Mesto

ukludni sa*zahriakla ho*práve kvoli minulosti svojej rodiny tam idem*vzdychla si pozrela na Vergila*dakujeme za všetko my už ale pôjdeme, dúfam že sa ešte stretneme*vzdychla si a podala mu ruku. potom chytila ruku Chrisovi, drgla do neho nech sa slušne pozdraví a potiahla ho von*

dovi*zamrmlal a kývol Vergillovi, aj ked si nebol istý čo bude teraz horšie. zdržať sa u cudzieho muža alebo ísť späť do vesmíru. načo tam chcela ísť, tam jej preda nemohli dať odpovede, bola predsa človek...*vysvetlíš mič čo sa deje?

Moji rodičia su mrtvy*vzdychla si a chytila ho za ruku dosť tuho*a nejaký Yagami je sponzorom...no a on žije na Telarione, teda ak chcem zistiť čo je to za choroba na ktorú moji rodičia zomreli, musím ho vyhľadať...*povedala smutne*

*teraz si nebol istý čo jej povedať.*je mi ľúto že to dopadlo takto*povedal napokon a objal ju. to však nebolo všetko čo jej chcel povedať*Alex nemôžem s tebou ísť na Talarion*povedal napokon*počkám ťa na Zemi no musím tu zariadiť dosť dôležitých vecí*hovoril pomaly akoby sa bál jej reakcie*ked sa vrátiš na Zem, chcem aby sme už mali kde bývať, no nateraz nemôžem odísť...*dokončil napokon a čakal na to čo povie*

*prevapene zastavila.*zostávaš?*spýtala sa ako omráčená. možno to bol len trik aby zostala, no začínal fungovať.*Chris ty somnou nepôjdeš?*spýtala sa hľadela na neho tmavými očami*

* porkútil hlavou* nie, nepôjdem. ked sa vrátiš budem ťa tu čakať s prekvapením* záhadne sa usmial a potom si ju k sebe pritaihol.* takže dúfam že budeš preč len chvíľu, pretože inak si ťa tam pôjdem chytiť aj sám* uškrnul sa a potom ju pobozkal, ako v tú noc, ked sa ich pery spojili prvý raz.* nikdy sme sa o tom nerozprávali Alex, no...* na chvílu zostal ticho a potom ju pobozkal na čelo* milujem ťa

* nikdy sa o tom nerozprávali. nikdy takéto slovo ani nepadlo, no aj tak v tej chvíli jej to prišlo ako niečo úžasné a prirodzené.* aj ja ťa milujem* odpovedala a vášnivo ho pobozkala* vrátim sa len čo nájdem pravdu, a ak by to príliš dlho trvalo vrátim sa sem* usmiala sa, po lícach jej steklai slzy no potom mu už venovala len krátky bozk a rozbehla sa do mesta, radšej sa neobzerajúc, aby si to nerozmyslela*

*************************************************

- Pán Michaelson, už budeme pristávať zapnite si prosím bezpečnostny pas. -pohľad mladej blondínky v uniforme Telarinskej leteckej spoločnosti zabludil k Dylanovej tvari a kedže mal ešte stale zavrete oci sklzol sa aj nizsie na jeho pravidelne sa zdvihajucu hrud, ktora napínala latku na koseli. Mimovolne jej napadlo, aky by to bol asi pocit keby ju držal v naruci a keby sa jeho pery, tak pekne krojene pod vyraznou krivkou licnych kosti zmocnili jej ust. Zrazu sa vsak strhla lebo si vsimla jeho pohlad, ktorým ju sledoval takmer pobavene. Zahanbene odvratila pohlad v inu stranu a zamrmluc na pol ust sa ospravedlnila.
- Prepacte ešte musím ist upozornit niekolko cestujucich pred pristatím. Viete cely ten prosec zneviditelnenia... prepacte.- zvrtla sa na vysokom opatku a s ocividnou vytrenovanou lahkostou sa pobrala o niekolko sedadiel dopredu. Dylanovo obočie zostalo pobavene nadvihnute až kym sa jej postava nestratila za dverami do druhej triedy. Cely ten cas, co ho letuska tak uprene pozorovala nespal. Mal sice zavrete oci, ale nedokazal prestat mysliet na Miyu a sustrediť sa na nasledujucu misiu. Každu možno chvilu sa mu v mysli objavovali obrazy, na ktorych jej kremovo sladke telo spocivalo pod nim, makke pery mala zvodne pootvorene a vychadzali jej z nich slastne stony. Celu jeho predstavu mu pokazila blondinka, ktora ho tak nevhodne vyrusila. Zapol si ted ana jej ziadost pas a z kufrika, ktory mal položeny naprazdnom sedadle vedla seba si vytiahol dokumenty tvariac sa, že si ich sustredene prezera. Hranie roli mu nerobilo nijaky problem ved aj teraz sa hral na Stevena Michaelsona akoby nim skutocne bol... v skutocnosti sa vsak nevolal Steven Michaelson ani nijako inak. Jeho meno, ktore chcel dat aj Miyu ked pride ta vhodna chvila bolo Dylan de Lima*

//trochu inde, akurát s podobným cielom:)//


Dobrý deň, Josh *usmiala sa na pilota vesmírnej lode, ktorú mala k dispozícií, kvôli dovozu nových druhov rastlín.* Ďakujem, že ste tak rýchlo prišli, dnes máme trochu neplánovanú cestu.
-Pre vás kedykoľvek, slečna.- opätoval jej úsmev a rukou naznačil, že loď očakáva už len na jej nástup a môžu vyraziť. V duchu poďakovala, že mala tú výhodu cestovať vesmírom kedy len chcela, stačilo sa zatváriť, že potrebuje priviesť nové rastliny, čím sa jej otvárali cesty na všetky planéty v okruhu niekoľkých stoviek svetelných rokov.
-Stalo sa snáď niečo, keď máme tak výnimočne naponáhlo?- nedalo mu neopýtať sa, zatiaľ čo vchádzala do lode a odkladala si zopár zbytočností, ktoré zo sebou bežne brávala. V tomto prípade jej síce boli na nič, no nechcela v ňom vzbudzovať zbytočné podozrenie.* Nie, nie. Nič sa nestalo. Teda, ak sa neráta, že mi došlo hnojivo pre malus sylvestris a na jeho výrobu potrebujem zopár prísad zo Zeme *znovu vyčarila úsmev. Vedela, že pilot neovláda latinské názvy, preto mu povedala prvý, ktorý jej napadol. A ak by ho náhodou aj poznal a zdalo sa mu divné, že planá jabloň potrebuje nejaké špeciálne hnojivo, mala pripravenú ďalšiu menšiu lož, v ktorej by ho oboznámila s tým, že bola privezená z planéty, kde je úplne iné pH pôdy a musia jej ho preto umelo upravovať.
-Ah, musí byť zrejme vzácna, keď kvôli nej cestujeme takto narýchlo..- dodal ešte tváriac sa, že jej dokonale rozumel. Zadal do počítača zopár informácií o ich odlete a odoslal to navigátorom. -Tak, cestu máme voľnú- ozval sa za okamih -kam to teda bude dnes? Ideme opäť do pralesa, či snáď niekam do hôr?- s nadšením v očiach sa na ňu opäť otočil. Napriek pôvodnému dojmu, ktorý mal v deň, keď mu pridelili funkciu súkromného pilota pre botaničku, kedy si myslel, že nič horšie ani nemohol dostať a najbližších pár rokov strávi nudným cestovaním za kusmi niečoho zeleného, musel hneď po prvej ceste usúdiť, že toto je presne práca preňho. Z botaničky, ktorú si predstavoval ako nejakú starú otravnú ženskú, neschopnú tráviť čas inak ako v záhrade sa vyklula celkom sympatická mladá dáma, o ktorej by snáď začal aj snívať, keby sa napokon nerozhodol oddeliť prácu od svojho milostného života a okrem toho mal pocit, že za posledné tri mesiace sa značne zmenila, čo si nedokázal vysvetliť inak ako jej zaľúbením. Z tých pôvodne nudných ciest sa napokon stalo dobrodružstvo s úlohou nájsť jedny z najvzácnejších rastlín v celom Equillibriu a pritom sa nenechať zožrať medveďmi, či krokodílmi, alebo nadrozmernými mimozemskými osami.* Ou, nie. Dnes máme pred sebou cestu na najväčšie vesmírne prístavisko na Zemi. *všimla si jeho náhle poklesnutie nálady, preto mu ešte prezradila, kam má naplánované ísť najbližšie a na čo všetko sa tam môže tešiť. Teda v prípade, že sa zo Zeme vôbec vráti, pokračovať vo svojej úlohe, čo mu už však z jednoduchých dôvodov nespomínala. Pilotova nálada sa opäť presunula do kladných hodnôt a tak mohli vyraziť. Pripútala sa a uvedomila si, že ju čaká ešte zopár hodín strávených v kope nezodpovedaných otázok, prečo ju vlastne takto narýchlo preháňajú po vesmíre a čo môže byť tak veľmi dôležité. Alebo by ešte mohla využiť trochu šarmu a skúsiť ho prehovoriť, aby vyskúšali ako rýchlo je ich loď schopná ísť časovým tunelom a vytvoriť nový osobný rekord na trase Zem- Telarion.*

- Dufam, že s nami poletíte aj nabudúce pan Michaelson.- ozval sa hlas blonďatej letušky len čo sa jeho noha dotkla prahu schodikov, ktore ustili z lietadla do dlheho podzemneho tunelu.
- Zatial som nemal dovod byt s vasimi sluzbami nespokojny Darla.- usmial sa ocenujuco na letušku napravajuc si tmavu kravatu pod krkom ked jej prebehol pohladom po stihlom pruznom tele. V duchu sa celkom dobre zabaval na pomysleni ako by sa asi tvarila Miyu keby ho teraz videla. Ktovie ci by vedela ocenit jeho herecke nadanie, ktorým prave zahrnal blondinku. Mal na to svoje dovody a samozrejme bola tu aj povaha Stevena Michaelsona, ktorej sa musel pridržať ak nechcel kaziť dojem bohateho no znudeneho obchodnika s cennymi pozemskymi artefaktami. Blondinka sa zacervenala až po korienky vlasov a ocividne potesena sa rozhodla odprevadiť ho až do letiskovej haly. Predtym ako tam vstupili musel Dylan ešte prejst hliadkovou kontrolou a zatial co mu prezerali vsetky potrebne dokumenty a povolenia Darla stala opodial a cakala na neho. Priplichtil sa k nej akysi muz v policajnej uniforme no bolo zrejme, že tentoraz sa mu s nou nepodari nadviazat nijaky rozhovor ak sa mu predtym vlastne už vobec podarilo. Dylan sa pobavene uskrnul a vyzyvavo nadvihol obocie ked sa im s blndinkou stretli pohlady akoby jej naznacoval, ž ev jeho pritomnosti zažije ovela viac vzrusenia ako s tymti policajnym tlkom.
- Dakujem.- adresoval smerom k vysokemu mužovi v tmavej policajnej uniforme, ktory ho kontroloval a prave mu podaval jeho dokumenty. Zdalo sa že vsetko je v poriadku no len on sam vedel, že predtym ako sa vytahom vyvezie do druhej letiskovej haly nad sebou a tam sa zamiesa do davu nic netusiacich ludi musi est eniečo vybaviť. Chytil do ruky podavany kufrik a bez obzretia k blondinke vykročil tym smerom kde sa nachadzal najblizsi ohyb chodby smerujucej k vytahom. V duchu napoctial do desaitich a skloniac hlavu spokojne sa uskrnul ked za sebou zapocul žensky hlas a este viac ked zaregistroval neformalnejsie oslovenie nez by sa na letusku a cestujuceho patrilo.
- Nezabudli ste na niečo Steve?- Darlin hlas takmer prezradzal rozhorčenie no stale v nom bolo dost vyzyvavosti. Este chvilu k nej zostal otočeny chrbtom a potom sa s lenivym usmevom na perach pomaly otočil k nej.
- Teraz ked si mi to pripomenula...- rozhodol sa prejst na tykanie a dvoma dlhymi krokmi sa ocitol pri Darle. Chytil ju za ruku a potiahol do tmaveho neosvetleneho vyklenku okolo ktoreho len malokedy niekto presiel, pretože všetci sa radsej pohybovali vo svetle ako v tme. Pustil kufrik z ruky a ten s tlenym buchnutim dopadol na zem. Pritlacil Darlu chrbtom k stene a ruky jej pridržal pri hlave tak aby sa nemohla branit co vsak ona ocividne nemala v umysle. Naopak si provokativne presla jazykom po perach a natiahla sa k nemu aby ho pobozkala. Trochu odtiahol hlavu aby sa jej to nepodarilo a septom sa ozval.
- Zabudol som ti povedať čislo svojho mobilu.- uškrnul sa a potom sa sklonil k blondinke aby ju pobozkal. Dychtivo sa k nemu prisala a tak nemal na vyber iba jej bozk opatovat rovnakym dielom. Nakoniec bolo lepsie ked si v osialy vasne nevsimla ako jej vytahuje sponu z vlasov a tie sa jej rozsypaju po pleciach ako zlatista neskrotna riava. Tlmene zastonala a viac sa pritlacila k jeho telu akoby u znemienila dlhsie cakať. Tu sa od nej odtiahol a este stale jej držiac ruky nadiktoval neexistujuce cislo svojho mobilu. Blondinka vyzerala byt taka uvelicena, že si ani nevsimla ako si strčil jej sponu do vrecka na svojom saku a kratkym bozkom na obe lica sa s nou rozlucil. Len co bol dostatocne daleko od nej a viezol sa vytahom do letiskovej haly ludi presiel si rukou po ustach aby si z nich zostrel stopy krikolavo creveneho ruzu.* [/i]

*Loď prešla všetkými procesmi na zneviditelnenie, dostala sa cez atmosféru Zeme a bezpečne sa blížila až k miestu pristátia.
-No, Josh, musím uznať, že lepší let sme ešte nemali- uškrnula sa, zatiaľ čo si dopisovala posledné poznámky do prenosného počítača. Pilot na pochvalu zareagoval hrdým vypnutím hrude a pohladom, akoby to preňho nebol ani len najmenší problém a takéto jazdy absolvovával každý deň. Mala chuť sa ho ešte spýtať, či je hrdý aj nato ako sa takmer stretli s jednou z umelých družíc blízkej planétky, pri vychádzaní z časového tunela. Nechcela však raniť jeho pýchu, takže sa len ďalej uškŕňala. A okrem toho mu bola vďačná, že urýchlenú cestu na Zem vymenil len za prísľub, že pre najbližšie rastliny poputujú pod hladinu oceána a vyskúšajú tak, či je ich loď naozaj schopná všetkých výprav, nielen vesmírnych, tak ako bola pôvodne aj stavaná.
-Sme tu- ozval sa Josh, len čo pristáli. Súkromné pristávacie plochy a prechádzanie bez hocijakých kontrol bola ďalšia z výhod, ktoré jej poskytovala práca botaničky pre Telarionský palác. Stačil jeden kus papiera s podpisom Yagamiho a bolo po problémoch.
-Tak fajn, ďakujem vám- venovala mu ešte jeden úsmev a vykročila von -a aby som nezabudla, neviem koľko sa zdržím, takže choďte kam len chcete, dám vám vedieť so všetkým keď skončím.- Bez počkania na odpoveď vyšla von z lode a namierila si to na parkovisko, kde ju už malo čakať auto, ako sa dozvedela zo správy, ktorá jej prišla počas cesty sem.*


//som urazena a ziarlim, takze pisem kratke spravy //

* Len čo vyšiel z vytahu nemal už na tavri nijake stopy po vasnivom blondinkinom utoku na jeho pery. Sice dalo by sa povedať, že ho vyprovokoval sam. Samozrejme vsak za tym nebolo nic ine ako to co od nej potreboval ziskať a to uz mal vo svojom vrecku. Dlhou tmavou chodbou, ktorou spolu s nim kracali aj iny navstevnici planety menom Zem sa dostal do hlavnej letiskovej haly kde sa nenapadne zamiesal do davu ludi. Niektori len nervozne pobiehali medzi malymi obchodikmi s obcerstvenim ci novinami aby aspon takto nasli rychlu pomoct na pomaly ubiehajuci cas, ktory ich delil od odletu ich lietadla. Kracal dopredu a tvaril sa tak ako by sa to od neho vyžadovalo v takychto priestoroch... znudene a nezucastnene. Nesiel vsak k dveram nad ktorymi jasne svietil napis vychod, ale zamieril k jednej z laviciek v strede haly akoby si potreboval po dlhom lete aspon na chvilu oddychnuť. Položil si koženy kufrik vedla seba a siahol rukou do vrecka, v ktorom ho este stale ťažila spona. Vytiahol ju a nenapadne po nej prebehol pohladom ako keby len kontroloval darček pre svoju snubenicu manželku či milenku. Ani jeden z nahodnych okoloiducich by na neho nikto neukazal prstom a nepovedal by: " Ano to je ten chlap, to on ju vlastne ukradol a prezradilo ho to ako zvlastne sa sprava ked si ju obzera." V podsatte vsak spona nemohla mat nijaku velku cenu...teda aspon nie pre toho, kto nepoznal jej tajomstvo. Bol to odkaz, ktorý ho mal doviest k dalsim informaciam a spoznal to vdaka symbolu, ktory si vsimol uz v lietadle. Pocas tych rokov, ktore stravil predstieranim dvoch identit pracujuc ako dvojity agent nebolo nicim zvlastnym pouzit civilistov na prenos dolezitych dat ukrytych vo velmi nevyraznych takmer až bezcennych veciach ako boli privesky co v tomto pripade spona do vlasov. Tieto veci vsak vžd yboli nejako oznacene aby agent vedel na co sa ma pri ich ziskavani zamerať. Tentoraz to bolo jednoduche, pomyslel si s takmer nebadanym uskrnom na perach hoci vysvetlovat svoje dovody Miyu by už bolo ovela tažsie.
Presiel prstom po symbole navrchu spony a jemne nan zatlacil. Zlaty trojuholnik a v nom vygravirovane egyptske oko sa uvolnil akoby na sponu ani nebol napevno nasadeni. Ani nemohol kedže to bol odkaz. Zodvihol ruku k spankom akoby si chcel upravit vlasy za usami a symbol si nenapadne vlozil do ucha pricom sa vzapati ozval slaby no aj tak dobre zrozumitelny hlas.

Ja som tvoja odpoved pred styrmi branami toho isteho pekla,
stojim na brehu rieky, co napoludnie popopd nebu husto tiekla.
Ja som tvoj kluc, skryty v zaplave zlata,
kym oboch nas nenajdes nech rozum ťa mata.

To bolo asi vsetko s tajomneho odkazu, ktory ho mal priviest infomaciam o polohe agenta, ktoreho mal vypatrat a dozriet na jeho navrat do organizacie.* Dopekla prečo vždy schytam hadanku?* zanadavl potichu a vybral si sluchadlo z ucha pricom ho nasadil spat na sponu. Vedel, že druhykrat sa uz odkaz aj tak neozve takž eteraz bol symbol ako taky v podstate bezcenny. Vedel že riesenie hadanky musi najst tu. Este raz si v duchu zopakoval slova, ktore pocul len pred chvilou a pozorne sa zahladel na celu letiskovu halu. Bolo tu milion miest kde sa dal mikrocip ukryt takže to bolo porovnatalene s hladanim ihly v kope sena.*

-Marshall?- prekvapene sa usmiala na šoféra auta. -dnešný deň je naozaj plný nečakaných vecí..- všetko, čo si priniesla z Telarionu hodila na zadné sedadlo a posadila sa vedľa neho.
-Miyu- opätoval jej úsmev s len čo za sebou zabuchla dvere, naštartoval auto.
-Takže, prečo ste ma prehnali až sem a všetko mi doteraz zatajovali?- spýtavo sa naňho zahladela.
-To sa dozvieš až za chvíľu. Bude lepšie ti to aj ukázať, ale nebude sa ti to páčiť..- trochu sa zamračil a odbočil s autom na hlavnú cestu.
-Nepáči sa mi hlavne to, ako všetko odkladáte až na môj príchod do základne..- protestne si vzdychla a keďže vedela, že z neho teraz nič nedostane, vylovila svoj vreckový počítač, ktorý jej dnes stihol všetko tak moc skomplikovať. Napísala v ňom narýchlo správu pre Josha, kde krátko vysvetlila, že jej prišiel nový rozkaz z Telarionu, takže splní najskôr ten a až potom sa vráti. Keďže ani náznakom netuší, koľko jej to zaberie času, bude preňho najlepšie ubytovať sa niekde v meste, prípadne ísť domov. Nastavila čas odoslania na dnešný večer a znovu sa obrátila na spoločníka. -Prezradiť, čo tu je nové mi hádam môžeš, či nie?- nadvihla obočie a na tvári sa jej mihol nepatrný úškrn.
-No, hádam áno.. -v hlase mu zaznelo prekvapenie, akoby vôbec nepochopil ako to myslela. -nového máme napríklad šéfa. O čom asi vieš.. Za tú dobu čo si preč, máme cez stovku nových zariadení, počítačov a neviem čoho všetkého ešte. A bol som povýšený- hrdo sa vystrel, čím jej neskutočne pripomenul Josha. Mužská pýcha je rovnaká u ľudí aj mimozemšťanov. Pokrúti nad tým hlavou a obráti sa na opačnú stranu. Chvílu len tak sledovala rýchlo sa mihajúce budovy, súťažiace, ktorá z nich bude mohutnejšia, či zaujímavejšia. Veľká časť z nich jej bola dôverne známa, no za tú dobu čo bola preč ich zopár aj pribudlo.
-Najkrajšie je to tu aj tak v noci...- ozvala sa len tak mimochodom a prstami prešla pomaly po skle, keď ju zrazu pochytila dočasná nostalgia -..ale mám pocit, že si to tu ešte dnes stihnem užiť aj po západe slnka.- Keby sa pozerala na opačnú stranu, videla by Marshallove súhlasné kývnutie hlavou.
Prešli okolo Babylonskej veže, ktorá dokonale napodobňovala ilustráciu Brueghela a ktorú pri stavbe sprevádzali rovnaké protesty aké usporiadavali Parížania niekedy v 19. storočí pri stavbe Eiffelovej veže. Budova sa sem naozaj nehodila. Okrem toho, že výškou nesiahala ani po päty ostatných mrakodrapov, ktoré sa posledné storočia prešli mnohými zmenami či dizajnmi, bola aj vystavaná z úplne odlišného a hlavne menej odolného materiálu. Ale lákala mnoho turistov, dokonca niekedy aj tých mimozemských, čím ju vždy obhajovali jej priaznivci. Takže k vylúšteniu celej tej dnešnej záhady jej chýbalo už len pár minút cesty a Marshallových rečí, pretože sa práve rozhodol detailne jej popísať, ako sa k tomu povýšeniu vlastne dostal.*

* Za ten čas, čo stále sedel v letiskovej hale a premyslal nad slovami hadanky sa mu podarilo rozlusiť aspon posledne dva verše. Ja som tvoj kluc, skryty v zaplave zlata,
kym oboch nas nenajdes nech rozum ťa mata. Bolo to vtedy ked ešte raz pozorne skumal sponu a vtedy prstom presiel po hrubej ihlici na spodu. Zacitil male vrubky, ktorých hrany vsak boli viac menej neurčite, pretože ich pokrývala vrstva farby. A vtedy sa mu konečne rozjasnilo pred ocami. Nechtom zosuchal farbu z ihlice a vrubkov, takže sa mu v rukach nahle zjavil kluc. Teraz musel najst len zamku kam zapadne pat dokonale vypracovanych vrubkov s takmer nebadane vyrytym znakom aky bol aj navrchu spony. Z myslienok ho zraz vyrusil kovovy hlas, ktory sa rozlial po hale ohlasujuc prichod dalsieho lietadla. * Lietadlo Fairsky 23 spoločnosti Worldsee práve pristáva na ranveji 5. Prosíme všetkých cestujúcich tohto letu aby sa zhromaždili pred vstupom do kontrolnej zony, ďakujem. * Dylan zodvihol hlavu hore k presklenemu atriu, ktore sa rozprestieralo nad celou letiskovou halou a vsimol si obrys lietadla, ktore práve pristavalo na ranvej čislo 5. Na malu chvilu na neho dopadol tien no ten sa zase rychlo stratil, ostalo uz len nemenne hucanie motorov a turbin, ktore obklopovali letisko ako zvlastna aura. Takmer ako keby v pekle sam diabol udieraj kladivom na nakovy a strkotal retazami. Jedny zo styroch dvier smerujucich do kontrolnej zony, ktorými museli pasazieri prejst pred vstupom do lietadla sa otvorili a huciaci zvuk motorov sa este znasobil. Zrazu vsetko pochopil...
Vrhol rychly pohlad na panel s oznami o nasledujucich ci presmerovanych letoch a ocami vyhladal cas 12:00. Zistil, že prave vtedy odlietalo z tohto letiska lietadlo spoločnosti Skytrans do Chicaga. Len bol presunuty kvoli zlemu pocasiu z doobednajsej hodiny na poludnie. To znamenalo, že ludia, ktori na let cakali sa museli pohrnut popod atrium rovno k druhym dveram do kontrolnej zony. stojim na brehu rieky, co napoludnie popod nebo husto tiekla Zodvihol sa z lavicky zoberuc so sebou aj kufrik a pomalymi krokmi kracal k brane s oznacenim dva. Na pol ceste sa zastavil, pozrel sa hore k nemu cez presklene atrium a potom pohladom sklzol na opacnu stranu ako sa nachadzali kontrolne zony. Musel sa uskrnut.* Zeby to bolo až take lahke?* zamrmlal si pre seba popod nos a teraz už pevnym krokom zamieril k skrinkam, ktore sluzili ako ulozne priestori pre cestujucich alebo tych, ktory si skrinku na nejaky cas prenajali. Zaberali celu jednu stenu a bolo ich tak strasne vela, že hladat a skusat do ktorej z nich patri najdeny kluc by bolo nielen riskantne kvoli prezradeniu, ale zbytocna strata casu. Polohu tej pravej skrinky totizto naznacoval prve dva verše hadanky. Oproti dveram cislo dva sa nachadzal dlhy rad skriniek no ten ho vobec nezaujimal. Vsimal si skrinky na bou tohto radu, pretože tie " stali na brehu rieky" . Prebehol pohladom po cislach a z vnutorneho vrecka na ciernom saku si vytiahol prospekt spolocnosti, ktorou sem letel. Rozdavali ich vsetkych cestujucim a vtedy sa mu to vobec nezdalo zvlastne. Pozrel na uvodny obrazok, ktory znazornoval lietadlo v celej svojej krase spolu s jeho identifikacnym cislom nakreslenym na chvoste a potom este raz skontrloval bocne skrinky. Zasunul si prospekt naspat do vrecka a odopol sponu aby ihlicu mohol zasunut do zamku na schranke cislo 26. Vsetko islo celkom lahko... dvierka na skrinke sa otvorili akoby sa nic nestalo a on nemusel ich hladanim stravit takmer celu hodinu. Siahol rukou dovnutra a nahmatal pod prstami ruh velkej obalky. Ked ju vytiahol na svetlo zistil, že je uplne tenka akoby ani neobsahovala nijake dokumenty no nezdalo sa že by ho tento fakt nejako rozrušil. Zohol nohu v kolene a oprel si ho o stenu tak, že vytvoril zo svojho tela provizorny stolik, na ktory mohol vylozit svoj kufrik. Otvoril ho a obalku don vlozil pricom pri opatovnom zatvoreni kufrika natukal do bezpecnostnych uzaverov kod, ktory vedel len on sam. Zabuchol dvierka na bezpecnostnej skrinke cislo 26 a zamkol ju rovnako ako ju aj otvoril, teda klucom ukrytym v spone.
Držiac kufrik pevne vo svojich rukach zamieril k vychodu z letiskovej haly a ked sa konecne ocitol na cerstvom vzduchu bol rad, že sa zase posunul o krok dopredu. Agent, ktoreho mal ist zachranit bol určite pod navyssim stupnom utajenia ked sa s jeho terajsou polohou ako aj informaciami o nom robili take tajnosti... Zodvihol ruku do vzduchu naco pred nim o niekolko sekund zaskripali pneumatiky auta a tesne vedla obrubnika mu zastavil kriklavo zlty taxik. Z okienka sa vyklonil sofer a vrhol na neho nie prilis priatelsky pohlad.*
- Dufam, že mate prachy človeče.- bolo prve co mu chlap povedal no namosurene stiahnute celo sa mu hned vyjasnilo ked siahol do vrecka a bez slova mu zamaval niekolkymi bankovkami pod nosom. Dvere na taxiku sa okamzite otvorili a pozvali ho dovnutra. S rychlou myslienkou na to, že od jeho poslednej nastevy tu sa toho vela nezmenilo nasadol do vyblyskaneho zlteho auta a už vopred zaplatil soferovi.
- Na ulicu Leipark 70 prosím. - ozval sa dokonale unudenym hlasom aj ked v skutocnosti sa uz nemohol dockat kedy otvori obalku. To si vsak vyzadovalo este chvilu trpezlivosti, ktora bola nakoniec odmenena ked sa takmer po dalsej tristvrte hodine dopravnych zápch dostal na adresu, ktoru udal ufrflanemu soferovi. Cely ten cas si musel vypocut nadavky snad vsetkych moznych druhov a obmien na vladnu politiku, zahranicne vztahy a na to ako malo mu platia za jeho zasluznu robotu. S konstatovanim, že lepšie sa mat nebude pokym bude o svojich nazoroch diskutovat len s obycajnymi radovymi obcanmi ako bol on sam vystupil z auta a zamieril k vysokej novostavbe, ktoru zo vsetkych stran obklopoval luxus a prepych. Len co na recepcii vyzdvihol kluc na meno Steven Michaelson a s nezbednym usmevom prijal niekolko ocenujucich pohladov od dvojice zien sediacich v bare zatvoril sa vo svojej izbe na styridstiatom poschodi a zvrtol kluc na dva razy v zamke. Presiel k posteli cestou si uvolnujuc kravatu na krku az mu zostala bezvladne visiet obtocena okolo hrdla a polozil na pelasť cierny kufrik so vzacnym obsahom. Nastavil na zapadkach spravne heslo, tie podmanne potichu stukli a veko kufrika sa zodvihlo odhaliac velku obalku. Zobral ju do ruky a nozom na listy, ktory nasiel na nizkom nocnom stoliku ju otvoril. Do dlane sa mu vysypal maly cip a odrazil to dene svetlo, ktore preniklo cez vysoke okna na izbe do jej vnutra. vytiahol z kufrika notebook, vybral z neho miesto pre pamatovu kartu a vlozil do nej mikrocip. Stlacil enter a dovted ycierna obrazovka sa zacala zaplnat datami.* Toto sa mi páči.* uskrnul sa popod nos zatial co sa zrakom vpijal do jednotlivych informacii a nakresov jednej z budov, ktore tvorili cast zastavby na Clengarden. Robotnici vsak svoju stavbu nikdy nedokoncili a a cela Clengarden sa premenila na ulicu mrtvych. Bolo tam dost miest kde sa mohli ukryvat unoscovia agenta Parksa. Podla niektorych robotnikov, ktorí opustali stavbu medzi poslednymi a nechali ju v stave v akej je dodnes na miest eudajne strasia duse tych, ktory na nedostatocne zabezpečenom stanovisku prisli o zivot. Je to pravda alebo vymysel blaznov? Faktom vsak nadalej zostava že do tejto oblasti sa nikto neodvazi az na hliadky, ktore maju na sttavbu dohliadat. V blizkej buducnosti sa uvazuje o zniceni celeho spektra nedokoncenych budov na spominanom pozemku, ktory kedysi patril Timovi Edmontovi Grantovi... Citajuc si posledne slova v novinom vystrizku, ktory bol solu s inymi udajmu ulozeny na mikrocip ho zarazilo posledne meno. Opat sa s nim stretol. No nebolo cas mysliet na minulost, teraz od neho zavisi nielen zivot jedneho z ich agentov, ale aj osud organizacie pre ktoru pracoval, Telarion ich nesmel odhalit. Za ziadnu cenu.


O niekolko hodin neskor

- Ach, dufal som, že si na mna nezabudol moj drahy priatel.- dva pary studenych modrych oci prepichli Dylana ako kusky ostreho ladu. Vzapati pocitil na sanke uder tupim predmetom a nestacil sa uhnut uderu, ktory smeroval pod jeho pas. Naslepo sa zahnal a aj ked chytil chlapa za golier a stlacil mu hrdlo ten sa mu vysmykol ako slizky had a so sycavym smiechom sa stiahol do tiena.
- Michail Parsnicov... ako by som mohol zabudnut na chlapa s takym zabavnym menom?- uskrnul sa Dylan s tichym provokativnym smiechom a vyplul do prachu krv, ktora sa mu nahromadila v ustach.
- A vidím, že chut na žarty ta este nepresla, ale to sa da lahko zariadit.- ozval sa Michail a opat vystupil z tiena tentoraz sprevadzanymi dvoma vysokymi chlapmi v ciernych kuklach a vojenskych maskacoch. dylanovi sa konecne podarilo narovnat a spakruky si presiel rukou po ustach.
- Vždy si nechval spinavu robotu na inych nemam pravdu? Myslel som si, že si s nami, ale vidno, že aj ty hras na dve strany.-
- Len sa prisposobujem tomuto svetu a jeho narokom.- odvrkol Michail a kyvol hlavou dvom gorilam aby sa ho chopili.
- Presne ako potkan drahy Parsnicov.- uskrnul sa Dylan no tato crta na jeho tvari sa hned premenila na vyraz bolesti ked ho jedna z goril udrela do rany na pleci kde mal cisty priestrel od Michailovej zbrane.*

*Bezpečnostné opatrenie, ktorými bola zaopatrená tajná základňa na Zemi boli pre ňu vždy viac ako otravné, no po zmenách vo vedení to bolo ešte horšie ako hocikedy doteraz. Všetko sa to začalo pri vstupe do podzemného parkoviska, kde im skontrolovali preukazy. S autom prešli zopár chodieb, pre bežných ľudí priam bludiskom, otvorili im zo dve rampy, až kým sa nezastavili v uličke, ktorá by pre iných bola len slepou chodbou, či hlúpym nápadom architekta. V betóne pod nimi sa ozval krátky dunivý zvuk a auto aj s pasažiermi začalo klesať. O poschodie nižšie bolo ďalšie parkovisko, tentokrát určené len pre pár výnimočných – agentov, pracujúcich v základni. Marshall zaparkoval na mieste určenom len preňho, vystúpili a namierili si to k ďalším kontrolám. Okrem klasických odtlačkov prstov a kontroly sietnice, bežne zaužívaných už dve tisícročia, pribudla ešte krvná skúška, kde za pomoci zopár zariadení dokázali v priebehu piatich sekúnd overiť DNA, prítomnosť všetkých existujúcich látok, ktoré sa bežne v tele nenachádzali, či dokonca skontrolovať hladinu cukrov. Následne prešli kontrolou na prítomnosť čipov, odpočúvajúcich zariadení, alebo hocičoho elektronického, čo by nejak mohlo ohroziť chod agentúry.
-Prajem príjemný deň- zaznel ženský hlas z reproduktora, keď už aj spolu s Marshallom odchádzali do jeho kancelárie. Na jej prekvapenie tam už čakal ich nový vedúci, ktorý sa jej hneď akčne predstavil ako Arvin. Mohla len hádať, že to je jeho priezvisko.
-Takže, kvôli čomu ste ma prehnali takú diaľku a dokonca ma tu čaká samotný šéf?- nepozdávalo sa jej to stále viac a už ju začalo unavovať len čakať, kým sa im uráči konečne jej povedať aspoň niečo bližšie.
-Vec sa má tak- ujal sa slova Arvin, konečne rozhodnutý vyjsť s pravdou na svetlo, -agent menom Michail Parsnicov prednedávnom úplne ukončil kontakt s nami. Ešte pred pár mesiacmi bolo všetko v poriadku, no potom spravil vážnu chybu na jednej z akcií. Začali sme ho vyšetrovať a postupne vysvitlo omnoho viac nezrovnalostí...- Miyu si vybavila tvár toho nesympatického agenta, s ktorým mala párkrát problémy, keď jej zbytočne skomplikoval jednu z ich spoločných úloh. A aby toho nebolo dosť, následne všetku vinu zvalil na ňu. Tiež si vybavila Dylanov zhrozený výraz, keď sa to neskôr všetko dozvedel.
-A čo to má spoločné so mnou?
-S vami to nemalo spoločné takmer nič až do doby, pokým Michail neskontaktoval Dylana de Limu, agenta ktorý s vami spolupracuje na Telarione. Predpokladáme, že chce po ňom spoluprácu a pretože vy poznáte najlepšie Limove spôsoby myslenia, ste tu kvôli tomu.- Hneď si uvedomila, že ich teória je úplne pochybná. Parsnicov nemá ani najmenší dôvod spolupracovať s Dylanom. Buď chce po ňom informácie, alebo si naplánoval nejaký spôsob pomsty za minulosť. Len čo sa nadýchla, že im to všetko vyvráti, zastavil ju upozorňujúci prst šéfa, ktorý jej práve púšťal nejaký záznam na počítači.
-Limu sme sledovali celú cestu z Telarionu...- na počítači sa v zrýchlenej frekvencií mihla jeho postava, najskôr v lietadle, neskôr prechádzajúca cez kontroly. Pri nasledujúcom úseku však už nestála tak pokojne. Videla, ako aj s blonďatou letuškou zašli za nejaký roh a ani jej nebolo treba veľa predstavivosti, aby zistila od koho asi tak mohol pochádzať rúž, ktorý si zotieral z pier, len čo sa odtiaľ znovu vynoril. Najskôr jej len nemo klesla sánka, no z toho ju veľmi rýchlo dostal Marshall svojou, podľa neho zrejme aj vtipnou poznámkou:
-Vždy som obdivoval jeho spôsoby riešení problémov.- Najradšej by mu v tej chvíli vykrútila krkom a hneď nato zrejme aj niečím ďalším, ale nakoniec to obmedzila len na zaťatie pästí a dva hlboké nádychy.
-...zobral si od nej sponu, v ktorej bol aj ďalší odkaz- spustil znovu Arvin, komentujúc tým dianie na obrazovke. -Prevzal obálku z jednej zo schránok....- Klud, niesi žiarlivá.. -...a taxíkom sa presunul...- ..spravil to kvôli misií.. -...až do jedného miestneho hotela...- neni dôvod žiarliť.. -...odtiaľ o ňom nemáme presné správy...- ani náznakom.. -...ale predpokladáme, že obálku otvoril...- ..ani najmenším náznakom.. -a podľa pokynov sa dostavil na miesto určenia.
-Čo??- ozvala sa zrazu, pretože zachytila len posledné slová. -Kde je teraz?
-To, žial nevieme.- otočil sa konečne od monitora aj na ňu, no prekvapil ho jej mračiaci sa pohľad, ktorý ho priam prebodával.
-Ako, ste ho mohli stratiť?- hovorila pomaly, zdôrazňujúc každé slovo, akoby hovorila s dieťaťom zo škôlky, ktoré práve rozbilo cudziu hračku.
-Posledná zmienka o ňom je v okolí štyridsiateho bloku- vyhol sa jej otázke a obrazovka sa razom zmenila na detailnú mapu mesta, skombinovanú aj so satelitnými snímkami. Miyu sa na ňu stále zamračená zahladela.
-Čo je toto?- bodla prstom do časti, ktorá zhora vyzerala ako rozpadnuté trosky nejakej starej ulice.
-Clengarden, ulica mŕtvych. Prestali vo výstavbe, kvôli mnohým nešťastným smrteľným náhodám.- na odpoveď kývla hlavou a otočila sa na odchod.
-Počkajte, kam idete? To nemôžete!
-Nemôžem?- otočila sa naňho s dokonale ľadovým úsmevom. –Lebo čo, vyhodíte ma? A napíšete potom aj Yagamimu list, kde sa mu ospravedlníte, že jeho botanička sa už nikdy nedostaví, pretože bola tajnou agentkou, ale vy ste ju vyhodili a namiesto nej mu pošlete novú náhradu?- hovorila rýchlo, nemohla s ním strácať viac času. Ktovie, čo mal Parsnicov za lubom, no čakať, že ho pozval na pokec pri káve by bolo rovnaké ako dúfať v reinkarnáciu Lenona, ktorý by prišiel pesničkami spasiť celý moderný svet. -Dylan je v nebezpečenstve, dnes dostal odkaz, že má ísť zachrániť dvojitého agenta, Parsnicov ho chcel vlákať do pasce. A keby to náhodou bola aj tá vaša verzia, že chce aby sa k nemu pripojil, Dylan by nikdy nesúhlasil. Mám vám pripomenúť, čo robí ten... ah.. zradca, keď niečo nieje podľa jeho plánu?- všetko to zo seba vychrlila tak rýchlo, že si nebola istá, či to pochopili. Marshallovi to však hneď celé došlo a postavil sa, že ide s ňou.
-Ani sa nepohnete, Weisman. Ju možno odpraviť nemôžem, zato vy nemáte najmenší dôvod ostávať tu, či dokonca nažive, v prípade, že neposlúchnete.- všetci traja vedeli, že ich spomalený šéf má v tomto pravdu. Marshall si preto len bez slova sadol a vytiahol z vrecka kľúče od svojho auta. Hodil ich Miyu a tá mu poďakovala krátkym smutným úsmevom. Vedela, že už aj za toto gesto ho neminie trest, minimálne pokiaľ nedokáže, že mala pravdu. Mlčky sa otočila na päte a vybehla von. Počula za sebou ešte nadávky ich vedúceho, ktoré ju mali zrejme zastaviť, no nejak sa minuli účinku.*

Mohol iba tušiť kde presne sa nachádza, pretože len čo sa ho ujali Parsnicove gorily a dostatočne ho spacifikovali zapchali mu ústa špinavou handrou, zviazali ruky za chrbtom a cez hlavu mu prehodili plátenné vrece. Na jeho šťastie dokázal si zapamätať aspoň to po koľkých krokoch a kam odbočili. Zmysel pre priestorovú orientáciu mu opäť raz pomohol rovnako ako tupý kovový zvuk, ktorý prenikal cez nezasklené okná dovnútra chodby, po ktorej ho vliekli. Predtým ako vstúpil do budovy si pozorne prezrel jej okolie a zabezpečenie, takže vedel, čo ten zvuk znamená. Asi tak v druhej tretine budovy stál vedľa starý hrdzavý žeriav s nezaisteným navíjacím mechanizmom, čo spôsobilo, že prudký vietor, ktorý povieval naokolo rozhojdal ťažké železné lano a to protestne škrípalo.
Na ďalšie úvahy nemal čas, pretože zrazu pocítil ako ho zastavila ruka na pleci jedného z dvojice mužov pracujúcich pre Parsnicova. Posotili ho dopredu a on sa voslep zatackal no našťastie o nič nezakopol takže zostal stáť na nohách. Ani to mu však nevydržalo dlho lebo ho opäť trochu posotili a on sa zvalil na stoličku.
- Ešte sa stále bavíte pán de Lima?- hoci Dylan nevidel do tváre svojho nepriateľa celkom jasne rozoznával v jeho hlase víťaznú posmešnosť. Aj by mu odpovedal keby nemal zviazané ústa no to sa čoskoro aj tak vyriešilo samo. Parsnicov mu zložil z hlavy vrece a z úst vytiahol zhúžvanú šatku. Dylan skrčil tvár od hnusu a snažil sa potlačiť naliehavý pocit na zvracanie, ktorý sa ho zmocnil keď mu už špinavá látka nezapĺňala hrdlo.
- Celkom dobre ďakujem za opýtanie. Aj keď som čakal, že by to tu mohlo byť aspoň trochu na úrovni keď sa mi už o zábavu staráte vy.- uškrnul sa na Parsnicova keď zodvihol hlavu tváriac sa celkom pokojne akoby mu ani nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Kútikom oka prebehol po miestnosti celkom zapratanej kadejakými stavebnými haraburdami, ktoré tam nechali robotníci kedysi pracujúci na postavení a dokončení budovy. Nakoniec sa im to aj tak nepodarilo, skonštatoval v duchu Dylan a s ľútosťou si všimol, že aj keď sa v tejto miestnosti nachádzali okná boli také zaprášené, že cez ne spoľahlivo nedokázal určiť svoju polohu v budove ani nájst moznost uteku.
- Nebojte sa už čoskoro vám dožičím toľko komfortu, koľko len môže poskytnúť pohrebná truhla.- nedal sa tak ľahko odbiť Parsnicov a pritiahol si oproti nemu ďalšiu stoličku aby sa na ňu mohol obkročmo posadiť. – Ale ešte predtým by som mal pre vás jeden návrh... –
Dylan nadvihol spýtavo obočie akoby čakal, že bude Parsnicov pokračovať no kedže sa nemal veľmi k slovu ozval sa on.
- Ja nie som obchodník, s informáciami nekupčím...-
Parsnicov sa po jeho slovách zatváril zamyslene akoby premýšľal nad ich celkovým významom no nezdalo sa, že by ho Dylanova odmietavá odpoveď nejako zvlášť vyviedla z rovnováhy.
- Viem, že niekoho chránite Lima a aj keď ešte neviem kto to presne je zistím to.- usmial sa Parsnicov a v ústach mu zasvietili nariedko vyrastené zuby.
- Práve v tejto chvíli vyráža jeden mnou poverený agent na miesto Nox- RA-1. Viete kde je to miesto aj čo bude mať za následok ak sa môj človek napichne na centrálnu sieť. Zistíme mená všetkých agentov, ktorý sa s vami dostali do styku za posledných päť mesiacov...-
- To nie je možné...- ohradil sa Dylan a na dôvažok pokrútil hlavou s pochybovačným úsmevom.- Nikto sa nedokáže nebúrať do siete Nox- RA aby tým nespustil minimálne niekoľko milionov zabezpečovacích programov a obranný mechanizmus. Váš človek by musel poznať kód piateho stupňa a aj tak by mu to nestačilo ani na otvorenie vstupného portu.-
Parsnicov ležérne zodvihol ruku k očiam akoby si kontroloval nechty a ľahostajne sa opýtal.
- Myslíte?-
- Viac ako to... ja to viem.-
Ticho, ktoré na chvíľu obklopilo oboch mužov prerušil zvuk mobilu, ktorý sa ozval v Parsnicovom pravom vrecku na podobnom čiernom saku ako mal pri prílete oblečené aj Dylan. Ten však bol teraz plne zaujatý tým, čo Parsnicov hovoril do telefónu svojej spojke.
- Takže všetko ide podľa plánu a červ sa prehryza jablkom. Vynikajúco.- Parsnicov zaklapol mobil a opäť si ho strčil do vrecka na saku so spokojným úsmevom adresovaným Dylanovi. Nepočkal kým ho obviní z blafovania a siahol za stoličku, na ktorej sedel pričom sa mu v ruke objavil menší čierny kufrík. Keď ho otvoril a postavil tak aby doň Dylan mohol nahliadnuť tvár sa mu skrivila iróniu.
- Povedzte mi, čo všetko viete o projekte Fronesis 6.-
Dylan nebol schopný odtrhnuť pohlad od vnutra kufrika, v ktorom bol zabudovaný prenosný vykonný počítač. Na obrazovke jasne videl ako sa niekto naburava do systemu Nox- RA a ziadne z bezpečnostnych programov ho neregistruju.
- Takže vám nejde o odhalenie dvojitých agentov...- hlesol prekvapene sledujuc ako sa Parsnicov človek šikovne vyhol dalsiemu zabezpečeniu. No to nebolo možne...ale predsa to bolo tak. Cely system bude o chvilu celkom zraniteny a Parsnicov dostane to, čo chce aby mu mohol est eviac ublizit predtym nez ho konecne zabije.
- Povedali ste, že nie ste, že nie ste obchodnik, ale... ja som. Ešte raz a naposledy. Čo viete o projekte Fronesis 6? Hovorte inak si podáme vášho chránenca...-

Oci, keď si sa ma pokúšal naučiť, že si nemám nechať pokaziť deň niekým, kto ho už pokazený má, zrejme si netušil, že tento svet vyplodí aj niečo tak hrozné ako môj nový šéf.. *rozprávala si, zatiaľ čo s autom uháňala pomedzi do výšky sa týčiace mrakodrapy. Z mrmlania ju vytrhlo až blikanie palubného počítača, oznamujúce prichádzajúce spojenie. Už dvakrát to len vypla, pretože nepotrebovala počúvať ďalšie nadávanie, ale vymyslieť nejaký schopný plán, ako dostať Dylana. Napadlo ju, že niekto možno dostal rozum a rozhodol sa zmeniť svoju pôvodnú verziu so zradou, predajom informácií, nahovorením na svoju stranu, či snáď aj zničeniu celej agentúry. Zúrivé blikanie ukončila stlačením tlačidla a z reproduktoru sa hneď nato ozval Marshallov hlas:
-Sakra, prečo sa neozývaš?
-Aj tebe pekný deň..
-Miyu, Arvin neskutočne zúri, že všetko prekazíš.
-Aj jemu by si mal za mňa popriať pekný deň. A odkázať mu, že obdivujem jeho spôsob myslenia.
-Miyu...
-Prosím?- nahodila sladký nevinný hlások, akoby volal s nadšenou pracovníčkou informačnej služby. -Marshall, prosím ťa, prezraď mi, ktorej verzií veríš.
-Samozrejme, že tvojej.
-Aha a preto mi voláš, aby si ma odhovoril?
Nastala chvíľa ticha, kedy predpokladala, že Marshall naozaj uvažuje o svojom správaní. Až po tichom vzdychnutí sa znovu ozval jeho hlas:
-Nie, ale chcel som to aspoň skúsiť, predtým, než si aj ja narobím kopu problémov.- Na obrazovke sa namiesto jeho tváre objavil termovízny snímok Clengarden odfotený cez satelit. -Našiel som ti budovu, v ktorej sa nachádzajú.- Obraz sa priblížil len na jednu časť, kde jasné oranžové farby dokazovali prítomnosť ľudí.
-Koľko ich tam je?
-Traja hneď dole pri vchode na stavenisko, po chodbách ich je asi osem a niekde vo vyšších poschodiach je aj Lima a Parsnicov, predpokladám, že toto sú oni.- zatiaľ čo rozprával jej zvýrazňoval jednotlivé časti na snímku. -Neďaleko nich sú ešte dvaja, ťažko povedať, či je to v rovnakej miestnosti alebo nie, pretože máme len architektonické plány hotovej budovy a či tam tie steny naozaj dorobili alebo nie, môžem len hádať. Ide sem Arvin, skúsim ho ešte presvedčiť..- prerušil hovor skôr ako mu stihla odpovedať, alebo sa ho spýtať na pár detailov. Na obrazovke sa jej ešte zobrazil nápis veľa šťastia a hneď nato dvakrát zablikalo modré svetielko, ktoré oznamovalo ukončenie hociakého spojenia. Vďačne sa usmiala na cestu pred sebou a pridala plyn, ignorujúc pritom občasné trúbenie okoloidúcich áut, ktoré obiehala.
O pár minút už bola pred budovou, ktorú jej posielal Marshall na snímkoch. Auto nechala ukryté v dostatočnej vzdialenosti a k ochranke prišla pešo. Zo všetkých šialeností, ktoré ju napadli cestou sem, si vybrala tú, vďaka ktorej bude najrýchlejšie s Dylanom, ale tiež pri nej najviac riskovala.
Marshallove popisy boli presné, pri vchode naozaj narazila na troch mužov.* Idem za Miachailom. Mám pre neho zopár... zaujímavostí. *Počula svoj hlas bez hociakého náznaku zaváhania a hneď nato sa po chvíle ich dohadovania ocitla v budove, smerujúc presne tam, kam mala od začiatku naplánované.*

* Na monitore pocitaca každu chvilu nabehol novy program, ktory Parsnicovov clovek prekonal akoby len zazracnym mavnutim prutika. Schopnosti cloveka, ktory dokazal niečo taketo museli znacne presahovat vsetko c sim sa kedy stretli ti najgenialnejsí heckeri. Na malu chvilu sklonil hlavu a zacitil ako sa mu z rany na hlave spustila cerstva krv. Z pramienka rysavych vlasov mu kvapka dopadla aj na lice kde zanechala dlhu tenku stopu konciacu sa až pri brade. Myslienky sa mu prehanali hlavou obrovskou rychlostou ked premyslal o tom co moze v tejto chvili urobit. Parsnicov sedí pri nom a ludia, ktorí boli s nim určite striehli na miestach odkial nebolo mozne uniknut. Postrelene rameno ho sakramentsky bolelo no zatinal zuby a nasilu sa snazil tvarit vcelku pokojne aj ked sa tak samozrejme necitil. Horuckovito sa snazil prist na sposob akym by sa dostal z tejto kase. Zodvihol hlavu a venoval Parasnicovi jeden zo svojich typickych uksrnov cim ho len vyviedol z miery.*
- Nikdy sa ti to nepodari.-
- Co sa mi nema poarit? O chvilu budem mat mena vsetkych, ktorí s tebou maju niečo spoločne a dam si velmi zalezat na tom aby ich smrt bola pre teba o to bolestnejsia.- zasycal Parsnicov a spokojne hladel na to ako sa jeho clovek opat dostal blizsie k cielu. Dylan sa usmev na tvari len zvasil akoby pocul naozaj dobry vtip, ktory &michail povedal celkom nemumyselne.
- Ponznas ma a za ten cas si uz mohol niečo o mne zistit.- ozval sa tajomne a trhol sankou dolava a hned na to zase doprava akoby sa ju sazil napravit.
- Nezvyknem pracovat sam.- lenivo hodil pohladom po monitore pocitaca akoby prvotne prekvapenie len hral. Vlastne hral aj teraz, bola to hra o cas no vedel, že na jej konci nebude stat na stupni vitazov ak rychlo nieč nevymsli. Zivoty ludi, ktorí ho poznali alebo s nim mali v minulosti niečo spoločne zaviselo teraz od toho aky vie byt dobry klamar. Zrazu zacul zvuk priblizujucich sa krokov, ktory sa staval o to vyraznejsim o co bol ich majitel blizsie k miestnosti kde sa ho rozhodol Parsnicov mucit. Ake vsak bolo jeho prekvapenie ked namiesto Michailovho cloveka rozoznal pred sebou stat Miyu. zabudol ovladat crty svojej tvare ked mu obocie prekvapene vyletelo nahor a usta sa otvorili v nemenej prekvapenom vykriku.* Myiu co tu robis?* zalapal po dychu a niekolkrat za sebou rychlo zazmurkal akoby sa snazil odohnat od seba nocnu moru pretože tak to v tejto chvili cistil. Ak tu Miyu bola znamenalo to , že Parsnicov ju nebude nijako setrit, Zabije ju. pomyslel si v sekunde a oblial ho studeny pot. Dych sa mu zastavil v hrudi a smrt sa ho dotkla ladovymi prstami ked zachytil Parasnicov pohlad plny chlipnej skodoradosti.
- A vitam vas moja draha... pan de Lima vas uz ocakaval.- uskrnul sa a jednym lahkym pisknutim privolal dve svoje gorili, ktore Miyu okamzite chytiliza ramena a znehybnili.
- Dajte tie smradlave ruky od nej preč!- prestal sa ovladat no skor nez stihol vyskocit ho Parsnicov zarazil pastou do stolicky.*

Príjemné popoludnie, Michail. *na tvári sa jej zjavil chladný úsmev plný skrytej irónie. Ako veľmi toho chlapa neznášala a teraz jej neostávalo nič iné, len sa pokúsiť vnútiť sa do jeho priazne. Gorily, ktoré ju chytili odignorovala, akoby tam ani neboli, rovnako ako sa pokúšala ignorovať aj Dylanovu prítomnosť. Čím viac Parsnicov vytuší o ich vzťahu, tým horšie to pre oboch bude. Aj keď pohľad naňho jej bolestivo stiahol vnútornosti a musela sa veľmi premáhať, aby sa k nemu hneď nehodila a neodtiahla ho odtiaľ preč, či už tam stojí jeden z ich najväčších nepriateľov, alebo nie.*
Myslím, že spútanie ako spôsob prívetivého privítania nebude vôbec potrebné. Som tu kvôli vášmu prospechu *odmlčala sa a zahladela mu do očí, aby to vyzeralo čo najpresvedčivejšie. Pohľad mala rovnako chladný ako úsmev, ale pochybovala, že by si v tom ten zvrhlý prasák všimol nejaký rozdiel od normálu.*
Som si takmer istá, že poznáte projekt, na ktorom som pracovala a ktorý pre vás kedysi tak veľa znamenal. A keďže situácia sa stále nezmenila, mohli by sme využiť svoje vzájomné možnosti.

* Parsnicov vyzeral akoby ho Miyuina pritomnost vobec nerozrusila a nebral ju ako moznu komplikacu. Citil sa bezpecne ked vedel, že mu chrbat stazia jeho ludia. Na malu chvilu sa s patetickym uskrnom obratil na sokovaneho Dylana a pri odpovedi naklonil nabok hlavu.* Takže toto je ona Dylan? Toto je Fronesis?* zacal sa smiať a pobavene nadvihol obocie ked videl, že Dylan na to nic nehovori iba zvesil hlavu nadol a vyplul bokom krv, ktora sa mu po udere nazhromazdila v ustach.*
- Chod do certa ty bastard. * zachripel Dylan s uplne vyschnutymi ustami a pohladom sa vratil k Miyu, ktora ho svojimi slovami snad uz ani nemohla viac prekvapit. Odkial sa poznali? Vedel o nej Michail to co teraz len tusil?
- Nuz nevadi...- Michail si odkaslal a zastavil program naburavania akoby si uz bol isty že sa mu to dvojnasobne viac vyplati.
- Vitaj moja draha.- vstal a lezernym krokom zamieril k Miyu, ktoru uz dve z jeho goril prestali držat okolo ramien.
- Kedysi bolo naozaj kedysi a Spirit je minulost. Teraz ma zaujimas viac ty Fronesis. - zohol sa k Miyu a pobozkal ju na lice. Spokojne sa zasmial ked zapocul ako sa Dylan za jeho chrbtom s nevolou narovnal a trhol zviazanymi rukami.
- Dylan sice nechce priznat že si to ty, ale koho ineho by tak blaznivo miloval, že by ju uniesol z vyskumneho centra a splodil s nou pangharta, ktory mal byt uz davno mrtvy? Teraz si ho určite prisla zachanit no ...- odmlcal sa a pozrel na Dylana, ktory s bledou tvarou upieral pohlad na Miyuinu tvar
- ... no ak mi das to dieta slubujem, že tvojho milavneho pustim a mozete si spoldit dalsie.* zachechtal sa a so zalozenymi rukami cakal co Miyu povie na jeho ponuku.*

*Jej ladový úsmev sa zmenil na vražedný pohlad, ktorý uprela na Dylana. Takže on bol súčasťou toho projektu, ktorý spôsobil toľko komplikácií. A to dieťa má byť jeho? Nebola si istá, čomu má veriť, ale Parsnicovova teória znela dostatočne vierohodne. Cítila sa hrozne podrazená, že jej to Dylan nikdy ani len nespomenul. A pokiaľ je to celé pravda a on je naozaj už otcom... Je to vôbec človek, s ktorým som vyrastala? Prišla zachrániť niekoho, koho ani poriadne nepozná.
Pohlad jej zmäkol a oči sa naplnili bolesťou. Nedokázala pochopiť, prečo to takto spravil a mala sa to dozvedieť zrovna keď im obom hrozila smrť. Uvedomila si, že sa naňho nedokáže pozerať. Klamal jej a to v tak dôležitých veciach.. Otočila sa znova na Michaila s rovnakou maskou ako predým a prikývla mu na znak toho, že má pravdu. Nevedela však o Fronesise príliš detailov, preto nechcela spomínať nič bližšie.* Ponuka to je lákavá, ale niesom si istá, či po tvojom doriadení bude ešte niečoho takého schopný *hlavou kývla smerom k Dylanovi, akoby rozprávala o chovnom zvierati. Kupodivu pritom pociťovala len minimálne výčitky.* Takže mám návrh- daj mi s ním desať minút. Pre mňa za mňa nás aj niekde zamkni, ak mi neveríš. Stratový nebudeš, ak by som si to aj náhle rozmyslela, všetko sa skôr či neskôr dozvieš od neho...

* Bez toho aby sa pozrel na Dylana za svojim chrbtom zvazoval vsetky moznosti pre a proti Miyuinho navrhu. Na jeho tvari vsak bolo mozne vidiet len zamyslenie nie jeho vysledok. Flochol pohladom po Dylanovi, ktorý akosi s pochopenim no zaroven s bolestou hldel na tvar ženy, ktorej by bolo pravdepodobne celkom jedno ci by bol este pravym muzom v danom slova zmysle. A ktohovie nakoniec sa s nim mozno trosku este pohra a urobi tej kraske z neho eunucha. Zachehchtol sa a s pokrcenim pliec naznacil aj ostatnym muzom aby sa stiahli. Nezasli vsak velmi daleko a sice nemohli pocut o com sa budu ti dvaja rozprávat vedel velmi dobre vycitat pocity z ludskych tvari. bolo viac ako jasne že Dylan a Miyu su nimi viac ako nabity a vteyd sa hradza ruca.
- Desat minut no ani o minutu viac.- prehodil este spoa pleca a nechal ich viac menej v akomsi provizornom sukromi.
Dylan cely cas nespustil pohlad z Miyu a nebol schopny nijakych slov. bolo tu niečo z jeho minulosto o com nevedela, natolko tajne, že jej o tom nemhol povedat nic blizsie aby ju neohrazil no teraz sa to ukazovalo nebezpecne aj z inej stranky. Miyu nebola Fronesis. Bola to žena, ktoru chranil uz niekolko rokov. Jedine on poznal miesto kde zila so svojim dietatom, ktore Michail chcel tak strasne ziskat. No bez ohladu na to ako mal dieta Fronesis rad, takmer ako skutocneho syna... nebol jeho otcom. To vsak Miyu nemala ako vediet z Michailovych slov a on jej to tiez nijako nenaznacil, pretože pokym si Parsnicov myslel, že Miyu je Fronesis a ma dieta neublizi jej a na tom jedinom mu zalezalo. To jedine bolo jeho prioritou, pretože byz Miyu, ktora z nejakeho nevysvetlitelneho dovodu Michaila poznala by uz nemohol dalej existovat. zahladel sa jej do oci.* Milujem ta Miyu vies to?

*Ticho počkala, kým Parsnicov odišiel a v duchu ďakovala, že po nej nič ďalšie zatiaľ nechcel vedieť. Zahladená do zeme prešla pár metrov, tak aby bola chrbtom otočená k ich väzniteľom a zároveň zatienila aj ich výhlad na Dylana. Nepochybovala, že Michail, rovnako ako oni, prešiel medziiným aj tréningom na čítanie z pier. Hneď ako boli dostatočne ďaleko si prestala uvedomovať v akom sú nebezpečenstve a jediné, čo ju teraz zaujímalo, bola pravda. Povedala si síce, že nesmie robiť unáhlené závery, ale podvedomie ju stále zvádzalo k odsudzovaniu Dylana. Až po chvíli dokázala zdvihnúť pohľad na jeho tvár a v očiach sa jej zaleskli slzy.* Prečo.. *začala pomaly rozprávať, voliac každé slovo. Hlas sa jej triasol, ale príčinou nebol hnev.* ..prečo si mi o tom nikdy nič nepovedal? Ani jediné slovo? O Fronesise som predsa vedela, nemohol si aspoň spomenúť, že to si bol ty, kto to dostal za úlohu? A to dieťa... *hlas sa jej zlomil. Tvár si nešťastne ukryla do dlaní, v dúfaní, že to je všetko len zlý sen, z ktorého sa čo najskôr preberie. Až chlad jej rúk je pomohol uvedomiť si, že ten zranený človek, ktorý pred ňou sedí, je presne ten istý človek, ktorého lúbi a s ktorým chcela ostať do konca života. Veď sa správa ako malé dieťa, ktorému odopreli hračku. Určite na to bude mať rozumné vysvetlenie. Vykukla naňho spomedzi prsty a zhlboka sa nadýchla. Pokial má naozaj nejaké vysvetlenie, má práve jedinečnú príležitosť vyjsť s nim na svetlo. A riež by mali čo najskôr vymyslieť ako sa odtialto obaja živý dostanú.*

* Vedel pochopiť aký zmätok musela Miyu práve v tejto chvíli cítit, pretože Michailove slová všetko len zamotali a skomplikovali. Vyuzil bajku o zajatom agentovi aby sa dostal k nemu a cez neho zase k Fronesis a jej dietatu, pretože on bol jediny, ktorý vedel o mieste ich terajsieho ukrytu, ktorý menili každy rok. Bolo to narocne a kym bolo dieta male Fronesisi sa s tym este ako tak dokazala vyrovnat no ako utekal cas bolo to caraz tazsie. Pre vsetkych troch. Nemohol byt stale pri nej a pomahat jej ani nemohol zariadit aby konecne zacali zit normalnym sposobom zivota. Jedine co mohol v tejto chvili urobit bolo chranit ich. Srdce sa mu bolestne stiahlo. Kym nemal Miyu, kym sa snazil presvedcit sam seba, že k nemu nemože nic citit nerobilo mu ziadny problem klamat. Teraz... pozrel sa jej do oci a bolestne v nich rozoznal nedoveru...zistil, že klamstva hoci by boli hociako prospesne sa raz cloveku vratia a udru ho dvakrat viac ako on klamstvom udrie inych. Akoby casom nabrali na spade, na rychlosti. * To dieta je velmi dolezite, ale nemožem ti povedat prečo.* zacal a hlavou naznacil smer k Michailovi.* Teraz sa odtialto musime dostat a to cim skor nez Michail pride na to, že si ho oklamala a nie si Fronesis. Miyu musis ma udriet...* dokoncil uz pevnym hlasom rozhodnuty nechat si vysvetlenie na vhodnejsiu chvilu. * Musis ma sotit aby som padol so stolickou no nech to vyzera tak že si na mna nahnevana, že sa hadame.* vzapati si uvedomil, že Miyu sa mozno ani nebude musiet velmi pretvarovat.*

*Že by to dieťa bolo naozaj jeho? Tým čo jej povedal, to ani trochu nezlepšil. Práve naopak. Akoby sa jej celý svet začal rúcať priamo pred očami. Pocítila obrovskú vnútornú bolesť a zo všetkého jej bolo nanič. A čo keď sa odtiaľto už nechcem dostať? prebleslo jej hlavou. Čo ak tu chcem čo najskôr umrieť, aj keď to sa z veľkej časti už podarilo zariadiť tebe a tvojim klamstvám? Začala byť z toho všetkého zúfalá. Ako jej mohol tak veľmi klamať? Nenápadne si kusla do spodnej pery, ako to robievala vždy, keď bola nervózna, alebo nad niečím uvažovala. Tentokrát to bolo oboje. Naozaj mala chuť ostať tam a nechať Parsnicova, nech si spraví, čo chce. Ale stále tu bolo niečo, čo jej zabraňovalo spraviť to. Niečo, čo ju nabádalo veriť Dylanovi. Aj keď to zo začiatku potláčala, tá vnútorná sila ju o chvílu zmohla. Naposledy sa mu nešťastne zahladela do očí a aj keď netušila čo presne zamýšla, pristúpila na jeho plán. Udrela ho tak, aby ho zhodila aj so stoličkou, dávajúc si pritom pozor na jeho zranenia a začala po ňom kričať* Ty nechutné zvrhlé hovado. Vždy si bol uchylný na divné miesta, ale spútaný pred divákmi?!