Suterén, 1. 2. a 3. poschodie - Ples StarRally Night

*V kresle už normálne zaspala od nudy nudy no potom odrazu vstane a povie tychím hlasom.*Čo, čo?Čo sa stalo?Ach, to som na plese.

*v dlhých fialkastých šatách konečne dorazí na ples a pohľadom skúma hostí. niekde v dave bol určite aj jej brat, možno aj jej "snúbenec", no bolo to vlastne jedno. v škraboškách sa dal rozoznať málokto. vačšina prítomných hostí tancovala,popíjala, no všetko robili v skupinách. jediná osoba ktorá sa zjavne nudila bola akási dievčina v kresle. prešla k nej a premerala si ju*asi sa tu nudíte*spýtala sa s miernym úsmevom*

To hej.Smiem sa spýtať kto ste.*Upraví si oranžové šaty a škrabošku.Na tvári sa jej zjavil slabý úsmev lebo sa k jej konečne niekto prihovoril.*

*pousmeje sa*a nieje to jedno?*sadne si do kresla vedľa toho v ktorom sedela ona*škrabošky máme práve preto aby sme mohlli byť do polnoci neznámimi tvárami, preto svoju tvár ukážem až po odbití polnoci*pousmiala sa*no vy ak chcete, tak mi môžete prezradiť vaše meno

Poviem Vám len že sa začína na písmeno A a končí takysto s A.Napred Vám poviem že to nie je Anna.*Pousmeje sa.*

*zasmeje sa*dobre, tak budeme nateraz dve neznáme. čo tu robíte tak sama*spýta sa jej a prejde si rukou do blonďatých vlasov, aby si ich upravila*

*prikývne*tak to máte šťastie, to sa nepodarí komukoľvek

To áno...*Zoberie od čašníka víno a napie sa.*

*Usmeje sa.* Dám si šampanské. *Povie s úsmevom
a pustí mu ruku, za ktorú ho ešte stále držala.* Saké by mi mohlo vojsť do
hlavy a potom neručím za seba, ani za svoje činy. *Zaškerí sa
a odstúpi od neznámeho. Začne ho nenápadne pozorovať. Na perách sa jej vyčarí úsmev, no nebola to len ďalšia umelá maska, ako to bolo u nej zvykom. Tento úsmev bol úprimný, priamo zo srdca. Ani nevedela, čo sa to s ňou robí, no týchto úsmevov bolo za tú krátku chvíľu čo je s ním viacej. Pomaly, ale isto sa jej začína neznámi páčiť. Nepozná ho dobre. Vlastne ho nepozná vôbec, no možno práve to ju na ňom láka. Možno práve to sa jej na ňom páči. To rúško tajomstva, čo ho zahaľuje. Maska, ktorá zahaľuje jeho tvár. Ak by chcela, možno by sa o ňom niečo dozvedela, vytiahla by z neho čo by ju zaujímalo. No možno to ona sama nechcela vedieť. Niečo jej dávalo myšlienku nenútiť ho prezrádzať svoje tajomstvá. Ak bude chcieť (o čom však pochybuje), povie jej to sám. Vie, že s ňou flirtuje a Yuki nechcela zostať pozadu a vracala mu to rovnakou mierou. No ona to berie ako zábavku. Len ako pobavenie, aby sa medzi touto skazenou háveďou zvanej smotánka nenudila. Rozhodne do toho nechcela dať cit.
Nechcela sa žiadno zaväzovať. V tomto svete je len jeden človek, ktorému
je zaviazaná a to je Raito. Jej jediný pán. Jediný, ktorého poslúchala,
jediný jej nadriadený, no ani on si ju nedokázal skrotiť úplne, nedala sa mu
pokoriť. Iného muža už v živote nepotrebuje a hlavne nechce. „Je len
zábavka!“ opakovala si stále v mysli. No niečo ju od toho odradzovalo.
Sama sa tomu diví. Je to azda pobláznenie, či dokonca láska? Nie, veď ho vôbec nepozná, nemôže sa doňho predsa zamilovať. No jej zvedavosť je silnejšia ako ona samotná. Rozhodla sa tohto muža spoznať viacej.* Viem, že som hovorila, že dodržujem pravidla tohto plesu, ale nepoviete mi o sebe ešte niečo viac? *Povie naďalej s úsmevom

Je fakt, že ju už dlho žiaden muž nijako nepriťahoval.
Odkedy ju uniesli z jej zlatej klietky, ktorej hovorila domov, neucítila
lásku. Nepocítila náklonnosť väčšiu ako priateľstvo. Nepocítila úctu k druhému, nerátajúc Raita, ktorého považovala za jediného dôverného človeka, azda aj priateľa. Raito jej plne nahradil cisárovnú, s tým rozdielom, že on sa nenechal ňou ovládať. No aj keď sama nechcela, musela si priznať, že ju muž stojací vedľa nej priťahoval, Možno svojim tajomnom a možno aj fyzicky, na tom však momentálne nezáleží. Mala však sto chutí sa na mieste prefackať aby sa uvedomila, aby sa zobudila so svojich zvrátených myšlienok. Dala si sľub. Nemôže sa zamilovať. Viac už nie. Nemá význam sa kvôli láske trápiť. Nevidí v tom zmysel. Láska predsa zmysel nedáva. Veď keď človek zistí, prečo vlastne ľúbi, v tej chvíli ľúbiť prestáva. Raz sa takto potkla a zišla z cesty. Zaľúbiť sa znamená spraviť chybu a chyby sa robia, no za ne sú tresty. A tie tresty sú často až príliš kruté. Nechcela viac láskou nikomu ublížiť a sama trpieť. Nemôže sa zamilovať. S týmto mužom sa len pohrá, možno mu aj dá to, o čo mu pravdepodobne ide, no nedá
mu svoju lásku a srdce, nemôže, nechce! Ak sa to bude dať, ak to bude
možné, môže mu dať priateľstvo, to jediné si nezakázala.* Moja zvedavosť mi nedovoľuje nepoložiť túto otázku. *Dodá ešte s úsmevom, aj keď v mysli
ma veľký zmätok a opäť k nemu pristúpi. Pohľad jej skĺzne na jeho ruky v čiernych rukaviciach. Bol asi jediný, kto ich mal na ruke, čo bolo dosť prekvapujúce. Bolo jej s ním príjemne a bavilo ju ho pozorovať. Jeho záhadnosť ju začínala priam mučiť a túžila aby odbila polnoc a oni by si mohli zložiť masky. Potom by mohla spoznať celú jeho tvár a vnímať ho úplne celého. Sama sa nad vlastnými myšlienkami pousmeje. Každopádne jej po piatich rokoch samoty nezaškodí mužská spoločnosť. Obzvlášť, ak je taká príjemná. No spoznať po toľkých rokoch tie pocity je pre Yuki naozaj dosť zvláštne a bála sa toho. A aj to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa nechcela uviazať na žiadneho muža. Cítila, že teraz bude neobvykle ťažké ubrániť sa citom.*

*prechádzala plnými chodbami a začala si zapisovať poznámky. boli to len heslovité myšlienky, pretože aj tak sa jej všetko ukladalo v hlave. dokonca začala mať pocit, že vidí aj Kiaru, poškvrnenú princeznú...*

*pousmeje sa. bola len otázka času, kedy bude zvedavá, tak ako bol zvedavý on. zvedavosť, take krátke a jednoduché slovo, bolo typické nielen pre ľudí, ale aj pre mimozenšťanou. jedna z mála rovnakých črt, ktorú nemohli v sebe potlačiť, niečo, čomu nemohli zabrániť. patrilo to k ich podvedomiu, k tomu, čo chcela ich mysleľ a sami si to neuvedomovali. tak ako nemohli skutočne brániť citom, či už sa hrali na ľadových kráľov a kráľovné, ak raz niečo cítili, ten cit sa nedal odstrániť lusknutím prstov, krátkym želaním, alebo jednoducho vetou, nemám ťa rád. to nešlo. tak ako sa nedala odstrániť ani prirodzená zvedavosť. každý chcel niečo vedieť, každého niečo zaujímalo. prejav záujmu, ktorý mohol prezrádzať čokoľvek.*a čo vás zaujíma?*spýtal sa s úsmevom na perách a pozorne ju sledoval. podal jej šampanské a tiež si zobral pohár.*no rozprávať budem, iba ak aj vy niečo prezradíte, nech hráme peknú férovú hru*povedal, no slovo hra sa mu tam nehodilo. nechal to už tak, ved to bolo jedno. do polnoci bolo ešte dosť času, mohol uspokojiť zvedavosť rovnako ako aj ona.*

* Zasmiala sa a zatvarila naoko nechapavo pricom jej vsak islo iba o to aby ho v dobrom podpichla.* Takže nie je sam? Mam tomu rozumiet tak, že aj ty si spokojny s jej pritomnostou?* naklonila hlavu trochu nabok a zo stribornej sponky na hlave sa jej uvolnil pramienok vlasov, ktorý ju vzapati posteklil na obnazenom pleci.* Chapem že moja pritomnost je oproti pritomnosti tej neznamej krasavice len slabou naplastou.* usmiala sa skromne a podvedome si presla spickou jazyka po spodnej pere.*

/podme oslavovať a to len tak naskočilo?/

*uškrnul sa*ty si dneska budeš so mňa len srandu robiť?*spýtal sa s úsmevom*vyzerám hádam tak že by ma zaujímala pritomnosť priateľky vášho brata?*povedal a porel na ňu*budem sa radšej venovať jeho sestre*usmial sa a rukou jej zobral pramienok vlasov a zastrčil jej ho za ucho*

((Vitaj späť Raito-kun ^^ a šampanské si vychľasci na plese so Shir xD
Inu, viem, že už je polnoc, no dozvedela som to presne pred dopisaním príspevku, takže to už nechám nabudúce xD))

*Vezme si od neho pohár šampanského, pričom mu venuje jeden zo svojich dlhých prenikavých pohľadov. Na krátku chvíľu sa ich pohľady stretnú a Yuki sa letmo usmeje.* Vďaka. *povie ticho a potom sklopí zrak k štíhlemu vysokému poháru vo svojich rukách. Zahryzla si do spodnej pery v nádeji, že jej to pomôže usporiadať si zmätené myšlienky v jej hlave, no nič to nepomohlo.Navonok síce pôsobí isto a vyrovnane, no vnútri bola zmätená. Čo o ňom chce vedieť? taká hlúpa otázka. Muž ako on predsa vidí druhým do mysle. Vie, čo si ostatní myslia. Čo chcú a čo nie, čo milujú a čo nenávidia. Približne vedia, čo druhí spravia, alebo povedia, tak prečo tá otázka? Najradšej by o ňom vedela všetko. Kto to je, ako sa volá, koľko má rokov, čo sú jeho záujmy, kde pracuje. Ale aj úplne zbytočnosti ako napríklad koľkokrát mal v živote zlomenú ruku či nohu, ako sa mu darilo v škole, aké mal detstvo, alebo koľko mal rokov, keď dostal svoj prvý bozk. Zaujímalo ju úplne všetko. Chcela ho jednoducho spoznať. Sňať z neho to tmavé rúško tajomstvá a nepoznaného, čo ho zahaľovalo. Začala sa prejavovať jej nedočkavosť a horlivosť, no dokázali ich udržať.* Chcem vedieť úplne všetko.* Začne sa s pohárom v jej rukách hrať.* Viete pane, už od malička ma učili ´dôveruj, ale preveruj´ a ja sa tejto múdrosti pevne držím. *Povie už jasnejšie a konečne sa naňho pozrie. Mala strach mu o sebe len tak všetko prezradiť. Život ju naučil, aby hocikomu nedôverovala a bola opatrná. No na druhej strane má jej spoločník pravdu. Chce ho spoznať a on si za to pýta tú istú cenu. Nie je to nič nezvyčajné, veď to mohla očakávať. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.* Toto je totižto veľmi nebezpečná hra, ako ste to nazvali. Preto dúfam, že ma pochopíte, môj život je aj tak dosť zložitý. *Prestala vnímať okolie, nebolo predsa potrebné. Práve sa rozhodla. Veď predsa jeden človek v celom vesmíre, ktorý bude poznať jej príbeh ju určite nedokáže potopiť. Navyše tento muž nevyzerá , že by bol toho schopný. Za svoju zvedavosť musí položiť určitú obetu na ktorú sa práve chystá pristúpiť. No chce sa ešte uistiť.* Môžete mi dať nejaký dôkaz toho, že vám môžem veriť a plne dôverovať v tom, že moje tajomstvá nevyžijete proti mne a ani nijako inak?

*Blíži sa polnoc a tak netrpezlivo pozerá na hodiny.Sústredí sa len tykanie ktoré počuje.Tik-tak, tik-tak...Už len pár minút a môže si dať dole svoju nepríjemnú škrabošku.*

*pri jej poslednej otázke sa musel zasmiať*zneužiť proti vám?*zopakoval jej slová*a čo by som z toho mal? a vlastne prečo by som to robil? ved teraz ani neviem ako sa voláte, nemám jediný dôvod vám ubližovať, či už fyzicky, psychicky alebo hoc jak ino. ja niesom nijaký tyran, aj keď som určite v živote napáchal dosť vecí, a práve pre jednu z nich mám tieto rukavice*povedal a ukázal svoje ruky a zacítil bolesť na mieste,kde už pár dní nemal jeden prst, aj keď to nebolo vidno*každý robí chyby a za chyby sa platí. kto je múdri, učí sa z chýb druhých, a podľa toho si dovoľujem usúdiť, že ja k tým múdrym asi nepatrím*pousmial sa a znovu pustil ruky dole*neviem čo o sebe prezradiť, vedeiť všetko, to o mne nevie nik, príliž dlho som žil sám, bez rodiny, opory, priateľov. tí čo ma poznali boli v nebezpečenstve, musel som ujsť, odísť od nich, už ako malé dieťa, len preto aby oni mohli žiť. to je príbeh môjho života, cestovanie sem a tam, hlúpe chyby, nerozvážne činy, a pochabosť mladosti. *pokračoval zamyslene*čo teda o sebe povedať tak aby ste mali aspon predstavu o tom kto som? neviem vám takto niečo povedať, o chvíľu je polnoc a ked uvidíte moju tvár, neviem čo urobíte. neviem si to ani predstaviť. môžem predvídať čokoľvek, no toto je jedna z vecí, ktorú predvídať nedokážem, a radšej ani nechcem. nechám na náhodu, alebo ak chcete osud, alebo čo koľvek iné*odpil si zo šampanského*

*Taktiež sa usmeje.* Ide práve o to, že vás nepoznám, neviem kto ste. Či ste môj priateľ, alebo nepriateľ. Snažím sa byť opatrná, pretože neopatrnosť sa nevypláca, to som sa naučila z chýb druhých.* Zaškerí sa a pozrie sa opäť na jeho ruky.* Môžem vedieť, čo sa vám stalo, keď vás to donútilo nosiť rukavice? *Usmej jej z tváre zmizol a nahradil ju zaujatý výraz. Bola zvedavá. *Potom ste asi nemali veľmi šťastné detstvo. Viem, čo je to žiť bez rodičov, priateľov a blízkych. Tiež som mala také detstvo. Mala som len jedného skutočného priateľa a aj ten sa veľmi rýchlo pominul... *Povie zamyslená do vlastných, nie zrovna veselých spomienok z detstva. No potom sa opäť vráti do reality.* Nemyslím, že vaša tvár je až tak škaredá, že keď si zložite masku, zutekám preč. Taktiež nejdem nič predvídať. Nechám sa prekvapiť a po polnoci sa uvidí. *Usmeje sa a zdvihne pohár so šampanským.* Na vaše zdravie pán neznámy a na to, aby sme sa na tomto plese spolu ešte dobre zabavili.* Prenesie a taktiež si odpije.*

vtú zábavu pevne verím*kývne jej hlavou na znak súhlasu jej prednesu a potom žmurkne*detstvo je už minulosť, hlavne že sú moji blízky v poriadku, neodpustil by som si keby sa im niečo stalo mojou vinou. neviem či sme nepriatelia, no dúfam že nie*povie zamyslene*a nebojím sa že utečiete pre vzhľad, teda v to pevne verím, skôr pre niečo iné, čo sa o niekoľko sekúnd dozviete*povedal a ukázal na veľké hodiny. tie začali odbýjať polnoc a bol čas, ukázať svoju pravú tvár.*no dámy majú prednosť*zaškeril sa*

Vy ste mali aspoň to šťastie, že ste mali istotu
o životoch vašich blízkych. Báli ste sa o nich, no ja som sa nemala o
koho báť. Rodičia mi zomreli sotva ako päť ročnej. Otec nemal žiadnu
rodinu a matka len sestru- moju tetu a jej syna, ktorých som zo smrti
nenávidela. Som si viac než istá, že to ona zabila mojich rodičov, tak,
aký to vyzeralo ako nehoda a to len preto, aby získala ich majetok. A
ten aj získala, no nejako pozabudla na mňa a ja som sa dostala do jej
opatery. Majetok zostal teda môj, no keďže som nebola plnoletá, teta ho
dostala na starosť. Mala som ho dostať, keď dosiahnem plnoletosti, no
pred tým, ako sa to stalo som... *Ani si neuvedomila, ako sa pustila do
reči, no keď prišla k únosu, zastavila sa. Nechcela prezradiť, že
pochádza zo Zeme, preto sa odmlčala.* ...na tom ale nezáleží. *Dopovie
a nechá svoje detstvo tak. Dlho čakala na to, kým jej spomienky zbledli
a preto sa k tomu nechcela vracať. Ako on povedal, je to minulosť a to
už nikto nedokáže zmeniť.
Polnoc sa pomaly, ale isto blíži a oni si
za chvíľu zložia masky. Pozrela na hodiny, no nervozita v nej vôbec
nerástla. Sebaistota tomuto mužovi rozhodne nechýba, čo je však iba
dobré. Naučila sa, že človek si jednoducho musí veriť.* Neutečiem vám.
Nemám to vo zvyku. Navyše, útek je len pre zbabelcov. *Povie s úškrnom.
Veľké hodiny odbijú polnoc a ona sa nad jeho poslednou vetou zasmeje.*
Koľká zdvorilosť. *Povie pobavene. Zdvihne ruku a chytí sa za svoju
škrabošku, ktorú si opatrne zloží. Nebála sa. Bola si viac než istá, že
ju muž nepozná. Keď si ju zloží z tváre, ruku v ktorej držala škrabošku
zosunie k telu a bez menších rozpakov pozrela na muža. Usmeje sa.*
Teraz ste na rade vy. *Povie a pozorne ho začne sledovať. Ľudia
naokolo, ktorí si pomaly tiež zložievali masky ju vôbec nezaujímali.
Plne sa sústredila len na muža, ktorý stál oproti nej a čakala, kým si
aj on zloží svoju masku.*

*mlčky počúval rozprávanie o jej detsve a musel uznať že to mala ťažšie než on. vyrastať s vrahyňou svojich rodičov, to by asi nezniesol. nenávisť a chuť po pomste by ho zmohli. ked však ukončila svoje rozprávanie bola polnoc. zvedavo čakal kým si zloží škrabošku a uvidí celú jej tvár, nielen ti jasné modré oči. ten okamih mu pripadal až veľmi dlhý, no trpezlivo počkal. ked k nemu zdvihla tvár, pousmial sa ešte stále v škraboške*ste naozaj nádherná, no a ked nemienite utekať, ukážem vám teda moju tvár*no a už bez jediného slova zložil dole škrabošku, zvedavý na to, čo povie, ked uvidí kto je.*

*Pri jeho slovách sa ešte viac usmiala.* Vďaka. *Povie pobavene. Jeho kompliment ju potešil. Potom aj ona čakala, kým si zloží škrabošku a s nemalým vzrušením sa tešila, keď zbadá celú jeho tvár. Tešila sa ako malé dievčatko, keď jej rodičia idú dať nemalý darček po ktorom tak horlivo túži. Bola naučená trpezlivosti, no teraz sa jej vôbec čakať nechcelo. Mala chuť mu jeho masku čo najrýchlejšie strhnúť aj sama. Tak, ako dieťa čo najrýchlejšie rozbalí darček z okrasného papieru aby sa mu mohla radovať, no premohla sa. Keď si zložil škrabošku a ona zbadala jeho tvár, najprv sa nečakanej situácii začudovala, no potom sa zaškerila. Nazaj nečakala, že ten príjemný a záhadný muž bude práve princ Gyro. Trochu aj oľutovala, čo mu o princoch povedala ešte na parkete.* Princ Thomas. *Prenesie s úškrnom stále na perách a naznačí miernu poklonu. S úctivým správaním nemá problem, vyrastala predsa na cisárskom dvore.* Toto je snáď najpríjemnejšie prekvapenie dnešného večera. *Dodá keď sa opäť vystrie a pozrie naňho. Naozaj nemala dôvod hrať sa na Popolušku utekať.*

*hodí úsmev ak holywoodska hviezda*tak to som rád, že je to to príjemnejšie z tohto večera*povie veselo. potešilo ho že to zobrala práve takto a nehodila nejaký šokovaný výraz, alebo sa rovno neotočila a neodišla.*ale oslovenie princ si môžete odpustiť*zasmial sa*donedávna som žil ako bezdomovec, takže to oslovenie ku mne moc nepatrí*no a ked sme už pritom, prezradíte mi vaše meno?*spýta sa nedočkavo, aj ked sa to snaží skryť.*

* Pousmiala sa nad jeho gestom a zatvarila sa celkom nevinne.* Robit si srandu z takeho vyznamneho princa? To by som sa nikdy neodvazila.* veselost sa jej odražala v ociach a rozjasnila jej crty tvare.* Už bude polnoc.* ticho zasepkala pricom sa naklonila k Viktorovi a rukou sa mu jemne dotkla masky na tvari.*