Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

* Pravdepodobne čakal všetko len nie tú otázku, ktorú mu Alexandra práve položila. Nemohol jej to zazlievať, pretože súhlas na pýtanie jej dal on sám aj keď teraz sa dotkla priamo citlivého miesta. Nepotreboval rozmýšľať nad odpoveďou tak dlho, ako by si možno myslela, ale potreboval byť pri svojom synovi, aby pochopila to, čo sa jej chystá povedať.* Poďte...* ozval sa po chvíli mlčania, natiahol ruku a zľahka jej dlaňou podoprel lakeť akoby jej tak chcel naznačiť, že sa všetko o chvíľu dozvie, ale najskôr ho musí nasledovať. Snažil sa zrýchliť tempo krokov takže sa do detskej izby svojho syna predsa len dostal o niečo skôr než by to bol stihol pri pôvodnom tempe. Naklonil sa nad detskú postieľku a strhanou tvárou mu preletel nežný úsmev plný otcovskej oddanosti. Nedovažoval sa ani natiahnuť k bábätku ruky, aby ho nezobudil z jeho krásneho snívania. Namiesto toho len stíšil hlas a rozhovoril sa akoby to ani nerozprával Alexandre ale maličkému Dorianovi aj keď ten mu nemohol nijako rozumieť.* Nebojím sa bolesti a ani nerozmýšľam nad tým kde sa po smrti dostanem. Či vôbec existuje nejaké peklo alebo dokonca nebo...* hlas prešiel zo šepotu do niekoľkosekundového ticha. Potom sa ozval znovu.* Mám strach, ale nie o seba, ale o svojho syna keď tu nebudem. Je taký bezbranný a ja mám toľko nepriateľov, ktorí by mu mohli ublížiť...* hlas sa mu chrapľavo zlomil pri pohľade na syna spokojne si mrnkajúceho zo spánku. Len slabo pohyboval ručičkami na stranu akoby sa po niekom vystieral a husté mihalničky mu kreslili pod lícami dlhé tiene. Už teraz bol krásny a keď ešte len vyrastie... bude vôbec môcť byť pri tom? Uvidí niekedy ešte svojho syna? Len toho sa desil. Tej neistoty v budúcnosti, do ktorej bude musieť vstúpiť Dorian sám a bez jeho ochrany, lásky či pomoci.*

*Kráčala za princom bez ďalších otázok, bola si istá, že odpoveď dostane. Nezazlievala by mu, ak by neodpovedal, no vedela že odpovie. Nechala sa doviesť do detskej izby, kde trávila každý deň nejakú tú chvíľu svojho času, keď mala maličkého prezrieť. Niekedy sa zdržala dlhšie, bolo fascinujúce sledovať malé dieťa. Za svojho života s nimi nemala skúsenosti, nevyrastala s rodičmi a v komplexe malé deti neboli. Vídavala nejaké na ulici, no nikdy sa nedostávala s nijakým do kontaktu. Teraz mala možnosť spoznávať aj detskú bytosť, nie z diaľky ale z blízky a už na prvý pohľad to bolo fascinujúce. To čo sa dalo objaviť v takom malom stvorení, to ako sa dalo formovať a ako sa vyvíjalo. Videla na princovi lásku ktorá sršala z jeho očí pri pohľade na synčeka a nevedela si ani len predstaviť, aká silná musí byť rodičovská láska.* vaša manželka...* na krátky okamih sa zasekla, až v tej chvíli si uvedomila, že o nej nepadlo jediné slovíčko. Spomínal syna, no nie matku. Nakoniec však vetu dokončil, nebola to jej vec ani súkrmie* ...sa o vášho syna určite postará, keby sa niečo stane...* sama si nebola istá koľko pravdy bolo v jej slovách, moc to ani vedieť nechcela. Pohľadom prešla po malom Dorianovi a jemne sa usmiala. Dospelí ľudia boli ak anjeli keď spali, tak k čomu sa dali prirovnať snívajúce deti?*

* Dlhý čas po Alexandriných slovách neprehovoril. Zamýšľal sa nad tým, čo príde a vedel, že sa bude musieť niečoho vzdať. Niečoho naozaj vzácneho. Svojej rodiny. S pohľadom upretým na spiaceho syna nakoniec predsa len prehovoril stíšeným hlasom.* Moja žena miluje Doriana rovnako ako ja a už dávno som sa postaral o to, aby po... po mojej smrti ani jednému z nich nič nechýbalo. Shiroi je silná žena, milujúca matka a hrdá panovníčka. Poznal som to už vtedy, keď som sa s ňou prvýkrát stretol.* Rukami zovrel okraje postieľky akoby sa snažil načerpať energiu predtým než sa k Alexandre obráti tvárou. Chcel ju o niečo požiadať, a preto jej potreboval celú záležitosť predostrieť tak, aby ho správne pochopila. Už vedel, že má majstrovský talent na to, aby ju popudil proti sebe a bez jej pomoci by sa tá záležitosť stala zložitejšou. Pozrel preto spriama do Alexandriných očí a o krok k nej pristúpil. Hlas stíšil do šepotu akoby sa bál, že spiaci syn porozumie významu slov a on ho chcel toho ušetriť.* Teraz už viete, že sa smrti nebojím, ani bolesti, ale jedno, čo neznesiem je, aby mi tá bolesť zobrala ku koncu života aj to posledné s čím môžem proti nej ešte bojovať. A to je moja hrdosť.* Možno Alexandra pochopí, čo sa jej snaží naznačiť. Vonkoncom nemal v úmysle tváriť sa ako hrdina, ako veľký panovník, ktorý lipne na veciach, čo mu zaisťujú úctu a prestíž. Hrdosťou myslel práve tú hrdosť človeka, ktorý ak má naozaj zomrieť chce tak urobiť v čase, keď sa neskrúca od bolesti ako červ už nie ako ľudská bytosť ale ako troska, ktorá kedysi bola ľudskou bytosťou.* Nemyslím tým mužskú ani panovnícku pýchu či rozmar Alexandra...* nástojčivý tón hlasu naznačoval ako veľmi mu záleží na tom, aby ho pochopila.* Len vás prosím, aby ste to ukončili skôr ako ma bolesť pripraví o posledné zdrapy toho kým som kedysi bol nech môžem umrieť so spomienkami na tých, ktorých milujem najviac.* zápal a oduševnenie v ňom narastali. Musel poznať jej odpoveď. Potreboval počuť z Alexandriných úst či mu pomôže skončiť so životom alebo to bude musieť urobiť on sám. Pri posledných slovách už držal obe Alexandrine ruky vo svojich a tuho ich stískal pohľadom ani na okamih neuhnúc z jej očí.* Urobíte to?

*Vedel vôbec o čo ju žiada? Vziať život. Nikdy niečo také neurobila a vždy bola pevne presvedčená, že niečo také nemá v povahe. Zabiť. No otázka bola, či bola vražda to, čo od nej žiadal. Zbavenie utrpenia. Nešlo o to či to zakazuje zákon, ale či si to zakazuje sama. Má právo vziať niekomu život? On bol panovník. Vedela, že prešiel množstvom súbojom, pri ktorých neraz vzal život. Zabi, alebo zomri. Zákon džungle. No ona mala na výber, nemusela urobiť to o čo žiadal, možno by jej to ani nezazlieval. Neverila, že ani po toľkých obetiach ktoré mu ochabli pred očami a pod jeho vlastnými rukami dokázal zabiť bez výčitky. Aspoň si to nemyslela. Čo bude cítiť ak to urobí? Bude schopná pozrieť sa do zrkadla tak ako teraz? Bez výčitky s pocitom, že to čo urobila bola správna vec?
Chápala o čom hovorí. To prečo to po nej žiada, veď videla čo s ním robili bolesti. Keby to bolo iné, keby chcel niekto umrieť a nebol by na tom tak zle, vynadala by mu, možno aj udrela, nech sa zobudí a žije kým môže. No on sa rútil k smrti, čím ďalej tým viac a lieky boli len čosi, čo to spomaľovalo. Ak sa nenájde niečo čo zvráti jeho osud, umrie a nebude to príjemná smrť. Môže mu pomôcť...* ...váš syn ma za to bude nenávidieť...* prehovorila potichu, s pohľadom upretým do jeho očí. Samozrejme aj jeho žena, ak ju teda rovno nedá popraviť. Vlastne, ani zákony nepovoľovali eutanáziu. Zákona ako takého sa nebála, no práve malý chlapček v kolíske ju napadol ako prvý. Nevinné dieťa, ktorému vezme otca. Dieťa nepochopí že to bolo pre jeho dobro.* ...ak nebude inej cesty...* povedala napokon a do hlasu sa jej vradol smútok. Takmer vždy si dávala pozor na to, aby nepustila emócie na povrch. Pozrela na svoje ruky, ktoré jej pevne držal a zhlboka sa nadýchla. Vedela do čoho sa práve upísala. Slovami aj srdcom. Urobí to a s následkami sa nejako vysporiada.*

********************************************************************************

*Všimla si zamračené pohľady stráži, keď prechádzala okolo nich. Niežeby sa im čudovala, no bola rada že sa nikto na nič nepýtal. Zamierila rovno do izby, hodila si sprchu, čisté oblečenie, oveľa pohodlnejšie než nejaké spoločenské šaty a pozrela na hodinky. O takomto čase zvyčajne stávala. Bolo treba dať injekciu princovi, takže posteľ musela počkať. Slabo zívla, bola uťahaná ako už dávno nie, no predsa len sa vybrala za svojimi povinnosťami. Po ceste nakukla do detskej izby, kde sa už malý Dorian škeril z postieľky a vykrikoval jedno zo slov ktoré mal najradšej „ocko“. Zobrala ho na ruky a spolu prešli až pred izbu princa.* ocko ešte spí* zašepkala mu potichučky, no aj tak jemne zaklopkala a potom vošla dnu. Nevidela či je princ hore alebo naozaj spí, ale nechala malého Doriana vliezť za ním do postele aby mu dal pusu ako chcel. Sledovala jeho detskú radosť z otcovej prítomnosti s jemným úsmevom, no potom sa pobrala k oknu aby odtiahla závesy na oknách a vpustila tak slnečné lúče do miestnosti*

* Spánok mal bezsenný, ako čiernu dieru, do ktrej sa prepadlo všetko svetlo a všetky spomienky. Neznáma sila a únava v každom úde tela ho ťahali späť do tej prázdnoty, ale vtedy na líci zacítil vlhkú horúčosť, do nozdier mu vnikla vôňa detského telíčka a pod viečka sa snažili predrať slabé lúče slnka pri svitaní. Chcel sa zobudiť, ostro vnímal veci okolo seba... svojho syna ležiaceho pri ňom, keď mu drobnými pästičkami prechádzal po čele a nakoniec vboril prstíky do jeho vlasov rozhodených na vankúši... vnímal aj doktorkin hlas a slabý tieň jej tela, keď prechádzala izbou... cítil sa ako uväznený akoby niekto odstrihol nitky spájajúce ho s vonkajším svetom a nechal mu len tie základné zmysli, aby mu spôsobil ešte väčšie utrpenie z toho, že môže vnímať veci a udalosti okolo seba, ale nemôže ich nijako ovplyvniť. Zostal bez pohnutia ležať na posteli, malý Dorian... spočiatku veselý... sa začal meniť, ústočká kriviť v predzvesti plaču....*

*Chvíľku sa dívala von oknom, na slnkom zaliatu záhradu, no keď nepočula princov hlas, len nespokojného Doriana, prekvapene sa otočila. Princ sa nehýbal a ona na okamih skamenela. Určite bol živý, monitorovala jeho stav, no niečo v poriadku nebolo. určite by svojmu synovi nechcel ublížiť takýmto postojom* Dorian neplačkaj* prešla k posteli, sanúdť si na kraj. Potiahla Doriana k sebe a dala mu bozk do vláskov* ocko sa na nás asi nahneval, že ho budíme, ale viem čo by mohlo zabrať...* potrebovala malého dostať z izby, žiadne traumy pre dvojročné dieťa (neviem koľko presne má, ale bol na svete oveľa skôr než sa Tessa a Cass vzali a kedže tí už majú dieti vlastné tak som to nejako dala, môžem to aj prepisať) nechcela.* chod do mojej izby, vieš, minule sme tam spolu boli...* povzbudivo sa usmiala* a na posteli je taška. Sú v nej také keksíky a jeden ockovi dones, určite mu budú chutiť a môžeš si zobrať aj pre seba.* pohladkala ho po vláskoch a položila na zem. Jeho detskými krôčkami sa vybral na výpravu po keksíky a len čo zmizol z dohľadu, vyšla na chodbu a kývla jednej zo služobníctva ktoré malo prístup do tejto časti, nech ide za ním a dohliadne na neho, aj tak by si sám dvere neotvoril*len ma nehnevajte Raito, už aj beztak to bol nanič večer...* mrmlala si popod nos. Skontrolovala zreničky, skontrolovala životné funkcie. Všetko v normále.* prečo mám taký zvláštny pocit že ma počujete?* prihovorila sa mu* pevne verím že máte zaseknutý len nejaký nerv a nie ste v kóme, pretože prevlákať vás do nemocnice nie je práve činnosť ktorá by sa mi chcela...* slabo si vzdychla a naozaj dúfala, že má zaseknutý len nejaký nerv, ktorý blokuje jeho prebratie sa do dňa. Opatrne vyliezla do postele s námahou sa snažila pohnúť najprv jeho hlavou a krkom a potom s chrbticou*

* Len preto, že nemohol otvoriť ústa a odpovedať Alexandre neprestal cítiť. To ako mu pohla najskôr hlavou a potom ostatným telom... aj rozžeravená ihla, ktorou by ho niekto sústavne bodal do svalov by bola menej bolestivejšia ako to, čo s ním práve robila doktorka . Nijako však nemohla tušiť aké utrpenie mu tým spôsobuje. To, čo ho vyžieralo zvnútra, pekne pomaly a neúprosne, predčilo všetko, čo kedy zažil. Vedel, že posledné štádiá budú bolestivé, ale bolesť predtým nemala pre neho nijaký hlbší zmysel. Zaoberal sa inými vecami, ale teraz už poznal dokonca aj chuť a farbu bolesti. Bola kovová a bodala jasným svetlom priamo do očí ako tisícky drobných ihličiek, čo najskôr len hrejú potom neznesiteľne pália a nakoniec tak otupia myseľ, že už nevládze vzdorovať. Ešte, ale nebol koniec, ešte nie...* Prestante...* slabý zvuk jeho hlasu mohla Alexandra celkom ľahko prepočuť aj keď svoju prosbu opakoval niekoľkokrát. Viečka mal ťažké akoby mu na každej tmavej mihalnici visela váha celých svetov, ktoré za tie roky svojej mladosti a sily dobil a podmanil si... takto chutí moc... ktorá človeka prerastie, vysmeje sa mu a nakoniec obráti chrbtom. Už nechcel, aby Alexandra prestala. Nastal čas..*.. sľúbili ste mi ... ak vás požiadam...* Pootvoril oči. Hrdosť nemohla zničiť ani bolesť, iba ju posilnila. Chcel zomrieť skôr než z neho choroba vysaje celú jeho dušu.*...zabite ma...teraz...* šepkal pomedzi vysušené pery a ruku posunul po posteli k Alexandrinej. Vládal sa jej dotknúť len končekom ukazováka.* Už je príliš neskoro na návrat...* myslel tým Thanatos. Boli preč príliš dlho. Zem. Záchrana. Toľko životov... má právo? Spomenul si na matku a na všetkých tých ľudí s podobným osudom. A Zem, tá modrobiela planéta plná zdravého života, najdrahocennejší klenot spomedzi ôsmych mŕtvych diamantov, ktorými sa ozdobilo Slnko. Buď mu Zem strhne z prsta a vezme si ju, zničí ju alebo zomrie celý jeden svet, ktorý však so Slnkom nemal nič spoločné...*

*Tiché slovíčko „prestante“ sa jej zabodlo pod kožu, toľká bolesť ktorá z neho sršala a niekoľko krát sa zopakovala. Akoby sa popálila, odtiahla ruky a bledou tvárou hľadela na pokožku, z ktorej pomaly utekal život. Bledú, ktorá popri čiernych vlasoch svietila, ako hviezdy na nočnej oblohe.* mrzí ma to...* zašepkala tichým hláskom, akoby aj mierne zvýšenie mohlo spôsobiť bolesť. No ďalšie slová ju mrzeli hádam ešte viac. Pripomenul jej čo sľúbila. Mala porušiť prísahu a všetko za čo v živote bojovala. A akoby jej to chcel osud spraviť ešte ťažšie, mal to byť princ jednej z troch najmocnejších planét. Princ, ktorého syna si obľúbila a mala mu vziať otca.* ale...* otvorila ústa, no čo na takú žiadosť povedať. Pozrela na vankúš vedľa jeho tváre a chytila ho do rúk. Lenže nedokázala ho zdvihnúť k jeho tvári a udusiť ho. Bolo to také...také...nevhodné. Ako zabiť človeka? Otázka, nad ktorou sa nikdy nemusela zamýšľať a vždy dúfala, že ani nebude musieť. A zrazu to tu bolo.* nechcem vám kaziť plány, ale bolo by trošku...podradné keby tak známeho princa udusím vankúšom...*slabo si vzdychla* sľúbila som vám, že ak nebude iné riešenie, lenže ten deň ešte nenastal a k tomu, nesplním svoj sľub kým vy nesplníte ten svoj.* posadila sa na posteli do tureckého sedu a s nepokojom v očiach mu hľadela do tváre. Ťažko mohla teraz vyžarovať pokoj, keď sa cítila zahnaná do kúta. Nečakala že to bude chcieť tak skoro. Vedela, že nijaká psychická príprava ju na to nedokáže pripraviť, no aj tak to nečakala teraz* keď som sem prišla, povedali ste mi, že mi donesiete z tej vašej organizácie spisy o mojich rodičov. Ak teraz umriete, nikdy sa nedozviem kto boli, či mám súrodencov ani aký bol môj život predtým. Nechcem dokonca života tápať v nevedomosti a vy by ste nemali opustiť svojho syna bez niečoho, načo si bude pamätať. Posledný deň ktorý mu utkvie s vami v pamäti. Určite nechcete, aby to bolo takto. Príde sem a má pocit že ho ignorujete, o chvíľku sem príde a dá vam keksík aby vás prebral. Teraz nemôžete umrieť a vy to viete...* aspoň v to dúfala.*

* Vedel akú veľkú obeť si od Alexandry žiada, ale bola jediná, ktorá mu mohla skutočne pomôcť. Pootvoril oči a tmavomodrá farba dúhoviek iba podčiarkla ostré rysy jeho tváre, ktorá sa každým dňom akoby stále viac a viac prepadávala do seba. Nie, práve v tej chvíli ako tam ležal na posteli už nebol veľký panovník Telarionu... bol už len unavený, unavený na smrť. Kedysi si myslel, že jeho osudom bude padnúť v boji ako skutočný kráľ, ale teraz mu už len málo záležalo na spôsobe. * Nikdy sa nevzdávate ľahko...Alexandra...* slová, ktoré možno mali vyznieť ako otázka sa nakoniec zmenili na presvedčenie. Jeho syn. Ako by na neho mohol zabudnúť? Veď bol tým jediným, čo v jeho živote ešte dávalo zmysel. A sľuby, vždy si za nimi stál.... Smutne sa usmial, ale hlas mal pokojný, keď prehovoril. Zdalo sa, že bolesť ho buď otupila alebo na chvíľu poľavila. * Presýpal som v rukách zem mnohých svetov, ktoré sa mi pokorili... a teraz konečne prišiel rad aj na mňa. Dodržím slovo, ktoré som vám dal ako protiváhu k vášmu.* Očami prešiel z Alexandrinej tvári na stolík vedľa postele akoby na ňom niečo hľadal.* Mohli by ste za mňa niečo napísať?

*Tušila, že ho nepresvedčila, aj napriek tomu, že prestal naliehať. Chytitla do ruky papier s perom, aj keď mu musela dať odpoveď na polotvrdenie, ktoré k nej adresoval* nevzdávam sa vtedy, keď mám pocit že je ešte za čo bojovať* odvetila zamyslene. Netušila ako sa princ cíti, no nebola ochotná to vzdať. Ešte nie. uvedomovala si, že ak princ umrie, bude jej celom chýbať. To sústavné prekáranie sa a škriepky, no s jeho smrťou sa končila aj ďalšia kapitola jej života. Kam pôjde potom, čo bude robiť? Doteraz nad tým vôbec neuvažovala, no spomenula si na otázku, ktorú jej položil jej únosca Ethan* môžem vám predtým položiť jednu otázku?* spýtala sa so záujmom. Možno si povie, že ju zaujímajú len hlúposti, no záležalo na tom?* Dnes v noci som viedla...povedzme že zvláštny rozhovor s neistým koncom...a...chýbala by som vám keby umriem?* ako vždy, dlho nekrúžila okolo horúcej kaše, nebol to jej zvyk. Trocha neistoty sa odraziac len v jej rukách, ktorými sa pohrávala s perom*

* Viac otvoril privreté oddychujúce oči a pomaly prechádzal pohľadom po Alexandrinej tvári. Otázka, ktorú mu položila ho prinútila pozrieť sa na ňu inak ako na doktorku. No najskôr ju musel o niečom ubezpečiť.* Tu vám nič nehrozí a nikdy ani nebude Alexandra nezáležiac na tom ako dlho tu budem ešte ja.* hovoril celkom pokojne a na malú chvíľu sa v jeho očiach objavilo niečo z jeho vlastností, ktoré z neho urobili takého panovníka Telarionu akým bol ešte predtým než ho choroba pripútala na lôžko, krátky záblesk priameho prenikavého pohľadu, ktorým sa akoby dostával až na dno duše. Keď Alexandra rozmýšľala o smrti potom sa v ten večer muselo niečo stať. Ale nechcel jej robiť prednášku ani vyzvedať pretože sa ho na niečo opýtala a teraz čakala na odpoveď. * Či by ste mi chýbali?* Skĺzol tmavými očami po Alexandrinej tvári k jej ruke, v ktorej držala pero. Chvíľu na ňu hľadel a potom s menšími ťažkosťami natiahol svoju vlastnú ruku k nej. Chytil Alexandre jemne prsty, odhalil jej dlaň a začal si ju pomaly približovať k perám až kým sa nimi nedotkol jej pokožky. * Pokladám vás za mimoriadne inteligentnú ženu Alexandra...* ozval sa po chvíli s miernym úsmevom, ktorý mu rozšíril tiene pod očami. Jej ruku si nechal položenú na hrudi.*.. ale toto bola tá najhlúpejšia otázka akú som od vás počul. Síce je to proti mojej mužskej hrdosti, ale bez vás by som to vzdal už skôr.* Pár krátkych trhaných nádycov ho delilo od ďalších slov.* Ste pre mňa nenahraditeľná a ja urobím, čo budem môcť, aby som vám to dokázal.* znovu obrátil pozornosť na papier, na ktorý jej chcek diktovať odkaz pre úradníka, ktorý spravoval archívne záznamy. *

*Musela uznať, že vysloviť tú otázku nahlas bolo trošku iné, než sa spytovať na niečo podobné v duchu, no čo už raz bolo vonku, nedalo sa viať späť. No už dávno sa naučila, že niekedy odpovede na hlúpe otázky dokážu potešiť viac, ako čokoľvek iné, akokoľvek inteligentné a premyslené. Nečakala, že ju princ chytí za ruku, nieto že jej pobozká na dlaň, no nepokúsila sa mu v tom zabrániť, bolo to milé gesto s rovnako milou odpoveďou. Jemne sa usmiala, cítila, že pohľad ktorý k nej vysielal ju ohrial kdesi v jej vnútri.* nemusíte mi nič dokazovať, vaše slová mi úplne postačujú* odvetila na jeho posledné slová, cítiac, že chce začať diktovať. Nevedela čo to bude, možno list pre syna, aby vedel čo má robiť keď tu jeho otec nebude, možno manželke...ktovie. Predtým sa jej ale úsmev ešte rozšíril, nemohla niečo nedodať.* Objala by som vás, no ešte sa nelúčime, takže si to nechám na inokedy* žmurkla, vrátila sa k jemnému úsmevu a počkala na slová, ktoré chcel zachytiť na papier*

*************************************************************************

* Ležal na pohovke v zimnej záhrade. Ruka mu počas nepokojného spánku skĺzla z hrude na studenú podlahu, ale rozdiel v teplote nijako nezaregistroval. Horúčka mu spaľovala celé telo, pokožka na niektorých miestach bolestivo popraskala no to, čo ho nakoniec zobudilo bol nečakaný záchvat kašľa.
Prudko sa posadil ignorujúc závrat, ktorý mu spôsobil náhle zatmenie pred očami a rukávom čiernej košele si prešiel po ústach. Keď ruku odtiahol všimol si na látke tmavé vlhké škvrny a len čo po nich prešiel prstami zostali mu na bruškách nepopierateľné stopy po jeho vlastnej krvi. Pery sa mu skrivili v ironickom úškľabku, keď vstal a prešiel až na balkón, z ktorého sa mu otváral výhľad na značnú časť mesta pod palácom. Zaprel sa rukami po stranách zábradlia a rozhliadol sa po okolí. Zdola k nemu prúdil čulí ruch veľkomesta spola zastretý hradbou vysadenej zelene, vysokých stromov a krov. Izoloval sa dokonale. Spočiatku, keď bol ešte sám, mu to nijako neprekážalo. Vtedy bol zdravý a mocný, najväčší panovník Telarionu. A teraz bol znovu sám pretože jeho malý syn ešte nemohol chápať dosah všetkých tých vecí, ktoré majú podiel na jeho blížiacej sa smrti. Ale vedel jedno. Nesmie a ani nedopustí, aby bol Dorian vychovávaný skrz zásady, ktoré z jeho otca urobili pre mnohé svety hrôzovládcu, neľútostného panovníka. No senát má dlhé prsty. Príliš dlhé na to, aby nimi obopol útly detský krk. Pri tej myšlienke privrel oči a tuhu zovrel čeľusť. Bola tu ešte jedna možnosť ako dať veciam iný spád, a preto musel súrne hovoriť so svojím bratom.
Pri tej myšlienke mu perami mimovoľne prebehol záhadný úsmev, ani vrelý ani chladný. Chvíľu ešte postál v závetrí balkóna no nakoniec sa rozhodne otočil na päte a stratil v útrobách paláca. Mal len jeden cieľ a to, aby sa čo možno najrýchlejšie stretol so svojím bratom Viktorom de Cruer. Odoslal mu krátky odkaz, v ktorom ho žiadal o návštevu vo veľmi súrnej záležitosti. Teraz už bolo len na ňom či pozvanie prijíme alebo nie.*

*V rukách držal krátku správu od svojho brata a premýšľal. Po ich súboji sa ich cesty rozišli, obaja prekvapení zvratom udalostí uzavreli akési prímerie, ktoré však asi nikto mimo zasvätených nechápal. Keby Raito v správe neprízvukoval že ide o súrnu záležitosť, možno by sa rozhodol inak. Po príchode Thomasa s jeho synom a matkou toho drobca vládlo všade akési dusno, Mel sa cez to ešte stále trochu nepreniesla (toto upravím ak bude treba, len som nevedela ako nadviazať na poslednú hru s nimi), niežeby sa nejako moc čudoval. Už jej oznámil čas svojho odchodu, rozlúčil sa a pevne veril, že keď sa vráti, nijaké krvavé stopy na kobercoch nebudú. Časť ochranky, ktorá mala dohliadať na jeho bezpečnosť jeho odchodom nebola vonkoncom nadšená, vo všetkom videli možný útok, lesť či pascu. Viktor však poznal stav svojho brata a tiež dobre vedel, že proti sebe nikdy nebojovali trikmi. Preto napokon zrušil všetky ich zbytočné opatrenia a vyčkával na potvrdenie o možnosti teleportu.
„Pane, váš odchod je pripravený,“ ozvala sa drobná zavalitá slúžka, vyčkávajúc na jeho rozkazy. No on len krátko prikývol a vyrazil k teleportu. Súrne bolo súrne a sám bol zvedavý, čo od neho Raito po takom dlhom čase chce. Teleportoval sa do hlavného mesta, z kadiaľ sa nechal odviesť vopred pripraveným autom. Telarion sa nijako nezmenil odkedy tam bol naposledy, stále množstvo zelene, čo na Enesiane nebolo. Komorný ho usadil do jedného zo salónov a hneď potom išiel oznámiť svojmu panovníkovi príchod pozvaného hosťa.*

* Dlhými štíhlymi prstami skĺzol po látke svojho hamanu až k pásu kde sa končila zlatou niťovou výšivkou. Svetlo prúdiace skrz sklené tabuľky okien sa zachytávalo na povrchu gombičiek, ktoré v dvoch radoch zdobili haman na hrudi a rovnako sa niekoľko lúčov dotklo aj prameňov čiernych vlasov. Nezviazal si ich tak ako to mal zvyčajne vo zvyku pretože jeho tvár by potom vyzerala oveľa strhanejšie a bledšie. Navzdory dokonalému výzoru panovníka, hrdému držaniu tela, ktorému by sa nedala vytknúť prílišná arogancia, ale ani rozpustilosť bola choroba zahrýzajúca sa do jeho tela navonok až príliš badateľná.
Videl ako sa mu sluha snaží ponúknuť pomoc, ale výraz v očiach jeho pána ho zadržal, aby to predsa len neurobil. Takú moc mala hrdosť a sila jeho odhodlania neukázať aký hlboký úpadok nastal pre princa Telarionu. Doktorka... Alexandra, by ho určite označila za blázna, ale bolo ešte veľa vecí, ktoré musel vyriešiť predtým ako sa vzdá aj toho posledného. Položil ruku na kľučku dvier, potisol a akonáhle vstúpil do salónu pohľad mu utkvel na známej tvári. Na okamih si v duchu premietol všetky spory a konflikty, ktoré medzi sebou s Viktorom mali nehľadiac na to, že takmer jeden druhého zabili. Nepochybne bude kvôli tomu, a nielen preto, oveľa ťažšie obrátiť sa na neho so svojou žiadosťou. Vedel však, že to nerobí pre seba, ale pre svojho syna, a tak pristúpil bližšie k Viktorovi a na pozdrav pokynul hlavou s rýchlym takmer prekvapeným úsmevom. * Som rád, že si prišiel tak rýchlo.* prehovoril k svojmu bratovi zamyslene mu hľadiac do očí no potom predsa len rukou naznačil smer k nízkemu stolíku a kreslám, ktoré ho obklopovali. Už predtým prikázal sluhovi priniesť občerstvenie a kým ten skladal z tácne karafy s nápojom a nalial do skleného pohára zlatistú tekutinu, sám sa usadil do jedného z kresiel. Znovu prehovoril až vtedy, keď sa za sluhom zavreli dvere miestnosti a oni v nej osameli.* Zrejme si zvedavý na dôvod, pre ktorý som ťa sem zavolal, a preto sa vyhnem zvyčajným zdvorilostiam ak dovolíš. * tvárou mu prebehol tieň a niečo ako zadumaný poloúsmev, keď sa rukami zaprel do bočných opierok na kresle a uvoľnil napäté svaly na ramenách a šiji.* Zdá sa, že môj čas sa kráti a ani ja sám už veľmi neverím v to, že by sa mi podarilo oklamať smrť. A to, čo sa okolo mňa deje v posledných dňoch ma len utvrdzuje v tom, čo som sa naučil ešte ako mladík....Musíš byť buď dosť silný alebo dosť ľahkovážny ak chceš v rukách udržať opraty divého koňa a veriť, že ho skrotíš. Ale stačí jediná chvíľka nepozornosti, len jediný náznak slabosti a on to vycíti a zneužije proti tebe.* Vedel, že rozpráva v hádankách, ale sám Viktor už mohol mať aspoň tušenie prečo sa s ním chce zhovárať práve v čase pred svojou smrťou. Nikdy k sebe nezahoreli prílišnými sympatiami, ale ako súper mu bol jeho brat vždy rovnocenný a možno mal niečo, čo jemu vždy chýbalo....*

*Mĺkvo hľadiac do steny uvažoval nad dôvodmi, ktoré viedli jeho brata k tomu, aby ho pozval. Napádalo ho mnoho, predsa len, ak umieral, mohol mať obavu či po jeho smrti nebude chcieť útočiť? Keď sa ale zamyslel nad ich spoločnou minulosťou, moc sa mu to nezdalo. Aj napriek bojom ktoré viedli, obaja by sa nepochybne zhodli v tom, že by bolo absolutne zbabelé útočiť na planétu ktorá drží smútok. Preto napokon prestal uvažovať nad dôvodmi, veď sa ich mal dozvedieť o niekoľko minút, možno pár desiatok.
Keď sa dvere otvorili, pozrel do Raitovej tváre a odpustil si poznámku o tom, ako strhane vyzerá. Nepochybne si to uvedomoval aj sám, nevraviac o tom, ako sa asi pod ťarchou choroby ktorá víťazila musel cítiť. Pokynul mu preto tiež na pozdrav a spoločne s ním sa presunul ku kreslám.*Trápi ťa chod planéty po tvojej smrti?* nebol dôvod chodiť okolo horúcej kaše, obaja vedeli, čo by po jeho smrti nasledovalo. Mal syna, takže následník trónu bol. No príliš malý, aby mohol rozhodovať, takže tu bol dočasne senát, ktorý však vždy chcel len to, čo vyhovovalo ich peňaženkám, väčšej moci...nie planéte. *predpokladám, že keďže na senát sme vždy mali rovnaký názor, nemieniš im nechať vládu...*vždy tu bola Shiroi, mohla vládnuť kým ich syn nevyrastie, aj keď Viktor to nepovažoval za ktovie akú spásu. Nevyrastala v prostredí senátu a riadenie planéty držal v rukách pevne Raito, pochyboval, že tušila o čo len zlomku toho, čo všetko to prinášalo. Viac nepovedal, len čakal odpoveď na svoju priamu otázku*

* Ak boli on a Viktor natoľko rozdielni, že už len obyčajná domnienka o ich blízkom príbuzenstve by mohla zavádzať, teraz vôbec nepochyboval, že majú predsa len niečo spoločné. Pokožka okolo úst sa mu uvoľnila zo strnulého úsmevu, ktorý sa stal náhle celkom úprimným, v očiach sa na okamih mihlo niečo ťažko definovateľné slovami, čo však aj napriek tomu mohlo zanechať v pozorovateľovi rozporuplné pocity. Zmes úľavy, pobavenia a chmár zároveň.* Rozmýšľaš podobne brat môj a to ma teší.* zvedavo prebehol pohľadom po Viktorovej tvári ako zareaguje na dôverné oslovenie, ktorému tentoraz chýbal ľadový podtón irónie. Nečakal však príliš dlho a nadviazal na načatú myšlienku.* Nemôžem dovoliť, aby sa môj syn a ľudia Telarionu dostali po mojej smrti pod jeho správu. Nerobím si ilúzie a pozerám sa na svet triezvym pohľadom. Aj preto som ťa požiadal o toto stretnutie a chcem ti dať ponuku.* Na chvíľu sa odmlčal pretože mu vyschlo v krku, a tak sa natiahol za sviežou tekutinou v šálke. Nakoniec si však len omočil pery a stiahnutým hrdlom pretlačil len pár kvapiek.* Netuším koľko toho vieš o mojich plánoch so Zemou, ale mal by si vedieť, že mám v rukách prostriedky na to okamžite ju zničiť. Ľuďom by to prinieslo smrť no mne a našej matke spolu so všetkými nakazenými úľavu a uzdravenie. Moja ponuka nemá byť vydieraním iba nevinnou motiváciou pretože my obaja vieme aké vzťahy nás k sebe pútajú a že nie všetko môže premlčať minulosť. Prosím ťa preto o to, aby si po mojej smrti prevzal spravovanie planéty namiesto môjho syna, stal sa jeho poručníkom a vo vhodnom veku mu vrátil to, čo právom patrí jemu. Ja sa stiahnem do úzadia a zároveň zabránim všetkým pokusom, ktoré by mohli ohroziť Zem a jej obyvateľov.

**********************************************************

*Po dlhom čase strávenom v pralese na Miletei neboli jeho city jediné, ktoré sa zmenili. Zastrčil si prsty pod límec goliera, ktorý mu tesne obopínal krk, ale nedal sa rozopnúť pretože k nemu smerovali striebrom potiahnuté nite, vojenské výložky komplikovane našité na tmavomodrú látku panovníckej uniformy, ktorú nosil iba pri zvláštnych príležitostiach, aj keď netušil koľko ľudí by jeho návrat do sveta živých považovalo za hodný oslavy. Napriek tomu neboli jeho myšlienky kritické a nepoznačil ich ani ľadový cynizmus, ku ktorému sa rád uchyľoval. Jeho nespokojnosť pramenila čisto z nepraktickej stránky celého odevu. Rukou si prešiel po doch radoch strieborných gombičiek, ktoré sa tiahli naprieč jeho hruďou a každá z nich zobrazovala kráľovský rodový erb. Sako uniformy dopĺňali čierne nohavice a topánky, ktoré sa leskli aj v matnom prítmí kajuty akoby na ne práve svietilo slnko. Každý jeden kúsok kovu z vyznamenaní bol ako terč, pod ktorým sa necítil príjemne, hoci všetky získal spravodlivo.
Natiahol si na ruky rukavice obšité rovnakými striebornými niťami aké zdobili aj vrch jeho uniformy a keď kožu natiahol na zápästiach pokrútiac prstami, protestne zavržďala. Na prsteníku pravej ruky sedel prsteň, ktorý sa dal len s ťažkosťou prehliadnuť, pretože rubínovo červený kameň uprostred drahého kovu vyžaroval svoje vlastné vnútorné svetlo akoby v ňom bol uväznený samotný oheň.
Každý z týchto dokonalých detailov, ktorý dodával jeho výzoru patričnú dávku vznešenosti, prispieval aj k jeho súčasnej nespokojnosti. Bolo to akoby sa po ňom znovu naťahovalo jeho staré ja a keď vyšiel na chodbu lode a zamieril k východu ľudia sa mu ukláňali starým známym spôsobom, ktorý v sebe ukrýval nielen úctu, ale aj patričnú dávku strachu. Preto sa ani nesnažil tváriť inak ako desivo, chladne, neosobne.
Pri chôdzi si lem čierneho plášťa prehodil cez pravé rameno čím odkryl pohľad na svoju ruku, ktorú s mrazivou sebaistotou vojaka držal na rukoväti daitre - najstaršej a najslávnejšej zbrane všetkých panovníkov Telarionu, ktorej počet obetí prevýšila už len jej dlhá história.
Plášť mu povieval okolo členkov a razantnosť pohybu ho miestami nadnášala až k ramenám, vojaci mu uhýbali z cesty bez jediného náznaku a samotný kapitán sa v jeho blízkosti cítil nesvoj.
Preto bolo pre neho vítanou zmenou, keď si po jeho boku zastala Krea. Privítal ju úsmevom prekvapene si uvedomujúc ako veľmi sa musí krotiť, aby svojej radosti nedal voľný priebeh a neurobil niečo nečakané. Myslel si, že odlúčenie, ktoré si sám úmyselne vybral počas pobytu na vesmírnej lodi ho uchráni od ďalšieho pokušenia, ale čas pre neho vložil do každého stretnutia nový rozmer túžby.
Pohľadom rýchlo prebehol po Kreinom novom odeve a z jej postoja vycítil rovnakú nespokojnosť aká driemala aj pod jeho prísnym sebaovládaním. no akonáhle obrátila svoju pozornosť k dokom znovu ho prekvapila svojím nadšením. Obrátil tvár tým istým smerom a snažil sa pozerať na veci okolo seba jej očami. Jediný rušivý okamih predstavovala chvíľa, keď si ľudia v dokoch uvedomili prítomnosť panovníka a ako na povel sa každý hlboko uklonil. Nemohli zakryť ani prekvapenie, že ho vidia živého a pri sile presne ako v rokoch najväčšej slávy. *To pochopíš, až keď jeden z nich uvidíš.* odpovedal so zle maskovaným úsmevom na Kreinu otázku a nastavil jej ruku, aby ju odprevadil k vznášadlu.* Dovtedy ti rád vysvetlím ako funguje toto.





Vystúpil z auta. Jeho noha obutá v naleštenej topánke sa dotkla sivého betónu a rozdrvila niekoľko úlomkov štrku. Pomohol Krei vystúpiť a keď vznášadlo odišlo opačným smerom výraz na Raitovej tvári bol zmesou hrdosti a pýchy. Viac ako inokedy pôsobil dojmom muža, ktorý sa presne hodí k palácu, ktorý sa veľkolepo týčil pred nimi. Bol dokonalou ukážkou moci a bohatstva Telarionu. Jeho húževnatosti, sily a krásy, aj keď v sebe nemal nič jemné ani zduchovnené.* Páči sa ti?* opýtal sa Krei a snažil sa potlačiť nový osteň nespokojnosti, keď si uvedomil, že Senát z jeho príchodu urobil hotovú maškarádu. Služobníctvo ho vítalo pred vchodom akoby sa vracal po rokoch, kedy ho vyhlásili za mŕtveho a hoci mali len to najlepšie vychovanie, ktoré ich predurčovalo slúžiť mu, postrehol zvedavosť v ich pohľadoch, pretože Krea stála po jeho boku a bola očividne odlišná.*

Neuveriteľné *zašepkala s úsmevom tesne pred tým, ako vystúpili z auta. Predlžovala tú chvíľu, ako to len šlo, aby si ho mohla skutočne prezrieť. Keď sa konečne postavila vedľa neho, veľmi rýchlo si uvedomila svoju odlišnosť. Istým spôsobom ju to tešilo.
Doba, ktorú strávila na lodi sa delila na dve časti. Prvú tvorilo nočné zakrádanie sa po chodbách, keď nemohla spať. Veľmi rýchlo odhalila vetracie šachty a prišla na niekoľko spôsobov, ako nimi prechádzať bez toho, aby si ju niekto všimol. Dávali jej príležitosť sledovať ostatných pri úplne bežných činnostiach. Mnoho vecí ju prekvapovalo, niektorým vôbec nerozumela a veľa z nich sa jej páčilo. Vedela, že Ana by jej to mohla ukázať zo záznamov, ale prišlo jej to ako podvádzanie. Keby si posádka aspoň o trochu viac všímala okolie, nemal by nikto z nich problém odhaliť ju. Druhou časťou boli rozhovory s umelou inteligenciou lode. Neustále mala pre ňu otázky v dobách, keď už nebol poruke nikto dostatočne trpezlivý. Dozvedela sa toho mnoho o matematike, ktorú používajú an Telarione, o ich histórií, aktuálnych problémoch a dokonca aj niekoľkých vedeckých výskumoch. Nie všetkému bola schopná úplne porozumieť, no niektoré poznatky ju skutočne zaujali. A občas Anu požiadala o informácie či obrazy o Raweiovi a potajme pritom dúfala, že si nebude prehliadať jej záznamy.
Keď teraz stála na chodníku, bola si istá sama sebou. Presne vedela, ako sa dostať do paláca bez toho, aby ju za to všetci ihneď pochovali pod čiernu zem. Doteraz si vôbec neuvedomila, že táto schopnosť bude o dosť prínosnejšia ako rok napadnutia Telexanského asanu jeho vlastnými mužmi. S vlasmi vypnutými dohora vynikol jej dlhý krk a spolu s uniformou pôsobili jej kroky trochu skromne, no veľmi elegantne.* Ale skutočne nadšená budem až keď ma nikto neuvidí. *dodala úplne nenápadne, kým prechádzali okolo ľudí, ktorých dôvodmi pre zostávanie v paláci si nebola veľmi istá. Nechcela sa na to však pýtať, preto spoločne prešli až ku komnatám, ktoré obýval.*

*Dokonale chápal Kreinu zdržanlivosť, keď sa na ňu upieralo toľko párov zvedavých očí naraz a za každým znich sa dalo odhaliť horúčkovité premýšľanie plné nesprávnych a unáhlených úsudkov. Už beztak vzpozoroval z Kreinej tváre výraz čistého ohúrenia, ktoré uspokojilo časť jeho osobnosti túžiacu po tom, aby sa Krei nový domov naozaj páčil. Vedel, akým dojmom zvačša posobí palác na ľudí, ktorí sa naň prídu pozrieť prvýkrát no tentoraz to malo byť o niečo osobnejšie.
To, čo ho však skutočne a predovšetkým úprimne prekvapilo bolo to, akým sposobom sa Krea vyrovnala s pozornosťou ľudí, ktorí striehli len na to kedy urobí prvý prešľap, čo na kráľovskom dvore nebolo ničím výnimočným. Kráčala s hrdo vystrčenou bradou až na krátku chvíľu pocítil veľmi intenzívnu túžbu chytiť jej ju medzi palec a ukazovák, pritiahnuť k sebe a pobozkať na pery. Začal sa v ňom dvíhať dobre známy pocit hrdosti, keď sledoval ako sa Krea ladne pohybuje a výraz jej tváre zostáva uvoľnený. Neprestávala ho prekvapovať, a to nielen svojím správaním, ale aj tým aké pocity dokázala prebudiť v ňom, aj keď si myslel, že niečo také už nedokáže žiadna žena.
Kútikom oka postrehol kradmý poyb za chrbtom, ale bol to len vrchný Správca, ktorý sa veľmi správne udržoval v rozumnej vzdialenosti, aby nenarúšal ich súkromie. Čakal kým ho Raito poverí príkazmi tak, ako bol na to zvyknutý.
No tentoraz Raito urobil výnimku, pretože chcel zostať sám. Stačilo mu jediné, síce zdvorilé no stále dosť neosobé gesto, a Správca sa s úklonom stratil. * Rád by som ti niekoho predstavil.* prehovoril Raito a jeho hlas nadobudol oveľa citlivejší tón určený pre tých, ku ktorým cítil viac než len formálnu povinnosť. Črty tváre mu znežneli sposobom, pri ktorom sa y neho stál úplne iný muž - vnímavejší a oveľa prístupnejší citom.
Prešiel k dverám, ktoré susedili s tými, čo viedli do jeho komnát a položil ruku na kľučku.
Miestnosť možno tvarom posobila veľkolepo, ale chlad uvážlivého a triezveho nábytku bola celkom potlačená jasnými farbami a očividne detským nádychom s množstvom hračiek a pestrými kobercami.
Vo vnútri sedela pri chlapcovi postaršia žena a keď sa im stretli pohľady nezdalo sa, že by ho nečakala. Namiesto zbytočných zdvorilostných fráz sa mu len úklonom pozdravila a nechala ho osamote so synom. Iba keď precházdala na chodbu popri Krei, prejavila viac záujmu, ktorý však dokázala udržať na uzde.
Dorian zodvihol čiernovlasú hlavičku a obrátil detsky bacuľatú tvár k svojmu otcovi.
V prvom okamihu si Raito pomyslel, že sa malý rozplače, sám bol prekvapený tým, ako veľmi sa jeho sym zmenil od doby, čo bol preč a v hrudi, blízko srdca pocítil šklbnutie. Krok za krokom sa pomaly približoval k Dorianovi, ktorý ho sledoval pozorným ostražitým pohľadom. Napriek tomu sa v ňom však jasne zračilo poznanie.
Raito si pred neho kľakol na koleno a ruku po prvýkrát zložil z rukovate zbrane, aby ňou mohol syna pohľadiť po líci. Predtým si však zložil rukavicu a bruškami prstov pohladil detsky jemnú pokožku. Potom Doriana objal až sa jeho drobné telo doslova vpilo do otcovho. Dočasnú strnulosť nahradila prudkosť, keď sa Dorianove ruky uzavreli okolo Raitovho krku akoby ho už nechcel nikdy pustiť. Dokonca ani vtedy, keď sa Raito zodvihol zoberúc ho na ruky a obrátil sa smerom ku Krei.* Toto je moj syn.* predniesol s hrdosťou.* Dorian.* chlapec sa pri zvuku svojho mena usmial akoby ho to y otcových úst potešilo ešte viac a prezeral si Krei skúmavým pohľadom.*

*Kým kráčala palácom, sústredila sa na jeho detaily. Obrovské presklené okná s výhľadom do záhrad, výklenky v stenách či jemné lemovanie tesne pod stropom. Všetko dokonale zladené. Musela uznať, že napriek tomu, ako zbytočné by to bolo v jej svete, tu budil palác dojem skutočnej veľkoleposti.
Keď napokon skončili v izbe jeho syna, na tvári sa jej objavil nežný úsmev. Neskutočne sa na seba podobali a spôsob, akým sa otec so synom privítali, jej prišiel natoľko dôverný, že by tu snáď ani nemala zostávať. Prekvapilo ju preto, keď sa spoločne vybrali rovno za ňou. S pretrvávajúcim úsmevom sa poklonila spôsobom, aký bol typický pre jej domov.* Som Krea., *odvetila opatrne chlapcovi. Niečo v nej jej našepkávalo, aby sa k nemu naklonila, no ostala stáť na mieste. Zvedavá a možno trochu s obavami, ako ju bude vnímať. Spolu boli skutočne neuveriteľní. V pralese často uvažovala, prečo Rawei nie je so svojou rodinou, no až teraz si uvedomila, že to naozaj nešlo. Ich svety boli dokonale odlišné. Nepotrebovala tu byť mesiace, aby pochopila, že uznávajú úplne iné hodnoty.*

*Dorianove oči sledovali Kreu s rastúcou zvedavosťou a ani raz pred jej pohľadom neuhli. Zvláštna farba dúhoviek v prítmí priťahovala pozornosť a bola jednou z čŕt, ktoré očividne zdedil po svojej matke. Šticu čiernych vlasov mal roztrapatenú od dotyku Raitovej ruky a v spojení so sústredeným výrazom v tvári pôsobilo chlapča naozaj neodolateľne.
Odrazu sa Dorian nahol k Raitovi a niečo mu zašepkal do ucha prikrývajúc si ústa malou dlaňo,u ako keby sa bál, že by Krea mohla začuť, čo i len slovíčko.
Raito chvíľu počúval a zachovával pritom vážnu tvár akoby práve prijmal žiadosť najdôležitejšieho šľachtica. Iba kútkom úst mu v nestráženom okamihu krátko myklo dohora no inak obaja, otec aj syn, pôsobili pred Kreou ako dvaja spojenci. Dva páry odlišných očí sa na ňu pozreli a ústa potuteľne usmiali, keď Raito prikývol a spustil Doriana na zem.
Chlapča sa rozbehlo k miestu, kde sa hralo so svojou aldmare a pustilo sa do horúčkovitého hľadania v kope hračiek. Nakoniec mu v rukách skončil blok s listami papiera a dlaň plná pestrofarebných pasteliek, ktoré mu pri návrate vypadávali pri každom kroku.
"Vieš kresliť?" opýtal sa Krei priamo a bez zaváhania klesol na mäkký koberec. Akonáhle vytrhol čistý papier a pastelky rozsypal okolo neho, zdalo sa, že všetko ostatné pre neho prestalo byť zaujímavé.
Raito pobavene zodvihol obočie, ale nasledoval syna a usadil sa vedľa neho naproti Krei. Dorian už predtým vytrhol ďalšie dva listy a veľkoryso jeden daroval otcovi a druhý tej neznámej pani, ktoré ho dostávala do miernych rozpakov. Opatrne sa pousmial a ponúkol Krei aj pastelky.
Raito sa tváril sústredene a nezdvihol pohľad, aby syna pri jeho zbližovaní nevyplašil. Vybral si hnedú pastelku a párkrát ju otočil medzi prstami, kým hrotom začal na čistý papier nanášať prvé línie.*

*Prekvapene sledovala ich vzájomné spojenectvo. Fakt, že pred jeho tichými slovami nemohla uniknúť, vďaka sluchu zvyknutému rozoznávať vo zvukoch listov našlapávanie aj tých najmenších tvorov, si nechala pre seba, a len ďalej čakala, ako bude ich tajný plán vyzerať.
Keď na ňu vytiahol pastelky a papier, zostala ich trochu vydesene pozorovať. Nebola si istá, či to myslia skutočne vážne. Napokon sa však posadila oproti a náhodne si vytiahla jednu z pasteliek, ktorú jej ponúkal. Trochu jej to pripomínalo, doby, keď sa ako deti hrávali s uhlíkmi alebo maľovali do piesku vlastné tajné značky. Chvíľu ich pozorovala, než sa nahla nad vlastný papier.*
U nás sa kreslí trochu inak... Znaky pri obradoch na predmetoch alebo stenách. *Náhle si uvedomila, že by tým mohla Doriana inšpirovať a po krátkom pohľade na farebnú stenu ju napadlo, že tu to rozhodne nebude bežná záležitosť. Pozornosť upriamila na Raita a nevinne pokrčila ramenami. Možno bude lepšie, ak zvyky svojho sveta zatiaľ nechá tak. Aspoň, kým si nebude úplne istá, čo pred ním spomenúť môže a čo nie.
Na jej papieri sa postupne objavovala sbathu. Na to, že nikdy predtým takto nekreslila, to bola pomerne vierohodná verzia obrovských morských korytnačiek. Veľa nej sedel človek, možno skôr len jeho tieň, úplne maličký v porovnaní s vodným tvorom. Na pozadie nakoniec doplnila pobrežie a pár rastlín.
Keď s tichým výdychom zložila pastelku na koberec, mala pocit, že skutočnosť príliš nevystihla, no to, že bola jediná, ktorá ich v skutočnosti videla, bolo pre ňu značnou výhodou.*

*Dorian pri zvuku Kreinho hlasu nadvihol hlavu a očami mu preletel rýchly záblesk záujmu, akoby nad niečím uvažoval.
"Môžeš kresliť po stenách? Aldmare hovorí, že sa to nepatrí. Máte neviditeľné pastelky, aby to nikto nezistil? Alebo neviditeľné steny? A žijú v Unás aj neviditeľné zvieratá?" slová sa z chlapcových úst doslova rynuli a čím viac otázok Krei položil, tým viac sa Raitove ústa rozťahovali v úsmeve. Nechcel do rozhovoru nijako zasahovať, pretože žiadna z otázok nepatrila jemu. Dokončil posledné ťahy pastelkou a papier s obrázkom zroloval tak, aby sa nepokrčil.
Dorian zobral bielu pastelku a začal do svojho obrázku dokresľovať neviditeľné zvieratá, ktoré skákali, lietali a škriabali sa na guľaté stromy vedľa dvoch farebných postavičiek. Jedná bola vysoká a nápadne sa podobala na Raita, zatiaľ čo druhá predstavovala Doriana. Panáčikovia sa držali za ruky a v oranžových tvárach im svietil hlboký úsmev.
"Čo to je?" zdalo sa, že Dorian nabral nový dych len čo mu pohľad padol na Kreinu kresbu. Akoby si uvedomil, že možno položil až priveľa otázok naraz stíchol a uprel na Kreu hypnotický pohľad. Páčila sa mu predstava o neviditeľnom svete.*