ASALA- časť Mare Imbrium

Sofi

*Vedela že mala šťastie. Sama nevedela čím si zaslúžila, ak sa to dalo pokladať za šťastie, že jediná prežila z tých, čo neutiekli do skrýš. Bola rada že žila, nechcela umrieť, nebola pripravená a strašne sa bála keď to tam vypuklo. Nemala síce možnosť plakať, tam určite nie, no cestou to na ňu všetko doľahlo. Čím viac sa vzďaľovala od dediny, tým viac si uvedomovala o čo všetko prišla aj keď prežila. Možno mala život, no prišla o úplne každého. Neumrela jej jedna blízka osoba, umreli jej všetci. Teraz sedela v cudzej osade, vedľa muža ktorého moc nepoznala aj keď bol milý a chcel jej pomôcť ako sa dalo, no nedokázala si pripustiť, že takto to už ostane. Že to nie je len výlet, že už sa domov nevráti. Sedela a stále si to úplne neuvedomovala, nezmierila sa s tým. Akoby na niečo čakala, na nejaký podnet, ktorý jej napovie, že všetko bolo dobré, že to nebolo tak ako si myslela. V hĺbke duše vedela že bolo a v hĺbke duše bolestne plakala.*Máte tu tie veľké mačkovité šelmy? Ešte nikdy som ich nevidela, len o nich rozprávalo u nás pár ľudí v osade, že majú rôzne kožuchy, niektoré nemajú bodky ani pásiky a potom že sú také s pásikmi a iné majú take škvrnky a tak...a vy máte aké zvieratká? *Povedal že mali rôzne zvieratá, bola celkom zvedavé aké to boli. O tých z dažďu vedela, že tam mali šelmy, no o ich zvieratách moc nevedela. Vlastne nič.*



Vanille


*Prekvapene san a neho zadívala a zároveň ňou prešľa ľútosť, súvisiaca hlavne s tým, čo povedal o Z. Vyvraždili mu rodinu priamo pred očami. Musel ich strašne nenávidieť a nemohla sa mu čudovať. Možno práve preto bol pre tunajších ľudí kamenná tvár, hrozba a každý sa ho bál a myslel si svoje, aj keď to mohla byť len maska aby si všetkých držal od tela a o nikoho viac neprišiel. Chápala by to. Nevyjadrila mu sústrasť ani nič podobné, samej sebe by to prišlo plytké, keby tak spravila. Bolo jej to ľúto, no nemala tie slová rada. Nič nemenili, skoro každý ich vyslovoval z povinnosti a ona preto mlčala. Jediné čo z časti odrážalo jej pocity boli oči, ktorých pohľad sa na čas pozmenil.* Dá sa tu niekde skryť? Myslím niekam kam by ste poslali deti a ženy, starších ľudí čo nemôžu bojovať? *Priečilo sa jej to čo hovoril o pomoci z ich strany, no to čo hovoril malo logiku. Aspoň kým sa to týkalo jej otca. Vedela aký postoj mal k Necrovi a nepáčilo sa jej to. Aké mohlo byť všetko iné, keby medzi nimi vládol skutočný mier. Nie len taký, že na seba neútočili, ale že si pomáhali, čo nehrozilo.* Nie, cez jaskyne Tmy by asi nikdy neprešli. Môžem sa vás na niečo spýtať? *Samozrejme otca sa nikdy nepýtala, nikdy by sa nedočkala odpovede, keďže bola len decko čo mu zabilo manželku.* Prečo vládne medzi vami a mojim otcom vzťah aký vládne? *O tom čo sa deje v jaskyniach nevedel nikto, len zainteresovaný, v tom to predsa byť nemohlo. Tak v čom potom?*



Bezmenný


*No ani jemu to teda nevadilo, čo si určite stihla všimnúť. Na okamih zauvažoval že si rýpne že jemu to vadí, no to by bola taká somarina, že by to ani vtipné nebolo. No vtipné bolo čosi iné, to čo z nej vyšlo, akási riekanka po ktorej sa celá začala červenať a on smiať. Hurónskym uvoľneným smiechom, vediac, že toto si zapamätá.* Zdravím dobrej den...*Zopakoval koniec a stále sa smial, až mu slzili oči od toľkého rehnenia sa.* Tvoj brat a kamaráti sa mi páčia. *Dostal zo seba, nehľadiac nato, že učili ženu, vtedy možno dievča takéto veci. Vôbec mu to nevadilo, veď výchovu do života bolo treba a toto bolo naozaj poučnú. V hlave sa mu vynárali spomienky a obrazy ľudí, ktorých mal možnosť z tieňa pozorovania vidieť, jej brat i tí muži, ktorí tvorili akúsi skupinu bojovníkov. To boli asi tí kamaráti a veru, tí ju mohli naučiť aj iné múdrosti k životu.* Myslím že keď budem teraz jesť tvaroh tak si spomeniem vždy na niečo iné...*Dodal a snažil sa akosi utíšiť. Ešteže ju už neniesol, teraz by ležala na zemi, lebo by ju v tom záchvate určite neudržal na rukách a letela by okúsiť tvrdosť niečoho iného, než bol jeho penis.*

„ V “

*Dúfal, že predstava zoznámenia sa s mačkami, ktoré sám nepoznal jej padnú vhod a len dúfal, že na neho nebudú reagovať tak ako reagovala tá Vanillina šelmička. Prípadne, že tam bude aspoň Kirin, ktorý ho ochráni.* Áno, máme ich tu teraz. Princezná Yunna sa totiž vydala za iridiánskeho princa Blakea a doviedli so sebou aj mačence. Neviem ako budú na nás reagovať, lebo čo som sa dopočul sú to čerství sirotkovia, ale tak možno ťa predsa len nebudú chcieť zožrať. *Uškrnul sa a šikovne ako taká opička vyskočil na nohy. Vezmúc Sofi na nohy nezaháľal a vystúpiac na slnko z tieňa pocítil na chrbte jeho príjemné dotyky.* My máme rôzne zvieratá. Väčšinou kone a niektorí majú rôzne tvory podobné jašterom. Princezná Yunna aj princ Gabriel majú. Yunninho tam asi aj uvidíme a či Gabov tam bude tiež, je otázne. Však sama nakoniec uvidíš. *Povedal s jemným úsmevom kráčajúc pomalým vychádzkovým krokom, pričom sa tváriac akoby neniesol žiadnu záťaž a ona na jeho rukách nebola ničím extra. Mohol jej ukázať aj zviera U. On jediný z Bratov nemal koňa, nepočítajúc Gabriela, ale mal tvora, ktorý sa výrazne podobal na orla a predsa akosi prechádzal do tela, ktoré sa podobalo konskému. Darmo, Bohovia sa asi veľmi nudili pri vytváraní niektorých tvorov..*

Necro

Vanille, keď sa chce, vždy sa dá všade skryť, nech je to kdekoľvek, ibaže je otázne či to bude niečo platné. Aj keby sa ostatní porozdeľovali do skupiniek a rozpŕchli by sa po okolí, kde môžem nabrať istotu, že nenarazia na ich skupinky? Že ich nebudú po lesoch loviť ako takých štvancov? Tam ich nebude môcť nikto obrániť.. *Vedel, že ich útek, či neútek bol dvojsečnou zbraňou vzhľadom nato, že svojim ľuďom nemohol nikde poskytnúť plnohodnotnú ochranu, i keď tak veľmi chcel. Bohovia mu boli svedkom, že chcel.* Pokiaľ viem útočia hlavne nad ránom a i keby mali Bratia a moji muži služby a striedali by sa, i tak by sa stalo, že jedni budú mať menej síl. Je to dvojsečná zbraň a na mojich pleciach je teraz najťažšie rozhodnutie. Či som ochotný riskovať a postaviť sa im, riskujúc veľké straty na životoch, alebo utiecť a riskovať ich tak či tak. *Jeho otec si vtedy zvoli útek a dopadlo to rovnako katastrofálne ako keby boli ostali v dedine, ktorú zničili tak či tak. Pri Vanillinej otázke sa mu však prvýkrát za ten čas zjavil jemný úsmev na perách. Podvedome sa zastavil a zadívajúc sa jej do očí jej dal jednoduchú a predsa tak do očí bijúcu otázku.* Povedzte mi, Vanille, čo môže dvoch mužov najväčšmi rozhádať a zničiť všetko čo kedy bolo medzi nimi? I posledné zvyšky úcty, či akceptovania? *Dúfal, že Vanille pochopí a sama si dá odpoveď. Bolo to tak ľahké.*

Yunna

*Naozaj to nemala hovoriť, pochopila to žiaľ príliš neskoro. Ak sa predtým nehanbila preto, že sa s ním vyspala, tak teraz sa hanbila asi najviac na svete. A hlavne pre tie hlúpe slová, ktoré tak neuvážene vyriekla. Bezmenný sa smial a jeho smiech neutíchal a i keď jej niekoľkokrát nákazlivo myklo kútikmi pier, neodvážila sa zasmiať. Hanba jej to nedovolila.* Môj brat a kamaráti sa postarali o moju totálnu skazenosť, nemali by sa ti páčiť! *Veru, pripravenejšiu pannu akou bývala ona isto svet nevidel. Vedela o sexe a vecami medzi mužom a ženou všetko! Do tých najväčších detailov. Bratia a dokonca aj Gabriel (čomu nechcela veriť ) ju tak nato pripravili, až to bolo neskutočné. Odkedy dovŕšila sedemnásť rokov, ich rozhovory sa týkali hlavne toho. Nielen že ju učili anatómiu mužského tela, tak aj ženského, dávali jej rady čo áno čo nie, nevšímali si ani jej červenanie keď hovorili o veciach ktoré boli v posteli dovolené a čo bolo zakázané. Ešte aj polohy s ňou prebrali, no túto tému zo všetkých mala asi najradšej, lebo nespočetne veľakrát spadli do príhod, ktoré sa im stali a nie raz sa pučila smiechom div sa nepocikala.* Hej no.. Tvaroh.. *Zhodnotila sucho stále sa červenajúc s tvárou sklonenou k zemi. Teraz si urobila hanbu na sto rokov dopredu. Ani nechcela vedieť čo si bude predstavovať pri jedení tvarohu!*

((Už mám pc v práci, tak preto bez obrázkov ))

Sofi


*Bola celkom zvedavá na tie mačky. U nich doma mali skrotené na jazdenie len kone a každý náčelník osady mal špeciálne zviera. Nikto viac. Preto ju celkom zaujímali tie mačky, rovnako ako tie ich zvieratá, ktoré sa mali podobať na jaštery. Ona by síce svojho koňa nemenila, mala ho vždy rada a to jej pripomenulo, že ešte asi ležal niekde tam na slnku. Kým bola v posteli ani nad tým neuvažovala, no táto téma jej to pripomenula, až ju bolestne pichlo pri srdci, že naňho zabudla.* Nevieš čo sa stalo s mojím koníkom? Z ma zobral preč keď ma našiel a on tam ostal. *Nechcela aby ho podriapali nejaké divé zvery, aj keď, čo už mohli spraviť s mŕtvym koňom? Nechala sa zdvihnúť na ruky, opatrne sa ho zdravou rúčkou chytila aby sa cítila bezpečnejšie* U nás doma sa jazdí...jazdilo len na koňoch. Ale ako domáce zvieratká sme okrem mačiek a psov mávali ešte také podivné akoby myška so strašne veľkými ušami, ako také lopáre. Mali ich hádam väčšia než telo. Boli strašne smiešne a milé zároveň. *No chytiť si také malé zvieratko nebolo ľahké, boli vrtké a šikovné, zaliezli hocikam kde sa zmestili. Také malé veselé potvorky, ktoré keď už niekto chytil tak pri ňom ostali.*




Vanille

*Zamyslene počúvala a nemohla mu nedať za pravdu. Ak nebolo kde sa stopercentne skryť, asi aj bolo lepšie byť pohromade. Nezávidela mu nutnosť rozhodnúť sa čo spraviť, išlo o Arenejcov a tam jednoducho neexistovalo bezpečie.* Nemohli by strážiť tí čo nebudú bojovať? Ženy či starší muži čo už nemajú síl? *Tak by mali sily bojovníci a keby boli na stráži vo dvojiciach, nestalo by sa, žeby zaspali. Ak boli tie báchorky o ich nespavosti pravdivé, bolo jasné že zaútočia na svitaní aj tu.* Môžete k boju použiť aj naše mačky, sú zvyknuté bojovať ak sa niečo stane a keby sa tu niečo zvrtne, aj tak by nedokázali len tak ležať. Prišli síce o pánov, no sú skrotené už dlho, až na Bronza, voľnosť je už pre nich cudzia. *Kým budú tu, nepochybovala že keby sa niečo malo zomlieť, bojovali by. Dostávali tu žrať, starali sa o to aby netrpeli hladom ani smädom a mali kde spať, takže by sa automaticky postavili na ochranu. Nebolo ich veľa, no šelmy boli silné a každá pomoc bola stále pomocou. Keď Necro zastavil a uprel na ňu tvár s úsmevom, prekvapene nadvihla obočie.* Žena? *Spýtala sa prekvapene.* Dôvodom vašej nenávisti k sebe je nejaká žena? *Ak to bola pravda, ostávala už len otázka, ktorá žena to bola. Či jej matka, alebo matka Yunna a Gabriela.*



Bezmenný


*Tá rýmovačka nemala chybu. A čo tam potom že sa postarali o jej skazenosť. Len ju pripravovali na podstatné veci, aby potom nebola vyhúkaná zo života ani z ničoho iného. Poznal z ich jaskýň dievčatá ktoré mali možno toľko čo ona, neboli vydaté a stále netušili čo sa to deje v tú osudovú noc. Ich matky to považovali za príliš tabuizovanú tému aby svojim dcéram vysvetlili čo a ako, takže tie chudinky len vedeli, že pri tom budú musieť byť nahé a že sa majú podriadiť mužovi v tom čo im povie. Prišlo mu to vždy choré a nezmyslené nechať ich v nevedomosti tohto druhu, no čo už s tým on mohol robiť, ak im to nechcel vysvetliť? Raz jednu takú chcel zviesť, páčila sa mu a vedel že po ňom pokukávala, no prešlo ho to veľmi rýchlo, keď mu začala dávať otázky a správala sa ako také dieťa. Mal vtedy pocit, akoby bol nejaký pedofil alebo čo, mal by potom výčitky.*Oni len dbali na tvoj správny rozhľad a vývoj tvojej osobnosti v tomto smere. *Zachechtal sa, ktovie čo všetko slečne chlapci ešte vysvetlili, na čom by sa mohol z chuti takto zasmiať. Keď videl aká bola červená, mal tušáka, že sa to už nedozvie. Škoda, naozaj škoda.*

Necro

*Ten jej nápad o tom, že stráž v noci mohli držať práve tí, ktorí neboli schopní boja nebol až taký zlý, no mal jeden výrazný háčik.* Ak by osadu mali strážiť tí, ktorí nebudú schopní bojovať, kde je istota, že by dokázali prežiť tak dlho, aby zbuntošili celú osadu? *spýtal sa pokojným hlasom. Potreboval na stráži bojovníkov, ktorých nikto tak ľahko neprekvapí a ak Arenejci útočili nad ránom, isto neboli takí neopatrní, že by si vykračovali k osade len tak, akoby sa ani nechumelilo.* Ďakujem, že smieme použiť vaše mačky. Som si istý, že nám budú nápomocné. *Tá predstava mu aspoň trochu uľavila. Pomoc takých šeliem bolo veľkým kladom. Mali sily viac než oni! Keď sa upínal k tej myšlienke bol by odprisahal, že by ho to vedelo aj ukolísať. Cítil sa lepšie, i keď to nemenilo nič na fakte, že stále ho čakalo ťažké rozhodnutie.* Áno, bola to žena. Keď sme boli ešte tínedžermi, naše rody žili v relatívnom pokoji, všetci sa akceptovali. Vojnovú sekeru sme vykopali až my dvaja, kvôli jednej žene. Nebola to ani vaša matka, ani matka mojich detí. Pokiaľ viem, teraz u vás zastáva pozíciu šamanky. *Už dlhé roky ju nevidel a rozhodne netušil ako mohla teraz vyzerať. No vtedy to bolo medzi nimi.. jednoducho búrlivé.*

Floreine a Pandora

*Ticho ako myška sa drobné pehaté dievčatko presúvalo po veľkej kruhovej jaskyni, do ktorej viedli len dva vchody. Jeden, ten „hlavný“, viditeľný a ľahko priechodný, druhý, ktorý slúžil ako úniková možnosť a bol dobre skrytý. Staré ušmudlané zelené šatočky sa jej vlnili okolo kolien a na tvári svietil úsmev, ktorý nepezrádzal nič iné, len šibalstvo. V drobných zelenkavých očiach sa odrážali iskričky, dievčatko chystalo nejakú „zlobu“. Skúšalo byť nenápadné, no jej decké kroky sa jednoducho nedali nezaregistrovať. Floreine sa však len nenápadne usmievala, pohľad stále upierala k svojim rukám, kde si nožíkom zaostrovala šípy do kuše a luku. Pred dvoma dňami mala doraziť Pandorina mama so zásobou jedla na nasledujúce obdobie, no nikdy jej nebolo. Už sa tak pár krát stalo, keď ochorela alebo sa niečo udialo, preto si nerobila ani jedna z nich starosti. Floreine sa vedela postarať o ulovenie niečoho na jedenie, no nerada nechávala malú sama. Bolo to živé dieťa a ona ju mala chrániť. Vždy keď od nej bola priveľmi ďaleko, cítila ťažobu na srdci, preto nerada chodila von bez nej. No na lov nesmela, bola prihlučná a mohlo by jej zranené zviera ublížiť.
„Flora?“ Ozval sa detský hlások, v zatiahnutí bolo cítiť, že chcela vyznievať ako anjelik. Päťročné dieťa, ktoré nikdy neopustilo vrch pohoria a zdržovalo a len v okolí jaskyne už začínalo pociťovať potrebu ísť niekam preč, objavovať iný svet, ten ktorý videlo z vrchu kopca, keď nebola hmla.
„Áno?“ Floreine pridvihla pohľad a no rukami fungovala ďalej. Už v tom mala prax, bola to rutina a nemusela sa nijak zvlášť dívať na svoje ruky ani predmet v nich.
„Ja a Celine sme rozmýšľali...“ Celine bola jej vymyslená kamarátka, ktorá mala podľa Pandorinho opisu toľko rokov čo ona. Floreine to bolo ľúto, vedela že malej chýbalo dieťa v jej veku a aj keď sa snažila, nemohla jej nahradiť všetkých. Matku, otca, kamarátov, vychovávateľku a učiteľku. Nepoznala nikoho iného ako ju a matku, nemala možnosť vedieť o čo prichádzala a predsa to jedna jej časť vedela. K dopovedaniu vety sa však Pandora nedostala, prichádzajúcou chodbou sa k nim dostala ozvena nejasného zvuku. Floreine sa zamračila, detská tvár sa naplnila obavami i zvedavosťou. Vo vnútri jaskyne boli rôzne lebky, rovnako ako cestou hore a v okolí, no boli to lebky ktoré tam dali náhodne, na odstrašenie, aby fungovala povera o tom vrchu. Z jaskyne sa tiahol i zápach, hlavne pre mŕtve zvieratá ktoré občas dovliekli dnu po ulovení, no nikto nikdy nevošiel dnu.
„Pandora zostať tu,“ zašepkala Floreine a vyskočila ladne a svižne ako taká srnka na nohy. S kušou v ruke sa pohla smerom k východu, mieriac do dlhej chodby, no malá ju predbehla. Uchopila podľa príkladu do ruky malý nožíček, tupý až to pekné nebolo, ktorý jej Floreine dala len preto, aby malá nemrnčala, že i ona chcela zbraň. Vlk bol sýty, i ovca bola celá. Dievčatko sa rozbehlo zvedavo von, Floreine za ňou. Obe ich čakalo prekvapenie. Na mieste kde bola ich pasca ležala obrovská osoba, akú jakživ Pandora nevidela.
„Nepribližuj...“ nedopovedala a dievčatko už stálo nad omráčenou osobou. Zvedavo a neveriacky si ju premeriavalo a napokon si i kľaklo, šťuchnúc do osoby prstíkom. „Flore, jej chýbajú také kopčeky ako máš ty...“ prstíkom mu ukázala na hruď „a je väčšia než ty. A nemá vlasy? Myslíš že je chorá? Kto to je?“ Dievčatko chŕlilo otázky, zvláštna osoba jej nešla do rozumu. Nikdy predtým nevidela muža. Floreine nemala dôvod jej nič vysvetľovať, nemala ani na čom, no teraz keď počula jej detské slová a zaradenie muža do kategórie žien sa len ušknula, aspoň jej to pomohlo povoliť zamračený výraz v tvári. Kto to bol, to by vedela rada i ona. O tomto mieste nevedel nik, keby aj vystúpil na horu, nikto by jaskyňu nehľadal, ak by nevedel že tam mal čosi také hľadať.
„Flora ona je celá nejaká divná!“ skonštatovala, držiac svoj malý nožíček pevne v rukách. „Aj Celine hovorí že je divná.“ Doplnila, nemohal spustiť z muža oči. Bolo na nej vidno že tomu nerozumie, že je zvedavá i kúsok strachu sa skrýval v jej očiach. No najviac cítila zvedavosť, bola to prvá neznáma osoba, ktorú videla. Veľmi zvláštna žena, na ktorú Floreine mierila s kušou, len čakajúc, kedy sa preberie.*

Yunna

*Ona mu to vážne nemala hovoriť. Vážne nie. Totálna osudová chyba hento. Mala si radšej zamknúť ústa na tisíc zámkov, len aby to zo seba nedostala von! Pohnojila to. Darmo teraz skučala nad rozliatym mliekom.* Neeley! *Zaskučala a pritlačila si dlane na tvár. To jej robil schválne! No nebolo to od neho ani trochu pekné! Veď ona už mala pocit, že sa tam od hanby prepadne pod horúcu zem a on jednoducho neprestával? Nepáčilo sa jej to. No a čo, že ju pripravili? Učili ju síce všetko, ale radšej nato nemyslela. Nato ako vzali zeleninu a učili ju ako chytiť chlapa, či jej s hurónskym smiechom predviedli ako ho uspokojiť ústami. Teda väčšinou jej to ukazovali V a U, Gabriel si zakrýval oči a ostatní sa jednoducho smiali. Prihlasno. No toto nechcela povedať ani Neeleymu, aspoň nie teraz, hlavne keď sa takto strašne smial.* Ja viem, že sa o mňa v tomto starali a som im zato vďačná, ale radšej sa o tom nechcem rozprávať! *Ani o polohách mu nechcela povedať.*

Floreine a Pandora


*Dievčatko zvedavo pokukávalo po nehybnom tele, najradšej by bolo, keby mohlo poriadne osobu obzrieť, pochytať a zistiť, čo to bolo za stvorenie. Floreine jej hovorila, že vonka ísť nesmeli, lebo tam hrozilo nebezpečenstvo, no nehovorila že tam žili takéto zvláštne bytosti bez vlasov, kopčekov a ktovie s čím všetkým ešte.* Flora, nie je to náhodou obor o ktorých si mi rozprávala v rozprávke? Vieš ten čo s ním bojovala princezná...*Nedostala sa k ďalšiemu štebotaniu a obor otvoril oči. Prekvapene zovrela tupý nožíček v rúčke a vyskočila na nohy. Obre predsa boli zlé a ona bola moc blízko. Videla že i Flora sebou šklbla a len utekala za jej nohy. Postavila sa za ňu, vytrčila drobnú hlávku a zvedavým pohľadom ho pozorovala. Odrazu mlčala, teraz keď ju mohol počuť, nechala rozprávať Floru. No či bol obor alebo nie, počula ako šomral a určite rozprával jej rečou. Zelenými očami z neho nespúšťala zrak, bola ako každé dieťa, dokázala sa na niekoho zadívať a opätova pohľad bez kúsku zahanbenia či potreby pozrieť inam. Bola zvedavá a nevidela nič zlé natom, že z neho nemohla spustiť zrak, aj keď ho považovala za obra alebo ženu. Pojem muž asi ani nikdy nepočula a ak aj hej, s ničím si to nespájala.* Ak ťa zraním, určite to nebude nedopatrením. *Odvetila a zbraň z ruky nespustila. Netušila čo s ním ale urobiť. Boli odhalené, nemohli ho pustiť dole späť do dediny. No čo si to tam šomral o záchrane dieťaťa? Zamračene ho pozorovala, rozhodujúc sa čo urobiť s neznámym. Cítila Pandoru za nohami a pred ňou by mu aj tak neublížila ak by to nebolo nevyhnutné, čo by nespravila asi ani keby bola sama.* Kto si a čo tu hľadáš? *Položila dve najzákladnejšie otázky. Otázne ale bolo, či mu bola ochotná uveriť.*

Vanille


*Koniec koncov možno naozaj šelmy nájdu svoje miesto tu, tak ako to spomínal Sally. Ak im pomôžu zahnať nepriateľa, možno i Necro skôr prijem myšlienku, žeby ostali aby im boli nápomocné a chránili ich. Nebolo ich tu moc, len pár jedincov rôznych druhov, no o ich sile sa nedalo pochybovať. Akurát Bronza by najradšej niekam zavrela, bol ešte také veľké mláďa, nerada by, keby sa mu niečo stalo.* Nemáte začo. *Odvetila pokojne, ponorená chvíľu do svojich myšlienok. Až keď prehodil reč k žene ktorá rozpútala ich spor len prekvapene hľadela do jeho tváre. Ich šamanka? Nemohla tomu uveriť. Nikdy o tom nepočula a zjavne to nebola ani téma, ktorá by sa bežne rozprávala.* Je až neuveriteľné že vás to tak dlho drží. Vy ste si našiel inú ženu, môj otec sa tiež zamiloval do inej ženy a predsa vaše spory trvajú. Viem že teraz už nie je možné aby sa to zmenilo, no aj tak je to na neuverenie. *Teraz by to nebolo možné hlavne preto, že jej otec bol šialený a zvrhlý, smrť mami všetko dobré ukončila.*

Bezmenný


*Ona sa o tom nechcela rozprávať? No on by sa s ňou o tom porozprával rád. Veľmo veľmi rád, len to by sa najprv musel dosmiať. Napokon sa ako tak upokojil, len sa pochechtával a presunul sa k suchému oblečeniu, natiahol na seba nohavice, tričko a plášť, aby si zahalil tvár a ona si mohla odviazať oči. Nechcel ju nechať stáť tam so zaviazanými očami, nahú, mimo slniečka. Preto keď bol oblečený, prešiel pomaly k nej a natiahol ruky ku kusu látky, ktorý mala cez oči. Ako jej ho dal dole, opäť ho chital smiech, no držal sa ako tak statočne.* A čo ťa ešte bratia naučili? *Spýtal sa, silno si hryzúc do jazyka aby bol ticho a tváril sa ako tak seriózne, aj keď to bola úloha ako pre Bohov, nie pre obyčajného smrteľníka.* Nemusíš sa hanbiť, to len tá básnička je strašne smiešna, nedá sa na nej nesmiať. *Snažil sa to uhrať aby z nej dostal ďalšie zaujímavosti, tá banda chlapov jej určite porozprávala aj iné veci.*

Yunna

Tebe niečo povedať... Hotová osudová chyba! *Šomrala si popod nos Yunna, keď počula ako sa aspoň ako tak upokojil, no neprestával sa pochechtávať. Dúfala, že mu už to tak dlho nebude trvať, lebo nechcelo sa jej tam stáť len tak nahá, zatiaľ čo on sa mohol pozrieť na ňu, ale ona na neho nie. Nespravodlivé! Netrvalo to ani tak dlho, ako pocítila, že jej z očí skĺzla látka. Okamžite tie svoje kukadlá otvorila a zistila, že znova hľadela do čiernej diery kapucne. Nesúhlasne sa zamračila, ale to nielen nad jeho kapucňou, ale aj slovami, ktoré jej venoval. Jasne počula, že sa škeril. So škaredým pohľadom sa natiahla k jeho brade a chytila mu ju medzi palec a ukazovák.* Nič nebude. *Uškrnula sa a vtisla mu na pery pevný bozk, poddajný a zároveň taký dôverný.* Nič ti teraz nepoviem, si moc zvedavý, no možno sa mi raz rozviaže jazyk, čo ty vieš. *Dúfala len, že nie. Nechcelo sa jej rozprávať o svojich najtrápnejších chvíľach vo svojom živote, ktorý si preskákala s Bratmi. No o tom potom. Keď už konečne nemala látku na očiach, bol najvyšší čas prejsť sa obliecť a tak ho obišla a zamierila priamo ku kôpke teraz už suchého oblečenia, ktoré si stačilo na seba natiahnuť.*

Necro

*Žena nemohla celkom pochopiť ako bolo možné, že dvoch mužov v minulosti rozhádala žena, no iný chlap by to pochopil úplne. Netušil však či už o niečom čo sa vtedy stalo počula, alebo nie, no mal dojem, že táto téma sa jej vyhla naozaj veľkým oblúkom. Bol čas jej to vysvetliť do podrobností.* Nie je na tom nič zvláštne, Vanille. Pochopte, že mužov dokáže na život a na smrť rozhádať LEN žena a keď sa tak stane, už nikdy si nedokážu nájsť spoločnú cestu. Možno s obtiažami aspoň pre mier áno, ale my všetci moc dobre vieme, že ani ten mier nie je, že? Potom sa asi pýtate prečo. Prečo to my nedokážeme, však? *Na perách sa mu objavil jemne záhadný úsmev. Išiel jej povedať niečo, o čom nevedelo veľmi veľa ľudí. Tí, ktorí o tom vedeli boli ten traja. On, jej otec a šamanka.* Ibaže z lásky nás troch zastalo na tomto svete niečo, čo nám ju bude pripomínať do konca našich životov. A ja, denne sa pozerám a uvažujem kde je pravda.. *Nevedel ju nikto a to bolo ešte horšie než čokoľvek iné.*

Floreine a Pandora


*Malá už síce mlčala, no z neznámeho nespúšťala oči. Nikdy nikoho takého veľkého nevidela, vlastne nevidela nikoho okrem Flory a mami. No neznámy rozprával a správal sa ako oni. No aj tak nevyzeral moc podobne, čo ju veľmi miatlo. Tak uprene na neho pozerala detskými očami, že takmer ani nežmurkala. Flora na rozdiel od nej nebola šokovaná tým čo videla, ona tu nevyrastala na rozdiel od malej a vedela, prečo muž nemal "kopčeky" ani nič iné. Zaujímali ju len odpovede na otázky, aj keď ako začal rozprávať, narastali v nej obavy. Prečo po nich neprišla Pandorina mama? Ak našiel vchod, musel ho hľadať a ak ho hľadal musela ho poslať ona. A ak ho poslala...po prvý raz prerušila očný kontakt s mužovou tvárou a pozrela na dievčatko.
"Z nie je predsa meno, je to len jedno písmenko skoro na konci abecedy nie?" zašepkala potichúčky Flore a v hlave si opakovala naučenú abecedu. Ešte nepoznala všetky písmenka ako sa písali, no abecedu už vedela naspamäť. Flora sa nad menom muža nepozastavovala, nevedela čo spraviť. Toto sa predsa nikdy nemalo stať, ona s Pandorou tu mali ostať, až kým jej mama nepovie inak. Lenže jej mama...
"Pandora choď do jaskyne, prídem za tebou a vysvetlím ti to," nebola to prosba ani požiadavka. Vedela aká bola Pandora zvedavé dieťa a nechcela sa s ňou škriepiť pred cudzincom.
"Ale..." ozvala sa nespokojným hlasom, no spravila krok k jaskyni. "Ahoj." Pozdravila Z, ešte raz po ňom prebehla pohľadom a stratila sa v tmavej chodbe jaskyne. Flora potom otočila zrak k mužovi menom Z a sťažka si vzdychla.* Je...mŕtva? *Spýtala sa potichu a sklonila zbraň k zemi.*

„ V “

Tvoj kôň žiaľ ostal tam kde sme ťa našli.. *Povedal ticho a nepríjemný pocit po vlastných slovách už sa len pokúsil zahnať tak ako najlepšie vedel. Čas strávený v stajniach a pri zvieratách prebiehal veselým štýlom, jeho vlastná neschopnosť uhádnuť to ušaté zviera, ktoré myslela. Musel sa potom už smiať nad tým že mu to vôbec nešlo. A bolo vidieť, že mladá bola číra škodoradosť! Kto by to bol čakal od takej malej potvory? No asi to veru očakávať mal. V jaskyniach boli šelmy, okrem Vanillinej a bol by odprisahal, že jedna medzi nimi nebola. Ďalej tam boli i Iridiánske mohutné kone, Kirin a aj Gabrielov Ksar a ostatné zvery. Videl jej prekvapenie, ba aj radosť, keď sa mohla mnohých dotknúť. Niekedy jej musel pomáhať, aby dočiahla, lebo niektoré tvory boli priviazané vo svojich boxoch tak, že boli od ich kraja čo najďalej.* No čo? Páčili sa ti naše tvory? Možno by sme časom našli aj tebe nejakého, aby si nemusela všade chodiť peši. *Usmial sa na ňu vychádzajúc z jaskýň znova von na to teplo a vtedy mal možnosť všimnúť si ako z diaľky k nich cválal kôň Z. Bol sám. Nepáčilo sa mu to.*

Floreine a Pandora

*Bolo zvláštne, počuť, že bola mŕtva. Nikdy s ňou netrávila mnoho času, vždy keď prišla s jedlom, nechala ju aby sa venovala Pandore, ona sama s ňou vždy prehodila len pár minút rozhovoru, ako to išlo s malou, čo robili, či sa nevyskytli problémy. Mala k nej istý vzťah, no správa o jej smrti ju až tak moc nezasiahla. Mala ju rada, cítila istý druh bolesti, ktorý sa však len málo odrazil na jej tvári. Bála sa však o malú, vždy sa tešila kedy jej príde mama a čo jej povie teraz? Nebude chcieť odísť, kým nepríde mama, nebude ju chcieť nechať hľadať ich. Akoby si nevedela vybaviť presné slová čo povie.* Máme tu dva kone, jeden je môj a druhý malej. Malú zoberiem na koňa so sebou a môžeš ísť na jej koni, pôjdeme tak rýchlejšie. *Jeho slovám verila. Nevedno prečo, možno preto, že nemal dôvod klamať a nikdy by sem hore len tak neprišiel a nehľadal nejakú skrýšu, kde mohli byť ľudia, ak by o nich nevedel. A kým by nešlo naozaj o život, nevedel by to od nej, tým si bola stopercentne istá.* K vám domov je to ale ďaleko aj tak. *Zamračila sa odrazu a kývla, nech ju nasleduje. Pandora bola dieťa, nemohla ísť niekoľko dní v kuse na koni, nespäť a nejesť, niečo také by jej ublížilo a nie zachránilo. Okrem toho, malá nikdy nebola mimo vrchu, vôbec nevedela posúdiť, ako sa bude vonku správať. Mala obavy čo bude a ako to celé dopadne, no nič z toho nepovedala nahlas, len ho viedla na miesto, kde bývali. Pandora sedela na svojej posteli, v rukách zvierala bábiku zabalenú do akejsi potrhanej špinavej látky a čakala.
"Zlatko pobaľ si pár vecí, ideme na výlet," prehovorila Flora pri vstupe do jaskyne, uvažujúc čo vlastne dieťaťu povedať. Hľadať teraz správne slová na vysvetlenie pojmu smrti a čo to znamenalo by zabralo mnoho času, preto sa úchýlila k dočasnej lži. "Mamička poslala náš doprovod, aby nás vzal k ním do osady, no musíme sa ponáhľať, lebo vonku behajú aj zlí ľudia." Len chytila vak, hodila doň fľašky s vodou a pár vecí, ktoré pre ňu mali citovú hodnotu. Malej vzala tiež pár vecí, no tej sa to akosi nevidelo.
"Aj mamička ide s nami?"
"Nie, ona nemôže no som si istá že chce aby si si výlet užila." Pozrela smerom k mužovi, čo robil a potom prešla k malej, kľakla si a niečo jej zašepkala. Tá jej podala ruku, jemne sa usmiala a potom boli konečne pripravené obe na odchod. Malá opäť upierala zrak na neznámeho, mala na jazyku veľa otázok, no mlčala. Zatiaľ*

Floreine a Pandora

*Flora si prehodila cez plece vak a prešla k druhému východu z jaskyne, viedol k lúke, na ktorej boli i kone. Malú ťahala za ruku, no tá sa stále cez plece obzerala smerom k nemu, niekedy vyzerala zamyslene, krčila inak hladkým čielkom akoby sa jej niečo nevidelo, inokedy sa na neho usmievala. Vôbec nepozerala pod nohy a nebyť ruky ktorej sa držala, niekoľko krát by zakopla. Aj keď z neho nespúšťala zrak, neprehovorila, i keď bola zvedavá. Vytušila že sa ponáhľali a tak sa prezatiaľ uspokojila i s pohľadom. Cesta chodbou netrvala dlho, len na jej konci, kde sa zužovala bolo priveľa pavučín a priveľká tma, aby kráčali rýchlo. Tento priechod nevyužívali, preto tak i vyzeral, no Flora išla prvá a hrala sa na ometačku všetkej pavučiny čo vošla do cesty. Ani sa nenazdali a ocitli sa na slnkom zaliatej lúke, kde boli dva kone, oba hnedé. Jeden s čiernymi nohami a čiernou hrivou a druhá
kobyla, patriaca Pandore.*

Floreine a Pandora

*Ako sa ocitli na lúke, Pandora konečne prestala skúmať neznámu tvár a rozbehla sa smerom ku svojej kobyle. Bola pomerne útla, rovnako krotká, jednoducho kobyla na ktorej mohlo jazdiť malé dievčatko a nehrozilo, žeby ju zhodila či nepočúvala. Pretože hladkala kobylu po srsti, nepočula ani otázku, ktorú Z položil. Zato Floreine ju začula a otočila k nemu hlavu.* Niekto nám tu je ale ufrflaný. *Poznamenala, nič si z neho nerobiac, len vykrivila pery do úškrnu.* Ak sa ti nepáči, kľudne môžeš ísť pešky. *To by teda nenapredovali moc rýchlo, ako si to prial. Beztak sa ich cesta predĺži o nutné prestávky s malou, nieto keby mal ísť peši.* No čo Ududranec, ktorého koňa chceš? Že si taký milý sympaťák, môžeš si vybrať. *Rýpla si do neho a založila ruky v bok, sledujúc jej žrebca, ktorý sa držal pri malej a kobyle.*

Floreine a Pandora

*Myslela si že vyberie žrebca a bola i rada. Možno nemali toľko možností jazdiť na koňoch, no o to viac sa aspoň budú tešiť voľnému pohybu. Okrem toho, jej žrebec mal dosť sily, aby ho uniesol, zatiaľ čo Pandorina kobylka by chúďa skutočne trpela. Ako ale začula ako ju nazval, trpela skôr ona. Keby sa nebol pohol ku žrebcovi, ktovie či by po ňom nehodila niečo tvrdšie ako kvetinku. Napokon sa len zohla k tráve, jednu takú odtrhla a pobrala sa za nimi. Ako k nemu prišla, strčila mu ju za ucho a zazubila sa.* Skús nájsť päť rozdielov. *Len si zahryzla do jazyka aby sa nezasmiala, zohla sa po malú ktorá ich zvedavo pozorovala a zdvihla ju na kobylu. Potom sama vysadla za jej chrbát, venujúc miestu posledný pohľad. Malá si neuvedomovala že už sa nikdy nevráti na miesto kde žila celý svoj život a preto radšej skúmala opäť neznámeho, ku ktorému okrem ahoj ešte neprehovorila.* No veď nás. *Poznamenala Floreine, pretože ona vedela cestu do jaskyne i do okolia, no cestu k nim domov poznal asi len on. Nikdy na ich území nebola, vedela len približný smer a vedela, že to bude pár dlhých dní než dorazia*

Bezmenný

*No tak čo, keby to bolo opačne, ona by sa smiala tiež. Veď len ako sa smiala, keď si nazval svojho kamaráta šupák. Keby jej zarecituje takúto básničku, bolo by ju počuť až domov ako by sa chechtala.* Som si istý že opačne by to bolo úplne rovnako. Okrem toho, veď sa nesmejem na tebe ale na tej básničke. *Keby mohol, nadviazal by s tými jej kamarátmi reč a možno by z nich niečo aj vytiahol, čo tú malú potvoru naučili. No nemohol a tak musel ostať pri tom čo vedel a skúšať, či nepovie niečo viac. Ako si pritiahla jeho tvár, nebránil sa, bol rád že ho bozkávala. Sám si nebol istý čo jej chodilo hlavou a aké to bude keď sa vrátia, no bolo príjemné vedieť, že si od neho nedržala odstup ani nič iné. Aspoň zatiaľ určite nie. Ako sa išla obliekať, posunul sa za jej chrbát a objal ju okolo pása, dychom jej šteklik pokožku krku.* Nechceš si rozviazať ten jazýček? *Dobiedzal, on by tak rád počul nejaké pikošky.*




Vanille

*Žena. Rozhádala ich žena, dokonca žena ktorú poznala. Nikdy o tom nepočula, od nikoho. Ktovie či to niekto okrem otca a šamanky vedel. Bola si istá že Uretan matku miloval, nikdy nepremýšľala nad ženami, ktoré boli pred ňou. A teraz sa dozvedala toto. A čím viac počúvala, tým zaujímavejšie a možno i domotanejšie to bolo. To čo hovoril vyznievalo veľmi...zvláštne a keby si mala domýšľať, domyslela by si kadečo.* Čo z toho zostalo? Znie to akoby mala dieťa. *Poznamenala a tu sa vynárala ďalšia otázka. Oni dvaja ju milovali, no čo šamanka? Milovala ich oboch? Jedného? Alebo ani jedného?* Milovala tá žena niektorého z vás dvoch? *Otázku položila i nahlas, viditeľne jej ten príbeh chcel porozprávať celý a tak sa jednoducho pýtala na veci, ktoré jej prišli ako logické ak to chcela celé pochopiť. Otca by sa nikdy nespýtala, šamanky boli záhadné a tá ich nebola výnimkou, takže od tej by sa aj tak nič nedozvedela.*





Sofi

*Prehliadka zvierat pre ňu bola zážitkom. Nikdy také zvieratá, aké sa jej naskytli vidieť nevidela. Dokonca aj kone, ktoré doma mali, boli tu akési mohutnejšie a väčšie. No pozornosť jej v prvom rade pútali tie šelmy, v ktoré najprv nemala ktovie akú dôveru a potom podivné tvory, ktoré ako sa dozvedeli patrili tunejšej princeznej a princovi. Čo ju tešilo ešte viac, že sa ich mohla poväčšinou dotknúť a i ruku mala zatiaľ celú.* Áno, máte tu poriadny zverinec. Nikdy som nič také nevidela. Jedného dňa ti aj ja ukážem nášho ušatého tvora. *Podpichla ho ešte, lebo hádanie mu veru nešlo. Predpokladala ale, že tu také nemali a preto to nemohol uhádnuť. Chcela mu ešte povedať niečo k tomu, že jej zoženú nejaké zviera, keď sa v diaľke vynoril kôň a bol jej známy. Prekvapene prižmúrila oči, veď tunajšie kone nepoznala, ibaže...*Nie je to ten kôň na ktorom išiel Z? Kde je...*Preglgla a telom jej prešli zimomriavky. Pohľad na samotného koňa v nej vyvolával strach že sa mu niečo stalo, že pre to aby išiel skontrolvoať ich dedinu sám niekde padol.*

Yunna

*Možno to bola pravda, že keby jej bol on povedal takú básničku, že by sa bola smiala, no neplánovala mu to potvrdiť, ani však vyvrátiť. Radšej mlčala. Ale neveriacky sa usmiala, keď cítila ako ju objal okolo pása a nedal jej pokoja. Už bola takmer oblečená, chýbalo jej už len si zaviazať vršok, čo ale nemohla, keďže ju mladý muž držal a nenechal ju tak. V tvári sa jej zjavil hotový diabolský výraz v tvári.* A chceš to počuť, alebo radšej by si rád názornú ukážku? *Spýtala sa potichu, pričom využijúc takto jeho blízkosť mu rúčkou zašmátrala k jeho rozkroku a koketne ho zaň chytila. Sám si koleduje jeho otázkami, ktorými jej nechce dať pokoja a ona sa jednoducho rozhodla ho od toho odhovoriť. I keby ho tam mala znásilniť!* Stále by si to chcel vedieť? *Uškrnula sa cez plece na neho, obrátiac tvár k nemu, neprestávajúc ho dráždiť ručičkou tam kde to bolo najcitlivejšie.*

Floreine a Pandora


*Kobyla sa držala pri žrebcovi, boli zvyknutí všade ísť spolu, rovnako ako boli zvyknutí voľne sa pohybovať bez toho, aby sa pokúsili utiecť. Teraz išli pomerne pomaly pre nie moc dobrý terén, Flora viac držala malú aby nespadla, než by sa starala o kobylu, ktorá sa prispôsobovala tempu žrebca. Pandora sa ale držala i sama, jazdila na koni rada, vždy bola neposed a čo sa týkalo možnosti jazdy na koni či pohybu sa jej vždy páčilo. Akurát chúďa nevedela, či viac sledovať okolie ktoré sa menilo a ktoré pomaly ale iste prestávala poznať alebo neznámu osobu, o ktorej nič nevedela. Napríklad, prečo nemal žiadne vlasy. Veľmi ju to zaujímalo, no zatiaľ zo seba nedostala žiadnu otázku. Až jeho záujem o jej meno vyvolal, že po dlhšom pohľade, pre ktorý si nevšimla ani Floreinino zaksichtenie sa pri oslovení kvetinka, prehovorila.* Ani ty si sa nepredstavil. Z nie je predsa meno. *Odvetila dievčenským hláskom, nespúšťajúc z neho zrak. Kývkala si pokojne nohami pri tele koňa a čakala, čo jej nato povie. Zatiaľ sa nepredstavila a Flora sa nad tým len ušŕňala. Vôbec ju takáto reakcia neprekvapila, bola len otázka času, kedy malá odpozoruje správanie ich spoločnosti, osmelí sa a nedá mu pokoja, kým nevyčerpá svoje otázky, ktorých musela mať veľa.*

Bezmenný


*Takže názornú ukážku mu ponúkala? A to sa mal ako brániť? Hádam si len nemyslela že mu bolo nepríjemné, keď mu šmátrala v rozkroku. Jemu to bolo viac než príjemné, keď mu tam pchala rúčku, takže nebolo o čom.* Ale ale...a na kom si to trénovala vtedy slečinka? *Podpichol ju ihneď, chcela mu robiť zle (a pritom mu robila akurát tak dobre) no nemohlo to obísť bez rýpania, to veru nie.* Samozrejme že by som chcel stále vedieť, čo múdre ti chlapci ešte povedali a naučili ťa. *Pritakal, aj keď vedel že to budú muky, nechať sa dráždiť, no i tak ho to zaujímalo a mienil to podstúpiť, aj keby mala niečo začať a potom so smiechom nechať tak. Ale nech len pekne prezradí čo také jej rozprávali Bratia s bratom. Síce, bolo prekvapením že brat nechal svojich priateľov rozprávať svojej sestre takéto veci. Zas na druhú stranu, dobré pre ňu, aspoň ju nič nemože len tak prekvapiť po tejto stránke*

Necro

*Vanille to celkom pekne dochádzalo. Dávala si dokopy odpovede, ktoré jej len tak nepatrne podstrkoval.* Áno, ostalo po nej dieťa. Vlastne je to už teraz dospelý, silný muž. *Tentoraz sa však už neusmieval. Bol pokojný a hlavne opatrný. Jediné čo si všímal a hlavne uvedomoval, bolo, že jej vyzrádzal najhlbšie tajomstvo jeho života o ktorom nevedeli ani jeho deti.* Ibaže nikdy sme sa nedozvedeli kto bol otcom. *Dodal potichu a znova v zamyslení prešiel ďalej pár krokov, keď sa potom na okamih zastavil.* Či šamanka milovala aspoň jedného z nás? Netuším, neviem povedať, no tvrdila že áno, ibaže viete aké zvyknúť byť šamanky. Idú si len za svojim a keď chcú, vedia byť poriadne zákerné. Nuž pravda je taká, že vliezla do postele so mnou, ale aj s vašim otcom. A keď sa chlapec narodil, váš otec ho od vás vyhostil a chlapca som sa ujal ja a on teda ostal tu, nevediac kto je jeho matka, ani otec, hoci o tom otcovi nevedel nikto. *Zamotané ako hotová telenovela, len čo je pravda.*

Vanille


*Myslela si, že bola len priveľmi domýšľavou, čo sa toho dieťaťa týkalo. No keď jej to potvrdil, len vyvalila oči. Nechcela byť hrubá ani nič iné, no dozvedieť sa niečo také nebolo ako oznámenie o tom, že treba vstávať či ísť na obed. Veď existovalo dieťa, chlapec, teda muž, ktorý mohol byť jej bratom, prípadne bratom Yunna. Pravdu o tom kto bol otcom asi netušil nikto a asi ju nikto ani nikdy nenájde. Akoby aj mohli, keď spala s oboma? Jej pohľad na šamanku sa razom menil. Začínala rozumieť i tomu, prečo jej otec neveril a prečo sa jej prítomnosti stránil. Myslela si, že je to ako voči väčšine, no bolo toho viac. Nerozumela ale, prečo jej to Necro povedal. Ani ju nepoznal, nebál sa žeby sa do dostalo do niekoho uší? Nechystala sa nikomu rozprávať čo sa dozvedela, no ako to vedel on? Uvedomila si, že už hodnú chvíľu mlčí, no myšlienok mala toľko, že nestíhala niečo i hovoriť.* Som rada že vyrastal tu. *Vyšlo z nej napokon, určite mu bolo lepšie tu než by bolo u Uretana.* Kto to je? Aj s ním bývate v kontakte?

„ V “

*Mal sto chutí ju tresnúť o zem, keď počul ako sa do neho zase pustila pre to malé čudo, ktoré si predstaviť vôbec nevedel. Správala sa ako malá, keď o neho tak rýpala, ale jemu to nevadilo, aspoň sa zabával, hoci ten smiech ho prešiel keď videl prichádzať jeho koňa. Položil opatrne Sofi na zem, aby ho mohol zachytiť.* Áno, presne tak. Je to jeho kôň.. *Povedal potichu a pristúpil k upachtenému zvieraťu, ktoré ledva lapalo dych. Ako na zavolanie sa tam zjavila aj Sigourney, ktorá ustráchane pristúpila k zvieraťu.
„Preboha, to je Z kôň! Kde je, V? A čo sa mu stalo?“ s panikou v očiach sa obrátila k V a pýtala sa ho na všetko čo zaujímalo aj jeho. V prešiel k sedlu na ktorom bol pripnutý odkaz a rýchlo ho preletel pohľadom. Tvár sa mu zvraštila nepokojom a odkaz ukázal Sigourney. Sám sa obrátil k Sofii.
„Z je v poriadku, poslal nám len odkaz, lebo musel ísť ešte niečo zariadiť, no je mi to ľúto, ale... Nikto tam neprežil.“ Opatrne k nej pristúpil, aby ju podoprel a ona nemusela tam stáť len tak i tak dosť ubolená z pádu z koňa.
„Postarám sa o jeho koňa a zanesiem potom odkaz Necrovy.“ Potichu povedala Sig. Bolo jasne vidieť, že sa bála a bola neskutočne smutná. On a Z boli priateľmi už od detstva a vždy sa o ňu staral a chránil ju. No a teraz bola sama a nemohla ona ochrániť jeho.*

Yunna

Že na kom? To by si chcel vedieť, že? *Diabolsky sa ešte viac uškrnula, no takéto veci mu rozhodne hovoriť neplánovala. Nemusel vedieť, že jasne videla ako jej to chalani ukazovali na zelenine a na ten pohľad nikdy veru nezabudne. To bol to detail, ktorý okolie vedieť nemuselo. Namiesto odpovede sa obrátila tvárou k nemu, pričom si zatiaľ zaviazala poslednú časť jej oblečenia a potom sa vrátila k nemu a k ukážke toho čo ju Bratia naučili.* Nuž čo, bolo toho naozaj dosť. *Usmiala sa, hladiac ho. Možno sa nemal tak skoro obliekať, lebo aj po malej chvíli dráždenia jasne cítila ako sa jeho šupák začal preberať k životu.* Ale neviem či máme toľko času, aby som ti všetko ukázala. *Tvár si ukryla pod jeho bradou a pritúlila sa k nemu. Len chvíľu ho dráždila, napokon svoje ručičky ovinula okolo jeho chrbta a pevne ho objala.* Nechce sa mi vrátiť späť. Do toho všetkého čo ma tam čaká. *Vzdychla si smutná, že ich čoskoro čakal návrat do reality od ktorej sa im na pár dní podarilo uniknúť.*