Planéta Gyro, okolitý svet

*chrčivo sa nadýchne a bez odporu si nechá zviazať ruky. Potom už len nemo počúva s hlavou sklonenou. Keď jej Rijana rozviaže ruky, prehovorí* Ďakujem... *potom na ňu ticho pozrie* Druhý kôň... mal by byť priviazaný o ten strom *trochu trhane zdvihne ruku a ukáže na strom, ktorý je vzdialený asi desať metrov, potom k nemu ráznou chôdzou príde* Hej, tu je *nahmatá vôdzku na strome* Keď to musí byť *zareaguje na poslednú vetu a uškrnie sa snažiac sa o veselý výraz. Stále odmotávajúc vôdzku od stromu sa pozrie ponad plece smerom k Rijane*

*usmieva sa na ňu, svoju rolu zvládla perfektne. Ale teraz je hlavné, aby našli rýchlo Melian a Thomasovi sa pokúsili vysvetliť, ž enešlo o hlúpy žart, ale o to, aby sa nemusel oženiť s Kiarou. Zavrčí, ale sama pre seba a prejde ku Caffeé, čakajúc, kedy vôdzku odmotá*

*keď sa jej bez toho, že by sa pozerala, vôdzku nedarí odmotať, obráti hlavu zase k stromu. Napokon sa jej to podarí, zatiahne za vôdzku a kôň k nej pomaly príde* Môžeme ísť... *ticho povie a vedie koňa smerom k Rijane*

// tak toto bolo dobree ani som sa nestihla spamatat dobra praca //

(Mel, tam sa staraj aby nás neodhalil )

*pozrie sa na Caffeé ešte raz, tým istým skúmavým pohľadom, ako kedysi na Melian* Si šikovná... Len som nechcela, aby ti nejako ublížil.. To ma škrie, dotkol sa ťa *v rukách ešte zviera ten povraz, ale nedíva sa na neho. Spomína si na prvé lži, ktoré tiež nevyšli celkom dobre* Ideme? *spýta sa a čaká, či Caffeé naskočí na koňa prvá...*

Čo už, stalo sa... *zašepká a kŕčovito zovrie uzdu koňa. Až Rijanina otázka ju preberie* Áno, pravdaže *čaká, kým Rijana vysadne na koňa*

Tak teda poďme... *pozrie sa na Caffeé, všimne si aj to kŕčovité držanie uzdy a povdzychne si... * Možno uź na to prišiel.. Nič nemôžeme dávať náhode.. Keď sa to pokazí... *prehltne a pozrie sa na Caffeé*... Melian ti medzi tým nič nevravela? *spýta sa jej a začne si rýchlo povraz obmotávať okolo ruky, chytú jeden jeho koniec a potom vzhliadne na Caffeé*

Myslím, že nie... *povie ticho a dúfa, že tým neklame, no naozaj si nepamätá nič také, čo by mala spomenúť*

Aha... *pozerá sa na Caffeé, pri tom jej behá mysľou, čo sa môže diať ráve teraz v ošetrovni.. Alebo kdekoľvek, kam šiel Thomas aj s Melian..* mali sme mu zabrániť. aby ju šiel vziať... *vyprskne práve vtedy a pozrie sa na Caffeé* Už to podľa mňa dávno vie...

*ticho počúva a šplhá sa popritom na koňa. Vysadnúť sa jej podarí práve vtedy, Rijana dokončí vetu* Je to možné *prehodí a mykne plecami* Ale aj tak by sa to RAZ dozvedel, nie? Alebo by ste mu to nikdy nepovedali? *prestane hľadieť na koňa, spoľahne sa na to, že ju nezhodí, kým sa nepohybuje, a pozrie na Rijanu. Alebo by mu to nepovedali... a v najbližšom čase by sa zrejme chcel pomstiť... mne - zachmúrene jej preletí hlavou a snaží sa, aby sa táto myšlienka neodrazila na jej tvári*

(Caffeé, veľmi sa ospravedlňujem... Ale moja nálada, aj keď zlá alebo podobne, ktorá bola niekedy, je na bode mrazu. Je pod ním, pretože v reálnom svete sa mi čosi prihodilo.. Teda nie mne, ale niekomu, kto bol strašne blízky mne. Zahraj to tak, ako keby sme sa už dostali do ošetrovne, prosím ťa...)

//ok...//

*********************************************************************************

* Saffron cválala na koni cely zvysok noci len aby bola co najskor pri bránach do komplexu kde sa skrývala doktorka so svojim priatelom. Melianin brat je mrtvy a ona určite teraz sedi sama vo svojej pracovni a rozmysla nad tym prečo sa to stalo. Saffron sa pri tej predtave kruto pousmiala a srdce jej zaliala chladna radost z toho, že princezna konečne trpi tak ako si to zasluzi. No s tym ešte Saffron nebola celkom spokojna. Bude spokojna až vtedy ked uvidi plazit sa Melian v prachu a prosit o svoj zivot. A Saffron ju necha zit. Necha ju zit tak ako musela za posledne roky zit aj ona spolu so svojou sestrou. Anoella. Ktovie ako sa jej dari a ci si už nasla miesto v palaci. Možno ju zbada ked sa jej podari uniest doktorku, ale na to sa prilis nespoliehala. Na okraji lesa Saffron zoskočila z kona a vytiahla si z vrecka na plasti cistu bielu vreckovku. Podisla k blizkemu kriku, na ktorom rastli zvláštne fialovkaste bobule a par z nich odtrhla.* Aspon na niečo bol ten život vo vyhnanstve dobry.* Pousmiala sa Saffron ked bobule rozpucila vo vreckovke až na nej zostal velky modrofialovy flak. Len co sa stava vsiakla do platna uvolnila sa aj silna korenista vona, ktora mala schopnost omamit zmysli ak sa jej clovek nadychol prilis mnoho. To bola Saffronina zbran a druhu sa chystala pouzit hned len co zbada doktorku.*

* Teraz bol cas oprasit stare cesty. Saffron zahalena v dlhom plasti, ktory ju chranil pred chladom skoreho rana sa vybrala k dlhemu muru, ktorý obkolesoval cely komplex. Hradby boli silne a nedali sa preliezt len tak a hlavnou branou tiež Saffron nechcela ist pretože aj napriek dlhej dobe, ktora od jej poslednej nastvevy tohto miesta uplynula mohol ju niekto spoznat. Stretnutie s princeznou nechcela riskovat. Teraz ešte nie. Až ked bude mat doktorku, potom si s nou vybavi ucty. Prechádzala rukou po drsnom povrchu mura az zacitila jemny vyklenok. To bolo to, čo Saffron hladala. Spokojne sa pousmiala a zatlacila prstami.* Ciel je blizko.* zasepkala ked sa pred nou otvoril tajny vchod do komplexu. Ten isty, ktorym pred mnohymi rokmi utiekli spolu s princeznou. saffron vstupila dnu a aj bez svetla vedela kam ma ist.*

***********************************************


* Sedela na okraji fontány, ktorá sa skryto rozkladala pod objemnými korunami dubov priamo v rohu štvorcového námestia a z času na čas nenápadne nadvihla hlavu a očami sa zadívala niekam do diaľky akoby nad niečim premýšlala. Zrazu zafúkal mierny vetrík no aj ten bol dosť silný na to aby sa niekoľko listov v korunách stromov zachvelo v predzvesti predsmrtného křča a nakoniec... zbavené trápenia no zároveň aj výšky, z ktorej dosiaľ sledovali svet naokolo... dopadli ich zlatisté telá na stojatú vodnú hladinu fontány. Jeden z nich sa však rozhodol uslašať do jej lona. Chytila ho za krehkú stopku a priblizila si ho k očiam. Bol takmer priesvitný a postava muža, ktorého už dlhší čas pozorovala sa za ním javila ako rozmazaný zlatistý tieň. Nechala list dopadnúť k ostaným do fontany a nerušene sa opat zadivala priamo pred seba. On ju nemohol vidite no ona jeho pozorovala uz dobre dve hodiny. Bol to sice len clovek no ked chcel dokazal sa stratit. Zvlastne že práve on ju mal priviest na stopu ludi, ktorí pred niekolkymi rokmi usli z komplexu a zalozili si svoje vlastne mesto v horach. Ich velitel určite neocakaval, že sa raz stane lovenou koristou aj ked sam o tom este nevedel. Usmiala sa popod nos a zacala hodnotit silu svoju nepriatela. Uz na prvy pohlad bolo zrejme, že je mocny a dokazal by ublizit tak lahko ako pred chvilou dokazal vietor sfuknut listei zo stromov. No ak vsetko pojde ako ma neodhali ju ale nemiesto toho urobi vsetko čo bude chciet ona.*

***************************************************************

* Ubehol už dosť dlhý čas od toho dňa pri fontáne keď sledovala jedného z vodcov utečencov, ktorí si hlboko v horách založili svoje mesto. Posledné slobodné ľudské mesto na planéte Gyra. A ona to mala zmeniť. Nenadrela sa predsa toľko rokov v ústave, neplazila sa blatom, nehladovala, nemrzla, nemusela si vyberať medzi splnením povinnosti a priateľstvom, aby ju teraz niečo zastavilo. Nie! Začala ľudí skutočne nenávidieť, pretože Ich sloboda stála v ceste Jej slobode.
Opatrne nečujne došľapovala bosými nohami na studenú zem. Chlad nevnímala, pretože sa ho už dávno naučila ignorovať. Pri tvrdej vojenskej výchove bolo možné všetko. Koľkokrát si predtým myslela, že nezvládne príliš ťažkú úlohu, ktorou ju poverili no keď sa už ocitla v bezprostrednom ohrození života do tela sa jej vliali nové sily. Nechcela a ani sa nechystala umrieť! Veď by to bolo také úbohé aj keď okrem bojov nepoznala nič iné. Stačilo, že sa ako teraz zakrádala v hustom lesnom poraste a cez chodidlá cítila vlhkú zem.. hneď vedela, že existuje aj iný spôsob ako žiť.
Ten, ktorého sledovala už niekoľko dlhých mesiacov si očividne nerobil nijaké starosti s tým, že by nemusel byť v lese sám. Samozrejme. Posmešnosť skrivila črty jej tváre diabolským úškľabkom. Tí, ktorí pred mnohými rokmi utiekli z komplexu a zabili pritom kráľovský pár, matku a otca princeznej Melian a jej brata Thomasa, od tých čias prežili už mnoho rokov. Ich potomkovia tu stále boli a vzpierali sa trestu. Smrti! Stačí len, aby ju tento tu doviedol pekne krásne k bránam mesta. Zistí jeho presnú polohu a potom bude informovať princeznú. Ako dlho už nebola v paláci? Lov už trval niekoľko rokov. Bola celkom zvedavá na to ako sa všetko zmenilo a ona nepochybovala, že sa tak skutočne stalo.
Muž si začal ticho popiskovať akúsi pesničku. Dobre. Urobila ďalší opatrný krok dopredu a inštinkt jej našepkával, že už nie je ďaleko k svojmu cieľu. K cieľu, ktorý znamenal slobodu. Teraz sa však nechcela rozptyľovať žiadnymi myšlienkami. Oprela sa chrbtom o hrubočizný vráskový kmeň stromu Bathal, pootočila hlavu trochu doprava a so zájmom sledovala mužovo počínanie.
Aké len bolo nepremyslené tak podceňovať vynaliezavosť ľudskej rasy, uvedomila si odrazu keď muž zamieril k tmavému otvoru dobre skrytej jaskyne. Mesto sa muselo rozkladať hneď za horským pásom a viedol k nemu tunel cez spleť jaskynných chodieb. Ak teraz nič neurobí celé jej snaženie vyjde nazmar, pretože vodca sa stratí a ona nebude mať šanci nájsť sama správnu cestu. Váhala len sekundu. Potom potichu vyšla zo svojej skrýše a zastala len niekoľko metrov za mužovým chrbtom. Ten kútikom oka zaregistroval pohyb a okamžite sa prudko otočil vytiahnuc hamaj. Stlačil gombík na krátkej valcovej tyči zo zliatiny maraninu a o chvíľu nato sa už z oboch jej koncov vysunuli takmer priehľadné dvojité čepele. Mohli mať akúkoľvek dĺžku a práve preto bol boj proti hamaju taký nevýhodný. Nikto nemohol odhadnúť či sa mu čepele už už nejdú zarezať do teľa a či má ešte čas uskočiť alebo nie. Na jasnom dennom svetle ich nebolo vidieť vôbec. A ten deň bol jasný...
- Ts ts ts myslela som, že keď si ma doviedol až sem mohol by si mi robiť spoločnosť aj pri prechode jaskyňou.- ozvala sa takmer milým hlasom, v ktorej sa však tajil chlad a krutosť. Muž sa jej vôbec nezľakol. Bola predsa len obyčajná mimozemšťanka...
- Tu sa tvoja cesta skončila.- prehlásil jasne hlbokým hlasom a širšie sa rozkročil akoby sa pripravoval na boj. Nilia sa začala len tlmene chichotať a dostatočne ho tak zmiatla. Odrazu si už nebol taký istý ako pred chvíľou. Bola sama? Čakal ju niekto v úkryte? Alebo bol obkľúčený? V tom prípade videl len jednu možnosť. Smrť! Neprezradí svojich!
Tá mimozemšťanka akoby mu vzdor prečítala z tváre a náramne sa jej to páčilo. A potom skôr než stihol čokoľvek urobiť, čokoľvek povedať ..natiahla ruku s akýmsi zlatistým práškom a fúkla ho k nemu. V momente sa mu zatmilo pre očami, zakolísal sa a spadol na kolená. Zbraň mu vykĺzla zo zmeravených prstov a dokonale cítil ako sa mu v žilách rozlial práškový jed, prilepil sa mu na krv a robil si s ňou čo sa mu len zachcelo.
- Ššš za chvíľku aj tak budem všetko vedieť....- to bolo posledné čo počul. Oči sa mu pretočili a krv sa začala hromadiť v mozgu.*