Vonkajšok - Záhrada s fontánou

* Zachytil jej zavahanie v hlase a z toho, tak isto ako aj z jej oci, vycital že mu neveri. Mysli si že to na nu iba hra lebo už nechcela zase spadnut do tej istej pasce. Už nechcela ziskat dalsie rany na dusi a on jej to nemohol zazlievat. Predsa vsak pocitil smiesne sklamanie ani sam nevediac co ocakaval. Naozaj si myslel že to bude take jednoduche? Že staci iba vystlovit to zazracne slovko prosim a bude mu vsetko odpustene? Nie. Život ho naucil, že nic sa nezskava lahko, lahko sa iba straca a on už u Shiroi stratil dost. V prvom rade doveru, ak samozrejme nejaku k nemu predtym aj citila. Pokyval zamyslene hlavou hladiac do ziarivych oci anjela, ktory mu zacal kradnut myslienky a vdychol do neho stastie aspon na ten kratky okamih.* Mas prvdu, ale potom nemam tvoje odpustenie ako hovoris...co v tvojom srdci neustale vyvolava rozhorčenie nemožes odpustit a ja vidím na tvojej tvari, že to tak je...* ukazovakom jej presiel od spanu az po vznesene krojenu sanku a ruku nahle spustil. Zadival sa kamsi pomimo a po dlhsej chvili sa zase ozval.* Si taka tajomna...skoro nic o tebe neviem. Prezrad mi Shiroi...kto si?* necakane sa jej opat zadival do oci nastavil jej laket aby sa ho chytila.* Potrebujem ist na cerstvy vzduch a budem rad ak ma budes sprevadzat do zahrady.* pousmial sa no v tom jednoduchom usmeve nebolo nic zvodcovske ani diabolske, nic viac ako zdvorilost, o ktorej si myslel že ju nevystrasi a nepopudi proti nemu.*

*Tušila, že jej sklamaný. Ale nemohla s tým nič urobiť, pretože chcela byť úprimná a hovoriť pravdu. Aspoň raz v živote byť úprimná a neskrývať nič. Avšak aj tak si musela zanechať aspoň štipku tej opatrnosti, ktorá do nej bola zasadená v detstve, keď ešte bola malým útlym dievčatko, zdvíhajúcim hlavu k nebesiam a k tváram dospelých. Onedhlo sa totižto mala ponoriť do prúdu, ktorý ju ako najrýchlejší expres doniesol až do sveta dospelých. Tam plávala, v mori nekonečných intríg, problémov, dobre naplánovaných atentátov a ťahov na šachovnici sveta. Je tu i doteraz. Váhavo sa pousmiala a zľahka sa chytila jeho ruky, kráčajúc vedľa neho.* Som snom, či len preľudom, búrkou alebo tichým príbojom. Vo svetle planie víťazne môj meč ohňom, mocnými krídlami vzlietam a som...som anjelom...*Odvetila tichým, ale formálnym hlasom, ktorý by vo veľkých halách znel sťa príhovor kráľovnej, prechádzajúc pohľadom po všetkých prítomných, ktorí jej taktiež venovalo zopár neprajných, niektorí aj udivených pohľadov. Ignorovala to.* Shiroi Kami... Vek osemnásť rokov... Zamestnanie, asistentka Viktora de Cruer... Rasa, mimozemšťan, aj keď sa všetci domnievajú, že som človekom. Vlastne to vieš teraz len ty. Žila som na Zemi, v krajine zvanej Japonsko. Je to naozaj mocná veľmoc, ale nad dvoma tretinami cisárstva držal ruku Kyouya Kami, môj otec, o ktorom akiste vieš... Moju matku zabil kvôli tomu, že sa domnieval, že by mohla "ukradnúť" jeho Eso. Detstvo vcelku pokojné, na dcéru šéfa Yakuzi, kráľa podsvetia. Mal so mnou zaujímavé plány, avšak skôr, než ich stihol uskutočniť, najvyššiu kartu mu uniesli a dostala sa na Enesian, do služieb Viktora de Cruer. Aj tak by sa mu tu nevydarilo. Skončil by ako továreň na olovo, ak by som zostala na moje osemnáste narodeniny na Zemi. Môj život nie je taký pestrý a plný utrpenia ako tvoj, Raito, preto ťa pravdepodobne nezaujme. *Odvetila s miernym úsmevom na perách, keď odrecitovala svoj "profil", možno až v príliš formálnej a jednoduchej forme.*

* Viedol ju pomedzi hosti nevenujuc im jediny pohlad. Celkom ho zaujalo Shiroino rozpravanie a ak by mal povedat pravdu dost ho prekvapilo. Ticho ju pocuval bez najmensieho prerusenia a dalej viedol dolu mramorovymi schodmi, pomedzi stlporadie až k presklenym dveram do zahrady.* Mylis sa ked si to myslis.* pokrutil hlavou a uprel na nu dlhy skumavy pohlad.* Zaujima ma prečo to vsetko hovoris tak odosobnene akoby sa ta tvoj zivot tykal len okrajovo...* otočil si ju k sebe a spytavo nadvihol obocie a hladal jej v odraze oci aspon kusok nejakeho citu, ktory by mu napovedal viac.*

*Kútikom oka si všimla nádhernú fontánu, ktorá sa týčila uprostred križovatiek dvoch alejí. Už z diaľky mohla spoznať, že všetko bolo symetrické, tým pádom to bola krása usporiadaná podľa spôsobov francúzov. Všetko bolo dostatočne osvietené a pedantne vyzdobené stromy a sochy vrhali pre niekoho možno desivé tiene. Túžila po čerstvom vzduchu, pretože mala pocit, že niečo jej zužuje krk. Nebola to však zmes vôní a potreba po kyslíku, ktorý sa nachádzal jedine mimo sály, ale atmosféra samotnej situácie.* Pretože sa niekedy sama čudujem nad tým, či to je vôbec môj život. Teraz sa ma dotýka naozaj už len okrajovo. Otec si hovie v kresle pred svojím krbom a počúva ladnú hudbu klavíra, ktorú môžeme počuť aj my. Matka je už mŕtva a ja sa snažím o nej nájsť informácie. To sa ma týka z mojej minulosti, nič viac. Ešte skúsenosti, ktoré som si odtiaľ odniesla. Začala sa pre mňa nová éra, akonáhle ma uniesli. To, čo sa stalo, na mňa už prakticky nemá žiaden efekt. Som ďaleko a guľka jeho pištole ku mne už nedôjde. Nikdy. Nedovolím to, pretože ho poznám. *Odvetila pokojným hlasom, avšak rozhodným, ktorý jasne hovoril o tom, že si stojí za svojim.*

* Vsimol si ako jej pohlad zabludil k osvetlenej fontane, z ktorej sa rinul striebristy vodopad akoby priamo zo srdca zeme. Vykrocil k nej chytiac Shiroine jemne prsty do svojej velkej dlane a pustil ju až vtedy ked boli celkom blizko pri fontane. Nahol sa nad jej okraj a koncekmi prstov ešte viac rozčeril hladinu vody, ktora spievala tichu piesen noci svojim mamivym sumenim.* A co bude potom ked sa dopatras tych informacii o matke? Co by si chcela vlastne o nej vediet?* sadol si na kamenny okraj fontany a natiahol k nej ruku hladiac na nu zaujatym pohladom.*

*Bola mimoriadne šťastná, keď jej teplý vietor zavanul do tváre. Zhlboka sa nadýchla, ale pocit zovretého hrdla stále neodchádzal. Bol tam, ako nepríjemný parazit, ktorý sa nie a nie dostať preč od svojho hostiteľa. Jej zrak upútal odraz, ktorý sa naskytol pri pohľade na hladinu fontány. Zrazu mala pocit, akoby len stačilo natiahnúť ruku a dotknúť sa malých diamantikov na nočnej oblohe, ktorých svit sa dotýkal hladiny pokrytej nezbedenými vlnkami spôsobenými Raitovým jemným dotykom ruky. A na hladine, ktorá priam žiarila, uvidela jeho vcelku pokojnú tvár, no polovica bola zastretá maskou. Ešte nebol čas, nenastala polnoc. Neprekážalo jej to však. Prečo je však realita iná? Ak by sa ich dotkla, spoločne s oblohou by zmizli a všetko, čo by jej zostalo by bola len voda. A s tým by odišiel aj jeho obraz. Nedosiahnuteľné.* Splním sľub, dištancujem sa od tých vašich bojov a aliancií. Neviem, čo prinesie zajtrajšok. *Mykla plecami, pretože to naozaj nevedela a ani sa nad tým nezamýšľala, pridávajúc tomu nejakú väčšiu pozornosť. Možno sa nechá zmraziť a počká, dokým svet nebude lepší. A možno ju zabijú skôr, než stihne získať informácie o svojej matke.*

Hovoris...* pokojne jej hladel do tvare.*..., že nevies co prinesie zajtrajsok a tvaris sa pritom lahostajne, ale predsa sa ho obavas. A bojis sa aj mna. Bojis sa toho, že sa v buducnosti ešte stretneme a ake nasledky by to mohlo mat...* sklonil pohlad na svoju ruku, ktorou držal tu jej, roztvoril jej nežne prsty a zacal jej na dlani ukazovakom kreslit obluciky.* Stale si mi nepovedala nic o svojej matke. Ale...* ukazovak druhej ruky jej prilozil na pery aby nezacala hne drozprvat.*....nemenuj mi jej vek, jej rasu...povedz mi to na co si spominas pri vysloveni jej mena. Spomienku...* pousmial sa a prst jej zlozil z pier.*

*Až keď jej to povedal, plne si to uvedomila. Áno, bála sa toho, čo bude o pár minút, o hodinu, deň, mesiac či rok. Čo sa bude diať. Jej budúcnosť sa jej vymkla spod kontroly a bála sa. Strach z toho, čo môže byť a z toho, že už nie je pánom svojho osudu. Vždy bola akosi chránená od ostatných, zatiaľ čo sama často vychádzala z piesku ,sťa jedovatý škorpión, keď jej to vyhovovalo a udrela ako prvá na svojich nepriateľov, nečakaným, dobre premysleným krokom. Nemohla nič iné, len mlčky počúvať jeho slová. Ľahký dotyk jeho ruky sa jej zdal príjemný, priam ju ukľudňoval, akoby jej chlácholivo hovoril vety útechy, aj keď ju nemal v čom ľutovať. Akonáhle začula niečo o svojej matke a o tom, že by chcel niečo vedieť, už-už chcela povedať základné informácie o Sayuri, no nestihla, pretože dotyk jeho prsta ju umlčal.* Nespomínam si... Nič. Tmu. Nikdy som ju nevidela ani nepoznala, pretože bola zabitá hneď po mojom predčasnom narodení. Bola som odovzdaná do rúk lekárov, ktorý sa o mňa starali, keď bolo najhoršie, na rozkaz môjho otca. Všetko čo viem je, že jej meno bolo Sayuri. Nemám dokonca ani jej fotku, nič, čo by mi po nej zostalo, len sľub daný sebe samej, že sa o nej dozviem čo najviac. Aký bola človek, ako vyzerala, kde sa stretli s otcom, všetko, všetko... *Posledné slovo bolo odviate vetrom do neznáma, zatiaľ čo zrak mlčky uprela na pramienky vody, strieborné nitky, ktorými bol pretkaný svetlý kameň fontány.*

* Upieral na nu pohlad plny porozumenia a nesnažil sa ju prerušit. Až ked sa jej zrak dotkol hladiny vody vo fontane sa po chvili ozval.* Chceš to vedieť preto, že tuzis po tom pocite byt niekym milovana? Niekym komu by na tebe mohlo zalezat viac než len na nejakej figurke v hlupej hre ako to bolo s tvojim otcom?* pocitil až bolestnu tuzbu zovriet ju v naruci ako male dieta a vynahradit jej vsetko to o čo bola v detsve ukratena. O bezstarostny smiech, spomienky na milovanych ludi...privelmi dobre chapal jej tuzbu.*

*Ťaživé ticho, ktoré sprevádzalo len tichá pesnička fontány, medzi nimi zavládlo len na pár sekúnd. Myslela si, že bude trvať dlhšie a že ju z myšlienok nevytrhne tak priskoro, pretože si predstavovala svoju mamu. Mala také isté vlasy ako ona? Oči? Veď bola európanka a väčšinu z jej výzoru musela zdediť po nej. Akú však mala povahu? Dovolila by všetko to, čo sa jej za ten čas stalo? Určite... Automaticky si v duchu odpovedala ...inak by nemusela zomrieť. Jej smrť, jej utrpenie bolo len jej vinou, pretože sa narodila.* Možno... *Zašepkala potichu, takmer nečujne, stále nespúšťajúc zrak zo striebra pred jej očami.* Možno je to, čo hľadám, ale nikdy nenájdem... Musela ma za to nenávidieť, že som bola jej smrťou. *Skonštatovala pochmurne a povzdychla nad faktom, ktorý bol viac než jasný.*

Nie.* povedal pevne a pokrutil hlavou.* Ty si svoju matku nezabila. Za to čo sa jej stalo nenesies ziadnu zodpovednost Shiroi.* povedal dorazne, klakol si pred nou na koleno aby jej zdola mohol pozriet do tvare a chytil jej ruky do svojich pricom ich jemne stisol.* Nikdy si nic teke nenahovaraj. Tvoja matka ti dala zivot a už len to je samo o sebe dokazom toho ako velmi ta milovala. Nezakaluj cistotu toho skutku vycitkami svedomia, ktore ta vobec nemusia trapit. Iní by sa mali kajat z jej smrti a z tvojej straty. * posledne slova vyriekol drsnym tonom pretože sa ho zmocnilo rozhorčenie nad tym co vsteko si Shiroi musela vytrpiet aj ked svoje detstvo oznacila za pomerne dobre. Musela byt osamela tak ako bol osamely aj on, lenže on mal aspon par ludi, ku ktorych prechovaval o niečo vrucnejsie city. Ona stala sama proti vsetkemu co jej zivot hodil do cesty ako dalsie prekažky a naučila sa ich zvladat bez pomoci a nijaku neocakavat. Chapal jej opatrnost, odstup aky si zachovavala ked rozpravala o svojej minulosti. Niekedy by bolo najlepšie na vsetko zle zabudnut a zacat s cistym stitom, ale vždy sa najde dovod kvoli ktoremu minulost nikdy neupadne do zabudnutia. Shiroi sa naučila neocakavat od zivota prilis vela kvoli tomu co bolo, ale vtedy ked sa s nou miloval videl v jej ociach, pod tou chladnou maskou, ktoru z nej strhol svojimi dotykmi, bozkami a laskanim, tuzbu verit v niečo viac. V niečo lepšie a krajsie. Rovnako sa citil aj on. Nikdy nedufal, že by mohol ešte k nejakej žene citit to co k Lusii a v rokoch po jej smrti to ani nechcel, ale Shiroi mu zase dala nadej. Nadej, že život ho nenechal v nemilosti, ale pripravil si pre neho ešte stastie no on tu ponukanu možnost premrhal a sam ju v blaznovstve znicil ešte skor nez sa ho stihla chytit pevnejsie a rozvinut sa do celej krasy ako kvet, na ktory svieti hrejive slnko. Rukou si strhol masku, ktoru mal na tvari, odhodil ju za seba a bolo mu jedno že ešte neodbila polnoc. Chcel aby mu Shiroi pozrela do oci a prečitala si z nich vsetky myslienky, ktoré mu bludili hlavou.* Shiroi pozri sa na mna. * poziadal ticho pobozkajuc jej konceky prstov.*

*Nie je to jej vina... Lenže to nie je pravda. Nech sa na to pozerala z akéhokoľvek uhla, nenašla v tom žiaden zmysel. To kvôli jednej jedinej veci - jej otec. Kyouya veľmi dobre vedel čo robí, veľmi dobre vedel, kedy sa má ako správať a čo je preňho v tú chvíľu výhodné. S radosťou to vždy využíval. A i keď sa možno mohol zamilovať, tak to len na krátku chvíľku, dokým neprecitol a neuvedomil si, akú chybu zo svojej strany urobil. Všetko zlé je však na niečo dobré a on to využil na to, aby získal svoje eso. Prečo nie? Veď to bol on, všemohúci Kami... Matka. Sayuri... Určite bola najprv krotká ako mačiatko, pretože ju očaril jeho šarm, až nevinný pohľad anjela, ktorý za sebou skrýval dušu diablovu. Potom, keď sa vlastne dozvedela, prečo to spravil, musela sa cítiť ponížená, zneužitá len pre jednu vec. Celé tie mesiace žila s vedomím, že nakoniec aj tak zomrie, akonáhle sa narodí jej dieťa. Práve preto ho mala neznášať, pretože by sa nedalo povedať, že bolo z \"čistej lásky a citov\", alebo že by ho chcela. Nie, to nie... Zaiste neznášala to, čo niesla vo svojom lone. S príchodom nového života prišla aj jej smrť. Mlčky sa na ňu pousmiala, bola pripravená, pretože to už vedela dlhší čas, že pôjde do tanca so samotnou pani životov. Určite chcela žiť, no Shiroi to nedovolila, aj keď nevedomky, niesla na tom nejakú vinu. Ak by sa nenarodila, matka by ešte stále žila. Možno životom bedára a niekde v exile, ale predsalen dýchala. Bola si istá, že Raito nemal pravdu, nech si hovoril čo chcel. Avšak mlčala. Nemienila oponovať, pretože by z toho bola aj tak diskusia, ktorú nechcela podstupovať. Trvalo jej dlhšie, dokým sa jej myšlienky vrátili späť do reality. Úvahami totižto už nezmôže nič. S privretými viečkami ťažkou povzdychla, ešte predtým, než uprela svoje zelenomodré oči na muža, ktorý pred ňou kľačal. Na vstupnú bránu do svojho srdca napísala \"Zákaz vstupu\", lenže prišiel on, smejúc sa a volajúc: \"Idem, kam chcem!\" Ani neverila, že by to mohlo byť možné. Nepripúšťala si to, nechcela, pretože všetko čaro bohatstvo v srdci jedného drahokamu, v jadre jednej perly všetky odtiene a odlesky mora, dych a rozkvet, šero a jas... Najjasnejšiu pravdu, najrýdzejšiu pravdu na svete - všetko cítila v bozku jedného muža. Pri Raitovi prvý krát začula trepotanie hodvábnych krídel motýľa. Je snáď možné, že asi tá najprirodzenejšia vec, ktorá môže existovať, je pre ňu neznámou? Vecou, ktorú nemôže pochopiť? Kto by vlastne chápal... Nikto, nik ju nepochopil úplne a práve v tom bolo to čaro. Ľahostajnosť mení na vzduch, zahaľuje, opája, odlučuje, vášeň skrášli všetko navôkol. Tento malý amulet, ktorý držala, robil zo života záhradu. Ale na koľko? Na jeden večer? Čo je jeden večer s ním v porovnaní s celým životom. Ale aj tak má pre ňu cenu zlata, nech už Raito vykonal čokoľvek, nemohla nič iné, len mu odpustiť. Len naňho hľadela, so srdečným úsmevom na perách, pretože tušila, že neskončil to, čo chcel povedať.*

* Pri jej usmeve sa mu rozbusilo srdce a hlas na malu chvilu zaviazol v hrdle ked chcel pokracovat. Skutočne jej v ociach videl to v co už ani nedufal, že tam uvidi?* Nemožem už vziat nic z toho co sa stalo spat Shiroi ale jedno viem celkom isto...nelutujem ani jeden okamih ked som ta držal v naruci ...* pomaly sa postavil a držiac Shiroi za ruky ju zodvihol tiež. Ruku ovinul okolo jej pasu a privinul si ju blizsie k sebe.*...ani jeden bozk* sklonil sa k jej peram a kratko nežne ju pobozkal.*...ani jednu sekundu ked sme boli jedno telo a jedna dusa...* zobral jej jednu ruku do svojej a preplietol si s nou prsty.* ...lutujem len to, že som si až prilis dlho riadil rozumom a až teraz pochopil aka to bola chyba.* prilozil si Shiroinu ruku na hrud v mieste kde mu bilo srdce.* Snad mi raz budes verit natolko aby si mi dovolila poznat lepšie tvoju minulost a tak ta celkom pochopit, pretože to je to po com tuzim...dovtedy.* odmlcal sa a na pery mu sadol hravy usmev.*smiem prosit?* pustil ju urobiac krok dozadu sa uklonil a natiahol k nej ruku v jasnom geste.*

*Možno po prvý krát v jej krátkom, ale zároveň i dlhom živote v Shiroi vzplanul malý plamienok, ktorý jej svietil na cestu. Neosvetľoval však len chodníček vykladaný lupeňmi kvetov, ktoré rozpíjali vzduch sladkou vôňou, ale aj okolie, ktoré sa zdalo každým krokom čoraz krásnejšie a nádhernejšie, úžas, ktorý by bral smrteľníkom dych. A tento ohník, svetielko, udržiaval nažive dotyk toho, koho, ako sa čoraz viac uisťovala, milovala. Práve tento malý ligotavý predmet, ktorý sa časom rozrastie, bude živený dychtivosťou po jeho bozkoch, náručí a pohladeniu. Bol to jej druhý život, ktorý jej vrástol do duše, zahrial každú žilku a pulzoval v každom údere srdca. Mierne si nadvihla vlečku, naznačujú taktiež mierny úklon, ako šľachtičná dáma, ktorá žila už pred viac ako 2500 rokmi.* Bude mi cťou, Vaša Výsosť. *Riekla spevavým hlasom Raitovi, vkladajúc dlaň do jeho ruky na znak prijatia lákavej ponuky.*

Prisiel som na to, že nema zmysel sa trapit zeleninovou dietou. * odvetil s rovnakym hravym usmevom aky tancoval aj na Shiroinych perach a rozjasnoval jej celu tvar ako vychadzajuce slnko spiacu krajinu. No ta krasna, ktora ho tak ocarila nevychadzala len zvonka, ale i z vnutra. Bola ženou aku vo svojom zivote ešte nikdy nestretol. Odvažna, samostatna, vasniva a predsa taka krehka, laskava a milujuca. Bola ako rajska zahrada ovplyvajuca mnozstvom lakavej nadhery a strhujucich zahad, ktore tuzil odhalit, chranit a ...milovat. Zrazu ho to poznanie omracilo ako blesk z jasneho neba. Poznali sa tak kratko ale aj napriek tomu citil ako sa jeho srdce zacina otvara tomu zabudnutemu pocitu milovat. Shiroi, Shiroi, Shiroi...to meno mu v ustach chutilo sladko ako med ked ho vyslovoval aj ked len v duchu a jeho sladkost mohola prevysit len sladkost jej pier ked ich ochutnal a ta nadherna nezna ziara, ktora jej vychadzala z oci. Bolo to vobec možne aby muz ako on, s takou spinavou povestou, mohol citit niečo take ciste? Niečo o com si myslel že už pre neho zomrelo, darov toho co prirovnaval k sialenstvu muzov, ktorý su ochotni kvoli svojej laske prejst vyprahnutou pustou a to iba preto lebo ich na konci caka ta zivotodrana oaza - oci milovanej ženy a sladky nekatar jej ust? Odo dnes sa aj on ochotne prida k tym sialencom a bude sa predierat aj peklom Inferna aby sa nakoniec v pokani doplazil k branam Edenu.* Naozaj si anjelom.* pohladom neznych sivych oci jej presiel po tvari*...keby ich bolo vidno, schoval by som ti kridla aby si zostala tu, so mnou. Alebo by som to vyriesil ako ten bajny Daidalos a Ikaros. No k tej nebeskej vyske v akej lietas ty by som ja nikdy doletiet nemol a skoncil by som v hlbinach mora. No až do posledneho dychu by som to skusal znova a znova aby som aspon na par sekund mohol byt v tvojej blizkosti.* aj toto bolo dalsia crta, ktoru v nom Shiroi prebudila, crta basnika. Možno jeho slova neboli take kvetnate a krasne ako slova sktocnych umelcov, ale vychadzali z jeho srdca.*

*Slovo krátke, na päť písmen, ktoré obsahuje všetko: telo, dušu, život, celú bytosť. Na vlastné podivenie mu chcela toto všetko dať, bez toho, aby čakala niečo na oplátku. Všetko najcennejšie patrilo len Raitovi. Nikomu inému. Bol to on, čo ju chytil do svojej pasti, a nebolo už cesty späť... Oddala sa mu, svet sa začal neustále meniť, nie je zima ani noc, všetky tragédie, všetky útrapy zmiznú, ba aj povinnosti... Aj ten najmenší záchev niečoho negatívneho zmizne. Emóciu, ktorá mala v svojom srdci, ju samotnú akosi uzdravovala, napĺňala a posúvala za vlastné hranice. Tam, kde by sa za normálnych okolností dostane len málo ľudí, krehký, nestabilný raj, ktorý je udržiavaný milovaným v hĺbke každého. Prišiel a po ňom prišlo Slnko. Zelená prerástla do zlatej, kvety sa široko usmievali, údolia riek Edenu, priestranné lesy sa zachveli. Ani v najdivokejšom sne si nemohla myslieť, že by to môže byť takéto, zázrak zázrakov, presne ako more miluje vánok, vták slnečný svit a ranná rosa jemné lupienky kvetov. Stratená blúdila s túžbou lietať, ale plná strachu to skúsiť. Potom ktosi ako on, stretne niekoho ako ona. A všetko sa zmení. Putá, ktoré ju ťažili k zemi už dlhú dobu, nespočetné množstvo dní, sa zrútili na zem a rozbili na márne kúsky. Avšak hneď na to prišlo ďalšie zacvenganie reťazí, tentoraz však úplné iné, ktoré sa líšili vo všetkom od tých prvých. Putá, držiace ju spoločne s Raitom, nech už budú od seba desaťtisíce míľ, jej srdce bude biť stále jeho smerom. Milovala ho celým srdcom... nie je to zvláštne? Len pred istým časom to bol len bratranec jej zamestnávateľa a dnes? Ten, v ktorého očiach sa utopila, ten, ktorý jej úsmev vedel spraviť večným, ten, čo pred ňu rozprestrel skryté cesty, ktoré by nikdy ani vlastne nezbadala. Raito...* Vedz, že moje osamelé lety skončili, pretože nebesá sú v porovnaní s pevninou, kde si ty, ničím. Krídla ti darujem, všetko čo mám, je teraz tvoje. Už nikdy nevzlietnem, ak si to budeš želať. Poníž ma a ja opäť klesnem na kolená, pretože budeš mať aj moje krídla. I keby si mi ich nechal a mala by som odísť, vezmem ťa so sebou, ak je to tvoje prianie. Dotkneš sa blankytnej oblohy a spoločne prekonáme aj tú najväčšiu búrku. *Prehovorila vážnym tónom, aj keď jej tvár a duša sa smiali, čistým, zvonivým smiechom, ktorý môže rozozvučiť krajiny a priniesť, ako jar, zlaté časy. Večnú, nikdy nekončiacu jar. Na hudbu už dávno pozabudla, kroky robila podvedome, pretože všetku svoju pozornosť sústredila len na jedinú vec - Raita.*

* Shiroine slová boli ako liečivy balzam na jeho jazvami pokrytu dusu. A aj ked tam už mali svoje pevne zakorenene miesto citil ako sa tie puta, ktore ho spajali s bolestnou minulostou zacinaju lamat až po nich nakoniec nezostalo nic len prach. Z pochmurneho miesta v jeho srdci dokazala Shiroi vycarovat zahradu a vrátit do nej zivot. Skutočny zivot, ktorý može zit a nie iba preživat.* Shiroi* zasepkal jej meno pricom v hlase sa mu odražala cela hlbka jeho tužby držať ju v naruči a už nikdy ju nepustit. Mal pocit že už dlhsie nemože a ani nechce zadržiavat tie slova, ktore sa mu drali na jazyk.* Milujem ťa laska moja, moj anjel.* zaspekal tesne pri perach a vzapati sa ich nedockavo zmocnil. No v kontraste s jeho nedockavostou bola neha, ktorou jej chel tiež potvrdit uprimnost svojich slov.*

/ Už sa mi ta stranka da otvoriiit otvarajte sampanskeeee /

*A všetko sa v tú chvíľu zastavilo. Hodiny, ktoré viseli na veľkej zdobenej stene vo vstupnej hale, už neodbili posledný úder dvanástej hodiny, chladná voda fontány už prestala hrať svoju polnočnú sonátu, vietor prestal štebotať piesne vzduchu, celé okolie sa pre ňu naplnilo týmto jediným okamihom. To, čo sa jej kedysi zdalo tak neuveriteľne ťažké, bolo teraz maličkosťou. Sama tomu nemohla uveriť. Najprv len pár sekúnd mlčala. Naozaj sa to stalo jej? Nie, to nie je možné. Alebo snáď je? Naozaj vyslovil tie slová, ktoré sa v jeho očiach dali čítať už dlhšiu dobu? Shiroi myslela, že táto fráza, tak jednoduchá, ale zároveň tak krásna, dávajúca život do všetkého, zostane nevyslovená. Už nebola viac porcelánovou bábikou, ktorá hľadela dopredu, mlčky, osamote, nevšímaná okolím. Ani v najdivokejšom sne si nemohla predstaviť, že jej niekto vdýchne opojný pocit radosti zo života. Z každého jedného pohybu, slova, nadýchnutia, úsmevu či iných drobností. Zmysel života, ktorý tak dlho hľadala, sa jej núkal na striebornom podnose. Raito bol jej svetlom v temnej noci, vetrom v krídlach, slobodou dlho väzneného zajatca. Tým najcennejším, čo v živote, aj napriek všetkému, stretla. Nie, nemohla to viac tajiť. Prečo aj? Veď teraz si bola istá viac, než kedykoľvek predtým. Chôdza po ostrí noža sa skončila, pretože slová, tak opojné a lahodiace ušiam a celej bytosti, do nej vhnali všetkú odvahu, zbúrali aj najmenšie zábrany a opili ju viac ako alkohol, rozviazali jazyk na to, aby aj ona mohla povedať to, čo pre ňu znamenal.* Milujem ťa, ako sa milovať má. Nesmierne, až to hraničí so zúfalstvom či pamäternosťou. Dve veci by nikde nemali byť premierné - poézia a láska... Som ako človek, ktorého zachvátila smrteľná choroba... *Odvetila zamatovým hlasom, keď svoje pery odtrhla od tých Raitových, aj keď sa jej zdali ako nápoj bohov, sladký med, ktorý pili na Olympe tí najvyšší. Už nikdy ho nechcela pustiť, ani na malú chvíľočku, pretože aj počas nej by mohla zvädnúť žiaľom a smútkom, túžbou po jeho objatí, po jeho bozkoch, nežných dotykoch, po ňom - toho, koho milovala.*

((Raito-samaaaaaaa *Radostne mu skočí do krku, až skoro dušu vypustí.* Som rada, že si späť ^-^ Teraz to bude snáď fungovať... A ako sa to vlastne zaplo? Len tak? Alebo ste volali providerovi? ))

/ ja ani neviem to asi mali chybu tam na telekomunikaciach ci kde iba mi vcera manina hovori skus ci to ešte nejde a ja: " To nepojde ved pozri." a ono to islooo inak prepacte že som tu odvtedy nejako nebol ale slovo skola hovori samo za seba /


* Ked dostal pozvanku na tento ples netusil, že je to zaroven aj pozvanka do raja, ktorý zbavi jeho srdce tej chladnej masky a ťaživych retazi zodpovednosti za svoje minule ciny. Po Shiroinom opatovanom vyznani lasky mal pocit akoby sa bol prevtelil do bajneho fenixa a opat sa zrodil z popola. Minulost už nemala take ostre hrany pretože ich zbrusila sila a hlbka Shiroinej lasky, ktorou sachcel opajat až do konca svojho života. S nou bolo dolezita len prítomnost a v nej chcel zostat pretože prave v nej clovek zije a nie iba biedne zivori ako v minulosti ci s obavami neupiera pohlad do neistej buducnosti. On mal tu najvacsiu silu, najvaciu istotu.* Tak to by som sa mal držat stale v tvojej blizkosti aby som ti mohol dat liek, ktorý obaja tak potrebujeme.* naklonil sa k nej a pobozkal ju jemne do kutika pier.* Povedz to ešte raz prosim.* ako clovek ktoremu je v zivote dlho odpierany pocit milovat tuzil tie krasne slova pocut znova a ubezpečit sa že patria jemu a nikomu inemu.*

(( Lol, tomu sa povie šťastie Nuž, ani ja nejako nestíham, tak si z toho nič nerob ) Idem dramatizovať ))

*Vedela by to opakovať donekonečna, až dokým by ho to neomrzelo. Ale jediný spôsob, ako by ju mohol zastaviť by bol bozk, dlhý, plný nehy, ale zároveň by sa v ňom ukrýval skrytý, dobre opatrovaný oheň vášne. Všetko to sa dalo vycítiť v takomto krásne jednoduchom geste, ktoré nadovšetko milovala, ale nie viac ako Raita. Shiroi stačila len jeho samotná prítomnosť, ktorá vlievala do jej srdca pramienky svetla, lásky a všetkého, čo jej chýbalo za celé tie roky prežité osamote. Bola ako človek, ktorý sa objavil uprostred temného lesa, obklopený dravcami a nebezpečenstvom, ktoré na ňu číhalo za každým stromom. Lenže tam, kde neprichádza ani kúštik slnečných lúčov, do sveta, sa vkradla malá svetluška, poletujúca okolo. Lákala ju viac než čokoľvek, pretože ešte nikdy túto žiaru nevidela, tak ju zachytila do svojej dlane. Všetko opäť pohaslo. Tak ako aj deti spoznávajú nové cesty, aj ona prišla na riešenie. Roztvorila ruku a uvidela motýľa. Krásneho, ktorý sa nedal dokonca ani popísať farbami. Tak jedinečný a fascinujúci, až bral dych. Bála sa, že odletí a že ho už ho nikdy neuvidí, stratí sa v tme a pôjde ta, odkiaľ prišiel. Mýlila sa, ostal. Bol s ňou, stál pri nej. Láska - úžasný pestrofarebný motýľ s hodvábnymi krídlami. Krehučký, až sa ho bojíte dotknúť, že pod dotykom uhynie. Ale keď už tak spravíte, nájdete aj zákutia života, ktoré ste si ani nedokázali predstaviť. Shiroi dokonca ani o tých najznámejších netušila nič. Avšak mala jeho, Raita, ktorý bol jej sprievodcom, osvetľoval tieto nepoznané cesty. Všetko sa zrazu stalo oveľa opojnejším, než kedykoľvek predtým. Aj jednoduchý okamih bol pre ňu pokladom, keď ho prežívala s Raitom. Padla na kolená, nadbajúc na to, že chlad dlažby ju vezme do náruče. Jemne zovrela jeho ruku do svojich, vtisnúc na ňu letmý bozk. Nie, nebolo to poblúznenie, chvíľková záležitosť, príliv, ktorý sa rýchlo vystrieda s odlivom. To, čo nosila v srdci bolo nesmrteľné, siahalo ešte do väčších výšin než kde sídlil Stvoriteľ. Všetko raz pominie, ale láska určite nie.* Bozkávam tvoje ruky a padám pred tebou na kolená... aby som ťa uistila, že celá moja myseľ, celá šírka mojej duše, celé moje srdce sú, len aby milovali teba. Milujem ťa... takého nádherného, takého dokonalého, stvoreného na opatrovanie, zbožňovanie a lásku až za hrob a do zbláznenia. *Jej oči sa smiali, na perách tancoval letmý úsmev, keď priložila svoje líce k rubu Raitovej ruky.*

/ tak ked možes dramatizovat ty tak prečo by som nemal aj ja /


* To co Shiroi urobila v nasledujucej chvili ešte nikto predtym kvoli nemu neurobil. Necitil vsak že si to zasluzi.* To ja by som mal pred tebou padnu na kolena a prosit aby si si svoje slova nikdy nerozmyslela.* chytil jej ruky do svojich a jemne ju vytiahol hore. Zobral ju do narucia a preniesol k sirokemu okraju fonaty na ktorom predtym sedeli. Postavil ju nan a zadival sa jej zdola do nadhernych oci. Stiahol si z ukazovaka prsten, ktorý sa v ich rodine dedil už cele generacie, pritiahol si Shiroinu ruku k peram a predtym nez jej prsten nasadil jej ju pobozkal.* Shiroi Kami vezmes si ma?* na chvilu sa odmlcal a potom s umsevom doplnil* Ešte dnes vecer? Teraz?

idem kukat Kosti tak zatial ahojte moje krasne.))))

((jeziiiiiiiiiiiis Raito, ty si zabil!!! xDDDDDDDDDDDD))

(( Ja... plačem smiechom xDDDDDDDDDD ))

*Podvolila sa, keď ju zdvihol na nohy a keď ju nechal stáť na okraji žblnkotajúcej fontány. Až po pár sekundách jej došlo, čo sa vlastne rozhodol urobiť. Chcel sa za ňu...oženiť? On? Princ Telerianu? S ženou, ktorú pozná ledva tri týždne a s ktorou sa stretol dva krát v svojom živote? Pri týchto myšlienkach sa pomaly začala vracať do reality, keď sa teplý vánok oprel do chrbta a prinútil tak niekoľko pramienkov vlasov zakryť jej tvár. Shiroi strnula.* Ja... *Všetkými silami chcela ukľudniť svoje rýchlo búšiace srdce, omámené zmysly a vnímanie. Prvý krát v živote stratila svoj ľadový kľud, čo sa prejavilo jemne chvejúcimi sa rukami. Pozerala do Raitovej tváre, ktorá bola plná lásky, úprimnej radosti, ale hlavne očakávania, čo odpovie. Na tomto totižto, ako predpokladala, že uvažuje, bude poskladaný základ jeho staronového života. Milovala ho, viac než čokoľvek na svete. Záporná odpoveď sa jej drala na jazyk a už-už ju skoro aj vyslovila spoločne s argumentmi. Na to bude mať Raito tak či tak svoj názor. Stretli sa len pár krát v živote. No a? Veď zaľúbení aj po prvom stretnutí majú pocit, že sa poznajú už roky, prežili mnoho stretnutí a krásnych zážitkov. Povinnosti voči svojej planéte? Tie mu boli v tej chvíli irelevantné. Stratila dušu. Nevadilo jej to. Stratila srdce. Nevadilo jej to. Stratila svoju celú bytosť. Nevadilo jej to. Avšak jediné, čo nestratila bol zdravý úsudok. Práve kvôli tomu stále bola na pochybách. Bála sa toho, čo bude, pretože sny sa raz končia. Vždy. Každý sa raz prebudí a opäť pocíti chladnú sprchu reality. O pár dní to bude brať ako neuvážený krok, ktorý bol tak či tak nesprávny. Ešte dnes... Tento večer, tak magický a kúzelný večer, že aj jednorožci a víly by mohli voľne pobehovať po záhradách. Divožienky splietať svoje vence, elfovia číhať v kríkoch s lukmi, draci strážiť poklady pri fontánach zlata a striebra. Lenže to neexistovalo. Ani nikdy nebude. Ilúzia, všetko len ilúzia a sen, ktorý sa rozplynie.* Raito... Nie je príliš skoro? Myslím... Sú to len dva týždne. Milujem ťa, viac než čokoľvek, ale... Nestrácaj zdravý rozum. *Odvetila opatrne, akoby sa snažila dotknúť jedovatého hada či škorpióna. Hlavne preto, lebo ho nechcela raniť. To by nezniesla, pretože jeho muky sú jej mukami dvojnásobne. Nikdy by si neodpustila, ak by niečo nepriaznivé udialo. Nechcela ani na to myslieť. Vľúdne sa usmiala, prechádzajúc rukou po hladkom drahokame krásneho šperku, ktorý mal spečatiť ich vzťah. Lenže príliš skoro...*


((Demokracia! Najprv som napísala kladnú, potom ma prehlasovali, tak som to musela prepisovať xD Dráma for the win ))