45. dok

* Len co vysiel von z palaca ešte raz nenapadne pohladom spocital pocet strazcov rozostavenych pri vsetkych branach aj tych, ktory hliadkovali okolo sidla. Tych na streche si vsimol už vtedy ked sa rozprval so Shiroi v zimnej zahrade. Shiroi. Myslienky mu opat zaleteli k nej a bol zvedavy ci za nim ešte príde pred jeho odchodom. Aj ked by sa Viktor neopovazil držat ho tu nasilym nechcel sa Enesiane zostavat dlhsie nez bolo treba. Velitel jeho lode a posadka ešte museli skontrolovat vonkajsi trup a plaste Thanatosu aby sa mohli vydat na dlhu spiatočnu cestu. Raito predpokladal, že to bude trvat prinajmensom niečo vyse hodiny. Brany palaca Cruerovcov nechal davno za sebou a každym krokom sa coraz viac priblizoval k doku. Ked konecne zbadal stihly trup Thanatosu musel sa spokojne pousmiat. Rozmermi predbehol ostatne lode v doku takmer o celu dlzku, ale aj napriek jeho velkosti neposobil neohrabane. Bola to bojova lod a ta musela byt nielen rychla, ale svojim tvarom musela pripominat draveho orla, ktory sa spusta za svojou koristou. Vstupil na palubu, vydal ešte par rozkazov a odsiel do svojej kajuty. Bol rad, že konecne vypadol z tej prečackanej miestnosti kde stravil poslednych niekolko minut v chladnej vymene nazorov s Viktorom a opat je tam kde sa citil predsa len o trochu lepsie. Cele zariadenie miestnosti bolo skor ucelne a nenachadzalo sa tu prilis vela ozdob ci kadejakych inych doplnkov. Mal tu vsetko co potreboval a o nic ine mu neslo. Zobliekol si dlhy plast a bez rozmyslania ho prevesil na opredalo stolicky ako bolo jeho zvykom. Za plastom nasledovala aj kosela až zostal obleceny len v nohaviciach so strieborno modrym lemom po bokoch. Cestou do malej kupelne si prešiel rukou po tvari aby zahnal unavu, ktora na neho predsa len dolahla po dlhej ceste sem, a ktorej sa nevyhne ani pri ceste naspat domov. Okrem toho chcel zahnat unavu aj z ineho dovodu...zamyslene sa uskrnul a zacal si na tvar a plecia spliechat studenu vodu, ktora mu v pramienkoch stekala aj dolu chrbtom.*

/ /

(( Zaujímavá...predstava... ))

/ bolo to slabe asi si musim aj ja pustit nejaku pesnicku na podporu fantazie /

(( http://www.masayume.name/zvrhle.mp3 ?

/ tak ked to tak pocuvam tak ma napada toto raito vykukol z kupelky len v priesvitnom zupanceku s ruzovymi bobrlcami okolo spodneho lemu. Hodil zvodny pohlad na Shiroi a rukou si zahrabol do vlasov prehodiac si ich na druhu stranu pliec. Ladnym knisavym krokom dosiel az k nej zhodil zupancek a...cenzura. Shiroi sa hodila na zem v plnom rehote.* Daj si to radsej na seba.* vytisla zo seba medzi prestavkami v smiechu a podala mu zupan s bombrlcami. :lol! /

(( Ja plačeeeeeeeeem Tak si daj Sexy back od Timberlakea ))

*Jej kroky vo vstupnej hale stíchli po tom, čo zmizla za masívnymi, dvojkrídlovými dverami. Prešla dlhou alejou, ktorú zvykla volať aj Cesta kráľov, podľa francúzkseho parčíku pri paláci, kde sa schádzala nielen samotný vladár, jeho žena, ale aj snobská šľachta. Keď vyšla von, slnečné lúče slnka ju oslepili na krátku dobu. Nebola zvyknutá na pobyt vonku, radšej predsalen zostávala dnu, v tme, v kľude a pokoji. Okrem toho, že slnce sa zvesela vyškieralo, akoby dej na planétach naň nemal žiaden vplyv, opieralo sa o pevné fasády domu, rozhžavilo štrk na cestičke. Bolo horúco. Šaty sa časom začali lepiť na telo., začala pocitovať mlodby z nepríjemného slnka páliaceho jej na hlavu. Na jej vlasoch sa toto svetlo lámalo a tým tvorilo medové odlesky. Doky neboli od sídla ďaleko, čo by len človek kameňom dohodil, preto jej cesta netrvala dlho. Nikam sa neponáhľala, to naznačoval jej krok, no myseľ pracovala. Alebo skôr prestávala pracovať. Zabudla na honosný palác za jej chrbtom, Viktora, intrigy a úskoky, pretože loď, ktorá sa pred jej očami objavila bola ešte krajšia. Štíhly trup sa leskol, okolo vládol neustály zhon. Pár ľudí jej venovalo dlhý, spýtavý pohľad, avšak narozdiel od teploty vonku, chlad toho jejho bol mrazivý, priam ľadový a každého, koho ním obdarovala si robil svoje. Rešpekt... Tichým, ale je tam. Snáď tadiaľ prejde bez problémov, vie sa predsa zorientovať. Niektorí ešte nakladali zásoby, z diaľky zacítila aj smrad pohonných hmôt. Ten si však ani nevšímala, keĎ tam len tak pár sekúnd stála a obzerala si ladné krivky lode. Bola bojová, to áno, ale nikdy by ju nenapadlo, že niečo také pekné môže zabíjať. Tieto myšlienky ju prešli, akonáhle si prešla celý svoj život. Irónia...? Vstúpila na palubu, kde ju zastavil jeden z dôstojníkov. Podľa oblečenia tak hádala. Vraj "Kto ste?"* Ten, kto ukončí tvoj život, ak mi nepovieš, kde je de Cruer.*"Vy myslíte Raita?" Mala pripravenú sarkastickú odpoveď, no nevyslovila ju, keďže jej ukázal cestu do jeho kajuty. Všetko tu bolo strohé, presne ako v jej izbách, vždy len provizórnych a prispôsobených na prežitie. Dlhou chodbou sa dostala až k dverám, zaklopala a pootvorila ich. Zvedavo nakukla dnu, no nikoho nevidela. Vedela, že bola správne. Začula tečúcu vodu.* Tak syn Odysa a ešte k tomu aj princ Telarionu. Prekvapivé. *Odvetila s úškrnom na perách a oprela sa klenbu, ktorá oddeľovala časť miestnosti. Ďalej nešla.*

* Zacul ako sa dvere na jeho kajute takmer necujne otovorili a niekto vstupil dnu. Vedel, že to je Shiroi ešte skor ako sa ozvala a jej zvucny hlas sa k nemu doniesol aj cez pravidelny sum tecucej vody.* Myslel som, že mas rada prekvapenia.* odvetil jej pobavene a objavil sa len par krokov pred nou. Z dlhych havraních vlasov a tvare mu stekali kvapocky vody vytvarajuce na jeho obnazenej hrudi jemne stuzky. Spajali sa a zas rozvetvovali konciac svoju put nize pasa vpíjajuc sa do latky nohavic, ktore mu obopínali boky. Uterak, ktory držal v ruke si prevesil okolo krku a obami rukami zovrel jeho konce. Naklonil hlavu trochu nabok a presiel lacnym pohladom po krivkach Shiroinho tela zvyraznenych latkou siat, ktora sa jej v taky sparny den stala akoby druhou kozou. Nic nezakryvala, ale naopak poskytla Raitovi len radost z objavovania neznameho. Pokial to bude mozne tejto cinnosti sa chcel venovat v zvysenej miere co najdlhsie. Drzo si ju premeriaval no aj tak ho vždy na dlhsiu chvilu sputali jej oci. Chcel vidiet každy, aj ten najmnesi zachvev, ktory sa v nich pohne. Hypnotizoval ju pohladom a nakoniec pomaly ako leopard, ktory si už vyhliadol svoju obet sa pohol vpred. Zvesil si uterak z krku a ked už bol k nej dostatocne blizko prehodil ho okolo toho jej a zacal si jej tvar pritahovat k svojej.* Zabudla si co sa patri.* stisil hlas do ticheho sepotu až pripominal prijemny zvuk tečuceho lesneho potoka.* Pozdravit.* Sklonil sa blizsie k jej tavri aby ju už už pobozkal no zrazu akoby si to rozmyslel a s perami tesne pri jej perach jej ešte zvodne zasepkal.* Pozdrav ma Shiroi...* v ociach sa mu objavili iskricky zmyselneho smiechu, ktore mu presli aj na usta ked doplnil*...porosim.

(( Ahoj, Raito ))

/ prdlajs iny pozdrav menej bezny v beznej konverzacii /

(( Už sa na ňom pracuje Ale bol by to odfajč ))

/ no to by bol chudak Raito takto ho poslat do kelu ale niekedy by si zasluzil aby nebol privelmi namysleny /

*V žiadnom prípade nemusela čakať dlho... Do pár sekúnd, čo prišla, voda ustala. Okrem jeho hlasu nebolo počuť nič. Potom sa vynoril z dverí a až vtedy začula aj iný zvuk. Srdce mala až kdesi v krku. To, čo mala pred očami bol pohľad pre bohov, najväčších umelcov, ktoré by toto telo vedeli zvečniť v jednom jedinom okamihu. Nemý, neživý kameň by pod ich rukami začal hýbať rukami, vdýchli by tejto soche život a prenechali ju generáciám. Siedmy div sveta - socha boha Dia od Feidia. Závidela týmto umelcom, vice versa, umelci mohli závidieť jej. Mala možnosť sa dotknúť teplej pokožky, ktorú lemovala zložitá sieť tenkých pramienkov vody, o čom oni len mohli snívať v najdivokejších predstavách svojej fantázie. Ona nemusela, stačilo len natiahnuť ruku, dotknúť sa narozdiel od kameňa živej bytosti. Zíral, tak ako aj ona zírala naňho. Prekrížila ruky na hrudi, chytajúc balans, keď sa postavila na vlastné nohy. Oči sa jej zaligotali zvláštnym svitom, ktorý v nich nebol vidieť často. Nespúšťala z neho zrak, pohľad, ktorý sa díval priamo do jeho očí, aj keď ju neustále nútil uhnúť, pozrieť sa niekam inam. Vydržala. Čas, ktorý prešiel, dokým sa k nej priblížil sa v jej mysli rovnal nekonečnosti. V tejto chvíli chcela mať dračiu trpezlivosť, neoblomnú, nesmrteľnú. Už-už si myslela, že konečne dostane vodu, ako suchom popraskaná zem, no potom jej bola odobratá priamo od úst. Jeho teplý dych sa vzdialil, no keď začula jeho slová, nemohla urobiť nič iné, len sa uškrnúť. Hral sa s ňou, mal takú drzosť, že sa s ňou rozhodol hrať. Trpezlivosť... Oboma rukami zľahka objala jeho krk, aby konečne prekonala krátku vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala. Najprv len zľahka prešla svojími perami cez tie jeho. Ako on jej, tak aj ona jemu. Dýchala na počudovanie plynulo, zhlboka. Nezatvárala oči, chcela sa pozerať do tých jeho, vidieť, ako aj on stráca trpezlivosť. Nakoniec mu však dala pozdrav. Pozdrav, v ktorom bola ukrytá všetká vášeň vekov, hlad a možno aj niečo iné, čo sama nevedela definovať. Pristúpila ešte bližšie, do bezprostrednej blízkosti. Voda, ktorá ešte nezmizla, sa vpila do štruktúry jej šiat. Cítila teplo, príjemné teplo, ktoré prichádzalo z jeho tela. Trpezlivosť...*

(( Však ja si ho vycvičím ))

/ som v ohromeni /

(( Ciho ! Teoreticky, ak je škorpión,tak by sa dal, horšie by to už išlo s baranmi... ))

* Mal co chcel. Dotyk Shiroinych pier na svojich, jej teply dych miesajuci sa s tym jeho a tiež blizkost jej tela, ktorou mu mucila zmysly vystavujuc ich tažkej skuske. Chcel sa ovladat, ešte aspon chvilu, ale Shiroi ho obrala svojim pohladom o dalsie podobne snahy. Bola tak blizko až do detailov videl farbu jej oci, ktora sa menila v zavisloti od toho ako jej svetlo dopadalo na tvar. Raz pripominali morske hlbiny, ktore ho neodvratne vtahovali do svojho narucia aby sa v nich utopil tuzbou, inokedy zas by nenasiel ziadnu inu farbu, ktora by sa k tej ich priblizovala co len v naznakoch. Boli to prave oci, ktore ho na Shiroi fascinovali. Neupierali na neho zvlastne mrtvy odovzdany pohlad , ale ziarili inteligenciou a vynachadzavostou, ktorou ho zaujala hned pri ich prvom stretnuti. Nebola to len bezducha babka. Zena, ktoru držal v naruci mala silnejsieho ducha nez akykolvek iny muž, ktoreho dovtedy poznal. Zvieral ju v mocnom zajati svojich ramien, rukami jej jemne prechadzal od pasa až k siji a bozkaval sladke pery akoby to bol nektar z tisicich lahodnych kvetov, ktory bol len pre neho. Z hrdla mu vyrazil spokojny hlboky vzdych premiesany s tuzobnym smiechom ked sa odtrhol od kalicha s nektarom a vydal sa objavovat dalsie poklady aby si zasytil svoj tryznivy hlad. Trochu sa od nej odtiahol, ale nemienil ešte skoncit no to nemal chut ani sil. Urobil to len preto aby jej sikovnym pohybom odhrnul zo sije vodopad lesknucich sa vlasov a vzapati sa mohol perami dotknut jemnej pokožky. Ochutnal jazykom jej slanost a pomaly nim prešiel až k Shiroinmu uchu kde sa zastavil.* Mas poslednu sancu ako mi uniknut, pretože ked to neurobis...* namiesto toho aby dokoncil ju chytil okolo pasa a panvou si ju pevne pritlacil k sebe až mohla pocitit velkost jeho sladkeho utrpenia.*

/ Alex ma za toto asi zastreli, ale ved zijeme len raz Don´t worry be happy už musim ist krasne sny papa

(( Bohača, ako môžeš prísť na takéto popisy? Najbližšie si k dlhému listu kúpim aj niečo romanticky úchylné Nesmiem zostať pozadu Brú noc prajem, papa ))

/ale čo by som vraždila...aspon sa pobavim ked to čítam ))/

*Cítila jeho pevné ruky na svojom páse, ale aj na chrbte. Opäť bola v tom náručí, kde ju nič netrápilo, kde všetko odletelo tam, kde sa ľahostajnosť s nevedomosťou miesi do zvláštnych farieb zabudnutia. Už nebola len bytosť, ktorej povedali, že bude pekne a pustili ju von bez kabáta. Našla totižto dočasný prístrešok v niekoho náručí. Postavte sa zástupy proti svojmu vladárovi, ale vždy tu bude jeden, ktorý pri ňom bude stáť, či už úskokmi, podlými ťahmi sa k nemu dostane. Srdce a oči uzavreli pakt, vychádzať v ústrety stále chcú si. Raz hladné oči udávajú takt, raz srdce, keď sa vzdychom citu dusí. Raz oči pozvú srdce na hostinu, kde obraz milého podáva sa. Inokedy, keď oči hladom hynú, v srdci sa nájde potrava. Keď srdce spí zas na očiach je rad utíšiť jeho - i svoj vlastný hlad. Nepotrebovala vzduch, lebo cítila jeho zovretie, hltala dotyk jeho hebkých pier na tých svojich, mala túto krátku, ale zároveň i dlhú chvíľu, ktorú by si ani najbohatší šejk nevedel kúpiť, pretože sa nedá predať v zlate či v iných menách. Nepotrebovala, on bol jej kyslík, to, čo jej dávalo život a sladkú príchuť mámivej nesmrteľnosti bohyne. Raz odsúdila, všetkých do jedného a za tým si stála veľmi dlho. Odsúdila ich podľa vlastných zákonov a pravidiel. Mala vlastnú justíciu, ktorá bola neomylná. Výnimka potvrdzuje pravidlo. On bol iný... Podobal sa jej, zároveň však mal veľmi ďaleko od jej zmýšlania, od jej situácie a onedlho aj priestorovo. Nesmela si však pomýliť odrážajúce sa na jazere s celým vesmírom. Pykala by. Sivasté studnice, do ktorých ste mohli kľudne spadnúť a utopiť sa bez toho, aby ste si to všimli, sa na ňu upierali a ligotali sa. Hladina vody v nich bola čierna a to čo sa nachádzalo pod ňou bol on samotný. Tam sa však nikto nedostal a kto aj áno, nevyšiel bez následkov. Bola pripravená trpieť nimi. Radostný vzdych zmiesený s neskrývanou túžbou ju donútil pousmiať sa. Úprimne, ale hlavne šibalsky s lišiackým nádychom. Nemienila ho však trápiť. Zacítila jeho teplý dych na svojom krku. Obrana by bola úplne zbytočná. Ba naopak, odovzdane naklonila hlavu na bok snažiac sa mu neurobiť podobnú radosť, ako on jej. Mala pocit, že ak by vzdych slastne vyšiel z jej úst, usmial by sa - svojím vlastným úškrnom, spokojným, ako umelec nad svojím dielom, keď všetko ide podľa plánov.* Ja neutekám pred tým... *Riekla potichu, keď ju k sebe pritiahol, čo ju donútilo sa až uškrnúť. Podľa všetkého naňho mala vplyv. Vnímal ju všetkými zmyslami, tak ako ona jeho. Niekedy slová nie sú potrebné... Obe palce zastokla medzi teplú pokožku a jemnú látku nohavíc, ktoré pevne obopínali jeho pás a ešte viac ho k sebe pritiahla. Jednu ruku však vyslobodila, zľahka prechádzajúc perami cez jeho čeľusť, až dosiahla cieľ a obdarovala krivku krku množstvom jemných bozkov.* ...čo mi je po vôli. *Dokončila medzi darmi, hebkými sťa páperie, podobným hlasom.*

(( Kecy a omáčka k tomu ))

/taká otázočka...čo mám robiť ja kym sa zabavíte /

(( ísť sa zabaviť tiež...? ))

/hmm...ale ako hm? alebo sa zajtra inšpirujem "pornom" ráno v škole /

(( Mám dojem, že niekto tu bude mať perné časy... ))