ASALA- časť Mare Imbrium

Sofi

*Hľadela na koňa a aj keď zo seba nevychŕlila nijaké otázky, mala podobné ako tá mladá žena, ktorá sa tam zjavila. Len mlčala a čakala čo V povie, keď dočíta odkaz, ktorý na koňovi našiel. Prvotné slová ju upokojili, bol v poriadku. Tie ďalšie však jej prejav šťastia nad tými slovami pochovali. Tušila že to tak bolo, že tam nebude ani živej duše, no počuť to nahlas bolo iné, ako sa len obávať. Len prikývla a chytila sa ho, keď k nej pristúpil aby ju podoprel.* Prejdem sa dobre? Sama. *Povedala potichu a trochu od neho ustúpila. Nešlo jej o prechádzku ako o nájdenie miesta, kde nikoho nebude a možnosti poplakať si, dostať zo seba všetky emócie a nedržať ich v sebe. Už ich v sebe mala priveľa, už sa necítila tak silná aby pri ňom stála a snažila sa tváriť, akoby sa nič nedialo. Rozptýlil ju a ona mu bola vďačná, no potrebovala nejako dať najavo svoj smútok, no chcela to spraviť sama.*

Floreine a Pandora

*Malej sa to vôbec nepozdávalo, ani takéto vysvetlenie. Nechápala, prečo im niekto dal také mená, ktoré ani menami neboli. Asi jej bolo neznámeho i ľúto, keď tak rozmýšľala.* A to prečo vám dali len také písmenka za meno? Hnevali sa na vás keď ich vyberali? *Nerozumela ale viacerým veciam. Nepoznala napríklad slovíčko bratia, nikdy také niečo nepočula. Veď ani nemala kde.* A prečo nemáš vlasy? Nenarástli ti? *Úplne aj zabudla nato, že sa jej pýtal na meno, lebo táto otázka jej stále blúdila hlavou a preto z nej napokon i zvedavo vyhŕkla. Až potom si spomenula, načo sa jej pýtal a doplnila svoju odpoveď.* Na mňa sa maminka nehnevala, dala mi celé meno. Som Pandora. * Predstavila sa, načo sa Flora potichu zasmiala.* Niekedy je to veľmi výstižné meno...*Poznamenala pobavene a pootočila hlavu smerom k tomu písmenkovému.*

Necro

*Vanille bola dlho potichu a v tej chvíli by bol veľmi rád, keby vedel nad čím uvažovala, lebo si nevedel predstaviť či bola rozčúlená, alebo prekvapená.* Prečo ste rada, že žil tu? *Spýtal sa so záujmom, keď jej prvá reakcia nato bola práve takáto. Nerozumel tomu. Najstarší súrodenec mohol byť kľudne nástupcom panovníka, ibaže keďže nikto netušil čím bol synom, nemohol byť ani zaradený do ich rodín. A pritom, ak šamanka nespala s nikým tretím, práve ten muž bol právoplatným nástupcom a náhradníkom vodcu. Lenže kto mal vedieť čí bol, keď podľa podoby sa určiť nedalo či bol jeho, alebo Uretanov? Veď ani Yunna a Gabriel sa nepodobali a boli jeho deťmi.* Som s ním v kontakte tak ako to ide, takmer každý deň keď sa dá, no on netuší o jeho pôvode a som tomu rád. Zbytočne by ho to trápilo a chcel by len odpovede na otázky, ktoré ani ja nepoznám. No myslím, že som vám povedal už dosť z tajomstiev našich dvoch klanov a mám právo jeho meno vám nepovedať vzhľadom k tomu, že by ste sa mohli veľmi ľahko spolu rozprávať. *Tajomný úsmev sa mu znova raz na chvíľu zjavil na perách, ale zmizol tak rýchlo ako sa tam zjavil.*

Floreine a Pandora

*Takže to bol naozaj trest? Bol to poriadne nepekný trest, dať im takéto mená. Aspoň v jej detskej hlávke to prišlo dosť nepekné, keď ich takto pripravili o možnosť mať vlastné meno.* Chlapci? *Zopakovala neznáme slovo a cítila, ako sa Flora zachechtala. Tá sa už nevedela dočkať, kedy mu malá položí dosť podstatnú otázku a tak mu bolo treba. Vôbec sa mu nechystala pomôcť vo vysvetľovaní, za to že ju volal Kvetinka. Ona už len bola náramná kvetinka. Nebola nijaké uhladené dievčatko aby bola za Kvietok. Kto vymyslel jej meno sa poriadne sekol a teraz by si i ona asi viac priala mať meno len písmenko a nie byť za nejakú burinu.* Čo sú to chlapci? Či počkaj...*Pandora pokrčila čielko a prehrávala si jeho slová v makovičke.* Ty si chlapec? To preto nemáš také kopčeky ako Flora? *Pootočila hlavu a zadívala sa na Floreine, ktorá mala hlavu odvrátenú aby nebolo tak moc vidno ako sa smiala a detskými očami zastala na jej prsiach, ktoré nijak zvlášť veľa látky nezakrývalo. Potom sa znovu otočila k nemu, porovnala jeho plochú hruď a len krútila hlavou.* Nerozumiem tomu. *Skonštatovala nešťastne a nespokojne.* Aká Skrinka? Ja som Pandora, ty máš problémy s uškami? *Radšej to zakričala hlasnejšie, keby naozaj zle počul, no potom si uvedomila, že aj Floru volá inak, možno u nich je to nejaký zvyk a nechala to teda tak. Jej to nevadilo, preto sa napokon usmiala a lepšie chytila, keď sa i kobyla dala do cvalu.*

Bezmenný


*Jasné že by to chcel vedieť, veď prečo nie. Pochyboval žeby jej brat dovolil skúšať takéto veci na niektorom z jeho kamarátov, takže si museli nájsť nejakú inú ... pomôcku na názorné ukážky. Pár nápadov mal, no celkom by ho zaujímala pravda. A ako rád by to bol videl, ako ona malá ružovovláska sedela pri takých chlapoch a oni jej rozprávali takéto veci a určite i nejako naznačovali. Musela byť poriadne červená. Veď i pre tú báseň bola. Hlavne že sa nehanbila mu ho hladkať, samozrejme že šupákovi sa to páčilo a už sa pomaly aj prebúdzal. A to bol ešte pred chvíľou vrcholne spokojný a teraz zase do pozoru. Veru, nemali asi čas na nijaké ukážky, preto keď okolo neho ovinula ruky a pritúlila sa, len ju pobozkal do vlasov. Rozumel tomu, že sa tam nechcela vrátiť, ani on sám nevedel čo bude doma, či aj u nich.* Ani mne sa tam nechce vracať. *Ibaže život nebol len o tom čo chceli a on to dobre vedel. A Yunna tiež.*

Floreine a Pandora

*Flora bola zvedavá ako sa z toho chcel vykrútiť, lebo si bola istá, že malá mu teraz pokoj nedá, keď zistila, že existovalo niečo také ako chlapec. Mala už päť rokov, iné deti by už dávno vedeli rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom, predsa len, deti sa ako malé často kúpali v jazerách vyzlečené a nebolo na tom nič zlé, či videli rozdiel v tom, ako sa ciká. Možno nepoznali jednu podstatnú funkciu rozdielnosti ich pohlaví, no aspoň vedeli, v čom spočíva vizuálna stránka.* A nevadí ti že také nemáš? Aj keď je pravda že podľa mňa nemajú moc veľký význam, iba čo zavadzajú, som celkom rada že také nemám, aj keď Flora povedala, že raz také mať budem. *Rozrapotala sa na tému kopčekov, cítila ako sa Flora za jej chrbtom pochechtáva. Tá si veru myslela svoje, ako veľmi to vadilo asi tak Z. On ich nepotreboval mať na sebe, nepochybne mu stačilo keď ich sčasu na čas mal pri sebe na nejakej žene. To ale naozaj nemohla vysloviť pred malou nahlas, aspoň nie v takomto znení.* Ty máš len jeden? Schovaný? *Očami prebehla po jeho postave, veď nevidela len pod nohavice a tam by predsa nemohol mať kopček? Či mohol?* Takže ty to nazývaš kopček? *Ozvala sa tentoraz i Flore, smejúc sa. Už nemala odvrátenú tvár, ale dívala sa rovno na neho.* Asi si to nechcem predstaviť, keď to tebe pripomína kopček. *To by bol veru dosť zvláštne dlhý kopček. Akurát zákerák to chcel hodiť na ňu, už cítila ako sa malá otáčala smerom k nej, aby jej dala otázky.* Nemusíš sa báť, som si istá že nepovieš nič, čo by bolo nevhodné. *Ušknula sa na neho, veď nech jej vysvetlí čo len chcel, ak sa nehanbil rozoberať také veci aj pred dieťaťom. Malej sa to akosi celé nezdalo, že si to pohadzovali ako loptu.* Nevidím ti len pod nohavice a tam by ťa predsa kopček tlačil. *Poznamenala zamyslene a otočila hlavu zvedavo k Flore.* Načo má kopček? *Spýtala sa jej a okolie už ani nesledovala. Títo dvaja úplne odlišný dospelí jej prišli oveľa zaujímavejší.* Napríklad na cikanie, on môže aj po stojačky. *Odvetila pokojne, to bola celkom schopná odpoveď. Malej sa to veru zdalo ale nespravodlivé, veď ona si musela čupnúť.* A to je ako možné? Ukážeš mi to niekedy? *Flora sa v tej chvíli čudovala, že sa ešte nestrepala z koňa, ako sa smiala.*

Yunna

*Moc dobre vedela, že musia odísť. A nepáčilo sa jej to. Mala sa vrátiť k manželovi, tváriť sa, že je prudko zamilovaná, akoby sa nič nestalo a akoby sa nebola práve milovala s Vanilliným dobrým priateľom. Napriek týmto myšlienkam sa však od neho neodtiahla, len sa viac k nemu pritúlila. Nechcela o neho prísť, ani o jeho priateľstvo ani o to čo vďaka ich spoločne strávenému času s ním získala. Ťažko si vzdychla ako sa tak k nemu túlila. Musela ho pustiť, vedela to. Bol najvyšší čas odísť a zanechať to čo sa stalo na onom mieste. Myšlienkam a spomienkam na jeho dotyky. Potrebovala jeho oporu, preto sa postavila na špičky a váhavo ho pobozkala. Dlho, pomaly a nástojčivo, no napokon sa predsa len od neho odpútala. Pustila sa ho a urobila krok vzad. Zúfalo si zahrabla prstami do vlasov. Bolo to ťažšie než si predstavovala.* Najvyšší čas, aby sme išli. *šepla a bez obzretia prešla ku koňom a toho svojho si poriadne pripravila na cestu.*

Bezmenný

*Výlet ktorý ju mal rozveseliť a odpútať od toho čo sa dialo, aby nemyslela na podmienku čo dostala od otca ohľadne manželstva, sa zmenil na niečo trochu iné a udiali sa veci, po ktorých túžil, len si teraz nebol istý, či jej len viac neubližil týmto pobytom tu, s Bezmenným. Vedel si predstaviť nad čím rozmýšlala, že ju doma čakal Blake, že opäť bude len jeho, na toto bude musieť zabudnúť a že Bezmenný mal zabudnúť tiež. Bozk ktorý mu dala mu prišiel ako taký rozlúčkoví, ako by tým sa malo všetko ukončiť, malo vrátiť do starých koľají. Dúfal, že ostanú aspoň priatelia, že sa nebude vyhýbať jeho osobe a že neľutuje. Vedel že to nevymyslel moc dobre, no neľutoval čo sa stalo.* Tak poďme * povedal potichu a sám sa pobral ku svojmu koňovi, aby si ho nachystal na cestu. Pobalil si všetko do vaku, nachystal koňa a napokon naňho aj vysadol, čakajúc, kedy vyrazia.*

Yunna

*Možno to bola chyba, že dovolila, aby ich výlet zašiel tak ďaleko a možno to chyba nebola, no neplánovala to ľutovať. Aspoň nie teraz. Nemala nato žiaden dôvod a to, že bola smutná len preto, že to všetko končilo, to bol jej problém. Predsa všetko malo svoj koniec a nesmela nato zabúdať ani ona. Síce jej preto nebolo dobre, že museli ísť a že sa všetko malo vrátiť do pôvodných koľají, mala sa nato pripraviť. Mĺkvo si osedlávala a chystala koňa na cestu späť a s akýmsi zvláštnym smútkom sa zadívala do jaskyne, ktorú nechávali v takom stave v akom ju našli. Vedela, že jej to tam bude chýbať a netušila ako sa bude pretvarovať, ako sa zvládne tváriť akoby sa nič nestalo. Obzvlášť ak sa ocitnú oni dvaja osamote, prípadne ešte s Vanille. Tak isto ako Bezmenný, vysadla na svojho koňa a keď sa pozrela na neho, overiac si, že bol pripravený vyraziť, popohnala ho a rovnakou cestou späť smerovala domov.*

Bezmenný


*Len čo bola pripravená i ona na odchod, pomaly popohnal koňa. Bol veru čas vyraziť, aj keď on tam nikomu nechýbal. No ich princezná nepochybne áno, vrátila sa im konečne domov a jej neprítomnosť si určite všimli viacerí, zatiaľ čo on, no on nemal komu chýbať. Keď sa vrátia, možno navštívi Vanille, skontroluje ako na tom je po tom čo sa stalo so Sallym a ako znášala to teplo, ktoré jej muselo byť. To že teplo bolo to posledné čo ju v tú chvíľu trápilo bolo jemu neznáme, rovnako ako netušil o tom, že na nich čakal hrozba. Cítil sa pomerne uvoľnene, nedával ani tak pozor na okolie, venoval sa skôr Yunna, nechcel aby sa cítila nešťastná že sa vracali spať.*

„ Z “

*Ak bolo niečo, čo ženy vedeli dokonale, tak to bolo spolčiť sa proti mužom! A on už teraz začínal ľutovať, že sa upísal diablovi a sľúbil týmto dvom oporu a pomoc.* Áno, Kvetinka ti hovorí číru pravdu, raz keď vyrastieš, budeš mať tiež také pekné kopčeky. *Schválne použil slovíčko pekné a pritom sa zazubil na Floru a jej výraz v tvári. Ak si myslela, že jej niečo pomôžu jej reči o tom, že ho volá kopčekom, tak bola na omyle.* Nech je ako chce, Kvetinka, raz ti ho ukážem, takže si ho predstavovať nemusíš. *Oplatil jej to so suverénnym výrazom v tvári. On vedel tiež pekne zabŕdať a celkom mu to aj išlo, napríklad tým oslovením Kvetinka. Svoju pozornosť však radšej uprel na malú a s úsmevom sa na ňu zadíval.* My všetci chlapci to máme a vedz, že nám to zavadzia, ale naša hrčka nie len na cikanie postojačky, je aj pre potešenie žien, však Kvetinka? Povedz nám, už si takú hrčku videla? A ako vie potešiť ženy? *Diabolský úsmev venoval práve Kvetinke a teraz sa naozaj tešil na jej reakciu. Vykrútila sa z definície hrčky, tak nech malej vysvetlí ako môže taká hrčka byť potešením pre dievčatká. Táto debata sa mu začínala pomaly ale isto páčiť a o to viacej, keď ju vedel obrátiť ku Kvetinke.* No a ono sa nesluší, aby som ti ukázal ako cikám, no u nás v dedine je isto veľa detí v tvojom veku, možno uvidíš ako ostatné deti chodievajú cikať a medzi nimi aj chlapci. *Bol by veru riadny úchyl, keby jej ukazoval ešte ako ciká. Určite by mu ukázala na guľky, že prečo ich má a či si nezavadzajú. To veru nepotreboval počuť.*

Floreine a Pandora

Páčia sa ti? *Prostá otázka zo strany dieťaťa, keď povedal, že Florine kopčeky boli pekné. Tá si z takých slov nič nerobila, ju akurát vytáčalo to oslovenie, keď práve z nej chcel robiť nejakú Kvetinku. Už len to pomenovanie sa priečilo s jej duchom divošky a tým, aký život žila. A on to nepochybne dobre vedel, keď ju tak stále volal. Raz za to nepochybne dostane poriadny kopanec alebo aspoň poza uši keď už nič. Malá Pandora bola z nasledovnej debaty ale poriadne zmätená. Jej decká dušička jeho narážkam nerozumela, no sama cítila, že Flora vedela o čom to hovoril a že sa náročky rozprávali tak, že ona tomu vôbec nerozumela.* To áno, niekedy aj na potešenie žien. Len nie všetci muži vedia svoje kopčeky správne obsluhovať, aby sa dalo hovoriť o potešení zo ženskej strany. *Ušknula sa Flora a nepatrne pozrela na Pandoru, ktorá krčila deckým čielkom.* Prečo jej ho chceš ukázať a mne nie? *Spýtala sa nespokojne, veď to bolo nespravodlivé, že jej túto možnosť ponúkal a jej nechcel ukázať? Nerozumela v čom to bolo iné, dívať sa na dieťa chlapca a na jeho veľkého chlapca. * Nedáva mi to zmysel. *Zašomrala si nešťastne, snažiac sa s nimi stíhať, aj keď to bolo v tomto smere nemožné.*Ako tým môžeš potešiť ženu? *Adresovala mu ešte ďalšiu otázku, keďže mala pocit, že Flora niečo také vedieť nemohla. Veď k nim do jaskyne nijaký chlapec pred ním neprišiel a o jej živote pred jaskyňou nič nevedela.* No veru pouč nás obe, či vieš ako na to. *Zazubila sa Floreine, vediac že mu nedala odpoveď na jeho otázku a ani sa nechystala.*

Vanille


To je jedno. *Odvetila na jeho otázku, na túto mu nechcela odpovedať ona. Povedať mu, že by to bolo možno rovnako skazené dieťa ako bol jej otec, to nemienila. A možno by bol rovnaký blbec ako Blake od nejakého času, čo tiež nebola žiadna sláva. Tu mu bolo určite lepšie. Neprekvapilo ju, že jej nepovedal o koho šlo, aj keď to bola škoda. Nepredpokladala že sem bude často chodiť a tak možno ani nikdy nepríde nato, kto je možno jej starším bratom.* Chápem a nebudem sa pýtať, aj keď ja sa tu bavím len s vaším synom a Bratmi a...*Tam sa zasekla a na okamih uprene zadívala na Necra. Mala to byť narážka nato, že by sa mohla prerieknuť lebo ho poznala? Možno bolo len dobre, že nepoznala pravdu, lebo jej postoj k nemu by sa mohol zmeniť a mohla by sa správať divne. Bol to zvláštny pocit vedieť, že tu bolo ešte jedno dieťa. Zaujímalo by ju, či mu to niekedy chcel povedať, pravdu o jeho pôvode. Ak nie, asi by sa ani nečudovala, skutočne by ho to mohlo len trápiť a viesť k otázkam, ktoré by nemali príjemné odpovede. Ak bol šťastný takto, tak to bolo dôležitejšie.*

Yunna

*Tempo schválne nezvolila rýchle, no i tak jej prišlo že až moc rýchlo postupovali domov. Možno sa jej práve tá cesta zdala rýchla, lebo nechcela ísť domov. Asi to bolo tým. Celý čas bola ticho, zamyslená, z okolia si všímala len minimum a keď už neboli tak ďaleko od osady, zvoľnila tempo. Uvažovala, mala by niečo povedať, ibaže čo? Že to neľutuje? Že je rada, že boli spolu? Že nechce, aby sa medzi nimi niečo zmenilo? Neboli by to len frázy do vetra?* Neeley... *Šepla potichu obrátiac tvár k nemu s nádychom, že mu naozaj niečo povie a ešte sa natiahla k nemu a chytila ho za ruku. Už aj presne vedela čo, ale v tej chvíli si pred nimi všimla tieň. A nebol len pred nimi, tie tiene boli všade vôkol nich. Premohol ju strach, ktorý sa jej zračil v naširoko otvorených očiach.*

Bezmenný


*Ako sa priblížili k osade a ona spomalila, prekvapene pozrel na jej ruku. Chcela mu niečo povedať a on bol zvedavý čo. No jej výraz v tvári sa zmenil a on zbadal v jej očiach strach, Prudko sa zvrtol smerom ktorým pozerala, držiac jej ruku a zbledol. Nikdy ich nevidel, nie takto naživo a predsa ako ich zbadal, vedel o koho išlo. Povery a opisy starších ľudí v osade neklamali, boli výstižné a nedalo sa pomýliť.* Arenejci...*Zašepkal. Boli na nohách, obkľučovali ich a on vedel, že ich čakali len dve veci. Boj a smrť. V Yunninom prípade...až mu zle prišlo, keď si predstavil, že by ju niektorí z nich mal pritlačiť na zem a...Napol sánku a v tej chvíli urobil jedinú vec, ktorá mu prišla na um.* Neobzeraj sa a nič neľutuj. *Plesol jej koňa po zadku aby sa rozbehol a oni ju nestihli chytiť. Chcel sa pohnúť za ňou, no pocítil zabodnutie pod pravou lopatkou. NIečo narušilo celistvosť jeho kože, no len málo, akási drobný drevený šíp napustený čímsi zvláštnym. Zakrútila sa mu hlava, ani nevedel ako, spadol z koňa a svet sa mu začal krútiť ešte viac. Samotný kôň sa splašil, postavil na zadné a rozbehol preč, zatiaľ čo Arenejci si vymenili pohľady, akoby s nimi aj nejaké slová a odtiahli telo preč, majúc s ním jasné úmysly. Za ženou sa nikto nerozbehol, oni potrebovali jedno telo, nič viac.*

Yunna, Necro, V

*Necro si znova s tým jeho tajomným úsmevom premeral Vanille, ako jej trklo, že to bol niekto z Bratov.* Už som vám povedal, že ste moc múdre žieňa? *Usmial sa a starecky si položil jej dlaň na svoje predlaktie a viedol ju von. Nechcelo sa mu ostať osamote a jej spoločnosť mu bola príjemná. Aspoň na chvíľu sa mu darilo zabudnúť na všetky tie problémy, ktoré vďaka blížiacim sa Arenejcom mali. Akurát keď sa ocitli vonku, na čerstvom vzduchu a vyfackalo ho teplo, všimol si ako sa k nim náhlil V. Podvedome stisol pevnejšie Vanille, akoby sa bál jeho výrazu v tvári, v ktorom videl naliehavosť situácie.
„Čo sa deje, V?“ spýtal sa rýchlo Necro. Obával sa, že sa veci dali prirýchlo do pohybu.
„Z poslal odkaz.“
„Poslal odkaz?“
„Áno, poslal koňa s na sedle pripnutým odkazom. V dedine nikto neprežil, no napísal, že musí ešte niečo vybaviť. Bol to strohý a rýchly odkaz, akoby ho náhlil čas.“ V hovoril rýchlo a ako sa pozrel na Vanille, len sa na ňu pokúsil usmiať. A v tej chvíli ho vyrušil rozruch...
Všetko sa zomlelo tak rýchlo! Aj ona si uvedomila kto sa to na nich sústredil a blížil sa k nim, keď to pomenovanie povedal Neeley ako taký verdikt. Pevne mu stisla ruku. Nechcela sa ho pustiť, ibaže on mal potrebu sa hrať na hrdinu a poslať ju preč. Nechcela utekať. Bolo jej jedno, čo ich čakalo, ale nechať ho osamote? To isto nie!* NIE! *Vykríkla, keď povedal tie slová na rozlúčku, ktorými ju poslal preč. Jej kôň sa splašený rozbehol a keby mohla, hodila by sa na zem, ibaže jej noha sa zasekla a padnúc z koňa by si ju len zlomila a vôbec by nepomohla. Cítila ako jej po tvári stekali horúce slzy a jednostaj sa cez plece obzerala, či ho neuvidí ísť za sebou. Ibaže on nikde! Celá sa chvela a nemohla sa upokojiť. Vedela, že toto bol koniec. Jeho koniec, ich koniec. Nevšímala si ani kam ju niesol jej kôň, až keď na tvári pocítila slnečné lúče, ako sa ocitla v osade a vtedy si všimla neďaleko pred sebou otca, Vanille i V.* Pomôžte mi. *Hlesla vyčerpane. Pri nich jej splašený kôň zastavil a ona vysilená strachom padla na zem, priamo k nohám V.* Arenejci..! *To bolo jediné slovo, ktoré zo seba dostala, keď pocítila ako ju V rýchlo objal a postavil na nohy.*

Floreine a Pandora

*Nemala rada vety, kde padli slová, že bola na niečo maličká a že musela podrásť. A už vôbec sa jej nepozdávalo číslo, čo povedal. Desať rokov? Veď to bolo dva razy toľko čo mala teraz a to bola strašne moc dlhá doba!* Ale veď to je strašne moc dlho desať rokov! *Zvolala nespokojne, jej sa tak dlho nechcelo čakať, veď dovtedy zabudne načo sa dnes pýtala. Hádam si nemyslel že tie kopčeky ju budú zaujímať stále. No ani Floreine nechcela byť tá čo jej to mala vysvetľovať, jednoduchšie bolo nerozoberať aké potešenie prináša muž žene a prečo sa im navzájom páčia telá. Skutočne nato ešte mala časť, päť rokov bolo málo, aj keď v kope veciach nepochybne i zaostávala. No tam u nich určite všetko potrebné dobehne a pri iných deťoch sa naučí. Len dúfala že si zvykne, po toľkom čase osamote len s ňou a občasne s mamou boli obavy z priveľkej skupiny ľudí oprávnené. Nezdalo sa, žeby jej prítomnosť Z vadila, ani žeby sa hanbila, no bol len jeden, nie plná dedina ľudí.*Som si istá že u nich doma uvidíš deti keď sa budú kúpať alebo cikať, takže sa tým netráp. *Pohladila ju po vláskoch, no Pandoru to i tak moc neuspokojilo. Mala toľko otázok a oni okolo tých kopčekov robili takú vedu, akoby to bolo prísne tajné. Vôbec nerozumela tomu, prečo o tom nechceli s ňou hovoriť.* Flora ty už si to videla? *Otočila k nej trochu hlávku a zadívala sa teraz na ňu. Ukladala si všetko podstatné do hlavičky, napríklad to, že to znamenalo, že on nemal také ako ona pod šatočkami. Obrátenie pozornosti z neho na Floru sa ale zase nepáčilo ktovie ako Flore, no len sa nad jej otázkou pousmiala.* Áno videla, nemusíš mať teda obavu žeby ťa to minulo. *Dúfala že už s tým prestane alebo, že upriami pozornosť zase na neho. A tak i spravila, otočila hlavičku späť k nemu.* Chlapci sú vždy taký veľký ako ty?

Vanille


*Ostala s Yunnou vonku sama. Po tom ako prišla so správou, že videla neďaleko Arenejcov, veci sa dali do pohybu. Necro a ostatní museli pripraviť všetko na možný boj, zariadiť čo sa dalo skôr, než dorazia. Zatiaľ ich nikde nebolo a to im dávalo aspoň priestor na nejaké prípravy. Ich dve nechali tam, Vanille sedela pri Yunne a mala pocit, že tu bolo čosi nevypovedané, niečo čoho sa bála oveľa viac než samotných Arenejcov. Akoby niečo zatajila.* Kde si bola Yunna? *Spýtala sa po chvíle ticha a tak ho narušila. Bol čas to z nej vytiahnuť, určite to nebolo také zlé.*

Yunna

*Ani si neuvedomila ako sa všetko dalo do pohybu. Otec i V rýchlo odišli a v celej osade vzrástla panika. Nechala sa odvliecť Vanillou niekam bokom, odkiaľ mala dobrý výhľad na všetko čo sa vôkol nich dialo. Sedela, ramenami sa objímala a slzy jej neprestávali stekať po tvári. Ten prázdny pohľad, ktorý upierala pred seba jasne hovoril o tom ako moc mizerne sa cítila. Jednostaj bola mysľou pri Bezmennom, ktorého nechala v lese. Tak veľmi to bolelo, že sa neprestávala chvieť. Až po chvíli si uvedomila, že sa jej Vanille niečo opýtala a pomaly k nej obrátila tvár. Čo chcela počuť?* Preč... *Hlesla suchým hlasom ako tak počula a znova sa zadívala pred seba.* Bola som.... Bola som ... *Nie je však schopná vysloviť tie slová.* Určite je už mŕtvy... oni.... Isto ho zabili a už ho nikdy neuvidím. *Šeptala potichu a jej telo sa knísalo, pripomínala skôr nepríčetnú osobu.*

Floreine a Pandora

*Zvedavo počúvala jeho odpoveď a všetko si ukladala do hlavičky. Takže to že bol taký veľký nesúviselo s tým, že bol chlapec. Len dúfala, že ona taká veľká nenarastie, jej sa páčilo byť takou maličkou ako bola. Všade sa schovala, prešmykla, takže bola spokojná. Taká veľká by sa asi ani pod posteľ nezmestila. Napokon sa ale odmlčala a rozhliadla konečne po okolí. Ešte nikdy nebola mimo vrchu a teraz keď mohla byť tu, najradšej by sa tam ponaháňala po svojich nôžkach. Ibaže oni cválali a ona sa mohla len dívať. Hlavou otáčala zo strany na stranu, pre tú chvíľu nechala aj otázky otázkami, ja keď v zásobe ich mala dosť. Floreine to ale využila, že malá venovala pozornosť iným veciam než bolo kladenie otázok k Z a otočila k nemu hlavu teraz ona. Napokon sa ho ale na nič nespýtala, pred malou sa nemohal pýtať na arenejcov, ani na veci ohľadom jej matky, ani mu toho veľa vysvetliť. Malá by sa toho nepochybne chytila a kým nedorazia k nim, od smrti chcela pomlčať.*

Arenejci

*Mali jasné úmysly. Vystrašiť ich. Nabudiť v nich strach, skôr ako zaútočia. Ich skupina sa pomaly presunula kúsok od osady v ktorej žili, no ešte nechceli útočiť. Dávali si na čas, nič ich nenaháňalo. Tušili že tá mala suka čo im ušla bola niekde tam medzi nimi a oni sa zbrojili. Rovnako ako ich musela varovať aj tá druhá, ktorá ušla keď chytili ich zajatca. Ním chceli navodiť strach, paniku. Arenejská skupina sa presúvala na vyvýšený vrch, akúsi skalu, ktorú bolo z ich osady dobre vidieť. Stáli len rozostavení, držali si zbrane, no neútočili. Pár z nich malo akési nástroje, ktoré vydávali bubnovitý zvuk, akoby sa snažili privolať von len viac a viac osôb. Chceli aby sa dívali, chceli aby to videli všetci.*

*Vanille keď videla ako sa knísala, len ju objala a nepýtala sa, pretože ju potrebovala najprv utíšiť. Netušila s kým odišla preč, no nepochybne by tú osobu ani nepoznala. Veď akoby aj mohla, poznala tu len tých, s ktorými trávila posledné dni.* Yunna...*Chcela jej niečo povedať, no nestihla, pretože sa ozvali zvuky ako z bubnov a ona odvrátila pohľad inam. Tvár jej zbledla, v oči sa rozšírili a bol v nich strach.* Sú tu...*Zašepkala Yunne a vnímala, ako všetci ktorí boli vonku obracali tváre práve tam. Niektoré ženy utekali dnu, možno po pomoc, no Vanille nepochybovala, že bojovníci vonku už dávno boli. Dívala sa hore, keby chceli útočiť, asi by to nespravili takto viditeľne, niečo chceli, no nemala tušenia čo.*

Yunna

*Cítila sa hrozne. Uvažovala či je už mŕtvy, alebo ešte stále žije. Práve vtedy akoby dostávala odpovede na svoje otázky, lebo vtedy uvidela ako sa Arenejci zhromažďovali na kopci. Bratia a ostatní bojovníci boli rovnako ako oni pripravení na boj, no jediné čo vyzeralo, že Arenejci chceli, bolo vystrašiť ich. Určite už vedeli, že ich varovala a možno práve preto zvolili takúto taktiku, kedy si povedali, že ich najskôr k smrti vydesia. Malátne sa pokúsila vymaniť Vanille z objatia a tackavo sa postavila, aby prešla pár krokov. Postavila sa celkom dopredu, aby stála vpredu pred všetkými a svoj pohľad upierala na Arenejcov na úpätí. Cítila ako ju premkol nielen neznesiteľný strach, ale aj nenávisť voči tým stvorám. Ani si nevšimla kedy sa k nej pripojili aj Gabriel s otcom a V sa pripojil k Bratom. Len s neblahým tušením tŕpla nad tým výjavom.*

Floreine a Pandora

*Keď k nej otočil hlavu, ihneď vytušila, že jej niečo povie. A tušila, že to bude niečo vyrývačné, aby jej náhodou ľúto nebolo. Keď prišla otázka, len sa ušknula, vôbec ju to nerozhodilo.* Samozrejme, ale keď už si spomínal tú názornú ukážku, nevidím dôvod na kladenie otázok. *Zaškerila sa na neho až vycerila rad bielych zúbkov, no to už cítila, ako hlavu otáčala i maličká. Tá začula ich slová a posledné slová Floreine v nej vyvolali nejaké nové otázky. Zadívala sa ale na Z, pretože k nemu chcela prehovoriť, Floreine jej predsa nemohla dať na toto odpoveď.* Myslím že tomu už rozumiem. *Vyhlásila hrdo, až na ňu Flora prekvapene pozrela, určite nemohla chápať to čo značilo slovíčko sex.* Ty jej to chceš ukázať, lebo si sa rozhodol ju potešiť že? Ty ju tým kopčekom chceš potešiť však? *Spýtala sa vážnym tónom v hlase, určite to bolo tak, že mu išlo o ňu.*