ASALA- časť Mare Imbrium

/och zahrajme sa aj my hodinku uprimnosti bude sranda mame postav až až /

(( Nechápem čo po mne chceš ))

*Spokojná so svojim veľavravným odkazom sa pobrala za tými dvoma, mala pocit že obrázok jasne a výstižne hovoril o tom, kde ju mala hľadať, keď vedela s kým odišla. Akoby stále mala energie za dvanástich, poskakujúc ako veverička obzerala chodbu, zatiaľ čo Blake sa k nej naklonil.* Keby si videla svoj výraz, keď si tých dvoch zbadala spolu.*Zazubil sa na ňu a dive že sa smaiť nezačal. Nedalo sa pomôcť, výraz na nezaplatenie. Pri dverách však stíchol a čakal. To dievča poznal, no len ako Bezmenný a aj to ju stretol len raz. Možno i preto bol trochu prekvapený keď ju uvidel stáť vo dverách v šatách, bolo to dosť nezvyklé, aspoň pre neho a to tu ani nežil. Mal pocit že to v čom ju videl bolo pre ňu také bežné a tá červeň to akoby potvrdzovala.* Dobrý večer. *Pozdravil ju pokojne a díval sa jej len do tváre, mal pocit že hodnotiť oblečenie či niečo také by ju priviedlo k väčším rozpakom. Zato malá, ako taký malý tank, so širokým úsmevom na tvári.* Ahoj! *Pozdravila ju s vysmiatou tváričkou a upierala na ňu svoju pehatú tváričku.* Máš pekné šatočky. *Pochválila jej ich, aj keď neboli zelené. Boli čistejšie než tie jej ale aj tak tie svoje mala moc rada.* Prišli sme ťa pozrieť a môžem sa ťa na niečo spýtať? *Uprela na ňu veľké oči.*




Floreine

*Pobyt v izbe ani pohyb malej nezaregistrovala. Prespala spokojne celú noc a do hladiny vnímania sa dostala až ráno, keď za oknami vychádzali prvé lúče, štekliace ju na tvári. Jemne sa pomrvila, nechcelo sa jej ešte ani len oči rozlepiť, po toľkom čase spala na skutočne pohodlnej posteli, až ju to prekvapilo. Krčiac čelo sa snažila rozpamätať kde to bola, no nato jej stačil len pohľad. Zaklipkala mihalnicami a do očí jej padol spiaci Z. Napokon teda naozaj zaspal poriadne tvrdo, rovnako ako ona a ostal pri nej. Nebola si istá ako zareaguje keď sa preberie, či by nemala zmiznúť z postele, či by to pre neho nebolo menej divné, no napokon to nechala tak. Len pridvihla hlavu k posteli ktorá mala patriť malej,no tá zívala prázdnotou. Vtedy sa jej srdce rozbúchalo silnejšie, no našťastie jej zrak padol na kyticu ktorá tam predtým nebola a papier opretý o vázu. Detská kresba ktorú z diaľky nevedela úplne rozoznať, no takto sa hrávavali v jaskyni, malá jej kreslila kde ju môže hľadať. Znamenalo to, že asi išla spať k niekomu, možno k princeznej, ktorá s ňou bola predtým. Znamená to že tu boli? Ojoj...Z sa asi nepoteší a ak sa to dopočujú jeho bratia...Na osadách sa vždy klebetilo a asi by aj ona bola značne nesvoja. Položila hlavu späť na jeho plece a jednoducho ho pozorovala než vstane, s mierne privretými očami a trochu priblblým úsmevom na perách. Prefackať sa je málo. Správam sa ako nejaká pubertiačka...ešte sa do neho zabuchnem a bude to krásne...Len nad sebou pokrčila nosom i čelom a potom sa zase uvoľnila. Prečo sa vlastne mala trápiť vecami, ktoré jej trápenie neprinášali?*



Vanille

*Potichu kráčala chodbou, oblečená už vo svojom oblečení. Bola na dlhej prechádzke odkedy prišiel Z s tým dievčatkom a tou ženou, potrebovala uvažovať aj nad tým, kým bol Bezmenný, aký bol jej vzťah teraz k bratovi a k jeho druhému ja. A potrebovala uvažovať hlavne o svojom živote. S pocitom bolesti na srdci kráčala napokon k izbe Sallyho, sľúbila mu že príde aby ho vzala na prechádzku a tiež s ním musela hovoriť. Bezohľadu nato ako to malo dopadnúť s Leom, jej otec by jej nedovolil byť s ním a ona ani nevedela čo mu chcela povedať. Najradšej by jednoducho ušla do izby, ľutovala svoj prekliaty osud princeznej s otcom akým bol Uretan, no namiesto toho otvorila dvere do Sallyho izby a potichu sa ozvala.* Si tu? *V tej tme si nebola istá, či tam bol, či tam nebol sám alebo čo robil.* Čas na prechádzku, nemôžeš tu kvasiť celý deň. *Doplnila a vkĺzla dnu. Aj keby tam nebol sám, takéto slová zneli úplne v poriadku a neboli nejako povážlivé. A presne to potrebovala.*

*Pouškrnul sa, keď počul čo to teda mal možnosť vidieť, no nepovedal nič. Jemu to jednoducho čudné nepripadalo, no ale podľa toho čo počul, ostatní by sa asi tvárili tiež akoby z jahody padli. A možno sa tak bude tváriť aj on keď sa zobudí, ak keď pri tom ako si ju túlil v náručí to asi nebolo náhodné kvicnutie do postele. Len sa uškŕňal popod nos a zvedavo tiež hľadel na malú, aké mala predstava.* Ako chcete, ja viem rozprávať potichučky. *Vkĺzla šikovne dnu a natiahla k Sig rúčku, aby ju potiahla trošku.* Yunna povedala že si dobrá kamarátka Písmenka. *Vysvetlila prečo za ňou prišla, teda nevysvetlila len naznačila. Otázne bolo či vedela koho tým myslela, aj keď podľa toho že mu mala byť kamarátkou to možno mohla pochopiť. Malú to ani nenapadlo a Blake spýtavo pozrel na Yunnu, čo teda oni dvaja.*



Floreine

*Prekvapilo ju, keď sa ozval a v prvom okamihu sklopila pohľad, určite cítil že na neho hľadela. Potom sa ale očami vrátila späť k nemu aj s úsmevom na perách.* Nie som veľký spáč, spím toľko koľko telo potrebuje. *Dokázala spať aj poriadne dlho, no aj krátko a pritom by bola vyspatá. Záležalo od podmienok, v posteli sa jej spalo dobre, telo si oddýchlo a myseľ načerpala energiu.* Skôr som čakala že ty si dlhšie pospíš, druhú noc si vôbec spal? *Po jeho poznámke hodila očkom k obrázku a usmiala sa. Samozrejme, kopčeky. Boli to dve vecné vlnovky, ktoré mali predstavovať poznávacie znamenie, nijaké obrázky aké si dokázali kresliť chlapci v puberte.* Myslím že by nakreslila aj ten, keby si to vedela predstaviť. *Lenivo sa usmiala a lenivej sa jej ani len pohnúť nechcelo. On sa tiež nehýbal tak s i tým hlavu nelámala.* Myslím že princezná s manželom mi ju na dnešnú noc uniesli. *Doplnila a úsmev sa rozšíril. Pohla trochu hlavou na jeho pleci, aby na neho lepšie videla a len si ďalej spokojne ležala. Netušila koľko bolo hodín, no nepočula ani z chodby priveľký ruch a o malú bolo zjavne viac než dobre postarané.*

SALLY COOPER

*Celý deň strávil prevažne v posteli. Bol unavený a tak rozkošne sa schuti váľal v posteli. Čakal, že sa Vanilka možno vráti, ale ona to neurobila a on mohol len dúfať, že sa nestalo nič zlé, no i tak nemohol vyjsť von z izby. Preto lenivo preležal na posteli celý deň, chvíľu strávil rozhovor s Arriane, zase mal pocit, že ho tá potvora niečím omámila, aby bol povoľnejší, lebo jej dovolil natrieť mu doblížené časti tela, len s prihlúplym úsmevom na perách. No nemohol jej to ani vyčítať, lebo musel priznať, že mu robila len a len dobre. Darmo, byť chorým a zraneným mužom bolo len na dobrotu a nie na škodu, lebo tu sa o neho aspoň mal kto starať a robila to naozaj precízne a s prehľadom. Keď mal na tele natreté rôzne chladivé a voňavé masti, tak len privieral oči nad blahom ich účinku. Nechal sa ako dobrý chlapček nakŕmiť a potom si i pekne odgrgol. Nakoniec sa dlho rozprávali, až kým na Asalu nepadlo šero a ich pohltilo.
Bol sám v jaskyni, keď prišla Vanilka. Práve stál oblečený pri stole. Čakal kedy si po neho príde, predsa nezabudol by na ich sľubovanú prechádzku a už sa tešil, kedy sa trochu poprechádza na vzduchu a opustí tú lákavú posteľ! Bolo prekvapivé aká bola mäkká a jemu vyhovovala. Doma v tej svojej kutici mal posteľ tvrdú, zo slamy, často z nej kýchal a niekedy ho i poriadne bolel chrbát.* Pripravený, slečna Vanilková. *Usmial sa a vykročil k nej už celý žhavý na vychádzku. Cítil sa trochu ako nevyvenčený pes, ktorý sa celý triasol kedy konečne vypadne von. I keď tam teraz asi nebolo tak povestne teplo ako cez deň. Trochu škoda, lebo chcel i na slniečko. No darmo, musel sa uspokojiť s tým málom, ktoré mal.*

(( Že si to ty tak i s obrázkom, no nech nežerem! Váž si to! Som ho hľadala až na 12 stranu! ))

Stromové dievča

*Ladným krokom kráčala v skupinke ďalších štyroch žien, trochu starších než bola ona sama a v rukách niesla veci na stôl. S ostatnými dievčatami z rána chystali stoly na raňajky, aby na nich nič nechýbalo, aj keď väčšinou išlo o taniere, vázy s kvetinami, poháre či príbory. Jedlo už bolo na ženách čo ho varili, oni len zvykli vypomáhať, skôr než sa tam začali všetci zbiehať. Sprevádzal ich tichý rozhovor, tichý smiech, ktorý sa stišoval priamoúmerne počtu ľudí v sále kde sa jedlo. Dnes sa akosi pozabudli, meškali a preto už bolo vo vnútri viacero ľudí a preto boli aj tichšie.
"Meškáme," zašepkala plavovláska, nesúca džbány s vodou a pohľad upierala k dverám.
"Nie je tu ešte veľa ľudí," pehatá žienka v kratších šatách červenej farby vzala príbory a s jemným úsmevom ich ukladala na prázdny stôl "všade kde sa sedí je všetko čo treba."
"Ale na stole Bratov nie," zareagovala plavovláska trochu doplašene "za chvíľu sem prídu a nič tam nebude a ..." Plavovláska vyzeral doplašene a placho, akoby ju desila možnosť, že by im tam musela nosiť veci za ich prítomnosti, akoby ju mali zožrať.
Dievča od stromu v priedušných šatách podobných tým včerajším ich len počúvala, akoby im nerozumela. Vedela že ten stôl každý obchádzal, lebo Bratia mali rešpekt, no v skutočnosti nevidel dôvod aby sa im bála nosiť jedlo. To že by im tam nechcela zavadzať lebo oni ten odstup chceli, to bolo iné, ale tváriť sa že im odhryznú ruky, nohy a ktovie čo. "Ja tam veci ponosím," ozvala sa pokojne a najstaršia zo zvyšnej štvoryce len oči vyvalila, či sa nezbláznila. Otvárala i ústa, no to ona už brala taniere s príbormi k stolu Bratov a pokojne ich tam začala rozkladať.*


/No jo to je tak keď človek má ísť na 11.00 do školy a zobudí sa skôr než si sám praje Potom si tu vypisuje z tristo postáv /

/aj ja som hľadala stromovú na daku taku stranu /

(( Neviem načo narážaš tým "skôr než si sám praje" Hádam nie na mňa

A vidím, že teraz budem zase hľadať Kde mám Véčkooooooooo ))

/nie nie soma som sa zobudila nie na mobil a hladaj, ja už sa pomaly idem najesť, obliecť, umyť a tak mozno vyda ešte odpisať potom /

(( No to ti radím! ))

„ V “

*V dnešné ráno si trochu privstal. Vedel, že Bratia sa ešte povaľovali v posteliach, ich ranné vstávanie nebývalo až tak skoré ako iných robotníkov. Vedeli, že keby sa malo diať niečo naozaj vážne, tak by ich boli zobudili. A preto si mohli dopriať takýto luxus. On však spať nemohol. Vlastne celú noc sa prehadzoval v posteli a keď si uvedomil, že to nemalo žiaden zmysel, len sa pobral do stajní. Trochu sa pomojkal so svojou kobylou a jej žriebätkom, ktoré malo len niekoľko týždňov a nakoniec zamieril i k šelmám. Báli sa ho, no vďaka Kirinovi a jeho ochranárstvu sa k nim dostal celkom blízko až nakoniec sa nemohol od nich odtrhnúť, lebo jedna šelma ho držala za nohu, druhá bola zavesená na jeho páse a tretia mu lízala ucho. Len ťažko sa im vymanil z objatia a celý takto pekne vyumývaný sa pobral rovno na raňajky. Ibaže keď tam prišiel, nestretol tam nikoho z Bratov, len divožienku, ktorú mu chcela dohadzovať Vanille. To kvôli nej mal nepokojný spánok! Beda žene, ktorá bola taká rozkošná! Všimol si zhrozené pohľady žien, ktoré obyčajne chystali taniere na stoly, nestáli pri nej, no div im srdcia z hrudí nevyskočili, bol si tým istý! Dopekla! pomyslel si znechutene. Veď ony sa ich báli! Vedel to, no vidieť to takto okato bolo niečo horšie. Zamračil sa na ne, venoval im ten najhorší vražedný pohľad aký na svojej tvári vedel vylúdiť, až videl že zatajili dych a keď vykročil k divožienke, tak len zhíkli, on obrátili sa chrbtom aby sa tvárili, že si ho nevšímajú. Vedel, že striehnu na jeho správanie voči nej.* Je to odvaha stáť pri našom stole, alebo skôr nikto iný to nechcel urobiť? *Spýtal sa jej pokojne, keď sa ocitol za ženiným chrbtom. Natiahol sa cez ňu k nej a vzal jej pár tanierov z rúk a začal ich rozkladať.* Bude nám treba pridať štyri taniere navyše, bude to možné? *Pre Yunninho manžela a pre Kvetinku s malou.*

Vanille

*Bola rada že tam bol a že tam bol sám, pripravený na prechádzku. Tešila sa až sa s ním prejde, aj keď teraz nevedela ako sa správať. Včera v noci sa milovali a ona ani nevedela či ho smela pobozkať. Vlastne vedela že nesmela, veď nechcela sa s ním rozprávať aj o tom, že ju Leo videl odchádzať a všetko spadlo ako domček z karát?* Dúfam že si si nabil dosť dobre baterky, lebo tak skoro sa sem nevrátiš. Teraz máš v noci deň a cez deň noc, takže pekne ponapínaš svaly. *Zazubila sa na neho a čakala ho pri dverách, celá netrpezlivá, prehupujúca sa na pätách. I ona sa poriadne tešila, už dávno sa len tak nerozprávali ako to zvykli, uvoľnene, s plnými ústami smiechu a podrypovania.* Tešíš sa mladý muž? *Vonku toho bolo dosť, neznáme prostredie, tunajší ľudia, ale i jeho milované čičinky a tiež i iné zvieratá. Páčil sa mu i Kirin a možno zazriu pri obhliadne mačičiek aj iné tunajšie zvieratká, ale len možno.* Mladý muž pridaj do kroku, si ako lemra. *Áno, už sa začínalo to rýpanie. Chcela aby sa vyškieral, naozaj chcela. A ona sa chcela s ním, ešte kým boli tu a ona nemusela myslieť nato, čo sa jej stane doma. Vlastne, chcela mu vôbec povedať čo ju doma čakalo? Že otec pravdepodbne príde nato že sa mu oddala a potom...len zahnala tieto myšlienky a nedočkavo prestupovala z nohy na nohu.*

YUNNA, SIGOURNEY

Tak my pôjdeme do svojej izby, aby sme ti prichystali kúpeľ a spinkanie, dobre? Sig ťa potom dovedie k nám. *Usmiala sa Yunna a keď videla len súhlasné prikývnutie Sigourney, držiac Blaka za ruku sa stratila v chodbe na ceste do ich izby. Sigourney pomaly prešla k posteli, kde si sadla as obavou v tvári sa zadívala na malú. Trochu sa z nej desila, nevedela čo od dieťaťa čakať.* Písmenka? Myslíš Z? *Prekvapene sa spýtala. Nikto iný jej ani nenapadol a hlavne aj preto, že s nikým z Bratov nebola taká kamarátka, aby ju mohli pomenovať slovami dobrá kamarátka.* Áno, som jeho dobrá kamarátka. Čo by si chcela vedieť? *Ruky si zložila na kolená. Trochu sa cítila ako na vypočúvaní, ale to bolo hlavne tým jej stránením sa druhých ľudí. Nebola zvyknutá o taký záujem o ňu, keď sa nejednalo o prácu. Ľudia ju totiž vyhľadávali cez deň hlavne kvôli nej. Ibaže už bol večer. Ona bola neupravená, vlasy mala rozpustené a voľné šaty na sebe, ktoré si obliekala výhradne, keď bola osamote a už neočakávala žiadne návštevy. Aj kvôli tomu sa cítila nesvoja. Doposiaľ ju takto videl len Z. Ale s ním bolo všetko iné. On jej nevadil a na jeho prítomnosť bola zvyknutá ako na vzduch. Chýbal jej, keď pri nej nebol. No toto dieťa malo energie za troch a Sig sa cítila akoby ju mala pohltiť. V jej tvári bol však predstieraný pokoj, len trochu plachosti prekĺzalo von.*

SALLY COOPER

Ja možno mám prehodené dni a noci, ale ty nie. Takže nepočítaj s tým, že sa budeme prechádzať až do rána. Navyše ja som si ponaťahoval svaly už túto noc. *Pripomenul jej ich príjemnú gymnastiku s veľavravným a zároveň vyrývačným tónom v hlase.* A teším sa, teším. Čoby nie. Konečne opustím túto miestnosť a nepôjdem sa kúpať. *Vykročil za ňou pokojne a ani nepridal do kroku, keď ho nazvala lemrou. Išli predsa na prechádzku a nie sa naháňať. Trochu sa zháčil na chodbe, keď uvidel to svetlo z faklí horiacich na stenách, ale oči si privykli a on mohol nakoniec kráčať so zdvihnutou hlavou a prižmúreným pohľadom pred seba.* Počúvaj, žabacinka, ty si akási celá nažhavená na tú prechádzku. Nebodaj som ti chýbal? *Pobavene si do nej tiež rýpol a pery sa mu roztiahli do nezbedného zubatého úsmevu. Do pľúc sa mu nahrnul vzduch z chodby, bol lepší a príjemnejší než ten v jeho izbe, no priplietol sa tam i zápach oleja, či nejakého takého materiálu, ktorý používali na fakle, nebol to však príliš nepríjemný zápach, skôr mu pripomínal domov.* Nuž, slečna sprievodkyňa, kam ma zavediete, som celkom vo vašej moci. Bezbranný a oddaný. *Joj keby ich bol dakto počul, asi by si pomyslel svoje a isto by zhodnotil, že žijú na nejakých podporných látkach. No to bolo ich normálne, nezáväzné konverzovanie, ktorému holdovali už roky rokúce. Jednoducho zvyk.*

Stromové dievča

*Mlčky si rozkladala taniere, aby keď Bratia prídu mali všetko na mieste ako bolo zvykom, no nestihla to a za chrbtom sa jej ozval hlas. Spoznala ho, bez otočenia, včera predsa len išla práve za ním, keď videla že mal rozbité ústa.* Dobré ráno. *Pozdravila ho namiesto odpovede, aj keď tú mu samozrejme chcela dať tiež. Nepovažovala to za odvahu ísť k ich stolu, aj keď ostatné ženy si mysleli niečo iné a skutočne to nechceli urobiť, keď vedeli že meškali a hrozilo že sa tam niekto od nich zjaví.* Nemyslím si že je to odvaha, ten stôl ma nezje aby som mala dôvod báť sa. *Odvetila pokojným hlasom. Ona nevidela dôvod prečo sa ich báť, chránili ich a klebetám nikdy neverila, o nich ani o nikom inom. Kým jej nikto z nich neublížil, nemienila sa pridávať k ich očierňovaniu, aj keď sa držala od nich ďalej. Jasne vysielali signály že im vyhovoval odstup ostatných a ona ho nenarúšala, mali na to právo.* Nemusíš mať ale obavu, nezdržím sa tu dlho. *Dodala, naozaj tam nemienila zavadzať, len im chcela spraviť stôl. Keď jej vzal taniere, len sa pousmiala a na jeho otázku k nemu pootočila hlavu a s jemným úsmevom prikývla.* Pôjdem po ne, len neviem či sa tu všetci pomestíte. Nebude vám treba spojiť nejaký ďalší stôl? *Spýtala sa a pomaly poukladala na miesto i príbory a otočila sa priamo k nemu. Za jeho chrbtom videla tie vytreštné oči a mala chuť si nad nimi vzdychnúť. Správali sa...ani nevedela to ich správanie pomenovať.* Idem po tie taniere, za chvíľočku som tu. *Odhrnula si z tváre premeň ktorý jej tam padol, jemne sa usmiala a obišla ho, ladným krokom sa vracala zase k stolu. Neponáhľala sa, kráčala rovnako ako predtým, no ženy si o tom mysleli svoje.
„Čo ti hovoril?“ vychŕlila na ňu plavovláska. Nikdy ich nepovažovala za zlé ani nepríjemné ženy, no ich správanie voči Bratom naozaj nechápala. Inak sa s nimi dalo celkom rozprávať, aj keď ani jednu z nich nepovažovala za osobnú priateľku. Tá medzi nimi nebola, ležala v izbe s teplotou a pila bylinkový čaj.
„Požiadal o štyri taniere na vyše,“ odvetila jednoducho a po štyri sa natiahla.
„A to si ideš len tak lážom plážom? Zbláznila si sa? Veď sa pohni...“ začala na ňu chŕliť pehatá žienka, načo len pokrútila hlavou. „...čo ak si ho preto znepriatelíš alebo...“
Teraz už skutočne vzdychla, nahlas, aj keď prevrátenie očí zadržala. Bola vychovávaná v prísnom duchu, čo sa správania týkalo a tak len vzala taniere a pobrala sa späť, cítiac tie pohľady na chrbte.* Bude s vami jesť to dievčatko čo prišlo s bratom Z a tou ženou? *Spýtala sa ako položila taniere na stôl, spolu s príbormi.*





Skrinka

*Malá horlivo prikývla keď počula, že pôjdu nachystať veci na kúpanie a cupkala za Sigourney, aby sa s ňou mohla porozprávať. Teda ju zaujímala len jedna jednoduchá vec, ibaže jej to aj chcela vysvetliť, aby vedela prečo sa nespýtala jeho.* Áno, jeho myslím. *Pritakala na súhlas a posadila sa k nej na posteľ, usmievajúc sa na ňu. Rúčku natiahla ku krku, na ktorom jej visela kožená šnúročka, ktorej koniec sa ukrýval pod šatočkami. Vytiahla ho a ukázala na hlinené srdiečko, ktoré na nej vyselo.* Toto robila Flora, jet o moc jednoduché. Teda ja to tak pekne neviem ako ona, ale učila ma to. Stačí hlinu a ohník a to...*Rozrapotala sa, no napokon ústočká zavrela, bola by rozprával dlhšie, len nechcela rapotať, ona asi chcela spinkať. Aj Flora s Písmenkom spinkali, asi bola aj ona unavená.* ...robievame také aj hrnčeky a vázičky a tak...dá sa tak robiť veľa vecí. *Samozrejme to nebola nijaká novinka, no pre dieťa ktoré žilo v jaskyni tých málo aktivít na ktoré mala možnosti bolo úžasných.* Chcela by som aj Písmenku niečo spraviť, aby na nás nikdy nezabudol, ale neviem čo. Flora ma taký kvietoček, lebo sa jej hodí k menu. *Vysvetlila a tu sa črtala otázka, čo práve Písmenku spraviť z hliny, pretože ona ho poznala a vedela čo by ho potešilo. Preto na ňu upierala veľké očiská a čakala, čo jej poradí.*

Floreine

*Na tele jej prebehli zimomriavky ako ju začal hladkať po chrbte a podvedome sa k nemu len viac pritúlila, nejako nad tým ani neuvažujúc. Bola sústredená na rozhovor a keď počula prečo sa v dedine tak zdržal, len na okamih privrela oči. Dnes ju čakali isté povinnosti voči malej. Povedať jej pravdu, o tom že sa zdržia nie krátko ako na výlete, ale že toto bol jej nový domov. Sama nevedela odhanúť ako zareaguje, za iných okolností, keby nestratial mamu by sa určite tešila ako blška v kožuchu, že nemusí viac žiť sama, že tu bude mať zvieratká, kopu detí, Písjmenko, ju a kopu neznámych. No ako zareaguje keď to bude znamenať že prišla o svoju mamu? Veď ona ani nevedela čo to smrť ako taká bola, čo to značilo.* Aspoň si to teraz trochu dospal? *Spýtala sa jemným úsmevom, problém ohľadom malej si nechávala na neskôr, aj keď jej to chcela povedať hneď dnes. Nechcela to odkladať, chcela aby sa malá začala prispôsobovať prostrediu tak, ako tu bude žiť.* Neboj sa, aj to bude a potom sa bojím toho čo bude malovať. *Ušknula sa na neho tiež. Ona síce tieto veci brala jednoducho tak ako videla, nič sa v tom neskrývala, no čo si mohli pomyslieť iní, čo netušili, že malá jednoducho kreslial to čo vnímala? Teda maľovala kadečo iné, hlúposti, ale keď išlo o realitu tak peken so všetkým ako videla.* Na viac ju nepožičiam. *Odvetila s úsmevom.*

Vanille

Keď budem chcieť tak môžem cez deň tiež spať. *Odvetila zubato. No možno nie tak úplne, V sa jej raz nasáčkoval do postele a robil jej zle kým z nej nevytiahla päty, no ktovie či by to bol schopný zopakovať znovu, čo vôbec robil. Teraz určite mali čo robiť keď sa im vrátil Z ako nový objekt na rýpanie. Ale zase V chcela stretnúť, keď už ho videla rozprávať sa so stromovou žienkou. Nech sa len teší, ako do neho porýpe.* Ako vieš že ťa nechcem utopiť a nejdeš sa akože kúpať? *Žmurkla an neho a keď vyšli na chodbu, neisto sa zahľadela na fakle a čakala, či mu to nebude nepríjemné, či ho nerozbolia oči a nebude chcieť ísť späť. No napokon si asi zvykol a to bolo moc dobré, museli ísť predsa nato krok za krôčikom než sa postaví na slniečko.* Samozrejme, už som sa nemohla svojho žabieho princa dočkať. *Odvetila rovnako zubato a veru jej chýbal. V jeho izbe to bol iný svet, ich vlastný, v jeho prítomnosti mohla byť aká chcela a nie aká musela.* No spravíme si oblhiadku vonkajšku, u nich vidno všade hviezdy, nie len na kúsočkoch ako u nás. Je to parádne, vidieť takú celú oblohu, bude sa ti to páčiť. *Chytila ho za ruku a pomaly ťahala chodbičkami správnym smerom, pomaličky, aby si mohol obzerať i vonkajšok. Občas niečo okomentovala, no v prvom rade išla von a keď sa ocitli na čerstvom vzduchu, zdvihla prst dohora.* Pozeraj.

Floreine

*Náhle sa poriadne rozosmiala, keď počula, prečo sa dobre vyspal. No darmo, toto jej poskytlo celú škálu možností na rýpanie a podpichvoanie.*Keby som po tebe chcela ukazovať kopček, tak neviem či by mi išlo len o ukazovanie, to by som ho už asi chcela aj vyskúšať. *Zubila sa na neho a len sa tak natriasala od smiechu.* A nikdy nevieš čo som robila kým si spal. *Zatiahla k nemu dvojzmyselne a provokačne, darmo, trepala dve na tri až to pekné nebolo. Mala by kľudniť hormón a namiesto toho sa smiala.* Možno by si jej mal zapózovať, aby to natrénovala. Kreslí rada, takže ju to určite zamestná a so správnym objektom sa to aj naučí. *Škerila sa na neho ako blázon, ešteže tam malá nebola, mohla by to vziať doslovne to čo mu tu ona rozprávala. Ako však začula ten jeho tón a oslovenie, vedela, alebo aspoň vytušila, že nasledujúca otázka mala byť trochu osobnejšieho charakteru a napokon aj bola. Len by ju zaujímalo, prečo ho to napadlo. Keby aj bola, zmizla na päť rokov a všetko by bolo preč.* Nie, nijakým spôsobom. *Pokrútila hlavou. Ona a vzťahy, to bolo zložité.* Môj obec by mi nikdy nechcel nanútiť nejakého chlapa a ja som s nikým nebola. Bola som kedysi dávno zamilovaná do jedného muža, ktorý ma odmietol so slovami, že ženu ako ja, ktorá ho pomaly porazí a skôr sa pôjde biť než variť by nechcel. Takže na nejaké dlhodobé vzťahy v mojom prípade to doma nevyzeralo, najdlhší vzťah som mala asi s prvým svojim chlapom. *Nepatrne pokrčila ramenami. Boli to už roky, aj keď tie slová jej utkveli v pamäti. Trpké spomienky súvisiace s bolesťou si pamätá každý, aj keď by radšej na kopu z nich zabudol.* A čo ty a ženy, tvoja kamarátka? *Keď už si dávali takkéto otázky, i ona bola zvedavá.*

Stromové dievča

*Takže napokon sa spojili stoly, čo bolo rozumenjšie keď sa takto pekne rozširovali a „množili“. Ako jej pritakal že tam bude i malá, len sa usmiala, natiahla po servítku a usadial na lavicu. Chvíľku servítku všeliako prehýbala, ladne akoby to robila každé ráno, rýchlo a precízne, až zo servítky bol vytvorený kvietok, ktorý položila do jedného z tanierov.* Zo zvedavosti. *Odvetila jednoducho, aj keď v skutočnosti len chcela vedieť či má robiť ten kvietok, nič viac v tom nebolo. Prvé raňajky tu, tak nech sa malá poteší. Svoj počin ale nevysvetlovala, len pokračovala v rozkladaní zvyšných tanierov.* Áno, aj ja si to myslím. Že sa boja teba a nie stola. *Na ich tvárach sa nedalo nevšimnúť si to, preto ani neklamala, ani sa ich nesnažila nejako „kryť“. Niečo také sa zakryť nedalo.* A ja sa nebojím žeby si ma pohryzol, nevyzeráš žeby si mal besnotu. *Pousmiala sa bezstarostne a odhrnula spred očí vlasy, potom sa vystrela a zahľadela sa mu do očí.* Nemám z teba strach, ani z ostatných. *Oni si držali od všetkých odstup a ona sa toho len držala. Bola vychovávaná tak aby nerobila problémy a tak sa určite nešla pliesť pod nohy ani im. To nebola ona.* Myslela som si že chcete aby od vás ostatný udržovali odstup. *Pousmiala sa pri jeho slovách o tom, že mu tam ani trochu nevadila.*




Skrinka

*Zamyslela sa. Srdiečko by mohlo byť, asi by nebolo také pekné tvarované ako mala ona od Floreine, no on by sa určite nehneval. Teda mala pocit, žeby mu to nevadilo. Preto po chvíľke zamyslenia prikývla na súhlas.* Nemôžem mu tam dať predsa svoje meno, keď on chce byt s Florou. Čo ak by jej to vadilo? *Prepájala jednoduché informácie o manželstve a takých veciach s týmto, no zase by tam mohla vyriť aj Floreinino prvé písmenko. Náhle však pokrčila čielkom, čo bude keď oni dve pôjdu domov a on tam ostane? Nepozdávalo sa jej to a musela sa na to Písmenka spýtať. Čo ak pôjdu preč a Flora bude moc smutná? Aj ona bude keď pôjdu preč.* Lebo on mi vyrezal mačičku a mňa to veľmi potešilo. Aj ja by som chcela jeho potešiť. *Odvetila úprimným hláskom pravdivo, prečo ju to napadlo. Ona jeho mačičku mala teraz síce vo vaku, no keď sa zobudia a oni si pôjdu zdobiť izbičku, ona si to tam položí na svoju poličku alebo skrinku.*




Floreine

*Smiala sa, veru sa na tejto časti zhodli, že keby išlo o nich dvoch, tak by nešlo len o ukazovanie. Nato že ležali na sebe nalepení v posteli mali veru veľmi zaujímavú tému, až jej z toho bolo ešte vtipnejšie.* Neviem, pokiaľ by z toho nemala doživotnú traumu, tak mi je to jedno. Raz to aj tak uvidí, aj keď myslím že stačí keď sa dostane k nejakým malým chlapcom. Ona sa už o názornú ukážku postará aj sama. *Zasmiala sa, nijako zvlášť sa tým netrápila. Deti také veci robili, jednoducho boli zvedavé a nebolo v tom nič sexuálne, bola to obyčajná zvedavosť. Zamyslene uvažovala, či to jeho kamarátka nemohla brať inak, no nechcela mu do hlavy vkladať nejaého chrobáka a niečo medzi nimi pokaziť. To naozaj nie, preto si svoje dohady a myšlienky v tomto smere nechala pre seba.* Nikdy si sa nezamiloval? *Spýtala sa po jeho odpovedi, že so ženami bol len pár hodín. Každý túžil predsa po láske či nie? Nedovolila si posudzovať prečo nechcel žiaden vzťah a prečo ho nemal, sama bola z citových záležitostí vyoraná ako kostolná myš, takže mlieť a dávať rady či čokoľvke takého, to veru od nej nemusel očakávať, ani sa toho báť.*

Stromové dievča

*Len sa pousmiala, nevedela ako na pochvalu reagovať. Doma ju moc často teda nechválili, vlatstne sa im väčšinou niečo na jej správaní nepáčilo a určite by sa im nepáčilo ani to, že sa rozprávala s jedným z Bratov. A ona s ich názormi nič nemohla spraviť, iba to, že ak sa dalo, robila si tak ako sa sama rozhodla, tak ako teraz.* V tom prípade dúfam že mi neodryzneš nič, čo mi ešte bude treba. *Odvetila a pozrela na stôl. Bol hotový a ona mala prejsť k ďalšiemu a chystať ďalej, rovnako ako ostatné ženy s ktorými prišla. Meškali a ešte im to dnes išo aj pomaly práve preto,že v jednom kuse kontrolovali, čo robili oni dvaja. Keby to bolo možné, uši by mali natiahnuté asi až k nim, rovnako ako krky.* Keby som bola bojovník, asi by som chcela od ostatných odstup tiež. *Vlastne ona ho mala od väčšina aj tak, nemusela sa ani snažiť, výchova, jej správanie a niekedy zvlášťnosť sa o to postarali sami.* Bolo by to tak jednoduchšie, keby sa niečo stalo. *Nemala potrebu rozvádzať to, no mala pocit, že ak by sa s ľudmi priatelili a niečo sa stalo, mali by problém konať v prospech väčšiny, či osady, zachovať chladnú hlavu, práve preto že tam niekde by bol niekto na kom by im záležalo viac. Anonymita držala city na uzde, zatiaľ čo inak sa to všetko kommplikovalo.* Musím sa vrátiť k práci. *Usmiala sa a pohla sa k ďalšiemu stolu.* Dobrú chuť V.




Skrinka

*Zamyslela sa nad tým. Nad týmto vôbec neuvažovala, pôvodne len chcela vedieť od jeho kamarátky čo mal rád a čo by sa mu páčilo, aký tvar zvoliť. Keď povedala srdiečko, musela nad tým trochu pouvažovať, ale mohli tam byť drobné ich mená, to nebol vôbec zlý nápad. Preto spokojne prikývla.* Dobre. *Usmiala sa, to bolo asi všetko čo jej bolo nateraz treba. Ráno keď sa zobudí určite pôjde pozrieť a nájsť si hlinu a potom položí svoj výtvor do ohníka a ono sa to spraví. To bol jej plán, dúfala že sa jej to podarí. A samozrejme vyzdobiť izbičku, obzrieť zvieratká a ukázať ich Flore, pozrieť mravčeky s Písmenkom, už sa nevedela dočkať ďališeho dňa, aj keď sa tešila aj na spinkanie a kúpeľ. Už ju začínali nožičky bolieť, aj keď to na nej nebolo vidno. Nikdy neukazovala kedy bola ospalá, lebo sa bála že bude musieť ísť hneď spať a ju zaujímalo toľko vecí.*

/jop ja som trošku zabudla /




Floreine

*Ona by sa na tom asi poriadne smiala. Poznala sa, keby nakreslí malá kopček niekde, v prvej chvíli by vyprskla smiechom. Ale len za predpokladu, žeby tam malá nestála, inak by jej to nespravila, nejako by to uhrala, aby sa tam nezložila od smiechu. I ona ako dieťa videla holých chlapcov a nijako ju to nepoznačilo, preto jednoducho vedela že deti boli deti a toto k tomu patrilo. O tom ako sa dozvie ako funguje vznik dieťaťa, to bola iná vec a nejako sa zatiaľ nechystala robiť jej prednášku, ešte bola na určité veci maličká. Aspoň ona mala ten pocit.* V tom prípade sa cítim poctená. *Odvetila na jeho slovách o tom, že si od žien držal odstup. Ona ten dojem teda nemala a nechcela ho týmto nejako vydesiť, bolo to len konštatovanie.* A nemám pocit ani že si odmeraný či chladný, aspoň po ceste sem a teraz taký nie si. *Hlas mala pokojný, hodnotiaci to čo videla, aj keď tušila, že tu mal jednoducho inú tvár. toto bol jeho domov, miesto kde bojoval a musel si držať tvár bojovníka.* Dúfam že to takto i ostane, nesťažovala by som sa. *Usmiala sa, nezačala mu rozprávať o tom že nádje lásku, bude mať deti a tak ďalej. To nevedela a aj keď každý túžil po spriaznenej duši, alebo niekom koho bude ľúbiť a bude s ním šťastní, všetci to šťastie nemali. Ani ona nie a s tým sa zmeirila už veľmi dávno, keď si uvedomila, že nebola žena ako tie krehké stvorenia, aké si muži brali.*

„ V “

*Na jeho perách svietil úsmev, ktorý mohla vidieť len ona, lebo stál bokom k nej a tvár mal upretú k stolu a skôr k zemi, než aby ho mohli vidieť i iní okrem nej. Tobôž nie ženy v diaľke.* A čo ak by som povedal, že by som ťa zjedol kľudne aj celú? *Ani sa jej nepozrel do tváre, len intonácia hlasu napovedala o tom, že sa usmieval. O to viac sa jeho výraz tváre zmenil, keď rozprávala o dôvode prečo boli ostražití a držali si druhých od tela. Mala pravdu, no nepovedala ju celú. No vystihla to celkom pekne. Oni boli bojovníci, neboli hrdlorezi, no zato vedeli byť moc zlí. Ľudia si uvedomovali tieto dva fakty. Boli tam pre nich, slúžili im, na ich ochranu, ale neboli tam preto, aby sa bratríčkovali s kým príde, aby tam boli pre srandu králikov. A oni svoje poslanie brali naozaj vážne, lebo človek nikdy nemohol vedieť, kedy sa niečo zomelie a bude ich treba. Boli len skupinka siedmych chlapov, no za nimi stáli ešte Necrovi muži. A dokopy ich bolo naozaj dosť. Prudko sa obrátil tvárou k nej, keď počul, že sa už chcela pobrať preč a rýchlo ju zovrel za plece. Počul hlasné zhíknutie a jeho pohľad padol k ženám, ktoré pracovali so žienkou pred ním. Tvár mu stvrdla a on ruku okamžite zložil z jej pleca, no pohľad mal neprístupný a prísny.* Ide aj o to, že nikto z nás nestojí o romániky so ženami. V skutočnosti každý len čakáme, kedy sa tá pravá odváži prekročiť tú bariéru, lebo len tie, ktoré to spravia sú odvážne a hodné, aby boli s nami. *Vysvetlil pokojne a nato sa obrátil na odchod. Ešte im niekto musel prichystať jedlo na stoly, takže nechcel zbytočne rozptyľovať a jeho trochu prešla nálada. Takéto okaté správanie! Čert aby tie prekliate ženské bral. A presne kvôli nim si držali túto svoju bariéru medzi nimi.*

„ Z “

*Bol chvíľu zamyslený, aj preto nepochopil čo mu vlastne Kvetinka povedala.* Prosím? Poctená? *Prekvapene na ňu zažmurkal, keď mu všetko došlo, začo mu vlastne ďakovala a on sa nevedomky stiahol. Už nebol ten uvoľnený chlap.* Aha. *Hlesol potichu a pohľad sa mu akosi zastrel a on sa nakoniec posadil. Pohľad uprel zamyslene na posteľ. Mal odísť.* Áno, staral som sa o vás a budem to robiť aj tu, keď ma budete potrebovať. Kedykoľvek sa stačí na mňa obrátiť s hocičím, no.. Mám tu svoj život, som bojovník, ako som povedal, väčšinu času trávim na bojisku, tréningami, či chodím loviť. Nemôžem sa na vás viazať tak ako tomu bolo doteraz, že som vám venoval väčšinu svojho času.. *Rozprával potichu a ťažko. O to viac, keď počul, že by bola rada keby sa to nebolo menilo. On sa zase cítil zvláštne pre tú svoju povahu, cítil sa akoby niekto búral jeho múry, ktoré si tak dobre postavil pred okolím a s rukou na srdci sa toho obával. Nevedel čo čakať.* Ja.. ide o to, že nielen, že sa neviem viazať na druhých, ale ani si to nesmiem dovoliť. Mám poslanie, ktoré musím splniť. Keď bude po tom všetkom, potom sa uvidí, či sa naučím byť iným.. Či vôbec dostanem šancu. *Vedel, že boj s Arenejcom bude boj na život a na smrť, prečo by si mal k sebe niekoho pustiť, keď nebolo isté či ten boj prežije? Mal si nájsť ženu, ktorá by sa spoliehala na neho, ktorá by s ním bola rada a potom by si len tak dovolil umrieť? Nestačilo, že Sig bola na neho tak naviazaná? Vedela o jeho samovražednej akcii, vedela, že raz to príde a vedela, že teraz sa s ním stretol, a bála sa. Oprávnene.*

(( Z ostatných odpíšem až budem doma, bo asi už nebudem dlho ))

SIGOURNEY

*Koniec otázkam! Koniec jej trápeniu, lebo už sa nemusela cítiť tak stiesnene ako doteraz.* Tak to by sme potom mali. Ak budeš niekedy potrebovať s niečím pomoc, tak stačí ak sa na mňa obrátiš. A teraz poď, zavediem ťa za Yunnou, aby si sa mohla dlhšie čľapkať vo vode. *Usmiala sa na malú a postavila sa podajúc malej ruku. Netušila, či také veľké dievča ešte zvyklo chodiť za ruku sa držiac, no videla to u žien, že sa ich deti držali. Však sa jej nemusela chytať keby nechcela. Ona to urobila len jednoducho, ako takú prirodzenú vec. Až potom sa zháčila, lebo netušila, či tak malú neurazila, alebo čo. Veď to už bola veľká slečna a čo ak sa jej podarilo zraziť ju, lebo si dovolila ponúknuť jej ruku? Trochu preto zaváhala.* A povedz mi páči sa ti v novom domove, Pandora? *Zakryla svoje obavy naoko nevinnou otázkou o ktorej ani netušila, že povedala niečo čo mohlo malej vylúdiť vrásky na tvári.*

SALLY COOPER

O tom silno pochybujem, že sa ti podarí prespať sa počas dňa. *Uškrnul sa s poriadnou dávkou pochybností v hlase. Netušil ako tam s ľuďmi vychádzala, ale i tak mu to prišlo ako poriadna lož, že by sa mohla prespať cez deň. Nebol až taký naivný aby jej to bol uveril.* A vysvetlíš mi ako by si chcela utopiť žabu? *Keď už bol teda žabiak, tak ako ho chcela utopiť? To nevedela, že utopiť žabu bolo naozaj ťažké? Bola klzká, väčšinou i jedovatá a on ako žaba vedel i hrýzť! Bol výnimočná žaba! Jemne jej stisol ruku, keď ho chytila a nepúšťal ju celý čas ako kráčali smerom von.* Hviezdy? Veľa hviezd? No tak to som potom zvedavý čo všetko sa tu nájde a čo mi ukážeš. *Usmial sa a znova jej jemne stisol ruku.* Páčia sa ti hviezdy, Vanilka ( prisahám, že som uvažovala akú má táto potvora prezývku! ) ? Čo sa ti tu ešte páči, aby to stálo za zmienku? Čo si vezmeš domov v spomienkach? *Pýtal sa jej so skutočným záujmom v hlase. Vonku však stíchol a celkom porozumel prečo si bola istá nádherou ich oblohy. Poznal hviezdy, videl ich, nie však v takých množstvách v akých boli tam! Krásne množstvo žiariacich bodov a rôzne farebné tiene pohybujúce sa po oblohe. Akoby sa ocitol na celkom inej planéte. To bolo nádherou Asaly, bola tak rôznorodá. Akoby sa v nej nachádzali všetky planéty, vesmíru, ktoré mali aspoň niečo spoločné s prírodou a bujnosťou ukrytou v jej nádherách. Vtedy si načisto uvedomil ako strašne miloval túto planétu a domov princeznej Yunny si hneď zamiloval. Bolo tam síce príliš horúco a on bol už predsa zvyknutý na dážď, no zacítil nutkanie priať si, aby si ten obraz mohol navždy zachovať v mysli, ale i aby toto neskončilo. Nechcel.* Tak toto je naozaj krásne. *Hlesol s úsmevom na perách.*

Stromové dievča

*Len sa pousmiala a pridvihla k nemu zrak.* Tak by vám nemal kto stoly chystať, keď sa ostatné slečny boja a to by sa vám asi nepáčilo, ani tebe ani tvojim priateľom. *Chytila svoje dlhé šaty a pomaly teda išla preč, keď však zacítila ruku na pleci, len pootočila hlavu. Netrhlo ňou ani sa nezľakla, aj keď to zhíknutie sa nedalo nepočuť. Keby nebola taká ako bola, nepekne by sa po nich pozrela, nech sa správajú slušne a nie ako malé deti. Keby to spravil ktokoľvek iný, ani by nemrkli očkom, prípadne by podpichovali, čo je to za muž. A pri ňom sa tvárili, akoby jej hlavu mal odhryznúť. V prvom okamihu mu chcela povedať, že to bolo v poriadku, no jeho slová jej ústa zavreli. Pokrútila nesúhlasne hlavou, bezohľadu nato kým bol a že keby ju práve tie ženy počuli, obili by jej hlavu o stenu že mala ísť ďalej a len skušne prikkývnuť.* Hodné aby boli s vami? *Zopakovala jeho slová a pokrútila hlavou.* Ste bojovníci čo majú okolo seba hradbu, no stále ste ľudia ako ostatní. Nemyslím si, že ženy vám musia niečo dokazovať aby si vás zaslúžili. Musíte si ženu zaslúžiť rovnako, ako žena muža. *Len kývla hlavou na rozlúčku, pridvihla si šaty a prešla k stolu vedľa, aby pokračovala v chystaní. Plavovláska vyzerala že chcela utekať za ňou, pýtať sa, no spolu s ostatnými stále na pôvodnom mieste a sledovali V, čakajúc kedy sa Stromové dievča priblíži bližšie k nim, alebo skončí.*

Floreine

*To že povedala niečo čím ho vyplašila si uvedomila ihneď, ako stuhol a z uvoľneného ležania neostalo nič, len náhle posadenie. Nechcela svojimi slovami povedať nič také, že sa o ne mal starať, ani že mu chceli obrátiť život hore nohami, nič také. Len dúfala, že teraz keď bude doma nebude odmeraný, neočakávala nič také ako celodennú pozornosť ako cestou sem.* Nechcela som tým povedať že máš meniť svoj život, ja len že dúfam že nebudeš odmeraný teraz keď si späť a ja som žena a tak. Viem že tu máš svoj život a chápem to, aj keď malá ťa asi bude trošku...otravovať. *Malej len tak nevysvetlí že za ním nemôže hocikedy ísť, hlavne nie keď doterza žila len s ňou a keď niečo chcela, mala ju po ruke. No i malá si zvykne, len to chvíľu potrvá než pochopí ako to chodí.* Ak vôbec dostaneš šancu? *Posadila sa tiež a pozrela mu do tváre, lebo takto mu do nej nevidela a nemohla v nej ani trošku hľadať odpovede.* Aj teba k niekomu viaže pomsta však? *Spýtala sa tichým hlasom. A asi to nebol len tak niekto, ona sa toho chlapa čo zabil jej otca nejako neobávala, nepodceňovala ho, no bola v boji zručnejšia. Nechcela si predstaviť súpera Z, ak on si nebol istý že sa vráti. Z nebol nijaké tintítko, tak čo potom jeho súper?*

Skrinka


*Pokojne natiahla ručičku k tej jej, síce hovorievala Flore že už nebola malá, ale toto jej nevadilo. Ani stískanie s Florou jej nevadilo, mala to rada. Preto bez váhania jej ruku chytila, no po otázke k nej zdvihla zrak, krútiac drobnou hlavičkou.* My sme tu len na výlete, mamička mi konečne dovolila ísť niekam preč. Poslala Písmenko aby nás vzal z jaskyne a zobral semo na výlet, lebo tú nie sú zlí ľudia. *Vysvetľovala trpezlivým hláskom, všetci akosi nič nehovorili o tom, že tu boli len na výlete. Asi im nikto nič nestihol povedať, alebo mali mať dlhý výlet. Nevedela, no určite sa Flory spýta ako dlho sa zdržia tuto, dúfala že dosť dlho, aj keď mamičku by tu mala rada tiež. Viac jej nebolo treba, aj keď jaskyňu mala rada, ako to tam mali vyzdobené a tak. No to hlavné tu mala, až na tú maminku.*