Suterén, 1. 2. a 3. poschodie - Ples StarRally Night

*Nad jeho slovami sa pousmeje.* Odkiaľ beriete istotu, že vašu návštevu prijmem? *Povie s miernym drzím tónom v hlase no s pobaveným úsmevom.* Nemám vo zvyku veľa rozprávať. Pre mňa je tento svet príliš hlučný. Milujem ticho, preto radšej načúvam. Navyše...nemám v pláne vám o mne hneď všetko prezradiť. Mohli by ste stratiť záujem a to možno nechcem.* dodá potichu no tak, aby ju cez hudbu mohol pán neznámi počuť.* A odkiaľ prichádzate vy?

*pousmial sa*o tom že by som po vašom rozprávaní záujem stratil veľmi pochybujem slečna*zasmial sa*áno ticho je skvelé, ale nie vždy, niekedy je príliš únavne*usmial sa*

* Usmev mu opatovala s rovnakou veselostou v ociach.* Aspon ta to
naucim tak ako si ma ty naucil plavat. Dobro sa len dobrym odplaca...*
urobila par krokov dozadu a privolavalo ho ukazovakom.* Len pekne podte
vase Velicensto je nacase aby sa to naučili.

*na tvári sa mu zjavil úsmev zmiešaných pocitov. radosť no zároveň aj obavy. nerád tancoval, bol ak slon v porceláne. napriek tomu spravil krok dopredu a nechal sa zlákať na parket*rozmýšľam, kto toto bude viacej ľutovať....*povedal a pozrel na jej lodičky*toto ťa moc neuchráni ked ti skočím na nohu*povedal vážnym tonom, no stále sa usmieval*

*Prečo jej to robil? Prečo sa ešte k nej viac prihováral a tým jej pripomínal to, na čo chcela tak zabudnúť a zobrať si z toho len jednoduché ponaučenie? Bájka už skončila, opona sa stiahla a herci idú domov. Tak prečo? Odpoved našla rýchlo, pravdepodobne ju chce nechať ešte viac trpieť, než trpí, i keď si nahovára, že sa k tomu stavia už úplne ľahostajne, ako ku každodennej udalosti. Nemohla sa vzpierať, pretože by nemala šancu a urobiť cirkus nebol práve najlepší nápad.* Raito, nemali by ste tu byť... *Prehovorila tichým hlasom, keď ju k sebe obrátil a sklopila zrak.*

Ved prave.* usmial sa no bol to nevesely umsev.*...stale som sa riadil len tym co by som a co nie. Nikdy mi to nepriniselo stastie ani pokoj a ani naposledy nie.* pohladom zabludil nizsie na Shiroin krk odkial na neho hadzal jemne odlesky nahrdelnik, ktory jej dal.* Možno by som bol radsej keby si mi ho hodila do tavre.* natiahol ruku a dotkol sa jemnej retiazky pricom nemohol zabranit aby sa jeho prsty nedotkli teplej Shirionej pokožky.* Pre niekoho by bol snad krasny ale pre mna a aj pre vas...dufam že mi to nebude zazlievat.* jeho prsty nahmatali zapínanie nahrdelnika a polahky ho odopli takže sa sperk skzlol do jeho ruky. Otočil sa a hodil ho do kozuba v ktorom plapolal ohen. * Mam pre vas niečo krajsie.* otočil k nej naspat tvar a zodvihol ruku s kvetom sakury.* Možem?* nadvihol obocie a dufajuc v kladnu odpoved zadržal dych.*

*Len mlčky stála, keď sa jeho ruka dotkla jej obnaženého dekoltu. Mala pocit, že každé slovo, ktoré výjde z jeho úst, všetko čo povie, je neúprimné.Chlácholivá lož, prelud, vábenie na niečo, čo nechce, na niečo, čo už prežila a nechce to prežiť zas, lebo spomienky ešte nevyhlasli. V pozícii lovca sa cíti viac než komfortne, láka svoju "nič netušiacu" obeť na malú návnadu. Shiroi sa však už nemieni dostať do osídiel, zas a opäť, pretože sa pán rozhodol, že miesto dvoch holubičiek bude mať v zlatej klietke tri. Staviala sa dokonca aj ľahostajne k tomu, keď drahý šperk pohodili červenkasté plamene v krbe. Nuž čo? O jednu drahocennosť menej.* Aj keď sa o čokoľvek snažíte, je to marné, pán Yagami. Určite ste si už počas mojej diskusie stihli všimnúť, že sladké rečičky na mňa nepôsobia. Ak chcete, aby som pred médiami mlčala s týmto incidentom, budem. Nemusíte ma podplácať. *Preniesla chladne, snažiac sa uhnuť pohľadom, pretože by ťažobu toho jeho nezvládla.*

*Jeho konanie ju vydesilo. Naozaj desilo, viac než to, že je v takej blízkosti a to, že je každému na očiach. Ak by bola divákom tejto situácie, určite by zhodnotila, že je to ako scéna vystrihnutá z filmu s nedobrým koncom. Dych sa jej zastavil a cúvla o krok dozadu avšak jediné, na čo narazila nebol voľný priestor, ale chladný povrch mramoru. V duchu zakliala, stále sa pozerajúc do očí Raita, v ktorých sa zračil neblahý svit. Zovrel sa jej žalúdok.* Ak mi niečo spravíte, budem kričať. *Povedala šepkajúc, keď sa ešte viac pritlačila k stĺpu.*

* Chytil Shiroi za bradu a otočil si jej tvar k sebe aby mu musela hladiet do oci.* čerta mi zalezi na tych prekliatych nenazrancoch.* Nahnevane stisol celust no po chvili ju uvolnil.* Takže sladke rečičky na vas neposobia Shiroi? Nuz dobre teda...* postupil o krok k nej a rokou sa oprel o mramorovy stlp z a jej hlavou*

* Pobavene sa zasmial a jej vyhražky sa od neho odrazili ako hrach od steny.* Tak to by som mal byt rychly aby ste to nestihli...* v ociach sa mu diabolsky zalesklo ked sa v jednom kratkom momente sklonil k nej a zvrel jej usta drsnym bozkom, v ktorom sa odražla všetka ta potalcovana vasen a naruzivost, ktoru v sebe musle tak dlho pottlacat. Bral si jej pery nedockavo ako si smadny priklada k ustam džban s vodou a potom z neho hltavo pije aby zahnal prvotny spalujuci smad. Po chvili vsak dotyk jeho pier na Shiroinych zjemnel a znežnel až sa nakoniec zmenil na celkom nepostrehnutelny ked po nich iba letmo prechadzal. Druhou rukou jej popri tom do vystrihu siat vlozil kvet, ktory len prednedavnom odtrhol a prstom ju jemne posteklil.* Ak som vam ublizil mrzi mato...* iskricky sa mu z oci nestratili.*......možete zacat kricat ak to povazujete za vhodne.* uskrnul sa a bol zvedavy co Shiroi urobi. Vobec nepochyboval že je schopna splnit svoje vyhražky a ta myslienka mu na tvari vyvolala vesely usmev.*

*Najprv sa trhla, aj kedˇvedela, že to má na pláne. O čo mu vlastne ide? Veď už dávno dostal to čo chcel, po čom tak strašne túžil, po čom bažila jeho zvrhlá myseľ. Prečo ju teda nenechal na pokoji? Chcel ju mať len pre seba, ako väzňa v jeho osídlach, držal ako hračku, ktorú ukrýva pred celým svetom? Nechcela nič iné, len ísť dalej, nevšímať si už nikoho a ničoho, čo je na tomto svete a považuje za irelevantné. Bozk bol vášnivý, drsný, akoby kvôli nemu hladoval roky a konečne si vyslúžil svoju odmenu. Keď zacítila hodvábnu jemnosť jeho pier, nevedomky mu bozk začala opätovať, spoločne s dotykmi. Akoby pozabudla na všetok ten rozruch okolo, ľudí v okolí, ktorí ich obdaruvávali ohúrenými pohľadmi. Postupne sa intenzita dotykov znižovala, až sa stratila takmer úplne, ako farby východu slnka, keď prichádzalo ráno. Zhlboka sa nadýchla, konečne otvárajúc oči. Malý konárik sakury, ktorý jemne zasunul do výstrihu vybrala a zastokla do vrecka na smokingu, hneď vedľa svetlej látky vreckovky.* Dívajú sa... *Povedala mu šepky do ucha s pobaveným úsmevom na perách, keď mu ešte opravila motýlik a prešla pohľadom po celej plošine, ktorá sa ich nejakým spôsobom nevedela vynadívať.*

Myslím že som ti už dost jasne naznacil ako malo mi na tom zalezi.* venoval jej lenivy usmev ked si nechal od nej napravit motylika.* Alebo ten dokaz potrebujes znovu? * prihladil si okraj vrecka, z ktoreho mu teraz vykukali jemne lupene kvetov a akoby mu dodavali ovela mierenjsi vyraz nez na aky bolo jeho okolie zvyknute.*

Nie, nepotrebujem... Ale prečo to všetko robíš? Myslíš, že som naivná? Alebo hlúpa? O čo sa pokúšaš? *Nemienila si tieto otázky klásť len v mysli, pretože na ne neevdela nájsť odpovede, teda, našla ich. Pár. Ale boli viac než nereálne a nepribližovali sa skutočnosti ani len omylom. Práve preto mu dala tieto otázky, bez akýchkoľvek okolokov.*

Kolkych ludi, ktorych si v zivote milovala viac ako cokolvek ine na svete si stratila Shiroi? Kolkych z nich si videla umierat tak ako by si nezasluzil ani tej najvsivavejsi pes? Kolki z nich museli zomriet a to vsetko len tvojou vinou?* v hlase mu zaznela trpkost a potlacana bolest, roky dusena na dne duse, vyrazila na povrch odraziac sa mu najprv v ociach a potom mu skriviac aj crty tvare. Strasna tryzniva bolest a pocit viny sa mu nanovo zazierali do srdca a on musel odvratit tvar do tiena. *

Je-jedného... Ktorému som dala sľub. *Vyjachtala zo seba opatrne, akoby v rukách držala krehké porcelánové srdce, ktoré nechce za žiadnu cenu rozbiť, akoby to bola najväčšia cennosť, ktorú má. Vlastne aj bola. Nič pre ňu nebolo cennejšie a vedela, ako sa cíti. Ale čo keď to bolo zas len divadlo? Hra? Nie... Jeho oči... V nich bolo všetko utrpenie, ktoré v sebe držal po celé tie roky. Niekto mu povedal, že rozbité kúsky sa dajú dokopy, že to najprv bolí a potom ho to urobí silnejším. Lenže spomienky vždy pretrvajú a nikdy sa nedajú vymazať úplne. Nikdy. Sama nevedela, čo má urobiť, tak len k nemu mlčky pristúpila a ovinula svoje ruky okolo pása, pevne ho držiac v láskyplnom objatí.*

* Necakal, že ho Shiroi objime ani necakal že v jej objati najde tolko utechy ako už dlho nikde nenachadzal. Opatrne ju zovrel do narucia s trhanym nadychom unaveneho cloveka sa licom oprel o jej celo a zatvoril oci. Nikomu to nikdy nepovedal. Nikomu neprezradil co sa mu stalo. Myslel si že je to jeho trest a on si zasluzi trpiet, ale teraz pocitil silnu tuzbu zdoverit sa Shiroi s tym čo ho už dlhsie trapilo a prečo sa bal opat prechovavat k niekomu city.* Vobec si nemyslim že si naivna ani hlupa to ja som v skutočnosti velky hlupak. A zbabelec Shiroi...* dodal kriticky.* Nikdy som ti nemal klamat a najma nie vtedy, ale v tej chvili som si myslel, že ten mur, ktory si si okolo seba vystavala ta ochrani lepšie ako ja...pretože ja som nedokazal ochranit ani vlastneho syna...* hlas sa mu zatriasol až si musel odkaslat aby opat nadobudol zvycajny ton. V jeho srdci sa hned ako to dopovedal objavila stara jazva a opat ho palila a sposobovala mu nepredstavitelne muky. Crtami tvare akoby ostarol o 50 rokov a nahrbil sa ako pod uderom. V tej chvili to už nebol ten Raito, ktoreho vsetci poznali ako vyrovnaneho a lahostajneho takmer ku vsetkemu...teraz pripominal cloveka tak ťažko skusaneho osudom, ktory nakoniec zlyhal a k pocitu zdrvujucej prehry si sam pridal na plecia aj vsetku zodpovednost a tarchu, ktora patrila porazenym.* Cely svet je len javisko a my sme jeho herci... takto to napísal ten dramatik zo Zeme? A mal pravdu. Nic mi nejde lepšie Shiroi ako predstierat že som niekto iny a schovavat sa za svoju masku, hovorit naucene repliky a dufat v to, že natolko odvediem svojich divakov od skutočnosti až mi nakoniec uveria a zacnu vidiet to co chcem aby videli...

*Ticho počúvala jeho slová, pretože tušila, že sa potrebuje zveriť, nájsť u niekoho pochopenie, či už jeho činov, alebo myšlienok. No to, čo počula, ju viac menej ohromilo. On mal syna...? Krv z jeho krvi...? Neprekvapoval ju fakt, že mal syna, to sa dalo vlastne celkom teoreticky očakávať, keďže zbŕklosť mladosti určite bola tá tam. Ale to, že ho stratil. Zaiste to nemohla byť jeho vina. Nech už bol akýkoľvek veľký bastard, v čo v týchto chvíľach ani sama neverila. Neverila v to, že bytosť, ktorá ju teraz držala v náručí a lámala sa pod ťarchou pravdy, reality a spomienok na činy minulé, by dokázala zabiť niekoho svojej krvi, či dokonca ho neuchrániť. Muselo to byť určite za iných okolností, ktoré jej boli neznáme, ale aj tak. Hovorí sa, že ľudia veria tomu len tomu, v čo chcú veriť. Shiroi chcela. Prečo? Pretože musela. Prejavila snáď niečo, čo by sa dalo dokonca nazvať aj empatiou, súcitením s osobou v takýchto chvíľach. Ak by ona mala prežiť niečo ako smrť vlastného dieťaťa, aj napriek všetkému, čo v živote vykonala, neprežila by to. Čo si teda musel tento muž vytrpieť? Neuveriteľnú agóniu, ktorá ho tlačila k zemi spoločne s myšlienkami na svojho syna a na to čo urobil, alebo skôr neurobil. Musel si to dávať za vinu, aj keď to boli mýlne domienky.* Nedovoľ, aby ťa pocit porážky vyradil z hry, nikdy... Áno, bol to Shakespeare... Písal hry, od drám, po komédie... Ale vieš čo si podľa mňa nakoniec uvedomil? Že keď zhasnú svetlá rámp, že keď sa diváci vrátia do tej reality, uvedomia si, že všetko je vlastne inak, i keď im dej, ktorý sa odohrával pred ich očami, niečo dal. Niečo do života, čo by mohli využiť. Pochopia, že za oponou sa skrýva niečo iné, nie Rómeo a Júlia, dokonca ani Hamlet a mŕtva Ophelia. Ale herci, ktorí majú vlastné životy, rozdielne od postáv, vlastné pocity, tváre osobností. Práve ja, ktoré skrývajú pred zrakmi divákov...*Zašeptala tichúčko a ešte pevnejšie ho chytila, pretože mala potrebu ho držať v náručí, dlho, až dokým nepominie posledný vek sveta.*

* Shiroine slova mu rezonovali v usiach a ako plamienok svetla rozhanali chmary, ktore ho zaplavili. Rozhodol sa povedat jej celu pravdu a dufať že ho pochopi, že ho nebude odsudzovat pretože od nej by to nezniesol...Zatvoril oci a opat sa mu v spomienkach ukazali udalosti tak ako sa stali a ktore mu tak dlho kradli pokojny spanok. Ešte aj teraz sa obcas zobudil uprostred noci a oblieval ho studeny pot po znovu prežitej hroze.* Pred siestimi rokmi, po mnohych bojoch a politických machinaciach, sa nam konecne podarilo uzavriet krehke primerie s Flerijánmi. Stačilo len jedno male posmyknutie a boje by opat vypukli. Ja...nechcel som to...snazil som sa to ovladnut ale bolo to silnejsie nez moje predsavzatia. Laska ma celkom opantala a mladost iba pridala pochabosti a nerozvaznosti. Keby som bol vtedy odisiel a nezobral ju so sebou obet tych, ktori umierali za mier by nebola zbytocna a ona tiež mohla zit...* vykrivil pery do trpkeho usklabku* Bol som sebecky...chcel som mat Lusíu iba pre seba a nedelit sa o nu s jej flerijanskym manzelom. Miloval som ju ale nie dost na to aby som ju nechal ist. Zneuzil som jej lasku ku mne a presvedcil ju aby isla so mnou na Telarion, aby usla od manžela. Najprv sa bala jeho hnevu, ale ja som jej slubil že ju ochranim...že vždy budem pri nej...* trhane sa nadychol a oci zatvoril ešte tuhsie.* Ukryl som ju na mieste o ktorom som vedel iba ja a tam sme spolu zili. Pravdaže som nedodržal slub, ktory som jej dal. Musel som sa starat aj o krajinu a nemohol byt stale pri nej, chranit ju. Posielal som za nou jednu staru ženu, ktora jej nosila jedlo ked ja som bol zaneprazdneny* posmesne sa uskrnul sam nad sebou.* Cakala dieta, moje dieta...syna, ktory sa mal už coskoro narodit...ale Lusíin manžel to nenechal len tak. Ked mu zmizla žena hned vedel kto za tym stoji a rozhodol sa pomstit nam obom. Bol by som radsej keby zabil mna, ale namiesto toho zabil ju.* nahrbil sa a do srdca mu udrela prudka bolest, ktora ho prinutila opriet sa o blizky stlp aby sa nezapotacal.* Stale mam pred ocami jej mrtvu tvar, telo bez zivota a rovnako mrtve nenarodene dieta...ich krv je na mojich rukach! To ja som ich zabil svojou lahkovaznostou! Nic ine by som si neželel viac ako vratit cas a vsetko zmenit...mojím trestom bolo to že som milovanu ženu a syna nemohol pomstit, pretože mier medzi Telarionom a Flerusom bol krehky no musel sa udržat a tak som musel sediet v jednej miestnosti s Lusíiným manželom, potriasat mu rukou a usmievat sa pre novinarov. Hovorit aky som rad, že sa nase priatelstvo obnovilo hoci som tuzil vykrutit mu krk. Zabit ho na mieste no predtym umucit! Bolo to akoby som ju zradzal. Akoby som jej druhykrat bodol dyku do chrbta...Nenavidel som ho no seba ešte viac...nemožem už zopakovat tu chybu Shiroi...* hlas mal celkom tichy a mrtvy*

*Mlčky počúvala jeho životný príbeh. Tak to teda bolo. Dokonca ani vo svojich najdivokejších snoch by si nepredstavila, že to môže byť takto. Áno, tušila, že majú podobnú minulosť, ale jej sa v tomto značne líšila. Nikdy nestratila nikoho tak blízkeho, ani matku nepoznala, preto to pre ňu bola menšia rana, keď sa dozvedela, čo vykonal jej otec. Pri predstave čo musel prežívať sa jej zovrel žalúdok. Stráta ženy, ktorú miloval a syna muselo byť preňho agóniou. Ničivou bolesťou, ktorá ho ťahala k zemi, nenechala ho spávať, deň čo deň v mesiacoch po incidnetne na ňu musel myslieť, na spoločnú budúcnosť, ak by ju ochránil. Ak, keby... Nebola to však jeho vina, pretože dobro zástupov je dôležitejšie ako dobro jednotlivca. To však nebola výhovorka. Je to fakt. Bol mužom, ale zároveň aj panovníkom svojho ľudu. Vodcom, ktorý nesmel sklamať, musel viesť svojich ľudí k lepším, zlatým časom. S mocou prichádza zodpovednosť za svoje činy, za bezpečnosť, za všetko, čo sa v krajine dialo. Ak by sklamal, bolo by to pre senát neodpustiteľné a aj napriek jeho priebojnosti a snahe by ho pomaly zaživa zožral a uvrhol do najtemnejšej veže za velezradu. Prečo? Len kvôli tomu, že mu hlavu opantala láska...* Nepripisuj si vinu... Nič už nevrátiš, je to v minulosti a odtiaľ... Odtiaľ sa už nevracaju tí, ktorí už nie sú medzi nami. Boj sa viac výčitkam živých, než mŕtvych, pretože tí ti môžu ublížiť viac. Zbytočne plačeš nad rozliatym mliekom, pretože to už nedostaneš do džbánu späť. Lusia a jej syn... tvoj syn. Určite by ti to neprikladali za vinu, nebrali by to za zlé kroky, aj keď si bol mladý. Verím tomu. Robil si, čo sa robiť dalo... *Chlácholivo riekla a zdvihla ruku, hladiac ho po jemných vlasoch, aby ho ukľudnila, ranené zviera lízajúce si svoje rany v temnom kúte. Úprimne jej ho bolo ľúto, pretože žiadna bolesť sa nevyrovná bolesti stráty syna aj ženy.*

* Chytil Shiroinu ruku, ktorou ho hladila po vlasoch, otočil jej ju dlanou nahor a prilozil si ju k peram.* Nevies si predstavit ako vela pre mna znamenaju tvoje slova Shiroi.* konecne jej pozrel do oci *...ale nechcem aby si ma lutovala. Mas pravdu niečo už vobec nezmenis no niečo predsa len zmenit možes pokial na to nie je neskoro.* pohladil ju po lici a smutne sa pusmial* Možes mi odpustit tie hrozne slova, ktore som ti povedal pri nasom poslednom stretnuti? ...Prosim.* doplnil a ani sa neodvazoval dufat čo bude nasledovat.*

Raito... Ja... *Začala pomaly, premýšlajúc si každé jedno slovo, čo povie, pretože význam sa vždy dá vyložiť inak, taktiež aj hľadať niečo, čo nebolo zakomponované priamo, čo ostalo ukryté medzi riadkami, nevyslovené a tajné. Možno to len hral, sám povedal, že sú hercami na javisku. Ale... Tie slová zneli úprimne, bola v nich ľútosť a žiaľ, zmiesená so smútkom. Boli z hĺbke duše a zo srdca. Ale čo potom...? Čo keď mu tieto slová odpustí, čo bude dalej...?* Odpúšťam ti, ale nesľubujem, že zabudnem...*Pred očami videla tú situáciu a v ušiach jej rezonovali slová, ktoré vyslovil. Som rad, že si nakoniec prišla. Padlo mi vhod to malé rozptýlenie... Ber to ako odmenu za tvoje služby. Bola si naozaj dobra... Šperk ticho dopadol na povliečky a on odišiel. Nechal ju tam...* ...pretože na takéto veci sa zabudnúť nedá. *Dokončila tichým tónom myšlienku.*

Verím, že sa dohodneme na tom, že do polnoci budeme pre seba zakrytí rúškom tajomstva.* Povie zcela vážne. Chvíľu naňho len mĺčky hladí, akoby ho len napínala no potom prehovorí.* Ticho je vsupenka do samoty. Do samoty, ktorá nemusí byť večná a smutná. Ale ticho je aj vtupenka k láske. K láske, ktorá može byť večná a krásna. *Zasmeje sa nad tým, čo zo seba dostala.* Viete, som skôr samotárka. No neodpovedali ste mi na moju otázku.

*na tvári sa mu zjavil úsmev. konečne ju aj on donútil svojim neodpovedaním vyvolať záujem* nechceli ste byť do polnoci v rúšku tajomstva a záhadnosti?*spýtal sa s úsmevom*no ale keďže ste bola taká láskavá a povedali ste mi kde žijete, poviem vám to aj ja*uškrnul sa a naďalej s ňou jemne tancoval*ja som z planéty Gyro

*Pobavene sa zaškerila.* Neviete o mne zas až toľko, aby ste ma na základe mojich doterajších odpovedí spoznali. A môžte byť pokojný, nikto ma nepozna dostatočne dobre na to, aby vedel, kto v skutočnosti som. *Povie pokojne. Zdvihne ruku z jeho ľavého ramena a prstom jemne prejde po jeho čierno-zlatej škraboške.* Preto sa aj ja vás pýtam len na rovnaké otazky, ako vy mňa. Dodržujem totižto pravidla toho plesu. *Ruku stiahne a opäť ju položí na jeho rameno.* Takže Gyro... *Planéta, kde bola zopárkrat s Raitom, no kvôli práci si nestihla planétu takmer vôbec pozrieť.* Párkrát som tam bola, no nemala som čas si to tam obzrieť. Ak tam ešte niekedy zablúdim, budete mi musieť ukázať všetky krásy tejto planéty.

a ako viete že vás tam zoberiem*spýtal sa jej rovnako s úsmevom, ako vtedy ona jemu položila podobnú otázku*Gyro je nádhrerná planéta, no nestrávil som v nej toľko času aby som vám mohol ukázať všetko čo je na gyro také krásne*usmial sa a pokojne ju nechal, nech prejde prstom po škraboške.*