Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

*Vysmiata ako slniečko sa smiala, rovnako ako tí malí dvaja drobci s Cassom, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. Ostala sediť na koberci, robila tým dvom zle a poriadne ich šteklila, keď začula, že ju Cass pozýva za ním. Prekvapene pridvihla obočie, pohladila dve drobné svetlovlasé hlávky a postavila sa zo zeme. Ako každá žena, vrhla letmý pohľad k zrkadlu, tušiac že na hlave ma pre to šantenie výbuch, rukami sa ho snažila skresať, no pár pramienkov lietalo neprirodzenými smermi. Nechcela však zdržovať a tak len popravila šaty a pobrala sa k dverám za Cassom. Napriek tomu, že už počula že Raito bol späť, pravdepodobne zdravý, pohľad na jeho mohutnú postavu vo formálnom oblečení, ktoré patrilo k jeho postaveniu, na okamih zastala, prekvapená. Zažmurkala práve pre prekvapenie, no potom sa jej tvár vyjasnila ako obloha po daždi. Široký úsmev, oči žiariace šťastím a vnútorný pocit že je všetko konečne tak ako malo byť.* Raito! *Konečne sa prebrala a rozbehla smerom k nemu, vôbec nepribrziac keď sa mu zavesila okolo krku a silno ho objala. Nepovedala nič viac, nevedela čo. Že bola šťastná? To určite videl i sám a slovo šťastie nevyjadrovalo všetky jej pocity. Bála sa že jedného dňa len príde správa o tom, že umrel, že choroba ho zmohla a teraz bol tu, zdravý až tomu nemohla uveriť. Vychoval ju, dal jej domov, rodinu ktorú stratila, lásku otca i brata zároveň a ona si nevedela predstaviť, žeby raz nebol. Nehľadiac nato, že už bývala inde, že mala svoj život, on do toho jej patril a nechcela aby sa na tom niečo zmenilo.*

*Ťažko mu bolo definovať zmes myšlienok a predstáv, ktoré sa priamo pred ním premieňali na realitu. Popravde, nečakal, že sa mu dostane takého vrúcneho privítania po návrate, ktorý sám považoval za rozpačitý, ak nie neistý.
Svaly, držiace jeho chrbát pevne vzpriamený, sa však uvoľnili v okamihu ako sa mu Tessa ocitla v náručí a všetok minulý čas zotrelo teplo z jej hlasu a objatia. Bol prekvapený. Príjemne prekvapený, že mu očividne nič nevyčítala a pritom toho bolo toľko.
Napriek všetkej radosti a potešeniu, ktoré nadobúdal v blízkosti svojich priateľov sa však prejavila typická črta jeho osobnosti, pretože sa nedokázal zbaviť aury panovníka zachovávajúceho si aj v tých najradostnejších chvíľach istú mieru odstupu a autority. Iba tí, ktorí ho dobre poznali, dokázali rozlíšiť jemné nuansy, v akých sa prejavovali jeho skutočné emócie.
Zodvihol pohľad do Cassových očí a ten sa na neho mlčky usmial. Ich privítanie sa odohrávalo na diaľku a bolo možno ešte osobnejšie, než keby sa jeden druhého dotkli. * Rád by som vás s niekým zoznámil.* prehovoril a zľahka spustil Tessu na zem. Cass urobil krok dopredu a objal manželku okolo pása akoby bol rád, že sa o ňu už viac nemusí deliť, aj keď muž stojaci oproti nemu bol jeho priateľom. To bol pokrok pre kapitána, ktorý sa rád dostával do situácií s neistým koncom. A teraz sa zdalo, že sa konečne usadil.*

*Ako sa jej nohy dotkli opäť zeme, usmiala sa a pocítila na páse Cassov dotyk. Pootočila k nemu tvár s úsmevom, ovinula okolo neho ruku a pritúlila sa k nemu, ako taká popínavá rastlinka k stene domu. Pri zmienke o zoznamovaní ostala prekvapená, aj keď si svoje prekvapenie nechala pre seba. Len Cass ktorého sa dotýkala mohol zaregistrovať nepatrné pohnutie jej tela. Vedela na akej planéte Raito bol a jej sa s ňou neviazalo nič pekné, okrem toho že sa z nej spolu s Cassom dostala. Bola im vďačná za to že Raita vyliečili a vrátili späť, no i tak nemohla zmazať zo spomienok to, čo jej robilo spomienku na Mileteu také nepríjemné a bolestivé.* Zavolám Lory k deťom a hneď sa k vám pridám. *Pustila sa Cassa a prešla kus po chodbe, stratiac sa za jednými z dier. Prešla možno minúta nanajvýš dve a už vychádzala v spoločnosti mladého dievčaťa, ktoré sa zvyklo starať o deti v paláci, rovnako ako pár iných žien, starších než boli oni dve. Lory sa patrične Raitovi i Cassovi pozdravila a potom zmizla za dverami ich izby, aby dohliadla na ich dvoch drobcov, než budú oni preč. Tessa očami prešla po dverách a potom sa vrátila späť ku Cassovi do pôvodnej pozície a usmiala sa na Raita akoby hovorila - tak teda poďme.*

*Keď sa Tessa vzdialila, aby pohľadala opatrovateľku zavládlo medzi oboma mužmi ticho. No nebolo rozpačité ani skľučujúce, pretože si hľadeli navzájom do očí, aj keď si navonok udržiavali istý odstup a čítali jeden druhému z očí.
"Niečo sa zmenilo," prehovoril nakoniec Cass založiac si ruky na pás. Rukávy košele sa mu pritom vyhrnuli a telo akoby sa zväčšilo. Bol to typický veliteľský postoj, ktorý si už ani sám neuvedomoval, pretože bol pre neho prirodzený ako dýchanie.
"Všetko sa zmenilo," pousmial sa Raito a prižmúril oči, takže sa mu do nich dostávalo menej svetla a dúhovky nadobudli farbu kalenej ocele. Sivá stmavla a v kútikoch sa objavila sieť vrások.
Cass ho chvíľu mlčky pozoroval a potom, akoby vedel, čo tou odpoveďou Raito v skutočnosti myslel, prikývol a mierne potriasol hlavou ako v snahe vyhnať z nej prebytočné myšlienky.
Tessa sa vrátila.
Raito urobil krok dozadu a obrátil sa čelom do chodby. "Tak teda poďme." Bez zbytočných slov zamieril priamo do jedálne a dlhší rozhovor odkladal na neskôr. Čím bližšie však bol k dverám, tým sa ho zmocňoval väčší nepokoj. Všetko sa ale zdalo v poriadku, a tak zdroj tých pocitov nedokázal správne odhadnúť.
Položil ruku na kľučku a tá sa podvolila jeho tlaku. Vošiel do podlhovastej miestnosti, v ktorej dominoval dlhý, slávnostne prestretý stôl. Z jednej strany sa do miestnosti cez vysoké okná lialo raňajšie svetlo a na náprotivnej stene sa tiahli farbisté obrazy ohraničené elegantnými rámami.
Pohľad mu padol na slúžku, ktorá práve vchádzala do jedálne z druhej strany....*

/pardon, presuvala som niektorych. ak bude treba, prepisem/

*Nasledovala tichú ženu až do jedálne, miestnosti, ktorá sa jej v porovnaní s ostatnými zdala až prehnane veľká. Istým spôsobom to však prinášalo so sebou pocit umelej slobody, bez obmedzení stien, ktorým patril celý tento svet.
Kráčala a akýmsi nádychom hravosti, no spolu so šatami, ktoré siahali až po zem, vyzerala svojím spôsobom elegantne. Sama si to však vôbec neuvedomovala, keďže niečo také pre jej domov vôbec neexistovalo. Takto prešla až k Raitovi. Zastavila sa len na okamih, aby sa zdvihla na špičky a vtisla mu krátky bozk na líce.* Aj keď neviem čítať vaše znaky, ďakujem za pozvanie. *Pošepla tesne pred tým, než sa odtiahla a vykúzlila veselý úsmev. Ďalej pokračovala k ľuďom, spolu s ktorými prišiel. Najskôr sa predstavila žene, pretože mala pocit, že jej niekto spomínal, že to tu považujú za zdvorilé, a pokračovala smerom k mužovi. Pri ňom však zastavila a neveriacky prižmúrila oči.* Jazdec Araena v tomto svete? *nenápadne nadvihla obočie. Bolo to len nenápadné označenie tvora, ktorý si ho vybral, no napriek tomu si bola istá, že si ho nepomýlila. Chvíľu nad tým uvažovala, než si dlaň oprela o čelo, zhrozená či vydesená činom toho muža.* Cudzinec, ktorý odišiel bez obradu zmierenia... *vydýchla napokon a vôbec nemala ďaleko od toho, aby sa nezačala uškŕňať. Nie, Araen si ho vôbec nevybral, bolo to úplne inak. V kmeni jej to rozprával niekto spomedzi bojovníkov. Tento muž musel byť u nich rovnako stratený, ako je ona tu. Tajne dúfala, že sa jej nepodarí niečo podobne tragické bez toho, aby si to vôbec uvedomila.*

*Bola zvedavá koho im chcel predstaviť, aj keď vo vnútri cítila zmes rôznych pocitov. Možno tušenie, z kade tá osoba bude, že bude určite ženského pohlavia...Myšlienky potlačila do úzadia, len sa držala Cassovej ruky a kráčala za Rainom. Jej tušenie sa napokon vyplnilo, keď sa tam zjavila žena, ktorá na prvý pohľad nebola z ich sveta, aj keď bola odetá do tunajšieho oblečenia. Možno keby nikdy nevidela ich planétu a nevedela z kade je by ju považovala za exotickú krásku a nikdy by ju pravý pôvod nenapadol, pretože teraz skutočne v tých dlhých šatách pôsobila v tomto ich svete inak, tajomne. Sledovala ju ako dala bozk na Raitovo líce a keď prešla k nej, tiež sa jej predstavila svojim menom. Ako podišla ku Cassovi a vyslovila jej nie úplne jasné slová, zrak uprela niekam k zemi. K jej domovu ju neviazali nijaké príjemné spomienky, skutočne nijaké a spolu s Kreou akoby sa časť z tých pocit vracala a pripomínala jej to, ako jej Cass povedal že miloval aj inú ženu. Netušila čo v ich ženách bolo, keď i Raito si jednu z tade doviedol, no asi to nemohla pochopiť keď nebola mužom. Navonok sa tvárila normálne, nechystala sa byť ani ku Kree odmeraná, bolo to jej vnútri a o spomienkach, ktoré z hlavy vypustiť nemohla, aj keď keby mohla, určite by to urobila. No nešlo to.*

*Na líci ešte cítil odozvu bozku, ktorý bol taký nevinný a cudný, že mal svojím spôsobom bližšie k zmyselnosti než čokoľvek odvážnejšie. Reakcia v jeho tele tak bola ešte silnejšia a musel vynaložiť väčšie úsilie, aby ju potlačil. Čerpal pritom z bohatých skúseností politika, zahmlil svoj výraz do neurčita, do akejsi chvíľkovej zamyslenosti, ale stále zdvorilej. Možno ovládal svoju tvár lepšie než si myslel, pretože vzápätí zaregistroval sťah svalov v líci, a to, ako mu pery formuje dvorný úsmev.
Bez toho, aby na to nejako upozornil, vypozoroval Tessino malé zaváhanie, ktoré jej nezmenilo výraz tváre, ale bol to presne ten druh neistoty, ktorý do okolia vysiela jasný signál. Pozorovateľ v ňom sa zameral na Cassa stojaceho po jej boku a vymenil si s ním krátky pohľad. Možno už spolu netrávili toľko času, ale stále si dokázali vymieňať myšlienky na diaľku, a to ho v určitom smere upokojovalo, pretože neobjavil nič, kvôli čomu by si mal robiť starosti.* Každý z nás by chcel pred rozlúčkou dosiahnuť katarziu.* prehovoril nezaujatým konverzačným hlasom, ktorý z neho robil takého vynikajúceho rečníka na obchodných rokovaniach a stretnutiach Senátu. Budil ním dojem, že sa za každých okolností dokáže vždy absolútne ovládať a nič ho nedokáže vyviesť z miery.
Aby uvoľnil atmosféru pokynul k prestretému stolu a uhladeným gestom ponúkol Krei svoje rameno ako rám pre jej drobnú svetlú rúčku.* A práve teraz si takú katarziu žiada môj žalúdok. Naraňajkujeme sa?* Nebola to otázka, na ktorú by očakával odpoveď. Bol to len jednoduchý pokyn k tomu, aby zanechali úvodné predstavovanie a pustili sa do jedla.* Mimochodom, Krea, v tých šatách ti to veľmi pristane.* Prihovoril sa jej už potichu. Tak, aby to počula len ona a v osobnej konverzácií mu hlas prešiel premenou z galantnej odosobnenosti na skutočnú úprimnosť. Naozaj sa mu takto páčila a jeho pohľad to dosvedčoval. Zjemnel, šeď dúhoviek sa presvetlila vnútorným teplom, ktoré mu rozpustilo ľad okolo pevne zovretých úst.* Dovolíš mi urobiť ti radosť? Po raňajkách.* doložil ešte naklonený bližšie k nej, ale potom ju pustil a odtiahol pred ňou stoličku.*

*To predstavovanie bolo náročnejšie než si spočiatku myslel. Odhliadnuc od toho, že sa na chvíľu vážne zľakol a úsmev mu trochu pohasol, keď Krea zhrozene spomenula akýsi obrad zmierenia, ktorým mal prejsť. Rýchlo to však zo seba striasol a jeho tvár znovu nadobudla svoj typický priateľský výraz, ktorý bol v priamom protiklade k Raitovmu galantnému sebaovládaniu.
Chystal sa práve prehovoriť, pričom podvedome zodvihol ruku, aby si ňou zahrabol do vlasov, čo robil vždy, keď sa snažil nejako elegantne vykorčuľovať zo zapeklitej situácie, ale našťastie to vyriešil Raito so svojím neodmysliteľným nadhľadom. Odviedol Kreu k stolu a tým aj jemu poskytol dosť času pre Tessu.* Vrabčiatko je to v poriadku?* oslovil ju zdrobneninou, ktorá vznikla už veľmi dávno a vrhol pritom pohľad na vzďaľujúcu sa dvojicu. Keď sa utvrdil v tom, že ich nemôžu počuť obrátil sa tak, aby si celou svojou postavou ukoristil Tessinu pozornosť. Chytil jej ruku do svojej dlane a tesne predtým než ju pobozkal na hánky prstov mu ústa zvlnil nežný úsmev. Iba keď hľadel na Tessu mal v očiach ten druh láskavého sústredeného úsmevu akoby sa na chvíľu ocitol v úplne inej realite, kde mu nezáležalo na ostatnom zvyšku sveta.
Potom si jej ruku sám vložil do ohybu svojho lakťa a zamieril k stolu. Prestreté bolo jedno miesto v čele stola pre Raita, dve vedľa seba a jedno oproti, po Raitovom ľavom boku a neočakávane bližšie než sa zvyčajne sedelo k panovníkovi. Cass to prešiel významným úškrnom, ktorý zachytil aj Raito a na chvíľu mal preto naozaj pocit, že pohľad dokáže vraždiť. Nadvihnutým obočím mu naznačil, aby si dal pohov a zopakoval po ňom pozorné odsunutie stoličky pre dámu.* Čo to tu máme?* prehovoril, aby znovu rozprúdil všeobecnú debatu a prezrel si ponuku jedla. Okrem klasických ľahkých raňajok, ktoré zahŕňali čerstvý chlieb a maslo s veľkým výberom zeleniny a ovocia zaregistroval aj niečo, čo mu okamžite zdvihlo náladu.* Á, krevety, moje obľúbené.* Nepozrel sa síce priamo na Tessu, ale tá poznámka viac menej patrila jej. Ako si sadal už zo zvyku si pravou rukou pridržal košeľu, aj keď nemal viazanku, ktorá by sa namočila a jeden kútik úst mal permanentne stiahnutý v zadržiavanom smiechu, takže mu všetka veselosť prešla do očí.*

/ obaja páni sa hlboko ospravedlňujú obom dámam, že na ne museli tak dlho čakať /

*Ešte krátku chvíľu sledovala toho muža, skrytá za svojimi myšlienkami. Nevedno ako, dostala sa až k zvažovaniu, čo ich mohlo priviesť do jej domova. Pred okolím sa zjavne snažili jeho existenciu úplne poprieť, ako je, teda, možné, že tam zavítali oni? Bola to len náhoda alebo povinnosti? Nikdy predtým sa na to nevypytovala. Nemala dôvod. Teraz by ju to však zaujímalo, aký príbeh sa za tým skrýva.
Ohliadla sa až na Raitove slová, kedy jej konečne došlo, že niečo také nemala vôbec spomínať. Vďačne preto prijala jeho záchranu, keď jej ponúkol rameno, a s pevne spojenými perami a poklesnutou náladou, sa vybrala ku stolu. Ľudia v tomto svete možno vyzerali rovnako ako u nich, no boli tak isto odlišní a komplikovaní ako technológie, ktoré používali. Až hlas, ktorý sa jej prihovoril, ju len svojim zvukom príjemne pohladil a Krea na krátku chvíľu zdvihla pohľad jeho smerom.* Ďakujem, *pošepla a nenápadne sa pousmiala, zatiaľ čo sa posadila.* Budem len rada.
*Trpezlivo počkala, kým sa k nim nepripoja aj ostatní k jedlu. Až potom si nabrala ovocný šalát, ktorý bol takmer rovnaký, ako jedlo, na aké bola zvyknutá. Na fakt, že majú vždy všetko pripravené, si stále nedokázala zvyknúť. Istým spôsobom sa to zdalo ako neuveriteľné plýtvanie, no nevedela kde všetko to, čo oni nezjedia, skončí. Chcela sa na to spýtať, no skôr, ako sa stihla nadýchnuť, aby tú otázku položila, si uvedomila, že dnes ráno by bolo možno najvhodnejšie mlčať. Aspoň kým nebude naozaj nutné, aby odpovedala.*

*Bola rada že Raito sa rozhodol presunúť ich k raňajkám a len tak tam nestáli, pretože nevedela ako sa správať a čo hovoriť, aké pocity zaujať. Bola vychovávaná v paláci, vedela sa ovládnuť a stiahnuť emócie tak aby ich niekto kto ju nepozná priveľmi nevnímal, no bolo by naivné myslieť si, že tí ktorí ju poznali by si nevšimli, že jej to nebolo tak úplne jedno. Cass to samozrejme spozoroval, no čo mohla povedať? Nebolo to tak žeby cítila voči tej žene niečo konkrétne zlé, alebo na ňu taká chcela byť, no bola ako výkričník pri jej spomienkach, ktoré síce neplávali v jej hlave počas všedných dní, no boli chvíle, keď si na to spomenula, ako teraz. Tie slová ju vtedy príliš zaboleli a niečo v nej určite zmenili, zanechali ranu, ktorá sa zahojila, no jazva ostala.* Nemusíš sa ničím trápiť. *Povedala mu napokon pokojným hlasom a jemne sa usmiala, keď jej pobozkal hanky. Najradšej by ho len objala a privinula sa k jeho hrudi, no nechala sa odviesť na raňajky, ktoré mali absolvovať spolu s Raitom a jeho návštevou. Nechala sa usadiť a pri Cassových slovách sa predsa len musela usmiať, tentoraz úprimne do taniera. Vedela na čo to bola narážka, prvý večer zoznámenia, nádherná reakcia na jej pôvodné obťažovanie.* Tak teda dobrú chuť. *Popriala všetkým pri stole a pozrela na Cassa, sama si naberúc na tanier trošku z kreviet, keď ich už tak spomenul. Inak zvolila rovnakú taktiku ako Krea, mlčať. Rozhovor nechá na tých dvoch.*

Orbita planéty Dorme - 4
- sektor Hepta, ťažobná oblasť dormitu pre Telarion
- summit Deviatky, stupeň utajenia: 7

Polyhymnia



"Kapitán Herm, nemám z toho dobrý pocit."
Kapitán Herm preniesol pohľad z meniaceho sa ciferníka rýchlovýťahu na tvár svojho prvého poručíka a pozorne si ju prezrel. Naozaj, mladý Acharijec nevyzeral nadšene, a to už bolo čo povedať, pretože príslušníci jeho druhu dokázali dokonale kontrolovať svoje emócie. Aj preto boli Acharijci, s úzkymi tvárami a nezvyčajne modrými očami, považovaní za bezcitný druh. Vďaka ich výraznému sebaovládaniu s prevahou logiky však patrili medzi tých najlepších slúžiacich na vesmírnych lodiach akých si len kapitán mohol priať. Dnes však bolo v stávke priveľa dokonca aj na poručíka Yarna a Herm jeho obavy plne chápal. Ak sa Senát dozvie o ich stretnutí s ostatnými veliacimi dôstojníkmi Deviatky, hrozí im obvinenie zo vzbury.
"Len pokoj, pán Yarn. Všetci si uvedomujeme, že je potrebné viesť otvorený rozhovor. Kto všetko je prítomný?"
Poručík Yarn okamžite zodvihol informačný tablet a znovu prešiel záznamy z prepravnej paluby.
"Z lode Thalia kapitán Josim, z lode Kleio kapitán Raike, z lode Urania zástupca kapitána, prvý veliaci dôstojník Tomrak, kapitán Or z lode Melpomene a kapitán Sarke z Terpsichor. Lode Euterphe a Eratho pred dvoma hodinami hlásili blížiaci sa mrak magnetickcýh častíc z mraku Segmentum. Odvtedy sú ich komunikačné a prepravné kanály bez odozvy. Kaliope sa stále nehlási, pane."
Kapitán Herm si povzdychol a zamyslene pokýval hlavou.
"Šesť z deviatich, to vôbec nie je zlé, pán Yarn."
"Podľa tónu vašeho hlasu usudzujem, že vás trápi neprítomnosť zvyšných troch lodí, kapitán."
Nanešťastie alebo našťastie už nebol čas odpovedať poručíkovi na jeho trefnú poznámku, pretože rýchlovýťah zastal a dvere sa otvorili do konferenčnej sály. Vstúpil dovnútra s Yarnom v pätách.
"Vítam zástupcoch lodí Deviatky," prehovoril Herm len čo podišiel k voľnému kreslu za okrúhlym stolom a pomaly sa doň usadil. Nechcel to priveľmi naťahovať, pretože kapitáni boli očividne napätí a privítali by rýchly začiatok, ale on potreboval chvíľu času, aby si všetko dôkladne premyslel. Pohybovali sa spoločne na veľmi krehkom ľade, preto ho prítomnosť poručíka Yarna upokojovala. Muž s chladným myslením vždy dokáže zhodnotiť situáciu lepšie ako skupina rozvášnených kapitánov. Tu už však nešlo o ich ega, ale o budúcnosť mieru.
"Myslím, že môžeme bez zbytočného naťahovania začať našu poradu." Herm sa oprel v kresle a podľa zvyku si položil ruky na opierky po stranách. Yarn si zastal za jeho chrbtom a mlčal.
"Všetci vieme aká situácia nastala v posledných rokoch. Pre zhrnutie, Senát využil panovníkovu chorobu a jeho neprítomnosť, aby posilnil vlastné pozície. Od spoľahlivých zdrojov vieme, že na planétach vonkajšieho Gremlinovho pásu prebieha ťažobná aktivita, čo znamená, že Senát sa ozbrojuje a porušuje pritom platné dohody Equlibria. Naposledy sa im podarilo získať do rúk Thanatos, vojnovú loď Jeho Veličenstva a s ňou sú v značnej výhode. Páni, nemusím vám snáď hovoriť, že Senát pripravuje prevzatie moci a ak ho nezastavíme nevydrží mier ani s ostatnými členmi Spoločenstva."
V sále to zašumelo prikyvovaním a tlmenými rozhovormi.
"Ale čo môžeme robiť? Lode Deviatky sú prieskumné a nie vojnové. Nemôžeme sa merať s Thanatosom ani s ostatnými bojovými plavidlami." prehovoril nahlas uzemčistý kapitán Josim a niektorí sa k nemu so súhlasom pridali. Herm nechal tieto dohady chvíľu rásť, ale potom zodvihol ruku a znovu si vynútil pozornosť.
"S poručíkom Yarnom práce pracujeme na vylepšení našich obranných systémov. Ak pravidlá porušuje Senát, aby sa vyzbrojil potom je zrejmé, že rovnako budeme musieť postupovať aj my. Nemám dôvod pochybovať, že členovia Senátu sa už postarali o to, aby na bojové lode dosadili svojich ľudí. Zostali sme len my, prieskumné plavidlá, ktoré až tak nekontrolujú, pretože od nás nečakajú nijakú hrozbu. Máme svojich spojencov v tomto tajnom pláne. Musíme odhaliť zločiny Senátu pred panovníkom a medzitým sa pripraviť na odpor. Máme plnú podporu Deviatky?"
Toto bola rozhodujúca chvíľa, ale ako Herm predpokladal, kapitáni postupne začali prikyvovať a dávať najavo svoj súhlas. Mlčal len zástupca kapitána z lode Urania.
"Kapitán Herm," prehovoril nakoniec a jeho mladá pohľadná tvár vyzerala pokojne. " Urania nemá veliteľa a Kalipe je stále nezvestná. Myslím, že by sme najskôr mali vyriešiť tieto záležitosti, skôr než niečo začneme."
Slova sa ujal Yarn. " Máte pravdu. Zmiznutie Kaliope je záhadou, ale pre Uraniu by sme mali vhodného kandidáta. Je ním bývalý kapitán Thnatosu, Cassian Scrad."
"Ale ten má rodinu. Nie je to dôvod, pre ktorý sa vzdal služby?" nadškrtol Tomrak a pohľadom striedavo behal po tvárach kapitána Herma a jeho prvého poručíka.
"To je, pane," odvetil Yarn a vyšiesl spoza kapitánovho stolu, aby sa mohol vpredu oprieť o stôl. "Preto sme kontaktovali jeho ženu."


Palác kráľovskej rodiny na Telarione

*Kuriér využil niekoľko prepravných ciet, kým sa dostal k svojmu cieľu a posledné kilometre prekonal vo vznášadle, ktoré zastalo pri služobnom vchode do sídla Najvyššej rodiny. Jeho depeša bola súrna a určená len do vlastných rúk, preto bol určený na jej doručenie on a nie niekto iný. Riskovať, že by si túto správu na záznamníku vypočul niekto iný než komu bola určená, nechcela Deviatka riskovať.
Dvere sa pred ním otvárali, služobníctvo dokonale poznalo jeho uniformu ako aj jeho tvár, preto ho nikde nezastavovali. Kontrolami už prešiel pri vchode, ale ke´d zahol za roh a u najbližšej chodby narazil na prvý problém. Keď chcel vstúpiť do jedálne zastavil ho strážca.
"Teraz nie."
Kuriér sa zarazil a pozrel na zavreté dvere. Ak rodina práve raňajkovala musel počkať a vymyslieť lepšiu stratégiu.

Raito, Cass


*Priatelia si vymenili krátke no významné pohľady ponad sklonené hlavy oboch žien. Nezdalo sa, že by sa niektorá z nich chystala v dohľadnom čase prehovoriť, preto bolo múdre rozprúdiť konverzáciu o banalitách a v tom boli neprekonateľní.
Cass sa natiahol po pohár caruzského vína a nasadil snobský výraz, ktorý bol dotiahnutý do dokonalosti v najmenších detailoch, takže bolo očividné, že ho len predstiera. Kútik pier sa mu vykrivil mierne nadol, čo jeho tvári dodalo štipku veselosti, keď krúživým pohybom zápästia pomútil tekutinu v pohári a po chvíli si k nej privoňal.
„Skvelý výber,“ predniesol spôsobne a následne predviedol ochutnávku, kde bol každý pohyb presne vypočítaný na efekt.
„Keď myslíš,“ nadhodil Raito, chopil sa svojho pohára o niečo neohrabanejšie a svetácky do seba nalial jeho obsah na jedenkrát. Správal sa v úplnom protiklade ku Cassovej predstieranej upätosti, ale vzápätí sa obaja takmer súčasne rozkašľali.
„Nie, mal si pravdu. Nedá sa to piť,“ súhlasil Cass a odložil pohár späť na stôl. „Trápi ma to len kvôli našim dámam. Nemôžeme im ponúknuť niečo také odporné.“
Raito sa chytil opierok kresla a trochu sa v ňom povytiahol. „Myslím, že mám nápad. Mohol by si, prosím ťa?“ rukou naznačil neurčitým smerom k stolu, ale Cass akoby presne čítal Raitove myšlienky v zohratej hre, natiahol sa k mise s ovocím a vytiahol z neho za hrsť šťavnatých kabbary. Jeden plod mu hodil a Raito ho spoľahlivo zachytil. Potom nasledoval druhý a za ním tretí, až kým Cassove ruky neboli prázdne a v tých Raitových prebiehalo žonglérske číslo. Vyhadzoval okrúhle plody nie väčšie ako vajce do vzduchu, jeden po druhom ich chytal a znovu vyhadzoval do vzduchu. Pritom sa nenútene pozrel raz na Tessu a potom na Kreu. Cass si medzitým pritiahol k sebe celú misu s ovocím a sledoval ako Raito začína svoju prednášku a neprestáva pritom žonglovať s ovocím.
„Raz sme s Cassianom navštívili veľmi zaujímavé miesto. V súvezdí Amarilu je jedna planéta, kde sa obyvatelia nezaujímajú o nič iné než o vypestovanie dokonalého ovocia. Sú tým tak posadnutí, že popritom zabúdajú viesť vojny . Namiesto toho svoj život zasvätili vynikajúcemu jedlu a nápojom. Pochybujem, že o nich vie veľa ľudí, pretože tí, ktorí sa na túto planétu dostanú sa zvyčajne rozhodnú ostať. Možno by sa dalo dokonca hovoriť, že sa tam prejedia a prepijú na smrť, a to všetko s radosťou, pretože tie vynikajúce chute im tak zahmlia zmysly, že nedokážu nič iné vnímať. “
„Veru tak,“ potvrdil Cass a ani nezodvihol pohľad od misy. Podľa sústredeného výrazu bolo jasné, že v nej hľadá niečo konkrétne. Raito medzitým porozbíjal krehké škrupinky kabbary o okraj svojho pohára a vidličkou na šalát premiešal oranžovú šťavu.
Vzápätí Cass vylovil strapec hrozna, poodtrhával z neho malé guľaté plody a jeden po druhom ich v presných oblúčikoch hádzal do pohára so šťavou. Po každom čľupnutí Raito posunul pohár o niečo ďalej, takže nový hod bol ešte ťažší. Obaja sa pritom tvárili rovnako nenútene. Raito ďalej rozprával príhody o nešťastníkoch zo súhvezdia Amarilu a pritom spomenul, že by tam ostali aj oni, keby ich nevyliečilo caruzské víno.
„Tá chuť bola tak odlišná a odporná od všetkého, čo sme na planéte zjedli a vypili, že nám to okamžite prečistilo myseľ. Tessa, mala si vtedy vidieť svojho manžela. Ani sme o tom nevedeli a strávili na planéte dva mesiace. Cass bol vtedy taký tučný, že sa ledva napchal do transportéru.“
Cass skrivil tvár akoby Raitovi pekne ďakoval za jeho pripomienku a zakončil žonglérske kúsky s hroznom. Raito prekryl pohár tanierikom zo súpravy a ignoroval bolestné syknutie, ktoré zaznelo odo dvier, kde stáli sluhovia. Jednému z nich sa zrejme nepáčilo ako barbarsky zaobchádza s krehkým porcelánom. Keď šťavu premiešal a pretriasol hodil mu Cass dva čisté poháriky na vodu a Raito do nich šťavu rozdelil.
„Možno by ste chceli niečo podobné ochutnať, aby ste verili, že si to nevymýšľame. Kabbary vypestovali na tej planéte.“
Položil poháriky pred obe ženy a vymenil si s Cassom krátky pohľad. Len dúfali, že šaškovaním sa dočkajú aspoň úsmevu.*

Nechcel na seba pútať priveľkú pozornosť. Potreboval sa rozprávať len s manželkou kapitána Scrada, ale podľa toho, čo už počul bolo jasné, že bude ťažké odviesť ju z jeho prítomnosti na dlhší čas. Potreboval by len pár minút osamote, preto sa tentoraz rozhodol použiť nevinnú lož.
Zamieril k sluhovi, ktorý z vonkajšej strany strážil vchod do jedálne a požiadal ho, aby predal kapitánovej žene jednoduchý odkaz. Sluha síce nadvihol obočie na znamenie či by to predsa len nemohlo počkať, ale kuriér usúdil, že bude lepšie ak kapitán zostane v spoločnosti panovníka, zatiaľ čo sa on bude rozprávať s jeho ženou. To, že okolo toho robil také tajnosti malo svoje dôvody. Bolo dôležité, aby sa pokúsil vyjednať nekonfliktné postavenie.
Sluha otvoril dvere na jedálni, tváril sa zdvorilo, ale nezúčastnene akoby ho ani v najmenšom nezaujímalo, čo sa tam deje. Zastal si za chrbtom svetlovlasej ženy, ktorá sedela po boku svojho rovnako svetlovlasého manžela a tlmeným hlasom, aby nerušil prebiehajúcu konverzáciu, jej odovzdal odkaz od kuriéra.* Madam, prišiel za vami kuriér z Raynerovej nadácie a prosí vás o stretnutie. Týka sa to dobročinného plesu, ktorý sa má konať o týždeň. Mohli by ste si na neho nájsť chvíľu?

//vraj sa máme tváriť, že sme už po raňajkách //


*Trochu prekvapená z raňajok, ktoré absolvovali, pomaly kráčala po chodbe. A to mala pocit, že tento svet už nemôže byť viac mätúci. Všetky ich zvyky, spôsoby, zmeny nálad, komplikované postavenie medzi sebou, nutné správanie. Všetko a ešte tisícka ďalších detailov vytvárala tieto planéty a bytosti, ktoré na nich žili.* Rawei, *ozvala sa potichu pomedzi kroky. Samú ju prekvapilo, že vôbec prehovorila, no keď s tým už začala, nechcela to nechať tak. Náhle si však spomenula na niečo úplne iné, čo ju zaujalo viac, ako pôvodná otázka.* Čo si vymyslel za prekvapenie? *veselo sa usmiala a zastavila vedľa neho, veľké oči zvedavo uprené dohora na Raita. Dokonca si nenápadne kusla do spodnej pery, zvažujúc, čo mohol mať za lubom. Pominúc fakt, že tu nepoznala vôbec nič, to ešte stále mohlo byť... všetko.*

/dobre /

*Správanie Raita s Cassom jej zdvihlo sčasti náladu, aj keď ten ťaživý pocit ostal niekde vo vnútri. Napriek tomu sa kútiky pier jemne zdvihli. Nebola si istá ako dlho jej ten úsmev vydrží a aké to bude ak sa raz s mladou ženou ocitne osamote, no napätie v nej zachránil sluha, ktorý od nej niečo potreboval. V krátkosti prikývla a hodila do úst hlt raňajok.* Zaveďte ho prosím do prijímacieho salóna, o chvíľu prídem. *Poprosila sluhu a pokračovala v raňajkách, ak sa to dalo nazvať pokračovaním. Šikovne do seba napchala dostatok jedla aby nebola hladná, nechcela aby na ňu dlho čakala návšteva a na tom plese jej záležalo. Bol to jeden z mála plesov o ktorom vedeli že peniaze určite končia tam kde majú, takže bola zvedavá čo nadácia potrebovala. Raňajky napokon ubehli rýchlo a len čo bolo po nich, ospravedlnila sa že musí ísť a zastavila pri Cassovi.* Musím ísť niečo zariadiť, nie že mi niekam ujdeš. *Usmiala sa na neho s rukou opretou o jeho hruď. Jemne sa zdvihla na špičkách a pobozkala ho na pery s nežným úsmevom, keď už boli sami. Okolo behalo služobníctvo čo spratávalo zo stola a tak nepovedala nič viac, aj keď mala potrebu ospravedlniť sa mu za to, aká bola pri raňajkách. Zároveň však nechcela rozoberať svoje pocity z tejto časti ich minulosti. Preto po bozku vyrazila chodbou k prijímaciemu salóniku a zľahka otvorila dvere. Ovanula ju vôňa čerstvých kvetov uložených vo vázach ktorých tam bolo niekoľko a vošla dnu. Dvere za sebou zavrela a prešla hlbšie do miestnosti smerom ku kreslám.* Ospravedlňte ma prosím, že ste museli tak dlho čakať.

*Bol diplomat a panovník, ale v prvom rade bol muž. Od malička ho viedli k tomu, aby svoje slabosti úmyselne potláčal, čo viedlo k najefektívnejšiemu využitiu jeho schopností pre dobro celej rasy. Bol to len ambiciózny plán ako z neho vychovať ideálneho vodcu bez zjavných chýb, ktoré by mohla druhá strana zneužiť proti nemu, preto si Raito udržoval taký zjavný odstup od ostatných ľudí a mal len málo skutočných priateľov. Krea sa mu dostávala pod kožu. Bola ako tŕň, ktorý mu spôsobuje sladkú bolesť a on sa ho nechcel zbaviť, pretože mu pripomínal vlastnú ľudskosť. Potreboval ju možno viac než ona potrebovala jeho. Logika mu preto velila, aby potlačil svoju slabosť, pokúsil sa ju vytesniť preč zo svojho sveta a namiesto toho ju doň ešte hlbšie vťahoval. Chcel jej ukázať, že nie všetko v ňom je také mätúce a naháňajúce hrôzu.
Raito zodvihol ruku a zľahka ju položil na Krein chrbát, aby usmernil jej kroky k stroju, ktorý ich mal prepraviť do dokov. Išlo o krátku cestu, ktorú zvykol vykonávať niekoľkokrát do týždňa, aby sa sám ubezpečil, že projekt sa vyvíja dobrým smerom.
Vo vznášadle sa usadil na sedadlo oproti, aby jej mohol celý čas nenápadne hľadieť do tváre. Bol pripravený opätovať jej pohľad kedykoľvek by sa na neho pozrela, odpovedať jej na každú otázku. Občas mu pripomínala jeho syna. Ten nemý úžas, strach a zmätok, keď netušila, čo si má myslieť o tom, čo vidí za sklom vznášadla. Tŕň sladkej bolesti sa znovu ozval, keď vznášadlo zmenilo smer a on sa kolenom zľahka obtrel o Kreino. Zhlboka sa nadýchol a odvrátil tvár k oknu, za ktorým vysoké budovy mesta vystriedala striedmosť priemyselných parkov, ktoré ústili v dokoch.
Počas cesty šetril slovami, nechcel Kreu rozptyľovať, aby mohla zachytiť všetko, čo sa deje naokolo. Ruch prístavu, slušnú rezervovanosť kapitána malej súkromnej lode, ktorá ich mala prepraviť na miesto, pohodlie vnútorného priestoru a nakoniec hru svetiel, keď loď vystúpila na orbitu, prešla cez všetky vrstvy atmosféry a svetlo vystriedala temnota vesmíru. Už znovu boli medzi hviezdami, ale tentoraz smerovali k jednému z telarionských mesiacov. Raito vedel to, čo Krea nemohla tušiť. Na to, aby na ňom mohli pristáť musel preukázať svoju totožnosť pri štyroch vojenských stanovišťach, ktoré chránili orbitu mesiaca Calle. Navonok vyzerali ako obyčajné vyhliadkové lode, ktoré krúžia okolo planétky, ale zbraňové systémy boli dômyselne ukryté pod ochrannými plášťami.
Keď Raito na mostíku lode zadal svoj kód vrátil sa ku Krei na vyhliadke a zastal si vedľa nej. Plecom sa opieral o jej rameno a ruky nechal založené za chrbtom.* Pozeraj sa, Krea. To, čo vidíš je len ilúzia, ktorou chránime to, na čo naozaj záleží.* Loď sa približovala k mesiacu a čím bola bližšie k jeho povrchu tým viac na ňom bolo niečo zvláštne. Celý povrch Calle bol pokrytý obrími bublinami, ktorých povrch dokonale simuloval obyčajný kamenný povrch planéty. V skutočnosti boli bubliny uzavreté skleníky s rozmermi kolosov, nad ktorými lietali malé vojenské stíhačky.* To, čo vidíš dolu je projekt Vital. Bubliny sú v skutočnosti archami, kde celé skupiny vedcov udržujú živé vzorky a kultúry. Pretože náš ľud tak pokročil vo vývine zbraní, ktoré dokážu vyhubiť celú planétu museli sme sa postiť, že to najlepšie z každej zostane uchované.* Odrazu sa Raito presunul za Krein chrbát a ukázal rukou tak, aby priamo videla na čo mieri.* Iliwian, Gyro, Terra, Enesian, Arcadia, Zem...* Postupne ukazoval na jednotlivé bubliny, ale bolo ich tak veľa, že sa všetky nedali vymenovať na jedenkrát.* Stačí si len vybrať, ktorú by si rada videla.* Pomaly zložil ruku a ako ju skladal zaujal ho ohyb Kreinho krku. Upieral pohľad na krivku jej šije a podvedome si prešiel jazykom po spodnej pere. Skrčeným ukazovákom podložil Krei bradu a otočil si ju k sebe, zatiaľ čo druhou rukou ju zozadu objal okolo pása a pritiahol bližšie k sebe.* Nechcem ti ublížiť.* zašepkal jej do úst a sklonil sa ešte nižšie. Pery priložil najskôr do jedného kútika Kreiných pier, pobozkal ju na jamku, ktorá sa jej tvorila v líci pri úsmeve a potom ju pobozkal aj do druhého kútika. Veľmi jemne a nenáhlivo. Potom sa máličko odtiahol a pozrel sa jej do očí. Prstom jej prechádzal po sánke tam a späť, bruškom palca ju pohládzal na brade.* Je čoraz ťažšie snažiť sa o to, dievčatko.* Znovu sa sklonil, špičkou nosa zľahka prešiel po Kreinom a líce si pošúchal o jej. Zastonal a tuho zatvoril oči akoby naraz cítil slasť aj bolesť.* Krea, dievčatko moje.

*Nedostala odpoveď, no zmenu jeho smeru brala ako možné vysvetlenie. Poslušne preto kráčala vedľa neho a pozorne sledovala chodby, kadiaľ prechádzali, aby mohla aspoň odhadnúť, kam smerujú. Prekvapilo ju však, keď sa ocitli pred palácom a kráčali priamo k vznášadlu.* Dúfam, že to stihneme do večera. *usmiala sa jeho smerom.* Sľúbila som Dorianovi ďalší príbeh pred spaním. *pri spomienke na toho chlapca mala chuť začať sa smiať. Jeho fantázia a neustále podrobné otázky sa jej zdali priam úžasné. Svet, z ktorého prichádzala, sa v jeho myšlienkach stával omnoho farebnejším a neobmedzeným. Nevidel žiadne hranice, ktoré by ho spútavali, žiadne múry, ktorých bolo v jeho domove tak mnoho. Zaujímalo by ju, kam sa všetko z detí, ktoré tu vyrastajú, časom stráca. Niečo v ich okolí ich muselo nútiť prispôsobiť sa, inak si to vysvetliť nedokázala.
Spolu so zdvihnutím lode sa tentokrát nezdvihol aj jej žalúdok a úprimne ju to potešilo. Mohla sa tak sústrediť na vzďalujúce sa mesto, ktoré opúšťali, postupne úplne miznúce ďaleko za nimi. Nič z toho sa jej však nepáčilo tak veľmi, ako výhľad na mesiac Telarionu. S úsmevom sa chrbtom oprela o Raita a pozorovala, ako nazýva jednotlivé časti.* A ktorá je tvoja najoblúbenejšia? *spýtala sa potichu, než ju stihol obrátiť a pritiahnuť k sebe. S hravým úsmevom privrela oči. Počúvala zvuk jeho hlasu a vnímala jeho dotyky.* Ja viem, že nie. *odvetila nežne a dlaňami sa dotkla jeho líc. Mlčky ho pozorovala, až kým sa plavidlom nerozniesla informácia, že pristáli. Znovu sa usmiala, postavila sa na špičky a pobozkala ho na nos.* Nemôžeš zmeniť správanie všetkých ľudí, ktorým vládneš, no môžeš chrániť to, čo oni nedokážu.* kývla krátko hlavou, než ho chytila za ruku a vybrala sa smerom von, plná zmätených pocitov.*

Kuriér


*Kuriér sa zodvihol z kresla a s dvorným úsmevom sledoval ako Tessa Scrad zatvorila dvere a priblížila sa k nemu. Pomaly sa pred ňou uklonil. Ani príliš hlboko ani príliš nízko, len tak, aby jej vyjadril úctu a pozdrav.* Nemusíte sa ospravedlňovať, madam. Som zvyknutý na čakanie.* Prihovoril sa jej a na stolík v strede miestnosti vyložil kufrík. Neboli na ňom nijaké západky len dotyková plocha na skenovanie odtlačkov prstov. Kuriér na ňu priložil svoju ruku a o chvíľu na to sa kufrík sám od seba ľahko otvoril.* Mám vám odovzdať správu od kapitána Herma z prieskumnej lode Jeho Veličenstva.* aktivoval prehrávač a z malej striebornej guličky spočívajúcej na dne kufríka začali vychádzať svetlomodré lúče, ktoré sa postupne spájali, až kým nevytvorili holografický obraz muža. Muž mal na sebe vojenskú uniformu so symbolom telarionského kráľovského letectva na hrudi a črty jeho tváre aj cez holograf vyžarovali silu a autoritu.
Kuriér sa stiahol nabok a začal predstierať záujem o dianie za oknom. Podľa protokolu by mal miestnosť opustiť, aby Tesse Scrad poskytol súkromie, ale táto záležitosť sa ho čiastočne týkala, pretože bol do celej veci zasvätený a musel dohliadnuť na to, aby nikto nezískal podozrenie, že sa v miestnosti predávajú tajné informácie. Keby čakal pred dverami niekto by si ho mohol všimnúť.
Holograf sa spustil a zmenšený obraz kapitánovej tváre hľadel uprene pred seba, pretože išlo len o záznam.
„Dobrý deň madam. Som kapitán Herm z lode Polyhymnia , ale to už pravdepodobne viete, lebo vás o tom informoval môj kuriér. Prosím, odpustite tú malú lož, ktorú použil, aby vám tento odkaz mohol odovzdať v čo najväčšom súkromí. Rád by som sa s vami stretol osobne, pretože tak by to bolo oveľa bezpečnejšie, ale isté neodkladné záležitosti ma nútia zotrvávať na palube mojej lode.“
Odrazu sa obraz rozšíril na celé kapitánovo telo. V nahrávke poodišiel trochu dozadu a usadil sa do kresla, ktoré vyzeralo dosť pohodlne na to, aby sa mohlo nachádzať v jeho súkromnej kajute.
„Určite teraz nerozumiete dôvodom, pre ktoré som vás kontaktoval, ale pravda je taká, že potrebujeme vašu pomoc. Slúžim na palube jednej z deviatich prieskumných lodi Jeho Veličenstva. Našou prioritou nie je viesť vojny, ale objavovať ďalšie svety a získavať nové národy pre obojstranne výhodnú spoluprácu. Pred časom došlo na lodi Urania k istým udalostiam, ktoré viedli k odvolaniu jej veliaceho kapitána. Rada Deviatich pri rokovaniach dospela k názoru, že vhodným kandidátom na post nového kapitána by bol váš manžel. Uvedomujeme si, že pred časom sa sám vzdal velenia na Thanatose, ale sú isté záležitosti, o ktorých by som nerád hovoril takýmto spôsobom, ktoré z neho robia tú najlepšiu voľnu nielen pre Deviatku, ale aj dobro celého Telarionu. Komunikáciu s nami však odmietol z dôvodov, ktoré on sám označil za rodinné. Preto sa obraciam na vás s prosbou, aby ste svojho manžela presvedčila, aby svoje rozhodnutie ešte raz zvážil. Prosím vás len o jedno stretnutie, kde by som vás o všetkom bližšie informoval.“
Tvár kapitána Herma zvážnela, pohľad očí sa stal naliehavejším. Dával si veľký pozor na slová, preto jeho prosba vyznela ešte tajomnejšie.
„Verím, že to, čo vám chcem povedať vás nakoniec veľmi zaujme.“
Kapitán ešte chvíľu hľadel pred seba akoby dúfal, že na druhej strane niekoho uvidí, ale potom len zodvihol pravú ruku a položil si ju dlaňou na srdce. Po tomto pozdrave sa holograf zastavil a vrátil znovu na začiatok. Kuriér sa vrátil k stolu a kufrík zavrel.* Madam, ak sa rozhodnete na kapitánov odkaz odpovedať kladne, každý deň, vždy navečer, na vás v dokoch bude čakať plavidlo z Polyhymnie, aby vás priviedlo k nemu.

*Ani keď sa na stolíku ocitol kufrík ešte nepredpokladala, že išlo o niečo iné ako stretnutie ohľadom dobročinného plesu. Videla dosť takýchto kufríkov prehrávajúcich odkazy, no jednoducho predpokladala, že riaditeľ nadácie jej posielal takto odkaz. Až kuriérové slová vyzdvihli jedno obočie smerom k čelu a zelené oči prekvapene nasmerovali k nemu.* Vy asi nebudete z nadácie. *Skonštatovala jednoducho a oprela sa o operadlo kresla. Netušila prečo by odkaz mal smerovať práve jej, no nepýtala sa, bola si istá že odpovede by sa nedočkala. O letectve Telarionu mala nejaké informácie, vlastne od pobytu na Thanatose sa jej obzory rozšírili, najmä pri pomáhaní Leemu s papiermi. Mlčky teda počúvala záznam a sama seba sa pýtala, o čo tu išlo. Cass bol kapitánom bojovej lode, prečo ho chceli na prieskumnú loď a robili okolo toho také tajnosti? A naozaj čakali že ho bude presviedčať, aby opustil ju i deti na ktohovie ako dlho? Prieskumné misie trvali mesiace, desiatky mesiacov a aj keď jej záležalo na blahu planéty, bolo určite množstvo slobodných kapitánov a mužov, ktorý nemali rodiny a nehrozilo, že neuvidia vlastné deti rásť. Úvahy si však nechala preseba, nejaký šiesty zmysel jej našepkával že v tom bolo viac. Najmä pre tie tajnosti. Ako sa hologram vypol, Tessina tvár sa otočila ku kuriérovi a zelené oči zastali na jeho tvári.* Predpokladám že mi neodpoviete na otázky, ktoré sa mi premáhajú teraz hlavou. *Keby áno, nepozýval by ju kapitán Herm na stretnutie.* Ako dlho trvá cesta na loď? Ak som to správne pochopila, tento rozhovor má ostať len medzi nami a určite chápete, že zmiznúť len tak na dlhý čas nemôžem, bez toho aby to vyvolalo otázky. *A ak si to mala premyslieť a čaklai že presvedčí Cassa, asi by mala najprv počuť čo mali na srdci a potom to buď zavrhnúť alebo ho skúsiť presvedčiť, čo si ale beztak nevedela predstaviť ako možnosť.*

*Keď tentoraz nastupoval do vznášadla, ktoré im pristavili pred východ lode, usadil sa vedľa Krei, aby nemusel pustiť jej dlaň zo svojej ruky. Palcom zamyslene prechádzal po jemnej pokožke na hánkach a medzi nimi, zatiaľ čo sledoval cestu za oknom na svojej strane sedadla. Bez toho, aby zmenil polohu si Kreinu ruku pritiahol k perám a pobozkal ju na vnútornú stranu zápästia. Potom k nej obrátil pohľad a premeral si jemný profil jej tváre pričom mu na pery vstúpil jeden z tých úsmevov, ktoré u neho neboli až také časté. Pri pohľade na Kreu sa usmieval akoby si uvedomoval niečo, čo mohol poznať a oceniť len on. Nebolo v tom nič samoľúbe iba zvláštne tajomné a vzdialené akoby práve rozmýšľal nad pekným snom, na ktorý si ešte ráno nedokázal spomenúť.
Skôr než by ho stihla odhaliť, znovu obrátil tvár k oknu a sledoval obrie steny skleníkových kupol. Pri pohľade z vesmíru sa zdalo, že na povrchu mesiaca sa nenachádza nič okrem skál a kamenia, ale bola to len ilúzia premietaná na povrch kupol, aby tajomstvo v ich vnútri ostalo chránené. No tu dolu archi budili úžas.* Archy svojou výškou prekonajú aj tie najvyššie budovy na Telarione. Každá z nich je izolovaná, má svoj vlastný umelo vytvorený ekosystém a snaží sa čo najvernejšie zachovať konkrétne biotopy materskej planéty.* Keď Krei vysvetľoval fungovanie árch nemusel myslieť na to, že cíti ako teplo z jej tela preniká na jeho kožu a ohrieva ju. Voľnou rukou ukázal na archu, ktorá sa nachádzala priamo pred nimi a bola označená veľkými písmenami S-119 X.* To je Arcadia. Myslím, že by sa ti mohla páčiť. Na Calle nie je archa, ktorá by sa viac podobala Miletei.* Nenápadne sa na Kreu usmial a zostal jej hľadieť do očí. Nechcel, aby kvôli tomu cítila smútok a spomenula si aká veľká diaľka ju práve delí od domova. Mal to byť len spôsob, ktorým by jej pripomenul niečo známe. Niečo, čoho by sa mohla zachytiť, aby sa v cudzom svete necítila až taká stratená. Preukázala veľkú odvahu, keď sa rozhodla odísť s ním a veriť mu. Jej viera v neho dokonca mala účinok aj na spôsob akým odrazu vnímal aj sám seba. Odrazu chcel byť lepším človekom a vďaka nej veril, že to je možné. Stačil jediný pohľad...
Vznášadlo sa zastavilo pred obrou archou, ktorej vrchol teraz zakrýval horizont a časť oblohy kde atmosférické plyny vytvárali dojem oranžovej žiary.
Mohutné dvere na arche sa začali otvárať a len čo bol priestor dosť veľký na to, aby cezeň vznášadlo prešlo, pohli sa znovu vpred. Po prvej bráne nasledovalo ešte niekoľko ďalších vstupov, medzi ktorými ich na krátko zastavili, aby zo vzduchu mohli odfiltrovať cudzie častice. Tiché vrčanie prístrojov našepkávalo predstavivosti aké množstvo iných prehliadok musí v jednotlivých medzistaniciach prebiehať zatiaľ čo človek ich vôbec nedokáže postrehnúť. Steny boli čoraz priehľadnejšie, až kým sa vznášadlo nezastavilo celkom a ďalej už viedla cesta len peši.
„Vitajte v Arcadii, Vaše Veličenstvo. Smiem vám pripraviť vašu izbu alebo ide o jednodňovú návštevu?“
Hlas počítača zaznel z neurčitého priestoru a nedalo sa celkom určiť či je mužský alebo ženský. Bol však natoľko príjemný, že nerušil nikoho z pracovníkov. Muži aj ženy, všetci oblečení v pohodlných uniformách zemitých farieb, sa pohybovali na rozhraní poslednej brány. Niekoľkí z nich si ich všimli, ale úradný protokol tu nebol natoľko vážny a oficiálny, takže s veľkou väčšinou sa Raito pozdravil ako so starými známymi. Archy boli útočiskom aj pre neho. Keď projekt zakladal netušil, že sa rozrastie na povrch celého mesiaca. Pracoval na ňom už dlhé roky a často mu venoval viac pozornosti než iným štátnym záležitostiam.
„Priprav izbu.“ Rozhodol Raito a keď sa posledná brána otvorila nechal Kreu vstúpiť ako prvú. Počítač zapípal a hlas zmĺkol. Neutrálna bieloba vstupného tunela sa vytratila v oslňujúcom jase západu slnka. V arche sa však nenachádzal nijaký zdroj žiarenia iba vnútorná plocha kupoly simulovala sfarbenie a intenzitu umelo vytvorených lúčov slnka. Zvyšok nedozerného priestoru zakrývala hustá stena pralesa. Stromy zvláštnych tvarov, nezriedka vysoké aj niekoľko stoviek metrov s kmeňmi mohutnými ako základy budov a listami takými dlhými, že by niekoľkonásobne prevýšili človeka, vytŕčali zo zdanlivo nesúrodej zmesi života. Vzduch už nepáchol umelinou, ale bol plný záhadných korenistých vôní, ktoré vyvolávali divoké predstavy o kvetoch, z ktorých sa šíria. Nehovoriac o zvieratách, ktoré síce nebolo vidno, ale zvuky, ktoré vydávali zneli miestami hypnoticky a inokedy desivo. Všetky však boli tlmené hustým rastlinstvom.
Izba, ktorú im počítač na Raitov príkaz pripravil sa nachádzala na samom kraji pralesa v obytnom komplexe, ktorý bol dômyselne oddelený od pralesa tak, aby nič nenarušilo prírodný pokoj.
Raito zadal kód na automatické otvorenie dvier a privítal ho priestor, ktorý veľmi dobre poznal, pretože v ňom zvykol tráviť veľa času. Terazho však viac zaujímala Kreina reakcia, pretože miestnosť viac ako izbu pripomínala exotickú záhradu. Steny boli miestami obložené tmavým drevom, drevené trámy siahajúce od podlahy k stropu budili dojem priestornosti a otvorenosti, pretože jedna stena izby chýbala a vyúsťovala priamo do malej záhrady. Bolo v nej počuť zurkot vody, vo vzduchu sa dala zachytiť jej sviežosť, aj keď potok nikdy vidieť nebolo. Na stromoch, menších verziách mamutích odrôd tam vonku, bola zavesená sieť a pohodlie dopĺňal prútený nábytok vystlaný mäkkými poduškami a vankúšmi. Svetlo zapadajúceho slnka dodávalo priestoru mäkkosť.
„Páči sa ti?“
Raito pomaly prešiel ku knižnici, ktorú si nemohol odpustiť ani na tomto mieste. Prstami sa dotkol chrbtov kníh založených v úhľadných radoch, ale pohľadom zotrvával na Krei. Pozoroval ju zároveň s láskavosťou a nedočkavosťou. Bol dospelým aj dieťaťom v tej istej chvíli.*

Kuriér


*Kuriér, vlastným menom Tobin Rhys, pracoval vo svojom odbore dosť dlho na to, aby vedel, ktoré otázky môže zodpovedať a ktoré a oplatí prepočuť. V tomto prípade išlo o prvú možnosť. Zložil kufrík zo stola a zastal si priamo pred ženou, ktorá bola teraz pre Dviatku taká dôležitá. Uprel na ňu dlhý pokojný pohľad zakončený úprimným úsmevom, takže odrazu nepôsobil tak oficiálne aj napriek tomu, že mal na sebe kuriérsku uniformu. Nebol z tých najmladších, ale rozhodne vedel ako vychádzať s ľuďmi každého veku a možno práve táto jeho vlastnosť rozhodla o tom, že na doručenie správy si kapitán Herm vybral práve jeho.* Ak smiem niečo povedať, madam, poznám kapitána Herma veľmi dobre a jeho tajnoskárskosť má svoje dôvody.* Pri tej časti vety Tobin zodvihol pohľad a veľavýznamne ním nakrátko spočinul na dverách.* Schôdzka, o ktorú vás žiadal je záležitosťou niekoľkých hodín, pretože loď kapitána Herma, Polyhymnia, sa práve nachádza na orbite Telarionu. Práve teraz je ten najlepší čas ako sa s ním čo najrýchlejšie spojiť, ale ďalší rozkaz ho môže odveliť ďalej a potom by už aj samotná cesta trvala dlhšie. Ak dokážete svojho manžela presvedčiť, aby si kapitána vypočul a privediete ho dnes do dokov o všetko sa postarám v tej najväčšej diskrétnosti.* Tobin znovu predviedol Tesse krátky úklon a po pozdrave sa chystal na odchod. Svoju časť práce vykonal. Teraz mala všetko v rukách ona a ako povedal kapitán Herm, bola veľmi dôležité, aby sa rozhodla, čo možno najrýchlejšie.

Cass práve vychádzal z jedálne, keď sa na chodbe zrazil s kuriérom, ktorý sa mu zdvorilo pozdravil, ale premeral si ho takým zvláštnym pohľadom, že sa za ním Cass podvedome otočil a chvíľu ho pozoroval. Bol si istý, že sa s ním nikdy nestretol, ale ten muž mal v očiach niečo, čo ho nútilo zamýšľať sa o opaku. No nebol nijaký dôvod, aby v takýchto úvahách pokračoval, preto vošiel do miestnosti, kde zbadal Tessu.* Je všetko v poriadku?* opýtal sa jej a len čo bol dosť blízko sklonil sa a zľahka pobozkal Tessu na ústa. Potom sa odtiahol a podišiel k baru, kde do dvoch pohárov nalial čistú vodu.*

*Uvedomila si, že to pôvodne pochopila zle. Jej prvotné myšlienky boli iné než boli požadované, myslela si že mala prísť sama a vypočuť si čo mali na srdci a na základe toho presvedčiť Cassa aby to prijal, no ona ho mala presvedčiť aby prišiel na schôdzku. Otázne ale bolo, čo ho k tomu chcela vôbec presviedčať. Bola od prírody zvedavá, no čo sa týkala bezpečnosti Cassa a jeho pobytu doma, bola trochu sebecká a nepáčila sa jej predstava, žeby ho niekam vzali. Niečo z toho čo sa však dialo okolo nej jej našepkávalo však jediné, žeby na tú schôdzku ísť mali. Nevedno prečo, mala pocit naliehavosti a tušenie, žeby to mohla neskôr ľutovať. Slušne sa s kuirérom rozlúčila a zamyslene ostala stáť pri okne, hľadiac smerom k záhradám. Nevedela čo si myslieť keď v podstate nič netušila, netušila čo by mala vlastne povedať Cassovi, ak by mal otázky, čo by určite mal. Vedela, alebo predpokladala že ak by ho požiadala aby tam išli tak by išiel aj keby sa mu to nepáčilo, no otázne bolo, čo sa odohrávalo teraz v jej vnútri, na čom boli jej zvláštne pocity postavené. Akoby Cass sám vytušil že ho bude potrebovať, objavil sa vo dverách a ona sa usmiala. Vedela že mu o tom povie, aj keby s tým nesúhlasila, nemala rada tajnosti keď išlo o neho.* Ten muž ktorý pred chvíľou vyšiel nebol z nadácie, bol to kuriér kapitána Herma. *Povedala tichým hlasom a podišla k nemu, aby ich nikto kto by aj chcel načúvať za dverami nepočul.* Myslím že kapitán sa rozhodol stavať na tom, že muž je síce hlava ale žena krkom. *Nežne sa na neho usmiala a potom zamyslene skĺzla smerom k oknu akoby tam hľadala slová či riešenie. Nebolo tam však.* Požiadal ma aby som ťa presvedčila na stretnutie na jeho lodi, najlepšie dnes večer. *Bol to Cass, muž ktorého milovala a preto to nezaobaľovala, bola čisto úprimná.* Vieš že sa mi nepáči predstava žeby si odišiel preč a som šťastná že si pri mne a deťoch, no mám taký zvláštny pocit vo vnútri, že by sme si ho mohli aspoň vypočuť, za to nič nedáme a aspoň uvidím ako to na takej výskumnícekej lodi vyzerá. *O Cassa nechcela prísť a ani to neskýrvala, nikdy ho nežiadala aby sa vzdal Thanatosu, no keď sa rozhodol byť s nimi, naplnilo ju to šťastním a obrovským pokojom. To žeby tam išli neznamenalo nič len to že si ich chceli vypočuť a možno by to umlčalo i jej pocity, že to treba urobiť.*

*Len čo sa k nemu Tessa priblížila podal jej jeden pohár a z druhého si odpil. Po raňajkách mu v ústach ostala sladkastá príchuť ovocia a čistá voda bola účinným a osviežujúcim prostriedkom na to, aby sa jej zbavil. Keď prvýkrát padlo meno kapitána Herma skoro mu zabehlo, ale našťastie to dokázal zamaskovať úsmevom, ktorý trochu silil do zdvorilosti. Takmer okamžite ho prepadli výčitky svedomia.* Keď o tom hovoríš...* začal opatrne a vedel, že sa týmto môže dostať na veľmi krehký ľad. Odložil svoj pohár nabok a potom aj Tessin, keď jej ho opatrne vzal, aby ju mohol chytiť za ruky.* Pravdou je, že kapitán Herm ma pred pár dňami kontaktoval, ale ja som o podobný pracovný rozhovor nestál. Snažil som sa mu vysvetliť, že som zo služby odišiel, aby som sa mohol venovať rodine a predpokladal som, že tým je celá vec vybavená. Nechcel som ti robiť starosti.* Navyše to tak bolo lepšie aj pre neho. Už raz sa vzdal velenia a kvôli rodine to vôbec neľutoval. Chcel byť so svojou ženou a so svojimi deťmi, čo na bojovej lodi nebolo možné, nehovoriac o nebezpečenstve, ktoré im tam neustále hrozilo, ale pravdou bolo to, že mu to trochu chýbalo. Táto myšlienka bola taká zradná, až ho v istom zmysle zahanbovala a cítil sa kvôli nej vinný. Rozhodne nechcel, aby si z toho Tessa vyvodila nepsprávne závery.
Dlhšiu chvíľu jej hľadel do očí akoby v nich hľadal obvinenie, pretože nepoznal človeka, ktorý by ho tak dokonale poznal ako ona, preto mal trochu obavy z toho, čo mu povie. A čo jej povie on.* Ale keď Herm zašiel tak ďaleko a kontaktoval aj tebe zrejme nepôjde o bežnú záležitosť. Vtedy sa mi to nezdalo dôležité, ale v správe pre mňa sa zdal trochu nervózny. Nepovedal ti nič konkrétnejšie?

*Stála oproti nemu a pozorne ho sledovala. Poznala svojho manžela a jeho reakcie na tvári si poväčšinou vedela vysvetliť správne. Jemne sa na neho usmievala, počula už že ho kontaktoval a nebolo nič zlé na tom, že jej to nepovedal. Mlčky k nemu pristúpila a položila ruky na jeho hruď a jemne ho pohladila.* Počula som o tom a vieš že si neprajem aby si niekam odišiel na príliš dlho. Obľúbila som si Thanatos a nikdy som ťa oň nechcela pripraviť, rozumiem prečo ti na ňom tak záležalo a že si svoju prácu miloval. *Objala ho okolo pása. Bola sebecká a nebolo to dobré, niekekdy cítila výčitky že ho pripravila o to čo mal tak rád. Zároveň si však nevedela predstaviť, žeby bol teraz mesiace preč bez nej. Kým nemali deti, chodila s ním, no teraz už nemohla ohroziť ich bezpečnosť a rast, žila by v neustálom strachu, najlepšia bojová loď planéty.* Viem že ti chýba práca Cass a nečudujem sa ti. *Povedala tichým úprimným hlasom a potom pokrútila hlavou.* Nie neprezradil nič viac, len že sa to týka Telarionu a že chce len jedno stretnutie. Myslím že mu na tom naozaj záleží a odmietnuť sa to bude dať vždy, za informácie nič nedáme, len si spravíme výlet. *Nechcela ho ale nútiť. Mala ho presvedčiť, no ak by mu to vadilo tak by nenaliehala. Nemala by na to právo a ani srdce, ak by mu to malo pripomenúť to čoho sa vzdal. Z lode síce okrem Leeho odišli všeci jeho priatelia, no prežil tam časť svojho života, jej život s tou loďou bol spätý tiež. Nebyť Thanatosu, nemala by ani len príležitosť zamilovať sa do neho, ktovie aký by bol jej život bez Thanatosu.*

*Bolo ťažké predstierať, že mu neodľahlo, aj keď zadržal povzdych a na Tessu sa zoširoka usmial. Vrásky okolo očí sa prehĺbili a vytvorili tak dojem, že je starší než v skutočnosti. Jeho pohľad sa zdal živší a pohyby, keď Tessu pobozkal na ústa a ruka v ruke s ňou zamieril k dverám, energickejšie.* Máme ešte nejaký čas, kým sa deti zobudia a Sally je pri nich aj teraz. Ak teda súhlasíš mohli by sme kapitána Herma navštíviť hneď, nech vieme, čo je také neodkladné, že pritom musel kontaktovať nás oboch.* Bez toho, aby si to uvedomil sa mu vrátilo niečo zo starého elánu a veliteľskej autority. Znovu pôsobil ako muž, ktorý zodpovedá za celú posádku lode. Rozhodne a pritom prístupne akýmkoľvek zaujímavým a dobrým návrhom. Samozrejme s veľkou podporou Tessinho rozhodnutia. Bez nej by to všetko malo príchuť podvodu spáchaného na rodine, ktorá mu bola zo všetkého najdrahšia. Mal len radosť, skutočnú radosť, že to všetko, čo cíti je v poriadku.
Palcom pohladil Tesse vrch ruky a znovu si ju zodvihol k ústam, aby jej pobozkal hánky. Po čase sa už z toho stal akýsi jeho zvyk, spôsob, akým jej aj bez slov dať najavo nežnosť.
„Vidím, že ste nakoniec zvážili prosbu kapitána Herma,“ prehovoril kuriér Tobin Rhys len čo zbadal ako dvojica kráča do vestibulu a pripojil sa k nim.


Dvere rýchlovýťahu na tretiu palubu sa otvorili s tichým zasyčaním automatiky a kapitán Herm vkročil do chodby, ktorá viedla k rokovacej miestnosti. Nervozitu potláčal tým, že sa navonok tváril uvoľnene akoby nešlo o nič viac než obyčajnú prehliadku lode pre Cassiana Scrada a jeho manželku. Patrili síce k inej generácií, ale stačil jediný pohľad do Scradovej tváre, aby poznal, že má pred sebou skutočného vodcu. Takže to neboli len šediny a roky praxe, ale predovšetkým šikovnosť a cieľavedomosť. Bez nich by Scrad nikdy nepostúpil na veliacu pozíciu v takom mladom veku.
„ Vidím, že Urania je skutočne výnimočná loď. Teda aspoň pokiaľ môžem usudzovať zo všetkého, čo nám poručík Tormak ukázal za poslednú hodinu,“ prehovoril Cass a hlas si udržoval na zdvorilom nezáväznom tóne. Pravdou však bolo, že celkom nerozumel Hermovej motivácií. Pôvodne sa mali stretnúť na palube Polyhymnie, ale ich prepravný modul nakoniec nabral celkom prekvapivý kurz. Poručík Tomrak, v podstate ešte mladík, ale s tvárou muža a ostrým pohľadom, sa usmial a galantne pustil Tessu pred seba, aby do rokovacej sály vošla ako prvá. Potom jej ponúkol kreslo a sám ostal stáť pri vyhliadke. Cass sa usadil po Tessinom boku a sledoval ako kapitán Herm prijíma miesto oproti nim.
„Som rád, že sa vám Urania páči, pán Scrad,“ ozval sa Herm len čo sa v kresle pritiahol bližšie k stolu a položil naň obe ruky. Ústa sa mu zlomili do krivého úsmevu, ktorý nijako nevyjadroval jeho pocity. Bol to jednoducho len výraz, ktorý k nemu neodmysliteľne patril.
„Obaja však vieme, že to nie je všetko, čo som vám chcel ukázať. Myslím, že je načase, aby sme prešli k veci.“ Herm dal pokyn Tomrakovi a ten priložil ukazovák a prostredník ku komunikátoru, ktorý mal na zápästí. Ozval sa krátky signál príjmu a počítač čakal na poručíkove rozkazy: „Nech kapitána Herma a jeho hostí nikto neruší.“
Ten istý zvukový signál naznačil prijatie rozkazu, po ktorom sa Tomrak uklonil a vyšiel z rokovacej miestnosti. Cass nedôverčivo nadvihol jedno obočie, ale zostal mlčať. Zo skúsenosti vedel, že o chvíľu sa aj tak všetko dozvie.
Kapitán Herm sa pohodlnejšie oprel v kresle a pozorne si oboch, jeho aj Tessu, premeral pohľadom akoby zvažoval čím začne. Ten pohľad nebol vypočítavý, ale rozhodne bol opatrný. Očividne mu veľmi záležalo na tom, aby porozumeli všetkým informáciám, ktoré sa im chystal zveriť.
„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a predstierať, že na Telarione je všetko v poriadku. Z istých zdrojov viem, že ste v priamom kontakte s Jeho kráľovskou Výsosťou, preto možno bude pre vás o niečo ťažšie prijať jednotlivé fakty. Pravdou je, že po prepuknutí choroby u Jeho Výsosti sa Senát chopil šance a začal posilňovať svoje pozície. Musíte si uvedomiť, že podiel na moci ambicióznym senátorom viac nestačí a rozhodli sa prebudovať formu vlády z parlamentnej monarchie na vládu jednej strany.“
„Cass sa naklonil v kresle dopredu a výraz jeho tváre sa zmenil. Vonkoncom už nepôsobil tak pokojne a uvoľnene ako pred chvíľou. „Uvedomujete si, že to, čo hovoríte je veľmi vážne obvinenie? Vzbura proti vládnucej autorite, špionáž, nezákonné spolčovanie... to je zlomok z obvinení, ktorým by ste vy a vaši ľudia mohli čeliť ak by táto informácia prenikla na povrch.“
Kapitán Herm na každú z tých možností nenápadne kývol hlavou. Potom zodvihol pohľad a uprel ho priamo do Cassových očí.
„Verím vo vašu diskrétnosť, pán Scrad, ale to nie je všetko. Veľmi dobre rozumiem týmto obvineniam, ale som si viac než istý, že pravda stojí na našej strane a je už len otázkou času, kedy si Senát zabezpečí dosť silnú pozíciu na to, aby mohol zvrhnúť panovníka. Iste, mohlo by to znamenať vypuknutie občianskej vojny, čo by zrejme narušilo aj krehký mier s ostatnými planétami Equlibria, ale Senát by to neriskoval, ak by nemal účinné prostriedky na potlačenie vzbúr a práve toho sa obávam.“
Hlboká vráska, ktorá sa Cassovi vytvorila medzi obočím z neho urobila zachmúreného muža, ktorý už začína mať isté tušenie. „Máte nejaké dôkazy?“ opýtal sa a napätie v miestnosti znovu o niečo stúplo.
Kapitán Herm si odkašľal a prstami si pošúchal bradu. „Máme svedkov, máme dokonca aj isté dokumenty, ktoré svedčia o zrade nehovoriac o mnohých aktivitách, ktoré Senát začal podnikať v oblasti ťažby, ale nič z toho nemôžeme panovníkovi poskytnúť ako rozhodujúci dôkaz. Senát by nás vysmial a iba by sme ho tým upozornili, že ich činnosť vzbudzuje podozrenie. Musíme počkať, kým nezískame niečo rukolapnejšie a medzitým sa postarať o to, aby sme aktivity Senátu držali na uzde. Urania patrí medzi prieskumné lode Deviatky, čo je spoločenstvo deviatich prieskumných lodí Jeho Veličenstva. Našou úlohou nie je viesť vojnu, naše lode nie sú ako vojenské krížniky. Máme však autonómiu. Deviatka v rámci seba rozhoduje o svojich lodiach a ja vám teraz znovu ponúkam velenie, pán Scrad. Nemusím vám vysvetľovať, prečo na túto úlohu potrebujeme práve vás, určite ste si toho vedomý sám, ale myslím, že mám ešte jednu informáciu, ktorá by vás mohla presvedčiť.“
Po tých slovách Herm aktivoval kód, ktorým bol chránený súbor uložený v tablete na stole vedľa jeho pravej ruky a posunul ho smerom ku Cassovi. Ten ho mlčky prijal a so záujmom povytiahol obočie, keď sa na ploche objavil trojrozmerný obraz lode, ktorá sa pomaly otáčala okolo pomyselnej osi.
„To je Kaliope. Patrí medzi lode Deviatky, ale kontakt s ňou sme stratili pred troma dňami a odvtedy nemôžeme nadviazať spojenie. Nedostavila sa ani na nedávny summit a posledné informácie o nej máme z planéty, na ktorú viezli náklad. Je to síce len hypotéza, ale myslíme si, že za jej zmiznutím stojí práve Senát.“
Cass odtrhol pohľad od tabletu a pomaly ho preniesol na Herma. „A prečo si myslíte, že práve toto ma presvedčí, aby som prijal velenie na Urania a, ak tomu správne rozumiem, sa ju vydal hľadať?“
Tentoraz sa Herm usmial spokojne akoby vedel, že má v rukách tromf.
„Pretože kapitánkou na Kaliope je Althea Vakarian.“
Po vyslovení toho mena Cass zmeravel a z jeho tváre sa vytratil aj zvyšok nanúteného pokoja. Zosinal akoby mu náhle prišlo nevoľno a musel sa znovu oprieť v kresle. Ani si neuvedomil, že pritom privrel oči a kútiky úst sa stiahli nadol akoby cítil bolesť niekde vo svojom vnútri. Rovnako podvedome zodvihol ruku a snažil sa svoju prvotnú reakciu zamaskovať tým, že si prstami prešiel po ústach a bruškom palca a ukazováka potom pretrel spánky.
„Kapitán Herm, mohli by ste ma prosím nechať na chvíľu osamote s mojou ženou?“ opýtal sa a Herm bez námietok súhlasil. Opustil rokovaciu miestnosť a keď sa dvere za jeho chrbtom automaticky zavreli Cass vstal z kresla a nervóznym krokom zamieril k vyhliadke. Zastal si na tom istom mieste, kde predtým stál Tomrak.
„Tessa, musím to miesto prijať,“ prehovoril a potom sa pomaly obzrel cez plece na Tessinu tvár. „Nikdy som ti o nej nerozprával, ale Althea je ako moja mladšia sestra. Predtým než som sa vypracoval na kapitána som slúžil pod velením jej otca. Tam sme sa spoznali. Keď som sa rozhodol opustiť aktívnu službu veľmi sa na mňa nahnevala. Nemôžem povedať, že by som ju nechápal, pretože pre ňu jej loď znamená všetko. Musím ju nájsť Tessa, pretože ak je toto všetko pravda potom už ani na Telarione nie je bezpečne.“

*Nemala potuchy prečo sa ocitli na inej lodi než mali, no prešla do bez komentára. Bola si istá že i Cassa to v duchu zaujímalo, o čo tam išlo a prečo sú práve na tej lodi, no obaja len nasledovali poručíka a prezerali priestory lode. Za svoj život bola len na pár lodiach a preto sledovala priestory s nepredstieraným záujmoj, aj keď v hlave jej stále visel otáznik s drobným výkričníkom, že tu nie sú kvôli obhliadke. Napokon za nimi dorazil kapitán a ona sa v tichosti usadila, počas rozprávania kapitána sa nezapájala, aj keď všetky slová pozorne počúvala i brala na vedomie. Boli to vážne obvinenia, ešte vážnejšie činy. No keby neboli presvedčení o tom že to čo tvrdia je pravdivé, žiadali by práve Cassa, Raitovho priateľa aby sa do toho zapojil? Riskovali by tak veľa? A okrem toho, senátu neverila. Nielen tomu ich, ale akémukoľvek na akejkoľvek planéte. Vyrastala v paláci a aj keď sa o tieto záležitosti nikdy zvlášť nechcela zaujímať, nechodila ani s klapkami na očiach a bola vychovávaná aby mala prehľad. O tom, že senát by chcel väčšiu moc sa vždy vedelo, akurát nikdy neurobili nič okaté, čím by skúšali naštrbiť Raitovu moc. Všetko jej dávalo zmysel, až kým nepadlo meno stratenej kapitánky z lode a ona pozrela na Cassov výraz. Ruku mu položila na tú jeho a stisla prsty, nevedela kto tá žena bola no svojho manžela si poznala. Bola preto rada že ich požiadal o odchod, vedela jeho odpoveď na ponuku skôr, ako zaznela z jeho úst. Napokon mal kapitán Herm pravdu, jeho dôvody a ponuka zaujali, aj keď zaujali tak ako zaujali. Prisnula si stoličku ku Cassovi, tak že sa kolenami dotlka tých jeho a chytila mu ruky do svojich.* Áno musíš. *Súhlasila s jeho slovami a palcami mu jemne hladila pokožku.* Nepochybujem o tom že to čo tvrdia je pravda, senát vždy chcel moc a keď tu Raito nebol, zjavne sa im ten pocit moci zapáčil. *Naozaj o tom nepochybovala.* A vieš čo to ešte znamená? *Pokračovala a jemne sa usmiala.* Že si zopakujem nejaké tie hodiny lietania keď tu už budeme...a áno Cass, budeme v množnom čísle. *Skôr akoby ešte stihol odporovať, pokračovala.* Ako si sám povedal, na Telarione už nebude bezpečno a toto nie je bojová loď, napokon to že ma sem zoberieš bude skvelé krytie, lebo nikto by nepredpokladal, že by si si vzal mňa a deti niekam kde by sa niečo kulo...