Planéta Iliwian

SURIN

*Áno, bol to on, Surin a predsa nebol. Vo vystretej ruke držal zrkadlo a obdivoval svoju novú tvár ako dôkaz toho, aká dokonalosť sa dá dosiahnuť v plastickej chirugii, ak má človek dosť peňazí na to, aby niečo podobné mohol dovoliť. Pomaly otáčal hlavu sprava doľava a zase naspäť. Obzeral sa dôkladne a hľadal chybičky ibaže nijaké nenechádzal. Dokonca aj jeho farba vlasov sa zmenila vďaka novým vlasovým implantátom, takže si mohol bez strachu zahrabnúť rukou do vlasov a vnímať ich hebkosť a hustotu. Spokojne sa usmial a začal v duchu rekapitulovať všetky udalosti, ktoré ho doviedli až sem, k zmene identity.
Pracoval pre Ňu, ženu bez mena a minulosti, pretože bola jednou z troch veľkých zvierat ovládajúcich iliwinaské podsvetie a on mal odjakživa rád moc. Ibaže jeho túžba po ovládaní sa časom vyhrotila natoľko, že mu už nestačilo robiť Jej poskoka, a tak sa rozhodol začať hrať vlastnú hru. Jeho pôvodným plánom bolo presvedčiť veľkého obchodníka so zbraňami, Coba, aby sa pridal na jeho stranu. Dokonca mu uniesol dcéru, ale precenil pritom obchodníkove priority a potom musel riešiť hrozbu odhalenia. Vedel, že Ona už má tušenie, kto ju zradil, preto sa rozhodol odísť zo scény, a to naozaj veľkolepo. Zinscenoval požiar, pri ktorom starý Surin zomrel, aby sa ten nový mohol zrodiť v bolestiach pod sklapelom plastického chirurga.
A keď sa už dostatočne uspokojil pohľadom na svoju terajšiu tvár, rozhodol sa ukázať Aivy, Cobovej dcére. Nakoniec sa mu podarilo presvedčiť aspoň ju a vedel, že s jej pomocou sa nakoniec vypracuje dosť vysoko na to, aby mohol zaujať miesto svojej bývalej šéfky. Bude to sladký pocit a on si ho vychutná o to viac, keď bude vidieť ako sa pred ním plazí tak, ako sa on kedysi plazil pred ňou.
Odložil zrkadlo a bosý, oblečený len v nemocničnom plášti vykročil smerom k Aivynej izbe. Dom, kde dočasne našli útočisko bol zapísaný na meno Frank Gerris. Navonok sa síce zdalo, že ide o ošarpanú starú budovu, ale zariadenie interiérov nešetrilo na luxuse.
Surin zľahka prešiel kĺbami prstov po dverách a nakoniec na ne dvakrát zľahka zaklopal.* Môžem vôjsť?* Ešte raz zodvihol ruku a uhladil si husté vlasy tmavopieskovej farby, ktoré sa končili tesne nad šijou. Jeho nová tvár nevyzerala tak desivo ako tá stará. Doktor si dal naozaj záležať na tom, aby vyzeral čo najpríťažlivejšie, preto keď sa Surin usmial, vytvorili sa mu v kútikoch očí slabé vejáriky vrások. Pery boli krojené o niečo strohejšie, ale boli pevné a odhaľovali biele zuby, ktoré napriek svojej očividnej zdravosti nepôsobili umelo.* Aivy, to som ja Surin.* Náročky vyslovil svoje meno, pretože mal implantovaný modulátor hlasu a teraz znel preto oveľa hlbšie, chrapľavejšie.*

Aivy

*Nevěděla, co si má myslet, co má říkat, ani co má dělat. Cítila se zoufaleji, než očekávala, že se bude cítit. Seděla v pokoji, který byl teď, aspoň na nějakou dobu, její, v křesle naproti zrcadlu. Nepoznávala se. Její vlasy byly ještě tmavší, jevila se ještě bledší a její rysy byly ještě výraznější. Nebyla si sama sebou jistá. Cítila v sobě tu touhu po moci, která pohltila už tolik lidí na Illiwianu, včetně Surina. Hnusilo se jí to, ale zároveň ji strašně lákalo, mít v rukou životy jiných, být ta, jejíž mávnutí ruky donutí jiné před ní pokleknout. Brzy tyto myšlenky ale zaplašila. Tatínkova holčička byla pohřbena někde pod troskami Klubu. Teď z ní je zase holčička Surinova a není schopna tomu zabránit. Jak mohla být tak hloupá. Ona nikdy nezíská do rukou to, co by chtěla, nikdy nebude mít takovou volnost, jakou by chtěla. A může si za to sama.
V hlavě měla zmatek. Ačkoliv se stále vracela myšlenkami ke svému starému životu, chtěla žít nový. Ne, nechtěla. Nebo chtěla? Ona vlastně sama nevěděla. Surin jí může slibovat co chce, ale ona se toho, co přijde, bála. Kdyby se jí byl někdo zeptal, zda shledávala na starém životě něco pozitivního, znala by odpověď - odpověď by byla záporná. Zastávala ale názor, že vždycky může přijít něco ještě horšího. Nedovedla se dívat na svět optimisticky. Ztrácela se sama v sobě, jak má potom hledat cestu k jiným?
Rozhlédla se po pokoji. Sama nevěděla, co tím vlastně zamýšlí, co hledá. Její pokoj byl zařízen luxusně, nedostatkem zdrojů rozhodně netrpěla. Při té myšlence se ušklíbla. Ty peníze, za něž se tohle všechno pořídilo, asi nebyly zrovna dvakrát čisté, co? Ale to ostatně nebyla její starost. Hlavně, že je o ni postaráno.
Z přemýšlení ji vyrušilo zaklepání. Neměla absolutní náladu na návštěvy, nejraději by byla, aby ji všichni už nechali být. Aby si mohla v klidu poplakat, tak, jak to ženy dělávají. Aby se nemusela schovávat pod sebejistou masku mistryně světa, masku chladnokrevné dívky, kterou nic nevyvede z míry, i se vší svou ironií a jízlivostí. Nikdo nevěděl, jak moc citlivá ve skutečnosti je. Tedy snad kromě Surina, který znal místo, kterého se musí dotknout, šňůrku, za níž musí zatáhnout, aby maska spadla. Na druhou stranu věděla, že Surin vlastně povolení pro vstup nepotřebuje. Když mu ho nedá, prostě dovnitř vleze. Nasadila kamennou tvář a přimhouřila oči.* Dále.

Surin

*Len čo mu Aivy dala povolenie na vstup jeho ruka plynulo prešla z lešteného povrchu dvier k aktívnemu čidlu pohybu. Dvere sa tak automaticky odsunuli a on mohol prekročiť prah. Neváhal. Nebol síce oblečený podľa svojho vkusus, ale niečo mu našepkávalo, že práve Aivy uvíta, ak bude pred ňou vyzerať zraniteľne. Preto bol ochotný zniesť aj nezáživnú nemocničnú koeľu a bosé nohy hoci za iných okolností si potrpel na kvalitné oblečenie šité na mieru a pohodlnú elegantnú obuv.
Vykročil dopredu, smerom k zrkadlu, za ktorým Aivy sedela a bez slova si zastal priamo za ňou. Ruku položil na opierku kresla a pohľad smeroval na odraz jej tváre, nie priamo na ňu. Podľa výrazu jej tváre poznal, že ešte celkom nevyhral. Podvolila sa mu síce, pretože ju zlákal na prísľub nového života, ale istý si ňou bude môcť byť až potom, keď dosiahne, aby ho začala mať rada. Takto bol len jedným zo zástupu mužov, ktorým nemohla dôverovať a preto bola aspoň v jeho očiach taká nestála.Ibaže možno už bolo príliš neskoro, aby sa o niečo podobné snažil. Možno ju jej predchádzajúci život priveľmi poznačil. S touto myšlienkou natiahol ruku, ktorú si predtým vyložil na kreslo a zľahka, veľmi jemne, pohladil Aivy po vlasoch.* Vieš predsa, že tu ti nikto viac neublíži. Povedz, čo by ti teraz urobilo radosť?

*Licitátor mal čo robiť, aby upokojil prítomné publikum, z ktorého sa ešte stále ozýval šum a občasné zachichotanie. Ruka, v ktorej držal kladivko sa mu viditeľne triasla a hlas sa chvel nedočkavým vzrušením. Okrúhlu tvár s nevýraznými črtami utopenými v záhyboch tuku mal celú spotenú a nepomáhalo ani to, že sa neustále utieral vreckovkou, ktorú už dávnejšie vytiahol z vrecka na svojom slávnostnom saku. Dražobné vyhlasovanie bolo teraz už len formalitou. Nepredpokladal, že by ešte niekto iný ponúkol vyššiu sumu, pretože už sama o sebe bola dosť nehorázna aj za obraz zo Zeme. Dvihol ruku s kladivkom do vzduchu, ale skôr než ňou stihol udrieť a celý obchod uzavrieť, dvere sa rozleteli a všetky hlavy sa automaticky otočili.
"10 miliónov jutov!"
Pashovo obočie vystrelilo dohora, keď v sekunde preletel muža pohľadom a zhodnotil jeho rozhodný vpád do miestnosti ako aj sebavedomé vystupovanie. Bol to beloch, pozemšťan, vysoký približne meter osemdesiat s ostrými rysmi tváre, aké mávajú zväčša úspešní obchodníci alebo podnikatelia, dravčie oči neurčitej farby a tmavogaštanové vlasy pristrihnuté a uhladené na spánkoch. Eram Tark. Áno, bol to Eram Tark. Pasha ho mal na zozname pozvaných hostí, ale pretože ho v miestnosti nezahliadol už skôr, myslel si, že sa na dražbu vôbec nedostavil. Tark bol jedným z najznámejších vyjednávateľov pre bohatých obchodníkov, ktorý chceli zostať v anonymite a mali záujem o kúpu vzácnych obrazov. Ibaže 10 miliónov jutov? Pri takej sume bolo jasné, čo sa stane a keď Pasha presunul pohľad z Tarka, ktorému trčalo z ucha slúchadlo od interfonu späť na licitátora už pri ňom zboku stál majiteľ galérie a niečo mu vzrušene a dôrazne šepkal.
"Obraz Milenci je predaný pánovi Eramovi Tarkovi za 10 miliónov jutov!" licitátor musel doslova kričať, aby prehlušil hluk publika. Taký neuveriteľný zvrat nikto nečakal a kladivko dopadlo. Obraz bol predaný.
"Mám ho zastreliť?" opýtal sa Jej Pasha šeptom, pohľadom sledoval víťazoslávny úškrn na Tarkovej tvári a svalom na čeľusti mu viditeľne potrhávalo. V hlase mu zaznieval tón, ktorý z jeho otázky mohol robiť žart rovnako ako aj vážny návrh.*

Ona

*Len málokedy ju dokázalo niečo počas aukcie natoľko prekvapiť, že by musela o dušu zakrývať šok a údiv, ktorý ju načisto pohltil. V momente však ako zbadala tvár osoby čo vyhlásila tú nehoráznu sumu pochopila a nevidela žiaden dôvod pokračovať. Áno, mohla ísť aj ona nad desať miliónov, ale jej správanie by sa skôr dali považovať už nie za záujem o obraz, ale neschopnosť prehrávať. Pozrela sa na Olivera a nepatrne sa na neho usmiala. Nakoniec obaja skončili porazenými. Obaja si kývli na znak, že aj tak to bol dobrý zápas a keď sa Oliver vytratil opačnou stranou sály, rozhodla sa tak urobiť aj Ona.
Jej prekvapenie sa však nedalo ukrývať po otázke Pashu, ktorý očividne buď mal v úmysle ju doraziť alebo naopak... Pobaviť. Ona sa začala neskutočne smiať. Taký záchvat smiechu už nemala dlho. Bol od srdca a až sa zajakávala, čo jej pľúcam chýbal dostatok kyslíka. Bolo to podarené a mala sto chutí Pashovi povedať niečo nezmyselné, čo sa k Nej vrcholne nehodilo, a už viac by sa nedalo navrátiť. Vtedy jej bolo aj jedno ako pôsobí na druhých, či že sa práve smeje ako blázon, ktorý stratil to čo chcel a teraz je jeho smiech prejavom zúfalstva.
Položila ruku na predlaktie svojho ochrancu a keď prehovorila, stále mala na perách úsmev, no už sa tak hlasno nesmiala. „Nie, nechajte tak. Je to len obyčajný poskok.. Poďte, sú tu aj iné činnosti, ktorým sa treba venovať.“
Postavila sa, dlhá sukňa šiat jej znova skĺzla k členkom a zvlnila sa jej okolo nôh. Nemusela gratulovať Tarkovi, ako už povedala, bol to iba poskok, keby nad ňou zvíťazí niekto iný, srdečne by mu pogratulovala a popriala veľa šťastia s uloveným kusom. Dnes nato dôvod nebol a preto ľahkým krokom okamžite vykročila zo siene preč. Ďalší obraz ju už ani len trochu nezaujímal a trochu ju prepadli city, ktoré nepociťovala obzvlášť často. Ona pocítila ľútosť. Neskôr, ani nevedela kedy sa to stalo, možno v polovici dražby, si uvedomila, že ten obraz chcela viac než len preto, lebo jej ho ukázal on. A teraz ju mrzelo, že zlyhala.
Jej kroky ju niesli do sály, kde hrala hlasno hudba a ľudia tancovali. Bol to zvyk každej udalosti a aj keď to ľudia nevedeli, Ona milovala tanec. Obrátila sa na Pashu.
„Dúfam, že viete tancovať.“ Smutne sa pousmiala a nečakajúc na odpoveď ho vtiahla hlbšie do tanečného parketu. Brala to ako povinnosť zatancovať si tam, ale aj ako výhodný čin. Stojac na mieste by bola príliš ľahkým cieľom.

Aivy

*Instinktivně se přikrčila, když ucítila jeho ruku na svých vlasech, a trochu sebou cukla. Abys mě nechal být, měla chuť mu odseknout, ale neudělala to. Ona potřebuje Surina a on potřebuje ji, musí se pokusit s ním vycházet. I když vlastně ne, mýlí se. Na co on ji potřebuje? Nasliboval jí hory doly, aby získal to co chtěl. Teď už to má a ona může být odstraněna, jakmile se jí nebude hodit. Otázkou je, proč se o ni tedy tolik zajímá, jaké má úmysly. Jistě postranní, neodvážila si připustit jakékoliv jiné. Je to špinavý obchodník se zbraněmi, stejně jako býval její otec.
Přemýšlela, co se právě teď honí hlavou jemu. Z toho, co říká, mu nevěřila ani slovo. Potřebovala by nahlédnout do jeho mysli a ani tak by si jím nebyla jistá. I tak si však připouštěla malou, maličkou možnost, že by mu na ní opravdu mohlo záležet?! Nebo snad ještě neskončila fáze potřebuju tě pro své účely?
Podívala se nahoru do jeho tváře. Její výraz byl o poznání zlomenější, snad na ní mohl i někdo bystřejší poznat, že má na krajíčku. Všechny své emoce ale byla rozhodnuta neukázat, alespoň prozatím. Prohlédla si ho. Chvíli odmítala myšlenku, že je to Surin. Do toho pokoje mohl vlézt kdokoliv a vydávat se za něj. Navíc, co by dělal Surin v obyčejné nemocniční košili v jejím pokoji? Na druhou stranu, co by tu dělal kdokoliv jiný... Vypadal tak zranitelně. Kdyby teď měla pod šaty kudlu, nedělalo by jí problém ho prostě zabít. Ona ji neměla.
Odhrnula si vlasy z čela, dala nohy nahoru a objala kolena rukama.* Udělalo by mi radost, kdybych věděla, co se ti teď honí hlavou. *Řekla aspoň kousek pravdy, no on si určitě další kus - ten, že mu nevěří - dovede domyslet podle jejího přístupu. Ne, že by očekávala, že se něco dozví.

*Ešte ju nepočul smiať sa. Áno, videl jej úsmev, poznal ľahký náznak smiechu, ktorému chýbala duša, ale tu a teraz sa naozaj smiala. Odrazu bola skutočnou ženou z mäsa a kostí, ľudská, dosiahnuteľná a tak neuveriteľne blízko, že cítil ako ho k nej priťahuje niečo silné. Bolo to také nečakané, že nemal čas povzniesť sa na to. Prekvapila ho, ale našťastie pre neho sa smiala tak úprimne a od srdca, že by muselo byť veľkou náhodou, keby spozorovala ako jeho vlastný úsmev vystriedalo očarenie. Párkrát rýchlo zažmurkal, znovu nasadil masku profesionála, ktorého nič nevyvedie z miery a odprevadil ju z miestnosti na tanečný parket. Tarka a obraz nechal dávno za sebou, znovu sa sústredil na vykonávanie svojej práce, ale keď ho Jej ruka ani napriek tomu nepustila a namiesto toho ho vtiahla hlbšie na tanečný parket, podvolil sa. Vedel, že by mal odmietnuť. Vedel, že by si mal zachovávať odstup a dávať pozor.
Zastal takmer v strede tanečného parketu, Ona naproti nemu a okolo nich tancujúce dvojice, ktoré mu v periférnom pohľade splývali do jednej farebnej škvrny. Možno bolo dobre, že ho zaviedla až sem, pretože mal pocit, že ich kruh tanečníkov zviera a poskytuje im paradoxné súkromie.
Zodvihol ruku, ukazovákom sa dotkol slúchadla v pravom uchu a otvoril komunikačný kanál.* Sme v tanečnej sále, majte nás na očiach. Predávam dočasné velenie tímu dva.* / https://www.youtube.com/watch?v=l_7_JJG_Rxo / Pomaly ruku znovu zase odťahoval, ale skôr než mu spočinula pri boku, uvoľnil si viazanie na kravate a gombíky na saku. S pohľadom stále upretým na ňu sa pohol vpred. V každom kroku akoby sa tajilo napätie a keď bol už dosť blízko a spevák zaspieval prvé precítané "Roxanne" chytil Ju pevne za rameno tesne nad lakťom a pritiahol k sebe. Nebolo to nijaké jemné potiahnutie, bolo nevyhnutné, aby mu narazila do hrude, takže ju mohol druhou rukou chytiť okolo pása a dať pozor, aby nespadla.* To je zvláštne..* zašepkal a zľahka sa usmial.*..pretože aj ja dúfam, že viete tancovať.

Ona

*Čím viac ľudí bolo okolo nich, tým to bolo lepšie. Pohybujúci cieľ bol ďaleko ťažším než ten čo stál. A ak sa nachádzali ešte aj v zhluku toľkých ľudí, jej hlava by sa ťažšie hľadala. O to viac teraz, lebo každá jedna žena bola nádherne vystrojená, červená bola tohoročným hitom pre spoločenské odevy, takže sa to tam iba hemžilo červenou a mnohé z žien mali vlasy dohora. Presne tak ako ona. Nebola teda zas tak okatá, aby musela zbytočne pútať pozornosť na seba. Možno keby ľudia vedeli o zbrani, ktorú mala na vnútornej strane stehna, tak by azda aj pozornosť pútala... Alebo keby presvitalo tetovanie páva. Dnes si však dala záležať na tom, aby dokonale zapadla.
Trpezlivo a mlčky počkala kým si vybavil čo mal, nijako nato nereagovala, patrilo to k jeho práci.
Stála tam, ako princezná čakajúca na svojho spanilého princa a pohľad z neho nespúšťala. To ako si uvoľnil viazanie na kravate a gombíky na saku, podvedome pri tom pohybe zatajila dych. Mala čo robiť aby sa ovládla a neoblizla si pery, lebo jej náhle vyprahlo v ústach ako na púšti. Uvedomoval si vlastne aký bol mužný a príťažlivý? Asi ťažko, alebo ak aj áno, robil to zámerne. Veď je len žena, aj ona pociťuje túžbu, dokáže sa nechať uniesť, tak ako sa často dialo pri tanci, či iných okamihoch, ktoré nastávali v jej živote. Možno si myslel, že je bezcitnou a má prázdno v hrudi, ona len bola obrnená lepšie ako ktorýkoľvek dobre chránený trezor.
A predsa, keď bol tesne blízko pri nej, zatajila dych, ktorý z nej prudko vyrazil len čo si ju prudko k sebe dotiahol. Tango! Ten tanec ukrýval v sebe toľko pocitov, toľko výbušnosti! Chytila sa ho a nechala mu úplne priestor. Lebo presne o tom tango bolo. O vzpurnosti ženy a mužovi, ktorý si ju má skrotiť ako toreador býka. A ona veruže bola vzpurnou v živote dosť. Nadvihla preto hrdo bradu vyššie a prepálila ho pohľadom, aj keď oči ukrývali potešenie a nadšenie.
„V tom prípade sa máte načo tešiť!“ Vykročila tak ako ju viedol, pohyby boli prudké a akoby medzi nimi vrela tak hrozná zlosť len z nedávnej hádky. Nič však z toho nebolo pravdou. Ona si takýto tanec užívala, nikdy s väčším potešením nepredstierala všetky tie pocity, ktoré mala nalepené na maske denno-denne.
Spevák náruživo spieval, gestikuloval pri tanci, ale Jej pohľad bol zabodnutý iba v očiach Pashu. Hýbala sa tak ako ju viedol a keď hudba utíchla, akoby na sekundu medzi nimi nastal pokoj. Ona v tej chvíli hrala zvádzajúcu ženu a jej pohľad zmäkol, akoby sa snažila svojho partnera zviesť. V tom tanci bolo toľko vášne. Hudba poľavila a Ona skrotla ako ten býk, ktorý takmer na oko prehral. Pustila sa ho a tri kroky od neho ustúpila. Pohľadom zvádzala svojho toreadora, ktorý ju tak urputne chcel skrotiť. Rukami si chytila lem sukne kde sa v rázporkoch rozhŕňala a nepatrne, len pre jeho pohľad odhalila lýtko s tetovaním. Zjavil sa tam aj kúsok puzdra na zbraň. Pery sa jej roztiahli do hravého úsmevu.
Tango bolo nielen o skrotení ženy, ale aj o zvádzaní a túžbe. O tom ako muž prudko dokáže svoju silu, aj keď žena bojuje všetkými zbraňami – aj zvádzaním. Ale predsa len na koniec podľahne jeho sile. Tak ako aj býk pred toreadorom. A práve vtedy, keď spev speváka poslednýkrát nabral na sile a emóciách, keď hudba sa znova rozniesla po sále ako spaľujúci výbuch energie, sa Ona rozhodla poddať a počkala si na partnera, aby jej ukázal kto vedie tanec.

Premýšľala dlho ako sa dostať na určené miesto. Niekedy jej myseľ proste všetko moc komplikovala. Parkoviská budovy Milénia sú určite strážené, čo iného sa dá čakať.
Hlavou jej vírili plány, za ktoré by sa nehanbil nejeden režisér prehnane akčných filmov plných agentov. Bola proste žena a vytváranie zbytočných problémov bolo v jej povahe.
No na to čas teraz nemala. Hodiny pomaly odbíjali a na mesto sa niesla noc. Tmavú oblohu začala osvetlovať žiara bilboardov a iných neónových tabúl. Svetelný smog úplne zakryl hviezdy.
Avšak aj v tomto prítmí budova Milénia žiarila ako všetky hviezdy obraté o svoj lesk. Cigaretu zahasila o betónovú strechu náprotivnej budovy a na tvár si natiahla čiernu elastickú masku, tesne obopínajúcu jej tvár z takého materiálu ako celé jej oblečenie, ktoré tesne priliehalo k jej telu. Bola predsa profesionál. A niečo také ako budova Milénia si vyžadovalo tie najvyššie priority. I keď, 100 000 jutov na niečo také. Nebolo to predsa len primálo. Namrzene skontrolovala malý čierny ruksak na svojom chrbte a nasadila si svoje oblúbené multifunkčné bríle, ktoré zakryli aj posledný kúsok jej kože.
Čo najmenej svedkov, čo najmenej záznamov na kamerách. Ľahko sa hovorí, ťažko sa koná. Zťažka si povzdychla akoby ju čakala hora prádla na ožehlenie a nie umiestnenie bomby na parkoviská budovy, ktorá bola dnes strážená viac než obvykle. Jej náhodný zamestnávatelia už nevedia čo od dobroty.

Autá vysadili svojich prominentných hostí pred vchodom a následne boli odklonené bočnou cestou smerom k parkoviskám aby nerušili príchod ďalších hostí. Väčšina však ani nemala šoféra, iba automatické riadenie. Už len málokto vedel oceniť ten pôžitok z jazdy keď mohol sám kontrolovať každý pohyb stroja.
Vyhliadla si práve jedno z takých s otvorenou strechou, ktorá umožňovala cestujúcim výhľad na nebo. Aj keď, čo tam vlastne videli okrem umelej žiari svetiel, nevedno.
Napla svaly a ocitla sa vo vzduchu. Následne ucítila náraz, stlmený sedadlami. Vozidlo sa mierne zatriaslo no počítač ľahko vyrovnal nepresnosti vzniknuté jej nezvaným nástupom.
Autám bez hostí už len málokto venoval pozornosť. Skrčila sa do miesta pod zadnými sedadlami, dosť veľkého aby tam svoje útle telo napratala skôr ako sa vozidlo dostalo znova na územie snímané kamerami. Prst v rukavici priložila na sekundu na podlahu auta a keď ho odtiahla, nachádzal sa tam skoro neviditeľný malý prístroj.
Skener pred vstupom do parkoviska najprv oskenoval číselný údaj na aute, porovnajúc ho s databázou a následne databázou hostí. Sedelo. Auto sa pohlo ďalej a prebehol ho skener, ktorý však nesúhlasne pípol.
"Čo sa deje?" vrhol znudený pohľad jeden strážnik na kolegu, ktorý stroj obsluhoval.
"Zas mu šibe," otrávene skonštatoval ten, keď prístroj odmietal auto skontrolovať. Jeho kolega s ťažkým povzdychom k auto pristúpil, zbežným pohľadom prebehnúc interiér a následne aj kufor. Po toľkých autách, ktoré dnes skontrolovali im už táto práca prišla banálna a zbytočná.
"Čisté," zamrmlal a auto poslali ďalej.
Až mala chuť sa rozosmiať nad ich hlúposťou. Odvážnemu šťastie praje. Samozrejme, bol tu aj záložný plán, obsahujúci ich smrť ale takto jej to vyhovovalo lepšie. Vozidlo sa stratilo v útrobách parkoviska a skôr ako našlo svoje miesto, kde by ho počítač automaticky uzamkol, vytratila sa z neho ako gáfor.
Na vonkajšej dolnej strane jej okuliarov s tmavými sklami blikal čas. Už ho veľa nemala, no neprekážalo jej to. Bola skoro na mieste. Zmizne spolu s výbuchom.
Krčila sa za robustnými i útlymi siluetami áut pred každou strážou, či už meravo stojacou pri dverách výťahu či inom východe alebo prechádzajúcou sa po priestoroch parkoviska. Tu si na kamery potrpeli len pri vchodoch a východoch. Samotné autá boli strážené senzormi, takže ukradnúť ich bolo nemožné, kebyže to náhodou nejakého blázna napadne.
Zahla za ďalšie luxusné auto a jej mozog označil toto miesto za miesto z nákresu. V slede rýchlych pohybov si z chrbta stiahla ruksak, vytiahla z neho zariadenie veľké ako jej ruka a položila ho do tieňa. Ozval sa tichý zvuk keď sa bomba doslova zapichla do zeme, upevniac sa. Na malom monitore s tlmeným svetlom sa objavila prednastavená časomiera. Prešla po ňom prstom a čísla zmizli. Jedno červené bliknutie oznámilo, že bomba je aktívna.
Zobrala ruksak, ktorý si za pohybu znova nasadila na chrbát a kľučkujúc pomedzi autá sa v tichosti snažila dostať čo najrýchlejšie preč.
Už aj vedela čo si za peniaze kúpi. Dovolenku. Niekam ďaleko. Možno iná planéta. To by bolo veru fajn.

Surin

*Jeho ruka na Aivyných vlasoch sa na okamih zastavila... Urobilo by mi radosť, keby som vedela, čo sa ti teraz preháňa hlavou. ...sekunda ticha, dve, tri...a Surinova ruka znovu skĺzla po tmavých prameňoch. Jeden z nich si omotal okolo prsta a začal po ňom zamyslene prechádzať bruškom palca. Odraz Aivyných očí v zrkadle, keď videla jeho cudziu tvár, opatrná žiadosť, kolená schúlené k telu...to všetko mu poskytovalo dôkaz, ktorý potreboval. Možno mu Aivy ešte celkom neverila, ale možno by chcela. Možno by chcela mať pocit, že na nej niekomu naozaj záleží a na krátky okamih myslel Surin na seba a videl sa v rovnakej pozícii. Kedysi dávno bol presne taký istý, ako Aivy. Aj on sa bál, nenávidel a túžil. Ambície obyčajného chlapca zo stoky veľkomesta akými Iliwian priam pretekal.
Znovu pozrel na Aivynu tvár v zrkadle a vyskúšal si úsmev. Citlivosť v kútikoch úst bola iná, ako si na ňu pamätal, nebol to úsmev starého Surina. Tento nový muž vyzeral celkom inak, prístupnejšie. S takou tvárou by nikoho ani nenapadlo, že je schopný niekomu v sekunde priložiť k spánku zbraň a potiahnuť spúšť.* A ja som si myslel, že ma poprosíš o diamanty.* Potom sa nahol ponad Aivy, rukami sa zachytil opierok a otočil si kreslo k sebe. Kľakol si, aby boli jeho oči v jednej úrovni s Aivynými a málo sa staral, že sa mu pritom spodný len nemocničnej košele vyhrnul na stehná. Tmavú, opálenú pokožku s hustými čiernymi chĺpkami napínali povrazce svalov, o ktoré neprišiel ani po celkovej operácií.* Myslím na to, že stále nedokážeš pochopiť, prečo som ťa zobral so sebou.* Hlas mal chrapľavý už keď rozprával normálne, ale len čo ho stíšil, znel oveľa hlbšie.* Viem, že mi neveríš teraz, keď som od teba dostal všetko, čo som vlastne chcel, ale pravda je taká, že poznám, ako sa cítiš. V niečom sme si veľmi podobní.* Pomaly, dôrazne nadvihol obočie. Ani takto zblízka sa nedali na jeho tvári poznať jazvy po operáciíí, ktorú podstúpil len nedávno. Nanoliečba postupovala míľovými krokmi, ale aj keď by mal ešte ležať v posteli nemohol všetky svoje plány zveriť druhým. NIkomu neveril tak, ako sebe.* Preto si pre mňa taká dôležitá. Môže sa z teba stať nová Ona.* Odrazu sa zodvihol a znovu pomaly otočil Aivyno kreslo k zrkadlu.* Pozri sa na seba. Tá stará Aivy je už za tebou. So mnou po boku môžeš byť ešte silnejšia, ešte dôležitejšia a nebude už nikto, kto by ti ublížil. Ak budeme jeden druhému veriť, ak sa nezradíme...dám ti všetko, po čom si kedy túžila.* Posledné slová jej zašepkal do ucha a neprestal sa pritom pozerať na Aivynu tvár a svoju tvár v zrkadle jednu tesne vedľa druhej.*

Budova Milénia



/ Thenayre, to s tými autami bolo fantasticky vymyslené veľmi sa mi to páčilo /

Saad, vysoký muž s vyolenou lebkou a potetovanou tvárou sa opieral o bočné dvere sivého Camra. V ten večer si zapaľoval už svoju šiestu cigaretu, ale ani nikotínový oblak v pľúcach nedkázal zmierniť jeho nervozitu. Cítil v kostiach, že sa niečo zomelie, preto bol na tých dvoch, Adama a Warna, taký tvrdý. Obaja mladíci už mali čo to za sebou, ale u Nej si človek nevystačil len s priemerným hodnotením. Saad mal z toho všetkého zvláštny pocit aj preto, že po Suronovi bol Pasha ich nový šéf ochranky a hoci toho chlapa po prvýkrát videl len pred pár hodinami, ujal sa velenia akoby bol už dávno plával s prúdom.
"Raz si také fáro kúpim," zasmial sa Adam a lačným pohľadom sledoval naleštenú kapotu CR2, ktorá pomaly cúvala na vyhradené parkovacie miesto o štyri kóje pred ich Camrom. Adamovo zjazvené líce rozťahoval široký úškrn a keď si ho Saad obzrel lepšie len pokrútil hlavou. Adam bol typické mladé ucho. Dať mu búchačku, ktorú mohol nosiť za pásom, čiernu koženú bundu a s tým frajerským postojom a upravenou šticou by z neho bol dokonalý grázel s poloanjelským ksichtom.
"Drž hubu, Ucho," prihovoril sa mu Saad, nedofajčenú cigaretu pustil z rúk a zašliapol jej rozžeravený koniec špicou topánky. "Musím ti znovu pripomínať, že toto nie je nijaká prehliadka veteránov? Radšej to choď znovu obzrieť.Buď trochu užitočný."
"Len teraz som sa vrátil! Je to čisté," namietol Adam, ale len čo sa pozrel na Saadov nepriateľský výraz okamžite si to rozmyslel. Popod nos si zamrmal sériu tých najhorších nadávok, v ktorých nevynechal ani lebkáčovu matku a vykročil dopredu. Na betónových podperách nad hlavou sa mu pritom striedali označenia parkovacích miest: kóje 40 až 80. Doriti aj s tým. V tejto práci si nezíska žiadne uznanie. Saad bol ako jeho otec, ale v istom zmysle oveľa horší, pretože Adam svojho fotra nenávidel. Bál sa ho. Saada sa bál tiež, ale cítil k nemu aj rešpekt a to ho v istom zmysle zväzovalo oveľa viac. Nahromadenému hnevu uvoľnil priechod na pilieri s označením 56B, ale už keď jeho ruka narazila do tvrdej steny, vedel, že sa mal lepšie ovládať. Musel si zahryznúť do jazyka, aby znovu nezanadával a nápad, ktorý sa mu chvíľkovo zdal priam ukážkový teraz dostatočne oľutoval. Bolesť ho zlomila vo dve polovice, pred očami sa mu zatmilo. Trvalo chvíľu, kým to rozdýchal, ale keď ešte skrčený znovu otvoril oči, zbadal pohybujúci sa tieň. Bol to len krátky záblesk, ale aj tak ho to naštartovalo. Okrem neho, Saada a W. nemal byť takto hlboko v garáži už nikto.
Adam sa skrčil ešte viac a rukou sa dotkol priesvitnej náplasti komunikátoru na pravom spánku. "Saad, problém, sekcia 56 B."
Tak svoju povinnosť si splnil. Už v pohybe siahol po zbrani, odistil ju a opatrne našľapujúc zmenšoval vzdialenosť medzi sebou a tieňovou postavou. Čím bližšie bol, tým viac detailov zachytával. Postava bola oblečená celá v čiernej. Farba k nej priliehala ako druhá koža a lepila sa na telo, ktoré bolo príliš útle a štíhle, aby mohlo patriť mužovi. Adam si nemohol byť istý či má v ruke zbraň, preto ju ešte chvíľu sledoval, obišiel ďalšie auto a keď bol už takmer na konci jedného radu, zastal si postave priamo do cesty. Hlavňou jej mieril priamo na hlavu a ruky sa mu netriasli.
"Stoj!" zreval a urobil ešte krok bližšie. Mohol byť viac nápaditejší, ale nebol žiadna ... polícia, aby skladal verše. Niekde zozadu k nemu doliehal dupot krokov, zrejme Saad a W., ale tí boli ešte ďaleko. A potom si Adam všimol ruksak na ženinom chrbte. No doriti. O čo, že koláčiky v ňom práve nemala...


Pasha



...nečakal, že sa mu ten tanec bude tak páčiť. Možno viac, než by v tú chvíľu mal. Vžiť sa do role po Jej boku bolo ako zobudiť sa do skutočného života. To, ako sa na neho pozerala, to ako sa ho dotýkala, bolo pravé a prinášalo mu to reálne emócie. Naozaj po nej túžil. Chcel ju. A rovnako ako ju chcel ju v tom tanci aj nenávidel.
Práve vtedy sa mu rukou pokúsila dotknúť líca akoby ho chcela pohladiť. Po tom všetkom, ako ho zvádzala, ako ho mučila a tancom mu sľubovala vášeň... prudko odvrátil tvár nabok akoby nezniesol jej nežný dotyk, chytil ju za zápästie a odtiahol jej ruku preč. Znovu na ňu pozrel a zatiaľ čo v jej očiach videl odovzdanie, jeho premáhal hnev, žiarlivosť... túžba ublížiť jej. Chytil jej aj druhé zápästie a prdko vykročil dopredu, takže bola prinútená cúvať, až kým ju chrbtom nepritlačil k jednému z bočných pilierov, ktoré obrubovali tanečnú sálu. Ostatný tanečníci pre neho v tom okamihu prestali existovať. Mal iba ju, vlastným telom ju pritlačil tak, aby sa nemohla ani pohnúť. Jedno koleno jej strčil medzi stehná a skrz látku nohavíc zacítil puzdro zbrane, ktoré mu predtým ukázala, jeho ústa boli len na milimetre vzdialené od Jej úst a ako prudko dýchal tá vzdialenosť sa zmenšovala ....



...budovou Milénia otriasol výbuch. Tlaková vlna sa šírila od epicentra a prešla torzom stavby ako kŕč. Pasha sa zapotácal, ale okmažite znovu nadobudol rovnováhu. Nikto netušil, čo sa deje, všetci cítili len výbuch a panika nasledovala takmer tak rýchlo ako sa do tanečnej sály vkradla hlasná siréna poplachu. Už beztak mohutný dav sa ešte zhustil, ľudia inštinktívne mierili k východom, ale Pasha mal iný plán. Ešte stále bol trochu otrasený z toho, čo sa stalo, na myseľ sa mu dobíjalo nespočetné množstvo otázok, ale práve teraz musel riešiť len jediné. Pretože budova ešte stále stála a výbuch poškodil vnútrajšok len minimálne odhadoval, že k explózii došlo niekde v zadnej časti budovy. Panika vyháňala dav k núdzovým východom, kde sa lámal ako vlny na útesoch. Dvere neboli dosť široké, aby sa nimi prepchali všetci naraz, a to Pashovi dávalo možnosť inej cesty. Pozrel sa na ňu a pevne ju chytil za ruku.* Pôjdeme hore na strechu, zavolám vznášadlo tak sa odtiaľto dostanete čo najrýchlejšie.* Bez čakania na odpoveď Ju potiahol so sebou a do komunikátora zaštekal niekoľko príkazov. Snažil sa spojiť aj so Saadom v garážach, ale neodpovedal mu.*

Ona



Príliš sa nechala uniesť tancom, to bola číra pravda, na ktorej Jej však pre ten okamih ani trochu nezáležalo. Pasha bol ako muž nesmierne príťažlivý a priam bolestne si to uvedomovala práve v tom okamihu. Cítila, že nebol chladným voči tomu všetkému a to ju na tom všetkom desilo asi úplne najviac. Že ani ona nebola.
Mužov nikdy nebrala ako nič viac než len nástroj jej vlády, prípadne hračka v posteli. Ibaže to, s akým hnevom na ňu Pasha pozrel.. Niežeby ju to vzrušilo, len čiastočne, ale páčilo sa jej čo tam videla. Lebo cítila, že ju nenávidí práve pre tie pocity, ktoré sa tam z ničoho nič rozpútali. Bolo to akoby sa rozpútala čierna diera a oboch ich vťahovala, aj keď sa chceli brániť, lebo vedeli, že to nie je správne. A presne to čierna diera vždy robila. Pohlcovala všetko v jej okolí.
Sama pocítila osteň nespokojnosti. Už len to by jej chýbalo, aby ju bytostne priťahoval muž, ktorý patril do jej ochranky a mal sa starať o všetku špinavú prácu. So Surinom spávala, tak isto ako aj s mnohými ďalšími pred ním, ale to bol jednoducho sex. Keď mala chuť, zavolala ho k sebe, páčilo sa jej keď ju nečakane chytil za boky, odsunul na bok veci, ktoré mala na stole, ale tým to haslo. U Pashu mala naraz taký zvláštny pocit, že by mu dokázala vysloviť svoje meno.
Chcela pokrútiť hlavou, vytriasť z mysle tie hlúposti, ktoré ju prepadli, ale vtedy jej chytil aj druhé zápästie a stlačil ju dozadu. Cítila ho všade na sebe, všade vôkol seba a jeho hnev a zároveň túžba ju omamovali ako príliš príjemná droga, ktorej sa dá priľahko podľahnúť. Hlavne nestratiť hlavu. Ale tá už bola dávno za dverami, keď jej z pier unikol ston a nebránila sa približujúcim perám, ba priam im šla v ústrety. Jeho hruď sa trela o jej prsia, cítila jeho svalnaté stehná, chcela sa ho dotknúť, povedať mu, nech.. ani nevedela vlastne čo mu chcela povedať. Možno by stačilo vysloviť iba jeho meno v tichej prosbe. Stačilo len tak málo... Bol až moc blízko..
To ako sa zatriasla budova pocítila na vlastnom chrbte a oči vytreštila dokorán. Výbuch, alarmovala Jej myseľ. Mala pocit, že to nebude celkom všetko, ale bola rozhodnutá dostať sa odtiaľ živá. Nie, Ona mala umrieť celkom inakšie, nie zavalená v troskách. Musí vysvetliť ešte veľa vecí Liz!
Nebola si istá, že strecha bola skutočne dobrý dôvod, trochu sa jej to nepozdávalo, skrz to, že sa museli narušiť základy Milénia a tak bolo hotovým bláznovstvom štverať sa hore, aby padli dolu, no nepovedala nič. Bola to jeho práca a ona nemala kompetencie rozprávať mu do toho, keď nevedela ako moc zabezpečil okolie Milénia. V rukách sa jej ocitla zbraň, ktorú náhlivo vytiahla z puzdra... To iba pre istotu a držiac sa ho, nechala sa viesť najkratšou cestou na strechu.

Netuší ako mohla tak naivne veriť, že by to mohlo prebehnúť tak ľahko. V podstate si to ani nemyslela, len v kútiku duše verila, že do hodiny už bude sedkať na gauči vo svojom malo bytíku a sledovať svoj obľúbený film. Dnes dávali asi jeho stú reprízu ale i tak si ho vždy rada s chuťou pozrela.
Však rýchlo zmietla tieto pohodlné myšlienky z hlavy, lebo sa práve pozerala do hlavne zbrane. A prichádzali posily. Pevne zomkla k sebe pery aby zo seba nedostala nejakú nepeknú nadávku na jeho adresu o tom aký je idiot, nekompletný debil a mnoho mnoho horšieho.
Rýchlo sa obzrela okolo seba. Zahatal jej cestu von, takže si musí nájsť nejaký úkryt a modliť sa ku všetkým bohom, ktorých ľudstvo vymyslelo aby prežila.
Dúfam, že jemu to aspoň gule odtrhne! Namrzene si pomyslela. Musí reagovať rýchlo aby sa vyhla aspoň pár gulkám.
Jej jediné šťastie v tomto nešťastí určite bolo, že sa nachádzala v garáži, plnej tých najdrahších áut prominentných hostí, ktorí sú určite paranoidní. A čo z toho vyplýva? Pancierované autá. Či vydržia aj výbuch aký tu mal nastať, to sa uvidí. Zvrtla hlavu späť k chlapovi, napla svaly a vrhla sa do boku a mierne vzad, vbehnúc alebo skôr skočiac medzi dve čierne autá. Pritlačila si ruky silno na uši a skrčená čakala. Neboli to ani sekundy. Ozval sa hrozivý výbuch, ktorý v sekunde rozmetal najbližšie nosné piliere garáže a niekoľko áut poslal skrz ňu. Cítila, že i autá, ktoré ju mali kryť sa posunuli a nebezpečne zúžili jej ochranný priestor. Mala pocit, že sa uvarí. V ušiach jej zalahlo a jediný zvuk bolo podivné pískanie. Uvedomila si, že leží na zemi a všade naokolo padajú kusy muriva a áut.
Tak ten film asi nestihnem...

(( Aha mňa porazí

))

/ neviem sa rozhodnúť či s tou bradou vyzerá ako bezdomovec alebo ako Mikuláš /

(( bezdomovec by sotva mal takú cigáro Len Mikuláš by mal napísať Ježiškovi, že mu treba holiaci strojček a hrebeň ))

*Jednou rukou držal Ju a druhou si siahol pod sako k pásu so zbraňou. Stačil jednoduchý pohyb palca a Trial bol odistený a pripravený na použitie. Výbuch mohol byť len zámienkou na ďalšiu akciu a pretože sa na nich ešte stále nezrútila strecha Milénia, bol si Pasha viac než istý, že išlo len o odvedenie pozornosti. Podľa správy, ktorú dostal od pilota helivznášadla sa výbuch pohral len so zadnou časťou budovy presne tam, kde sa nachádzali garáže. To by vysvetľovalo skutočnosť, prečo sa mu Saad ešte vždy neozýval, ale Pashateraz nemal čas zamýšľať sa nad jediným zamestnancom, ktorý bol v konečnom dôsledku nahraditeľný.
Možno Ona nerozumela tomu, prečo ju ťahá na strechu a Pasha bol rád, že sa na nič nepýta, aj keď jej videl v očiach otázky. V tom krátkom záblesku, keď k nej obrátil hlavu, aby Ju skontrloval, videl, že sa mu rozhodla veriť. Znovu sa odvrátil.
Bolo to ako predierať sa proti prúdu, pretože všetci hostia na galériach smerovali dolu k núdzovým východom. Pasha sa držal blízko pri stene, nesnažil sa pretláčať cez stred davu, pretože takto si Ju mohol schovať za chrbát a mať istotu, že je chránená ako najviac to len bolo možné. Niektorí hostia si všimli, že má v ruke zbraň, ale strach zo zrútenia budovy bol oveľa väčší, preto sa príčina vystrašených výkrikov nedala určiť tak jednoznačne.
Pasha sa celý čas výstupu po točitej galérii obzeral okolo seba, každý jeden človek mohol byť potencionálny nepriateľ a všetky tváre sa okolo nich mihali tak rýchlo, že si vyžadovalo skutočné úsilie zachytiť každý podozrivý pohyb. Ešte štyri poschodia. Tri. * Na streche už čaká vrtuľník. Nasadnete do neho a odvezie vás na bezpečné miesto, ďaleko odtiaľto.* Jeden z vystrašených hostí sa rútil priamo na Pashu, ale on ho včas zachytil a odstrčil od seba tak prudko, že sa postarší muž zapotácal a padol na zem. Niečo ako vina alebo výčitky svedomia, však v tej chvíli boli Pashovi cudzie.*

Saad

*Keď dostal správu od Adama okamžite zamieril tým smerom, kde sa mal jeho mladý kolega nachádzať. Utekal tak rýchlo, ako mu to dovoľovali zasvinené pľúca a keď ho už asi po stýkrát nadrapovalo na kašeľ, znovu sa na svoju dušu zaprisahal, že s cigaretami nadobro končí. Ibaže jeho podvedomie vedelo lepšie než on, že sú to len obyčajné keci, ktoré aj tak nedodrží či už prisahal na svoju dušu alebo nie. Koniec koncov, mohol si to dovoliť, veď žiadnu dušu aj tak nemal.
Ibaže v slúchadle znovu zapraskalo, Saad už bol celkom blízko, dokonca videl aj Adamovu siluetu a siluetu postavy, na ktorú mieril zbraňou no v krátkom okamihu sa celý obraz zmenil. Postava svižne uskočila dozadu, Adam stlačil spúšť, ale zvuk výstrelu zanikol v ohlušujúcom výbuchu. Tlaková vlna odhodila Saada medzi dve zaparkované vznášadlá prvej triedy, kde si nepekne narazil hlavu o pancierové dvere a potom mu svet pred očami zčernal v jasnom záblesku ohnivého svetla.
Netušil ako dlho bol mimo, ale v hlave mu prašťalo, v ušiach pískalo akoby mu niekto tesne pri ušiach vystrelil zo zbrane a na tvári cítil sálavé teplo. Nakoniec sa mu podarilo dostať sa štvornožky spoza áut, ale okamžite sa rozkašľal, pretože vzduch napĺňal hustý čierny dym. Pravá časť garáže bola výbuchom zdemolovaná na nepoznanie, autá horeli, z niektorých ostali už len vraky a ani miesto, kde stál nevyzeralo práve ako zem zasľúbená. Len pomaly si začínal uvedomovať, čo sa stalo, ale keď chcel podať hlásenie Pashovi, zistil, že vysielačka je rozbitá. A potom si spomenul aj na Adama a postavu miznúcu za autami.
Saad potácavo vybehol spoza vrakov áut, kd eho odhodil výbuch, ale keď zastal na mieste, kde predtým videl Adama, zbadal len kus odtrhnutej končatiny. Dočerta.
Hnev ho zaplavil takmer okamžite s plným vedomím a plnou silou. Vytiahol spoza opaska svoju zbraň a rýchlo prekonal vzdialenosť od vozidiel, kde sa mal nachádzať ten druhý muž.* Tak toto ti celkom nevyšlo.* prehovoril, keď hlaveň namieril na postavu ležiacu na zemi a s prekvapením si uveodmil, že je to žena.* Poďme vstaň a pekne opatrne nech ti vidím na ruky.

Ona



*Nechala sa viesť, uhýnala sa bežiacim ľuďom, ktorí sa všetci rinuli jediným smerom a to von. Kdežto iba oni sa predierali iným smerom. Šlo sa jej ťažko a klopýtala za ním tak rýchlo ako to iba zvládala, problém bol však, že tie hlúpe opätky ju ničili. Skackajúc ich nejakým zázrakom odkopla, keď do nich vrazil nejaký muž a ich to na sekundu zbrzdilo. Potom si však uvedomila niečo, z čoho jej naskočila na zátylku husia koža. Zastavila sa tak prudko, že sa znova zapotácala, keď do nej vrazila nejaká žena. Bola o hlavu nižšia než Pasha, keď nemala opätky, zato odhodlanosť v jej tvári bola jasná.
„My!“ Prudko dýchala a v pravej ruke pevne zvierala provizórnu zbraň, ktorá jej mohla poskytnúť aspoň trochu bezpečia.
„Žiadne, že MŇA odvezie vznášadlo, ale NÁS!“ Bola pripravená všetko mu sťažiť, ak sa rozhodne, konať inakšie. Prísť o ďalšieho muža?! To rozhodne nie, neprichádzalo v úvahu. V tej sekunde ju prepadlo toľko pocitov, ktorým sa nedokázala ubrániť. Len tak sa celá chvela od potlačovaného hnevu.
„Nedovolím, aby ste ma poslali preč a vy tu ostali!“ Už takmer na neho v hneve kričala... Keby sa jej opýta prečo tak vyvádza, nevedela by povedať, no konala bezhlavo a neuvážene. Na svojom však hodlala trvať, aj keby sa mu mala ako malé dieťa zavesiť na krk. Cítila ako ju začínala bolieť hlava, teraz však nebol čas na bolesti. Nie na žiadne točenie hlavy a zahmlievanie pred očami. Drobnú kabelku, kde mala svoje lieky niekde po ceste zabudla a tušila, že keď už bude na tom bezpečnom mieste, nedokáže zveriť svoje lieky do rúk nejakému radovému mužovi. Nato bude potrebovať jeho, aby udržal jej tajomstvo v bezpečí. „Neodídem bez vás.“ Dodala už šeptom, stále však premáhajúc telo, ktoré ju zrádzalo.*

Aivy

*Poslouchala jeho řeč mlčky, pozorujíce pouze jeho odraz v zrcadle. Když mluvil o diamantech, ironicky se ušklíbla, na slova o důvěře odpovídala naopak sklopením hlavy. Když domluvil, zaposlouchala se - snad pozorněji, než do jeho řeči - do následujícího ticha. Ticha, které bylo plné napětí. Zvedla hlavu, pootočila ji a podívala se mu do očí.* A co byla stará Aivy? *hlesla téměř neslyšně. Obávala se toho, že on má o její budoucnosti jasno mnohem více, než ona sama. Neměla ráda, když za ni někdo rozhodoval, ačkoliv třeba tvrdil, že pro její dobro. Příliš ji to připomínalo jejího otce. Její největší ránu.* A co je ta nová? Je to příležitost... ber nebo nech být? Nebo prostě jen ber, protože nech být znamená ránu revolverem do hlavy? *Krátký monolog začala stejně potichu, jako předchozí krátkou větu, ale její hlas postupně nabýval na síle.* A jak ty můžeš vůbec vědět, že mi dáš to, co chci, když ani nevíš, co to je? Co když to není moc ani nic, co bys holčičce koupil za peníze? Plané sliby! *Útočila narážkou na zmínku o diamantech, protože ta jí připadala směšná. Věřila si více, než bylo zdrávo. Nadmíru věřila tomu, že moc, slávu a peníze by získala i bez něj a nedělalo by jí to veliké problémy.
Aivy vpodstatě ani nevěděla, jestli chce žít špinavý život ve skrytu před zákonem, tak, jak se cítila teď, se změněnou tváří. Tušila, že prostě už na výběr nemá a to jí ničilo. A viděla to jako jediné, co jí Surin nemůže a ani nechce dát. Chtěla zaútočit ostrými slovy, pokračovat v načaté myšlence, ale rázem si to rozmyslela. Měla důvod se Surina bát. Nechtěla ho podrážet, toužila po tom mu věřit, ale byla přespříliš opatrná. Jeho slova byla příliš idealistická na to, aby mohla být myšlena upřímně. Zhluboka se nadechla a opřela se znovu hlouběji do opěrky.* Promiň. Jen... *Odmlčela se. Třídila si myšlenky a přemýšlela, jak svojí větu zformulovat co nejméně konfliktně.* Jen se bojím, abych se nenechala zlákat úsměvem. *Přikrčila se a pohled, původně směřovaný do jeho očí, sklopila k zemi.*

Došľaka vstaň! Vstaň ty krava! Hučala na seba v hlave ale moc jej to platné nebolo. Cítila pach spáleného mäsa a bol to fakt hrozný puch. Vzduch bol plný dymu, ktorý ju štípal a škriabal v hrdle až sa rozkašlala. V ušiach jej pískalo a pred očami mala divné machule. Bríle niečo takéhoto rázu samozrejme nevydržali a sklá boli popraskané. Čert aby vzal takú parádu čo hovno vydrží. Schmatla ich a strhla si ich z tváre. Odhalila tak dva kruhové útvary v maske, ktoré odhaľovali jej oči a pokožku okolo nich. Ešte pár krát zakašlala než sa objavil ten maník. Mala asi viac pohnúť kostrou.
Na jeho slová mala chuť niečo ironicky odfrknúť v štýle "ale nehovor, fakt?" "dúfam, že ťa neplatia za rozmýšľanie" prípadne "dobre, že hovoríš, skoro som si nevšimla". Pískanie neustupovalo no aspoň už videla jasne.
Vstať s rukami nad hlavou, už ma vidíš. Odfrkla si v duchu a už len z princípu nemienila počúvať príkazy starého potetovaného magora, ktorý na ňu mieri zbraňou. No čo s ním? Až tak moc toho v rukáve nemala. No spolu s myšlienkou na útek sa z nej vydral bolestivý ston a ruky sa jej podlomili. A keďže držali jej telo nad zemou, zviezla sa tvárou dolu, držiac si oblasť brucha akoby tam mala prekliato bolestivú ranu. Telo sa jej napínalo v bolestivých kŕčoch no len aby odviedlo pozornosť od prstov, ktoré z lemov nie moc výrazného opaska vyťahovali jej možnosť na útek. Ešte jeden bolestivý ston a ozvalo sa tiché pípnutie, ktoré v okolitom hrmote a zvukoch ohnivých jazykov skoro zaniklo. Cítila husiu kožu na chrbte ako sa jej telo zaplavilo adrenalínom. Prudko sa otočila a malé zariadenie veľkosti hrášku hodila do chlapa. To by mu asi nijak neublížilo, no ona zase len odvrátila tvár, pevne zovrela oči a ruky si pritlačila na uši. Malý flashbang vybuchol v salve oslepujúceho svetla a ohlušujúceho zvuku. Po dnešku jej sluch asi už nebude čo kedysi. Vidí to tak, že všetky prachy z tejto misie pôjdu na operácie aby mohla vôbec ďalej pracovať. Na dôchodok sa teda fakt ešte necítila.
Takéto a iné podobné myšlienky sprevádzali jej rýchly výskok na nohy. Až sa jej zakrútila hlava, no to úspešne ignorovala a vrazila do chlapa na ceste k východu. Len keby ešte vedela, ktorým smerom to je. Síce má lepší orientačný zmysel než sa o ženách obyčajne hovorí no v tom zmätku je rada, že vie ktorá ruka je pravá a ktorá ľavá. Rozhodla sa dôverovať inštinktu a myšlienke, že proste musí ísť tým smerom kde to vyzerá najmenej rozbúrané.

Pasha

*Neprestal Ju ťahať za sebou, aj keď sa jednu chvíľu zdalo, že sa mu vzoprie. Prekvapilo ho, ako rozhodne trvala na tom, aby odišiel s ňou. Akoby jej naozaj záležalo na tom, aby bol s ňou, aby sa odtiaľ obaja dostali v bezepčí a pritom si ho najala na vlastnú ochranu. Musela predsa vedieť, čo to znamená, že jej bezpečie bolo prvoradé. Neodpovedal a namiesto toho odstrčil z cesty ďalšieho vystrašeného muža. ZJej kriku si očividne nerobil ťažkú hlavu. Už boli blízko a on sa nemienil vzdať, nemienil zlyhať. Ťahal Ju so sebou stále ďalej až k kým sa nedostal na koniec vyhliadky, kde sa končila točitá galéria. Rýchlo sa poobzeral okolo seba, po ľavej strane sa nachádzalo v stene niekoľko dvier a podľa plánu, ktorý si preštudoval ešte večer predtým, len jedny viedli na strechu. Bez najmenšieho zaváhania zamieril k najkrajnejším dverám, vystrel ruku pred senzorom a o sekundu nato sa z panelu vedľa zárubne vysunul holografický hmatník. Naťukal doň overovací kód a keď sa dvere s tichým zasyčaním hadraulických pántov odsunuli nabok, chytil Ju ešte pevnejšie, potiahol dnu a dvere po zavretí znovu zablokoval. Nezostávalo im už veľa času a od heliportu ich delilo len krátke schodisko.
Možno sa správal o niečo drsnejšie než by mal, keď ruku posunul vyššie, chytil Ju za lakeť a prudko obrátil k sebe. Z nejakého dôvodu tušil, že doprosovanie sa by nijako nepomohlo. Dýchal tak prudko, že sa mu v stiesnenom priestore hruď takmer dotýkala jej tela, až v tej chvíli si uvedomil, že po celý ten čas vlastne bežal. Pozrel dolu a všimol si, že je bosá. Už už to vyzeralo tak, že jej konečne niečo povie, hocičo, ústa sa mu otvorili a znovu zavreli. Nečakane sa zohol a zodvihol ju do náručia. Urobil to tak šikovne a jednoducho ako keď pri zápasení dvíhal svojich súperov. Rozdiel bol len v spôsobe, akým držal Ju a fakt, že sa ju ani v najmenšom nechystal pustiť.* Ak sa teraz budete brániť,chytím vás silnejšie.* Nebola to priamo vyhrážka, ale mala jej zabrániť, aby urobila niečo neuvážené. Schody vedúce na heliport boli z ostrejmrežovanej ocele a keď po nich Pasha začal vystupovať hore, kvílivo vŕzgali.* Bude to v poriadku, nikam neodídem.

Ona

*Nepáčilo sa jej ako s ňou zaobchádzal, akoby nebola nič povedala, ťahal ju za sebou ako handrovú bábiku, čo s jeho svalmi nebolo ani trochu ťažké. Mohla sa vzpierať koľko len chcela, aj tak kráčala za ním a snažila sa aspoň trochu držať s ním tempo. Bolo to však zložité, lebo aj keď bola bosá, musela robiť dvakrát viac krokov než on a tak cupkala, či skôr bežala za ním. Niekoľkokrát do nej vrazili náhliaci sa ľudia, vtedy sa zachytávala čohokoľvek, čo bolo po ruke. Niekedy jeho, inokedy zase stien.
Nepomáhala jej ani stupňujúca bolesť hlavy, ktorá ju oberala aj o posledné zvyšky koncentrácie. Mlčala, keď ju vzal na ruky a nie preto, že by si bola uvedomila jeho vyhrážku, slová, alebo to, že presne nato si ho najala, ale práve kvôli bolestiam. Prudko zatvorila oči, keď sa ocitla v jeho náruči a pevne ho objala okolo krku. Tvár mu zaborila do pleca a modlila sa, nech to čo najskôr ustane, nech to prejde. Podarilo sa jej zaregistrovať slová o tom, že nikam neodíde a jediné načo sa zmohla, bolo súhlasné zamrnčanie. Držala ho tak pevne ako len zvládala. V bolestiach bol jediným jej záchytným bodom, aby celkom neprepadla, aj keď jej telo ju začalo prezrádzať natoľko, aby si to mohol všimnúť. Chvela sa, celá zbledla a na čele jej vyskočili kropaje potu. Prečo sa to musí diať práve teraz? Zaúpela, keď pocítila ako sa s ňou točil svet. Nie, teraz by sa mu zo zovretia ani len trochu nepokúšala vymaniť. Keby ju bol postavil na okraj schodiska, aj bez postrčenia by bola padla dolu ako hnilá hruška a ak by spadla dobre, možno by sa jej podarilo celkom skántriť samú seba.
Jediné po čom v tej chvíli naozaj túžila, bolo ocitnúť sa v bezpečí, nerušená a hlavne prístupná k liekom, ktoré potrebovala.*

Pasha

*Vyšiel na posledný schodík, keď mu pristávajúci vrtuľník vmietol do tváre prúd vzduchu. Prudko rotujúce čepele s hlasným svištaním rozvírili prach a nánosy nie väčšie než zrnká piesku,takže Pasha prižmúril oči a sklonil hlavu, takže sa čelom opieral o temeno Jej hlavy. Nemal voľnú ruku, aby ich zaclonil pred ďalšími poryvmi prašného vzduchu, ale aj tak vycítil, že sa niečo zmenilo. Vedel, že Ju predtým nahneval, z očí jej sršali iskry už len pri poznámke, že by mala letieť sama, ale teraz sa mu tak zvláštne odovzdala akoby už nemala ani dosť síl na to, aby mu niečo odvrkla.
Na pokožke krku pocítil vlhkosť, keď sa k nemu pritúlila bližšie a kvapka studeného potu z jej čela priľnula k nemu a stiekla mu za golier košele, kde sa o malú chvíľu nato vpila do látky. Máličko sa odtiahol a až vtedy si všimol, aká je bledá a chvenie z jej tela prechádzalo do jeho rúk, ktoré náhle zmeraveli, ale nepustili ju. Naopak, objal ju ešte pevnejšie a pritisol k sebe. Teraz už neváhal, obavy ho poháňali vpred, rovno pod nebezečne rotujúce čepeľe vrtuľníka, na ktorom sa v jednu chvíľu otvorili dvere a muž oblečený v čiernej kombinéze, ktorý na nich mával.
Pasha mu Ju najskôr opatrne podal, muž sa posunul hlbšie do vnútra stroja, ale len čo aj Pasha sedel na mieste znovu si Ju pritiahol k sebe. Nebolo potrebné vydávať nijaké príkazy, stroj sa v ohlušujúcom hukote odlepil od strechy budovy a začal pomaly stúpať k oblohe. Muž, ktorý im predtým otvoril dvere sa prepchal na sedadlo vedľa pilota, takže vzadu bolo o niečo viac miesta a dalo to Pashovi príležitosť skontrolovať ju. Nepadol predsa žiadny výstrel, netušil, čo sa deje. Cítil sa zvláštne...bezmocne, nahnevane, pretože Ju mohol len držať v náručí, oprieť si jej hlavu o svoje plece a skrčiť jej nohy tak, aby bola celá aspoň v relatívnom teple. Voľnou rukou siahol na jej čelo a potom naň, ani sám nevedel prečo, impulzívne priložil pery.* Čo sa to s tebou deje, sia? Povedz, ako ti mám pomôcť?* šepkal jej pri uchu a ani neregistroval, ako ju oslovil. Nepoznal jej skutočné meno.*

Ona

*Hluk stroja, ktorý ich mal odniesť vnímala ďaleko viac, než Pashu, ktorého sa držala ako kliešť. Nesúvisle čosi mrmlala, nesúhlasne kývala hlavou, keď ju brali od neho a ruky v nemom geste nechala vystreté smerom k nemu. Našťastie to tak dlho netrvalo a ona ho znova objala a prepadla tomu, čo ju sužovalo a zároveň pripomínalo minulosť.

Mladé, dospievajúce dievča sedelo v čakárni u lekára. Ruky malo skrúšene medzi kolenami zastrčené, s nepríjemným výrazom v tvári tupo civelo do zeme. Nepáčilo sa jej, že museli ísť tam aj jej rodičia. Ktovie prečo zrazu mali ten silný rodičovský pocit, že ju odvezú a ešte aj ostanú. Počula ich tichý rozhovor, ale nemala ani najmenší záujem zapojiť sa do konverzácie. Prečo potom nevzali aj jej mladšiu sestru Liz? Aspoň by sa mala s kým rozprávať... Neskôr sa dozvedela, že bolo lepšie, že Lizzie tam v ten deň nebola.
„Ako sa cítiš, srdiečko?“ Opýtala sa jej matka prisladkým hlasom.
„Fajn.“
„Nie je ti zle?“
„Nie.“
„Nechceš sa napiť? Alebo niečo zajesť? Si hrozne bledá, si si istá, že si v poriadku?“ Nedala sa a stále sa jej niečo pýtala.
„Som fajn, okej? Nechaj ma na pokoji.“
„Nerozumiem prečo si taká nepríjemná.“ Zatvárila sa dotknuto.
„Mladá dáma, zváž ako sa rozprávaš so svojou matkou.“ Zaplietol sa do toho aj jej otec. Dalo sa čakať, kedy sa ozve. Len si ťažko vzdychla, aby potlačila vzrastajúce bolesti hlavy, ktoré istotne nemali nič spoločné s tým prečo boli u doktora.
„Zrazu sa tu idete hrať na rodičov, pričom doteraz ste so mnou posielali pestúnku, či vašich asistentov, alebo kohokoľvek, kto vám prišiel vhod. A teraz si zmyslíte, že sa pôjdete opýtať doktora ako na tom vlastne som, aby ste vedeli kedy konečne skapem, aby ste mali o problém na krku menej!“
A to boli vlastne jej posledné slová na rodičov.. Žiaľ, nikdy ich neoľutovala.
„Ale, Avelyne....“ Vtedy sa budovou otriasli mohutné otrasy, zazneli tri hrozné výbuchy, každý z inej strany a nastala panika....

Ona počula jeho oslovenie, cítila ako jej priložil pery k čelu a kútiky pier sa jej nepatrne roztiahli do jemného úsmevu. Netušila prečo na ňu vplýval tak ako vplýval, netušila prečo jej bolo s ním tak dobre a prečo vlastne chcela byť pri ňom. Akoby prebúdzal v nej niečo, niekoho, kto dávno umrel pod troskami budovy, ktorá sa zrútila na jej hlavu. Nestihla však nijako zareagovať, lebo prepadla do halucinácií, spomienok, kedy blúznila a niečo z toho aj vyšlo von jej perami. Aj to, čo povedať nechcela... Avelyne, šepla potichu, keď jej hlava trhla do strany a následne sa jej zvraštila tvár. Potom však všetko ustalo. Tak rýchlo ako to začalo, tak to začínalo končiť. Jej telo sa upokojilo a ona sa pozrela na neho. Uprela zastreté oči do tých jeho. Chcela mu zaklamať, tak ako vždy vo chvíľach, kedy sa to dialo, klamala a povedať, že je to iba migréna. Akosi však pocítila zvláštny pocit, že jemu klamať nechce.
„Budem v poriadku. To prejde.“ Hlesla takmer nečujne, čo v hluku stroja pokojne mohlo zaniknúť. V tých slovách neklamala. Bola v nich číra pravda. Ono to prejde, vedela, že aj samotné, bez liekov, to jednoducho pominie. A neskôr, keď si ich dá, potlačí najbližšie možné problémy, ktoré by mohli nastať. Netušila prečo sa to dialo teraz, po tak dlhom čase. Ešte aj pred Surinom sa jej podarilo všetko utajiť. A teraz, keď sa komplikovalo jedno, muselo sa komplikovať očividne všetko.
„Prepáčte mi, slečna, ale ak sa znova u vás prejavia bolesti, obávam sa, že vám už nepomôžem.“ Spomenula si na slová doktora, ktorý ju posledne vyšetril. Vedela to ďaleko skôr, než by bol niečo povedal. A preto tak veľmi záležalo na obchodoch, ktoré potajme viedla a nikto o nich netušil.*