ASALA- časť Mare Imbrium

*Nadvihol obočie, no to sa skrývalo pod kapucňou rovnako ako pol tváre. Popravde jej neveril, no nemienil sa s ňou o tom hádať. Možno sa jej zdalo bezpečnejšie hrať sa na nepannu, no to bola jej vec. V konečnom dôsledku si aj tak myslel svoje.* Tak to sa tým budúcemu pánovi nechváľte, to vám radím. *Zhodnotil krátko a myslel to vážne. Poznal Uretana, lepšie než bežní ľudia v osade, ktorí sa s ním nedostávali do styku. Preto vedel veľmi dobre, akú radu jej dal. Keby vie, možno by ho už za takého prašivca nepovažovala. Pozornosť preniesol na Wabiho a toho jej tvora, ktorý sa chcel ohriať rovnako ako ona na ňom na jeho mačke. Wabi pootvoril oko, aj keď spal, veľmi dobre si uvedomoval narušenie svojho priestoru, no ani sa nepohol. Vydal nejasný zvuk ako odpoveď na zvuk druhého zvierať a a opäť oko zavrel, nenechajúc sa vyrušovať, no ani sa neodtiahol. Nevadilo mu ohrievať zviera.* Nikto by sa nemal vzpierať vlastnému osudu? Tomu naozaj veríš? Ak je to tvojim osudom, dobehne tak či ona nie? Osud to tak zariadi. A ak nie, nebol to tvoj osud. Možno budeš trpieť zbytočne, lebo niekto tvrdil, že to a ono je pre teba správna cesta. Nemyslíš, že ak by bola, osud by ti ju privial aj bez toho? *On v také hlúposti neveril, bolo len málo vecí v ktoré veril. Málo povier ktorými si nechal ovplyvňovať život.* Áno, tvojim pánom bude Uretan. *Z hlasu bolo cítiť, že ani on nie je jeho fanúšik, no mal svoje vlastné dôvody prečo jednoducho robil, čo mu bolo kázané.*

Yunna

*Bolo sa pre ňu zvláštne pozerať na zvieratá keď o to svoje sa priveľmi bála, No pre jeho zdravie všetko. Snažila sa preto radšej sústrediť na Neznámeho. Mal inú filozofiu než ona, než akej ju učila šamanka.* Osud je premenlivá záležitosť. Keby som sa snažila utiecť svojmu osudu, postretol by ma horší a prečo by som sa mala brániť tomuto, keď by som mohla skončiť ešte horšie? Navyše pozemská bolesť je nič. Tu si chvíľu vytrpím, ale keď umriem a pôjdem na nebesia medzi hviezdy a stanem sa jednou z nich a budem žiariť mojim deťom na cestu, už nebude viac bolesti. Čo sú to roky bolesti od večnosti pokoja?* Verila tomu, jej spôsob života aj tomu odpovedal. Netrápila sa ničím čo bolo tu a teraz, jednoducho veci prijímala, aj keď večne s poriadnymi komentármi, nie moc vhodnými pre ústa ženy, ale napokon všetko prijala. Aj keď jej šamanka povedala, že jej osud bude pomalý a bolestivý. Aj to prijala a mlčky, bez toho aby to povedala otcovi, sa vybrala na túto cestu o ktorej poznala koniec len samotná šamanka.* Napriek všetkému verím, že krivka osudu sa dá pozmeniť, zvlniť, či naštrbiť. Nie sme bábky, náš osud je daný, ale my si volíme kroky, preto koniec odpovedá len našim činom. A aj keď teraz viem, že pôjdem priamo do rúk Uretanovi, chce sa mi vracať a utiecť, no neurobím to.* Hoci by to urobiť chcela a najradšej by tak aj urobila. A teraz keď vedela, že naozaj pôjde priamo za ním, premáhala ľútostivý plač, ktorý by ju náhodou prezradil ako trpela.* Vaše a naše filozofie sú rozdielne. Nesnaž sa pochopiť moju. Rovnako tak sa ja nebudem snažiť rozumieť tvojej. A teraz bude asi lepšie si zdriemnuť.* Ako však mohla hovoriť o spánku, keď oči sa jej zaslzili a ona nič nevidela ostro? Tvár sklonila a oči zatvorila. No pre niekoľko sĺz sa tam však už miesto nanašlo a tak padli na jeho oblečenie. To bol však posledný prejav citov a bolesti, ktorý si povolila.*

*Viera ktorú mala v osud ho zarážala. Nechápal ju, všetky jeho bunky sa priečili tomu čo hovorila, no neprotirečil jej. Viera v niečo bola hlboká a vedel, že aj tak nemá nič, čím by jej to vyvracal, rovnako ako ona nemohla dokázať niečo také jemu. Tak ako povedala, nemienil sa snažiť pochopiť to, bolo to rozumné riešenie i najjednoduchšie. Ako však vedela, že jej osudom nie je teraz pokúsiť sa utiecť, naraziť na niekoho a ten niekto by bol jej osudom? Mala tadiaľto prechádzať, no nič to nemenilo na tom, že tu ju mohli postihnúť rôzne osudy. No jej teória bola výhodná i pre neho, nechcela utekať aj keď vedela že ide k Uretanovi a tak mohol byť len a len spokojný.* Oddýchni si, keď dážď trochu ustane, zobudím ťa. *Pritakal, nereagujúc na nič z jej slov o osude. Všimol si ako sklonila hlavu, no nič viac, oheň neposkytoval priveľa svetla a on sám si chcel trochu oddýchnuť. Privrel oči, no neponoril sa do hlbokého spánku, len ľahkého, pripraveného reagovať na čokoľvek, čo by sa stalo, keby si to rozmyslela a chcela vzdorovať tomu svojmu osudu.

Prešli možno dve hodiny, keď rozlepil oči, cítiac jej telo stále na svojom a zahľadel sa von. Tam kde ho nehral oheň či žieňa cítil chlad, zdal sa mu ešte viac prenikavý, ešte viac odporný. No dážď bol miernejší, no i to nemalo trvať dlho. Potrebovali to využiť, vyraziť do osady.* Vstávaj Princezná, čas vyraziť. *Opatrne ňou potriasol, netúžil ju vyľakať, no vstávať musela.*

Yunna

*Nespala, iba driemala a vždy keď takmer upadla do spánku, tak ňou šklblo akoby do nej niekto pichol. Nemala rada takéto stavy, kedy aj jej vlastné telo a nielen myseľ odmietali spánok a tak ona sa pohybovala na pokraji spánku a driemot. Ani tam, ani tam. Aj by sa bola nato vykšľala, lenže vedela, že ju bude čakať dlhá cesta niekam preč, takže keď už aj nespala, snažila sa dopriať svojmu telu pokoj a odpočinok. Aby nabralo sily. No práve vo chvíli kedy ňou zatriasol Neznámy sa jej ťažko preberalo. Vnímala jeho hlas akoby z diaľky a tak na neho len zažmúrila. Jeho slová jej dochádzali naozaj len veľmi pomaly a dlho na neho žmúrila, kým si uvedomila čo po nej chcel.* Aha.. Prepáč, už idem.* Tackavo sa postavila a striaslo ju od zimy. To teraz, keď sa konečne začínala ohrievať sa mala postaviť a výjsť von? Šialený chlap, ale nič mu nepovedala. Zapískala na Kirina, ktorý čulý vyskočil spoza zvera a pristúpil k nej. Musela mu objasniť, že nepôjde na ňom, ale na tej veľkej mačke, ktorá mu dovolila sa od nej ohrievať. Pristúpila k jeho boku a cez chrbát mu pretiahla deku, ktorou sa doteraz zakrývala. Na okamih ju striaslo od zimy, ale jej telo sa upokojilo a pomaly sa snažilo privykať na chlad. Kirin to mal mať však ťažšie. Deku mu pri krku dobre uviazala a na ňu mu ešte aj dala sedlo, aby mu z tela deka nepadla.* Pôjdeš sám, dobre? O mňa sa neboj, bude mi dobre, len ty si dávaj pozor. Nechám ti deku, aby si sa zahrial a nestratil teplo, no zem je mäkká, dávaj si pozor.* šepkala mu, keď sedlo doťahovala a skontrolovala, či je všetko v poriadku a keď sa uistila, že tak aj bolo, narovnala sa a pozrela na Neznámeho.* Ja som pripravená.

*Mlčky ju pozoroval, ako sa snaží zahaliť svoje zviera. Deka ktorú však cez neho dávala ho možno mala ohriať, no nebola nepremokavá. Plytvať šatstvom síce nemal, no napriek tomu prešiel k nepremokavým plášťom určeným pre ľudí a dva vzal.* Ešte nie si. *Poznamenal s jemným úsmevom, teplé oblečenie nebolo všetko. Prehodil jej cez plecia nepremokavý plášť, natiahol sa k debničke, chvíľu sa s úškrnom prehrabával a po chvíli jej už naťahoval cez hlavu otrasnú starú čiapku, no stále slúžila vyššiemu cieľu. Zahriať uši i hlavu. Následne jej podal rukavice a prehodil cez hlavu kapucňu z plášťa, rovnako nepremokavú, akou bol zvyšok látky. Nič nehovoril, len opatrne prešiel aj k jej zvieraťu, ticho sa mu prihovoriac.* Len pokoj a žiadne zuby. *Mrmle si, keď cez neho prehadzuje nepremokavú látku. Uviaže mu ju okolo krku, vzadu tiež zaviaže aby mu to moc nekĺzalo i keď určite sčasti bude, nebolo to robené na zvieratá. Až potom sa otočí k nej, Hodí na seba rovnako nepremokavý plášť a potľapká Wabiho. Obrovská mačka sa zdvihne zo zeme, roztvorí ústa v zívnutie a odhalí tak obrovské zuby. On sa mu ticho prihovorí svojim jazykom, pohladí ho po hlave a potom sa otočí k Yunne.* Budeš sedieť v predu, potom sa ho drž tu... *Ukázal na huňatú srsť na krku, potom ešte rýchlo uhasil oheň a vysadol si ako prvý. Následne natiahol ruku, na znak toho že môže liezť bezstrachu.*

Yunna

*Stojac na mieste ho sledovala ako sa postaral nielen o ňu, ale aj o Kirina.* Ďakujem.* Zašepkala potichu, keď sa dívala na zariadeného Kirina a aj na seba. Tú otrasnú čiapku si stiahla do obočia a vlasy si strčila do kapucne, pričom si ich ešte pred tým stiahla šnúrkou, aby jej nelietali ako šialené. Takto to malo byť lepšie. Už bola nachystaná a keď si všimla tú roztvorenú papuľu, hrôzou cúvla o krok vzad. Na hento zviera si mala sadnúť? Na tú horu zubov a tesákov si mala sadnúť? Až sa jej rozklepali kolená, keď to videla. Ešte aj to s akou ľahkosťou si sadol na mačací chrbát! Hodnú chvíľu na neho pochybne hľadela a na jeho ruku, ktorá ju volala k nemu. S hlbokým výdychom k nemu urobila prvý váhavý krok a snažila sa nezutekať preč, ale ovládnuť svoj strach, ktorý v nej vzrastal každou sekundoou keď sa približovala k Neznámemu. Prikývla, dodávala si silu a napokon chytila Neznámemu ruku a vyšivhla sa pred neho. Tak ako jej to ukázal, sa chopila mäkkej a hustej srsti pričom sa musela nakloniť. Hruďou sa opierala o zviera a rukami sa ho silno držala. Cítila sa trápne, keď tam tak sedela a Neznámy sedel za ňou. Napokon chrániac sa a aj svoju tvár, zaborila hlavu do jeho srsti a nechala sa unášať tam kam Neznámy zavelil. Za Uretanom.. Za tyranom, tam kde ju čakali napekné chvíle. Aj jej napadlo prosiť ho to, aby ju tam nebral, ale malo by to nejaký zmysel? Bola si istá, že nie. Nepôsobil ako muž, ktorý by urobil niečo pre slzy a tieseň ženy. Možno mu Uretan sľúbil peniaze a tie vládli svetom.. Pochopiteľne. Veľmi rýchlo prestala vnímať svoje okolie a ponorila sa do myšlienok a bdelých snov. Aspoň tak necítila ten odporný chlad.*

*Ako čakal s natiahnutou rukou k nej, mal na jazyku pár nepekných poznámok. No odpustil si ich, zjavne by to len predĺžilo čas než by vysadla. Slušne teda so zavretými ústami čakal, v duchu oslavujúc keď konečne sedela a jemne Wabiho potľapkal. Wabi neváhal, vydal hlasný zvuk a rozbehol sa von do lejaku. Jeho mačkovité telo akoby ani nevnímalo náklad na chrbte, bežalo a opatrne skákalo cez všetko, čo sa im dostalo pod nohy. On zatiaľ kontroloval či druhé zviera nezaostáva, len čo sa mu zdalo že áno, jemne Wabiho potľapkal a on spomalil, počkal až ich zviera dobehlo a potom zase pridal, kľučkujúc pomedzi stromy, ignorujúc sústavné hrmenie nad ich hlavami. Toto miesto nebolo ako iné miesta na Zemi, búrka neprišla a o chvíľu neodišla, blesky a hromy boli bežnou súčasťou prírody, neboli to nijaké krátkodobé chvíľky. On občas pridržal Yunnu, vždy keď videl že sa blíži ostré zatočenie, predsa len poznal cestu ktorou ich Wabi viedol. Zima bola ešte horšie než predtým, no tentoraz už nechcel nikde zastavovať, míňali pár jaskýň, no nezastali. Cesta bola dlhá, nedalo sa v tom lejaku a drkotaní zubami ani len odhadnúť ako dlho išli, hlavne keď museli občasne počkať i Yunnino zviera, no len čo On uvidel starý známy mohutný dub, vedel že sú skoro na mieste. Wabi tiež spomalil, spozornel a ostražito kráčal po už peknom chodníčku, nijakom blate ktoré by sa zabáralo.* Wabi opatrne *Bolo to prvý raz čo prehovoril odkedy sa vydali na cestu a bolo to i prvý raz, čo potreboval hovoriť s Yunnou.* Princezná ide o tvoje zviera. Bude mi musieť dovoliť sadnúť si naň a ty budeš musieť ísť na mojom sama. Zviažem tebe i zvieraťu oči a ono bude musieť urobiť všetko čo poviem, inak si môže ublížiť, bolo by dobré keby si mu to nejako vysvetlila, nech si nezlámem väzy. Čaká nás posledný úsek cesty a bude to chcieť od neho trochu odvahy. O teba sa Wabi postará, pozná tú cestu naspamäť.* Hovoril rýchlo, bubnujúce kvapky ho poháňali, rovnako ako blesky priamo nad ich hlavami.*

Yunna

*Tak takúto dlhú cestu nečakala. Boli už takí premočení, že sa jej ťažko držalo mačacieho kožúška. Jeho vôňa jej razila do nosa a sprvu sa jej zdala odpudivá, nebola zvyknutá na kožuch, jej Kirin mal čistú vôňu jaštera. Pri ňom cítila len vôňu šupín, mierne pripomínajúcu ako by asi voňali krída netopierom. Žiadny kožuch zadržiavajúci pot a všetko ostatné. Ale napriek tomu aké jej to bolo nepríjemné, si na tú vôňu rýchlo zvykla a napokon jej bola príjemnou. Ale jednostaj musela sledovať či im Kirin stíhal, lebo vedela aká je pre neho táto cesta namáhavou. Neznámy mal pravdu, keď tvrdil, že sa mu pôjde ťažko a veru aj išlo. Ich tempo bolo teda priamo úmerné tempu Kirina, ktorý aj keď sa snažil, nie vždy im stíhal. Bolo jej ľúto, že sa musel tak namáhať. Mala ho pustiť, aby išiel sám. Domov, cestu by našiel, ale privešmi sa bála, že by sa mu niečo stalo a tak teraz sa mu postarala o takéto ťažkosti. Keď na chodníku spomalili, jasné videla ako mu z nozdier vychádzajú veľké oblaky dychu a jeho hruď rýchlo stúpala a klesala. Natiahla k nemu ruku, keď sa k Wabimu priblížil úplne a jeho dotyk na jej rukách bol tým najpríjemnejším čo si teraz mohla priať. Narovnala sa a v páse sa obrátila najviac ako mohla. Robil si z nej Neznámy srandu? Nepáčilo sa jej to. Nielen fakt, že chcel ísť na jej Kirinovi a tobôž nie, že im obom chcel zaviazať oči. V tvári sa jej zjavil jasný nesúhlas, ale akékoľvek námietky a nadávky utopila na špičke jazyka a napokon len príísne prikývla. Bez hundrania si k sebe natočila Kirinovu hlavu a prehovorila* Kirin entzun? Guztia egin behar duzu esan bezala. Gure bizitzan mendekoak dira. Konfiantza dit.* Videla ako sa zhorzil pri tej jej neskromnej požiadavke a tým, že tak ľahko chcela súhlasiť.* Mesedez, Kirin. Hau garrantzitsua da.* Ani jej sa to nepáčilo, ale nemohla konať inakšie.* Urobí to.* povedala napokon k Neznámemu, keď v jeho očiach sa zjavila rezignácia a len pritisol nozdry do jej dlane. Aj nebesá nad jej hlavou vedeli ako moc sa jej to nepáčilo a predsa musela súhlasiť. Pre dobro ich všetkých a hlavne jej a Kirina.* Len sa s ním rozprávaj a bude pokojnejší.* Dala poslednú radu Neznámemu a silno zaťala sánky na znak, že aj tak s tým vôbec neráčila súhlasiť!*

p.s. použitý jazyk je baskidčina

*Vedel, že sa jej to nebude páčiť. Jemu samotnému sa to nepáčilo, no ak chcela svoje zviera brať so sebou, aj tak nemala inej možnosti a on tiež nie. Zviera by sa samo stratilo, zabilo a v horšom prípade ani nie, no skončilo by so zraneniami kdesi v rokline a umieralo niekoľko dní. Len domáci poznali cestu a vedeli čo robiť. Nemienil však plytvať slovami o tom, ako sa mu to nepáčilo a tak len sledoval, čo zviera urobí. Napokon sa s ním dohodla a on z vrecka vytiahol dve šatky. Prešiel k nej a jednou jej obviazal oči, pohladkajúc Wabiho.* Ak si to bude chcieť dať dole, vieš čo máš spraviť, odhryzni jej prst. *Potľapkal Wabiho po zadku, ten sa pomaly pohol, no On stihol ešte zavolať.* Poriadne sa drž a v žiadnom prípade sa nijako nenakláňaj, len sa drž. *Potom sa otočí k jej zvieraťu a opatrne k nemu prejde.* Len pokoj kamoško, nechcem ti ublížiť, mám zvieratá rád. Niekedy radšej ako ľudí. *Prihováral sa mu tichým hlasom a opatrne ho pohladil po hlave. Nebol to najpríjemnejší pocit naťahovať k nemu ruku, no bolo to i pre jeho dobro. Dokonca i to zviazanie očí, nešlo ani tak o to aby si nepamätal cestu, no nebol si istý, či by to zviera urobilo čo po ňom bude chcieť, ak by videlo cestu. Preto druhú šatku opatrne omoce okolo neho, stále mu niečo mrmlajúc pri uchu.* Zvládli sme to, takže poďme dohnať tvoju paničku. *Vysadol na neho, premočený do nitky a popohnal ho. Wabi s ňou nezašli ďaleko, Wabi čakal a len sa tak pomaly tackal kupredu, až kým ich nedobehli. Bolo len dobre že teraz nevideli čo je pred nimi, pretože stále na okraji priepasti. Nebolo vidieť čo je dole, vnášala sa tam hmla hustná ako mlieko. Wabi prešiel k správnemu miestu a jednoducho skočil. Bol to možno metrový pád a hladké pristátie na kuse skaly, z ktorej začal skákať ďalej na ďalšie, čoraz nižšie a nižšie do tej hmly. Nasledoval skok do neznáma, prudký náraz o zem, no vždy dostatočne mäkký nato, aby si nikto neublížil, len to bolo trochu nepríjemné na pocity. Boli dole, v rokline, už mimo hmly, na mieste kde bolo trochu teplejšie než hore no dážď bol rovnaký. Keby sa teraz niekto rozhliadne, nevidel by pontóny po ktorých priskákali, najnižší bol rovnako skrytý v nikde nekončiacej hmle, všade boli len skaly, stromy, príroda, či nejaké tie provizórne drevené stánky, ktoré však neboli domovmi nikoho. On zatiaľ tiež už skákal, jeho dôvera v tvora nebola veľká, zvykol skákať len s Wabim alebo sám. No zviera robilo čo mu kázal a oni sa napokon tiež dostali dole, síce pár krát to bolo ťažké, hlavne posledný skok počas ktorého sa jednoducho museli rozbehnúť a on musel skočiť do neznáma, no zišli až k nim a on stiahol zvieraťu látku z očí, jemne ho pohladkal.* Tak sme to zvládli. *Prešiel k Yunne a stiahol látku i jej, nech sa rozhliadne, aj tak nemala možnosť prísť nato, ako tam došli. Všetko vyzeralo rovnako, skaly boli ostré a hmla nič neprezrádzala.*

Yunna

*Tak na takúto šokovú terapiu jej mal nechať otvorené oči a zapchať jej ústa. Pri prvom skoku a následnom páde na dno sa jej na pery dral jeden výkrik za druhým. Nič z tohto nečakala. Jednoducho si myslela, že pôjdu rýchlo, možno po nejakej kláde, ale nie takéto pády do prázdna. Pri každom jednom z nich takmer jačala šialená od strachu. Pri prvom páde takmer s Wabiho chrbta takmer spadla. U ďalších skokov sa však už poriadne držala ako kliešť až kým si nebola istá, že žiaden ďalší skok jednoducho nebude. Aj tak jej strnulé prsty držali jeho hrubú srsť a keď jej dal Neznámy dolu šatku, premáhala nutkanie skočiť mu po krku.* Ty si sa zbláznil!!! Mohol si ma varovať čo ma čaká! Vydesil si ma k smrti!* Zvolala keď na neho uprela vytreštené oči dokorán. Pohľadom skontrolovala rovnako vydeseného Kirina, ktorý bol rovnako na tom ako ona. Jasne videla ako sa mu triasli nohy nielen on strachu, ktorý prežil, ale aj od námahy. Pohľadom sa poobzerala vôkol seba.* Ako sme sa tu vlastne ocitli. Sme padli z neba, alebo čo?* Poobzerala sa vôkol seba a nič jej nenapovedalo ako sa tam ocitli a keď sa pozrela do nebies tak len videla.. nič. Hustú hmlu, že aj blesky stratili na efekte a dažďové kvapky na nich dopadali odnikadiaľ. Ale zima jej bola stále rovnaká. Tá chvíľa adrenalínu ju prekvapila a aj celkom zahriala, ale teraz ňou zase drkotala zima. A predsa nechcela byť pri tom Uretanovi skôr. Radšej keby sa ešte niekde schovali a tie tri dni chladu a hroziaceho nebezpečenstva prečkali v nejakej diere. No to boli len jej zbožné priania.* A čo teraz? Teraz ma hodíš samú niekam do diery, hladným levom, že či sa udržím a prežijem??

A ja som si myslel, že za blázna má máš už dávno. Som sklamaný že takúto mienku si nadobudla až teraz. *Odvetil jej akoby nič, nevšímajúc si jej zdesenie, ktoré sa dalo ešte zachytiť v očiach. Skôr ho trápilo to zviera, predsa len, nebola to nijaká pružná mačkovitá šelma, aké si po skalách skáču jedna radosť. Otázku príchodu dole prešiel mlčaním, síce aj nato sa mu drali na jazyk nepríjemné slová, no zdržal sa komentára. Mal by som sa najesť. Hladný som podráždený. Či to som aj tak? Ešte rýchlo potľapkal zviera po krku a presunul sa k Yunne a Wabimu, vysadnúc si späť za jej chrbát.* Ja neviem, čo by si povedala keby sme vyliezli hore na nejaký strom a hompáľali nohami? Veď máme také krásne počasie... *Mrmlal si ironicky, vydal zvuk pre Wabiho a oni sa pohli. Wabi išiel pomaly dopredu, i jeho skákanie trochu unavilo, no v prvom rade chceli dať čas druhému zvieraťu, aj keď tu v uzavretom priestore medzi skalami by ho nebol problém nájsť. No hrozilo, žeby ho niekto ulovil, predsa len, neznáme zviera, na prvý pohľad nie z ich okolia. Kráčali hodnú chvíľu, cesta sa pomaly blížila k ich koncu, keď Wabi zastal a začal vetriť vo vzduchu nejaký pach. On sa rozhliadol, očami sliedil do tmy, no nevidel vôbec nič. O takomto čase mali byť všetci zalezení, no na druhej strane, dole sa pohybovali len ich obyvatelia. Akurát niektorí, ako muži Uretana neboli dva razy príjemným stretnutím takto po ceste.
„Nazdar Protiva!“ zvučný ženský hlas sa ozval priamo za nimi, na Wabim odrazu nesedeli dvaja, ale rovno traja, i keď nová členka ich posádky už len tak tak nepadala z jeho zadku. Silno sa chytila Jeho okolo pása, naklonila sa a snažila sa rozoznať, kto sedí vpredu. „Hádam si si len žienku nejakú neulovil vonku!“
„Dnes som za Protivu?“ Keď sa tak zamyslel, Princeznička vpredu možno aj mohla súhlasiť. „Žiarlila by si?“ Prehodil k nej so smiechom, radšej jej ani nehovoriac zatiaľ, koho niesol, lebo ten jej smiech by ju prešiel veľmi rýchlo, rovnako ako podpichovačné reč. Dobre vedel, čo si o tomto celom myslela, no nič to nemenilo na tom, čo musel robiť..
„Neviem, záleží od toho či je krajšia,“ zasmiala sa žena, no bolo cítiť, že celý rozhovor sa niesol v duchu zábavy a ničoho vážneho. „Ktože si slečna a kde si nechala rozum že sa necháš viesť týmto zjazveným protivom?“*

Yunna

*Tak teda ten sa vážne zle vyspal dnes, keď bol k nej taký odporný. Najradšej by sa obrátila k nemu a uštedrila by mu toško šuchancov do rebier, že by si tú mrzutosť nabudúce odmyslel. Odporný ufrflaný chlap jeden! Ešte že sa naučila časom poslúchať jedným uchom dnu a druhým von. Zamyslene sedela a dívala sa ktorým smerom a kam išli a snažila si zapamätať cestu, aspoň v rámci možností ako sa jej dalo. Nebolo tam toho veľa na pozeranie. Nie ako u nich. V ich osadách sa cestou tam aj späť vždy dalo načo pozerať. Nie ako tu...
Z myšlienok, doposiaľ nikým nerušených ju vytrhol ženský hlas. Až ňou myklo, pri tom zvuku a ešte aj pri tom jemnom nahodení, keď vyskočila na zadok Wabiho. Yunna sa šokovane mierne obzeral dozadu smerom k hlasu dievčiny a len čokovane hľadela striedavo z jedného na druhého.* Nemôžem uveriť, že tento tu vie aj zažartovať..* Povedala ironicky a pritom sa len kyslo zatvárila jeho smerom. A nech to vidí, nech to vidí, hnusák!* A už vonkoncom neverím, že sa aj vie smiať.. Kto by to čakal od takého grobiána ako je tento tu..* Neprestávala hundrať a tak ako vždy keď bol Kirin nervózny, vystrela ruku smerom k nemu, aby ho mohla pohladiť a upokojiť. Už beztak dosť od nich splašene bočil. Pri tej žene sa jej to ani nezdalo nepochopiteľné. Yunna sa však už na ňu, ani na Neznámeho nepozrela. Stále tváriac sa kyslo a cítiac v tvári ostrý, studený vzduch, sa dívala pred seba.* Kto pvoedal, že idem dobrovoľne?* Odvetila stroho k nej a tej jej nezmyselnej otázke. Akoby to bolo dobrovoľne. Skôr dobrovoľne nasilu..*

*Mladá žena prekvapene pridvihla pri slovách dievčaťa vpredu obočie, nemusela počuť nič viac a vedela, že to vôbec nie je tak, ako si prvotne myslela. To „nadšenie“ z jej spoločnosti bolo také viditeľné, že to až bolelo. Samotný On nad jej slovami len vydal tichý smiech, chystajúc si pekné slová, ako pre ňu.* Samozrejme že viem žartovať aj smiať sa. Ale to musím najprv stretnúť vtipnú osobu. *Odvetil jej pobavene, no ihneď pocítil jednu výchovnú zozadu.
„Nebuď drzý!“ spustila mu do ucha „ako vidím, vôbec sa jej nemôžem čudovať, že ťa má za grobiana čo sa nesmeje a nežartuje, keď si protivný skoro ako celá moja pošahaná rodina...“ rapotalo si žieňa, útle a predsa silné, skrývajúce sa pod množstvom oblečenia. No v tom začula poslednú vetu a zarazila sa. Oči zúžila a keby jej niekto v tej chvíli videl do tváre, pery mala zúžené do prísnej čiaročky. „Akože ty ju sem vedieš nedobrovoľne?! Sprostý si?“ Náhle zoskočila z Wabiho a postavila sa im priamo do cesty. On si sťažka vzdychol, nemal chuť sa hádať práve s ňou, jednou z mála osôb s ktorými sa tu normálne rozprával, aj keď aj pri nej chodil zásadne len s kapucňou cez hlavu. „Si tomu dala.“ Zamrmlal nespokojne Yunne a čakal, čo vypadne z ich zátarasy, ktorá nazlostene stála priamo pred nimi a Wabim, ktorého sa vôbec nebála, aj keď ten nespokojne prešľapoval.
„Neviem či ťa mám zabiť alebo čo s tebou! Ešte mi povedz že si fakt doviedol otcovi tú ich dievčinu ružovovlasú! Môjmu otcovi! Pamätáš si čo som ti hovorila o mojom názore na to? Povedie to k vojne, odhalia nám územie len aby ju našli!“ Prskala na neho ako mačka. Bohyňa pomsty bola popri nej malá ako prst.
„Dobre vieš že to...“
„Vieš do akej rite si môže strčiť výhovorky! Je to žena! Rozumieš tomu? Žena! Dobre vieš aká osud ju čaká u môjho otca!“
Samozrejme že to vedel a pritom s tým nič poriadne ani nemohol urobiť. Mal svoje dôvody a aj keď ich ani ona nechcela brať na vedomie, nemienil sa s ňou o tom hádať.
„Zober jej zviera do bezpečia, si jediná kto zariadi aby mu neublížili. Keď ju dám tvojmu otcovi, som si istý že niečo vymyslíš aby si jej osud pozmenila. Okrem toho, jej národ verí práve v osud, ktorý že vraj vedie tu. Takže som nič...“
„Drž radšej klapačku lebo ti jednu strelím.“ Zavrčala nahnevane, vediac, že aj tak nič nezmôže. Pozrela na zviera, vyzeralo vyčerpane a bolo premočené, potom na dievča aj keď jej nevidela do tváre a nespokojne pokrútila hlavou. „Uvidíme sa v jaskyniach, o zviera sa ti postarám a dohliadnem aby mu neublížili.“ Odstúpila z cesty a vykročila k zvieraťu, ticho sa mu prihovárajúc. On nečakal na možné protesty, popohnal Wabiho a nespokojne sa mračil. Už len to mu chýbalo, pohádať sa s ňou.* Neplaš sa, v tejto chvíli je to asi jediná osoba, ktorej tu môžeš dôverovať že jej nejde o nič zlé a chce ti pomôcť...

Yunna

*Kto by bol čakal takéto zvrhnutie celého dialógu. Ani sa nenazdala a už to mladé žieňa hubovalo čo jej sily a slovník stačil tomu darebákovi za jej chrbtom a na Yunninej tvári sa voľky nevoľky viac a viac zjavoval úsmev. A máš čo si chcel, hnusák! pomyslela si škodoradostne a len s vypätím síl sa jej darilo krotiť smiech, ktorý v nej vzrastal. To dievča sa jej začínalo páčiť! Mala rech a to ako sa pustila do Neznámeho sa jej viac než pozdávalo. No aj keď sa tešila, zároveň ňou prechádzali vlny nepokoja, ba až prekvapenia. Nečakala, že to útle žieňa je Uretanovou dcérou. Nevedela čo si o tom pomyslieť a keď videla, že mieri k jej Kirinovi, len stŕpla strachom a bolesťou. Nemohla to len tak nechať tak! Nemohli jej ho vziať! No očividne mohli a aj to robili, lebo ani sa nenazdala a to dievča jej Kirina viedlo preč. Svojim smerom, iným než bol ten ich. Obzerala sa cez Neznámeho kým mohla a so strachom sledovala ako jej jediný priateľ mizol s neznámou ženou.* To bola Uretanova dcéra? Prečo mi tvrdíš, že jej môžem veriť, keď to je práve JEHO dcéra??* Pýtala sa ho ustráchane, keď ešte stále cez jeho plece vyzerala, či neuzrie Kirina.* A čo myslela tými všetkými rečami? Ja som ti hneď na začiatku hovorila, že ma nemáš unášať, lebo to vyvolá vojnu, ale nie, ty si ma musel so sebou brať, že? A síce je pravda, že my veríme v osud, ale to neznamená, že sa môj otec zmieri s tým že som mŕtva kým nebude mať telo. Navyše o svojom osude som nikomu nepovedala, o to je väčšia pravdepodobnosť, že tnto únos vyvolá vojnu.* To dievča mu to dosť dobre objasnilo a malo pravdu. Nemal to robiť a úplne stratil rozum, keď toto urobil. A ešte k tomu ju viedol práve k Uretanovi!!! Jeho najväčšiemu nepriateľovi.*

*Vedel si živo predstaviť, ako sa teraz to jedno dievčisko pred ním teší, že dostal spuca. A najhoršie je, že tej krpatej divožienke ani nemohol moc odporovať. Niežeby preto, že bola Uretanova dcéra, to mohla okašlať rovnako ako on, ale preto, že ju mal jednoducho rád, čo sa o veľa osobách nedalo povedať. I preto mala Princeznička možnosť vidieť ho smiať sa a žartovať.* Záleží hádam na tom koho je dcéra? Hovorím o nej ako o osobe, rodičov si nevyberáš. Nenávidí svojho otca, no veľa proti nemu nezmôže, aj keď zároveň je dosť šikovná, aby ti s ním pomohla. Si zajatec a ona neznáša keď ženy niekto nasilu niekde drží, už len preto bude na tvojej strane. A okrem toho nesúhlasí s tým, aby si bola unesená, preto kým si. *Rozprával dosť hlasno aby ho počula aj cez dážď a hrmenie, ktoré sa im ozývalo nad hlavami. Wabi bežal dosť rýchlo, i on už sa chcel zvaliť do tepla a oddýchnuť si.* Pozri sa Princezná, ak ťa to poteší, keby je to na mne a mám iné možnosti, na tom strome by som ťa nečakal. Nemám Uretana rád, neznášam ho, ale nenavyberám si. Mám svoje dôvody prečo musím robiť čo káže a tým to hasne. *Wabi napokon zastal pred dreveným prístreškom, kde Bezmenný zoskočil.* No poď. *Natiahol k nej ruky aby jej pomohol, ovplyvnený tým výplachom žalúdka. Toto si bude žehliť dlho.* Dám ti pár rád čo sa týka Uretana, zvyšok ti povie jeho dcéra ak ťa to bude zaujímať. Čo si však zapamätaj je fakt, že nech je pravda akákoľvek, pre neho budeš panna. Inak nie je dôvod aby sa s tebou nepohral hociktorý jeho chlap. Uretan verí jednej povere o pannách čo tu koluje, preto kým si to bude myslieť, nepodhodí ťa mužom zo stráži. Za ďalšie, neznáša ak mu niekto odporuje, preto rob čo ti káže a možno dopadneš ako tak slušne...

Yunna

*Takže maličkej sa tiež nepáčilo ako reagoval a pracoval jej otec? Tak to boli potom dve a to znamenalo, že si možno najdú ďalších pár tém na spoločný rozhovor. Ani Yunne sa nepáčil jej otec a to čo robil a ako robil isté veci. Tiež mu ih dala patrične vedieť a v mnohých prípadoch si to dokonca ešte aj poriadne zlízla, keď ho potopila pred nechceným obecenstvom. Ale to nebol jej problém, že si niekedy nevedela dať pozor na jazyk. A ak to malo znamenať, že to dievča jej pomôže a aj jej bude pomáhať, tak by to mohlo byť pre ňu veľké plus. Nie veľké, ale stále lepšia nejaká pomoc ako žiadna. A pomoc jej trochu dával aj Neznámy. Jeho rady jej aspoň trochu napovedali. A to, že Uretan bol aspoň spolovice rovnaký ako ten jej otec a tiež pred ním bude musieť tajiť, či klamať, alebo jednoducho len tvrdiť tú dobre naučenú formulku. Že je stále čistá a nikto sa jej doposiaľ nedotkol, lebo ona je slušne vychovaná, pravá vodcova dcéra. Avšak tá druhá časť? Tú veru určite nebude mať šancu splniť. Priveľmi dobre sa poznala, aby mohla zhodnotiť, že nie, ona to naozaj nedokáže.* Tak to bude ešte zaujímavé.* Zhodnotila napokon sucho, keď zosadla z Wabiho a prijala ruku, ktorú jej podal Neznámy. V tej chvíli jej napadla strašne suchá a nezaujímavá fráza. Že práve podávala ruku samotnému diablovi. Nuž, bola to lož, ale aj tak sa tak cítila. A nie kvôli tomu komu podávala ruku, ale kvôli tomu kam ju mal zaviesť.*

Bezmenný

*Keby len vedela, aké to bude zaujímavé, určite by viac brala jeho slová vážne. No nedbal, veď ona mala pochopiť, čo to znamená byť otrokyňou Uretana. Pomohol jej dole, pohladil Wabiho po hlave a zamrmlal mu pár slov. Ten sa otriasol, vydal akoby súhlasný zvuk a rozbehol sa niekam preč do dažďa. Bezmenný sa neotáčal, nepotreboval Wabiho pozorovať, vedel kde ho nájde a len čo tu skončí, mienil za ním ísť. Potisol Yunnu ku vchodu do jaskýň, kde pri kraji sedeli pri ohni dvaja strážnici v hrubom kožušinovom oblečení. Obaja na nich vrhli pohľady, no nič sa nepýtali, jeho poznali a žena v jeho spoločnosti ich síce zaujímala, no nespýtali sa. Preto ju Neznámy chytil za predlaktie a pomaly viedol množstvom chodieb, komplexom jaskýň pod horou. Niekedy klesali pod zem, inokedy zase vystúpili vyššie. Všetko bolo osvetlené ohňom po stenách jaskyne, občasne, keď boli nad zemou bola v skale diera a bolo vidno von, prenikal čerstvý vzduch. Keby bolo vonku svetlo, dostalo by sa dnu. No tma troch chladných nocí svetlo neprinášala.* Za chvíľu prejdeme do Uretanových jaskýň, stráženej časti komplexu, kde si dávaj pozor s kým hovoríš. Ani nevieš ako, prehovoríš zle o jeho osobe pred niekým nevhodným a tvoj osud bude spečatený. *A to smrť bola tým lepším prípadom, aj to v jej prípade nehrozilo. Uretan ju nemienil zabiť, Bezmenný si tým bol istý, chcel sa s ňou pohrať, využiť a neskôr jednoducho odhodiť alebo možno i vrátiť v takom stave oteckovi. Uretan bol hlupák, myslel si že ich osada je dobre skrytá, nikto by neskákal do rokliny a kto by aj skočil, musel by mať priveľké šťastie a trafiť sa na prvý, najdôležitejší pontón. Preto by nedbal urobiť Yunne nič.
„Stojte,“ vyzval ich obrovský chlap, pri ktorom i svalnatých Bezmenný vyzeral ako palička. Býčí krk, hlúpy výraz na tvári, no dosť rozumu v hlave. „Kto je to?“ Pozrel na Yunnu a natiahol ruku k jej kapucni. Bezmenný ju ale odtiahol za seba a pokrútil hlavou. „Uretanov...no povedzme že darček a žiadosť. Ohlás nás.“ Mužove oči sa zúžili, neznášal, keď mu niekto oponoval. No nemohol Bezmennému spraviť nič, Uretan na tom trval, kým sa darilo Bezmennému plniť čo kázal a nepriečil sa. Alebo kým nevedel o tom, že sa priečil. O niekoľko minút sa muž s býčím krkom vrátil a kývol, nech idú. V pozadí znela tichá hudba huslí, no nielen to. O pár sekúnd, ako prešli úzkou jaskynnou chodbou a zabočili do jaskynnej siene, najväčšej „miestnosti“, mali možnosť vidieť, kto a prečo vydával ten ďalší zvuk.*


( „v pozadí znela tichá hudba huslí“ a v mojom pozadí zneli páriace sa mačky )





Uretan

*Kamenná sála bola osvetlená množstvom ohňa. Bola to najväčšia jaskyňa, takmer stred podzemného kompexu. I preto tam bolo primerane teplo, oproti vonkajšiemu svetu aj za bežných dní bola táto sála teplým miestom, ako mnohé z podzemných jaskýň. Studený vzduch a chlad neprenikal tak ďaleko, držal sa v predných častiach jaskýň, kde boli skladované rôzne potraviny a predmety, ktorým zima neškodila, rovnako ako vlhkosť, ktorá sa v tých miestach ešte mohla držať. Na zemi, pod obrovským prešívaným kreslom bol červený koberec, ručne vyšívaný tunajšími ženami. Neslúžil pre estetiku, ale pre Uretana, pre jeho potreby, ktoré neraz končili práve na tom koberci spolu s obeťou jeho chúťok. Inak bola sieň na prvý pohľad neosobná, chladná. Nijaké kvety pre oživenie, nič, čoby spríjemňovalo oku pohľad. Len potrebný nábytok, dlhý drevený stôl, misa s ovocím, fľaša s nápojmi. Kúsok od ohňa koberec s vankúšmi, na ktorých v tej chvíli ležala nahá žena, na tele mala nejednu modrinu. Tvrdo spala, občas sa prudko strhla, prerývane dýchala, akoby ani v spánku a snoch nenachádzala pokoj. Jej šatstvo ležalo kúsok od nej, potrhané na márne kúsky. Zo siene viedlo niekoľko chodieb, pri každej stála chrbtom dnu stráž, po jednom či dvoch mužoch. Kúsok od stolov stál jeden muž, hral pomalú melódiu na husliach. Jeho kamarát, s ktorým ešte pred chvíľou hrali na husiach však už nehral. Jeho husle ležali na červenom koberci pri kresle a on na tom istom koberci kľačal.
Uretan sedel rozvalený v širokom kresle, dlhé sivé prešedivené vlasy mu voľne padali na plecia, zvráskavené ruky s takmer hnijúcimi nechtami zvierali opierky kresla. Z úst mu vychádzali slastné stony, rozparok na nohaviciach bol rozopnutý. Práve jeho stony boli zvukom, ktorý Bezmenný a Yunna mohli okrem huslí počuť. Pri ich príchode bol obraz v sieni jasný, Uretan stenal, odhalené vzrušené pohlavie mu zakrývala záplava gaštanových vlasov, dlhých takmer po lopatky. Mohli vyzerať žensky, nebyť zvyšku tela, ktoré patrilo sotva osemnásťročnému chlapcovi, mladému huslistovi. V pravidelnom rytme sa hýbal po Uretanovom nástroji, bral ho do úst len sotva celý, jazykom občas zakrúžil po jeho povrchu, spoza privretých očí musel hľadieť na neutíchajúcu túžbu vzrušeného náčelníka. Bol ticho ako kostolná myš a len čakal, kedy z Uretanových úst vyjde posledný ston. No ten prišiel až o niekoľko sekúnd, možno minútu po príchode tých dvoch. Uretanova spokojná tvár až vtedy bez kúska hanbi či rozpakov pozrela ich smerom, odtisla mladého huslistu.
„Vypadni a hraj,“ vyšlo mu z úst drapľavým hlasom, sivé oči sa pozreli ich smerom. Chlapec vstal, rýchlo sa otočil a na pár sekúnd spočinul na Bezmennom a Yunne. Z kútikov úst, po brade mu stekal ešte stále zbytok Uretanovho uspokojenia, v chlapcových očiach sa odrážalo poníženie, oči sa leskli od potláčaných sĺz. No necekol, len rýchlo sklopil zrak, schytil husle a utekal k druhému huslistovi hrať, dívajúc sa uprene do zeme. Pre Uretana v danej chvíli neexistoval, zostal len on a jeho tajomný bojovník s akýmsi zahaleným dievčaťom. Neunúval sa zapnúť si nohavice, v jeho prípade by to o chvíľu aj tak znamenalo opätovné rozopínanie a nato bol príliš pohodlný.
„Koho privádzaš môj Tajomný?“ v posmešnom hlase bolo cítiť zvedavosť i túžbu. Rád by poznal tvár toho muža, rovnako ako rád by bol keby ho mohol prinútiť skloniť svoju tvár medzi jeho nohy. Vzrušoval ho pocit nedobytnosti a tajomnosti, nezáležalo mu na tom či bol muž. Muži pre neho znamenali rovnakú uspokojivú rozkoš ako ženy. Veď ja ho raz dostanem na kolená. No kým slúži, nech si je tajomný i slobodný. Raz sa s ním aj tak pohrám do sýtosti.
„Tá, ktorú ste chcel priviesť aby ste mi dali čo mi patrí.“ Bezmenný prehovoril pevným hlasom, v ktorom sa zračilo skryté znechutenie nad výjavom, ktorého boli svedkom. On tu však už videl veľa vecí, veľa nechutností, preto ho to nepriviedlo ani do rozpakov, ani neklopil zrak. Bol zvyknutý. Po svojich slovách sa otočil Uretanovi chrbtom a postavil sa tvárou, ktorú nebolo vidno k dievčaťu a natiahol ruku k vrchnému plášťu, ktorý jej mienil dať dole spolu s kapucňou. „Mrzí ma to Princezná.“ Bolo to prvý raz čo voči nej bol ako tak úprimný a priateľský, prvý raz čo sa vyslal tiché ospravedlnenie. Uretan jeho slová počuť nemohol, no Bezmenný ich myslel vážne. Nemal na výber, no neznamenalo to, že to robí s pôžitkom či radosťou. Neprial by jej osud nikomu, byť nástrojom Uretanovej zvrhlosti. Stiahol jej mokrý plášť, vytiahol záplavu ružových vlasov a odstúpil. Uretanove oči sa naplnili prekvapením, dokonca sa vystrel. Sivé oči prešli po Yunninom tele, no najmä ružovými vlasmi, preukazom totožnosti.
„Dostaneš čo som sľúbil.“ Uretan vstal, z nohavíc mu vytŕčal z hustého porastu pre túto chvíľu uspokojený nástroj. Prešiel cez miestnosť do jednej z chodieb a na niekoľko minút zmizol.*

Yunna

*Ako tam tak prechádzala, snažila si všímať čo najviac detailov, ktoré by jej mohli pomôcť v orientácii, či prípadnom úteku, keď by sa naň raz náhodou odhodlala. Nič si však nepamätala keď sa ocitla v tej veľkej jaskyni a zistila, že tu jej orientácia bola takmer nulová. Síce sa snažila sústrediť ktorým smerom prišli a kadiaľ vlastne šli, ale nič také nevedela. Nech sa snažila akokoľvek viac, jednoducho to nešlo. Kráčala a držala sa za chrbtom Neznámeho ako malé dievčatko. Chvíľami, kedy sa už vážne moc bála, sa chytila jeho oblečenia. Chcela ním pošklbať a pípnuť, aby išli preč, ale neodvážila sa ani dýchať. So zatajeným dychom sledovala čo sa vôkol nej dialo a išla si oči vyočiť. Ako mala toto všetko zniesť? Čo sa to dialo? Však to bolo odporné a zvrátené! Oči sa jej zahmlili slzami a len tak premáhala plač, ktorý sa jej dral na pery. Tak toto ju malo čakať? Obracal sa jej žalúdok a keby bola mala v sebe čosi viac než kúsok jablka, tak by sa tam bola priamo povracala. Nemohla sa nato všetko dívať, čo sa tam dialo. Chudák chlapec, ľutovala ho a desila sa toho čo všetko sa tam dialo. Ešte aj to, že Uretan vôbec nemal chuť sa zahaliť, ale premával sa tam ako poriadny úchyl. Desila sa každého okamihu a keď sa k nim čo i len na krok priblížil, takmer hrôzou cúvla. Prečo jej toto chceli urobiť, prečo jej toto chcel urobiť Bezmenný? Prečo?! Šokovaná hrôzou sledovala ako Uretan na okamih zmizol z ich dohľadu a vtedy uprela pohľad na Bezmenného.* Nerob to.* šepla a hrôzou mala celé hrdlo stiahnuté. Ťažko sa jej rozprávalo a bála sa, že keď by sa náhodou pokúsila viac povedať, rozplakala by sa tam ako malé dieťa. No nemala k tomu ďaleko. Bola ochotná ponížiť sa, prosiť o pomoc, o záchranu, len aby ju tam nenechal.* Prosím ťa, Bezmenný, nerob to. Nenechávaj ma tu! Prosím.* Nevedela čo mu má dať Uretan, ale bola si istá, že nech by to malo byť čokoľvek, jej otec by mu to tiež dal. Postaral by sa o to.* Nemôžeš ma tu nechať.* Priveľa rozprávala a napokon sa usedavo rozplakala a chytila sa ho za kapucňu. Ako jej to mohol urobiť? Prečo ju tak nenávidel, keď ju ani nepoznal a prečo jej na krk dal ten hnus, ktorý pred chvíľou videla. Veď toto by ani nepriala najväčšiemu nepriateľovi, tak prečo ona? Tvár si skryla na jeho ramene a nepúšťala sa ho až kým nepočula kroky. Vtedy sa od neho odvrátila, kryjúc si tvár vlasmi až kým sa jej nepodarilo tvár rukami osušiť. Trvalo to, no posledné čo chcela bolo, aby Uretan videl jej prejavy slabosti a ona mu dala ďalšie potešenie.*

Bezmenný a Uretan


*Mlčky stál a čakal. Bol rád, že kapucňa mu zahaľuje tvár a skrýva akýkoľvek poryv pocitov. Nenávisť voči Uretanovi, zlosť a znechutenie, znechutenie i nad sebou samým. No napriek tomu, keď na neho zašepkala, ani sa nepohol. Nepáčilo sa mu to, vedel že bude jaskyne opúšťať s výčitkami, no aj tak nemohol cúvnuť. Nemohol jej to ani vysvetliť, vlastne mohol, no to nechcel.* Môžem. *Snažil sa dať do hlasu chlad. Nechcel pred ňou prejaviť ani kúsok citov, bolo to jednoduchšie takto, keď ho považovala za grobiana a hlupáka. No keď sa rozplakala a zaryla si hlavu do jeho ramena, nedokázal sa od toho odosobniť až tak moc. Mal právo zničiť jej život preto, aby získal to po čo prišiel. Hovoril si že áno, aj keď ho to moc neutešovalo.* Drž sa Vanille, skúšal to i na ňu, vlastnú dcéru. Bude vedieť čo robiť. *Na okamih zdvihol ruky a objal ju, no potom ako ustúpila, sám cúvol, cítiac, že prekročil hranicu neutrality. Uretanov návrat v tej chvíli predstavoval záchranu.
„Tu to máš.“ Uretan hodil k Bezmennému neveľkú škatuľku. Pri hode nič nezahrkalo, napovedalo to o obsahu. Neboli v tom peniaze ani nijaké šperky, nič tvrdé a vzácne. Bezmenný to zachytil, strčil do hlbokého vrecka pod oblečením a kývol na pozdrav. „Už odchádzaš? Ani nie si zvedavý na dcérušku našich nepriateľov? Lebo ja áno.“
Bezmenný zaťal zuby a len pokrútil hlavou. „Od pannien len ďalej pane, veď viete....“
„Panna?“ Uretanova tvár sa zamračila. Chladne si ju premeral, no aj s určitým odstupom, ktorý pramenil z dávnej povery, v ktorú on sám veril. Bezmenný v ňu neveril, no nič to nemenilo na tom, že bol rád, že existovala. „Ako to môžeš povedať s takou istotou?“
„Cítiť to z nich na míľu ďaleko a keby mám menovať dôvody, zdržal by som sa viac než potrebujem. Môžete si to dať predsa overiť, ale nedozviete sa nič, čo by som vám teraz nepovedal. Viete že netáram do vetra.“ Nečakal na jeho reakciu, len sa zvrtol a hodil pohľad na Yunnu. Hádam si pamätala čo jej povedal, viac pre ňu a jej ochranu urobiť aj tak nemohol. Bez slova odišiel zo sály, stratiac sa v tmavých chodbách jaskynného komplexu.

Panna...panna...*Krútil nespokojne Uretan hlavou, zlostil sa a poriadne. Bezmenný sa nikdy doteraz nemýlil nech vyjadril postoj k hocičomu, nebol dôvod posielať po lekára. „Nikto ťa nechcel ružovučká?“ oči náhle zastali na jej ružových vlasoch, ako rád by ich videl medzi svojimi nohami alebo pod sebou. Ale tak medzi nohami by som mohol, veď jej sa nedotknem...Zvažoval svoje možnosti, no pre túto chvíľu bol ešte stále uspokojený svojim mladým huslistom.* Vyzleč sa, aspoň si obzriem čo si tak strážiš...*Chrapľavý smiech sa rozozvučal sálou, mladý huslista sa takmer rozplakal. Mladík vedel, že dnešnú noc prežiť nechce a mienil sa o to postarať sám.*

Sally Cooper

*Nemôže uveriť, aká je zima!! Odporné! Aspoň že tak často nie je, lebo by si to už buď hodil, alebo odišiel k tým druhým. Ale dážď, ten má veru rád. Hlavne kvôli nemu tu ostával. A ešte aj kvôli pár drobnostiam. Napríklad kvôli jeho miláčikom mačičkám a aj kvôli tej nepodarenej jazyčnici, Uretanovej dcére, Vanilke. Už dlhšie na ňu má zálusk, ale hlavne preto, že je taká nenormálna papuľa. Vždy mu robí zle a on samozrejme nezaostáva. Tráviť s ňou čas je príjemným pokušením, kedy jeho paprčky si takmer vždy nájdu cestu na ťapnutie po zadku, či iný dotyk, ktorý ju rozčuľuje. Od neho ju vlastne rozčuľuje všetko a to sa mu tak nenormálne páči! Len jeho mačičky ho majú rady, aspoň že tie vedia čo je v ňom a nemusí sa na nič hrať. Nemusí sa hrať na poslušného Uretanovho sluhu. On sa o ne stará len z lásky, z čírej a nefalšovanej lásky. Sú to jeho deti, každý jeden z nich aj keď poniektoré mačence rady vystrkujú pazúriky a snažia sa ho poškriabať, on ich má stále rád.* Ááá, Wabi, krásavec, zase si si prišiel po pár mňamiek?* Uškrnie sa, keď ho v katakombách, kde spávajú všetky mačky, navštívi práve ten, ktorý tam má práve zakázaný vstup. Ale Sallymu to nevadí, Wabiho má zo všetkých asi najradšej a vždy sa poteší, keď za ním príde. Sally mu zväčša dá pár dobrých a šťavnatých kúskov mäsa a potom sa s ním ešte chvíľu hrá. Naťahujú sa, niekedy Sally hryzie Wabiho do uší ako jeho mladé a potom sa naháňajú, aj keď zakaždým je ten istý víťazom. Ani jednému to však vôbec neprekáža a keď už k tomu príde, obaja niečo z toho aspoň niečo majú. Wabi hlasno zapradie a prejde k Sallymu, otierajúc sa mu o bok.* Takže tvoj pán je tu? Zase išli riešiť kšefty s tým hnusákom Uretanom?* Nečakal by ani odpovede, však Wabiho prítomnosť je jasným znakom, že Bezmenný je tu. Wabi vždy vtedy prišiel za Sallym. Načo by hľadal aj jedlo, keď ho môže dostať tak ľahko, že?* Vonku je hnusne, že? Poď, osuším ti kožuštek, kým budeš papkať dobrotky, čo tu dobrý Sally má.* Poškrabká ho za ušami a vidí, že Wabi sa už nevie dočkať poriadnej dávky mäsa, ktoré má Sally ukryté len pre neho. Spolu prejdú hlbšie do katakomb, prechádzajú okolo spiacich, či len odpočívajúcich šeliem až kým sa neocitnú v zadnej jaskyni, kde väčšinou odpočíva samotný Sally. Vo chvíľach kde potrebuje zostať pri svojich zverencoch, využíva túto menšiu jaskynku ako svoju izbu, čo však nebýva až tak často. Wabi si ľahne k jeho posteli a Sally mu k predným labám okamžite zloží veľký kus mäsa.* Dobrú chuť, priateľu.* Popraje mu a keď vezme do rúk handričku nasiaknutú špeciálnou vôňou a esenciou, vďaka ktorej šelmám kožuchy schnú rýchlejšie, pomalými krúživými pohybmi mu začne kožuštek masírovať. V jaskyni sa začne ozýva tiché, pomalé hmkanie, ktoré vydáva Sally. Spieva im obom pieseň dávnych predkov, ktorú sa Sally naučil už ako malý a nezbedný chlapec. Až tak veľa sa toho od jeho detstva nezmenilo. Azda len miesto kde si ju zvykne spievať.*

Vanille

*Hlupák! Hlupák! Najradšej by som mu hlavu o múry stien oplieskala, nech začne hýbať hlavou! Hlupák! Vedela, že Bezmenný má svoje dôvody pre ktoré plnil príkazy jej otca a prečo ich ešte aj plniť bude, no nič to nemenilo na jej hneve. Podstrčiť mladú ženu k jej otcovi. Práve jej otcovi. Odpornému prasaťu, ktoré nemá voči nikomu úctu. Kto vojde do uzavretej časti jaskýň, nevyjde už von, nie osoby ako boli sluhovia, otroci, väzni. Jeho sexuálne hračky, aj keď pri prijímaní do práce nemohli ani tušiť, čo bude ich náplňou práce. Von sa už nikdy nedostali, aby na svetlo sveta neuniklo, čo náčelník robí. Kolovali všeliaké reči, no máloktoré odrážali čo len spolovice krutú pravdu o živote, ktorý znamenal slúžiť náčelníkovi. Tí čo sa dostávali von, boli jeho muži, tí, ktorým dôveroval, ona, jeho dcéra, jeho syn a Bezmenný. Ostatní sa prijatím práce upísali na doživotné väzenie, i keď sami netušili, kým nebolo neskoro.* No poď krásavec, už sme skoro tam. *Prebudila sa zo svojich myšlienok a znechutenia z otca, jemne ťahajúc za vôdzku neznáme zviera. Nevysadla na neho, vyzeral unavene a určite by jej aj tak nedôveroval. Sama by na jeho mieste neverila nikomu. Preto len pomaly kráčala vedľa neho, občas sa mu prihovorila, veď kráčali na miesto plné mačiek. Mačiek s obrovskými zubiskami.* Nemusíš sa ich báť, tu vnútri nelovia, nesmú. Kŕmime ich ak chcú loviť, musia ísť do lesa. *Rozprávala mu, ako prechádzali popri spiacich, či len oddychujúcich mačkách. Boli rôzne, obrovské tigre, oranžové či biele, leopardy veľké ako svet, štíhlejšie gepardy, či zriedkavo nejaký panter či puma. Jej mačka tam nebola, ležala u nej v „izbe“ a strážila jej „poklady“. Nechcela, aby jej tam niekto snoril. Kde je ten Sally?! Keď ho raz za sto rokov človek túži vidieť, fláka sa v ktovie akom zadku! Ešte podráždená kvôli Bezmennému ho hľadá medzi mačkami, keď začuje tichý spev.* Teba nájsť, to skôr nájdem suché drevo vonku na daždi. *Zafučala na neho nespokojne, keď sa objavila vo vchode zadnej jaskyne.* Doviedla som ti špeciálneho hosťa.

Yunna

*Chcelo sa jej plakať a utiecť odtiaľ. Nechcela tam byť s Uretanom sama a len v prítomnosti tých dvoch huslistov. Nestačilo, že ona sama mala vidieť tú potupu, ktorá ju čakala? Nemohol jej to urobiť, nemohol!! No on jej to urobil. Opustil ju a nechal ju samú napospas iba tomu hnusnému chlapovi, ktorý asi zanedbal isté výchovné stupne už v mladosti a teraz mu z toho nič nehovorilo. Žiadna slušnosť, žiadna pokora, či akékoľvek dobro. Len pravá nefalšovaná chlípnosť. Kam sa to len dostala? Šamanka jej hovorila, že to bude zlé, že to bude ťažké, ale že až takto? Už teraz sa jej chcelo plakať, ale keď videla jeho, tak z blízka, pri nej, cítila v sebe len zlosť a nenávisť, ktoré zastreli všetok plač čo v nej vzrastal. Dokonca aj beznádej. Tvár sa jej skrivila hnusom a musela si zahryznúť do jazyka.* Prečo by ma nemal nikto chcieť?!* Odvrkla mu a pohľadom ho vôbec nespustila z očí. Nepáčil sa jej v jej prítomnosti. Brala ho ako nepriateľa, ktorého si neradno pustiť za chrbát.* Ja som hrdá nato, že som panna!* Ibaže ten chlap vôbec nevedel byť ticho a jeho ďalšie slová s tou nezmyselnou požiadavkou jej zdvihli žlč. Obrátila k nemu tvár a napľula mu priamo do tváre.* Ty jeden prašivý sviniar! Zabudni, že sa tu pred tebou vyzlečiem donaha! Nie som tvoja cundra a ani ňou nebudem!* Kričala po ňom nevšímajúc si okolie. Jej oči blčali nenávisťou.* Zabudni, že ma donútiš urobiť to čo si donútil toho chudáka chlapca! Si odporné zvrátené prasa! Dotkneš sa ma a prisahám, že ti tvojho vtáka odrežem a napchám do huby!* Ale sa rozčertila! Sama seba nespoznávala. Doposiaľ nikdy takto nerozprávala, ale to čo všetko videla ňou otriaslo a jej strach sa premenil v hnev. Bolo k tomu tak blízko, že si sama vôbec nevšimla kedy prešla takou zmenou. Otec by bol na ňu konečne hrdý, konečne sa správala natoľko temperamentne, že klesla na jeho, na ich úroveň. A jej drahá matička sa musela obracať v hrobe keď ju teraz videla.*

Sally Cooper

*Wabi žrádlo zjedol naozaj rýchlo, chudák vyhladnutý. Bezmenný ho zase isto nechal chudáka sa vytrápiť a na takom psom počasí to nebolo až takým prekvapením. V takých časoch aj zvery zaliezli a šelmy na lov nechodili, len leňošili na svojich miestach a nechali sa kŕmiť práve Sallym. Povolaní lovci mu podonášali naporciované telá sŕn a iných zvierat a šelmy si na nich už len pochutnávali a bolo im dobre! A tak aj teraz Wabi mal tú česť. A Sally mu ešte aj kožuštek čistil. Nerobil to náhlivo, vôbec sa neponáhľal, práveže naopak. Robil to s takým pokojom a Wabi len pokojne privieral oči pri tom príjemnom dotyku. Aj on by bol rád, keby mu niekto takto masíroval kožuch. Ó a ako veľmi rád by tomu bol! Napríklad taká Vanilka by mu to mohla urobiť... A aj viac, keby sa nezdráhala. Pieseň si spieval až kým ho samotná Vanilka nevyrušila a nevtrhla do jeho tichého malého pokoja. Na Sallyho perách sa zjavil žiarivý úsmev.* Ahoj, Vanilka. Dnes sršíš teda radosťou. Čo sa ti stalo, že si príjemná akoby si zjedla žabu a otrávila ti krv?* Uškrnul sa na ňu a pohladil Wabiho po hlave.* Len tu pekne ostaň a dobre si pospi, kamarát.* Nato vyšiel za Vanillou a prekvapene sa pozrel na to zvláštne zviera.* Wau, čo je to zač? A kde si ho splašila? Tvoj nový mazlíček, ktorým chceš manipulovať, alebo si ho doniesla šelmám nebodaj ako večeru???* Opatrne pristúpil ku zvieraťu a s poriadnou dávkou rešpektu k nemu opatrne natiahol ruku. Bol to poriadna paroháč a nerád by skončil napichnutý na jednom z jeho rohov.*

Uretan a Blake

*Sieň naplnil jeho smiech. Chladnokrvný, zvrátený, pobavené. Naozaj si myslela, že mu môže vzdorovať. Nie je tu ani päť minút a bude si tu po ňom vrieskať, neplniť jeho príkazy? Ako to len neznáša. Ale samozrejme, bola to malá dceruška náčelníka, tá a poslúchať? Veď on jej mienil ukázať, kde je jej miesto.* Môjho vtáčika napchám do huby akurát tebe, aj keby ti ich majú moji muži držať celý čas otvorené. Nevieš s akou chuťou by som sa ti do tej tvojej papuľky ukričanej urobil. Týždeň by si papkať nemusela... *Luskol prstami a dvaja strážnici sa ihneď vybrali priamo za nimi. Nemusel im hovoriť čo majú robiť. okamžite ju zdrapili za ruky, držiac ju tak aby sa nemohla hodiť na zem, nemohla robiť poriadne nič. Mohla kopať nohami, no tými si ani Uretan hlavu nelámal, mal dosť sily aby si ju vyzliekol aj napriek jej protestom.* Mohlo to ísť podobrotky a ty si mohla mať šaty. Takto sa tu budeš musieť prechádzať aj nahá... *Zašepkal jej do ucha nechutne perverzným hlasom, ako sa za ňu postavil. Dával pozor na jej nohy, bol starý, no nie tak aby sa nechal kopnúť či si ublížiť. Obišiel ju dopredu, chytil kus látky a začal ju vyzliekať, či už trhal alebo vyzliekal normálne. Nechcela pred ním stáť nahá. No o niekoľko sekúnd jej už mohol hľadieť na prsia a pri tých sa nezastavil, stiahol z nej aj zvyšok, nechajúc ju stáť úplne nahú. Stráže ju stále držali, ani jeden z mužov nesklonil zrak, svorne hľadeli dopredu, akoby sa nič nedialo. Uranove oči však zastali na jej tele, kĺzal sivým pohľadom po každom jej kúsky, špeciálnu pozornosť venoval prsiam, kĺzal po brušku až na miesto, kam by sa tak rád vydal nielen pohľadom, ale práve spomínaným vtáčikom. Jeho telo reagovalo takmer ihneď, uspokojený úd akoby nemal dosť, najradšej by majiteľovi vyskočil z rozgajdaných nohavíc rovno k nej, rovno do nej.* To či budeš moja cundra sa uvidí. Ale môžeš si byť istá, že raz ma svojej papuľke pocítiš a možno nielen v nej. Ja by som ťa napríklad celkom rád ochutnal... *Oči mu ostávali na jedinom mieste, spravil krok dopredu, kývol chlapom a tí ju zdrapili a dovliekli až ku koberci, kde ju násilne no bez možnosti odporu voči ich sile položili na lopatky na koberec, držiac jej ruky no teraz i nohy, pekne od seba.* Mala si poslúchnuť, chcel som sa len pozrieť. No teraz...teraz som dostal chuť aj na zákusok...*S chlipným pohľadom prešiel k nim, kľakol si na kolená a preklínal všetkých zato, že je panna. Najradšej by do nej vnikol, vybúril sa na nej, možno najprv pekne popredu, no ten jej zadoček vyzeral tiež chutne.
„Otec?“ Z chodby sa ozval mužský hlas a prichádzajúce kroky. Išli z vonka, niekto sa práve vracal z toho ukrutného lejaka. Vo vchode ktorým prišla i Yunna sa zjavila mužská postava, od hlavy po päty mokrá. Bol to Uretanov syn, Blake. Vysoký, dobre vypracovaný, jeho vypracovaná postava sa dala odhaliť aj cez mokré oblečenie, na prvý pohľad rovnaké a zároveň iné, než bolo to, čo mal na sebe každý muž tu, či už Bezmenný, či ostatný. Bol to rovnaký strih, rovnaká farba, no v niečom to bolo iné. Prešitie, výzdoba, kvalita. Mokrý bol však rovnako. Pri príchode dnu v prvom okamihu zastal, pohľadom spočinul prekvapene na nahom tele ženy. Prešiel po jej tvári, po ružových vlasoch a potom bez slova odkráčal k jednému z kresiel na kraji. Hodil sa do neho, akoby ani neroznášal všade vodu a pohodlne sa uvelebil. „Otec obleč sa prosím, ako tvoj syn určité veci vidieť nechcem.“
Uretan nespokojne vstal, zapol rozparok a kývol k strážam, nech ju pustia. „Skús sa niekam pohnúť a pretiahne ťa tu každý člen mojej stráže. Ako vidíš, nie je to problém...“ Prehodil k nej a pozrel na syna. Považoval ho za svojho nástupcu, s nikým sa nemaznal, vedel ako očariť ženu aj keď na rozdiel od neho nemal žiadne podobné chúťky a nebol ani násilný. Jednoducho by to bolo pod jeho úroveň, cítil by sa neschopný, keby musí ženu nútiť k sexu. Uretanovi ale stačilo, že jeho syn bol dosť silný, drzý a nespútaný, aby raz prevzal jeho miesto.
„Čo povieš na nášho hosťa?“
Blake na ňu ani nepozrel a pokrčil ramenami. „Nepriateľova dcéra. Značí problémy a sliedičov na našom území. Niekto môže uvidieť, ako sa k nám dá dostať. Mal by si ju poslať z kade prišla, nie je taká krásna aby zato stála.“ Odvetil chladne, upierajúc zrak do otcových očí. Tie jeho neboli sivé, boli sýto modré, keby v nich bolo vidno smiech, boli priam neodolateľne krásne a zvodné. No teraz boli ako kúsky ľadu, bez emócií, aspoň tých, ktoré by dokázali zahriať. No aj tak bol príťažlivý, možno pre istý druh tajomnosti, ktorý predstavoval aj pre vlastného otca.
„Je to krásny suvenír, kým sa s ňou nepohrám, nechám si ju. A vlastne potom ...“ Uretan len kývol rukou. Blake pokrútil hlavou a vstal, zanechajúc za sebou mokré kreslo. „Ako chceš otec, ja sa idem vyhriať do prameňov...“
Uretan prikývol, no skôr, než by spravil Blake viac ako tri kroky kývol k Yunne. „Choď a umy ho, aj tak pre túto chvíľu nemám čo s tebou robiť...“*

Vanille

*No veru sršala toľkou radosťou, že to bolo až nenormálne, že ešte neexplodovala. Najbližšiu hodinu dve by sa nemala vracať domov, lebo by tam niekoho na mieste zabila. Lenže zostať tu, znamenalo zabiť tohto tu.* Keby som už len mala nejakú tú žabu, skôr by som jej podľa tých hlúpostí mala dať pusu nemyslíš? Nech sa mi tu zjaví čarovný princ a ja z tohto mokrého pekla vypadnem. *Odvetila, odstúpila nech prejde a sama sa zošuchla na zem jaskyne, mlčky ich pozorujúc. Popravde ju Sally na okamih umlčal. Stačilo slovo manipulovať. Každý mal citlivé miestečko a toto slovo otváralo to jej. Ktorým chceš manipulovať. Zopakovala si, uvažujúc, kým podľa neho kedy manipulovala. Bola drzá, papuľovala ale manipulovala niekým? Akoby sa v tej chvíli videla pri otcovi, odpornom zvrhlom mužovi, ktorý manipuloval životmi iných rád. Nie som ako on.* Nie je moje a nie je ani večera. Bola by som rada, keby si sa oň postaral, neviem kam inam ho dať aby malo čo jesť a nič mu nehrozilo. *Odvetila pomerne krotko, ako dôsledok jeho slov. Vedela, že dnes sa ešte bude zamýšľať nad svojimi činmi a hľadať podobu s mužom, ktorého najviac nenávidela. Možno preto, že bola zvyknutá nato, že Sally jej robí zle, rýpe do nej i je protivný, no to slovo pre ňu akosi nespadalo nikam. Akoby len vyjadrovalo to, čo si o nej myslel a mysleli ostatní.*