ASALA- časť Mare Imbrium

LEO

*Koľká dobrosrdečnosť, že teraz to bola práve ona tá, čo mala niečo na srdci. Mal sto chutí jej po ňom podupať tak ako ona po tom jeho. Konečne keď mal nádej, že nájde lásku, že konečne mu raz svitne čas na šťastie a ono sa stalo toto. Bol hlupák. Hlupák!! Mal si držať odstup tak ako to robil celé tie roky. Mal sa držať svojej nenávisti voči ženskému pokoleniu!* Poviem ti na to len jediné. Ľutujem dni kedy som sa po neho vrátil a LEN kvôli nemu som strávil hodiny v tých jaskyniach. Ľutujem, že som bol taký hlupák a urobil som to pre teba! Ľutujem, že som nakoniec neodporoval tvojmu otcovi v sobáši s tebou. Ľutujem, že som to nenechal na niektorého z jeho úchylných stareckých priateľov, ktorí by si na tvojich lýtkach zgustli až by potrebovali podbradníky. Ľutujem, že som ťa bol kedy poznal. A ľutujem, že som uveril tvojej falošnosti a pobozkal som ťa. *Nadýchol sa, lebo mu nestačil dych.* Kiežby tam bol skapal ako zviera. Pozrel by som sa na jeho utrpenie. *Precedil cez zuby nenávistne. Ani nemal potrebu jej vyvrátiť či potvrdiť či ju nenávidel, alebo nie. I tak už na všetko bolo neskoro. A konečne keď mu ráčila uhnúť z cesty, urobil krok vpred. Avšak ešte mal predsa len niečo na srdci a tak keď sa ocitol vedľa nej, obrátil svoju tvár jej smerom a povedal* Keď sa vrátime späť do jaskýň, oznámim tvojmu otcovi nech ti nájde iného ženícha. Takého, čo bude tolerovať tvoj milenecký pomer. *Ľahostajný hlas a presvedčený výraz v tvári jasne hovoril o jeho rozhodnutí a o tom, že to hodlal urobiť hneď ako sa vrátia domov.* Už aby sme boli doma. *Vzdychol cynicky a pomaly sa pustil krivkajúc chodbou.*

Vanille, Blake

*Stála tam ako obarená keď jej hovoril, čo všetko ľutoval. Nezdvihla už k nemu zrak, len hľadela do zeme a cítila, ako sa chvela. Vedieť že niekomu zlámala srdce bolelo, aj keď to nebolo určite ani z polovice také, ako to srdce mať zlámané. Preto mu ani neodporovala, len mlčala, nesnažila sa nijako obhajovať tým, že to nespravila naschvál, že to boli jej city a ona mala právo vybrať si. Aspoň vo svojom srdci, zatiaľ čo v skutočnosti jej to právo zobral otec. Jeho poznámka o úchylných stareckých priateľoch to len podčiarkla, no nepovedala stále nič. Vlastne mlčala aj keď odchádzal a len sa pobrala opačnou stranou. Ani mu nepripomenula vlastné slová o možnosti vybrať si, lebo vtedy určite nerátal s tým že to skutočne spraví. Len v tichosti a s ľútosťou išla preč, ani nevedela kam. S týmto by za Sallym nešla, oni dvaja boli nepriatelia a nechcela byť pred ním nešťastná pre to že ublížila Leovi. Išla by za V, no možno by sa na ňu hneval tiež. Nebola si istá, hlavne keď on bol zamilovaný kedysi do Yunny a teda si prešiel niečím podobným. Napokon sa pobrala do chodby o ktorej vedela že tam sídli Yunna a bez zbytočného uvažovania zaklopala na dvere a otvorila ich, rozbehla sa k posteli. Ani ju nenapadlo že mohli byť nahí keď tam boli spolu, boli krikrytý a ona len skočila medzi nich a objala Yunnu, takže Blake nedostal možnosť ani len odpovedať. Len otváral ústa že povie niečo o sne ktorý sa mu sníval, no ako tam vletela jeho sestra ako tajfún, zarazene ostal stáť a nevedel čo spraviť. Nebol si istý či plakala keď ju objímala, nebol si istý čo sa stalo, len dúfal, že smrť ktorá chcela prvotne jeho nevzala Sallyho alebo Lea.*

YUNNA

*Čakala odpoveď, že sa dozvie čo sa mu snívalo, ibaže toho sa nedočkala, lebo k nim do postele vtrhla Vanille a bez toho, že by si ich všímala, sa k Yunne pritúlila. Ona ostala ležať ako obarená, sprvu. Netušila čo sa mohlo stať, že toto urobila, len prekvapene dvihla tvár k Blakovi, no nakoniec Vanille len objala a vtisla jej bozk do vlasov a pritom prekvapene hľadela stále na Blaka. Úprimne teraz nechcela, aby odišiel. Možno toto bol ten čas, kedy si mohol začať hľadať cestu k sestre. Jediné čo v jej prosebnom pohľade bolo len nech neurobí nič čo by Vanille mohlo ešte viac ublížiť. Teraz by to asi ťažko bola znášala. Sama Yunna nevedela či plakala, alebo čo sa dialo. Len ju držala a jemne ju tíšiac hladila po vlasoch. Bála sa jej opýtať čo sa stalo, aby zbytočne nerozbúrila bolesť, ktorú mohla cítiť a preto len čakala kedy Vanille sama od seba spustí čo sa stalo.*

Vanille, Blake

*Blake zachytil Yunnin pohľad a v tej chvíli by aj bez neho nedokázal Vanille ublížiť. Zvyčajne ju zranil a ona bola smutná zneho, takže vedel prečo jej bolo na nič, lenže teraz objímala Yunnu a on nevedel čo si počať. Len sa k nim opatrne nahol a objal ich v podstate obe, keď boli tak blízko pri sebe. Vanille, ktorá do tej chvíle neplakala jeho geto zachytila a vôbec nerozumela prečo to urobil, no až vtedy jej po líci stiekli prvé slzy.* Yunna? *Vyšlo z nej po chvíli.* Keď si odmietla V, nenávidel ťa? *Vedela že teraz sa na tom v podstate s bratmi zabávali, no možno na začiatku to bral inak, aj keď tomu sama neverila. V nevyzeral nato že by ju preto niekedy čo len nemal rád, nieto nenávidel a ľutoval že ju poznal. Blake v tej chvíli netušil ktorý to bol V, ale ani nad tým neuvažoval, len sa trochu odtiahol a nežne ju hladkal po vlasoch, keďže bola priľňatá na Yunne*

YUNNA

*Takmer jej zabehlo, keď Vanille vyslovila otázku o V a jeho láske k nej. Pozrela na Blaka, ktorý ich obe dovtedy objímal a všimla si, že Vanille pri tom geste začala plakať. Bola vďačná Blakovi za to objatie a neodišiel. Toto nebol čas nato, aby Vanille ešte viac ublížil a tak isto ako i on objal Vanilku po vlasoch, urobila to i ona.* Nie, V sa nehneval. Vedel, že má malú šancu, aby som ho niekedy ľúbila, vieš? My sme vždy boli pridobrými priateľmi nato, aby sa to niekedy posunulo ďalej. *Vysvetlila pokojne pohľadom zalietavajúc k Blakovi. Nerozprávala nič zlé, no doposiaľ sa o tom ešte nerozprávali.* Ty si si medzi Sallym a Leom vybrala, že? *Obávala sa toho ktorého z nich a podľa sĺz ktoré ronila, usudzovala, že si vybrala práve Lea a Sallymu povedala aká je pravda. Normálne by to bola čakávala, vzhľadom nato, že bola zasnúbená s Leom a ani ona ako nestranná osoba si nevedela predstaviť, že by si vybrala práve Sallyho. Zasnúbenie bolo záväzné a nevedela si predstaviť ako by sa bola z toho vykrútila. I ona bola zasnúbená za Blaka skôr než ho ľúbila a nedalo sa z toho vykrútiť, aj kvôli tomu, že keby to nebola urobila, ich rody by šli do vojny.*

Vanille, Blake

*Blake zachytil Yunnin pohľad a nežne sa na ňu usmial a nepatrne pokrútil hlavou. Bolo to v poriadku, povedala mu predsa sama že jeden bol do nej zamilovaný, aj keď nechcela prezradiť ktorý, Uvažoval nad tým ktorý bol V a niečo sa mu marilo, že v tom čase keď bol čímsi napichaný od tých arenejcov tam bol práve on s Yunnou. Zdalo sa mu že to jeho meno vyslovila, aj keď ruku do ohňa by preto nedal, veď vtedy ledva niečo dokázal sústredene vnímať. Teraz však vnímal poriadne, i to, keď Vanille pridvihla hlavu a zadívala sa na Yunnu.* Toto je Sallyho oblečenie. *Povedala potichu a Blake pri tých slovách pozrel na mužské oblečenie a len zaťal sánku, aj keď nepovedal nič. Ak mala na sebe mužské oblečenie, znamenalo to jediné a to to, že o to jej prišla keď ju vyzliekal onen muž, v tomto prípade Sally. A Blake dobre vedel, že tam určite nehrali piškôrky bez oblečenia.* Leo išiel okolo keď som vychádzala a vyjadril sa jasne...niežeby som nechápala že ma nemôže mať na očiach, zlámala som mu srdce ale...*Len pokrčila ramenami a pozrela na vankúš pod Yunniou hlavou.*

YUNNA

*Jemne a vďačne sa usmiala na Blaka, keď si všimla jeho pohľad o tom ako chápal jej slová o V. Nijako sa predtým nerozprávali, vedel len, že niekto z Bratov bol kedysi do nej zaľúbený, no nemala dovtedy žiadnu potrebu konkretizovať mu o koho išlo. Bolo to irelevantné, keďže V ju už i tak neľúbil, takže to bolo vlastne jedno. Pri slovách, ktoré vyvrátili to čo si myslela, pohľadom znova zaletela k Blakovi a tiež stisla sánku, aby prehltla prvú reakciu, ktorá sa jej drala na pery. Takže navzdory zasnúbeniu si vybrala Sallyho. Jej zdravý rozum hovoril, aby to neschvaľovala.* Ale čo, Vanille? *Spýtala sa radšej na pokračovanie jej nedopovedanej vety, lebo jediné čo sa jej dralo na pery bolo len zastonanie. Nechcela ju ešte aj ona trápiť. Ona by na jej mieste konala inakšie, ale neplánovala jej povedať vlastné stanovisko. Bola len pripravená podržať ju. Očividne to Lea poriadne bolelo keď ju to takto moc trápilo.* Čo ti povedal Leo? *Váhavo sa opýtala Vanilly, keď ju pohladila po vlasoch a veľavýznamne pozrela na Blaka, aby jej pomohol v takejto zapeklitej situácii.*

Vanille, Blake

*Ani už nevedela čo to chcela povedať, len sa tak nejako snažila myšlienkami vrátiť do rozpovedanej vety.* Viem kto som a viem že musím robiť tak ako mi to otec káže, chcela som aspoň na chvíľu rozhodnúť o svojom živote sama, urobiť to po čom som túžila ja a čo chcelo moje srdce. Vedela som že snovým dňom sa vráti realita, z časti som vedela čo ma čakalo a myslím že to vedel aj Sally, že to možno bude jediná noc v živote ktorú s ním stráviť, či sa mi to bude páčiť alebo nie. Leo mi dokonca povedal že to smiem spraviť ak to budem cítiť, no...nechcela som mu ublížiť ale aj ja mám city. Keby je to naopak, tiež by si vybral toho ku komu ho viazali city, keby len na jeden deň. *Ona nechcela aby to bola len jedna noc, no vedela že otec jej nikdy Sallyho nedovolí mať za manžela, ani aby sa s ním stýkala viac ako kamarátka, ak vôbec to.* Že ľutuje, že tam Sallyho nenechal umrieť, že ľutuje že ma pozná a že kvôli mne po neho išiel, že ľutuje že súhlasil že si ma vezme a že ma nenechal nejakému starému úchylovi čo by...*Len pokrútila hlavou aby to striasla z hlavy, už nebola panna a bolo viac než možné že napokon sa táto časť Leovi veľmi ľahko splní.* ...bolo tam veľa toho čo ľutuje s mojou osobou. *Odvetila napokon. Blake nevedel čo povedať, vedel že Yunna čakala nejakú podporu, no on sa tam necítil práve neutrálne. Nesúhlasil s tým čo jeho sestra spravila, nielen preto že Leo sa mu zdal fajn, ale i preto, že bola zasnúbená a v tomto naozaj nemala slobodnú vôľu. No to jej naozaj nemienil hovoriť. Z druhej strany to však bola jeho sestra, vytrpela si toho viac než dosť a keby mohol, nechal by ju nech si vyberie s kým chcela byť sama. Tú moc však nemal a preto nevedel čo povedať. Bola princezná a mala sa držať toho čo bolo stanovené, no vedel že mala vlastné srdce a city a mal jej to vyčítať?*

YUNNA

*Blake jej teda strašne pomohol svojim mlčaním. Len si tíško vzdychla a pohladila znovu Vanille po vlasoch.* Nemyslím si, že by si mala hovoriť čo by Leo urobil a čo nie. Nemyslím si, že ho niekto z nás pozná natoľko aby sme hovorili čo by urobil a čo nie. *Potichu povedala Yunna stále hladiac Vanille po vlasoch. Nevedela čo povedať, aby nemala pocit, že ju ešte chcela viac potopiť. Ona by na jej mieste konala inakšie. Neurobila by to čo jej city, lebo... Jednoducho to bolo riskantné.* Vanille, nesmie sa dostať von, že už nie si panna, počuješ? Tak ako u mňa, musíme to čo najlepšie udržať v tajnosti. Na inom teraz nezáleží. *Vedela, že Leo zúril. Podľa tých slov čo povedala čo jej povedal, musel byť poriadne nabrúsený a ani trochu sa mu nečudovala. Ako by asi Blake reagoval keby ho bola podviedla. Možno rovnako a možno horšie. Mala sa za neho vydať a podľa toho čo počula, Leo jej chcel dať voľné manželstvo. No očividne chcel aspoň jej vernosť, ktorá išla bokom.* Vanille? Síce.. ehm.. síce si sa... hm.. No. Síce si sa vyspala so Sallym, znamená to, že stále si ochotná ísť do manželstva s Leom keby on s tým stále súhlasil? *Bola to zvláštna otázka, ale všetci v miestnosti vedeli čo znamenal fakt, čo sa stane ak sa Leo vzdá ich manželstva. Uretan jej nájde niekoho iného. Niekoho, kto si ju vezme násilím, skôr než príde k svadbe. Niekoho, kto jej bude rovnako ubližovať ako jej otec a bude sa snažiť zničiť ju až kým sa mu to naozaj nepodarí. Škoda, že nie všetci mali také šťastie ako ona s Blakom, že sa našli...*

Blake, Vanille

*Blake pridvihol pri otázke svojej manželky obočie. Naozaj mala pocit, že Leo by si ju po tomto vzal? On jej ešte doma hovoril, aby Vanille nepodporovala v tom že tu si to so Sallym vyrieši, to čo sa stalo na svadbe, no a teraz to tu bolo. Akurát riešenie bol jeden veľký problém, jeho sestrička nebola panna a to u nich doma znamenalo prúser ako mraky. Otec jej určite nedovolí vziať si Sallyho a nájde jej nejakého úchyla čo ju znásilní ani nebude vedieť ako a to on nedovolí. Celý život si zmenil preto aby ju ochránil a mal dovoliť aby ju nejaký starý cap znásilnil a spravil si z nej svoju sexuálnu hračku?* Yunna má pravdu, nikto sa nesmie dozvedieť čo sa medzi tebou a Sallym stalo. Tu si môžeš robiť čo sa ti páči, ale doma so Sallym neostaneš osamote, myslím to vážne Vanille. Ak otca napadne dať skontrolovať či si stále nevinná a zistí že nie, dopadne to zle. Veľmi. *Prehovoril vážnym hlasom, radšej nevyjdrujúc to čo si o tom myslel, lebo bol rozpoltený. Chcel pre ňu šťastie a zároveň vedel že pre nich bolo šťastie niečo takmer nedosiahnuteľné. Vanille zatiaľ hľadela na Yunnu. Z jej prvotných slov mala pocit že nesúhlasila s tým čo spravila, že sa riadila citmi. Sčasti ju to mrzelo i prekvapovalo, hlavne keď ona citom podľahla tiež, keď strávila noc s Bezmenným, no nepovedala nič. Nevedela čo odpovedať na jej otázku.* Leo by trpel ešte viac. Vedel by že ho nemilujem a musel by ma mať na očiach...*Povedala potichu, aj keď čo si vlastne myslela? Obaja so Sallym vedeli že k tej svadbe dôjde, teda aj ona si to myslela skôr než stretla Lea na chodbe. Nehľadiac na to že túžila byťo so Sallym by sa postavila k sovjim povinnostiam tak ako musela, takže áno, dokráčala by k povedaniu áno, aj keď by vedela že to všetko bolo zlé.*

YUNNA

*Pri tom čo hovoril Blake len súhlasne prikyvovala. Mal pravdu. Uretan sa ani za svet nesmel dozvedieť, že prišla o panenstvo so Sallym. Bolo to akoby mali v rukách bombu a oni si ju mali opatrne podávať, len aby nevybuchla. S tou najväčšou opatrnosťou.* Len sa vzchop, zlatko. Uvidíš, že to bude v poriadku. Ochránime ťa pred ním. *Vtisla Vanilke bozk na čelo a pevne ju objala okolo ramien.* A čo sa týka Lea, to doriešime tiež. Leo nie je taký sviniar, aby ťa potopil a dovolil, aby ti niekto ublížil. Tým som si istá, uvidíš. Skúsim sa s ním porozprávať ak chceš, dobre? *Netušila čo by mu povedala, vonkoncom nie ako by ho chcela uprosiť a odobriť, aby urobil to čo sa čakalo, aby zachránil Vanille pred otcom. Aby si ju vzal tak ako sa dohodlo a aby Vanille unikla spod rúk tyranského otca. Ak ju mal čo i len trochu rád, urobil by to. Čakala by, že to urobí. Predsa len nezáležalo na ničom inom, len na láske. A on bol zaľúbený, či nie? Mohol takto vystrájať len pre lásku. Bude musieť zvládnuť rozhovor s ním, aj keď v očiach ktoré teraz upierala na Blaka mala číru beznádej a strach. Nielen o Vanille, ale i o Lea a o to čo sa s nimi dialo.* Vanille? Len dúfam, že si Leovi nepovedala, že to neľutuješ čo sa stalo medzi tebou a Leom. *Ak áno, to videla ako veľký problém aby ho zlomila a postarala sa o to, aby neustúpil.*

Vanille

*Nebola si istá kde brala Yunna takú istotu že Leo nedovolí aby jej otec ublížil. Veď ho poriadne ani nepoznala, dnes sa vyjadril jasne, že ľutoval že ju nenechal nejakému chlípnikovi. Na druhej strane, i ona sama si nebola istá ako sa k tomu postaví keď vychladne a keď prejde prvotná bolesť. Nebola si istá čo by spravila na jeho mieste. Bol do nej zaľúbený, nechal by ju zneužiť? Nevedela, no ona už nevedela nič.*Čože? *Vyjachtala na to, že hádam niečo také nepovedala Leovi.* Ja neviem...teda...*Lovila v pamäti, snažila sa rozpamätať v tom rozpoložení nato, čo mu všetko povedala a potom vydala nejasný zvuk, ktorý neveštil nič dobré. Vzlyk krížený s ničím ťažko identifikovateľným. Určite chápala čo to znamenalo.* Nemôžem to ľutovať...*Napriek tomu čo teraz prežívala sa na tú noc nedokázala pozrieť s ľútosťou. Akurát si to naozaj mala odpustiť a nič také nehovoriť nahlas, len si to udržať vo svojom vnútri. No záležalo na tom vôbec? Určite by si aj sám domyslel, že to neľutovala, veď inak by to nerobila, nevychádzala by z miestnosti s úsmevom ktorý potom zmizol.*

YUNNA

*Tŕpla a čakala čo Vanille povie, keď z nej vyšiel ten zvuk, takmer i ona zaúpela. Tak toto musel byť zlý sen. Ona mu to vážne povedala. Pozrela na Blaka a v jej očiach sa objavila bolesť.* Musím ísť hneď za ním. Vanille nič také si mu nemala povedať. *Vyskočila z postele ako čmeliačik a rýchlo zamierila ku skrini aby si odtiaľ vytiahla svoje každodenné oblečenie – biele kraťasy a vestičku. Nechcela zbytočne obviňovať Vanille z toho čo urobila a čo nemala, no v takýchto chvíľach bola otvorenosť len na škodu a ona si mala zahryznúť do jazyka. Preboha, veď povedať niečo také chlapovi, ktorý ju ľúbi?! Čo načisto neuvažovala nad tým čo hovorila? V tej chvíli jej Lea bolo strašne ľúto.* Vy ma tu pekne počkajte, súrodenci. *Prehovorila náhlivo, keď si na seba natiahla oblečenie a ešte sa rýchlo obula. Netrvalo jej to dlho. Vlasy za pochodu späť k posteli zdvihla a zapla do drdola a pristúpila k Blakovi. Vtisla mu náhlivo bozk na pery a potom sa naklonila celkom k jeho ušku, aby ju počul len on. * Môžeš byť pri nej a byť na ňu dobrý bez toho, že by si jej povedal pravdu. Mysli nato, že teraz ťa potrebuje viac než inokedy. *Šepkala rýchlo tak aby nezačula ani jedno slovo čo vyslovila a keď sa naklonila k Vanilke dala jej pusu na čelo.* Hneď prídem. *Povzbudivo sa na ňu usmiala a pripomenulo jej to ako sa Vanilka o ňu starala keď jej bolo najhoršie. Tiež s Blakom. Ako si vymenili úlohy, kto by to bol povedal. Len ju teraz čakala nemožná misia. Upokojiť Lea, muža s ktorým strávila len pár krátkych chvíľ a i z tých si mala šancu utvoriť názor, že bol neprístupný a hrdý. A teraz možno i uzavretý. Nemala ani poňatia ako to dosiahne. Preto sa ani trochu nešetrila a rozbehla sa chodbami hľadajúc ho a pýtajúc sa na neho či ho niekto nevidel.*

Blake, Vanille

*Ona ho tam naozaj chcela nechať s jeho plačúcou sestrou, keď on bol Blake a nevedel čo robiť? Nevedel by asi ani ako Bezmenný, nieto takto. Cooperovi by krk vykrútil a vlastne i jej že nemali dosť rozumu aby ostala pannou, tiež mohli uspokojiť svoju vášeň aj inak. Vedel že zbytočne v hlave mudroval, on s Yunnou sa tiež na seba vrhli pred svadbou a neuvažoval nad tým čo to mohlo priniesť. Vášeň bola slepá, rovnako ako láska. Pri slovách svojej manželky len prikývol, aj keď vôbec netušil čo robiť. Len si ju rukou opatrne pritiahol k sebe do objatia a pobozkal do vlasov. Bol rád že nekládla otázky, prečo taká zmena ani nič, podobné, nevedel by ako odpovedať. No ona mala hlavu plnú iných starostí a preto sa nič také nepýtala.*
"Si v poriadku Vanille? Vieš...či ťa to..." neisto sa ozval, cítil sa ako taký slon v porceláne. Porceláne ktorý predstavoval city jeho sestry. Bez slov prikývla. Ostalo ticho a on sa jej už nič nepýtal, len ju držal, ako už roky nie a hladil po vlasoch. A ona ležala, oči držala zavreté a snažila sa nemyslieť nato, čo spustila svojim činom, ako Leovi ublížila, ako ublíži aj Sallymu. Bolo jej zo svojho života nanič.*

„ Z “

Aha, dobre že hovoríš, aspoň to viem, že by si teraz bola zalepená. *Usmial sa na Skrinku stále predstierajúc, že to nevedel. Však aspoň malá mala radosť, keď už zo seba robil blázna a nechápavého muža.* Dobre teda! Je to zvieratko? *Spýtal sa škúliac na Skrinku a tváril sa naozaj akoby išiel do boja a musel tuho uvažovať nad tým čo tak si mohla myslieť. Ešte nemal ani len poňatia čo mohlo víriť v hlave malej slečny, no dúfal, že i tak sa mu podarí uhádnuť nad čím myslela. Aspoň vo svojej hlave, aby mala radosť, že neuhádol.* ČO?! *Zagánil po slovách na Kvetinku. Tá ženská nevedela z úst povedať nič normálne! Mohla si radšej nechať ústa zatvorené, než mala vysloviť čo mala na jazyku. Rýchlo strelil pohľadom na malú, ktorá vyzerala moc nadšene.* Och nie, drobec. Ja sa v piesku vážne nehrám. To robia len detičky ako ty. Ja už som príliš veľký, aby som sa hral v piesku. Možno Kvetinka sa cíti ešte dosť mlado, aby sa mohla s tebou hrať v piesočku. *Vysvetlil pokojne maličkej. Tomuto isto musela pochopiť, že on už bol na niečo také starý a tak sa radšej sústredil na ich hru a jeho hádanie, i keď ešte stihol venovať Kvetinke poriadne škaredý pohľad.*

YUNNA & LEO

*Nech prišla kdekoľvek, nech sa pýtala kohokoľvek, o Leovi nikto nepočul, ani ho nikto nevidel. Rozhodla sa preto zamieriť za jedinou osobou, ktorá o tom všetkom mohla vedieť. Za Arriane. Z nejakého dôvodu, ako počula, sa šamanka na cudzinca napojila a držala nad ním ochrannú ruku, preto Yunna moc dobre vedela, že ona bola jediným kľúčom k nemu. Jedinou cestou. Najskôr na jej dvere zaklopala pokojne. No s pribúdajúcim časom jej trpezlivosť išla do hája a ona nakoniec o pár sekúnd trieskala päsťou o dvere vykrikujúc, že neodíde kým jej neotvorí. Nakoniec, po dlhej chvíli, kedy už asi šamanka uznala, že by si Yunna ustavičným búchaním päsťou o dvere mohla ublížiť, otvorila. Na tvári mala celkom pokojný výraz v tvári miesiaci sa s ľahostajnosťou a opovrhnutím.
„Nechce s nikým hovoriť.“ Prehovorila pokojne k princeznej znášajúc jej hnev, ktorý jej razil z každého gesta, z každého výrazu v tvári, ktorý tam mala a nesnažila sa ani zakryť.
„Ale ja nie som nikto, Arriane! Pusť ma dnu, ináč si pôjdem zavolať Bratov a Bohovia sú mi svedkom, že prezriem za ich pomoci každý kút osady kým ho nenájdem!“ I Arriane musela vedieť, že ak Yunna tvrdila niečo takéto, tak si za tým stála a bola pripravená urobiť to.
„Načo si prišla, Yunna? Ja som sestre tvojho manžela hovorila, že mu ublíži! Povedala som jej to, že ho raní, no ona si tvrdohlavo stála za svojim, že to neurobí! Tak prečo by som ťa mala za ním doviesť?!“ I jej hnev sa dvíhal a i keď si uvedomovala svoje miesto, chcela si tvrdošijne stáť za svojim.
„Ide o niečo, čo sa teba rozhodne netýka Arriane. Čo sa netýka nikoho od nás, ale Iridiáncov, takže mu pre svoje dobro uhni!“ Možno to odradilo Arriane od ďalšieho odporu, alebo to bol mužský, tichý hlas ktorý zaznel v jaskyni, aby ju pustila, no nakoniec uvoľnila cestu princeznej a keď za nimi zatvorila dvere, pobrala sa hlbšie do jaskyne, aby Leo a Yunna mali pokoj a hlavne aby ostali bez nevítaného pozorovateľa, ktorého úlohu by zastávala teraz samotná Arriane.
Leo sedel na v kresle obrátený chrbtom k dverám a ani sa nepohol, keď Yunna k nemu pristúpila. Mlčal až kým si nepritiahla kreslo oproti nemu tak blízko, že sa kolenami dotýkala tých jeho a uprene mu hľadela do prázdnych očí, ktoré nedávali najavo nič, len prázdnotu.
„Prišla si orodovať?“ spýtal sa potichu no s poriadnou dávkou cynizmu v hlase. Nemusela nijako reagovať, jej odpoveď vedel skôr než sa vina zjavila v jej očiach. „Nič ti nepoviem, Yunna. Neverím ti. Všetko čo by som ti povedal, by si vyzradila jej a o to nemám ani najmenší záujem, takže môžeš zase ísť.“
„To čo mi povieš zostane len medzi nami. Sľubujem. Ak chceš dám ti dôkaz. Akýkoľvek.“ Videla, že Leo nad jej ponukou naozaj uvažoval.
„Dobre teda. Povedz mi nejaké tvoje tajomstvo. Je mi jedno čo to bude, no vedz že budem vedieť č klameš.“ Teraz sa musela ona hlboko zamyslieť, lebo netušila aké tajomstvo mu smela povedať. Ako prvé jej napadlo, že podviedla Blaka, ale to už vedela aj Vanille, takže to radšej nechcela použiť a zase povedať pravdu, alebo naznačiť, že vie kto je Bezmenný, to tiež nechcela. Bola si istá, že ak by povedala, že vie kto je to, ako prejav dôvery by od nej žiadal meno. A to nesmela. Hlboko teda dumala, hľadela si pritom na prsty a uvažovala nad tým čo by to malo byť.
„Môžem ti niečo povedať, ale neviem či je to tajomstvo, lebo ešte sa to nestalo. Je to len niečo, čo plánujem.“ Váhavo povedala nakoniec. Leo len prikývol aby pokračovala. Musela sa zhlboka nadýchnuť. „Plánujem tvojmu pánovi otráviť jaguára a potom sa postarať o to, aby vznikla vzbura. Aby sa všetci, aj tí najnižšie dozvedeli o jeho hrôzach a ak sa podarí, chcem prepašovať k vám aj Bratov, aby pomohli zvrhnúť ho z trónu!“ Vedela, že týmto priznaním strašne riskovala, lebo Leo bol údajne jeho pravou rukou, no chcel niečo silné, niečo s kým sa nikomu nepriznala a len rozhodnosť z jej očí jasne hovorili o tom, že bola pripravená začať s tým len čo sa vrátia a začne pekne od kraja. A Leo ju dlho a skúmavo prezeral. Hľadal i odtieň klamstva, no sám nad jej slovami neprejavil žiaden pocit, i keď by rád k tomu niečo povedal. Ostal však ticho. Nakoniec len prikývol na znak, že jej priznanie sa prijíma. Mohla začať.
„Leo, chcela som sa s tebou porozprávať o Vanille. Ja.. viem, že to čo urobila bolo šialenstvo a že ti ublížila, no v našom záujme stále musí byť jej ochrana pred jej otcom. Vieš aký je. Vieš čo urobí ak sa dozvie, že nie je panna a ty najlepšie vieš, že ju s najväčšou pravdepodobnosťou dá skontrolovať po návrate. Nemôžeš ju nechať tak Leo, prosím.“ Ani ona však nevedela tak dobre voliť slová ako chcela, lebo po svojom roztržitom príhovore, len Leo vstal. Tvár mal načisto kamennú a ju to stále viac rozčuľovalo, nevedela ho odhadnúť. Načo myslel.
„Takže ja musím, áno?“ Cynicky sa nad jej slovami zachechtal akoby povedala v tom dni najlepší vtip aký kedy počul. „Drahá Yunna, ja nič nemusím. Ja urobím čo chcem. A chcem ju vidieť trpieť.“
„Ale prečo, Leo?“ Nechápavo krútila hlavou. „Mám taký pocit, že si ju potom nikdy neľúbil, keď teraz dokážeš takto hovoriť.“ Hlesla potichu a nemohla uveriť tomu čo počúvala.
„Och, že ja som ju neľúbil?“ Bol rád, že znova stál chrbtom k nej, lebo v tej chvíli mal tvár plnú bolesti. „Ak som ju neľúbil, tak mi potom vysvetli prečo to tak bolí. Prečo mám pocit akoby mi srdce vytrhla z hrude, hodila ho na zem a krásne po ňom poskákala? A skákala kým neprasklo a nerozletelo sa na tisíc malých kúskov? No prečo? Tá prázdnota v hrudi, akoby mi vzala i to posledné čo som mal. Chytil som sa do jej pasce a ona ma zneužila ako každá žena zneužije muža, ktorý ju miluje a dá jej to vedieť.“ Jeho rozprávanie bolo plné bolesti a Yunna ho neprerušovala, len sa obrátila smerom k nemu a bolo jej zle z toho čo počúvala. Jej tvár bola tiež skrivená bolesťou. „Kým tu nebol, rozprávali sme sa, mal som pocit, že je všetko na dobrej ceste. Spolu sme sa rozprávali, smiali sme sa, hľadali sme cestu jeden k druhému a šlo to výborne. Jeden večerný rozhovor odštartoval hotovú apokalypsu a ja hlupák som jej intrigám naletel. Keby som bol vedel, že len čo jej ho dovediem späť a ona s ním skočí do postele, tak prisahám, že by som šiel do tých jaskýň len preto, aby som ho zabil!“ Vtedy jeho hlas prešiel do čírej nenávisti a zloby. „Vieš čo ma mrzí, Yunna?“ Spýtal sa, no keď Yunna stále mlčala, pokračoval. „Vždy som nenávidel ženy z ich vypočítavosti. Bol som rozhodnutý nikdy sa neoženiť, nikdy sa nedovoliť zapriahnuť do chomúta, no potom prišiel Uretan s tým nariadením, že si ju musím zobrať a ja som príliš nenaliehal. Povedal som teda, že dobre. A hlupák zamiloval som sa do nej. Hlupák!“ Päsťou sa zahnal do steny a z celej sily do nej udrel. Nevšímal si vzrastajúcu bolesť, lebo aspoň niečo cítil. Aspoň vedel, že ešte stále dokáže niečo cítiť. „Tak mi vysvetli prečo by som jej mal pomôcť?“
„Urobila chybu, no každý robíme chyby.“ Opatrne sa postavila k nemu. Tak strašne jej ho bolo ľúto. „Len vďaka tomu, že milujem, viem si predstaviť ako sa cítiš, Leo. A vedz, že ma to bolí i za teba, no prosím ťa. Nedovoľ, aby ťa ovládol hnev. Pomôž jej.“ Na strašne dlhú dobu nastalo ticho. Čakala čo jej povie a ako zareaguje, no ničoho sa nedočkala. Nakoniec keď už aj on uznal, že bol príliš dlho ticho, obrátil sa k drobnej Yunne, ktorá pri ňom pôsobila útlučko a stála ticho ako myška. Možno sa i zľakla jeho reakcie, no nakoniec ju len prudko objal. Pevne ju stisol okolo krku a neskutočne silno ju vystískal. Držal ju tak dlho, ani jeden z nich nič nepovedal, no Yunna ho len pevne stískala a snažila sa mu dať aspoň trochu lásky o ktorú prišiel.
„Ďakujem, Yunna, že mi sa mi zverila so svojimi úmyslami. Sú a aj budú u mňa ako v hrobe, no vedz, že len do okamihu, kedy sa dozviem, že všetko si povedala Vanille. Dúfam si rozumieme.“ Pustil ju a hľadel jej do očí čakajúc odozvu. Yunna len prikývla a váhavo sa usmiala.
„Kiežby som ťa nikdy nesklamala, Leo.“ Povedala a pobrala sa na odchod. Pri dverách sa ešte obrátila smerom k nemu. „Prídem ešte za tebou, Leo. Dúfam, že raz ma budeš môcť považovať za priateľku.“ Už však ani nečakala na reakciu a on by jej žiadnu okrem jemného polo- úsmevu, či skôr karikatúry úsmevu, nebol dal. Pobrala sa za súrodencami do izby. Mala zmiešané pocity, no cítila najviac bolesť. A ani nevedela čia bola, či jeho alebo skôr jej. Nevedela čo povie keď príde do izby, čo im obom povie, lebo Leo jej nedal odpoveď. Dokonca zaryto jej tvrdil, že jej nepomôže, no na konci len mlčal. Hovorí sa, že kto mlčí, ten svedčí, ale niečo jej hovorilo, že možno predsa len zmení názor a pomôže jej. Ibaže ruku do ohňa by zato nedala. Skôr než vošla do izby sa snažila vylúdiť úsmev na perách, no nešlo jej to ani trochu. Otvorila dvere a vošla dnu.*

Floreine, Pandora

*Maličká sa usmievala a ako začula či je to zvieratko, natešene pokývala súhlasne hlavou.* Áno je. *Dodala pre istotu aj hláskom, keby jej pokývkanie hlavou nevidel. No on sa na ňu díval, pretože jej vysvetľoval prečo sa s ňou nechcel hrať v piesku. Moc ju nepotešil tým čo hovoril, no musela mu veriť že taký veľký sa nehrávali v piesku, aj keď vedela že Flora sa s ňou hrávala a tiež už bola veľká. Rozhodla sa preto nič nepovedať, len najprv obzrieť ako sa správali iné deti a potom ho skúsiť presvedčiť, keby sa tam hrali aj takí veľký ako bol on. Malá sa teda zostala venovať hre, zatiaľ čo Floreine sa uškŕňala na tej jeho výraz, vedela že ho "poteší". A pritom netušil o akú psinu prichádzal pri obhadzovaní sa pieskom. Veru neučila malú vždy najlepšie veci, no niekedy si nemohla pomôcť keď im začalo preskakovať. Nehľadiac nato že nikdy nebola dievča čo sa hrávalo s bábikami a učilo sa šiť, vedela vymeniť svoju kušu za hry s malou, aj keď, možno jej to tiež trvalo. Ani sama nevedela, možno v tom bol kus aj toho že bola žena a ona ju mala od malička a istým spôsobom jej nahrádzala mamu celých päť rokov.*

Floreine a Pandora

*Ako myslela na to svoje zvieratko, myslela naň vo veľkom počte a vynárali sa jej spomienky, ktoré neboli vždy také pekné, aby sa usmievala. No ona sa veru usmievala a na jeho otázku pokrútila hlavou na nesúhlas.* Nie, nie je to veľké zvieratko. *Nevedela čo všetko on radil k veľkým zvieratkám, no bola si istá, že to na ktoré myslela ona tam nepatrilo. Úplne istá. Malá pocítila ruku Floreine na páse, keď ju chytila a popohnala kobylku tiež do cvalu aby pridali. Netušila na akú hodinu predpokladal príchod domov, no dúfala že to nezaberie celý deň. Rada by dorazila ešte za svetla, lebo vedela, že po príchode malá nebude určite chcieť ísť spať, od toľkých nových vecí a vzrušenia. Vedela si veľmi živo predstaviť jej zvedavý kukuč, ako bude na veci ukazovať chudučkým prštekom a klásť otázky čo je hento a čo je tamto. A vlastne i ona si chcela ich nový domov prezrieť za svetla, aby nadobudla orientáciu. Nikdy s ňou nemala problémy, no tiež nebola dokonalá a pokiaľ vedela dobre a nemala len mylné informácie, boli veľká osada takže mali aj väčšie územie a jaskyne.*

Floreine a Pandora


*Maličká ho veľmi zvedavo pozorovala, čakajúc na ďalšie otázky. Keď prišla otázka, či to zvieratko bolo zlé, už otvárala ústočká že povie že zvieratká predsa nie sú zlé, no nestihla a on jej otázku upresnil, takže sa musela zamyslieť, lebo podľa nej každé zvieratko ničilo jedlo keď sa k nemu dostalo, teda hneď ho spapalo. Slovo škodca jej nič nehovorilo, no asi napáchalo škodu keď sa to tak volalo. Hodnú chvíľu mlčala a lámala si nad tým makovičku, keď napokon ústočká otvorila.* Noo...každé zvieratko keď nájde jedlo ho chce spapať a neviem čo presne je ten škodca ale asi robí škodu, no toto zvieratko ono tiež ničí jedlo a niekedy. No a štípe, ale len niekedy, ono je ich viac a iba niektoré sú také zlé. *Rozrozprávala sa, no nemohla povedať ani áno ani nie aby neklamala. A to predsa nechcela, takže mu to musela trošku upresniť.
Floreine zatiaľ malú len držala, v duchu tiež hádala čo všetko to mohlo byť a čo nie a zároveň sledovala okolie než sa tí dvaja hrali. Nerušila ich, videla ako sa malá tešila že sa s ňou hral a tak chcela, aby si to užila.*

Floreine a Pandora


No myslím to tak že to zvieratko na ktoré myslím má viac takých druhov. Ono je to také isté zvieratko, len niektoré su trošku menšie a niektoré väčšie a tie väčšie štipu. *Spresnila to o čom hovorila, aby chápal ako to myslela. Dúfala že už jej rozumel, lebo nevedela ako to inak povedať aby sa neprezradila a neprezradila zvieratko na ktoré myslela.*No a chytať by sa dalo, ale nerobí sa to. Asi by sme tomu ublížili a nebolo by to príjemné. *Nemala pocit, že u nich by to bolo iné. Jej to bolo nepríjemné, keby to musí chytať. Nebála sa toho, no aj tak to nehladkala, aj keď ako malá to skúšala. Flore sa to nepozdávalo a ona to neraz pripučila a tak s tým prestala. Nechcela nikomu ubližovať. Zvedavo na neho stále pozerala, aké budú ďalšie otázky.*

„ Z “

*Malá si očividne na neho vymyslela dobre zapeklitú otázku, lebo nebol si istý, či rozumel jej myšlienkovým pochodom. Asi bol nato príliš starý alebo čo, lebo naozaj nestíhal.* Má to zvieratko veľa nôh? *Spýtal sa nakoniec zamyslene. Všimol si, že žrebec prvý raz zakopol, no hneď to ustál a pokračoval akoby sa nič nedialo. Už len kúsok, vydrž, pobádal ho Z a pevnejšie žrebca stisol stehnami snažiac zviera upokojiť a dať mu pocítiť, že to už nebude dlho trvať.* Teda mám na mysli či má viac ako dve, či štyri nohy. *Predpokladal, že to bude nejaký hmyz možno, no nebol si tým istý, lebo existovalo mnoho malých zvierat, ktoré vedeli štípať a pritom neboli hmyzom. Navyše malá žila v inej časti, mohlo sa stať, že myslela niečo, čo oni vôbec nemali. No bol naozaj moc zvedavý čo také si to dievčatko vlastne myslelo.*

Floreine a Pandora

*Začala si radosťou kývkať na kobylke nohami, no dávala pozor aby nôžkami nevrážala do jej tela, len ich šúchala po srsti, akoby ju vlastne hladkala. jej drobné nôžky mohli ten pocit skutočne vyvolávať. A nôžok sa týkala i jeho otázka, na ktorú natešene prikývla.* Áno, má ich to zvieratko viac. *Pritakala a povzbudivo sa usmiala. Dúfala že uhádne, lebo sa bála že by bol smutný keby neuhádol a to ona predsa nechcela. Chcela aby sa usmieval, tak ako ona. Na Floru nevidela keďže sa neobzerala, no Flora sa smiala často, takže sa istotne usmievala zatiaľ čo oni sa hrali. Floreine však v skutočnosti registrovala potknutie svojho žrebca a len očami prebehla po jeho tele. Bol to jej kôň, mala ho rada aj keď to nebol žiaden žrebec ktorý by prekonal mohutnejších než bol on, mala ho rada. Na jej život hore stačil a už pridlho nebol na takejto dlhej trase, ona to vedela. Trochu sa obávala, no mlčala, nepochybovala že Z by vycítil keby malo byť zle.*

„ Z “

*Viac. Takže viac ako štyri.* Má to zvieratko osem nôh? *Spýtal sa jej, teraz prišiel asi na rad čas počítania nôh zvieratka. A veruže už mu začínali behať po rozume rôzne zvieratká, ktoré to mohli byť. Musel sa však sústrediť aj na žrebca. Nechcel zbytočne ublížiť jeho nohe a tak len sledoval ako mu to išlo a snažil sa nadľahčiť, aby jeho krok nebol tak ťažký.
Práve prekročili hranicu jeho kraja, keď prešiel do kroku. Žrebec už ťažko oddychoval, fŕkal a pohadzoval hlavou.* Už sme na našom území. Odteraz pôjdem peši. *Vysvetlil svoj počin, keď zosadol z konského chrbtu a vykročil kráčajúc dva kroky pred žrebcom, či stiredavo vedľa kobylky s dievčatami. Netušil či sa pridajú, ich kobyla mala nohy v poriadku, keď jej ich pozeral, takže sa kľudne mohli nechať stále niesť.*

Floreine a Pandora


*Musela sa zamyslieť a predstaviť si to zvieratko, aby vedela spočítať drobné nožičky. Napokon spokojne prikývla.* Áno, má ich osem. *Pritakala a prekvapilo ju, keď počula že už boli na ich území. No tešila sa, moc, pretože nožičkami od vzrušenia že za chvíľu si pobehá začala hompáľať. No pohyb sa jej pozdával i teraz, takže keď on zosadol, len sa otočila k Floreine, ktorá s úsmevom prikývla a spolu s malou zliezli z kobylky tiež. Malá pobehla k nemu a Flora ju nasledovala, zvedavo sa obzerala hádam viac než malá, pre tú chvíľu zaujatá Písmenkom. Floreine naopak obzerala okolie, nikdy na ich území nebola, skôr vyššie od pôvodnej dediny, aj to to bolo celé zložité. Preto teraz než sa oni hrali ona venovala svoj časť skúmaniu okolia.*

Floreine a Pandora


*Malá bola zvedavá na tú jednu vec, no keď počula otázku ohľadne pavúčikov, začala sa veselo chichotať.* Ale ja nemyslím na pavúčiky. *Chichotala sa natešene, čo prekvapilo aj Floreine, ktorá sa k nim pridala a nahla k nej hlavu, až jej dlhé husté vlasy okolo nej spravili akýsi závoj. Potichu sa jej spýtala na to čo to bolo a keď začula odpoveď, len jej škblo kútikmi.* Zlatko ale oni nemajú osem nôh ale len šesť. *Malá sa prestala chichotať a začervenala sa, rýchlo si to predstavujúc znovu. Jej sa zdalo že majú osem, no čím dlhšie nad tým uvažovala, tým viac sa začínala obávať že to čo si pomýlila z nožičkami z hora boli také tie veci na hlavičke. Ospravedlňujúco sa pozrela na Písmenko.* Tak majú šesť, prepáč, nechcela som ťa klamať, len som si myslela...*Líčka jej zrumeneli, dúfala že sa na ňu nenahnevá a ešte dodala.* A pavúčikov sa nebojím. *Ale to už tichšie, len kukala na jeho tvár či sa nebude hnevať. Flora sa uškŕňala a len malú pohladila po vláskoch.*

/ehm ja som si myslela že majú 8 nôh /

Floreine a Pandora

*Veľmi jej odľahlo, keď videla že sa smial a nehneval sa, že mu povedala takú mylnú informáciu. Neurobila to naschvál, no bola rada že sa na tom smial. Veľmi. Napokon sa pri pohľade na jeho smiech uvoľnila i ona a detskú tváričku rozžiaril úsmev.*No normálne to nelieta. Väčšina teda nelieta, ale sú také, ktoré na chvíľu dokážu, ale to je asi jeden z tých druhov, lebo inak krídelká ani nič nemajú. *Objasnila zamyslene, veru, nevybrala si na myslenie nič jednoduché, teraz to videla. Ona si predstavila také normálne nijaké lietajúce, no videla už i také. Floreine mlčala a teraz mohla malú kontrolovať a keďže bola ticho, značilo to že súhlasila. Obe na neho teraz zvedavo pozerali a čakali, čo bude ďalej.*