľahka prechádzal ústami a keď ju nakoniec pobozkal bol taký nežný a dôverný, nenáhlivý, že pokojne mohlo uplynúť aj niekoľko dlhých minút kým sa od nej odtrhol. Ticho prehovoril, sklonený pri jej uchu ovinul si ramená okolo Tessiných pliec a pevne ju objal takže sa o neho pokojne mohla oprieť a aj tak by nespadli pretože by udržal oboch. * Chcem byť s tebou a s deťmi, mám pocit akoby uplynuli veky od času, keď som ich videl naposledy...., ale som si vedomý aj svojej viny, ktorú mám voči Niryai. Viem, že musíš odísť a budem o to pokojnejší, keď sa vrátiš na Thanatos. Ja sa vrátim späť o pár dní, sľubujem. Jack a Lee môžu ostať so mnou pretože ak ich zranenia spôsobili Arkani Siharei budú najlepšie vedieť ako im pomôcť. Zostanem tu len kým sa neuzdravia...a potom...* nedopovedal len sa trochu odtiahol a s jemným úsmevom zachytil pramienok Tessiných vlasov, ktoré jej vietor rozvial okolo tváre. Opatrne jej ho založil za ucho a palcom prešiel po línií sánky. *

*Cez dlaň ktorú mala priložená na jeho horúcej pokožke, cítila ako srdce silno bije, rovnako ako jej. Kým tak stáli, bez toho aby si to uvedomila, jej srdce akoby sa prispôsobilo jeho bitiu toho jeho. Akoby boli jedným. Pri jeho slovách privrela oči, no otvorila ich, pretože nemohla súhlasiť* nie sú obyčajné keď ich vyslovíš ty...* zašepkala s úsmevom* aj ja ťa ľúbim a budem ťa čakať s maličkými kým sa nevrátiš...* po dlhom láskyplnom bozku zostala schúlená v jeho náručí, s množstvom pocitov vo svojom vnútri.* dávaj na seba pozor, nezvládla by som keby sa ti niečo stane* zašepkala, v očiach ju zaštípala slza. Podvedome siahla rukou ku známkam na krku, pevne ich vzovrela a spomenula si na jednu vec* predtým než sa vrátim, niečo ti dám* otočila sa k lodi, vliezla do nej a z vecí ktoré boli uložené v zadnej časti vytiahla drobné zamatové vrecúško. Vrátila sa k nemu, natiahla za jeho rukou a vystrela dlaňou hore. Potom len vysypala obsah vrecúška. Obrúčka sa zaligotala pod slnečným lúčom a ona sa usmiala* vzal ti ju klon aj keď mu nikdy nepatrila...* chcela aby mal niečo čo ich spája kým sa nevráti späť na Thanatos. Potom ho už len silno objala, pobozkala a uprela zelené oči do tých jeho* ľúbim ťa a aj naše deti, tak na seba dávaj pozor a nech ťa nečakáme dlho...* pohladila ho po ruke, spraviac krok dozadu* lodi ktorá sem príde dám súradnice k miestu, kde sme pristáli s Jackom, budú vás čakať...* venovala mu posledný úsmev, v ktorom sa však skrýval aj smútok že ho opúšťa, otočila sa a nasadla do lode. S ťažkým srdcom naštartovala, zadala potrebné údaje a so slzou ktorá jej stiekla po líci sa odlepila od zeme planéty Miletea.*

/ )/


*Všetko, čo potrebovala, našla takmer ihneď. V pralese sa vyznala, bol vždy jej domovom a pohladať zopár rastliniek bolo pre ňu najmenším problémom. Stačilo navštíviť miesta, ktoré obľubujú, alebo jednoducho sledovať stopy zvierat, ktoré sa zdržiavajú v ich blízkosti, prípadne sa nimi živia. Jej myšlienky sa počas toho snažili sústrediť len na bylinky, ktoré potrebovala, a nič iné. Avšak nedokázala vo svojej hlave vytvoriť dokonalú bariéru, ktorá by oddelila to, čo sa stalo, od momentu, ktorý prežívala. Okrem toho jej prekážalo, že Karim sa stal tichým svedkom celej hádky s Nisyrom. Nepotreboval rozumieť slovám, aby vedel, čo sa medzi nimi udialo. Oceňovala, že sa jej na nič nepýtal, no napriek tomu ju to trápilo. Uvažovala nad jeho názorom, no nebola si istá, či by ho chcela vedieť aj v skutočnosti.
Keď sa znovu ocitla v tábore, pripadala si úplne inak. Napriek tomu, že sa zbavila sĺz, jej prázdne oči hovorili o pocitoch viac, ako by si želala. Poslušne preto prešla za Karimom, celú dobu sledujúc piesok pod sebou. Až v stane ho na okamih zdvihla a k prázdnemu pohľadu sa pridalo aj zamračenie sa. Ako veľmi musí byť človek šialený a tvrdovhlavý, aby sa s tak silným jedom vybral do púšte? Zdalo sa jej to neuveriteľné. Žil tu predsa. Každý deň jeho života bol spojený s púšťou, poznal jej krásu a rovnako aj silu a nástrahy dokonale. Čo ho mohlo donútiť spraviť niečo také? Nepochybovala, že vedel o tom, ako veľmi ho vysilia zranenia, preto sa jej to celé zdalo zvláštne.
Bez slov sa natiahla po dve prázdne misky a naučenými pohybmi v každej z nich zmiešala rôznu kombináciu rastlín, ktoré potrebovala. Kvôli jeho zhoršujúcemu sa stavu, spravila protilátku o niečo silnejšiu ako obyčajne, tentokrát sa neustále sústreďujúc len na to, čo robí. Kým to šlo, vyhýbala sa ostatným myšlienkam. Všetkým tým, ktoré by mohli so sebou priniesť bolesť či ďalšie slzy. Keď si všetko pripravila, posadila sa vedla neho a hustú zmes mu jemne poukladala na rameno. Druhú misku mu priložila k perám a opatrne mu nechala trochu tekutiny stiecť do úst.* Anu inara'tia ni mae. *ozvala sa potichu, takmer až s nespokojným tónom v jej hlase. Misku si položila na kolená a rukou mu odhrnula svetlé vlasy z čela. Potichu vydýchla, keď jej pohľad zastavil na rane za uchom, kvôli ktorej sa predtým tak náhle zmenil, keď sa k nej len priblížila s kusom čistej mokrej látky. Spojila pery a zachmúrila sa ešte viac. Sľúbila mu jeho život, no s ranou, ktorá ešte ani neprestala poriadne krvácať, bude naozaj zázrak, ak sa jeho telo dokáže vysporiadať so všetkým, čomu bolo vystavené. Na to, aby o tom rozhodovala, nepotrebovala ani veľa času, bola si istá, čo musí spraviť, aby mu pomohla a aby dodržala khanayi.* Mali by ste ísť von, aby z toho nevinil aj vás. *Otočila sa neústupne na mužov. Stačilo, že bude jeho trest či hnev znášať ona. Zaujímalo ju, či sú pre nich dôležitejšie tradície alebo rituály, ak by sa to, čo Wargan robil, vôbec dalo medzi ne zaradiť, alebo život ich pána. Skôr, ako to mohla zistiť, sa natiahla pre jednu z rastlín, ktoré so sebou doniesla a jej listy popretŕhala a naukladala na nedoliečené jazvy, ktoré prekrývali čerstvé zárezy.*

/ ak by chcel niekto vedieť, čo som robil dnes.. celé dopoludnie som písal toto snáď ťa to Niry neunudí na smrť, ale aspoň už budeš poznať všetky Warganove dôvody /

* Telo mu spaľovala vysoká horúčka. Spočiatku bol ešte schopný rozlišovať skutočnosť od obyčajných predstáv, ale postupom času, keď sa aj bolesť stávala menej znesiteľnou a vnútro mal ako v jednom ohni, predstavy a skutočnosť splynuli v jedno. Napriek tomu však všetky minulé spomienky, ktorých centrom sa opäť stal, mali istú následnosť a oživili v ňom to, na čo sa snažil tak dlho zabudnúť. Takže bolesť bola odrazu väčšia pretože nemohol svoju myseľ prinútiť k tomu, aby sa odvrátila od obrazu...

... telá mladých milencov spočívali na sebe akoby tvorili súčasť jedinej bytosti. Ich pokožka bola bledá, farby mramoru, a línie tiel rovnako prepracované v detailoch, že keby dlhšie zotrvali bez pohybu mohli by sa podobať dokonale modelovaným sochám. Muž ležal na bruchu obklopený všadeprítomným pohodlím mäkkých kobercov a vyšívaných vankúšov, žena sa natiahla na jeho chrbte ako malá šelma, ktorej pôsobí nevýslovné potešenie, keď môže svojho milenca dráždiť nevinnými dotykmi. Jednou rukou mu hladkala rameno, ktorým ju len pred chvíľou tak pevne zvieral kým vášeň v nich nedospela k ukojeniu a druhou mu prstami blúdila vo vlasoch, ktorých farba bola podobná s tou jej. Výrazný rozdiel medzi nimi predstavovali len oči. Zatiaľ čo jeho oči boli tmavomodré, okolo zreníc prechádzajúce do farby búrkovej šedi , jej oči boli na ženu z arkanského rodu nezvyčajne zelené, s malými kúskami striebristých škvrniek, ktoré Warganovi vždy pripomínali svetlo presvitajúce skrz rozložité koruny stromov. Rád sa na ne díval pretože ho nielen fascinovali, ale zároveň patrili žene, s ktorou spojil svoju krv.
- Ešte stále si mi nepovedal, čo to znamená. – Kya zablúdila prstami k jeho šiji a odhrnula mu z nej niekoľko pramienkov vlasov takže sa jej očiam odkryl pohľad na tetovanie, ktoré mal za uchom. Vzor bol komplikovaný, ale navzdory tomu čím dlhšie naň Kya hľadela, tým viac sa jej zdalo, že zo spleti čiar v obrazci vystupuje jasný a zrozumiteľný tvar. Skúmavo po ňom prešla bruškom ukazováka a potom jej z úst unikol prekvapený smiech, keď ju Warganove ruky objali a stiahli na mäkké koberce takže odrazu pocítila váhu jeho tela na sebe. Chvíľu si hľadeli do očí, ani jeden z nich neprehovoril, uchvátení pohľadom na toho druhého.
- Je to starý symbol, moja matka verila, že ma bude ochraňovať a zároveň mi pomôže získať silu zikku, poraziť svojich nepriateľov...-
- Siharei?- šepla Kya a oči jej na okamih prekryli viečka akoby sa chcela ukryť pred prenikavým Warganovým pohľadom.
- Áno.- jeho odpoveď bola krátka, ale o to pevnejšia a plniaca sa skrytou predzvesťou. Náhle sa Kya nadvihla na lakti, jemne mu otočila tvár, aby sa lepšie mohlo pozrieť na tetovanie a potom naň nenáhlivo priložila pery.
- Si veľký bojovník...- zašepkala, ale trpkosť v jej hlase bola príliš nevýrazná a vzrušenie prebúdzajúce sa vo Warganovom tele príliš nástojčivé, aby si ju všimol...


... izba, v ktorej strávil s Kyou toľko spoločných nocí a ukradnutých kúskov dňa sa mu začala rozplývať pred očami. Farby sa miešali takže odrazu nedokázal popísať miesto kde sa nachádza. Až po chvíli sa veci znovu začali vyjasňovať. V inom čase...


- Môj pane, odpustite prosím, bolo ich príliš veľa na to aby...-
Warganovo cítil ako mu tuhne každý sval v tele. A nielen to... niečo v jeho vnútri bolo rovnako neschopné pohybu, plniace temnou vodou hlbokú priepasť zúfalstva.
- Kya. – z úst mu vyšlo jediné slovo, keď sa pozrel dolu na kľačiaceho Arkana. Mal chuť kopnúť ho, spôsobiť mu bolesť len aby ho prinútil čeliť šialenstvu v jeho očiach a odpovedať.
- Kde je?!- zreval na bojovníka, ktorý sa ešte viac prikrčil a chvel sa v strachu po celom tele. Mal ju strážiť! Prečo jej dovolil splniť si ten pochabý ženský rozmar, keď sa chcela na vlastné oči presvedčiť ako vyzerá život v pralese? V púšti bola v bezpečí.
Warganove prsty sa ako ostré pazúry vryli hlboko do Arkanovho pleca až sykol od bolesti. Konečne prehovoril snažiac sa prehĺtať slzy a jachtanie..
- Chcela sa bližšie pozrieť na stádo, ale to sa splašilo a vyrútilo priamo na nás. V tom zmätku som si nevšimol, že v pralese nie sme sami. Bojovníci Siharei nás už dlhšie pozorovali, mne sa podarilo utiecť, ale ju zobrali so sebou... – bál sa pokračovať pretože bolestivý tlak na jeho pleci zosilnel a cítil ako mu po ruke začína stekať horúca lepkavá krv. Iba úchytkom sa odvážil pozrieť na tvár svojho pána a to, čo v nej videl sa nedalo popísať jedným slovom. Sálala z neho taká hrôza a krutosť, že viac pripomínal démona ako človeka. V tej chvíli mu hruďou prešla ostrá bolesť, roztancovala sa na čepeli dýky zabodnutej hlboko v jeho tele a neustala až do okamihu kým mŕtvy nepadol tvárou do piesku. Warganova bledá tvár bola postriekaná krvou, jeho ruka držiaca rukoväť zbrane mu pevne spočívala pri boku, keď si jej zakrvavenú čepeľ založil do puzdra na bedrovom páse.
- Čo budeme robiť môj pane?-
Postava staršieho muža celá zahalená v stahi pristúpila k Warganovi po pravici, pokojné oči ho trpezlivo sledovali. On jediný bol svedkom toho, čo sa pred chvíľou odohralo, ale podľa spôsobu reči a správania bolo viac než jasné, že jeho úcta k svojmu veliteľovi by ho nasledovala kamkoľvek, nech by Wargan vykonal čokoľvek. Napriek tomu však Karim nebol zaslepený bezdôvodnou oddanosťou.
- My nič. Ja pôjdem a privediem ju späť. Zabijem každého kto by jej ublížil, to prisahám na silu zikku.-
- Dobre viete, že to bude náročné. Ak ju zobrali do tábora tak skoro sa tam nedostanete. A sám...-
Warganov pohľad bol rovnako temný ako pred chvíľou, keď zabil arkanského strážcu.
- Nesnaž sa mi odporovať Karim. –


... zakrádal sa lesom. Nehlučne našľapoval na vlhkú pôdu z časti prekrytú napadaným lístím. Držal sa v ústraní, tiene ho do seba vpíjali a hoci mal svetlú pokožku, ktorá ho mohla prezradiť, natrel si ju utiou, ktorá na jeho tele vytvárala staré symboly a znaky. Každý pásik, každá čiara aj v súvislosti s farbou utie niečo znamenala. Wargan vedel, že ak sa pokúsi priamo zaútočiť na Siharei nebude mať oproti nim nijakú šancu. Nemohol však prijať Karimovu pomoc a ani pomoc iného Arkana pretože Kya bola jeho ženou a bolo jeho povinnosťou postarať sa o ňu ak jej niečo hrozilo. Navyše postavenie žien v ich kmeni nebolo natoľko významné, aby sa arkanskí muži snažili ctiť si ich. Takže ak ich žena zomrela pri pôrode alebo bola chorá ak jej nepomohli ostatné ženy potom muž neurobil nič, čím by ju zachránil. Iba si po čase vybral spomedzi mnohých novú ženu a spojil s ňou krv.
Ale Kya bola iná. Dlho sa bránil pomenovať city, ktoré k nej prechovával pretože všetci, ktorých miloval zomreli. Dokonca aj jeho matka. Cítil bláznivú vinu za to, že sa nechal strhnúť láskou pretože jeho prekliatie si ho našlo znovu, keď zacítilo ako sa v ňom začína rodiť šťastie. Lebo nijaký zikku, ktorý sa boju oddal telom aj dušou nemohol byť šťastný, v jeho krvi mohla kolovať len nenávisť a chladná krutosť lebo to znamenalo byť zikku.
Už niekoľko dní prechádzal pralesom. Dostal sa až do tesnej blízkosti osady Siharei takže väčšinu dní strávil pozorovaním ich života. Sledoval ich na každom kroku, kde trávia čas, kde sa zabávajú, kde trávia chvíle samoty.
Bol jeden z tých dní, keď sa držal v ústraní hlbokého tieňa. Hustý porast ho chránil pred nepriateľskými pohľadmi a on bol už spolovice rozhodnutý ísť si zaobstarať potravu. Iganu, ktorého zabil pred troma dňami bol príliš malý na to, aby zasýtil jeho narastajúci hlad. Ale potom sa vzduchom mihol záblesk dlhých svetlých vlasov a zvonivý smiech. Tak sa smiala len Kya. Okamžite zabudol na všetko ostatné a pustil sa za dôverne známym hlasom akoby ho zhypnotizoval. Nebola sama. Sprevádzal ju muž, Siharei. A čím dlhšie ich Wargan pozoroval tým viac sa tieň v jeho duši rozrastal a prehlboval. Podvedome zatínal päste, keď sa Kya otočila k svojmu sprievodcovi, vzala mu tvár do dlaní a pobozkala ho s takou vášňou a zároveň nehou, že by musel byť slepý, aby veci nepochopil správne. Nie, Kyi nič nehorzilo, bola v poriadku, zdravá a bezpečná v náručí svojho sihareiského milenca. Kusy ľadu, ktoré mu zovreli srdce sa začali topiť a voda z ich múrov zovrela v prudkej zaslepenej nenávisti. Už tušil kam dvojica kráča, počkal si na okamih, keď vyšli na lúku kde mohli byť osamote. Vedel, čo chce urobiť, ale potreboval sa pozerať na to ako si jeho žena líha s iným, potreboval tú bolesť, aby mu pripomínala na zvyšok života, že jediné, čo je isté a bezpečné v živote je nenávisť a smrť. Potom, keď sa pohyby milencov ustálil v záverečnom rytme natiahol ruku za chrbát a z tulca pokojným pohybom vybral šíp. Pozorne ho založil na luk a napol tetivu až slabo protestne zastonala, zamieril na mužovu hruď a ani raz nezaváhal, keď šíp vypustil spomedzi prstov.
Siharei bol mŕtvy ešte skôr než Kya stačila vykríknuť. Vtedy vybehol z tieňa a v okamihu kľačal pri nej držiac dlaň pevne na jej ústach, aby krik zastavil. Jej vystrašené zelené oči sa naplnili zmätkom a zhrozením, keď ich uprela ne jeho krutú tvár...


Odstrčila jeho ruku akoby ju mala popáliť.
- Nedotýkaj sa ma! Si vrah! Obyčajný špinavý vrah! –
Hnev Kye sa podobal na šialenstvo, ktoré sa jej držalo už od vtedy ako ju Wargan, zmietajúcu sa a vzpierajúcu, doviedol späť do púšte. Dlhé svetlé vlasy mala strapaté, už dlhšie sa jej tela nedotkla voda takže vyzerala zanedbane ako malé divoké zvieratko, ktoré útočilo aj proti ruke, ktorá ho kŕmi. Toto bola tá vzácna chvíľa, keď precitla pretože inak bola apatická. Ale jej letargia bola dobrá aspoň na to, že takto sa jej Wargan mohol dotknúť bez toho, aby začala byť hysterická a bojovať s ním. Staral sa o ňu ako o choré dieťa, ktoré ho potrebuje. Navzdory nenávisti, s ktoru zabil jej milenca a ktorú pocítil aj voči nej nemohol sa tak ľahko zbaviť lásky hoci by si to prial. Už po pár dňoch ho hnev prešiel a ostalo len tupé prázdno a.. nádej. Presvedčil samého seba, že dni, ktoré Kya strávila v kmeni Siharei ju zaslepili, ale čoskoro bude znovu schopná vnímať veci tak ako predtým, správať sa k nemu tak ako predtým. A tak ju kúpal, večer, čo večer pri nej sedel a česal jej vlasy, ktoré si vo chvíľach precitnutia začala vytrhávať v celých prameňoch. Liečivými masťami jej hojil rany od ostrých nechtov, keď si nimi škriabal tvár, ale rany, ktoré v spoločnom boji utŕžil sám nechal náročky nezahojené pretože to bol jeho trest. Ukladal Kyu späť, jej apatické telo mu spočívalo v náručí, keď ju hladil po perách a volal jej meno.
Aj teraz ju chcel vykúpať, posadil ju do kúpeľa a mäkkou rety jej krúživo prechádzal po chrbte a ramenách. Zelené oči, ktoré spočiatku hľadeli cez neho ako cez ducha sa vyjasnili, znovu sa do nich vrátil život a bojovnosť. Vytrhla mu rety z ruky a prudko ju hodila do jeho tváre. Nemohla mu tak ublížiť, ale na okamih ho voda a mydlo v očiach oslepili natoľko, že musel niekoľkokrát zažmurkať, aby bol schopný vidieť pred sebou tvár Kye. Chcel byť trpezlivým, ale Kyina slabosť sa nijako nezmenšovala, naopak každým dňom upadala na tele aj na duchu čoraz viac takže jej už niekedy nedokázal vtlačiť ani jediné sústo jedla do pevne zovretých pier. Musel to robiť nasilu, musel byť krutý hoci chcel opak. Aj teraz cítil ako v ňom stúpa hnev a drží sa ho pretože aspoň teraz mu Kya pripomínala niekoho koho dobre poznal ešte predtým než ju naozaj stratil. V stave odovzdanosti k nej nemohol byť hrubý, ale teraz pocítil silnú túžbu popustiť uzdu svojmu sklamaniu. Urobil to. Chytil rety a so zavrčaním ju hodil po Kyi rovnako ako ju ona pred chvíľou hodila do neho. Krátko na neho len opovržlivo zazerala a snažila sa vymyť si z očí páľavu, ale potom sa nečakane vrhla k nemu. Voda v kúpeli sa pri tom prudkom pohybe nadvihla a polovica vytiekla po bokoch kade na zem a vpila sa do kobercov. Aj Wargan bol mokrý pretože Kya a mu prstami zakvačila do pliec a chystala sa ho uhryznúť do krku.
Bez toho, aby sa Wargan snažil byť jemný, omotal si jej dlhé vlasy okolo zápästia druhej ruky a držal jej hlavu v záklone, aby sa k nemu nemohla priblížiť ostrými zubami hoci nechty už dávno vryla hlboko do jeho kože takže sa mu po ramenách začali spúšťať pramienky čerstvej krvi. Oblapil ju okolo pása a opatrne sa uhýbajúc kopancom, ktoré mu chcela uštedriť prešiel až k posteli, na ktorú ju zvalil a priľahol svojím ťažkým telom tak, že sa pod ním nemohla pohnúť. Prskala, syčala ako rozzúrené zviera v zelených očiach plápolal nádych šialenstva, keď sa prisal na jej pery a začal ich drviť bozkami. Uhýbala mu tvárou a snažila sa ho od seba odtlačiť rukami sa zapierajúc do jeho hrude, ale Wargan bol silnejší než ona, oboch ich pohltilo zúfalstvo, ale Kya sa mu poddávala inak, opäť sa stala apatickou. Prestala sa snažiť Wargana od seba odstrčiť, ruky jej padli na prikrývku vedľa tela, pohľad zavrátila pod viečka takže, keď do nej vnikol pripomínala bezduchú bábku, s ktoru si bábkar môže robiť, čo sa mu len zachce.
- Ty nevieš, čo je to skutočná láska Wargan Nathrin. Nie si schopný milovať a nikdy ani nebudeš. Si veľký bojovník, najväčší zo všetkých zikku...- zašepkala Kya, ke´d bolo po všetkom a ona sa ani raz nepohla, ani raz nedala najavo, že v nej Warganovo láskanie niečo vyvolávalo okrem zhnusenia. Dýchajúc ešte stále prudko a nepravidelne, nadvihol sa na lakťoch a pozrel na Kyinu tvár. Hľadela skrz neho, voda kvapkajúca z jeho vlasov dopadala na jej tvár a miešala sa s horúcimi slzami, ktoré jej vytekali z očí. Odrazu k sebe cítil rovnaké zhnusenie a odpor, aký sa zračil v zelených očiach ženy, ktorú miloval tak veľmi, že by ju nedokázal nenávidieť ani vtedy keby mu zabodla nôž do srdca. Jej posledné slová navonok nič neznamenali, ale Wargan ich cítil na seba ako kliatbu, ako tú najhoršiu urážku....


... slabo zastonal a cítil ako sa mu dolu hrdlom šíri chladivá tekutina. Prehĺtal ju dychtivo až kým sa aj posledná kvapka nerozplynula na jeho jazyku. Pootvoril oči hoci ho to stálo veľa námahy a bytosť, ktorá sa nad ním skláňala bola príliš rozmazaná pre jeho oči, aby dokázal rozoznať jej črty. Keby veril na duchov myslel by si, že je to ona. Kya. Ale tá by sa ho takto nikdy nedotýkala. Nie po tom, čo jej ešte urobil. Hlava mu padla na vankúš a myseľ sa vnorila do ďalšej spomienky, ktoré akoby nikdy nemali ustať...


- Pane, poďte rýchlo so mnou. –
Karimov hlas bol naliehavý a volal Wargana šeptom takže sa muselo stať niečo strašné.
- Kde je Kya?-
Predzvesť zlého v ňom driemala už dlhší čas. Bál sa Karima priamo opýtať, čo sa stalo, a tak ho nasledoval rýchlym krokom z púšte do vnútra kamenných chodieb. Karim ho však neviedol k jeho izbám, ale k izbám samotného Teomara. Krv sa mu v žilách premenila na ľad akonáhle im cestu zahatalo mŕtve telo arkanského strážcu. Dvere na Teomarovej komnate boli pootvorené a keď ich Wargan jediným pohybom ruky rozrazil zbadal ako Kya drží v ruke dýku s krátkou čepeľou a mieri ňou na Teomarovo srdce. Arkanský vládca spal a nezdalo sa, že by vnímal aké nebezpečenstvo mu hrozí aj keď Kya ticho šepkala pri jeho posteli.
- Umrieš Teomar nesmrteľný a ostatní uvidia, že tvoja božskosť je len klam, že si rovnako smrteľný ako každý špinavý Arkan, ktorý sa kedy narodil a zomrel. Možno ich to zachráni a ty už nebudeš nikoho viac klamať. Spolu s tebou zabijem nenávisť k Siharei, všetko bude iné...-
Na krátky okamih Warganovi napadlo, že zakričí Kyino meno, ale veľmi rýchlo vedel ako by sa to celé skončilo. Teomar by sa zobudil a premohol by ju skôr než by mu ona stihla vážnejšie ublížiť, navyše by pribehli zo všetkých strán stráže a chytili ju takže by nemal nijakú možnosť pomôcť jej. Ale svojím šialenstvom ohrozovala vládcu, za ktorého zložil sľub zikku, že ho bude ochraňovať, prelievať za neho krv na slávu a víťazstvo Arkanov. Musel sa rozhodnúť hneď.. alebo Kyu nechá dokončiť, čo začala a zradí tým všetko, v čo veril a za čo celý život bral životy iným alebo na ňu zavolá a bude sa pozerať ako zomrie aj posledný človek, ktorého miloval. Bola to len chvíľa, krátky okamih netrvajúci ani jeden poriadny úder srdca, keď sa rozhodol a stiahol hlbšie do tieňa chodby vedomý si toho, že akonáhle Kya zabije Teomara bude ju musieť čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Karim stojaci veda neho nedal nijako najavo nesúhlas. Celý čas pozeral na Warganov profil tváre a hoci to jeho pán nemohol vidieť oči sa mu plnili smútkom.
Zo zamyslenia ich vytrhol prenikavý výkrik a šum viacerých hlasov, ktoré museli do komnaty vstúpiť skrz tajnú chodbu. Jeden z nich bol hlasnejší než ostatné. Évam.
Museli chvíľu počkať, kým poznove vstúpili do Teomarovej izby a tváriť sa pri tom tak prekvapene ako len mohli. Warganovo srdce zvierala bolesť, keď videl ako sa Kya zmieta v Évamových rukách a jej vlastná ruka, ktorou predtým držala dýku bez života visela pri boku v neprirodzenom uhle. Všetko sa udialo tak rýchlo! Ako mohol Évam čo i len tušiť na čo sa Kya chystá? Ale nejako to musel vedieť! Musel čakať na ten správny okamih v úkryte ako potkan pretože víťazstvo v jeho očiach bolo pre Wargana horké ako žlč hoci on sa ním opájal akoby to bolo víno.
Teomar, teraz už prebudený, striedavo prechádzal pohľadom z dýky na osteli ku Kyi a potom Évamovi.
- Čo sa to tu deje?- zvolal a konečne sa pozrel aj na Wargana stojaceho v úzadí bez kvapky života v tele, tvár mal bezvýraznú pretože všetko záležalo teraz na tom ako dobre si dokáže zahrať svoju úlohu.
- Táto žena ťa chcela zabiť. Videl som to na vlastné oči!- prehovoril Évam a prudkým pohybom zhodil Kyu na kolená pred vládcu. Nevydala zo seba ani hláska, ale veľmi dobre vedela, čo ju čaká. Wargan bol blízko a predtým než dopadla sa stihla na neho ešte krátko pozrieť. Zdalo sa mu to alebo v jej očiach uvidel prosbu? Strach mala určite, cítil ako sála z jej tela a mieša sa s jeho vlastným. Kya. Čo si to len urobila?
- Môj vládca.. – zamiešal sa do rozhovoru rýchlejšie než by ho Évam stihol prerušiť. - ...táto žena je už dlhšie chorá na mysli. Uniesli ju Siharei a mne sa ju podarilo zachrániť. Museli k nej byť hrubý pretože od tej doby sa správa takto. Prehadzuje sa v spánku, kričí no keď sa prebudí dlhšie nevie kde je a že tu jej nič nehrozí. Aj teraz sa jej niečo muselo snívať, je chorá môj pane. To, čo urobila nemohlo byť úmyselné...-
Wargan si kľakol pred Teomarom a sklonil prosebne hlavu. Sám veril tomu, čo tvrdil pretože len tak nemohli jeho lož odhaliť. Ale bol tu niekto kto poznal skutočnú pravdu pretože ju videl aj počul na vlastné uši.
- Nerád ťa vidím takéhoto Wargan, syn z rodu Nathrin ako kľačíš v prachu a prosíš o život niekoho kto si to nezaslúži. Pane...- Évam sa teraz obrátil na Teomara. - ... toto je Kya, Warganova žena, niet preto pochybností, že by rád veril v jej šialenstvo, ale ja som stihol všetko vypočuť. Hovorila, že ťa zabije, aby medzi Arkanmi a Siharei mohol konečne zavládnuť mier, pretože teba pokladá za príčinu všetkých svárov. No ako by to mohol Wargan vedieť, keď tu nebol?-
Évamove úlisné oči sa skrížili s Warganovým pohľadom. Cítil sa bezmocný. Čo ešte by mohol povedať alebo urobiť, aby Kyi pomohol? Bola načisto stratená. Kya! Karim stojaci za ním sa sklonil a položil mu ruku na plece, pohol perami tak, že jeho slová mohol počuť len on.
- Neprezraďte sa! Ěvam tuší pravdu, ale pre vernosť zikku vás prosím nezraďte vládcu už druhýkrát. Kyi už nič nepomôže, ale vy...-
Wargan ho počúval len chvíľu potom bolestne zavrčal a vytrhol si plece s Karimovho zovretia. To pritiahlo Teomarovu pozornosť.
- Vidím Wargan, že trpíš pre zradu vlastnej ženy. Verím Évamovi ako sebe, a preto nepochybujem, že hovorí pravdu. Je to potupa pre tvoju česť a vernosť vládcovi, ale môžem ti ponúknuť pomstu. Je to jediný spôsob ako sa môžeš očistiť a byť v mojich očiach opäť verným služobníkom.-
Teomar zodvihol dýku zo svojho lôžka a po Évamovi ju poslal do Warganových rúk. Ako vo sne sa chytil jej čepele, začul ako si Karim za jeho chrbtom takmer nečujne vzdychol, v hlave sa mu ozývala jeho prosba a potom Teomarov príkaz. Kľačiac na zemi zodvihol hlavu a pozrel na Kyu. Tak ako on kľačala pred ním, ale teraz ho už neprosila pohľadom. Videl ako jasne si uvedomuje, čo teraz musí prísť a vedela aj to, že Wargan by ju nemohol zabiť. Jej oči sa poslednýkrát rozjasnili, keď sa k nemu nečakane vrhla a objala ho pritisnúc sa k nemu celým telom. A on nestihol ani odkloniť čepeľ dýky tak, aby sa na ňu nenabodla. Cítil ako mu Kyina krv steká po ruke, jej slabý hlas rozvieva pramienky pri jeho uchu, keď mu doň šepkala posledné slová: - Wargan, syn z rodu Nathrin, nič nedokážeš urobiť poriadne. Milovať ani nenávidieť, je mi ťa ľúto...-


- Je mi to tak ľúto...- šepkal v horúčke pohybujúc perami tak nebadane, že jeho hlas znel ako dych z diaľky. – .. tak veľmi ľúto...-


Rukami rozhŕňal zem až kým necítil ako vlhne a jama sa začína plniť vodou. Chvíľu nad ňou kľačal neschopný pohybu. Prudký vietor mu rozvieval pramienky vlasov okolo tváre a šľahal ho do hrude ako bičom upleteným z tisícok remencov. Bolesť znamenala, že ešte žije hoci netúžil po ničom inom len po smrti. Ale Kyiine posledné slová v ňom vyryli príliš hlbokú spomienku, aby sa nad ňou mohol prestať niekedy zamýšľať.
Zo záhybu na bedrovom páse vytiahol svetlý pramienok vlasov, priložil si ho k tvári a na okamih vdýchol jeho vôňu, Kyinu vôňu. Opatrne ho uložil do jamy a pridal k nemu semienko kvetu, vzácneho a rastúceho len v oázach. Kya si nezaslúžila, aby sa jej duch stratil v púšti, takto ho navždy uchová nažive v zárodku nového života. Vzdal jej tak veľa a takto jej mohol aspoň niečo vrátiť pretože poznal jej túžbu splynúť s Matkou ako ju volala, keď sa jej myšlienky nekrútili už okolo ničoho iného iba kmeňa Siharei. Nechcela už viac patriť k Arkanom a takto ani nebude pretože tí jej telo pohodili v púšti, ale on z neho zachoval časť, ktorá postačí. A aby v novom živote nehľadala pomstu a nepoškvrnila ňou čistotu nového bytia dal jej aj to, čo chcela najviac, svoju krv. Vytiahol dýku a urobil ňou dlhý rez na tetovaní za uchom, na starom symbole, ktorý mal z neho urobiť veľkého bojovníka, neľútostného zikku. Krv mu stekala po krku a napĺňala čerstvo vyhĺbenú jamu. Bol sám a ani Karim už nestrážil jeho smútok. Z očí sa mu spustili slzy, štípali ho v očiach. Myslel, že už dávno zabudol plakať, ale mýlil sa. Telo sa mu chvelo, keď sa sklonil a ruky vrazil hlboko do piesku, v jednu a tú istú chvíľu ako sa bolesť v jeho hrudi zodvihla k jeho perám mu z hrdla vyrazil strašný výkrik. Púšť si ho odniesla, aby ho mohla niekde pochovať tak ako on pochoval svoju ženu hoci ju stratil už dávno predtým než z jej tela naozaj odišiel život. Obrosvké telo Nimnuga sa vymrštilo z piesku priamo pred jeho očami a vydalo zvuk podobný Warganovmu výkriku avšak oveľa hlbší a desivejší...

Cítil ako sa ho niečia ruka dotýka rany za uchom, vôňa bylinky mu udrela do nosa, ale nemal dosť síl, aby ju od seba odstrčil. Sťažka sa mu podarilo prevaliť na bok a chytiť ruku, ktorá sa o neho starala. Hľadeli na neho jasné zelené oči, ale nepatrili Kyi, ale Niryai....


- Nie, takto nie. -
Ticho, počul len dych pozvoľna sa zrýchľujúci a napínajúci Évamovu hruď. Zlosť v ňom pohlcovala všetok pokoj.
- Zbláznil si sa? Je to Siharei! -
- Je to dieťa. - Wargan uvoľnil napätie v pažiach, tetiva luku ticho zastonala ako ju zložil, iba šíp mu ostal voľne visieť medzi prstami hrotom smerujúcim k zemi.
- Si príliš mladý, ale aj tak som si myslel, že si o niečo múdrejší. Ty nie si hodný stať sa Teomar...! –
Ako Évam hovoril napol vlastný luk a rýchlo doň založil šíp z vlastného tulca. Ibaže skôr než stihol dopovedať posledné slovo hlboko v jeho hrudi zaviazol Warganov šíp, hrot sa ešte nedotkol srdca, ale bolesť ochabila Évamovo telo... zbraň mu vypadla z rúk, keď prekvapene pozrel na svojho mladého žiaka. Z úst mu pomaly vytiekol pramienok krvi...
- Mýliš sa, priateľ Évam, múdry starec, slepý blázon. Mal by si byť šťastný, učil si ma dobre, vďaka tebe nepoznám, čo je to zľutovanie. -
Ako Wargan hlbšie zatlačil hrot do Évamovej hrude, starec sa k nemu zviezol akoby ho objímal... a on, Wargan sa ani nepohol, držal mŕtve telo v stisku svojich ramien a bol slobodný. Konečne, had, ktorý mu bral dušu dodýchal na jeho hrudi... a predsa vyhral, z jeho duše už nič neostalo....
Iba to dieťa so zeleným pohľadom očí, ktoré ho v úkryte nezbadali. Po toľkých mesiacoch mu pripomenuli Kyiu a jej slová: „ Nič nedokážeš robiť poriadne, milovať ani nenávidieť.“ Aké tajomstvo ukrývali Siharei, že ju tak okúzlilo a zmenilo? Už viac nechcel byť rozpoltený, buď bude milovať alebo nenávidieť, a to dieťa s očami ako zátišie síth mu ukáže cestu. Nechá ju dospieť, nech ju kmeň naučí tajomstvu života, aby sa potom mohol on učiť od nej. Ale ak si to Kyina Matka nebude priať potom zomrie skôr ako sa znovu pozrie do tváre mladej ženy. Až neskôr zistil jej meno. Volala sa Niyrai...


... hľadel na jej tvár očami zastretými horúčkou, a predsa veľmi dobre vedel, že je to ona.
- Čo to robíš Niryai?- zašepkal snažiac sa zodvihnúť hlavu vyššie z lôžka.

/pfuuu, s nadsenim idem na to /

/
I'll follow you and make a heaven out of hell,
and I'll die by your hand which I love so well:)/

*Dala si záležať na každom jednom pohybe a spôsobe, akým liek ukladala. Až keď bola celá rana ukrytá pod tmavozelenými listami, vzala znovu do rúk jednu z misiek a namočila v nej ďalšiu rastlinku, ktorou to celé prekryla. Nedokázala určiť, či by sa vyliečil, keby to ignorovala, rovnako ako nedokázala povedať, nakoľko mu to pomôže. Napriek tomu nepochybovala o svojom rozhodnutí a bola ochotná vytiahnuť na Arkanských mužov aj svoje zbrane, ak by ju k tomu prinútili. Bola dcérou Siharei a preto by znášala radšej jeho reakciu, ako by mala žiť s vedomím, že nesplnila sľub, ktorý mu dala.
Nechala ho znovu napiť sa, kým všetko poodkladala nabok. Tichý hlas ju prekvapil, dokonca chvíľu uvažovala, či to nebolo len spôsobené horúčkou, vďaka ktorej blúznil. Až keď si uvedomila jeho pohľad, sklonila sa k nemu a jemne mu položila ruku na rameno, aby zastavila jeho pohyb.* Liečim ťa, Enare. Presne ako som sľúbila. *Hlas mala tichý a jej pery sa takmer až usmiali, keď rozprávala.* Liečim tú tvrdohlavú dušu, ktorá sa vyberie do púšte za každú cenu, snáď aby dokázala svoju silu, aj keď o nej nikto nepochybuje, a ešte aj bojovníka zikku, ktorý veril v sľub nepriateľa. Len málokto by mal odvahu spraviť niečo také. *Snáď aby potvrdila svoje slová, mu znovu priložila nápoj k perám. Bolo to zvláštne. Sedela vedľa neho a rozprávala mu svoje myšlienky jednu za druhou, napriek tomu, že bol Arkan a v ten istý deň spolu dokonca bojovali. Možno to bolo niečím v nej. Nikdy nemala pocit, že by mohla vo svojom živote naozaj stratiť niečo, na čom jej tak veľmi záležalo, a napriek tomu sa tak dnes stalo. Nisyro bol preč, rovnako aj Rylai, jej jediná priateľka v každej chvíli, a teraz pochybovala aj o tom, či sa bude môcť vrátiť naspäť do kmeňa, kde vyrastala. Naspäť na miesto, kde ju učili, že skutočným svetlom si je ona sama a nikdy o tom nesmie pochybovať. Nesmie sa ho báť, ani sa pokúšať premôcť ho, lebo tým by premohla len samú seba. Videla a vnímala svetlo svojho života, videla, kam ju viedlo, a napriek tomu nerozumela dôvodu, prečo sa niečo také stalo. Išla sem predsa dobrovoľne, rovnako ako dobrovoľne sľúbila, že sa vráti a neutečie. Robila to kvôli zajatcom, no stále to boli jej rozhodnutia, to nemohla poprieť. Akoby sa s ňou Aharei hrala a túžila vidieť, ako nasmeruje svoje činy.
*Misku, ktorú držala v druhej ruke, odložila nabok a dotkla sa jeho čela. Znovu sa zamračila, keď cítila, akú má stále teplotu.* Enare, mal by si spať. Pokojne ma môžeš potrestať aj neskôr, sľúbila som predsa, že neutečiem, kým ťa nevyliečim. Ale dovtedy nedovolím, aby si dal tie rastliny so svojich rán preč. *Hľadela naňho prenikavým pohľadom. V tomto odmietala ustúpiť. Khanayi pre ňu znamenal príliš veľa nato, aby sa vzdala a jej tvrdohlavosť ju v tom len podporovala. Videla však na ňom, že nepotrvá dlho, kým bude opäť úplne v poriadku.*

/ospravedlňujem saaa, ani náznakom sa to nevyrovná tomu tvojmu.. )/

* Ako pil, niekoľko kvapiek vody prekĺzlo okrajom nádoby a kútikom jeho pier, stieklo naprieč svetlou pokožkou na krku až k malej jamke medzi kľúčnymi kosťami, ktorá sa ešte viac prehĺbila po tom ako sa na lôžku zaprel lakťami. Pil chladivú tekutinu celými dúškami pretože hrdlo mal suché a krv rozpálenú horúčkou. Cítil ako mu bolestivo pulzuje v sluchách s každým novým úderom srdca. V prítmí stanu jeho oči stmavli akoby sa šedá búrková farba okolo zreníc vpila do svetlomodrej až k okrajom dúhoviek takže náhle mal pohľad ešte prenikavejší zatiaľ čo jeho vlastná duša v nich zostávala zahalená v sivastej hmle. Sledoval Niryai spod privretých viečok, ako trpezlivo nakláňala nádobu s vodu tak, aby sa z nej mohol pohodlne napiť, ako ju potom odložila nabok a rukou sa dotkla jeho čela. Vtedy oči celkom zavrel a omámený malátnosťou naklonil hlavu tak, aby na ňom Niryaina dlaň spočinula čo možno najdlhšie. Avšak v okamihu ako zacítil jej prsty vzďaľovať sa, chytil ju za zápästie a udržal pri sebe. * Načo čakať Niryai? Potrestám ťa už teraz...* zašepkal a rozplývajúc sa pohľadom v zeleni jej očí sa k nej pomaly priblížil, prstami pevnejšie zovrel útle zápästie, aby sa mu nemohla vytrhnúť a hoci nemal v tele toľko síl, aby s ňou bojoval o túto chvíľu by sa nedal pripraviť ani ňou. Keď ich pery od seba delil iba kúsok na okamih zastal a zhlboka do seba vdýchol vôňu stúpajúcu z Niryainej pokožky. Cítil sviežosť pralesa ako kvapky vody, ktoré zachytil hlboký list, vietor v jej vlasoch votkaný medzi jednotlivé pramienky neviditeľnými pradivami a cítil aj púšť, drsnú a horúcu.. zľahka priložil pootvorené pery k Niryainým kopírujúc ich mäkkú a dokonale vykreslenú líniu.. počkal okamih kým vydýchla a potom teplý vzduch z jej hrude vdýchol ústami do seba, bolo to také dôverné.. také intímne.. pretože už teraz v sebe cítil jej chuť a vôňu, očarila ho, zviedla... pobozkal ju na spodnú peru, potom poláskal hornú a špičkou jazyka prešiel po jej okraji akoby na nej uľpel sladký nektár a on sa ním kŕmil tak lačne, že čochvíľa prenikol hlbšie do jej úst, aby si už neodoprel nijaké potešenie, ktoré v nich mohol nájsť a aj nachádzal. Pery mal pevné a horúce, zdanlivo nepoddajné, ale čím viac bozk prehlboval tým bol ich rytmus vláčnejší aj keď stále rovnako nástojčivý. Cítil ako sa v jeho tele zapaľujú nové ohne no tentoraz ich páľava nemá nič spoločné s horúčkou. Dvíhala sa v ňom ako vietor dvíha ľahké zrnká piesku s chrbtov dún a zanáša ich bližšie k oblohe. Uvoľnil zovretie na Niryainom zápästí a rukou sa dotkol jej tváre, bruškami prstov ju hladkal po líci prechádzajúc líniou sánky až k perám pretože sa znovu vrátil ku krátkym a jemným bozkom takže sa jej medzi nimi mohol aj dotýkať akoby každý nový bozk zotrel palcom pretože s ním nebol úplne spokojný takže začínal vždy nanovo. * Čo by si urobila keby som ťa teraz zbavil tvojho sľubu? Nemusela by si sa o mňa starať a mohla by si slobodne odísť? * zašepkal s ústami opierajúcimi sa o Niryain spánok šeptajúc pri jej uchu , aby ho počula sám sa po chvíli odtiahnuc tak, že opäť oboma lakťami spočíval na mäkkom lôžku a Niryai sa už nijako nedotýkal. Iba svit v jeho očiach a prudko sa dvíhajúca hruď svedčili o tom, že ešte donedávna ju vášnivo bozkával.*

*Náhly dotyk na jej ruke ju zaskočil. Počas tej chvíle si vôbec neuvedomovala, čo sa stalo, všetko to pre ňu prebehlo príliš nečakane. Až keď bola tesne nad jeho tvárou, cítila jeho dych, vnímala to jemné láskanie, uvedomila si, ako rýchlo jej začalo biť srdce. Stalo sa odozvou jej vnútorných pocitov. Šialenstvo momentu, ktorý sa naskytol, keď jej prechádzal po perách a cítila jeho teplo, jeho vôňu, jemnú a zároveň úplne výnimočnú. Cítila silu púšte, nad ktorou sa skláňala, jej divokosť a nežnosť v jedinom okamihu. Mala sa jej obávať, no napriek tomu k nej bola stále viac ťahaná neviditeľnou silou. Mocnejšou ako hocičo iné, k čomu sa doteraz priblížila. Bolo to neuveriteľné, ako keby bola rastlinou, túžiacou po suchu púšte.
Z pier jej vyšiel tichý výdych, keď ju pobozkal. Neverila tomu, ako by sa niečo také mohlo stať? Nemohla to byť pravda. Bol predsa jej nepriateľ. Tyran bez ľútosti, opovrhujúci všetkými a všetkým. Dnes s ním predsa bojovala. Dnes od neho počula jeho kruté slová. Dokonca mu musela sľúbiť, že sa vráti, len aby sa jeho zajatci dostali preč z púšte. A napriek tomu...
Zrazu sa odtiahla a uvedomila si, že voľná ruka sa dotýka dýky, ktorú mala stále so sebou. Potichu zavrčala a divokým pohľadom naňho zazerala, akoby práve spravil najhoršiu vec, akú len mohol. Chvíľu len rýchlo dýchala, aby ovládla svoj hnev.* Enare... *stále neverila tomu, čo sa stalo. Muselo pre to existovať nejaké iné vysvetlenie. Povedal jej, že ju potrestá. Bol toto naozaj jej trest? Myslel si snáď, že ju môže mať, kedy sa mu zapáči? Nie, ona sa nikdy nestane jeho otrokyňou. Nenechá svoj život napospas nikomu, ako je Wargan, a už vôbec mu nebude slúžiť. Avšak sľúbila mu, že ho vylieči, ruku preto nechala spustiť vedla tela.* Máš horúčku, tvoje myšlienky a konanie sú ňou ovplyvnené. Mal by si spať... *zamračila sa. Sama tomu neverila. A možno ani nechcela veriť. Toho zvláštneho pocitu v hrudi sa však nevedela stále zbaviť. Srdce si robilo, čo sa mu zachcelo a odmietalo to vysvetliť. Vytvorilo si svoj vlastný svet plný nepoznaných krás a ignorovalo pritom okolie. Prečo sa niečo také vôbec stalo?
Bez ďalších slov vzala rastliny, ktoré priniesla, prešla na druhú stranu stanu a sadla si na zem. Začala z nich chystať ďalší liek, avšak tentokrát pre niekoho iného. Uvažovala pritom, že Warganov čin bol možno predsa len trestom. Možno dokonca horším, ako keby jej spravil rovnakú jazvu, ako bojovníkovi, ktorý neposlúchol jeho rozkaz.*

/deaaar, ak chceš, môžme to seknúť /

- Nepozeraj sa tak na mňa. –
Do Karimových očí vstúpilo prekvapenie, obočie sa mu mierne vyklenulo a dodalo jeho výrazu patričnú dávku zmätku. Wargan stál niekoľko krokov pred ním, videl len jeho široký chrbát zohýbať sa nad otvorenú truhlicu, keď kontroloval jej obsah. Odrazu sa k nemu obrátil, závoj sathi mal spustený takže si Karim mohol pozorne prezrieť jeho tvár bez toho, aby mu pozornosť od nej odvádzal pár sivastých očí.
Zdalo sa, že Wargana to však ani prinajmenšom nevyviedlo z miery pretože akokoľvek sa Karim snažil utajiť svoju zvedavosť cítil ju na sebe už od chvíle ako pred úsvitom vyšiel zo stanu a kývol omnoho staršiemu mužovi na pozdrav.
- Takže je to ona. Vyliečila vás a teraz...- Karim prehovoril jednoducho a vecne bez toho, aby sa slovami vracal k Warganovej predchádzajúcej poznámke. Obaja predsa vedeli, že by to bolo úplne zbytočné. Navyše naznačil svoje pochybnosti ohľadom toho, čo jeho pán zamýšľa urobiť ďalej.
Wargan chvíľu bez pohybu stál vedľa otvorenej truhlice a potom do nej udrel hranou chodidla tak, že veko s tlmeným buchotom zapadlo na svoje miesto. Stále neprehovoril, a tak sa Karim odhodlal k odvážnejšej otázke.
- Nezmenili ste svoj názor po tom, čo sa stalo? Stále chcete, aby Isana prešla tým...-
- Áno.- skočil mu Wargan do reči skôr ako stihol dopovedať. Aj to jedno krátke a úsečné slovo stačilo na to, aby Karim zmĺkol a nepokúšal sa hovoriť ďalej hoci podľa výrazu na jeho tvári bolo možné súdiť, že s Warganovým rozhodnutím nie je celkom spokojný.
- Musí to tak byť. Vyrastala v inom svete ako je ten náš a nestačí to, čo sa o Arkanoch dozvedela z krvavých príbehov svojho ľudu.-
- Ale tie príbehy nemajú ďaleko od pravdy. – povzdychol si ticho Karim a pohľadom zablúdil k Warganovmu stanu, pred ktorým práve držal stráž mladý Zarek. Opieral sa plecom o jeden z vonkajších pilierov a bystrými očami prechádzal okolie akoby za svojím chrbtom strážil poklad, na ktorý mohol ktokoľvek a kedykoľvek zaútočiť preto bol stále v strehu. Mladý zikku, pomyslel si Karim s istou dávkou hrdosti aj trpkosti zároveň, bol na Arkana príliš jemnocitný, aby v skutočnom boji prežil stratu svojich ideálov.
- Máš pravdu Karim, a preto musím urobiť to, či urobiť musím.-
Wargan sa obrátil a zakričal na skupinu troch arkanských bojovníkov, aby mu pomohli naložiť všetky truhlice na chrbát Ytru.


Vstúpil do vnútra stanu a jeho krok bol taký tichý, že aj vánok rozvievajúci na púšti tie najjemnejšie zrnká piesku by narobil viac hluku ako on. V prvom momente preletel sivými očami po priestore pred sebou a dlhšie nimi zotrval na spiacej postave skrútenej do klbka na opačnom konci od jeho lôžka. Sám pre seba a bez toho, aby si to vôbec uvedomil mu pery pozdvihol rýchly úsmev, ktorý sa z jeho tváre stratil v okamihu ako k Niryai pristúpil bližšie. Kľakol si k nej a ako mu pohľad skĺzol na jej pokojne sa dvíhajúcu hruď zaplavila ho túžba položiť si dlaň ruky na miesto kde sa stretávali kľúčne kosti, zavrieť oči a načúvať pravidelnému rytmu s akým Niryaino telo oddychovalo v spánku. Ale bola to Siharei, navyše Siharei s ohňom v krvi a dýkou vždy pripravenou k tomu, aby ho jej ostrým mohla poštekliť na krku. Úsmev sa mu opäť vydral na pery, keď sa natiahol k miske s vodou a namočil si do nej prsty, ktoré potom preniesol nad Niyrainu tvár. Niekoľko kvapiek dopadlo na jej zatvorené viečka, líca, pery... stiekli po spánkoch do piesku alebo sa stratili medzi hnedými kaderami vlasov. Náhle vstal akoby ho naplnil neurčitý nepokoj, obrátil sa Niryai chrbtom a prešiel k truhlici blízko pri vchode. Sathi, ktorú jej ponúkol včera zostala nedotknutá, ale vtedy si ešte neuvedomovala, že toto oblečenie nie je na púšti nijakou zbytočnosťou prekážajúcou vo voľnom pohybe. * Najedz sa...* kývol hlavou k náprotivnej miestnosti, ktorá slúžila na stretnutia no dnes ju už od zvyšku stanu neoddeľovali priesvitné závesy. Tie padli za obeť ich včerajšiemu súboju no na nízkej podlhovastej podnožke z tmavého dreva už bolo rozložené jedlo. Niekoľko placiek z imannu a k tomu misa naplnená kožovitými bobuľami pripomínajúcimi tmavoružové puky gaje, tiež nádoba s vodou. Wargan si bol istý tým, že ho Niryai počuje. Musela si byť vedomá jeho prítomnosti už v momente, keď sa nad ňou skláňal pretože on bol jej nepriateľ a ona mu nechcela padnúť do rúk v bezbrannom spánku. Pre istotu však znovu prehovoril o niečo hlasnejšie. Hlas mal hlbší, chrapľavejší od púšte no stále bez stôp po príkrosti či prílišnej rozkazovačnosti akoby ním v skutočnosti nesledoval príkaz len holú potrebu nutnú pre Niryaino dobro. * Tu je sathi, zatiaľ si musíš vystačiť aj s mojou, ale nesnaž sa vydržať na púšti bez nej. Dnes ju budeš potrebovať a ak mi na to dáš dôvod veľmi rád ti pomôžem obliecť si ju v mojej prítomnosti a s mojou skromnou pomocou.* Položil sathi na vrch truhlice a prešiel do miestnosti kde bolo na nízkej podložke porozkladané jedlo. Posadil sa, aby mal priamy výhľad na Niryai a po chvíli zmenil polohu tak, že ležal na boku a hlavu si podopieral skrčenou rukou. Druhou sa natiahol k bobuľkám v mise a jednu z nich odtrhol vhodiac si ju do úst. Už dlhší čas mu po rozume chodila jedna otázka, ktorú chcel Niryai položiť hoci výrazom tváre ani doterajšími slovami nedal nijako najavo, že by si spomínal na to, čo sa medzi nimi stalo uplynulú noc. Chcel však počať kým sa Niyrai neusadí oproti nemu. Rád viedol rozhovor tak, že sa svojmu spoločníkovi pozeral priamo do očí. *

/ môže byť? ak nie prepíšem /

*Nepokojný spánok ju trápil celú noc. Toto miesto bolo príliš tiché a súčasne príliš hlučné. Chýbali jej zvuky pralesa, šum vetra v korunách stromov, vtáky ohlasujúce skoré ráno či vzdialený spev kamaneov. Namiesto toho sa k nej dostávali len občasné zvuky hlasov, ktorým sa nedalo príliš rozumieť či zvuk rozvíreného piesku, vydávajúceho takmer až neprirodzené tóny. Všetko to bolo úplne iné ako doma, na tom mieste, ktoré jej teraz tak veľmi chýbalo.
Krátke rozvírenie vzduchu, spôsobené pohybom látky vo vchode, ju prebudilo rovnako, ako nočné nepokoje. Oči však nechala zatvorené, nemala chuť komunikovať s Arkanmi, kým to nebude naozaj potrebné. Prinútila ju k tomu až voda na jej tvári. Nenápadne sa zamračila, keď sa jej prenikavý pohľad uprel na Wargana.* Anu wa ehari no esee'tai. *Potichu zavrčala, po jeho slovách o sathi a podivnom spôsobe jeho zobúdzania. Elegantne sa postavila, do ruky vzala misku, ktorú mala cez noc položenú vedľa seba, a v ktorej nechala stáť zopár namiešaných rastlín a vybrala sa smerom ku vchodu. Po ceste so sebou vzala aj sathi, aby náhodou neposkytla Warganovi príležitosť znovu sa jej dotknúť a vykukla von zo stanu. Ako predpokladala, stál tam Zarek, jeho jedinečné oči by sa nedali pomýliť s nijakými inými. Misku plnú zelenej šťavy a v nej plávajúcich kúskov listov, mu podala a po prvýkrát za dnešný deň sa nenápadne pousmiala.* Sinue, nie všetko sa dá vyliečiť úplne, no vždy sa dá aspoň trochu pomôcť. Rozdeľ si to na tri dni, každé ráno trochu a ak to zaberie, spravím ešte ďalšie. A nie je to otrávené, nemusíš sa báť, *úsmev sa o niečo viac rozšíril, keď zmizla znovu vo vnútri stanu. Sathi, ktorú doteraz vliekla so sebou, si obliekla, no ihneď sa ukázalo, že jej skutočný majiteľ je o niečo vyšší ako ona. Chvíľu sa pohrávala s dlhými rukávmi, než sa ich úplne zbavila za pomoci dýky. Rovnako spravila aj so spodným okrajom, ktorý ťahala až príliš po zemi. Na Wargana vrhla len krátky pohlad, zvedavá, či na to nejako zareaguje. Aj keď po včerajšku, bol takýto zásah do jeho vecí naozaj len nepatrným detailom. Až potom prešla k nemu, vzala si jednu z placiek a usadila sa čo najďalej od neho. Oblečenie sa jej nepozdávalo, pripadala si v ňom obmedzená, takmer rovnako, ako stan, v ktorom musela byť. Nemala z vnútra výhľad na okolitú krajinu, ako bola doteraz zvyknutá.* Prečo to všetko, Enare? *spýtala sa náhle. Jedlo by samé o sebe nemuselo znamenať nič, no ak jej ponúkol znovu sathi, zrejme pôjdu znovu niekam púšťou. Príliš sa jej to nepozdávalo, bola tu len druhý deň a už si začínala uvedomovať jej silu, odčerpávajúcu energiu z tela. Bola len otázka času, kedy sa teplo, ktoré tu vládlo, spolu s nedostatkom spánku prejaví.*

* Natiahol sa k miske s bobuľami ovocia a niekoľko z nich odtrhol. Zdalo sa, že táto činnosť ho zaujíma oveľa viac ako to, o čom sa Niryai rozpráva vonku so Zarekom, a tak sa na ňu znovu pozrel až vtedy, keď ostrie jej dýky prešlo látkou jeho najlepšej a najdrahšej sathi, ktorú jej láskavo požičal. Ako pásy tmavomodrej tkaniny s jemnou výšivkou komplikovaných vzorov dopadli k Niryainým nohám nemihol pritom ani okom. V tvári mal nevšedný pokoj človeka, ktorý dokázal k okoliu prehovoriť nie slovami, ale výrazom, a preto bol o to pôsobivejší pretože nepripomínal mŕtve ticho pred búrkou, ale niečo oveľa neskrotnejšie a živelnejšie. Ako keď sa vzduch chveje pod náporom horúčav a široko ďaleko nie je ani ten najmenší tieň, ktorý by mohol poskytnúť úľavu. Taký bol aj jeho pohľad, ktorý upieral na Niryainu tvár. K ústam si zodvihol šťavnatú bobuľku, na okamih si ju pred nimi podržal akoby sa ňou snažil zakryť rýchly záblesk bielych zubov pri divokom úsmeve no keď ruku zložil tvár mal opäť pokojnú takže mohlo ísť len o klam zmyslov. Pohodlnejšie sa natiahol na mäkkých kobercoch a mierne naklonil hlavu takže mu dlhšie pramienky spletených vlasov skĺzli z ramena na hruď odhalenú nezviazanou sathi, neodmysliteľné krúžky yawaru vydali cinkavý zvuk, ktorý znel trochu ako smiech nachádzajúci odozvu v jeho sivých očiach hoci ich mal spola prekryté viečkami. Zdalo sa akoby sa lenivo naťahoval napriek tomu, že v jeho pohyboch nebolo nič, čo by naznačovalo slabosť len tichú silu ukrytú vo svaloch napínajúcich pokožku. Viac ako inokedy pripomínal nevypočítateľnú šelmu, ktorá len hrá hru pred svojou obeťou predtým ako vnorí svoje biele zuby do jej hebkého krku a napije sa prvého dúška horúcej krvi. Omamujúce.
No nečakane oči otvoril a ich farba sa doslova v okamihu stala sýtejšou a výraznejšou akoby už len obyčajným pohľadom dokázal preniknúť pod kožu a dopátrať sa najskrytejších myšlienok. * Pretože to tak chcem. Pretože som tvoj tyran a ty si dcéra Siharei, ktorá sa dostala do mojich pazúrov, ktoré prahnú túžbou vnoriť sa hlboko do jej čistého tela a poškvrniť ho krvou.* Pri posledných slovách sa už neskryto usmieval. Ale nebol to úsmev vyvolávajúci pobavenie iba ak znepokojenie a pretože slová vyslovoval ticho a so zvláštnym dôrazom, ktorý len podčiarkovala živočíšnosť v jeho očiach, dal sa z nich jasne vycítiť viac ako jeden priamy význam. Zovrel si spodnú peru zubami a pohľadom pátravo zablúdil k Niryainým ústam. Po prvýkrát v ten deň jej dal najavo, že si veľmi dobre pamätá udalosti z uplynulej noci hoci to nerobil okato pretože o malú chvíľu sa mu črty tváre uvoľnili a z hrdla sa mu ako mocný príval spustil smiech, sýty, chrapľavý a predsa akosi zvláštne dýchajúci jemnosťou, ktorá by sa mohla nazvať aj nehou. Tým len poprel dôležitosť predchádzajúcich slov akoby Niryai len naťahoval, skúšal mieru jej trpezlivosti a zároveň u nej hľadal odozvu na nepriamo spomenutú rozkoš.
Smiech utíchal v priestore medzi nimi ako vietor púštnej búrky, ktorý sa vzďaľuje za obzor a odnáša so sebou zlatisté mračná piesku. Obloha po ňom zostávala oslepujúco jasná tak ako pohľad v jeho sivých očiach. * Pýtaš sa ma prečo Niryai? * pohral sa s jej menom na jazyku bez toho, aby si to vôbec uvedomil takže sa zdalo akoby ho zaspieval ako keď sa prihováral Ytru Nimnugovi. Nemohol jej povedať celú pravdu. Ešte nie.* Pretože stačí len jedno zrnko piesku, ktoré by sa ti votrelo pod pokožku a krv by ho priviedla k tvojmu srdcu, aby sa v ňom zapálila láska k divokej púšti. Chcem, aby si ju milovala tak, že nech budeš kdekoľvek už nikdy nebudeš cítiť úplný pokoj kým sa na ňu opäť nevrátiš aj keby to mal byť len okamih ako vnoríš prsty do horúceho piesku. Chcem, aby si sa ju naučila milovať tak, že jej odpustíš dokonca aj drsnosť, s ktorou by vysávala tvoj vlastný život pretože to by znamenalo, že sa stávaš jej súčasťou...* každým slovom z neho nepozorovane opadávala maska pokoja, v krvi sa mu zapaľovala vášeň takže oči mu stmavli a dych začal rýchlejšie prúdiť jeho pľúcami dnu a von až sa mu hruď vzrušene dvíhala a klesala. Akoby rozprával o svojej milenke, ktorú rovnakým dielom miloval a rovnakým dielom nenávidel zároveň, bola v tom prudkosť a túžba, zápas a poddajnosť. Na okamih zavrel oči možno, aby sa upokojil. * Prečo ma voláš Enare? * vyslovil po chvíli šeptom otázku, ktorá mu zamestnávala myseľ už od včerajšieho večera a čiastočne aj preto, aby od seba odvrátil pozornosť.*

*Vychutnávala si jedlo, ktoré jej bolo poskytnuté a len nenápadne naňho občas pozrela. Cítila z jeho prítomnosti úplne iný pocit ako doteraz, no nevedela si to nijako vysvetliť. Mohlo to byť tým, čo sa stalo v noci? Najradšej by prehovorila samú seba, že to všetko bol len podivný sen, ktorý zmizol spolu s ránom, no vnútro jej hovorilo, že tejto spomienky sa nezbaví tak jednoducho, ako by mohla sama chcieť. A ak by ju náhodou neskôr dokázala nechať plávať si svojim vlastným oceánom, stále tu bol on...
Počúvala jeho slová o tyranovi a dcére Siharei, spolu so smiechom, ktorý prišiel chvílu po nich. Zamračila sa, keď si uvedomila, že sa s ňou len hrá. Ten muž mal zrejme stále pocit, že sa stane jeho otrokyňou, že bude túžiť po jeho tele, ktoré jej tu predvádza a že sa z nej stane poslušná žena, túžiaca len po ňom. Zaprskala ako divá mačka, natiahla sa pre misku s vodou a spolu s ňou sa presunula na opačný koniec stanu, odkiaľ naňho škaredo zazerala. Nech si poškvrňuje svoje ženy z kmeňa, ak sú ochotné na niečo také pristúpiť. Zarek mal chrániť stan, kde spala, no kto ju uchráni aj pred Warganom, ich náčelníkom? Teraz ju nedržal žiadny sľub, mala by využiť prvú príležitosť a utiecť preč, kým nie sú príliš ďaleko od pralesa.*
Enare... *Začala s tichým výdychom, keď sýto smaragdové oči uprela do tých jeho. Sedela ďaleko, no stále nie dostatočne nato, aby jej pohľad nehovoril viac ako slová, ktoré sa mu chystala povedať.* Milujem úplne iný svet, ako je ten tvoj. Verím v spojenie s Aharei, verím v jej aj svoj život, v jeho prepojenie s okolím. Verím v ľud, ktorý ma vychovával. No nevnucujem ti to. Nechcem, aby si túžil po rovnakých veciach ako ja, kým o to sám nepožiadaš, pretože len vtedy si schopný vnímať ich silu. Prečo to potom robí tvoja duša? *Hlavu naklonila nenápadne na stranu a takmer až zvedavo si ho prehliadala. Po jeho otázke na meno, akým ho oslovovala, sa k zvedavému výrazu pripojil aj nenápadný úsmev.* Na význam toho slova musíš prísť sám. Môže to byť čokoľvek, čo sa ti zapáči a zároveň nemusí byť ničím. *V jej jazyku to bolo, samozrejme, skutočné pomenovanie, no nechcela mu prezradiť, čo znamená. Nie, kým na to nebude vhodná doba. Či však vôbec niekedy nastane, netušila ani ona sama.*

/btw, ked budes neskor presuvat, kludne ovladaj aj mna, nech sa nezdrzujeme /

* Mal by po tom, čo počul od Niryai cítiť hnev? Jeho tvár bola opäť uvoľnenú a neodrážala ani náznak predchádzajúceho vzrušenia. Zdalo sa, že ho plne zaujali slová mladej Siharei, ktorá ho pozorne sledovala svojím šelmým pohľadom ako divoká mačka striehnuca na svojho nepriateľa, ktorým v skutočnosti aj bol. A ako sa od neho odtiahla s vnútorným úsmevom poznal, že ním ešte aj dlho bude. Nič nemohlo byť pre neho väčšou výzvou ako Niryain postoj voči nemu, ktorý sľuboval nielen veľa vzájomného boja, ale aj toho, po čom túžil najviac. * Je jedna rastlina.. * začal rozprávať bez toho, aby jeho slová mali navonok nejaký súvis s tým, čo mu práve povedala Niryai. Bol však trpezlivý a pokojný, keď sa posadil a jednou rukou zaprel do mäkkého koberca vedľa seba. Očami sledoval Niryainu tvár akoby sa nimi snažil vstrebať jemné tiene, ktoré jej na lícach vykresľovala línia vlniacich sa mihalníc.*... Poznám obe jej mená, volá sa igária v jazyku Siharei, ale my Arkani jej hovoríme nynne. A hoci je to jedna a tá istá rastlina, igária rastie v pralese, okvetné lupene majú farbu oblohy tesne po západe hviezd a šíri okolo seba takú omamnú vôňu, že aj vtáky zabúdajú spievať v jej blízkosti svoje najkrajšie piesne. No nynne rastie v púšti, má nevýraznú farbu takže je veľmi ťažké rozoznať ju od všadeprítomného piesku a aby prežila musí sa koreňmi naviazať na inú rastlinu, čerpať z nej život. Nynne nikdy nerozkvitne lebo nemá dosť vlahy, ale zároveň je dosť silná na to, aby ju horúčava nezničila. Vložíš jej koreň do úrodnej pôdy a stane sa zázrak... * V polovici rozprávania sa jeho pohľad vpil do neurčita akoby obe rastliny sledoval vnútorným zrakom a to ho na okamih odtrhlo od prítomnosti. * Máš pravdu Niryai Isana, vyrastala si v úplne inom svete ako ja...* odrazu sa zahľadel priamo do jej očí.*..., ale sme naozaj až takí rozdielni? Vieš viac milovať a zabúdaš pri tom na to, že aj ty si schopná hlbokej nenávisti? A zabíjať je zase jediné, čo dokážem robiť ja a necítiť pri tom nijakú ľútosť? Ak sa tvoja bohyňa obracia chrbtom k púšti a vystiera svoje božské ruky len nad miestom, ktoré nazývaš domovom, pralesom ... potom je tvoja viera v ňu rovnako nedokonalá a polovičná ako celá láska. Vidíš? To je dôvod, ktorý ma núti pochybovať ako vo vieru tak aj v lásku pretože som dosiaľ nepoznal bytosť...* odrazu zmĺkol v polovici nedopovedanej myšlienky a tvár sa mu zachmúrila nespokojnosťou, ktorou akoby zahalil samého seba. Možno povedal príliš veľa než ako pôvodne chcel. Vstal a ako sa narovnal do svojej plnej výšky tieň jeho vysokej postavy padol na Niryai, ale nezotrval na nej dlho pretože po pár krokoch už kľačal vedľa jej boku a s unaveným úsmevom ju zľahka pohladil chrbtom ruky po líci. * Túžba sa nedá vzbudiť na požiadanie a´mari Isana. Rodí sa v krátkom okamihu a jej život je ešte smrteľnejší než ten náš pretože často zomiera príliš skoro. A v tom je jej najväčšia sila. Povedz mi...* ukazovákom skĺzol po línií Niryainej sánky až k brade a jemne si jej tvár otočil k svojej takže ich pery od seba delila len tenká priesvitná stena vzduchu, ktorý obaja vdychovali.* ...keby si si mala vybrať jednu vec, ktorú na svojom domove najviac miluješ a jednu, ktorá ti pôsobí najväčšiu bolesť... čo by to bolo?

/ dobréé ďakujem /

Kto potom z nás dvoch potrebuje zmeniť prostredie, v ktorom žije, aby pocítil skutočnú krásu? *prižmúrila oči, ktoré z neho celú dobu nespúšťala. Tak rada by videla do jeho hlavy a pochopila, čo skutočne sa ukrýva medzi jeho myšlienkami. Nie len zo zvedavosti, skôr túžila poznať iný pohľad, ktorý by jej snáď aspoň trochu objasnil skutočné dôvody, prečo tu stále je. Ak teda, nejaké u Wargana existovali. Chcela dúfať, že dôvodom, prečo ju vymenil nie je len jeho potešenie či spojenie krvi, no pri ňom si nebola vôbec ničím istá. Stal sa pre ňu rovnako záhadným, ako bola preňho jej viera.* Enare. Môžeš pochybovať o mne, ak ma vidíš inak, ako to ja cítim, no v Aharei sa mýliš. Nie je k vám obrátená chrbtom, práve naopak. Jej všemocná sila poskytuje život nám všetkým, všetkému okolo. Každému tvorovi, ktorého si kedy stretol. To Arkani neveria v jej moc a nie ona v nich. *Boli rozdielny? Tak, ako niekedy mala pocit, že s ním nemá vôbec nič spoločné, boli aj okamihy, keď verila v rovnakú vec ako on sám. Ktorých situácií však bolo viac a ako by dokázala určiť, kde začína a končí ich podobnosť? Avšak bolo pre ňu zvláštne, že pochyboval nie len vo vieru, ale aj lásku. Akoby tie nedokončené slová ukrývali niečo ďalšie, čo za svoj život prežil. Keď sa náhle postavil, znovu sa zatvárila ako dravec, čakajúci len na zámienku zaútočiť. Úsmev na jeho tvári a jemný dotyk na líci ju preto prekvapil, akoby zastavil všetky jej protestujúce myšlienky a nechal len plynúť ďalej zvláštnosť toho okamihu. Keby nebola sústredená len na jeho prítomnosť, pocítila by znovu svoje srdce, ktoré náhle zmenilo rytmus svojho tanca.* Sám vieš, že túžba sa nedá vytvoriť z ničoho. A napriek tomu sa o to chceš pokúsiť a vziať ma do púšte? *s tichým výdychom sa posunula o kúsok ďalej od neho, no tentokrát ju už nepochytila túžba presunúť sa na opačný koniec stanu. Otázka, ktorú jej položil bola podivná. Vec, ktorú najviac miluje, a ktorá jej pôsobí najväčšiu bolesť? Keby sa osoba dala nazvať vecou, povedala by svojho otca. Najbolestivejším vždy bolo, ak ho v niečom sklamala a milovala už len jeho prítomnosť, jeho príbehy, jeho život. Ak by to mohla byť minulosť či spomienka, bolo by to stretnutie s Rylai, spolu s nocou, kedy prežila len vďaka svojmu bratovi.* Dávaš mi zvláštne otázky, Enare. Neviem, prečo by som niektoré veci mala milovať viac ako iné a už vôbec nie, prečo by mi mali pôsobiť bolesť... *Zachmúrený výraz sa náhle zmenil na krátky úsmev.* Možno keď ťa oslintá mehari. Neznášam, keď som jeho obeťou ja, zbožňujem, keď je ňou Analai. *bola si viac ako istá, že takúto odpoveď nechcel počuť a presne kvôli tomu mala čo robiť, aby sa nezačala veselo smiať už len nad predstavou výrazu jej priateľa, keď bol donútený jazdiť na meharim.*

/*devil face* /

* Bez toho, aby to Niryai vôbec tušila si dala sama odpoveď na otázku, ktorá nevyslovená dýchala medzi riadkami všetkých jej slov. Prečo toto všetko? Pretože bol ako nynne, na ktorú padla kvapka vody a vzbudila jej smäd po prívaloch dažďa...
Na perách sa mu rodil úsmev, ale viac ako jeho ústa sa vedeli usmievať oči zvyknuté vyjadrovať vnútorné pochody myšlienok lepšie ako zvyšok tváre, ktorú zvyčajne zahaľoval závoj sathi. Preto mali všetci Arkani taký prenikavý pohľad a nezvyčajnú farbu dúhoviek, ktorá kontrastovala s bledosťou ich pokožky.
A Warganove oči sa teraz vpíjali do Niryainej tváre s takou intenzitou, že by boli zbytočné akékoľvek iné dotyky pretože dotýkať sa dalo aj pohľadom. Ním si mohol dovoliť to za čo by jeho ruky zožali iba nevraživosť a hnev a keďže to veľmi dobre vedel využíval aspoň túto možnosť, prechádzal zrakom po Niryainých perách, na ktorých sa tajil úsmev, sledoval vodopád hnedých kaderí rámujúcich spánky a jej oči... tie si nechal nakoniec. Možno by sa od nich nikdy neodtrhol nebyť Karima, ktorý odhrnul záves na vchode a nazrel do vnútra stanu.
- Všetko je pripravené môj pane, môžeme vyraziť. – pohľadom neisto prešiel z Wargana na Niryai a zase naspäť no aj keď mal pocit, že prišiel v nevhodnej chvíli čas už nemohol vrátiť späť. Wargan si pomaly zahalil tvár závojom a vstal vykročiac k staršiemu zikku.
- Dobre si zakry tvár Isana, púštny vzduch je nemilosrdný a môže ti rýchlo naplniť pľúca pieskom ak si nedáš pozor. –
Po tých slovách bez obzretia vyšiel zo stanu takže pri vchode čakala len Karimova vysoká postava, ktorá mala Niryai ukázať cestu. Aj teraz sa zdalo akoby ho na okamih ovládla túžba prehovoriť k nej, ale oči sa poznove vnorili do závoja ľahostajnosti a trpezlivého pokoja takže aj socha vytesaná z kameňa by svojím výrazom povedala viac ako jeho tvár. Sklonil hlavu až sa bradou dotkol hrude a ruku natiahol k východu, naznačil Niryai, že ju bude nasledovať...


Wargan stál v tieni Ytru Nimnuga a zhováral sa so Zarekom. Mladíkove oči sa po chvíli tichej výmeny slov zúžili a naplnili očividnou nespokojnosťou, ale vedel, že ak sa jeho pán už rozhodol nie je takmer nijaká nádej na to, aby ho prehovoril. Práve v okamihu, keď sa chystal odísť mu Warganova ťažká ruka dopadla na plece a zastavila ho takže k nemu zodvihol prekvapenú tvár.
- Áno môj pane? –
V hlbokom nádychu tmavomodrý závoj sathi na krátky moment priľnul k Warganovej tvári.
- Ešte si neprešiel obradom spojenia, ale v mojich očiach si už zikku ako ktorýkoľvek z nás. Nežiadam ťa o to, aby si tu zostal pretože by som ťa považoval za dieťa. Prosím ťa o to lebo ti verím a spolieham sa na teba.-
Po tých slovách zavládlo medzi oboma mužmi krátke, ale o to hmatateľnejšie ticho, v ktorom mimo nich prestal existovať okolitý svet. Zarekove oči sa náhle vyjasnili, hruď sa mu vypla a hlboký úklon, v ktorom sa rozlúčil s Warganom dýchal takou mocnou vďačnosťou, že nepotrebovala slová na svoje vyjadrenie. Aby sprievod nezdržoval otočil sa rýchlo na päte a vykročil k stanu svojho otca, ale cestou ešte zahliadol Niryai Isanu, preto mu na pery takmer okamžite a celkom povedome vystúpil úsmev. Úklonom hlavy ju pozdravil skôr než mu výhľad na ňu zastrela Karimova mohutná postava, kráčajúca len pár krokov za jej chrbtom.
Viedol ju Ytru Nimnugovi, ktorý oddychoval na horúcom piesku púšte zatiaľ čo sa Wargan s ľahkosťou vyšplhal na jeho chrbát a dlaňami pohladil po tvrdých šupinách. Mali farbu temnoty, ktorá sa za neskorých večerov preplietala pomedzi žiariace ohnivká hviezd no napriek tomu aká sila a pevnosť z nich vyžarovala miestami sa na dlhom tele púštneho červa objavili svetlejšie zárezy akoby to boli jazvy po strašných pazúroch iného dravca. Vrypy boli miestami natoľko hlboké, že sa zaniesli pieskom, ktorý tam stvrdol takmer na kameň, preto sa zdalo akoby temne sfarbené šupiny križovali zlatisté blesky. Hoci sa Ytru nehýbal vydával hlboké zvuky, ktoré sa ponášali na stony alebo tiché dunenie ako keď sa vietor kĺže po chrbtoch pieskových dún a spieva. A zdalo sa, že aj Wargan pri tom zabudol vnímať svet okolo seba, hladil chrbát Ytru a oči mal zastreté citmi, ktoré sa nedali pomenovať jediným slovom a dokonca ani opísať, pretože, čo cíti bytosť, keď je jej chýbajúca časť tak blízko nej samej, že opäť, aj keď je to len okamih, môžu byť poznove spolu ako jedno telo, ako jedna duša?
Záhyby na Warganove stahi skĺzli poniže zápästí a odhalili na nich bledú pokožku, na ktorej mu začal vystupovať akýsi neurčitý vzor a stával sa každou chvíľou čoraz výraznejší. Kresba pripomínala kresbu šupín samotného Ytru Nimnuga, ich jedinečný vzor a tvar, šíril sa po Warganových rukách takže zakrátko sa mu stratil za okrajmi látky – bol s Ytru spojený, cítil ho rovnako ako Nimnug cítil jeho.
Karim to všetko sledoval a uvedomil si, že aj napriek tomu ako dobre pozná tieto pocity pri vlastnom Ytru možnosť precítiť spojenie pri inom zikku zostáva stále rovnako uchvacujúcim zážitkom aj v roli obyčajného pozorovateľa. Vedel, že teraz ich Wargan istú chvíľu nebude vnímať, a preto ponúkol Isane pomoc, aby sa ľahko mohla dostať hore k jeho pánovi. Ytru Nimnug bol najstarší zo všetkých Ytru aké brázdili púšte, jazvy od dávno vyhynutých Daghov o tom hovorili celkom jasne. Sám vystúpil na Nimnugov chrbát a pohľadom zablúdil k vzdialenému obzoru.
- Nie je príkaz to, aby si milovala púšť..- prehovoril odrazu Wargan hlasom celkom odlišným než ako ho Niryai mohla počuť predtým. Znel zvukom tisícov zrniek presýpajúceho sa piesku, , sálala z neho drsnosť, ale rovnakou mierou aj horúca páľava púštneho slnka. Nerozprával ale spieval pretože každé slovo vyslovené z jeho úst znelo ako samostatná nota udávajúca rytmus a hĺbku tomu nasledujúcemu.
- Pokúsiš sa vidieť púšť mojimi očami? Zabudneš na okamih, že som tvoj nepriateľ? Sľubujem, že sa k svojmu hnevu potom môžeš vrátiť a ja sa neurobím nič, aby som ťa od neho odtrhol. – ako sa obrátil tvárou k Niryai jeho oči už nemali jednoznačnú farbu búrkových mrakov, ale vmiešala sa do nej zlatistá sypkosť púšte. Natiahol k Niryai jednu ruku zatiaľ čo druhou aj naďalej spočíval na chrbte Ytru. Teraz si ju mohla prezrieť zblízka, zvláštny spôsob akým sa vzor šupín vykresľoval pod bledou pokožkou hoci ju mal rovnako hladkú ako predtým. *

/pardon, pardon.. skončila som v rovnakom bode ako ty, lebo vôbec netuším, čo máš vymyslené a nechcem ti to kaziť /


*Možno nezískala odpoveď na svoje otázky, no namiesto toho sa jej dostalo zvláštneho momentu, ktorý by ani nedokázala poriadne popísať slovami. Bolo to priam až neuveriteľné, sedela len kúsok od neho a sledovala jeho pohyby a tvár. Už ako malú ju učili rozlišovať každý detail ako na luďoch, tak na zvieratách, aby dokázala predvídať blížiacu sa situáciu a odhadnúť ďalší krok. Aby žiadne zviera nezaútočilo skôr, ako to ona dokáže určiť, či nezmizlo v pralese predtým, ako ho ulovia. Tak rada by to použila aj pri ňom, no nič z toho, čo vedela, jej teraz nepomáhalo. Wargan bol úplne iný ako jej kmeň, iný ako hocaký človek, ktorého poznala. Tak ako bol Nisyro cudzincom v ich svete, si ona pripadala v jeho prítomnosti. Stratená v jeho skutkoch a rozhodnutiach. Stratená v jeho myšlienkach, ktoré dával tak minimálne najavo, a ktoré nedokázala poriadne chápať. Jeho pohľad bol však o niečo iným. Prinášal zvláštny pocit upokojenia na inak nepredvídateľnej tvári. Keby bola malým dievčaťom, povedala by, že ju nim pohladil po vlasoch a s úsmevom ju vzal za ruku, aby na okamih navštívila jeho svet. Akoby to gesto mohlo byť intímnejšie, než ostatné dotyky, ktorým sa stále vyhýbala. Divoká časť v nej sa tomu všetkému chcela vyhnúť, mala chuť začať vrčať, no nedokázala to. Jej túžba po porozumení spolu s jeho pokojnou prítomnosťou bola silnejšia.
Sledovala jeho oči a nechávala sa unášať plynúcim časom, až kým do stanu nevošiel Karim. Tento krát poslúchla Warganovu radu bez odporovania a zakryla si tvár jeho sathi. Pri vstávaní zo zeme cítila, že je slabšia ako obyčajne, napriek tomu, že len pred chvíľou jedla a pila. S tichým výdychom chvíľu stála vedla omnoho staršieho muža, až kým nevyšla von, na slnkom zaliaty piesok.
Život tu bol o toľko odlišný od toho jej, že ju stále uchvacoval. Spôsob, akým tu narábajú s vodou, ako žijú v symbióze s púšťou, aby ich nepohltila jej sila, ako dokážu každý deň žiť. Kráčala spolu s Karimom a sledovala zahalených mužov, venujúcich sa svojej práci. Nikoho z nich takto nedokázala rozoznávať, len Zarekove oči jej boli na prvý pohľad známe. Usmiala sa jeho smerom a sklonila hlavu na pozdrav, rovnako ako on.
Zastavila až pred obrovským Ytru. Iba jej pohľad vyjadroval obdiv nad jeho veľkosťou a nezvyčajnosťou. Skôr, ako s Karimovou pomocou vyšla na jeho chrbát, sa dotkla jeho šupín a so zatvorenými očami chvíľu počúvala jeho hlboké zvuky. Vnímala jeho vek, prekračujúci hranice vlastnej predstavivosti a cítila jeho obrovskú silu. Spojenie s takým tvorom muselo byť úplne iné, než araen, ktorý si vyberá svojho priateľa, väčšinou na celý život. Lákalo ju niečo také vyskúšať, no už len prirodzený rešpekt by ju od toho odrádzal.
Warganov hlas, ktorým sa k nej prihovoril, tak odlišný, keď nebol spojený s Nimnugom a zároveň stále jeho, ju prekvapil svojimi slovami. Na okamih ju napadlo, či dve takto prepojené bytosti nemôžu zdielať aj myseľ a či to nie je práve Ytru, kto prehovára. Snáď preto, že to nebol rozkaz ale žiadosť, možno kvôli výnimočnosti toho, čo videla, ostala okamih prekvapene stáť a hladieť naňho. Váhala, či robí dobre, no napokon sklopila pohľad a prešla tú krátku vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala. Natiahla k nemu ruku a s tichým výdychom sa jemne dotkla jeho dlane, sledujúc vzory, hovoriace o spojení medzi ním a prastarým tvorom.* Enare nai manae'tie wo anai. *Zašepkala úplne potichu s nenápadným úsmevom, ktorý kvôli sathi prezrádzali len jej oči.*

*Karim zostával zahalený mlčanlivosťou a pohľadom prechádzal po obzore akoby sa snažil odhadnúť cestu, ktorá ich čaká, ale v okamihu ako Wargan prehovoril očami sa vpil do jeho tváre tak prenikavo až sa mu malé škvrnky zlatistej farby na dúhovkách zaleskli ako v odraze slnka na hladine vody. Akonáhle spočinula Niryaina ruka vo Warganovej dlani prehovoril v jazyku Ytru, aby im Isana nemohla rozumieť.
- Môj pane, myslíte, že je to dobrý nápad?-
Wargan, ktorý pomaly uzavrel prsty okolo Niryainých na neho ani nepozrel uprene zahľadený do jej očí akoby v tej chvíli neexistovalo nič okrem nich a momentu kedy sa mu rozhodla veriť. Aspoň na okamih.
- Ten najlepší Karim. – ubezpečil ho hlasom, ktorý pripomínal ticho znejúci skrotený spev. A hoci toho nepovedal veľa na obranu svojich činov Karim sa už nesnažil protestovať, ale v duchu si sľúbil, že dá na Isanu pozor ak by sa jeho pán predsa len nechal príliš uniesť a naložil na Isanine plecia viac ako by mohla sama precítiť. Zároveň mu však veril a veril aj Ytru Nimnugovi aj keď ten bol možno ešte viac neskrotnejší než jeho nithu. Preto si len tesnejšie pritiahol závoj sathi k tvári a usadil sa v priestore medzi Nimnugovými šupinami, ktoré sa okolo nich mali uzavrieť.



Wargan si bol istý tým, čo chcel urobiť aj keď to nikdy predtým ešte nikomu neponúkol tak ako Isane. Spojenie medzi nithu a jeho Ytru bolo posvätné, posvätnejšie než život sám a každý kto by ho chcel medzi tými dvoma bytosťami prerušiť sa stal kipparom, prekliatym, človekom blúdiacim vo vyhnanstve bez toho, aby mu niekto ešte niekedy ponúkol pomoc. Takýto ľudia neboli odsúdení na smrť pretože už len omočiť si hrot dýky v ich krvi sa pokladalo za pošpinenie pre celý rod. Ale ak niekto spomedzi nithu ponúkol druhému človeku ruku v okamihu ako sa na nej objavili znaky spojenia nemohlo byť už nič, čo by potom bolo pre zikku dôvernejšie. Väčšinou sa tak medzi nimi po obrade anakhi uzatvárali manželstvá medzi mužom a ženou. Bolo to dokonca intímnejšie než milovanie pretože vtedy splývajú len telá, ale toto bolo niečo celkom iné. Možno keby to Isana vedela odmietla by ho, obvinila z toho, že chce ľsťou získať to, čo by mu inak nikdy nedala dobrovoľne... svoje srdce. Ale suthria bola oveľa komplikovanejšia a na jej vysvetlenie sa také veľké a významné slová ako úcta, priateľstvo a dôvera, stávali nevhodnými pretože ju nemohli vystihnúť aj keď inokedy hovoria za všetko.
Držiac Niryainu ruku vo svojej pritiahol si ju pred seba takže by sa chrbtom pokojne mohla oprieť o jeho hruď. Ale tak ako Karim aj on sa zohol a usadil na skrčené nohy jemne ťahajúc Isanu so sebou.
- Je to v poriadku.- zašepkal jej ticho do ucha práve v okamihu kedy bola nútená sadnúť si do jeho lona pretože pri tom ako ju držal nemala inú možnosť na pohyb. Odrazu boli pri sebe tak blízko ako nikdy predtým akoby boli dve misky gary, jedna väčšia a druhá o niečo menšia, ktoré do seba dokonale zapadali a kopírovali boky jedna druhej.
- Neublížim ti Niryai, ale potrebujem cítiť rytmus tvojho dychu.- keď sa Isane prihováral hlas mal upokojujúco jemný, takmer uspávajúci, ale zároveň taký hlboký, že by sa v ňom poľahky dalo stratiť. Zľahka ju ramenami objal okolo pliec a oprel si jej chrbát o svoju hruď, aby podľa rytmu v akom do jej tela vchádzal a vychádzal vzduch mohol zladiť ich dych akoby bol jeden. Nádych a výdych, ticho medzi nimi ako malé uviaznutie na polceste medzi životom a smrťou, splynuli nenáhlivo a ďalej sa z ich hrudí odvíjali spoločne. V tom okamihu sa mu myseľ vyprázdnila, zbavil sa zbytočných myšlienok, ktoré ho len oslabovali a sústredil sa na Isanino telo, ktoré mu spočívalo v lone, na tlkot jej srdca a dotyk, keď jej chytil ruky a na krátku chvíľu si s ňou preplietol prsty. Potom ich viedol k telu Ytru Nimnuga, aby na dlaniach pocítila drsnosť a zároveň neuveriteľnú poddajnosť vnútra jeho kože nechránenej pevnými šupinami. Sám pri tom sklonil hlavu a oprel sa čelom o Niryain spánok takže ju závoj jeho sathi mohol poštekliť na odhalenej pokožke tváre. Pri spoločných nádychoch a výdychoch, ktoré sa náhle stali akoby o niečo hlasnejšími bolo ťažké rozlíšiť kedy začal spievať, ale obaja to museli pocítiť okamžite pretože v tom jedinom okamihu akoby z pokožky Ytru Nimnuga vystúpili tisícky neviditeľných spojení, ktoré ako vzdušné nite pavučiny prenikli skrz ich vlastnú kožu a spojili sa s nervami ovládajúcimi celé telo. A tak to, čo bolo predtým zdanlivo ohraničené prestalo existovať v medziach ako to dokáže pochopiť ľudský rozum, ktorý sa až do posledného momentu drží viery v to, že telo a duša jednej bytosti patria k sebe a jedno bez druhého nedáva nijaký zmysel a musí zahynúť. Akoby sa všetky myšlienky, všetky pohyby a celkovo všetko to o čom si človek môže myslieť, že ho robí človekom zmenilo na to čím je v skutočnosti...na silu, energiu, ktorá nemá meno na svoje pomenovanie a predsa je reálnejšia a hmotnejšia než samotné ľudské vedomie pretože sila je vo všetkom a je všetkým, môže sa formovať, môže prúdiť a dokonca aj cítiť pretože city sú tým, čo ju definuje. Láska, hnev, radosť, smútok... mnohé mená sily, ktorú bytosti nemôžu vidieť v jej pravej podstate pretože sa ukrýva v duši, ale v spojení s Ytru, ktorý nemal zrak, čuch, hmat, sluch a ani chuť takže ho nič nemohlo rozptyľovať, nebolo nič čo by len zdanlivo pripomínali temnotu. Ytru nemal zmysli ako iné tvory a predsa cítil všetko. A všetko čo bolo v spojení s ním prežívalo city rovnako.
Keby sa človek nechal zahrabať v piesku alebo sa v ňom pokúsil pohybovať cítil by zrnká piesku na pokožke ako vbodnutia drobných pálivých ihiel, ale v spojení s Ytru mal možnosť poznať pravú podstatu piesku v púšti. Už to neboli len zrnká v bezprostrednom kontakte s telom, ale celá púšť, ktorá bola nimi tvorená pretože sila sa prelievala z jedného do druhého, neexistovali hranice toho, čo jednu vec oddeľuje od druhej, iba miesta kde sila bola mocnejšia alebo slabšia takže sa v nej podľa toho dalo plávať.
Slová piesne boli dôležité len kvôli vedeniu, pomenovávali jednotlivé zrnká piesku, ktorý sa cez ne presýpal, ale skutočný význam mal len tón. Wargan nikdy nehovoril Niryai o svojej minulosti, ale v spojení s Ytru ho mohla poznať tak ako by im to nikdy neumožnili nijaké slová v nijakom jazyku. Spomienky nevytvárali obrazy, ale pocity zbavené závoja toho ako človek vníma realitu a potom tu bol samotný Ytru, tvor starší než prvé legendy oboch kmeňov. Vnímať jeho silu bolo keby sa hluchí, slepí a necitliví ponorili do ohlušujúceho kotla sopky a žeravá láva z nich ako očistná voda postupne zmývala temnotu tak, že sa mohli znovuzrodiť v oslepujúcej bolesti, v ohlušujúcom speve všetkého, čo tvorí svet a žiť život v jeho skutočnej podobe kde vietor bol vetrom, piesok pieskom a malicherné myšlienky človečenstva prchavejšie a neurčitejšie než tiene priesvitných vecí. Pri tom všetkom zostával len krôčik k skutočnému šialenstvu, ktoré na tenkej blane viselo medzi všetkým čo tvorí ohromnú zmes rôznorodosti bytia a dáva jej zdanlivo odlišný tvar, ktorý má klamať slabé ľudské oči čo zaň nevedia inak nahliadnuť.
Posledné slovo piesne zaznelo mocnejšie, dostalo podobu rúk, ktoré sa noria do mora mnohofarebnej sily a vyťahujú z nej belostný prízrak, unavenú no povznesenú dušu človeka... a boli to Warganove ruky, ktoré zložili Niryaine dlane z tela Ytru Nimnuga, jeho ramená, ktoré ju držali ako keď miska drží vo svojom okruží vodu a dáva jej svoj tvar, jeho nežný hlas, ktorý sa jej prihováral nezrozumiteľným mrmlaním prosil a prikazoval, aby opäť vstúpila do svojho tela a vnímala ho v odlúčení od čistej sily a predsa ako jej súčasť. Kvapkami vody ovlažil jej pery a potom na nich mohla pocítiť ešte jemnejší, ešte vzdušnejší dotyk akoby k nim priložil vlastné ústa a niečo jej ticho zašepkal.
- Imaija anak´ha Niryai.... – sklonil sa nad ňou uvoľniac závoj na sathi, ale aj napriek tomu oči boli tá najvýraznejšia vec na jeho tvári, ktorá dominovala a sálala istotou, o ktorú sa mohla zachytiť, aby ju vyviedla z oslepujúceho svetla späť do mierneho tieňa, ktorým bol ľudský život.
- Teraz už rozumieš Niryai? Celý náš život žijeme za závojom utkaným z vlastného vedomia... toto nie je skutočný život, je to len jatharu, je to len sen...-
Využiť slabosť ženy k ľahšiemu dosiahnutiu telesnej rozkoše nectilo muža, ale pre Wargana by bolo oveľa väčším hriechom keby v tej chvíli neurobil to po čom zatúžil. Sklonil sa k Niryai a pobozkal ju na ústa akoby sa perami snažil pohladiť hladinu jazera predtým než sa z neho napije, ale v okamihu ako sa chystal jazykom vniknúť hlbšie, bližšie k Niryai telom mu prebehol záchvev triašky, ktorý sa zikku zmocnil vždy keď vynaložil veľké úsilie, ktoré bolo v tomto prípade dvojnásobné pretože všetko, čo Niryai mohla precítiť bolo len tretinou z toho ako to vnímal on. Prudko dýchajúc uvoľnil zovretie ramien okolo Isaninho tela a spola privretými očami naznačil, že je voľná, že neurobí nič, aby jej zabránil v odchode alebo opätovnému vzplanutiu hnevu voči nemu, pretože tak jej to sľúbil...*


/ ak som napísal niečo, čo som nemal treba povedať a opravím to /

/*nikdy nečítala nič krajšie, takže jej momentálne došli slová*
koksooo, naozaj si pripadám, ako keby som prvýkrát v živote otvorila oči. na toto budem odpisovať sto rokov a stále to bude na prd /

/ak bude niečo zle, treba dať vedieť /


*Zachytila Karimov tón hlasu a na okamih upútal jej pozornosť. Akoby mala pocit, že niečo nie je úplne v poriadku. Možno to bola len paranoja alebo hladala za každým Warganovým činom niečo nekalé, čo by robil len vo svoj prospech. Avšak venovala sa tomu iba na krátku chvíľu, než ju znovu upútali oči Arkanského vodcu. Nechcela cúvnuť späť, rozhodla sa veriť svojmu rozhodnutiu a rovnako tak aj jemu.
Nechala sa viesť jeho pohybmi, a aj keď trochu neochotne, napokon si sadla na neho a chrbtom sa oprela o jeho hruď. Tieň na tvári mala len krátko, než samú seba presvedčila, že to je všetko v poriadku a že si to takto vybrala predsa sama. Ale to, čo ju upokojilo, nebola jej myseľ, ale Wargan, rozprávajúci len tesne pri jej uchu. Nenápadne kývla hlavou na znak súhlasu a na okamih zatvorila oči. Bolo neuveriteľné počúvať jeho hlboký hlas prepojený s Ytru, rozoznievajúci sa okolo svojou krásou a silou. Nechala sa unášať na tónoch a slovách, ktoré jej hovoril, do úplne iného sveta, zloženého len z nich. Všetko okolo vytvoril Wargan a jeho púštny spoločník. Tvorili nádhernú krajinu, avšak neskladala sa z lúk, jazier či morí piesku, ale zo snov. Snov a predstáv, doteraz skrytých v jej hlave, akoby sa báli skutočne prehovoriť. Keď ju objal a ich dych nadobudol rovnaký rytmus, všetko to bolo ešte viditeľnejšie. Každý ďalší nádych prinášal nové sny plné najrozličnejších farieb hrajúcich sa s jej predstavivosťou. Rysovali pred ňou svoje vlastné podoby, ukrývajúc v sebe tajomstvá jej života, doteraz len brániace sa pred okolitým svetom v bezpečnom mieste jej mysle.
Až teraz získal jej neoblomnú dôveru v to, čo robil. Verila mu vo všetkom, v každom pohybe či dotyku. V každom nádychu a údere srdca, ktoré ich teraz prepájali. Verila, že muž, ktorý ju teraz drží nezneužije tú chvíľu a neobráti ju proti nej.
Neuvedomila si, že jej ruky presunul na telo Nimnuga, až do chvíle, kým začal spievať. Pocit, ktorý v tej chvíli vnímala bol úplne iný ako hocičo, čo doteraz poznala. Akoby prestala existovať a súčasne tu stále bola. Vnímala východ aj západ slnka v jedinom okamihu, pozorovala hviezdy a súčasne lietala s motýlmi v tieni najvyšších stromov pralesa. Plávala pod hladinou vody, no stále sa vznášala aj nad jej vlnami, vnímajúc každý najjemnejší pohyb, ktorý vytvoril jemný vánok. Každá vlna, tvor aj rastlina vo všetkých jazerách sveta sa stali súčasťou toho okamihu, stali sa súčasťou nej samej. Nedokázala by tie pocity popísať slovami. Bola v nich stratená, akoby boli mapou bez jedinej čiary. Ani len netušila, či má práve dokresliť ich sama alebo nechať tú všadeprítomnú silu, aby to urobila za ňu. Energia pocitov vnímaných len zvnútra, bez žiadneho filtru, ktorý by mohol zachytávať hocaký detail z nich, bola všade okolo, bez hraníc, určujúcich jej koniec či začiatok. Nemohla ani rozlíšiť, čo z toho, čo prežívala, patrí k Nimnugovi, čo bolo trasou, ktorá ich viedla, a čo bolo všetko prebiehalo pomedzi nich. Cítila však muža, ktorý ju v skutočnom svete stále držal.
Bol to práve jeho dotyk a slová, ktoré ju z toho všetkého privádzali do reality. Myseľ sa spierala, kým sa nechala tónom jeho hlasu ukolísať a prilákať naspäť, do sveta, kde patrila celý život. Zelené oči hladeli neprítomne na neho, pretože sa stále prechádzali po mieste, kde bola doteraz. Ostala opretá o jeho hruď a pokúšala si to vysvetliť. Mohli byť emócie, ktoré cítila, skutočne jeho? A mohol potom rovnako aj on vnímať jej prítomnosť? Ako potom môže niečo také vôbec vzniknúť... a prečo?
Zo stovky otázok, ktoré nemali svoju odpoveď, ju vytrhol až bozk na jej perách. Okamih ho ešte prekvapená sledovala, rovnako aj samú seba, pretože vôbec neprotestovala. Po tom všetkom bol ten jemný dotyk zvláštnym prepojením medzi skutočným svetom a krajinou, v ktorej bola doteraz.* Ako dokážeš určiť, čo je naozaj sen a čo skutočnosť? *zašepkala úplne potichu. Cítila sa vyčerpaná, to čo prežila, by bolo pre ňu náročné, aj keby predtým nestrávila celý deň v púšti bez poriadne zahaleného tela.
Opatrne sa postavila a spravila jediný krok, no pocítila, ako jej srdce rýchlo bije, pokúšajúc sa zásobovať celé rozpálené telo dostatkom kyslíka. Jeho tep sa jej ozýval aj v hlave, naliehavo a bolestivo. Púšť bola pre ňu naozaj príliš horúcou a svetlo, ktorému bola vstavená, jej odobralo tak veľa energie, že všetko v jej vnútri sa začalo búriť. Nedokázala sa vyrovnať s rozdielmi teplôt a nedostatkom vody, ktoré tu vládli. Jazdou na Nimnugovi, keď cestovala spojená s Warganom sa všetko len niekoľkonásobne posilnilo. Každý nový nádych to robil len horším a horším. Pre pľúca bol náročný každý jeden z nich, pretože vriaci vzduch bol pre ne príliš ťažkým a namiesto vlahy, ktorú jej poskytoval v pralese, ich tento len spaloval. Uvedomila si len, ako jej oťažievajú viečka predtým, než stratila vedomie.*

* Warganove ruky sa pevne ovinuli okolo Niryainho bezvládneho tela a zachytili ju skôr než by mohla skĺznuť po chrbte Ytru Nimnuga a vážne si ublížiť. Aj Karim sa k nej natiahol, ale nebezpečný výraz v tvári jeho pána ho zastavil, namiesto toho sa len zahľadel do jeho očí, ktoré ešte nenadobudli svoju pôvodnú farbu pretože spojenie s Ytru pretrvávalo a jeho účinok sa oslaboval len pomaly. Uvedomoval si, že musí konať veľmi opatrne ak sa k nim chce vôbec priblížiť lebo práve v tomto okamihu sa stal pre Wargana votrelcom, suthria medzi ním, Niryai a Ytru Nimnugom bola posvätná a niekoľko slabších spojení sa ešte celkom nestratilo aj keď už obaja začali vnímať okolitý svet vlastným zrakom a nie v splynutí s Ytru. Karim nepochyboval, že by ho Wargan bez ľútosti zabil keby sa čo i len pokúsil oddeliť ho od Niryai aj keby mu tým chcel len pomôcť, a tak zložil natiahnuté ruky späť k telu tak pokojne a nenáhlivo ako to len bolo možné, naznačil, že nemá nijaké zlé úmysly, ktoré by mohli Wargana vyprovokovať.
- Môj pane, to som ja... Karim. Poznáte ma, viete, že mi môžete dôverovať.- prehovoril ticho hľadiac Warganovi do stále zlatistých očí, v ktorých sa na krátky okamih mihol záblesk šialenstva, Karim skôr vytušil než priamo videl ako si pritiahol Isanu bližšie k sebe akoby ju chcel pred ním chrániť, ako s tlmeným zavrčaním siaha rukou k pásu kde mal zavesené puzdro s dýkou.
- Ešte kúsok môj pane a už ste sa nemuseli vrátiť. Suthria nie je ako iné spojenia, ale Isana teraz potrebuje vašu pomoc...- Karim urobil v priestore medzi šupinami Ytru krok dozadu a obrátil sa svojmu pánovi chrbtom. Vedel, že je to ten najlepší spôsob ako ho upokojiť a zároveň tým chrániť samého seba. Žiadny zikku by svojho brata nenapadol od chrbta. Po niekoľkých nádychoch, ktoré mu pripomínali večnosť strávenú za hranicou rieky Achary, rieky podsvetia... začul kĺzavý zvuk ako sa Wargan s Niryai v náručí s ľahkosťou spustil z chrbta Ytru Nimnuga a zaboril sa chodidlami do sypkého a horúceho piesku.
Obrátil hlavu a pohľadom zablúdil k hranici zelenej oázy, ktorá sa rozkladala kúsok od miesta kde sa z piesku vynoril púštny červ. Unaya, Oáza zázrakov. Snáď vykoná zázrak pre jeho pána a mladú Siharei, ktorá nemohla ani len tušiť akú moc jej v skutočnosti zveril Wargan pri suthrii do rúk...


Šťavnaté steblá trávi rašili z vlhkej zeme oázy a pri chôdzi ho šteklili na členkoch. Istú chvíľu to vôbec nevnímal, uvedomoval si len slabý dych, ktorý hýbal Niryainou hruďou v krátkom znepokojujúcom rytme. Niesol ju na rukách zatiaľ čo listy v korunách vysokých batakhi nad nimi uzatvárali svoje široké dlane, kreslili hustnúce tiene na pokožku rozhorúčených Niryainých líc ako ju uložil pod mohutný kmeň jedného zo stromov. Vzduch tu už nebol taký prašný a horúci ako v otvorenej púšti, ale o niečo vlhkejší a chladnejší. Rastliny vyrastali zo zeme a ťahali sa k slnku zatiaľ čo ich korene boli ponorené vo vode presakujúcej aj na povrch. V tých miestach sa tvorili malé jazierka kde vodná plocha pripomínala zrkadlo čerené závanmi slabého vánku aj keď to bolo zdanlivo nemožné pretože vzduch na púšti stál, nehýbal sa, bol ako starec zmorený teplom, ktorý sa dokáže jedine chvieť a neurobiť pritom ani jediný krok. Ale toto bola Unaya, kúsok ozajstného pralesa v ozajstnej púšti a žila, dýchala v nej akoby čerpala jej silu a nie naopak.
Mäkká tráva sa uložila pod Niryaino telo ako prikrývka, obklopila krivky jej tela svojimi dlhými prstami, dotýkala sa jej pokožky a Wargan, ktorý ešte cítil slabé spojenie suthrie musel na okamih odvrátiť tvár, aby bol vôbec schopný odísť od nej. Nečakal, že to bude takéto, myseľ sa mu pomaly rozjasňovala a v tej chvíli ako si spomenul na Karima a jeho pokojné slová sa mu tvár zachmúrila. Skutočne nepoznal svojho najvernejšieho? Skutočne by ho bez mihnutia oka zabil keby vtedy čo i len položil na Niyrai ruku? Vedel, že áno... a Karim tiež našťastie poznal pravdu.


Nájsť ten správny kvet v oáze nebolo ľahké, ale čím dlhšie zotrvávala Isana v bezvedomí tým to mohlo byť pre ňu nebezpečnejšie, a tak hľadal pozorne a zároveň ostražito akoby lovil Hagara a nie rastlinu, ktorá sa ani nemôže pohnúť z miesta. Nakoniec ju našiel, vinula sa po kmeni starého bathak a na jej strapcovitej stonke rozkvitali neskoré kvety pieskovej farby. Niekoľko z nich odtrhol a vrátil sa späť k Niryai. Kľakol si vedľa nej, rukou prešiel po jej horúcom čele a potom prstami otvoril ústa, aby pomedzi vysušené pery mohlo skĺznuť niekoľko kvapiek horkosladkej šťavy pripomínajúcou svojím sfarbením a hustotou mlieko. Šťava mala priviesť človeka späť k vedomiu, ale Wargan si uvedomoval, že to tak nemuselo byť vždy, preto bola jeho myseľ plná obáv rovnako ako aj jeho oči, ktorými sledoval Niryainu tvár, pátral v nej aj po najmenšom pohybe, zachvení viečok alebo tlmenom vzdychu. Už predtým si do jedného z jazierok v oáze ponoril ruky a chladná tekutina mu z nich zmyla horúčosť takže teraz chytil Isanine zápästia a chlad z jeho prstov pomaly prenikal skrz jej pokožku cítiac pritom slabý tep pod ňou. Zavrel oči a sklonil hlavu akoby bezzvučne sa hýbucimi perami vyslovoval modlitbu...znak spojenia sa mu z rúk už dávno stratil , poznove vpil do jeho vlastnej krvi... *

/ zle? žartuješ? veď je to fantastické dokonca si použila prirovanania, ktoré mňa nevedeli napadnúť a sú oveľa jasnejše a výýstižnejšie /

*Sedela vedľa otca v časti stromu, kde ošetrovali zranených. V noci sa vrátili dvaja mladí bojovníci, ktorí sa pokúšali nájsť menaru, rastúcu len v tých najnehostinnejších podmienkach púšte, no jeden z nich bol na tom príliš zle. Cítila svoje obavy presne rovnako ako v okamihu, keď ho priniesli.
-Niekedy neviem, či je horšie rozhodnúť o tom, kto pôjde menaru hľadať, alebo liečiť tých, ktorí sa vrátili.- hlboký hlas vedľa nej bol nezameniteľný, no tento krát v ňom cítila smútok, možno dokonca zmiešaný s rozhorčením.
-Je to pre nich česť, skúška najsilnejších. A vybrali si to dobrovoľne. Bolo by to úplne iné, keby ich poslali proti ich vôli. Okrem toho, menara má silnejšie účinky ako väčšina rastlín, ktoré používame, sám to predsa vieš.- ozvala sa úplne potichu, aby svojim hlasom náhodou len neprihodila ďalšie drevo do ohňa, ktorý v ňom teraz tlel.
-Žiadna rastlina nemá cenu života. Ani Arkanského, ani Siharei.- Napriek tomu, že bol pokojný, cítila ako veľmi ho to trápilo. Len sklonila hlavu na znak súhlasu. Vedela, že mal pravdu, toto sa nedalo nijak poprieť.
-Púštny vzduch vysušuje celé telo, no najhoršie sú na tom vždy plúca. Ak si ich poriadne nechrániš a nenecháš ich privyknúť na horko tamojšieho vzduchu postupne, je to ako keby ti vyhoreli zvnútra. Sú naučené na vlhkosť pralesa, preto na zmenu potrebujú čas.- na jeho slová opäť len prikývla. Prešla s Naruovi a vymenila mu obklad nasiaknutý šťavami z rastlín za nový. Potom mu opatrne naliala pár kvapiek vody, klasicky zmiešanej s rosiou, do úst. Ostala vedľa neho stáť a sledovala jeho nehybnú tvár, ktorú len raz za čas narušil pomalý a ťažko znejúci nádych, nasledovaný výdychom.
-Dávaj mu často piť, no vždy len po troche. Možno bude blúzniť, má stále horúčku. Ak by sa prebudil, nechaj po mňa poslať.- Moaite sa stratil v korune stromu a nechal ju osamotenú s bezvládnym mužom. Posadila sa vedľa neho, vybavená obrovskou dávkou trpezlivosti a miskou plnou liečivého nápoja. Tón, ukrývajúci sa v posledných slovách jej otca ju však miatol, akoby vedel dopredu, čo sa stane...

Myšlienky sa presunuli dozadu v čase na úplne iné miesto. Ležala na lúke a veselo sa uškŕňala do svetla nad hlavou. Vedľa nej bol jej najstarší brat a rovnako ako ona, si užíval voľnú chvílu, ktorú mali.
-Moaru?
-Hm?
-Prečo nechodíme do púšte častejšie?
-Kvôli Arkanom, povedal by som...- otočil sa jej smerom a usmial sa na mladšiu sestru, ktorá bola stále dieťaťom.
-Predsa nie sú takí zlí, ako sa o nich rozpráva v každej legende...
-Už si nejakého stretla?
-Áno!- až teraz sa naňho zahladela, oči mala pritom plné hrdosti.
-To mi teda prezraď, kde to bolo.
-V sne.
-Ahá, tak ty v snoch cestuješ za Arkanmi?
-Iba keď ma nechcete so sebou vziať pozrieť pieskové zvieratá.- povzdychla si takmer až nešťastne, no na dobrej nálade jej to vôbec neubralo, práve naopak.
-Pieskové zvieratá? Ako také vyzerajú?
-Hmm, sú ako naše, iba z piesku. Araen z piesku, mehari z piesku. Dokonca ťa aj pieskovo oslintá, keď sa mu nebudeš páčiť.- chvíľu na seba pozerali, než sa obaja rozosmiali.
-Dobre teda..- začal znovu po chvíli. –Aby som ti vynahradil, že ťa nebrávame do púšte, môžeme ísť pozrieť Enare. Súhlasíš?
Zelené oči sa jej rozžiarili radosťou a nadšením, čo bola najlepšia odpoveď, akú len mohol chcieť...

Nebola si istá, čo sa stalo, vnímala len, že miesto, v ktorom sa práve nachádza nie je tak horúcim ako samotná púšť. Akoby pod sebou cítila trávu, no stále to mohlo byť len zdanie či pokračujúca spomienka z minulosti. Chladný dotyk na zápästí a horkastá chuť v ústach jej však hovorili, že niečo je inak. Priam až neochotne otvorila oči a chvíľu zamračená hladela pred seba.* Enare? *zašepkala úplne potichu. Pocítila pritom, ako ju opäť rozbolela hlava a tep srdca ju nemilosrdne trápil svojou silou. Musela mať stále horúčku, spôsobenú vyčerpanosťou a prenikavým svetlom púšte. Po pár nádychoch sa trochu upokojila a odtiahla sa dozadu, chrbtom opretá o strom, odkiaľ naňho vrhla pohľad rozzúreného dravca. Mala veľmi zlé tušenie, že jazda na Ytru v spojení s ním nebola len halucináciou, ale niečím omnoho reálnejším a silnejším.* Enne nu atha, čo sa stalo?

* Zodvihol hlavu v okamihu ako k nemu Niryai prehovorila a nechal jej ruky voľne vykĺznuť zo svojich dlaní. Pohľadom prešiel po jej tvári a všimol si na nej jasné znaky horúčky, oči mala zastreté akoby sa nad pralesom spustil závoj hmly a horúčosť jej pokožky ešte stále cítil na bruškách vlastných prstov. Prikrčila sa pod kmeňom stromu akoby bola divé zviera, ktoré zahnal do kúta a ono nemalo kam ujsť. Vlastne to bola pravda pretože mimo oázy bola len púšť a tam by teraz nevydržala ani polovicu dňa.
Už od okamihu ako sa Niryai prebrala sa jeho oči stali nečitateľnými ako keď vietor zaveje stopy vtlačené do piesku takže neostane už nič len nekonečnosť nedotknutej krajiny ticha a niekto nehybný uprostred nej.* Tvoje telo nie je zvyknuté na púšť, bojuje proti nej tak ako ty v srdci bojuješ proti mne a to ťa unavilo. V oáze Unaya si v bezpečí, zotavíš sa tu z horúčky, ktorá ťa spaľuje zvnútra. * Priložil si ruku na hruď a párkrát sa pomaly nadýchol, pohľadom neskĺzol z Niryainej tváre, ale držal sa jej očí akoby boli bránou do celkom iného sveta kam nemal prístup, a preto ho zakázané tak vábivo priťahovalo.* Zostaneme tu na noc, možno dlhšie, podľa toho ako sa budeš cítiť, ale nezvládneš nad chorobou zvíťaziť sama Niryai. Budeš potrebovať pomoc. Moju pomoc.* hlas mal pokojný a tichý, napriek tomu sa však niesol oázou neprirodzene hlasno pretože chýbal spev vtákov, neúnavné šumenie hmyzu, ktoré akoby zabudli na tento kúsok sveta strateného uprostred púšte. Čas akoby tu vôbec nedával zmysel a skutočné plynutie vecí naznačoval len pravidelný rytmus nádychov a výdychov, ktoré im pohýnali hruďou. * Raz si mi už verila...* pohľadom prešiel vzdialenosť, ktorá ich od seba delila, keď sa Niryai chúlila pod stromom a bojovne si ho prehliadala.*... zradil som tvoju dôveru?