Planéta Iliwian

Saolin & Liz

Netušil, že je dobre sledovaný. To by mu ani vo sne nenapadlo! Nikdy nenaznačila, že celý čas bola pod dohľadom a že ani jeden hovor nebol súkromný, tak ako by si bol myslel. A on si to naozaj aj myslel! Spoliehal nato, že jeho tiché snorenie nemá svedkov a môže celkom nerušene hľadať včerajší deň. Úprimne, naozaj mal pocit, že ho hľadá, lebo aj keď chcel nájsť čo bolo treba, nevedel kde. Najkrajší na tom bol fakt, že on vlastne ani netušil čo hľadá! Nezaujímal sa o Jej obchody, tie mu boli celkom ukradnuté. Nemal ani chuť ju zapredať, zradiť, nič z toho. Nie ako jej okolie.
Napríklad taký Surin. Nepáčil sa mu, neboli si sympatickí a Ona si to všimla. Saolinovým jediným šťastím bolo, že ho poznala dlhšie a tak bol v jej milosti. Ponúkla mu teda vlastné možnosti a on ich využil tak ako sa dalo. Povedal jej o svojom podozrení, ale nevnucoval jej ho, ani by si to nedala. Práve kvôli tomu sa mu vyhýbal a keď sa dozvedel o jeho smrti.... Bol rád. Ona s ním spávala a nemal právo vyjadrovať sa k tomu, ale vlastný názor samozrejme mal. Takto sa ponižovala, keď si líhala s tým slizkým hadom!
Ale to už bola minulosť a jediné čo ho na tom všetkom mrzí a aj mrzieť bude, že to nebol on, kto sa o neho postaral!
Napriek všetkému Saolin sa navždy upísal k službe Jej. Chrániť ju a starať sa o jej bezpečnosť. Z čoho konal aj dnes tak. Len pre jej dobro!
Keď sa v uzamknutej pracovni pohla stena s knihami, div nevyskočil z kože! Srdce mu od ľaku bilo kdesi v gatiach a šokovane civel na mladé, chudé dievča, aj o dve hlavy nižšie, s vražedným pohľadom v očiach, pred ktorým mal nutkanie ustúpiť o krok.
„Kto si?!“ osočil sa na ňu.
„Čo tu robíš?! Keby to vie, tak by ťa stiahla z kože a na výstrahu by napichla tvoju hlavu na kôl, Saolin! Mal si inú prácu, či nie?“ Liz stála pred ním len v nezašnurovaných kanadách, ktoré si stihla obuť skôr než tajnými chodbami vyrazila za ním. Tak ako aj obyčajne, nevšímala si svoj vzhľad, hoc takto by von nešla.
„Odkiaľ poznáš moje meno? A kto si ty? Odkiaľ si sa to vlastne vynorila, dopekla?!“ Bol zmätený ako škrečok na voľnom priestranstve a cez ňu nakukol odkiaľ sa vynorila. Videl tam dobre zariadený byt, ktorý poznal. Bol to Jej byt! Ale nikdy sa tam nedostal skrz jej pracovňu. Koľko tam je vlastne chodieb, pýtal sa sám seba a nervózne prekročil z nohy na nohu. Pristihnutý pri čine! Pekne ho to dievča nachytalo. A hlavne, ani trochu nevyzerala, že by bola ochotná odpovedať mu na otázky skôr než on. Stála tam, chudá akoby jej nedávali ani jesť, len odrobinky zo stola, na nohách mala kanady s oceľovou špičkou, moc dobre poznal ako bolí ich kopnutie, ale na jej nohách vyzerali, že by ju dokázali stiahnuť ku dnu ako guľa uviazaná ku členku. Krátke šortky na nej neboli obtiahnuté, ale voľné, ešte aj do nich vyzerala byť vychudnutá, no a tielko.. Rovnako ako všetko ostatné, bolo veľké, len drobné prsia bez podprsenky na nej jasne vyčnievali. Aj keď nepatrne.
„Keď už máš na sebe všetko po staršej sestre, podprsenka tam nebola?“ precedil cez zuby, ale akoby to na ňu nemalo žiadny účinok. „Ja len tak, že vyzeráš dosť neohrabane.“
Ona tam iba stála, pästičky zaťaté, tvár stále preklínajúca jeho podstatu. „No dobre!“ Dvihol ruky v ochranu pred jej vražedným pohľadom. „Hľadal som niečo.“
„Čo niečo?“
„Ja ani neviem. Proste niečo, čokoľvek.“
Jej oči zablčali ešte väčšou nenávisťou. „Chceš ju zradiť?!“ V tej sekunde si bol istý že akonáhle by mala čosi ostré pri ruke, celkom isto by skočila po ňom ako krvilačná šelma.
„Nie!“ rýchlo vydýchol. „Práveže, naopak... Ťažko sa to vysvetľuje.“
„Tak na tom zapracuj a posnaž sa!“
Saolin si ťažko vzdychol. Netušil kto je zač tá dievčina pred ním, ale jasne dala najavo na koho strane stojí a to mu pre ten okamih muselo stačiť. „Prišiel som sem, aby som našiel čo jej hrozí. Nikdy nebývala natoľko paranoidná, že by zdvojnásobila stráže a hľadala tak rýchlo náhradu za Surina.“
Liz len prikývla a tak on pokračoval. „Viem, že dnes večer išla na ten benefičný večer s nováčikom a preto som to využil, aby som sa mohol trochu pohľadať čo tak dobre stráži.“ V momente ako to povedal, všimol si, že jej oči znova blčali a tak sa ponáhľal vysvetleniu. „Chcem ju chrániť! Za každú cenu! A tak mi napadlo, že ak budem vedieť čo je v neporiadku, možno sa mi podarí lepšie ju ochrániť.“
Len málokto by dokázal porozumieť jeho žvástom, ale Liz sa naozaj snažila a dlho mlčala po tom ako skončil a díval sa na ňu s obavou či sa má báť o vlastný krk. Asi, keď sa nato dívala tak, že muži sú psychopati, asi tomu trochu rozumela. Chcel vedieť Jej zraniteľné miesto, aby jej ho mohol chrániť. Na jednej strane to dávalo zmysel, ale na druhej... Len muž dokázal vymyslieť takú hlúposť ako niečo takéto. Preto nakoniec vlastné myšlienky uzavrela tak, že celkom mu nikdy nedokáže porozumieť.
„Chceš pomôcť?“ vydala napokon zo seba, keď niekoľko dlhých minút ho nechávala čakať a v hlave zvádzala boj, či by sa nato Ona nedívala ako na zradu z jej strany. Ale aj Liz ju chcela chrániť a Ona ju, preto pred ňou chránila to svoje tajomstvo, ktoré bolo možno skôr samotnou hrozbou, než útok z vonku. Liz sa obrátila k soškám na poličke a zahryzla si po spodnej pery. „Všetko je to o soškách. Priznám sa, že donedávna som si myslela, že celkom iste viem aký je s nimi problém, ale neskôr som pochopila, že sa mýlim.“
Dievčina rozprávala v zamyslení a akoby ho na chvíľu celkom vypustila z hlavy. On urobila krok smerom k nej a tiež sa zadíval na sošky na poličke. Ani jedna sa nepodobala, nevyzerali z tej istej sady, skôr akoby boli každá z inej planéty a to ho miatlo. Mohla Ona zbierať sošky iných kultúr, z iných planét? Moc mu to k Nej nešlo a tak rovnako ako aj čiernovláska pri ňom, sa domnieval, že niečo s nimi je. Ale čo? To bola dobrá otázka.
„A kto si?“ nedal sa a pozrel sa na dievčinu z profilu. Aj by bola pekná, keby sa trochu posnaží urobiť niečo so svojim zovňajškom. Teda.. Nie pekná, ale príťažlivá. Saolin zastával názor, že každá žena je pekná.
„Myš.“ Liz mu povedala svoje krycie meno na ktoré si odovzdávali zásielky. Tvár obrátila smerom práve v čas, aby si všimla ten jeho totálne šokovaný výraz v tvári. Celkom mu vzala dych a skrz to sa nepatrne pousmiala. Bola spokojná. „Čo si čakal? Nejakú hroznú, starú strigu, čo nosí už tak silné okuliare ako dve lupy, nekúpe sa a nevychádza z domu?“
„Niečo také,“ priznal sa, „ale musím priznať, že ten smrad trochu sedí....“ Teraz bola šokovaná Liz. Otvorila ústa do O. „Cítiť ťa cesnakom.“
Vtedy sa už on smial a uhýbal pred letiacou päsťou, ktorou mu mierila do nosa. „Pst! Musíme byť potichšie!“ Pokarhal ju skrz smiech.
„To ty sa smeješ!“ precedila cez zuby, ale nie preto, aby nebolo cítiť cesnak. Keby ho ním mohla zabiť, tak by na neho dýchala čo by jej pľúca stačili!
Už ďalší krát dvihol ruky do výšky na svoju obranu, stále s pripečeným úsmevom na perách. „Dobre, tak sa vráťme k práci! Čo podnikneme? Kým si prišla, stihol som nájsť NIČ.“
„Ja viem.“
„Ako?!“ podozrievavo na ňu prižmúril oči. Za ten čas spolupráce už vedel, že toto dievča vedelo zohnať aj mŕtveho spod zeme! Ona si len poťukala po spánku a lišiacky sa pousmiala. Naraz si Saolin tľapol po čele. „No že mi to nenapadlo! Kamery!“
Naozaj to netušil, ale teraz už vedel, že nikde nie je sám.... Nik-de?! „Ty!! Sú kamery aj na izbách?!“
Liz mala problém, aby nevyprskla do smiechu, ale jeho správanie jej len vohnalo triumf do očí. Ostala mlčať. Nech si myslel, že ho špehuje, čo ešte aj podškrtla veľavravným pohľadom smerom k jeho rozkroku. Zacítil sa akoby ho tým pohľadom priam znásilnila! Ak sa chcela dívať, tak čo už...
Rýchlo zabudol na zábavu a spolu aj s ňou v tesnom závese za sebou, sa pobral prehľadávať knihy na poličkách. Obaja začali mlčky pri jednej skrini a prechádzali knihu za knihou. Trvalo to dlho, prácu obaja viedli v tichosti, sem-tam keď natrafili na niečo, čo si mysleli, že by im mohlo pomôcť, ukázali si to. Pri všetkom sa však zhodli, že to nebolo nič tak závažné. Ona mala mnoho tajomstiev. Niektoré z nich sa im podarilo odhaliť, ale ani jedinému z nich neprikladali veľkú váhu. Liz vedela o nej veľmi veľa, ale postupne zisťovala, že oveľa viac vecí sa naučila Ona točiť okolo svojho okolia. Uvedomila si aj, že mala rada poéziu, ktorej strany boli zodraté od čítania. Na chvíľu sa u toho zasekla s otázkou, kedy to stihla čítať tak, aby si to nevšimla. Vedela však jedno, že ak chcela, aby niečo ostalo naozaj dobre utajené, tak to utají aj pred celým svetom. Aj pred ňou, pred Liz.
Saolin však zdieľal názor, že sa im to podarí. Obidvaja Jej chceli byť bližšie a obaja si všimli aké zmeny sa diali v jej právaní. Jasným znakom o tom bolo ako zabili po vypočúvaní jedného zo Surinových chlapov. Ešte teraz pri spomienke nato mu na zátylku naskakovala husia koža. Poznal ju roky, ale ešte nikdy ju nevidel zastreliť človeka. Spoznal ju po strane bojovníčky, ktorá bojovala skrz bábky, ktoré mala v rukách. Videl ju trénovať v telocvični, dokonca mal možnosť pripojiť sa k nej a tak zistiť, že bola nesmierne rýchla, aj keď jej údery zas toľko sily nemali. Skôr ho vyšťavila, než ubila. Ale vedela dať do boja silu. Na ženu, veruže áno... A videl ju aj strieľať na terč. Bola dobrá vo veciach, ktorým sa venovala aktívne, ale akosi si nikdy nevedel predstaviť, že by skutočne stlačila spúšť a stala sa tak zainteresovanou. Ale jeho podvedomie tušilo, že toho bola odjakživa schopná. Pamätal na slová, ktoré mu ešte počas výcviku hovorievala. Najlepšou obranou je útok, Saolin, na niečo také nesmieš nikdy zabudnúť, rozumieš? Zabi ty, lebo oni zabijú teba! Prevezmi veci do vlastných rúk, aby si bol zodpovedný a nemohol tak ľutovať, že si veci neurobil sám. Čo si neurobíš, nemáš. A nikdy sa nevzdávaj, Saolin. Aj keď by si mal ísť cez mŕtvoly, lebo len tvoja pravda je skutočnou pravdou a ak niečomu veríš, mal by si tomu veriť až dovtedy kým nepríde niekto a nedá ti dobrý argument... Vedel, že to boli múdre slová a pamätal si ich doteraz. A riadil sa nimi presne tak, ako mu prízvukovala. Bol jej za veľa vďačný a chcel jej to...
„Niečo mám!“ vydýchla šokovane Liz a zatvorila knihu z ktorej vytiahla papier. Vytriešťala oči naň akoby videla ducha a on jej ho vytrhol z rúk. Prečítal si len jediný názov a adresu. Jeho reakcia bola celkom rovnaká. Nevedel čo to znamenalo, ale nepáčilo sa mu to. S rovnakým šokovaným výrazom sa pozrel na dievča pred sebou a vrátil jej späť papier. Nad adresou, veľkými písmenami stálo: Sanatórium Stone Hollow....

((...keď sa mi nabudúce bude znova chcieť čosi odhaliť o Nej.
Možno aj meno konečne ....))