ASALA- časť Mare Imbrium

Sigourney

*Mlčky počúvala muža a trochu sa hanbila zato ako ju karhal. Jednoducho bola taká a on ju ako každý iný sprdol zato akou bola. Už si nato zvykla, ale nikdy sa jej to nepáčilo. O to menej, že ešte aj tento muž jej hovoril aká mala byť a že si mala zastať seba, keď bol niekto na ňu zlý.* Keby som bola taká ako mi hovoríte, tak by som sa teraz bola na vás oborila, že napriek tomu čo mi hovoríte, teraz sa sám pripájate k tým, ktorí mi kážu akou mám a nemám byť.* Jej hlas však neznel ani trochu útočne, len pokojne a možno až unavene. A aj keď vetu o kurze útočného slovníka brala s humorom, len ticho naň odpovedala.* Ja nie som stvorená nato, aby som bola ako slečna Yunna. Nikdy som taká nevedela byť a asi ani nechcem.* Ak mala pravdu povedať, nemala potrebu pútať na seba pozornosť. Bola rada tým kým bola, takou akou sa stala, no nikdy o tom nehovorila.* A prepáčte mi, ale.. Dobre.* Ťažko si vzdychla.* Pokúsim sa ti tykať.* Necítila sa preto už vonkoncom dobre, ani len trochu a dokonca mu najskôr uverila aj to, že mal byť pod tou kapucňou škaredý. Prišlo jej ho trochu ľúto a dokonca jej napadlo, že aj ona by mohla nosiť kapucňu. Doteraz jej to nikdy nenapadlo, ale keďže sa ani trochu nepokladala za krásnu, možno by to mohla skúsiť. No potom si uvedomila, že si z nej uťahoval a zahanbene si prešla prstami po tvári, aby zakryla červeň.* Ale tu vás, ech, teda ťa nikto nepozná. Tu by si si mohol zložiť kapucňu a nikto by nevedel, že si to ty. I tak o tvojej prítomnosti viem len ja okrem Yunny.* Nechcela ho nabádať k tomu, aj keď bola samozrejme zvedavá a rada by videla toho kto sa skrýval pod kapucňou. Nič mu však nepovedala na to ich počasie. Jej sa páčilo, aj keď samozrejme aj jej bolo poriadne teplo, no pre nich to bolo asi trochu viac ako teplejšie. Sama si však vedela predstaviť, že by žila všade. Hocikde. Možno aj v totálnej zime. Niekde, kde by ju potrebovali, možno áno. Vzala Wabiho labu do dlaní a obrátila si ju proti tvári.* Môžeš ho trochu pridržať? Zabolí to.* Šepla radšej venujúc sa práci a jediným prudkým trhnutím vytiahla šelme tŕň z laby. Vyvalila sa z rany krv a Sigourney okamžite priložila handričku na ranu.*

Bezmenný

*Sťažka si vzdychol, keď povedala čo povedala. Nemal sa do nej vôbec starať, bolo by to jednoduchšie. Beztak dúfal že sa v tom teple pridlho nezdržia, lebo už teraz mal mrle v zadku. Vedel že ostatní to budú cítiť rovnako, takže sa aspoň nemusel obávať, že tam skysne dlho. Načo sa teda vôbec miešal do toho dievčaťa?* Ak to berieš takto, tak potom už mlčím. *Pokrčil ramenami. Áno, hovoril jej o tom aká bola, no on sa nesnažil jej ublížiť ani ponížiť ju, čo iní ako tak počúval robili a ona sa nebránila. No bola to jej vec a on sa jej do života montovať nemal v úmysle. Nehľadal tam priateľov, vlastne ich nehľadal nikde, akurát sa občas stalo že sa nejaký jedinci do jeho osamoteného života dostali. Ako posledne Yunna.* Možno by si nevšimli novú tvár, čo sa mi až tak nevidí, predsa len u vás je to zjavne rovnako uzavreté ako u nás, ale samo o sebe si kapucňu radšej nechám. Už som si zvykol. *Vedel že to nebola tak úplne pravda, no to jej na nos vešať nešiel. Jeho život bol zložitý a v podstate to ani nebol život. Žil dva životy, aj keď tu si nemohol dovoliť robiť to čo u nich. Zhodiť kapucňu a tváriť sa ako normálny ich občan. Na jej pokyn chytil Wabiho aby mohla pokračovať a keď zakňučal, len ho tíšil slovami vo svojom jazyku.* Okrem toho sa tu moc nechcem ponevierať, obzriem to tu a to mi postačí.

Gabriel

*Takže láska. Nevedel čo si o tom pomyslieť, ale jednoducho ani neodporoval, ani si nič o tom radšej nemyslel. Však on z Yunny vytiahne všetko čo bude môcť a čo jeho sestrička bude ochotná mu povedať. No Vanille sa podarilo ho rozosmiať. A teda poriadne.* Že mám ešte trochu podrásť? Ty si zo mňa robíš srandu, nie je pravda?* Tak toto bol krásny vtip! Nepovedal by, že Vanille bude mať toľký zmysel pre humor, ale očividne zdanie klame a tu tomu jednoducho tak bolo. A Gabriel sa smial dlho tomu vtipu. Určite ho neskôr povie aj bratom, aby sa mohli rovnako pobaviť ako on.* Si vtipná, Vanille, vážne a to je len a len dobré.* Trochu do nej džubol lakťom a kráčal vpred pred seba.* Dobre, ja som len rád, že si to nemyslela v zlom. Je to tak lepšie pre teba, lebo keby sa ti na tom niečo nebolo páčilo, jediné čo by som ti nato mohol povedať je, aby si zvykla. Ja sa nezmením, neviem to a ani sa mi nechce. Som rád takým akým som a páči sa mi byť veselým a ukecaným. Možno by sa ti to zdalo, ale vďaka tomu akým som, ma ľudia majú aspoň trochu radi. Som také slniečko a my tu máme slnka veru málo.* Uškrnul sa provokačne.* Ak sa budeš držať mňa, zaručím ti, že sa nebudeš so mnou nudiť.

Vanille

*Netušila, že jej slová v ňom vyvolajú toľký smiech. Chcela ho síce podrypnúť, ale že sa bude takto smiať? To nečakala. Chvíľku na neho vyjavene hľadela a napokon sa usmiala i ona, aj keď sa jej vlastné slová naozaj nezdali také vtipné.* Veru nerobím, musíš ešte vyrásť. Niektoré veci nie sú pre mladé uši. *Skutočný príbeh Yunny vlastne nebol pre žiadne uši, kvôli jej ctenému oteckovi. No to mu naozaj nešla hovoriť. Radšej nech si myslel že sa do seba na prvý pohľad zamilovali, čo mala byť asi aj verzia pre Necra. Veď čo iné mu mohli povedať keď sa vzali tak rýchlo? Lepšiu výhovorku ťažko mohli nájsť* To áno, vy tu toho slniečka máte strašne moc málo. Keby tak chcelo zapršať, vôbec by som sa nebránila. *Pozrela smerom k slnkom zaliatej oblohe, samozrejme že ani mráčika na nej nebolo. Ako Yunna povedala, museli by sa poriadne zdržať aby tam chytili nejaké dažde.* Tak nikam sa nechystám. *Pokrčila ramenami. Aspoň zatiaľ sa naozaj nikam nechystala.* Pre Lea máte tiež vymyslený program aby sa nenudil? *Spýtala sa po chvíli odmlčania. Musel ísť s nimi aby sa u nich neviedli reči že odišla a s ňou i Sally a on zostal, no netušila čo s ním. Blake bol pravdepodobne s Yunnou, o ňu sa viditeľne chystal starať Gabriel a jeho bratia. A Leo? Ani srnka netušila.*

Sigourney

Prepáč, nechcela som, aby s to vzal takto.* Znova sa mu ospravedlňovala, no inak ani nemohla.* Vieš, vždy sa niekomu niečo na mne nepáči.* Asi bola naivnou ak dúfala, že jedného dňa by sa našiel niekto kto by ju nechcel zmeniť. Niekto, kto by bol rád tomu aká bola. No tejto peknej myšlienky sa už dávno vzdala. Trochu neveriacky sa mu pozrela do kapucne a podozrievavo prižmúrila oči. Moc jej to nešlo uveriť faktu, že tá kapucňa mu vyhovovala, keď si tak sťažoval na ich teplo, no neodvrávala, nebola nato stavaná.* Rozumiem. Jediné čo chceš, je čo najskôr odtiaľto vypadnúť a prečkať tu ten čas čo najpokojnejšie a hlavne bez zbytočných pohľadov a podobne. Alebo sa mýlim?* Pery sa jej trochu vykrivili do nepatrného úsmevu.* Rozumiem tomu. I ja by som chcela byť nepozorovaná.* No ona určite z iného dôvodu a nie pre nejaké osobné veci ako on.* To mi pripomína, že slečna Yunna ti niečo priložila do košíka.* Kývla zakrvavenou rukou, kde na dne koša bol na papieri nakreslený podrobný plán ako sa mal dostať k Vanille. Nič viac, nič menej. Ibaže ona mala ruky od krvi a nechcela aby to zbytočne rozmazala krvou a Wabiho labu po ošetrení a nanesení masti rovnako ako oko, obviazala a keď bola hotová, poškrabkala Wabiho po hlave.* Iba deň a budeš ako rybička. Len si dnes poriadne odpočiň.

Gabriel

*To dievča bolo bláznivé a len ho tými nezmyslami rozosmievala. Veď mohla byť pokojne mladšia než on, ale i tak sa neubránil pobavenému smiechu. No úsmev vystriedalo zdesenie a v jeho tvári sa naozaj zjavila hrôza.* Preboha, všetko len nie dážď! Vanille, možno u vás sú dažde na dennom poriadku, ale u nás to nebýva len taký dážď. Jeho kvapky sú kyslé a škodlivé, vždy nám zničia takmer všetko ovocie, ktoré máme a potom istý čas trvá kým sa naše rieky vyčistia. Nejde len o ten chlad, ale i o tento nepatrný detail, ktorý nám vie tak krásne otráviť život a niekedy aj doslovne.* No jeho pery a tvár rýchlo zbrázdil znova úsmev od ucha k uchu.* Ale niečím by som ti vedel pripomenúť domov. No to by si ma musela najskôr poraziť v súboji.* Z diaľky počul doliehajúci smiech bratov, tupé ozveny nárazov ich zbraní, prípadné citoslovcia zväčša spôsobené bolesťou či smiechom. Gabriel na ňu spyklenecky žmurkol a rezkejšie vykročil vpred. Za radom stromov sa nachádzalo bojisko.* Leo? Čo s ním? Nech robí čo chce. Alebo by si bola rada, keby sa k nám pripojil? Ak chceš, pošlem V po neho. Isto sa poteší, že aspoň bude mať čo robiť.* Nemal však pocit, že by mal dostať kladnú odpoveď a aj preto sa na ňu ešte viac uškrnul. Len obišiel strom a naskytol sa mu pohľad na bojujúcich a zároveň šantiacich bratov.* Hey hou! Kto si chce udrieť do našej novej hračky, ktorá sa rada k nám pridá?* Len tak si všimol ako V sa uškrnul a oči mu zaihrali radosťou. Hlavná vec, že oni ženám neubližujú, aj keď sa nevedia správať.*

Bezmenný

*Naozaj nevedel, ako sa k nej mal teda správať. Nechcel ju sekírovať, no nemal rád, keď sa nad slabších niekto vyvyšoval a kdesi tam zaradil ju. Do tých utláčaných. Nikdy nedokázal pochopiť, ako to môžu dovoliť, aj keď, sám netušil aké to bolo byť na ich mieste, takže nemal čo do toho rozprávať. Poznal len jednu stranu mince.*Tým čo som povedal som nechcel povedať že sa máš zmeniť...vlastne áno, sčasti hej. Len nedokážem pochopiť, prečo sa im nevzoprieš, tým čo ti ubližujú. *Pokrčil ramenami, opäť.* A áno, chcem to tu prečkať, prežiť nejako to vaše teplo, ktoré ak ma nezabije tak bude dobre. A nepozorovaná predsa môžeš byť keď budeš chcieť. *Nebolo to až také ťažké, hlavne ak človek poznal miesto, kde nepozorovaný chcel byť. Po jej slovách sa natiahol ku košíku a pozrel na plán, ktorý ho mal doviesť k Vanille. Pery sa mu roztiahli do úsmevu a papierik skončil v jeho vrecku, aby ho nestratil.* Ďakujem. *Bolo to za plánik i za to, že mu ošetrila Wabiho.*

Vanille

*Po vypočutí si slov o ich dažďoch sklamane pozrela opäť na oblohu. Nielenže tam mali mizerné teplo ale aj dážď bol nanič. Toto ich podnebie sa jej vôbec nepozdávalo. Keď si predstavila že Yunna takto vnímala ich svet, mohla ju len ľutovať, keďže ona tam mala žiť, zatiaľ čo ona to tu mala len prežiť. Určitý čas.* Vaše stromy a všetko ostatné predsa potrebuje i normálnu vodu...to vám tu neprší normálny dážď? *Nevedela si to vôbec predstaviť, ona dažďové dieťa. Milovala tie kvapôčky strašne moc, nevedela si predstaviť, že im tu nepadali a nevedela si to predstaviť aj pre to, čo sa spýtala.* A ako vieš čo u nás doma máme keď si tam nikdy nebol? *Pridvihla obočie a spomenula si na niečo čo predtým hovoril.* Spomínal si že by si z nášho územia niečo aj rád videl...čo si myslel? *Pootočila k nemu hlavu, no dlho na neho nehľadela, pretože už počula zvuk z bojiska. Zvedavo teda hľadela pred seba a na poznámku o Leovi len pokrútila hlavou. Zase to že nechcela aby sa nudil neznamenalo, že ho potrebovala mať pri sebe. Ešte si ho mala užiť až až.* A ako vlastne zvyknete bojovať? S čím? *Spýtala sa keď už tak pekne oznámil že sa chystala bojovať. Ruky, meč, či niečo iné?*

Sigourney

*Tvár sa jej mierne zachmúrila.* Prečo sa nevzopriem. Mnohí sa ma to už pýtali..* Ticho si vzdychla a pohľad uprela na svoje ruky, ktoré si skromne zložila do lona, zatiaľ čo už skončila s ošetrením a ona sa už mohla pobrať preč. Mala isté nutkanie vysvetliť aká bola pravda.* Možno som človekom, ktorý sa nebráni, keď do neho druhí vyskakujú a urážajú ho, ale jednoducho taká som. Nemám potrebu brániť sa. Váš rod je prudký a nepoddajný, tak isto aj ten náš, ibaže ja som šedou myškou, ktorá nemá rada pozornosť a práve preto dovolím druhým aby robili to, čo robia.* Chcela dodať, že ona nemá potrebu sa brániť, lebo pre nikoho tak veľa neznamená, ale keby bola niekomu povedala pravdu, že sa nebráni, lebo nemá kvôli komu, boli by ju vysmiali. Vedela to. A presne preto si teraz uhryzla do jazyka, aby naozaj nepovedala aká je pravda.* Zajtra sa prídem o približne rovnakom čase pozrieť na tvoju šelmu, či niečo nepotrebuje a donesiem aj nejaké ovocie a jedlo.* Rýchlo si pobalila veci, naukladala ich do koša a stále so skloneným pohľadom sa rýchlo pobrala preč. Nedívala sa na neho, ona sa málokedy pozrela druhým ľuďom do očí. Dvakrát dokonca zakopla ako sa tak dvíhala a snažila sa čo najskôr pobrať preč. Aké šťastie, že mal tvár zakrytú, aspoň nemohla vidieť, či sa uškŕňa. S rukou na dverách sa zarazila.* Rada som ťa spoznala.* povedala a otvorila dvere, kde sa porozhliadla, či tam niekto nečakaný nie je.*



Gabriel

Normálny dážď? Veď toto je normálna dážď. Iný už nemáme.* Neveriacky sa začal smiať. To dievča malo bláznivé nápady. Vraj iný dážď!* Nie, ja o vás neviem takmer nič. Ja som to myslel len tak všeobecne, že by som tam rád videl pár vecí. Neviem konkrétne ktoré, ale tak isto by sa našlo niečo, čo by mi napadlo. Veď isto tam máte nejaké pekné miesta, či nie?* Je síce pravda, že bolo otázne, či by sa mu niečo zdalo pekné, keď by tam furt pršalo a bola by búrka, ale zase sa riadil slovami, že nikdy nevieš, kým neuvidíš, alebo neskúsiš. Ibaže už viac nestihol povedať, lebo ich boj mal začať. Všimol si, ako chlapci sa okolo nich rozostúpili a s drevenými palicami začali okolo nich krúžiť. V sa so Z poriadne vyškierali. Obidvaja vyzerali ako dve šelmy, ktoré si brúsili zuby na svoju korisť. B pôsobil ako vždy nezaujato a N sa len usmieval. Tak isto aj U, ktorý si palicu vyhodil do vzduchu a tá mu dopadla na zem. V a Z mali obidvaja po dve palice. V hodil jednu palicu Vanille a pritom na ňu veľavýznamne žmurkol.
„Drž sa cukríček.“ Zacmukal na ňu a drzý úsmev z pier mu neschádzal. Z hodil druhú Gabrielovi a všetci sa okolo Vanille postavili a začali krúžiť do kruhu.
„Tak, slečinka? Ako dlho vydržíš? Ukáž nám čo si sa vo svojom kraji naučila.“ Hovoril stále V, no bolo vidieť, že všetci muži s ním len súhlasili a boli pripravení nešetriť ju. Jednoducho, Vanille netušila do čoho sa namočila a Bratia boli pripravení jej to poriadne natrieť a vyčerpať ju.*

(( Nuž, môžeš sa vyhrať ako Vanilla dopadne ))

Bezmenný

*Bezmenný na jej slová už nič nehovoril, ťažko mohol zmeniť niečo na jej správaní, keď sa jednoducho ona zmeniť ani nechcela. Keď jej to nevadilo a bola zmierená so svojim životom a tým, ako sa k nej správali, on sa nemal čo starať.* Ďakujem za všetko. *Poďakoval za pomoc skôr než odišla a kývol na rozlúčku. Potom len pozrel na smiešne vyzerajúceho Wabiho a pousmial sa.* No čo maród, ideme sa prejsť či ty tu budeš vegetiť?


Vanille

*Prešla poriadna doba, než zostala definitívne sedieť na zemi, sťažka dýchajúc. Ťažko povedať či z vlastnej vôle, alebo sa skupinka chlapov rozhodla zľutovať nad jej tvrdohlavou osobou, keďže aj keď ju bolel každý kúsok tela a bola skapatá až to pekné nebolo, stále sa na tie nohy chcela stavať. Bol to márny boj, bojovať proti toľkým horám v podobe Bratov bolo vopred prehraté, no Vanille bola Vanille a vzdať sa nechcela. Bezmenný ju toho naučil dosť, nechcela sa nechať zahanbiť, aj keď vedela že nemôže zvíťaziť.
Teraz už ale nebojovali, vyšťavená sedela na zemi, vedľa nej drevená palica. Bola celá spotená, od námahy i od všadeprítomného tepla. Oblečenie sa na ňu lepilo a už začínala preklínať chvíľu, keď si dala dlhý rukáv a celkovo sa tak moc obliekla. Beztak po tomto ich hromadnom súboji mala mať nové modriny, s čím si hlavu nelámala, vlastne aj napriek únave a teplu sa cítila oveľa viac fit než pred súbojom. Pri boji nebol čas uvažovať nad niečím iným než bol samotný boj a i jej telo sa konečne poriadne rozhýbalo* No chlapci, dúfam že si to niekedy ešte zopakujeme. *Povedala ako sa vydýchala.*

/Nuž, asi by takú horu chlapov dole nedala /



Blake
*Sedel v chládku pod jedným zo stromov a hľadel len tak pred seba. Veľa nových miest teda neobzrel, no kto mal v tom teple chodiť po vonku? Na mieste domácich by von asi nepáchol skôr, akoby slnko nezašlo. Mal taký zvláštny pocit, že po pár dňoch budú oni všetci skuvíňať, lebo sa im spáli koža. Zaregistroval pohyb, ďalší, okolo prešla skupinka domácich niečo si rapotajúc. Bolo zvláštne sedieť tam len tak pokojne, na cudzom území a nemusieť sa nijako zvlášť obávať čo bude. Aký to bol rozdiel, byť cudzím tu, a pre cudzích byť u nich. Pri jeho zvrátenom úchylnom otcovi. Vedel že bol rozdiel i v tom, že teraz bol manželom Yunny a možno by všetko bolo iné, keby ho len našli tak ako bola nájdená na ich území ona, no aj tak. Bolo to jednoducho úplne iné, aj keď, stále ho čakal rozhovor s Necrom, takže by nemal hovoriť nič...*

Gabriel

*Všetci do jedného boli udýchaní. Tá malá čertica im dala zabrať, lebo aj keď bojovala ako tá jej levica, nie a nie sa vzdať, až kým toho nebolo dosť. Oni síce naďalej stáli a dívali sa na ňu, no spokojne sa usmievali. Hlavne V, ktorý si uchránil svoje prirodzenie. To bolo hlavné. Gabriel si sadol vedľa Vanille s burácajúcim smiechom a asi nikto nepochopil čo to malo znamenať. Nemohol sa prestať smiať a napokon sa k nemu pripojili aj ostatní muži. Všetci sa smiali, nezáležalo im, že ani jeden netušil na čom sa tak smiali, no bolo im dobre. Gabriel napokon ochkajúc a držiac sa na brucho, spod vlasov, ktoré mu neposlušne spadli do očí, pozrel na Vanille.* Ty si teda diablica! Takmer sa ti podarilo ma zničiť!* Palicu mal vedľa tela položenú a ostatní bratia stojaci nad nimi sa uškrnuli a veľavýznamne len prikývli. Áno, mal pravdu, ničila ich. No pôsobila menej napäto, akoby jej to pomohlo. N, B a U vyzerali rovnako zničení ako oni dvaja, takže si len ľahli na zem a s očakávaním sa pozerali na V a Z. Tí dvaja akoby mali výdrž na baterky. Obaja si hodili naraz palice, vymenili si ich a s dravým výkrikom sa pustili do seba. Všetci bratia vedeli, že oni dvaja vždy vydržali trochu viacej a tak keď už ostatní sedeli, oni dvaja ešte užívali nespútanej energie, ktorá im kolovala v žilách.* Chceš sa na nich ešte pozerať, alebo pôjdeme ďalej?* Uškrnul sa Gabriel, keď štuchol do nej. Večer presne vedel, kde tú čerticu usadí až budú všetci večerať v hale. A možno aj na obed, ak ho stihnú. On a aj Bratia zväčša obedovali vonku.*

Vanille

*Vôbec netušila na čom sa všetci tak smiali, no či chcela alebo nie, smiech bol nákazlivý a aj keď nevybuchla v smiech ako oni, uškŕňala sa, sama netušiac o čom ten smiech bol. Jeho slová vzala ako pochvalu, aj keď nemala pocit, žeby mohli byť zničenejší než ona. To akoby potvrdili i tí dvaja, V a Z, ktorý sa do seba pustili a ona ich len chvíľku mlčky pozorovala. Keď však začula Gabrielove slová, pootočila hlavu a prikývla.* Môžeme pokračovať. *Odvetila, pretože po toľkej námahe sedieť sa jej nezdalo múdre, nechcela zajtra kňučať pre svalovicu a krivkať celé ďalšie dva dni. Preto radšej vstala, oprášila zadok a odhrnula prameň vlasov, ktorý sa jej lepil na spotené čelo.* Majte sa a ďakujem. *Pozdravila vospolok a potom spravila neurčitý krok niekam, čakajúc kam vlastne mali ísť. To sedenie ju vyšťavilo z časti ešte viac, z časti ako stála mala zase dosť energie. Niekedy naozaj nechápala, ako mohla zapadať do ich chladnej osady. Niežeby nebojovali či nemali dostatok energie, no väčšinou boli skutočne zachmúrení a takí no nie ako oni tu v teple. No jej živelnosť nechýbala a bola preto i rada.* Kam vlastne ideme? *Otočila hlavu napokon ku Gabrielovi, trochu si vyhrnúc rukávy po lakeť.*

Gabriel

Čau.* Svorne zrevali na ňu Bratia, dokonca aj V a Z, ktorí na okamih prestali spolu bojovať. Nie však nadlho, len kým s Gabrielom odchádzali. Gabo sa postavil a kriticky pozrel na jej oblečenie.* Viacej si sa naobliekať nevedela?* Uškrnul sa na ňu podrývačne a pristúpil k nej bližšie. Nezaujímalo ho čo to mala za oblečenie, či svoje, alebo nejaké čo jej dali, jednoducho k nej natiahol ruky a dvomi silnými šklbnutiami jej odtrhol rukávy. No on však neskončil a ak aj ráčila mať nejaké protesty, jednoducho si ich nevšímal. Ozvalo sa znova praskanie látky a on jej odtrhol poriadny kus z oblasti pása a aj chrbta. No keby toto videli Bratia, tak by Vanille chodila asi po kanáloch, preto toto konanie si radšej uchoval až na čas kedy zmizli z dohľadu hory chlapov.* Nabudúce by si si takéto oblečenie mala nechať na doma.* Kritickým okom pozrel na jej oblečenie a až teraz bol spokojnejší.* Ideme niekam, kde ti trochu pripomeniem tvoj domov.* No tentoraz mu to nemlelo ako bláznivé, len ju mlčky viedol lesom k dobre ukrytému miestu vysoko v lesoch. Chcel uchovať túto príjemnú cestu v chládku a dať jej čas spamätať sa, prípadne ochladiť. Až na mieste trochu ustúpil bokom, aby mohla prejsť prvá. Mohutné listy odhrnul nabok a naskytol sa krásny pohľad na miesto kam chodil rád aj preto, že až tak veľa osôb o ňom nevedelo a ako malý s Yunnou tam trávili veľa času.*

(( Malá časť a nad ňou tá väčšia, čo má pripomínať akože dážď ))

Vanille

Nie viac oblečenia som už nenašla *Odvetila mu s rovnakým úškrnom na jeho otázku, aj keď, teraz to už ľutovala. Mohla sa vykašľať nato čo si mohol kto pomyslieť pri pohľade na jej teraz tak krásne sfarbené modriny a vypálený znak na koži, to teplo nebolo normálne a už aj tie pohľady boli lepšie. Preto keď začal šklbať látku, nebránila sa ani neprotestovala, len nechala aby oblečenie potrhal. Nedalo sa povedať žeby to nejako zvlášť pomohlo, keby pofukovalo, určite by to zacítila na svojej koži, no teplý vzduch bol stále rovnako teplý, akurát sa na ňu nič tak veľmi nelepilo.* Vidím že sa u teba prejavuje módne cítenie.* Podpichla ho, nasledujúc ho na miesto, kde jej to malo pripomenúť domov. I preto pridala do kroku, bola zvedavá, aj keď vedela že dážď tam nemohla vôbec nájsť. No to čo sa skrývalo v lese bolo beztak skvelé. Voda! Milovala vodu, či už ako kvapky alebo proste vodu.* Prečo stojíme ešte na brehu? *Poznamenala a spravila krok k vode, vyzujúc si topánky. Len dúfala, že jej teraz nepovie, že je to tiež nejako škodlivé, lebo by tam skočila asi aj tak. Preto ani nečakala a stúpila do vody aspoň po kolená, otočiac k nemu hlavu, čakajúc na verdikt.*

Gabriel

*Pery sa mu roztiahli do úsmevu. Vedel, že ju to poteší! vyšiel za ňou z lesa a zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu, ktorý bol plný príjemnej vlahy.* No bež, čo čakáš! Kedy sa začnem pred tebou vyzliekať? Chceš sa pozerať?* Hlbší hlas, ktorý použil na konci vety jasne naznačoval, aby nešla do vody oblečená. Nešlo o to, že sa chcel zahrať na chlípneho, len šlo o číry prístup. On sám od nej odišiel trochu bokom, kde mal aspoň trochu súkromia, síce mu nahota nevadila, ale nemal rozhodne potrebu sa pred ňou vyzliekať. I tak ten jedenkus oblečenia, ktorý mu zakrýval boky, stehná a časť, hrude, lebo hrubý pléd, ktorý nosil, mal prevesený cez ramená a prekrýval mu časť hrude. Nebolo tomu tak vždy, jednoducho niekedy ani na pléd nemal náladu.
O malú chvíľu už celkom nahý vkĺzol do vody a pokojne plávajúc, vychutnával ako mu voda zmývala z tela pot a špinu, ktorú mal na sebe vďaka súboju. S Yunnou sa samozrejme nekúpali nahí, no domov vždy prišli celkom mokrí a tí, ktorí sa o nich starali mali s nimi len problémy. Ale prečo by trochu nevyužil to, že mohol?*

Yunna

*U otca to bolo zvláštne. Rozprával sa s ňou odmerane a akoby si od nej držal odstup. Dohodli sa na jedinom- že poobede ich bude očakávať. Netušila čo im povie, ani čo sa bude pýtať, ale už teraz tušila, že to nebude tak ľahké. No nechcela nikoho tým strašiť, tobôž nie Blakea, takže bola pripravená nepovedať mu, že otec moc nadšene nevyzeral. Aj keď dobrá otázka na mieste bola, že čo vlastne čakala? Azda, že sa bude radovať, že jeho dcéra sa vydala, bez jeho súhlasu za syna jeho najväčšieho protivníka? No hej, tak to isto.
Zamyslene prechádzala po jaskyniach a keď vystúpila von, vlasy si rozpustila a nechala ich skĺznuť na ramená až k pásu. Jemný vietor jej ich rozvial a cítila ako ju schladil na zátylku. Bolo príjemné byť zase doma. Ako prechádzala k miestu kde jej povedali, že sa nachádzal Blake, cestou sa na ňu ľudia usmievali, niektorí sa pristavili a povedali jej, akí sú radi, že je živá. Ešte sa nerozkríklo, že bola vydatá, asi jej otec o tom zakázal hovoriť. Moc sa tomu ani nečudovala. Ich manželstvo mohlo byť výrazne v ohrození, ak by si Necro zmyslel. Videla ho už z diaľky a schválne si zvolila cestu tak, aby ho mohla prepadnúť odzadu. Tíško ako myška sa k nemu prikradla a keď obkrúžila strom, rýchlo mu zakryla oči.* Dušu, alebo život?* Pokúsila sa povedať to hrubým a chrapľavým hlasom, aj keď jej myklo kútikmi pier.*

Vanille

*No načo čakala. Či jej neoznámi že ju tam niečo zožerie alebo je to rovnako škodlivé ako jej milovaný a ich preklínaný dážď. Keď však začula jeho poznámku, len pokrútila hlavou a uvedomila si, čo vlastne po nej nepriamo chcel. Hádam si myslel že sa bude nahá kúpať pred neznámym chlapom? Čo jej to dalo námahy vyzliecť sa, a to z nutnosti, pred Leom. A toto bol ešte aj Yunnin brat. Vyšla teda z vody aby si neomočila tie maximálne krátke nohavice a uvažovala čo s tým. Napokon ich dala dole, nechajúc si ale nohavičky a prevliekla tričko ktoré už nebolo tak úplne celé cez hlavu. Z vreciek nohavíc vytiahla tie zdrapy látky čo roztrhal, odložila ich tam keď ich dal preč aby sa nepovaľovali vonku, chcela ich vyhodiť keď bude kde, no napokon sa aj zišli. Zviazala rukávy a spravila si z nich v podstate horný „odev“ aj keď len taký pás. Potom už ale neváhala a praskla sa do vody, ponoriac sa a hodnú chvíľu plávajúc úplne pod vodou, až kým jej stačil dych. Až keď sa musela nadýchnuť sa vynorila a pokrútila hlavou, aby striasla vodu z vlasov, ktoré sa jej vo vode rozmotali a ostali plávať na hladine.*

Blake

*Ako tak sedel, musel uvažovať nad tým, či tunajšie obyvateľstvo vedela o ich príchode. Určite vedeli že ich stratená princezná už bola späť, no vedeli aj o dôvodoch prečo tam boli oni? Radšej nad tým priveľmi neuvažoval, len sa obzeral po okoloprechádzajúcich a snažil sa z hlavy vytesniť fakt, ako strašne mu bolo teplo. Aspoňže občas zafúkalo a jeho koža to uvítala. Zaregistroval za sebou pohyb, no nestihol sa ani pohnúť a pocítil na očiach dotyk. Myklo mu kútikmi pier, nemusel byť veštica aby vedel kto to bol. Cudzí by asi neprišiel a k tomu, tie drobné jemné ruky.* Ponúkaš? *Zasmial sa a prudko ju stiahol k sebe na zem na seba.* Kde si sa túlala Cukríček? *Uškrnul sa a jednou rukou sa pohrával s tým jej curkíkovským pramienkom vlasov.* Či už spriadaš plány ako sa nás zbaviť? *Podpichol ju ešte viac, pery ostávali vykrivené do širokého úsmevu, aj keď, možno by sa nemal škeriť. Po smiechu býval často smiech. Aj keď, ona žartovala tiež, tak možno to všetko dopadlo dobre, ak vôbec hovorila s otcom. Nemal prehľad o tom čo sa tam dialo a čo robila, takže radšej sa rozhodol počkať na nejaké informácie.*

Yunna

Nie, vyžadujem!* Usmiala sa na neho, keď sa ocitla v jeho lone, spokojne usadená. Oprela sa o neho bokom a hlavu si zložila na jeho rameno. Bola pri ňom tak blízko ako už dlho nie a bolo to príjemné. Vlastne od toho rána kedy ju znásilnil Uretan sa k nemu poriadne nedostala. Bola síce pravda, že spala s ním v objatí a na ceste sem, ešte skôr než sa ocitli v jaskyniach, si dopriali trochu blízkosti medzi sebou, ale toto bolo iné. Vtisla mu bozk pod bradu a poškrabkala ho nechtami po hrudi.* Bola som za otcom. Máme za ním prísť po obede.* Bola trochu nervózna, ale otca poznala, už trochu vedela ako na neho.* Dohodli sme si ako sa ťa nenápadne a hlavne v tichosti zbavím, aby ma mohol dať inému mužovi za ženu.* Jej hlas bol pokojný, len kútiky pier sa jej mierne dvihli v slabom úsmeve.* Ako sa tu cítiš a tak celkovo?* S obavou v očiach sa od neho odtiahla a svoj medený pohľad uprela do jeho očí. Natiahla k nemu rúčku, teplú dlaň mu položila na líce a končekmi prstov mu zotrela pár kvapôčiek potu z tváre.*

Gabriel

*Počul ako sa hodila do vody a s prihlúplym úsmevom sa rozhodol k nej priplávať. Neočakával, že bude nahá, takže fakt, že mala na sebe nejaké zdrapy oblečenia a určite aj dole niečo mala, ho tak nerozladil. On jednoducho nemal moc na výber a jeho nahota bola niečím prirodzená, neplánoval sa zase ani len hanbiť. Prekĺzol poza ňu a odzadu ju ošpliechal.* No čo, už si spokojná? Plávaš ako taká žabka.* Zazubil sa na ňu a znova ju trochu ošpliechal.* Aká si zahalená, jeden by čakal, že sa tu šplechneš nahá, bujná s povahou akú máš, prirodzená a nebudeš sa hanbiť. Tvoje modriny som už videl, tak čoho sa hanbíš, slečinka? Azda mňa? Takého malého, dobrého chlapčeka? No ale joj! To by si mi hádam neurobila.* Natiahol k nej ruku a pohladil ju po jemnej, mokrej pokožke.* Ja som celkom neškodný, ako taká mačička. Možno by som sa vedel lepšie mojkať než tvoja levica, čo ty vieš.* Jeho úsmev sa prehĺbil.* Chceš to vyskúšať? Mojej sestry sa báť nemusíš, ona by na teba nebola zlá keby si podľahla môjmu čaru. Celkom si viem predstaviť, ako by mi vynadala keby som sa ťa bol nááááhodou dotkol.* Zatváril sa ako neviniatko, aj keď tie rožky zakryť určite nemohol.* No priznám sa ti, nečakal by som, že Uretan splodí takú krásku. Asi si sa podala po mame, že?

Vanille

*Periférne popri plávaním vnímala čo robil a preto keď sa ocitol za jej chrbtom, ani ju to nešokovalo. Ošpliechanie bolo tiež príjemné osvieženie, no to pominulo, keď začula slovo žabka. Bolo dobré že jej nemohol v tej chvíli vidieť do tváre, pretože tá na chvíľu opäť nadobudla všetok žiaľ späť, oči padli k vode a vnútro oťaželo. Žabka čo stratila žabiaka. Našťastie spustil rapotanie znovu a ona sa od tých myšlienok musela odpútať, aby zachytila čo to rozprával o jej nahote-nenahote. Pár krát sa nadýchla aby striasla svoj smutný výraz a potom sa otočila, premerajúc si jeho tvár.* To vieš, práve preto že si ešte taký chlapček nesmiem kaziť tvoje dobré nevinné mravné ja. Na určité veci máš ešte čas, takže nahá žena v tvojej blízkosti...to by som si neodpustila také morálne pošpinenie...*Vôbec nedbala na jeho podpichovanie aby sa vyzliekla. Keby žil v kraji ako ona, tiež by sa nevyzliekal niekde v jazere len tak a ešte s cudzím mužom, niežeby sa ho bála. A k tomu Leo. Najradšej by si sťažka vzdychla. S jeho talentom prísť vo vhodných chvíľach by sa objavil a to by bolo rečí. Veď koľko si toho vypočula preto, že si dovolila robiť kraviny na posteli so Sallym? A to oblečená vo všetkej počestnosti? Keby príde a ona nahá s nejakých nahým mužom...ach jaj. Amen dolina.*Moja levica je žiarlivá, takže ostanem pekne pri jej kožušku...nie si na také mojkanie dostatočne chlpatý...*Odvetila a trochu odplávala, aby na ňu nedosiahol, keď sa už načahoval. Pery roztiahnuté do širokého úsmevu, vycerené zúbky, hádam si nemyslel že nebude podrypovať. Po jeho slovách o otcovi len pokrčila plecami.* Čo my vieme...možno som nemanželská...aj keď...môj brat je považovaný tiež za fešáka...*Šklblo jej kútikmi pier a položila sa na hladinu aby ho mohla nohou ošpiechať.*




Blake


*Keď sa uložila na jeho ramene, pohladil ju po vlasoch a chvíľku ju potichu pozoroval. Ani nepamätal, kedy boli takto blízko, ak nerátal noci, kedy sa k nemu ale len podvedome túlila. Ticho bolo ale narušené slovami o jej otcovi a on sa na chvíľku zachmúril. Stretnutie s otcom. A to si myslel že nikdy podobné veci absolvovať nebude musieť. No, mýlil sa.* Ejha...a je krajší než ja? Hmm....ale krajší zadok isto nemá...*No čo, ťažko bolo vyjadrovať sa k stretnutiu s jej otcom, keď ho nepoznal a nevedel čo presne čakať, tak aspoň trošku srandy na jej poznámku o inom mužovi.* Ako sa cítim? Ako grilovaná pochúťka na tvoju druhú svadbu s tým iným mužom. *Odvetil, naozaj sa cítil ako pečený za živa, no nejako sa tým zase netrápil. Bolo to o zvyku, takže nepredpokladal, že po pár dňoch by si ako tak neprivykol, aj keď naozaj len ako tak.* Ako vidíš moje rande s tvojim tatkom? *No čo, nedalo sa povedať žeby sa bál, veď čo sa už len mohlo stať? Aj keď, zase za zle s ním byť netúžil.*

Gabriel

*Vanilla bola tichá voda, lebo ani sa nenazdal a už do neho rýpala, že normálne mal problémy reagovať. Takmer. To ho ešte nepoznala. Uškrnul sa na ňu a vyceril zuby.* Poď ku mne a ja ti ukážem ako sa viem správať k nahej žene.* Tú vetu povedal takým hlbokým hlasom, až si ho nespoznával. Snažil sa urobiť k nej krok, ibaže tá mala žabka mu odplávala skôr než to urobil a naozaj sa jej dotkol.* Och tvoj brat je veru poriadny fešák, dal by som si teda povedať, aj keď asi by som musel chvíľu uvažovať, ale u teba... Hmmm...* Zatváril sa akoby ju pohľadom vyzliekal, aj keď na perách mu hral veselý pobavený úsmev. Len si utrel z tváre kvapky, ktoré na neho šplechla Vanille a úsmev sa mu prehĺbil.* Veru, u teba by som neváhal ani chvíľu, potvora.* Po týchto slovách hravo skočil a ponoril sa pod hladinu vody. Plával smerom k nej.*

Vanille

*Presne vedela, čo povie, keď stretne Yunnu na tému jej malého brata. Len sa uškrnula a nevinne pokrčila plecami.* Ale ja nie som nahá, takže na mne sa nič ukazovať nebude. *Vyplazila mu jazyk, zjavne by ho mala informovať o takej drobnosti ako bolo to, že bola zasnúbená. Aj keď, kašlať nato, aj tak si robili len srandu a s tou by neprestal aj keby bola vydatá už aj v tej chvíli. Okrem toho, zahlásiť že je zasnúbená s Leom, keď aj vo chvíli keď ich stretli v jaskyni sa s ním hašterila, no to by bolo. Láska ako hrom. Len čo bola pravda.* Obávam sa, že pri mojom bratovi si už zaváhal, keďže si ho uchmatla tvoja sestra. *Žiarivý úsmev a potom váhanie, čo urobiť. Plávať preč, alebo vyčkať až dopláva k nej? Nebola si istá jeho úmyslami a preto ani nevedela, čo spraviť. Napokon len pomaly začala plávať, nie preto žeby utekala, ale preto že bola vo vode a ona vodu milovala. Očkom ale stále kontrolovala Gabriela, pre istotu.*

Yunna

*Sedelo sa jej na ňom tak výborne, že by dokázala presedieť tam celý čas. Aj otca by najradšej presunula na zajtrajšok, keby mohla. Nevšímala si ak si ich niekto všimol. Ani o to nejavila záujem, len ho objímala a bolo jej fajn. Dokonca sa neubránila tichému smiechu.* Nie, on nemá taký zadok ako ty. Ako dva dokonalé strúčky cesnaku. Ale on to nič, ktoré máš ty, drahý, má a nesmierne.. uuuf.* Pretiahla sladko a neubránila sa pobavenému chichotu, pričom sa na ňom akosi podvedome zahemžila. Neurobila to však náročky. Aj keď, dalo by sa o tom polemizovať. Možno len tak trochu áno. * Hm, ako taká grilovaná pochúťka vyzeráš na zjedenie. Škoda len, že nie som hladná.* Poslednú vetu dodala aby náhodou nemal pocit, že by mu robila návrhy, alebo mu tým chcela niečo naznačiť, jednoducho len vyrývala.* No poviem ti jediné. Budeš sa musieť veľmi snažiť presvedčiť ho, že naozaj to bola láska na prvý pohľad, lebo akonáhle vytuší, že to nie je pravda, bude zle nedobre.* Nebola to hrozba, len realita, ktorá sa nedala popierať. Museli sa snažiť, obaja.*

Blake


*Uškrnul sa. Vôbec nedbal ani na tie reči o nič a o druhom fiktívnom ženíchovi.* Takže ty si nespokojná s mojim nič...hmm....*Zatiahol tentoraz sladko on, nenechajúc to len tak samozrejme. Keď už si robili srandu, tak prečo nie, veď ich nikto nepočul a len oni vedeli o čom točili.* ...prečo sa mi tak zdá že si s tým mojim nič posledne nespokojná vôbec nebola? *Zubatý úsmev a zabodnutie priamo do očí, aby zaregistroval každý jej pocit. A potom sa pohla a on prižmúril oči.* Ale ale...snažíš sa to nič prebudiť? *Poznamenal so smiechom a očkami zablúdil k jej nohám a krátkej sukni. Potom zase k nej a oči sa mu smiali.* Hm...hladná nie si...to je ti ale škoda...*Zaťahoval nevinne a položil jej jednu ruku na stehno, hladkajúc ju po jeho vnútornom stehne. Nešiel rukou príliš vysoko aby sa nezľakla ani aby keby sa niekto vynoril nevznikli reči.* Noo...tak zober to tak, že čo iné by si mohol myslieť? Na násilnú svadbu to nevyzerá takže nemá aké závery vyvodiť Pravdu by uhádol len vo sne...*Aspoň sa mu to zdalo nemožné, uhádnuť pravý dôvod ich svadby.*