Mesto

*usadila sa vedľa chrisa aby prestal mať zlý pocit z neznámeho muža a chytila ho jemne za ruku*Vergill predsa len tu ešte chvíľu zostanem ak vám to nevadí

* Ked si k nemu Alex sadla a chytila mu ruku jemne jej ju stisol. No pri jej nasledujucich slovach k nej otočil tvar a nesuhlasne na nu pozrel.* Ale mne to vadí.* povedal ticho no dorazne. V ziadnom pripade nechcel opat nic riskovať.*

*zdvihla obočie a pozrela na Chrisa*aj tak nemáme kam ísť...nemáme tu peniaze, svoje som nechala v komplexe...a musíme najprv vymyslieť čo urobíme*povedala zamyslene držiac ho za ruku*

Takže tu zostávate obaja...? Ak hovoríte v množnom čísle. *Spýtal sa a nadvihol obočie, rpetože nečakal, že dnes do domácnosti pribudne jedna osoba, netožto dve naraz. Avšak byt je dostatočne veľký a je k dispozícii, ak by bola potreba, obom.*

Zostávame obaja ak môžeme*povedala rozhodne a jedným okom pozrela na Chrisa. pochybovala že by ju tu nechal samú, takže sa nemusel báť diskusie na túto tému*

Fajn*povedal stroho, pričom pozrel na muža*zostavame tu zatiaľ*povedal nahlas a zvyraznil slovo zatiaľ, čím dal najavo svoj nesúhlas s Alexiným rozhodnutím. nechápal ako môže takto pokojne sedieť v cudzom dome, akoby sa nič nedialo a poznali sa roky. nemienil sa však hádať, vedel že už sa aj tak rozhodla*

*keby nebol výraz na Chrisovej tvári taký aký bol, pravdepobdobne by sa aj zasmiala nad jeho rozhorčením. zbytočne však nechcela provokovať, aj tak sa mu to nepozdávalo a postavila sa.*je tu niekde v okolí nejaká internetová kaviareň?*spýtala sa zrazu Vergilla. bolo načase začať pracovať na tom, kvôli čomu prišla na Zem a vzdala sa svojej práce a života na Gyro. nemienila zbytočne otravovať cudzích ľudí a iba tak niekde diemať akoby nemala svoj cieľ*

*Pousmial sa nad tým, s akým hlasom a výrazom preniesol kompromis, pretože mu pripomenul dieťa, ktoré nedostalo svoje lízatko, ale rodičia mu sľúbili, že doma dostane čokoládu. Keď Alex vstala, pohľad upriamil na ňu a na jej otázku odpovedal aj miernym prikývnutím.* Asi o dve ulice ďalej, presnejšie na Reverieho námestí

Výborne*usmiala sa a prešla k ešte stále morkým veciam. začala sa prehrabávať vo vreckách a vyhrabala z nich pár bankoviek s ich pemiazmi a dala si ich do vrecka. predpokladala že v mužskom oblečení bude viac než v strede pozornosti, no nejako obzvlášť ju to netrápilo*ak dovolíte, požičiam si šiltovku*povedala a natiahla sa k vešiaku. dlhé vlasy si zopla do drdolu a na hlavu hodila čiapku*dúfam že ked sa vrátim tak budete obaja živý*povedala a svoje slová smerovala hlavne ku Chrisovi. ešte k nemu prešla, pobozkala ho na líce a otočila sa k dverám*budem sa ponáhľať*dodala ešte*

*vybehla von a dúfala že sa nestratí. vonku ešte stále pršalo, no bol bolo to skôr mrholenie ako dážď. rozbehla sa po chodníku k spomínanému námestiu a nevšímala si pohľady ktoré jej venovali postaršie paničky, ktorým sa zjavne nevidelo mužské oblečenie ktoré mala na sebe. potiahla si šiltouku viac dopredu, aby jej nebolo vidno do tváre a dobehla na námestie. chvíľu jej trvalo než našla malú kaviareň s internetom. v nútri bolo len pár ľudí a preto ani nečakala kým sa niečo uvoľní. zaplatila a rýchlo rozklikal pár stránok. ešte nevedela čo presne bude hľadať, no ako prvé si zistiala koľko detí sa narodilo v mesiaci a roku ked ona. svoj presný dátum nikdy nevedela, už len preto že ju vychvovávali na cudzej planéte. v tom mesiaci sa narodilo dvadsaťtri detí, z hoto sedemnásť dievčat. to však nebolo všetko čo mienila na internete vyhľadať. preklikala sa cez množstvo odkazov a zistila, koľko z nich sa niekam vyparilo alebo o nich niesú správy. bolo len päť rodín ktoré už nemali svoje dievčatká doma. jedno z nich umrelo a zvyšné štyri rodiny ich stratili inak. trvalo jej dlho než prišla na to, kde sa deti podeli, no všetky štyri relatívne vyhovovali. jednému rodičia zomreli na nejakú chorobu a dieťa sa nenašlo, iné uniesli ako dvojmesačné, tretiemu zomrela matka pri pôrode a otec ju dal do domova a o štvrtom neboli nijaké správy. opísala si ešte adresy tých čo žili a vyšla z kaviarne*

*nechápavo sledoval čo robí. Najprv zahlási že tu ostávajú a potom sa zdvihne, zoberie si nejaké veci a vypochoduje von. hodnú chvilu hladel na zavreté dvere, cez ktoré prešla a trochu pokrútil hlavou hovoriac sám sebe všetko je ok...všetko je ok...všetko je ok. po chvíli sa konečne odtrhol od dverí a zrak uprel na muža, no nič nehovoril*

*rýchle kroky sa ozývali po kamennej dlažbe, keď smerovala k prvému domu. dlhá príjazdová cesta patrila k obrovskému prepychovému domu do krotérho išla ako nepozvaný hosť. rozodla sa začať rodičmi uneseného dieťata, pretože mrtvych rodičov by sa len ťažko spýtala kde majú dieťa. zazvonila a napato čakala čo sa udeje*želáte si?*objavila sa pri dverách slúžka a prezrala si ju. nevzbudhovala práve dobrý dojem, no nejako si to nevšímala. v skratke vysvetlila čo sa deje a žena ju usadila na terasu. o pár minút si oproti nej sadol starší muž a spustil na ňu svoj príhovor*Matilda mi povedala prečo ste prišli, no tu nehľadajte svoju minulosť. naše dieťa uniesli a chceli zaň výkupné. policia to však pokazila a dieťa sa viac nenašlo. nieje to práve tema o ktorej by som vám rád rozprával, no som si istý že si viete domyslieť čo s našou malou dcelrkou spravili*povedal muž a uprel pohľad na mokrú trávu pred ním*Pravdaže, je mi ľúto že som vás obťažovala*odvetila a postavila sa. ak žiadali výkupné, tak toto nebola jej rodina. vyčiarkla ju zo zoznamu a vyrazila k ďalšej rodine.*

*dalšie kroky ju však zaviedli k detskému domovu, kde nechal otec svoju dceru po smrti manželky. len čo otvorila obrovské dvere, pohľad jej padol na nástenku plnú maľovaných obrázkov. boli to skôr machlanice, no každé dieťa sa rado pýšilo tým, že má obrázok na hlavnej nástenke.*Slečna?*oslovila ju stará žena v kockovanej sukni*dobrý deň, mám dosť naponáhlo a preto vás nebudem nudiť dlhým príbehom. hľadám jedno dievčatko, rada by som vedela čo sa sním stalo.*povedala a podala papierik s menom rodičov. žena si ho vzala do zvráskavených ruk a kývla jej nech ide za ňou do pracovne. pred tým sa však ujasnila o jej cieľoch a dôvodoch vyzvedania.*slečna Angela sa nedávno vidala, takže myslím že to nieje to čo práve hľadáte*povedala žena ked zavrela hrubý spis a ukázala svadobnú fotku*nie to teda nie*prikývla a podakovala. zostávali už len dve deti, no ich pôvod sa zistiť nedal. jedna z nich však bola ona. mrtvy rodičia a dieťa nezvestné alebo posledné dieťa o ktorom nenašla jedinú správu. otázka teda bola, ako zistiť pravdu...*

*dažďové kvapky pomaly prestávali padať na mokrú zem, no slnko sa viditeľne pomedzi mraky nechcelo vydrať von. Alex kráčala rovno netušiac kam smerujú jej kroky, nevšímajúc si kaluže do ktorých stále stúpala, iba smutne držala malý pokrčený papierik s adresami. Mohla si vybrať, mŕtvy rodičia, alebo nezvestný. Viac sa jej pozdávala verzia nezvestných rodičov, pretože to vy vysvetľovalo jej zmiznutie. Nevedela však kde by prišla na to čo sa skutočne stalo. Jediné čo mala boli adresy kde žili pred únosom. Bola to malá ulica blízko cintorínu od ktorého prišla. Neponáhľala sa, pochybovala o tom že nájde čo hľadá. Bolo to príliš zamotané, mimozemšťania si vedeli spraviť svoju prácu viac než dobre. Bol to maličký ošumelý domček s neudržiavanou záhradou. Pri bráničke vyštekoval malý pes, ktorý ju zjavne nemienil bez boja pustiť dnu. Natiahla ruku k zvončeku a zazvonila. Už sa chcela vzdať, no v tom sa otvorili dvere a vyšla z nich starena.*nechcem nijaké výrobky*zamrmlala*nie, ja som sa vás len chcela niečo spýtať*zakričala rýchlo, aby sa neotočila a nešla preč. *Hugo miesto*zakričala na psa a ten so stiahnutých chvostom odišiel do búdy*tak poďte*povedala a pustila ju dnu. Sadla si na starý deravý gauč, na ktorom sa váľali chlpy jej psa. *chcela som sa vás spýtať či si nepamätáte na tú rodinu ktorá tu žila pred vami*vysvetlila keď jej žena podala pohár s čajom*kto by si na nich nepamätal, na to ich malé dievčatko a toho gaunera čo za nimi chodil*povedala starena a zamračila*prečo vás to ale zaujíma slečna? *zachripela žena a odpila si z kvietkovanej šálky*hľadám svoju rodinu a zostáva mi už len táto rodina a ešte jedna, tak som tu*odvetila pokojne*och, no ono to bola taká rodinka, milý pár s malinkým dievčatkom. Boli šťastný kým na ženu nezačal poľovať jeden sviniar. Bol to zlý ožran z konca mesta, ktorý chcel túto ženu aj keby mal jej manžela zabiť. Muž sa snažil ženu chrániť ako najlepšie vedel, no jednu noc prišiel a už ich nič nezachránilo. Naložil ženu do auta, aj s dieťaťom a odišli. Muža našli mŕtveho o dva dni neskôr. A čo sa stalo so ženou a dieťaťom, to už nikto nevie. *dokončila žena. *myslím si ale, že dieťa zabil, bol posadnutý tým aby ženu nič nespájalo s jej manželom a to dieťa mu muselo zavadzať. No ale táto ulica pri cintoríne je sama o sebe prekliata*dodala ešte žena*ako to myslíte? *zareagovala ihneď Alex*som jediná ktorá tu žijem už viac ako štyridsať rokov. Ostatný zmizli, zomreli alebo ich zavraždili. Aj ich susedia, rodina Parkerovcov zmizla. Vlastne teraz sú už mŕtvy. Mali rovnako starú dcérku, no jej rodičia ochoreli na zvláštnu chorobu, na ktorú niet lieku. Samotný Talario... *v tom sa zarazila a stíchla*Talarion? Z kade o tom viete? *toto bolo šokujúce. Stará žena vedela o iných planétach. *och...viem toho viac než si myslíte dievčatko*povedala starena a vstala. *osobne si myslím, že vy budete tá ich dcéra. Ich dievčatko totiž skončilo medzi deťmi ktoré si vzali v jeden večer do svojej lode z planéty Gyro. *dokončila žena a ukázala na dvere*ak chcete niečo zistiť, vyhľadajte túto adresu, tam sa dozviete o chorobe viac*podala jej malý papierik a ona vyšla von. Tak predsa, jej rodiča už boli po smrti a jej nezostal nik. *

*Ani ho neprekvapilo, že sa tak náhle zdvihla, zobrala si veci a zamierila k východu. Inak by sa ho nepýtala, či v okolí nie je nejaká internetová kaviareň. Skôr než jej mohol odpovedať na otázku, tak zmizla za masívnymi dverami bytu. Situácia, ktorá nastala mu prišla nadmieru komická. Chris, jej priateľ, by ho práve v tejto chvíli chcel rozniesť na kopytách, pri najhoršom mu narastú krídla a udupe Vergilla do zeme. V duchu sa pouškrnul, keď na sebe zacítil jeho pohľad.* Dáte si niečo? *Spýtal sa ako správny hostiteľ a dopil kávu v šálke, ktorá stála na presklenom stole.*

čaj ak máte*odvetil trochu milším hlasom. zdalo sa mu zvlášte že tam tak sedia, no nenapadalo ho nič čo by mu povedal. okrem toho bol zvedavý čo alex vystrája a čo vlastne hľadá na internete.*ako dlho tu už bola Alex?*spýtal sa nakoniec*

*Vstal a ležérnym krokom zamieril do kuchyne, ktorá bola od obývačky oddelená vysokou klenbou, ktorá sa tiahla skoro cez celú stenu. Keď začul jeho otázku, tak si uvedomil čas, ktorý vlastne uplynul počas jej "návštevy".* Možno hodinu, hodinu a pol. *Dal postaviť vodu do kanvice a otvoril dvierka od skrinky nad kuchynským pultom.* Aký chcete?

/vyzeráš ako masový vrah /

*mykne plecami*to je jedno, aký máte*povedal a oprel sa o operadlo kresla.*spomýnala Alex z kade prišla?*spýtal sa po chvíli. nebol si istý čo všetko mu za ten pomerne krátky čas stihla porozprávať, no dúfal že mo nerozprávala, aj ked si tým istý práve nebol*

(( O to mi ide, naháňať hrôzu ))
*Schytil prvý, ktorý mu prišiel pod ruku a hodil ho do pridpraveného hrnčeka. Oprel sa o kuchynskú linku a na hrudi prekrížil ruky, sledujúc ho bedlivým pohľadom.* Och áno... *Z hrdla sa mu vydral pobavený smiech, keď si spomenul na to, čo mu hovorila.* Spomínala niečo o vzdialených planétach, ktoré sú obývané, okrem našej Zeme, ale kto by už uveril takým rozprávkam?

*keby v tej chvíli niečo jedol alebo pil, pravdepodbone by sa zadrhol, no takto iba trochu prekvapene zostal pozerať smerom ku kuchyni*neviem*odvetil. nebol si istý či sa má alex zastať alebo ho nechať v jeho mylnej predstave. nakoniec sa rozhodol nekomentovať to, a nechať ho v presvedčení že ide o rozprávky*

*Ani on to už nemienil komentovať. Možno bola len vyčerpaná a vtedy ľudia hovoria rôzne veci, aj veci, ktoré neskôr ľutujú. On to veľmi dobre vedel. Voda začala vrieť a koniec procesu ohlásilo krátke vysoké pípnutie. Zalial vrecúško čaju a zamieril späť k Chrisovi. Položil ju pred neho a usadil sa späť na svoje miesto.* Koľko sa zdržíte?

*pokrčil plecami*to by som aj ja rád vedel*povedal s povzdychom a zobral si si čaj*dakujem*povedal mu a pozrel na hodiny. rozmýšľal koľko bude alex preč, pretože od toho sa odvíjala aj odpoved na jeho otázku*dúfam však že čoskoro odídeme...*povedal úprimne*

/Rozhodla som sa to napísať v dialógoch ako RPG prácu  /


Alex nepokojne kráčala po ulici a nevedela či chce vedieť pravdu. Už to bolo aj tak jedno, jej rodičia nežili. Boli mŕtvy a fakt že nájde odpoveď ju nezaujímal. To prečo ušla, to za čo bojovalo bolo preč, akákoľvek nádej v nájdete rodičov, možno súrodencov vyfučala ako balónik...
Chcela však žiť celý život v nevedomosti? Vyčítať si na smrteľnej posteli že nenašla pravdu, kto boli, prečo zomreli a za čo cez život bojovali? Nie, musela nájsť odpovede na otázky. Aspoň na časť otázok. Jej kroky sa pomaly zrýchľovali, akoby si uvedomovala že už je dlho preč. Adresa ktorú jej starena dala patrila obrovskej organizácii. Prešla cez vstupnú bránu práve keď na zem začali dopadať znovu kvapky dažďa.
„Vitajte v organizácii SULPHIUM slečna“ pozdravil ju muž ktorý jej otváral dvere. Kývla mu hlavou a vošla do obrovskej lesklej sále. Pri recepcii postávali nejaké ženy a zmätene sa o niečom potichu rozprávali. Nebola si istá či chce ísť ďalej, no nakoniec si vzala do rúk malý informatívny letáčik a prebehla riadky pohľadom. Ženy sa pomaly vytratili a ona odišla k informáciám.
„Pomôžem vám nejako?“ spýtala sa brunetka so silno červenými perami.
„Zaujímajú ma informácie o to čo je toto za organizácia a hľadám informácie o svojej rodine, ktorá tu asi strávila istý čas“ odpovedala, no neusadila sa do kresla oproti nej. Žena luskla prstami a kývla akémusi mužovi.
„Bob vás tu prevedie a vysvetlí vám pár vecí“ povedala a muž ukázal na schody.
„Čo presne hľadáte slečna?“
„Hľadám stopy po svojich rodičoch“ povedala a podala mu lístok s menami.
Prikývol a vyšli na poschodie. Bolo tam množstvo dverí, no oni zabočili hneď do prvých. Začal sa hrabať v spisoch a vytiahol hrubú zložku.
„Čo je to za choroba?“ vyhŕklo z nej po chvíli ticha.
„Je to veľmi zložité slečna a na to vám nemôžem odpovedať. Je to príliš rozsiahla téma aby ste to pochopili, no informácie o vašej rodine vám poskytnúť môžem“ odvetil a podal jej spis.
„Prišli sem bez dieťaťa?“ spýtala sa keď si prečítala prvú stranu.
„Neviem, ja nepoznám všetky zložky naspamäť, takže vás tu chvíľu nechám, budem vzadu“ povedal a prešiel dozadu do akého si skladu.

Richard a Gabriela Parkerovci

Príchod: 1.6.3996
Koniec : 2.10.3996 /dôvod: úmrtie/

Prišli tam nejaké tri alebo štyri mesiace po jej narodení. Čo teda robili za tie štyri mesiace a kde sa za ten čas podela ona? Znovu pozrela do papierov a pokračovala v čítaní.
„Právnik a kuchárka...“ zašepkala potichu. „Prepáčte smiem si to prefotiť?“ zakričala na muža. Spis bol príliš dlhý na to aby ho teraz celý čítala.
„dajte, dám ho prefotiť“ povedal muž a vrátil sa do skladu. Začula hlasy, muž tam asi nebol sám. Kým boli zašitý v sklade, pohľad jej padol na tenký obal na poličke, na ktorom priam žiaril názov: sponzori.
Potichu vstala a prešla k papieru. Otvorila ho a pozrela na nie dlhý zoznam. Na začiatku stálo meno, ktoré jej bolo z niekde známe. Raito Yagami .
„Čo to robíte?“ spýtal sa muž ktorý jej niesol prefotené papiere.
„Kto je Raito Yagami?“ spýtala sa ho priamo. To meno jej bolo známe, no nevedela z kade.
„Tu je ten spis, toto nechajte tak“ povedal muž a rýchlo k nej kráčal. Mal však smolu, lebo aj tak už videla čo chcela. Bolo hlúpe nechať takéto papiere na viditeľnom mieste, ešte aj s adresou a telefónnym číslom. Takže Telarion...
„Ďakujem ja už pôjdem“ odvetila a vzala si spis. Mala čo chcela. Už vedela kam budú smerovať jej ďalšie kroky.

*ani nevedela ako, stála pred bytom v ktorom dočasne "bývali". zaklopala a vošla dnu, pričom dúfala že nájde mužov živých a zdravých, bez kriku a zazerania. našťastie všetko vyzeralo pokojne a tak sa s úsmevom vrútila dnu*pán Vergill*pozrela na muža*nebudeme vás už dlho obťažovať, zajtra ráno vyrazíme*povedala s miernym úsmevom a pozrela na Chrisa*vraciame sa späť, teda na Telarion*povedala pokojne a už sa tešila na jeho rekaciu...*

Talarion?*zopakoval akoby si nebol istý či dobre počul.*myslíš Talarion ako Talarion ktorý myslím ja?*spýtal sa no nečakal na odpvoed*Alex...buchla si si hlavu? konečne si tu...môžeš nájsť doinu a ty chceš ísť tam kde ťa hľadajú?*pokrútil hlavou*nevrátiš sa tam...Princezná ťa nekryje aby si sa vrátila späť a nechala sa chytiť*prskal na ňu*