MILETEA

*Krea naňho prekvapene hľadela. Nebola si istá, čo na to povedať, myšlienka na ďalší, tu strávený čas, sa jej vôbec nepozdávala. Dieťa v nej, ktoré len prednedávnom prinútili opustiť domov, volalo po tom, aby išli preč. Ostávať na takýchto miestach sa nikdy neoplácalo. A vôbec, kto z nich vie odhadnúť, prečo ich tento muž zachránil? Eutharovia sú predsa samotári, väčšinu života strávia len na svojej vlastnej púti, s rodinou sa vidia len vo výnimočných chvíľach.
Sledovala, ako muž prechádzal pohľadom po zbraniach, ktoré Rawei nechal opreté o stenu jeho domu, než napokon prikývol.
-Prečo nám pomáhaš?- vyštekla naňho natoľko náhle, že to prekvapilo aj ju samú.
Muž k nej obrátil pozornosť. Okamih to vyzeralo, že prejde jej otázku bez odpovede a nechá ju za sebou, akoby nikdy nezaznela. -Vysvetlím vám to, keď príde správny čas.-
-A čo keby nastal teraz?- priblížila sa k nemu, vyťahujúc svoj luk, snáď aj zvažovala, či s ním nebude lepšie namieriť na muža ihneď. Napokon ho však len hodila na zem, k zbrani Cestovateľa. Jej dýky však ostali na rovnakom mieste ako doteraz. Prešla dnu a sadla si na miesto, kde sa pred chvíľou prebrala. Na svojho spoločníka hodila len nešťastný pohľad. Naozaj tu nechcela zostávať.
-Ráno sa vydáme na cestu. Ak máte otázky, na ktoré môžem odpovedať, pýtajte sa, prosím teraz.-
-Eutharovia cez deň nerozprávajú.- zašepkala potichu, aby si Rawei správne vyložil jeho slová.*

*V novom a neznámom prostredí spolu s bojovníkom Siharei, ktorý ho pozoroval podozrievavým pohľadom zostal ostražitý aj on. Akokoľvek blízka sa mu Niryai stala za posledné mesiace musel pamätať na to, že teraz sa nachádza na území nepriateľa. Tu nebol doma, v púšti, kde sa zvuk šíril na veľké vzdialenosti a prach stúpajúci spod tiel Ytru sa v stĺpe prašného mračna zdvíhal v diaľke.
Keď mu Niry preložila tú časť o Vodných drakoch v tvári sa mu najskôr objavilo prekvapenie a potom chladný hnev, ktorý menil jeho oceľovomodré oči na dva kusy ľadu.* Tí muži nemohli patriť k nášmu rodu.* prehovoril s takým ráznym presvedčením v hlase akoby sa ho niekto pýtal či je v púšti piesok. Bolo nemysliteľné, aby sa mýlil. Niryainu pozornosť však potom znovu upútal muž menom Analai a keď sa k nemu priblížila Warganovi stvrdli črty tváre ešte viac, takže pripomínal mĺkvu sochu, ktorej sa okolo nehybného tela v závane ľahkého vetríka skrúcajú záhyby tmavomodrej látky, neodmysliteľná sathi.
Nemusel poznať reč Siharei, aby si uvedomil, čo asi mladý bojovník Niryai vyčíta. Pri tom ako Analai vyslovil meno ich kmeňa sa črty Warganovej tváre po prvýkrát pohli. Jeden kútik úst sa mu nadvihol v hrdom vyzývavom úsmeve, ktorým akoby dával najavo svoju spokojnosť s tým, ako dlho sa mu podarilo Niryai udržať v púšti pri sebe. Výraz kamennej masky sa mu na tvár vrátil v tom istom okamihu ako sa na neho znovu upreli Niryaine oči. Bez slova sa pustil za Siharei popri rieke a rovnako ostražito, ako aj zvedavo sa rozhliadal okolo seba. Nemal veľa príležitostí poznávať prales bez toho, aby mu hrozil jedovatý šíp vystrelený z luku neriateľa, a tak teraz pohľadom naplno vpíjal obraz zelenajúcej sa vlhkej krajiny. V každom nádychu cítil inú vôňu, pod nohami oveľa pevnejšiu zem a na tvári príjemne hrejúce lúče, ktoré ho neoslepovali, takže nemusel žmúriť očami, aby videl do diaľky. V dôsledku toho sa mu črty tváre uvoľnili a nechali vyniknúť vrásky v kútikoch očí plynulo prechádzajúce na líca.
Pozorne počúval Analaiove slová v jazyku Arkanov, ale nech by zneli akokoľvek ťažkopádne musel uznať, že v tomto majú Siharei oproti nim výhodu. Ich púštny kmeň považoval jazyk Siharei za podradný, nehodný učenia a Teomar, ich vodca, v nich túto ilúziu iba podporoval, takže nevedomosť ostala pre všetkých Arkanov prirodzená.
Zvyknutý na komunikáciu pohľadmi okamžite zodvihol hlavu od nákresu v piesku, len čo sa na neho upreli dva páry spýtavých očí. Chvíľu mlčal a znovu si premeral vysokú skalu, v ktorej sa černeli otvory do jaskýň. Potom začal rozprávať.* Niektoré chodby nebudú dlhšie než na štyri presypy piesku, ale iné môžu vyjsť aj na celých tridsať presypov.* A potom, pretože netušil či práve toto Siharei môžu vedieť o Arkanoch dodal na vysvetlenie.* V našom kmeni sa vzdialenosti nemerajú na dĺžkové jednotky, ale na časové, pretože v púšti sa priestor medi dunami neustále mení a v horúčave podlieha ilúzii. Štyri presypy uplynú, kým sa slnečná hviezda dostane do prvej tretiny na svojej ceste po oblohe.* Zložil ruku, ktorou ukazoval na slnko a namiesto toho siahol prstami k záhybom sathi, ktoré si začal uvoľňovať. Látka odkryla jeho hruď a zostala roztvorená tesne nad bokmi, okolo ktorých mal previazaný opasok s vrecúškami neznámeho obsahu. Nijaký Arkan sa však bez nich nezaobišiel nech išiel kamkoľvek. Aj Wargan pri sebe nosil zmes liečivých byliniek a iných rastlín rozmanitého využitia. Siahol po jednom z vreciek, odopol ho a podal Niryai. Keď ruku odťahoval bruškami prstov sa zámerne dotkol jej zápästia, v kútiku úst mu pohrával takmer nepostrehnuteľný úsmev.* Niry, to je itaky. Keď rozdrvíš koreň a pridáš ho do tekutiny bude vo svetle ohňa vydávať žiaru.* Mierne kývol hlavou a z opasku odviazal ďalšie vrecúško, ktoré potom podal Analaiovi.* To je zmes, Arkani ju zvyknú volať Akhi Sabaith, Večná nenávisť. Nájdeme vhodné drevo a urobíme pochodne, ale predtým musíme nájsť správnu cestu.* po tých slovách sa zodvihol a bez ďalších slov sa s ľahkosťou vyškriabal po roztrúsených skaliskách až k miestu, kde sa na kolmej stene pri vodopáde začínali prvé otvory jaskýň. Vo vzduchu víriaca vodná para sa mu v kvapkách okamžite začala usadzovať na hrudi a čele, ktoré sa po niekoľkých minútach lesklo v slnečných lúčoch odrazených od vodnej hladiny.
Na otvory, ktoré sa nachádzali vyššie sa ani nepozrel, pretože bolo nezmyslom škriabať sa po hladkých stenách k vyšším otvorom ak boli dosiahnuteľné oveľa nižšie. Takto ich tu bolo celkovo päť, ale len tri z nich dosahovali pri vchode dostatočnú šírku, aby sa cez ňu dostal človek. Warganov pohľad okamžite zaletel k zemi, pred otvormi a pozorným zrakom skúmal terén. Bezprostredná blízkosť vodopádu by však aj za menej ako päť dní dokázala zničiť akékoľvek stopy, a tak zastal pred troma čiernymi otvormi v hnedastosivej skale. Narodil sa v jaskyniach, prežil v nich celý svoj život a teraz sa mal rozhodnúť, ktorá cesta je správna. Preto urobil to, čo by urobil každý Arathi na jeho mieste. Zavrel oči a postavil sa pred prvý jaskynný vchod. Zhlboka dýchal, rukami prechádzal po ostrých výstupkoch v skale a pery sa mu pri tom začali pohybovať. Najskôr nečujne, ale o malú chvíľu neskôr si už nôtil tichým hlasom melódiu, ktorá naberala na hĺbke. Vedel, že niekde ďaleko sa v púšti vynorí spod piesku Nimnugovo obrovské telo a začne ho hľadať. Vtedy Wargan prestane spievať a začne sa sústrediť na to, aby sa jeho myseľ a myseľ púštneho červa našli aj na diaľku. Ako v tranze prechádzal od jedného otvoru k druhému, dotýkal sa skál, mlčky stál a vdychoval studený vzduch nasýtený zemitou vôňou. Netušil aký dlhý čas uplynul, ale keď znovu otvoril oči zostal stáť pred prvým otvorom a s istotou vedel, že práve tadiaľto vedie cesta. Obzrel sa cez plece na mladého bojovníka a Niryai. Dúhovky nemal modrosivé, ale zlatohnedé akoby odrážali piesok na púšti, ale keď ich prižmúril a otvoril znovu zlatohnedá farba začala pomaly miznúť a rozplývať sa v prenikavej modri.* Tadiaľto.* prehovoril krátko a vtedy sa mu nohy podlomili a on sa musel rukou zaprieť o stenu, aby sa nezviezol k zemi. Nechcel si pripustiť, že nie je v poriadku, ale nič iné ani nemohol po takom nezvyčajnom spojení s Ytru Nimnugom čakať.* Musíme ísť, hneď teraz.

*Analai sa vybral sa svojimi bojovníkmi, len čo dostal pokyny od Arkana. Zatiaľ, čo dvaja muži zapaľovali pochodne s rastlinami, ktoré dostali, rozdával pár rozkazov svojim bojovníkom. Starostlivo ich podelil do skupín a každú vyslal iným smerom. Ak boli zajatci skutočne v jaskyniach, potreboval zabrániť, aby im ušli iným východom.
Kým bol mladý vodca medzi mužmi, sledovala Niryai Wargana, ako vylieza na skaly. Musela bojovať s úsmevom, keď jeho telo postupne pokrývali kvapky vody a vytvárali tak skutočne nezvyčajnú scénu. Pomaly kráčala jeho smerom, zatiaľ čo sa pokúšala zapamätať si čo najdetailnejšie púštneho muža v spojení s vodou. Až hore si uvedomila, že spieval pre Nimnuga. Ticho sa mračila, keď prístúpila až k nemu a nenápadne ho podoprela len tak, aby náhodou neurazila jeho tvrdohlavosť. V jej pohľade však bolo niečo, čo si sama neuvedomovala, no navonok to prezrádzalo viac, ako by chcela.* Prosím, *zašepkala mu ticho do vlasov, so sklopeným zrakom.* Neriskuj aj seba. *až teraz sa mu zahľadela do očí, sledujúc, ako z nich mizne farba púšte. Túžila aspoň po sľube, ale nemohla nič také po ňom žiadať.
Analaiove kroky boli jasným náznakom, že je načase ísť. Sprevádzaný tromi bojovníkmi, im porozdával žiariace pochodne a vybral sa naprieč tmou do útrob jaskyne. Muži si vymenili neisté pohľady a vybrali sa za ním, zvedaví, ako ďaleko bude schopný prejsť bez pomoci Arkana.*

*Upreným pohľadom sledoval v diaľke strmé svahy vrchov, ktoré pozvoľna prerastali do hlbokých roklín a údolí. Vzduch, zvírený prúdením obrovských más vody, mu prilepil niekoľko pramienkov svetlých vlasov na vlhké čelo a líca. Cítil ako sa Niryaino telo pevne vinie k nemu a z jej dotykov, rovnako ako aj slov, vycítil obavy. Bála sa o neho. Črty tváre mu na krátky okamih zmäkli a v kútikoch úst sa zachytil úsmev. Jednou rukou ju pevnejšie objal a pritiahol k sebe, takže sa okolo jej tela okamžite ovinuli záhyby jeho tmavomodrej sathi, zatiaľ čo prstami druhej ruky sa na okamih dotkol kútikov jasnozelených očí.* Pamätám sa ako som chcel skrotiť tieto oči plné nenávisti, keď si sa na mňa pozrela prvýkrát.* Odrazu sa sklonil a opatrne pobozkal Niryai na obe viečka pričom na jemnej pokožke mohla cítiť ako sa pritom usmieva. Krúžky yawaru mu pri pohybe ticho zacinkali vo vlasoch a keď sa odtiahol usmievali sa už len jeho sivomodré oči. V tieni vodopádu akoby do seba vpíjali všetko svetlo a vyzerali tak ešte oveľa hlbšie.* Nevzdám sa ťa tak ľahko, Niry.* Možno to nebol sľub, ktorý chcela počuť, ale pre neho to znamenalo ešte oveľa viac, aj keď priamo nepomenoval svoje city, ktoré sa v ňom teraz búrili. Ako správny Arkan, ako správny bojovník Zikku ich držal v tajnosti možno aj sám pred sebou.
Kútikom oka zachytil pohyb ako sa Analai spolu s ostatnými vybranými bojovníkmi Siharei vybral bližšie k jaskynnému otvoru.* Vrátim sa...* zašepkal ticho a palcom pri tom zľahka pohládzal Niryai po rozhorúčenom líci. V očiach sa mu na okamih objavil výraz z nedávnej minulosti, keď ešte proti sebe on a Niry bojovali no tentoraz ju iba naťahoval. Miloval ten záblesk bojovnosti, ktorý sa jej zakaždým zjavil v tvári, keď mu čelila.* ... po bozk.* sklonil sa a predtým než odišiel do jaskýň za Analaiom pobozkal Niryai provokačne na líci do tesnej blízkosti kútika úst. Potom sa mu z hrdla vydral veselý chrapľavý smiech, ktorý tíchol s každým krokom, ktorým sa od nej vzďaľoval, až kým jeho vysokú postavu nepohltila temnota jaskyne.*

/ správne som to pochopila, že NIryai zostane za ten čas pri rieke? lebo ak nie, tak potom to prepíšem /

// Ah. Prepáč, medzi skúškami písem úplne naprd Ale spravme to teda tak, že ona s nimi nepôjde a to, čo sa odohralo v jaskyni nechám na teba a Analaia potom podľa toho dopíšem //



*Sprevádzala ho len nenápadným úsmevom, no ešte dlhú chvíľu potom, ako zmizli v tme, ostala stáť pri vchode do jaskyne a sledovala prázdnotu pred sebou. Trochu dúfala, že sa jej podarí nájsť aspoň tieň niekoho z nich. Napokon to vzdala a sa vrátila medzi mužov, ktorých tu Analai nechal. Nebolo to však nič príjemné, mnohí vedeli, kde trávila posledné mesiace, dokonca mala pocit, že z nej musí byť cítiť púšť aj na míle ďaleko. Po treťom neurčitom pohľade mala chuť začať prskať ako nespokojná mačka, ale vedela, že by jej to vôbec nepomohlo. Čas vysvetliť kmeňu, prečo odišla, ešte len nastane, dovtedy bude musieť vydržať. Radšej sa preto nepozorovane zdvihla a odišla z dočasného tábora. Zamierila do pralesa, potrebovala nájsť gathu a spolu s ním nájsť kňažku.
Zviera našlo svoju Anei takmer okamžite. Trpezlivo ju vzalo na chrbát a rozbehlo sa smerom, ktorý určila.


Za rozbitým snom
kde rieka tečie v ňom
a slnečné lúče veria
vo svoje zrodenie.


V hlave si stále opakovala kúsok z legendy o prvej kňažke, jediným vodítkom ich hľadania.
Keď sem šla pred rokmi, nesmela vidieť cestu, tá bola určená len pre Siarée, starého šamana, vodcu kmeňa. Pamätala si však zvuky a vône a tajne dúfala, že s pomocou mocného tvora, akým gathu bol, sa im podarí nájsť ženu, ktorú si pamätala zo spomienok. Práve preto sa teraz hnali lesom, vyhýbajúc sa len skutočne nebezpečným dravcom.
Zviera prudko zastavilo na skalnej vyvýšenine, čím spôsobilo uvoľnenie niekoľkých menších kamienkov. Tie sa s nepravidelným ťukaním presúvali stále nižšie po strmom zráze. Ani jeden z nich tomu však nevenoval pozornosť. Niryai počúvala hukot vetra medzi skalami, zatiaľ čo gathu vetril vo vzduchu a hľadal stopy po ľuďoch. Ani jeden z nich však nenašiel to, čo potreboval.* Išli sme cez hory, ale nie tadiaľto.. *mračila sa, zatiaľ čo ticho prehovárala k spoločníkovi.* Náš kmeň je bližšie z opačnej strany Tenasu, skúsme to odtiaľ.. *tvor spravil pár krokov, než sa rozbehol určeným smerom.
Cestovali dlhšie, ako pôvodne plánovala. Divoký regnar ich zviedol z cesty, ktorá sa už zdala byť správnou a dlho im trvalo, kým sa ho zbavili a vrátili sa naspäť. Až napokon našli, čo hľadali. Sian, miesto jednej z kňažiek. Do kameňa vytesané miestnosti, obrastené pravidelnými vzormi kvetov a uprostred mohutný strom saloe, vyrastajúci priamo zo skaly. Takmer nedýchala, aby náhodou nenarušila čaro tohto miesta. Len zoskočila z gathu a vedľa seba sa pomaly približovali k stromu, kde stála žena a vedľa nej... Euthar?*

* Kráčal prvý hoci mal pocit, že tým Analai nie je práve nadšený. V hlbokej tme, ktorú rozháňali len ohne fakieľ nemohol bojovník Siharei vidieť slabý náznak úsmevu, ktorý sa zrodil v kútiku Warganových pier a lenivo sa preplazil až do jeho sivomodrých očí. Napriek tomu, čo cítil k Niryai stále pamätal na to aké vzťahy vládnu medzi Siharei a Arkanmi. Bol ostražitý.
Čím hlbšie do jaskyne vošli, tým väčšiu pozornosť venoval skúmaniu stien. Ich povrch nebol hladký, bruškami prstov vnímal ostrejšie výstupky a keď k nim priblížil fakľu objavilo sa tmavohnedé zafarbenie. Ešte stále boli blízko povrchu, takže horniny boli mäkšie a pri dotyku sa drobili medzi prstami. Vrstva z odumretého lístia a tiel pralesných živočíchov tvorila len prvé poschodie v priereze skaly.
Po nejakom čase, ktorý strávili mĺkvym pochodom cez jaskyňu vycítil Wargan na chrbte Analaiov uprený pohľad. Po ceste minuli niekoľko chodieb, ktoré sa napájali na hlavný priechod a Siharei sa možno začal obávať toho, že ich vedie nesprávnym smerom. Zastal a uprel pohľad priamo do Analaiových očí.* Musíme ísť hlbšie. Ak je toto prechod na druhú stranu hory potom by sme sa tamtými chodbami dostali na povrch skôr.* Netušil či mu Analai rozumel všetko, čo sa mu snažil vysvetliť, ale nemal v úmysle ho o ničom ubezpečovať.
Spočiatku ich o správnom smere ubezpečovali slabé odtlačky nôh vtlačené do mäkkšieho povrchu, ale čím boli hlbšie tým sa vnútro jaskyne menilo, bolo pevnejšie, tvorené tvrdými horninami.
Wargan opatrne našľapoval a vždy keď pod chodidlom pocítil uvoľnenú skalu alebo zradný povrch upozornil naň bojovníkov za sebou a pokračoval v ceste po bezpečnejších cestičkách.
Vzduch bol ťažký, bolo v ňom menej kyslíka, ktorý ešte viac pohlcoval oheň a na jednom z úsekov boli plamene fakieľ také slabé, že ledva osvetľovali cestu. Nemalo by sa to stať, ak jaskyňa mala aj svoj východ, ale na konci dňa, ako to Wargan vypočítal, sa objavila príčina, prečo bolo vzduchu v jaskyni tak málo. Chodba sa mierne rozšírila, ale cestu im zahatala bariéra z kusov skál, ktoré blokovali priechod. Vzduch prúdil len skrz malé otvory. Bolo nepravdepodobné, aby to spôsobil podzemný zosuv. Skôr to vyzeralo akoby niekto chcel, aby sa nikto nemohol dostať ďalej.
Wargan podal svoju fakľu najbližšie stojacemu bojovníkovi a pridal sa k Analaiovi, ktorý už odtláčal nabok najväčší balvan. Vkladal do toho úsilia takmer všetky svoje sily, ale dokázal ním pohnúť len trochu. Wargan si všimol ako sa Siharei strhol, keď sa spolu s ním zaprel do kusu skaly. Dva páry rúk, jedny opálené od slnka a druhé bledé ňou spoločne dokázali pohnúť.
Wargan vedel, že kým sa im podarí odstrániť najväčšie kusy potrvá to ešte jeden celý deň ak nie dlhšie.*

*Jej kroky spomalili. Zrazu si nebola istá, či nenarušila chvíľu, ktorá potrebuje súkromie.
-Poď bližšie, mladá Moaite.- ozval sa spevavý hlas miestnosťou a namiesto toho, aby narušil jej ticho, pôsobil, ako jediná súčasť, ktorá doteraz chýbala.
Napriek výzve však zastavila. Eutharovia boli podľa starých legiend prekliati. Kmene spojené s oceánom dokonca rozprávali o tom, ako nesmrteľný rohatý muž nechal zmiznúť všetky jazerá v okolí. Báli sa ich preto viac, ako ostatní spomedzi Siharei. Netušila však, že skutočne žijú. Väčšina umrela pri nejakej zvláštnej pohrome a odvtedy sa zvyšným obyvateľom vyhýbali.
Gathu vycítil jej neistotu a sklonil hlavu, aby ju ňufákom postrčil ďalej. Venovala mu len krátky pohľad akurát vo chvíli, keď sa rozhodol usadiť sa na zem a počkať na ňu. Len ticho odfrkla nad odvážlivcom, ktorý ju posiela ďalej a ostáva pritom na mieste.
-Čakali sme ťa.- ozvala sa znovu žena.
Niryai predstúpila pred ňu. Strieborné oči, podľa ktorých sú kňažky známe, mala rovnako prenikavé, ako si ich pamätala. Vraj cez ne vidia budúcnosť, no či to bola pravda, si tieto mystické ženy nechávali pre seba.
-Viem, prečo si tu. Ale vedz, že toto rozhodnutie teraz ovplyvní len ten, kto ťa miluje.- Niryai sa zamračila. Nejasné odpovede, bez položených otázok. Snáď nečakala niečo iné...
-Avšak dôvod, prečo sme chceli, aby si prišla, je iný,- pokračovala svojim zvláštnym hlasom. Človek mal pri ňom akési vnútorné nutkanie dotknúť sa ho a zistiť, či je skutočne presne taký, ako znie. Jemný a napĺňajúci magickou energiou. Namiesto na slová, nútil sústrediť sa na svoj opojný tón. -Do nášho domova prišiel muž, mocný len vo svojom svete. Napriek tomu, že u nás je si rovný s každou inou bytosťou, je nutné, aby prežil a pochopil. Nebuď tvrdohlavá, keď ho spoznáš.- žena sklopila dlhé mihalnice k zemi. Zvažovala, či má mladej Siharei povedať viac alebo ju nechať, aby nato prišla sama.
-Niryai.- ozvala sa napokon. Prstami sa pritom jemne dotkla ramena svojho spoločníka, zamyslene sledujúc svoj elegantný pohyb. V mužovom pohľade sa objavilo akési zvláštne pochopenie. Obaja poznali, čo malo ostať zatajené. -Nepátraj po zajtrajších dňoch. Nájdu si ťa sami, keď bude vhodná doba. Dovtedy by boli len tvojim trápením. Nočnou morou, ktorej sa nemôžeš pustiť.-
-To snáď nemôžete myslieť vážne!- vyprskla Niryai tak náhle, že to prekvapilo aj ju samú. Euthar sa pri tom zamračil a spravil výhražný krok vpred. Kňažka sa však len pousmiala a gestom, ktoré zaregistroval len on, mu naznačila, že to je v poriadku.
-Dobre, teda. Ostaň tu cez noc.-*



*Napriek tomu, že to tak zrejme nevyzeralo, bol Analai rád, že nemusí pokračovať vo svojej úlohe vodcu. Táto dočasná príležitosť mu poskytla možnosť striasť zo seba všetky rozhodnutia a dôsledky, ktoré spôsobovali. Úprimne to neznášal a bol rád, že v ich rode nebol najstarším synom, ktorý by mal prevziať svoju úlohu. Fakt, že jeho miesto teraz zastáva Arkan bol len natoľko strastiplný, ako o tom uvažovali muži, sprevádzajúcich ich do jaskýň.*


//Zvyšok pokračuje podľa teba. Ak to bude lepšie, nebudem ti tam vôbec zasahovať, kým sa nedostanú von //

Zarek



*Sedel so skríženými nohami vo veľkom stane spolu s ostatnými zikku. V rukách držal misku s vodou a bezmyšlienkovite na ňu upieral pohľad. Už niekoľko dní s ním Ryiu neprehovorila ani slovo a nedovolila mu ani to, aby sa jej dotkol. Vždy keď vstúpil do jej stanu s miskou jedla, stiahla sa do kúta, kde sa schúlila do klbka a sklonila hlavu na kolená tak, že jej dlhé vlasy celkom zakryli tvár.
"Nech je prekliata, sitha!"
Siova nadávka prebrala Zareka do prítomnosti. V modrých očiach sa mu zablýskalo, pretože vycítil koho bojovník preklína.
"Upokoj sa, nič tým nevyriešiš." ozval sa Karimov pokojný hlas, ktorý ani nezdvihol pohľad od svojej misky. Zodvihol si ju k perám a odchlipol si z nej trochu vody. Zarek si starého Karima vážil zo všetkých prítomných zikku najviac. Ak v blízkosti nebol Wargan potom mali jeho slová najväčšiu moc umlčať akékoľvek protesty.
"Búrka trvá už niekoľko dní a nevyzerá, že by tak skoro mienila prestať. Teomar sa na nás hnevá. Vidí koho chováme na vlastnej vode a chlebe. Tá žena bola zasľúbená Nubarovi, ale ušla a pošpinila tým starú dohodu, ktorú medzi sebou uzavreli naše dva kmene. Duch púšte si žiada jej krv."
Po tých slovách sa Zarek chystal vyskočiť na nohy, ale na zemi ho udržala ťažká Karimova ruka. Starý zikku zodvihol pohľad a prižmúrenými očami sledoval ako sa Sio zlostne prechádza pred vchodom do stanu.
"Ryiu k nám priviedol náš vodca. Máš proti jeho rozhodnutiu námietky, Sio?"
Bojovník náhle zastal a cítil ako sa na neho upierajú zvedavé pohľady všetkých zikku. Najskôr mal chuť vzbúriť sa, vykričať svoju nevôľu, ale potom si uvedomil aký ľadovo pokojný je Karimov pohľad. Akoby len čakal, kým urobí nejakú chybu, za ktorú ho bude môcť potom potresať. Nie, takú radosť tomu starcovi neurobím, pomyslel si Sio a zahaliac si tvár do závoja sa opäť usadil na svoje miesto v kruhu. Zikku od neho postupne ovracali pohľady a pokračovali v mĺkovom rozjímaní. Len Zarek sa postavil a vykročil k východu zo spoločného stanu. Tentoraz ho Karim nezadržal.
Len čo vyšiel do púštnej noci okamžite sa do neho oprel víriaci vietor. Bolo to akoby sa ocitol uprostred zlatistej hmly a šumenie búrky počul vo vnútri hlavy. Prižmúril oči pred zrniečkami piesku, ktoré mu šľahali do tváre a tesnejšie si pridržal závoj sathi. Po pamäti zamieril k Ryiinmu stanu, občas zodvihol hlavu, aby sa uistil, že kráča správnym smerom a potom pokračoval. Bol pred vchodom, keď sa látka chrániaca vnútro stanu pred nánosmi piesku roztvorila a Zarek zastal tvárou v tvár drobnej postave celej zahalenej v čiernej sathi. Podozrievavo prižmúril oči a previnilý pohľad v očiach Ryiu ho len utvrdil v podozrení.
"Karitha, hlúpa. Čo si to chcela urobiť?" v náhlom hneve ju pevne chytil za rameno a nasilu vtiahol naspäť dnu.
"To chceš tak veľmi zomrieť? Karitha! Neprešla by si v tej búrke..." hlas sa mu zasekol, pretože Ryiu k nemu náhle pristúpila bližšie a položila mu ruky na hruď. Prudko sa mu dvíhala a v ušiach už nepočul šelestivý zvuk vetra, ale ozvenu vlastného tlčúceho srdca. Stál bez pohnutia a ako uhranutý sledoval ako sa Ryine ruky posúvajú po jeho hrudi vyššie až kým sa nedotkla jeho tváre zahalenej v závoji.
"Ryiu..." chcel protestovať, ale umlčala ho pohľadom. Odrazu netušil, čo by mal urobiť, ale vedel, že sa tomu nechce dlhšie vyhýbať. Ryiu mu zložila závoj a chytila mu tvár do dlaní. Nežne mu zaklonila hlavu a pohľadom prebehla po hlbokých jazvách, ktoré hyzdili jeho mladícku tvár. Bradu aj ústa mal znetvorené na nepoznanie od predchádzajúce výzoru, ktorý by z neho inak robil príťažlivého muža s ostro rezanými črtami a neuveriteľne hlbokými modrými očami.
Ryiu si chcela Zarekovu tvár pritiahnuť bližšie, ale ten sa v poslednej chvíli zarazil a chcel sa odvrátiť.
"Ššš, je to v poriadku. Si krásny, mi thai nu omni." postavila sa na špičky a prstami mu prešla po napuchnutých jazvách, ktoré mal namiesto pier.
"Čo to robíš Ryiu?" opýtal sa chrapľavým hlasom, keď mu druhou rukou skĺzla na viazanie sathi a šikovne ho začala rozväzovať. Vzrušenie v ňom narastalo, ale stále nedokázal prekonať prekvapenie z toho, čo sa v tej chvíli dialo. Ryiu ho znovu umlčala. Tentoraz bozkom. Na citlivej zjazvenej pokožke cítil dotyk jej pier ešte výraznejšie. Objal ju rukami a pritiahol bližšie k sebe. Prežíval naraz niekoľko pocitov, chcel sa Ryiu priznať, zahanbene jej povedať, že netuší či všetky tie veci robí správne, ale ona to vytušila z jeho neskúsených dotykov a bozkov. Vkĺzla mu jazykom do úst a potom sa stiahla, nechala mu priestor, aby to po nej zopakoval a Zarek pochopil výzvu správne. Dotýkali sa perami a jazykmi a Ryiu rozochvievalo aký nežný a pritom vášnivý dokázal byť Zarek pri každom bozku. Bolo to akoby sa aj ona milovala po prvýkrát a konečne sa po takom dlhom čase necítila špinavá. Zarekova nevinnosť a neskúsenosť očistili aj ju.
Rozviazala mu sathi a potom mu ju pomaly stiahla z pliec. Modrá látka sa rozprestrela na zemi pri ich nohách a odhalila pohľad na Zarekovo nahé telo. Ľavú polovicu hrude mal zjazvenú rovnako ako dolnú časť tváre a Ryiu pri tom pohľade zadržala dych. Hustá sieť zničenej pokožky jasne nazančovala, že takú skazu dokázal napáchať len oheň. S výdychom sa dotkla jeho hrude a Zarek pritom ticho zastonal pozorujúc ju spod prižmúrených očí. Nech na ňom oheň zanechal akékoľvek rany stále to bol nádherný muž. Pomaly ho obchádzala, rukami hladila po pokožke a bozkávala na široký svalnatý chrbát. Bol ešte mladý, ale po tom všetkom, čím si prešiel v ňom nebolo už nič chlapčenské. Natiahol ruku a dotkol sa jej hrdla. Naklonila hlavu na stranu a s privretými očami vnímala ako ju bozkáva na krku. Rozviazala si sathi, chytila mu druhú ruku a priložila si jeho dlaň na prsia. Tíško mu zavzdychala pri ústach keď ju začal hladiť a prstom dráždiť bradavku. Pootvorila pery na ďalší ston, ale jazykom jej vkĺzol do úst. Odtiahol sa a chcel sa skloniť nižšie, ale vtedy ho zastavila a ľahla si pred ním na plášte, ruku natiahla k nemu v pozývajúcom geste. Chvíľu ju pozoroval, ale potom si s ňou preplietol prsty a opatrne priľahol Ryiino telo svojím. V okamihu ako na svojom bruchu pocítila jeho vzrušenie nadvihla boky a nohy ovinula okolo Zarekových bokov. Keď do nej vchádzal objímala ho rukami pevne okolo chvejúcich sa pliec, prstami mu vošla do strieborných vlasov, kde narazila na vpletené krúžky yawaru a do ucha mu šepkala nežné slovká. Nikdy predtým nepocítila takú rozkoš ako keď sa s ňou miloval mladý nevinný Zarek. S každým jeho vniknutím do jej tela sa k nemu tisla ešte pevnejšie, takže nakoniec boli prepletení tak tesne, že ich spojené telá pripomínali jednu živú vlniacu sa bytosť. *

/ Len som chcela zistiť či som to ešte nezabudla /

*Plápolajúce ohnivé jazyky sa na fakliach predlžovali každým odvaleným balvanom, ktorý do chodby prepustil viac vzduchu. Aj Siharei sa dýchalo ľahšie hoci tváre mali od námahy spotené a strhané. Wargan sa im už dávnejšie pokúšal naznačiť, aby si oddýchli, ale oni tvrdohlavo pokračovali v práci akoby cítili, že ich vodca nie je ďaleko. Chceli sa k nemu dostať čo najrýchlejšie, čo vo Warganovi na jednej strane vzbudzovalo obdiv, ale keď videl ako sa jeden zo Siharei zapotácal dozadu zodvihlo to v ňom len vlnu podráždenia. Odstrčil bojovníka nabok a začal pracovať na jeho mieste. Sathi si už dávnejšie uviazal okolo pása, aby mu kusy látky neprekážali v pohybe hoci mu dusná atmosféra nijako nevadila.
Pomohol odstrčiť posledný kameň, ktorý sa odkotúľal nabok nasledovaný zosuvom sypkej sutiny a odsúpil nabok, aby Analai a ostatní Siharei mohli prejsť prví. Zťažka oddychujúc sledoval ako sa svetlo z fakieľ rozlieva po stenách priestoru, ktorý sa za hradbou zo skál nečakane otvoril do jskynnej sály. Keď Anlaiovu tvár uvidel znovu bola zachmúrená obavami. Na rukách držal telo staršieho muža, ktorý mal zavreté oči a bezhlasne pohyboval dopukanými perami. Wargan siahol po svojej nádobe s vodu a keď ju otvoril nalial niekoľko kvapiek do mužovho hrdla. Uprel sa na neho pár očí, ktoré si ho aj napriek únave a vyčerpaniu premeriavali s očividnou zvedavosťou.* Mali by sme sa vrátiť. Prehovoril Wargan pevným rozhodným hlasom, pri ktorom muž znovu zatvoril oči akoby pochopil, že Arkan netúži po takom skúmavom premeriavaní.*

//nehorázne sa na ňom bavím //


-Nie.- ozvala sa mladá Siharei po krátkej chvíli premýšlania. Vedela, že ak by prišla neskoro, niekto by si to mohol zle vyložiť. Spôsobila by tak len problémy navyše, a tých teraz mali dostatok aj bez toho, aby sa k nim pripájala. Tiež sa bála o Wargana. Nechávať ho s Analaiom a jeho mužmi nebola príliš vhodná voľba.
Kňažka len chápavo prikývla. Možno aj tušila, že to celé dopadne takto. Ktovie, čo všetko za tým bolo. Avšak skôr ako mladú ženu prepustila, priniesla jej zvitok, zabalený v koži.
-Tvoja Anei bude vedieť, kadiaľ ísť ďalej, keď budeš stratená.- rozlúčili sa spolu s pozdravom Siharei.
-Výborne,- šepkala svojmu gathu, len čo sa k nemu vrátila. -Aj ty tu vieš viac, ako ja...- uškrnula sa, zatiaľ čo zviera sa snažilo tváriť čo najviac nevinne. Spoločne sa vybrali na cestu späť, dúfajúc, že stihnú prísť načas.


Dočasný tábor žil akousi zvláštnou náladou. Stačila jej chvíľa, aby zistila, prečo. Analai a Wargan sa vrátili naspäť a spolu s nimi aj dvaja stratení vodcovia. Arkan si tým vyslúžil minimálne obdiv, čo sa dalo považovať aspoň za dobrý začiatok.
Niryai našla záchrancu svojho otca. Túžila vidieť jeho tvár skôr ako hocakú inú. Priblížila sa k nemu zozadu, aj keď predpokladala, že o nej musí vedieť. Chvíľu sa pohrávala aj s myšlienkou, či ju nebude považovať za niekoho iného, no napokon ju práve tento fakt tešil najviac. Nehlučne prešla posledných pár krokov, než sa nechtami jemne dotkla jeho chrbta a prešla nimi od lopatiek, až úplne dolu.
-Ďakujem- zašepkala mu napokon do ucha, naklonená tesne k nemu. -Prosím, počkaj ma tu, len skontrolujem otca.- perami sa jemne dotkla jeho krku, než zmizla, smerujúc do dutiny prastarého nethlu, schopného medzi svojimi koreňmi ukryť aj všetkých mužov z tábora.


-Otec.- usmiala sa, len čo ju nechali vstúpiť dnu. Obaja vyzerali skutočne zle, avšak boli pri vedomí a to bolo dobrým znamením. Moaite dokonca rozdával rozkazy okoliu, určujúc, ktoré rastliny majú priniesť a čo s nimi spraviť. Až prítomnosť jeho dcéry spôsobila, že mu z tváre aspoň na krátku chvíľu zmizli všetky trápenia.
-Niry... máš schopnosť ukázať sa vždy, keď je to skutočne potreba.- ozval sa svojim hlbokým hlasom, unaveným udalosťami, ktoré za posledné dni prežil.
-Ale zachránili ťa iní ako ja.- smiala sa, kým kráčala k jeho lôžku.
-Áno, ja viem. Rozprával som o tom s Analaiom. Arkana, ktorý nám pomohol odmeníme, aj keď netuším, prečo sa rozhodol pridať k vám.-
-No, vlastne to je...-
-Situácia sa vybrala nečakaným smerom,- pokračoval bez toho, aby sa nechal prerušiť. Vždy to tak robieval, Niryai sa preto len pohodlne usadila a rozhodla sa počkať, kým nebude vhodná chvíľa. -Vodca bojovníkov sa pomiatol, jeho najstarší syn je mŕtvi a učeň sa pridal na jeho stranu. Odmenou pre Analaia by preto mohlo byť vodcovstvo kmeňa, nech už situácia dopadne akokoľvek. A pretože viem, že sa k takým činnostiam príliš nehrnie, ďalšou možnosťou by mohlo byť, že zruším tvoj sľub liečiteľky a prenechám mu svoju jedinú dcéru. Podľa tradícií by si sa mohla aj takto stať mojou nasledovníčkou, je predsa potomkom jedného z vodcov. A viem predsa, čo k tebe chlapec neustále cíti.- Niryai padla sánka, na čom sa jej otec veselo rozosmial. Až teraz si uvedomila, že Analai celú dobu mlčal, len úplne biely sedel v rohu a pozoroval ich.
-Ja... prídem neskôr.- ozval sa, keď bolo jasné, že všetci venujú pozornosť len jemu. Hneď nato vybehol von, aby pohľadal svojho araena a získal tak aspoň čas na premýšľanie osamote.
-Prídem neskôr, zatiaľ si oddýchni.- pridala sa aj mladá žena, aj keď príliš presvedčivo to neznelo. Potrebovala získať čas osamote.
Alebo aspoň s Warganom.*

*Sedel na kameni mimo ohniska, ktoré obkolesovala skupinka bojovníkov Siharei. Držal sa od nich bokom, na hranici oranžového prísvitu plápolajúcich plameňov a nočnej tmy. Sivomodré oči mal prižmúrené, ale pokoj v jeho tvári bol len maskou, ktorou zakrýval svoju ostražitosť. Možno pomohol Siharei nájsť vodcov ich kmeňa, ale stále bol ich nepriateľom, a preto vzdialenosť, ktorú medzi nimi sám stanovil rešpektovali obe strany.
Sedel na skalnatej vyvýšenine s prekríženými nohami presne tak, ako to mával vo zvyku na púšti, záhyby sathi sa v nočnom vánku skrúcali okolo jeho nehybnej postavy a trepotali sa mu za chrbtom ako krídla, keď sa smer vetra náhle zmenil.
Pozornosť mu upútal pohyb pri stane s odpočívajúcimi starešinmi, keď tmu ožiaril krátky záblesk svetla vedený Analaiovou vysokou postavou. Vyšiel zo stanu tak rýchlo akoby ho dnu zastihla správa, na ktorú nebol pripravený. Wargan prižmúril oči a snažil sa prečítať viac z výrazu bojovníkovej tváre, ale ten sa mu nevedomky otočil chrbtom a zamieril k okraju táboriska, kde oddychoval Sarynx.
Vzápätí zo stanu vykĺzla ďalšia postava. Tmavé vlasy sa jej vlnili okolo tváre, keď rýchlo prechádzala popri bojovníkoch usadených okolo ohňa a jej štíhle telo ladne prekĺzlo do húštiny lesa a splynulo s tieňmi.
V tichosti sa postavil a zamieril rovnakým smerom. Kráčal nenáhlivo akoby cítil, že Niryai potrebuje čas osamote, ktorý nechcel rušiť svojou prítomnosťou.
Keď bol dosť blízko úmyselne svojou chôdzou spôsoboval viac hluku, ale vzápätí si s letmým úsmevom uvedomil, že aj keby sa snažil o opak Niryai by ho aj tak počula. V pralese sa vôbec nepohyboval s takou samozrejmosťou ako Siharei a aj krúžky yawaru vpletené vo vlasoch ticho zacinkali, keď sklonil hlavu. Cítil, že nastal okamih, v ktorom padne veľa dôležitých slov, ktorým sa viac ani jeden z nich nemôže vyhýbať. Videl pred sebou Nirynu tvár, bytostne túžil dotknúť sa jej aspoň končekmi prstov, ale neurobil to, ešte nie. Bez slova ju pozoroval pohľadom, v ktorom sa zračilo pochopenie, pokoj a sila, ktorá mala dodať odvahy aj jej* Mi saitha...* zašepkal nežne, pristúpil bližšie a konečne sa dotkol rukou jej líca. Tmavé vlasy sa mu v povievajúcom vetre takmer okamžite obkrútili okolo bledého silného zápästia, čo mu na tvári vyvolalo nebadaný náznak rýchleho úsmevu.* Kedysi som v tvojich očiach videl nenávisť, teraz v nich vidím nepokoj.

/ ale ale, tuším začínam na Analaia žiarliť pozor, Arkani majú horúcu krv /

//ha, dnes to zjavne máme o druhoch lásky //



*Niryai vybehla najrýchlejšie, ako sa dalo. Vedela však, že v skutočnosti uteká pred pravdou a tej sa vyhnúť nedalo. Naozaj to nikdy nevidela? Alebo to len nechcela vidieť? Analai sa pre ňu stal bratom, o ktorého predtým prišla. Ale nikdy v ňom nevidela nič viac. Alebo nie?
Vôbec si neuvedomila, že podvedome zamierila do pralesa. Až chrbtom opretá o kmeň stromu, si všimla, kde sa skutočne nachádza. Hladká kôra jej vôbec nebránila, keď sa zošuchla až na zem a hlavu si oprela o drevo. Snažila sa cez listy nájsť aspoň malý kúsok s oblohou, no v týchto miestach to bolo priam zázrakom.
Zázraky...
Nejaký by potrebovala aj teraz. Uväznená v situácií, ktorú si celú dobu nevedomky volila sama. Ako je možné, že sa toľko vecí môže meniť bez toho, aby ich niekto videl? Ukryté hlboko pod zemou, až kým nenadíde ich čas.
Warganove kroky boli svetlom, ktoré ju pritiahlo do reality. Sledovala, ako kráča, akoby pohľadom mohla spomaliť čas, získať ho na svoju stranu. Ale jeho dotyk ju presviedčal, že niečo také vôbec nepotrebuje, že riešenie sa určite nájde. Možno sa tiež ukrýva pod povrchom?* Enare... *začala úplne potichu. Nebola si istá, vôbec ničím, nie to ešte spôsobom, ako mu to vysvetliť.* Celú dobu som to nevidela. Nepoznala som skutočnú tvár človeka, s ktorým som bola každý deň...



Moaite sedel v dutine starého stromu s pohľadom upretým na svoje starecké ruky. Mal pocit, že mu neostávalo toľko času, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať. Udalosti posledných dní tomu vôbec nepomohli. Všetko zrazu vyzeralo byť úplne iné, ako to bývalo pred rokmi.
-Starý brat,- oslovil ho priateľsky šaman, ktorý si k nemu prisadol. -nepozeraj sa na seba tak kriticky, vždy je to lepšie, ako sa zdá.- usmial sa naňho spod hustej šedivej brady. Bol omnoho starší, dobre vedel o čom rozpráva.
-Neviem, či som urobil dobre.- obrátil sa jeho smerom, plný pochybností.
-A rozhodne neľutuj svojich činov. Raz sa to predsa musela dozvedieť a on aspoň bude mať príležitosť všetko si urovnať.
-Neviem ani, čo s jej sľubom liečiteľky a budúcim vládcom Arkanov. Nerozumiem, ako to robí, ale ani najväčšia kňažka by nebola schopná predpovedať tak zamotaný život, aký ma práve moja dcéra.
A Analai... Aj keď o sebe pochybuje, bol by dobrým vodcom. Lepším ako väčšina jeho praotcov. Ale neviem, ako to urovnajú medzi sebou. Dokáže jej vôbec odpustiť? Niryai bola vždy tak strašne slepá...-
-Pre svoju dcéru môžeš chcieť hocaký osud, aj tak si ho nakoniec vyberie sama.- potlapkal ho priateľsky po ramene. - Spomeň si, ako si bojoval ty proti Gareine.-
Obaja muži sa pustili do smiechu natoľko hlučného, že donútil stráže zvonku prekvapene nahliadnuť dnu, či je všetko v poriadku.
-Vyzeráme, ako keď si nám pred obradom prímeria namiešal tie tvoje „špeciálne bylinky“. Môj otec nás chcel vtedy vyhnať z kmeňa, vraj ničíme jeho dobré meno.- Sťuchol ho Siaree lakťom. Starí muži na to zareagovali ďalšou vlnou chrapľavého smiechu.
Vonku sa ozvalo zadunenie hromu. Obaja pri tom zvuku stíchli a nechali unášať svoje zmysly búrkou. Vlhko dažďa príjemne schladilo vzduch okolo a zvýraznil tak vôňu mokrej hliny.
-Čo keby sme namiesto skrývania sa, vyšli do koruny stromu, ako sme to robievali pred rokmi? Každá búrka prináša so sebou nové príležitosti, pamätáš sa?- navrhol šaman.
-Určite sa pokúsia protestovať.- Kývol na súhlas jeho priateľ a s nenápadným úsmevom vstal. Obaja sa vybrali von, unášaní spomienkami z mladosti.



Larea pristála na skalnom výbežku, ktorý poskytoval úchvatný výhľad na mesiac, zapadajúci za horizont. Svetlo okolo neho zafarbilo oblohu do odtieňov fialovej. Renae obiehal ich planétu najpomalšie, preto bolo ukončenie jeho púte vždy zaujímavým zážitkom. Avšak nie dnes. Nie po udalostiach, ktoré sa stali.
Zoskočil z lietajúceho tvora a sadol si na veľký plochý kameň.
-Ako sa to mohlo stať?- obrátil sa nešťastne na araena. -Prečo niečo také vôbec navrhol? Prečo prišla aj s Arkanom? Prečo sa vlastne zamiluje do každého cudzinca, ktorého stretne?- v hlase mal zúfalstvo a hnev súčasne. Araen to vycítil a s tichým mrmlaním roztiahol obrovské krídla, než sa presunul až k nemu a veľkú hlavu si zložil na jeho kolená. Naklonil ju nabok, keď ho Analai neprítomne začal škrabkať.
-Vieš, ja to vlastne ani nedokážem vysvetliť. Odkedy jej zomreli bratia, som s ňou trávil takmer všetok čas. Všade sme chodili spolu, problémy sme spôsobovali spolu, spolu sme lovili, pomáhali si. Spolu sme žili...
A potom sa stretla s cudzincom z vesmíru. Ukryje ho u seba, on ju zachráni pred nepriateľmi, ktorých sám prilákal, ona sa doňho zamiluje. U Aharei! A to ho poznala len pár týždňov. Rozumieš tomu?- vydal zo seba dlhý výdych. Larea k nemu zdvihla pohľad a ozvala sa súcitným vzlykom. Potlapkal ju a s pohľadom utopeným v spomienkach pokračoval ďalej: -Bol som s ňou, keď trpela kvôli vesmírnej žene. A namiesto toho, aby som sa tešil, že cudzinci spolu odídu preč, som dúfal, že sa to vyrieši a Niry bude šťastná. Áno, a vyriešilo sa to. A vieš ako? Odišla do púšte, aby tomu mužovi, zlodejovi vlastného araena, pomohla a zachránila jeho priateľov!- jeho hlas bol znovu rozhorčený. Mal chuť začať kričať a nechať vietor rozniesť všetok jeho hnev do diaľky. -A potom... Potom som ju naháňal niekoľko mesiacov v miestach, kam by nikto dobrovoľne nevkročil. Bál sa o ňu, sledoval ju, neustále sa pokúšal dostať ju preč. A ona medzitým bola s budúcim vládcom Arkanov. Spojená putom starším, ako sú tie naše. Starším ako všetky legendy.
Niečo som musel celú dobu robiť zle...-
Muž vsal a nechal za sebou zvedavo vzhliadajúce zviera. Vnútro mu rozožierala bolesť, hnev a smútok. Mohol za to sám, vedel to. A sám to musel teraz aj vyriešiť.
Prešiel až na okraj skalného útesu a sledoval, ako sa vietor pohráva s korunami stromov pod nimi. Jeho hra bola dnes zraniteľná, čakajúca na svojho priateľa, možno aj lásku. Bola to predzvesť silnej búrky, nie príliš typickej pre toto obdobie. Postupne sa začali pridávať aj hrozivo čierne mraky, duniace si svoju melódiu života a smrti.
A on tam len stál a sledoval, ako sa tma rozsieva ponad jeho hlavu.
Niekde zozadu stále presvitali lúče svetla a snažili sa vo vopred prehranom boji poskytovať svoje teplo rastlinám a tvorom, až kým aj ich nepohltila tma. Zásady vraj končia tam, kde sa stretnú s úmyslami.
Oblohu preťal blesk.
Larea sa trhla a vydala tichučký zvuk. Keď na ňu o chvíľu neskôr začali dopadať aj veľké kvapky, obrátila sa na Analaia.
-Bež sa niekam skryť.- zašepkal jej natoľko zničene, že cez hukot búrky ho bolo ledva počuť. Vodná dračica spravila pár krokov k okraju, akoby zvažovala jeho nápad. Potom sa však postavila na zadné a svoje obrovské krídla roztiahla nad mužom, ktorý ju zachránil z púšte. Až teraz sa k nej obrátil. Ťažko sa určovalo, či kvapky na jeho tvári sú spôsobené dažďom alebo slzami. Avšak nenápadný úsmev vďačnosti bol znamením, že sa rozhodol. *

/ to bolo aké peknééé, tuším som sa práve zamilovala do Analaia a ten posledný obraz ako nad ním Larea drží roztiahnuté krídla si viem dokonale predstaviť, úžasne krásne a smutné /

*Niryai nemusela povedať viac, aby jej porozumel. Nielen preto, že bol Arkan zvyknutý mlčky pozorovať aj tie najmenšie a najnebadanejšie poryvy citu v tvárach, ale aj preto, že mal ešte stále v pamäti živú spomienku spred niekoľkých týždňov. Stalo sa to krátko po tom, ako Niryai prišla do púšte. Večer stál na dune a mĺkvo pozoroval vzdialené hviezdy, v temnej mĺkvote nočnej oblohy hľadal nielen pokoj, ale aj odpovede na otázky, keď mu výhľad náhle zastrel tieň. Mal tvar letiaceho draka Sarynxa. Vtedy to pochopil ako znamenie úspechu, ale dnes videl ako jeden muž rýchlo vychádza zo stanu a mizne v temnote s araenom. Niryaine slová mu len potvrdili to, na čo myslel už vtedy keď sám sedel na skale a pozoroval tábor. Mal čas premýšľať, vracať sa v spomienkach a tie dodali istotu jeho hlasu, keď nakoniec prehovoril. Pokojne a predsa tak podmanivo, že jeho skrytej sile by sa dalo len ťažko vzdorovať.* Analai ťa miluje. Pochopila si to len teraz, ale máš strach priznať si, že aj ty k nemu cítiš niečo viac.Je to tak, Niry? Analai pre teba nikdy nebude celkom ako brat už len preto, že ty si dcéra náčelníka a on je najlepším bojovníkom spomedzi Siharei.* sivomodré oči sa v tme stali ešte hlbšími, ale zračila sa v nich nečakaná láskavosť, ktorú si ani sám neuvedomoval. V tej chvíli v ňom súperila horúca arkanská krv bojovnníka, tvrdého, drsného, neschopného sa deliť o nič a nikoho s náhlym pokojom. Iba v tej jednej krátkej chvíli sa cítil oveľa starší ako Niryai. Oveľa, oveľa starší a zmenený.*

/moc ďakujem časť s Analaiom som chystala a prepisovala celý víkend /


*Mal pravdu a predsa sa mýlil. Spomienky z minulosti jej hovorili o tom, čo cítila. Dnešok tvrdil presne to isté. Ale Analai...* Niy meare, znamená pre mňa viac, vždy to tak bolo. Ale je to zrejme úplne odlišné ako jeho vnímanie. Keď nás napadli Arkani, bol to práve on, kto ma zachránil. Od tej chvíle sme spolu boli takmer neustále. Mám pocit, že spočiatku trpel výčitkami, že sa niečo také stalo a nedokázali tomu zabrániť. Ale čím dlhšie sme spolu ostávali, tým viac sa to menilo. Pre mňa bol skutočne bratom, ktorého som stratila... *potichu si vydýchla a postavila sa vedľa Wargana. Opatrne sa k nemu natiahla a prstami prešla po jeho líci, než mu venovala ľahučký bozk motýla.* Musím sa vrátiť za otcom a vyriešiť to. Analai sa nikdy nechcel stať vodcom, mal z toho postavenia strach, rovnako ako ním opovrhoval. Moaite nemôže po ňom niečo také požadovať.
Vzdám sa aj svojho následovníctva, ak nám to zaručí návrat naspäť k vám... *temná obloha a chladný vzduch, ktoré predpovedali búrku sa konečne ozvali. Spustil sa dážď, pod stromami zatiaľ prívetivejší, ako na otvorených priestoroch. Pravidelné zvuky prinášali so sebou akýsi vnútorný pokoj a bezpečie.* Kedy naposledy pršalo v tvojom domove? *pousmiala sa opatrne, než sa vybrala na cestu naspäť.*

*Po Niryainých slovách o návrate späť na púšť sa zamyslene pousmial a tvárou mu preletel rýchly tieň, ktorý na okamih sfarbil jeho oči tmavším odtieňom modrej. Náhle sa ho zmocnil nepokoj, ale nie taký, aký pociťoval pred ťažkým bojom alebo náročnou úlohou. Boli to skôr obavy ako nepokoj samotný a on nebol zvyknutý pociťovať ho vo chvíľach, keď sa kal- ehram prikláňal na jeho stranu.
Odvrátil tvár a v tom okamihu mu na líce dopadla veľká dažďová kvapka a začala mu stekať k brade. Zachytil ju prstami skôr ako z neho stihla skĺznuť a pokožkou mu prešlo zvláštne mravčenie. Cítil chlad, ktorý nemrazil, ale osviežoval. Rozotrel kvapku pozorne na bruškách prstov a potom si ich priložil k perám. Voda. Privrel oči a počúval ako v kvapkách dopadá na listy vysoko v korunách stromov. Bola všade dokonca aj na ňom a bolo jej stále viac akoby sa nebo nad nimi rozhodlo pomaly vykrvácať.* Raz po dvoch cykloch, keď púšť a prales prejdú spoločnú cestu okolo slnka...* prehovoril ticho so zavretými očami. Náhle sa usmial akoby videl niečo, čo poznal len on sám.*...prichádza Achrija, búrka. Je prudká, živelná no všetku vodu hneď pohltí piesok. Ale na druhý deň je všetko iné, všade sú kvety, život, ktorý predtým spal medzi zrnkami. Trvá to len chvíľu, ale je to ten najkrajší pohľad aký si dokážeš predstaviť. Ľudia z môjho kmeňa veria, že práve vtedy duše mŕtvych našli cestu do raja.* stíchol a uprel na Niryai prenikavý pohľad a nepokoj sa vrátil.* Niry,* oslovil ju nežne.*...ak sa vrátiš so mnou chcem, aby si poznala pravdu. Zákony môjho sveta sú kruté, Arkani podľa nich žijú už tak dlho, že sa pre nich stali prirodzenosťou. To, čo si so mnou zažila doteraz sa nevyrovná tomu čím budeš musieť prejsť potom. Spoznáš, čo je to skutočná krutosť života na púšti. Ja sám budem zabíjať a trestať, keď sa stanem naozajstným vodcom kmeňa. Ukázala si mi zázrak života hodný uctievania, ale jedna moja časť sa nikdy nedokáže zmeniť. Hovorím ti to preto, lebo nechcem, aby si bola neskôr sklamaná.* Nenávisť bola jeho štítom proti nepriateľovi, ale láska k Niryai ho robila zraniteľným. Už raz stratil ženu, na ktorej mu záležalo a Niry teraz pre neho znamenala oveľa viac. Pred rokmi bol sebecký, chcel si všetku lásku svojej ženy nechať pre seba no dnes je niekým iným. Nechcel opakovať chyby minulosti.* Porozmýšľaj o tom, neponáhľaj sa.* chytil Niryaine ruky a zľahka sa o ne obtrel lícami.* To, čo k tebe cítim sa nikdy nezmení.

Na púšti


"Už to nepotrvá dlho. Je čas."
Ryiu obrátila tvár k Zarekovi a videla, že ju pozoruje. Natiahla k nemu ruku, prstami mu zľahka prešla po zápästí a on ju chytil. Pohľadmi si medzi sebou mlčky vymenili niekoľko myšlienok a potom sa obaja pozreli na Karima.
"Je čas." zopakoval starý zikku a uprene pritom hľadel na piesok pred svojimi skríženými nohami. V rukách držal tenkú palicu z bielej kosti a znaky, ktoré ňou kreslil vzápätí zotieral hranou druhej ruky. Ryiu pevnejšie zovrela Zarekovi ruku a ten jej stisk opätoval. "Čo mám urobiť?" prehovoril pokojne a Ryiu sklonila hlavu tak nízko, že jej dlhé striebristé vlasy zakryli výraz tváre.
"Musíš nájsť Wargana a priviesť ho späť. S Isanou alebo bez nej. Bude sa musieť postaviť svojej minulosti skôr než ho oberie o budúcnosť." po tých slovách hodil Karim do stredu ich malého kruhu čiernu šupinu Ytru. Bola tmavá ako noc bez hviezd a dokonale hladká akoby ani nepochádzala zo sveta púšte, kde piesok na všetkom zanechal svoju drapľavú stopu. Iba jeden jediný tvor mal také šupiny, a to, že Karim jednu z nich našiel znamenalo, že sa vyplnili jeho najhoršie obavy. Merey sa vrátil.*


Karim a Ryiu stáli na dune vedľa seba. Sathi sa im vo vetre skrúcali okolo tiel, ale ani jeden si to nevšímal. Oči oboch sa upierali na obzor, kde v oblaku prachu mizlo štíhle telo Zarekovho Ytru.
"Poslal si ho na smrť." Ryiin hlas bol malátny. Nedokázala myslieť na tých niekoľko týždňov, ktoré strávila so Zarekom bez toho, aby znovu nepocítila obavy a strach. Kedy sa to skončí? Milovať Arkana znamenalo trpieť. V ich jazyku ani neexistovalo slovo pre šťastie, a preto sa ho Ryiu snažila necítiť. Nechcela to všetko zažiť znovu.
"Teraz už nezomrie." Karim odvrátil tvár od obzoru a zľahka položil ruku na Ryiino brucho. Prekvapene zodvihla pohľad do starcových očí a ruky si ochranne pritlačila pod prsia. Ako to mohol zistiť? Vedela to predsa len ona. Zlatisté oči sa na ňu otcovsky usmiali a ona sa rýchlo upokojila. Karim nebol jej nepriateľ, ale spojenec.
"Vráti sa, Ryiu, pretože keby zlyhal začne sa naozajstné peklo. Náš svet už nemôže zostať rovnaký. Príliš dlho sa v ňom nič nezmenilo."



Sio ponoril ruku do studenej vody, zaklonil hlavu a prižmúril jedno zdravé oko. Hrubé kožovité listy stromov zacláňali slnko a vytvárali v oáze príjemný chládok. Ozvalo sa krátke zabublanie a potom ticho, keď sa nádoba naplnila vodou až po okraj. Vtedy ju Sio vytiahol a pevne uzavrel, aby z nej nevytiekla ani kvapka.
Bol sám a cítil sa sám aj vo svojom vnútri. Jediné, čo ho dokázalo naplniť bol hnev a nenávisť, ktoré v posledných týždňoch silneli, takže sa im už nedokázal brániť. Náhle prudko vstal a rýchlymi krokmi prekročil hranicu medzi oázou a púšťou. Dušu mu spaľoval oheň, ktorý zo seba musel dostať skôr než ho spáli na popol. Padol na kolená, ruky zaryl hlboko do piesku a v hlasnom kriku uvoľnil všetok svoj hnev do púštneho ticha. Čakal, že k nemu príde jeho Ytru, ale keď sa zlatisté piesky začali otvárať pred mohutným čiernym telom v ohúrení naň hľadel až dovtedy, kým sa s hrôzostrašným revom a v oblaku prachu nepoložilo na rozpálenú zem.* Akhram mnio, Teomar.* zašepkal s hrôzou a tvárou padol padol do piesku. Teomar sa mu prišiel pomstiť za nenávisť, ktorú preukázal jeho nástupcovi. Netušil ako dlho zotrval v poníženom úklone, keď mu na tvár dopadol tieň. Pomaly zodvihol hlavu a jeho pohľad sa skrížil s neúprosnými očami, takými zlatistými ako samotná púšť a hlbokými ako zradný piesok.Muž sklonil hlavu tak, že mu polovicu tváre zakryla tmavá látka plášťa a zostal len úsmev, chladný a celkom prázdny.*

*Jeho náhla zmena výrazu, pri prvých kvapkách dažďa, ju donútila pousmiať sa.* Enare... *začala len potichu, zvažovala slová, ktoré by boli pre ten okamih skutočne vhodné.* Chcem sa s tebou vrátiť, chcem zažiť Achriju, púšť v miestach, kam nikto nevkročí, váš ľud a hlavne, *rukou mu prešla po tvári, teraz mokrej vďaka dažďu,* chcem byť s tebou, nech sa vyberieš kamkoľvek. *Znovu sa usmiala, tentokrát v tom však bola, pre ňu tak typická, dávka energie, ktorá sa odmietne nechať skrotiť úplne. Jedna jej časť vlastne verila, že sa spolu vrátia do zeme, ktorá mu bola domovom. To miesto poznalo úplne iné zákony pre ľudí rovnako, ako pre okolitú krajinu.


Niryai sa vrátila do tábora v momente, keď Analai odchádzal od vodcov klanu. Hneď, ako si ju všimol, vybral sa jej smerom. Na tvári nemal ani náznak úsmevu, no nebol tam ani hnev. Mohla to byť pokora?
-Anu, ja...- začala opatrne.
-Nie, Niry, prosím. Nie teraz.- Nie teraz od neho mohlo znamenať rovnako zajtra, ako nikdy. Obaja to vedeli. Nikto sa však neozval. -Tvoj otec nechce zrušiť sľub moaite, ktorý si dala. Nebude však dožadovať svoje právo, ak... no, veď vieš. Prevezmeš iniciatívu.- náhle sa zasekol, nad svojim podivným vysvetlením. Slová však nemohol vrátiť späť, preto mu neostávalo, než preniesť sa nad to a pokračovať. -Ak budeš chcieť, môžete sa vrátiť do púšte.-
-Ako si ho dokázal presvedčiť? Niečo také by povolil iba ak...- zastavila sa. Iná možnosť tu skutočne nebola.-
-Ak by som bol vodcom.- Prikývol súhlasne.
-Analai.- Vydýchla potichu predtým, než ho objala. Len ona jediná vedela, koľko toho svojim rozhodnutím obetoval. -Ďakujem.-
-Dúfam, že to je posledná vec, ktorú pre teba robím, Diska'ha Moaite.- pousmial sa po prvýkrát počas ich rozhovoru. Dokonca aj jeho hlas znel na chvíľu rovnako, ako ho poznala.- Teda, ešte sme vám pripravili kroakov. Ak budete letieť, dostanete sa do púšte omnoho skôr. Ale tým môj zoznam skutočne končí.-
Mladá žena sa usmiala a niečo mu zašepkala do ucha. Kývnutie na súhlas, jej ako odpoveď úplne stačila. Ešte raz sa mu poďakovala a bežala za otcom, aby mohli s Warganom čo najskôr odísť.*

* Pomaly sa vrátil na svoje miesto na skale a očividne si nič nerobil z dažďa, ktorý mu zmáčal nielen tvár, ale aj sathi. Z diaľky pozoroval, ako sa Niryai rozpráva s mladým bojovníkom a keď potom vošla do otcovho stanu zamieril priamo k nemu. Ak sa s ním Niry chystala odísť naspäť do púšte potom to znamenalo iba jedno. Analai bude novým vodcom kmeňa Siharei a vysoké postavenie z nich oboch robilo nových nepriateľov, nielen sokov v láske k jednej žene.* Achmar namari, Analai. Máš moju vďaku za to, čo si pre nás vykonal, ale bolo by príliš skoro tvrdiť, že odteraz bude púšť pre tvojich ľudí bezpečnejšia.* Hlas mal pokojný, vyrovnaný a pevný. Analai z neho musel poznať, že sa mu nevyhráža iba ho varuje. Bez toho, aby počkal na odpoveď, mierne kývol hlavou na posledný pozdrav a zamieril na druhú stranu táboriska.*


Na púšti

/ https://www.youtube.com/watch?v=grOFsCwNk1M&feature=related /

Ryiu odpočívala v Zarekovom stane. Toho večera sa k táborisku znovu prihnala piesočná búrka, a tak sa každý zdržiaval v úkryte. Samota by ju už nemala desiť, ale stále musela myslieť na muža s prenikavo modrými očami a rukou si pritom podvedome hladkala brucho. Cez sathi to ešte nebolo poznať, ale keď si zašla pod ňu na nahej pokožke už cítila miernu vypuklinu.
Zo zamyslenia ju vytrhol prenikavý výkrik, ktorý prehlušil dokonca aj dunenie búrky, takže sa okamžite strhla a posadila na mäkkých rohožiach. Nič ľudské nemohlo takto nariekať. Bolo to akoby aj jej vlastné srdce trhali na kusy a oči sa jej pritom naplnili slzami. Takto prenikavo a strašne mohol žialiť len Ytru. Rýchlo si zahalila tvár sathi a vyšla von, kde sa pred stanmi zhromaždili aj ostatní zikku. Každý stál na mieste bez pohnutia a všetci mali tváre obrátené jedným smerom. Ryiu ho sledovala pohľadom až k miestu, kde sa búrka začala pomaly rozplývať a k zemi padajúce zrnká prachu odhaľovali hrôzostrašný obraz. Ytru vyrážal z dún vysoko ku oblohe, jeho telo sa krútilo ako v kŕči a predtým než dopadlo k zemi otvoril naširoko bezzubé ústa a vydal zo seba strašný výkrik. Ryiu si zakryla uši rukami, ale aj tak ho počula. Po lícach jej stekali slzy a keď prechádzala okolo ostatných zikku videla, že aj tváre sú mokré od sĺz. Všetci už tušili, čo sa stalo, ale ani jeden sa nepohol akoby tomu stále nechceli uveriť. Iba Ryiu potkýnavo zamierila k stanu v samom strede tábora a prudko rozhrunula látku na vchode. Tá za ňou zapadla a ona cítila akoby sa náhle ocitla v celkom inom svete. Ticho našľapujúc zamierila k rozhožiam, na ktorých bez pohnutia odpočívalo Karimovo telo. Prešla až k nemu a keď starému zikku položila chvejúcu sa ruku na líce rýchlo ju zase odtiahla. Bolo ešte teplé, ale Karim bol mŕtvy.*

//aaah, preco chudaka Karima? //

/ lebo nastal jeho čas neboj, všetko potom pochopíš /

/ moj oblubeny Arkan a ty s nim takto skoncujes.. /


*Analai len kývol hlavou. Púšť nebude nikdy pre jeho ľud bezpečným miestom. Nebol z tých, ktorí by verili v šťastné konce, život bez problémov či komplikácií.
Niryai vybehla z úkrytu vládcov takmer ihneď. Jej výraz vyjadroval nesúhlas, rovnako zbytočný ako viera v neexistenciu kameňa. Nadchádzajúce dni budú náročnejšie, ako by sa mohlo zdať. Vedela, že hneď, ako jej otec bude schopný nazhromaždiť dostatok bojovníkov, budú sa musieť vybrať bojovať proti svojim. Aranae bol príliš nebezpečným, mal moc vyvolať vojnu medzi svetmi Siharei a Arkanov, a práve tomu museli zabrániť. Všetk oto však zatiaľ malo čas, aj keď možno len zdanlivý.
Nasadla na svojho lietajúceho tvora a čakala už len na Wargana, aby ho mohla následovať do púšte. Dúfala, že aspoň tam bude mať príležitosť v pokoji sa s ním porozprávať o všetkom, čo sa stalo. A pri troche šťastia, byť s ním aj po dlhej dobe osamote.*

*Naspäť k hranici púšti sa vydali na chrbtoch okrídlených tvorov, ktoré vo Warganovi rovnako ako vodné draky vyvolávali zmes obdivu a ostražitosti. Bol srdcom aj telom Arkan a zdalo sa, že to tieto pozorné bytosti dokážu rozlišovať. Napriek pokoju, ktorý cítil na spiatočnej ceste sa jeho pohľad neustále vracal k Niryainej tvári akoby odhadoval či ju netrápia pochybnosti. Tvár mal zakrytú závojom tmavomodrej sathi, ale sivomodré oči mu v tme žiarili celkom jasne.
Zosadli na okraji prelasa, na čistine porastenej vysokou trávou, ktorá sa v nočnom vánku ohýbala jedným smerom ako voda v rieke. Wargan stál Niryai otočený chrbtom až kým zo zeme nevzlietol aj druhý okrídlený tvor a nezamieril preč. Osameli. Možno to bude ich posledná možnosť pred návratom do púšte ako stráviť čas bez prítomnosti ostatných zikku, pretože potom to bude oveľa ťažšie. A to predovšetkým pre Niryai.
Pomaly sa obrátil tvárou k nej a zložil si závoj. Látka odhalila výrazné črty jeho tváre, prísnu sánku, pevne krojené ústa a hlboké sivomodré oči, ktoré si v hustnúcej tme Niryai skúmavo premeriavali.
Pristúpil bližšie, natiahol ruku a prstami sa zľahka dotkol Niryainho líca, nenáhlivo skĺzol až na jej pery, ktoré boli také vábivo jemné, že neodolal a sklonil sa, aby ju na ne pobozkal. Krúžky yawaru ticho zacinkali a keď bozk prehĺbil objal ju rukami okolo pása a pritiahol bližšie k sebe. Cítil jej pružné nepoddajné telo stvorené na ľahký pohyb po korunách stromov a to mu vyvolalo na perách rýchly úsmev. Odtiahol sa a pozrel Niry do očí.* Keď si prvýkrát prišla do púšte chcel som z teba urobiť svoju ženu násilím. Teraz sa so mnou vraciaš slobodne a slobodne sa môžeš aj rozhodnúť.

*Let kroakov vôbec nepripomínal jej milovaného araena, o ktorého prišla. Napriek tomu bol však príjemným rozptýlením, akousi rozlúčkou so svetom, ktorý dôverne poznala a opúšťala. Preto pozorne sledovala detaily krajiny pod sebou, myšlienky preložila na druhú koľaj. Nočné kvety vytvárali okolo seba zvláštnu atmosféru, v odtieňoch modrej a fialovej jemne osvetľovali všetko naokolo. S blížiacim sa ránom sa k nim pridávala aj lenivo sa plaziaca hmla. V ich spojení vytvárala modré more ukryté medzi stromami. Potrvá dlho, kým bude mať znovu príležitosť vidieť svoj vlastný domov?
Hneď ako pristáli, vybrala sa tichými krokmi smerom k Warganovi. Jeho bozk jej vyvolal na tvári úsmev. Doteraz takto nikdy nezmýšlala, no vôbec netušila, čo má od svojej šialenej túžby očakávať. Všetko v jej svete sa neustále menilo, jeden by si pomyslel, že si na ten sled udalostí už aj zvykla.* Enare... *začala potichu, nebola si istá slovami, než nezačala takmer bez zmyslu rozprávať.* Je toho tak strašne veľa. Môj otec, tá podivná kňažka, predpovede bez zmyslov, vojna medzi kmeňmi, problémy s vodcom, problémy u vás, Arkani, ktorí ma budú nenávidieť už len kvôli mojej prítomnosti... *Zrazu sa zastavila a uvedomila si, že v jeho kmeni takmer vôbec nerozprávajú. Má šancu tam vôbec niekedy nebyť nevítaná? Ticho si vydýchla. Jej obavy sa na krátku chvíľu zjavili aj na jej tvári. Všetko však len do doby, než sa rozhodla vrátiť sa naspäť k tomu, čo jej povedal. Možno nakoniec nepotrebuje riešiť nič iné, stačí jej prítomnosť tohto neuveriteľného muža.* Prečo si to napokon nespravil? Mal si toľko času a príležitostí... *jej otázka bola myslená vážne. Po rovnako vážnej odpovedi snáď aj túžila. Jej činy však tomu vôbec nenasvedčovali, keď sa nahla zboku k jeho krku. Spočiatku ho len šteklila dychom, než sa napokon perami dotkla miesta, kde sa pokožka v pravidelných intervaloch chvela v rytme jeho srdca. Pomaly prechádzala vyššie až k miestu, kde mal v zložitom vzore hlbokú jazvu. Pri spomienke na jeho návrat z púštne búrky, keď neustále krvácal a navyše bol otrávený jej vlastným jedom, sa jej na tvári objavil jemný úsmev. Opatrne ho tam pobozkala a skôr, než sa vrátila k jeho pohľadu, sa nosom zľahka obtrela o jeho ucho.* A možno ti to trvalo príliš dlho... *dodala a jej úsmev sa zmenil na dravý, od ktorého sa nedali očakávať čisté úmysly.*

*Telom mu prešiel mierny záchvev, keď sa ho Niryaine pery dotkli na mieste, kde mu pokožku hyzdili staronové jazvy. Privrel oči a ticho vydýchol do jej vlasov, ktoré ho pritom zľahka pošteklili na líci. Aj po takom dlhom čase stále cítil vinu, ktorá vyplávala na povrch len čo sa staré rany znovu otvorili. A práve na nich ho Niryai teraz láskala ani netušiac, že siahajú oveľa hlbšie než len pod jeho kožu.
Chytil ju za zápästia a jemne sa od nej odtiahol, aby sa ich pohľady mohli stretnúť a vpiť do seba. Nebol pánom veľkých slov, pretože ho odmalička viedli k tomu, aby sa stal pánom veľkých skutkov, ale na Niryainu otázku chcel odpovedať pravdivo.* Keby som to bol urobil vtedy teraz by si ma nenávidela.* zašepkal do nočného ticha, ktoré záhaľčivo ležalo medzi nimi a v tajomnom úsmeve mu zažiarili sivomodré oči. Boli sami, nemali sa kam ponáhľať.* Vieš, čo je na rozkoši to najkrajšie, Isana? Či už je fyzická alebo duchovná.* oslovil ju nežne vábivým hlasom a jej ruku si zodvihol k perám. Na bruško každého prstu vtisol krátky bozk, za ktorým sa skrýval divoký arkanský úsmev.* Dávať je viac ako brať. Si pripravená na to, aby som ti to ukázal?