ASALA- časť Mare Imbrium

Yunna

*Nebránila sa príležitosti si do neho pekne zabŕdať, keď už mohla a jeho to očividne rovnako bavilo ako je.* Ďakujem, mám svoj plášť, nebude treba.* Usmiala sa. Pod nachystanou dekou ho mala zložený a prichystaný. Skôr sa obávala inej veci, prečo sa k nemu v noci pritúli pod jeho plášť, ale nato radšej ani nemyslela. Ktovie čo si pomyslí, keď sa tak stane a len dúfala, že aspoň v tieto noci bude uchránená pred zlými snami.* A tebe nikto nepovedal urob si sám?* Zazubila sa na neho a odtrhla si kúsok teplého mäsa a hravo ho vložila do úst. Mäso bolo tvrdšie, dlho sa prežúvalo, ale malo dostatok potrebných živín, ktoré potrebovali pre dlhú cestu pred nimi. Ešte muselo ostať na ohni, aspoň chvíľu. Aspoň nemusela nič hovoriť, kým mala plné ústa. Pekná výhovorka. Veril v lásku. A verila i ona? Ešte? Keď ako vodcova dcéra vždy mala jasne stanovené, že jej manželstvo nebude výdajom z lásky, ale len z povinnosti? Zachmúrila sa a pohľad uprela do ohňa. Už aj keď mala prázdne ústa, mlčala. Nemala s tou témou začínať. Nemohla povedať nie a nemohla povedať ani áno. Bolo to omnoho zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdalo.* Neviem, Neeley, či je ešte v čo veriť...* povedala napokon tichým hlasom. Zdal sa jej cudzí, akoby ani nebol jej.* Nikdy som lásku nenašla, takže naozaj neviem.* Milovala svojho brata i otca a milovala i Bratov, ale to všetko bola iná láska než tá, ktorú každý hľadal. Tú pravú nepocítila.*

Leo

*Ako si všimol Vanille celkom pekne zapadla k horde chlapov, ktorí sa s ňou rozprávali ako seberovní. Nežiarlil, len sa nad tým potuteľne usmieval ako videl ich správanie voči nej. V, ktorý niesol Vanille na rukách jej ešte odvetil na jej otázky o tom, čo hrozilo jej bratovi ak by nesplnil Necrove požiadavky. Nepovedal nič konkrétne, ani nič pozitívne, len že nič dobré ho nečakalo a verdikt závisel od jeho nálady. Nikto z Bratov sa však očividne nestaral o to čo sa mu mohlo stať. I tak to nebola ich starosť a ani hnev, ani protest by nič nezmohol.
Leo sa na Vanille rovnako usmial, i keď jeho úsmev zmizol z jej pier ako sa spýtala na šamanku.* To vážne?* Asi bol jediný, čo nevedel o tejto novinke. No pery mu vykrivil rýchly úsmev.* Azda tvoje detské ja, chytá žiarlivosť, že by nejaká iná žena mohla o mňa stáť?* Neubránil sa tejto poznámke i keď mu úsmev z pier pomaly zmizol a on sa znova tváril tak ako vždy.* Všimol som si, že nechcela dovoliť, aby som šiel s vami, ale nepovedala prečo. Bolo to trochu zvláštne a nepríjemné.* Zamyslel sa nad tým, že vlastne netušil prečo sa k nemu správala tak majetnícky, ale nejak obzvlášť ho to nezaujímalo, takže to bola asi už len ich vec a vôbec nie jeho.* Vadím ti tu?

Bezmenný

*Prikývol, On sa nechystal spať prikrytý, jemu bolo tak akurát. Pozoroval ju ako si už odtrhla kúsok mäsa, no on na to svoje ešte chvíľku čakal, veď ho tam i neskôr položil. Až keď sa mu zdalo že je čas (alebo už bol hladný?) si odtrhol poriadny kúsok a začal jesť. Zamyslene hľadel do ohňa a poriadnu chvíľu mlčal. Uvažoval nad svojim tajomstvom, uvažoval nad tým čo to robil teraz. Bol so ženou ktorou byť nemal lebo to nebolo vhodné, aspoň on mal ten pocit, pretože poznal svoje vnútro a vedel že cítil viac než by mal. * To že si ju nenašla neznamená že nie je. Možno si len nemala ešte šťastie. Povedala si mi predsa že šamanka ti povedala, že u nás ťa čaká tvoj osud. *Nemienil ju presviedčať, bola to len taká poznámka. Radšej preto žul kus mäsa a opäť zamyslene hľadel do ohňa a večeral.





Vanille

*Reakcia to vážne ju celkom aj prekvapila. Asi si taký detail vôbec nevšimol, že si na neho robila zálusk ich tunajšia čarodejnica. Zato po poznámke o žiarlivosti sa zasmiala.* Skôr sa ozýva stará známa zvedavosť. *Odvetila s jemným úsmevom. Naozaj by rada vedela, čo tej šamanke blúdilo hlavou a o čom sa tak mohli rozprávať. Bola zvedavá od prírody, asi ako každá žena. No nešla vyzvedať, takže sa ani nepýtala na nijaké iné otázky v rámci tej čarodejnice. Akurát ju prekvapila jeho otázka.* Nie, Gabriel navrhol že by si s nami mohol ísť a ja som povedala že sa môžeme spýtať či chceš. No nezdalo sa mi, žeby si mal na výber, vlastne sa mi nezdalo žeby si tam vôbec niečo povedal. Takže sa skôr vynára otázka, či si vôbec chcel ísť s nami alebo ostať s čarodejnicou. *Pokrčila ramenami, dnes sa s Leom celkom darili nehádavé konverzácie, takže nie, nevadil jej a nevidela dôvod prečo by s nimi nemohol tráviť čas. Hlavne ak to navrhol Gabriel a Bratom to nevadilo. V podstate aj ona tam len tak nejako zapadla, ani nevedela ako.*

Yunna

*Sledovala ho ako si dal do úst kus mäsa a i ona tak znova urobila. Mäso ani také veľké nebolo, takže ani sa nenazdala a ostalo po ňom prázdne miesto na pliešku. Áno, mal pravdu, keď hovoril o tom ako mu spomínala slová mŕtvej šamanky. Ale nevidela v nich rovnaký význam ako on.* Nájsť svoj osud neznamená nájsť lásku, Neeley. Mojím osudom kľudne môže byť i trpieť. Neviem čo jej slová mali znamenať a už sa to ani nikdy nedozviem, keďže je mŕtva.* Nebola moc optimistická čo sa týkalo svojej budúcnosti. Nielenže ju nevidela moc ružovú, ani nato nemala dôvod. Nešlo len o to, že jej budúcnosť mala byť práve v mokrej časti Asaly, v blízkosti Uretana, ale i kvôli tomu, že bola vydatá a bez lásky. Bola naivná, ak si myslela, že jedného dňa ju nájde.* Prepáč, z tejto témy som nesvoja. Nebol to dobrý nápad začínať s ňou. Pôjdem si ľahnúť, dobrú noc, Neeley.* Pozrela k nemu, snažila sa aby nepôsobila a nevyzerala taká smutná aká bola a spánok sa jej zdal zatiaľ ako to najlepšie čo si mohla priať, i keď hrozba nočných môr bola veľká a desivá. Stačilo by si len ľahnúť a tváriť sa, že spí. A tak hodlala i urobiť. Presunula sa k svojej časti deky. Najskôr sa zahalila do plášťa a potom do deky. Vo vlnách ružovej sa pozrela ešte k Neeleymu.* Ďakujem, že si šiel so mnou. Potrebovala som to.* Potichu sa obrátila na bok, tvárou k stene jaskyne a ticho vydýchla.*

Leo

Ó, takže zvedavosť, áno?* Neubránil sa pobavenému smiechu a pozrel sa na ňu. Tak toto ho celkom pekne pobavilo. Typická zvedavá babizňa, no darmo, i u nej sa prejavili takéto chute a očividne sa im ani nevedela brániť. Možno nechcela.* Nepovažoval som za potrebné vyjadrovať sa v tej hádke, keď i tak by si ma nikto nebol všímal, hlavne nie Arriane, tak som to nechal na schopnejších. A je pravda, že som rád išiel s vami. Ďakujem, Vanille.* Usmial sa a zamyslel sa. Celkom bol aj rád, že ho zavolali. Arriane nebola zlá, ale stráviť večer v jej spoločnosti mu moc lákavé veru neprišlo. Niekedy jej moc nerozumel, tým jej povýšeneckým rečiam, kedy sa ani nesnažila zakryť, že ho brala len ako svoju spermobanku na decko a to on nechcel. Dokonca sa mu ani nepodarilo povedať jej, že tu bola s ním snúbenica. Tá ženská akoby vôbec nevedela počúvať!* Yunna a Blake sa k nám nepripoja?* Spýtal sa zo záujmom, keď vystúpili z jaskýň von na nejakú lúku, kde ich čakala veľká horiaca vatra a pri nej vysmiaty U. Bratia sa veselo zasmiali a obkrúžili vatru naokolo. Sigourney sa vymanila Z z náruče a prešla trochu obďaleč, pripravovala sa na svoj tréning a rovnako i V, N, B a U. Jediný, ktorý sa nepripravoval, bol Z, ktorý sa pohodlne usadil do trávy a rozčapil sa na ňu. Kývol smerom k Vanille a Leovi, aby sa k nemu pripojili. I Gabriel si sadol k Z a natiahol pred seba nohy.*

Bezmenný

*Potichu dojedal a na slová o osude už nič nehovoril. Veď on v niečo také neveril, no ona áno a preto hovoriť jej že život mala v rukách, až na Smrť a čas kedy príde bolo zbytočné. No bol rád že téma lásky išla bokom, napĺňalo ho to bolesťou z minulosti i prítomnosti. Láska. Skoro každý po nej túžil a hľadal ju, no kto ju skutočne našiel? Všade kam sa pozrel videl bolesť, manželstva bez lásky na základe dohôd, nutnosti. Iba prostí ľudia mali to šťastie môcť si zvoliť, aj to nie vždy. Yunna si musela vziať pre svoju ochranu Blaka a aj tak ju Uretan dostal. Vanille si musela vziať Lea, pre pomstu svojho otca. V ich svete asi naozaj neexistovala možnosť milovať niekoho a byť s ním. Možno tak milovať potichu, ukradnúť si pár chvíľ a potom zase trpieť.* Dobrú noc Princezná. *Zašepkal, no v skutočnosti by mal poďakovať on jej, že s tým súhlasila. No namiesto toho si rozložil pod seba jednu deku aby neležal na tvrdom a usadil sa. Zatiaľ si neľahol, len hľadel na stenu a ponáral sa do vnútra svojej hlavy, do svojich myšlienok a snov. Hodnú chvíľu tak sedel, potom sa pootočil smerom k Yunne a vstal, prešiel k nej a zohol sa. Predpokladal že spala, preto sa len zohol, dal jej bozk do vlasov a vrátil sa späť na svoje miesto, kde si ľahol a zavrel oči. Potreboval načerpať sily a prestať uvažovať nad tým všetkým.*




Vanille

*Samozrejme. Kto nebol zvedavý? Niekto taký hádam ani neexistoval. Akurát niekto zvedavý viac či menej. Preto si vôbec z toho nič nerobila, len počúvala prečo sa nezapojil. Aspoňže ho nevytiahli nasilu a proti jeho vôli.* Nemáš začo Leo. *Odvetila, dnešný deň by si mala poznačiť do kalendára. Už bol večer a oni sa nehádali ale naopak, išli na rovnaký program.* Nie nepripoja sa k nám. Dostali od Necra nejakú podmienku o dôkaze lásky a čo som sa dozvedela, Yunna bola naštvatá a kamsi odišla a asi sa najbližšie dni nevráti a Blake? Vieš aký je môj brat. Určite sa tu nebude premávať ale bude kdesi zalezený alebo vymýšľať, čo urobiť. Pochybujem že zo seba dostane nejaký schopný dôkaz lásky. *No čo, nemala dôveru v svojho brata a ani to nikdy netajila. Ani on ju nemal rád a tiež si nedával pozor aby to zakrýval, takže sa nemala dôvod trápiť. Vyšla teda pokojne von a usadila sa po jednej strane k Z, ktorý im kývol aby sa k nemu pridali. Bola celkom zvedavá, ako sa predvedú, aj keď sa jej ihneď drala na pery otázka, keď tam videla Z a Gabriela takto vysedávať.* Vy dvaja netočíte ohňami? Či čakáte až skončia a navlečiete sukničky a predvediete nám tanec? *Podpichla ich a usadila sa do tureckého sedu. Vybrať si kraťasi namiesto sukne bol výber dňa, nedalo sa to poprieť.*

Yunna

*Prechádzala uličkami jaskýň v mokrej Asale a išla celkom sama. Všade vôkol nej bola ťažká tma a nevidela ani na krok od seba. No bola si istá, že vážne bola v tých jaskyniach. Možno to bolo práve tým zlom, ktoré vôkol seba cítila. Nepáčilo sa jej tam. Ani trochu a keď sa cez plece obzrela vedela, že ju niekto sleduje, niekto zlý, niekto, kto jej chcel ublížiť. Prehadzovala sa pod plášťom i dekou a tvár mala zvraštenú nepokojom sna, ktorý sa na nej odrážal. Naraz sa z tmy k nej vynoril Blake a cítila, že sa jej uľavilo. Bol to však len klam. Ako cítila, že sa jej dotkol, tak ju striaslo. Nespokojne zamrnčala. Zdal sa jej iný, akoby v ňom bolo niečo, čo nespoznávala. Rukou jej prešiel po chrbte a keď sa znova pozrela na neho, už tam bola iná tvár. Veľkými, čiernymi očami sa na ňu díval Uretan a v zubatom úsmeve sa na ňu díval. Zalapala po dychu, chcela kričať, ale nič z nej nevyšlo. Chcela sa pohnúť, ibaže nohy akoby mala z kameňa a nemohla nimi pohnúť. Naťahoval sa k nej s rukou a chlípne ju pohladil po pokožke pliec, cez chrbát, až k jej krížom. Vtedy s výkrikom na perách sa prudko posadila, cítila ako mala pokožku celú mokrú od desu, ktorý snívala a prikrývky jej padli do lona. Ramenami sa objala a na celom tele sa triasla. Ešte stále na pokožke cítila jeho prsty. Dlhé, kostnaté a nechutné.*



Leo

Verím, že tvoj brat to zvládne, hlavne kvôli sebe.* Hovorilo sa, že stres a napätie dokázali osobu vyburcovať k obdivuhodným výkonom, takže nepochyboval presne o tom, že aj jeho to donúti podať naozaj uspokojivý výkon. Síce otázne bolo ako moc bol Necro naviazaný na dcéru a či bol ochotný predsa len prenechať ju nejakému chlapovi, lebo on by s tým na jeho mieste veru asi mal nejaký problém. Hlavne ak sa jednalo o syna najväčšieho rivala akým bol Uretan pre Necra.
Leo sa usadil vedľa Vanille a so záujmom sa pozrel na pripravujúcich sa mužov.
Z sa uškŕňal na Vanille a s Gabrielom sa neubránili smiechu.
„Nie, my dvaja nie sme zrodení na niečo také ladné ako oheň. My sme len tí, ktorí radi buzerujú.“ Gabriel sa rovnako usmieval ako Z a iba súhlasne prikyvoval. Všetci, ktorí mali cvičiť sa naraz pripravili. Sigourney mala ešte pevnejšie stiahnuté vlasy do drdola a po jej pravici sa postavili B a U a po druhej N a V. Všetci naraz začali krúžiť. Rôzne rýchlosti, každý podľa svojho a jediná Sigourney sa pohybovala v tanečnom rytme. Stačilo si už len domyslieť hudbu, ktorá by sa im hodila a naplno sa oddať tempu ich pohybov.*

Bezmenný

*Zaspal rýchlo. Jeho spánok býval veľmi plytký, pokiaľ spal v rúšku svojho tajomstva, v rúšku tváre Bezmenného a nie vo svojej posteli v jaskyni. Zaspával s pocitom, že musel byť opatrný, preto ho dokázala prebudiť i mucha ktorá by mu pristála na líci. Nebol to najlepší spánok na svete, no najbezpečnejší určite. Nesnívali sa mu v tom čase sny, ani nočné mory, boli to len hodiny kedy odpočíval ak sa dalo a nič nerušilo. Túto noc ho čosi vyrušilo, no nič, prečo by musel bojovať. Aspoň nie fyzicky. Vnútorne však pocítil veľa pocitov, keď si uvedomil že Yunna kričala a celá sa triasla. Nepotreboval byť veštec ani nijaký priveľký empatik, aby vedel čo sa jej v noci snívalo.* Yunna...*Zašepkal a opatrne sa pohol zo svojho miesta k nej.* ...to nič, si tu v bezpečí...nikto ti neublíži...*Kľakol si k nej no nedotkol sa jej, obával sa, či by sa ho nebála. Netušil čo mala v takej chvíli v hlave, no roztiahol blízko nej ruky aby pochopila, že tam bol pre ňu a mohla sa k nemu pritúliť. Vlastne, nevydržalo mu to ani dve sekundy a objal ju sám, pevne aby cítila niečiu blízkosť.* Nedovolím aby sa ti niečo stalo...je to v poriadku Yunna.* Šepkal jej potichu a držal ju pevne. Ak by sa chcela vymaniť, pustil by ju, aby sa ho nebála, no mal pocit, že potrebovala oporu.*





Vanille

*Na chvíľku sa zamyslela, či si dokázala predstaviť Blaka schopného romantického darčeka. Nie nevedela, no možno mal Leo pravdu. Bol nútený a možno teda aj zapojil hlavu aby našiel spôsob ako dožiť pokojne.* Ale vieš že je to vlastne celkom romantická podmienka? V podstate žena hneď vidí koľko romantiky v sebe jej nastávajúci skrýva. *Uškrnula sa a v očiach sa jej odrazili veľmi, ale naozaj veľmi nezbedné ohníčky.* No Leo, čo by si mi doniesol keby dostaneš takú podmienku? *Rýpla do neho s anjelským výrazom, pre neho by to bola asi taká hrozná podmienka ako pre jej drahého bračeka. Musela otočiť hlavu aj do druhej strany, aspoň nechala Leovi trošku priestoru na premyslenie a zasmiala sa.* Och, dúfam že aspoň to dievča vo vašom buzerovaní šetríte. *Poznamenala a otočila zase na chvíľu hlavu k Leovi, či dostane nejakú odpoveď. Už videla že ju večer bude krk bolieť ak bude takto hýbať hore dole ním. Keď však začali trénovať, otočila hlavu pekne rovno a dívala a na nich, striedavo na každého, na ich techniky, rýchlosti a pri mladej žene i pohyby.*

Yunna

*Triasla sa na celom tele ako osika a najradšej by skočila niekam do vody, kde by voda zmyla tú špinu z jej tela. Postrehla pohyb i hlas a najskôr v tom šere dohasínajúceho ohňa ani nespoznala kto to bol.* Neeley.* Šepla potichu keď si to uvedomila a spoznala známu osobu pri sebe. Kolená si pritískala k hrudi a ramenami sa objímala, snažiac sa dať si aspoň trochu pokoja a hlavne upokojiť sa. Keby ho aspoň ešte stále na sebe necítila, bolo by to ľahšie. Párkrát smrkla v strachu a hrôze, ktoré ju desili. Bála sa, že i toto mohol byť sen a keď by sa ho napokon dotkla, on by sa zmenil v Uretana tak isto ako Blake. Znova ju striaslo nielen strachom, ale i odporom a keď ju pevne objal, akoby jej odľahlo a ona dlho vydýchla. Pritúlila sa k nemu a pevne ho objala okolo pása. Napriek jeho príjemnému objatiu sa nemohla nijako upokojiť. Cítila ho a vedela, že to nebol sen a on ju nezradí a predsa to bolo akoby málo. Akoby potrebovala viac, nato aby sa upokojila.* Uretan..* To bolo jediné čo dokázala zo seba dostať a znova sa roztriasla.* Nechcem aby sa ma zase dotýkal.. Ja nechcem.

Leo

*Súhlasil s Vanille, že to bola celkom romantická požiadavka, ale len v prípade, že sa jednalo o zaľúbený pár, preto jej vlastne nič nepovedal a len mlčal s pokojným výrazom v tvári, ktorý zmizol v okamihu kedy sa ho opýtala čo by jej bol on dal. Až mu zle prišlo pri tej otázke. Bolo mu zle, moc zle, lebo on nebol tým pravým, romantika, to nebolo jeho. Niežeby sa mu predstava romantiky nepáčila, ale jednoducho ju akosi nemal zažívanú. Aspoň, že Vanille na chvíľu obrátila svoju pozornosť na Z a ten jej očividne s radosťou odpovedal.* Že či ju šetríme? To skôr či ona nás šetrí! Veď ona je tichá voda a teraz keď si tu sa len krotí, aby pred tebou nevyzerala ako sekera. Normálne by si mala vidieť, ako chalanov cvičí.* No možno trochu preháňal, ale to bolo jedno. Škoda, že Vanille sa tak rýchlo obrátila k Leovi a on si to ani nestihol poriadne rozmyslieť čo by jej bol dal. Naraz si však uvedomil čo. Prisunul sa k nej, opatrne ju objal okolo pása, aby si ju mohol k sebe trochu pritiahnuť a perami sa tak blízko priblížil k jej uchu, že sa jej ho jemne dotýkal. Hlas stíšil natoľko, aby ho mohla len ona počuť a pohľadom sa stále díval na predvádzajúcu sa päticu. Akoby sa nič nedialo.* Keby som bol ti mal dať niečo, čo by bolo mojim prejavom lásky, vytvoril by som ti tu dážď. Zhotovil by som prístroj, vďaka ktorému by na teba padala voda ako dážď a nad tebou by sa potom vytvorila dúha.* Na okamih sa zasekol, objatie spevnelo, akoby sa snažil nestratiť pri tom čo mu napadlo.* A doviedol by som ti Coopera.* Dodal tichšie a objatie povolil. Teraz bol asi najvyšší čas odísť. Určite zaťal do živého, čo nemal.*

Bezmenný

*Držal ju akoby to robil stále, akoby to bolo prirodzené, no jeho ústa to za také prirodzené nepokladali. Bol nesvoj lebo nevedel čo povedať, či niečo povedať, či tým len niečo nemohol pokaziť. Jej slová a meno toho kto ju v noci mátal poznal i keby neprehovorila, no teraz keď prehovorila sa mu čelo len viac pokrčilo.* Nestane sa to už...*Šepkal, no sám nemal kde brať istotu. Boli to slová, viera v tom že ani Uretan nebol tak hlúpy, aby siahol na vydatú ženu.* Ak ti to ešte niekedy spraví, dovediem ti ho a môžeš mu ublížiť. Akokoľvek budeš chcieť Yunna. *Niečo také nemal sľubovať, potreboval ešte Uretana nažive a slúžiť mu aby dotiahol všetko do konca, no aj tak neveril žeby Uretan spravil takú chybu. Možno jej mal prezradiť čosi z plánov, ktoré by pomohli i jej, no už bolo prezrádzania akurát dosť. Na všetko bol čas a ak by to raz vyšlo, dozvedela by sa to medzi prvými. Nateraz bol len on v kapucni, čo sa ju snažil tíšiť a dodať pocit bezpečia.* Ľahni si pokojne späť, budem hore a budem ťa strážiť, nič sa ti nestane, sľubujem.







Vanille

*Zvedavo na neho hľadela pre odpoveď, aj keď v skutočnosti keby neodpovedal tak by sa neurazila ani nehnevala. Bolo by to celkom pochopiteľné, možno i preto ju prekvapilo keď pocítila na páse jeho dotyk. Nepohla sa, aj keď dotyk na uchu ju mierne rozladil. Nedala to však najavo, len zvedavo počúvala, oči nechala na pätici pred sebou, aj keď ich poriadne nevnímala. Pri jeho slovách sa mimovoľne začala usmievať, bola to krásna predstava. Dážď, jej milovaný dážď a tu, v tomto horúcom pekle. A dúha. Pootvorila pery, chcela mu niečo povedať, no jeho ďalšie slová ju zastavili. Zmazali jej zasnený úsmev. Jeho slová jej pripomenuli stratu Sallyho, na ktorú sa celý deň snažila tak úporne nemyslieť, alebo myslieť len tak ako jej to odporúčal Gabriel. Že tam kde bol mu bolo lepšie, že tam niekde mal pri sebe veľa mačičiek, pretože bez nich by nikdy šťastný nebol. Zahryzla si do pery ktorá sa jej nepatrne chvela a otočila k nemu pohľad. Zelené oči sa jej leskli a ona sa nedokázala prinútiť niečo povedať. Obetovala by všetok dážď ak by to dalo Sallymu život, prežila by i to horúce peklo. Bez zbytočného pohybu mu tvár zaborila medzi rameno a krk, pár kvapiek jej stieklo po líci, brade až na jeho pokožku. Čo najtichšie zasmrkala, nechcela aby si to ostatní všimli keď už boli na takomto mieste. Radšej aby to vyzeralo ako objatie, snažila sa potlačiť akýkoľvek zvuk, len to jej neposlušné chvejúce sa telo si nedalo povedať.* Strašne mi chýba....*Zašepkala. Nebývali spolu každý deň, niekedy tak ako keď išiel loviť svoju šelmu ho jednoducho nevidela dlhší čas, no vždy vedela že sa vráti. Teraz to tak nebolo a ona si na tú predstavu nevedela zvyknúť. Odtiahla sa, oči uprela k zemi aby nevidela jeho výraz a rýchlo si prešla po očiach. Prudko sa postavila, no tentoraz neutekala bez slov, len tam nemohla takto ostať sedieť.* J-ja vrátim sa....za chví....no vrátim...*Vyjachtala zo seba a na nikoho radšej nepozrela, len sa čo najnormálnejším krokom vzdialila. Dúfala že ju nikto nebude sledovať ani skúšať zastaviť, potrebovala konečne zo seba dostať veľa slov, ktoré nedokázala hovoriť niekomu len tak.

Potichu kráčala tmou a ani sa neobzerala. Náhodou by ju predsa len niekto sledoval a ona by to zazrela. Kráčala si preto s pohľadom upretým len pred seba neurčitým smerom, jednoducho mimo miesta kde by ju niekto našiel či ona niekoho vyrušila. Tma ju desila i upokojovala zároveň, nohy sa potkýňali ak prišiel hrbolatý terén. No kráčala až kým neusúdila, že je na správnom mieste. Na tráve pod akýmsi stromom na miernom kopčeku, dosť ďaleko od miest kde žili ľudia. Aspoň dúfala, pretože nechcela byť videná ani počutá. Neľahla si pod strom, ale tak aby keď si ľahla na trávu videla na oblohu a cítila sa ako len také zrnko v nekonečne. Smietka ktorej život nebol podstatný a ona nemala dôvod sa ním trápiť. Možno by ju niekto vysmial, no ona sa chcel držať jednej vety čo jej počas dňa povedal Gabriel. Chcela Sallymu povedať nevypovedané veci. Vedela, že to mohla hovoriť iba vo svojom vnútri, mohla to hovoriť v izbe, mohla to hovoriť hockde. No chcela byť sama, chcela to hovoriť nahlas akoby mala lepší pocit že ju mohol počuť a chcela sa dívať na oblohu, lebo ak existovali všetky tie veci v ktoré sa verilo, bol to dobrý smer.* Sally Cooper, ty žabiak jeden nepodarený, mal by si vedieť, že raz keď umriem a prídem tam kde teraz si, nájdem ťa a nakopem do toho tvojho zadku zato, že si odišiel preč. *Áno, asi by mala hovoriť inakším štýlom, no keby bol Sally oproti nej, začala by presne takto. Nehovorila moc hlasno a už vôbec nekričala, hovorila len tak, žeby ju počula osoba, ktorá by sedela vedľa nej.* Vôbec neviem ako sa mám s tebou rozprávať keď nevidím tú tvoju vysmiatu tvár, ktorá by mi po predošlých slovách vyplazila jazyk a niečo vtipné povedala. Viem že by si niečo pohotovo povedal...*Sťažka si vzdychla a trochu pomrvila, s rukou položenou na bruchu, ktoré sa pri nádychoch nepravidelne zdvíhalo a klesalo.* Mrzí ma že som ti ublížila. Počúvala som tvoje niekedy priamejšie a niekedy menej priame narážky, ktorými si mi dával najavo čo by si chcel a že ti na mne záležalo viac ako na kamarátke. Nikdy som ti ale nedala v podstate nijakú reakciu, ktorá by vyjadrovala čo som cítila ja. A bolo to preto že som to ani sama nevedela Sally...*Posadila sa, pretože jej bolo do plaču a plakať poležiačky sa jej nedalo. Vedela že kým skončí, padne veľa sĺz.* ...ani teraz to neviem Sally. Bol si pre mňa najbližšia osoba akú som mala a ja som to nebrala na ľahkú váhu, len som nemala pocit, že sa musím vo svojich pocitoch ešte rozhodovať. Nenapadlo ma, že keď to neurobím tak to budem neskôr ľutovať, že som sa s tebou o tom nerozprávala. Nemyslím si nevieš ako strašne moc som ťa ľúbila ako svojho priateľa, len ma strašne moc mrzí že som ti to nedávala nijako moc najavo. *Rukou si prešla po očiach a nose, smrkla a potom potichu, takmer šepkajúc pokračovala.* Spoliehala som sa stále nato, že jednoducho budeš pri mne stále. Ani ten posledný večer, utiekla som od teba lebo som mala pocit že ti svojou prítomnosťou len ubližujem, po tom ako ma otec zasnúbil a pritom som ti chcela povedať tak strašne moc vecí. Nie som dobrá vo vyjadrovaní svojich citoch, som v nich moc stratená, no vtedy som ti mala povedať všetko čo som cítila...*Prešla si po tvári oboma rukami aby zotrela slzy a nevšímala si ani svoj trasúci sa hlas.* ....strašne ma mrzí že si musel umrieť, že sme ti nepomohli, práve keď si získal svoju krásku, že si musel prísť o život mimo svojho domova a že už nikdy nebudeš cítiť dážď...*Rozplakala sa úplne a nedokázala pokračovať hodnú chvíľu, kedy len plakala, kľačiac na zemi.* ...tak strašne to bolí Sally. *Po brade jej kvapkali slzy na zem, prehĺtala obrovské sliny a chvela sa.* Dúfam že tam kde si teraz ti je dobre a sú tam aj tvoje mačičky...*Zdvihla pohľad k oblohe a horko ťažko sa postavila. Nechala slzy slzami a pomaly sa pohla smerom späť.* Mám ťa rada Sally...*Dodala ako kráčala z kopčeka. Jej vnútro toho malo oveľa viac, no ona už nebola schopná ďalej pokračovať. Vedela že sľúbila návrat k programu, no potrebovala najprv nechať oči aby neboli také červené a zahnať všetko čo prezrádzalo že plakala. Priblížila sa teda na miesto odkiaľ videla vatru, no zostala sa prezatiaľ dívať z diaľky.*

Yunna

*I keď počúvala jeho tiché slová, nemohla sa prestať triasť. Cítila sa akoby sa to stalo len včera, akoby bolo všetko čerstvé a ona jednoducho nevedela nato prestať myslieť. Ibaže odvtedy už ubehol takmer týždeň a jediná časť dňa kedy sa k nej Uretan vracal bola práve noc. Pýtala sa kedy to ustane, kedy konečne bude mať pokoj, no očividne nato ešte nebol čas. Nesúhlasne pri jeho slovách o tom, že by sa mu mohla pomstiť, kývla hlavou a striasla sa.* Nie, ja nechcem, aby sa ma už dotkol.* Bolo to ako slová malého dieťaťa, ktoré sa bálo, že zlý ujo mu zase vezme hračku, hoci zlý ujo i tu bol, ale hračkou bola ona. Ak by sa rozhodol i teraz na ňu siahnuť, tak by to dopadlo ešte horšie ako posledne, lebo už po verejnej stránke nebola pannou. A to vtedy ešte netušil, ale jednoducho teraz to už bolo tak, že sa s tým počítalo a ani klamstvo by ju nebolo zachránilo. Vzal by si ju tým najhorším spôsobom a musela si zakryť ústa dlaňou, aby hrôzou nevykríkla.* Môžem ešte takto chvíľu ostať, prosím? Bojím sa spať. *Zašepkala a nesnažila sa ani na neho pozrieť, i tak by pod tú kapucňu nevidela, takže na reakciu si jednoducho musela počkať, nič iné jej neostávalo. A hoci jej takto bolo dobre, o chvíľu ju začalo triasť aj od zimy. Mala prikryté len nohy, ale byť iba v tej jej vestičke, to nebolo moc rozumné čo sa jej týkalo. I zuby jej začali drkotať, no neurobila nič preto, aby sa zakryla, nechcela sa ho ani na okamih pustiť. Čo ak by sa rozplynul? Takto tam aspoň bol.*



Leo

*Jej reakciu nečakal. Myslel si, že ho od seba odoženie a znova sa stiahne, ale ona sa k nemu privinula a on ju preto hladil po chrbte, teraz sa už ani nesnažil tváriť, že sledoval program.* Ja viem, že ti chýba.* šepol potichu a keď pocítil na svojej pokožke slzu, iba privrel oči. Akoby mu dal niekto päsťou do brucha. Mohol naozaj on zato, že bol mŕtvy? No mohol? Prečo mal ten pocit, že áno? Pustil ju keď chcela odísť a kratučko po nej sa i on zdvihol na odchod. Všimol si spýtavé pohľady Z a Gabriela.* Idem do svojej izby. Necítim sa dobre, málo som toho naspal. *Chlapi len súhlasne prikývli, akoby celkom chápali tomu čo sa v ňom odohralo, no netušili ani mäkké f. A Leo jednoducho odišiel.*



Arriane

*Tá hádka v jedálni ju rozladila i hnevala. Nechcela sa takto pohádať s Gabrielom. Nestačilo, že si už takmer všetci o nej mysleli, že bola čarodejnicou?! Nikto ju nepoznal, iba ju súdili, lebo boli zvyknutí na starú šamanku a jej zvyky, ibaže ona bola iná. Bola mladá a nechcela guru, to bol len ich hlúpy výmysel. Možno bola trochu pochabá, ale jednoducho každý má predsa svoje muchy a tak i ona. Bola vo svojej teplej izbe, vôňa byliniek bola výrazná a nasladlá a keď pocítila jemné mravčenie v prstoch, prešla k dverám a otvorila ich.
„Leo, poď prosím ťa ku mne, asi by sme sa mali porozprávať.“
„Prepáč, Arriane, som unavený a...“
„Leo, prosím.“ Naliehala a Leo napokon len prikývol a namiesto svojej izby zašiel k nej. Prešiel ku kreslu, ktoré bolo voľné a vyzeralo mäkko a usadil sa doň. Arriane si sadla k jeho nohám na zhúžvanú deku a chytila ho za ruky.
„Prepáč, asi som ti mala povedať, čo si budú myslieť, keď sa ocitneš v mojej spoločnosti. Nechcela som ti urobiť problémy u tvojej snúbenky.“
„Odkiaľ vieš...?“ prekvapene zdvihol obočie a pozrel na ňu. Arriane sa len záhadne a zároveň zahanbene pousmiala.
„Ja viem všeličo, Leo. I to, čo ťa trápi.“ Poslednú vetu povedala s istým váhaním. Bála sa, že by vyprovokovala jeho hnev, no Leo bol len príšerne unavený. Oprel si hlavu o kreslo a zatvoril oči. Chcel spať a predsa by nezaspal.
„Tak mi povedz čo mám robiť, keď som sa ocitol medzi dvomi mlynskými kolesami? Na jednej strane Vanille a na druhej duch, či pamiatka jej priateľa, ktorého milovala zo všetkých asi najviac? Čo mám robiť, keď som jej snúbenec, budem si ju musieť vziať za ženu, hoc som sa nikdy nechcel ženiť a predsa tomu bude tak až sa vrátime? Som jej snúbenec a i tak mám pocit, že ma nenávidí? Niekedy si dokonca myslím, že má nato právo, že som ho zabil a v tej jaskyni som ju nepustil práve preto, lebo som chcel aby umrel. Ibaže ono to nie je pravda. No urobil som chybu, ktorá stála jeden ľudský život a práve jeho. Čo mám robiť, keď vždy sa jej pozriem do očí a viem, že radšej namiesto mňa by videla jeho?“ Bol zúfalý a dával to i patrične najavo. Aspoň pred Arriane mohol. Vedel, že ona to nepovie nikomu a už vonkoncom nie Vanille. Ticho si vzdychla a stisla mu ruky.
„Prečo ti na tom tak moc záleží, Leo? Ľudia sa berú bez lásky, len z povinnosti a keď hovoríš o tom ako si sa nechcel ženiť, tak prečo ti potom na tom záleží?“ pýtala sa ho, i keď odpoveď tušila. No tá chvíľu neprichádzala. Mala dokonca pocit, že zaspal, ale to by nesmela vedieť o tej jeho nespavosti. Potom sa nakoniec jeho pery pohli.
„Pretože ju mám rád, Arriane. A možno i viac než to, len si to neviem pripustiť. Ničí ma predstava, že ma nenávidí a chcel by som, aby keď sa mi pozrela do očí, hľadela na mňa a nehľadala jeho. Chcel by som, aby sa ma nebála a nestrnula vždy keď sa jej nepatrne dotknem...“ hlas sa mu zlomil a znova stíchol.
„Miluješ ju.“ Nepýtala sa, to iba tak skonštatovala, no Leo jej nato nič nepovedal a tak znova pokračovala. „Ako dlho? A prečo máš pocit, že sa ťa bojí? Možno len nie je zvyknutá na dotyky. Je to predsa panna.“ Aby Lea pochopila, musela by isté veci vidieť. Musela by vidieť aká bola Vanille v spoločnosti Sallyho a tak by celkom presne vedela o čom to hovoril.
„Pridlho.“ Nechcel jej hovoriť, že od detstva kedy on bol ešte učňom a ona práve dospievala, nechcel jej povedať ako to všetko pochoval pod horu skál, ktorými sa obrnil pred okolitým svetom. „Bojí sa ma preto, že som pravou rukou jej otca, hoci nikto, ani len samotný Uretan nevie ako kalkulujem proti nemu. Nikto doposiaľ nezistil, že i pravá ruka mu podkopáva stupienok na ktorom stojí. Nerobím nič preto, aby som mu bránil v jeho zverstvách, i keď tie ženy ľutujem a dokonca i mužov. Som jednoducho ten, ktorý mlčí, keď iní by kričali a preto, že ja mám z toho iný osoh, čím viac si Uretan o sebe myslí, tým si menej dáva pozor. Nie som ten, ktorý ho chce zvrhnúť z trónu, som iba ten, ktorý pripravuje cestičku pre toho, ktorý sa to napokon odhodlá urobiť. Vanille ma i preto nemá rada. Myslí si, že som bezcitný.“ Počul ako si Arriane znova vzdychla a otvoril jedno oko aby sa na ňu mohol pozrieť. Netušil čo si myslieť o tých jej vzdychoch. Azda si myslela, že boli hlúpi? Možno aj hej, no a čo?
„A neuvažoval si niekedy nad tým, že by si jej dal prejav svojej náklonnosti?“ Videl ako nad niečím úpenlivo myslela. Akoby za behu zvažovala naraz pre a proti, tesne pred stenou, či ju vybúri hlavou, alebo si na ňu vezme niečo tvrdšie.
„Uvažoval som už nad tým.“ Akoby porozumel presne čo mala na mysli a napriamil sa. Bolo to akoby slovo do bitky. Bol pripravený urobiť to.
„A si rozhodnutý?“
„Áno, urobím to aj keď neviem čo to bude pre mňa znamenať.“
„Dobre teda. Tak poď, niečo ti dám“ Postavila sa a prešla k malému okrúhlemu stolíku. Vzala z neho širokú drevenú píšťalu a meštek. „Píšťalou si privoláš moje zviera. Je rýchlejšie než ostatných zveri tu, preto ti cesta nebude trvať ani deň, ale varujem ťa, Leo. Všetko musíš stihnúť do pozajtrajšieho večera, inak už bude príliš neskoro. Nielen pre tvoji misiu, ale i pre teba.“ Leo len prikývol. „A tu máš meštek. Je plný byliniek, ktoré zasýtia. Stačí len, keď si dáš jednu do úst a vycmúľaš ju pod jazykom. Potom zvyšok dobre rozžuj a prehltni. Ak to stihneš, poď sa, bude ich potrebovať viac.“ Obe veci vložila Leovi do rúk a s očami plnými neistoty a zároveň skrytej nádeje sa na neho pozrela. „Nech sú ti Bohovia naklonení, Leo. Bude to tvoja najťažšia skúška života a ja len dúfam, že o tri dni sa tu uvidíme.“ Natiahla sa k jeho hlave, čo bolo pre ňu ako poriadne nízku osobu náročné a pritiahla si ju k perám. Dala mu bozk na čelo a požehnala mu tak ako to šamanka robila. Leo poďakoval a obrátil sa na odchod. Bol najvyšší čas vyraziť. Arriane ho však ešte zastavila.
„Leo, moje zviera nehľadaj v stajniach. Vyjdi von a zapískaj. On k tebe príde.“ Kývol že pochopil a už po ňom neostala ani stopa. Arriane sa len na tele chvela, dúfala, modlila sa, aby ho nebola poslala na smrť.

Vonku, zahalený pod rúškom noci, nie moc ďaleko od baviacej sa skupinky pri ohni, sa ozval dlhý piskot. Muži pri vatre ho spoznali a všetci, dokonca i žena pri nich spozorneli a na okamih sa zastavili.* Šamanka ide preč? *Spýtavo sa jeden na druhého pozreli a celkom nerozumeli tomu čo ju o takomto čase mohlo viesť k tomu, aby si povolala svojho polo-jaštera. Ozval sa nie moc príjemný ryk zvieraťa a spoza stromov sa vynoril. Videli len jeho dlhý chvost a všetci do jedného sa striasli od hnusu. Zviera, tak isto ako jeho pani, im prišlo nepríjemné, ba až nechutné a až keď počuli ako sa s hlasným dupotom rozbehlo do lesov a stratilo sa v diaľke, znova sa uvoľnili a prešli k svojej pôvodnej aktivite, i keď akoby tam ostal strach a nechuť.
Leo sediac na tom zvláštnom tvorovi, ukrytý pod plášťom v kapucni, prebehol neďaleko miesta kde bola Vanille. Bol by odprisahal, že zazrel jej oči, ale to sa s ním určite zahrávala jeho myseľ.*

*Prichádzal späť po dlhom čase. Zarastený a ani trochu nezaopatrený. Domov. Miesto kde si chcel založiť rodinu, kde chcel mať deti so svojou milovanou a miesto, kde o to všetko prišiel. Akoby len mávnutím ruky mu bolo všetko vzaté a on netušil prečo. Možno bol zlým bojovníkom, možno urobil niečo čo naozaj nemal a preto ho Bohovia tak potrestali, ale už teraz bolo darmo pýtať sa. Stalo sa a on, keď konečne cítil, že zvládne prísť domov, bol tam. Stál ukrytý v stromoch a so zvláštnym pocitom v hrudi sledoval čo sa tam dialo. Ako jeho Bratia zachovávali tradíciu a Sigourney sa medzi nimi vlnila ako Bohyňa. Nikdy si neuvedomovala, že bola krásna a možno i v tej skromnosti bola jej krása a sila. Jedného dňa raz ohúri muža svojich snov a on bude len rád. Ona bola jedna z tých, ktorí si to zaslúžili viac než ktokoľvek iný na svete. Jeho smerom sa vyrútilo po zaznení píšťaly zviera a on len stihol uskočiť. Všimol si ako i Bratia spozorneli. Nepoznal to zviera, ale princíp akým bolo privolané bol zvláštny a usúdil, že to bude asi šamanka. Zmenila si zviera? Alebo mali novú? Netušil, no všimol si ako osoba na zvierati pozrela smerom kde sa pri stromoch ukrývala žena. Bol to sen, alebo naozaj tam bola Iridiánska princezná? Zostal stáť teda v diaľke a sledoval ju. V ruke sa mu však jagala zbraň. Ak ich prišla špehovať, ešte urobila osudovú chybu.*



(( Od piatej som nemohla spinkať, tak som odpisovala ))

Bezmenný

*Triasla sa mu v náručí a on nevedel ako ju utíšiť. Minulosť sa nedala zmeniť a spomienky jej vymazať tiež nevedel. Rád by pre ňu niečo urobil, no netušil vôbec čo. Neostávalo mu nič iné, len tam sedieť a tíšiť ju, než pocity zo sna ustúpia a jej myseľ sa upokojí a opäť zaspí. On už spať nemohol, cítil že v ňom vrelo priveľa pocitov, od ľútosti po zlosť a všetko medzi tým.* Nedotkne. *Odvetil na jej slová a už ani nedbal nato, že nič v živote nebolo isté, len Smrť. Na jej otázku, či tak mohla ostať prikývol, no len čo videl ako sa triasla, pohol sa.* Môžeš takto ostať koľko budeš chcieť, ale len prikrytá. Si ako kocka ľadu. *Natiahol sa po tie jej deky, pozrel smerom k miestu kde spal on, no nechcel ju púšťať a tak ju len zabalil do jej plášťa, prikryl druhou dekou a zároveň si ju pritiahol bližšie k sebe, pod svoj plášť. Trochu sa pomrvil, posunul smerom k stene o ktorú sa oprel a Yunnu nechal, aby sa oprela o neho. Bola to taká poloha ani úplný sed, no vôbec nie ležanie, skôr niečo medzi tým, ako na lehátku.* Raz sa mu to nepekne vráti Yunna, Bohovia všetko vidia a dajú veci do poriadku. Spravodlivosť doženie každého z nás. *Zašepkal, hladiac ju po vlasoch.*




Vanille

*Vanille sa stále nepohla zo svojho miesta, netúžila sa vrátiť k nim. Tak ako sa na ten program pri večeri tešila, tak teraz mala pocit, že jej nálada by sa tam mohla rozniesť a ona by najradšej zaliezla do postele, schúlila sa tam do klbka a čo najskôr zaspala a o ničom nesnívala. Pretože sny ju trápili a ráno sa budila ešte osamelejšia než bola. Z váhania čo urobiť, či sa vrátiť k nim alebo ísť späť do izby ju vyrušilo zapískanie a následný zvuk tvora, akého nepoznala a jakživ nevidela. Otočila hlavu a očami zaostrila do tmy k zvieraťu a osobe v plášti. Nevidela osobe do tváre, no asi by aj tak nepoznala. Veď tých čo poznala boli pri ohni a Leo bol už asi v izbe keď ho nevidela pri nich. Len dúfala že neodišiel kvôli nej, nechcela aby si zle vysvetlil jej odchod, no nemohla tam pred ostatnými sedieť a plakať a potrebovala zo seba dostať všetko. Zazdalo sa jej, že osoba pozrela na ňu a premkol ju zvláštny pocit, ktorý si ani neskúšala vysvetliť. Namiesto toho sa rozhodla, že k ohňu sa už nevráti, no ešte chvíľku sa musela zdržať. Sľúbila predsa, že Lea príde uspať. A tak zažmúrila k zemi a začala sa rozhliadať, napokon si kľakla a vzala do rúk jednu skalu. Chvíľku ju držala v ruke, akoby oťažkávala a zisťovala či jej sedela do ruky, no očami hľadela na miesto kde bola skala. Položila ju na zem a natiahla ruky tam, poodšklbávala pár byliniek ktoré poznali všetci, alebo teda skoro všetci a strčila ich do vrecka na krátkych nohaviciach. Mala nepríjemný pocit, akoby ju niekto sledoval, no v tej tme nikoho nevidela.*

Yunna

*Ona si to až tak neuvedomovala, že ju triaslo od zimy, až kým jej Neeley nepovedal, že je ako kocka ľadu. Pritiahla si k sebe nohy, ale to bolo dosť málo a ako tak cítila, že sa oprel o jaskyňu, pritúlila sa mu na hruď aby mala čo najlepšie pohodlie a pokojnejšie si položila hlavu na jeho hrudník, tesne pod jeho bradu. Rúčkami ho objala a pevne sa ho držala až kým jej triaška nezačala pomaly ustupovať. Nakoniec bol dobrý i jeho plášť a skončila, presne ako hovoril, pritúlaná pri ňom pod jeho plášťom. Musela sa nad tým pousmiať.* Vidíš? A predsa len ma máš pod plášťom. Mám sa začať báť o svoju počestnosť? *Mierne sa pouškrnula na neho, i keď samozrejme, jeho sa nebála a vedela, že u neho nemá ani najmenší dôvod na strach.* Dúfam. *Viac mu k tomu doháňaniu spravodlivosti nevedela povedať. Tak rada by tomu verila, ale strach a neistota jej to úplne nedovolili.* Ja som ťa varovala, že ti nedám spať a teraz mi ráno utečieš. *Naoko smrkla, tvár sklonila nízko, aby nevidel, či naozaj plače alebo nie. Len jej plecia sa začali natriasať a s tak nízko sklonenou tvárou to mohlo jedine vyzerať ako plač. No darmo, vážne mala byť herečkou, možno by sa bola lepšie uplatnila ako nejaká povinná manželka a budúca rodička následníkov.*

*Tvár sa mu skrivila hnusom a zlobou. To už čo všetko sa zmenilo za ten čas čo tu nebol, že sa Iridiánskej princeznej podarilo dostať až k nim a ešte ich tak hanebne špehovala. Zahalený do tmy a tmavého plášťa, ktorý mu dodával na „neviditeľnosti“ sa celkom k nej priblížil.* Čo tu robíš, Iridiánka?! A prečo špehuješ našich bojovníkov? *Zašepkal jej hrubým hlasom a ostrú čepeľ dlhej dýky jej priložil priamo pod rebrá, mieriac jej pritom na nesmierne bolestivé miesta, kde by ju to naozaj bolelo. Voľnou rukou jej pevne stisol rameno a jeho prsty sa do mäkkého tela zaborili akoby mal na nich pazúry.* Hovor! A neopováž sa mi klamať, lebo ťa tu rovno na mieste prebodnem.* Jeho nepríjemný hlas pripomínal hlas divocha, osobu pomätenú na zmysloch i muža, ktorý nehovoril len tak do vetra, ale muža činu. Bola by to nepríjemnosť zakrvaviť si oblečenie jej krvou, ale keď by musel, tak nedbal by. I tak to bola len Iridiánska princezná a oni by aspoň mali konečne dôvod na presun do mokrej časti Asaly a zabitie Uretana. On bol vždy za a jeho krvilačnosť sa nezmenila ani mesiacmi samoty.*




(( To už aká sranda Nezobrazuje mi v práci obrázky, len jediný Leov I tento pc vie, kto je najlepší ))

Bezmenný

*Že či sa mala báť o svoju počestnosť? To veru nie, on by jej neublížil a ani nijako situáciu v ktorej boli nezneužili, aj keď občas svoje sny keď spal v bezpečí a bez obáv ovládnuť nemohol. V tých by sa veru o svoju počestnosť báť mala. Nič také ale nevyslovil a ani nemal v pláne, len sa pousmial nad jej slovami.* Samozrejme že by si sa mala. Celý večer som nečakal na nič iné, len nato, kedy skončíš pod mojim plášťom. *Položil si bradu na jej opretú hlávku a ešte dodal.* Takže konečne som sa dočkal. *Aj by nahodil diabolský úsmev, no nebolo by mu to nič platné, pretože mu nevidela takto do tváre. A tak len sedel a držal si ju pri sebe, tá kocka ľadu celkom chladila, čo nebolo zlé. No bol rád, keď sa začala upokojovať, i on sa cítil pokojnejšie keď to tak bolo.* To áno, len čo zaspíš to využijem a zdúchnem ako gáfor. *Pritakal, no potom ho ten úškrn prešiel, keď smrkla. Zadíval sa na ňu, no nevidel jej do tváre, no myslel si že plakala.* Yunna no tak...nikam nepôjdem...*Začal ju tíšiť a hladkať po vlasoch. Keby len vedel že si z neho robila chudáka blázna, hneď by ju prestal tíšiť. Takto za dobrotu na žobrotu.*

Vanille

*Už mala všetky burinky čo hľadala a tak bola pripravená odísť, všetko si pripraviť a potom nabehnúť k Leovi. Jej pekný plán však stroskotal, keď sa k nej niekto priplýžil. Len tak nadskočila keď začula hlas a pocítila čepeľ na pokožke svojho tela. Sykla bolesťou keď ju zdrapil neznámy za rameno a zaboril doň prsty, no keď prehovorila, hlas sa jej nechvel. Možno by bola smrť vyslobodením z pazúrov Uretana. Nikdy by si na život nesiahla, ak mala možnosť aj si ho bránila, no fňukať aby ju nezabíjal nehodlala.* Samozrejme, zvyčajne bývam taká hlúpa že idem v našuchovacích topánočkách v potrhanom oblečení a bez dýky cez celú púšť, sama, aby som špehovala druhú stranu. Má to silnú logiku chlape. *Irónia len tak z jej pier sršala. Vedela že riskovala, cítila že by ju prebodol ako také zviera, no nemohla si to odpustiť.* Ale keď sa už pýtaš, zaspal si trošku dobu. Prišla som včera so svojim bratom a snúbencom spoločne s Yunnou a sme tu v mieri a na návšteve. Takže buď taký láskavý a prestaň mi mliaždiť rameno, som už dotlčená akurát dosť. Neviem čo s vami mužmi je. A v prípade pochybností tam máš Gabriela a Bratov, choď sa ich spýtať...*Zámerne nepovedala dôvod pre ktorý prišli, ak sa to ešte nerozšírilo že ich princezná bola vydatá, nemohla to len tak povedať niekomu cudziemu.*

Yunna

*Dalo jej to poriadne zabrať, aby sa nezačala nahlas chichotať. Hlavne keď hovoril o tom, že je presne tam kde ju chcel mať. Musela si poriadne zahryznúť do jazyka, aby sa nezačala nahlas smiať a jej plecia sa začali triasť hlavne potláčaným smiechom a už naozaj netušila ako dlho vydrží, aby sa neprezradila. Vyšiel z nej čudný pazvuk, ktorý mohol byť akoby vážne plakala a tuhšie sa k nemu pritlačila. Ibaže ono sa to už nedalo vydržať! Nakoniec to predsa len nezvládla a začala sa strašne nahlas smiať. Celá jaskyňa sa začala ozývať jej smiechom a ona sa len od neho odtiahla.* Ty si mi uveril!* Vyprskla do smiechu a po lícach jej stekali slzy čo sa tak smiala. Bol taký podarený a nemohla uveriť tomu, že jej to uveril tak ľahko. Ten smiech z nej vyplavil všetky zvyšky strachu, ktoré v nej ostali po škaredom sne a teraz sa cítila lepšie. K perám si pritlačila okraj svojho plášťa tlmiac ním smiech. Radšej nie tým jeho, aby jej ešte nepovedal, že mu ho len zaslintala.*

„ W “

*Ako pravá Iridiánka mala poriadne podrezaný jazyk, to sa jej muselo nechať, až tak moc ho to neprekvapilo, ale nemal pocit, že by bolo normálne a práve na mieste, aby sa s ním rozprávala tak ako sa rozprávala. Pritlačil jej čepeľ viac k pokožke tela, aby jej pripomenul kde mal ruku a čím jej mieril na telo. Pri tých jej báchorkách takmer zaváhal, ale naozaj len takmer, ruku len pevne pritláčal k miestu tak ako predtým.* Tak ma o tom poď presvedčiť. Kráčaj! *Zavelil a postrčil ju aby šla smerom k bratom. Sám kráčal v jej tesnom závese a nezabúdal jej pripomínať čo mal kde a načo jednostaj myslel. Keď na zarastenej tvári pocítil lúče vatry a on si uvedomil, že už nebol chránený tmou, takmer zaváhal. Netúžil moc po zvítaní, nie dnes, keď nato ešte nebol pripravený. Ale stalo sa a on nedaroval tej Iridiánke to špehúňstvo.* Je pravda, že táto tu je tu oficiálne a ja robím zle, že ju chcem zabiť? *Prehovoril k bratom chrapľavým hlasom a všimol si ako všetci do jedného v šoku strnuli.*

Bezmenný

*A ona sa začala smiať. Chvíľku mu trvalo než pochopil o čo išlo, že si z neho len robila blázna a vôbec neplakala a on sa snažil zbytočne. Po jej slovách sa pod kapucňou zamračil, či chcel alebo nie, trochu sa ho dotklo ako si z neho strieľala. No nepovedal nič, pretože jej to viditeľne pomohlo a čo tam už po tom, ako sa cítil on. Síce by najradšej ironicky poznamenal „ha ha ha“ ale len zostal opretý o stenu a pozoroval, ako sa smiala do plášťa. Nezdalo sa mu to také nepredstaviteľné, žeby teraz plakala keď bola vyplašená, no viditeľne ju bral príliš vážne keď išlo o takéto chvíle.* Áno uveril. *Odvetil neutrálnym hlasom aby sa nepovedalo, že čo mlčí. Beztak nemal moc čo povedať na to čo sa dialo, takže mlčanie nebolo ani nijak zvlášť čudné. No bol rád, že mal tú kapucňu.*


Vanille

*Pocítila, že po jej nie najmilších slovách mala zbraň už hádam v koži, aj keď necítia bolesť, možno len slabé zaštípanie. Stála a o nič sa nepokúšala, mala pocit že jeden prudší pohyb a bol by ju tam na mieste podrezal, aj keby si len nos chcela poškrabkať.* No nech sa páči. *Odvetila a pokojne kráčala smerom k vatre, ku ktorej naozaj ale dnes už ísť nechcela. No viditeľne jej nedával na výber, ak chcela dožiť rána a tohto večera, musela mu dokázať že neprišla špehovať, aj keď jej samej to prišlo ako poriadne čudná predstava, žeby tam naozaj bola preto. Ešte čudnejšia než pravý dôvod a spôsob ich príchodu. Zastala pred nimi a čakala až zareagujú, no oni vyzerali šokovane a boli celí zamrznutí. Pridvihla obočie a sťažka si vzdychla.* Teraz by to chcelo povedať že som tu v mieri a môže ma nechať žiť. *Poznamenala akoby len tak mimochodom, no zdalo sa jej, že jej čosi podstatné unikalo, no nech rozmýšľala akokoľvek, netušila čo.*

Yunna

*Smiech ju držal chvíľu, kým ho nepočula prehovoriť neutrálnym hlasom a vtedy pochopila, že jej vtip nevzal vôbec s humorom tak ako ona. Zarazila sa a len chvíľu civela na miesto kde mali byť oči.* Prepáč, Neeley, nechcem som ťa uraziť! *Hlesla. Tak toto asi vážne pokakala. Nevedela, že on by sa tak ľahko urážal pre takú drobnosť. Nič iné nepredstierala, len plač pri slovách, že od nej odíde. Áno, revala by ako malé decko, keď by bol naozaj odišiel a nechal by ju tam a nebolo by to preto, že by sa nebodaj nevedela vrátiť, ale jednoducho, že nebol v jej prítomnosti. No to bol fakt, ktorý mu hovoriť nemusela, aby pochopil. A možno predsa len mala, aby ho aspoň trochu obmäkčila.* Prepáč. *Zopakovala a rukou mu našla líce a opatrne mu ju položila naň.* Netušila som, že sa ťa to dotkne a vonkoncom som netušila, že môj smiech naozaj vezmeš ako plač. Vedz, že keby si naozaj chcel odísť, nebolo by mi všetko jedno. *Hlas jej pomaly zanikal a len dúfala, že sa dlho na ňu nebude hnevať. To bolo posledné čo teraz chcela. Aby sa na ňu nahneval a oni si ten pekný výlet, ktorý mohli spolu zažiť takto pokazili.* Odpustíš mi? Urobím čokoľvek čo budeš chcieť. *Mala pocit, že tou vetou robila jednu z osudových chýb, ale s anjelským výrazom v tvári a tou čarovnou vetou, len dúfala, že sa napokon usmeje a ona to na dlani pocíti.*



„ W “

*Všetci na neho hľadeli ako teľce na nové vráta a jemu bolo z toho zle. Že sa on na ňu radšej nevykašľal a nešiel do svojej izby, mal by aspoň pokoj. Obzvlášť Z, jeho vlastný brat, sa tváril akoby videl ducha. Nakoniec bol však aj prvý čo zareagoval a okamžite k nim vykročil. Jemne odtlačil Vanille bokom.
„Brat môj!“ Hlesol a prudko W objal okolo krku. Pomaly na všetkých tvárach Bratov sa zjavila úľava a úsmev, dokonca aj Sigourney, ktorej oči sa zaliali slzami šťastia. Gabriel prešiel k Vanille a ochranne ju objal jemne okolo ramien. Tiež sa usmieval, ale zároveň pevne hľadel na bratov kým sa vyobjímajú, aby mohol W vysvetliť čo sa tam udialo.
„Ublížil ti nejako?“ Spýtal sa Vanille, keď jej šepol do ucha a rýchlym pohľadom ju skontroloval, no v tom slabom svetle takmer nič nevidel. W rozpačito a predsa pevne objímal Z a keď sa konečne pustili, čelami sa jeden o druhého opreli a mužne sa potľapkali po ramenách.
„Rád ťa vidím!“
„Aj ja teba, Z.“ hlas mal stále hrubý a zachrípnutý, akoby veľmi dlho nerozprával a keď si všimol ako Gabriel ochranársky objímal ženu, len spýtavo pozrel jeho smerom.
„W, toto je Vanille, dcéra Uretana a sestra môjho zaťa. Počas tvojej neprítomnosti sa Yunna vydala a Vanille, aj s jej bratom a snúbencom sú tu ako naši hostia. Bude fajn, ak sa budeš k nim správať slušne.“ Každý si mohol všimnúť ako W stvrdla tvár, no napokon len kývol Vanille.
„Ospravedlňujem sa, nečakal som, že by tu boli Iridiáni už doma.“ Podotkol nevrlo. „Dúfam, že budeme mať tú česť začať odznova.“ Boli to iba obyčajné frázy, na ktorých mu nezáležalo, ale bral to ako povinnosti formulovať slová práve takým štýlom. Gabriel si zatiaľ i všimol ako sa Bratia prekvapene pozreli na Vanille a on si uvedomil, že asi niečo pohnojil. Naklonil sa preto k jej uchu.
„Asi som nemal hovoriť, že Leo je tvoj snúbenec, či?“

Bezmenný

*To bol hádam taký čitateľný? Aj keď, keď sa nesmial a mlčal, asi nebolo ťažké uhádnuť, že mu jej žart nebol pochuti. Nezvykol byť urážlivý ani nedotklivý, no nebol dobrý vo veciach citov a keď sa snažil a niekto reagoval takto, dotklo sa ho to, či chcel alebo nie. Samému sa mu to nemuselo páčiť, no svoje vnútro mohol ťažko oblafnúť. Už ju chcel zastaviť, veď on nebol nahnevaný, keď rapotala ďalej a čím ďalej mlela, tým to bolo zaujímavejšie. Až keď vyslovila osudovú vetu sa zachechtal a otvoril ústa.* Pôvodne som chcel povedať že sa nehnevám, ale keď tak pekne ponúkaš, bol by to hriech nevyužiť to. Ešte neviem čo budem chcieť, ale neboj sa, ja ti niečo vymyslím a v priebehu nášho výletíku ti to rád pripomeniem. *Teraz sa pochechtával on. Asi by sa ho malo viacero vecí dotknúť a čo všetko by sľúbila. Uškŕňal sa a ona to mohla cítiť na ruke ktorú mala na jeho líci. Nedal jej ju preč, bolo to príjemné, žehlenie jej veru išlo dobre.*




Vanille

*Až po výkriku brat môj jej došlo kto to bol a prečo ju pokladal za špióna. Bol to ten siedmy z nich, čo už bol mesiace preč. Konečne sa im vrátil a ona napriek tomu čo sa udialo roztiahla pery do úsmevu. Bolo naozaj úžasné že sa im po takom čase vrátil, keď už sami mohli byť zúfalí či sa vôbec niekedy vráti, či bol v poriadku a nič sa mu nestalo či si neublížil sám. Ako sa Gabriel priblížil a položil jej ruku cez rameno, len pokrútila hlavou, akoby nič.* To nič, nečudujem sa mu že mi neveril. *Odvetila potichu a pozorovala ich zvítanie. Z nejakého dôvodu ju to napĺňalo pocitom šťastia, aj keď ho nepoznala a ich poznala tiež len málo. Vrátil sa im niekto na kom im záležalo a ona v tej chvíli akoby cítila ich radosť a dojatie. Z menšieho tranzu ju prebralo až Gabtielove predstavenie, ktoré zahŕňalo akoby prosbu nech bol slušný. Jeho nasledujúce slová jej boli dobre známe. Frázy ktoré používala keď mala byť za slušnú a poslušnú dcéru, pred otcom či niekým dôležitým. Recitácia, bez štipky úprimnosti, ako i teraz.* To určite, napríklad zajtra na bojisku. *Odvetila akoby si nevšimla jeho nechuť toho z kadiaľ bola. Ak zajtra na to bojisko príde, dá ťa tak dolu ako muchu zo steny. Napadlo ju, no nedbala na to nejako moc. Ani si pre svoje myšlienky neuvedomila pohľady ktoré sa na ňu upierali a popravde, keby si ich aj bola všimla, nedošlo by jej , prečo tomu tak bolo. Až Gabriel jej to objasnil a ona si prehrala jeho slová znovu. Veru, tam bol pes zakopaný.* Buď pokojný. To že sme zasnúbení nie je u nás doma nijaké tajomstvo akurát tu mi príde zvláštne to nejakým umelým spôsobom mimo témy oznamovať. *Pokrčila ramenami a vyslovila to nahlas.. Veď i jemu to pokojne povedala, rovnako ako W keď sa to hodilo. No zadrieť to len tak pomimo jej prišlo hodne zvláštne.*

Yunna

*Mala tušiť, že ten chlap to vezme tak ako to vzal a len neveriacky na neho vyvalila oči.* Ty jeden... ! Hrozný! Chlap!* Nemohla uveriť čo jej to vyviedol.* Nemohol si ma stopnúť skôr než som upísala dušu diablovi?!* No jasné, že nemohol. Teraz bude tie dni tŕpnuť čo si to na ňu vymyslí a ona chudina sa bude hanbiť, že by sa najradšej pochovala pod čiernu zem. Tak teraz vážne urobila osudovú chybu a on ako pravý gentleman sa jej ujal ukážkovým spôsobom.* Ty si na mňa strašne ale strašne zlý! Ja chudinka.* So smiechom prehodila a rúčku na jeho líci presunula na chrbát a znova ho objala. Keby tak vedela či je šteklivý, aspoň by mu mohla trochu porobiť zle. Preto jej prstíky si našli cestu k jeho rebrám a najskôr mu len tak prechádzala po nich, ale potom ho začala poriadne štekliť a pre istotu, že by to nemalo zabrať, prešla i na stehná. Tam bol asi každý šteklivý. Párkrát mu ich stisla, presne tak ako keď šteklila Gabriela, keď jej robil zle a chcela mu to aj poriadne vrátiť.*



„ W “

*Bratia ho potľapkávali a stískali mu plecia, ale jeho pozornosť zaujala práve Vanille, ktorá povedala, že sa zajtra stretnú na bojisku. Len tak mu zasvietili oči radosťou.
„V tom prípade sa neviem dočkať, princezná.“ Uškrnul sa a už sa nevedel dočkať kedy sa k nim pridá o to viacej sa tešil, keď teraz vedel, že tam bude i ona. On nebil ženy, ale mať príležitosť si zabojovať s Iridiánskou princeznou, to veru bola krásna predstava a svaly sa mu na tele napli vzrušením z boja tak ako vždy. Až potom upriamil pozornosť k Bratom, ktorí si ju doslova žiadali a s každým z nich sa zvítal. Dokonca i so Sigourney, ktorá stála obďaleč, hanblivo s rukami založenými za chrbtom a keď sa na ňu W usmial, radostne sa mu vrhla do náruče. I ona bola rada, že sa vrátil. Živý a zdravý. Ibaže ako sa všetci zvítali, pozornosť Bratov sa upriamila na Vanille. Všetci boli žhaví po novinkách o zasnúbení. Nečakali, že sú s Leom zasnúbení, ani trochu tak nepôsobili, no ich pobavené tváre sa obrátili k V, ktorý vyzeral šokovane. Vtedy k nemu pristúpil B, s maximálne škodoradostným úsmevom na perách a potľapkal ho po ramene.
„Vidíš, V? Zase si ostal na ocot a musíš hľadať inde, táto je už zadaná. Smola kamoš.“ Všetci Bratia vybuchli smiechom a V len vyvalil oči najskôr na B. Menil farby ako chameleón a v tom šoku sa nezmohol na žiadnu reakciu. Zhrozene pozrel na Vanille.
„To nie je tak ako si myslíš, ja .. To on si vymýšľa!“ Jachtal a vážne bol z toho zmätený čo sa vôkol neho dialo a Gabriel, smejúc sa pozrel na Vanille.
„Už ti niekto vysvetlil ako to je u nás s reťazovou reakciou rýpania?“

Bezmenný

Ho ho hoooo* Ozval sa nesúhlasne po tom, ako jeho nazvala hrozným chlapom. Pokiaľ si dobre pamätal, v tejto chvíli bol obeťou on, takže sa nemala vôbec čo ozývať k tomu, že bol hrozný. On len využíval ponúknuté možnosti. Odmietať sa predsa nepatrilo.* Ja som tu obeť moja krásna, takže hrozná si tu jedine ty. *Rýpol do nej, vôbec si nevšímajúc že bol teraz za diabla. Tak jej bolo treba, keď bola zlá a potom si nedávala pozor na jazyk. A ešte ho aj štekliť chcela. Mala ale smolu, pretože on patril k tým šťastlivcom, čo boli odolný, aspoň väčšinou. Niekedy sa nedokázal ovládnuť, hlavne ak mal šišnutú náladu, tak vtedy amen dolina. NO teraz sa zaťal, zubatý úsmev prezrádzal, že si to teraz pokašľala. Objal ju pevne okolo ramien aby sa nemrvila a začal ju mučiť – štekliť. Pod rebierkami, dokonca sa i ku kolienku natiahol. Pod bradou, no proste všade a nemienil ju len tak pustiť, aj keby sa metala ako rybička na suchu.*

Vanille

*Mala taký pocit, že zajtra nielenže bude mať po dnešku svalovicu, ale zajtra aj poriadne okúsi pády na zem. No nedbala, dnes popadala tiež a bola skapaná až to pekné nebolo a aj tak ju to jednoducho bavilo. Bol to dobrý spôsob myslieť len na to čo sa dialo, vtedy neexistovali problémy. Zo zamyslenia ju vytrhol B, ktorý zase raz rýpol do V. Až jej chudáčika V prišlo ľúto, keď videla ako menil farby a ako jachtal zo seba slová, ktoré by jej to mali vysvetliť.* áno aj keď si to moc nepamätám. Ale čo si pamätám je, že do teba rýpu spoločne. *Odvetila najprv Gabrielovi a potom sa vymanila od neho a prešla pobavene k V. Postavila sa na špičky a trochu ho potiahla nižšie, keď už to bolo také veľké stvorenie a nahla sa k jeho uchu.* Nič z neho nerob, vieš ako to je, trafená hus vždy zagága. *Zašepkala mu potichu do ucha, tak aby ju určite počul len on a potom ho potľakala po ramene, keď to ešte doplnila. Naozaj to bolo také chudiatko, mala potrebu ho trošku potešiť.* Okrem toho, nemyslím si že ostaneš na ocot dlho, veď si fešný chlap, len musíte zapracovať na vašej povesti tu, lebo potom sa vás určite všetky slečny hanbia a boja. *S úsmevom na neho žmurkla, len dúfala že nebude mať milión farieb aj preto, že s tým takto začala. Zostala pri ňom, keby chcel niečo povedať a aj keď cítila že na ňu predtým hľadeli kvôli tej svadbe, netušila čo by k tomu povedala.*

Yunna

*Tak táto zmena sa jej vôbec nepáčila. Ona mala štekliť jeho a nie on ju. Tak toto sa jej rozhodne prestalo páčiť vo chvíli ako videla, že jej šteklenie a rovná asi tak nulovej snahe a namiesto toho ju on začal štekliť. Ibaže ona bola neskutočne šteklivá! Začala sa metať v snahe vymaniť sa mu, ale jej ruky boli ako vo zveráku a i keď s nimi mohla trochu hýbať sem a tam, bolo to priveľmi málo, aby si pomohla.* Nerob, lebo ťa ocikám! *Pohrozila mu so smiechom a keď už nemala šancu si pomôcť rukami, rozhodla sa pomôcť si aspoň ústami. Natiahla krk smerom k nemu a zubami sa mu zahryzla do krku. Nešlo o to ublížiť mu, možno len priveľmi ho podráždiť, ako najlepšie sa dalo chlapa podráždiť a rozrušiť, keď nie takým príjemným pohryznutím na krku? Koledoval si!*

Ja ani neviem kto vlastne

*Všetci boli pobavení reakciou V, dokonca aj W, ktorý o tom všetkom vedel najmenej, no brata si poznal a stačilo mu vidieť ten prekvapený a zahanbený výraz v tvári, ktorý nastal vtedy akonáhle sa ozval B a zahlobil tú blbosť čo povedal. W dokonca V ľutoval, ten jeho zmučený výraz stál sa všetky drobné a i jeho pobavil. V sa chvíľu dokonca tváril akoby bol chlapec čo nevie plávať a oni ho hodili do vody a preto, keď k nemu Vanille pristúpila, celkom sa mu roztriasli kolená ako malému chlapcovi. Mal by sa spamätať a vzchopiť, lebo takto vyzeral len ako kopa sračiek a vôbec nie bojovník akým bol.
„Ďakujem, Vanille.“ Váhavo sa na ňu usmial. Bolo to od nej zlaté čo mu povedala a jeho pery sa vykrivili do zahanbeného úsmevu a sklonil pohľad na zem. Vtedy vyzeral vážne ako mlaý chlapček len v trochu prerastenom tele dospelého muža. A ostatní si z neho robili srandu koľko im hrdlo ráčilo. So smiechom sa vrátili k pôvodným miestam a W si sadol na zem vedľa Z, len Gabriel ostal pri Vanille a usmial sa na ňu.
„Ideš sa k nám pridať? Možno by si nám chcela predviesť ako vieš pekne krútiť bokmi, čo povieš?“ pohotovo zavrtel i on bokmi, i keď to skôr vyzrelo ako lámať metlu, darmo bol chlap, v jeho povahe nebolo vrtieť bokmi a riťou ako ženy. On vedel iné veci, ale tie boli pre iné situácie.
„Aj Sigourney by ťa isto niečo naučila a možno by si rada zastúpila svoju švagrinkú, alebo sa mýlim?“ len dúfal, že nie a Vanille sa naozaj dá zlákať na tanec.*