Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

No, *začala s tichým výdychom, kým zvažovala, ako to mu to vysvetliť.* Steny máme a viditeľné sú. Aspoň väčšinou. Pastelky u nás nie sú. Maľujeme farbami z rastlín. Často znaky, ktoré majú určitý význam alebo dôvod. *kým rozprávala, pohľad jej padol na Raita. Mala pocit, že občas je presne taká istá, ako to malé nadšené dieťa. So stovkami otázok, ktoré dávajú zmysel v jej vlastnom svete.* Zvieratá sa môžu stať neviditeľnými, keď ich nevidíš ani nepočuješ. Tak isto to dokážeš aj ty sám, stačí sa to len naučiť. *Veselo sa usmiala. Nejak takto jej to vysvetlovalii, aj keď bola malá. Fungovať vo svete plnom nebezpečných dravcov bez toho, aby si ju niektorý všimol.*
To je sbathu. *Pokračovala ďalej v objasňovaní každej z jeho otázok.* Morská korytnačka z nášho sveta. Vždy si vyberie človeka, s ktorým sa spojí a stávajú sa z nich priatelia an celý život. *Všetky tie komplikované súčasti ich života vynechala, aby mu to nesťažovala. A možno tiež, aby náhodou nedostal šancu spýtať sa na ešte viac vecí, ako pôvodne plánoval.* Jej meno sa dozvie vždy len ten, kto je jej spojencom.

*Na Dorianovej tvári bolo vidieť,že nie vždy rozumie Kreinmu vysvetleniu a už už otváral ústa, aby jej mohol položiť nové otázky, ale vtedy Raito vstal a pokynul rukou ku dverám.
"Krea pozná veľa zaujímavých príbehov. Možno ti ich vyrozpráva po ceste do hosťovskej izby." vstal a vrhol na ňu sprisahanecký úsmev, ktorý mu zmiernil ostré črty tváre a dodal jeho výzoru prekvapujúcu hravosť.
Pre Doriana to bola výzva, ktorá sa nedala len tak ignorovať, a tak s tvárou rozžiarenou nadšením vybehol z izby skor, než by ho mohli zastaviť. Ozýval sa len dupot jeho detských noh, ktorý na chodbe postupne tíchol.
"Asi by sme mali ísť za ním, kým niečo nevyvedie. Keď ho jeho aldmare naposledy nechala bez dozoru pokúšal sa nasadiť omrvinky do kvetináča, aby mu z nich vyrástol celý koláč."
Na okraji Raitových slov sa držal smiech a tesne predtým, než vyšiel na chodbu za synom podal svoju kresbu Krei. Nečakal, kým papier rozvinie a pozrie sa na obrázok, ale išiel o niekoľko krokov napred volajúc na Doriana, aby spomalil. Niečo mu bránilo v tom, aby zostal v Kreinej blízkosti, keď odhalí na papieri svoju podobizeň. Bol to len jednoduchý náčrt, ktorý ju nevystihoval tak, aby s ním bol úplne spokojný no aj napriek tomu cítil akýsi zvláštny nepokoj podobný vytrženiu a nedočkavosti. Navonok však posobil pokojne, keď nasledoval Doriana, ktorý vtrhol do hosťovskej izby ako výchor a ihneď sa začal šplhať na vysoko podstavenú posteľ s belostným baldachýnom visiacim zo stropu. Steny boli natreté na príjemný odtieň oranžovej, ktorý sposobil, že vždy, keď do izby preniklo trochu svetla vzduch v miestnosti nadobudol podobné útulné zafarbenie. Všetok nábytok bol z tmavého dreva, ale pohľad najviac priťahoval výklenok na náprotivnej stene. Okná tam siahali od zeme až k stropu a poloblúk vytváral dostatok miesta pre pohodlnú pohovku bez chrbtovej opierky. Domyselne zabudované bodové svetlo vytváralo na krémovom poťahu hru s prítmým. Závesy rovnakej farby sa dali zatiahnuť, ale izba smerovala na východ k záhrade, takže vonkajšie steny obrastal popínavý Plazivec ohnivý, ktorý vytváral dojem izby ukrytej pred zvyškom sveta. Podľa Raita to bola jedna z najkrajších izieb v paláci, ale rozhodne tá najútulnejšia, pretože poskytovala dostatok súkromia a výhľad na jazero obrastené vodnými leknami a dlhosteblými trsmi tráv. Myslel si, že tu by sa Krea mohla cítiť najlepšie. Nijakú rolu v tom nezohrávala skutočnosť, že práve táto hosťovská izba sa nacházdala na tej istej chodbe ako jeho komnaty. Aspoň sa o tom snažil presvedčiť samého seba.
"Oci, mohli by sme ísť do zvieracieho parku?" opýtal sa Dorian a potom tú istú otázku kládol v pravidelnom časovom intervale - vždy, keď sa na druhýkrát odrazil bosými nohami z matraca postele a znovu naň doskočil. Topánky sa mu váľali na makkom koberci a detský kabátik neďaleko nich. Raito sa poň zohol a prevesil si ho cez plece. V Dorianovej tvári svietilo toľko nadšenia a on bol tak dlho preč, že by mu splnil akékoľvek želanie.
"Chcem Krei ukázať naše morské sbathu. Myslíš, že sa so mnou budú chcieť kamarátiť a povedia mi svoje meno? A oci? Mohli by sme tam ísť vtedy, keď tam budú aj iné deti?"
Posledná otázka zaťala Raitovi do živého. Netušil, že si na to Dorian ešte stále pamatá, pretože, keď boli spolu naposledy v zvieracom parku vybavil im súkromnú prehliadku. Nechcel, aby si ho všimli ostatní ľudia, pretože potom by z jeho výletu so synom nič nezostalo a on musel všetkým opatovať úctivé úklony a dodržiavať prísnu etiketu. No tentoraz to urobí celkom inak. Mal by okamžite navštíviť senát a informovať ich o svojej ceste, ale to najdoležitejšie už zariadil. Vzorky s jeho krvou práve skúmali virológovia nemal preto dovod ďalej sa znepokojovať.
"Čo povieš Krea?" obrátil sa k dievčine a venova jej zvedavý úsmev. Áno, tentoraz to bude nazaj iné.




Znovu sa cítil ako vzdorovitý mladík s elánom a chuťou urobiť niečo bláznivé a nečakané. Nikomu sa nezodpovedal, nikomu nedal vedieť kam alebo s kým sa chystá. Iba nasadol do vznášadla a uistil sa, že Doriana aj Kreu chránia bezpečnostné popruhy. Ovinuli sa okolo nich automaticky so zatvorením dverí na strane šoféra, ktorým bol on. Na rozdiel od uniformy sa vo svojom terajšom oblečení cítil vynikajúco a spoznal by ho skutočne iba málokto. Zostal verný len farbám - čiernym pohodlným nohaviciam a športovým topánkam, modrému tričku bez jedinej ozdoby a s rukávmi vyhrnutými nad lakte. Košeľu mal nedbalo rozopnutú a na vrecku zavesené okuliare s čiernymi sklami pripravené na použitie. Na hlave mu sedela šiltovka, pod ktorou mal schované čierne vlasy, takže mu bolo vidieť šiju a tesne pri hranici vlasov pásik tetovania.
Viedol vynášadlo bočnými cestičkami a mal pocit akoby unikal pred zákonom. Každým prejdeným kilometrov sa cítil stále lepšie a lepšie. Dorian si niečo vzrušene mrmlal a pohojdával nohami vysvetľujúc Krei, čo za zavieratá uvidí v parku a ktoré sú podľa neho najkrajšie.
Raito sa medzitým celkom uvoľnil a bolo čoray ťažšie odolávať tej lákavej predstave, že je na výlete so svojou rodinou ako skutočný človek, ako jeden z mnohých ľudí v dave tiesniacom sa pred bránami. Zaparkoval vynášadlo na voľnom mieste, ale dvere ešte neotvoril.
"Musíme si sľúbiť, že sa nerozdelíme, ale zostaneme vždy spolu. Nechcem, aby ste sa mi tam stratili." prehovoril a do hlasu sa mu vkradla tá správna dávka prísnosti, ktorá neposobila výhražne, ale skor ustarane.*

*Neprekážalo jej odpovedať na zvedavé otázky, no náhlu záchranu uvítala.* Predpokladám, že stratené duše v močiaroch a loviace dravce nebudú vhodnými príbehmi... *poznamenala skôr pre seba, kým vychádzala von z miestnosti. Spomenúť si na niečo pre chlapca skutočne zaujímavé, bolo pre ňu naozajstnou výzvou.
Keď sa ocitla na chodbe a v rukách jej zostal papier s obrázkom, zostala zarazene stáť. Pohľadom striedala kresbu a muža, ktorého chrbát sa stále viac vzďaľoval, a nevedela, čo na to povedať. V tej chvíli ju nenapadol žiadny krajší darček, ktorý by kedy dostala.*
Ďakujem, *zaznelo potichu, len čo ich dobehla v hosťovskej izbe. Miestnosť, ktorá sa pred ňou rozprestierala, pôsobila príjemne pokojným dojmom. Akoby ani nepatrila k zvyšku paláca. Obrovské okná, rastliny na vonkajších stenách, každá jej súčasť tvorila príjemné pohodlie.
Až na tú strašnú vec.
Pohľad jej padol na posteľ, keď zvažovala, či existuje spôsob, ako sa jej rýchlo zbaviť. Vstupné dvere vyzerali byť pomerne úzke, sama by ju tadiaľ nikdy nedostala. Okná na tom boli lepšie, no čo s ňou, keď ju dostane do záhrady? Jej ďalší pohľad smeroval k jazeru a na tvári sa jej zjavil tajomný úsmev.
Otázka na jej názor ju vytrhla z tajomných plánov. Vlastne si nebola vôbec istá, či je vhodné ťahať ju medzi ľudí, keď mala sotva predstavu o fungovaní ich sveta. Dorianov pohľad však nevyzeral, že by prijímal aj zápornú odpoveď.

Kým ju nechali osamote, narýchlo sa prezliekla. V skrini našla krátke svetlomodré šaty, ktoré zakrývali aj jej tetovanie na ramene. Určite boli lepšou voľbou ako tie strašné nohavice. Keď neskôr vybehla von, narazila takmer ihneď na Raita, aj keď spočiatku jej o tom hovorila len jeho typická vôňa.* Vyzeráš... no, asi hrozne. *potichu sa začala smiať a vôbec s tým nevedela prestať ani vo chvíli, keď nasadali do vznášadla.
Cestou počúvala Dorianove veselé vysvetlenia a občas sa opýtala na nejaký detail. Pokiaľ sa na nich Rawei neobrátil so svojou prosbou, ani si neuvedomila, že už sú na mieste. Len krátku chvíľu ho pozorovala, než kývla hlavou spôsobom, ktorý sa pohyboval niekde na hranici medzi áno a možno a vystúpila von. Absolvovali nákup lístkov a úvodné uvítacie hologramy, než sa dostali až ku zvieratám, väčšinou existujúcim len vďaka zachovanej DNA. Zem už dávno nebola tým, čo pred pár stovkami rokov a väčšina cicavcov na nej už vo voľnej prírode nežila. Podobný osud zastihol aj niekoľko ďalších planét, ktorých tvory sa teraz prechádzali za sklami svojich výbehov.
So zvedavosťou ich pozorovala. Boli odlišné ako tie, ktoré poznala z domova. Väčšinou menšie, čím pôsobili priateľskejším dojmom. Vlastne mala občas nutkanie dostať sa k nim a zistiť, ako by sa správali v jej prítomnosti.* Prečo ich držíte zatvorené?

*Okuliare nakoniec nechal zastrčené vo vrecku košele, pretože s nimi by sa odrezal od diania okolo seba. Nechcel prísť ani o jeden Dorianov spokojný úsmev, keď zastal pri výbehu s Ikrazu a pridal sa k ostatným deťom, ktoré vzrušene híkali, keď tvor rozprestrel svoje pestrofarebné krídla a párkrát nimi mávol do strán.
"Oci, poď sa na to pozrieť! Na krídlach má oči!" Dorianov hlas od vytrženia doslova preskakoval a z toho ako uchvátene Ikrazu pozoroval bolo Raitovi jasné, že má dosť času Krei odpovedať bez náhlenia. No aj tak to bolo ťažké, pretože si veľmi silno uvedomoval jej zmysel pre spravodlivosť a slobodné bytie.
" Z časti preto, lebo vačšina z týchto zvierat už vo voľnej prírode nežije. Ich pridzené prostredie zaniklo alebo sa v ňom objavilo viac dravcov.* nikdy nemusel niekomu vysvetľovať na akom princípe funguje zvierací park, a tak ani nemal dovod naozaj sa nad tým zamyslieť.* Mohol by som ti odpovedať, že je to pre ich dobro, ale bola by to len polovičná pravda.* modré oči mu stmavli akoby sa pod nimi prevalili pochmúrnejšie myšlienky no hneď sa zase vyjasnili. Mierne sa pousmial, chytil Kreu za ruku a preplietol si s ňou prsty. Naokolo bolo dosť ľudí na to, aby sa uistil aj sám pred sebou, že v dotýkaní nezájde ďalej, aj keď sa týmto vrhol do pokušenia. Navyše, bol tu Dorian, ktorý na nich volal, aby zrýchlili krok.
"Možeme?" opýtal sa Raito stíšeným hlasom a takmer nedokázal od Kreiných očí odtrhnúť pohľad. Rýchlo sa usmial a nenáhlivým krokom nasledoval syna, ktorý práve vchádzal do obrovitej budovy plynulo prechádzajúcej do vodných nádrží. Vo vnútri morského akvária panovalo prítmie a vzduch bol o poznanie chladnejší, takže si Raito vyzliekol košeľu a prehodil ju Krei cez plecia. Vedel, že práve odtiaľto sa tak rýchlo nedostanú. Ocitli sa priamo pod falošne vytvorenou morskou hladinou a masy vody vrhali do priestoru premenlivé modrasté prítmie.
Dorian už vyhliadol jednu z voľných lavičiek a o chvíľu sa k nemu pridal aj Raito, ktorý sa usadil vedľa neho a Kreu stiahol k svojmu druhému boku. Sedeli pred niekoľkovrstvovým tvrdeným sklom a na tvárach otca aj syna sa rozprestrel rovnaký výraz fascinácie, keď ako bez dychu sledovali plynulé pohyby rýb.
"To je sbathu!" vykríkol odrayu vyrušene Dorian a naklonil sa na lavičke tak, aby sa mohol pozrieť na Kreu.
"Hovorí niečo?"

*Pozorne ho počúvala, no keď skončil, mala stále pocit, že jej niečo zatajil. Nedávalo to úplne zmysel, ak tu mohli mať zvieratá, prečo by im nevytvorili aj dostatok miesta pre život? Nepýtala sa však na nič ďalšie, potrebovala si to najskôr urovnať sama so sebou.
Nenápadne sa pousmiala, keď ju chytil za ruku a spoločne vykročili za nedočkavým chlapcom. Prechádzali skrz budovu a dostali až k vodným nádržiam, kde sa zrazu zastavila. Bola to morská voda, úplne zreteľne vnímala prítomnú soľ všade okolo. Ale nebolo to skutočné more. Neustále si to opakovala v mysli, až kým napokon znovu nevykročila po kamennom chodníku lemovanom mušlami a farebným pieskom. Opatrne sa posadila vedľa nich, no na plávajúce živočíchy sa nedokázala vôbec sústrediť. Myšlienkami bola úplne inde, stratená v minulosti. Vytiahla ju odtiaľ až Dorianova otázka. Opatrne sa zahľadela smerom ku korytnačkám. Uvedomila si, že sa ramenom opiera o Raita a doteraz to vôbec nepostrehla. Ten hrejivý pocit nechcela opúšťať, stal sa bodom, ktorého by sa mohla zachytiť, keď ju spomienky budú znovu lákať medzi seba.*
Nerozpráva so mnou, *vydýchla napokon. Vlastne, podľa spôsobu plávania vyzerala, že jej niečo prekáža, ale predpokladala, že to nie je to, čo by ho mohlo zaujať.* myslím, že to funguje len s mojou vlastnou sbathu. Ale ty nemáš ešte žiadnu, možno ti niečo povie... *pokrčila ramenami na znak toho, že za vyskúšanie určite nič nedá.*

*Dorian vyskočil z lavičky a vrhol sa k presklenej stene hneď oproti. Prilepil sa na ňu rukami aj nosom no v okamihu, ako sa do jeho blízkosti dostala nejaká korytnačka pritisol na sklo ucho akoby načúval či mu niečo nepovie. Robil to tak sústredene až sa mu črty v detskej tváričke zmraštili a Raito nezadržal úsmev. Chlapča na pozadí podmorského sveta vyzeralo len ako drobný tieň, ktorý sa čo najviac snažil splynúť s priezračnou stenou, aby mu z diania vo vode nč neuniklo.
Raito cítil teplo, ktoré k nemu prenikalo z Kreinho tela, keď sa o neho opierala a vyvolávalo v ňom zvláštny pocit spokojnosti. Obrátil k nej tvár a mal chuť urobiť toho oveľa viac no namiesto toho len zachytil lem košele, ktorá jej skĺzla z jedného ramena a opatrne ju popravil. Prstami len zľahka zavadil o jej pokožku a ruku rýchlo stiahol. Namiesto toho sa usmial a prebehol pohľadom po Kreinej tvári.* Pristane ti to.* prihovoril sa jej a na chvíľu sa zabudol v jej očiach. Prebral ho len vzrušený Dorianov výkrik, pri ktorom obrátil hlavu spať k nemu.
"Myslím, že som niečo počul!"
To niečo, vysoký pípavý zvuk, nakoniec vydával pár bielych morských veľrýb, ktoré priplávali bližšie ku sklu a Dorian pri tom pohľade úplne zabudol na morské korytnačky. Veľryby mali štíhle telá zakončené srdcovitými plutvami a ďalšie páry plutiev takmer v strede tela. Ich oči boli čierne, ale napriek tomu posobili hravým dojmom, keď sa plávali tesne vedľa seba, otáčali sa a tisli ku sklu akoby ich vyzývali ku hre.
"Krea! Oni sa so mnou rozprávajú! Chcú, aby som išiel za nimi. Poď, musíme ísť." pribehol ku Krei a bez sebemenších rozpakov ju chytil za ruku. Z miestnosti na druhej strane viedli schody priamo nad nádrže, ktoré boli síce ohradené, ale spoza mreží sa dalo pozorovať dianie na hladine. Tesne pod ňou teraz plávali biele morské veľryby a z otvorov na chrbte vypúšťali do vzduchu obláčiky vodnej pary. Ozval sa klepotavý zvuk, keď jedna z veľrýb vystrčila z vody hlavu a pokyvkávajúc ňou otvorila bezzubé čeľuste. Jej veľké čierne oko sa upieralo priamo na Kreu a premeriavalo si ju s nepopierateľnou inteligenciou.*

Ďakujem, *pošepla, akoby hlasným slovom mohla narušiť atmosféru podmorského sveta, ktorý ich obklopoval. Necítila sa úplne istá, no jeho prítomnosť ju príjemne upokojovala, snažila sa preto na ňu sústrediť.
Spolu s malým Dorianom prešli až von, k okraju nádrže. Sledovala odtiaľ veľké tvory a jej sa zrazu zdali neuveriteľne blízke, akoby ju spojovali s jej svetom. Ešte aj zvuky, ktoré vydávali jej pripomínali domov. Stačilo len privrieť oči a započúvať sa do ich rozhovorov.* Čo ti povedali? *obrátila sa s úsmevom na chlapca.*

*Dorian zodvihol hlavu ku Kreinej tvári a musel si rukou zatieniť oči, aby vôbec niečo videl. Nevedno prečo sa odrazu cítil akosi zvláštne. Nebol to smútok ani veselosť, ale nevedel to popísať celkom presne. Vedel len to, že to nejako súvisí s výrazom, ktorý zahliadol v Kreinej tvári.* Chcú, aby sme išli k nim a aby sme sa s nimi hrali.* zadíval sa na bielu veľrybu a potom opatrne stisol Kreinu ruku.* Je ti smutno za mamičkou? Keď si tu.

*Prekvapila ju chlapcova všímavosť. V istom zmysle mal vlastne pravdu, ale nemohla mu o tom rozprávať len tak. Nedokázala to priznať ani sama sebe.* Niekedy, *ozvala sa potichu. Uvažovala, ako sa asi cítil on, keď tu musel ostať sám.* Ale teraz môžem byť s vami. *jemne sa pousmiala a postrapatila mu vlasy.* Možno by sme mali nájsť ocina a potom by si mi mohol ukázať aj ďalšie zvieratá, ktoré tu máte. Čo na to povieš?

*Pousmial sa, pretože Kreine slová ho upokojili, aj keď sám nevedel ako sa to vlastne stalo. Ešte nikdy nebol vonku aj s niekým iným ako so svojím otcom alebo aldmare, a preto mala pre neho Kreina prítomnosť zvláštny význam. Mohol by sa s ňou spriateliť a teraz to cítil ešte viac – hanblivosť z neho pomaly opadávala a zaujímalo ho ešte niečo.* Ako dlho s nami ostaneš?* odrazu pôsobil veľmi zraniteľne a upieral na Kreu detsky veľké oči.* Mohla by si tu zostať už navždy. Budeme spolu chodiť do zvieracích parkov, požičiam ti všetky svoje hračky a ocko ťa bude mať rád ako mňa.

*Veselo sa začala smiať nad jeho nápadom. Páčil sa jej spôsob, akým dokázal dávať veci do súvislostí.* Myslím, že na to sa budeš musieť spýtať jeho. *Ľahko ho zdvihla na ruky a obrátila sa ešte na chvíľu smerom k hrajúcim sa veľrybám.* Ideme ho pohľadať?

*Objal Kreu okolo krku pričom sa mu prsty zaplietli do jej vlasov, ale namiesto toho, aby ich vytiahol začal si jednotlivé pramene natáčať na krátke prsty. Robil to aj so svojimi vlasmi, ale boli príliš krátke, aby ho to uspokojilo. Široko sa usmial, pretože sa mu pohľad z výšky pozdával oveľa viac ako naťahovanie sa na špičky a prikývol hlavou na znak súhlasu. Netrvalo dlho, kým otca zbadal, pretože jeho vysoká postava vynikala v dave, ktorý sa tmolil všetkými smermi a akosi podvedome od neho bočil. Možno bol oblečený ako oni, ale z jeho postoja sálalo do okolia niečo, čo ostatných nútilo zachovávať si prirodzený odstup.
Raito na nich čakal a tváril sa pokojne. Na perách mu pohrával slabý úsmev a keď sa Krea priblížila položil jej ruku na chrbát a zľahka ju pohladil.* Je všetko v poriadku?

*Zaujalo ju, ako sa začal hrať s jeho vlasmi. Vnímala jeho dotyk, než sa rozhodla prehovoriť.* U nás doma, môžeš podľa spôsobu, akým si zviažeš vlasy, o sebe veľa povedať. Arkani, ľudia žijúci v púšti, na to používajú špeciálne ozdoby, ktoré z nich robia bojovníkov. Môžem ti to ukázať, ak chceš.
*Stačilo im prejsť skutočne len kúsok, než našli Raita. Podvedome sa usmiala nad tým, ako je stále svojim spôsobom odlišný, aj v obrovskom dave ľudí. Očarujúci.* Požičiaš mi aj ty svoje hračky? *uškrnula sa náhle a Dorianovi venovala pohľad, skrývajúci ich spoločné tajomstvo. Po chodníku sa vybrala ďalej na cestu, zvedavá, či tu nájdu aj nejaké tvory z pralesa ako je ten ich.*

*Zatváril sa síce nechápavo, ale ten sprisahanecký úsmev, ktorý si Krea a Dorian vymenili spôsobil, že mu na vysvetlení prestalo záležať.
„Krea povedala, že mi môže zapliesť vlasy ako bojovníkovi. A Krea povedala, že to tak robia aj u nej doma a ...Krea? Ako si musíš zaviazať vlasy, keď si hladná?“
Raito zobral syna na ruky, aby Krei pomohol, pretože už beztak bola priveľmi drobučká. Aspoň sa mu tak zdalo, keď znovu kráčal vedľa nej po ceste smerujúcej do kopca. Po okrajoch rástli stromy rozmanitých druhov a keď práve prechádzali popod zakvitnuté seyli ľahký vetrík strhol z konárov niekoľko ružových lupeňov. Popristávali pod ich nohami a vplietli sa im do vlasov.
Iba keď míňali stánok ovešaný pestrofarebnými stuhami sa Dorian znovu prebral a zbystril pozornosť. Nemusel nič hovoriť a Raito rovno zamieril k predavačovi, ktorý chlapcovi podal kornútok so studeným krémom a polial ho sladkým sirupom.
Raito dal mužovi s veselou okrúhlou tvárou peniaze a snažil sa ignorovať to, keď si ho jeho oči začali zvedavo prehliadať akoby predavač lovil v pamäti, kde ho už videl. Zobral si od neho ešte jeden kornútok a podal ho Krei.
„Vyskúšaj to. Ale opatrne, iba jazykom.“ usmial sa na ňu a oblizol si z prstov kvapôčky sirupu, ktoré stiekli z okrajov kornútka.*

No, to neviem. Ale určite môžeme niečo vymyslieť. *kým hovorila, nechala Raita vziať si syna, no zatvárila sa pri tom trošku pobúrene. Bolo jej jasné, že o nej pochybuje.
Cestou si viac začala všímať okolie. Stromy, ktoré boli skutočne veľmi malé. Doteraz mala pocit, že jednoducho ešte vyrastú, no čím ďalej sa dostávali, tým viac o tom pochybovala. Mohol to byť dôvod, prečo na nich nebývali? Alebo obrovské stromy zmizli spolu s ich presunom do budov?
Ľudia okolo ju fascinovali svojim správaním. Mnoho z neho si určite ani neuvedomovali, pretože navzájom často reagovali úplne odlišným spôsobom. Nepatrné gestá, pohyby rúk, postoje. To všetko tvorilo celú knihu nevyslovených slov. A oni v nej nevedeli čítať. Rovnako, zrejme vôbec nevnímali slabučké vône okolia, tiahnúce sa všade v ovzduší. Len tajne dúfala, že sa nestane rovnako nevšímavou, ako oni.
Kornútok, ktorý neskôr dostala, chvíľu len sledovala. Vnímala chlad, ktorý z neho vychádzal do okolia a nebola si istá, čím to môže byť spôsobené. Keď však ochutnala, na tvári sa jej zjavil veselý úsmev. Ponúkla z neho aj Raweia, než vykročila smerom k dravcom.*

*Jeho kroky sa odrážali chodbou v hlbokej rytmickej ozvene a tvorili pozadie pre myšlienky, ktoré mu blúdili hlavou. Vo vnútornom vrecku na civilnej uniforme ho ťažila obálka s listom od Senátu – dokonalá ukážka falošnej politickej etikety. Mal pocit, že v poslednom čase nerobí nič iné iba čaká na to, kým si ho Senátori znovu nezavolajú na „pohovor“. Nebolo ťažké uhádnuť prečo to robia a teraz, keď sa Raito vrátil bude mať príležitosť pozhovárať sa s ním o všetkých nepekných záležitostiach, ktoré sa začínajú rysovať na pozadí jeho vlády.
Netušil ako si má Raitov návrat vysvetliť, pretože sa s ním ešte nestretol a aj keď sa zo Senátu ponáhľal priamo do paláca bolo mu oznámené, že panovník len pred chvíľou odišiel so svojím synom a jemu neznámou ženou na rovnako záhadné miesto. Dopekla! Necítil sa dobre pre to, čo sa dialo na Telarione. Možno bol vychovaný ako vojak, ale za tie roky v Raitových službách sa už čo to naučil o úskokoch aristokracie.
Vstúpil do hosťovskej časti paláca, ktorú dočasne obýval so svojou rodinou, kým ešte dohliadal na Dorianovu bezpečnosť a potisol kľučku dvojkrídľových dvier. Možno sa mu pochmúrne myšlienky zračili na tvári, ale v okamihu ako si jeho oči privykli na svetlo v miestnosti a zaostrili na Tessu celkom prirodzene sa uvoľnil a usmial. Jeho žena sedela chrbtom otočená k nemu a práve si dvíhala k ústam striebornú vidličku. Na lesklom kove sa na okamih zalesklo slnko prenikajúce z vysokých okien hneď naproti jedálenskému stolu a potom sa sústo dostalo do objatia jej pier. Rád ju pozoroval takto, kým netušila, že je blízko nej, ale nikdy to príliš dlho nevydržal. Potreboval pohľad jej zelených očí ako soľ.* Dobré ráno.* usmial sa a pristúpil tesne za jej chrbát, aby sa o neho mohla oprieť. Potom sa sklonil a pobozkal Tessu na spánok.* Prepáč, že som dnes odišiel tak skoro. Nechcel som ťa zobudiť.* zašepkal jej do ucha a prstom odhrnul pramienok zlatistých vlasov z jemnej pokožky na krku, na ktorú vzápätí priložil pery.* Raito sa vrátil.* dokončil bez zbytočného zdržiavania a usadil sa na stoličku vedľa svojej ženy. Skúmavo ju pozoroval, v kútiku úst sa mu držal ľahký úsmev, ktorý mal odvrátiť pozornosť od vrások okolo očí. Natiahol sa po vidličku vedľa prázdneho taniera a napichol na ňu kúsok z Tessinho ovocného šalátu. Jeho tvár poznala vážny výraz veľmi dobre, ale v takejto dôvernej chvíli nestratila nič z chlapčenského šarmu, pre ktorý mu dokázalo prejsť už veľa vecí.*

*Kreina ponuka bola príliš lákavá na to, aby ju odmietol. Navyše mu dala príležitosť dotknúť sa jej bez toho, aby si to nejakým spôsobom sám vynútil. Už už sa pohýnala ďalej, keď jej chytil ruku, v ktorej držala zmrzlinu a prstami jemne zovrel zápästie, aby ju zastavil. V tvári sa mu zračil nečitateľný výraz muža, ktorý si rád drží svoje myšlienky skryté pred zvyškom sveta. Iba modré oči mu stmavli, možno pôsobením tieňa, keď sklonil hlavu a jazykom zlízol studený krém po okraji kornútku. Zodvihol pohľad len na okamih, uprel ho na Kreinu tvár a potom sa odtiahol. Chvíľa dôvernej blízkosti sa skončila.* Ďakujem.* usmial sa a hlavou sa mierne uklonil akoby Krei ďakoval za oveľa viac, než len ochutnávku zmrzliny, dotyk alebo chvíľkovú blízkosť. Obrátil sa k Dorianovi a ostré rysy jeho tvári akoby stratili ten všadeprítomný drsný ráz.
"Oci, vidíš to? Krea!" volal na nich už pekne vpredu, drobná postavička na pozadí premieľajúcich sa návštevníkov parku a Raito zrýchlil krok, aby syna dostihol. Nemal dobrý pocit, keď bol od neho príliš ďaleko a tieto ochraniteľské inštinkty mal len spolovice na príčine ich skutočný pôvod. Veril, že niečo podobné zažíva každý rodič.
Dorian zostal poslušne stáť pri výbehu s dravcami a s otvorenými ústami pozoroval ich ladný pohyb v umelo vytvorenom prostredí. Keď Raito podišiel k nemu žartom mu skrčeným ukazovákom pridvihol padnutú sánku a Dorian sa vzápätí rozosmial.*

*V tichosti sedela za stolom a raňajkovala. Julian ešte spokojne spinkal a Ginny, to ranné vtáča sa už hralo potichu na koberci v ich vedľajšej izbe. Vedela si predstaviť, že práve v tej chvíli mohla obdivovať chvosty svojich plyšových hračiek a pýtať sa samej seba, prečo taký tiež nemá. Bolo neuveriteľné, ako deti dokázali prechádzať rôznymi etapami, kedy ich niečo zaujalo a mali okolo toho toľko otázok. No ako sa dalo odpovedať na otázku, prečo jej nenarastie tiež chvost? Julian ako počul jej otázku chcel samozrejme vedieť odpoveď tiež, aj keď jeho to ani moc nezaujímalo. No keď sa vypytovala jeho sestrička, musel sa jednoducho i on. Nezaregistrovala, že už nebola sama, Cass vedel chodiť ako duch a prekvapiť ju, tak ako to spravil i tentoraz. No nemyklo ňou, len sa kútiky pier zdvihli do úsmevu, keď k nemu pootočila hlavu a spokojne sa oprela.* Aj tebe dobré ráno, aj keď ty si ho mal už asi dosť dávno. *Netušila kedy zmizol z postele, niečo sa jej marilo že mu možno i čosi zamrmlala, možno že ho ľúbi či nech má pekný deň, no netušila či to bola pravda alebo len sen. Podvedome vždy vytušila kedy bola v posteli sama, pátrala po ňom rukou keď nebol dosť blízko, no vedela že mal povinnosti ktoré ho dokázali vytiahnuť z postele.* Keď som si bola po raňajky tak mi povedali. *Odvetila a kútiky pier sa jej ešte viac rozšírili.* No nebol už doma. Chcela som ho ísť privítať, no ževraj zobral malého a spolu s nejakou mladou ženou odišiel. *Predpokladala že to už dávno vedel, no i tak to povedala. Trochu ju to ráno sklamalo že hneď takto utiekol preč ani sa neprišiel ukázať, no možno sa mu len nechcelo čakať kým vstanú. Netušila kto bola tá žena, no podľa toho čo spomínali v kuchyni nebola tunajšia.* Dúfam že je už v poriadku. *Inak si nevedela vysvetliť jeho návrat a okrem toho, predtým by už len tak niekam neodišiel keď mu nebolo dobre.* Kde si sa mi ráno vyparil? *Doložila ešte otázku a posunula tanier s raňajkami viac do stredu stola, aby sa nemusel veľmi naťahovať. Viac sa k nemu natočila aby mohla sledovať jeho tvár a úsmev*

*Zastavila sa pri dotyku, ktorý pocítila a vrátila sa o kúsok naspäť. Pozorne ho sledovala, s nenápadným úsmevom na tvári. Mala rada, keď sa správal neočakávane. Mohla len odhadovať, čo urobí a len málokedy sa skutočne trafila aj do reality. Istým spôsobom ju fascinovalo, ako je možné, že sa v ňom dokáže tak často mýliť. Bol pre ňu bájnym tvorom, o ktorého existencií doteraz ani netušila.
Voľnou rukou sa na krátku chvíľu dotkla chrbta jeho dlane než sa napokon vybrala za ním a Dorianom ďalej.
Zvieratá, ktoré boli v ďalšom z výbehov, na ňu zapôsobili takmer rovnako ako na malého chlapca. Dravé šelmy jej pripomínali výzorom tvory z jej domova. Akurát boli omnoho menšie, až sa jej zdalo nepravdepodobné, že niečo také dokáže skutočne loviť svoju potravu. Mohla byť tak malá aj ich korisť?
Dlaňou sa dotkla hrubého skla a pozorovala ladné pohyby šeliem. Bolo jej ľúto, že museli byť zatvorené práve na takýchto miestach a nemohli sa preháňať po skutočných pláňach svojho prirodzeného kraja.*
Mohlo niektoré zo zvierat, ktoré tu je, poznať svoj pôvodný domov? *napadlo ju náhle a zvedavo sa obrátila na Raweia. Aj keď po tom, ako otázku vyslovila, si náhle nebola istá, či je lepšie žiť v nevedomosti alebo odlúčení od toho, čo k nám skutočne patrí.*

*Tušil nad čím Krea po tej otázke premýšľa a vedel, že to pre ňu musí byť zvláštne. Pozerať sa na život z druhej strany, z tej lepšej strany, kde mal človek voľnosť pohybu a mohol si dopriať ten luxus a umlčať výčitky svedomia pohľadom na dobre živené tvory. Napriek tomu sa nedalo poprieť, že nič z ich života nebolo skutočné, zamaskované falšou, ktorá sa snažila tváriť ako prirodzená skutočnosť. To bola veľká priepasť medzi ich svetmi, pretože na Miletei žiadne ohrady ani tvrdené sklá neexistovali.* Niektoré.* priznal po pravde a zameral sa na skupinku divých šeliem.* Iné okrem tohto miesta nemajú iný domov.* Zničený, zdevastovaný – to boli tie správne slová, ktorými by to mohol vystihnúť.* Nerozmýšľal som nad tým.* prehovoril zamyslene, pričom sa mu na čele a v kútikoch očí vytvorila sieť drobných vrások. Možno navonok vyzeral ako všetci ostatní, ale stále sa v niečom odlišoval.* Tak to je, Krea. U nás.* Cítil, že tie slová boli v skutočnosti drsné a nič neriešili, ale musel ju pripraviť ešte na veľa vecí, ktorým nebude rozumieť a ktoré jej nakoniec spôsobia bolesť. Radšej teraz ako ju držať v okúzlení z nového sveta.* Už som ti povedal, že žijeme v ilúziách.* Keď začal nemohol len tak prestať. Nechcel Krei ublížiť, pretože by to nedokázal, keby to naozaj nebolo potrebné. Chytil ju za plecia a otočil čelom k davu. Stál tesne za ňou, takmer sa o ňu opieral lícom, ale pohľadom sledoval ľudí všade naokolo.* Myslíš, že ich život je lepší? Ani jeden z nich ťa naozaj nevidí hoci ti môže pozerať priamo do tváre. A ty s tým nedokážeš nič urobiť. Je to spôsob života, neustála túžba byť niekým iným a niekde inde len nie tu a teraz.* nadýchol sa Kreinej vône, ktorá sa mu po dúškoch dostávala do pľúc.* Môžeš sa pýtať prečo, môžeš sa snažiť pomôcť im, ale nič sa nestane a nič sa nezmení ani pre tie tvory, ktoré tu vidíš. Jediná kto ostane nešťastná si ty.

*Prikývol hlavou, aj on dúfal, že je Raito v poriadku a v duchu mu nemohol upierať rozhodnutie stráviť čas osamote so synom. Teraz, keď mal svoje deti, svoju vlastnú rodinu, vzdať sa jednotlivých vecí bolo oveľa ľahšie a celkom prirodzené, preto chápal svojho priateľa. Pre väčšinu bol Raito len panovníkom, predstavoval osobu, na ktorú sa všetci upínali a táto neustála potreba podpory urobila z neho muža akým bol dnes, ale Cass ho poznal pridobre na to, aby pod tvrdou maskou dokázal poznať človeka z mäsa a kostí. A rovnako tak Tessa. Musel sa usmiať, pretože tú vec zobrala tak pokojne a hneď prešla na inú tému, ktorá sa týkala iba ich. Odložil vidličku hoci ešte neraňajkoval a natiahol sa po svoju ženu. Posadil si ju na kolená ako malé dievčatku o zozadu objal rukami okolo pása. Hlavu si položil na jej plece a nahrbil pritom ramená, pretože oproti nemu bola drobučká a takto si to uvedomoval ešte viac.* Najradšej by som zostal pri tebe, ale odvolali ma do senátu.* zdržanlivý tón hlasu naznačoval, že to nie je téma, pri ktorej by sa chcel dlho zdržať. Namiesto toho si obrátil Tessinu tvár k sebe a prešiel jej po líci bruškami prstov. Potom sa sklonil a veľmi jemne ju pobozkal na pery. Ani po takom dlhom čase ho to stále neprechádzalo. Rád sa jej dotýkal, bozkával ju, miloval.* Chýbal som ti?* zašepkal jej do pier a rýchlo sa usmial, pretože na sebe mala šaty, ktoré sa mu obzvlášť páčili.* Alebo predo mnou niečo tajíš? Niekoho?* doberal si ju so smiechom a znovu sa natiahol po vidličku, aby ju nakŕmil. Vpadol do izby v momente, keď raňajkovala a on nechcel, aby bola hladná kvôli tomu, že sa mu venovala. Deti si už beztak vyžadovali ich plnú pozornosť a keď obrátil hlavu zbadal v susednej izbe pohybujúci sa tieň doplnený o veselý džavot. Tešil sa na okamih, kedy ich v ten deň prvýkrát uvidí.*

*Zostala stáť a sledovať pohyby prechádzajúcich ľudí. Ich gestá, rozprávanie, chôdzu. Uvažovala nad tým už skôr, možno ešte na lodi. Všetci okolo boli ovplyvnení miestom, kde žili. Múry, steny, ploty, čiary. Všetky prikazovali, niečo určovali. Kam kto môže, kam nie, ako sa správať, kedy ísť. Stali sa súčasťou ich domova úplne iným spôsobom. Nebola to rovnováha, ktorá vznikla prirodzene, ale bola umelo vytvorená, spolu s ich vynálezmi a neustálymi zmenami. Išlo len o to, akým spôsobom sa jej podvolia. Či budú poslúchať alebo sa vzoprú. Vymenili pokoj, ktorým žil jej svet, za technológie a domov v ozrutných mestách. Takmer ako krtko, ktorý síce vyšiel na povrch, no stále bol slepý.
Vedela, že má pravdu, no napriek tomu úplne neverila jeho slovám. Obrátila sa k nemu a než prehovorila, sledovala detaily jeho tváre.* Ale ty si iný. *Prstom sa jemne dotkla jeho sánky a pomaly po nej prešla o kúsok nižšie. Akoby sa za tými slovami skrývalo omnoho viac. Náhle sa však uvedomila a veselo sa pousmiala.* A to si jediný, koho odtiaľto poznám. *jej úsmev sa viac rozšíril. Keby s nim nestrávila toľko času, možno by to brala inak.* Aj deti sú úplne iné. Presne ako Dorian - vidia svet svojimi vlastnými očami, taký, aký sa im páči. U nás sú také isté.
Občas len stačí, aby ti niekto ukázal trochu odlišný pohľad. *dodala napokon potichu. V tej chvíli mohli byť obaja, kto by sa dokázal začať dívať inak.*

*Jeho pokynutie vzala tak, že ani on netušil či bol naozaj v poriadku. I preto sa nedokázala radovať naplno, jednoducho chcela Raita vyobjímať, zistiť ako na tom bol a až potom sa naplno tešiť. Nechcela byť sklamaná, aj keď vedela, že ak by nebol zdravý, na pocite bolesti by to neubralo. Bola rada že bol doma. I Dorian musel byť nadšený, nevedela si predstaviť ako to Raito bez syna tak dlho vydržal, hlavne keď ona mala Ginny a Juliana s Cassom kedykoľvek pri sebe. Cassov pohyb, keď si ju položil na nohy a objal okolo pása ju vytrhol z myšlienok točiacich sa okolo Raita a spokojne sa o neho opäť oprela.* Čo chceli v senáte? Už vedia že sa Raito vrátil? *Samozrejme kým tu nebol mali voľné ruky a robili si ako sa im zachcelo, no ak už vedeli že sa Raito vrátil, určite začali spriadať. Nechcela začínať tému nového kapitána Thanatosu, bolo len ráno aby Cassovi poslala myšlienky tým neveselým smerom a preto mu radšej opätovala bozk. Milovala ho. Napriek tomu koľko času uplynulo od ich svadby, že ho mala stále pri sebe, neprešlo ju to. Dokonca ani občasný odtieň žiarlivosti, keď sa okolo neho chceli nejaké slečny motať.* Noooo...ja ti neviem, možno by si sa nemal dívať do skrine, čo ak by si tam našiel niečo čo by si nechcel...*Zatiahla nevinne, doberajúc si ho. V skrini by akurát tak našiel kopu vecí nahádzaných, čo sa jej to včera nechcelo upratovať. Naozaj lepšie nedívať sa do tej skrine.* A ty si mi už vôbec raňajkoval? *Zapichla do neho pohľad keď ju začal kŕmiť, ona papala pravidelne, no len či aj on. V tej chvíli sa k dverám pohol tieň a o chvíľu sa v miestnosti zjavila i malá Ginny, so širokým úsmevom cez pol tváričky. Okolo sukničky mala uviazaný akýsi špagát, ktorý za sebou ťahala, ako taký chvost.* Aha! Uz mám i ja cvoctík!* Otočila sa im chrbtom aby lepšie videli.*

*Dotyk Kreinho prsta na svojej sánke vnímal ako ľahké pohladenie, ktoré sa mu vpálilo hlboko pod kožu ako neviditeľná stopa. Premohol nutkanie privrieť oči a spokojným zavrčaním si vyžiadať pokračovanie. Znovu bola pri ňom dôverne blízko akoby si vôbec neuvedomovala, čo všetko by jej mohol urobiť, keby sa len o niečo menej ovládal. Byť pri nej tým ochraniteľským spôsobom bolo ťažšie, než si myslel a samého ho prekvapil stred dvoch veľkých túžob, ktoré v ňom bojovali o nadvládu. Na jednej strane chcel Kreu ušetriť od všetkého, čo by jej mohlo ublížiť, ale jej dotyky v ňom prebúdzali žiadostivosť, ktorá bola tým naliehavejšia, čím viac nevinných chvíľ spolu strávili. Aj v tom momente, pred všetkými tými ľuďmi mal chuť vziať jej tvár do dlaní a pobozkať ju. Pohľad mu pritom podvedome skĺzol na Kreine pery, ale hneď sa zase odvrátil odstúpiac o pár krokov dozadu. Usmial sa, aby tým zakryl okamih vlastnej slabosti a sledoval ako na nich Dorian vzrušene volá a máva im. Už dlho ho nevidel takého šťastného a spokojného.* Verím, že niekedy to môže byť naozaj pravda.* odvetil pokojne, ale predtým, než sa od Krei odvrátil sa mu v očiach objavil tieň hlbokej únavy, ktorý však pokojne mohol byť hrou svetla a tieňa, pretože inak sa len usmieval.

O niekoľko hodín neskôr...


Návrat do známeho sveta nebol až takým vítaným ako v rokoch jeho mladosti, keď sa ešte opájal mocou a nemal po svojom boku nikoho, na kom by mu záležalo viac než na sebe. Teraz však mal syna, ten najvyšší princíp, ktorý ho chránil pred nevšímavosťou a despotizmom, s pomocou ktorých sa dopracoval k pevnému postaveniu na čele Telarionu.
Deaktivoval ovládací panel na pracovnom stole a v popude náhlej únavy si prstami pretrel oči. Necítil výčitky svedomia kvôli tomu, že odložil povinné kolo stretnutí a rokovaní, ktoré si ho určite nájdu na druhý deň – dokonale pripraveného zniesť akákoľvek otázky a vyzvedanie.
Odsunul sa od stola až stolička pod jeho váhou protestne rozodrala dlážku a po ceste k spálni si na košeli uvoľnil niekoľko vrchných gombíkov. Sako uniformy nechal prevesené cez operadlo stoličky a viac sa po ňom neobzrel.
Kým prešiel k posteli bol nahý a oblečenie na poslednú chvíľu zložil a nechal ho na skrinke pri nohách postele. Jediné svetlo v miestnosti vychádzalo z obrovského akvária, ktoré zaberalo celú jednu protiľahlú stenu a vydávalo tlmenú tmavomodrú žiaru.
Znovu si spomenul na popoludnie, ktoré strávil spoločne s Dorianom a Kreou vo Zvieracom parku. Vedel, že jeho syn o tom bude vzrušene rozprávať ešte niekoľko dní, ale skutočne netušil či tým rovnakú radosť urobil aj Krei. Pomaly zavrel oči a natiahnutý na pohodlnom matraci postupne cítil ako sa ho zmocňujú driemoty. Na viečkach mal obraz Kreinej tváre a čím viac oči zatvoril, tým bol obraz výraznejší. Nebránil sa tomu veľmi dlho...

*Oveľa príjemnejšie než myšlienky na Senát bolo bozkávať Tessu na krk, čomu sa venoval naozaj zaujato.* Niekedy mám pocit, že Senát vie všetko. Dokonca aj to, čo sa práve chystám robiť s tebou.* zašepkal jej do ucha a tajuplne sa usmial pomedzi láskanie, ktoré náhle prerušil detský smiech. Obrátil tvár k dcére a oči mu okamžite znežneli akoby si pred ním zastalo to najkrajšie stvorenie na svete alebo víla z rozprávky, na ktorú veril ešte ako malý chlapec a konečne sa splnila.* Keď už hovoríme o raňajkách tuším by som si naozaj niečo dal. Najradšej niečo, čo má chvostík.* uškrnul sa a podľa hravého tónu hlasu Ginny okamžite spoznala na čo sa jej otec chystá. So smiechom vykríkla skôr než sa Cass postavil a utiekla do izby za svojím bračekom, ktorý už beztak zvedavo vykukoval spoza rohu.
Bez ohľadu na to, že bol kedysi kapitánom a velil niekoľkým tisícom ľudí žijúcich na palube Thanatosu, keď bol Cass v blízkosti svojich detí všetky starosti sa od neho zázrakom oddelili akoby patrili inej osobe. Mohol vrčať ako zviera a kolísavou chôdzou napodobňovať rútiacu sa šelmu, vyzerať pritom ako blázon no v tej chvíli myslel len na svoje deti a všetko ostatné, čo by mal a čo by nemal, sa mu razom vyparilo z mysle.
Ešte chvíľu sa z izby ozývalo jeho vrčanie a detský smiech sem tam prerušený tlmeným rozhovorom, keď Ginny a Julian ruka v ruke vybehli a so smiechom zaliezli pod stôl v kuchyni.
„Tessa?“
Cassov hlas ozývajúci sa z izby mal v sebe niečo naliehavé a predsa uvoľnené. „Mohla by si sem na chvíľu prísť, prosím?“
Nežiadal by ju o to, keby nemal ruky zviazané Ginniným „chvostíkom“, ktorý sa mu ešte viac utiahol okolo zápästí, keď sa ho snažil rozmotať zubami.* Budem potrebovať tvoju pomoc.* dodal so smiechom a pretože sa mu nechcelo veľmi vstávať zostal ležať na koberci očkom pozorujúc dva páry rozžiarených očí. Nechcel deťom kaziť radosť, a tak sa zahral na bezmocného.*

*Sedela na podlahe svojej izby, chrbtom opretá o stenu. Sledovala záhradu vonku, to jediné miesto, na ktoré sa dalo upriamiť, ak sa chcela vrátiť k domovu. Keď na okamih zatvorila oči, myšlienky ju omylom odviedli k dnešnému poobediu, keď sa mala zastaviť na vyšetrenie u ženy, ktorej hovorili doktorka. Odhadovala, že to bude jej funkcia podobne, ako majú niektoré kmene šamana či liečiteľa. Napriek tomu sa však nevedela rozhodnúť, či ju k niečomu takému môže zaradiť. Biele steny, plášte, podivné nástroje. Neustále sa jej na niečo pýtala. Na stravu, podnebie, zvyky, baktérie vo vzduchu alebo vode a stovky ďalších vecí, z ktorých polovica jej bola úplne neznáma. Najčastejšia však bola otázka na planétu, z ktorej pochádza. Pri nej sa žena neustále obhajovala tým, že potrebuje odhadnúť, ktoré procesy v tele sú bežné a ktoré nie. Či nemá spomalený rytmus srdca podobne, ako je to v sústave Kragu alebo vyššiu teplotu ako Medani. Odpoveď však nedostala.
Na záver Krei vzali krv, aj keď ju k tomu museli predtým presviedčať. Takmer okamžite po tom, ako doktorka vložila vzorku do prístroja, jej počítač vytlačil výsledky. Vraj má pomerne bežnú chorobu, no v ich sústave sa naposledy ukázala pred viac ako sto rokmi. Výroba najvhodnejšieho lieku potrvá minimálne mesiac. Rovnaké výsledky doručili aj Raitovi spolu s odkazom, že v jej krvi našli zložky niečoho symbiotického, čo nedokážu presne určiť. Krea vedela, že sa to môže Sbathu a predpokladala, že on si to uvedomí tiež.
Znovu otvorila oči a dlho sa nadýchla. Jej ďalšie myšlienky pokračovali smerom k ľuďom, ktorí tu žili. Boli tak neuveriteľne iný, snáď úplne vo všetkom. Ako úplne odlišný druh, čo len navonok vyzerá rovnako. Istým spôsobom túžila poznať ich skutočné dôvody, prečo sú natoľko rozdielny. Teraz to dokonca vyzeralo tak, že bude mať pomerne dosť času, aby to zistila. A čo s ňou bude potom? Vráti sa naspäť? Ako dlho potrvá, než z nej bude cudzinec aj doma?

Ďalší dlhý nádych.
Rovnako ako na lodi, ani tu nedokázala zaspať. Všetko okolo sa jej zdalo stratené, úplne odlúčené. Dokonca dala šancu aj tej hroznej posteli, no výsledok bol úplne rovnaký. Pohľad jej dnes asi po stý krát padol na obrázok, ktorý dostala. Napadlo ju pritom, že tu je niečo, čo stále neskúsila.
Postavila sa a nazrela von na chodbu. Chvíľu ju len pozorovala v šere svetla, ktoré vnikalo zvonku, než napokon vykročila. Cestou pozorne vnímala všetky zvuky, najviac sa však sústredila na dvere jej izby, aby ich pri nasledujúcich dokázala byť čo najtichšia. Keď vchádzala do jeho miestnosti a nehlučne za sebou zatvorila, pripadala si ako na love. Dokonca sa pristihla, že jej to robí radosť.
Znovu sa zastavila a počúvala jeho dýchanie. Mala pocit, že už prekročil hranicu spánku, preto sa posunula o kúsok bližšie. Videla ho len ako tieň. Nepotrebovala sa však uisťovať, že to je skutočne on. Vône v jeho izbe o tom hovorili úplne jasne. Prešla až k stene kolmo umiestnenej smerom k obrovskému akváriu. Potichu sa usadila, nohy si skrčila k sebe a o kolená si oprela bradu. Sústredila sa len na plávajúce tvory a tiché bublanie, ktoré vytváral niektorý z odvzdušňovačov.
Vedela, že tento svet je úplne iný, ale mal svoje vlastné krásy. Stačí ich len pozorne hľadať.*

*Veru, senát bol senát a niekedy to naozaj vyzeralo tak, akoby mal oči všade a uši tiež. Aj keď predstava žeby vedeli kedy s ňou čo chcel Cass robiť nebola dva razy príjemná, aj keď sa uškrnula.* To väčšinou môžu len ticho závidieť. *Odvetila mu a zaklonila hlavu trošku doboku, aby mu odhalila kúsok zo svojho krku a mal možnosť ju bozkávať ešte viac na krk. Len spokojne privrela oči a najradšej by s ním teraz ona robila iné veci, napríklad ho bozkávala na ten jeho krk, no malá Ginny si zariadila chvostík a prišla sa ukázať. Len jej tak mykalo kútikmi pier keď začula Cassove slová o raňajkách a Ginnyn následný útek za bratom, ktorý ju mal samozrejme podľa jej predstáv zachrániť. Ako sa rozbehli preč, len hodila posledný hlt raňajok do úst a zdvihla sa, že pôjde za nimi. No nespravila ani dva kroky a už ju pozýval i Cass za nimi, dokonca potreboval jej pomoc. Pery sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu a hneď aj prehovorila.* Nevládzeš naše chvostíkové raňajky zjesť vari sám? *Ozvala sa, no pravda bola poriadne vzdialená. Keď ho zbadala na zemi uviazaného, len sa začala smiať a očami hľadala tých dvoch nezbedníkov.* Ale ale...čo to tu nemáme...*Zasmiala sa a kľakla si k nemu. Oči však presunula k tým dvom párom žiariacich očí a vysmiatych tvári, čakajúcich čo urobí. Alebo len čakali kedy zviažu i ju?* ...čo keby sme ocka trošku potrápili a pomučili? *Na tvári jej svietil hravý diabolský úsmev, ktorý deti ihneď zaujal. Vyliezli spod stola a zvedavo sa pri ňu postavili, ona len žmurkla a začala Cassa štekliť. Nepotrebovali pozvanie aby sa do toho pustili i oni, dokonca Julian bol vynaliezavý a z vázy ozdobenej rôznymi hlúposťami vzal pierko a skúsil to na neho aj s ním, pekne pod nosom.*

*Upadol do spánku, ktorý nebol príliš hlboký napriek únave, ktorá mu zo svalov vysielala do celého tela malátnosť. Vedel, že ešte potrvá nejaký čas, kým sa stopy po chorobe úplne stratia z jeho organizmu, ale na rozdiel od posledných týždňov sa cítil naozaj vynikajúco.
Aj v driemotách vedel presne, kedy sa niečo v jeho izbe zmenilo, zachytil tichý zvuk otváraných dverí a vo vzduchu sviežu vôňu, ktorá nemohla prísť zvonku. Na to bola priveľmi osobná, priveľmi známa. Pretočil sa na brucho a hlavu otočil do strany podložiac ju skrčenými pažami. Na chrbte pocítil chladnejší vzduch, keď sa mu prikrývka zošuchla k bokom. Pomaly pootvoril oči a podvedome očakával presne ten obraz, ktorý sa mu naskytol. Krea sedela oproti obriemu akváriu v jeho izbe a očami sledovala ladný pohyb rýb, tvár jej pritom osvetľovalo modrasté svetlo a v prítmí sa jej vplietalo do vlasov, ktoré matne žiarili. Zatajil dych nerozhodný či to, čo vidí je skutočnosť alebo ešte stále sníva. Zatúžil sa jej dotknúť, chcel ju mať pri sebe, aj keby sa pri ňom len schúlila – jemu by to stačilo hoci pocítil ako jeho telo reaguje na vzrušenie.
Pomaly sa nadvihol na lakťoch a pretočil nabok smerom ku Krei, prikrývka mu teraz siahala tesne pod pupok a viedla k nej úzka cestička z tmavých chĺpkov dráždiaca zrak.
Bez slova natiahol ruku a nechal ju visieť vo vzduchu v pozývajúcom geste. Nemal v úmysle Kreu nijako využiť. Posunul sa, aby mala na posteli vedľa neho dosť miesta, keby sa nakoniec rozhodla uložiť k nemu.*

/pokojne pokračuj ránom /


*Pohľad presunula na Raitovu ruku, ten ladný pohyb, ktorý pôsobil veľmi podobne ako plávanie rýb vo vode. Výrez jej tváre sa vôbec nezmenil, ostávala zvláštne pokojná, akoby očarovaná scénou, ktorá sa jej naskytovala. Pomaly sa postavila a spravila pár nehlučných krokov. Svetlo z akvária jej pritom menilo svetelné odtiene, ktoré jej dopadali na tvár a dodávalo tomu všetkému zvláštny nádych nezvyčajného mieru. Zastavila sa až pred jeho posteľou a pozorne ho sledovala. Nebola v tom nerozhodnosť, skôr akási nenápadná zvedavosť, skrytá v pohľade. Až po chvíli sa posadila tesne vedľa neho a jeho ruku vzala do dlaní. Nenápadne sa pousmiala nad tým vzájomným rozdielom veľkostí, privrela oči a s tichým nádychom sa sústredila na vône v miestnosti. Vnímala aj jeho rytmus srdca. Pravidelný, neustále sa opakujúci zvuk.
Dva údery a chvíľka ticha.
Až vtedy si uvedomila, že sa jej chce skutočne spať.*

****************************************************************************

*Prespal celú noc a po veľmi dlhom čase sa nezobudil ešte pred svitaním. Všetky svaly mal dokonale uvoľnené a nešklbala mu v nich kŕčovitá bolesť. Na boku ho niečo príjemne zohrievalo a keď pootvoril oči zistil, že hneď vedľa neho leží schúlená Krea. Mal k nej otočenú tvár tak, že sa dotýkali nosmi a jednu ruku podloženú pod jej hlavou, aby ju mohol objímať. Bola k nemu tak blízko, že cítil jej teplý dych na svojom líci a na okamih zatúžil pobozkať ju no príliš sa bál toho, že by ju zobudil.
Ležal bez pohnutia a spod privretých viečok pozoroval ako Kreinu tvár pomaly zalieva matné svetlo úsvitu. Jej pokožka v ňom mala broskyňový nádych a drobné chĺpky na rukách žiarili do zlatista. Nežne sa obtrel špičkou nosa o Krein a potom ju naň zľahučka pobozkal. Nevydržal to bez jediného dotyku, pretože v tom okamihu ostala len ona a zvyšok sveta žil za oknami svoj oddelený sen.* To svetlo nie je úsvit. Viem to...viem. To iba slnko žiaru vydýchlo...*zarecitoval šeptom a bruškom palca prešiel Krei po líci.* Zaspala si vedľa mňa. Bola si so mnou celú noc.

*Snívali sa jej prekrásne sny. O svete, ktorý bol len pozmenenou verziou skutočnej reality so všetkým, čo k tomu patrilo. Pralesy s obrovskými stromami, divé zvieratá a oceán. Nekonečný, so svojimi vlastnými tajomstvami, opradenými legendami. Ten istý, do ktorého už roky nevkročila. A k tomu Rawei zastávajúci funkciu, ktorá mala byť kedysi dávno jej. S dokonalou starostlivosťou, s ktorou pristupoval ku všetkým veciam, ktoré vykonával. Páčilo sa jej to, no napriek tomu sa mu s tým nikdy nezverila. Nemala právo zasahovať do jeho sveta.
Pritúlila sa k nemu bližšie a v polospánku si oprela hlavu o jeho rameno a objala ho. Vnímala jeho teplo a dokonalý pocit bezpečia, ktorý jej chýbal roky. Zašepkala pár slov v jej rodnom jazyku, než pomaly otvorila oči. Okamih ho len pozorovala, akoby si nebola istá, kde presne sa nachádza. Až do momentu, keď jej to došlo úplne. Zrenice sa jej rozšírili prekvapením, keď si uvedomila, že tu skutočne strávila celý večer a každé jeho slovo bolo pravdivé. Po toľkých prebdených nociach, našla konečne spôsob, ako zaspať úplne uvoľnená a spokojná so všetkým. Na jej situáciu pomerne nevhodný.
Náhle vyskočila z postele, dala mu nežný bozk na čelo a trochu vyplašene zmizla za dverami. Stačilo jej len pár sekúnd, než sa dostala až do svojej izby, za dvere, ktoré jej teraz poskytovali jediné tajné útočisko. Viac pred ňou samou, než ostatnými.*

*Na malú chvíľu si naozaj myslel, že pri ňom ostane, ale jeho túžby boli viac než unáhlené. Zrejme len večer nemohla zaspäť, preto prišla do jeho izby, k nemu.
Na Miletei boli sami skoro od prvého stretnutia a v novom svete bol jediný koho poznala a na koho sa mohla obrátiť.
Uvoľnil lakte a znovu sa položil na chrbát, pohľad mu utkvel na vysokom strope miestnosti, kde posledné roky strávil toľko času. Teraz bol znovu zdravý, ale únava zakorenená hlboko v jeho tele nepramenila z nijakej choroby, ktorá by sa dala vyliečiť. Mohol za to spôsob jeho života.
Mohol tušiť, že tá noc bola pre Kreu čisto nevinná.
S náhlym popudom zo seba strhol prikrývku a vstal. Ranné svetlo sa dotklo jeho nahej kože a dostalo sa pod ňu. Znovu mu tým pripomenulo ako málo vecí to dokáže.
Natiahol pred seba ruku a obrátil ju dlaňou nahor, zovrel prsty v päsť a potom ich znovu uvoľnil.



Slúžka zaklopala na dvere Kreinej izby hodinu na to, ako sa do nej nadránom vrátila. Nečakala na pozývajúce zvolanie, pretože tá dievčina, ktorú si so sebou pán Yagami priviezol nevyzerala, že by poznala priveľa z ich spôsobov.
Prešla krížom cez miestnosť, lem sukne jej energicky povieval okolo členkov, aj keď výzorom už nepatrila k tým najmladším. V tmavých vlasoch sa miestami objavovali strieborné pramienky, ktoré sa nesnažila potlačiť umelým farbením. Podišla ku kreslu otočenému k oknu a cez jeho operadlo prevesila niekoľko šiat.* Dobré ráno, slečna.* prihovorila sa dievčine kultivovaným hlasom, v ktorom však nebolo nič osobné. Nič, čo by o slúžke prezrádzalo viac z jej osobnosti. Oblečená v pracovnej uniforme bola ako ktorákoľvek iná pomocná sila v paláci.* Priniesla som vám niekoľko šiat, ktoré nám dodali predchádzajúci večer. Vyberte si, ktoré sa vám páčia a potom ma ohláste. Pomôžem vám s obliekaním.* na nízky stolík pred kreslom položila pozvánku v snehobielej obálke. Písmo bolo ozdobné a dokonale uhladené akoby ho písala ruka, ktorá sa dokáže ovládať za každých okolností.* Jeho Veličenstvo by potešilo, keby ste sa s ním naraňajkovali.


Kráčal chodbou a pritom si veľmi dobre uvedomoval, že jeho kroky znejú rovnako rozhodne ako bezmála vždy. No v duchu mal isté obavy, ktoré vyvolali chmáry do jeho očí a spôsobili, že vrásky v okolí úst sa prehĺbili. Zastal oproti dverám v časti paláca vyhradenej pre rodinu a najbližších priateľov panovníka a zaklopal na dvere. Počul smiech, ktorý na chvíľu ustal a potom sa priamo oproti nemu objavila Cassova rozosmiata tvár. Zrejme nečakal, že ho uvidí, preto mu úsmev pomaly schádzal z pier a nahrádzalo ho prekvapenie.
Bolo to zvláštne, ale na malú chvíľu medzi oboma mužmi zavládla chvíľa tichého porozumenia, ktorá bola výrečnejšia ako slová a priateľské poplácanie po chrbte, ktoré si zvykli uštedrovať.
Potom sa Cass otočil do izby a zavolal na svoju ženu. "Tessa, mohla by si sem na chvíľu prísť prosím?"
jeho hlas znel dosť opatrne a Raito sa musel pousmiať. Cassian bol síce jeho dlhoročný priateľ, ale bolo očividné, že Tessa je pre neho ešte dôležitejšia.
Navonok vyzeral akoby sa od tej doby, keď ju prijal za svoju chovanicu nič nezmenilo. Vo formálnom oblečení panovníka pôsobil vzdialene a oveľa staršie*

*Sedela pri otvorenom okne a pozorovala záhradu. Bez toho, aby si to uvedomovala, sa usmievala. Pod ňou, v korunách stromov, lietali stovky malých vtáčikov, ktorých spev doliehal až do izby. Jednotlivé tóny delila medzi každého z nich a zvažovala, či je spôsob, ako sa k nim dostať bližšie bez toho, aby ich vyplašila. Odkedy ušla od Raita, to bol najlepší spôsob, ako sa úplne upokojiť. Dokonca ani ten skvelý vynález s názvom sprcha jej nepomohol tak veľmi, ako pozorovanie vtáctva.
Keď sa neskôr ozvalo klopanie a v izbe sa ukázala staršia žena, prekvapene ju sledovala. Nebola si úplne istá skutočným dôvodom, prečo tu je, ani správaním, aké by jej mala preukázať. Miestne spôsoby možno neboli komplikované, no vôbec nedokázala odlišovať, čo tu považujú za vhodné a čo už nie.* Ja... ďakujem. Za šaty aj za pozvánku. A inak, volám sa Krea. *veselo sa usmiala, vzala si jedny zo šiat hneď na vrchu a zmizla v kúpeľni, aby sa prezliekla. Mala pocit, že jej ponúkla pomoc s obliekaním, no niečo také sa jej vôbec nepozdávalo.
O pár minút neskôr vybehla z vedľajšej miestnosti, na sebe dlhé šaty z tmavofialovej látky na ramienkach, ktoré odhalovali komplikované tetovanie na ramene, hovoriace o jej rode. Len niekoľko sekúnd pred zrkadlom jej trvalo, než sa rozhodla, že si ich aj napriek tomu nechá. Je tu odlišná tak či tak, nie je preto dôvod skrývať ho.
Zo stolu si vzala pozvánku, rýchlo si ju prezrela a veselo prešla až za ženou, pripravená na odchod.*